Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Sviatosť pomazania chorých

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,
zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,
postupne uvádzame hlavné pastoračné zásady,
podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí

 

Pápež Pavol VI. v zmysle náuky Druhého vatikánskeho koncilu (por. konštit. Sacrosanctum concilium 73-75 a konštit. Lumen gentium 11) vydal dňa 30.11.1972 nový Obrad pomazania chorých – Ordo unctionis infirmorum (ďalej OUI) – ktorý začal platiť od 1.1.1974.
Jednou z najvýznamnejších zmien OUI oproti predchádzajúcej praxi je možnosť slávnostného a spoločného vysluhovania tejto sviatosti v kostole alebo na inom vhodnom mieste, ktoré sa môže uskutočniť v rámci svätej omše alebo v rámci liturgie slova (OUI 86-92), po dovolení diecézneho biskupa (por. kán. 1002 CIC).

Starí a chorí majú dôležité miesto v Cirkvi
Starostlivosť o chorých patrí k podstate kresťanskej duchovnosti a pastorácie farnosti (por. pápež Benedikt XVI., enc. Deus caritas est 20).
Sir 8, 7. 11-12: „Nepohŕdaj nikým pre jeho starobu: lebo aj my ideme do staroby. Nedaj si ujsť, čo hovoria starší, lebo oni sa tomu priúčali od svojich rodičov; od nich sa totiž naučíš rozumnosti, ako máš (správne) odpovedať, keď ti to bude treba.“
Pápež Benedikt XVI.: „Kvalita každej spoločnosti, povedal by som každej civilizácie, sa posudzuje aj podľa toho, ako sa správa k seniorom a podľa miesta, aké im vyhradzuje v spoločenskom živote“ (12. novembra 2012).
Svätý Otec František: „Spoločnosť, v ktorej pre seniorov nieto miesta, z ktorej sú vyraďovaní, pretože vytvárajú problémy, táto spoločnosť nesie v sebe smrtiaci vírus... Také kresťanské spoločenstvo, v ktorom by blízkosť a nezištnosť už neboli považované za nevyhnutné, by stratilo svoju dušu“ (4. marca 2015).
Starí a chorí svojimi modlitbami a obetami pomáhajú vykupovať svet (por. KKC 1505).

Pastoračná príprava chorých na prijatie pomazania
OUI 36 a 85 predpisuje, aby sa slávenie pomazania chorých (ak je možné) pripravilo.
Ak sa pomazanie chorých vysluhuje väčšiemu počtu účastníkov (najmä po prvý raz), je vhodné vopred, v rámci niekoľkých (nedeľných) kázní, predstaviť sviatosť pomazania – jej ustanovenie, vysluhovanie v Cirkvi, účinky a liturgický obrad.
Ak sa pomazanie chorých vysluhuje jednému účastníkovi (najmä v byte po prvý raz) iba s jeho rodinou, je vhodné vopred, v rámci rozhovoru, respektíve v rámci liturgie slova, predstaviť tajomstvo tejto sviatosti.

Pokánie, pomazanie chorých a viatikum – posilnenie na cestu do večnosti
Súvislý obrad sviatosti pokánia, pomazania a viatika sa vysluhuje veriacemu, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti, aby bol na cestu do večnosti posilnený svätým prijímaním, ktoré sa volá viatikum.
Vlastný obrad týchto troch sviatostí sa vysluhuje takto (por. OUI 115, 118-133):
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor (podľa možnosti);
- svätá spoveď, resp. úkon kajúcnosti ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci;
- udelenie úplných odpustkov (podľa možnosti);
- vyznanie krstnej viery a litániové prosby (ak to dovoľuje stav chorého);
- sväté pomazanie: vloženie rúk na chorého, modlitba nad olejom, pomazanie na rukách a čele, modlitba;
- Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostaných pripravených veriacich);
- záverečná modlitba a požehnanie.


Urgentný prípad – spoveď, viatikum a pomazanie, resp. viatikum
V urgentnom prípade treba najprv vyslúžiť sviatostné pokánie (hoci aj so všeobecným vyznaním), potom viatikum a sväté pomazanie (por. OUI 151).
V blízkom nebezpečenstve smrti kňaz chorému rýchlo udelí pomazanie chorých na jednom mieste (zvyčajne na čele) a hneď mu podá viatikum (por. OUI 116).
V krajnom nebezpečenstve smrti ihneď podá viatikum (por. OUI 116).
(Vysvetlenie, ako OUI stupňuje naliehavosť: najnaliehavejšie je krajné nebezpečenstvo smrti; naliehavé je blízke nebezpečenstvo smrti; menej naliehavý je urgentný prípad).
Možné nebezpečenstvo smrti, napr. rizikový šport, nie je dôvodom na udelenie pomazania.

