Rímskokatolícka cirkev – Oslany
Sviatosť posvätného stavu
Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,
zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,
postupne uvádzame hlavné pastoračné inštrukcie,
podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí
Posvätná vysviacka (alebo: vysviacka, posvätný stav, posvätný rád, ordinácia) je jediná zo siedmych sviatostí, ktorá má tri stupne – diakonát, presbyterát a episkopát (por. KKC 1536). Z toho sú dva stupne služobnej účasti na Kristovom kňazstve: stupeň biskupov (episkopát; plnosť kňazstva) a stupeň kňazov (presbyterát; prvý stupeň kňazstva). Diakonát je stupeň služby, nie kňazstva (por. KKC 1569). Preto slovo „kňaz“ sa používa na označenie biskupov a kňazov, ale nikdy nie na diakonov. Na všetkých vysvätených služobníkov sa používa pomenovanie „klerik“ (por. kán. 1008 CIC).
Každý stupeň vysviacky – dva stupne kňazstva (episkopát a presbyterát) a jeden stupeň služby (diakonát) – sa udeľuje sviatostným úkonom – t.j. vysviackou, ordináciou (por. KKC 1554); preto sa správne hovorí: biskupská vysviacka, kňazská vysviacka, diakonská vysviacka. Vysluhovateľom vysviacky je len konsekrovaný biskup (por. kán. 1012 CIC).
Praví kňazi Nového zákona
Hoci kňazi (presbyteri) nemajú najvyšší stupeň kňazstva (plnosť kňazstva) a vo vykonávaní svojej moci závisia od biskupov, predsa sú s nimi spojení v kňazskej dôstojnosti a sú sviatosťou vysviacky vysvätení, aby hlásali evanjelium, spravovali veriacich a slávili Boží kult ako praví kňazi Nového zákona (por. konštit. Lumen gentium 28).
Starostlivosť o svoje kňazské povolanie
Kňazské povolanie je Boží dar pre Kristovu Cirkev a pre celý svet; preto sa treba oň náležite starať. Nemožno byť dobrým kňazom bez Božej pomoci, ktorej sa patrí denne otvárať. Kňazská služba čerpá silu najmä z eucharistickej obety (por. dekr. Presbyterorum ordinis 2 a 14) a z modlitby (por. dekr. Presbyterorum ordinis 14). Okrem modlitby Liturgie hodín je to aj modlitba svätého ruženca a denné rozjímanie.
Pápež Pius XII. (1939-1958) pozýval kňazov k dennému rozjímaniu: „Považujem teda za svoju vážnu povinnosť, aby som vás osobitne povzbudil do dennej meditácie, čo odporúča všetkým členom kléru aj Kódex kánonického práva (CIC z r. 1983, kán. 276). Ako totiž táto každodenná meditácia podnecuje úsilie o kňazskú dokonalosť, tak jej zanedbávanie spôsobuje duchovnú vlažnosť, pre ktorú ochabuje zbožnosť, oslabuje sa úsilie o osobnú svätosť a celá kňazská služba trpí nemalé škody. Preto právom možno tvrdiť, že žiaden prostriedok nemá taký osobitný účinok ako meditácia a že jej denné praktizovanie je nenahraditeľné“ (Menti nostrae I.).
Eucharistia vedie kňaza k osobnej obeti; modlitba k hlbšej duchovnosti; rozjímanie k poznaniu Božej vôle.
Kňazské správanie, konanie a oblečenie
Kňazi ako vysluhovatelia svätých vecí, najmä svätej omše, konajú osobitným spôsobom v osobe Krista (Hlavy Cirkvi), ktorý vydal samého seba ako žertvu na posvätenie ľudí. Preto sa kňazi vždy majú správať podľa toho, čo vysluhujú (por. dekr. Presbyterorum ordinis 13) a vyhýbať sa nevhodnému správaniu a záujmom (kán. 285 CIC).
Klerici nech sa snažia umŕtvovať svoje telo s jeho neresťami a žiadosťami; nech ich láska Dobrého pastiera podnecuje, aby ako pastieri dali aj život za svoje ovce a boli pripravení prinášať obety; nech pred svojimi veriacimi prejavujú pevnú nádej, aby mohli potešovať tých, ktorí sú v súženiach; nech pestujú askézu vlastnú pastierovi duší: zriekajú sa svojho pohodlia a hľadajú osoh druhých, aby dosiahli spásu; nech stále dokonalejšie vykonávajú pastoračnú činnosť; nech sa vyhýbajú nebezpečenstvu rozptýlenosti (por. dekr. Presbyterorum ordinis 13, 14).
