Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Sviatosť pokánia

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,
zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,
postupne uvádzame hlavné pastoračné zásady,
podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí


Povinnosť spovede po ťažkom hriechu a pred svätým prijímaním
Svätý Pán Boh znova a znova vyzýva ľudí: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý“ (por. Lv 19, 2). Kresťan je krstom povolaný, aby žil sväto.
Milosť posvätenia človeka nie je obyčajné „zabudnutie hriechov“ Bohom; ani anonymná „kvalita“ alebo „stav“ duše; milosť posvätenia robí človeka svätým a znovuzrodeným, premeneným Bohom – milosťou a láskou, ktoré Svätý Duch vlieva do sŕdc ospravedlnených (por. Rim 5, 5) a ktoré v nich zostávajú, pričom ich robia „novými ľuďmi“ (DH 1528, 1561).
Hriech veľmi škodí jednotlivcovi aj svetu. Origenes (+253) napísal: „Kde sú hriechy, tam je mnohosť, tam sú schizmy, herézy a rozpory. Kde je však čnosť, tam je jednota, tam je súlad, na základe ktorého všetci veriaci mali jedno srdce a jednu dušu“ (In Ezechielem homilia 9, 1).
Pán Ježiš naliehavo vyzýva veriacich, aby ho prijímali vo sviatosti Eucharistie (Jn 6, 53). Aby však veriaci mohli dobre odpovedať na túto výzvu, musia sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť (1 Kor 11, 27-29). Preto ten, kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť pokánia, vyspovedať sa (por. KKC 1385; kán. 916 CIC).
Je katolíckou dogmou: „Eucharistiu dovolene prijíma ten, kto nemá svedomie zaťažené smrteľným hriechom.“ Por. Jn 13, 10-11; 1 Kor 11, 27-29; Tridentský koncil, r. 1551, DH 1661; por. kán. 916 CIC.

Pravidelná sviatosť pokánia – prehlbovanie duchovného života
Hoci spoveď z každodenných previnení (zo všedných hriechov) nie je striktne potrebná, Cirkev ju veľmi odporúča (por. DH 1680; kán. 988 § 2 CIC; KKC 1458). Veď pravidelná spoveď z našich všedných hriechov nám pomáha formovať si svedomie, bojovať proti nezriadeným náklonnostiam, nechať sa vyliečiť Kristom a robiť pokroky v živote podľa Ducha. Keď touto sviatosťou častejšie prijímame dar Otcovho milosrdenstva, pobáda nás to, aby sme boli milosrdní ako on (duchovný odkaz Svätého roka milosrdenstva).

Nenahraditeľná služba kňaza – spovedníka
Kristus Pán po svojom zmŕtvychvstaní poslal apoštolov, aby v jeho mene hlásali všetkým národom pokánie na odpustenie hriechov (Jn 20, 19-23; Lk 24, 47). Apoštoli a ich nástupcovia, spolu s kňazmi – svojimi pomocníkmi, vykonávajú kňazskú službu zmierenia najmä tým, že vo sviatosti pokánia udeľujú odpustenie hriechov. Tak kajúcnikov zmierujú s Bohom a s Cirkvou vďaka moci kľúčov, ktorú dostali od Krista Pána. V tejto službe nemôže spovedníkov nikto nahradiť.
Preto je potrebné, aby sa v našich kostoloch pred každou svätou omšou spovedalo minimálne pol hodinu; kde je to možné aj v nedeľu. V spovednici treba byť aj vtedy, keď sa aktuálne nikto nespovedá. Kňaz – spovedník svojou prítomnosťou v spovednici, svojou dispozíciou, vyzýva veriacich k pokániu a dáva im – aj tým váhajúcim – možnosť spovedať sa.

