Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Duchovné povolania z farnosti

Z rodinného kruhu oslianskej farnosti vyšiel v minulosti pomerne veľký počet kňazov. Niektorí z nich zložili aj sľub čistoty, chudoby a poslušnosti a stali sa rehoľnými kňazmi (piaristi, jezuiti, františkán, benediktín). Iní pôsobili v rozmanitých úradoch a službách cirkvi na celom území Slovenska, ale aj v zahraničí ako opáti, profesori, kanonici, dekani, farári, vynikajúci kazatelia a dokonca jeden z nich sa stal aj biskupom. Z doposiaľ zistených údajov z farnosti Oslany pochádzalo 39 kňazov. Na nasledujúcich stranách sú uvedené ich mená s krátkou charakteristikou.

TAGÁNY VOJTECH, Sch P. (páter Ján Marek). Narodil sa 2. 2. 1685 v Oslanoch. Obliečku prijal 1. 11. 1705 v Prievidzi a večné sľuby 1. 11. 1707 v Nitre. Za kňaza bol vysvätený 20. 8. 1713. Pôsobil ako učiteľ syntaxe, gramatiky, katechetiky, rétoriky a poézie. Neskôr vyučoval filozofiu a maďarčinu. V rokoch 1729 – 1736 bol v Karolíne rektorom, farárom, školským prefektom a v rokoch 1737 – 1740 v Kecskeméte rektorom a školským prefektom. Vo Váci v roku 1742 a v Brezne v rokoch 1749 - 1756 zastával post vicerektora.1 Z jeho tvorby sa zachovala tlačou vydaná kázeň prednesená v Debrecíne – Denne kázne o Pánovom tele, Košice 1724. Bol vynikajúcim pedagógom a kazateľom. Zomrel 1. 5. 1760 v Brezne.2

HIRS ANDREJ. Študoval na generálnom kolégiu, kde v roku 1721 dosiahol titul magistra teológie.3

MICHALOVIČ ANDREJ. Teológiu so zameraním na morálku absolvoval v seminári sv. Imricha. Za kňaza bol vysvätený 20. 2. 1723 a v tom istom roku 22. augusta uvedený za farára do Nižnej na Orave, kde v roku 1731 František Zichy vykonal vizitáciu, vzhľadom na farára, ktorý na tom istom mieste pôsobil už 9 rokov. Odtiaľ bol preložený 10. 7. 1743 do Liptovskej Sv. Anny, kde bol až do roku 1751. Zomrel 16. 8. 1760 v Oslanoch.4

DRAHOŠ ŠTEFAN. Uvádza sa aj pod menom DRAKOSCH. Za kňaza bol vysvätený v roku 1726. O rok neskôr bol promovaný za bakalára teológie. Študoval na Generálnom kolégiu.5 Od 21. 4. 1730 bol farárom v Kremnici a 13. 1. 1731 dekanom v Novákoch a prepoštom. Zomrel 2. 4. 1755.6

LASZLOVSZKÝ MARTIN. Presný dátum jeho narodenia sa neuvádza. Bol chovancom Mariánskeho szelepčianskeho seminára. V roku 1729 sa stal bakalárom a v roku 1730 magistrom filozofie.7 Teológiu absolvoval v tom istom seminári. Dňa 4. 2. 1733 bol uvedený za farára do farnosti Kostolné Kračany. Od roku 1737 až do roku 1757 pôsobil v Dunajskej Strede, odkiaľ odišiel zoslabnutý na odpočinok do Ostrihomu. Zomrel 28. 10. 1758.8

NOVACKÝ ŠTEFAN IMRICH. Narodil sa v Oslanoch, presný dátum jeho narodenia sa taktiež neuvádza. Bol chovancom seminára sv. Vojtecha v Trnave. V roku 1729 sa stal bakalárom a v roku 1730 magistrom filozofie. Teológiu ukončil v Mariánskom seminári v roku 1733. V tom istom roku 2. augusta bol ustanovený za farára v Liptovskej sv. Anne, neskôr 9. 12. 1734 v Liskovej a 26. februára 1741 v Turčianskom sv. Martine. Posledným pôsobiskom od 18. 9. 1750 bola farnosť Lovča, kde 25. júla 1760 zomrel.9

LASZLOVSZKÝ JÁN. Presný dátum jeho narodenia sa nikde neuvádza. V Generálnom kolégiu v Trnave v roku 1733 sa stal bakalárom a v roku 1734 magistrom filozofie. Teológiu absolvoval taktiež v tom istom kolégiu, ktorú ukončil v roku 1738. O šesť rokov neskôr sa stáva doktorom teológie (27. 9. 1744).10 Dňa 5. 3. 1740 bol uvedený za farára do farnosti Hontianske Nemce a zároveň do Hronskej Breznice, kde pôsobil až do roku 1748, resp. 1749. Hneď na to vstúpil k benediktínom a odišiel do kláštora v Hronskom Beňadiku, kde 13. 2. 1751 zomrel.11

OSZLANY FERDINAND, Sch P. (páter Ján). Narodil sa v Oslanoch 23. 1. 1705. Obliečku prijal 11. 10. 1724 v Prievidzi, večné sľuby 29. 9. 1726 taktiež v Prievidzi. Kňazskú vysviacku prijal 7. 10. 1731. Bol učiteľom a od roku 1735 v Kečkeméte promagistrom novicov a školským prefektom. V roku 1736 sa stal riaditeľom a profesorom rétoriky a poézie v Nitre. Zomrel 16. 6. 1742 v Karolíne.12

NEDECKÝ ADAM. Narodil sa v Oslanoch r. 1706. V roku 1731 bol farárom v Badíne, 1739 v Sáse, 1734 v Ponikách a Ľubietovej, 1747 v Ružomberku. V roku 1752 sa stal kanonikom v Bratislave a v roku 1757 v Ostrihome. Zomrel 4. 10. 1761 počas slávnostnej kázne v Trnave.13

LEDAI LEONARD, Sch P. (páter Andrej). Narodil sa v Oslanoch 9. 5. 1708. Obliečku prijal 29. 9. 1726 v Prievidzi, večné sľuby 29. 9. 1728 taktiež v Prievidzi. Kňazskú vysviacku prijal 1. 11. 1733. Bol učiteľom nižších tried, syntaxe, poézie, rétoriky. Od roku 1742 bol promagistrom novicov v Prievidzi, riaditeľom šľachtického kolégia v Nitre, neskôr rektorom v Nitre, Prievidzi a v Krupine. V roku 1768 sa stal špirituálom v Prievidzi. Bol mužom neobyčajne krásnych vlastností.14 Je autorom latinských básní na Halapiho. Editorsky pripravil spisy z antickej a teologickej literatúry, prispel k vydaniu prác A. Guevaru, F. A. Pelzhofera a iných. Zomrel 4. 6. 1780 v Prievidzi.15

KIRALY MICHAL. Študoval na Generálnom kolégiu, kde v roku 1735 získal titul bakalára filozofie a v roku 1736 titul magistra filozofie. Slúžil vo Vaczovskom biskupstve.16

