Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Dejiny obce Oslany

Prvá zachovaná písomná zmienka o Oslanoch pochádza z roku 1254, keď sa v listine kráľa Belu IV. spomína kráľovský úradník Ivanka z Oslian1 (Iwanka … officialis noster /regis/ de Ozlan…), ktorý dostal od kráľa za verné služby zem Lelovce, dnes časť Zemianskych Kostolian. Oslany boli centrom osobitného obvodu, ktorý patril k Zvolenskému kráľovskému domíniu, čo potvrdzuje listina z roku 1283, v ktorej sa spomínajú obvody zvolenského lesa: Zvolen, Turiec, Liptov, Devičie a Oslany.2

V nasledujúcich odstavcoch je uvedený prehľad vlastníkov, prípadne prepojenie na vlastnícke práva určitých historických rodov podľa zachovaných listinných zápisov. V období vrcholného stredoveku v roku 1300 sa Oslany dostali do vlastníctva rodu Oslianskych a zrejme vďaka nim nastáva v mestečku aj v celom obvode rozvoj a stabilita.3 Pravdepodobne bol zložitý aj proces začleňovania Oslian a ich okolia do stolíc, pretože v listine z roku 1310 sa spomína Osliansky komitát, ale o takmer dvadsať rokov neskôr už Oslany patria do Tekovskej stolice. Z vlastníckeho hľadiska zostali majetkom zvolenského hradu, o čom svedčí listina z roku 1323. Oslany sa v priebehu stredoveku a novoveku formovali ako závislá poddanská obec, respektíve mestečko.4 V priebehu storočí sa vystriedalo viacero vlastníkov Oslian, čo potvrdzujú listiny a viaceré portálne súpisy.

Listina Nitrianskej kapituly zo 4. apríla 1352 spomína Oslany pri metácii Veľkých Uheriec ako majetok Petra, syna Mikulášovho. V nasledujúcich troch listinách sa spomínajú Peter, Tomáš, Štefan a Ján, synovia spomínaného Mikuláša z Oslian, čo dokazuje existenciu tejto zemianskej rodiny. V roku 1383 boli údajne v držbe bána Beesa. Rodina Oslianskych sa spomína ešte aj v listinách z rokov 1403, 1407, 1415, 1420, 1424 a ďalších. Začiatkom XVI. storočia musela rodina Oslianskych prísť o svoje majetky v Oslanoch, lebo po nich boli načas vlastníkmi Zayovci. Svedčia o tom aj správy ďalších portálnych súpisov, kde sa uvádza ako zemepán v roku 1535 a 1536 Michal Marsoczky, v roku 1548 Mikuláš Gothoy a Jozef Chery, roku 1552 opäť Mikuláš Gothoy, roku 1554 Jozef Chyczy, roku 1566 Štefan Chyczy a roku 1596 Juraj Chyczy.5

Počas XVII. storočia sa v obci udržali Chyczyovci až takmer do konca storočia, kedy sa vtedajšie mestečko dostalo do sústavy bojnického panstva rodiny Pálffyovcov. V XVIII. storočí mali v obci majetkové podiely okrem pálffyovského bojnického panstva aj rodiny Kubínyi, Géczy – Sóos, Révay a Fánchy.6

V rámci verejnej správy mali Oslany, ako centrum kráľovského špánstva, mestský charakter rovnako ako Bojnice a Prievidza. Vzhľadom nato, že išlo o pomerne veľký územný celok, pôsobil tu „comes“ – špán. V tom čase si nemožno predstaviť sídlo špána bez opevnenia. K oslianskemu špánstvu patrili územia dnešných obcí: Bystričany, Chalmová, Pažiť, Malé a Veľké Uherce, Kolačno, Oslany, Horná Ves a Veľké Pole.7

Po výpočte majetkovo – vlastníckych pomerov sa dostávame k opisu obce z hľadiska historických udalostí podľa dochovaných spomienok.