Vytvárať podmienky na spovedanie veriacich
Pápež Ján Pavol II. vydal r. 2002 apoštolský list Misericordia Dei o slávení sviatosti pokánia. V ňom naliehavo žiada, aby sa veriacim zabezpečili čo možno najlepšie podmienky na spovedanie: „Miestni ordinári, ako aj farári a rektori kostolov a svätýň musia pravidelne preverovať, či skutočne jestvujú čo možno najprístupnejšie podmienky na spovedanie veriacich. Odporúčame najmä viditeľnú prítomnosť spovedníkov na kultových miestach počas stanovených hodín, prispôsobenie týchto hodín skutočnej situácii kajúcnikov a zvlášť pripravenosť spovedať pred svätými omšami, ale aj vyjsť v ústrety potrebám veriacich počas slávenia svätých omší, ak sú k dispozícii ďalší kňazi“ (Misericordia Dei 2).
Znamená to, že tam, kde je to možné, lebo je tam viac kňazov, treba umožniť veriacim, aby sa vyspovedali aj počas nedeľnej svätej omše.

Prvé piatky a adorácia
Svätý Otec František počas návštevy Ad limina v r. 2015 vyzval biskupov Slovenska, aby prehlbovali a rozvíjali duchovný život svojich veriacich najmä pomocou Eucharistie. S hodným svätým prijímaním veľmi úzko súvisí sviatosť pokánia. Preto je veľmi žiaduce, aby kňazi radi, dostatočne často a dobre vysluhovali sviatosť pokánia.
V našej diecéze platí: treba spovedať aspoň pol hodinu pred každou svätou omšou; vo zvýšenej miere treba spovedať pred prvým piatkom; tam, kde to kňazovi okolnosti dovoľujú treba spovedať aj v nedeľu a kde je viac kňazov aj počas svätých omší. Svätá stolica vysoko ocenila časté spovedanie veriacich na Slovensku rozšírené a podporované praxou prvých piatkov.
Žiadame všetkých dušpastierov, aby hľadali spôsoby, ako privádzať deti (už od prvého svätého prijímania) a tiež mládež k pobožnosti deviatich prvých piatkov (svätá spoveď, sväté prijímanie, adorácia pred Eucharistiou), lebo to je najlepšia vzdialená príprava na prijatie sviatosti birmovania a neskôr aj manželstva (resp. vysviacky).

Miesto vysluhovania sviatosti pokánia
Riadnym miestom vysluhovania sviatosti pokánia je kostol (kaplnka) a spovednica (kán. 964 § 1, 3 CIC). Spovednica musí vyhovovať nielen estetickým, ale aj praktickým podmienkam: vetranie, osvetlenie, zvuková izolácia.
Sviatosť pokánia možno z oprávneného dôvodu vysluhovať aj na inom, ale vždy na vhodnom mieste (vždy musí byť zachované posvätné súkromie pre obrad). Spovedať možno aj v tzv. spovednej miestnosti. V zmysle listu pápeža Jána Pavla II. Misericordia Dei z r. 2002 (por. bod 9) odporúčame, aby na dverách spovednej miestnosti bolo priehľadné sklo. Tým sa ochráni česť a dobré meno spovedníka pred možným ohrozením a zneuctením (najmä pred krivým obvinením z obťažovania).

Spovedanie viacerých spovedníkov
Pred sviatkami (Vianoce, Veľká noc, púte, pred birmovaním, hody...) vysluhujú sviatosť pokánia v jednom kostole viacerí spovedníci, čo je chvályhodná prax. Je dobrým zvykom podávať vyspovedaným veriacim aj sväté prijímanie. Sväté prijímanie vyspovedaným možno podávať len za týchto podmienok:
- Sväté prijímanie treba podať v rámci celého obradu vysluhovania svätého prijímania mimo svätej omše; obrad nemožno svojvoľne skracovať.
- Ak je spovedným dňom nedeľa (alebo iný sviatočný deň, kedy je povinná účasť na svätej omši) sväté prijímanie treba podávať tak, aby nevznikol u veriacich dôvod na vynechanie (v ten deň povinnej) svätej omše. Teda: Pri každom obrade rozdávania svätého prijímania treba nahlas oznámiť, že prijatie prijímania nenahrádza povinnú účasť na svätej omši.

