Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Sviatosť manželstva

 

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,
zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,
postupne uvádzame hlavné pastoračné inštrukcie,
podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí

 

Sviatosť manželstva je zameraná na službu spoločenstvu, čím prispieva aj k osobnej spáse manželov, ktorým udeľuje osobitné poslanie v Cirkvi a slúži na budovanie Božieho ľudu (por. KKC 1534). Kristus Pán povýšil manželstvo medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti. Muž a žena vytvárajú manželskou zmluvou medzi sebou celoživotné spoločenstvo, ktoré je svojou prirodzenou povahou zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí (por. kán. 1055 CIC).
Cirkev je v modernej spoločnosti často jediná, ktorá chráni hodnotu manželstva a systematicky pripravuje ľudí na manželstvo. Manželstvo jestvuje už v poriadku stvorenia; manželský zväzok je ustanovený Stvoriteľom „na počiatku“.

Príprava snúbencov na prijatie sviatosti manželstva vo farnosti
Katolícka cirkev prikladá veľkú vážnosť príprave na manželstvo. Na pleciach duchovných pastierov spočíva starostlivosť o cirkevné spoločenstvo, ktoré má veriacim poskytovať pomoc, aby sa manželský stav uchovával v kresťanskom duchu a napredoval v dokonalosti (por. kán. 1063 CIC). O etapách prípravy na manželstvo hovorí Familiaris consortio v bode 66.
Vzdialená príprava sa začína v detstve múdrou kresťanskou výchovou, ktorá vedie deti k objavovaniu seba samých ako jedinečných osobností obdarených rôznymi darmi so svojimi silnými i slabými stránkami. Práve v tomto období sa majú klásť základy úcty ku každej ľudskej hodnote a schopnosti vytvárania medziosobných vzťahov. Takto sa vytvára charakter, ovládanie a správne používanie vlastných náklonností, utvára sa správny názor na osoby opačného pohlavia a pod. Okrem toho sa u kresťanov vyžaduje dôkladná duchovná a katechetická formácia, ktorá predstaví manželstvo ako skutočné povolanie a poslanie. Jej súčasťou je pravidelný sviatostný život, ktorý posilňuje aj pestovanie čnosti čistoty. Mladý kresťan si má byť vedomý toho, že intímne spolužitie mimo manželstva je hriechom.
Blízka príprava stavia na uvedenom základe. Vyžaduje určitý vek a spočíva v katechizovaní mládeže a všetkých, ktorí sa pripravujú na kresťanské manželstvo, aby opätovne objavili hĺbku sviatostí. Náboženskú formáciu mladých treba dopĺňať prípravou na spoločný život vo dvojici, predstavujúc manželstvo ako osobný vzťah muža a ženy, ktorý treba stále rozvíjať v hlbšom chápaní manželskej sexuality a zodpovedného rodičovstva.
Prípravu snúbencov na prijatie sviatostného (či kánonického) manželstva má vykonávať predovšetkým miestny kňaz. On je prvý, ktorý poučí snúbencov o posvätnosti a povinnosti ich nového stavu (kán. 1063 CIC, č. 2) a ktorý budúcim manželom umožní, aby si vytvorili vzťah k nemu – ku svojmu duchovnému pastierovi.
Súčasťou tejto fázy je taktiež prehĺbenie poznatkov z medicíny, biológie a psychológie pomocou odborníkov z týchto oblastí. Vhodnými prostriedkami tejto fázy je farská i školská katechéza a rôzne formačné kurzy s tematikou vzťahov, hodnoty života a manželstva.
Bezprostredná príprava prebieha v posledných mesiacoch pred sobášom. Jej základom je skúmanie snúbencov zamerané na ich úmysel, chápanie pojmu manželstva, slobodu stavu a rozhodovania, úroveň viery, praktizovanie kresťanského života, význam milosti. Zakončením bezprostrednej prípravy je liturgická príprava, aby mohli mať snúbenci aktívnu a vedomú účasť na sobášnom obrade.
Z praktického dôvodu dostatku času na kvalitnú bezprostrednú prípravu je užitočné opakovane pripomínať, že nahlasovanie k sobášu treba urobiť na farskom úrade v dostatočnom predstihu, aspoň tri mesiace pred plánovaným sobášom. Kratšia lehota nemusí poskytovať dostatočný priestor na náuky, skúmanie či eventuálne vybavenie patričných povolení alebo dišpenzov.


