John Henry Newman, kardinál

Svätý

Sviatok: 9. október

* 21. február 1801, Londýn, Anglicko, Spojené Kráľovstvo

† 11. august 1890, Edgbaston, Birmingham, Anglicko, Spojené Kráľovstvo

Atribúty: ATRIBUTY

Význam mena: VYZNAM_MENA

Patronát: PATRONAT

„Navždy ma zbavili nemilosti.“ Takto odpovedal John Henry Newman, keď sa dozvedel, že 18. marca 1879, len pár týždňov po jeho 78. narodeninách, ho menovali za kardinála. Pápež Lev XIII. pri oznámení menovania povedal, že jeho úmyslom bolo „poctiť Cirkev poctením Newmana“. A táto dvojitá pocta trvá dodnes. Newmanovo meno je vážené. Jeho spisy sa neustále používajú. V septembri 2010 ho pápež Benedikt XVI. vyhlásil za blahoslaveného. Jeho vplyv na Druhý vatikánsky koncil bol taký významný, že biskup Christopher Butler z anglického Westminsteru ho nazval „neprítomným koncilovým otcom“.

Keďže dnes má Newman úctu a vplyv, možno ťažko pochopíme, prečo bol tak dlho „v nemilosti“. Ale bol. Newman bol viac než 20 rokov predstaviteľ národa a významný duchovný Anglikánskej cirkvi. Jeho činy sa neustále skúmali a posudzovali podľa nálad v národe. Keď ako štyridsaťštyriročný konvertoval na katolícku vieru, bol z toho veľký poplach. Buď bol neúprimným anglikánom, alebo sa teraz stal neúprimným katolíkom. Poprední duchovní z oboch spoločenstiev k nemu pristupovali s podozrievaním a mysleli si, že mu nemôžu dôverovať. Hoci sa vonkajšie smerovanie Newmanovho života radikálne zmenilo, v jeho vnútri sa nezmenilo nič. Časom bolo jasné, že celý jeho život bol dôsledným hľadaním pravdy v úplnej čestnosti a pokore.

Oriel a Kostol Panny Márie
Newmanov život sa určite nezačal v nemilosti. Narodil sa v Londýne 21. februára 1801 ako najstaršie zo šiestich detí v praktizujúcej anglikánskej rodine. Dostal dobré základné vzdelanie a potom ako šestnásťročný nastúpil na Trinity College v Oxforde. Emocionálne zrútenie na konci tretieho ročníka ho zdrvilo, ale dal sa dokopy a o rok a pol neskôr sa uchádzal o štipendium v Orieli, najprestížnejšom kolégiu v Oxforde, ktoré aj získal. Keď mal 21 rokov, dostal sa do kruhu uznávaných intelektuálnych čelných predstaviteľov Oxfordu a Anglikánskej cirkvi. Ako sa vyjadril, „z núdze a prítmia sa dostal na výslnie“.

Newmana vysvätili za kňaza v Anglikánskej cirkvi v roku 1825. Ďalších pár rokov strávil ako farár v oxfordskej farnosti. O tri roky neskôr sa stal pastorom prestížneho univerzitného Kostola Panny Márie. Vďaka svojim kázňam, ktoré v ňom mal každý týždeň – na tieto kázne chodili mnohí z univerzitnej komunity -, mal Newman dosť veľký vplyv na obnovu Anglikánskej cirkvi. Newmanove kázne boli napokon uverejnené ako jeho Farské a jasné kázne, ktoré sa čítajú dodnes.Newman v tom čase začal ambiciózne štúdium: podujal sa postupne čítať raných cirkevných otcov. Keď čítal ich kázne, rozpravy a úvahy, spoznal a ocenil najstarobylejšie tradície a učenie kresťanstva. Štúdium otcov malo veľký vplyv nielen na jeho kázanie, ale hlboko ovplyvnilo aj jeho osobnú vieru a duchovný život.

„Zásahy z Ríma“
Newman a jeho kolegovia z Orielu boli ďalších desať rokov jadrom hnutia obnovy v anglikanizme. To bolo známe ako Oxfordské hnutie. Začali písať sériu Rozpráv pre dobu, krátke eseje o základných kresťanských pravdách: viera, krst, apoštolský pôvod, ospravodlivenie. Naliehavý tón týchto rozpráv vyvolal nadšenie (a nesúhlas) po celej krajine. Okolo roku 1839 sa Newman stal najvplyvnejším duchovným v Anglicku. Práve na vrchole svojej kariéry začal Newman prijímať z čítania cirkevných otcov to, čo nazval „zásahmi z Ríma“. Jeho anglikánske presvedčenie sa oslabilo, keď uveril, že Katolícka cirkev je pravá Cirkev, ktorú založil Kristus. Svoje slabnúce presvedčenie chcel podoprieť uverejnením rozpravy (v roku 1841), v ktorej argumentoval, že 39 článkov náboženstva (vierovyznanie anglikánskej cirkvi) možno interpretovať v katolíckom zmysle.

Táto rozprava vyvolala taký poplach v Anglikánskej cirkvi, že Newman upadol do nemilosti po celej krajine. Trúsili sa o ňom reči a ľudia útočili na jeho úprimnosť, odbornosť a vieru. Newmanom otriasla táto reakcia a niekoľko krokov čelných predstaviteľov Anglikánskej cirkvi, ktoré odhalili hlboké rozdiely vo vieroučnom chápaní medzi Rímom a Canterbury. V septembri 1843 sa Newman vzdal práce pastora v Kostole Panny Márie a utiahol sa do Littlemore, vidieckeho predmestia Oxfordu s misijnou kaplnkou. Tam venoval čas modlitbe a štúdiu dejín Cirkvi. V tom čase intenzívnych reflexií uverejnil Newman svoju klasickú štúdiu Esej o vývine kresťanského učenia. A čo je ešte dôležitejšie, rozhodol sa stať sa katolíkom. Do Katolíckej cirkvi ho prijali 9. októbra 1845.

