Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Farnosť od roku 1776 po súčasnosť

Už v spomínanej vizitácii biskupa Františka Berchtolda zo 17. júna 1780 je zo života kostola a farnosti mestečka Oslany uvedené nasledovné: Miestnym farárom je Jozef Dubina. V mestečku býva 1934 duší, z toho 1528 je schopných vyznania, väčšinou hovoria slovensky. V čase vizitácie farnosť nemala kaplána. Patrónom kostola je zemepán gróf Pálffy. Materský kostol zasvätený sv. Štefanovi, uhorskému kráľovi, nebol posvätený. Stavba kostola je z nejakého pevného materiálu. Nemá pevný oltár. Má organ a 3 zvony, z ktorých najväčší, z roku 1481 a najmenší boli požehnané, ale tretí požehnaný nebol. Má aj štvrtý zvon – umieračik, ktorý požehnaný nebol. Na veľkom oltári je staré Tabernákulum, na dnešné okolnosti dosť vyzdobené, dobre zatvorené a vo vnútri vkusne ozdobené. V kostole je jediná pevná spovednica, nie stiesnená, správne uzavretá dvierkami. Fara bola od základov postavená pohodlná, má 4 izby, aj pre kaplána. Má dve komory na uskladnenie potravín, sýpku a dve pivnice. Farnosť mala 2 pečiatky s nápisom: PEČIATKA OSLIANSKEHO KOSTOLA FARNOSTI BANSKOBYSTRICKEJ DIECÉZY V ROKU 1777. V tom čase vo farnosti existovalo bratstvo sv. Františka Serafínskeho, ktoré však nemá žiadnu základinu. Je tu dostatočne veľké a obnovené Xenodochium,1 ktorého rok založenia nie je známy.2

Podľa pápežského breve z roku 1802 boli farskému kostolu v Oslanoch udelené plnomocné odpustky, ktoré mohli veriaci za určitých podmienok získať štyrikrát ročne.3

Dňa 10. mája 1805 prišiel do mestečka Oslany konať kanonickú vizitáciu kostola a farnosti Gabriel Zerdahely, banskobystrický biskup, v rámci kanonických vizitácií kostolov a farnosti Oslianskeho dištriktu. Konala sa formou otázok a odpovedí. Z tejto kanonickej vizitácie sa dozvedáme: Kostol postavený z pevného materiálu stojí na námestí mestečka, je ľahko prístupný, ako aj fara, ktorá je v susedstve. Patronátne právo má urodzený gróf Pálffy a rodina Erdödiová a uskutočňujú ho. Kostol je pekne vybielený, vydláždený kamennými kockami a pokrytý šindľami. Cintorín sa pri ňom nenachádza. V roku 1780 bol zriadený nový cintorín na hornom konci mesta, hroby slúžia na pochovávanie len katolíkom. Kostol má vpredu jednu vežu, pokrytú šindľom natretým červenou farbou. Nachádza sa tu päť zvonov.4

PRVÝ ZVON: 12 – centový. Na ňom sú vystavené dva nápisy. Prvý nápis so starými písmenami je nečitateľný. Na druhom sa dá skôr uhádnuť, ako prečítať: I.N.R.I MAREK, MATÚŠ, LUKÁŠ, JÁN. V ROKU 1498.5

DRUHÝ ZVON: asi 18 – centový, s obrazom Preblahoslavenej Panny Márie a sv. Floriána. Dajú sa prečítať na ňom údaje: TEBE ZASVATENÝ, MÁRII, ... . ULIAL SAMUEL PALESCH V KREMNICI. POŽEHNAL HO GABRIEL ZERDAHELY Z NITRY, BANSKOBYSTRICKÝ BISKUP, VO SVATOM KRÍŽI V TOMTO ROKU.6

TRETÍ ZVON: 2 – centový s obrazom Najsvätejšej Trojice a Blahoslavenej Panny Márie. Má nápis: SVATÁ TROJICA, JEDEN BOH, ZMILUJ SA NAD NAMI, 1750. TENTO NA PRVEJ KÁNONICKEJ VIZITÁCII V ROKU 1780 DALI POSVATIŤ.7

ŠTVRTÝ ZVON: ½ – centový s obrazom Krista Ukrižovaného s nápisom: NECH JE MENO PÁNOVO POŽEHNANÉ, 1780.8