Zvýšená pozornosť v prípade uzatvárania miešaného manželstva a manželstva rozdielneho náboženstva
Keďže spoločná viera je silným zjednocujúcim prvkom osôb a odlišná viera zasa ľudí rozdeľuje, katolíckym veriacim právo Cirkvi zakazuje sobáš s nekatolíckou stránkou. V nábožensky zmiešanej a sekularizovanej spoločnosti však dochádza k tomu, že katolícka stránka sa chce zosobášiť s nekatolíckym kresťanom (miešané manželstvo – matrimonium mixtum), ktoré je bez výslovného dovolenia ordinára zakázané (kán. 1124 CIC) alebo s nepokrstenou osobou (disparitas cultus), čo v zmysle kán. 1086 CIC predstavuje zneplatňujúcu prekážku.
Pri manželskej náuke musí kňaz venovať týmto ľuďom dostatok pozornosti a záujmu, aby im vysvetlil význam spoločnej viery pre manželstvo. V priateľskom dialógu zistí ich postoj k viere, oboznámi ich s možnosťami prípravy na krst či na prijatie do Cirkvi, poprípade napomôže odstrániť či zmenšiť dôvody ich nevery. Takýto rozhovor, vždy s rešpektom k názoru druhej osoby, má byť snahou oboznámiť ich so zjavenou pravdou, ktorej prijatie človeka neponižuje, ale zodpovedá jeho dôstojnosti.
O dišpenz v prípade disparitas cultus alebo o povolenie v prípade matrimonium mixtum treba žiadať vtedy, ak katolícka stránka bola poučená o svojom záväzku zachovávať si vieru a urobiť všetko preto, aby bolo potomstvo pokrstené a vychovávané v Katolíckej cirkvi, a tento záväzok prijala. Nekatolícka strana musí byť o tomto záväzku katolíckej strany informovaná. Na udelenie dišpenzu či povolenia a na následné slávenie manželstva s rozličným náboženstvom či miešaného manželstva musí jestvovať nádej, že si katolícka stránka svoju vieru zachová. Taktiež je potrebná morálna istota, že muž a žena uzavrú manželstvo s rozhodnutím spojiť svoje životy neodvolateľným manželským súhlasom v nerozlučiteľnej láske a bezpodmienečnej vernosti (por. exhort. Familiaris consortio 68). Ak by napriek všetkej námahe vynaloženej počas predmanželskej prípravy niekto zo snúbencov nejakú podstatnú vlastnosť alebo prvok manželstva otvorene a výslovne odmietal, „duchovný pastier ich nemôže pripustiť na slávenie manželstva, a hoci nerád, je povinný vyvodiť dôsledky z takejto situácie. Tým, ktorých sa to týka, má dať na vedomie, že za takýchto okolností nie Cirkev, ale oni sami zabraňujú sláveniu, o ktoré žiadajú“ (por. exhort. Familiaris consortio 68).
Nechýbajú prípady, kedy jeden z dvojice katolíckych snúbencov je len pokrstený a z dôvodu nedostatku katolíckej výchovy neprijal ostatné iniciačné sviatosti. Na dovolené slávenie takéhoto manželstva sa vyžaduje povolenie ordinára. Nemožno ho však žiadať ani udeliť vtedy, ak by iba pokrstená stránka o sebe prehlasovala, že neverí v Boha, že je ateistom, pretože na vyslúženie sviatosti je potrebná viera a sviatosť manželstva si vysluhujú dvaja pokrstení snúbenci. Je teda rozdiel medzi pokrsteným a nepokrsteným ateistom: nepokrsteného ateistu možno zosobášiť s dišpenzom disparitas cultus, pokrsteného ateistu sobášiť nemožno.
Aj po sobáši má kňaz venovať manželstvám, v ktorých je len jedna strana katolícka, zvýšenú starostlivosť, aby jej a deťom narodeným z tohto manželstva nechýbala duchovná pomoc pri plnení svojich povinností. Taktiež má manželom pomáhať upevňovať jednotu manželského a rodinného života (kán. 1128 CIC). Pre manželov je vhodné usporadúvať spoločné stretnutia, ktoré by im napomáhali prežívať svoj životný stav v úzkom spojení s Cirkvou.

