Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Farnosť

História | Sviatosti | Pastorácia

Kostol sv. Štefana - farský | Kostol Sedembolestnej Panny Márie - filiálny | Kaplnky, kríže sochy

Patrón farnosti: sv. Štefan, uhorský kráľ (liturgická spomienka 16. augusta)

Štefan, inak nazývaný Vajk, bol synom maďarského vojvodu Gejzu1 a Sarolty, dcéry sedmohradského kniežaťa. Narodil sa v Maďarsku v Ostrihome.2 Presný rok jeho narodenia nie je známy. Niektoré pramene uvádzajú rok 969, iné 975 a ďalšie 977. Podobne neistý je aj rok jeho krstu a meno krstiteľa. Viacerí historici sa zhodujú, že Štefana pokrstil kňaz passovského biskupstva, ktorého poveril biskup Pilgrim. Sviatosť birmovania mu pravdepodobne udelil pražský biskup sv. Vojtech. Štefan už od svojej mladosti prejavoval vlastnosti dobrého panovníka: bol inteligentný, so širokým rozhľadom, rozvážny pri rozhodovaní, ale dôsledný a energický pri uskutočňovaní rozhodnutí.3 Vo veku 26 rokov sa oženil s Gizelou,4 sestrou nemeckého cisára Henricha II. Uhorským panovníkom sa stal v roku 997 po smrti svojho otca Gejzu. Štefan zjednotil maďarský národ politicky, občiansky a položil solídne základy kresťanstva a kresťanskej kultúry vo svojom štáte. Po cirkevnoprávnej stránke celé územie rozdelil na desať diecéz, z čoho boli dve arcibiskupstvá a osem biskupstiev. Zakladal kláštory a na vidieku pre každých desať obcí dal postaviť jeden kostol. Jeho najbližšími spolupracovníkmi boli benediktíni.5

V roku 1000 navštívil Rím biskup Astrik – Anastázius s prosbou udeliť Štefanovi kráľovskú korunu. Pápež Silvester II.6 po následnej dohode s cisárom Ottom III. súhlasil7 a poslal Štefanovi kráľovskú apoštolskú korunu s titulom apoštolský kráľ.8 Na Vianoce v tom istom roku bol ostrihomským arcibiskupom Dominikom v Ostrihome slávnostne korunovaný za uhorského kráľa a neskoršie aj jeho manželka Gizela. Ako kráľ zdvojnásobil svoju apoštolskú horlivosť v upevňovaní Cirkvi v celej svojej krajine. Sám dozeral na predstavených i na ľud, navštevoval biskupstvá i kláštory, často aj preoblečený. Horlivých odmeňoval, ľahostajných trestal a dbal o to, aby všade vládol kresťanský poriadok.9

V roku 1002 sa mu narodil syn Otto, ktorý zakrátko zomrel a v roku 1007 syn Imrich, ktorý sa mal stať jeho nástupcom.10 Štefan chcel, aby sa z jeho syna Imricha stal príkladný kresťanský vladár, ktorý by po ňom viedol a všestranne zveľaďoval krajinu. Preto ho zveril na výchovu sv. Gerardovi, prvému csanádskemu biskupovi.11 Keďže už v roku 1031 chcel Imrichovi odovzdať správu krajiny, dal pre neho zostaviť desať pravidiel ideálneho kresťanského kráľa: De Institutione morum ad Emericum Ducem. No Imrich pred korunovaním pri poľovačke utrpel vážne zranenie a šesť dní pred korunovaním v dvadsiatom štvrtom roku svojho života zomrel.12 Štefana veľmi zronila nečakaná smrť jeho syna, do ktorého vkladal veľké nádeje. Posledné roky jeho života mu strpčovali intrigy príbuzných, ktorí sa usilovali zaistiť si následníka trónu.13 Kráľ za svojho nástupcu povolal synovca, ktorého časť šľachty neprijala, čo spôsobilo po Štefanovej smrti v Uhorsku obdobie bojov a nepokojov.14 Šesťdesiatdeväťročný uhorský kráľ Štefan zomrel 15. augusta 1038 v Ostrihome.15 Pochovaný bol v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár), v bazilike, ktorú dal vybudovať za svojho života. Za svätého bol vyhlásený v roku 1083 pápežom Gregorom VII. spolu so svojím synom Imrichom, biskupom Gerardom a s Andrejom – Svoradom a Benediktom. Jeho manželka Gizela sa uctieva ako blahoslavená.16 V Uhorsku sa v minulosti sviatok sv. Štefana slávil 20. augusta. Po liturgickej reforme sa slávi 16. augusta.17 Je zobrazovaný ako panovník pokročilého veku, s korunou na hlave, so žezlom alebo mečom. Často býva pri ňom znázorňovaný aj syn Imrich.18 Tiež ho zobrazujú v kráľovskom rúchu so zástavou a štítom. Jeho individuálne atribúty sú: 1. Dvojitý kríž alebo tzv. metropolitný kríž, ktorý pripomína, že dostal od pápeža titul apoštolského kráľa. 2. Zástava s obrazom Panny Márie.19

Najstaršie znázornenie sv. Štefana je na uhorskom korunovačnom plášti z roku 1031 (Vatikánska knihovňa).20

1 Porov. ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Bratislava: Vydavateľstvo Tatran, 1991, s. 402.

2 Porov. RUSINA, I., ZERVAN, M.: Životy svätých Ikonografia. Bratislava: Vydavateľstvo FVU, 1994, s.163.

3 Porov. ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom, s. 402.

4 Porov. SCHAUBER, V., SCHINDLER, H. M.: Rok se svatými. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1994, s. 427.

