Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Sviatosť pomazania chorých

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,
zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,
postupne uvádzame hlavné pastoračné zásady,
podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí

 

Pápež Pavol VI. v zmysle náuky Druhého vatikánskeho koncilu (por. konštit. Sacrosanctum concilium 73-75 a konštit. Lumen gentium 11) vydal dňa 30.11.1972 nový Obrad pomazania chorých – Ordo unctionis infirmorum (ďalej OUI) – ktorý začal platiť od 1.1.1974.
Jednou z najvýznamnejších zmien OUI oproti predchádzajúcej praxi je možnosť slávnostného a spoločného vysluhovania tejto sviatosti v kostole alebo na inom vhodnom mieste, ktoré sa môže uskutočniť v rámci svätej omše alebo v rámci liturgie slova (OUI 86-92), po dovolení diecézneho biskupa (por. kán. 1002 CIC).

Starí a chorí majú dôležité miesto v Cirkvi
Starostlivosť o chorých patrí k podstate kresťanskej duchovnosti a pastorácie farnosti (por. pápež Benedikt XVI., enc. Deus caritas est 20).
Sir 8, 7. 11-12: „Nepohŕdaj nikým pre jeho starobu: lebo aj my ideme do staroby. Nedaj si ujsť, čo hovoria starší, lebo oni sa tomu priúčali od svojich rodičov; od nich sa totiž naučíš rozumnosti, ako máš (správne) odpovedať, keď ti to bude treba.“
Pápež Benedikt XVI.: „Kvalita každej spoločnosti, povedal by som každej civilizácie, sa posudzuje aj podľa toho, ako sa správa k seniorom a podľa miesta, aké im vyhradzuje v spoločenskom živote“ (12. novembra 2012).
Svätý Otec František: „Spoločnosť, v ktorej pre seniorov nieto miesta, z ktorej sú vyraďovaní, pretože vytvárajú problémy, táto spoločnosť nesie v sebe smrtiaci vírus... Také kresťanské spoločenstvo, v ktorom by blízkosť a nezištnosť už neboli považované za nevyhnutné, by stratilo svoju dušu“ (4. marca 2015).
Starí a chorí svojimi modlitbami a obetami pomáhajú vykupovať svet (por. KKC 1505).

Pastoračná príprava chorých na prijatie pomazania
OUI 36 a 85 predpisuje, aby sa slávenie pomazania chorých (ak je možné) pripravilo.
Ak sa pomazanie chorých vysluhuje väčšiemu počtu účastníkov (najmä po prvý raz), je vhodné vopred, v rámci niekoľkých (nedeľných) kázní, predstaviť sviatosť pomazania – jej ustanovenie, vysluhovanie v Cirkvi, účinky a liturgický obrad.
Ak sa pomazanie chorých vysluhuje jednému účastníkovi (najmä v byte po prvý raz) iba s jeho rodinou, je vhodné vopred, v rámci rozhovoru, respektíve v rámci liturgie slova, predstaviť tajomstvo tejto sviatosti.

Pokánie, pomazanie chorých a viatikum – posilnenie na cestu do večnosti
Súvislý obrad sviatosti pokánia, pomazania a viatika sa vysluhuje veriacemu, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti, aby bol na cestu do večnosti posilnený svätým prijímaním, ktoré sa volá viatikum.
Vlastný obrad týchto troch sviatostí sa vysluhuje takto (por. OUI 115, 118-133):
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor (podľa možnosti);
- svätá spoveď, resp. úkon kajúcnosti ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci;
- udelenie úplných odpustkov (podľa možnosti);
- vyznanie krstnej viery a litániové prosby (ak to dovoľuje stav chorého);
- sväté pomazanie: vloženie rúk na chorého, modlitba nad olejom, pomazanie na rukách a čele, modlitba;
- Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostaných pripravených veriacich);
- záverečná modlitba a požehnanie.


