Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Sviatosť birmovania

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,

zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,

uvádzame hlavné pastoračné zásady,

podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatosti birmovania

 

Vek birmovancov a frekvencia birmovaní vo farnosti

Konferencia biskupov Slovenska, v zmysle kán. 891 CIC, vydala dňa 25.10.2000 nariadenie ohľadom veku birmovancov: birmovanie majú prijímať žiaci končiaci základnú školu (14 až 15 roční). To sa striktne týka tých farností, kde sa sviatosť birmovania udeľuje každý rok alebo každý druhý, či tretí rok.

Avšak v tých farnostiach, kde príde biskup po piatich rokoch (malé farnosti), môžu k sviatosti birmovania pristúpiť už 13 roční (väčšinou sú to žiaci siedmej triedy), aby ako 18 roční – ak by už chceli – mohli hodne prijať sviatosť manželstva. KBS pri nariadení veku zohľadnila cirkevné kritériá: dogmy Tridentského koncilu (por. DH 1630) a kán. 1065 § 1 CIC, ako aj civilné zákony o uzatváraní manželstiev v Slovenskej republike.

Každý katolík má právo byť do 18. roku veku pobirmovaný vo svojej farnosti. Z toho vyplýva povinnosť pre každého farára (administrátora), aby pozval biskupa birmovať do svojej farnosti aspoň raz za päť rokov.

Riadnym vysluhovateľom birmovania je biskup (kán. 882 CIC). Aby sám biskup stihol pobirmovať čo najviac birmovancov, je vhodné, aby farnosti žiadali o birmovanie podľa nasledujúceho poriadku: - každoročne môže byť sviatosť birmovania len v tej farnosti, kde je nahlásených aspoň 50 birmovancov; každý druhý rok môže byť sviatosť birmovania len vo farnosti, kde je nahlásených aspoň 40 birmovancov; po piatich rokoch treba nahlásiť birmovanie aj vtedy, keby bolo málo birmovancov, resp. len jeden.

Žiadosti o vyslúženie sviatosti birmovania (na celý nasledujúci rok) treba posielať písomne na biskupský úrad do 15. decembra predchádzajúceho roku.

 

Príprava birmovancov

Podľa rozhodnutia otcov Tridentského koncilu, každý, kto užíva rozum (deti od siedmich rokov), sa musí – podľa svojich schopností – pripraviť na prijatie sviatostí (por. Tridentský koncil, r. 1547, DH 1559; KKC 2001).

Vzdialená príprava birmovanca (okrem rodiny) je vyučovanie náboženstva v škole, najlepšie vo všetkých možných ročníkoch. Príprava by mala zahŕňať aj vedomosti (tzv. príprava rozumu) aj náboženskú prax (tzv. príprava srdca), a to najmä pomocou sviatostného života; mimoriadne vhodným prostriedkom sú sväté spovede na prvé piatky.

Bezprostredná príprava birmovanca má trvať rok pred prijatím birmovania; začína oficiálnym zápisom. Ideálne je, keď sú do prípravy, okrem kňaza, zapojení aj vhodní (vopred pripravovaní) katechéti a animátori. To umožní rozdeliť birmovancov na menšie skupiny (ideálny počet je do 10 osôb), aby sa príprava odohrávala v atmosfére zdravého a úprimného dialógu, ktorý mladým ľuďom zvlášť vyhovuje.

Prax ukazuje, že kvalitné zapojenie súcich laikov do prípravy birmovancov duchovne prospieva obom stranám, tak birmovancom i animátorom, a – v konečnom dôsledku – celej farnosti.

Ak niekto neabsolvoval vzdialenú prípravu (nechodil na vyučovanie náboženstva v škole) má byť pripravený k prijatiu sviatosti mimoškolskou sviatostnou katechézou, ktorá by mala za riadnych okolností trvať najmenej jeden rok.

Pritom si treba uvedomiť, že 15 ročný tínedžer ešte nie je zrelý ani fyzicky, ani psychicky, ani osobnostne, ani duchovne. Maximalistické požiadavky kladené na birmovanca sú preto pastoračne neopodstatnené. Takisto nie je vhodné pesimisticky znechucovať birmovancov (a iných veriacich) prehnaným tvrdením, že birmovaním „sa lúčia s kostolom“.

Naopak – birmovaním „sa zasieva“, začína sa žiť viac s Bohom – Duchom Svätým (aj keby to hneď nebolo navonok vidieť). Samozrejme, toto neznamená, že pri nárokoch v príprave možno byť benevolentný. Pri príprave na birmovanie už musí byť prítomný prvok osobnej zaangažovanosti, aký sa pri krste (detí) ešte nevyžaduje.

Birmovancovi možno oddialiť birmovanie vtedy, ak došlo z jeho strany k vedomému a verejnému pohoršeniu.

