Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Sviatosť posvätného stavu

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,
zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,
postupne uvádzame hlavné pastoračné inštrukcie,
podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí

 

Posvätná vysviacka (alebo: vysviacka, posvätný stav, posvätný rád, ordinácia) je jediná zo siedmych sviatostí, ktorá má tri stupne – diakonát, presbyterát a episkopát (por. KKC 1536). Z toho sú dva stupne služobnej účasti na Kristovom kňazstve: stupeň biskupov (episkopát; plnosť kňazstva) a stupeň kňazov (presbyterát; prvý stupeň kňazstva). Diakonát je stupeň služby, nie kňazstva (por. KKC 1569). Preto slovo „kňaz“ sa používa na označenie biskupov a kňazov, ale nikdy nie na diakonov. Na všetkých vysvätených služobníkov sa používa pomenovanie „klerik“ (por. kán. 1008 CIC).
Každý stupeň vysviacky – dva stupne kňazstva (episkopát a presbyterát) a jeden stupeň služby (diakonát) – sa udeľuje sviatostným úkonom – t.j. vysviackou, ordináciou (por. KKC 1554); preto sa správne hovorí: biskupská vysviacka, kňazská vysviacka, diakonská vysviacka. Vysluhovateľom vysviacky je len konsekrovaný biskup (por. kán. 1012 CIC).

Praví kňazi Nového zákona
Hoci kňazi (presbyteri) nemajú najvyšší stupeň kňazstva (plnosť kňazstva) a vo vykonávaní svojej moci závisia od biskupov, predsa sú s nimi spojení v kňazskej dôstojnosti a sú sviatosťou vysviacky vysvätení, aby hlásali evanjelium, spravovali veriacich a slávili Boží kult ako praví kňazi Nového zákona (por. konštit. Lumen gentium 28).

Starostlivosť o svoje kňazské povolanie
Kňazské povolanie je Boží dar pre Kristovu Cirkev a pre celý svet; preto sa treba oň náležite starať. Nemožno byť dobrým kňazom bez Božej pomoci, ktorej sa patrí denne otvárať. Kňazská služba čerpá silu najmä z eucharistickej obety (por. dekr. Presbyterorum ordinis 2 a 14) a z modlitby (por. dekr. Presbyterorum ordinis 14). Okrem modlitby Liturgie hodín je to aj modlitba svätého ruženca a denné rozjímanie.
Pápež Pius XII. (1939-1958) pozýval kňazov k dennému rozjímaniu: „Považujem teda za svoju vážnu povinnosť, aby som vás osobitne povzbudil do dennej meditácie, čo odporúča všetkým členom kléru aj Kódex kánonického práva (CIC z r. 1983, kán. 276). Ako totiž táto každodenná meditácia podnecuje úsilie o kňazskú dokonalosť, tak jej zanedbávanie spôsobuje duchovnú vlažnosť, pre ktorú ochabuje zbožnosť, oslabuje sa úsilie o osobnú svätosť a celá kňazská služba trpí nemalé škody. Preto právom možno tvrdiť, že žiaden prostriedok nemá taký osobitný účinok ako meditácia a že jej denné praktizovanie je nenahraditeľné“ (Menti nostrae I.).
Eucharistia vedie kňaza k osobnej obeti; modlitba k hlbšej duchovnosti; rozjímanie k poznaniu Božej vôle.