Individuálna svätá spoveď
Pripomíname, že individuálne a úplné vyznanie a rozhrešenie je riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci zmieruje s Bohom i s Cirkvou (kán. 960 CIC). Konferencia biskupov Slovenska dňa 18.3.2003 po náležitom skúmaní situácie vyhlásila, že na Slovensku nie sú také okolnosti, žeby bolo treba pristúpiť k rozhrešeniu viacerých kajúcnikov súčasne bez predchádzajúceho individuálneho vyznania hriechov.

Spovedník a výchova svedomia
Spovedník je zároveň lekár, sudca i učiteľ, a preto – ako služobník Cirkvi – sa musí verne pridržiavať náuky magistéria (por. kán. 978 CIC). Náročná služba spovedníka oprávnene vyžaduje predpoklady prirodzené (ľudské kvality, stupeň vzdelania) i nadprirodzené (Božie a cirkevné poverenie, svätenie), a preto túto službu nemôže vykonávať hocikto. Tomáš Akvinský (+1274) učil, že spovedníkom môže byť len ten, kto prijal kňazskú vysviacku (por. Hebr 5, 1), a tak sa stal Kristovým služobníkom zmierenia (por. Theologická summa; Supplementum IV., 19, 3).
Vysvätený kňaz musí mať k platnosti rozhrešenia hriechov aj spovednú jurisdikciu. Žiadame, aby tí spovedníci, ktorí majú juridikciu udelenú na dobu určitú, pred uplynutím jej právomoci písomne požiadali ordinára o jej predĺženie.
Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je osoba sama s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jej vnútri (konštit. Gaudium et spes 16). Podľa pastorálnej teológie je svedomie ozvena Božieho hlasu v človeku.
Výchova ľudského svedomia je nevyhnutná. Naši veriaci sú vystavení negatívnym vplyvom konzumného sveta a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku a odmietli učenie magistéria (por. KKC 1783). A tu spovedník zohráva veľmi dôležitú úlohu: formovať svedomie penitenta (por. konštit. Gaudium et spes 43; 52), a to nie svojvoľne, ale podľa učenia predkladaného autoritou Cirkvi (KKC 1785). Dobrá svätá spoveď je prostriedkom posvätenia kajúcnika i spovedníka.
Ako kvalitne sa kňaz sám spovedá, tak kvalitne spovedá aj druhých (Ján Pavol II., +2005).

Sviatostné pokánie detí
Pápež Pius X. (1903-1914) záväzne určil, že deti sa môžu spovedať vtedy, ak chápu, že hriech je urážkou Boha.
Občasná prax najprv umožniť deťom prijať Eucharistiu a až neskôr ich priviesť ku sviatosti pokánia, nemá dostatočné teologické odôvodnenie. Sviatosť pokánia predsa nie je určená len na odpustenie ťažkých hriechov, ktoré deti naozaj nemusia spáchať, ale aj na odpustenie ľahkých hriechov a na rozmnoženie posväcujúcej milosti. A v druhom rade sviatosť pokánia nezmieruje kajúcnika len s Pánom Bohom, ale aj s Cirkvou a so sebou samým.
Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí v r. 1977 nariadila, že majú prestať neodôvodnené pokusy podávať deťom sväté prijímanie bez predchádzajúcej sviatosti pokánia.