Katolík
Zanechať anglikanizmus znamenalo zanechať všetko, čo Newman miloval. Len viera ho pobádala k rozhodnutiu, ktoré ho stálo tak veľa. Jedna jeho sestra sa s ním prestala rozprávať a nikdy sa nezmierili. Biskup Nicholas Wiseman vzal Newmana pod svoju ochranu a poslal ho so skupinou spoločníkov na štúdiá do Ríma. v roku 1847 ho tam vysvätili za katolíckeho kňaza. Keď sa s priateľmi vrátil do Anglicka, vytvorili oratórium, istú formu rehoľného spoločenstva, ktoré založil svätý Filip Neri v 16. storočí. Ďalších desať rokov viedol túto novú komunitu a mal niekoľko verejných prednášok, ktoré mali podporovať porozumenie medzi anglikánmi a katolíkmi.Mysleli by sme si, že to bola nerušená plavba z miesta na miesto: Newman našiel svoj pravý domov a prijali ho s otvorenou náručou. Ale nestalo sa tak.

Keďže Newman mal kedysi vplyv v anglikánskom svete, mnohí katolíci ho predtým pokladali za „nepriateľa“, no teraz ho mohli ukazovať ako trofej. Neskôr opisoval strach počas prvého roku, keď sa na neho pozeralo toľko očí ako na „nejaké neznáme zviera, ktoré ulovil poľovník“.Pre podozrievania, ktoré ho obklopovali, a pre nesprávne rozhodnutia svojich predstavených Newman v prvých rokoch katolíckeho života zažil veľa problémov. Bývalý kňaz ho obvinil z nactiutŕhania, hoci Newmanove poznámky v prednáške, ktoré sa ho týkali, boli pravdivé. Írski biskupi ho pozvali založiť katolícku univerzitu v Dubline – bol to ambiciózny projekt, ktorý v 50. rokoch 19. storočia úspešne realizoval. Ale rozdielne názory na to, ako by mala vyzerať katolícka univerzita, spôsobili, že biskupi ho prestali v dôležitom období podporovať a Newman sa musel ponížený vrátiť do Anglicka.

O pár rokov neskôr arcibiskup Wiseman, v tom čase už kardinál, požiadal Newmana, aby bol redaktorom nového anglického prekladu Biblie. Newman venoval projektu veľa času a dokonca našiel prekladateľov, ktorí s ním mali spolupracovať. Potom však zistil, že kardinál si všetko rozmyslel. Napriek týmto pokoreniam Newman ostal verný Cirkvi. Bol si istý, že ak pôjde cestou poslušnosti, Boh ho v správnom čase odmení. Možno sa to stane až po jeho smrti, ale stane sa to, ak ostane verný. Hoci sa stiahol z verejného života, nezatrpkol. Namiesto toho, aby sa venoval veľkým projektom, rozhodol sa radšej venovať čas škole pre chlapcov, ktorú založil pri oratóriu v roku 1859. V dôsledku toho jeho vplyv oslabol a jeden komentátor ho označil za „vybitú silu“.

Obrana
Na začiatku roku 1864 sa Newman zrazu opäť dostal do novinových správ. Keď reverend Charles Kingsley, obľúbený anglikánsky autor, hodnotil knihu o dejinách Anglicka, napísal: „Otec Newman nás informuje, že pravda sama osebe nie je a a ani by nemala byť čnosťou rímskych duchovných.“ Newmana tento blesk z jasného neba šokoval a pohoršil. Vedel, že ni č také nepovedal. V tom článku našiel ešte jeden útok na svoju úprimnosť. Veľa takýchto útokov zažil aj predtým. Ale tentoraz sa útočilo aj na katolíckych kňazov a Cirkev ako celok. Keď Kingsley nechcel svoj výrok odvolať, Newman musel konať. Začal v tlači každý týždeň uverejňovať svoju autobiografiu: Apologia Pro Vita Sua (Obrana môjho života). K obráteniu ho viedli dejiny jeho náboženského myslenia ako aj zanietená, ale intelektuálne dôsledná obrana Katolíckej cirkvi.

Kardinál
Reakcie zo všetkých strán boli bezprostredné a kladné. Prichádzali mu listy od priateľov z jeho anglikánskeho obdobia a katolícki kňazi po celom Anglicku ho oceňovali. Newmanov vplyv ožil. Opäť začal publikovať a viesť dialóg so svojimi bývalými anglikánskymi priateľmi. Na konci 70. rokov 19. storočia najmúdrejšie hlavy v Anglikánskej i Katolíckej cirkvi prišli k tomu istému záveru o Newmanovej úprimnosti, láske a vernosti pri hľadaní pravdy. V roku 1877 ho zvolili za prvého čestného člena Trinity College v Oxforde, na jeho alma mater. Potom prišla v marci 1879 správa, že pápež Lev XIII. menoval Newmana za kardinála: „Navždy ma zbavili nemilosti.“ Newman ďalších jedenásť rokov študoval, písal a prednášal podľa toho, ako mu to umožňoval jeho zdravotný stav . Zomrel vo veku 89 rokov 11. augusta 1890. Jeho hrob nesie epitaf, ktorý zložil: Ex umbris et imaginibus in veritatem – Z tieňa a fantázie do (svetla) pravdy.

zdroj: zivotopisysvatych.sk