Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Sviatosť krstu

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,

zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,

uvádzame hlavné pastoračné zásady,

podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatosti krstu

 

Táto inštrukcia môže pomôcť našim pastoračným kňazom, ktorí sa usilujú verne plniť svoje povinnosti. Inštrukcia nenahrádza všeobecné pastoračno – liturgické a morálno – právne nariadenia Katolíckej cirkvi. Inštrukcia vychádza z nich a spomínané cirkevné nariadenia aktualizuje pre pomery nášho biskupstva.

 

Význam krstu

Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť. Kňazi ju radi vysluhujú; pri nej sa špeciálne stávajú duchovnými otcami. Výnimočná pastoračná situácia nastáva vtedy, keď rodičia (resp. rodič), ktorí žiadajú o krst svojich detí, sami nežijú kresťansky a ani nemajú cirkevne usporiadané manželstvo. Kňaz tu má veľkú príležitosť nadviazať kontakt s neznámymi farníkmi a podľa možnosti priviesť ich k hlbšiemu zamysleniu, resp. k zmene života. Avšak, aj keby toto nevyšlo (ani kontakt, ani ich zamyslenie či zmena), ich žiadosť o krst nemôže byť zamietnutá a nikdy nemôže byť podmienená cirkevným sobášom rodičov – žiadateľov. Kňaz má povinnosť s láskou pripomenúť žiadajúcim rodičom požiadavky spojené s krstom ich dieťaťa a v skratke im zhrnúť učenie Cirkvi (tzv. krstná náuka; odporúčaná je v dĺžke jednej hodiny).

 

Niektoré pastoračné situácie

V súlade s doterajšou praxou vysluhovania sviatosti krstu treba udeliť krst deťom, pre ktoré to žiadajú rodičia alebo ich právni zástupcovia – s výnimkou situácie, keď je priamo ohrozený život dieťaťa; vtedy sa dovolene krstí aj proti vôli rodičov.

K udeleniu krstu stačí žiadosť jedného z rodičov alebo z právnych zástupcov.

Ak krst žiada slobodná matka, ktorá statočne vychováva dieťa sama a nežije v nedovolenom zväzku, krst sa má udeliť bez nejakých dodatočných požiadaviek.

Ak krst žiadajú rodičia žijúci v civilnom zväzku alebo v konkubináte a nedokážu uzatvoriť sviatostné manželstvo, avšak praktizujú vieru spôsobmi, ktoré sú pre nich dovolené, dieťa treba pokrstiť, pričom im treba s láskou pripomenúť požiadavky spojené s krstom, ktoré prijíma ich dieťa a poučiť ich (tzv. krstná náuka).

Ak krst žiadajú rodičia žijúci v civilnom zväzku alebo v konkubináte a nechcú uzatvoriť sviatostné manželstvo, ani nepraktizujú vieru spôsobmi, ktoré sú pre nich dovolené, dieťa treba pokrstiť, pričom treba žiadať od krstného (otca, matky), aby on pomohol vychovávať dieťa katolícky.

 

Krstný rodič (krstná matka; krstní rodičia)

Podľa starého kresťanského zvyku má mať krstenec krstného rodiča, ktorý mu má pomáhať pri praktizovaní kresťanského života. Avšak táto povinnosť – mať krstného – nie je absolútna (por. kán. 872 CIC).

V prípade nedostatkov v oblasti viery a náboženskej praxe rodičov dieťaťa, treba dbať na to, aby krstní rodičia boli ľuďmi živej viery. V prípade, že krstný rodič nespĺňa kánonické podmienky na krstného (por. kán. 874 CIC), a rodičia ho nechcú vymeniť, treba dieťa pokrstiť bez oficiálneho krstného. Pokrstený nekatolík môže byť (z ekumenických dôvodov) zapísaný len ako svedok krstu, avšak vždy iba popri riadnom krstnom.

Krstným rodičom (otcom, matkou) nemôže byť ani taká osoba, ktorá očividne vedie život nezodpovedajúci zásadám viery a požiadavkám krstného rodičovstva (viď známy prípad španielskeho transsexuála Salinasa).

 

Cirkevné spoločenstvo – význam a pomoc

V prípade nedostatkov v oblasti viery a náboženskej praxe rodičov dieťaťa aj „krstného“ dieťaťa, dieťa treba pokrstiť. Odôvodnenie: Dieťa je krstené vo viere Cirkvi. Jeho vieru pri krste nahrádza Cirkev – cirkevné spoločenstvo, konkrétne viera diecézy a farskej komunity (por. Gaudium et spes 24; Unitatis redintegratio 2; Lumen gentium 9). Azda najkrajšie je opísané cirkevné spoločenstvo a jeho význam v dokumente medzinárodnej teologickej komisie (rok 2007): „Pretože všetci žijú v určitej forme vzťahu s Kristom (por. Gaudium et spes 22) a Cirkev je Kristovým telom, z toho plynie, že v každom okamihu všetci žijú v nejakej forme vzťahu s Cirkvou. Cirkev je hlboko solidárna a tvorí spoločenstvo s celým ľudstvom (por. Gaudium et spes 1). Žije v dynamickom zameraní na plnosť života s Bohom v Kristovi a chce všetkých pritiahnuť k plnosti života. Cirkev je skutočne „univerzálnou sviatosťou spásy“ (Lumen gentium 48; por. 1 a 9). Pritom spása má spoločenský rozmer (por. Gaudium et spes 12) a Cirkev už teraz okusuje život milosti zo spoločenstva so svätými, ku ktorému sú všetci povolaní, a v modlitbe objíma každého človeka v každej situácii, no osobitne pri slávení Eucharistie.“ (Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu, č. 96).

