Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Sviatosť pomazania chorých

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,
zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,
postupne uvádzame hlavné pastoračné zásady,
podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí

 

Pápež Pavol VI. v zmysle náuky Druhého vatikánskeho koncilu (por. konštit. Sacrosanctum concilium 73-75 a konštit. Lumen gentium 11) vydal dňa 30.11.1972 nový Obrad pomazania chorých – Ordo unctionis infirmorum (ďalej OUI) – ktorý začal platiť od 1.1.1974.
Jednou z najvýznamnejších zmien OUI oproti predchádzajúcej praxi je možnosť slávnostného a spoločného vysluhovania tejto sviatosti v kostole alebo na inom vhodnom mieste, ktoré sa môže uskutočniť v rámci svätej omše alebo v rámci liturgie slova (OUI 86-92), po dovolení diecézneho biskupa (por. kán. 1002 CIC).

Starí a chorí majú dôležité miesto v Cirkvi
Starostlivosť o chorých patrí k podstate kresťanskej duchovnosti a pastorácie farnosti (por. pápež Benedikt XVI., enc. Deus caritas est 20).
Sir 8, 7. 11-12: „Nepohŕdaj nikým pre jeho starobu: lebo aj my ideme do staroby. Nedaj si ujsť, čo hovoria starší, lebo oni sa tomu priúčali od svojich rodičov; od nich sa totiž naučíš rozumnosti, ako máš (správne) odpovedať, keď ti to bude treba.“
Pápež Benedikt XVI.: „Kvalita každej spoločnosti, povedal by som každej civilizácie, sa posudzuje aj podľa toho, ako sa správa k seniorom a podľa miesta, aké im vyhradzuje v spoločenskom živote“ (12. novembra 2012).
Svätý Otec František: „Spoločnosť, v ktorej pre seniorov nieto miesta, z ktorej sú vyraďovaní, pretože vytvárajú problémy, táto spoločnosť nesie v sebe smrtiaci vírus... Také kresťanské spoločenstvo, v ktorom by blízkosť a nezištnosť už neboli považované za nevyhnutné, by stratilo svoju dušu“ (4. marca 2015).
Starí a chorí svojimi modlitbami a obetami pomáhajú vykupovať svet (por. KKC 1505).

Pastoračná príprava chorých na prijatie pomazania
OUI 36 a 85 predpisuje, aby sa slávenie pomazania chorých (ak je možné) pripravilo.
Ak sa pomazanie chorých vysluhuje väčšiemu počtu účastníkov (najmä po prvý raz), je vhodné vopred, v rámci niekoľkých (nedeľných) kázní, predstaviť sviatosť pomazania – jej ustanovenie, vysluhovanie v Cirkvi, účinky a liturgický obrad.
Ak sa pomazanie chorých vysluhuje jednému účastníkovi (najmä v byte po prvý raz) iba s jeho rodinou, je vhodné vopred, v rámci rozhovoru, respektíve v rámci liturgie slova, predstaviť tajomstvo tejto sviatosti.

Pokánie, pomazanie chorých a viatikum – posilnenie na cestu do večnosti
Súvislý obrad sviatosti pokánia, pomazania a viatika sa vysluhuje veriacemu, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti, aby bol na cestu do večnosti posilnený svätým prijímaním, ktoré sa volá viatikum.
Vlastný obrad týchto troch sviatostí sa vysluhuje takto (por. OUI 115, 118-133):
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor (podľa možnosti);
- svätá spoveď, resp. úkon kajúcnosti ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci;
- udelenie úplných odpustkov (podľa možnosti);
- vyznanie krstnej viery a litániové prosby (ak to dovoľuje stav chorého);
- sväté pomazanie: vloženie rúk na chorého, modlitba nad olejom, pomazanie na rukách a čele, modlitba;
- Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostaných pripravených veriacich);
- záverečná modlitba a požehnanie.


Urgentný prípad – spoveď, viatikum a pomazanie, resp. viatikum
V urgentnom prípade treba najprv vyslúžiť sviatostné pokánie (hoci aj so všeobecným vyznaním), potom viatikum a sväté pomazanie (por. OUI 151).
V blízkom nebezpečenstve smrti kňaz chorému rýchlo udelí pomazanie chorých na jednom mieste (zvyčajne na čele) a hneď mu podá viatikum (por. OUI 116).
V krajnom nebezpečenstve smrti ihneď podá viatikum (por. OUI 116).
(Vysvetlenie, ako OUI stupňuje naliehavosť: najnaliehavejšie je krajné nebezpečenstvo smrti; naliehavé je blízke nebezpečenstvo smrti; menej naliehavý je urgentný prípad).
Možné nebezpečenstvo smrti, napr. rizikový šport, nie je dôvodom na udelenie pomazania.