Rozhodnutia a uznesenia KBS ohľadom sviatosti manželstva
KBS pokladá manželstvo za veľmi dôležitú ustanovizeň Boha Stvoriteľa (prirodzený poriadok) aj Boha Vykupiteľa (sviatosť manželstva). Preto viackrát rozhodla o normách a odporúčaniach vzťahujúcich sa k tejto sviatosti. Tu predkladáme tie najdôležitejšie.
Uzatváranie manželstiev na posvätných miestach
„Biskupi odporúčajú všetkým veriacim, aby kvôli zvýrazneniu posvätného charakteru sviatostného manželského zväzku, uzatvárali manželstvá na posvätných miestach (v kostoloch) a aby veriaci ľahkovážne (z dôvodov trendu a módy) nežiadali výnimky uzatvárať manželstvo v prírode, na chatách, atď.“ (51. zasadanie KBS, Donovaly, 8.6.2005)
Odôvodnenie:
Cirkev žiada, aby sa sviatosť manželstva vysluhovala vo farskom kostole (kán. 1115, 1118 CIC) z duchovných, z liturgických aj z pastoračných dôvodov. Niet vhodnejšieho miesta na vyslúženie sviatosti s dlhodobým (celoživotným) účinkom, ako je farský kostol, kde je eucharisticky prítomný Pán Ježiš, s ktorým manželia chcú budovať svoju spoločnú lásku; kde je krstiteľnica, v ktorej raz budú krstiť svoje deti; kde je spovednica, v ktorej budú hľadať zmierenie s Bohom aj medzi sebou; kde budú aspoň raz za týždeň prijímať Eucharistiu, aby s Božou pomocou budovali svoju miestnu rodinnú cirkev.
Kostol je vhodne pripravený posvätný liturgický priestor na slávenie všetkých sviatostí. Mimo kostola by mohlo dôjsť k dehonestácii sviatosti a tiež k pohoršeniu iných veriacich či vytváraniu precedensov, ktoré sú na úkor pastorácie a následne ju sťažujú.
Kánonická forma uzatvárania manželstva
Kresťana katolíka viaže kánonická forma uzatvárania manželského zväzku (por. kán. 1108, 1127 CIC). V jednotlivých a výnimočných prípadoch môže ordinár od tejto formy manželstva katolíka oslobodiť. KBS vypracovala celoslovenské normy, podľa ktorých jednotliví ordinári môžu udeliť dišpenz od kánonickej formy manželstva.
Upozorňujeme, že od 9. apríla 2010, kedy vstúpilo do platnosti Motu Proprio pápeža Benedikta XVI Omnium in mentem, došlo k významnej zmene ohľadom záväznosti kánonickej formy pre katolíkov, ktorí formálnym úkonom odpadli od Cirkvi (kán. 1117 CIC). Títo sú opäť, ako to bolo pred Kódexom 1983, viazaní povinnosťou uzatvoriť manželstvo kánonickou formou.
Kurzy prípravy na manželstvo
Kurzy prípravy na manželstvo napomáhajú snúbencom lepšie sa pripraviť na túto dôležitú sviatosť. KBS vydala uznesenie, v ktorom tieto kurzy odobruje a odporúča. Zároveň pripomína, že rôzne kurzy nenahrádzajú bezprostrednú prípravu snúbencov na manželstvo v ich vlastnej farnosti. (67. zasadanie KBS, Donovaly, 28.10.2010)
Manželské ohlášky – norma KBS
KBS stanovila túto normu ohľadom manželských ohlášok:
1. V mestách nad 10-tisíc obyvateľov nech sa oznamujú na farskej výveske a na internetovej stránke farnosti počas 3 týždňov pred sobášom.
2. Na vidieku a v menších mestách nech sa oznamujú počas 3 nedelí pred sobášom vo farských oznamoch na záver svätej omše (resp. svätej liturgie).
3. V prípade, že spolužitie páru de facto v spoločnej domácnosti trvá viac ako 5 rokov, nech sa ohlášky nekonajú.
Vzhľadom na ustanovenie zákona SR č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, snúbenci by mali dať súhlas so spracovaním svojich osobných údajov.
Zároveň je vhodné poučiť snúbencov o význame ohlášok pred uzavretím manželstva. Manželstvo totiž nie je len ich osobnou záležitosťou; ono sa významne dotýka aj cirkevného aj občianskeho spoločenstva.
Vzor manželských ohlášok:
„Dňa ... si v našej farnosti hodlajú vyslúžiť sviatosť manželstva (meno snúbenca), ktorý pochádza z farnosti ... a (meno snúbenice), ktorá pochádza z farnosti ... Ak by niekto vedel o nejakej prekážke, nech to oznámi na farskom úrade. Zároveň odporúčame snúbencov do vašich modlitieb.“
(80. zasadanie KBS, Melčice – Lieskové, 17.3.2015)
Zásnuby
Zásnuby (resp. prisľúbenie manželstva) nie sú v Cirkvi všeobecne záväzné. V niektorých národoch a v istých regiónoch sú hlboko zakorenené a možno ich zachovať.
Zásnuby v procese prípravy na uzatvorenie manželstva zvýrazňujú jeho dôležitosť a serióznosť úmyslu snúbencov.
Schválené normy pre slávenie zásnub na Slovensku sa nachádzajú v Benedikcionáli z roku 2008, SSV, str. 98.