V roku 1503 získali Oslany od kráľa Vladislava II. (1490 – 1516) mestské výsady a trhové privilégiá s právom konať ročne štyri jarmoky: na sviatok sv. Štefana kráľa, sv. Mikuláša Vyznávača, na Kvetnú nedeľu a na tretiu nedeľu po Veľkej noci. Toto privilégium neskôr potvrdil aj cisár a kráľ Maximilián II. (1564 – 1576) a potvrdzujú ho aj mnohé písomnosti zo XVI. storočia, kde sa Oslany označujú ako „oppidum“, čiže mestečko. Z roku 1503 pochádza aj najstaršie známe pečatidlo, ktoré je tiež presvedčivým dokladom o povýšení Oslian na zemepanské mestečko.8 Z ostatných zaujímavých údajov možno spomenúť v rokoch 1535 a 1536 krčmu, mlyn, dvoch pastierov, mýtnika, z čoho vyplýva, že tu bola mýtna stanica9 (už v rokoch 1424 – 1487 patrili Oslany k jednému zo sedemnástich mýtnych miest Tekovskej stolice).10 V roku 1554 sa spomína deväť súkenníkov.11 Podľa súpisu domov bolo v roku 1601 v Oslanoch 75 domov, v ktorých spod platenia domovej dane boli vyňaté dve zemianske kúrie, fara, škola, dva richtárske domy, zemepanský mlyn a päť opustených domov.12 V XVII. storočí bol zaznamenaný hospodársky pokles, nakoľko turecké nájazdy a ich lúpežná činnosť sťažovali život aj v údolí hornej Nitry. V roku 1663 Turci vyplienili Oslany a 12 okolitých obcí. Po vpáde sa občania bývajúci v obci zaviazali platiť Turkom daň, ktorú, keď postupne nebezpečenstvo pominulo, prestali platiť.13 O dvadsať rokov neskôr, 8. apríla 1683 na Veľkonočnú nedeľu, podnikli Turci do Oslian novú trestnú výpravu práve preto, lebo obyvatelia prestali platiť stanovený poplatok. Tento prepad bol omnoho horší, pretože Turci zajali okolo 200 ľudí, ktorí sa skryli v kostole a mestečko vypálili.14 Významným krokom k novej ekonomickej prosperite bolo potvrdenie trhových výsad 13. februára 1687 cisárom Leopoldom I. s právom konania štyroch výročných jarmokov na sviatok sv. Štefana kráľa, sv. Mikuláša Vyznávača, sv. Filipa a Jakuba a na Kvetnú nedeľu, jedného týždenného trhu /raz do týždňa/ každú nedeľu a konania trhov s dobytkom tri dni pred uvedenými výročnými jarmokmi. Okrem toho povolil konanie týždenného trhu /týždenné trhy 15/ a to v stredu. V roku 1694 mestečko dostalo výsadu varenia a čapovania piva.16 K ďalšiemu rozvoju mestečka prispeli oslianske cechy a živnostníci. Cech mäsiarov vznikol v roku 1652, obuvníkov v roku 1671, čižmárov v roku 1691 a v roku 1712 cech kožušníkov. V roku 1718 vznikol cech remenárov a neskoršie i cech súkenníkov a sitárov.17