5 Porov. ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom, s. 403.

6 Porov. RUSINA, I., ZERVAN, M.: Životy svätých Ikonografia, s. 163.

7 Porov. ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom, s. 403.

8 Porov. RUSINA, I., ZERVAN, M.: Životy svätých Ikonografia, s. 163.

9 Porov. MEČIAR, K.: Životy víťazov 3. Bratislava: LÚČ, 1998, s. 315.

10 Porov. RUSINA, I., ZERVAN, M.: Životy svätých Ikonografia, s. 163.

11 Porov. ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom, s. 403.

12 Porov. MEČIAR, K.: Životy víťazov 3, s. 316.

13 Porov. ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom, 1991, s. 403.

14 Porov. FLORENTOVÁ, H., KOPECKÝ, V.: Kresťanské nebo, svätci v umení a legendách. Bratislava: Mladé letá, 1995, s. 110.

15 Porov. MEČIAR, K.: Životy víťazov 3, s. 317.

16 Porov. ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom, s. 403.

17 Porov. MEČIAR, K.: Životy víťazov 3, s. 317.

18 Porov. FLORENTOVÁ, H., KOPECKÝ, V.: Kresťanské nebo, svätci v umení a legendách, s. 110.

19 Porov. RUSINA, I., ZERVAN, M.: Životy svätých Ikonografia, s.163.

20 Porov. SCHAUBER, V., SCHINDLER, H. M.: Rok se svatými, s. 428.

Farský kostol sv. Štefana, uhorského kráľa (Oslany)

Medzi dôležité architektonické – sídlištné prvky, ktoré navonok dotvárali charakteristický obraz jednotlivých dedín už vo včasnom stredoveku, patrili aj cirkevné stavby a iné kultové zariadenia, ktoré sú formálne odlišné od ostatných obytných a iných budov. Spravidla boli umiestnené v strede dedín na terénnych alebo iných prírodných vyvýšeninách.1

Kostol sv. Štefana, uhorského kráľa, sa nachádza v Oslanoch na Námestí slobody.2 Stojí na mieste prvého gotického kostola, spomínaného už v roku 1332. Je pôvodne neskorogotický z roku 1495, barokovo obnovený v roku 1756 – 1768 a prestavaný v roku 1795. Z neskorogotickej stavby je časť obvodových múrov a veža pojatá do barokovej dispozície. Je to jednoloďová rozsiahla baroková stavba s polygonálne zakončeným presbytériom, spevnená dvoma opornými piliermi a pruskými klenbami, zbiehajúcimi sa do konkávnych nástenných pilierov. Staršia, v jadre gotická veža, pôvodne prestavaná, bola pri barokovej obnove vtiahnutá do pôdorysu konkávne riešenej prehýbanej fasády a členená nárožnými pilastarmi a francúzskymi oknami s balustrádou v parapete. Nad vstupným portálom sa nachádza nika s barokovou sochou Boha Otca.3 Na priečelí chrámu stojí vysoká veža s medenou strechou v tvare pyramídy. Na veži sa nachádzajú vežové hodiny na elektrický pohon z roku 1969. Pod sakristiou kostola je krypta rodiny Tagányi.4 Približné rozmery kostola sú: dĺžka – 46 m, šírka – 16,5 m, výška lode – 20 m a približná výška veže 55 m.

HLAVNÝ OLTÁR SV. ŠTEFANA: Neskorobarokový z druhej polovice XVIII. storočia, s kombináciou polychromovanej drevorezby a muriva. Na menze je vysoké tubernákulum s anjelmi. V strede je obraz sv. Štefana, uhorského kráľa, obetujúceho uhorskú korunu Panne Márii. Je to olejomaľba na plátne z XIX. storočia.5 Hlavný oltár bol obnovený v XX. storočí6 a namiesto nástavca nad tabernákulom bola umiestnená drevená socha Piety pochádzajúca z XIX. storočia.7

BOČNÉ OLTÁRE: Pravý bočný oltár je zasvätený sv. Jánovi Nepomuckému. Tvorí ho stĺpová architektúra v strede s nikou, v ktorej je umiestnená socha sv. Jána Nepomuckého v kanonickom oblečení, s krížom v ruke a s mučeníckou palmou.

Vo vrchnej časti oltára je namaľovaný obraz Najsvätejšej Trojice. Po stranách je umiestnená mladšia socha sv. Jozefa a sv. Antona Paduánskeho.8

Ľavý bočný oltár je zasvätený Panne Márii Lurdskej. Uprostred oltára je znázornená lurdská jaskyňa s Pannou Máriou a sv. Bernadettou. Po stranách sú umiestnené staršie sochy sv. Petra a Pavla, ktoré zrejme pochádzajú z niektorého staršieho oltára.9

KAZATEĽNICA: Neskorobaroková z druhej polovice XVIII. storočia s polychromovanou drevorezbou. Taktiež ju tvorí rokajový a festónový dekor. Na parapete rečnišťa sa nachádza reliéf Kázania zástupom z Petrovej loďky, Zázračného rozmnoženia chleba na púšti a Rozsievača. Na vrchole baldachýnu je umiestnená socha postavy Dobrého Pastiera.10 Oltáre aj kazateľnicu zhotovil rezbár Drozd z Novák.11