Urgentný prípad – spoveď, viatikum a pomazanie, resp. viatikum
V urgentnom prípade treba najprv vyslúžiť sviatostné pokánie (hoci aj so všeobecným vyznaním), potom viatikum a sväté pomazanie (por. OUI 151).
V blízkom nebezpečenstve smrti kňaz chorému rýchlo udelí pomazanie chorých na jednom mieste (zvyčajne na čele) a hneď mu podá viatikum (por. OUI 116).
V krajnom nebezpečenstve smrti ihneď podá viatikum (por. OUI 116).
(Vysvetlenie, ako OUI stupňuje naliehavosť: najnaliehavejšie je krajné nebezpečenstvo smrti; naliehavé je blízke nebezpečenstvo smrti; menej naliehavý je urgentný prípad).
Možné nebezpečenstvo smrti, napr. rizikový šport, nie je dôvodom na udelenie pomazania.

Viatikum (pokrm na cestu do večnosti v ďalších dňoch)
Farári (resp. administrátori) sú povinní dbať o to, aby veriaci, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, boli posilnení na cestu do večnosti svätým prijímaním (por. OUI 93-95). Viatikum (po jednej svätej spovedi a po jednom pomazaní) môže chorý prijímať aj viackrát, a to každý deň.
Vlastný obrad viatika sa vysluhuje takto (por. OUI 101-114):
- úkon kajúcnosti (ak nie je potrebná svätá spoveď) alebo ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci; chorému možno udeliť úplné odpustky;
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor;
- vyznanie viery;
- prosby a Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostatných pripravených veriacich);
- záverečná modlitba a požehnanie.

Kritérium smrti
V pastoračnej praxi i v medicíne je veľmi dôležité zistenie faktu (času) smrti. Ťažisko vedeckých prístupov na zistenie smrti sa prenieslo z tradičných srdcovo-dýchacích znakov na neurologické kritériá. Pápež Ján Pavol II. v r. 2000 vyhlásil: „Úplné a nezvratné zastavenie mozgovej aktivity je znakom straty integračnej schopnosti organizmu, je znakom smrti.“
Sviatosť nemožno udeliť mŕtvemu (por. OUI 15). Zosnulého treba v modlitbe odporučiť Božiemu milosrdenstvu. Ak je však oprávnená pochybnosť, či je chorý naozaj mŕtvy, alebo nie (por. kán. 941 CIC; OUI 15, 159), je možné sviatosť udeliť.

Obrad pomazania vo svätej omši
Vo svätej omši sa pomazanie chorých vysluhuje po evanjeliu a homílii (OUI 82).
Vlastný obrad pomazania začína litániovými prosbami (OUI 73), nasleduje vkladanie rúk – pričom sa nič nehovorí (OUI 74), modlitba nad olejom (OUI 75) a vlastné pomazanie na čele a rukách chorého s príslušnou formulou (OUI 73). Potom pokračuje svätá omša prípravou obetných darov (OUI 82).
Ak pomazanie prijíma naraz väčší počet chorých, vkladanie rúk a pomazanie s formulou sa koná každému osobitne, všetko ostatné sa koná len raz – v množnom čísle (OUI 67).

Spoločné vysluhovanie sviatosti pomazania – dovolenie diecézneho biskupa
V zmysle kán. 1002 CIC dovoľujem a odporúčam udeľovanie sviatosti pomazania chorých spoločne v kostole. Treba však dodržiavať úpravy v príručke Obrad pomazania chorých a pastoračná starostlivosť o nich (OUI vydal SSV Trnava, r. 1976).
Podľa doterajších skúseností je spoločné vysluhovanie pomazania veľkou pastoračnou pomôckou pre duchovných správcov aj úľavou pre chorých a vekom zoslabnutých ľudí.
Vysluhovateľom sviatosti pomazania chorých je vždy (aj pri spoločnom vysluhovaní) len kňaz (nikdy nie diakon, resp. iný pastoračný pomocník).

Spoločný – komunitný charakter pomazania chorých
Aj keď sa pomazanie chorých vysluhuje iba jednému účastníkovi, aj vtedy má spoločný charakter a nie je vecou len chorého a kňaza (OUI 33). Preto je vhodné, aby sa pomazania zúčastnili aj príbuzní či známi chorého, poprípade aj miništranti. Pritom sa odporúča, aby prítomní (ak môžu) prijímali Eucharistiu spolu s chorým (por. OUI 96).
Starí, chorí aj tí, ktorí ich opatrujú, môžu prijať najsvätejšiu Eucharistiu hoci počas predchádzajúcej hodiny niečo zjedli (kán. 919 § 3 CIC).

