Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Sviatosť krstu

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,

zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,

uvádzame hlavné pastoračné zásady,

podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatosti krstu

 

Táto inštrukcia môže pomôcť našim pastoračným kňazom, ktorí sa usilujú verne plniť svoje povinnosti. Inštrukcia nenahrádza všeobecné pastoračno – liturgické a morálno – právne nariadenia Katolíckej cirkvi. Inštrukcia vychádza z nich a spomínané cirkevné nariadenia aktualizuje pre pomery nášho biskupstva.

 

Význam krstu

Krst je prvá a najpotrebnejšia sviatosť. Kňazi ju radi vysluhujú; pri nej sa špeciálne stávajú duchovnými otcami. Výnimočná pastoračná situácia nastáva vtedy, keď rodičia (resp. rodič), ktorí žiadajú o krst svojich detí, sami nežijú kresťansky a ani nemajú cirkevne usporiadané manželstvo. Kňaz tu má veľkú príležitosť nadviazať kontakt s neznámymi farníkmi a podľa možnosti priviesť ich k hlbšiemu zamysleniu, resp. k zmene života. Avšak, aj keby toto nevyšlo (ani kontakt, ani ich zamyslenie či zmena), ich žiadosť o krst nemôže byť zamietnutá a nikdy nemôže byť podmienená cirkevným sobášom rodičov – žiadateľov. Kňaz má povinnosť s láskou pripomenúť žiadajúcim rodičom požiadavky spojené s krstom ich dieťaťa a v skratke im zhrnúť učenie Cirkvi (tzv. krstná náuka; odporúčaná je v dĺžke jednej hodiny).

 

Niektoré pastoračné situácie

V súlade s doterajšou praxou vysluhovania sviatosti krstu treba udeliť krst deťom, pre ktoré to žiadajú rodičia alebo ich právni zástupcovia – s výnimkou situácie, keď je priamo ohrozený život dieťaťa; vtedy sa dovolene krstí aj proti vôli rodičov.

K udeleniu krstu stačí žiadosť jedného z rodičov alebo z právnych zástupcov.

Ak krst žiada slobodná matka, ktorá statočne vychováva dieťa sama a nežije v nedovolenom zväzku, krst sa má udeliť bez nejakých dodatočných požiadaviek.

Ak krst žiadajú rodičia žijúci v civilnom zväzku alebo v konkubináte a nedokážu uzatvoriť sviatostné manželstvo, avšak praktizujú vieru spôsobmi, ktoré sú pre nich dovolené, dieťa treba pokrstiť, pričom im treba s láskou pripomenúť požiadavky spojené s krstom, ktoré prijíma ich dieťa a poučiť ich (tzv. krstná náuka).

Ak krst žiadajú rodičia žijúci v civilnom zväzku alebo v konkubináte a nechcú uzatvoriť sviatostné manželstvo, ani nepraktizujú vieru spôsobmi, ktoré sú pre nich dovolené, dieťa treba pokrstiť, pričom treba žiadať od krstného (otca, matky), aby on pomohol vychovávať dieťa katolícky.

 

Krstný rodič (krstná matka; krstní rodičia)

Podľa starého kresťanského zvyku má mať krstenec krstného rodiča, ktorý mu má pomáhať pri praktizovaní kresťanského života. Avšak táto povinnosť – mať krstného – nie je absolútna (por. kán. 872 CIC).

V prípade nedostatkov v oblasti viery a náboženskej praxe rodičov dieťaťa, treba dbať na to, aby krstní rodičia boli ľuďmi živej viery. V prípade, že krstný rodič nespĺňa kánonické podmienky na krstného (por. kán. 874 CIC), a rodičia ho nechcú vymeniť, treba dieťa pokrstiť bez oficiálneho krstného. Pokrstený nekatolík môže byť (z ekumenických dôvodov) zapísaný len ako svedok krstu, avšak vždy iba popri riadnom krstnom.

Krstným rodičom (otcom, matkou) nemôže byť ani taká osoba, ktorá očividne vedie život nezodpovedajúci zásadám viery a požiadavkám krstného rodičovstva (viď známy prípad španielskeho transsexuála Salinasa).

 

