Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Cirkevné začlenenie farnosti

Cirkevné začlenenie ovplyvnilo zaradenie Oslianskeho dištriktu do Tekovskej župy. Osliansky cirkevný dištrikt vznikol pravdepodobne čoskoro po preniknutí ostrihomskej provincie na stredné Slovensko. Do Oslianskeho dištriktu v stredoveku patrili farnosti: Oslany, Kamenec, Veľké Pole, Veľké Uherce a Brodzany, z ktorých sa spravovali aj ostatné lokality našej oblasti.1

Kanonická vizitácia, konaná 8. a 9. apríla 1561 pri vizitácii tekovského archidiakonátu v Oslianskom dištrikte, spomína kostoly Kamenek (dnešný Kamenec pod Vtáčnikom), zasvätený Všetkým svätým, ďalší kostol Všetkých svätých na majetku Altoprato (pravdepodobne Pažiť), kostol Michala Archanjela na majetku Nagh Wgrocz (Veľké Uherce), ako aj kostol sv. Štefana kráľa v Ozlyan (Oslany) a nakoniec kostol Všetkých svätých v Baradyan (Broďany).2

Za vlády Márie Terézie 13. marca 1776 schválil pápež Pius VI. bulou „Regalium principum“ nové biskupstvo – Banskobystrické. Po jeho vzniku sa farnosť Oslany stala súčasťou tohto biskupstva.3 Novovzniknuté Banskobystrické biskupstvo sa rozprestieralo na území bývalých stolíc Zvolenskej, Turčianskej, čiastočne Tekovskej a Nitrianskej. Pri založení malo biskupstvo 6 dekanátov: Zvolenský, Hornoturčiansky, Dolnoturčiansky, Svätokrížsky, Bojnický a Osliansky4 a delilo sa na 12 dištriktov v rámci 4 archidiakonátov. Do Nitrianskeho archidiakonátu patril spolu s Bojnickým aj Osliansky dištrikt,5 ktorý tvorili: Bystričany; Horná Ves s filiálkou Radobica; Horný Kamenec s filiálkami Dolný Kamenec a Zemianske Kostoľany; Malé Kršteňany s filiálkou Veľké Kršteňany; Veľké Uherce s filiálkami Kolačno a Pažiť; Oslany s filiálkami Čereňany a Chalmová; Šimonovany s filiálkou Malé Uherce.6 Podľa kanonickej vizitácie banskobystrického biskupa Františka Berchtoldta mali Oslany v roku 1780 až päť filiálok: Čereňany, Chalmovú, Bystričany, Hornú Ves a Radobicu.7 O dvadsať rokov neskôr v roku 1800 sa od farnosti Oslany osamostatnila filiálka Horná Ves a v roku 1804 filiálka Bystričany.8 Dosvedčuje to aj kanonická vizitácia banskobystrického biskupa Gabriela Zerdahelyiho z roku 1805, v ktorej sa uvádzajú už len dve filiálky: Čereňany a Chalmová.9 Tento stav potvrdzuje aj ďalšia kanonická vizitácia konaná banskobystrickým biskupom Antonom Makayom v roku 1821.10 Chalmová bola vyňatá z farnosti Oslany až v roku 1890 a bola pridelená do farnosti Bystričany.11

V roku 1971 farnosť Oslany spolu s filiálkou Čereňany a ďalšími sedemnástimi farnosťami patrili do dekanátu Prievidza.12 V roku 1991 je farnosť Oslany uvádzaná v dekanáte Partizánske bez filiálky,13 keďže 30. júna 1991 bola jej posledná filiálka Čereňany ustanovená banskobystrickým biskupom Mons. Rudolfom Balážom za samostatnú farnosť.14

1 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 98.

2 Porov. BUCKO, V.: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. Bratislava: Edícia Svetlo, 1939, s. 210; 220–221.

3 Porov. KONIAROVÁ, A.: Dejiny Banskobystrickej diecézy v 18. a 19. storočí. Badín: Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 2002, s. 40; 51; 141.

4 Porov. MATULAY, C. A KOL.: Štátny archív v Banskej Bystrici, Sprievodca po archívnych fondoch I. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1962, s. 171.

5 Porov. OTRUBA, Š.: Štátny archív v Banskej Bystrici, Sprievodca po archívnych fondoch II. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1969, s. 188.

6 Porov. KONIAROVÁ, A.: Dejiny Banskobystrickej diecézy v 18. a 19. storočí, s. 140–142.

7 Porov. BERCHTOLD, F.: Kanonická vizitácia, 1780, rukopis. In: Archív farského úradu Oslany, s. 12–34.

8 Porov. http://www.oslany.sk/, 26. 10. 2005.

9 Porov. ZERDAHELY, G.: Kanonická vizitácia, 1805, rukopis. In: Archív farského úradu Oslany, b. 5.

10 Porov. MAKAY, A.: Kanonická vizitácia, 1821, rukopis. In: Archív Rímskokatolíckeho biskupského úradu v Banskej Bystrici.