Viatikum (pokrm na cestu do večnosti v ďalších dňoch)
Farári (resp. administrátori) sú povinní dbať o to, aby veriaci, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, boli posilnení na cestu do večnosti svätým prijímaním (por. OUI 93-95). Viatikum (po jednej svätej spovedi a po jednom pomazaní) môže chorý prijímať aj viackrát, a to každý deň.
Vlastný obrad viatika sa vysluhuje takto (por. OUI 101-114):
- úkon kajúcnosti (ak nie je potrebná svätá spoveď) alebo ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci; chorému možno udeliť úplné odpustky;
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor;
- vyznanie viery;
- prosby a Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostatných pripravených veriacich);
- záverečná modlitba a požehnanie.

Kritérium smrti
V pastoračnej praxi i v medicíne je veľmi dôležité zistenie faktu (času) smrti. Ťažisko vedeckých prístupov na zistenie smrti sa prenieslo z tradičných srdcovo-dýchacích znakov na neurologické kritériá. Pápež Ján Pavol II. v r. 2000 vyhlásil: „Úplné a nezvratné zastavenie mozgovej aktivity je znakom straty integračnej schopnosti organizmu, je znakom smrti.“
Sviatosť nemožno udeliť mŕtvemu (por. OUI 15). Zosnulého treba v modlitbe odporučiť Božiemu milosrdenstvu. Ak je však oprávnená pochybnosť, či je chorý naozaj mŕtvy, alebo nie (por. kán. 941 CIC; OUI 15, 159), je možné sviatosť udeliť.

Obrad pomazania vo svätej omši
Vo svätej omši sa pomazanie chorých vysluhuje po evanjeliu a homílii (OUI 82).
Vlastný obrad pomazania začína litániovými prosbami (OUI 73), nasleduje vkladanie rúk – pričom sa nič nehovorí (OUI 74), modlitba nad olejom (OUI 75) a vlastné pomazanie na čele a rukách chorého s príslušnou formulou (OUI 73). Potom pokračuje svätá omša prípravou obetných darov (OUI 82).
Ak pomazanie prijíma naraz väčší počet chorých, vkladanie rúk a pomazanie s formulou sa koná každému osobitne, všetko ostatné sa koná len raz – v množnom čísle (OUI 67).

Spoločné vysluhovanie sviatosti pomazania – dovolenie diecézneho biskupa
V zmysle kán. 1002 CIC dovoľujem a odporúčam udeľovanie sviatosti pomazania chorých spoločne v kostole. Treba však dodržiavať úpravy v príručke Obrad pomazania chorých a pastoračná starostlivosť o nich (OUI vydal SSV Trnava, r. 1976).
Podľa doterajších skúseností je spoločné vysluhovanie pomazania veľkou pastoračnou pomôckou pre duchovných správcov aj úľavou pre chorých a vekom zoslabnutých ľudí.
Vysluhovateľom sviatosti pomazania chorých je vždy (aj pri spoločnom vysluhovaní) len kňaz (nikdy nie diakon, resp. iný pastoračný pomocník).

Spoločný – komunitný charakter pomazania chorých
Aj keď sa pomazanie chorých vysluhuje iba jednému účastníkovi, aj vtedy má spoločný charakter a nie je vecou len chorého a kňaza (OUI 33). Preto je vhodné, aby sa pomazania zúčastnili aj príbuzní či známi chorého, poprípade aj miništranti. Pritom sa odporúča, aby prítomní (ak môžu) prijímali Eucharistiu spolu s chorým (por. OUI 96).
Starí, chorí aj tí, ktorí ich opatrujú, môžu prijať najsvätejšiu Eucharistiu hoci počas predchádzajúcej hodiny niečo zjedli (kán. 919 § 3 CIC).

Sviatostná príprava chorých – svätá spoveď
Pán Ježiš naliehavo vyzýva veriacich, aby ho prijímali vo sviatosti Eucharistie (Jn 6, 53). Aby však veriaci mohli dobre odpovedať na túto výzvu, musia sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť (1 Kor 11, 27-29). Preto, ten, kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť pokánia, vyspovedať sa (por. KKC 1385; kán. 916 CIC).

