Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Sviatosť pomazania chorých

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,
zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,
postupne uvádzame hlavné pastoračné zásady,
podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí

 

Pápež Pavol VI. v zmysle náuky Druhého vatikánskeho koncilu (por. konštit. Sacrosanctum concilium 73-75 a konštit. Lumen gentium 11) vydal dňa 30.11.1972 nový Obrad pomazania chorých – Ordo unctionis infirmorum (ďalej OUI) – ktorý začal platiť od 1.1.1974.
Jednou z najvýznamnejších zmien OUI oproti predchádzajúcej praxi je možnosť slávnostného a spoločného vysluhovania tejto sviatosti v kostole alebo na inom vhodnom mieste, ktoré sa môže uskutočniť v rámci svätej omše alebo v rámci liturgie slova (OUI 86-92), po dovolení diecézneho biskupa (por. kán. 1002 CIC).

Starí a chorí majú dôležité miesto v Cirkvi
Starostlivosť o chorých patrí k podstate kresťanskej duchovnosti a pastorácie farnosti (por. pápež Benedikt XVI., enc. Deus caritas est 20).
Sir 8, 7. 11-12: „Nepohŕdaj nikým pre jeho starobu: lebo aj my ideme do staroby. Nedaj si ujsť, čo hovoria starší, lebo oni sa tomu priúčali od svojich rodičov; od nich sa totiž naučíš rozumnosti, ako máš (správne) odpovedať, keď ti to bude treba.“
Pápež Benedikt XVI.: „Kvalita každej spoločnosti, povedal by som každej civilizácie, sa posudzuje aj podľa toho, ako sa správa k seniorom a podľa miesta, aké im vyhradzuje v spoločenskom živote“ (12. novembra 2012).
Svätý Otec František: „Spoločnosť, v ktorej pre seniorov nieto miesta, z ktorej sú vyraďovaní, pretože vytvárajú problémy, táto spoločnosť nesie v sebe smrtiaci vírus... Také kresťanské spoločenstvo, v ktorom by blízkosť a nezištnosť už neboli považované za nevyhnutné, by stratilo svoju dušu“ (4. marca 2015).
Starí a chorí svojimi modlitbami a obetami pomáhajú vykupovať svet (por. KKC 1505).

Pastoračná príprava chorých na prijatie pomazania
OUI 36 a 85 predpisuje, aby sa slávenie pomazania chorých (ak je možné) pripravilo.
Ak sa pomazanie chorých vysluhuje väčšiemu počtu účastníkov (najmä po prvý raz), je vhodné vopred, v rámci niekoľkých (nedeľných) kázní, predstaviť sviatosť pomazania – jej ustanovenie, vysluhovanie v Cirkvi, účinky a liturgický obrad.
Ak sa pomazanie chorých vysluhuje jednému účastníkovi (najmä v byte po prvý raz) iba s jeho rodinou, je vhodné vopred, v rámci rozhovoru, respektíve v rámci liturgie slova, predstaviť tajomstvo tejto sviatosti.

Pokánie, pomazanie chorých a viatikum – posilnenie na cestu do večnosti
Súvislý obrad sviatosti pokánia, pomazania a viatika sa vysluhuje veriacemu, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti, aby bol na cestu do večnosti posilnený svätým prijímaním, ktoré sa volá viatikum.
Vlastný obrad týchto troch sviatostí sa vysluhuje takto (por. OUI 115, 118-133):
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor (podľa možnosti);
- svätá spoveď, resp. úkon kajúcnosti ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci;
- udelenie úplných odpustkov (podľa možnosti);
- vyznanie krstnej viery a litániové prosby (ak to dovoľuje stav chorého);
- sväté pomazanie: vloženie rúk na chorého, modlitba nad olejom, pomazanie na rukách a čele, modlitba;
- Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostaných pripravených veriacich);
- záverečná modlitba a požehnanie.