Kňazské správanie, konanie a oblečenie
Kňazi ako vysluhovatelia svätých vecí, najmä svätej omše, konajú osobitným spôsobom v osobe Krista (Hlavy Cirkvi), ktorý vydal samého seba ako žertvu na posvätenie ľudí. Preto sa kňazi vždy majú správať podľa toho, čo vysluhujú (por. dekr. Presbyterorum ordinis 13) a vyhýbať sa nevhodnému správaniu a záujmom (kán. 285 CIC).
Klerici nech sa snažia umŕtvovať svoje telo s jeho neresťami a žiadosťami; nech ich láska Dobrého pastiera podnecuje, aby ako pastieri dali aj život za svoje ovce a boli pripravení prinášať obety; nech pred svojimi veriacimi prejavujú pevnú nádej, aby mohli potešovať tých, ktorí sú v súženiach; nech pestujú askézu vlastnú pastierovi duší: zriekajú sa svojho pohodlia a hľadajú osoh druhých, aby dosiahli spásu; nech stále dokonalejšie vykonávajú pastoračnú činnosť; nech sa vyhýbajú nebezpečenstvu rozptýlenosti (por. dekr. Presbyterorum ordinis 13, 14).
Kódex upozorňuje klerikov aj na povinnosť vhodného obliekania, pričom treba zachovávať nariadenia biskupskej konferencie a zákonné miestne zvyky (kán. 284 CIC). U nás platí: všade tam, kde klerik vystupuje ako služobník Cirkvi, má mať reverendu alebo aspoň kňazský civil. Vo všeobecnosti platí, že reverenda klerika (ako rovnošata) silne oslovuje najmä školákov a študentov; je pre nich svedectvom čohosi duchovne „vyššieho“.
Aby sa kňazi nenamáhali nadarmo a pracovali efektívne, mali by vždy pracovať vo zväzku spoločenstva – najmä s biskupom a s ostatnými kňazmi. Iba tak nachádzajú jednotu svojho života v „jednote poslania Cirkvi“ a zostanú zjednotení so svojím Pánom, aby mohli byť naplnení jeho potechou a prekypovať čistou radosťou (por. dekr. Presbyterorum ordinis 14).

Nadprirodzenosť a duchovná hodnota celibátu
Kňazský celibát nie je ľudským dielom. Tento stav pochádza od Boha a presahuje prirodzený poriadok. Celibát plne spadá do oblasti nadprirodzeného vzťahu k Bohu (por. dekr. Presbyterorum ordinis 16). Pán Ježiš povedal: „Iní sa takými (neženatými) urobili sami pre nebeské kráľovstvo“ (por. Mt 19, 12). Takýto celibát je: - celková odovzdanosť Bohu a ľuďom; - celostné prežívanie viery; - „taký“ duchovný život, ktorý povzbudzuje všetkých.
Preto je nemožné pochopiť, prijať a verne žiť celibát, len na základe bežného prirodzeného zmýšľania; vtedy sa celibát javí ako niečo nenormálne, choré a zlé. Veď rodina, láska k vlastnej manželke a deťom sú normálnym cieľom a naplnením prirodzeného ľudského života.
Božie dielo a stav treba žiť v Božom svetle a Božej sile – v osobnej pokore, vďačnosti a obetavej modlitbe. Absencia lásky k vlastnej manželke a deťom vytvára v srdci celibátnika taký voľný priestor, ktorý môže vzniknúť len tam a len za takýchto okolností (a neraz sa javí ako osamelosť); to je však jedinečné miesto pre Pána. A ako jedinečné miesto (svetu celkom cudzie) je nutné „prenechať“ ho Pánovi a denne ho obetovať Bohu. Aby sme to my, neraz slabí kňazi, dlhodobo a zároveň ľahšie dokázali, Cirkev spojila Božie povolanie k služobnému kňazstvu so slobodne zloženým sľubom celibátu pred prijatím vysviacky. Pápež Pavol VI. napísal, že celoživotne a radostne pestovať zmysel pre prijímanie Božieho daru znamená klásť najväčšiu váhu na nadprirodzené prostriedky (por. Kňazský celibát 62).
Prosím, konajme a žime tak, aby naše zasvätenie sa Bohu bolo verné, radostné a užitočné. A buďme vďační i hrdí na celibátne kňazské povolanie.