Vek prijímateľa pomazania chorých
Užívanie rozumu (por. kán. 1004 CIC) – po siedmom roku veku – sa vyžaduje kvôli charakteru sviatosti. Pomazanie chorých je zavŕšením sviatosti pokánia (por. Tridentský koncil, DH 1694).
Deti pred užívaním rozumu nemajú hriechy, ktoré by bolo treba odpykávať, a preto nie sú schopné prijať duchovné posilnenie pomazania (ničiť pozostatky hriechu). Avšak dospelý človek, hneď po krste, môže prijať pomazanie chorých, lebo pozostatky hriechu nie sú len časné tresty za hriech. Pozostatkom hriechu je aj mravná slabosť tkvejúca v mohutnostiach duše (rozum, vôľa, pamäť, cit...); mravnú slabosť tvoria aj ostatky zlozvykov.

Zaopatrenie kresťanov – nekatolíkov
Kán. 844 § 4 CIC predpisuje, kedy je dovolené udeliť kresťanom – nekatolíkom sviatosti (spoveď, pomazanie, prijímanie): nebezpečenstvo smrti a iná vážna potreba podľa úsudku diecézneho biskupa či konferencie biskupov, keď nie je k dispozícii ich vlastný vysluhovateľ.
Nebezpečenstvo smrti oprávňuje katolíckeho vysluhovateľa hneď patrične konať.
Prípad „inej vážnej potreby“ treba vopred predložiť na posúdenie ordinárovi.
Zo strany prijímateľa – nekatolíka sa vyžaduje chcenie, nevyhnutná viera a riadna dispozícia. Podrobnosti o dispozícii sa nachádzajú OUI.

Ťažkosti pri vysluhovaní pomazania
Vysluhovateľ pomazania chorých musí rátať s pastoračnými ťažkosťami, ktoré majú rozmanité príčiny. Sekularizovaná spoločnosť, pre ktorú je charakteristický výkon, nie je totiž schopná začleniť do svojho sveta utrpenie a smrť. Každý kríž odmieta ako tabu a „vytláča ho“ za okraj spoločnosti. Preto sa aj sám chorý neraz cíti odmietaný a akosi „mimo“.
Vhodné je, keď vysluhovateľ pomazania primerane dáva najavo, že: - chorý nie je Bohom opovrhnutý a trestaný; - nie je celkom sám a opustený; - nie je ten, ktorý zbankrotoval a nič nedokázal; - nie je zbytočný.
Nikdy nie je ľahké odpovedať na otázky trpiacich (prečo). Božie zjavenie však učí, že bolesť a smrť nepatria do pôvodného Božieho plánu (por. Múd 2, 23-24). Utrpenie je znakom prítomnosti hriechu v stvorení. Dobrotivý Boh však umožňuje hriech a jeho následky obrátiť na dobro: utrpenie znášané podľa Božej vôle človeka očisťuje, preskúšaním zušľachťuje a vykupuje svet (Inštrukcia o modlitbách za uzdravenie I, 1).

Sviatostná formula – nový preklad od roku 2011
Opäť upozorňujeme, že sviatostná formula v používanom OUI už neplatí; v roku 2011 došlo k jej textovej úprave; sviatostná formula po úprave znie nasledovne:
„Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. (Amen.) A oslobodeného (-nú) od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. (Amen.)“

Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.

Biskupský úrad Banská Bystrica Mons. Marián Chovanec
dňa 16.1.2017 biskup

Zavrieť   X

Bernardín Sienský, kňaz, rehoľník (františkán)

Svätý

Sviatok: 20. máj

* 8. september 1380 Massa Marittima, Taliansko

† 20. máj 1444 L’Aquila, Abruzzo, Taliansko

Atribúty: kniha, kríž, žiariace slnko s iniciálami JHS

Význam mena: silný ako medveď (zast.nem.)

Patronát: Patrón tkáčov; proti chrípke, proti chorobám prsníkov, pľúc a krvácaniu

V modernom sarkofágu – starý padol do rúk napoleonským dobyvateľom r. 1799 – našiel miesto svojho odpočinku jeden z najslávnejších františkánov, Bernardín Sienský, veľký kazateľ a misionár. Sarkofág, cieľ mnohých pútnikov, je v kostole sv. Bernardína v abruzskom meste L’Aquila. Bernardín Sienský zomrel v tomto starom meste r. 1444; so stavbou katedrály začali r. 1457. Vedľa mauzólea svätca v kaplnke pravej postrannej lode, ktoré vytvoril r. 1505 Silvester de L’Aquila, patrí k pozoruhodnostiam tohoto chrámu oltár z terakoty od Ondreja della Robbia.

