Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Farnosť od roku 1332 po erigovanie Banskobystrickej diecézy

Rímskokatolícka farnosť sv. Štefana, kráľa v Oslanoch je pomerne starobylou farnosťou. Prvá písomná zmienka o nej sa nachádza v zoznamoch pápežských desiatkov z rokov 1332 – 1337.1 V spisbe uvedených prameňov možno sledovať nasledovné znenie zápisu zo zoznamu pápežských desiatkov:

PRVÝ PRAMEŇ: Potvrdzuje starobylosť farnosti a spomína kňaza Dominika pri kostole sv. Štefana, kráľa v tomto znení „Dominicus sacerdos s. Regis Stephani de Hoslan.“2

DRUHÝ PRAMEŇ: Zaznamenáva nasledovný zápis: „D… sac. eccl. … de Hoslan XII. gr.“3 Tento údaj použil aj Schematismus historicus dioecesis Neosoliensis v roku 1876.4

TRETÍ PRAMEŇ: „D … sacerdos eccl. de Hoslán.“5

ŠTRVRTÝ PRAMEŇ: „Item Dominicus Sacerdos Sancti Regis Stephani de Hoslan iuratus dixit non credere valere suum beneficium ultra II. marcas, solvit XII. grossos“6 Tento zápis nachádzajúci sa vo Vatikánskych archívoch v preklade znamená: „Tiež Dominik kňaz sv. Štefana, kráľa z Oslian sprisahaný povedal, že neverí, že jeho benifícium je nad dve marky a že zložil 12 grošov.“

Skutočnosť, že miestny kňaz odviedol 12 grošov dokazuje, že „ecclesia de Hoslan“ bola už v tých časoch väčšia obec.7 Toto obdobie v dejinách farnosti zachytáva správu o starom gotickom kostole pochádzajúcom z roku 1332. Na jeho ruinách bol postavený, alebo zreštaurovaný nový neskorogotický kostol v roku 1495, čo potvrdzoval epigraf nachádzajúci sa na hlavnom oblúku: „TOTO DIELO BOLO POSTAVENÉ NA POČESŤ BOHA A JEHO MATKY PANNY MÁRIE A SV. ŠTEFANA, KRÁĽA V ROKU 1495.“8

O stave farnosti v XVI. storočí sú pomerne dobré informácie z kanonickej vizitácie Tekovského archidiakonátu, ktorá sa v Oslanoch konala 9. apríla 1561. Vo vizitácii sa píše: V kostole sv. Štefana, kráľa v Oslanoch sú udržiavané vo veľkej čistote Sviatosť oltárna, krstiteľnica, svätená voda a sväté oleje. Je tu 6 oltárov pekne ozdobených, 2 kňazské rúcha, 4 kalichy, veľmi pekne zdobená pozlátená monštrancia a 4 pacifikály. Tomuto kostolu kedysi zbožný muž pred smrťou spolu s manželkou odkázal v testamente na postavenie tohoto kostola 35 zlatých. Tieto peniaze sa napokon dostali do nevhodných rúk, z ktorých ich násilím vynútil Jozef Gyczy a použil vo svoj prospech. Je tu farár menom Ambróz.9

Na konci XVI. storočia bola farnosť za patronácie rodiny Ghécziovcov z Assa – Kurthu obsadená evanjelikmi a katolíci sa museli stiahnuť do rodinnej kaplnky Hunadyovcov v Hornej Vsi. Preto v Oslianskej farnosti od roku 1590 účinkovali evanjelickí kazatelia: Martin Felix, Gašpar Fabrícius, Augustín Miklian, Daniel Száry a Juraj Grossman, ktorý bol vyhnaný v roku 1661.10 Odvtedy, ako získali majetok Pállfyovci, farnosť zostala katolíckou aj zásluhou grófky F. Khuen – Pállfy, ktorá evanjelického kazateľa z Oslian vypovedala.11 V roku 1601 je vo farnosti spomínaná fara.12 Najstaršia budova fary bola postavená z nepálených tehál.13 O fare je záznam aj vo vizitácii, ktorá sa konala v Oslanoch 17. mája 1674 Andreasom Péterffym, v ktorej sa hovorí: Fara je primeraná, poschodová, s vlastnou spálňou a potrebnými komorami, tiež s vedľa sa nachádzajúcou stodolou a pripojenou záhradou.14