Starostlivosť veriacich o kňazské povolania
Povinnosť napomáhať kňazské povolania sa týka celého kresťanského spoločenstva, a to predovšetkým dôsledným kresťanským životom (v rodinách, vo farnostiach). V tomto ohľade ďalej výrazne napomáhajú katolícke organizácie a dobré školy.
Činná spoluúčasť Božieho ľudu na pestovaní kňazských povolaní zodpovedá pôsobeniu Božej prozreteľnosti, ktorá udeľuje primerané vlohy tým, ktorí sú od Boha vyvolení mať účasť na Kristovom služobnom kňazstve, a pomáha im svojou milosťou, zatiaľ čo kompetentných služobníkov Cirkvi poveruje, aby povolávali vhodných kandidátov a aby ich pečaťou Ducha Svätého zasvätili Božiemu kultu a službe Cirkvi.
Druhý vatikánsky koncil odporúča predovšetkým tradičné prostriedky tejto spoločnej spolupráce: vrúcne modlitby, kresťanské pokánie a poučovanie veriacich o potrebe, povahe a vznešenosti kňazského povolania – a to pomocou kázní, katechéz, ako aj prostredníctvom iných komunikačných prostriedkov (por. dekr. Optatam totius 2).

Starostlivosť farára/administrátora o kňazské povolania
Duchovný otec farnosti zohráva dôležitú úlohu pri napomáhaní kňazských povolaní. On je ten, ktorý organizuje život vo farnosti i aktivity vzbudzujúce a rozvíjajúce duchovné povolania (slovom a najmä osobným príkladom).
Miestny kňaz je napokon tou oficiálnou osobou, ktorá významným spôsobom napomáha skúmaniu vlastností budúceho ordinanda. Skúmanie ordinanda je predpísané Kódexom kánonického práva (por. kán. 1051) a pozostáva z konečného svedectva rektora seminára: - o správnej náuke; - o pravej a nefalšovanej zbožnosti; - o dobrých mravoch; - o stave fyzického a duševného zdravia.
Diecézny biskup môže za účelom skrutínia (skúmania) uplatniť aj iné prostriedky, ktoré sa mu zdajú užitočnejšie, ako sú napr. písomné svedectvá, ohlášky alebo iné informácie.

Starostlivosť farára/administrátora o farnosť
Okrem oných povinností, je farár/farský administrátor v zmysle kán. 534 a 540 CIC povinný sláviť svätú omšu za veriacich každú nedeľu a v prikázaný sviatok.
Ak túto povinnosť, vyplývajúcu z jeho úradu, nesplní sám (napr. svätú omšu prikáže odslúžiť inému kňazovi), je zo spravodlivosti povinný slúženie svätej omše (resp. omší) inému kňazovi vynahradiť.

Žiadosť o modlitby za duchovné povolania
S veľkou naliehavosťou prosíme dôstojných pánov farárov/administrátorov, aby vo svojich farnostiach zintenzívnili modlitby za duchovné, a najmä za kňazské povolania. Nech využívajú všetky dostupné možnosti, aby rozšírili tento duchovný zápas.
Odporúčame do modlitieb a pôstu zapojiť nielen spoločenstvo veriacich v kostole, ale aj nevládnych a chorých po domoch a hlavne prvoprijímajúce deti v tretích ročníkoch základných škôl. Deťom treba vštepiť do sŕdc, že kňazov veľmi potrebujeme, lebo nie je možné spovedať sa, slúžiť sväté omše a v nich podávať sväté prijímanie, keď niet kňazov.