Písomné žiadosti k miešaným manželstvám a k manželstvám rozdielneho náboženstva
V súvislosti s týmito dvomi typmi manželstiev treba venovať pozornosť aj písomným žiadostiam o povolenie na uzavretie manželstva mixta religio/matrimonium mixtum (obaja sú pokrstení, jedna stránka však nie je katolícka) k dovolenosti (ad liceitatem) alebo o dišpenz na uzavretie manželstva disparitatis cultus (jedna stránka je katolícka a druhá je nepokrstená) k platnosti (ad validitatem).
V žiadosti o povolenie alebo o dišpenz treba uviesť oprávnený a rozumný dôvod, ktorý zhodnotí a sformuluje farár/správca farnosti.
K žiadostiam treba pripojiť aj Osvedčenie, v ktorom katolícka stránka písomne prehlasuje, že sa bude chrániť straty katolíckej viery a dáva úprimný prísľub, že podnikne všetko pre to, aby deti z tohto manželstva boli katolícky pokrstené i vychovávané. Nekatolícka stránka berie záväzok svojho partnera na vedomie. Obidvaja majú byť podľa kán. 1125 CIC bod 3 poučení o cieľoch a podstatných vlastnostiach manželstva a uznávať ich. Príslušný farár/správca farnosti má mať morálnu istotu, že podpísaní toto dodržia. Vzorové tlačivá žiadostí boli v prílohe ACEN 3/2010 (tlačivo ráta aj s prípadom odopretia podpisu zo strany nekatolíckej stránky; aj takýto prípad môže byť za istých okolností povolený či dišpenzovaný).

[... ustanovenia pre kňazov...]

Sobáše gréckokatolíkov v latinských farnostiach
Ak sa vo farnosti našej diecézy sobáši rímskokatolícka stránka s gréckokatolíckou, potrebná je nanajvýš licencia farára latinskej stránky, ak by táto nebola vlastným farníkom.
Ak sú však obe stránky gréckokatolícke, licenciu na asistovanie spolu s delegáciou si treba žiadať od príslušného gréckokatolíckeho ordinára.
Ak sa jedná o miešané manželstvo gréckokatolíckej stránky a nekatolíckej pokrstenej stránky (mixta religio), od príslušného gréckokatolíckeho ordinára si treba žiadať licenciu na asistovanie, delegáciu a povolenie pre matrimonium mixtum.
Ak by šlo o nábožensky rozdielne manželstvo gréckokatolíckej stránky s nepokrstenou osobou (disparitas cultus), od príslušného gréckokatolíckeho ordinára si treba žiadať licenciu na asistovanie, delegáciu a dišpenz disparitas cultus.