Urgentný prípad – spoveď, viatikum a pomazanie, resp. viatikum
V urgentnom prípade treba najprv vyslúžiť sviatostné pokánie (hoci aj so všeobecným vyznaním), potom viatikum a sväté pomazanie (por. OUI 151).
V blízkom nebezpečenstve smrti kňaz chorému rýchlo udelí pomazanie chorých na jednom mieste (zvyčajne na čele) a hneď mu podá viatikum (por. OUI 116).
V krajnom nebezpečenstve smrti ihneď podá viatikum (por. OUI 116).
(Vysvetlenie, ako OUI stupňuje naliehavosť: najnaliehavejšie je krajné nebezpečenstvo smrti; naliehavé je blízke nebezpečenstvo smrti; menej naliehavý je urgentný prípad).
Možné nebezpečenstvo smrti, napr. rizikový šport, nie je dôvodom na udelenie pomazania.

Viatikum (pokrm na cestu do večnosti v ďalších dňoch)
Farári (resp. administrátori) sú povinní dbať o to, aby veriaci, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, boli posilnení na cestu do večnosti svätým prijímaním (por. OUI 93-95). Viatikum (po jednej svätej spovedi a po jednom pomazaní) môže chorý prijímať aj viackrát, a to každý deň.
Vlastný obrad viatika sa vysluhuje takto (por. OUI 101-114):
- úkon kajúcnosti (ak nie je potrebná svätá spoveď) alebo ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci; chorému možno udeliť úplné odpustky;
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor;
- vyznanie viery;
- prosby a Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostatných pripravených veriacich);
- záverečná modlitba a požehnanie.

Kritérium smrti
V pastoračnej praxi i v medicíne je veľmi dôležité zistenie faktu (času) smrti. Ťažisko vedeckých prístupov na zistenie smrti sa prenieslo z tradičných srdcovo-dýchacích znakov na neurologické kritériá. Pápež Ján Pavol II. v r. 2000 vyhlásil: „Úplné a nezvratné zastavenie mozgovej aktivity je znakom straty integračnej schopnosti organizmu, je znakom smrti.“
Sviatosť nemožno udeliť mŕtvemu (por. OUI 15). Zosnulého treba v modlitbe odporučiť Božiemu milosrdenstvu. Ak je však oprávnená pochybnosť, či je chorý naozaj mŕtvy, alebo nie (por. kán. 941 CIC; OUI 15, 159), je možné sviatosť udeliť.

Obrad pomazania vo svätej omši
Vo svätej omši sa pomazanie chorých vysluhuje po evanjeliu a homílii (OUI 82).
Vlastný obrad pomazania začína litániovými prosbami (OUI 73), nasleduje vkladanie rúk – pričom sa nič nehovorí (OUI 74), modlitba nad olejom (OUI 75) a vlastné pomazanie na čele a rukách chorého s príslušnou formulou (OUI 73). Potom pokračuje svätá omša prípravou obetných darov (OUI 82).
Ak pomazanie prijíma naraz väčší počet chorých, vkladanie rúk a pomazanie s formulou sa koná každému osobitne, všetko ostatné sa koná len raz – v množnom čísle (OUI 67).

Spoločné vysluhovanie sviatosti pomazania – dovolenie diecézneho biskupa
V zmysle kán. 1002 CIC dovoľujem a odporúčam udeľovanie sviatosti pomazania chorých spoločne v kostole. Treba však dodržiavať úpravy v príručke Obrad pomazania chorých a pastoračná starostlivosť o nich (OUI vydal SSV Trnava, r. 1976).
Podľa doterajších skúseností je spoločné vysluhovanie pomazania veľkou pastoračnou pomôckou pre duchovných správcov aj úľavou pre chorých a vekom zoslabnutých ľudí.
Vysluhovateľom sviatosti pomazania chorých je vždy (aj pri spoločnom vysluhovaní) len kňaz (nikdy nie diakon, resp. iný pastoračný pomocník).