Kňazské povolania – odporučenie – gymnaziálne štúdiá
Je pravdou viery, že Cirkev žije (najmä) z Eucharistie (Jn 6, 53). K vysluhovaniu Eucharistie je nevyhnutne potrebný kňaz. Preto k životu Cirkvi sú kňazi nevyhnutne potrební. Druhý vatikánsky koncil vyzýva najprv rodičov: „Deti treba tak vychovávať, aby, keď dospejú, mohli s plným vedomím zodpovednosti ísť za svojím povolaním – nevynímajúc duchovné povolanie – a vyvoliť si svoj životný stav“ (Gaudium et spes 52). Potom sa koncil obracia aj na biskupov: „Aby duchovná výchova mala solídnejší základ,... nech biskupi uvažujú o úprave štúdia...“ (por. Optatam totius 12).
Študijná prax v slovenských kňazských seminároch ukazuje, že najlepšie sú na teologické štúdiá pripravení absolventi gymnázií. Preto odporúčame, aby tí žiaci, ktorí cítia v sebe kňazské povolanie, si urobili maturitu na gymnáziách; tak sú lepšie pripravení na štúdium teológie. Pravdaže, každá maturita oprávňuje na prijatie do seminára a na teologické štúdiá.

Materiálna pomoc pre kňazský seminár
Náš kňazský seminár v Badíne je z časti dotovaný štátom (ako súčasť RK CMBF UK v Bratislave). Avšak nemalou čiastkou na fungovanie a chod seminára (zhruba 50%) prispieva samotné biskupstvo.
Oficiálne sú vyhlásené dve zbierky na kňazský seminár za jeden kalendárny rok. V duchu vďačnosti povzbudzujeme všetkých dobrodincov, aby aj naďalej (financiami i naturáliami) obetavo prispievali na chod nášho seminára.

Výchova a formácia trvalých diakonov
Nakoľko sa prijatím diakonskej vysviacky vstupuje do klerického stavu (kán. 266 CIC), kódex vyžaduje (kán. 236 CIC), aby sa kandidáti trvalého diakonátu aspoň tri roky duchovne formovali a teologicky vzdelávali (podľa rozhodnutia biskupskej konferencie).
Konferencia biskupov Slovenska má (po schválení Svätou stolicou) platné Smernice týkajúce sa formácie, života a služby trvalých diakonov na Slovensku (ďalej len Smernice). Podľa nich:
Diakonská služba je zameraná pre dobro Cirkvi, nie pre dobro (resp. osobnú túžbu) jednotlivca (por. Smernice 5 a 32).
Tí, ktorí sú povolaní k tejto službe, majú mať citovú a osobnú zrelosť, svätosť a vlastnosti potrebné pre službu; tie by mali byť zjavné veriacim komunity, kde títo povolaní žijú (por. Smernice 29).
Diakonská služba Cirkvi sa realizuje v dvoch základných formách (Smernice 32):
trvalý diakonát (slobodných alebo vdovcov) so záväzkom celibátu;
trvalý diakonát ženatých, na ktorých sa v prípade ovdovenia taktiež vzťahuje záväzok celibátu (Cirkev preferuje celibátneho diakona; Smernice 34).
Diakonát vykonávaný v celibáte vtláča tejto službe zvláštne znaky: - obsahuje sviatostnú totožnosť s Kristom („nerozdelené srdce“); - javí snúbenecké rozhodnutie výlučnej, večnej, a celkom jedinej a najvyššej lásky; - konanie služby Cirkvi v plnej oddanosti; - ohlasovanie kráľovstva je potvrdzované takým šľachetným svedectvom života, že pre túto službu opustil aj „najväčšie dobrá“ (sviatosť manželstva, dobro rodiny, teplo telesnej lásky...), por. Smernice 35.
Diakonské svätenie môže kandidát dostať až po ukončení celého trojročného formačného procesu (por. Smernice 74).
Trvalý diakon berie na seba stálosť v tomto ráde. Preto prechod k presbyterátu trvalých diakonov bude vždy veľmi zriedkavou výnimkou (por. Smernice 85).
Trvalý diakon vykonáva svoju službu pod autoritou farára/administrátora (por. Smernice 87).
Diakonská služba môže byť vykonávaná ako hlavné povolanie alebo popri vlastnom povolaní (vždy pod autoritou miestneho ordinára a farára); ustanovenie diakonov určených na službu pri riadnom civilnom zamestnaní sa koná pri zachovaní predpisov vzájomnej dohody a civilných zákonov (por. Smernice 103 a 104).