Slávenie manželstva – liturgické predpisy
Výzva Pána Ježiša: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal" (Lk 10, 16), sa vzťahuje aj na oblasť liturgických predpisov. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí je zákonitou autoritou, ktorá svojimi normami zaväzuje všetkých katolíkov, najmä vysluhovateľov sviatostí. Povzbudzujeme všetkých posvätných služobníkov k zachovávaniu liturgických predpisov pri slávení manželstva a k zachovávaniu sviatostnej disciplíny.

[... ustanovenia pre kňazov...]

Krst detí a kánonický sobáš rodičov
Vyskytujú sa prípady, že o krst dieťaťa prídu žiadať rodičia, ktorí nie sú cirkevne sobášení, hoci im v tom nebráni žiadna prekážka. Je správne, aby im kňaz vysvetlil rozpornosť ich položenia s kresťanským životom, ku ktorému chcú viesť svoje dieťa a aby im ponúkol možnosť usporiadania ich manželstva. Treba sa však vyvarovať akéhokoľvek nátlaku a nemožno žiadať od takýchto rodičov cirkevné uzavretie manželstva ako podmienku krstu ich dieťaťa.
Podmienkou je morálna záruka kresťanskej výchovy dieťaťa. Túto môže predstavovať súhlas rodičov s krstom a krstní rodičia, ktorí spĺňajú cirkevno-právne podmienky pre túto úlohu.
Ak sa rodičia zosobášia po krste svojho dieťaťa, treba do poznámky záznamu o krste dieťaťa v matrike pokrstených zaznačiť jeho uzákonenie (napr. „Na základe cirkevného sobáša rodičov dňa ... v ... je dieťa legitímne.“)

Oznámenie Diecézneho cirkevného súdu
Súdny vikár žiada všetkých farárov/správcov farností, ktorí chcú pomôcť svojim farníkom obrátiť sa so svojimi žiadosťami na náš cirkevný tribunál, aby ich ešte pred prípadným podaním písomnej žiadosti o vyhlásenie neplatnosti manželstva informovali o potrebnosti osobnej konzultácie s niektorým z pracovníkov cirkevného súdu, pretože predprocesná konzultácia má veľký význam.

Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.


Biskupský úrad Banská Bystrica Mons. Marián Chovanec
dňa 30.4.2017 biskup

Zavrieť   X

František z Assisi, diakon, zakladateľ rehole františkánov

Svätý

Sviatok: 4. október

* asi 1181 Assisi, Taliansko

† 3. október 1226 kostol Porciunkula, dnes bazilika Santa Maria degli Angeli pri Assisi

Atribúty: vlk, vtáky

Význam mena: slobodný (zast. nem.) alebo malý Francúz (francesco – z tal.)

Patronát: Patrón Talianska, ekológov, obchodníkov, chudobných, chromých, slepých, väzňov, stroskotancov, tkáčov, obchodníkov so súknom, krajčírov, sociálnych pracovníkov, ochrancov životného prostredia; proti moru a bolesti hlavy

František sa narodil v umbrijskom meste Assisi na úpätí hory Monte Subasio pravdepodobne v roku 1181. Jeho rodičmi boli zámožný obchodník so súknom Pietro di Bernardone a jeho manželka Giovanna, zvaná tiež Pica, ktorá pravdepodobne pochádzala z Provensálska. František bol pokrstený ako Giovanni (Ján), podľa Jána Krstiteľa. Avšak keď sa jeho otec vrátil z obchodnej cesty po Francúzsku, rozhodol sa zmeniť mu meno na Francesco („malý Francúz“), pretože nechcel, aby jeho syn mal niečo spoločné s Bohom, on chcel mať zo syna obchodníka, a chcel, aby už aj jeho meno naznačovalo obdiv k Francúzsku.

