Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Miništranti

Služby v týždni:

  Pondelok Utorok Streda Štvrtok Piatok Sobota Nedeľa
Danko J.             x
Patrik Č.              x
Dávid Č.             x
Oliver Č.             x
Matej P.             x
Pavol P.             x
Oliver K.             x
Matúš F.             x
Šimon F.             x
Ján R.              x
Michal R.             x

Pápež miništrantom: S Ježišom buďte nablízku trpiacim nielen slovami, ale aj skutkami

Pápež miništrantom: S Ježišom buďte nablízku trpiacim nielen slovami, ale aj skutkami stiahnuť epizódu

Svätý Otec František sa v utorok 30. júla popoludní na Námestí sv. Petra stretol s vyše 70-tisíc miništrantami z 20 európskych krajín. Išlo o 13. ročník púte, ktorú usporiadala organizácia „Coetus internationalis ministrantium“ (CIM, Medzinárodná skupina miništrantov). Veľký spev a radosť zo stretnutia sa ozýval ešte celý večer centrom Ríma.

Miroslava Holubíková – Vatican News

Rímsky biskup sa v príhovore zameral na tému tohtoročnej miništrantskej púte, ktorá znie „S tebou“ (Con te). V úvode vyjadril zaujatie, keď povedal:

„Viete, prečo ma to oslovilo? Pretože hovorí všetko dvoma slovami. Je to krásne, pretože to necháva priestor na bádanie, na hľadanie možných významov. (...). Je to výraz, ktorý vystihuje tajomstvo nášho života, tajomstvo lásky. Keď sa ľudská bytosť počne v maternici, matka povie: „Neboj sa, ja som s tebou. Matka však zázračne počuje aj to, ako jej to malé stvorenie hovorí: „Ja som s tebou“. A to sa iným spôsobom vzťahuje aj na otca!“

Následne Petrov nástupca prítomným mladým vysvetlil „najdôležitejší a najkrajší význam tohto slovného spojenia v súvislosti s ich miništrantskou službou:

„Vaša skúsenosť služby v liturgii ma núti myslieť na to, že prvým subjektom, protagonistom tohto „s tebou“ je Boh. Ježiš povedal: «kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi» (Mt 18, 20). A toto sa uskutočňuje najviac v omši, v Eucharistii: tam sa „s tebou“ stáva skutočnou prítomnosťou a konkrétnou prítomnosťou Boha v Kristovom tele a krvi. Kňaz vidí toto tajomstvo každý deň vo svojich rukách; a vidíte ho aj vy, keď pomáhate svojou službou pri oltári. A keď prijímame sväté prijímanie, môžeme zažiť, že Ježiš je „s nami“ duchovne aj fyzicky. Hovorí ti: „Ja som s tebou“, ale nie slovami, hovorí to v geste, v skutku lásky, ktorým je Eucharistia. A aj ty môžeš pri prijímaní povedať Pánovi Ježišovi: „Som s tebou“, nie slovami, ale svojím srdcom a telom, svojou láskou. Práve preto, že je s nami, môžeme byť aj my skutočne s ním.“

Ako zdôraznil Svätý Otec chlapcom a dievčatám, práve v tomto geste darovať druhým to „s tebou“ je „kľúčový bod“. Pápež vysvetlil:

„Takto môžeme uskutočňovať jeho prikázanie: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“. Ak slúžite vo svojom srdci a tele tak, ako Mária tajomstvu Boha, ktorý je s vami, potom sa stávate schopnými byť s druhými novým spôsobom. Aj ty - vďaka Ježišovi, vždy a len vďaka nemu - aj ty môžeš povedať blížnemu: „Som s tebou“, avšak nie slovami, ale skutkami, gestami, svojím srdcom, konkrétnou blízkosťou - nezabudnite na konkrétnu blízkosť - plakať s plačúcimi, radovať sa s radujúcimi, bez posudzovania a bez predsudkov, bez uzavretosti, bez vylúčenia. Aj s tebou, ktorý mi nie si veľmi sympatický; s tebou, ktorý si iný ako ja; s tebou, ktorý si cudzinec; s tebou, pri ktorom sa necítim byť pochopený; s tebou, ktorý nikdy neprídeš do kostola; s tebou, ktorý hovoríš, že neveríš v Boha.“

Na záver pápež František všetkých miništrantov povzbudil slovami vďaky:

„Chlapci, dievčatá, aké veľké tajomstvo sa skrýva v týchto dvoch malých slovách: ´s tebou!´ Vďaka tým, ktorí ich vybrali, a najmä vďaka vám, že ste sem prišli, pútnici, aby ste sa podelili o radosť z toho, že patríme Ježišovi, že sme služobníkmi jeho Lásky, služobníkmi jeho zraneného Srdca, ktoré lieči naše rany, ktoré nás zachraňuje pred smrťou, ktoré nám dáva večný život.“

Svätý Otec sa po svojom príhovore s miništrantami stíšil v ich modlitbách za pokoj vo svete.