Primičná slávnosť
Slávenie primičnej svätej omše je veľkou udalosťou nielen pre novokňaza a jeho najbližších, ale aj pre celú farnosť.
V zmysle kňazského Direktória každý, kto chce v cezročnú nedeľu sláviť nejakú votívnu svätú omšu, potrebuje súhlas ordinára.
Hoci sú primície veľkou slávnosťou, predsa je to len začiatok kňazskej cesty. Preto treba túto slávnosť viesť v takom duchu, aby bol vždy v popredí – a aby bol najviac oslávený – Pán Boh, a nie človek.

Piate Božie prikázanie – odpočinok klerika
Klerik, vedomý si svojich slabostí, pracuje v poníženosti, hľadá, čo je milé Pánovi, a akoby spútaný Duchom Svätým, dá sa vo všetkom viesť Božou vôľou. Túto vôľu nachádza a plní v každodenných okolnostiach, pokorne slúžiac všetkým, ktorých mu Boh zveril (por. dekr. Presbyterorum ordinis 15). Preto klerik myslí aj na primeraný odpočinok (Piate Božie prikázanie), aby pravidelne relaxoval, a tak pookrial na duši i na tele (por. KKC 2002, 2184).
Odporúčame, aby si každý klerik vybral jeden deň v týždni (okrem nedele), kedy sa viac bude venovať Pánovi a sebe, ako službe druhým.


Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.


Biskupský úrad Banská Bystrica Mons. Marián Chovanec
dňa 30.3.2017 biskup

Zavrieť   X

František z Assisi, diakon, zakladateľ rehole františkánov

Svätý

Sviatok: 4. október

* asi 1181 Assisi, Taliansko

† 3. október 1226 kostol Porciunkula, dnes bazilika Santa Maria degli Angeli pri Assisi

Atribúty: vlk, vtáky

Význam mena: slobodný (zast. nem.) alebo malý Francúz (francesco – z tal.)

Patronát: Patrón Talianska, ekológov, obchodníkov, chudobných, chromých, slepých, väzňov, stroskotancov, tkáčov, obchodníkov so súknom, krajčírov, sociálnych pracovníkov, ochrancov životného prostredia; proti moru a bolesti hlavy

František sa narodil v umbrijskom meste Assisi na úpätí hory Monte Subasio pravdepodobne v roku 1181. Jeho rodičmi boli zámožný obchodník so súknom Pietro di Bernardone a jeho manželka Giovanna, zvaná tiež Pica, ktorá pravdepodobne pochádzala z Provensálska. František bol pokrstený ako Giovanni (Ján), podľa Jána Krstiteľa. Avšak keď sa jeho otec vrátil z obchodnej cesty po Francúzsku, rozhodol sa zmeniť mu meno na Francesco („malý Francúz“), pretože nechcel, aby jeho syn mal niečo spoločné s Bohom, on chcel mať zo syna obchodníka, a chcel, aby už aj jeho meno naznačovalo obdiv k Francúzsku.