Spoločný – komunitný charakter pomazania chorých
Aj keď sa pomazanie chorých vysluhuje iba jednému účastníkovi, aj vtedy má spoločný charakter a nie je vecou len chorého a kňaza (OUI 33). Preto je vhodné, aby sa pomazania zúčastnili aj príbuzní či známi chorého, poprípade aj miništranti. Pritom sa odporúča, aby prítomní (ak môžu) prijímali Eucharistiu spolu s chorým (por. OUI 96).
Starí, chorí aj tí, ktorí ich opatrujú, môžu prijať najsvätejšiu Eucharistiu hoci počas predchádzajúcej hodiny niečo zjedli (kán. 919 § 3 CIC).

Sviatostná príprava chorých – svätá spoveď
Pán Ježiš naliehavo vyzýva veriacich, aby ho prijímali vo sviatosti Eucharistie (Jn 6, 53). Aby však veriaci mohli dobre odpovedať na túto výzvu, musia sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť (1 Kor 11, 27-29). Preto, ten, kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť pokánia, vyspovedať sa (por. KKC 1385; kán. 916 CIC).

Vek prijímateľa pomazania chorých
Užívanie rozumu (por. kán. 1004 CIC) – po siedmom roku veku – sa vyžaduje kvôli charakteru sviatosti. Pomazanie chorých je zavŕšením sviatosti pokánia (por. Tridentský koncil, DH 1694).
Deti pred užívaním rozumu nemajú hriechy, ktoré by bolo treba odpykávať, a preto nie sú schopné prijať duchovné posilnenie pomazania (ničiť pozostatky hriechu). Avšak dospelý človek, hneď po krste, môže prijať pomazanie chorých, lebo pozostatky hriechu nie sú len časné tresty za hriech. Pozostatkom hriechu je aj mravná slabosť tkvejúca v mohutnostiach duše (rozum, vôľa, pamäť, cit...); mravnú slabosť tvoria aj ostatky zlozvykov.

Zaopatrenie kresťanov – nekatolíkov
Kán. 844 § 4 CIC predpisuje, kedy je dovolené udeliť kresťanom – nekatolíkom sviatosti (spoveď, pomazanie, prijímanie): nebezpečenstvo smrti a iná vážna potreba podľa úsudku diecézneho biskupa či konferencie biskupov, keď nie je k dispozícii ich vlastný vysluhovateľ.
Nebezpečenstvo smrti oprávňuje katolíckeho vysluhovateľa hneď patrične konať.
Prípad „inej vážnej potreby“ treba vopred predložiť na posúdenie ordinárovi.
Zo strany prijímateľa – nekatolíka sa vyžaduje chcenie, nevyhnutná viera a riadna dispozícia. Podrobnosti o dispozícii sa nachádzajú OUI.

Ťažkosti pri vysluhovaní pomazania
Vysluhovateľ pomazania chorých musí rátať s pastoračnými ťažkosťami, ktoré majú rozmanité príčiny. Sekularizovaná spoločnosť, pre ktorú je charakteristický výkon, nie je totiž schopná začleniť do svojho sveta utrpenie a smrť. Každý kríž odmieta ako tabu a „vytláča ho“ za okraj spoločnosti. Preto sa aj sám chorý neraz cíti odmietaný a akosi „mimo“.
Vhodné je, keď vysluhovateľ pomazania primerane dáva najavo, že: - chorý nie je Bohom opovrhnutý a trestaný; - nie je celkom sám a opustený; - nie je ten, ktorý zbankrotoval a nič nedokázal; - nie je zbytočný.
Nikdy nie je ľahké odpovedať na otázky trpiacich (prečo). Božie zjavenie však učí, že bolesť a smrť nepatria do pôvodného Božieho plánu (por. Múd 2, 23-24). Utrpenie je znakom prítomnosti hriechu v stvorení. Dobrotivý Boh však umožňuje hriech a jeho následky obrátiť na dobro: utrpenie znášané podľa Božej vôle človeka očisťuje, preskúšaním zušľachťuje a vykupuje svet (Inštrukcia o modlitbách za uzdravenie I, 1).