PIATY ZVON: asi 50 – librový s nápisom: NECH JE MENO BOŽIE POŽEHNANÉ, 1792.9

Sakristia kostola je svetlá a suchá, vydláždená kamennými kockami. Pre biskupa je tu elegantná katedra, ku ktorej je prístup dverami. Krstiteľnica je z mramoru, zakrytá vrchnákom bez sochy, ale jednoduchá s dvojitým krížom. Podľa nápisu na veži tento kostol bol dokončený v roku 1768 z cirkevných peňazí za pomoci farníkov, a zasvätený je sv. Štefanovi. Doteraz nebol konsekrovaný. Nachádzajú sa tu tri oltáre, ktoré urobili domáci farníci a ktoré taktiež neboli posvätené. Hlavný oltár je na počesť sv. Štefana, uhorského kráľa. Druhý oltár je na počesť Preblahoslavenej Panny Márie. Tretí oltár na počesť sv. Jána Nepomuckého. Na kamennom chóre je organ s 9 obmenami, jeho úlohou bolo sprevádzať hudobné nástroje, ktoré zabezpečil a udržiaval kostol (farnosť): tympány, 4 trúby, 2 klarinety, dvojaké viedenské husle, dvojaké nižšie husle iného druhu, altová viola, ktorú kostolu daroval Ján Ztuparies. Ossarium, teda miesto, kde sú kosti zomrelých, sa tu nenachádza. Pod sakristiou je však krypta, do ktorej sa vchádza zvonku a ktorú udržiava rodina Taganyová. Pod chórom je Boží hrob ozdobený baldachýnom. Je tu jedna spovednica zabezpečená prútenou mriežkou na dverách. Nie je tu žiadne bratstvo. Podľa Ostrihomského poriadku celodenná poklona Najsvätejšej sviatosti bola stanovená na 3. november, na ktorú podľa zápisu farára prišla kráľovná Mária Terézia asi okolo 7. hodiny ráno. Nachádza sa tu Xenodochium, ale nevie sa, kedy bolo založené, v tomto zariadení žije šesť osôb.10

Aj ďalšia kanonická vizitácia biskupa Antona Makaya z roku 1821 iba potvrdila už existujúci stav vo farnosti, ku ktorému iba doplnila aj záznam o „dvoch monštranciách z 23 karátového zlata, zlatom cibóriu, dvoch kalichoch s paténou a jednom zlatom pacifikáli.11

Listinou z roku 1841 bola založená nadácia rodiny Nécseyovcov, ktorej originál je uložený v Bratislavskom mestskom archíve. Z tejto základiny bolo určených obci 45 000,- pengö forintov na výchovné ciele a približne 30 000,- na cirkevné a dobročinné účely.12 Túto zakladinu založil Michal Necei z Oslian, ktorého nazývali zakladateľ.13

V roku 1842 existovala pri fare škola, do ktorej chodilo 86 žiakov. Ako pastoračný jazyk sa uvádza slovenčina.14 Po roku 1846 bola do škôl zavedená maďarčina, takže aj v samotnom kostole spevy vo feriálne dni boli spievané po maďarsky. V roku 1848 vypukla revolúcia, ktorá trpko poznačila aj život farníkov. Každý muž od 18 do 50 rokov bol odvedený do vojenskej „gardy“, v ktorej mnohí zanechali aj svoju vieru. V tom istom roku bol predaný aj väčší zvon. V roku 1853, na deň sv. Marka evanjelistu, v kostole vznikol požiar. Zhorel bohostánok a mnohé predmety. Preto bola vykonaná zbierka, z ktorej vyzbierané strieborné predmety a peniaze použili na zhotovenie monštrancie a bohostánku s cherubínmi. Dňa 23. septembra 1854 sa vo farnosti konala veľká slávnosť, pri ktorej Štefan Moyses, banskobystrický biskup, udelil sviatosť birmovania 400 birmovancom. Rok 1855 bol ďalším ťažkým rokom pre farnosť aj okolie. Zákerná cholera zničila mnohé ľudské životy, o čom svedčia aj záznamy v matrike zosnulých. Avšak je zvláštne, že v susedných Čereňanoch na choleru nikto neochorel, ani nezomrel.15

Jar a leto v roku 1858 priniesli zasa veľké výkyvy počasia. Od začiatku júla bol veľký nedostatok vlahy, ktorý 28. júla vystriedal vytrvalý dážď, trvajúci vyše dvanásť dní, čoho výsledkom bola zničená takmer celá úroda. V roku 1870 bol opravený zvon, ktorý kvôli uprázdnenému biskupskému sídlu bol len „požehnaný“ farárom z Malých Krštenian. O rok neskôr v roku 1871 bola na kostole vymenená nová strecha a 15. augusta 1879 na sviatok Nanebovzatia Panny Márie bola v priebehu jedného roka v ľavom rohu cintorína vybudovaná kaplnka zbožným šľachticom Pavlom. V roku 1876 dal biskup Arnold znovu namaľovať obraz sv. Štefana, kráľa pre farský kostol dnes už neznámemu maliarovi za cenu 500 florenov a v roku 1876 pán Jozef Diviss zakúpil pre farský kostol kalich za 100 florenov, ktorý je zo striebra a pozlátený. Avšak osudný požiar, ktorý vypukol v roku 1884, zničil nielen kostol a faru, ale aj takmer celé mesto. Akoby ešte stále nebolo dosť nešťastia, o rok 18. júna 1885 okolo piatej hodiny popoludní prišla nečakaná búrka so silným hrmením a bleskami, počas ktorej hrom udrel do strechy kostola nad svätyňou a poškodil strechu i okná. Ale zároveň v tom istom roku začala výstavba novej školy, ktorú v roku 1888 požehnal miestny dekan.16