Cirkevné spoločenstvo – význam a pomoc

V prípade nedostatkov v oblasti viery a náboženskej praxe rodičov dieťaťa aj „krstného“ dieťaťa, dieťa treba pokrstiť. Odôvodnenie: Dieťa je krstené vo viere Cirkvi. Jeho vieru pri krste nahrádza Cirkev – cirkevné spoločenstvo, konkrétne viera diecézy a farskej komunity (por. Gaudium et spes 24; Unitatis redintegratio 2; Lumen gentium 9). Azda najkrajšie je opísané cirkevné spoločenstvo a jeho význam v dokumente medzinárodnej teologickej komisie (rok 2007): „Pretože všetci žijú v určitej forme vzťahu s Kristom (por. Gaudium et spes 22) a Cirkev je Kristovým telom, z toho plynie, že v každom okamihu všetci žijú v nejakej forme vzťahu s Cirkvou. Cirkev je hlboko solidárna a tvorí spoločenstvo s celým ľudstvom (por. Gaudium et spes 1). Žije v dynamickom zameraní na plnosť života s Bohom v Kristovi a chce všetkých pritiahnuť k plnosti života. Cirkev je skutočne „univerzálnou sviatosťou spásy“ (Lumen gentium 48; por. 1 a 9). Pritom spása má spoločenský rozmer (por. Gaudium et spes 12) a Cirkev už teraz okusuje život milosti zo spoločenstva so svätými, ku ktorému sú všetci povolaní, a v modlitbe objíma každého človeka v každej situácii, no osobitne pri slávení Eucharistie.“ (Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu, č. 96).

A ďalej: „Svätosť sídliaca v Cirkvi sa rozširuje aj na osoby, ktoré sú mimo jej viditeľných hraníc, a to prostredníctvom väzieb v ľudskom spoločenstve.“ (Nádej na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu, č. 97).

 

Nadprirodzená rodina

Cirkev sa musí usilovať aj ľuďom z rodín, ktorých pastorácia je sťažená, ponúkať prostriedky spásy. Duchovní pastieri vedia, že z lásky k pravde sú povinní dobre rozlišovať rôzne situácie. Najmä však pre tých, čo nemajú úplnú prirodzenú rodinu, treba širšie otvoriť brány cirkevnej rodiny, ktorá sa stelesňuje v diecéznej a farskej rodine (por. Familiaris consortio 84, 85).

Pánu Bohu vďaka, naše biskupstvo je duchovne živé a životaschopné. Nemáme ani jednu farnosť, v ktorej by celkom chýbala nádej, že pokrstené deti budú dobre vychovávané.

 

Miesto krstu – prepustenie

Treba prijať za pravidlo, že krst sa má sláviť vo farskom kostole kánonického pobytu rodičov, ak nejestvuje nejaká rozumná príčina krstiť inde. Ak je rozumná príčina (hoci len zo strany rodičov), na základe písomného povolenia vlastného farára možno krstiť aj v inej farnosti. Napísať povolenie rodičom „krstiť inde“, kňaz nemá odmietať; má ho však udeliť po múdrom pastoračnom rozhovore so žiadateľmi krstu.

 

Záver

Aby sa naši svedomití kňazi (a následne ich farníci) vyhli veľkým rozdielnostiam v pastoračnom prístupe zo strany niektorých jednotlivcov, je dobre najmä v rámci dekanátu bratsky komunikovať a spoločne – jednotne, nakoľko sa dá – rešpektovať naše diecézne kritéria prístupu.

 

Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.

 

Banská Bystrica, 12.2.2016

Mons. Marián Chovanec
biskup

(interný dokument Banskobystrického biskupstva)

Zavrieť   X

Ján XXIII., pápež (Angelo Giuseppe Roncalli)

Svätý

Sviatok: 11. október

* 25. november 1881 Sotto il Monte, Bergamo, Taliansko

† 3. jún 1963 Rím

Význam mena: Ján: Boh je milostivý (hebr.); Angelo: anjel; Jozef (Giuseppe): Boh pridal, rozhojnil (hebr.)

Angelo Giuseppe Roncalli sa narodil v Sotto il Monte (v diecéze a provincii Bergamo) 25. novembra 1881 ako štvrté z trinástich detí. Bol pokrstený v ten istý deň. Vo farnosti, ktorú viedol znamenitý kňaz Francesco Rebuzzini, získal neuveriteľný znak Cirkvi ako charakterové znamenie, ktoré mu bolo oporou v ťažkostiach a oduševňovalo ho v apoštolskej práci. Keď v roku 1889 prijal prvé sväté prijímanie a birmovku, vstúpil do seminára v Bergame v roku 1892, kde zotrval počas klasických a filozofických štúdií až do druhého roka teológie. Ako štrnásťročný mladík si začal písať duchovné poznámky, ktoré ho sprevádzali rôznymi spôsobmi až do jeho smrti a ktoré sú zozbierané v Denníku duše (Giornale dell’anima).Vytrvalá činnosť duchovného smerovania mala tu svoj začiatok. Dňa 1. marca 1896 ho duchovný otec seminára v Bergame Luigi Isacchi prijal do tretieho františkánskeho rádu. Sľuby zložil 23. mája 1897.