František získal pomerne dobré vzdelanie a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov. Bol neustále šťastný, okúzľujúci a rodený vodca. Ako rástol, stal sa vodcom skupiny mladých ľudí, ktorí trávili noci búrlivým životom. František sám povedal: „Žil som v hriechu.“ František napĺňal otcovu predstavu, zaľúbil sa do Francúzska. Páčili sa mu francúzske piesne, francúzske romance i potulní trubadúri, ktorí putovali Európou. Bol tiež dobrý v obchode. Ale František chcel viac, viac ako len bohatstvo. No nie svätosť. František chcel byť šľachticom. Vojna bola tým miestom, kde sa dá získať sláva, po ktorej túžil. V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou. Mladý František sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch. V roku 1202 vytiahlo Assisi do boja proti susednému mestu Perugia, kam sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty. V novembri toho roku skončila vojna pre Assisi porážkou v bitke pri Collestrade a František padol spolu so svojimi spolubojovníkmi do zajatia, z ktorého ho musel vykúpiť jeho otec. V zajatí František ťažko ochorel. Keď po roku vychádzal z väzenia, mal za sebou viacero existenciálnych sklamaní: jeho mladíckym snom bolo stať sa široko-ďaleko známym rytierom, v boji však utrpel potupnú porážku; namiesto užívania si mládeneckej sily, životaschopnosti a bojovnosti sa vo svojich dvadsiatich rokoch musel vyrovnávať s telesnou slabosťou a chorobou. Po svojom návrate do Assisi a s postupne zlepšujúcim sa zdravotným stavom sa František ešte pokúsil nadviazať na svoj bezstarostný život. V roku 1204 sa chcel pridať do armády šľachtica Gautiera III. z Brienne, ktorý si pod záštitou pápeža Inocenta III. nárokoval na sicílske kráľovstvo. Keď už bol na ceste do Puglie, mal v Spolete niekoľko mystických snov, ktoré prehĺbili jeho duchovnú krízu, ochorel a vrátil sa do Assisi. Začal sa postupný proces jeho obrátenia. Začal sa vyhýbať svojim obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom. Začal viac času tráviť v modlitbe.

Jedného dňa pri potulke krajinou sa František, ktorý miloval krásu a nenávidel nepodarky, stretol sa s malomocným. Hoci mal odpudivý výzor a zapáchal, František zoskočil z koňa a pobozkal malomocnému ruku. Františka naplnila radosť. Ako odchádzal, chcel mu ešte zakývať, ale malomocný zmizol. Pochopil to ako test od Boha a on tým testom prešiel. V tejto dobe vykonal púť do Ríma, všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. Petra a spolu so žobrákmi sa postil pri vstupe do baziliky. Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, prehovoril k nemu Kristus z kríža. Trikrát zopakoval: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si okamžite zadovážil stavebný materiál a začal opravovať kostol, v ktorom sa práve modlil. Neskôr podobne opravil aj dnes už neexistujúci kostol San Pietro della Spina a kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, známejší pod názvom Porciunkula. Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca. To viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom Pietro Bernardone podal na svojho syna žalobu u miestneho biskupa Guida II. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar roku 1206 verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha, dramaticky sa vzdal svojho dedičstva a zriekol sa svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: Otče, ktorý si na nebesiach.“ Od tej chvíle žil František v dobrovoľnej chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti. 24. februára 1208 na sviatok sv. Mateja ho pri omši v kostole Santa Maria degli Angeli zaujala pasáž z Evanjelia podľa Matúša o vyslaní učeníkov: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. […] Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu…“ František pochopil tieto slová ako priamu a jednoznačnú výzvu žiť ako dvanásti Ježišovi učeníci, apoštoli (tzv. apoštolský život, lat. vita apostolica) a skromne zvestovať vieru. František sa považoval za kajúcnika, čo ho chránilo pred cirkevným prenasledovaním kvôli kacírstvu. Ako kajúcnik nabádal aj ostatných, aby milovali Boha, kajali sa za svoje hriechy a takto postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho spôsob života. Podľa tradície sa k nemu ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani. Podľa tradície sa František, Bernardo a Pietro pokúsili na základe náhodne vybraných evajeliových veršov zistiť, aké poslanie pre nich Boh pripravil. Ich životným programom sa takto stali tieto tri verše:

Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21)
A povedal im: „Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ (Lk9,3)
A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23)