František získal pomerne dobré vzdelanie a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov. Bol neustále šťastný, okúzľujúci a rodený vodca. Ako rástol, stal sa vodcom skupiny mladých ľudí, ktorí trávili noci búrlivým životom. František sám povedal: „Žil som v hriechu.“ František napĺňal otcovu predstavu, zaľúbil sa do Francúzska. Páčili sa mu francúzske piesne, francúzske romance i potulní trubadúri, ktorí putovali Európou. Bol tiež dobrý v obchode. Ale František chcel viac, viac ako len bohatstvo. No nie svätosť. František chcel byť šľachticom. Vojna bola tým miestom, kde sa dá získať sláva, po ktorej túžil. V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou. Mladý František sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch. V roku 1202 vytiahlo Assisi do boja proti susednému mestu Perugia, kam sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty. V novembri toho roku skončila vojna pre Assisi porážkou v bitke pri Collestrade a František padol spolu so svojimi spolubojovníkmi do zajatia, z ktorého ho musel vykúpiť jeho otec. V zajatí František ťažko ochorel. Keď po roku vychádzal z väzenia, mal za sebou viacero existenciálnych sklamaní: jeho mladíckym snom bolo stať sa široko-ďaleko známym rytierom, v boji však utrpel potupnú porážku; namiesto užívania si mládeneckej sily, životaschopnosti a bojovnosti sa vo svojich dvadsiatich rokoch musel vyrovnávať s telesnou slabosťou a chorobou. Po svojom návrate do Assisi a s postupne zlepšujúcim sa zdravotným stavom sa František ešte pokúsil nadviazať na svoj bezstarostný život. V roku 1204 sa chcel pridať do armády šľachtica Gautiera III. z Brienne, ktorý si pod záštitou pápeža Inocenta III. nárokoval na sicílske kráľovstvo. Keď už bol na ceste do Puglie, mal v Spolete niekoľko mystických snov, ktoré prehĺbili jeho duchovnú krízu, ochorel a vrátil sa do Assisi. Začal sa postupný proces jeho obrátenia. Začal sa vyhýbať svojim obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom. Začal viac času tráviť v modlitbe.

Jedného dňa pri potulke krajinou sa František, ktorý miloval krásu a nenávidel nepodarky, stretol sa s malomocným. Hoci mal odpudivý výzor a zapáchal, František zoskočil z koňa a pobozkal malomocnému ruku. Františka naplnila radosť. Ako odchádzal, chcel mu ešte zakývať, ale malomocný zmizol. Pochopil to ako test od Boha a on tým testom prešiel. V tejto dobe vykonal púť do Ríma, všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. Petra a spolu so žobrákmi sa postil pri vstupe do baziliky. Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, prehovoril k nemu Kristus z kríža. Trikrát zopakoval: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si okamžite zadovážil stavebný materiál a začal opravovať kostol, v ktorom sa práve modlil. Neskôr podobne opravil aj dnes už neexistujúci kostol San Pietro della Spina a kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, známejší pod názvom Porciunkula. Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca. To viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom Pietro Bernardone podal na svojho syna žalobu u miestneho biskupa Guida II. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar roku 1206 verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha, dramaticky sa vzdal svojho dedičstva a zriekol sa svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: Otče, ktorý si na nebesiach.“ Od tej chvíle žil František v dobrovoľnej chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti. 24. februára 1208 na sviatok sv. Mateja ho pri omši v kostole Santa Maria degli Angeli zaujala pasáž z Evanjelia podľa Matúša o vyslaní učeníkov: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. […] Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu…“ František pochopil tieto slová ako priamu a jednoznačnú výzvu žiť ako dvanásti Ježišovi učeníci, apoštoli (tzv. apoštolský život, lat. vita apostolica) a skromne zvestovať vieru. František sa považoval za kajúcnika, čo ho chránilo pred cirkevným prenasledovaním kvôli kacírstvu. Ako kajúcnik nabádal aj ostatných, aby milovali Boha, kajali sa za svoje hriechy a takto postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho spôsob života. Podľa tradície sa k nemu ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani. Podľa tradície sa František, Bernardo a Pietro pokúsili na základe náhodne vybraných evajeliových veršov zistiť, aké poslanie pre nich Boh pripravil. Ich životným programom sa takto stali tieto tri verše:

Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21)
A povedal im: „Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ (Lk9,3)
A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23)

