Farnosť sv. Štefana Uhorského

ROGITO (Úradný dokument, pozn. prekl.) PRI ZBOŽNOM ODCHODE DO VEČNOSTI JEHO SVÄTOSTI FRANTIŠKA

SMRŤ, ULOŽENIE A POCHOVANIE FRANTIŠKA ZOSNULÉHO V PÁNOVI

Ako pútnik nádeje, sprievodca a spoločník na ceste k veľkému cieľu, ku ktorému sme všetci povolaní – k nebu –, prešiel milovaný pastier Cirkvi František z tohto sveta k Otcovi 21. apríla Jubilejného roka 2025 o 7.35 ráno, keď svetlo Veľkej noci osvetľovalo druhý deň oktávy – Pondelok vo Veľkonočnej oktáve. Celé kresťanské spoločenstvo, najmä chudobní, vzdávalo vďaky Bohu za dar jeho služby, vykonávanej s odvahou a vernosťou Evanjeliu a mystickej Nevesty Kristovej.

Pápež František bol 266. pápežom. Jeho pamiatka zostáva v srdci Cirkvi i celého ľudstva.

Jorge Mario Bergoglio, bol zvolený za pápeža 13. marca 2013, narodil sa v Buenos Aires 17. decembra 1936 piemontským prisťahovalcom: jeho otec Mario bol účtovník a zamestnanec železníc, matka Regina Sivori sa starala o domácnosť a výchovu piatich detí. Po získaní diplomu chemického technika sa rozhodol pre kňazstvo. Najskôr vstúpil do diecézneho seminára a 11. marca 1958 začal noviciát v Spoločnosti Ježišovej. Humanitné štúdiá absolvoval v Čile, po návrate do Argentíny v roku 1963 získal titul z filozofie na kolégiu svätého Jozefa v San Miguel. Pôsobil ako profesor literatúry a psychológie na kolégiách Nepoškvrnenej v Santa Fé a Spasiteľa v Buenos Aires. Kňazskú vysviacku prijal 13. decembra 1969 z rúk arcibiskupa Ramóna Josého Castellana, 22. apríla 1973 zložil večné sľuby v Spoločnosti Ježišovej. Bol magistrom novicov vo Ville Barilari v San Miguel, profesorom na teologickej fakulte, konzultorom provincie a rektorom kolégia. Dňa 31. júla 1973 bol vymenovaný za provinciála jezuitov v Argentíne. Po roku 1986 strávil niekoľko rokov v Nemecku, kde dokončoval doktorát. Po návrate do Argentíny si ho kardinál Antonio Quarracino vybral za blízkeho spolupracovníka. Dňa 20. mája 1992 ho Ján Pavol II. vymenoval za titulárneho biskupa Aucy a pomocného biskupa Buenos Aires. Ako svoje biskupské heslo si zvolil Miserando atque eligendo a do erbu vložil kristogram IHS – symbol Spoločnosti Ježišovej. Dňa 3. júna 1997 bol menovaný za koadjútora arcibiskupa Buenos Aires a po smrti kardinála Quarracina sa 28. februára 1998 stal arcibiskupom, primasom Argentíny, ordinárom pre veriacich východných obradov v krajine a veľkým kancelárom Katolíckej univerzity. Ján Pavol II. ho kreoval kardinálom na konzistóriu 21. februára 2001 s titulom svätého Roberta Bellarmina. V októbri toho istého roka bol generálnym relátorom 10. riadneho zasadnutia Synody biskupov.

Vo svojej arcidiecéze bol jednoduchým a veľmi obľúbeným pastierom, ktorý ju precestoval celú – často metrom a autobusom. Býval v byte a večeru si varil sám, pretože sa cítil byť jedným z ľudí.

Po rezignácii Svätého Otca Benedikta XVI. ho kardináli zhromaždení na konkláve zvolili za pápeža 13. marca 2013. Prijal meno František, lebo podľa príkladu svätého z Assisi chcel mať predovšetkým na srdci najchudobnejších. Z loggie požehnaní sa predstavil slovami: „Bratia a sestry, dobrý večer! A teraz začnime túto cestu: biskup a ľud. Cestu Cirkvi v Ríme, ktorá predsedá v láske všetkým cirkvám. Cestu bratstva, lásky a dôvery medzi nami.“ A keď sklonil hlavu, povedal: „Prosím vás, modlite sa k Pánovi, aby ma požehnal: modlitbu ľudu, ktorý prosí o požehnanie pre svojho biskupa.“ Dňa 19. marca, na slávnosť svätého Jozefa, oficiálne začal svoju Petrovskú službu.