Kódex upozorňuje klerikov aj na povinnosť vhodného obliekania, pričom treba zachovávať nariadenia biskupskej konferencie a zákonné miestne zvyky (kán. 284 CIC). U nás platí: všade tam, kde klerik vystupuje ako služobník Cirkvi, má mať reverendu alebo aspoň kňazský civil. Vo všeobecnosti platí, že reverenda klerika (ako rovnošata) silne oslovuje najmä školákov a študentov; je pre nich svedectvom čohosi duchovne „vyššieho“.
Aby sa kňazi nenamáhali nadarmo a pracovali efektívne, mali by vždy pracovať vo zväzku spoločenstva – najmä s biskupom a s ostatnými kňazmi. Iba tak nachádzajú jednotu svojho života v „jednote poslania Cirkvi“ a zostanú zjednotení so svojím Pánom, aby mohli byť naplnení jeho potechou a prekypovať čistou radosťou (por. dekr. Presbyterorum ordinis 14).
Nadprirodzenosť a duchovná hodnota celibátu
Kňazský celibát nie je ľudským dielom. Tento stav pochádza od Boha a presahuje prirodzený poriadok. Celibát plne spadá do oblasti nadprirodzeného vzťahu k Bohu (por. dekr. Presbyterorum ordinis 16). Pán Ježiš povedal: „Iní sa takými (neženatými) urobili sami pre nebeské kráľovstvo“ (por. Mt 19, 12). Takýto celibát je: - celková odovzdanosť Bohu a ľuďom; - celostné prežívanie viery; - „taký“ duchovný život, ktorý povzbudzuje všetkých.
Preto je nemožné pochopiť, prijať a verne žiť celibát, len na základe bežného prirodzeného zmýšľania; vtedy sa celibát javí ako niečo nenormálne, choré a zlé. Veď rodina, láska k vlastnej manželke a deťom sú normálnym cieľom a naplnením prirodzeného ľudského života.
Božie dielo a stav treba žiť v Božom svetle a Božej sile – v osobnej pokore, vďačnosti a obetavej modlitbe. Absencia lásky k vlastnej manželke a deťom vytvára v srdci celibátnika taký voľný priestor, ktorý môže vzniknúť len tam a len za takýchto okolností (a neraz sa javí ako osamelosť); to je však jedinečné miesto pre Pána. A ako jedinečné miesto (svetu celkom cudzie) je nutné „prenechať“ ho Pánovi a denne ho obetovať Bohu. Aby sme to my, neraz slabí kňazi, dlhodobo a zároveň ľahšie dokázali, Cirkev spojila Božie povolanie k služobnému kňazstvu so slobodne zloženým sľubom celibátu pred prijatím vysviacky. Pápež Pavol VI. napísal, že celoživotne a radostne pestovať zmysel pre prijímanie Božieho daru znamená klásť najväčšiu váhu na nadprirodzené prostriedky (por. Kňazský celibát 62).
Prosím, konajme a žime tak, aby naše zasvätenie sa Bohu bolo verné, radostné a užitočné. A buďme vďační i hrdí na celibátne kňazské povolanie.
Starostlivosť veriacich o kňazské povolania
Povinnosť napomáhať kňazské povolania sa týka celého kresťanského spoločenstva, a to predovšetkým dôsledným kresťanským životom (v rodinách, vo farnostiach). V tomto ohľade ďalej výrazne napomáhajú katolícke organizácie a dobré školy.
Činná spoluúčasť Božieho ľudu na pestovaní kňazských povolaní zodpovedá pôsobeniu Božej prozreteľnosti, ktorá udeľuje primerané vlohy tým, ktorí sú od Boha vyvolení mať účasť na Kristovom služobnom kňazstve, a pomáha im svojou milosťou, zatiaľ čo kompetentných služobníkov Cirkvi poveruje, aby povolávali vhodných kandidátov a aby ich pečaťou Ducha Svätého zasvätili Božiemu kultu a službe Cirkvi.