Bernardín Albizeschi, ktorý bol neskôr nazývaný „novým Františkom“ prišiel na svet 8. septembra 1380 v Massa-Marittima, neďaleko Sieny. Keď zomreli jeho rodičia, bol vychovávaný príbuznými. Už keď mal 11 rokov, začal Bernardín štúdium na univerzite v Siene. Mal mimoriadne nadanie a mal otvorenú cestu ku všetkým povolaniam. On sa však už rozhodol pre inú cestu. Keď vypukla r. 1397 strašná morová epidémia, ukončil vo svojich 17 rokoch štúdium a začal ošetrovať chorých a umierajúcich v meste. Priviedol k tejto službe aj ďalších mladých ľudí. Štyri mesiace takto pracovali deň a noc. Pomáhali chorým, ale aj organizovali všetky práce. Keď epidémia ustala, sám Bernardín ťažko ochorel (hlavne z vyčerpania) a niekoľko mesiacov kolísal medzi životom a smrťou. V tej dobe v ňom dozrelo rozhodnutie vstúpiť do františkánskeho rádu. Po svojom vyliečení si obliekol r. 1402 v Siene rádový odev a prijal kňazské svätenie. Bernardín bol od počiatku zástancom najprísnejšieho poňatia františkánskeho rádu. Zachovával princíp chudoby do dôsledkov a považoval akýkoľvek iný výklad reguly za zradu. V opustenej pustovni založil malý kláštor, kde žil desať rokov v naprostom umŕtvovaní.

V roku 1413 sa stal Bernardín Sienský vrátnikom v malom františkánskom kláštore vo Fiésole pri Florencii, kde ešte aj dnes vidieť jeho celu. Nad dverami cely je jeho meno vytesané do dreva.

Františkáni boli známi ako misionári-kazatelia, ale Bernardín kázal veľmi málo, pretože mal slabý chrapľavý hlas. 12 rokov bol v úzadí, jeho energia sa sústredila na modlitbu a jeho vlastnú spirituálnu konverziu a prípravu. Potom sa vybral na svoju misiu do Milána. Keď začal kázať, jeho hlas bol silný, pôsobivý a jeho slová presvedčivé. Tak začala jeho misionárska činnosť, podľa ktorej ho pápež Pius II. nazval druhým Pavlom. Vo vtedajšom Taliansku vládla náboženská ľahostajnosť a nemravnosť a ľudový misionár zo Sieny mal veľké pole pôsobnosti. Chodil od mesta k mestu, vystupoval na námestiach a na kazateľniciach a hlásal slovo Božím hlasom, ktorý nebolo možno prepočuť. Ešte dnes nachádzajú cestujúci v mnohých talianskych mestách stopy jeho pôsobenia. Zmieňme sa aspoň o Perugii v Umbrii, kde je možné vidieť do dnešného dňa na ľavom postrannom múre dómu kazateľňu, z ktorej Bernardín hovoril r. 1425 svoju najslávnejšiu kázeň. Perugia skrýva i ďalšiu pozoruhodnosť, ktorá pripomína tohoto kazateľa: v oratóriu sv. Bernardína na konci Via dei Priori ukazujú kamenné reliéfy scény zo svätcovho života.

Veľký misionár vykonal neoceniteľné služby nielen pre cirkev. Urovnával spory medzi stranami a miernil vojny medzi mestami. Jeho obľúbenosť, ktorú si uchoval pri všetkej svojej prísnosti, viedla k tomu, že Bernardín bol už za živa uctievaný ako svätec. Jeho priatelia boli najznámejší humanisti tej doby, jedným z jeho žiakov bol Ján Kapistránsky, ktorý ho významnou mierou podporoval v jeho práci.

Nedosiahnuteľný ľudový misionár a kazateľ Bernardín Sienský zomrel 20.mája 1444 vo veku 63 rokov v L’Aquile. Už za šesť rokov, r. 1450, vyhlásil pápež Mikuláš V. veľkého františkána za svätého za veľkého jasotu obyvateľstva.

Bernardínov kult sa rýchlo šíril po celom Taliansku; centrom uctievania sa stalo miesto pohrebu L’Aquila, neskôr Siena, Perugia a Massa Maritima. I v kostole Panny Márie v Aracoeli v Ríme požíva Bernardín Sienský zvláštnu úctu – slávne fresky od Pinturiccia (okolo roku 1485) tu znázorňujú život veľkého, nezabudnuteľného kazateľa a františkánskeho rehoľníka. Ignác z Loyoly sto rokov po Bernardínovej smrti si zvolil znak IHS, Bernardínov „erb“, za symbol Spoločnosti Ježišovej, jezuitského rádu.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X