Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Cirkevné začlenenie farnosti

Cirkevné začlenenie ovplyvnilo zaradenie Oslianskeho dištriktu do Tekovskej župy. Osliansky cirkevný dištrikt vznikol pravdepodobne čoskoro po preniknutí ostrihomskej provincie na stredné Slovensko. Do Oslianskeho dištriktu v stredoveku patrili farnosti: Oslany, Kamenec, Veľké Pole, Veľké Uherce a Brodzany, z ktorých sa spravovali aj ostatné lokality našej oblasti.1

Kanonická vizitácia, konaná 8. a 9. apríla 1561 pri vizitácii tekovského archidiakonátu v Oslianskom dištrikte, spomína kostoly Kamenek (dnešný Kamenec pod Vtáčnikom), zasvätený Všetkým svätým, ďalší kostol Všetkých svätých na majetku Altoprato (pravdepodobne Pažiť), kostol Michala Archanjela na majetku Nagh Wgrocz (Veľké Uherce), ako aj kostol sv. Štefana kráľa v Ozlyan (Oslany) a nakoniec kostol Všetkých svätých v Baradyan (Broďany).2

Za vlády Márie Terézie 13. marca 1776 schválil pápež Pius VI. bulou „Regalium principum“ nové biskupstvo – Banskobystrické. Po jeho vzniku sa farnosť Oslany stala súčasťou tohto biskupstva.3 Novovzniknuté Banskobystrické biskupstvo sa rozprestieralo na území bývalých stolíc Zvolenskej, Turčianskej, čiastočne Tekovskej a Nitrianskej. Pri založení malo biskupstvo 6 dekanátov: Zvolenský, Hornoturčiansky, Dolnoturčiansky, Svätokrížsky, Bojnický a Osliansky4 a delilo sa na 12 dištriktov v rámci 4 archidiakonátov. Do Nitrianskeho archidiakonátu patril spolu s Bojnickým aj Osliansky dištrikt,5 ktorý tvorili: Bystričany; Horná Ves s filiálkou Radobica; Horný Kamenec s filiálkami Dolný Kamenec a Zemianske Kostoľany; Malé Kršteňany s filiálkou Veľké Kršteňany; Veľké Uherce s filiálkami Kolačno a Pažiť; Oslany s filiálkami Čereňany a Chalmová; Šimonovany s filiálkou Malé Uherce.6 Podľa kanonickej vizitácie banskobystrického biskupa Františka Berchtoldta mali Oslany v roku 1780 až päť filiálok: Čereňany, Chalmovú, Bystričany, Hornú Ves a Radobicu.7 O dvadsať rokov neskôr v roku 1800 sa od farnosti Oslany osamostatnila filiálka Horná Ves a v roku 1804 filiálka Bystričany.8 Dosvedčuje to aj kanonická vizitácia banskobystrického biskupa Gabriela Zerdahelyiho z roku 1805, v ktorej sa uvádzajú už len dve filiálky: Čereňany a Chalmová.9 Tento stav potvrdzuje aj ďalšia kanonická vizitácia konaná banskobystrickým biskupom Antonom Makayom v roku 1821.10 Chalmová bola vyňatá z farnosti Oslany až v roku 1890 a bola pridelená do farnosti Bystričany.11

V roku 1971 farnosť Oslany spolu s filiálkou Čereňany a ďalšími sedemnástimi farnosťami patrili do dekanátu Prievidza.12 V roku 1991 je farnosť Oslany uvádzaná v dekanáte Partizánske bez filiálky,13 keďže 30. júna 1991 bola jej posledná filiálka Čereňany ustanovená banskobystrickým biskupom Mons. Rudolfom Balážom za samostatnú farnosť.14

1 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 98.

2 Porov. BUCKO, V.: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. Bratislava: Edícia Svetlo, 1939, s. 210; 220–221.

3 Porov. KONIAROVÁ, A.: Dejiny Banskobystrickej diecézy v 18. a 19. storočí. Badín: Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 2002, s. 40; 51; 141.

4 Porov. MATULAY, C. A KOL.: Štátny archív v Banskej Bystrici, Sprievodca po archívnych fondoch I. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1962, s. 171.

5 Porov. OTRUBA, Š.: Štátny archív v Banskej Bystrici, Sprievodca po archívnych fondoch II. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1969, s. 188.

6 Porov. KONIAROVÁ, A.: Dejiny Banskobystrickej diecézy v 18. a 19. storočí, s. 140–142.

7 Porov. BERCHTOLD, F.: Kanonická vizitácia, 1780, rukopis. In: Archív farského úradu Oslany, s. 12–34.

8 Porov. http://www.oslany.sk/, 26. 10. 2005.

9 Porov. ZERDAHELY, G.: Kanonická vizitácia, 1805, rukopis. In: Archív farského úradu Oslany, b. 5.

10 Porov. MAKAY, A.: Kanonická vizitácia, 1821, rukopis. In: Archív Rímskokatolíckeho biskupského úradu v Banskej Bystrici.