Druhý vatikánsky koncil odporúča predovšetkým tradičné prostriedky tejto spoločnej spolupráce: vrúcne modlitby, kresťanské pokánie a poučovanie veriacich o potrebe, povahe a vznešenosti kňazského povolania – a to pomocou kázní, katechéz, ako aj prostredníctvom iných komunikačných prostriedkov (por. dekr. Optatam totius 2).
Starostlivosť farára/administrátora o kňazské povolania
Duchovný otec farnosti zohráva dôležitú úlohu pri napomáhaní kňazských povolaní. On je ten, ktorý organizuje život vo farnosti i aktivity vzbudzujúce a rozvíjajúce duchovné povolania (slovom a najmä osobným príkladom).
Miestny kňaz je napokon tou oficiálnou osobou, ktorá významným spôsobom napomáha skúmaniu vlastností budúceho ordinanda. Skúmanie ordinanda je predpísané Kódexom kánonického práva (por. kán. 1051) a pozostáva z konečného svedectva rektora seminára: - o správnej náuke; - o pravej a nefalšovanej zbožnosti; - o dobrých mravoch; - o stave fyzického a duševného zdravia.
Diecézny biskup môže za účelom skrutínia (skúmania) uplatniť aj iné prostriedky, ktoré sa mu zdajú užitočnejšie, ako sú napr. písomné svedectvá, ohlášky alebo iné informácie.
Starostlivosť farára/administrátora o farnosť
Okrem oných povinností, je farár/farský administrátor v zmysle kán. 534 a 540 CIC povinný sláviť svätú omšu za veriacich každú nedeľu a v prikázaný sviatok.
Ak túto povinnosť, vyplývajúcu z jeho úradu, nesplní sám (napr. svätú omšu prikáže odslúžiť inému kňazovi), je zo spravodlivosti povinný slúženie svätej omše (resp. omší) inému kňazovi vynahradiť.
Žiadosť o modlitby za duchovné povolania
S veľkou naliehavosťou prosíme dôstojných pánov farárov/administrátorov, aby vo svojich farnostiach zintenzívnili modlitby za duchovné, a najmä za kňazské povolania. Nech využívajú všetky dostupné možnosti, aby rozšírili tento duchovný zápas.
Odporúčame do modlitieb a pôstu zapojiť nielen spoločenstvo veriacich v kostole, ale aj nevládnych a chorých po domoch a hlavne prvoprijímajúce deti v tretích ročníkoch základných škôl. Deťom treba vštepiť do sŕdc, že kňazov veľmi potrebujeme, lebo nie je možné spovedať sa, slúžiť sväté omše a v nich podávať sväté prijímanie, keď niet kňazov.
Kňazské povolania – odporučenie – gymnaziálne štúdiá
Je pravdou viery, že Cirkev žije (najmä) z Eucharistie (Jn 6, 53). K vysluhovaniu Eucharistie je nevyhnutne potrebný kňaz. Preto k životu Cirkvi sú kňazi nevyhnutne potrební. Druhý vatikánsky koncil vyzýva najprv rodičov: „Deti treba tak vychovávať, aby, keď dospejú, mohli s plným vedomím zodpovednosti ísť za svojím povolaním – nevynímajúc duchovné povolanie – a vyvoliť si svoj životný stav“ (Gaudium et spes 52). Potom sa koncil obracia aj na biskupov: „Aby duchovná výchova mala solídnejší základ,... nech biskupi uvažujú o úprave štúdia...“ (por. Optatam totius 12).
Študijná prax v slovenských kňazských seminároch ukazuje, že najlepšie sú na teologické štúdiá pripravení absolventi gymnázií. Preto odporúčame, aby tí žiaci, ktorí cítia v sebe kňazské povolanie, si urobili maturitu na gymnáziách; tak sú lepšie pripravení na štúdium teológie. Pravdaže, každá maturita oprávňuje na prijatie do seminára a na teologické štúdiá.
Materiálna pomoc pre kňazský seminár
Náš kňazský seminár v Badíne je z časti dotovaný štátom (ako súčasť RK CMBF UK v Bratislave). Avšak nemalou čiastkou na fungovanie a chod seminára (zhruba 50%) prispieva samotné biskupstvo.
Oficiálne sú vyhlásené dve zbierky na kňazský seminár za jeden kalendárny rok. V duchu vďačnosti povzbudzujeme všetkých dobrodincov, aby aj naďalej (financiami i naturáliami) obetavo prispievali na chod nášho seminára.