Po tom, ako sa v kostole 13. októbra 1931 po prvýkrát rozsvietili svetlá,17 farnosť navštívili viaceré významné osobnosti. 20. augusta 1932 prišiel do Oslian na katolícke a orolské slávnosti Andrej Hlinka, kde slúžil sv. omšu a kázal. Na slávnosti sa zúčastnil aj minister Dr. Jozef Tiso18 a 26. septembra 1936 bol na návšteve v Oslanoch prezident Československej republiky Dr. Eduard Beneš.19 Po týchto udalostiach nasledovalo jedno nápravné ponaučenie v podobe interdiktu udeleného biskupom Mariánom Bláhom, pravdepodobne v roku 1938.20

Farský kostol si však neustále vyžadoval ďalšie rekonštrukčné práce. V roku 1955 uložili v kostole novú, takzvanú benátsku dlažbu, o rok neskôr sa podarilo uskutočniť opravu exteriéru kostola a veže. V roku 1971 sa uskutočnila elektrifikácia zvonov. Nakoniec radikálne zmeny sa dotkli aj miestnej fary za pôsobenia farára Miroslava Hlaváčika, ktorý v tom čase spravoval Oslany z farnosti Čereňany. Búracie práce na odstránení starej fary, keďže bola vlhká a nevyhovujúca na bývanie, začali 24. apríla 1998 a v decembri bola zbúraná aj budova kaplánky. Už o rok 30. októbra 1999 bola nová budova fary slávnostne požehnaná diecéznym biskupom Mons. Rudolfom Balážom. Po troch rokoch od tejto udalosti sa vo farnosti konala biskupská vizitácia 13. novembra 2002, počas ktorej biskup Rudolf Baláž súhlasil s výstavbou nového kostola pre osadu Ľubianka, patriacu do farnosti Oslany. Tento plán sa stal skutočnosťou už 4. septembra 2005, kedy bol nový kostol dokončený za pôsobenia miestneho farára Pavla Párničana a konsekrovaný diecéznym biskupom Rudolfom Balážom.21

1 Xenodochium – zariadenie pre chudobných, útulok v ktorom z milodarov bývalo 6 chudobných.Porov. KONIAROVÁ, A.: Dejiny Banskobystrickej diecézy v 18. a 19. storočí, s. 156.

2 Porov. BERCHTOLD, F.: Kanonická vizitácia, 1780, s. 1–8.

3 Porov. Odpis pôvodného pápežského breve z r. 1802. In: Historia domus III.

4 Porov. ZERDAHELY, G.: Kanonická vizitácia, 1805, b. I. 1–3.

5 Porov. ZERDAHELY, G.: Kanonická vizitácia, 1805, b. I. 3.

6 Porov. ZERDAHELY, G.: Kanonická vizitácia, 1805, b. I. 3.

7 Porov. ZERDAHELY, G.: Kanonická vizitácia, 1805, b. I. 3.

8 Porov. ZERDAHELY, G.: Kanonická vizitácia, 1805, b. I. 3.

9 Porov. ZERDAHELY, G.: Kanonická vizitácia, 1805, b. I. 3.

10 Porov. ZERDAHELY, G.: Kanonická vizitácia, 1805.

11 Porov. MAKAY, A.: Kanonická vizitácia, 1821.

12 Porov. Magyarország vármegyéi és városai. Bars vármegye, s. 69.

14 Porov. Universalis schematismus ecclesiasticus ... pro anno 1842, Budae. In: JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 109.

15 Porov. Historia domus II., s. 1–14.

16 Porov. Historia domus II., s. 1; 23–38.

17 Porov. Rok 1931. Osvetlenie oslianskeho kostola elektrickým svetlom. In: Historia domus III.

18 Porov. Rok 1932. Andrej Hlinka v Oslanoch. In: Historia domus III.

19 Porov. Rok 1936. Návšteva pána prezidenta ČSR Dr. E. Beneša. In: Historia domus III.

20 Podľa rozhovoru s historikom ThDr. Gabrielom Brendzom, PhD., zo dňa 9. marca 2006.

21 Porov. 1955; 1956; 1971; 1974; 1975; 1998; 1999; 2002; 2005. In: Historia domus III.

Zavrieť   X

Andrej-Svorad, pustovník

Svätý

Sviatok: 17. júl

* okolo 980 (?) Poľsko

† okolo 1034 Skalka (Skalka nad Váhom pri Trenčíne)