TAMAŠOVIČ ANDREJ. Narodil sa v Oslanoch, presný dátum jeho narodenia nepoznáme. Teológiu vyštudoval v Budíne. Ako farár pôsobil v Jasovej. Medzi svojimi farníkmi propagoval moderné metódy v poľnohospodárstve a učil ich ovocinárstvu a včelárstvu. Zomrel 2. 7. 1737 v Jasovej 17 vo veku 26 rokov.18

HOKSÁRY JÁN (alebo aj HOLCSÁRY). Narodil sa v roku 1715. Ako študent seminára sv. Štefana sa stal v roku 1740 bakalárom a v roku 1741 magistrom filozofie. V tom istom seminári v roku 1743 ukončil aj teológiu a začal pôsobiť ako kaplán v Šaštíne. Od 27. 1. 1747 bol uvedený za farára do farnosti Dolné Orešany, kde v roku 1755 Ján Galgóczy (neskorší biskup rožňavský) vykonal vizitáciu, pri ktorej sa vyjadril o ňom ako o vzornom a svedomitom kňazovi. Zomrel 16. 2. 1759.19

LEDAI HIERONYM, Sch P. (páter Ján). Narodil sa v Oslanoch 21. 4. 1730. Obliečku prijal 15. 10. 1750 v Prievidzi a večné sľuby 5. 11. 1752 v Sabinove. Kňazskú vysviacku prijal 18. 10. 1759. V rokoch 1753 až 1754 bol hlavným prefektom nižších tried v Sabinove. Učil katechetiku, syntax, aritmetiku, rétoriku a poéziu. V rokoch 1763 bol promagistrom novicov v Prievidzi a v roku 1764 v Kečkeméte. V Krupine pôsobil ako školský prefekt v rokoch 1765 až 1767. Od roku 1768 bol kazateľ v Brezne, vo Svätom Jure a v Prievidzi, kde zastával aj funkciu vicerektora a riaditeľa. Zomrel v Prievidzi 28. 1. 1779.20

LIPTOVSKÝ IGNÁC JÁN. Pochádzal zo zemianskeho rodu. V roku 1769 bol prijatý do seminára sv. Štefana a teológiu ukončil na Pázmáneu v roku 1775. Ako kaplán pôsobil v Senici a 26. 2. 1778 bol menovaný za farára v Prievaloch. Zomrel 19. 11. 1796 a pochovaný je v krypte.21

STICZAY JÁN. Narodil sa 28. 12. 1758 v Oslanoch. Teológiu ukončil v piatom ročníku v Generálnom seminári v roku 1785. Bol kaplánom vo Svätom Ondreji a v roku 1787 dostal novozriadenú kaplánsku stanicu vo Farnade. Neskôr – 21. 4. 1795 sa stal farárom v Tvrdošovciach a 14. 4. 1802 v Barthe, kde bol zároveň aj súdnym asesorom Ostrihomskej župy. Zomrel 23. 8. 1829.22

KNAPOVSKÝ FRANTIŠEK. Narodil sa v Oslanoch 18. 10. 1767. Filozofiu a teológiu študoval v rokoch 1792 – 179623 v Trnave a v Generálnom seminári v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený v roku 1793.24 V roku 1792 ako zakladajúci člen patril do Stánku Slovenského učeného tovarišstva v Trnave a v rokoch 1793 – 1796 v Banskej Bystrici.25 Súčasne bol kaplánom katedrály v Banskej Bystrici, v rokoch 1794 – 1795 v Prievidzi a nakoniec v Šimonovanoch. V rokoch 1799 – 1827 pôsobil ako farár v Malých Kršteňanoch. Venoval sa ovocinárstvu a bol stúpencom bernolákovčiny a podporovateľom slovenskej tlače. Jeho známe dielo je Kázeň na slavné primicie pána Kaszala Jána … Trnava 1813.26

NÉČEI HIERONYM (alebo aj NÉCSEY)27, Sch P. (otec Jozef) Narodil sa v Oslanoch 24. 2. 1786. Obliečku prijal 28. 9. 1806 v Prievidzi, ako aj večné sľuby 17. 10. 1808. Kňazskú vysviacku prijal 24. 11. 1814. Bol učiteľom gramatiky, humanitných vied a poézie.28 Študoval v piaristických školách v Prievidzi, Nitre, Carei a vo Vacove. Vyučoval na piaristických gymnáziách v Sabinove, Podolínci a v Prievidzi. Venoval sa literárnej činnosti a zaoberal sa spoločenskými a prírodnými vedami. Z oblasti jazykovedy napísal gramatiku latinčiny, nemčiny, slovenčiny, maďarčiny, ako aj nemecko – maďarský slovník. Z okruhu náboženstva a histórie zostavil príručky vierouky, morálky, občianskeho a verejného práva, všeobecných dejín (1814 – 1815) a cirkevných dejín (1828). V roku 1815 spracoval kalendár až do roku 1912 a v roku 1827 zostavil príručku na vyučovanie v školách. Zachovala sa aj jeho zbierka rozličných malých literárnych prác s ukazovateľom rukopisov zozbieraných Hieronymom Néčeiom ... od roku 1809 až do roku 1819, napísaných po latinsky, maďarsky, slovensky a nemecky. Zachoval sa aj jeho deväťzväzkový všeobecný náučný slovník zostavený z diel rozličných spisovateľov ... roky 1839 až 1841, ktorý obsahuje 7107 hesiel zoradených do 26 tematických skupín v rozsahu okolo 6500 strán. Zanechal latinský rukopis práce o objavení Ameriky, zostavený z diel španielskych spisovateľov. Zostavil príručku všeobecného zemepisu (1815), o základoch aritmetiky a o rastlinnej ríši s farebnými obrázkami rastlín (1829). Robil taktiež pokusy s elektrickým prúdom, kreslil zemepisné mapy, zhotovil zemepisné glóbusy a zostavil astronomické tabuľky. Počas pôsobenia na gymnáziu v Prievidzi zhotovil hodiny, ktoré ukazovali nielen čas, ale i dátum (deň a mesiac) a polohu nebeských telies. Bol pozoruhodným typom vzdelanca – encyklopedistu.29 Všetky jeho práce sú napísané pekným, krasopisným písmom s vypracovaným obsahom a indexom. Po celý život bol skromný, pracovitý, nenáročný a odmietal ponúkané hodnosti a vyznamenania.30 Zomrel 4. 6. 1849 v Prievidzi.31

NÉCSEY JURAJ. Narodil sa 19. 4. 1791 v Oslanoch. Za kňaza bol vysvätený v roku 1817 a pôsobil ako kaplán v Malých Kršteňanoch, Vyhniach a Žarnovici. V roku 1821 sa stal vychovávateľom v rodine Kvassayovskej v Broďanoch. V roku 1822 bol naďalej kaplánom v Lovči a v roku 1823 správcom farnosti. V roku 1825 sa stal farárom vo Vieske, roku 1828 v Horných Opatovciach a neskôr znovu vo Vieske. Zomrel 14. 1. 1856.32