Viatikum (pokrm na cestu do večnosti v ďalších dňoch)
Farári (resp. administrátori) sú povinní dbať o to, aby veriaci, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, boli posilnení na cestu do večnosti svätým prijímaním (por. OUI 93-95). Viatikum (po jednej svätej spovedi a po jednom pomazaní) môže chorý prijímať aj viackrát, a to každý deň.
Vlastný obrad viatika sa vysluhuje takto (por. OUI 101-114):
- úkon kajúcnosti (ak nie je potrebná svätá spoveď) alebo ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci; chorému možno udeliť úplné odpustky;
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor;
- vyznanie viery;
- prosby a Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostatných pripravených veriacich);
- záverečná modlitba a požehnanie.

Kritérium smrti
V pastoračnej praxi i v medicíne je veľmi dôležité zistenie faktu (času) smrti. Ťažisko vedeckých prístupov na zistenie smrti sa prenieslo z tradičných srdcovo-dýchacích znakov na neurologické kritériá. Pápež Ján Pavol II. v r. 2000 vyhlásil: „Úplné a nezvratné zastavenie mozgovej aktivity je znakom straty integračnej schopnosti organizmu, je znakom smrti.“
Sviatosť nemožno udeliť mŕtvemu (por. OUI 15). Zosnulého treba v modlitbe odporučiť Božiemu milosrdenstvu. Ak je však oprávnená pochybnosť, či je chorý naozaj mŕtvy, alebo nie (por. kán. 941 CIC; OUI 15, 159), je možné sviatosť udeliť.

Obrad pomazania vo svätej omši
Vo svätej omši sa pomazanie chorých vysluhuje po evanjeliu a homílii (OUI 82).
Vlastný obrad pomazania začína litániovými prosbami (OUI 73), nasleduje vkladanie rúk – pričom sa nič nehovorí (OUI 74), modlitba nad olejom (OUI 75) a vlastné pomazanie na čele a rukách chorého s príslušnou formulou (OUI 73). Potom pokračuje svätá omša prípravou obetných darov (OUI 82).
Ak pomazanie prijíma naraz väčší počet chorých, vkladanie rúk a pomazanie s formulou sa koná každému osobitne, všetko ostatné sa koná len raz – v množnom čísle (OUI 67).

Spoločné vysluhovanie sviatosti pomazania – dovolenie diecézneho biskupa
V zmysle kán. 1002 CIC dovoľujem a odporúčam udeľovanie sviatosti pomazania chorých spoločne v kostole. Treba však dodržiavať úpravy v príručke Obrad pomazania chorých a pastoračná starostlivosť o nich (OUI vydal SSV Trnava, r. 1976).
Podľa doterajších skúseností je spoločné vysluhovanie pomazania veľkou pastoračnou pomôckou pre duchovných správcov aj úľavou pre chorých a vekom zoslabnutých ľudí.
Vysluhovateľom sviatosti pomazania chorých je vždy (aj pri spoločnom vysluhovaní) len kňaz (nikdy nie diakon, resp. iný pastoračný pomocník).

Spoločný – komunitný charakter pomazania chorých
Aj keď sa pomazanie chorých vysluhuje iba jednému účastníkovi, aj vtedy má spoločný charakter a nie je vecou len chorého a kňaza (OUI 33). Preto je vhodné, aby sa pomazania zúčastnili aj príbuzní či známi chorého, poprípade aj miništranti. Pritom sa odporúča, aby prítomní (ak môžu) prijímali Eucharistiu spolu s chorým (por. OUI 96).
Starí, chorí aj tí, ktorí ich opatrujú, môžu prijať najsvätejšiu Eucharistiu hoci počas predchádzajúcej hodiny niečo zjedli (kán. 919 § 3 CIC).

Sviatostná príprava chorých – svätá spoveď
Pán Ježiš naliehavo vyzýva veriacich, aby ho prijímali vo sviatosti Eucharistie (Jn 6, 53). Aby však veriaci mohli dobre odpovedať na túto výzvu, musia sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť (1 Kor 11, 27-29). Preto, ten, kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť pokánia, vyspovedať sa (por. KKC 1385; kán. 916 CIC).