11 Porov. Historia domus II., rukopis. In: Archív farského úradu Oslany, 1846, s. 38.

12 Porov. Schematizmus Slovenských katolíckych diecéz. Bratislava: SSV, 1971, s. 31–33.

13 Porov. VARGA, S.: Schematizmus banskobystrickej diecézy. Banská Bystrica: Biskupský úrad, 1991, s. 45.

14 Porov. Kronika farnosti Čereňany, 1991, rukopis. In: Archív farského úradu Čereňany.

Zavrieť   X

Ambróz, biskup, učiteľ Cirkvi

Svätý

Sviatok: 7. december

* okolo 339 Trier, Porýnie-Falcko, Nemecko

† 4. apríl (?) 397 Miláno, Taliansko

Atribúty: úľ, kniha, bič, kosť, pero

Patronát: Patrón obchodníkov, včelárov, voskárov, pekárov, študentov

Sv. Ambróz patrí medzi štyroch veľkých západných učiteľov Cirkvi spolu s Augustínom, Hieronymom a Gregorom Veľkým. Narodil sa okolo roku 339 v Trevíri (Trier, dnešné juhozápadné Nemecko). Keď mu v roku 350 zomrel otec, matka sa s dvoma synmi odobrala do Ríma. Tam už bola v kláštore Ambrózova sestra Marcelína. Ambróz mal veľké nadanie, matka mu vybrala najlepších učiteľov tých čias. Získal dokonalý prehľad v umení, rečníctve a práve. Po štúdiách sa stal advokátom. Získal si obdiv svojou vzdelanosťou, výrečnosťou, spravodlivosťou a láskou. Vďaka svojmu priateľovi Aniciovi Probovi, miestodržiteľovi Talianska, sa stal prísediacim na súde na najvyšších štátnych úradoch. V roku 373 sa stal miestodržiteľom v Miláne, Piemonte, Janove a Bologni. Svoj úrad zastával so všetkou láskavosťou a vľúdnosťou, za čo si onedlho získal všeobecnú obľubu.

Keď v roku 374 umrel v Miláne ariánsky biskup Auxencius, vznikol pri voľbe nového biskupa nepokoj. Ariáni chceli biskupa spomedzi seba a katolíci chceli pravoverného. Bola obava, že vznikne vzbura a vraždenie. Cisársky miestodržiteľ Ambróz sa ponáhľal do chrámu, aby utíšil nepokoje. V chráme predniesol ohnivú reč, v ktorej napomínal obe strany. Všetko zatíchlo. Zrazu jedno dieťa v chráme zvolalo: „Ambróz nech je biskupom!“ Pridali sa aj ďalší, teraz už zjednotení katolíci i ariáni. Ambróz namietal, že nemá teologické vzdelanie a nie je ani pokrstený. Dokonca dal do svojho paláca doviesť dve ženy pochybnej povesti a dvoch zločincov natiahnuť na škripec, aby sa zdalo, že má zlé srdce a nie je hodný biskupskej hodnosti. Keď ani to nepomohlo, ušiel. Našli ho však hneď na druhý deň. K cisárovi vyslali posolstvo s prosbou, aby im vyhovel, aby Ambróz mohol byť biskupom. Cisár privolil. Po dôkladnej príprave ho kňaz Simplicián 30. novembra 374 pokrstil. Následne prijal kňazskú vysviacku a 7. decembra bol vysvätený za biskupa.

Ambróz neohrozene obhajoval Cirkev, bojoval proti bludárom a svetským útokom. Celý svoj hnuteľný majetok rozdal chudobným a nehnuteľný daroval Cirkvi. Správu týchto majetkov zveril svojmu bratovi Satyrovi, aby sa on sám mohol venovať jedine biskupskej službe. Žil veľmi skromne, postil sa, nechodil na hostiny. Usilovne študoval, čo mu chýbalo. Ďalej ho viedol kňaz Simplicián. Každú nedeľu kázal. Na jeho kázne začal chodiť aj Augustín, ktorého potom neskôr Ambróz pokrstil.

O jeho horlivosti svedčí aj to, že ani samému cisárovi Tedóziovi nedovolil vstúpiť do chrámu, keď sa ten prehrešil zabitím tisíckami nevinných ľudí. Postavil sa mu do cesty a verejne ho vyobcoval z Cirkvi. Až po osemmesačnom verejnom pokání sňal z cisára exkomunikáciu a dal mu rozhrešenie. Aj ďalej horlivo účinkoval. Ku sklonku svojho života sa venoval aj písaniu náboženských kníh. Zomrel na Bielu sobotu 4. apríla 397. Zostalo po ňom viacero spisov, listy, reči a hymny. Veľmi sa zaslúžil aj o liturgický spev v Miláne. Od neho pochádza aj pomenovanie „missa“ – omša pre eucharistickú slávnosť. V roku 1295 mu pápež Bonifác VIII. udelil titul učiteľ Cirkvi. Jeho sviatok sa v Cirkvi slávi v deň jeho biskupskej vysviacky – 7. decembra.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X