Pápež František, ktorý bol vždy pozorný voči posledným a spoločnosťou vylúčeným, sa po zvolení rozhodol bývať v Dome svätej Marty, lebo nedokázal byť bez kontaktu s ľuďmi. Od svojho prvého Štvrtka svätého týždňa slávil Omšu na Pamiatku Pánovej večere mimo Vatikánu – zakaždým vo väzniciach, v centrách pre postihnutých alebo závislých. Kňazom odporúčal, aby boli vždy pripravení udeľovať sviatosť zmierenia, aby mali odvahu vyjsť zo sakristií hľadať stratenú ovečku a aby kostoly držali otvorené pre tých, ktorí túžia po stretnutí s Božou tvárou.

Petrovskú službu vykonával s neúnavnou oddanosťou v prospech dialógu s moslimami a predstaviteľmi iných náboženstiev, ktorých pozýval na spoločné modlitby a podpisoval spoločné vyhlásenia podporujúce súlad medzi príslušníkmi rôznych vierovyznaní – napríklad Dokument o ľudskom bratstve, podpísaný 4. februára 2019 v Abú Zabí s veľkým sunnitským imámom Ahmadom al-Tajíbom. Jeho láska k posledným, starším a deťom ho viedla k zavedeniu Svetových dní chudobných, starých rodičov a detí. Zaviedol aj Nedeľu Božieho slova.

Viac než ktorýkoľvek z jeho predchodcov rozšíril kardinálsky zbor: na desiatich konzistóriách kreoval 163 kardinálov – z toho 133 voličov a 30 nevoličov – pochádzajúcich zo 73 krajín, z ktorých 23 dovtedy nemalo vlastného kardinála. Zvolal päť zasadnutí Synody biskupov: tri riadne – o rodine, mladých a synodalite, jednu mimoriadnu – taktiež o rodine – a jednu osobitnú pre panamazonský región.

Jeho hlas sa viackrát ozval na obranu nevinných. Počas pandémie Covid-19 sa 27. marca 2020 večer sám modlil na prázdnom Námestí svätého Petra, ktorého kolonáda symbolicky objímala Rím i svet, za ľudstvo vystrašené a ranené neznámou chorobou. Posledné roky jeho pontifikátu boli poznačené častými výzvami za mier a proti „tretej svetovej vojne po častiach“, ktorá zasiahla mnohé krajiny – najmä Ukrajinu, ale aj Palestínu, Izrael, Libanon či Mjanmarsko.

Po hospitalizácii 4. júla 2021, ktorá trvala desať dní, pre operáciu v nemocnici Gemelli sa František 14. februára 2025 vrátil do tej istej nemocnice, kde strávil 38 dní kvôli obojstrannému zápalu pľúc. Po návrate do Vatikánu prežil posledné týždne života v Dome svätej Marty a až do konca sa so zanietením venoval Petrovej službe, hoci ešte nebol úplne uzdravený. Na Veľkonočnú nedeľu, 20. apríla 2025, sa naposledy ukázal na loggii Baziliky svätého Petra a udelil slávnostné požehnanie Urbi et Orbi.

Učiteľský úrad pápeža Františka bol veľmi bohatý. Svedčil o jednoduchom a pokornom štýle založenom na otvorenosti pre misiu, apoštolskej odvahe a milosrdenstve. Starostlivo sa vyhýbal nebezpečenstvu sebastrednosti a duchovnej svetskosti v Cirkvi. Svoj apoštolský program predstavil v exhortácii Evangelii gaudium (24. november 2013). Medzi hlavné dokumenty patria štyri encykliky: Lumen fidei (29. jún 2013) o viere v Boha; Laudato si’ (24. máj 2015) o ekológii a zodpovednosti ľudstva za klimatickú krízu; Fratelli tutti (3. október 2020) o ľudskom bratstve a sociálnom priateľstve; a Dilexit nos (24. október 2024) o úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Promulgoval sedem apoštolských exhortácií, 39 apoštolských konštitúcií, množstvo apoštolských listov – väčšinu vo forme motu proprio, dve buly vyhlásenia Svätých rokov, ako aj katechézy pri generálnych audienciách a príhovory po celom svete. Zriadil Sekretariáty pre komunikáciu a ekonomiku, Dikastériá pre laikov, rodinu a život, ako aj pre službu integrálnemu ľudskému rozvoju. Rímsku kúriu reformoval vydaním apoštolskej konštitúcie Praedicate Evangelium (19. marec 2022). Zmenil kánonický proces vyhlasovania neplatnosti manželstva v CCEO a CIC (Mitis et misericors Iesus a Mitis Iudex Dominus Iesus) a sprísnil legislatívu týkajúcu sa zločinov klerikov voči maloletým a zraniteľným osobám (Vos estis lux mundi).

Pápež František zanechal všetkým obdivuhodné svedectvo ľudskosti, svätosti života a univerzálneho otcovstva.

⸻

TELO SVÄTÉHO OTCA FRANTIŠKA

ŽIL 88 ROKOV, 4 MESIACE A 4 DNI.

CELEJ CIRKVI PREDSEDAL 12 ROKOV, 1 MESIAC A 8 DNÍ.

Nech vždy žiješ v Kristovi, Svätý Otče!

(Svedkovia obradov a pochovania…)