V oblasti poľnohospodárstva sa pestovali obilniny, chmeľ, kapusta a chovali sa kobyly. Obilie sa tu nakupovalo aj pre potreby Oravy. V roku 1717 však postihol Oslany spolu s okolitými obcami mor dobytka. V Tekovskej stolici v XVIII. storočí iba Oslany a Levice patrili medzi remeselnícke mestá, keďže remeslo prevládalo nad poľnohospodárstvom a ostatnými odvetviami. V porovnaní s ostatnými mestečkami mali Oslany už v roku 1715 až tri mlyny. V tomto období v Oslanoch nachádzame aj dosť cechov, ktoré mali kráľovské privilégiá. V roku 1726 príjmy z remesla a domáckej výroby vykazovali hodnotu 1112 zlatých, pričom priemer severozápadu Tekova na dedinu predstavoval zhruba 80 zlatých.18 V Tekovskej stolici boli Oslany sídlom slúžnovského okresu až do zániku monarchie s dvoma výnimkami. Počas trvania Jozefovskej reformy boli centrom tzv. Oslianskeho traktu a v čase Bachovho absolutizmu pripadli do Dolnonitrianskej župy. Od roku 1820 boli sídlom pošty a v polovici XIX. storočia sídlom okresného súdu. Na čele mestečka stál volený richtár, ktorý spolu s členmi magistrátu zabezpečoval výkonnú moc. Mestečko si zamestnávalo vlastných sluhov, strážnikov, hlásnikov. Medzi členov obecného predstavenstva patril sirotský otec z miestneho sirotinca.19 V roku 1858 bola založená lekáreň s názvom „Ku Korune“.20 V období rokov 1861 až 1892 obec päťkrát zhorela a takmer celkom vyhorela.21 Možno aj tieto ťažké udalosti viedli k tomu, že v roku 1875 bol v Oslanoch založený dobrovoľný hasičský zbor.22 Obecný zákon č. 22 z roku 1886 zaradil Oslany medzi obce23, aj keď podľa iného zápisu – „v rokoch 1850 – 1910 patrili Oslany do okresu Oslany“.24 V roku 1896 vznikla detská opatrovňa a v tom istom roku bola uvedená do prevádzky železničná trať.25 V roku 1899 zaviedli v obci verejné osvetlenie ulíc petrolejovými lampami. V tom istom roku bol prerokovaný rozpočet na vybudovanie požiarnej zbrojnice, ktorá bola následne postavená pri hlavnej hradskej. Posledný veľký požiar vypukol 10. septembra 1914, ktorý zničil 80 domov.26 V Oslanoch v roku 1920 sídlil obvodný notársky úrad a matrikariát, poštový úrad, telegrafický úrad, železničná stanica, policajná stanica, farský a izraelitský úrad.27 V roku 1921 prestali byť Oslany okresným mestom a začali patriť do okresu Prievidza.28 V roku 1922 bol v obci založený futbalový klub ŠK Žarnov Oslany.29 Civilizačným prínosom bola najmä elektrifikácia obce a zriadenie miestnej pôrodnej ambulancie v roku 1933. V XIX. a začiatkom XX. storočia bola založená sporiteľňa, pobočky bánk a rozvíjali sa cestné komunikácie. Do roku 1942 spadá zriadenie filiálok Sedliackej banky a Tatra banky.30 Po roku 1945 bol zriadený obvodný úrad miestnych národných výborov pre obce Čereňany, Hornú Ves, Oslany a Radobicu.31 Od roku 1950 sa Oslany začlenili do okresu Partizánske a následne od roku 1961 opäť do okresu Prievidza.32

Najväčší rozvoj obce v novodobých dejinách nastal po druhej svetovej vojne. Počas štyroch desaťročí sa obec rozrástla, keďže sa postavilo mnoho rodinných domov a verejných zariadení, ako sú škola, materská škola, pošta, zdravotné stredisko, dom smútku a telocvičňa. Staré verejné zariadenia boli zrenovované.33

1 Porov. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae 2., Bratislava: 1987, s. 316–317. In: KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 12.

2 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V.. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1970, s. 100.

3 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 13.

4 Porov. ŠANR p. B., Mestečko Oslany. In: Štátny okresný archív Prievidza v Bojniciach, fond Tekovská župa.

5 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 103–104.

6 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 106.

7 Porov. MIŠÍK, M.: Osídlenie Hornej Nitry. In: Historický sborník kraja 2. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 14.

8 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 14; 105.

9 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 104.

10 Porov. SOKOLOVSKÝ, L.: Správa stredovekej dediny na Slovensku. Bratislava: Academic Electronic Press, 2002, s. 200.

11 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 104.

12 Porov. Maďarský krajský archív. Archív Uhorskej komory. Súpis domov z roku 1601 v Tekovskej župe. In: JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 106.

13 Porov. HORVÁTH, P.: Turecké vpády na Hornú Nitru v 16. a 17. storočí. In: Horná Nitra, vlastivedný zborník IV. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1968, s. 12, 21-22. In: JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 106.

14 Porov. BEL, M.: Notitia Hvngariae Novae V. Viedeň: 1742, s. 226.

15 Na území Tekovskej stolice sa na miesta s týždennými trhmi vyvinuli len Oslany a Svätý Beňadik. Dá sa predpokladať, že na území Slovenska nebolo v XVII. – XIX. storočí viac ako 40–50 miest s týždennými trhmi, kým jarmoky sa v tom čase konali na viac ako 250 miestach. - ŠPIESZ, A., WATZKA, J.: Poddaní v Tekove v XVIII. storočí. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 193–194.

16 Porov. ŠANR p. B., Mestečko Oslany. In: Štátny okresný archív Prievidza v Bojniciach, fond Tekovská župa.

17 Porov. MRZULA, O.: 25 rokov Obuvníckeho ľudového družstva v Oslanoch 1944–1969. Zvolen: Propaga, 1969, s. 3; 20; 24.

18 Porov. ŠPIESZ, A., WATZKA, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí, s. 134; 143; 162; 175; 181; 194.

19 Porov. ŠANR p. B., Mestečko Oslany. In: Štátny okresný archív Prievidza v Bojniciach, fond Tekovská župa.

20 Porov. ŠOBA P, OÚP 11822/18 adm. In: MODRANOVÁ, M., IVICA, E.: Z dejín lekárstva v okrese Prievidza do roku 1945. In: REMIAŠOVÁ, M.: Horná Nitra, vlastivedný zborník 15. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1992, s. 138.