LAVICE: Barokové pochádzajúce z XVIII. storočia, vyrobené z dreva. Čelné dosky lavíc sú s vystupujúcimi poľami. Bočnice majú esovitý tvar.12

PARAMENTÁR: Klasicistický z poslednej tretiny XVIII. storočia, taktiež vyrobený z dreva. Dvierka má dekorované festónmi, v strednej časti s kľačadlom a v hornej časti s krížom.13 Luisézny paramentár s rokokovým baldachýnom a s krucifixom je zasa umiestnený v sakristii kostola.14

ZVONY: Najstarší veľký zvon, ktorý pochádzal z roku 1498, bol zrekvírovaný v prvej svetovej vojne.15

PRVÝ ZVON: V súčasnosti najstarší zvon je z roku 1870, s hmotnosťou cca 400 kilogramov. Bol odliaty A . Littmannom a C. Krausom v Banskej Bystrici a zasvätený je Panne Márii Nepoškvrnenej, o čom svedčí aj nápis na zvone:

„S. MARIA VIRGO IMMACULATA TE KONCEPTA ORA PRO NOBIS

REFUSA PER A. LITTMANN C. KRAUSA“16

DRUHÝ ZVON: Je najväčší s hmotnosťou 780 kilogramov, pochádza z roku 1924. Jeho patrón je svätec s knihou a palmou. Na zvone sa nachádza nápis:

„Z MILODAROV RIM. KATH. VERIACICH FARNOSTI OSLIANSKEJ

LIATY V TRNAVE A. KURBEL 1924“17

TRETÍ ZVON: Pochádza tiež z roku 1924 a je zasvätený Ježišovi Kristovi. Jeho hmotnosť je 280 kilogramov a má takýto nápis:

„Z MILODAROV R. K. VERIACICH FARNOSTI OSLIANSKEJ

LIAL ALOJZ KURBEL V TRNAVE 1924“18

Okrem údajov o požehnaní zvonov, ktoré sú na samotných zvonoch, sa zachovali aj ďalšie dva písomné údaje a to z diela Usporiadanie farnosti a farárov arcidiecézy Ostrihomskej, kde sa píše, že dňa 6. septembra 1689 Blasius Jaklin, generálny vikár, po povzbudení veriacich požehnal zvony.19 Druhý záznam je v Historii domus III., kde sa uvádza, že zvony z roku 1924 boli požehnané 16. apríla 1924 Antonom Mišenkom, prievidzským farárom.20

ORGAN: Nachádza sa na chóre v zadnej časti kostola. Pri jeho oprave v máji 1933 sa našiel na ňom nápis tohto znenia: „ORGAN TENTO JE SKLADANÝ ROKU 1856, KTORÉHO VRCHNÝ KORPUS ZO STARÉHO ORGANU POZOSTÁVA.“21 Prestaval ho Samuel Vágner. Nový organ kuželopneumatický bol zakúpený vo firme Organa v Kutnej Hore. Má dva manuále plus pedál. Dispozíciu organa navrhol profesor Šimko Juhás a prospekt navrhol Dr. E. Závarský.22 Organ bol postavený v rokoch 1958 – 1961.23 Jeho posledná rekonštrukcia sa vykonala v júli a auguste v roku 2000.24 Na chóre sú dva obrazy, ktoré zobrazujú Nanebovzatie Panny Márie a svätého Jána Nepomuckého – ako spovedá kráľovnú. Pod chórom je v kaplnke drevený oltár s bohatou umeleckou rezbou.25

Dnes už chýbajúcou súčasťou kostola bola aj PLASTIKA MADONY: Neskorogotická z 80–tych rokov XV. storočia z niekdajšieho krídlového oltára.26 Jej rozmery boli: výška 97 cm a šírka 35 cm.27 Predstavuje stojacu Madonu, držiacu na rukách Ježiška, odetú do dlhých šiat, cez ktoré je prehodený plášť zachytený pod ľavou rukou a na bruchu prehnutý. Táto plastika je polychrómovanou drevorezbou reštaurovanou v rokoch 1970 – 1971 akademickým maliarom M. Štalmachom.28 Odcudzená bola v noci z 31. mája na 1. júna 1980.29

1 Porov. SOKOLOVSKÝ, L.: Správa stredovekej dediny na Slovensku, s. 201.

2 Porov. http://www.oslany.sk/, 26. 10. 2005.

3 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Súpis pamiatok na Slovensku 2, K–P. Bratislava: Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, Obzor, 1968, s. 437.

4 Porov. OPAČITÝ, A.: Kronika obce Oslany 1981, s. 24; 34.

5 Porov. BALAŠA, G.: Hnuteľné pamiatky stredoslovenského kraja v štátnych zoznamoch. Banská Bystrica: Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, 1970, s. 262.

6 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Súpis pamiatok na Slovensku 2, K–P, s. 437.

7 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 71.

8 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 71.

9 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 71.

10 Porov. BALAŠA, G.: Hnuteľné pamiatky stredoslovenského kraja v štátnych zoznamoch, s. 262.

11 Porov. http://www.oslany.sk/, 26. 10. 2005.

12 Porov. BALAŠA, G.: Hnuteľné pamiatky stredoslovenského kraja v štátnych zoznamoch, s. 262.

13 Porov. BALAŠA, G.: Hnuteľné pamiatky stredoslovenského kraja v štátnych zoznamoch, s. 262.

14 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Súpis pamiatok na Slovensku 2, K–P, s. 437.