Nedovolené spoločné vyznávanie hriechov viacerých kajúcnikov
V niektorých komunitách sa začala zavádzať tzv. spoločná spoveď manželov, priateľov, členov veriacej skupiny či hnutia.
Spoločné vyznanie nemá dostatočné ani teologické, ani psychologické odôvodnenie. Cirkev od počiatku chránila spovedné tajomstvo, ktoré vzniklo na základe spravodlivosti (každý penitent má právo na dobrú povesť a na intimitu) a zbožnosti (dôvera k sviatosti; dôvera k spovedníkovi, ktorý vystupuje in persona Christi). So spovedným tajomstvom nemožno riskovať.
Psychologicky táto prax tiež neobstojí, lebo predpokladá, že manželia (priatelia, členovia hnutia) budú stále „ideálni“, že sa vyhnú všetkým krízam i vzťahovačnému napätiu a že vstupom do manželstva (do veriacej skupiny) prestali byť originálni (so svojím „ja“ i s potrebou osobnej úcty). Pri spoločnom vyznaní sa krehká ľudská úcta vystavuje veľkému nebezpečenstvu a strata úcty ohrozuje každý blízky vzťah.
Pápež sv. Lev Veľký (440-461) r. 459 nariadil: „Prikazujem všetkými prostriedkami postaviť sa proti bezočivej (drzej) novote, ktorá sa protiví apoštolskému poriadku... Len vtedy možno viac ľudí pozvať k (sviatostnému) pokániu, keď ľud nebude počuť svedomie spovedajúceho sa“ (DH 323). V kresťanskom staroveku sa hriechy vyznávali biskupovi súkromne.
V odmietavom postoji Cirkvi voči tzv. spoločným spovediam badať jej rešpekt voči sviatosti, v ktorej ide o najhlbší vzťah intimity medzi veriacim človekom a Pánom Bohom a rešpekt k spovednému tajomstvu (kán 1388 CIC). Cirkev žiadne spoločné vyznanie nepovoľuje (por. Ordo Paenitentiae, r. 1973).

Diecézni exorcisti – neľahká a potrebná služba
S prítomnosťou zla vo svete je konfrontovaný každý človek. Prítomnosť zla vo svete je aj osobná – týmto osobným zlom je zlý duch, teda diabol. Cirkev má moc a povinnosť vyháňať diablov, ide o tzv. exorcizmus (KKC 1673). Cieľom exorcizmu je vyháňať zlých duchov alebo oslobodiť človeka od diabolského vplyvu, a to duchovnou autoritou, ktorú Ježiš Kristus zveril svojej Cirkvi. V jednoduchej forme sa exorcizmus vykonáva pri slávení sviatosti krstu či pri Modlitbe Pána. Slávnostný, tzv. veľký exorcizmus, môže vykonávať len kňaz, a to iba s osobitným a výslovným dovolením miestneho ordinára (kán. 1172 CIC). Pre našu diecézu sú do úradu diecéznych exorcistov vymenovaní nasledujúci traja kňazi: ThLic. Vladimír Beregi PhD., Mgr. Ivan Iskra a Mgr. Dušan Mesík.
Pri vykonávaní exorcizmu je potrebné postupovať veľmi rozvážne a prísne zachovávať predpisy stanovené Cirkvou. Kontaktovať exorcistu môže len kňaz, nie postihnutá osoba, aby nedošlo k zneužitiu (profanácia, medializácia) tejto dôležitej pastoračnej služby.
Rovnako je potrebné rozlíšiť, či sa v danom prípade nejedná o psychickú chorobu (úchylku), ktorej liečenie patrí do oblasti lekárskej vedy. Preto skôr, ako kňaz pošle postihnutú osobu za exorcistom, má sa po porade s exorcistom alebo s odborníkom – lekárom presvedčiť, že naozaj ide o nadprirodzené pôsobenie zla. Kontakt na odborníka – lekára môže našim záujemcom poskytnúť ThLic. Ján Viglaš.
Prosíme, všetci sa pravidelne za našich exorcistov modlime.

Úcta ku sviatosti pokánia
Každá sviatosť, ako Boží nástroj posvätenia človeka, si vyžaduje primeranú úctu. Veriaci majú voči sviatosti pokánia prechovávať a budovať úctu – aj vonkajšiu (napr. častým a dobrým spovedaním sa, dôstojným postojom ku kajúcnosti a kajúcnikom v spovednom rade, verejnou modlitbou za spovedníkov...) – aj vnútornú (napr. zachovávaním spovednej tajnosti, slušným vyjadrovaním sa o spovedi, vrúcnou vďakou za dar tejto sviatosti...).
Spovedníci prejavujú úctu ku sviatosti pokánia najmä tým, že ochotne, obetavo a dobre spovedajú, verne zachovávajú spovedné tajomstvo a nikdy si nedovolia žartovať na úkor spovede alebo spovedajúcich sa.