HOLMIKY VINCENT. Narodil sa v Oslanoch v roku 1805.33 V roku 1824 bol vychovávateľom v rodine grófa Majlátha vo Veľkých Uherciach. V roku 1827 sa stal správcom farnosti a o rok neskôr aj farárom v rodných Oslanoch. V roku 1834 bol menovaný za okresného dekana. Zomrel ako 33 – ročný 10. 8. 1838.34

NÉCSEY VALENTÍN. Narodil sa 11. 2. 1809 v Oslanoch. Štúdium filozofie absolvoval v Nitrianskom seminári a teologické vzdelanie nadobudol na Budapeštianskej univerzite. Za kňaza ho vysvätil biskup Jozef Vurum 21. 8. 1832. Na prvé kaplánske miesto nastúpil do Ilavy, kde sa po deviatich rokoch stal aj farárom.35 V roku 1847 bol tajomníkom dištriktu a v roku 1856 vicearcidiakonom.36 O štyri roky neskôr – v roku 1860 prichádza ako sídelný kanonik do Nitry. V roku 1864 bol vymenovaný za titulárneho opáta Cikadórskeho. V kapitule v roku 1868 zastáva funkciu kanonik kustos a v roku 1871 kanonik lektor.37 Sympatizoval s každým národným pohybom, ako bolo napr. Memorandové zhromaždenie v júni 1861 v Turčianskom sv. Martine, tisícročie príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda a súčasne aj založenie Matice Slovenskej v roku 1863 a Spolku sv. Vojtecha v Trnave roku 1870. Do histórie Nitry sa zapísal najmä udalosťami okolo II. Valného zhromaždenia SSV,38 ktoré bolo zvolané na 27. 9. 1871 do Nitry. V predvečer Valného zhromaždenia sa v jeho byte konal prípravný výbor,39 ktorého priebeh prerušili nitrianski šovinisti hádzaním kameňov a nádob s černidlom. Jeden kameň mieril cez okno na hlavu čestného predsedu Andreja Radlinského. I napriek tomuto útoku sa na druhý deň Valné zhromaždenie uskutočnilo v seminári. Predchádzala ho slávnostná svätá omša v katedrále, ktorú celebroval kanonik Nécsey. Patril medzi slovenských národovcov. Zomrel 2. 10. 1873 v Nitre.40

TAGÁNYI FRANTIŠEK. Narodil sa v Oslanoch 31. 10. 1816.41 Bol synom oslianskeho mešťana a súkenníka. Teologické vzdelanie získal v Nitrianskom seminári. Kňazskú vysviacku prijal 16. 4. 1840 z rúk nitrianskeho biskupa Imricha Palugyaiho.42 Prvé kaplánske miesto nastúpil v Orechovom pri Trenčíne, neskôr je kaplánom v Dlhom Poli, Popradne a znovu v Dlhom Poli. Bol členom Tatrína, Matice slovenskej a Spolku svätého Vojtecha. V roku 1849 sa stal farárom v Turzovke, kde prežil 34 rokov a neskôr aj ako dekan Čadčianskeho dištriktu. V roku 1883 bol vymenovaný za nitrianskeho kanonika a prešiel ďalšími hodnosťami až po kanonika – kustos. Roku 1887 dostal titul opáta sv. Ondreja vo Vyšehrade.43 Patril medzi zakladajúcich členov slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom.44 Obhajoval práva Slovákov a v Turzovke založil Čítací spolok pre šírenie osvety. Gabrielovi Zaymusovi vydal spevník katolíckych a cirkevných piesní. Jeho kázne, ktoré sa zachovali v rukopise, boli zásluhou Alexa Frátrika zverejnené v Kazateľni (1894, 1896, 1900).45 Zomrel 1. 2. 1894 v Nitre. 46

HÝROSS MICHAL. Narodil sa 17. 12. 1823 v Oslanoch. Teológiu študoval v arcibiskupskom seminári v Pešti. Za kňaza bol vysvätený 27. 2. 1847.47 Ako teológ sa hlásil k štúrovskému hnutiu. V Spolku všeobecnej vzdelanosti vykonával funkciu zapisovateľa. V rokoch 1846 – 1849 pôsobil ako profesor na gymnáziu v Banskej Bystrici. Bol blízkym spolupracovníkom banskobystrického biskupa Jozefa Rudňanského, pod ktorého vplyvom podporoval aj revolúciu v rokoch 1848 – 1849. Po jej porážke ho ako prívrženca Ľ. Košúta internovali a po následnom prepustení sa stal kaplánom v Handlovej a Žarnovici. Od roku 1854 bol farárom v Žiari nad Hronom. Na počesť Štefana Moysesa uverejnil dve príležitostné básne.48 Taktiež vykonával viaceré funkcie na biskupskom úrade. Z riaditeľa diecézneho úradu od roku 1868 bol menovaný za kanonika magistra, v roku 1872 za titulárneho prepošta de Dőmős a v roku 1889 bol povýšený za pápežského preláta a stal sa kanonikom lektorom.49 Ako publicista uverejňoval články v časopise Cyril a Method, v Slovenských národných novinách a v Pešťbudínskych vedomostiach. Zomrel 2. 8. 1908 v Banskej Bystrici, kde je aj pochovaný na tamojšom katolíckom cintoríne.50

NÉCSEY ANDREJ. Narodil sa v Oslanoch 23. 8. 1832. Filozofiu vyštudoval v Nitre, teológiu na univerzite v Budapešti. Za kňaza bol vysvätený 14. 8. 1856 v Nitre. Kaplánom bol v Pohraniciach a v Nitre – dolné mesto.51 V roku 1864 sa stal farárom v Nitrianskych Sučanoch, r. 1866 v Skačanoch, r. 1876 farárom v Nitre – dolné mesto. V roku 1884 sa stal dištriktuálnym dekanom, o rok neskôr titulárnym prepoštom a v roku 1898 sídelným kanonikom v Nitre.52 Ako farár v Nitre sa veľmi zaslúžil o cirkevné školstvo. Jeho portrét sa nachádza na nitrianskej fare – dolné mesto. Zomrel taktiež v Nitre 12. 1. 190053 a pochovaný je v krypte Nitrianskej katedrály.54

MARKOVITS LAZÁR. Narodený 16. 12. 1835 v Oslanoch. Za kňaza bol vysvätený 10. 8. 1859. Štyri roky a päť mesiacov bol kaplánom vo Fót, Kosd, Sári, Hódmezővásárhely, Romhány. V roku 1864 zastával úrad diecézneho protokolistu a o rok neskôr v roku 1865 bol archivár, notár, prísediaci a sudca. V roku 1867 sa stal biskupským tajomníkom, r. 1868 asesorom Svätej stolice, r. 1869 riaditeľom biskupskej kancelárie, r. 1875 C. E. V. kanonikom a roku 1876 prosynodálnym examinátorom. V tom istom roku až do r. 1880 bol obhajcom manželského zväzku na cirkevnom súde a inšpektorom náboženstva Váczkej diecézy pre ľudové školy. V roku 1884 sa stal správcom náboženských základín. Roku 1887 bol členom skúšobnej komisie profesorov náboženstva na stredných školách a o rok neskôr titulárnym opátom v Casa Nova. Nakoniec v roku 1890 dostáva hodnosť kanonika – kustosa, kantora (1892) a kanonika lektora (1901). V roku 1909 slávil zlaté kňazské jubileum.55