21 Porov. BAROVSZKY, S.: Magyarország vármegyéi és városai. Budapešť: Apollo Irodalmi Társaság, 1903, s. 69.

22 Porov. BENDÍK, J.: Storočnica požiarneho zboru v Oslanoch, 1875–1975. Oslany: ZO ZPO v Oslanoch, 1975, s. 12.

23 Porov. BILČÍK, J., OBERT, Š., VITEK, E.: Sprievodca po okresných archívoch v Nitre, Prievidzi a Topoľčanoch. Bratislava: Slovenská archívna správa MV SSR v Bratislave, 1975, s. 79.

24 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Retrospektívny lexikon obcí Československej socialistickej republiky 1850–1970, 2/2. Praha: Federálny štatistický úrad, 1978, s. 827.

25 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 28; 30.

26 Porov. BENDÍK, J.: Storočnica požiarneho zboru v Osĺanoch, 1875–1975, s. 10; 13.

27 Porov. Soznam miest na Slovensku podľa popisu ľudu z roku 1919. Bratislava: Vydalo ministerstvo, 1920, s. 102.

28 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Retrospektívny lexikon obcí Československej socialistickej republiky 1850–1970, 2/2, s. 827.

29 Porov. ŠUCHTER, T.: 70. výročie založenia organizovaného športu v Oslanoch 1922-1992. Oslany: Obecný úrad v Oslanoch, 1992, s. 9.

30 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 110-111; 115.

31 Porov. BILČÍK, J., OBERT, Š., VITEK, E.: Sprievodca po okresných archívoch v Nitre, Prievidzi a Topoľčanoch, s. 79.

32 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Retrospektívny lexikon obcí Československej socialistickej republiky 1850–1970, 2/2, s. 827.

33 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 54.

Zavrieť   X

John Henry Newman, kardinál

Svätý

Sviatok: 9. október

* 21. február 1801, Londýn, Anglicko, Spojené Kráľovstvo

† 11. august 1890, Edgbaston, Birmingham, Anglicko, Spojené Kráľovstvo

Atribúty: ATRIBUTY

Význam mena: VYZNAM_MENA

Patronát: PATRONAT

„Navždy ma zbavili nemilosti.“ Takto odpovedal John Henry Newman, keď sa dozvedel, že 18. marca 1879, len pár týždňov po jeho 78. narodeninách, ho menovali za kardinála. Pápež Lev XIII. pri oznámení menovania povedal, že jeho úmyslom bolo „poctiť Cirkev poctením Newmana“. A táto dvojitá pocta trvá dodnes. Newmanovo meno je vážené. Jeho spisy sa neustále používajú. V septembri 2010 ho pápež Benedikt XVI. vyhlásil za blahoslaveného. Jeho vplyv na Druhý vatikánsky koncil bol taký významný, že biskup Christopher Butler z anglického Westminsteru ho nazval „neprítomným koncilovým otcom“.

Keďže dnes má Newman úctu a vplyv, možno ťažko pochopíme, prečo bol tak dlho „v nemilosti“. Ale bol. Newman bol viac než 20 rokov predstaviteľ národa a významný duchovný Anglikánskej cirkvi. Jeho činy sa neustále skúmali a posudzovali podľa nálad v národe. Keď ako štyridsaťštyriročný konvertoval na katolícku vieru, bol z toho veľký poplach. Buď bol neúprimným anglikánom, alebo sa teraz stal neúprimným katolíkom. Poprední duchovní z oboch spoločenstiev k nemu pristupovali s podozrievaním a mysleli si, že mu nemôžu dôverovať. Hoci sa vonkajšie smerovanie Newmanovho života radikálne zmenilo, v jeho vnútri sa nezmenilo nič. Časom bolo jasné, že celý jeho život bol dôsledným hľadaním pravdy v úplnej čestnosti a pokore.