15 Porov. OPAČITÝ, A.: Kronika obce Oslany 1981, s. 23.

16 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 71–72.

17 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 71–72.

18 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 71–72.

19 Porov. NÉMETHY, L.: Series Parochiarum et Parochorum Archi–Dioecesis Strigoniensis, s. 668.

20 Porov. Rok 1924. In: Historia domus III.

21 Porov. OPAČITÝ, A.: Kronika obce Oslany 1981, s. 27.

22 Porov. ZAREVÚCKY, A.: Katalóg organov, strojopis. In: Knižnica Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Badíne, s. 28.

23 Porov. OPAČITÝ, A.: Kronika obce Oslany 1981, s. 34.

24 Porov. Rok 2000. In: Historia domus III.

25 Porov. OPAČITÝ, A.: Kronika obce Oslany 1981, s. 24; 27; 34.

26 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Súpis pamiatok na Slovensku 2, K–P, s. 437.

27 Porov. PÁRNIČAN, P.: Gotická rezba stredoslovenských banských miest, Hornej Nitry a Turca. Kraków: Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 2005, s. 182.

28 Porov. Spravodaj Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Bratislava stredisko Banská Bystrica, 14. Bratislava: SUPSOP, 1973, s. 126–175.

29 Porov. Rok 1980. Odcudzenie sochy. In: Historia domus III.

 

 Filiálny kostol Sedembolestnej Panny Márie (Lubianka)

 

Základný kameň kostola Sedembolestnej Panny Márie na Ľubianke bol požehnaný 8. augusta 2004. Kameň a pozemok požehnal Jaroslav Kadlec, dekan z Partizánskeho.1 Kostol Sedembolestnej Panny Márie na Ľubianke spolu s oltárom konsekroval Mons. Rudolf Baláž, banskobystrický diecézny biskup, dňa 4. septembra 2005 za účasti kňazov a veľkého množstva Božieho ľudu.2 Kostol bol postavený za 13 mesiacov z darov Biskupského úradu v Banskej Bystrici, Obecného úradu v Oslanoch a príspevkov veriacich. Spolu bolo preinvestovaných 2 260 000 Sk.3 Táto neveľká, moderná stavba kostola, má kapacitu 55 miest. Celá výstavba nového kostola bola zrealizovaná v čase pôsobenia farára Pavla Párničana.4

ZÁKLADNÝ KAMEŇ: Na čiernom mramore základného kameňa je vyrytý nápis tohto znenia: „ZÁKLADNÝ KAMEŇ KAPLNKY SEDEMBOLESTNEJ P. MÁRIE NA ĽUBIANKE; OSLANY – ĽUBIANKA 8. AUGUSTA 2004.“5

LITURGICKÉ ZARIADENIE a LAVICE: oltár, ambona, bohostánok, sedes, ako i lavice sú vyrobené z dreveného materiálu.

KALICH: Kalich je pozlátený a darovala ho obec Oslany. Na spodnej časti kalicha je nápis: „KAPLNKA SEDEMBOLESTNEJ PANNY MÁRIE“, znázornený erb obce, miesto a dátum konsekrácie: „ĽUBIANKA – VENUJE OBEC OSLANY – 4. 9. 2005.“6

ZVON: Má 80 kg. Bol odliaty Michalom Trvalcom a jeho spoločníkmi vo firme ZVONEX v Žarnovickej Hute. Na zvone je znázornený obraz Sedembolestnej Panny Márie z nápisom: „SEDEMBOLESTNÁ PANNA MÁRIA, ORODUJ ZA NÁS“ a erb firmy, pod ktorým je nápis: „OSLANY – ĽUBIANKA RP. 2005“7

RELIKVIE: V prednej časti oltára boli počas obradu konsekrácie kostola uložené relikvie:

1. Sv. Alberta, o pravosti ktorých bol 18. júla 2005 v Ríme vydaný list zhodnoverňujúci pravosť čiastočky z kostí sv. Alberta, zakladateľa spoločnosti bratov a sestier slúžiacich chudobným. V liste sa píše, že relikvie sú umiestnené v kovovej schránke okrúhlej formy, opatrené sklom, dobre uzavreté a vo vnútri upevnené hodvábnou šnúrkou červenej farby s pečaťou.8

2. Bl. Sidónie, ľudovo Zdenky, vo svete Cecílie Schelingovej, sestry z Kongregácie sestier lásky sv. Kríža, mučenice. List pravdivosti bol vydaný postulátorom vdp. Ľudovítom Pokojným. Dosvedčuje pravosť čiastočky z kostí bl. Sidónie, ktoré sú umiestnené v kovovej schránke okrúhlej podoby, sklom uzavretej, upevnenej hodvábnou stužkou bielo – modro – červenej farby a s pečaťou.9

1 Porov. Základný kameň kaplnky Sedembolestnej Panny Márie na Ľubianke ...je položený. In: Osliansky spravodaj. Oslany: Obecný úrad Oslany, r. VI., č. 10, 2004, s. 11.

2 Porov. BALÁŽ, R.: Listina o konsekrácii kostola a oltára zo dňa 2. 9. 2005, č. 897.

3 Porov. Rok 2005. Posv. kostola. In: Historia domus III.

4 Porov. NEPŠINSKÝ, V., TURČAN, R., TURČANOVÁ, D.: S radosťou pôjdeme do domu Pánovho. Nové kostoly v Banskobystrickej diecéze. Badín: Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 2006, s. 92–93.