Jurisdikcia kaplánov Ordinariátu OS a OZ SR
Apoštolská konštitúcia Spirituali militum curae (čl. 5) z r. 1986 hovorí, že miesta vyhradené vojakom (v prípade nášho ordinariátu aj policajtom a väzenstvu), podliehajú najprv a principiálne jurisdikcii vojenského ordinára; jurisdikcii diecézneho biskupa sekundárne, totiž vtedy, keď nie je prítomný vojenský ordinár ani jeho kapláni: v takom prípade tak diecézny biskup, ako aj miestny farár, konajú (napr. spovedajú) vlastným právom.
Preto je potrebné rešpektovať jurisdikciu ordinariátu – a to nielen na vyhradených miestach, ale aj mimo týchto miest, pokiaľ o duchovnú službu požiadali veriaci, ktorí patria do duchovnej starostlivosti ordinariátu.
Ak však veriaci ordinariátu požiada o duchovnú službu miestneho farára, ten mu môže poslúžiť bez toho, že by k tomu potreboval súhlas duchovného z ordinariátu.
Prosíme duchovných správcov farností, aby boli ústretoví aj pri poskytovaní posvätných miest duchovným ordinariátu. Od duchovných ordinariátu sa však očakáva, aby včas požiadali o poskytnutie bohoslužobných priestorov (resp. spovednice), čo však by nemalo byť na úkor riadneho chodu farnosti.


Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.


Biskupský úrad Banská Bystrica Mons. Marián Chovanec
dňa 17.11.2016 biskup

Zavrieť   X

František z Assisi, diakon, zakladateľ rehole františkánov

Svätý

Sviatok: 4. október

* asi 1181 Assisi, Taliansko

† 3. október 1226 kostol Porciunkula, dnes bazilika Santa Maria degli Angeli pri Assisi

Atribúty: vlk, vtáky

Význam mena: slobodný (zast. nem.) alebo malý Francúz (francesco – z tal.)

Patronát: Patrón Talianska, ekológov, obchodníkov, chudobných, chromých, slepých, väzňov, stroskotancov, tkáčov, obchodníkov so súknom, krajčírov, sociálnych pracovníkov, ochrancov životného prostredia; proti moru a bolesti hlavy

František sa narodil v umbrijskom meste Assisi na úpätí hory Monte Subasio pravdepodobne v roku 1181. Jeho rodičmi boli zámožný obchodník so súknom Pietro di Bernardone a jeho manželka Giovanna, zvaná tiež Pica, ktorá pravdepodobne pochádzala z Provensálska. František bol pokrstený ako Giovanni (Ján), podľa Jána Krstiteľa. Avšak keď sa jeho otec vrátil z obchodnej cesty po Francúzsku, rozhodol sa zmeniť mu meno na Francesco („malý Francúz“), pretože nechcel, aby jeho syn mal niečo spoločné s Bohom, on chcel mať zo syna obchodníka, a chcel, aby už aj jeho meno naznačovalo obdiv k Francúzsku.