Oriel a Kostol Panny Márie
Newmanov život sa určite nezačal v nemilosti. Narodil sa v Londýne 21. februára 1801 ako najstaršie zo šiestich detí v praktizujúcej anglikánskej rodine. Dostal dobré základné vzdelanie a potom ako šestnásťročný nastúpil na Trinity College v Oxforde. Emocionálne zrútenie na konci tretieho ročníka ho zdrvilo, ale dal sa dokopy a o rok a pol neskôr sa uchádzal o štipendium v Orieli, najprestížnejšom kolégiu v Oxforde, ktoré aj získal. Keď mal 21 rokov, dostal sa do kruhu uznávaných intelektuálnych čelných predstaviteľov Oxfordu a Anglikánskej cirkvi. Ako sa vyjadril, „z núdze a prítmia sa dostal na výslnie“.

Newmana vysvätili za kňaza v Anglikánskej cirkvi v roku 1825. Ďalších pár rokov strávil ako farár v oxfordskej farnosti. O tri roky neskôr sa stal pastorom prestížneho univerzitného Kostola Panny Márie. Vďaka svojim kázňam, ktoré v ňom mal každý týždeň – na tieto kázne chodili mnohí z univerzitnej komunity -, mal Newman dosť veľký vplyv na obnovu Anglikánskej cirkvi. Newmanove kázne boli napokon uverejnené ako jeho Farské a jasné kázne, ktoré sa čítajú dodnes.Newman v tom čase začal ambiciózne štúdium: podujal sa postupne čítať raných cirkevných otcov. Keď čítal ich kázne, rozpravy a úvahy, spoznal a ocenil najstarobylejšie tradície a učenie kresťanstva. Štúdium otcov malo veľký vplyv nielen na jeho kázanie, ale hlboko ovplyvnilo aj jeho osobnú vieru a duchovný život.

„Zásahy z Ríma“
Newman a jeho kolegovia z Orielu boli ďalších desať rokov jadrom hnutia obnovy v anglikanizme. To bolo známe ako Oxfordské hnutie. Začali písať sériu Rozpráv pre dobu, krátke eseje o základných kresťanských pravdách: viera, krst, apoštolský pôvod, ospravodlivenie. Naliehavý tón týchto rozpráv vyvolal nadšenie (a nesúhlas) po celej krajine. Okolo roku 1839 sa Newman stal najvplyvnejším duchovným v Anglicku. Práve na vrchole svojej kariéry začal Newman prijímať z čítania cirkevných otcov to, čo nazval „zásahmi z Ríma“. Jeho anglikánske presvedčenie sa oslabilo, keď uveril, že Katolícka cirkev je pravá Cirkev, ktorú založil Kristus. Svoje slabnúce presvedčenie chcel podoprieť uverejnením rozpravy (v roku 1841), v ktorej argumentoval, že 39 článkov náboženstva (vierovyznanie anglikánskej cirkvi) možno interpretovať v katolíckom zmysle.

Táto rozprava vyvolala taký poplach v Anglikánskej cirkvi, že Newman upadol do nemilosti po celej krajine. Trúsili sa o ňom reči a ľudia útočili na jeho úprimnosť, odbornosť a vieru. Newmanom otriasla táto reakcia a niekoľko krokov čelných predstaviteľov Anglikánskej cirkvi, ktoré odhalili hlboké rozdiely vo vieroučnom chápaní medzi Rímom a Canterbury. V septembri 1843 sa Newman vzdal práce pastora v Kostole Panny Márie a utiahol sa do Littlemore, vidieckeho predmestia Oxfordu s misijnou kaplnkou. Tam venoval čas modlitbe a štúdiu dejín Cirkvi. V tom čase intenzívnych reflexií uverejnil Newman svoju klasickú štúdiu Esej o vývine kresťanského učenia. A čo je ešte dôležitejšie, rozhodol sa stať sa katolíkom. Do Katolíckej cirkvi ho prijali 9. októbra 1845.

Katolík
Zanechať anglikanizmus znamenalo zanechať všetko, čo Newman miloval. Len viera ho pobádala k rozhodnutiu, ktoré ho stálo tak veľa. Jedna jeho sestra sa s ním prestala rozprávať a nikdy sa nezmierili. Biskup Nicholas Wiseman vzal Newmana pod svoju ochranu a poslal ho so skupinou spoločníkov na štúdiá do Ríma. v roku 1847 ho tam vysvätili za katolíckeho kňaza. Keď sa s priateľmi vrátil do Anglicka, vytvorili oratórium, istú formu rehoľného spoločenstva, ktoré založil svätý Filip Neri v 16. storočí. Ďalších desať rokov viedol túto novú komunitu a mal niekoľko verejných prednášok, ktoré mali podporovať porozumenie medzi anglikánmi a katolíkmi.Mysleli by sme si, že to bola nerušená plavba z miesta na miesto: Newman našiel svoj pravý domov a prijali ho s otvorenou náručou. Ale nestalo sa tak.