5 Porov. Základný kameň kostola Sedembolestnej Panny Márie na Ľubianke.

6 Porov. Kalich kostola Sedembolestnej Panny Márie na Ľubianke.

7 Porov. Zvon kostola Sedembolestnej Panny Márie na Ľubianke.

8 Porov. BOBROWSKÁ, R.: Listina o pravdivosti relikvií sv. Alberta zo dňa 18. 7. 2005, č. 592.

9 Porov. POKOJNÝ, Ľ.: Listina o pravdivosti relikvií sv. Sidónie zo dňa 6. 8. 2005.

Kaplnky, kríže, sochy

 

KAPLNKA PREBLAHOSLAVENEJ PANNY MÁRIE.

Bola postavená v roku 1878 na miestnom cintoríne. Nápis na kamennom podstavci kríža v priečelí kaplnky dosvedčuje jej zasvätenie: „CAPPELAM HANC HONORI BMV SACRAM POSVIT ET DOTAVIT PAULUS KMETH CUM CONSORTE SUA ALOYSIANATA ZSITEK GUAM 15 AUG. 1878. GEORGIUS HRIUNÁK ARCHIDIAKONUS PAROCHUS BENEDIXIT“ (preklad: Túto kaplnku k úcte Preblahoslavenej Panne Márii postavil Pavol Kmeť spolu s Alojziou Zsitnik. 15. augusta 1878 ju požehnal Juraj Hrivnák, archidiakon).1

 

KAPLNKA SV. CYRILA A METODA. 

Nachádza sa za stredným mlynom na mieste, kde predtým stála na kamennom podstavci socha Umučenia. Je z roku 1923 a bola postavená na pamiatku padlým Oslancom v I. svetovej vojne, ktorých mená sú na plechovej tabuli vo vnútri kaplnky2 a medzi ktorými je uvedené aj meno klerika Bélu Szaba. Kaplnka bola postavená z milodarov farníkov, požehnaná v septembri 1923 a zasvätená sv. Cyrilovi a Metodovi.3

 

KAPLNKA SV. FLORIÁNA.

Z príležitosti 50. výročia založenia Hasičského spolku v Oslanoch bola požehnaná kaplnka k úcte sv. Floriána – patróna požiarnikov. Kaplnku nachádzajúcu sa v plote cintorína postavil na vlastné náklady Viliam Valach, kominársky majster,4 o čom svedčí aj nápis na čelnej strane kaplnky: „DAL VYSTAVIŤ NA PAMIATKU VILEM VALACH A MANŽELKA 1924.“5 Naposledy kaplnka bola renovovaná v roku 2002 na náklady obce6 a 5. mája 2003 bola doplnená o novú sochu sv. Floriána miestnym farárom Pavlom Párničanom, ktorý ju v ten istý deň aj požehnal.7

 

PRÍCESTNÉ KAPLNKY.

Medzi Oslanmi a Čereňanmi stála prícestná kaplnka sv. Jána Nepomuckého, ktorá bola znovu postavená v roku 1932.8 Na opačnej strane, smerom na Partizánske, sa nachádzajú dve prícestné kaplnky Panny Márie, z ktorých jedna stojí na mieste, kde predtým bola socha sv. Jána (pravdepodobne Nepomuckého) a pri ceste v smere na Ľubianku je ďalší obraz Panny Márie.9 V minulosti stála prícestná kaplnka aj na rázcestí smerom od cintorína na Ľubianku.10

 

KAMENNÉ STĹPY.

Medzi farskou budovou a kostolom stojí neskorobaroková socha sv. Jána Nepomuckého z XVIII. storočia na kamennom podstavci. Renovovaná bola v roku 1941,11 taktiež v roku 2003 akademickým sochárom Dušanom Hagarom. Podľa Pamiatkového úradu s určitou pravdepodobnosťou môže byť jej autorom známy kremnický sochár Dionýz Stanetti.12

Pred kostolom stoja dva stĺpy – mariánsky a sv. Jozefa. Mariánsky stĺp barokovo – klasicistický pochádza z 2. polovice XVIII. storočia. Renovovaný bol v roku 1907.13 Táto informácia o renovácii je vrytá v spodnej časti Mariánskeho stĺpa: „RENOVATA 1907.“14

Stĺp sv. Jozefa pestúna je barokovo klasicistický z 2. polovice XVIII. storočia, pendant predošlého, na vysokom korintskom stĺpe, postavenom na stupňovitej pilierovej báze s novšou sochou svätca.15 V spodnej časti stĺpu sa nachádza latinský názov tohto znenia: „HANC STATUAM ENEXIT IN HONOREM ST. JOSEPHUS, JOSEPHUS DIVIS 1907.“16 (Preklad: Túto sochu postavil ku cti sv. Jozefa, Jozef Divis 1907). Obe sochy sú evidované v súpise kultúrnych pamiatok na Slovensku.17

 

KRÍŽE.