František získal pomerne dobré vzdelanie a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov. Bol neustále šťastný, okúzľujúci a rodený vodca. Ako rástol, stal sa vodcom skupiny mladých ľudí, ktorí trávili noci búrlivým životom. František sám povedal: „Žil som v hriechu.“ František napĺňal otcovu predstavu, zaľúbil sa do Francúzska. Páčili sa mu francúzske piesne, francúzske romance i potulní trubadúri, ktorí putovali Európou. Bol tiež dobrý v obchode. Ale František chcel viac, viac ako len bohatstvo. No nie svätosť. František chcel byť šľachticom. Vojna bola tým miestom, kde sa dá získať sláva, po ktorej túžil. V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou. Mladý František sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch. V roku 1202 vytiahlo Assisi do boja proti susednému mestu Perugia, kam sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty. V novembri toho roku skončila vojna pre Assisi porážkou v bitke pri Collestrade a František padol spolu so svojimi spolubojovníkmi do zajatia, z ktorého ho musel vykúpiť jeho otec. V zajatí František ťažko ochorel. Keď po roku vychádzal z väzenia, mal za sebou viacero existenciálnych sklamaní: jeho mladíckym snom bolo stať sa široko-ďaleko známym rytierom, v boji však utrpel potupnú porážku; namiesto užívania si mládeneckej sily, životaschopnosti a bojovnosti sa vo svojich dvadsiatich rokoch musel vyrovnávať s telesnou slabosťou a chorobou. Po svojom návrate do Assisi a s postupne zlepšujúcim sa zdravotným stavom sa František ešte pokúsil nadviazať na svoj bezstarostný život. V roku 1204 sa chcel pridať do armády šľachtica Gautiera III. z Brienne, ktorý si pod záštitou pápeža Inocenta III. nárokoval na sicílske kráľovstvo. Keď už bol na ceste do Puglie, mal v Spolete niekoľko mystických snov, ktoré prehĺbili jeho duchovnú krízu, ochorel a vrátil sa do Assisi. Začal sa postupný proces jeho obrátenia. Začal sa vyhýbať svojim obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom. Začal viac času tráviť v modlitbe.

Jedného dňa pri potulke krajinou sa František, ktorý miloval krásu a nenávidel nepodarky, stretol sa s malomocným. Hoci mal odpudivý výzor a zapáchal, František zoskočil z koňa a pobozkal malomocnému ruku. Františka naplnila radosť. Ako odchádzal, chcel mu ešte zakývať, ale malomocný zmizol. Pochopil to ako test od Boha a on tým testom prešiel. V tejto dobe vykonal púť do Ríma, všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. Petra a spolu so žobrákmi sa postil pri vstupe do baziliky. Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, prehovoril k nemu Kristus z kríža. Trikrát zopakoval: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si okamžite zadovážil stavebný materiál a začal opravovať kostol, v ktorom sa práve modlil. Neskôr podobne opravil aj dnes už neexistujúci kostol San Pietro della Spina a kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, známejší pod názvom Porciunkula. Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca. To viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom Pietro Bernardone podal na svojho syna žalobu u miestneho biskupa Guida II. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar roku 1206 verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha, dramaticky sa vzdal svojho dedičstva a zriekol sa svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: Otče, ktorý si na nebesiach.“ Od tej chvíle žil František v dobrovoľnej chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti. 24. februára 1208 na sviatok sv. Mateja ho pri omši v kostole Santa Maria degli Angeli zaujala pasáž z Evanjelia podľa Matúša o vyslaní učeníkov: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. […] Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu…“ František pochopil tieto slová ako priamu a jednoznačnú výzvu žiť ako dvanásti Ježišovi učeníci, apoštoli (tzv. apoštolský život, lat. vita apostolica) a skromne zvestovať vieru. František sa považoval za kajúcnika, čo ho chránilo pred cirkevným prenasledovaním kvôli kacírstvu. Ako kajúcnik nabádal aj ostatných, aby milovali Boha, kajali sa za svoje hriechy a takto postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho spôsob života. Podľa tradície sa k nemu ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani. Podľa tradície sa František, Bernardo a Pietro pokúsili na základe náhodne vybraných evajeliových veršov zistiť, aké poslanie pre nich Boh pripravil. Ich životným programom sa takto stali tieto tri verše:

Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21)
A povedal im: „Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ (Lk9,3)
A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23)

