Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Historické a úradné dokumenty farnosti

Medzi vzácne a historicky cenné dokumenty oslianskej farnosti okrem kanonických vizitácií patria aj vzácne rukopisy trojzväzkovej Historie domus matriky.

HISTORIA ECCLESIA OSZLANENSIS I. – História oslianskej farnosti, ktorú s odvolaním aj na iné miesta zo svojich a iných rukopisov zostavil Jozef Šesták, osliansky farár a okresný dekan v roku 1804.1

HISTORIA DOMUS II. – Začiatok písania tejto Histórie domus oslianskej farnosti siaha k časom spravovania biskupstva banskobystrickým biskupom Jozefom Rudňanským do roku 1846. Posledný zápis je z roku 1890.2

HISTORIA DOMUS III. – Sú v nej uvedené slovenské zápisy od roku 1923 až po súčasnosť s výnimkou obdobia: 1930; 1940 – 1952; 1957; 1960; 1963 – 1968; 1979; 1981 – 1991.3

MATRIKY. Boli písané pre obvod Oslany a Čereňany, avšak do roku 1787 aj pre Hornú Ves, Radobicu, Bystričany a Chalmovú. Ich časový a druhový rozpis je nasledovný: matriky narodených, roky 1688 – 1788, 1803 – 1895; matriky sobášených, roky 1760 – 1780, 1790 – 1895; matriky zomrelých, roky 1760 – 1778, 1795 – 1950. Samostatne vedené matriky narodených pre farnosť Oslany sú z roku 1688 – 1793.4

1 Porov. Historia domus parochiae Oszlanensis I., rukopis. In: Archív farského úradu Oslany, 1710–1842.

2 Porov. Historia domus II.

3 Porov. Historia domus III.

4 Porov. SARMÁNYOVÁ, J.: Cirkevné matriky na Slovensku zo 16.–19. storočia. Bratislava: Odbor archívnictva ministerstva vnútra SR, 1991, s. 254–255.

Zavrieť   X

Františka Rímska, rehoľníčka

Svätá

Sviatok: 9. marec

* 1384 Rím

† 9. marec 1440 tamtiež

Význam mena: slobodná (zast. nem.)

Patrónka motoristov

Sv. Františka Rímska sa narodila v Ríme v roku 1384. Jej otec sa volal Pavol Bussa de Leoni a bol bohatým šľachticom. Františka už v útlom veku túžila vstúpiť do kláštora. Otec ju však už ako mladú prisľúbil za manželku mladému šľachticovi Lorenzovi de Ponzianimu. Svoj sľub nechcel zrušiť. Františka sa teda z poslušnosti za Lorenza vydala. Lorenzo bol dobrým človekom, vážil si Františku, jej čnosti a zbožnosť. Františka sa zase snažila byť vľúdna a milá. Podľa šľachtických obyčajov sa Františka musela skvostne obliekať, navštevovať spoločnosť a prijímať hostí. Ona to robila zdvorilo a skromne. Pod nádherným rúchom nosila vrecovinu. V spoločnosti mužov bola vážna, v reči opatrná a netancovala. Veľmi rada chodila do kostola. Často rozjímala a modlila sa. Nikdy nezanedbávala svoje povinnosti. Vždy sa snažila vyplniť manželove priania. Narodili sa im tri deti. Františka ich mala veľmi rada, od mala ich vychovávala k slušnému a nábožnému životu. Priam tak sa starala aj o služobníctvo. Ak niekto ochorel, sama ho ošetrovala. Tiež ich viedla k nábožnému životu. K sebe bola zase veľmi prísna. Striedmo sa stravovala, jedla zväčša len zeleninu, nepila víno. Všimli si ju aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku.

Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Utešovala samu seba, že si ich Boh vzal k sebe, ale predsa jej bolo ľúto. V roku 1413 neapolský kráľ obsadil a drancoval Rím. Aj ich dom vyrabovali, syna, ktorý ostal nažive, odvliekli ako rukojemníka. Manžel bol ťažko ranený a následne ho poslali do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn.

V roku 1425, po návrate z púte do Assisi, založila nábožnú družinu vznešených paní a dievčat. Členky bývali naďalej vo svojich rodinách, ale zachovávali benediktínske pravidlá. Nevolali sa mníšky, ale oblátky (obetované). Zriekli sa nádhery v oblečení, prepychu, hlučných zábav a snažili sa o kresťanskú dokonalosť. Neskladali síce žiadne sľuby, z družiny mohli aj vystúpiť. Zaviazali sa iba poslušnosťou voči predstavenej. Nosili biele rúcho, biely škapuliar a čierny závoj. Takto žili až do roku 1433. V tom roku sa sústredili do jedného kláštora, ktorý sa volá Tor dei Specchi. V roku 1436, po smrti svojho manžela, sa k nim pridala aj Františka. Pokračovala vo svojom odriekavom a nábožnom živote. No v kláštore nepobudla dlho. V roku 1440 bola pozrieť svojho syna, ktorý ťažko ochorel. Keď sa vracala do kláštora, náhle na ňu prišla slabosť. Vrátila sa späť k synovi a 9. marca 1440 zomrela. Pochovali ju v kostole Panny Márie Novej pri Fore Romane. V roku 1608 bola vyhlásená za svätú. Pri tej príležitosti premenovali aj kostol, v ktorom spočívali jej pozostatky, na kostol sv. Františky Rímskej.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X