Vek prijímateľa pomazania chorých
Užívanie rozumu (por. kán. 1004 CIC) – po siedmom roku veku – sa vyžaduje kvôli charakteru sviatosti. Pomazanie chorých je zavŕšením sviatosti pokánia (por. Tridentský koncil, DH 1694).
Deti pred užívaním rozumu nemajú hriechy, ktoré by bolo treba odpykávať, a preto nie sú schopné prijať duchovné posilnenie pomazania (ničiť pozostatky hriechu). Avšak dospelý človek, hneď po krste, môže prijať pomazanie chorých, lebo pozostatky hriechu nie sú len časné tresty za hriech. Pozostatkom hriechu je aj mravná slabosť tkvejúca v mohutnostiach duše (rozum, vôľa, pamäť, cit...); mravnú slabosť tvoria aj ostatky zlozvykov.

Zaopatrenie kresťanov – nekatolíkov
Kán. 844 § 4 CIC predpisuje, kedy je dovolené udeliť kresťanom – nekatolíkom sviatosti (spoveď, pomazanie, prijímanie): nebezpečenstvo smrti a iná vážna potreba podľa úsudku diecézneho biskupa či konferencie biskupov, keď nie je k dispozícii ich vlastný vysluhovateľ.
Nebezpečenstvo smrti oprávňuje katolíckeho vysluhovateľa hneď patrične konať.
Prípad „inej vážnej potreby“ treba vopred predložiť na posúdenie ordinárovi.
Zo strany prijímateľa – nekatolíka sa vyžaduje chcenie, nevyhnutná viera a riadna dispozícia. Podrobnosti o dispozícii sa nachádzajú OUI.

Ťažkosti pri vysluhovaní pomazania
Vysluhovateľ pomazania chorých musí rátať s pastoračnými ťažkosťami, ktoré majú rozmanité príčiny. Sekularizovaná spoločnosť, pre ktorú je charakteristický výkon, nie je totiž schopná začleniť do svojho sveta utrpenie a smrť. Každý kríž odmieta ako tabu a „vytláča ho“ za okraj spoločnosti. Preto sa aj sám chorý neraz cíti odmietaný a akosi „mimo“.
Vhodné je, keď vysluhovateľ pomazania primerane dáva najavo, že: - chorý nie je Bohom opovrhnutý a trestaný; - nie je celkom sám a opustený; - nie je ten, ktorý zbankrotoval a nič nedokázal; - nie je zbytočný.
Nikdy nie je ľahké odpovedať na otázky trpiacich (prečo). Božie zjavenie však učí, že bolesť a smrť nepatria do pôvodného Božieho plánu (por. Múd 2, 23-24). Utrpenie je znakom prítomnosti hriechu v stvorení. Dobrotivý Boh však umožňuje hriech a jeho následky obrátiť na dobro: utrpenie znášané podľa Božej vôle človeka očisťuje, preskúšaním zušľachťuje a vykupuje svet (Inštrukcia o modlitbách za uzdravenie I, 1).

Sviatostná formula – nový preklad od roku 2011
Opäť upozorňujeme, že sviatostná formula v používanom OUI už neplatí; v roku 2011 došlo k jej textovej úprave; sviatostná formula po úprave znie nasledovne:
„Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. (Amen.) A oslobodeného (-nú) od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. (Amen.)“

Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.

Biskupský úrad Banská Bystrica Mons. Marián Chovanec
dňa 16.1.2017 biskup

Zavrieť   X

František z Assisi, diakon, zakladateľ rehole františkánov

Svätý

Sviatok: 4. október

* asi 1181 Assisi, Taliansko

† 3. október 1226 kostol Porciunkula, dnes bazilika Santa Maria degli Angeli pri Assisi

Atribúty: vlk, vtáky

Význam mena: slobodný (zast. nem.) alebo malý Francúz (francesco – z tal.)