Pri kostole stojí misijný kríž s nápisom: „SPAS DUŠU SVOJU.“ Na vertikálnom ramene sú napísané roky svätých misií vo farnosti Oslany: „ SV M 1911; 1937; 1946; 1950; 2000.“18

Slovenský dvojkríž bol postavený v jubilejnom roku 2000 na vrchole Žarnova. Je 6 metrov vysoký a 4 metre široký. Bol požehnaný 15. septembra 2000 banskobystrickým diecéznym biskupom Mons. Rudolfom Balážom, čo je zaznačené aj na pamätnej tabuli pod krížom: „KRÍŽ BOL POSTAVENÝ 6. 9. 2000 OBČANMI OSLIAN A ĽUBIANKY K VEĽKÉMU JUBILEU 2000, AKO SYMBOL KRESŤANSKEJ VIERY, SLOVENSKEJ ŠTÁTNOSTI A NÁRODNEJ IDENTITY. POŽEHNANÝ BOL 15. 9. 2000 BANSKOBYSTRICKÝM BISKUPOM MONS. RUDOLFOM BALÁŽOM. S VĎAKOU STAROSTA OBCE OSLANY. SEDEMBOLESTNÁ PANNA MÁRIA, ORODUJ ZA NÁS.“19

1 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 106.

2 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 106.

3 Porov. OPAČITÝ, A.: Kronika obce Oslany 1981, s. 25.

4 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 106.

5 Porov. Kaplnka sv. Floriána v plote cintorína v Oslanoch.

6 Porov. PÁRNIČAN, P.: Kaplnka Sv. Floriána. In: Osliansky spravodaj. Oslany: Obecný úrad Oslany, r. III., č. 6, 2002, s. 8.

7 Porov. PÁRNIČAN, P.: Sv. Florián opäť v kaplnke. In: Osliansky spravodaj, r. V., č. 8., 2003, s. 8.

8 Porov. OPAČITÝ, A.: Kronika obce Oslany 1981, s. 27.

9 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 106.

10 Porov. OPAČITÝ, A.: Kronika obce Oslany 1981, s. 27.

11 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Súpis pamiatok na Slovensku 2, K–P, s. 437.

12 Porov. PÁRNIČAN, P.: Sv. Ján Nepomucký. In: Osliansky spravodaj, r. V., č. 8., 2003, s. 8.

13 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Súpis pamiatok na Slovensku 2, K–P, s. 437.

14 Porov. Mariánsky stĺp pred kostolom sv. Štefana, kráľa v Oslanoch.

15 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Súpis pamiatok na Slovensku 2, K–P, s. 437.

16 Porov. Stĺp sv. Jozefa pred kostolom sv. Štefana, kráľa v Oslanoch.

17 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 106.

18 Porov. Misijný kríž pri kostole sv. Štefana, kráľa v Oslanoch.

19 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 106.


Prameň: Š. Hýrošš, Dejiny farnosti Oslany, Badín 2006.

Zavrieť   X

František z Assisi, diakon, zakladateľ rehole františkánov

Svätý

Sviatok: 4. október

* asi 1181 Assisi, Taliansko

† 3. október 1226 kostol Porciunkula, dnes bazilika Santa Maria degli Angeli pri Assisi

Atribúty: vlk, vtáky

Význam mena: slobodný (zast. nem.) alebo malý Francúz (francesco – z tal.)

Patronát: Patrón Talianska, ekológov, obchodníkov, chudobných, chromých, slepých, väzňov, stroskotancov, tkáčov, obchodníkov so súknom, krajčírov, sociálnych pracovníkov, ochrancov životného prostredia; proti moru a bolesti hlavy

František sa narodil v umbrijskom meste Assisi na úpätí hory Monte Subasio pravdepodobne v roku 1181. Jeho rodičmi boli zámožný obchodník so súknom Pietro di Bernardone a jeho manželka Giovanna, zvaná tiež Pica, ktorá pravdepodobne pochádzala z Provensálska. František bol pokrstený ako Giovanni (Ján), podľa Jána Krstiteľa. Avšak keď sa jeho otec vrátil z obchodnej cesty po Francúzsku, rozhodol sa zmeniť mu meno na Francesco („malý Francúz“), pretože nechcel, aby jeho syn mal niečo spoločné s Bohom, on chcel mať zo syna obchodníka, a chcel, aby už aj jeho meno naznačovalo obdiv k Francúzsku.

František získal pomerne dobré vzdelanie a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov. Bol neustále šťastný, okúzľujúci a rodený vodca. Ako rástol, stal sa vodcom skupiny mladých ľudí, ktorí trávili noci búrlivým životom. František sám povedal: „Žil som v hriechu.“ František napĺňal otcovu predstavu, zaľúbil sa do Francúzska. Páčili sa mu francúzske piesne, francúzske romance i potulní trubadúri, ktorí putovali Európou. Bol tiež dobrý v obchode. Ale František chcel viac, viac ako len bohatstvo. No nie svätosť. František chcel byť šľachticom. Vojna bola tým miestom, kde sa dá získať sláva, po ktorej túžil. V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou. Mladý František sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch. V roku 1202 vytiahlo Assisi do boja proti susednému mestu Perugia, kam sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty. V novembri toho roku skončila vojna pre Assisi porážkou v bitke pri Collestrade a František padol spolu so svojimi spolubojovníkmi do zajatia, z ktorého ho musel vykúpiť jeho otec. V zajatí František ťažko ochorel. Keď po roku vychádzal z väzenia, mal za sebou viacero existenciálnych sklamaní: jeho mladíckym snom bolo stať sa široko-ďaleko známym rytierom, v boji však utrpel potupnú porážku; namiesto užívania si mládeneckej sily, životaschopnosti a bojovnosti sa vo svojich dvadsiatich rokoch musel vyrovnávať s telesnou slabosťou a chorobou. Po svojom návrate do Assisi a s postupne zlepšujúcim sa zdravotným stavom sa František ešte pokúsil nadviazať na svoj bezstarostný život. V roku 1204 sa chcel pridať do armády šľachtica Gautiera III. z Brienne, ktorý si pod záštitou pápeža Inocenta III. nárokoval na sicílske kráľovstvo. Keď už bol na ceste do Puglie, mal v Spolete niekoľko mystických snov, ktoré prehĺbili jeho duchovnú krízu, ochorel a vrátil sa do Assisi. Začal sa postupný proces jeho obrátenia. Začal sa vyhýbať svojim obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom. Začal viac času tráviť v modlitbe.