Krátko po Bernardovi a Pietrovi sa k Františkovi pripojil aj brat Egidio, začiatkom roka 1209 bolo bratov už osem a neskôr sa k nim pripojili ďalší štyria. Žili jednoduchým životom v opustenej nemocnici Rivo Torto neďaleko Assisi; mnoho času však trávili putovaním hornatými krajmi Umbrie, vždy v dobrej nálade a so spevom nabádali ľudí k pokániu. Ešte na jar roku 1208 sa prví štyria bratia vydali na svoju prvú misiu: František a Egidio do kraja Marche, Bernardo a Pietro opačným smerom. Na jeseň odišli na druhú misiu, pri ktorej doputovali až do Rietského údolia. V zime Bernardo a Egidio navštívili Florenciu. V roku 1209 putoval František so svojimi jedenástimi nasledovníkmi do Ríma, aby tam pápeža Inocenta III. dobrovoľne požiadal o schválenie spôsobu života svojho malého spoločenstva, a to napriek tomu, že v dobe vojen proti kacírom bolo založenie nového náboženského hnutia vnímané veľmi skepticky. Prvé vydanie františkánskej reguly, ktorá bola vtedy pápežovi predložená, sa stratilo (v literatúre býva táto prvá františkánska regula označovaná po latinsky ako Regula primitiva). Z hľadiska cirkevného práva sa Františkovi podarilo svoju žiadosť šikovne obhájiť: svojich bratov označil za potulných kazateľov pokánia. Tých cirkev uznávala ako stav, zatiaľ čo proti ostatným chudobu hlásajúcim skupinám, akými boli napr. albigénci, valdénci a humiliáti, bojovala ako proti heretikom. V lete alebo na jeseň roku 1210 (podľa niektorých zdrojov už v roku 1209) získal František od pápeža ústne povolenie žiť v chudobe a kázať pokánie. Zaslúžil sa o to aj kardinál Ugolino, neskorší pápež Gregor IX. Podľa populárnej tradície nechcel Inocent Františka najprv vôbec prijať, presvedčil ho však sen, v ktorom videl rúcajúci sa kostol (cirkev), ktorý podopiera chudobný muž. Keď Františka prijal, spoznal v ňom muža zo svojho sna a jeho regulu schválil. Pápežské uznanie rehole bolo oficiálne zverejnené pravdepodobne až pred alebo počas Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215, pretože po ňom bol vznik reholí na základe dovtedy neuznaných regúl (ako napr. Benediktova, Augustínova) zakázaný. Či bolo uznanie vyhlásené znovu ústne alebo už písomne nevedno. V tejto dobe musel František a jeho bratia opustiť svoje pôsobisko na Rivo Torto. Opát benediktínskeho kláštora na hore Subasio im zveril do užívania kostol Santa Maria degli Angeli (Porciunkulu), ktorý sa tak stal strediskom nového náboženského hnutia. V roku 1212 vznikol prvý františkánsky kláštor v Toskánsku neďaleko Cetony a mužská Rehoľa menších bratov. V tej dobe bol František vysvätený za diakona a ním zostal po celý život, pre svoju skromnosť a z úcty ku kňazstvu. František nebol reformátor; modlil sa za obrátenie k Bohu a poslušnosť Cirkvi. František musel počuť o úpadku Cirkvi, ale vždy sa správal k Cirkvi a jej ľuďom s najväčším rešpektom. Keď mu raz niekto rozprával o kňazovi, ktorí verejne žije so ženou a pýtal sa Františka, či sú platné sviatosti z rúk takéhoto kňaza, František prišiel k tomuto kňazovi, pokľakol si pred ním, pobozkal mu ruky – pretože tie ruky drží Boh.

V roku 1212 prichádza za ním Klára – assiská šľachtičná, ktorá túži kráčať za Kristom v jeho šľapajach. Spolu s Františkom zakladajú rád chudobných panien, ktoré sa neskôr nazvú klariskami. Pre ľudí žijúcich vo svete zakladá sv. František roku 1221 svetský tretí rád. Tak dal laickým mužom a ženám možnosť uskutočňovať v občianskom živote evanjeliové rady. Z tohto hnutia vyšli neskôr mnohí laickí apoštoli a mnohí svätí. František odporúčal sebe i veriacim dôsledne prežívať evanjelium. Mal veľkú lásku k Eucharistii. Na Vianoce 1223 adoruje Krista v jasliach v Grecciu, kde pripravil „živý betlehem“ a takto dal základ vianočnej tradícii. Za Ježišom kráča aj na Kalváriu, ktorou sa pre neho stal vrch Alverno. To bola predzvesť neskoršej krížovej cesty.