Patronát: Patrón Talianska, ekológov, obchodníkov, chudobných, chromých, slepých, väzňov, stroskotancov, tkáčov, obchodníkov so súknom, krajčírov, sociálnych pracovníkov, ochrancov životného prostredia; proti moru a bolesti hlavy

František sa narodil v umbrijskom meste Assisi na úpätí hory Monte Subasio pravdepodobne v roku 1181. Jeho rodičmi boli zámožný obchodník so súknom Pietro di Bernardone a jeho manželka Giovanna, zvaná tiež Pica, ktorá pravdepodobne pochádzala z Provensálska. František bol pokrstený ako Giovanni (Ján), podľa Jána Krstiteľa. Avšak keď sa jeho otec vrátil z obchodnej cesty po Francúzsku, rozhodol sa zmeniť mu meno na Francesco („malý Francúz“), pretože nechcel, aby jeho syn mal niečo spoločné s Bohom, on chcel mať zo syna obchodníka, a chcel, aby už aj jeho meno naznačovalo obdiv k Francúzsku.

František získal pomerne dobré vzdelanie a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov. Bol neustále šťastný, okúzľujúci a rodený vodca. Ako rástol, stal sa vodcom skupiny mladých ľudí, ktorí trávili noci búrlivým životom. František sám povedal: „Žil som v hriechu.“ František napĺňal otcovu predstavu, zaľúbil sa do Francúzska. Páčili sa mu francúzske piesne, francúzske romance i potulní trubadúri, ktorí putovali Európou. Bol tiež dobrý v obchode. Ale František chcel viac, viac ako len bohatstvo. No nie svätosť. František chcel byť šľachticom. Vojna bola tým miestom, kde sa dá získať sláva, po ktorej túžil. V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou. Mladý František sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch. V roku 1202 vytiahlo Assisi do boja proti susednému mestu Perugia, kam sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty. V novembri toho roku skončila vojna pre Assisi porážkou v bitke pri Collestrade a František padol spolu so svojimi spolubojovníkmi do zajatia, z ktorého ho musel vykúpiť jeho otec. V zajatí František ťažko ochorel. Keď po roku vychádzal z väzenia, mal za sebou viacero existenciálnych sklamaní: jeho mladíckym snom bolo stať sa široko-ďaleko známym rytierom, v boji však utrpel potupnú porážku; namiesto užívania si mládeneckej sily, životaschopnosti a bojovnosti sa vo svojich dvadsiatich rokoch musel vyrovnávať s telesnou slabosťou a chorobou. Po svojom návrate do Assisi a s postupne zlepšujúcim sa zdravotným stavom sa František ešte pokúsil nadviazať na svoj bezstarostný život. V roku 1204 sa chcel pridať do armády šľachtica Gautiera III. z Brienne, ktorý si pod záštitou pápeža Inocenta III. nárokoval na sicílske kráľovstvo. Keď už bol na ceste do Puglie, mal v Spolete niekoľko mystických snov, ktoré prehĺbili jeho duchovnú krízu, ochorel a vrátil sa do Assisi. Začal sa postupný proces jeho obrátenia. Začal sa vyhýbať svojim obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom. Začal viac času tráviť v modlitbe.

Jedného dňa pri potulke krajinou sa František, ktorý miloval krásu a nenávidel nepodarky, stretol sa s malomocným. Hoci mal odpudivý výzor a zapáchal, František zoskočil z koňa a pobozkal malomocnému ruku. Františka naplnila radosť. Ako odchádzal, chcel mu ešte zakývať, ale malomocný zmizol. Pochopil to ako test od Boha a on tým testom prešiel. V tejto dobe vykonal púť do Ríma, všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. Petra a spolu so žobrákmi sa postil pri vstupe do baziliky. Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, prehovoril k nemu Kristus z kríža. Trikrát zopakoval: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si okamžite zadovážil stavebný materiál a začal opravovať kostol, v ktorom sa práve modlil. Neskôr podobne opravil aj dnes už neexistujúci kostol San Pietro della Spina a kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, známejší pod názvom Porciunkula. Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca. To viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom Pietro Bernardone podal na svojho syna žalobu u miestneho biskupa Guida II. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar roku 1206 verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha, dramaticky sa vzdal svojho dedičstva a zriekol sa svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: Otče, ktorý si na nebesiach.“ Od tej chvíle žil František v dobrovoľnej chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti. 24. februára 1208 na sviatok sv. Mateja ho pri omši v kostole Santa Maria degli Angeli zaujala pasáž z Evanjelia podľa Matúša o vyslaní učeníkov: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. […] Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu…“ František pochopil tieto slová ako priamu a jednoznačnú výzvu žiť ako dvanásti Ježišovi učeníci, apoštoli (tzv. apoštolský život, lat. vita apostolica) a skromne zvestovať vieru. František sa považoval za kajúcnika, čo ho chránilo pred cirkevným prenasledovaním kvôli kacírstvu. Ako kajúcnik nabádal aj ostatných, aby milovali Boha, kajali sa za svoje hriechy a takto postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho spôsob života. Podľa tradície sa k nemu ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani. Podľa tradície sa František, Bernardo a Pietro pokúsili na základe náhodne vybraných evajeliových veršov zistiť, aké poslanie pre nich Boh pripravil. Ich životným programom sa takto stali tieto tri verše:

Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21)
A povedal im: „Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ (Lk9,3)
A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23)

Krátko po Bernardovi a Pietrovi sa k Františkovi pripojil aj brat Egidio, začiatkom roka 1209 bolo bratov už osem a neskôr sa k nim pripojili ďalší štyria. Žili jednoduchým životom v opustenej nemocnici Rivo Torto neďaleko Assisi; mnoho času však trávili putovaním hornatými krajmi Umbrie, vždy v dobrej nálade a so spevom nabádali ľudí k pokániu. Ešte na jar roku 1208 sa prví štyria bratia vydali na svoju prvú misiu: František a Egidio do kraja Marche, Bernardo a Pietro opačným smerom. Na jeseň odišli na druhú misiu, pri ktorej doputovali až do Rietského údolia. V zime Bernardo a Egidio navštívili Florenciu. V roku 1209 putoval František so svojimi jedenástimi nasledovníkmi do Ríma, aby tam pápeža Inocenta III. dobrovoľne požiadal o schválenie spôsobu života svojho malého spoločenstva, a to napriek tomu, že v dobe vojen proti kacírom bolo založenie nového náboženského hnutia vnímané veľmi skepticky. Prvé vydanie františkánskej reguly, ktorá bola vtedy pápežovi predložená, sa stratilo (v literatúre býva táto prvá františkánska regula označovaná po latinsky ako Regula primitiva). Z hľadiska cirkevného práva sa Františkovi podarilo svoju žiadosť šikovne obhájiť: svojich bratov označil za potulných kazateľov pokánia. Tých cirkev uznávala ako stav, zatiaľ čo proti ostatným chudobu hlásajúcim skupinám, akými boli napr. albigénci, valdénci a humiliáti, bojovala ako proti heretikom. V lete alebo na jeseň roku 1210 (podľa niektorých zdrojov už v roku 1209) získal František od pápeža ústne povolenie žiť v chudobe a kázať pokánie. Zaslúžil sa o to aj kardinál Ugolino, neskorší pápež Gregor IX. Podľa populárnej tradície nechcel Inocent Františka najprv vôbec prijať, presvedčil ho však sen, v ktorom videl rúcajúci sa kostol (cirkev), ktorý podopiera chudobný muž. Keď Františka prijal, spoznal v ňom muža zo svojho sna a jeho regulu schválil. Pápežské uznanie rehole bolo oficiálne zverejnené pravdepodobne až pred alebo počas Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215, pretože po ňom bol vznik reholí na základe dovtedy neuznaných regúl (ako napr. Benediktova, Augustínova) zakázaný. Či bolo uznanie vyhlásené znovu ústne alebo už písomne nevedno. V tejto dobe musel František a jeho bratia opustiť svoje pôsobisko na Rivo Torto. Opát benediktínskeho kláštora na hore Subasio im zveril do užívania kostol Santa Maria degli Angeli (Porciunkulu), ktorý sa tak stal strediskom nového náboženského hnutia. V roku 1212 vznikol prvý františkánsky kláštor v Toskánsku neďaleko Cetony a mužská Rehoľa menších bratov. V tej dobe bol František vysvätený za diakona a ním zostal po celý život, pre svoju skromnosť a z úcty ku kňazstvu. František nebol reformátor; modlil sa za obrátenie k Bohu a poslušnosť Cirkvi. František musel počuť o úpadku Cirkvi, ale vždy sa správal k Cirkvi a jej ľuďom s najväčším rešpektom. Keď mu raz niekto rozprával o kňazovi, ktorí verejne žije so ženou a pýtal sa Františka, či sú platné sviatosti z rúk takéhoto kňaza, František prišiel k tomuto kňazovi, pokľakol si pred ním, pobozkal mu ruky – pretože tie ruky drží Boh.