Jedného dňa pri potulke krajinou sa František, ktorý miloval krásu a nenávidel nepodarky, stretol sa s malomocným. Hoci mal odpudivý výzor a zapáchal, František zoskočil z koňa a pobozkal malomocnému ruku. Františka naplnila radosť. Ako odchádzal, chcel mu ešte zakývať, ale malomocný zmizol. Pochopil to ako test od Boha a on tým testom prešiel. V tejto dobe vykonal púť do Ríma, všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. Petra a spolu so žobrákmi sa postil pri vstupe do baziliky. Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, prehovoril k nemu Kristus z kríža. Trikrát zopakoval: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si okamžite zadovážil stavebný materiál a začal opravovať kostol, v ktorom sa práve modlil. Neskôr podobne opravil aj dnes už neexistujúci kostol San Pietro della Spina a kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, známejší pod názvom Porciunkula. Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca. To viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom Pietro Bernardone podal na svojho syna žalobu u miestneho biskupa Guida II. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar roku 1206 verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha, dramaticky sa vzdal svojho dedičstva a zriekol sa svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: Otče, ktorý si na nebesiach.“ Od tej chvíle žil František v dobrovoľnej chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti. 24. februára 1208 na sviatok sv. Mateja ho pri omši v kostole Santa Maria degli Angeli zaujala pasáž z Evanjelia podľa Matúša o vyslaní učeníkov: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. […] Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu…“ František pochopil tieto slová ako priamu a jednoznačnú výzvu žiť ako dvanásti Ježišovi učeníci, apoštoli (tzv. apoštolský život, lat. vita apostolica) a skromne zvestovať vieru. František sa považoval za kajúcnika, čo ho chránilo pred cirkevným prenasledovaním kvôli kacírstvu. Ako kajúcnik nabádal aj ostatných, aby milovali Boha, kajali sa za svoje hriechy a takto postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho spôsob života. Podľa tradície sa k nemu ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani. Podľa tradície sa František, Bernardo a Pietro pokúsili na základe náhodne vybraných evajeliových veršov zistiť, aké poslanie pre nich Boh pripravil. Ich životným programom sa takto stali tieto tri verše:

Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21)
A povedal im: „Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ (Lk9,3)
A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23)

Krátko po Bernardovi a Pietrovi sa k Františkovi pripojil aj brat Egidio, začiatkom roka 1209 bolo bratov už osem a neskôr sa k nim pripojili ďalší štyria. Žili jednoduchým životom v opustenej nemocnici Rivo Torto neďaleko Assisi; mnoho času však trávili putovaním hornatými krajmi Umbrie, vždy v dobrej nálade a so spevom nabádali ľudí k pokániu. Ešte na jar roku 1208 sa prví štyria bratia vydali na svoju prvú misiu: František a Egidio do kraja Marche, Bernardo a Pietro opačným smerom. Na jeseň odišli na druhú misiu, pri ktorej doputovali až do Rietského údolia. V zime Bernardo a Egidio navštívili Florenciu. V roku 1209 putoval František so svojimi jedenástimi nasledovníkmi do Ríma, aby tam pápeža Inocenta III. dobrovoľne požiadal o schválenie spôsobu života svojho malého spoločenstva, a to napriek tomu, že v dobe vojen proti kacírom bolo založenie nového náboženského hnutia vnímané veľmi skepticky. Prvé vydanie františkánskej reguly, ktorá bola vtedy pápežovi predložená, sa stratilo (v literatúre býva táto prvá františkánska regula označovaná po latinsky ako Regula primitiva). Z hľadiska cirkevného práva sa Františkovi podarilo svoju žiadosť šikovne obhájiť: svojich bratov označil za potulných kazateľov pokánia. Tých cirkev uznávala ako stav, zatiaľ čo proti ostatným chudobu hlásajúcim skupinám, akými boli napr. albigénci, valdénci a humiliáti, bojovala ako proti heretikom. V lete alebo na jeseň roku 1210 (podľa niektorých zdrojov už v roku 1209) získal František od pápeža ústne povolenie žiť v chudobe a kázať pokánie. Zaslúžil sa o to aj kardinál Ugolino, neskorší pápež Gregor IX. Podľa populárnej tradície nechcel Inocent Františka najprv vôbec prijať, presvedčil ho však sen, v ktorom videl rúcajúci sa kostol (cirkev), ktorý podopiera chudobný muž. Keď Františka prijal, spoznal v ňom muža zo svojho sna a jeho regulu schválil. Pápežské uznanie rehole bolo oficiálne zverejnené pravdepodobne až pred alebo počas Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215, pretože po ňom bol vznik reholí na základe dovtedy neuznaných regúl (ako napr. Benediktova, Augustínova) zakázaný. Či bolo uznanie vyhlásené znovu ústne alebo už písomne nevedno. V tejto dobe musel František a jeho bratia opustiť svoje pôsobisko na Rivo Torto. Opát benediktínskeho kláštora na hore Subasio im zveril do užívania kostol Santa Maria degli Angeli (Porciunkulu), ktorý sa tak stal strediskom nového náboženského hnutia. V roku 1212 vznikol prvý františkánsky kláštor v Toskánsku neďaleko Cetony a mužská Rehoľa menších bratov. V tej dobe bol František vysvätený za diakona a ním zostal po celý život, pre svoju skromnosť a z úcty ku kňazstvu. František nebol reformátor; modlil sa za obrátenie k Bohu a poslušnosť Cirkvi. František musel počuť o úpadku Cirkvi, ale vždy sa správal k Cirkvi a jej ľuďom s najväčším rešpektom. Keď mu raz niekto rozprával o kňazovi, ktorí verejne žije so ženou a pýtal sa Františka, či sú platné sviatosti z rúk takéhoto kňaza, František prišiel k tomuto kňazovi, pokľakol si pred ním, pobozkal mu ruky – pretože tie ruky drží Boh.