TAGÁNYI ALOJZ. Narodil sa 12. 7. 1845 v Oslanoch. Za kňaza bol vysvätený 25. 7. 1869. Pôsobil ako kaplán v Šahách, r. 1872 ako profesor gymnázia a prefekt kláštora v Trnave. V roku 1880 je farárom v Chtelnici a roku 1897 asesorom, prísediacim Svätej stolice v Trnave. Aj on sa v roku 1912 stáva kanonikom kolégiovej kapituly v Trnave, s neskoršou hodnosťou lektora (1923) a kanonika annulatus – s privilégiom nosiť hodnostársky prsteň (1926).56

PORUBSKÝ JÁN VINCENT, OFM. Narodil sa 24. 9. 1862 v Oslanoch. Za kňaza bol vysvätený 28. 12. 1885.57 Do františkánskej rehole vstúpil v roku 1881. Pôsobil v Moháči a bol chýrnym kazateľom a básnikom. Dátum úmrtia je neznámy.58

HINFFNER VOJTECH. Narodil sa 30. 12. 1863 v Oslanoch. Za kňaza bol vysvätený 30. 5. 1886. Ako kaplán pôsobil v Szomori, 1887 v Tekovských Ladcoch, 1889 v Hrnčiarskej Novej Vsi, kde bol od roku 1890 aj administrátorom. V roku 1893 bol znovu kaplánom v Hronskom Svätom Beňadiku a o rok neskôr sa stal farárom v Dolných Rykynčiciach. V roku 1906 je farárom v Žemliaroch, kde sa stáva aj náhradným dekanom (1911).59

MIHALOVIČ EDUARD. Narodil sa 28. 7. 1866 v Oslanoch. Pochádzal z remeselníckej rodiny. Gymnázium absolvoval v Prievidzi, Nitre a v Trenčíne. Teológiu študoval vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený v roku 1888. O rok neskôr získal titul doktora teológie. Pôsobil ako vychovávateľ u grófa Gejzu Aponiho a v roku 1892 zasa ako profesor v kňazskom seminári v Nitre. Je autorom prác z cirkevného práva a z dejín uhorskej homiletickej literatúry. Publikoval aj v mnohých časopisoch. 60

POLÓNYI JURAJ. Narodil sa 14. 4. 1886 v Oslanoch. Za kňaza bol vysvätený 27. 6. 1911. Kaplánom bol v Preseľanoch, Dolnej Strede, farárom v Dolnom Jatove61 a nakoniec aj dekanom. Zomrel 20. 2. 1956.62 Pochovaný je vo svojom rodisku na cintoríne v Oslanoch v rodinnej krypte.

PORUBSKY VOJTECH. Narodil sa 11. 9. 1886 v Oslanoch. Za kňaza bol vysvätený 25. 6. 1911. Ako kaplán pôsobil v Senici, neskôr v Topoľčanoch (1913) a v roku 1921 v Šišove a v Jablonovom (1924).63

BERÉNYI LUKÁŠ (predtým BRUNCLÍK). Narodil sa v Oslanoch 12. 10. 1890. Za kňaza bol vysvätený 12. 6. 1916. Ako kaplán pôsobil na Starých Horách a neskôr v roku 1919 v Novej Bani. Správcom farnosti bol v Bacúrove (1920), vo Vyhniach (1922), v Slaskej (1928), v Malých Kršteňanoch (1929), v Slovenskej Ľupči (1934), v Hornej Vsi (1937) a nakoniec v Ladomerskej Vieske (1951). V roku 1954 sa stal okresným dekanom Žiarskeho dekanátu a bol menovaný za asesora.64 Zomrel 17. 8. 1980 a je pochovaný na cintoríne v Oslanoch.65

NÉCSEY EDUARD. Narodil sa v Oslanoch 9. 2. 1892. Pochádzal z roľníckej rodiny. Vo svojom rodisku navštevoval cirkevnú ľudovú školu a gymnázium v blízkej Prievidzi a neskôr v Nitre, kde aj zmaturoval. Teologické štúdia absolvoval na Cisársko – kráľovskej univerzite v Innsbrucku, ktoré ukončil v roku 1916. Dňa 29. 6. 1915 prijal v kaplnke Canisiana v Innsbrucku diakonské svätenie a 30. 6. 1915 bol vysvätený za kňaza v kostole Najsvätejšej Trojice v Innsbrucku biskupom Mons. Žigmundom Waitzom. Začiatkom septembra 1916 nastúpil na svoje jediné kaplánske miesto do Trenčianskej Teplej. V roku 1917 získal akademický titul doktora teológie. V rokoch 1921 – 1925 sa stal špirituálom v kňazskom seminári v Nitre, kde bol zároveň aj profesorom teológie. V roku 1923 sa stal biskupským tajomníkom a v roku 1931 bol prosynodálnym sudcom a nitrianskym kanonikom. Roku 1935 sa stáva riaditeľom biskupskej kancelárie a generálnym vikárom (1941). Nakoniec ho pápež Pius XII. vymenoval za titulárneho biskupa Velície a auxiliárneho biskupa nitrianskeho. Dňa 16. 5. 1943 bol v katedrálnom chráme sv. Emeráma v Nitre vysvätený za biskupa. Za svoje biskupské heslo si zvolil slová: „IN OMNIBUS CARITAS.“ Hlavným konsekrátorom bol nitriansky biskup Dr. Karol Kmeťko a spolukonsekrátormi boli biskupi Dr. Andrej Škrábik a Dr. Michal Buzalka. Po smrti diecézneho biskupa Dr. Karola Kmeťku roku 1948 bol kapitolou poverený vedením diecézy biskup Dr. Eduard Nécsey a v roku 1949 bol pápežom Piom XII. menovaný za nitrianskeho apoštolského administrátora. Diecézu spravoval počas ťažkého totalitného systému, ktorý ho Štátnou bezpečnosťou kontroloval v zostrenej izolácii od júna 1950 do marca 1951. V tomto nanútenom stave mu Štátna bezpečnosť určila aj spovedníka. Napriek všetkému mu bolo po čase dovolené aktívne sa zúčastniť na všetkých zasadaniach II. vatikánskeho koncilu, ako aj na prvej biskupskej synode (1967). Nakoniec ho pápež Pavol VI. 5. mája 1968 vymenoval za titulárneho arcibiskupa. Zomrel v 77. roku života a 25. roku svojho episkopátu,66 v stredu 19. 6. 1968 večer o 20. 00 hodine na starobylom Nitrianskom hrade. Jeho telesné pozostatky uložili 22. 6. 1968 do krypty Nitrianskej katedrály.67 Pohrebné obrady viedol biskup Dr. Ambróz Lazík za prítomnosti 8 biskupov, približne 400 kňazov a rovnakého počtu rehoľných sestier, ako aj 30-tisícového zástupu veriacich z Nitry a okolia.68 Jeho publikačná tvorba mala väčšinou časopisecký charakter v rôznych týždenníkoch a mesačníkoch (Tatranský orol, Duchovný pastier, Svoradov, Svornosť, Náš priateľ, Svätá rodina, Katolícke noviny, Nyitramegyei Szemle a i.).69 Arcibiskup ThDr. Eduard Nécsey bol 79-tym biskupom v Nitre. Ľudia, ktorí ho osobne poznali, označovali ho za trpezlivého, vľúdneho, obetavého a asketického muža, príjemného spoločníka a láskavého človeka.70