Sviatostná formula – nový preklad od roku 2011
Opäť upozorňujeme, že sviatostná formula v používanom OUI už neplatí; v roku 2011 došlo k jej textovej úprave; sviatostná formula po úprave znie nasledovne:
„Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. (Amen.) A oslobodeného (-nú) od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. (Amen.)“

Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.

Biskupský úrad Banská Bystrica Mons. Marián Chovanec
dňa 16.1.2017 biskup

Zavrieť   X

Klement Ján Mária Hofbauer, kňaz, rehoľník

Svätý

Sviatok: 15. marec

* 26. december 1751 Tasovice, Morava

† 15. marec 1820 Viedeň, Rakúsko

Význam mena Klement: vľúdny, láskavý, prívetivý (lat.)

Atribúty: ruženec, kríž

Patrón Viedne a pekárov

Ján Hofbauer sa narodil 26. decembra 1751 v Tasoviciach na Morave. Bol deviatym z dvanástich detí. Jeho otec sa pôvodne volal Dvořák, pochádzal z Moravských Budějovíc. Keďže sa presťahoval do Tasovíc, kde nemecky hovoriaci obyvatelia nevedeli vyslovovať jeho meno, zmenil si ho na Hofbauer. Hoci sa mu narodilo dvanásť detí, prežilo len päť z nich. Matka sa volala Mária. Ovdovela v roku 1759, keď mal Ján len osem rokov. O výchovu svojich detí však veľmi dbala. Naučila Jána modliť sa. Časť detstva prežil u starého otca v Budějoviciach, kde sa naučil aj český jazyk. Od detstva túžil stať sa kňazom. Keďže bol však chudobný, stal sa pekárskym učňom. Bol veľmi usilovný a zbožný. Pekársky majster ho mal vo veľkej obľube. Po čase si ho všimol premonštrátsky opát Lambek v Klosterbrucku pri Znojme, kde Ján pracoval. Keďže videl u neho náklonnosť na kňazský stav, dovolil mu študovať v kláštornej škole. No o štyri roky opát zomrel a Ján musel štúdiá zanechať. Vrátil sa k pekárskemu remeslu. Spoznal sa s ďalším pekárskym tovarišom Petrom Kunzmannom, s ktorým si spravili pešiu púť do Ríma. Bolo to roku 1772. V Ríme navštívili hroby svätých a potom si hľadali vhodné miesto, kde by mohli žiť ako pustovníci. Nakoniec zostali v Tivoli (asi 6 km od Ríma). Po dlhšej skúške ich biskup prijal za pustovníkov, dal im pustovnícke rúcha a nové meno – Jánovi Klement a Petrovi Emanuel. Ján si okrem toho pridal ešte aj meno Mária.