Sviatostná príprava chorých – svätá spoveď
Pán Ježiš naliehavo vyzýva veriacich, aby ho prijímali vo sviatosti Eucharistie (Jn 6, 53). Aby však veriaci mohli dobre odpovedať na túto výzvu, musia sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť (1 Kor 11, 27-29). Preto, ten, kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť pokánia, vyspovedať sa (por. KKC 1385; kán. 916 CIC).

Vek prijímateľa pomazania chorých
Užívanie rozumu (por. kán. 1004 CIC) – po siedmom roku veku – sa vyžaduje kvôli charakteru sviatosti. Pomazanie chorých je zavŕšením sviatosti pokánia (por. Tridentský koncil, DH 1694).
Deti pred užívaním rozumu nemajú hriechy, ktoré by bolo treba odpykávať, a preto nie sú schopné prijať duchovné posilnenie pomazania (ničiť pozostatky hriechu). Avšak dospelý človek, hneď po krste, môže prijať pomazanie chorých, lebo pozostatky hriechu nie sú len časné tresty za hriech. Pozostatkom hriechu je aj mravná slabosť tkvejúca v mohutnostiach duše (rozum, vôľa, pamäť, cit...); mravnú slabosť tvoria aj ostatky zlozvykov.

Zaopatrenie kresťanov – nekatolíkov
Kán. 844 § 4 CIC predpisuje, kedy je dovolené udeliť kresťanom – nekatolíkom sviatosti (spoveď, pomazanie, prijímanie): nebezpečenstvo smrti a iná vážna potreba podľa úsudku diecézneho biskupa či konferencie biskupov, keď nie je k dispozícii ich vlastný vysluhovateľ.
Nebezpečenstvo smrti oprávňuje katolíckeho vysluhovateľa hneď patrične konať.
Prípad „inej vážnej potreby“ treba vopred predložiť na posúdenie ordinárovi.
Zo strany prijímateľa – nekatolíka sa vyžaduje chcenie, nevyhnutná viera a riadna dispozícia. Podrobnosti o dispozícii sa nachádzajú OUI.

Ťažkosti pri vysluhovaní pomazania
Vysluhovateľ pomazania chorých musí rátať s pastoračnými ťažkosťami, ktoré majú rozmanité príčiny. Sekularizovaná spoločnosť, pre ktorú je charakteristický výkon, nie je totiž schopná začleniť do svojho sveta utrpenie a smrť. Každý kríž odmieta ako tabu a „vytláča ho“ za okraj spoločnosti. Preto sa aj sám chorý neraz cíti odmietaný a akosi „mimo“.
Vhodné je, keď vysluhovateľ pomazania primerane dáva najavo, že: - chorý nie je Bohom opovrhnutý a trestaný; - nie je celkom sám a opustený; - nie je ten, ktorý zbankrotoval a nič nedokázal; - nie je zbytočný.
Nikdy nie je ľahké odpovedať na otázky trpiacich (prečo). Božie zjavenie však učí, že bolesť a smrť nepatria do pôvodného Božieho plánu (por. Múd 2, 23-24). Utrpenie je znakom prítomnosti hriechu v stvorení. Dobrotivý Boh však umožňuje hriech a jeho následky obrátiť na dobro: utrpenie znášané podľa Božej vôle človeka očisťuje, preskúšaním zušľachťuje a vykupuje svet (Inštrukcia o modlitbách za uzdravenie I, 1).

Sviatostná formula – nový preklad od roku 2011
Opäť upozorňujeme, že sviatostná formula v používanom OUI už neplatí; v roku 2011 došlo k jej textovej úprave; sviatostná formula po úprave znie nasledovne:
„Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. (Amen.) A oslobodeného (-nú) od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. (Amen.)“

Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.