Dátum

Vek

Udalosť

Titul

9.2.1892

 

narodený

Oslany

30.6.1915

23 r.

ordinovaný

kňaz - Innsbruck

12.3.1943

51 r.

vymenovaný

titulárny biskup Velície a auxiliárny - Nitra

16.5.1943

51 r.

konsekrovaný

biskup - Nitra

23.12.1948

56 r.

poverený

vedením diecézy - Nitra

1949

57 r.

vymenovaný

apoštolský administrátor - Nitra

5.5.1968

76 r.

vymenovaný

titulárny arcibiskup - Nitra

19.6.1968

76 r.

zomrel

Nitra

22.6.1968

76 r.

pochovaný

Nitra

71

POLÓNYI FRANTIŠEK, SJ. Narodil sa v Oslanoch 1. 12. 1892. Do noviciátu rehole Spoločnosti Ježišovej vstúpil 30. 9. 1915. Za kňaza bol vysvätený 26. 7. 1920. Doživotné sľuby zložil 2. 2. 1925. Po zriadení Československej viceprovincie v roku 1919 bolo navrhnuté členom rehole rozhodnúť sa medzi novovzniknutou viceprovinciou alebo uhorskou provinciou. Pátri Slováci, vyučujúci na gymnáziu v Kaloči a v Päťkostolí, sa rozhodli naďalej zostať v uhorskej provincii a medzi nimi bol aj František Polónyi, ktorý tam nakoniec zomrel 3. 3. 1965 v Budapešti.72

POLÓNY ŠTEFAN ĽUDOVÍT, SJ. Narodil sa 6. 8. 1894. Ako mladý kňaz vstúpil dňa 7. 9. 1920 do Spoločnosti Ježišovej. Bol činný ako ľudový misionár, viedol kňazské rekolekcie a redigoval časopisy. Zomrel 6. 8. 1970 v Charitnom dome v Beckove73, kde je aj pochovaný na cintoríne.74

HUDEC JOZEF. Narodil sa v Oslanoch 27. 2. 1897.75 Teológiu ukončil na Pázmáneu. Tam nadobudol nielen znalosť nemčiny, ale aj kontakty s vyššími spoločenskými kruhmi.76 Za kňaza bol vysvätený 25. 8. 1921 vo Viedni.77 Bol kaplánom v rodných Oslanoch. Od roku 1939 sa stal administrátorom a neskôr farárom (1943) v Chrenovci. V roku 1946 bol menovaný za školského a neskôr za okresného dekana (1951). V roku 1956 sa stal správcom farnosti vo Zvolene a v roku 1957 katedrálnym arcidekanom. Vykonával taktiež úlohu advokáta chudobných (1958). Jeho vystupovanie bolo vždy na vysokej úrovni. Bol spoločenským, priateľským, otvoreným a srdečným človekom. Bol prispievateľom do homiletickej tlače a prekladateľom zvlášť z nemeckých prameňov. Zomrel 9. 5. 1969 a pochovaný je v Banskej Bystrici.78

JANOVIČ TIBOR. Narodil sa 22. 4. 1902 v Oslanoch. Po skončení gymnázia študoval u saleziánov v Turíne, kde bol vysvätený za kňaza 6. 7. 1930. Ako kaplán pôsobil iba v Šali (1932). V roku 1933 bol administrátorom v Beši, neskôr vo Veľkom Piale (1936) a v Krušoviciach (1938). V rokoch 1939 – 1941 pôsobil ako farár v Sebechleboch a v roku 1941 ako administrátor v Dojči, kde založil Združenie katolíckej mládeže (1943) a miestne kino. Zomrel 25. 11. 1976 v 47. roku kňazstva.79

HYROŠŠ KAROL. Narodil sa 5. 10. 1914 v Bystričanoch v časti Vieska, odkiaľ sa neskôr presťahoval do Oslian. Vysvätený bol 22. 6. 1940.80 Ako kaplán pôsobil na týchto miestach: Veľké Chlievany (1940 – 1941), Košeca (1941 – 1942), Pruské (1942 – 1945), Beluša (1945), Považské Podhradie (1945 – 1946) a Krásno (1946 – 1947). V roku 1950 bol odsúdený pre velezradu na 12 rokov81 a uväznený bol od 15. 5. 1953 do 11. 5. 1960. Vo väzení sa stretol takmer so všetkými biskupmi – okrem biskupa Vojtaššáka, ktorého izolovali. Bol aj s blahorečenými biskupmi Petrom Pavlom Gojdičom, OSBM a Vasilom Hopkom, ako aj s redemptoristom Metodom Trčkom.82 Od roku 1956 – 1961 mal odobratý štátny súhlas a pracoval v civilnom zamestnaní. V roku 1961 nastúpil za správcu farnosti do Hornej Maríkovej, kde pôsobil tri roky. V roku 1964 mu bol udelený titul čestný dekan83 a súčasne bol správcom farnosti v Dolných Krškanoch až do roku 1995.84

KOPANICKÝ JURAJ. Narodil sa 18. 12. 1972. Za diakona bol vysvätený 15. 6. 1996 v kostole Sedembolestnej Panny Márie v Martine – Sever, kde o rok 28. 6. 1997 bol vysvätený aj za kňaza.85 Na svoje prvé a jediné kaplánske miesto nastúpil v roku 1997 do Žiaru nad Hronom.86 Od roku 2002 je duchovným správcom slovenskej farnosti sv. Cyrila a Metoda v New Westminster, BC (Kanada).87

ŠTEFAN HÝROŠŠ. Narodil sa 29. 7. 1978 v Bojniciach. Teológiu študoval v Kňazskom seminári sv. Františka Xaverského v Badíne. Za diakona bol vysvätený 11. 6. 2005 v Banskej Bystrici. Diakonskú prax vykonával vo farnosti Zvolen-mesto, Detva a Prievidza-mesto. Za kňaza bol vysvätený 17. 6. 2006 banskobystrickým biskupom Mons. Rudolfom Balážom vo farskom Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici.