Letné potulky - 2023

  9.7. - Divinka (fotogaléria)

Letné potulky - 2022

 

Letné dobývanie hradov - 2021

Vnútorné menu:

Miništrovať je do slovenčiny prevzaté latinské slovo ministrare - slúžiť.
Miništrant je teda ten, kto túto službu vykonáva. Táto služba ale nie je obyčajnou všeobecnou službou, ale silne špecifickou službou Bohu, kňazovi a celému spoločenstvu veriacich pri oltári. Preto táto služba nie je akousi povinnosťou, ale výsadou.

Práve táto výsada je dôvod, prečo nemôže miništrovať každý, kto by chcel. Na miništrantov sa kladú naozaj nemalé nároky - na ich vzdelanie, dôslednosť, dôstojnosť a to nie len pri oltári, ale aj v osobnom živote. To ale nemá byť dôvod pre nejakú suchopárnosť. Miništranti sú všade poriadne veselá, živá kopa chlapcov, ktorí vedia spojiť život podľa božích príkazov so svojím bežným životom dospievajúcich mladíkov. Už sv. Filip Neri povedal: "Smutný svätý by bol naozaj smutný." A toto sa stalo akýmsi tichým heslom miništrantov...

Keďže každý miništrant je niekoho dieťa, prosím všetkých rodičov miništrantov, aby sa za svojich synov modlili.

Miništrantský sľub:

Ďakujem Ti Pane Ježišu Kriste,
že si ma povolal do služby pri oltári
medzi služobníkov oltára.
Sľubujem, že moje správanie
v kostole, doma, v škole a vôbec všade
bude vždy príkladné.
Budem sa usilovať žiť podľa Tvojho príkladu.

Modlitba rodičov za miništrantov:

Všemohúci večný Bože, milujúci Otče,
dal si mi v mojom synovi nenahraditeľný dar.
Prosím ťa, veď ho svojou mocnou prozreteľnosťou,
aby ti bol verný nie len v službe pri tvojom oltári,
ale v celom svojom živote.
Ochraňuj ho, aby sa zachoval čistý a tak raz vošiel
do radosti nebeskej vlasti.
Skrze Krista nášho Pána. Amen.

Sv. Tazícius

Tarzícius bol akolytom (rozdávateľom Eucharistie) alebo diakonom v Ríme. V druhej polovici 3.storočia bol ukameňovaný davom ľudí na rímskej ceste Via Appia, keď niesol Eucharistiu neznámemu kresťanovi do väzenia. Túto udalosť opísal kardinál Wiseman vo svojom diele „Fabiola“. Pápež sv. Damazus (bol pápežom v rokoch 366-384) napísal o ňom poému a dal mu vytesať na náhrobný kameň štvorveršie, ktoré vyjadrovalo príčinu jeho smrti. Legenda ho predstavovala ako chlapca (miništranta), ktorý v čase prenasledovania niesol Eucharistiu uväzneným kresťanom. Na tejto ceste ho stretli chlapci, ktorí však kresťanmi neboli. Chceli, aby im ukázal, čo to nesie. On však Eucharistiu chránil za každú cenu. Chlapci čoskoro prišli na to, že je kresťanom a nesie „kresťanské tajomstvá“. Kvôli tomu ho začali biť a kameňovať. Tarzícius sa však držal statočne. Keď už zomieral, išiel okolo jeden rímsky vojak, ktorý bol tiež kresťanom. Chlapcov rozohnal a Tarzícius mu ešte stihol povedať, Koho nesie a kam. Potom vydýchol. Vojak sa postaral aj o jeho telo aj o Eucharistiu. Či tento príbeh obsahuje presné historické fakty, nevieme. Tarzícius mohol byť aj mladým mužom – diakonom, ktorý niesol Eucharistiu z titulu svojej funkcie a služby: či už chorým, prenasledovaným alebo z pápežskej sv. omše kňazom hlavných rímskych kostolov ako znak jednoty. V každom prípade je mučeníkom a oddávna si ho uctieva mnoho ľudí, najčastejšie ako patróna miništrantov.