Ideálne je, keď sa do prípravy birmovancov zapojí celá farnosť – a to najmä modlitbami a obetami za birmovancov.

 

Birmovný rodič (kán. 892-893; 874 CIC)

Podľa možnosti birmovanec má mať vhodného birmovného rodiča, ktorý mu má pomáhať pri úspešnom kresťanskom dozrievaní. Avšak táto povinnosť – mať birmovného – nie je absolútna.

Požiadavky na birmovného rodiča (kán. 874 CIC): Má to byť kresťan katolík, ktorý:

- Je na to určený (vybraný, pozvaný, súhlasiaci).

- Zavŕšil šestnásty rok života (z oprávneného dôvodu treba pripustiť výnimku).

- Bol pobirmovaný, prijal Eucharistiu a vedie kresťanský život. Ak sa mu rozpadlo manželstvo, má mať platné povolenie na pristupovanie ku sviatostiam.

- Nebol postihnutý žiadnym kánonickým trestom, zákonne uloženým alebo vyhláseným.

- Nie je otcom alebo matkou birmovanca. Je užitočné, aby bol birmovným rodičom krstný rodič (por. kán. 893 § 2 CIC).

Ak sa o funkciu birmovného (resp. krstného) rodiča uchádza klerik, treba, aby si vypýtal povolenie od svojho ordinára.

 

Vysluhovanie birmovania – pripomienky

Počas kázne nie je vhodné, aby sa kameraman (resp. fotograf) pohyboval a rušil tak pozornosť poslucháčov.

Farár/administrátor krátko predstaví birmovancov biskupovi (nemá to byť homília).

Predstavenie má túto štruktúru:

a) koľko je birmovancov a odkiaľ sú (farská príslušnosť);

b) spôsob prípravy (vzdialená a blízka);

c) odporúčanie birmovancov („Prosím, otec biskup, pobirmujte ich!“).

Pokiaľ to priestory chrámu dovoľujú, je najpraktickejšie, keď birmovanci pristupujú na udeľovanie sviatosti birmovania k biskupovi pred oltárom (podobne ako na sv. prijímanie).

Farár odoberá birmovné lístky a dištriktuálny dekan rozdáva birmovancom obrázky, ktoré biskup prinesie.

Počas udeľovania sviatosti birmovania je možné spievať piesne k Duchu Svätému – tak z JKS ako i zborové a mládežnícke piesne – ale nie stále a nie tak nahlas, aby to rušilo dialogické vysluhovanie sviatosti. Počas birmovania treba vyhradiť miesto (najmenej 50 % času) na posvätné ticho.

 

Prijímanie birmovania v cudzej farnosti

Ideálne je, a Cirkev to vrelo odporúča, aby veriaci prijímali birmovanie vo svojej vlastnej farnosti (por. kán. 107, 374, 515 a 519 CIC). Z oprávnených dôvodov však možno prijať birmovanie aj inde. Farár/administrátor, ktorý je zodpovedný za prípravu birmovanca, musí vypísať pripravenému birmovancovi birmovaný lístok – ten oprávňuje birmovanca prijať birmovanie inde.

Žiadame pánov farárov/administrátorov z väčších farností, aby neprijímali k birmovaniu birmovancov z iných farností bez dovolenia ich vlastného farára/administrátora.

Územný princíp, ktorý treba rešpektovať je kánonický a pastoračne osvedčený; ten patrí k riadne konštituovanej diecéze a farnosti.

Vysluhovanie iniciačných sviatostí (krst, birmovanie, prijímanie) diecéznym biskupom viacerým katechumenom z rôznych častí biskupstva na jednom mieste (zväčša v katedrále), nie je proti územnému cirkevnému princípu – naopak, podporuje ho; zdôrazňuje totiž územný celok diecézy (por. kán 863 CIC).

 

Hmotné dary a zabezpečenie sviatosti birmovania

Kvalitná príprava na prijatie birmovania je nasmerovaná na duchovné obohatenie (birmovanca aj farnosti), a nie na hmotné statky. Hmotná vec (nejaký dar) má byť len druhoradou záležitosťou, a to zo strany všetkých zúčastnených – birmovanca, birmovného rodiča i farských pracovníkov (kňaz, katechéta, animátor).

Prosíme farárov/administrátorov, aby pod žiadnou zámienkou nevyberali na birmovanie peniaze; za birmovanie sa nič neplatí, neberie sa žiadna štóla. Najväčším darom pre vysluhujúceho služobníka sú dobre pripravení birmovanci a pripravená slávnostná liturgia.

Na farský obed je vhodné pozvať všetkých kňazov z dekanátu – k spoločnému stolu i k stretnutiu s biskupom.