Okrem týchto kňazských povolaní pochádzalo z oslianskej farnosti aj niekoľko rehoľných sestier. Ich úplný zoznam a životopisné údaje sa nepodarilo zistiť a preto na tomto mieste sú uvedené iba dve z nich:

TERÉZIA JAKUBISOVÁ. Narodila sa 15. 10. 1909. Otec sa volal Jozef Jakubis a matka Mária. Zomrela 1. 7. 1996 a pochovaná je spolu s rodičmi na cintoríne v Oslanoch.88

ANNA MOJŽIŠOVÁ.

1 Porov. LÉH, S., KOLTAI, A., BALANYI, G.: Catalogus religiosorum Provinciae Hungariae Ordinis Scholarum Piarum 1666–1997. Budapešť: Curia Provincialis Hungariae Scholarum Piarum Societas pro Encyclopaedia Historae Ecclesiasticae in Hungaria, 1998, s. 380–381.

2 Porov. KOLLÁR, P.: Tagáni Vojtech. In: PAŠTEKA, J. A KOL.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: Lúč, 2000, s. 1363.

3 Porov. BOGNÁR, K., KISS, J. M., VARGA, J.: A Nagyszombati Egyetem fokozatot szerzett hallgatói 1635–1777. Budapešť: Eőtvős Loránd Tudományegyetem Levéltára, 2002, s. 240.

4 Porov. NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et Parochorum Archi–Dioecesis Strigoniensis, s. 790.

5 Porov. BOGNÁR, K., KISS, J. M., VARGA, J.: A Nagyszombati Egyetem fokozatot szerzett hallgatói 1635–1777, s. 245.

6 Porov. NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et Parochorum Archi–Dioecesis Strigoniensis, s. 548–549.

7 Porov. BOGNÁR, K., KISS, J. M., VARGA, J.: A Nagyszombati Egyetem fokozatot szerzett hallgatói 1635–1777, s. 262.

8 Porov. NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et Parochorum Archi–Dioecesis Strigoniensis, s. 736.

9 Porov. NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et Parochorum Archi–Dioecesis Strigoniensis, s. 823., BOGNÁR, K., KISS, J. M., VARGA, J.: A Nagyszombati Egyetem fokozatot szerzett hallgatói 1635–1777, s. 263.

10 Porov. BOGNÁR, K., KISS, J. M., VARGA, J.: A Nagyszombati Egyetem fokozatot szerzett hallgatói 1635–1777, s. 275.

11 Porov. NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et Parochorum Archi–Dioecesis Strigoniensis, s. 736.

12 Porov. LÉH, S., KOLTAI, A., BALANYI, G.: Catalogus religiosorum Provinciae Hungariae Ordinis Scholarum Piarum 1666–1997, s. 282.

13 Porov. ZAREVÚCKY, A.: Katalóg kňazov, strojopis. In: Knižnica Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Badíne, s. 144.

14 Porov. LÉH, S., KOLTAI, A., BALANYI, G.: Catalogus religiosorum Provinciae Hungariae Ordinis Scholarum Piarum 1666–1997, s. 229.

15 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Slovenský biografický slovník, III. zväzok K–L. Martin: Matica Slovenská, 1989, s. 370.

16 Porov. BOGNÁR, K., KISS, J. M., VARGA, J.: A Nagyszombati Egyetem fokozatot szerzett hallgatói 1635–1777, s. 282.

17 Porov. PRIKRYL, Ľ. V.: Tamaškovič Andrej. In: PAŠTEKA, J. A KOL.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, s. 1367–1368. Necrologium Sacerdotum Archi–dioecesis Strigoniensis AB Anno 1737–1889. Strigonii: Typis Gustavi Buzárovits, 1889, s. 27.

18 Porov. NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et Parochorum Archi–Dioecesis Strigoniensis, s. 979.

19 Porov. NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et Parochorum Archi–Dioecesis Strigoniensis, s. 625.

20 Porov. LÉH, S., KOLTAI, A., BALANYI, G.: Catalogus religiosorum Provinciae Hungariae Ordinis Scholarum Piarum 1666–1997, s. 228–229.

21 Porov. NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et Parochorum Archi–Dioecesis Strigoniensis, s. 746–747.

22 Porov. NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et Parochorum Archi–Dioecesis Strigoniensis, s. 940.

23 Porov. RADVÁNI, H.: Slovenské učené tovarišstvo organizácia a členstvo 1792–1796. Trnava: SSV, 1992, s. 52.

24 Porov. RADVÁNI, H.: Knapovský František. In: PAŠTEKA, J. A KOL.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, s. 689.

25 Porov. RADVÁNI, H.: Slovenské učené tovarišstvo organizácia a členstvo 1792–1796, s. 52.

26 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Slovenský biografický slovník, III. zväzok K–L, s. 119.

27 Porov. GREGUŠ, C.: Slovenskí rodáci svetu. Trnava: SSV, 1999, s. 31.

28 Porov. LÉH, S., KOLTAI, A., BALANYI, G.: Catalogus religiosorum Provinciae Hungariae Ordinis Scholarum Piarum 1666–1997, s. 275.

29 Porov. ŠARLUŠKA, V.: Néčei Hieronym, Sch P. In: PAŠTEKA, J. A KOL.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, s. 982–983.

30 Porov. ELIÁŠ, M.: Dielo Hieronyma Néčeiho. In: KOLLÁR, P.: Piaristi v Prievidzi 1666–1996. Prievidza: Kolégium piaristov, 1996, s. 94.

31 Porov. LÉH, S., KOLTAI, A., BALANYI, G.: Catalogus religiosorum Provinciae Hungariae Ordinis Scholarum Piarum 1666–1997, s. 275.

32 Porov. ZAREVÚCKY, A.: Katalóg kňazov, s. 144.

33 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 73.

34 Porov. ZAREVÚCKY, A.: Katalóg kňazov, s. 76.

35 Porov. BELÁS, L.: Valentín Néčei. In: KOLEKTÍV AUTOROV.: Významné osobnosti Nitry. Nitra: Mesto Nitra a Mestský úrad Nitra, 1998, s. 105.

36 Porov. Schematismus venerabilis cleri dioecesis Nitriensis. Nitriae: Typis Eduardi Neugebauer, 1858, s. 123.

37 Porov. VAGNER, J.: Adalékok a Nyitrai székes–káptalan tőtrénetéhez. Nyitra: Huszár István Kőnyvnyomdája, 1896, s. 360.

38 Porov. BELÁS, L.: Valentín Néčei. In: KOLEKTÍV AUTOROV.: Významné osobnosti Nitry, s. 105.

39 Porov. HANAKOVIČ, Š.: Dejiny spolku svätého Vojtecha. Trnava: SSV, 2005, s. 138.

40 Porov. BELÁS, L.: Valentín Néčei. In: KOLEKTÍV AUTOROV.: Významné osobnosti Nitry, s. 105–106.

41 Porov. VAGNER, J.: Adalékok a Nyitrai székes–káptalan tőtrénetéhez, s. 370.

42 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Farnosť Turzovka. Turzovka: Spolok priateľov Turzovky, 2006, s. 300.