V roku 1212 prichádza za ním Klára – assiská šľachtičná, ktorá túži kráčať za Kristom v jeho šľapajach. Spolu s Františkom zakladajú rád chudobných panien, ktoré sa neskôr nazvú klariskami. Pre ľudí žijúcich vo svete zakladá sv. František roku 1221 svetský tretí rád. Tak dal laickým mužom a ženám možnosť uskutočňovať v občianskom živote evanjeliové rady. Z tohto hnutia vyšli neskôr mnohí laickí apoštoli a mnohí svätí. František odporúčal sebe i veriacim dôsledne prežívať evanjelium. Mal veľkú lásku k Eucharistii. Na Vianoce 1223 adoruje Krista v jasliach v Grecciu, kde pripravil „živý betlehem“ a takto dal základ vianočnej tradícii. Za Ježišom kráča aj na Kalváriu, ktorou sa pre neho stal vrch Alverno. To bola predzvesť neskoršej krížovej cesty.

Sám František mal účasť na Kristovom utrpení aj inou veľkou milosťou, keď počas zjavenia 14. septembra 1224 mu ukrižovaný Ježiš vtisol krvavé znaky utrpenia – stigmy. Je to prvý známy prípad stigmatizácie v dejinách Cirkvi. V tom čase František takmer oslepol a naplnený radosťou skladá Pieseň „brata Slnka“. Františkovo bratstvo zahŕňalo všetko Božie stvorenstvo. Veľa bolo popísané o Františkovej láske k prírode, ale jeho vzťah bol viac ako len to. My hovoríme o niekom, že miluje prírodu a to znamená, že trávi svoj voľný čas v lese a obdivuje jeho krásu. Ale František skutočne cítil, že príroda, všetko Božie stvorenstvo, je časť jeho bratstva. V jednej známej historke, keď sa František modlil medzi stovkami vtákov a vzdával vďaku Bohu za odev, slobodu i starostlivosť o nich, vtáci stáli, kým sa medzi nimi prechádzal, odleteli až keď im povedal, že môžu ísť. Ľudia boli spočiatku nedôverčiví k týmto bratom, ktorí verne nasledujúc Evanjelium, oblečení len v handrách, hovoria o Božej láske. Ľudia dokonca utekali pred nimi zo strachu, aby sa nenakazili týmto čudným bláznovstvom. Nechápali, prečo sú naplnení neustálou radosťou a oslavovaním života, keď sú bosí a oblečení do žobráckych handier. A pýtali sa: Ako môže človek, ktorý nič nemá, byť šťastný? Ako môžu zdraviť s úsmevom ľudí, ktorí po nich hádžu skaly? Veľa pracovali a žobrali, keď museli. Ale František im nedovolil prijať peniaze. Keď sa biskup zhrozil, aký ťažký život si vybrali, František mu odpovedal: Ak by sme vlastnili hocijaký majetok, potrebovali by sme zbrane a zákony, aby sme ich mohli ochrániť. Pre Františka bolo vlastnenie smrťou pre lásku. František zdôvodňoval svoj postoj: Čo môžeš urobiť človeku, ktorý nič nemá? Čo ukradneš človeku, čo nič nevlastní? Nemôžeš zruinovať človeka, ktorý nenávidí prestíž. Boli skutočne slobodní.

František bol veľmi priamy. Keď putoval do Sýrie k moslimom počas piatej križiackej výpravy, rozhodol sa pre jednoduchú vec. Počas bojov šiel rovno za sultánom, aby prosil o mier. Keď bol so svojimi bratmi zajatý, bolo naozaj zázrakom, že neboli zabití. Namiesto toho bol František privedený pred sultána, ktorý bol očarený Františkom a jeho modlitbami. Sultán mu povedal: „Ja môžem konvertovať na tvoju vieru, ktorá je skutočne krásna, ale my obaja by sme boli zabití.“ Františka však stihlo prenasledovanie a mučenie – nie však medzi moslimami, ale medzi vlastnými bratmi. Keď sa vrátil do Talianska, počet členov ich bratstva sa rozmnožil na 5000 za 10 rokov. Nastal tlak, aby toto spoločenstvo bolo kontrolované a prispôsobené vtedajším štandardom. Ľudí poburovala ich prílišná chudoba. Posledné roky Františkovho života boli naplnené utrpením a ponížením.

Pozemský život sv. Františka sa končí večer 3. októbra 1226, čo ale podľa vtedajšieho počítania času sa počítalo už k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého a v roku 1939 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna Talianska. V roku 1980 ho Ján Pavol II. vyhlásil za patróna ekológov.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X