Odporúčame, aby bol obed (kvôli rozšírenej hmotnej chudobe) primerane skromný, t.j. s jedným hlavným jedlom.

Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.

Banská Bystrica, 22.4.2016

Mons. Marián Chovanec
biskup

(interný dokument Banskobystrického biskupstva)

Zavrieť   X

Ján Pavol II., pápež (Karol Józef Wojtyla)

Svätý

Sviatok: 22. október

* 18. máj1920 Wadowice, Poľsko

† 2. apríl 2005 Rím, Taliansko

Význam mena: Ján: Boh je milostivý (hebr.); Pavol: malej postavy (lat.); Karol: silný, mužný, slobodný (zast. nem.); Jozef: Boh pridal, rozhojnil (hebr.)

Patronát: Patrón slovenských horských záchranárov

Karol Józef Wojtyła sa narodil vo Wadowiciach (Poľsko) 18. mája 1920 ako druhý syn Karola Wojtyłu a Emílie, rodenej Kaczorowskej. Sviatosť krstu prijal 20. júna vo farskom kostole vo Wadowiciach.

Radosť a pokoj detských čias boli veľmi skoro otrasené predčasným odchodom matky, ktorá zomrela, keď mal Karol deväť rokov. O tri roky neskôr (1932) zomrel aj jeho starší brat Edmund a v roku 1941, vo veku dvadsaťjeden rokov, stratil Karol aj svojho otca.

Bol vychovaný v zdravej vlasteneckej a náboženskej atmosfére. Od otca, človeka hlboko kresťanského, sa naučil súcitu a láske k blížnym, ktoré živil vytrvalou modlitbou a sviatostným životom.

Črty spirituality, ktorej zostal verný až do smrti, boli úprimná oddanosť Duchu Svätému a láska k Panne Márii. Jeho vzťah s Božou Matkou bol obzvlášť hlboký a živý. Prežíval ho s nežnosťou dieťaťa, ktoré sa zveruje do náručia matky, a zároveň s mužnosťou rytiera vždy pripraveného načúvať príkazom svojej Panej: ,,Urobte všetko, čo vám povie!“ Úplná odovzdanosť Márii, ktorú ako biskup vyjadril mottom „Totus tuus“ odhaľovala jeho tajomstvo dívať sa na svet očami Božej Matky.

Osobnosť mladého Karola vyzrievala aj v súvislosti s bohatstvom jeho intelektuálnych, morálnych a duchovných darov a taktiež v spojitosti s udalosťami tej doby, ktorá poznačila históriu jeho vlasti a Európy.

V období gymnaziálnych štúdií sa v ňom prebudilo nadšenie pre divadlo a poéziu, ktoré rozvíjal prostredníctvom činnosti divadelného krúžku na Filologickej fakulte Jagelonskej univerzity, na ktorú sa zapísal v akademickom roku 1938.

Počas obdobia nacistickej okupácie Poľska tajne pokračoval v štúdiu a zároveň pracoval štyri roky (október 1940 – august 1944) ako robotník vo fabrike Solvay. Mohol tak osobne a zblízka prežívať sociálne problémy späté s pracovnými podmienkami a získavať cenné skúsenosti, ktoré neskôr zúročil vo svojom sociálnom magistériu najprv ako arcibiskup Krakova, a potom ako Najvyšší veľkňaz.

V tých rokoch v ňom dozrela túžba po kňazstve, a tak sa začal od roku 1942 zúčastňovať tajných prednášok z teológie vo veľkom seminári v Krakove. Pri rozlišovaní povolania mu veľmi pomáhal jeden laik, pán Jan Tyranovsky, opravdivý apoštol mládeže. Už vtedy mal mladý Karol jasné povedomie o univerzálnom povolaní všetkých kresťanov k svätosti a o nezastupiteľnej úlohe laikov v poslaní Cirkvi.

Kňazské svätenie prijal 1. novembra 1946. Na druhý deň, v sugestívnej atmosfére krypty sv. Leonarda v katedrále na Waweli, celebroval primičnú svätú omšu.

Neskôr ho poslali do Ríma, aby si doplnil teologické vzdelanie. Stal sa študentom Teologickej fakulty na Pápežskej dominikánskej univerzite Angelicum. Tu usilovne čerpal z prameňa zdravej kresťanskej náuky a taktiež zažil prvé stretnutie so živosťou a bohatstvom univerzálnej Cirkvi v určitej privilegovanej situácii, ktorú mu ponúkal život za ,,železnou oponou.“ Do tohto obdobia spadá aj stretnutie Karola Wojtyłu s pátrom Piom z Pietrelčiny.

V júni roku 1948 obhájil svoju doktorskú prácu a vrátil sa do Krakova, aby začal svoju pastoračnú činnosť ako kaplán. Vo svojej kňazskej službe sa daroval s nadšením a veľkorysosťou. Keď sa habilitoval na docenta, začal vyučovať na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity a po jej zrušení na fakulte kňazského seminára v Krakove a na Katolíckej univerzite v Lubline.