Legio Divina
(Dominum nostrum Iesum Christum)


 I. Legio Divina - Božia armáda, je názov spoločenstva oslianskych miništrantov, ktorí sa zároveň riadia nasledovným poriadkom.


 II. Legio Divina má hierarchické usporiadanie, ktoré sa každý jej člen zaväzuje rešpektovať.
Dux
generál		 je spravidla správca farnosti, prípadne iný kňaz určený na starostlivosť o miništrantov.
Légátus je hlavný miništrant. Volia ho na spoločne dohodnuté obdobie všetci členovia LD, hodnosť nadobúda odobrením voľby generálom. Má plnú moc nad všetkými miništrantmi (prípadne len nad svojou légiou). On sám podlieha len pod generála (prípadne legáta I. légie).
Tribúnus je zástupcom legáta. Plní všetky povinnosti, ktoré mu uloží legát a vyššia hodnosť. V neprítomnosti legáta má jeho kompetencie.
Praefectus
veliteľ		 je miništrant, ktorý prešiel potrebnými skúškami a dosiahol potrebné osobitné rády pre hodnosť prefekta. Jeho úlohou je dozerať a pomáhať nižším hodnostiam. V neprítomnosti vyššej hodnosti (okrem generála) rozdeľuje liturgické služby a dozerá na ich správne vykonanie.
Centurió je miništrant, ktorý prešiel potrebnými skúškami a dosiahol potrebné osobitné rády pre hodnosť centurióna. Jeho úlohou je dozerať a pomáhať nižším hodnostiam. V neprítomnosti vyššej hodnosti rozdeľuje liturgické služby a dozerá na ich správne vykonanie.
Míles je miništrant v dohodnutej dobe po zložení miništrantského sľubu. V tejto hodnosti môže byť ponechaný aj dlhšie, pokiaľ nedosiahne potrebné osobitné rády pre hodnosť centurióna.



 III. Rast hodností v Legio Divina sa riadi nasledovnými usmerneniami.

 a) Každý nový miništrant sa stáva členom LD, pričom mu je udelená hodnosť míles. Táto hodnosť mu ostáva celý kalendárny rok po zložení miništrantského sľubu. Povýšeniu predchádza dosiahnutie osobitných rádov potrebných pre vykonávanie hodnosti centurióna.

 b) Povýšeniu z centurióna na prefekta predchádza dosiahnutie osobitných rádov potrebných pre vykonávanie hodnosti prefekta. Tieto sú mu udelené po úspešnom zložení vedomostných skúšok.

 c) Tribúnom sa stáva prefekt, zvolený členmi LD, alebo v prípade neúspešnej voľby, vybraný legátom a potvrdený generálom. Uvedenie do hodnosti je slávnostným spôsobom pri účasti všetkých členov LD.

 d) Legátom sa, v prípade, že nie je znovu zvolený, spravidla stáva tribún po odobrení generálom. Uvedenie do hodnosti je slávnostným spôsobom pri účasti všetkých členov LD. V prípadnom neprijatí tejto hodnosti zo strany tribúna, nasleduje nová voľba. Ak je voľba opakovane neúspešná, hodnosť ostáva vakantná (neobsadená).


 IV. Osobitné rády.
 
a)
Regula Calicis Rád kalicha Míles
Regula Sc. Rosarii Rád posv. ruženca  
Regula Incensionis Rád kadidla Centurió
Regula Cruciferraris Rád kríža  
Regula Ceroferraris Rád sviece  
Regula Templóris Rád lit. priestoru Praefectus
Regula Mitrae Rád mitry  
Regula Berlae Rád berly  
Regula Missalum Romanum Rád Rímskeho misála  
Regula Liturgiae Sacrae Missae Rád lit. sv. omše Tríbúnus
Légátus

 




















b) Osobitné rády dosahujú miništranti teoretickými znalosťami a praktickou zručnosťou.


 V. O.A.M.D.G.
Zavrieť   X

Ján Pavol II., pápež (Karol Józef Wojtyla)

Svätý

Sviatok: 22. október

* 18. máj1920 Wadowice, Poľsko

† 2. apríl 2005 Rím, Taliansko

Význam mena: Ján: Boh je milostivý (hebr.); Pavol: malej postavy (lat.); Karol: silný, mužný, slobodný (zast. nem.); Jozef: Boh pridal, rozhojnil (hebr.)