43 Porov. BELÁS, L.: Kysuckí kňazi–buditelia. In: Duchovný pastier. Trnava: SSV, r. XXXV., č. 10, 1960, s. 199–200.

44 Porov. ČULEN, K.: Roky slovenských nádejí a sklamaní. In: KOLEKTÍV AUTOROV.: Kláštor pod Znievom. Dôveryhodné miesto. Bratislava: Šport Press, 1999, s. 80.

45 Porov. BLAHA, A. A KOL.: Osobnosti Kysúc. Prešov: Kysucká kultúrna nadácia, 2004, s. 343.

46 Porov. BELÁS, L.: Kysuckí kňazi–buditelia. In: Duchovný pastier, r. XXXV., č. 10, 1960, s. 200.

47 Porov. Schematismus Dioecesis Neosoliensis, 1894, s. 101.

48 Porov. KAČÍREK, Ľ.: Hýroš Michal. In: PAŠTEKA, J. A KOL.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, s. 545-546.

49 Porov. Schematismus dioecesis Neosolinsis. Neosolii: Typis Philippi Machold, 1912, s. 14.

51 Porov. BELÁS, L.: Rukopis Nitrianskí kanonici po roku 1896; Nécsey Andrej.-nepublikovaný rukopis.

52 Porov. Nyitramegyei Szemle, r. VIII., č. 2., 1900, s. 3.

53 Porov. BELÁS, L.: Rukopis Nitrianskí kanonici po roku 1896; Nécsey Andrej.-nepublikovaný rukopis.

54 Porov. Nyitramegyei Szemle, r. VIII., č. 2., 1900, s. 3.

55 Porov. Schematismus venerabilis cleri dioecesis Vaciensis. Vacii: Typis Mayer, 1910, s. 145.

56 Porov. Schematismus venerabilis cleri administrationis apostolicae Tyrnaviensis. Trnava: 1927, s. 247.

57 Porov. Schematismus venerabilis cleri dioecesis Vaciensis, s. 78.

58 Porov. GREGOR, V.: Porubský Vincent, OFM. In: PAŠTEKA, J. A KOL.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, s. 1110.

59 Porov. Schematismus venerabilis cleri administrationis apostolicae Tyrnaviensis, 1927, s. 219.

60 Porov. GREGOR, V.: Mihalovič Eduard. In: PAŠTEKA, J. A KOL.: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska, s. 920–921.

61 Porov. Schematismus venerabilis cleri administrationis apostolicae Tyrnaviensis, s. 238.

62 Porov. Náhrobný kameň rodinnej krypty na cintoríne v Oslanoch.

63 Porov. Schematismus venerabilis cleri administrationis apostolicae Tyrnaviensis, s. 238.

64 Porov. Schematizmus Slovenských katolíckych diecéz, s. 188.

65 Porov. ZAREVÚCKY, A.: Katalog zosnulých kňazov Banskobystrickej diecézy od jej založenia, strojopis. In: Knižnica Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Badíne, s. 9–10.

66 Porov. JUDÁK, V.: Arcibiskup svätého života, s. 14–32; 45–47; 61–62; 66; 73–75; 85; 88; 94; 99–103.

67 Porov. PÖSTÉNYI, J.: Umrel veľkňaz arcibiskup dr. Eduard Nécsey. In: Katolícke noviny. Trnava: SSV, r. 83, č. 26, 1968, s. 1.

68 Porov. Nezabudnuteľná rozlúčka s nezabudnuteľným arcibiskupom. In: Katolícke noviny. r. 83, č. 26, 1968, s. 3.

69 Porov. BELÁS, L.: ThDr. Eduard Nécsey. In: KOLEKTÍV AUTOROV.: Významné osobnosti Nitry, s. 105.

70 Porov. PETRANSKÝ, I.: Eduard Nécsey. Vo všetkom láska. In: MICHÁLEK, S., KRAJČOVIČOVÁ, N. A KOL.: Do pamäti národa. Bratislava: Veda, 2003, s. 427.

71 Porov. http://www.catholic-hierarchy.org/bishop/bnecsey.html, 12. 12. 2005. JUDÁK, V.: Arcibiskup svätého života, s. 14; 26; 66; 74; 99; 102.

72 Porov. KRAPKA, E.: List zo dňa 13. 10. 2004, č. 208/2004.

73 Porov. KRAPKA, E.: List zo dňa 13. 10. 2004, č. 208/2004.

74 Porov. Náhrobný kameň na cintoríne v Beckove.

75 Porov. ZAREVÚCKY, A.: Katalóg zosnulých kňazov Banskobystrickej diecézy od jej založenia, s. 45.

76 Porov. ZAREVÚCKY, A.: Katalóg zosnulých kňazov Banskobystrickej diecézy od jej založenia, s. 45.

77 Porov. Matrika pokrstených. Oslany, zv. III., č. 21, s. 252–253.

78 Porov. ZAREVÚCKY, A.: Katalóg zosnulých kňazov Banskobystrickej diecézy od jej založenia, s. 45.

79 Porov. ZAJÍČKOVÁ, M.: Tibor Janovič. In: KOLEKTÍV AUTOROV.: Dojč. Dojč: Záhorské múzeum Skalica, Obecný úrad Dojč, 1998, s. 146.

80 Porov. Vďaka Pánu Bohu za 90–ku. In: Osliansky spravodaj. Oslany: Obecný úrad Oslany, r. VII., č. 11., 2005, s. 13.

81 Porov. Schematizmus Nitrianskej diecézy 2003. Bratislava: Lúč, 2003, s. 129.

82 Porov. Vďaka Pánu Bohu za 90–ku. In: Osliansky spravodaj, r. VII., č. 11., 2005, s. 13.

83 Porov. SÝKORA, F.: Karol Hyroš. In: Kultúra. Trnava: SSV, č. 1., 2000, s. 13.

84 Porov. Schematizmus Nitrianskej diecézy 2003, s. 129.

85 Porov. Rok 1997. In: Historia domus III.

86 Porov. Schematizmus Banskobystrickej diecézy 2001. Bratislava: Lúč, 2001, s. 124.

88 Porov. Náhrobný kameň na cintoríne v Oslanoch.

Zavrieť   X

Jozafát Kuncewycz, biskup a mučeník

Svätý

Sviatok: 12. november

* 1580 Vladimir Volynskyi, Ukrajina

† 12. november 1623 Vitebsk, Bielorusko

Sv. Jozafát Ján Kuncewycz sa narodil asi v roku 1580 vo Wlodzimierzi Wolyňskom na Ukrajine. Pri krste dostal meno Ján. Jeho rodičia Gabriel a Marianna boli schudobnenými šľachticmi; boli pravoslávnymi kresťanmi. Otec bol obchodníkom. Keď Ján dorástol, poslal ho do litovského mesta Vilno, aby sa tiež vyučil za obchodníka. No jeho vábil skôr chrám a duchovná služba. V tých časoch zúril vo Vilne boj medzi uniátmi (kresťanmi gréckoslovanského obradu, ktorí uznávali primát pápeža) a rozkolníkmi, ktorí pápeža neuznávali. Ján – ani sám dobre nevedel, prečo – sa ocitol na strane katolíkov. Chodieval na bohoslužby do katolíckeho chrámu. Keď to videl jeho majster, obchodník Jacek Popovič, nahováral ho, aby sa venoval obchodu a sľuboval mu celý svoj majetok do dedičstva, keďže bol bezdetný. No Ján sa nedal nahovoriť. V roku 1604 sa s ním rozlúčil a takisto aj so svojimi rodičmi a vstúpil do rehole sv. Bazila v kláštore Najsvätejšej Trojice vo Vilne. Ako rehoľné meno si zvolil Jozafát.