11 Porov. Historia domus II., rukopis. In: Archív farského úradu Oslany, 1846, s. 38.

12 Porov. Schematizmus Slovenských katolíckych diecéz. Bratislava: SSV, 1971, s. 31–33.

13 Porov. VARGA, S.: Schematizmus banskobystrickej diecézy. Banská Bystrica: Biskupský úrad, 1991, s. 45.

14 Porov. Kronika farnosti Čereňany, 1991, rukopis. In: Archív farského úradu Čereňany.

Zavrieť   X

Ján Pavol II., pápež (Karol Józef Wojtyla)

Svätý

Sviatok: 22. október

* 18. máj1920 Wadowice, Poľsko

† 2. apríl 2005 Rím, Taliansko

Význam mena: Ján: Boh je milostivý (hebr.); Pavol: malej postavy (lat.); Karol: silný, mužný, slobodný (zast. nem.); Jozef: Boh pridal, rozhojnil (hebr.)

Patronát: Patrón slovenských horských záchranárov

Karol Józef Wojtyła sa narodil vo Wadowiciach (Poľsko) 18. mája 1920 ako druhý syn Karola Wojtyłu a Emílie, rodenej Kaczorowskej. Sviatosť krstu prijal 20. júna vo farskom kostole vo Wadowiciach.

Radosť a pokoj detských čias boli veľmi skoro otrasené predčasným odchodom matky, ktorá zomrela, keď mal Karol deväť rokov. O tri roky neskôr (1932) zomrel aj jeho starší brat Edmund a v roku 1941, vo veku dvadsaťjeden rokov, stratil Karol aj svojho otca.

Bol vychovaný v zdravej vlasteneckej a náboženskej atmosfére. Od otca, človeka hlboko kresťanského, sa naučil súcitu a láske k blížnym, ktoré živil vytrvalou modlitbou a sviatostným životom.

Črty spirituality, ktorej zostal verný až do smrti, boli úprimná oddanosť Duchu Svätému a láska k Panne Márii. Jeho vzťah s Božou Matkou bol obzvlášť hlboký a živý. Prežíval ho s nežnosťou dieťaťa, ktoré sa zveruje do náručia matky, a zároveň s mužnosťou rytiera vždy pripraveného načúvať príkazom svojej Panej: ,,Urobte všetko, čo vám povie!“ Úplná odovzdanosť Márii, ktorú ako biskup vyjadril mottom „Totus tuus“ odhaľovala jeho tajomstvo dívať sa na svet očami Božej Matky.

Osobnosť mladého Karola vyzrievala aj v súvislosti s bohatstvom jeho intelektuálnych, morálnych a duchovných darov a taktiež v spojitosti s udalosťami tej doby, ktorá poznačila históriu jeho vlasti a Európy.

V období gymnaziálnych štúdií sa v ňom prebudilo nadšenie pre divadlo a poéziu, ktoré rozvíjal prostredníctvom činnosti divadelného krúžku na Filologickej fakulte Jagelonskej univerzity, na ktorú sa zapísal v akademickom roku 1938.

Počas obdobia nacistickej okupácie Poľska tajne pokračoval v štúdiu a zároveň pracoval štyri roky (október 1940 – august 1944) ako robotník vo fabrike Solvay. Mohol tak osobne a zblízka prežívať sociálne problémy späté s pracovnými podmienkami a získavať cenné skúsenosti, ktoré neskôr zúročil vo svojom sociálnom magistériu najprv ako arcibiskup Krakova, a potom ako Najvyšší veľkňaz.

V tých rokoch v ňom dozrela túžba po kňazstve, a tak sa začal od roku 1942 zúčastňovať tajných prednášok z teológie vo veľkom seminári v Krakove. Pri rozlišovaní povolania mu veľmi pomáhal jeden laik, pán Jan Tyranovsky, opravdivý apoštol mládeže. Už vtedy mal mladý Karol jasné povedomie o univerzálnom povolaní všetkých kresťanov k svätosti a o nezastupiteľnej úlohe laikov v poslaní Cirkvi.

Kňazské svätenie prijal 1. novembra 1946. Na druhý deň, v sugestívnej atmosfére krypty sv. Leonarda v katedrále na Waweli, celebroval primičnú svätú omšu.

Neskôr ho poslali do Ríma, aby si doplnil teologické vzdelanie. Stal sa študentom Teologickej fakulty na Pápežskej dominikánskej univerzite Angelicum. Tu usilovne čerpal z prameňa zdravej kresťanskej náuky a taktiež zažil prvé stretnutie so živosťou a bohatstvom univerzálnej Cirkvi v určitej privilegovanej situácii, ktorú mu ponúkal život za ,,železnou oponou.“ Do tohto obdobia spadá aj stretnutie Karola Wojtyłu s pátrom Piom z Pietrelčiny.