A ďalej: „Svätosť sídliaca v Cirkvi sa rozširuje aj na osoby, ktoré sú mimo jej viditeľných hraníc, a to prostredníctvom väzieb v ľudskom spoločenstve.“ (Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu, č. 97).

 

Nadprirodzená rodina

Cirkev sa musí usilovať aj ľuďom z rodín, ktorých pastorácia je sťažená, ponúkať prostriedky spásy. Duchovní pastieri vedia, že z lásky k pravde sú povinní dobre rozlišovať rôzne situácie. Najmä však pre tých, čo nemajú úplnú prirodzenú rodinu, treba širšie otvoriť brány cirkevnej rodiny, ktorá sa stelesňuje v diecéznej a farskej rodine (por. Familiaris consortio 84, 85).

Pánu Bohu vďaka, naše biskupstvo je duchovne živé a životaschopné. Nemáme ani jednu farnosť, v ktorej by celkom chýbala nádej, že pokrstené deti budú dobre vychovávané.

 

Miesto krstu – prepustenie

Treba prijať za pravidlo, že krst sa má sláviť vo farskom kostole kánonického pobytu rodičov, ak nejestvuje nejaká rozumná príčina krstiť inde. Ak je rozumná príčina (hoci len zo strany rodičov), na základe písomného povolenia vlastného farára možno krstiť aj v inej farnosti. Napísať povolenie rodičom „krstiť inde“, kňaz nemá odmietať; má ho však udeliť po múdrom pastoračnom rozhovore so žiadateľmi krstu.

 

Záver

Aby sa naši svedomití kňazi (a následne ich farníci) vyhli veľkým rozdielnostiam v pastoračnom prístupe zo strany niektorých jednotlivcov, je dobre najmä v rámci dekanátu bratsky komunikovať a spoločne – jednotne, nakoľko sa dá – rešpektovať naše diecézne kritéria prístupu.

 

Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.

 

Banská Bystrica, 12.2.2016

Mons. Marián Chovanec
biskup

(interný dokument Banskobystrického biskupstva)

Zavrieť   X

Františka Rímska, rehoľníčka

Svätá

Sviatok: 9. marec

* 1384 Rím

† 9. marec 1440 tamtiež

Význam mena: slobodná (zast. nem.)

Patrónka motoristov

Sv. Františka Rímska sa narodila v Ríme v roku 1384. Jej otec sa volal Pavol Bussa de Leoni a bol bohatým šľachticom. Františka už v útlom veku túžila vstúpiť do kláštora. Otec ju však už ako mladú prisľúbil za manželku mladému šľachticovi Lorenzovi de Ponzianimu. Svoj sľub nechcel zrušiť. Františka sa teda z poslušnosti za Lorenza vydala. Lorenzo bol dobrým človekom, vážil si Františku, jej čnosti a zbožnosť. Františka sa zase snažila byť vľúdna a milá. Podľa šľachtických obyčajov sa Františka musela skvostne obliekať, navštevovať spoločnosť a prijímať hostí. Ona to robila zdvorilo a skromne. Pod nádherným rúchom nosila vrecovinu. V spoločnosti mužov bola vážna, v reči opatrná a netancovala. Veľmi rada chodila do kostola. Často rozjímala a modlila sa. Nikdy nezanedbávala svoje povinnosti. Vždy sa snažila vyplniť manželove priania. Narodili sa im tri deti. Františka ich mala veľmi rada, od mala ich vychovávala k slušnému a nábožnému životu. Priam tak sa starala aj o služobníctvo. Ak niekto ochorel, sama ho ošetrovala. Tiež ich viedla k nábožnému životu. K sebe bola zase veľmi prísna. Striedmo sa stravovala, jedla zväčša len zeleninu, nepila víno. Všimli si ju aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku.

Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Utešovala samu seba, že si ich Boh vzal k sebe, ale predsa jej bolo ľúto. V roku 1413 neapolský kráľ obsadil a drancoval Rím. Aj ich dom vyrabovali, syna, ktorý ostal nažive, odvliekli ako rukojemníka. Manžel bol ťažko ranený a následne ho poslali do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn.

V roku 1425, po návrate z púte do Assisi, založila nábožnú družinu vznešených paní a dievčat. Členky bývali naďalej vo svojich rodinách, ale zachovávali benediktínske pravidlá. Nevolali sa mníšky, ale oblátky (obetované). Zriekli sa nádhery v oblečení, prepychu, hlučných zábav a snažili sa o kresťanskú dokonalosť. Neskladali síce žiadne sľuby, z družiny mohli aj vystúpiť. Zaviazali sa iba poslušnosťou voči predstavenej. Nosili biele rúcho, biely škapuliar a čierny závoj. Takto žili až do roku 1433. V tom roku sa sústredili do jedného kláštora, ktorý sa volá Tor dei Specchi. V roku 1436, po smrti svojho manžela, sa k nim pridala aj Františka. Pokračovala vo svojom odriekavom a nábožnom živote. No v kláštore nepobudla dlho. V roku 1440 bola pozrieť svojho syna, ktorý ťažko ochorel. Keď sa vracala do kláštora, náhle na ňu prišla slabosť. Vrátila sa späť k synovi a 9. marca 1440 zomrela. Pochovali ju v kostole Panny Márie Novej pri Fore Romane. V roku 1608 bola vyhlásená za svätú. Pri tej príležitosti premenovali aj kostol, v ktorom spočívali jej pozostatky, na kostol sv. Františky Rímskej.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X