Svorad pochádzal z Poľska, údajne sa narodil okolo r. 980 niekde v okolí rieky Visly v rodine roľníka. Traduje sa, že ako mladý mních žil neďaleko slovenských hraníc v dedine Tropie nad Dunajcom. Ako mnohí iní, pridržiaval sa cyrilometodskej tradície. Keď kráľ Boleslav Chrabrý r. 1022 vystúpil proti staroslovienskej liturgii, Svorad odišiel na územie Slovenska. Usadil sa v kláštore sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. Zložil sľuby a stal sa benediktínom. Pri sľuboch prijal meno Andrej. Keď dovŕšil 40 rokov – podľa vtedajších predpisov – mohol odísť ako pustovník do samoty a žiť podľa hesla „Modli sa a pracuj!“ Pridružil sa k nemu mladý rehoľný brat Benedikt. Keďže však nemali pokoj od mníchov ani od nábožných veriacich, odišli na Skalku pri Trenčíne. Žili veľmi prísnym životom, v pôste a odriekaní. Počas štyridsaťdenného pôstu mal k dispozícii ako stravu len štyridsať orechov. V robote pritom neustával – klčoval les. V noci sedával v otesanom dubovom kláte, don ktorého napichal ostré bodce. Akonáhle mu hlava klesla od únavy a telo sa naklonilo, okamžite bol hore a pokračoval v modlitbe. (zo Života svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka od päťkostolského biskupa Maura z r. 1064)

Keď cítil, že sa blíži jeho posledná hodina, odišiel na Zobor do kláštora. Po jeho smrti našli na ňom reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do tela. Zomrel asi r. 1034. Kde ho pochovali hneď po smrti, nevieme. Teraz sú jeho pozostatky uložené spolu s pozostatkami sv. Benedikta v nitrianskej katedrále. Za svätého ho spolu s Benediktom, uhorským kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gérardom vyhlásil pápež Gregor VII. r. 1083.

Benedikt zo Skalky, pustovník

Svätý

Sviatok: 17. júl

* Poľsko ?

† okolo 1037 Skalka (Skalka nad Váhom, okr. Trenčín)

O svätom Benediktovi vieme veľmi málo. Jedinú správu o ňom udáva päťkostolský biskup sv. Maurus, ktorý poznal Benedikta osobne. Píše v nej, že po smrti Andreja-Svorada sa Benedikt rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa príkladu svojho učiteľa viedol veľmi prísny život. Zrejme o tri roky neskôr prišli k nemu zbojníci v nádeji, že má veľa peňazí. Odvliekli ho nad rieku Váh, zviazali a hodili do vody. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale nemohli ho nájsť. Zbadali však, že orol cez celý rok sedával na brehu Váhu, akoby tam čosi pozoroval. Istý muž sa na tom mieste ponoril do vody a tam našiel neporušené Benediktovo telo. Pochovali ho v bazilike sv. Emeráma v Nitre, v tom istom hrobe, kde odpočíval sv. Andrej-Svorad.

Toľko správa od biskupa Maura. Je isté, že Benedikt bolo jeho rehoľné meno. Krstné meno nepoznáme. Považuje sa za slovenského svätca, hoci niektoré nie veľmi vierohodné pramene udávajú, že pôvodom bol Poliak. K Andrejovi-Svoradovi sa pridružil, keď bol Andrej už starec a potreboval pomocníka. Tam spolu viedli prísny život, v modlitbe, rozjímaní, v tvrdej práci a v pôste. Benedikt v tomto spôsobe života pokračoval aj po smrti Andreja, až do svojej smrti. Takmer hneď po jeho pochovaní si ho veriaci z Nitry a okolia spolu so sv. Andrejom začali uctievať ako svätého. Kanonizovaný bol pápežom Gregorom VII. v r. 1083 spolu s Andrejom, uhorským kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gérardom.

V 13. storočí dal nitriansky biskup postaviť nad jaskyňou na Skalke benediktínsky kláštor. Na strmej skale nad Váhom, z ktorej vrahovia zhodili telo sv. Benedikta, postavil kostol s dvoma vežami na počesť mučeníka. V priebehu stáročí kostol spustol a ostali len ruiny. 12. júla r. 1924 zásluhou nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka bol opravený chrám znovu posvätený. Na jeho posviacke sa zišlo tridsaťtisíc pútnikov zo Slovenska i zahraničia (najmä americkí Slováci). Chrám stojí dodnes a v posledných rokoch bola znovu prevedená rozsiahla rekonštrukcia tak chrámu, ako aj kláštora na Skalke.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X