V júni roku 1948 obhájil svoju doktorskú prácu a vrátil sa do Krakova, aby začal svoju pastoračnú činnosť ako kaplán. Vo svojej kňazskej službe sa daroval s nadšením a veľkorysosťou. Keď sa habilitoval na docenta, začal vyučovať na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity a po jej zrušení na fakulte kňazského seminára v Krakove a na Katolíckej univerzite v Lubline.

Roky, ktoré strávil medzi mladými, mu umožnili poznať do hĺbky nepokoj ich srdca a ako kňaz sa pre nich stal nielen učiteľom, ale aj duchovným sprievodcom a priateľom.

Vo veku 38 rokov bol vymenovaný za pomocného biskupa Krakovskej diecézy. Biskupskú vysviacku prijal 28. septembra 1958 z rúk arcibiskupa Eugeniusza Baziaka. V roku 1964 bol vymenovaný za arcibiskupa Krakova a Pavol VI. ho 26. júna 1967 kreoval za kardinála.

Ako pastier Krakovskej diecézy si okamžite získal vážnosť ako človek neoblomnej a odvážnej viery, blízky ľuďom a ich problémom.

V diskusiách sa prejavoval ako ten, ktorý je schopný načúvať a viesť dialóg. Nikdy nepodliehal kompromisom, ale hájil pred všetkými primát Boha a Krista ako základ pravého humanizmu a ako prameň neodňateľných práv ľudskej osoby. Vzbudzoval lásku v srdciach svojich diecéznych veriacich, požíval úctu spolubratov v biskupskej službe a vyvolával obavy u tých, ktorí v ňom videli protivníka.

16. októbra 1978 bol zvolený za pápeža a biskupa Ríma a prijal meno Ján Pavol II. Svojím pastierskym srdcom, plne darovaným veci Božieho kráľovstva, objímal celý svet. Kristova láska ho viedla k tomu, aby navštevoval rímske farnosti a aby zvestoval evanjelium vo všetkých prostrediach. Ona bola hnacím motorom jeho nespočetných apoštolských ciest na rozličné kontinenty, na ktoré sa podujal, aby posilnil vo viere veriacich v Krista, aby potešil zarmútených a skleslých a taktiež, aby priniesol posolstvo zmierenia medzi kresťanské cirkvi a budoval mosty priateľstva medzi veriacimi v jedného Boha a ľuďmi dobrej vôle.

Jeho žiarivý učiteľský úrad nemal iný cieľ, než vždy a všade hlásať Krista, jediného Spasiteľa človeka.

Vo svojom neobyčajnom misionárskom zápale mal obrovskú lásku k mladým ľuďom. Zaviedol tradíciu zvolávania svetových dní mládeže, ktoré mali pre neho cieľ zvestovať novým generáciám Ježiša Krista a jeho evanjelium a urobiť tak z mladých ľudí protagonistov vlastnej budúcnosti a spolupracovníkov pri vytváraní lepšieho sveta.

Jeho starostlivosť ako pastiera celej Cirkvi sa prejavila zvolaním početných zasadnutí biskupskej synody, zriaďovaním nových diecéz a cirkevných administratívnych oblastí, promulgovaním Kódexu kánonického práva latinského obradu a Kódexu kánonov východných cirkví, vydávaním encyklík a apoštolských exhortácií. Aby umožnil Božiemu ľudu prežiť okamihy intenzívnejšieho duchovného života, vyhlásil Jubilejný rok vykúpenia, Mariánsky rok, Rok Eucharistie a Veľké Jubileum roku 2000.

Strhujúci optimizmus založený na dôvere v Božiu prozreteľnosť poháňal Jána Pavla II., ktorý prežil tragickú skúsenosť dvoch diktatúr, pokus o atentát 13. mája 1981 a ktorý bol v posledných rokoch života ťažko fyzicky skúšaný napredovaním choroby, pozerať vždy na horizont nádeje. Vyzýval ľudí, aby rúcali múry rozdelenia, aby nepodliehali rezignácii, ale naopak, aby sa vydali smerom k duchovnej, morálnej a materiálnej obnove.

Svoj dlhý a plodný pozemský život zavŕšil v Apoštolskom paláci vo Vatikáne v sobotu 2. apríla 2005 na vigíliu Nedele ,,in Albis“, ktorú on sám nazval Nedeľou Božieho milosrdenstva. Slávnostné pohrebné obrady sa konali na Námestí sv. Petra 8. apríla 2005.

Dojemné svedectvo o dobre, ktoré vykonal, bolo potvrdené účasťou mnohých delegácií prichádzajúcich z celého sveta a miliónmi mužov a žien, veriacich a neveriacich, ktorí v ňom spoznali zreteľné znamenie Božej lásky k ľudstvu. Za svätého bol vyhlásený spolu s pápežom Jánom XXIII. 27. apríla 2014 na Námestí sv. Petra v Ríme. Kanonizoval ich pápež František za prítomnosti emeritného pápeža Benedikta XVI.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X