Biskupský úrad Banská Bystrica Mons. Marián Chovanec
dňa 16.1.2017 biskup

Zavrieť   X

Panna Mária Karmelská (Škapuliarska)

Sviatok: 16. júl

Pohorie Karmel vo Svätej zemi oddeľuje Galileu a Samáriu. V súčasnosti sa volá Džébel Már Aljás. Najvyšší bod sa nachádza 552 metrov nad morom. Na poslednom výbežku, kde sa kolmo do mora spúšťa skalná stena, stojí kláštor karmelitánov. Je tam nádherný mramorový chrám, zasvätený Panne Márii. V pohorí je veľa jaskýň, do ktorých sa dá dostať len úzkymi chodníčkami. V jednej z týchto jaskýň žil prorok Eliáš. Tu sa usadili aj prví kresťanskí pustovníci. Okolo oku 1156 sa tam usadil Berthold z Kalábrie so svojimi spoločníkmi. Pôvodne boli vojakmi, bojovali v druhej križiackej výprave. Zbrane však odložili a vytvorili náboženské spoločenstvo, ktoré sa časom pretvorilo na rehoľnú spoločnosť karmelitánov. Okolo roku 1208 patriarcha Jeruzalema sv. Albert napísal priorovi Brocardovi pravidlá, ktoré predpisovali mníchom chudobu, samotu, mlčanlivosť, zdržiavanie sa mäsitých pokrmov, pôsty a manuálne práce. V 12. storočí karmelitánov napádali mohamedánski Saracéni. Niektorí z karmelitánov ušli do viacerých krajín Európy. Tak sa rád karmelitánov rozšíril.

V Anglicku sa predstaveným rádu stal sv. Šimon Stock. Podľa tradície sa mu 16. júla 1251 zjavila v Cambridgi Panna Mária z Karmelu, ku ktorej sa vždy utiekal. Bola obklopená zástupom anjelov a s úsmevom mu podala škapuliar hnedej farby. Povedala mu: „Prijmi, milý syn môj, tento škapuliar ako odznak svojho rádu a môjho bratstva, pre teba pre všetkých karmelitánov mimoriadne znamenie milosti; kto s ním zomrie, nezakúsi večný oheň. On je znamenie spásy, ochrana v nebezpečenstvách, záruka pokoja a večnej zmluvy.“ Nato zmizla a zanechala škapuliar v Šimonových rukách. O tomto zjavení sú však vážne historické pochybnosti. Sv. Šimon založil bratstvo škapuliara. Slovo škapuliar pochádza z latinského „scapulae“, po slovensky plecia alebo chrbát. Označuje rúcho, ktoré prikrýva plecia. Je to vlastne vrchný odev, ktorý splýva vpredu i vzadu z ramien dolu. Nosia ho dominikáni, františkáni, karmelitáni, augustiniáni a iní rehoľníci. Jednotlivé rády dávali tento škapuliar aj svetským veriacim, no značne zmenšený, v podobe štvorca s dĺžkou strany 10 cm. Zavesený bol tak, že jedna časť visela vpredu a druhá vzadu. Niektorým sa to však zdalo dosť nepraktické (špinilo sa to), a tak pápež sv. Pius X. v roku 1910 dovolil, aby veriaci namiesto škapuliara nosili medailu. Na jednej strane medaily musí byť obraz Božského Srdca Ježišovho a na druhej strane obrázok Panny Márie. Musí byť riadne požehnaná kňazom, ktorý má na to dovolenie. Škapuliar je viditeľné znamenie a vyznanie, že niekto si chce zvlášť ctiť Pannu Máriu. Každý člen bratstva musí zachovávať čistotu svojho stavu, denne sa modliť modlitby k Panne Márii a chrániť sa hriechu. Medailu má mať stále pri sebe a neodkladať ju bez vážnej príčiny.

Slávnostné schválenie karmelitánskej rehole a bratstva škapuliara urobil pápež Ján XXII. v roku 1322. Potvrdil ho aj Pavol V. v roku 1613. Bratstvo škapuliara sa rýchlo rozšírilo po celom svete. Škapuliar nosili aj viacerí svätci, ako sv. Karol Boromejský, sv. František Saleský, sv. Alfonz Mária Liguori, sv. Pavol z Kríža, sv. Ján Bosco, sv. Ľudovít IX. a iní. Poďakovanie za priazeň, ktorú Panna Mária preukázala karmelitánskemu rádu, sa slávi v Cirkvi ako zvláštny sviatok 16. júla ako spomienku na Pannu Máriu Karmelskú alebo Škapuliarsku.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X