Patronát: Patrón slovenských horských záchranárov

Karol Józef Wojtyła sa narodil vo Wadowiciach (Poľsko) 18. mája 1920 ako druhý syn Karola Wojtyłu a Emílie, rodenej Kaczorowskej. Sviatosť krstu prijal 20. júna vo farskom kostole vo Wadowiciach.

Radosť a pokoj detských čias boli veľmi skoro otrasené predčasným odchodom matky, ktorá zomrela, keď mal Karol deväť rokov. O tri roky neskôr (1932) zomrel aj jeho starší brat Edmund a v roku 1941, vo veku dvadsaťjeden rokov, stratil Karol aj svojho otca.

Bol vychovaný v zdravej vlasteneckej a náboženskej atmosfére. Od otca, človeka hlboko kresťanského, sa naučil súcitu a láske k blížnym, ktoré živil vytrvalou modlitbou a sviatostným životom.

Črty spirituality, ktorej zostal verný až do smrti, boli úprimná oddanosť Duchu Svätému a láska k Panne Márii. Jeho vzťah s Božou Matkou bol obzvlášť hlboký a živý. Prežíval ho s nežnosťou dieťaťa, ktoré sa zveruje do náručia matky, a zároveň s mužnosťou rytiera vždy pripraveného načúvať príkazom svojej Panej: ,,Urobte všetko, čo vám povie!“ Úplná odovzdanosť Márii, ktorú ako biskup vyjadril mottom „Totus tuus“ odhaľovala jeho tajomstvo dívať sa na svet očami Božej Matky.

Osobnosť mladého Karola vyzrievala aj v súvislosti s bohatstvom jeho intelektuálnych, morálnych a duchovných darov a taktiež v spojitosti s udalosťami tej doby, ktorá poznačila históriu jeho vlasti a Európy.

V období gymnaziálnych štúdií sa v ňom prebudilo nadšenie pre divadlo a poéziu, ktoré rozvíjal prostredníctvom činnosti divadelného krúžku na Filologickej fakulte Jagelonskej univerzity, na ktorú sa zapísal v akademickom roku 1938.

Počas obdobia nacistickej okupácie Poľska tajne pokračoval v štúdiu a zároveň pracoval štyri roky (október 1940 – august 1944) ako robotník vo fabrike Solvay. Mohol tak osobne a zblízka prežívať sociálne problémy späté s pracovnými podmienkami a získavať cenné skúsenosti, ktoré neskôr zúročil vo svojom sociálnom magistériu najprv ako arcibiskup Krakova, a potom ako Najvyšší veľkňaz.

V tých rokoch v ňom dozrela túžba po kňazstve, a tak sa začal od roku 1942 zúčastňovať tajných prednášok z teológie vo veľkom seminári v Krakove. Pri rozlišovaní povolania mu veľmi pomáhal jeden laik, pán Jan Tyranovsky, opravdivý apoštol mládeže. Už vtedy mal mladý Karol jasné povedomie o univerzálnom povolaní všetkých kresťanov k svätosti a o nezastupiteľnej úlohe laikov v poslaní Cirkvi.

Kňazské svätenie prijal 1. novembra 1946. Na druhý deň, v sugestívnej atmosfére krypty sv. Leonarda v katedrále na Waweli, celebroval primičnú svätú omšu.

Neskôr ho poslali do Ríma, aby si doplnil teologické vzdelanie. Stal sa študentom Teologickej fakulty na Pápežskej dominikánskej univerzite Angelicum. Tu usilovne čerpal z prameňa zdravej kresťanskej náuky a taktiež zažil prvé stretnutie so živosťou a bohatstvom univerzálnej Cirkvi v určitej privilegovanej situácii, ktorú mu ponúkal život za ,,železnou oponou.“ Do tohto obdobia spadá aj stretnutie Karola Wojtyłu s pátrom Piom z Pietrelčiny.

V júni roku 1948 obhájil svoju doktorskú prácu a vrátil sa do Krakova, aby začal svoju pastoračnú činnosť ako kaplán. Vo svojej kňazskej službe sa daroval s nadšením a veľkorysosťou. Keď sa habilitoval na docenta, začal vyučovať na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity a po jej zrušení na fakulte kňazského seminára v Krakove a na Katolíckej univerzite v Lubline.

Roky, ktoré strávil medzi mladými, mu umožnili poznať do hĺbky nepokoj ich srdca a ako kňaz sa pre nich stal nielen učiteľom, ale aj duchovným sprievodcom a priateľom.