Krátko po Bernardovi a Pietrovi sa k Františkovi pripojil aj brat Egidio, začiatkom roka 1209 bolo bratov už osem a neskôr sa k nim pripojili ďalší štyria. Žili jednoduchým životom v opustenej nemocnici Rivo Torto neďaleko Assisi; mnoho času však trávili putovaním hornatými krajmi Umbrie, vždy v dobrej nálade a so spevom nabádali ľudí k pokániu. Ešte na jar roku 1208 sa prví štyria bratia vydali na svoju prvú misiu: František a Egidio do kraja Marche, Bernardo a Pietro opačným smerom. Na jeseň odišli na druhú misiu, pri ktorej doputovali až do Rietského údolia. V zime Bernardo a Egidio navštívili Florenciu. V roku 1209 putoval František so svojimi jedenástimi nasledovníkmi do Ríma, aby tam pápeža Inocenta III. dobrovoľne požiadal o schválenie spôsobu života svojho malého spoločenstva, a to napriek tomu, že v dobe vojen proti kacírom bolo založenie nového náboženského hnutia vnímané veľmi skepticky. Prvé vydanie františkánskej reguly, ktorá bola vtedy pápežovi predložená, sa stratilo (v literatúre býva táto prvá františkánska regula označovaná po latinsky ako Regula primitiva). Z hľadiska cirkevného práva sa Františkovi podarilo svoju žiadosť šikovne obhájiť: svojich bratov označil za potulných kazateľov pokánia. Tých cirkev uznávala ako stav, zatiaľ čo proti ostatným chudobu hlásajúcim skupinám, akými boli napr. albigénci, valdénci a humiliáti, bojovala ako proti heretikom. V lete alebo na jeseň roku 1210 (podľa niektorých zdrojov už v roku 1209) získal František od pápeža ústne povolenie žiť v chudobe a kázať pokánie. Zaslúžil sa o to aj kardinál Ugolino, neskorší pápež Gregor IX. Podľa populárnej tradície nechcel Inocent Františka najprv vôbec prijať, presvedčil ho však sen, v ktorom videl rúcajúci sa kostol (cirkev), ktorý podopiera chudobný muž. Keď Františka prijal, spoznal v ňom muža zo svojho sna a jeho regulu schválil. Pápežské uznanie rehole bolo oficiálne zverejnené pravdepodobne až pred alebo počas Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215, pretože po ňom bol vznik reholí na základe dovtedy neuznaných regúl (ako napr. Benediktova, Augustínova) zakázaný. Či bolo uznanie vyhlásené znovu ústne alebo už písomne nevedno. V tejto dobe musel František a jeho bratia opustiť svoje pôsobisko na Rivo Torto. Opát benediktínskeho kláštora na hore Subasio im zveril do užívania kostol Santa Maria degli Angeli (Porciunkulu), ktorý sa tak stal strediskom nového náboženského hnutia. V roku 1212 vznikol prvý františkánsky kláštor v Toskánsku neďaleko Cetony a mužská Rehoľa menších bratov. V tej dobe bol František vysvätený za diakona a ním zostal po celý život, pre svoju skromnosť a z úcty ku kňazstvu. František nebol reformátor; modlil sa za obrátenie k Bohu a poslušnosť Cirkvi. František musel počuť o úpadku Cirkvi, ale vždy sa správal k Cirkvi a jej ľuďom s najväčším rešpektom. Keď mu raz niekto rozprával o kňazovi, ktorí verejne žije so ženou a pýtal sa Františka, či sú platné sviatosti z rúk takéhoto kňaza, František prišiel k tomuto kňazovi, pokľakol si pred ním, pobozkal mu ruky – pretože tie ruky drží Boh.

V roku 1212 prichádza za ním Klára – assiská šľachtičná, ktorá túži kráčať za Kristom v jeho šľapajach. Spolu s Františkom zakladajú rád chudobných panien, ktoré sa neskôr nazvú klariskami. Pre ľudí žijúcich vo svete zakladá sv. František roku 1221 svetský tretí rád. Tak dal laickým mužom a ženám možnosť uskutočňovať v občianskom živote evanjeliové rady. Z tohto hnutia vyšli neskôr mnohí laickí apoštoli a mnohí svätí. František odporúčal sebe i veriacim dôsledne prežívať evanjelium. Mal veľkú lásku k Eucharistii. Na Vianoce 1223 adoruje Krista v jasliach v Grecciu, kde pripravil „živý betlehem“ a takto dal základ vianočnej tradícii. Za Ježišom kráča aj na Kalváriu, ktorou sa pre neho stal vrch Alverno. To bola predzvesť neskoršej krížovej cesty.