Keď Jozef II. zrušil pustovnícke rády, Klement si našiel znovu miesto pekára v kláštore v Klosterbrucku. Mal dvadsaťosem rokov a bol znepokojený. Chcel sa stať kňazom, no nemal peniaze. Každú nedeľu miništroval v katedrále sv. Štefana vo Viedni. Všimli si ho tri sestry, zámožné dámy, ktoré sa rozhodli, že mu poskytnú finančnú podporu, aby mohol študovať. Tak sa dostal Klement na univerzitu. Na univerzite však vládol luteránsky, kalvínsky a aj jansenistický duch. Klementa to veľmi trápilo. Raz na prednáške vstal a zvolal: „Pán profesor, to, čo vravíte, nie je vôbec katolícke!“ A za hlbokého ticha, ktoré nastalo, odišiel z učebne. Po rokoch mu profesor ďakoval za jeho slová, ktoré, hoci sa ho dotkli, predsa mu vrátili správnu vieru. Klement však už vo Viedni nemohol vydržať. So svojím priateľom Tadeášom Hublom odišli do Ríma, kde obaja vstúpili do kongregácie redemptoristov, ktorá vtedy prežívala prvé roky svojej existencie. Žil vtedy ešte aj zakladateľ sv. Alfonz z Liguori. On sám o nich predpovedal, že budú pre rehoľu veľkým požehnaním. Obaja pokračovali v štúdiách filozofie, histórie a teológie. V roku 1785 zložili rehoľné sľuby a boli vysvätení za kňazov. V tom istom roku odišli z Ríma do Viedne, kde chceli založiť kláštor. No keďže štátna moc tomu nebola naklonená, po doplnení štúdií odišli do Varšavy, kde Klement prevzal do správy opustený jezuitský kostol sv. Benna. Vyčistili ho, opravili. Bývali v polorozpadnutom dome pri kostole. Spávali na stole, keďže nemali žiadny nábytok. Jedinými návštevníkmi chrámu boli staré ženy. Klement sa rozhodol ísť do ulíc medzi tých najbiednejších. Videl veľkú biedu, ktorá sa zásluhou vtedajších šľachticov stále viac prehlbovala. Keďže Klement nemal nič, čím by im mohol pomôcť, rozhodol sa ísť po žobraní. Bolo to ťažké obdobie, medzi ľuďmi, zvlášť šľachticmi, nebolo pre almužnu pochopenie. No Klement sa nevzdal. Postupne sa mu darilo prekonávať nevraživosť, ktorú cítil dokonca aj od duchovenstva. Dvadsať rokov účinkoval v kostole sv. Benna. Založil školy, v ktorých sa mohli vzdelávať aj chudobní.

V roku 1788 sa stal generálnym vikárom pre oblasť za Alpami. Rehoľa sa rýchlo šírila a čoraz viac laikov i kňazov do nej vstupovalo. Všetko to bolo však za cenu obrovského úsilia, námahy a utrpenia. V roku 1807 však Napoleon vyhral prusko-francúzsku vojnu. Varšavské vojvodstvo sa osamostatnilo pod nadvládou saského kráľa Fridricha Augusta. Ten bol však bábkou Napoleona. Do Varšavy boli dosadení francúzski úradníci, neverci a slobodomurári. Tým boli redemptoristi tŕňom v oku. V roku 1808 musel kráľ na rozkaz cisára Napoleona podpísať dekrét, ktorým vyhnal redemptoristov z krajiny. Museli sa pobrať domov. Všetko, čo Klement so svojimi spoločníkmi vybudoval, zostalo v troskách. S dvoma spolubratmi odišli do Viedne, kde Klement zostal až do smrti. Tam ho strážili, smel vykonávať kňazskú službu u sestier uršulínok. Napriek stálemu dozoru aj tu vykonával svoju službu horlivo a s láskou. Staral sa o kostol, o čistotu a poriadok. Denne do kostola prúdilo množstvo ľudí, aby ho počúvalo. Kázaval neúnavne a presvedčivo. No všimli si to aj štátne orgány. Preto mu zakázali kázať. Ľudí to však tak pobúrilo, že do týždňa zákaz odvolali. Veľmi často aj spovedával. Nezabúdal ani na chudobných a chorých. Koľko vládal, toľko pomáhal. Krátko pred koncom života ho štátna polícia donútila podpísať vlastné vypovedanie z krajiny. Stále im prekážal. No dozvedel sa o tom sám cisár, ktorý si ho vzal pod svoju ochranu, dokonca vydal nariadenie, ktorým povolil založiť rehoľu redemptoristov v Rakúsku. Klement síce veci, potrebné k založeniu rehole rozbehol, no nestihol to doviesť do konca. Ochorel. Zomrel 15. marca 1820. Jeho telo vystavili v chráme sv. Štefana, odkiaľ ho obrovské množstvo ľudí vyprevádzalo na poslednej ceste. Neskôr, v roku 1862, preniesli jeho telo do kostola Matky Božej, ktorý patril redemptoristom, kde odpočíva doteraz. Za svätého bol vyhlásený pápežom sv. Piom X. v roku 1909.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X