Sám František mal účasť na Kristovom utrpení aj inou veľkou milosťou, keď počas zjavenia 14. septembra 1224 mu ukrižovaný Ježiš vtisol krvavé znaky utrpenia – stigmy. Je to prvý známy prípad stigmatizácie v dejinách Cirkvi. V tom čase František takmer oslepol a naplnený radosťou skladá Pieseň „brata Slnka“. Františkovo bratstvo zahŕňalo všetko Božie stvorenstvo. Veľa bolo popísané o Františkovej láske k prírode, ale jeho vzťah bol viac ako len to. My hovoríme o niekom, že miluje prírodu a to znamená, že trávi svoj voľný čas v lese a obdivuje jeho krásu. Ale František skutočne cítil, že príroda, všetko Božie stvorenstvo, je časť jeho bratstva. V jednej známej historke, keď sa František modlil medzi stovkami vtákov a vzdával vďaku Bohu za odev, slobodu i starostlivosť o nich, vtáci stáli, kým sa medzi nimi prechádzal, odleteli až keď im povedal, že môžu ísť. Ľudia boli spočiatku nedôverčiví k týmto bratom, ktorí verne nasledujúc Evanjelium, oblečení len v handrách, hovoria o Božej láske. Ľudia dokonca utekali pred nimi zo strachu, aby sa nenakazili týmto čudným bláznovstvom. Nechápali, prečo sú naplnení neustálou radosťou a oslavovaním života, keď sú bosí a oblečení do žobráckych handier. A pýtali sa: Ako môže človek, ktorý nič nemá, byť šťastný? Ako môžu zdraviť s úsmevom ľudí, ktorí po nich hádžu skaly? Veľa pracovali a žobrali, keď museli. Ale František im nedovolil prijať peniaze. Keď sa biskup zhrozil, aký ťažký život si vybrali, František mu odpovedal: Ak by sme vlastnili hocijaký majetok, potrebovali by sme zbrane a zákony, aby sme ich mohli ochrániť. Pre Františka bolo vlastnenie smrťou pre lásku. František zdôvodňoval svoj postoj: Čo môžeš urobiť človeku, ktorý nič nemá? Čo ukradneš človeku, čo nič nevlastní? Nemôžeš zruinovať človeka, ktorý nenávidí prestíž. Boli skutočne slobodní.

František bol veľmi priamy. Keď putoval do Sýrie k moslimom počas piatej križiackej výpravy, rozhodol sa pre jednoduchú vec. Počas bojov šiel rovno za sultánom, aby prosil o mier. Keď bol so svojimi bratmi zajatý, bolo naozaj zázrakom, že neboli zabití. Namiesto toho bol František privedený pred sultána, ktorý bol očarený Františkom a jeho modlitbami. Sultán mu povedal: „Ja môžem konvertovať na tvoju vieru, ktorá je skutočne krásna, ale my obaja by sme boli zabití.“ Františka však stihlo prenasledovanie a mučenie – nie však medzi moslimami, ale medzi vlastnými bratmi. Keď sa vrátil do Talianska, počet členov ich bratstva sa rozmnožil na 5000 za 10 rokov. Nastal tlak, aby toto spoločenstvo bolo kontrolované a prispôsobené vtedajším štandardom. Ľudí poburovala ich prílišná chudoba. Posledné roky Františkovho života boli naplnené utrpením a ponížením.

Pozemský život sv. Františka sa končí večer 3. októbra 1226, čo ale podľa vtedajšieho počítania času sa počítalo už k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého a v roku 1939 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna Talianska. V roku 1980 ho Ján Pavol II. vyhlásil za patróna ekológov.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X