V roku 1755 sa stal farárom v Oslanoch Mikuláš Domanický. Keď videl, v akom biednom stave sa nachádza kostol, hneď v novom roku začal s väčšou stavbou, ktorú financoval z cirkevného majetku a z darov veriacich. Nový kostol z roku 1756 bol postavený na základoch predchádzajúceho kostola z roku 1495. Bol vybudovaný nový, skoro taký istý kostol,15 ohradený múrom.16 Okolo kostola bol v minulosti cintorín, o čom svedčia aj vykopávky nájdené pri opravách domov za kostolom. Vo veľkonočnom týždni v roku 1758 bol kostol ohrozený požiarom. Kostol, ktorý bol práve vo výstavbe, nezhorel, ale požiar zničil faru,17 ktorá aj po oprave bola naďalej biednym bývaním. Svedčí o tom aj skutočnosť z roku 1811, kedy sa biskup zdráhal inštalovať do farnosti nového farára, lebo by musel bývať v nájomnom dome. Preto, po výmene provizora bojnického panstva, sa v roku 1814 pristúpilo ku stavbe novej fary.18

1 Porov. JUDÁK, V.: Arcibiskup svätého života. Bratislava: Lúč, 1992, s. 14–15.

2 Porov. GYÖRFFY, c. d., s. 465/6. In: JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 102.

3 Porov. THEINER, A.: Vetera Monumenta Historica Hungariam Sacram Illustrantia I. Rím: 1859, s. 568.

4 Porov. Schematismus historicus dioecesis Neosoliensis. Neosolii: Typis Philippi Machold, 1876, s. 405.

5 Porov. NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et Parochorum Archi–Dioecesis Strigoniensis. Ostrihom: Typis Gustavi Buzárovits, 1894, s. 390.

6 Porov. Monumenta Vaticana Historiam Regni Hungarie Illustrantia.–Rationes Collectorum Pontificiorum in Hungaria I., s. 190.

7 Porov. Magyarország vármegyéi és városai. Bars vármegye. Budapešť, 1903, s. 69.

8 Porov. Schematismus historicus dioecesis Neosoliensis, s. 406.

9 Porov. BUCKO, V.: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564, s. 210; 221.

10 Porov. Schematismus historicus dioecesis Neosoliensis, s. 406.

11 Porov. ZAREVÚCKY, A.: Katalóg farností a kostolov Bansko–bystrického biskupstva, strojopis. In: Knižnica Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Badíne, s. 192.

12 Porov. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku 2, s. 358.

13 Porov. ZAREVÚCKY, A.: Katalóg farností a kostolov Bansko–bystrického biskupstva, s. 193.

14 Porov. NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et Parochorum Archi–Dioecesis Strigoniensis, s. 483.

15 Porov. Schematismus historicus dioecesis Neosoliensis, s. 406.

16 Porov. ZAREVÚCKY, A.: Katalóg farností a kostolov Bansko–bystrického biskupstva, s. 192.

17 Porov. OPAČITÝ, A.: Kronika obce Oslany 1981, strojopis. In: Obecný úrad Oslany, I. kniha, s. 23.

18 Porov. ZAREVÚCKY, A.: Katalóg farností a kostolov Bansko–bystrického biskupstva, s. 193.

Zavrieť   X

Andrej-Svorad, pustovník

Svätý

Sviatok: 17. júl

* okolo 980 (?) Poľsko

† okolo 1034 Skalka (Skalka nad Váhom pri Trenčíne)