V roku 1212 prichádza za ním Klára – assiská šľachtičná, ktorá túži kráčať za Kristom v jeho šľapajach. Spolu s Františkom zakladajú rád chudobných panien, ktoré sa neskôr nazvú klariskami. Pre ľudí žijúcich vo svete zakladá sv. František roku 1221 svetský tretí rád. Tak dal laickým mužom a ženám možnosť uskutočňovať v občianskom živote evanjeliové rady. Z tohto hnutia vyšli neskôr mnohí laickí apoštoli a mnohí svätí. František odporúčal sebe i veriacim dôsledne prežívať evanjelium. Mal veľkú lásku k Eucharistii. Na Vianoce 1223 adoruje Krista v jasliach v Grecciu, kde pripravil „živý betlehem“ a takto dal základ vianočnej tradícii. Za Ježišom kráča aj na Kalváriu, ktorou sa pre neho stal vrch Alverno. To bola predzvesť neskoršej krížovej cesty.

Sám František mal účasť na Kristovom utrpení aj inou veľkou milosťou, keď počas zjavenia 14. septembra 1224 mu ukrižovaný Ježiš vtisol krvavé znaky utrpenia – stigmy. Je to prvý známy prípad stigmatizácie v dejinách Cirkvi. V tom čase František takmer oslepol a naplnený radosťou skladá Pieseň „brata Slnka“. Františkovo bratstvo zahŕňalo všetko Božie stvorenstvo. Veľa bolo popísané o Františkovej láske k prírode, ale jeho vzťah bol viac ako len to. My hovoríme o niekom, že miluje prírodu a to znamená, že trávi svoj voľný čas v lese a obdivuje jeho krásu. Ale František skutočne cítil, že príroda, všetko Božie stvorenstvo, je časť jeho bratstva. V jednej známej historke, keď sa František modlil medzi stovkami vtákov a vzdával vďaku Bohu za odev, slobodu i starostlivosť o nich, vtáci stáli, kým sa medzi nimi prechádzal, odleteli až keď im povedal, že môžu ísť. Ľudia boli spočiatku nedôverčiví k týmto bratom, ktorí verne nasledujúc Evanjelium, oblečení len v handrách, hovoria o Božej láske. Ľudia dokonca utekali pred nimi zo strachu, aby sa nenakazili týmto čudným bláznovstvom. Nechápali, prečo sú naplnení neustálou radosťou a oslavovaním života, keď sú bosí a oblečení do žobráckych handier. A pýtali sa: Ako môže človek, ktorý nič nemá, byť šťastný? Ako môžu zdraviť s úsmevom ľudí, ktorí po nich hádžu skaly? Veľa pracovali a žobrali, keď museli. Ale František im nedovolil prijať peniaze. Keď sa biskup zhrozil, aký ťažký život si vybrali, František mu odpovedal: Ak by sme vlastnili hocijaký majetok, potrebovali by sme zbrane a zákony, aby sme ich mohli ochrániť. Pre Františka bolo vlastnenie smrťou pre lásku. František zdôvodňoval svoj postoj: Čo môžeš urobiť človeku, ktorý nič nemá? Čo ukradneš človeku, čo nič nevlastní? Nemôžeš zruinovať človeka, ktorý nenávidí prestíž. Boli skutočne slobodní.

František bol veľmi priamy. Keď putoval do Sýrie k moslimom počas piatej križiackej výpravy, rozhodol sa pre jednoduchú vec. Počas bojov šiel rovno za sultánom, aby prosil o mier. Keď bol so svojimi bratmi zajatý, bolo naozaj zázrakom, že neboli zabití. Namiesto toho bol František privedený pred sultána, ktorý bol očarený Františkom a jeho modlitbami. Sultán mu povedal: „Ja môžem konvertovať na tvoju vieru, ktorá je skutočne krásna, ale my obaja by sme boli zabití.“ Františka však stihlo prenasledovanie a mučenie – nie však medzi moslimami, ale medzi vlastnými bratmi. Keď sa vrátil do Talianska, počet členov ich bratstva sa rozmnožil na 5000 za 10 rokov. Nastal tlak, aby toto spoločenstvo bolo kontrolované a prispôsobené vtedajším štandardom. Ľudí poburovala ich prílišná chudoba. Posledné roky Františkovho života boli naplnené utrpením a ponížením.

Pozemský život sv. Františka sa končí večer 3. októbra 1226, čo ale podľa vtedajšieho počítania času sa počítalo už k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého a v roku 1939 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna Talianska. V roku 1980 ho Ján Pavol II. vyhlásil za patróna ekológov.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X