Vo veku 38 rokov bol vymenovaný za pomocného biskupa Krakovskej diecézy. Biskupskú vysviacku prijal 28. septembra 1958 z rúk arcibiskupa Eugeniusza Baziaka. V roku 1964 bol vymenovaný za arcibiskupa Krakova a Pavol VI. ho 26. júna 1967 kreoval za kardinála.

Ako pastier Krakovskej diecézy si okamžite získal vážnosť ako človek neoblomnej a odvážnej viery, blízky ľuďom a ich problémom.

V diskusiách sa prejavoval ako ten, ktorý je schopný načúvať a viesť dialóg. Nikdy nepodliehal kompromisom, ale hájil pred všetkými primát Boha a Krista ako základ pravého humanizmu a ako prameň neodňateľných práv ľudskej osoby. Vzbudzoval lásku v srdciach svojich diecéznych veriacich, požíval úctu spolubratov v biskupskej službe a vyvolával obavy u tých, ktorí v ňom videli protivníka.

16. októbra 1978 bol zvolený za pápeža a biskupa Ríma a prijal meno Ján Pavol II. Svojím pastierskym srdcom, plne darovaným veci Božieho kráľovstva, objímal celý svet. Kristova láska ho viedla k tomu, aby navštevoval rímske farnosti a aby zvestoval evanjelium vo všetkých prostrediach. Ona bola hnacím motorom jeho nespočetných apoštolských ciest na rozličné kontinenty, na ktoré sa podujal, aby posilnil vo viere veriacich v Krista, aby potešil zarmútených a skleslých a taktiež, aby priniesol posolstvo zmierenia medzi kresťanské cirkvi a budoval mosty priateľstva medzi veriacimi v jedného Boha a ľuďmi dobrej vôle.

Jeho žiarivý učiteľský úrad nemal iný cieľ, než vždy a všade hlásať Krista, jediného Spasiteľa človeka.

Vo svojom neobyčajnom misionárskom zápale mal obrovskú lásku k mladým ľuďom. Zaviedol tradíciu zvolávania svetových dní mládeže, ktoré mali pre neho cieľ zvestovať novým generáciám Ježiša Krista a jeho evanjelium a urobiť tak z mladých ľudí protagonistov vlastnej budúcnosti a spolupracovníkov pri vytváraní lepšieho sveta.

Jeho starostlivosť ako pastiera celej Cirkvi sa prejavila zvolaním početných zasadnutí biskupskej synody, zriaďovaním nových diecéz a cirkevných administratívnych oblastí, promulgovaním Kódexu kánonického práva latinského obradu a Kódexu kánonov východných cirkví, vydávaním encyklík a apoštolských exhortácií. Aby umožnil Božiemu ľudu prežiť okamihy intenzívnejšieho duchovného života, vyhlásil Jubilejný rok vykúpenia, Mariánsky rok, Rok Eucharistie a Veľké Jubileum roku 2000.

Strhujúci optimizmus založený na dôvere v Božiu prozreteľnosť poháňal Jána Pavla II., ktorý prežil tragickú skúsenosť dvoch diktatúr, pokus o atentát 13. mája 1981 a ktorý bol v posledných rokoch života ťažko fyzicky skúšaný napredovaním choroby, pozerať vždy na horizont nádeje. Vyzýval ľudí, aby rúcali múry rozdelenia, aby nepodliehali rezignácii, ale naopak, aby sa vydali smerom k duchovnej, morálnej a materiálnej obnove.

Svoj dlhý a plodný pozemský život zavŕšil v Apoštolskom paláci vo Vatikáne v sobotu 2. apríla 2005 na vigíliu Nedele ,,in Albis“, ktorú on sám nazval Nedeľou Božieho milosrdenstva. Slávnostné pohrebné obrady sa konali na Námestí sv. Petra 8. apríla 2005.

Dojemné svedectvo o dobre, ktoré vykonal, bolo potvrdené účasťou mnohých delegácií prichádzajúcich z celého sveta a miliónmi mužov a žien, veriacich a neveriacich, ktorí v ňom spoznali zreteľné znamenie Božej lásky k ľudstvu. Za svätého bol vyhlásený spolu s pápežom Jánom XXIII. 27. apríla 2014 na Námestí sv. Petra v Ríme. Kanonizoval ich pápež František za prítomnosti emeritného pápeža Benedikta XVI.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X