Sám František mal účasť na Kristovom utrpení aj inou veľkou milosťou, keď počas zjavenia 14. septembra 1224 mu ukrižovaný Ježiš vtisol krvavé znaky utrpenia – stigmy. Je to prvý známy prípad stigmatizácie v dejinách Cirkvi. V tom čase František takmer oslepol a naplnený radosťou skladá Pieseň „brata Slnka“. Františkovo bratstvo zahŕňalo všetko Božie stvorenstvo. Veľa bolo popísané o Františkovej láske k prírode, ale jeho vzťah bol viac ako len to. My hovoríme o niekom, že miluje prírodu a to znamená, že trávi svoj voľný čas v lese a obdivuje jeho krásu. Ale František skutočne cítil, že príroda, všetko Božie stvorenstvo, je časť jeho bratstva. V jednej známej historke, keď sa František modlil medzi stovkami vtákov a vzdával vďaku Bohu za odev, slobodu i starostlivosť o nich, vtáci stáli, kým sa medzi nimi prechádzal, odleteli až keď im povedal, že môžu ísť. Ľudia boli spočiatku nedôverčiví k týmto bratom, ktorí verne nasledujúc Evanjelium, oblečení len v handrách, hovoria o Božej láske. Ľudia dokonca utekali pred nimi zo strachu, aby sa nenakazili týmto čudným bláznovstvom. Nechápali, prečo sú naplnení neustálou radosťou a oslavovaním života, keď sú bosí a oblečení do žobráckych handier. A pýtali sa: Ako môže človek, ktorý nič nemá, byť šťastný? Ako môžu zdraviť s úsmevom ľudí, ktorí po nich hádžu skaly? Veľa pracovali a žobrali, keď museli. Ale František im nedovolil prijať peniaze. Keď sa biskup zhrozil, aký ťažký život si vybrali, František mu odpovedal: Ak by sme vlastnili hocijaký majetok, potrebovali by sme zbrane a zákony, aby sme ich mohli ochrániť. Pre Františka bolo vlastnenie smrťou pre lásku. František zdôvodňoval svoj postoj: Čo môžeš urobiť človeku, ktorý nič nemá? Čo ukradneš človeku, čo nič nevlastní? Nemôžeš zruinovať človeka, ktorý nenávidí prestíž. Boli skutočne slobodní.

František bol veľmi priamy. Keď putoval do Sýrie k moslimom počas piatej križiackej výpravy, rozhodol sa pre jednoduchú vec. Počas bojov šiel rovno za sultánom, aby prosil o mier. Keď bol so svojimi bratmi zajatý, bolo naozaj zázrakom, že neboli zabití. Namiesto toho bol František privedený pred sultána, ktorý bol očarený Františkom a jeho modlitbami. Sultán mu povedal: „Ja môžem konvertovať na tvoju vieru, ktorá je skutočne krásna, ale my obaja by sme boli zabití.“ Františka však stihlo prenasledovanie a mučenie – nie však medzi moslimami, ale medzi vlastnými bratmi. Keď sa vrátil do Talianska, počet členov ich bratstva sa rozmnožil na 5000 za 10 rokov. Nastal tlak, aby toto spoločenstvo bolo kontrolované a prispôsobené vtedajším štandardom. Ľudí poburovala ich prílišná chudoba. Posledné roky Františkovho života boli naplnené utrpením a ponížením.

Pozemský život sv. Františka sa končí večer 3. októbra 1226, čo ale podľa vtedajšieho počítania času sa počítalo už k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého a v roku 1939 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna Talianska. V roku 1980 ho Ján Pavol II. vyhlásil za patróna ekológov.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X