Krátko po Bernardovi a Pietrovi sa k Františkovi pripojil aj brat Egidio, začiatkom roka 1209 bolo bratov už osem a neskôr sa k nim pripojili ďalší štyria. Žili jednoduchým životom v opustenej nemocnici Rivo Torto neďaleko Assisi; mnoho času však trávili putovaním hornatými krajmi Umbrie, vždy v dobrej nálade a so spevom nabádali ľudí k pokániu. Ešte na jar roku 1208 sa prví štyria bratia vydali na svoju prvú misiu: František a Egidio do kraja Marche, Bernardo a Pietro opačným smerom. Na jeseň odišli na druhú misiu, pri ktorej doputovali až do Rietského údolia. V zime Bernardo a Egidio navštívili Florenciu. V roku 1209 putoval František so svojimi jedenástimi nasledovníkmi do Ríma, aby tam pápeža Inocenta III. dobrovoľne požiadal o schválenie spôsobu života svojho malého spoločenstva, a to napriek tomu, že v dobe vojen proti kacírom bolo založenie nového náboženského hnutia vnímané veľmi skepticky. Prvé vydanie františkánskej reguly, ktorá bola vtedy pápežovi predložená, sa stratilo (v literatúre býva táto prvá františkánska regula označovaná po latinsky ako Regula primitiva). Z hľadiska cirkevného práva sa Františkovi podarilo svoju žiadosť šikovne obhájiť: svojich bratov označil za potulných kazateľov pokánia. Tých cirkev uznávala ako stav, zatiaľ čo proti ostatným chudobu hlásajúcim skupinám, akými boli napr. albigénci, valdénci a humiliáti, bojovala ako proti heretikom. V lete alebo na jeseň roku 1210 (podľa niektorých zdrojov už v roku 1209) získal František od pápeža ústne povolenie žiť v chudobe a kázať pokánie. Zaslúžil sa o to aj kardinál Ugolino, neskorší pápež Gregor IX. Podľa populárnej tradície nechcel Inocent Františka najprv vôbec prijať, presvedčil ho však sen, v ktorom videl rúcajúci sa kostol (cirkev), ktorý podopiera chudobný muž. Keď Františka prijal, spoznal v ňom muža zo svojho sna a jeho regulu schválil. Pápežské uznanie rehole bolo oficiálne zverejnené pravdepodobne až pred alebo počas Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215, pretože po ňom bol vznik reholí na základe dovtedy neuznaných regúl (ako napr. Benediktova, Augustínova) zakázaný. Či bolo uznanie vyhlásené znovu ústne alebo už písomne nevedno. V tejto dobe musel František a jeho bratia opustiť svoje pôsobisko na Rivo Torto. Opát benediktínskeho kláštora na hore Subasio im zveril do užívania kostol Santa Maria degli Angeli (Porciunkulu), ktorý sa tak stal strediskom nového náboženského hnutia. V roku 1212 vznikol prvý františkánsky kláštor v Toskánsku neďaleko Cetony a mužská Rehoľa menších bratov. V tej dobe bol František vysvätený za diakona a ním zostal po celý život, pre svoju skromnosť a z úcty ku kňazstvu. František nebol reformátor; modlil sa za obrátenie k Bohu a poslušnosť Cirkvi. František musel počuť o úpadku Cirkvi, ale vždy sa správal k Cirkvi a jej ľuďom s najväčším rešpektom. Keď mu raz niekto rozprával o kňazovi, ktorí verejne žije so ženou a pýtal sa Františka, či sú platné sviatosti z rúk takéhoto kňaza, František prišiel k tomuto kňazovi, pokľakol si pred ním, pobozkal mu ruky – pretože tie ruky drží Boh.