Keďže Newman mal kedysi vplyv v anglikánskom svete, mnohí katolíci ho predtým pokladali za „nepriateľa“, no teraz ho mohli ukazovať ako trofej. Neskôr opisoval strach počas prvého roku, keď sa na neho pozeralo toľko očí ako na „nejaké neznáme zviera, ktoré ulovil poľovník“.Pre podozrievania, ktoré ho obklopovali, a pre nesprávne rozhodnutia svojich predstavených Newman v prvých rokoch katolíckeho života zažil veľa problémov. Bývalý kňaz ho obvinil z nactiutŕhania, hoci Newmanove poznámky v prednáške, ktoré sa ho týkali, boli pravdivé. Írski biskupi ho pozvali založiť katolícku univerzitu v Dubline – bol to ambiciózny projekt, ktorý v 50. rokoch 19. storočia úspešne realizoval. Ale rozdielne názory na to, ako by mala vyzerať katolícka univerzita, spôsobili, že biskupi ho prestali v dôležitom období podporovať a Newman sa musel ponížený vrátiť do Anglicka.

O pár rokov neskôr arcibiskup Wiseman, v tom čase už kardinál, požiadal Newmana, aby bol redaktorom nového anglického prekladu Biblie. Newman venoval projektu veľa času a dokonca našiel prekladateľov, ktorí s ním mali spolupracovať. Potom však zistil, že kardinál si všetko rozmyslel. Napriek týmto pokoreniam Newman ostal verný Cirkvi. Bol si istý, že ak pôjde cestou poslušnosti, Boh ho v správnom čase odmení. Možno sa to stane až po jeho smrti, ale stane sa to, ak ostane verný. Hoci sa stiahol z verejného života, nezatrpkol. Namiesto toho, aby sa venoval veľkým projektom, rozhodol sa radšej venovať čas škole pre chlapcov, ktorú založil pri oratóriu v roku 1859. V dôsledku toho jeho vplyv oslabol a jeden komentátor ho označil za „vybitú silu“.

Obrana
Na začiatku roku 1864 sa Newman zrazu opäť dostal do novinových správ. Keď reverend Charles Kingsley, obľúbený anglikánsky autor, hodnotil knihu o dejinách Anglicka, napísal: „Otec Newman nás informuje, že pravda sama osebe nie je a a ani by nemala byť čnosťou rímskych duchovných.“ Newmana tento blesk z jasného neba šokoval a pohoršil. Vedel, že ni č také nepovedal. V tom článku našiel ešte jeden útok na svoju úprimnosť. Veľa takýchto útokov zažil aj predtým. Ale tentoraz sa útočilo aj na katolíckych kňazov a Cirkev ako celok. Keď Kingsley nechcel svoj výrok odvolať, Newman musel konať. Začal v tlači každý týždeň uverejňovať svoju autobiografiu: Apologia Pro Vita Sua (Obrana môjho života). K obráteniu ho viedli dejiny jeho náboženského myslenia ako aj zanietená, ale intelektuálne dôsledná obrana Katolíckej cirkvi.

Kardinál
Reakcie zo všetkých strán boli bezprostredné a kladné. Prichádzali mu listy od priateľov z jeho anglikánskeho obdobia a katolícki kňazi po celom Anglicku ho oceňovali. Newmanov vplyv ožil. Opäť začal publikovať a viesť dialóg so svojimi bývalými anglikánskymi priateľmi. Na konci 70. rokov 19. storočia najmúdrejšie hlavy v Anglikánskej i Katolíckej cirkvi prišli k tomu istému záveru o Newmanovej úprimnosti, láske a vernosti pri hľadaní pravdy. V roku 1877 ho zvolili za prvého čestného člena Trinity College v Oxforde, na jeho alma mater. Potom prišla v marci 1879 správa, že pápež Lev XIII. menoval Newmana za kardinála: „Navždy ma zbavili nemilosti.“ Newman ďalších jedenásť rokov študoval, písal a prednášal podľa toho, ako mu to umožňoval jeho zdravotný stav . Zomrel vo veku 89 rokov 11. augusta 1890. Jeho hrob nesie epitaf, ktorý zložil: Ex umbris et imaginibus in veritatem – Z tieňa a fantázie do (svetla) pravdy.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X