Výchova a formácia trvalých diakonov
Nakoľko sa prijatím diakonskej vysviacky vstupuje do klerického stavu (kán. 266 CIC), kódex vyžaduje (kán. 236 CIC), aby sa kandidáti trvalého diakonátu aspoň tri roky duchovne formovali a teologicky vzdelávali (podľa rozhodnutia biskupskej konferencie).
Konferencia biskupov Slovenska má (po schválení Svätou stolicou) platné Smernice týkajúce sa formácie, života a služby trvalých diakonov na Slovensku (ďalej len Smernice). Podľa nich:
Diakonská služba je zameraná pre dobro Cirkvi, nie pre dobro (resp. osobnú túžbu) jednotlivca (por. Smernice 5 a 32).
Tí, ktorí sú povolaní k tejto službe, majú mať citovú a osobnú zrelosť, svätosť a vlastnosti potrebné pre službu; tie by mali byť zjavné veriacim komunity, kde títo povolaní žijú (por. Smernice 29).
Diakonská služba Cirkvi sa realizuje v dvoch základných formách (Smernice 32):
trvalý diakonát (slobodných alebo vdovcov) so záväzkom celibátu;
trvalý diakonát ženatých, na ktorých sa v prípade ovdovenia taktiež vzťahuje záväzok celibátu (Cirkev preferuje celibátneho diakona; Smernice 34).
Diakonát vykonávaný v celibáte vtláča tejto službe zvláštne znaky: - obsahuje sviatostnú totožnosť s Kristom („nerozdelené srdce“); - javí snúbenecké rozhodnutie výlučnej, večnej, a celkom jedinej a najvyššej lásky; - konanie služby Cirkvi v plnej oddanosti; - ohlasovanie kráľovstva je potvrdzované takým šľachetným svedectvom života, že pre túto službu opustil aj „najväčšie dobrá“ (sviatosť manželstva, dobro rodiny, teplo telesnej lásky...), por. Smernice 35.
Diakonské svätenie môže kandidát dostať až po ukončení celého trojročného formačného procesu (por. Smernice 74).
Trvalý diakon berie na seba stálosť v tomto ráde. Preto prechod k presbyterátu trvalých diakonov bude vždy veľmi zriedkavou výnimkou (por. Smernice 85).
Trvalý diakon vykonáva svoju službu pod autoritou farára/administrátora (por. Smernice 87).
Diakonská služba môže byť vykonávaná ako hlavné povolanie alebo popri vlastnom povolaní (vždy pod autoritou miestneho ordinára a farára); ustanovenie diakonov určených na službu pri riadnom civilnom zamestnaní sa koná pri zachovaní predpisov vzájomnej dohody a civilných zákonov (por. Smernice 103 a 104).
Primičná slávnosť
Slávenie primičnej svätej omše je veľkou udalosťou nielen pre novokňaza a jeho najbližších, ale aj pre celú farnosť.
V zmysle kňazského Direktória každý, kto chce v cezročnú nedeľu sláviť nejakú votívnu svätú omšu, potrebuje súhlas ordinára.
Hoci sú primície veľkou slávnosťou, predsa je to len začiatok kňazskej cesty. Preto treba túto slávnosť viesť v takom duchu, aby bol vždy v popredí – a aby bol najviac oslávený – Pán Boh, a nie človek.
Piate Božie prikázanie – odpočinok klerika
Klerik, vedomý si svojich slabostí, pracuje v poníženosti, hľadá, čo je milé Pánovi, a akoby spútaný Duchom Svätým, dá sa vo všetkom viesť Božou vôľou. Túto vôľu nachádza a plní v každodenných okolnostiach, pokorne slúžiac všetkým, ktorých mu Boh zveril (por. dekr. Presbyterorum ordinis 15). Preto klerik myslí aj na primeraný odpočinok (Piate Božie prikázanie), aby pravidelne relaxoval, a tak pookrial na duši i na tele (por. KKC 2002, 2184).
Odporúčame, aby si každý klerik vybral jeden deň v týždni (okrem nedele), kedy sa viac bude venovať Pánovi a sebe, ako službe druhým.
Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.
Biskupský úrad Banská Bystrica Mons. Marián Chovanec
dňa 30.3.2017 biskup