V roku 1212 prichádza za ním Klára – assiská šľachtičná, ktorá túži kráčať za Kristom v jeho šľapajach. Spolu s Františkom zakladajú rád chudobných panien, ktoré sa neskôr nazvú klariskami. Pre ľudí žijúcich vo svete zakladá sv. František roku 1221 svetský tretí rád. Tak dal laickým mužom a ženám možnosť uskutočňovať v občianskom živote evanjeliové rady. Z tohto hnutia vyšli neskôr mnohí laickí apoštoli a mnohí svätí. František odporúčal sebe i veriacim dôsledne prežívať evanjelium. Mal veľkú lásku k Eucharistii. Na Vianoce 1223 adoruje Krista v jasliach v Grecciu, kde pripravil „živý betlehem“ a takto dal základ vianočnej tradícii. Za Ježišom kráča aj na Kalváriu, ktorou sa pre neho stal vrch Alverno. To bola predzvesť neskoršej krížovej cesty.

Sám František mal účasť na Kristovom utrpení aj inou veľkou milosťou, keď počas zjavenia 14. septembra 1224 mu ukrižovaný Ježiš vtisol krvavé znaky utrpenia – stigmy. Je to prvý známy prípad stigmatizácie v dejinách Cirkvi. V tom čase František takmer oslepol a naplnený radosťou skladá Pieseň „brata Slnka“. Františkovo bratstvo zahŕňalo všetko Božie stvorenstvo. Veľa bolo popísané o Františkovej láske k prírode, ale jeho vzťah bol viac ako len to. My hovoríme o niekom, že miluje prírodu a to znamená, že trávi svoj voľný čas v lese a obdivuje jeho krásu. Ale František skutočne cítil, že príroda, všetko Božie stvorenstvo, je časť jeho bratstva. V jednej známej historke, keď sa František modlil medzi stovkami vtákov a vzdával vďaku Bohu za odev, slobodu i starostlivosť o nich, vtáci stáli, kým sa medzi nimi prechádzal, odleteli až keď im povedal, že môžu ísť. Ľudia boli spočiatku nedôverčiví k týmto bratom, ktorí verne nasledujúc Evanjelium, oblečení len v handrách, hovoria o Božej láske. Ľudia dokonca utekali pred nimi zo strachu, aby sa nenakazili týmto čudným bláznovstvom. Nechápali, prečo sú naplnení neustálou radosťou a oslavovaním života, keď sú bosí a oblečení do žobráckych handier. A pýtali sa: Ako môže človek, ktorý nič nemá, byť šťastný? Ako môžu zdraviť s úsmevom ľudí, ktorí po nich hádžu skaly? Veľa pracovali a žobrali, keď museli. Ale František im nedovolil prijať peniaze. Keď sa biskup zhrozil, aký ťažký život si vybrali, František mu odpovedal: Ak by sme vlastnili hocijaký majetok, potrebovali by sme zbrane a zákony, aby sme ich mohli ochrániť. Pre Františka bolo vlastnenie smrťou pre lásku. František zdôvodňoval svoj postoj: Čo môžeš urobiť človeku, ktorý nič nemá? Čo ukradneš človeku, čo nič nevlastní? Nemôžeš zruinovať človeka, ktorý nenávidí prestíž. Boli skutočne slobodní.

František bol veľmi priamy. Keď putoval do Sýrie k moslimom počas piatej križiackej výpravy, rozhodol sa pre jednoduchú vec. Počas bojov šiel rovno za sultánom, aby prosil o mier. Keď bol so svojimi bratmi zajatý, bolo naozaj zázrakom, že neboli zabití. Namiesto toho bol František privedený pred sultána, ktorý bol očarený Františkom a jeho modlitbami. Sultán mu povedal: „Ja môžem konvertovať na tvoju vieru, ktorá je skutočne krásna, ale my obaja by sme boli zabití.“ Františka však stihlo prenasledovanie a mučenie – nie však medzi moslimami, ale medzi vlastnými bratmi. Keď sa vrátil do Talianska, počet členov ich bratstva sa rozmnožil na 5000 za 10 rokov. Nastal tlak, aby toto spoločenstvo bolo kontrolované a prispôsobené vtedajším štandardom. Ľudí poburovala ich prílišná chudoba. Posledné roky Františkovho života boli naplnené utrpením a ponížením.

Pozemský život sv. Františka sa končí večer 3. októbra 1226, čo ale podľa vtedajšieho počítania času sa počítalo už k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého a v roku 1939 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna Talianska. V roku 1980 ho Ján Pavol II. vyhlásil za patróna ekológov.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X