Roky, ktoré strávil medzi mladými, mu umožnili poznať do hĺbky nepokoj ich srdca a ako kňaz sa pre nich stal nielen učiteľom, ale aj duchovným sprievodcom a priateľom.

Vo veku 38 rokov bol vymenovaný za pomocného biskupa Krakovskej diecézy. Biskupskú vysviacku prijal 28. septembra 1958 z rúk arcibiskupa Eugeniusza Baziaka. V roku 1964 bol vymenovaný za arcibiskupa Krakova a Pavol VI. ho 26. júna 1967 kreoval za kardinála.

Ako pastier Krakovskej diecézy si okamžite získal vážnosť ako človek neoblomnej a odvážnej viery, blízky ľuďom a ich problémom.

V diskusiách sa prejavoval ako ten, ktorý je schopný načúvať a viesť dialóg. Nikdy nepodliehal kompromisom, ale hájil pred všetkými primát Boha a Krista ako základ pravého humanizmu a ako prameň neodňateľných práv ľudskej osoby. Vzbudzoval lásku v srdciach svojich diecéznych veriacich, požíval úctu spolubratov v biskupskej službe a vyvolával obavy u tých, ktorí v ňom videli protivníka.

16. októbra 1978 bol zvolený za pápeža a biskupa Ríma a prijal meno Ján Pavol II. Svojím pastierskym srdcom, plne darovaným veci Božieho kráľovstva, objímal celý svet. Kristova láska ho viedla k tomu, aby navštevoval rímske farnosti a aby zvestoval evanjelium vo všetkých prostrediach. Ona bola hnacím motorom jeho nespočetných apoštolských ciest na rozličné kontinenty, na ktoré sa podujal, aby posilnil vo viere veriacich v Krista, aby potešil zarmútených a skleslých a taktiež, aby priniesol posolstvo zmierenia medzi kresťanské cirkvi a budoval mosty priateľstva medzi veriacimi v jedného Boha a ľuďmi dobrej vôle.

Jeho žiarivý učiteľský úrad nemal iný cieľ, než vždy a všade hlásať Krista, jediného Spasiteľa človeka.

Vo svojom neobyčajnom misionárskom zápale mal obrovskú lásku k mladým ľuďom. Zaviedol tradíciu zvolávania svetových dní mládeže, ktoré mali pre neho cieľ zvestovať novým generáciám Ježiša Krista a jeho evanjelium a urobiť tak z mladých ľudí protagonistov vlastnej budúcnosti a spolupracovníkov pri vytváraní lepšieho sveta.

Jeho starostlivosť ako pastiera celej Cirkvi sa prejavila zvolaním početných zasadnutí biskupskej synody, zriaďovaním nových diecéz a cirkevných administratívnych oblastí, promulgovaním Kódexu kánonického práva latinského obradu a Kódexu kánonov východných cirkví, vydávaním encyklík a apoštolských exhortácií. Aby umožnil Božiemu ľudu prežiť okamihy intenzívnejšieho duchovného života, vyhlásil Jubilejný rok vykúpenia, Mariánsky rok, Rok Eucharistie a Veľké Jubileum roku 2000.

Strhujúci optimizmus založený na dôvere v Božiu prozreteľnosť poháňal Jána Pavla II., ktorý prežil tragickú skúsenosť dvoch diktatúr, pokus o atentát 13. mája 1981 a ktorý bol v posledných rokoch života ťažko fyzicky skúšaný napredovaním choroby, pozerať vždy na horizont nádeje. Vyzýval ľudí, aby rúcali múry rozdelenia, aby nepodliehali rezignácii, ale naopak, aby sa vydali smerom k duchovnej, morálnej a materiálnej obnove.

Svoj dlhý a plodný pozemský život zavŕšil v Apoštolskom paláci vo Vatikáne v sobotu 2. apríla 2005 na vigíliu Nedele ,,in Albis“, ktorú on sám nazval Nedeľou Božieho milosrdenstva. Slávnostné pohrebné obrady sa konali na Námestí sv. Petra 8. apríla 2005.

Dojemné svedectvo o dobre, ktoré vykonal, bolo potvrdené účasťou mnohých delegácií prichádzajúcich z celého sveta a miliónmi mužov a žien, veriacich a neveriacich, ktorí v ňom spoznali zreteľné znamenie Božej lásky k ľudstvu. Za svätého bol vyhlásený spolu s pápežom Jánom XXIII. 27. apríla 2014 na Námestí sv. Petra v Ríme. Kanonizoval ich pápež František za prítomnosti emeritného pápeža Benedikta XVI.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X