Kláštor bol spustnutý, býval tam len jeden mních, niektoré časti boli prenajaté nájomníkom, iné len chátrali. Jozafát si vybral malú izbičku neďaleko brány, kde žil ako pustovník a pripravoval sa na zloženie rehoľných sľubov. Modlil sa a študoval Sväté Písmo a bohoslužobné knihy. Okrem toho písal na rozličné témy – o rehoľníkoch, o katolíckej minulosti Ruska, o celibáte, katechizmus atď. Prísne sa postil, spával na holej podlahe a často sa bičoval. Verejnosti sa vyhýbal. No aj tak viacerí vedeli o jeho prísnosti na seba a chceli zničiť jeho dobrú povesť. Poslali na neho zvrhlú ženu, ktorá ho mala zviesť. Tá prišla za ním akože po duchovnú radu. No keď ho začala zvádzať, prísne ju pokarhal. Keď ani to nepomohlo, vzal palicu a nemilosrdne ju bil, kým nešla preč. Od toho času si ho začali vážiť všetci šľachetní ľudia v meste. Čoraz viac ich začalo prichádzať za ním, aby našli u neho radu a pomoc. Chodieval k nemu aj bohatý a vzdelaný šľachtic Ján Rutskyj, ktorý pochádzal z kalvínskej rodiny. Počas štúdií v Prahe, v Nemecku a v Ríme sa však stal katolíkom, no po návrate domov sa nemohol odhodlať brániť pravú vieru. Až na povzbudenie Jozafáta sa rozhodol vstúpiť do rehole a zložiť rehoľné sľuby. On zasa poskytol Jozafátovi veľa zo svojich bohatých vedomostí. Zanedlho viacero mladých mužov vstúpilo do rehole. No ani protivníci nespali.

V roku 1609 bol Jozafát vysvätený za kňaza. So svojou povestnou horlivosťou sa dal do práce. Neúnavne kázal, a to s takým úspechom, že katolíci mu dali meno „bič na rozkolníkov“. Rozkolníci si zase začali robiť posmech nielen z Jozafáta, ale aj z miestneho arcibiskupa Počeja a mnícha Rutského. Nosili po meste ich karikatúry a hanlivo ich nazývali. Jozafátovi vymysleli prezývku „uchvatiteľ duší“. Tým mu však paradoxne dali najkrajší titul. Veľa rozkolníkov našlo cestu späť do Cirkvi. Jozafát popri tomto všetkom nezabúdal ani na chudobných a trpiacich. Nikomu neodmietol pomoc. Tiež pod jeho vedením sa opravil schátralý kláštor. Počas jeho účinkovania sa takmer celé Vilno stalo katolíckym. Hoci mladý, zvolili ho za archimandrita (vyššieho predstaveného) v kláštore. Jeho spoločník Rutskyj sa stal v roku 1613 arcibiskupom a metropolitom celej rusínskej Cirkvi v Kyjeve. Po nejakom čase ustanovil Jozafáta za biskupa-koadjútora v Polocku, kde bol už staručký arcibiskup. Ten po pár mesiacoch zomrel, a tak v roku 1618 zaujal jeho miesto Jozafát. Na biskupstve zaviedol prísny poriadok. Od služobníctva vyžadoval zbožnosť a spravodlivosť a zvlášť sa venoval duchovenstvu, ktoré bolo mravne upadnuté a bez vzdelania. Mnohí šľachtici kňazov dosadzovali, ako sami chceli, nakladali s nimi podľa svojej ľubovôle, odopierali im dávky na výživu a starali sa aj do vecí cirkevných. Náboženský život sa pod vedením biskupa Jozafáta veľmi upevnil a dobre rozvíjal. No ani rozkolníci nespali, aj keď prvé tri roky s nimi nemal Jozafát neobyčajné problémy. Vymysleli si však zákerný plán.

Spomedzi seba určili za protibiskupa Polocku Meleceja Smotrického, ktorý bol známy svojimi spismi proti uniatom. Ten ho začal najprv listami napádať a rozširovať medzi ľuďmi nepravdivé správy, že Jozafát bol zosadený kráľom Žigmundom a za biskupa bol určený on sám. Keď sa to Jozafát dozvedel, okamžite sa ponáhľal do Varšavy za kráľom, ktorý mu dal potvrdenie, že on je pravým biskupom. Jozafát potom tento list čítal vo svojom biskupstve. Prišiel aj do mesta Vitebsk, kde ho tiež čítal. V tomto meste však panovala najväčšia nenávisť voči nemu. Jozafát tam práve preto častejšie chodil a usiloval sa obrátiť zaťatých rozkolníkov, hoci polockí mešťania ho od toho odrádzali. Vo Vitebsku sa napokon rozhodli Jozafáta odstrániť. Najali potulného popa Silvestra, ktorý začal raz večer drzo a sprosto vykrikovať pod arcibiskupskými oknami. Ráno to pokračovalo. Jozafátovi služobníci vyšli von a Silvestra chytili. Práve to chceli sprisahanci. Začali zvoniť na zvone a kričať, aby biskupa odstránili. Jozafát kázal Silvestra prepustiť. No rozkolníci vbehli dnu, zranili jeho služobníkov a jeho samého udreli kyjom a následne sekerou do hlavy. Keď padol na zem, ešte po ňom šliapali a bodali ho. Napokon ho strelili do hlavy, jeho telo potupili, vyzliekli a hodili do rieky Dvine. Stalo sa to 12. novembra 1623. No hneď na druhý deň, keď vytriezveli, si uvedomili svoj strašný čin. Jeho telo vylovili a v slávnostnom sprievode ho previezli do Polocka. Oplakali svoj zločin a obrátili sa. Smotrickij, ktorý bol hlavným pôvodcom zločinu, odišiel do Grécka a v roku 1627 po rokoch kajúcnosti sa zmieril s uniatskou Cirkvou.

Na hrobe sv. Jozafáta sa stalo mnoho zázrakov, a tak na žiadosť mnohých katolíkov ho pápež Urban VIII. dňa 16. mája 1643 vyhlásil za blahoslaveného. Za svätého bol vyhlásený v roku 1867 pápežom Piom IX. V roku 1916 previezli Jozafátove pozostatky do Viedne do gréckokatolíckeho chrámu sv. Barbory a v roku 1949 ich odviezli do Ríma. Na pokyn pápeža Jána XXIII. ich v roku 1963 uložili vo Vatikánskej bazilike pod oltár sv. Bazila Veľkého.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X