Svorad pochádzal z Poľska, údajne sa narodil okolo r. 980 niekde v okolí rieky Visly v rodine roľníka. Traduje sa, že ako mladý mních žil neďaleko slovenských hraníc v dedine Tropie nad Dunajcom. Ako mnohí iní, pridržiaval sa cyrilometodskej tradície. Keď kráľ Boleslav Chrabrý r. 1022 vystúpil proti staroslovienskej liturgii, Svorad odišiel na územie Slovenska. Usadil sa v kláštore sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. Zložil sľuby a stal sa benediktínom. Pri sľuboch prijal meno Andrej. Keď dovŕšil 40 rokov – podľa vtedajších predpisov – mohol odísť ako pustovník do samoty a žiť podľa hesla „Modli sa a pracuj!“ Pridružil sa k nemu mladý rehoľný brat Benedikt. Keďže však nemali pokoj od mníchov ani od nábožných veriacich, odišli na Skalku pri Trenčíne. Žili veľmi prísnym životom, v pôste a odriekaní. Počas štyridsaťdenného pôstu mal k dispozícii ako stravu len štyridsať orechov. V robote pritom neustával – klčoval les. V noci sedával v otesanom dubovom kláte, don ktorého napichal ostré bodce. Akonáhle mu hlava klesla od únavy a telo sa naklonilo, okamžite bol hore a pokračoval v modlitbe. (zo Života svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka od päťkostolského biskupa Maura z r. 1064)

Keď cítil, že sa blíži jeho posledná hodina, odišiel na Zobor do kláštora. Po jeho smrti našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Zomrel asi r. 1034. Kde ho pochovali hneď po smrti, nevieme. Teraz sú jeho pozostatky uložené spolu s pozostatkami sv. Benedikta v nitrianskej katedrále. Za svätého ho spolu s Benediktom, uhorským kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gérardom vyhlásil pápež Gregor VII. r. 1083.

Benedikt zo Skalky, pustovník

Svätý

Sviatok: 17. júl

* Poľsko ?

† okolo 1037 Skalka (Skalka nad Váhom, okr. Trenčín)

O svätom Benediktovi vieme veľmi málo. Jedinú správu o ňom udáva päťkostolský biskup sv. Maurus, ktorý poznal Benedikta osobne. Píše v nej, že po smrti Andreja-Svorada sa Benedikt rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa príkladu svojho učiteľa viedol veľmi prísny život. Zrejme o tri roky neskôr prišli k nemu zbojníci v nádeji, že má veľa peňazí. Odvliekli ho nad rieku Váh, zviazali a hodili do vody. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale nemohli ho nájsť. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby tam čosi pozoroval. Istý muž sa na tom mieste ponoril do vody a tam našiel neporušené Benediktovo telo. Pochovali ho v bazilike sv. Emeráma v Nitre, v tom istom hrobe, kde odpočíval sv. Andrej-Svorad.

Toľko správa od biskupa Maura. Je isté, že Benedikt bolo jeho rehoľné meno. Krstné meno nepoznáme. Považuje sa za slovenského svätca, hoci niektoré nie veľmi vierohodné pramene udávajú, že pôvodom bol Poliak. K Andrejovi-Svoradovi sa pridružil, keď bol Andrej už starec a potreboval pomocníka. Tam spolu viedli prísny život, v modlitbe, rozjímaní, v tvrdej práci a v pôste. Benedikt v tomto spôsobe života pokračoval aj po smrti Andreja, až do svojej smrti. Takmer hneď po jeho pochovaní si ho veriaci z Nitry a okolia spolu so sv. Andrejom začali uctievať ako svätého. Kanonizovaný bol pápežom Gregorom VII. v r. 1083 spolu s Andrejom, uhorským kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gérardom.

V 13. storočí dal nitriansky biskup postaviť nad jaskyňou na Skalke benediktínsky kláštor. Na strmej skale nad Váhom, z ktorej vrahovia zhodili telo sv. Benedikta, postavil kostol s dvoma vežami na počesť mučeníka. V priebehu stáročí kostol spustol a ostali len ruiny. 12. júla r. 1924 zásluhou nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka bol opravený chrám znovu posvätený. Na jeho posviacke sa zišlo tridsaťtisíc pútnikov zo Slovenska i zahraničia (najmä americkí Slováci). Chrám stojí dodnes a v posledných rokoch bola znovu prevedená rozsiahla rekonštrukcia tak chrámu, ako aj kláštora na Skalke.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X