Keď získal štipendium diecézy Bergamo pre súcich seminaristov, bol v rokoch 1901 až 1905 príslušníkom Pápežského rímskeho seminára. Medzitým absolvoval ročnú vojenskú službu. Za kňaza bol vysvätený 10. augusta 1904 v Ríme v Chráme Santa Maria in Monte Santo na Námestí Piazza del Popolo.V roku 1905 sa stal tajomníkom nového bergamského biskupa Mons. Giacoma Márie Radiniho Tedeschiho.V tomto úrade bol až do roku 1914. Sprevádzal biskupa na pastoračných návštevách, spolupracoval na rôznych pastoračných iniciatívach, ako napr. synoda, redigovanie mesačníka Život diecézy (La vita diocesana), púte, sociálna práca. V seminári bol učiteľom dejín, patrológie a apologetiky.V roku 1910 po reorganizácii stanov Katolíckej akcie mu biskup zveril V. oddiel (katolícke ženy). Prispieval do katolíckeho denníka Bergama. Bol usilovným, hlbokým a účinným kazateľom.

Boli to roky prehĺbeného stretnutia so svätými pastiermi, ako napr. so sv. Karolom Boromejským, (publikoval jeho Akty apoštolskej vizitácie, ktorá sa konala v Bergame v roku 1575), so sv. Františkom Saleským a s bl. Gregoriom Barbarigom. Tieto roky boli naplnené hlbokým dychom každodenne žitej pastoračnej práce po boku biskupa Mons. Radiniho Tedeschiho. Po smrti biskupa v roku 1914 pokračoval don Angelo v jeho kňazskej službe ako učiteľ v seminári a v rôznych oblastiach pastorácie predovšetkým pre spoločenstvá.

Pri vstupe Talianska do vojny v roku 1915 bol povolaný do armády ako seržant zdravotnej služby. Nasledujúci rok sa stal vojenským kaplánom v službe vo vojenských tylových nemocniciach a koordinátorom duchovnej a morálnej práce pre vojakov.V závere vojny otvoril Študentský dom (Casa dello studente) so starostlivosťou o pastoráciu študentov. V roku 1919 bol vymenovaný za špirituála kňazského seminára.

Druhá časť jeho života sa začala v roku 1921 – v službách Svätej stolice. Do Ríma ho povolal Benedikt XV. za predsedu centrálneho výboru Pápežského diela pre šírenie viery pre Taliansko. Navštívil mnohé diecézy v Taliansku a organizoval misijné stretnutia. V roku 1925 ho Pius XI. vymenoval za apoštolského vizitátora do Bulharska, keď ho povýšil do biskupskej hodnosti ako titulárneho biskupa v Areopoli. Za biskupské motto si zvolil „Obœdientia et pax“, program, ktorý ho vždy sprevádzal.

Vysvätený za biskupa bol 19. marca 1925 v Ríme. Do Sofie nastúpil 25. apríla. Následne bol vymenovaný za prvého apoštolského delegáta. V Bulharsku zostal až do roku 1934.Navštevoval katolícke spoločenstvá a budoval úctivé vzťahy k ostatným kresťanským komunitám.Aktívne pomohol charitatívnou starostlivosťou počas zemetrasenia v roku 1928.V tichosti trpel nedorozumenia a ťažkosti pastoračnej služby „malých krokov“. Svoju dôveru vkladal a opustenosť si cvičil v Ukrižovanom.

Dňa 27. novembra 1934 bol vymenovaný za apoštolského delegáta pre Turecko a Grécko.Nové oblasti práce boli obrovské a Katolícka cirkev bola prítomná v mnohých formách v mladej Tureckej republike, ktorá sa obnovovala a organizovala. Bola to intenzívna služba katolíkom a charakterizoval ju štýl rešpektovania a dialógu s pravoslávnym a moslimským svetom. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol v Grécku, ktoré bolo spustošené bojmi.Snažil sa poskytovať správy o vojnových zajatcov a zachránil veľa Židov pomocou „tranzitného víza“ Apoštolskej delegácie. Dňa 6. decembra 1944 ho Pius XII. vymenoval za apoštolského nuncia do Paríža.

Počas posledných mesiacov vojny a prvých mesiacov mieru pomohol vojnovým zajatcom, postaral sa o usporiadanie Cirkvi vo Francúzsku. Navštívil francúzske svätyne, navštevoval významnejšie ľudové festivaly a náboženské podujatia. Bol pozorným pozorovateľom, bol rozvážny a dôveroval novým pastoračným iniciatívam biskupov a duchovenstva Francúzska. Vždy, aj v najzložitejších diplomatických otázkach, ho inšpirovalo hľadanie jednoduchosti evanjelia.Viedlo ho pastoračné rozhodnutie byť kňazom v každej situácii. Oduševňovala ho úprimná zbožnosť, ktorá sa denne premieňala v rozsiahly čas venovaný modlitbe a meditácii.Dňa 12. januára 1953 sa stal kardinálom a 25. toho istého mesiaca bol povýšený za patriarchu Benátok. Bolo mu potešením, že sa v posledných rokoch svojho života mohol venovať priamej službe, ktorá bola zameraná na starostlivosť o duše. To bola túžba, ktorá ho vždy sprevádzala, aby sa stal kňazom. Bol múdrym a iniciatívnym pastierom podľa príkladu svätých pastierov, ktorých si vždy uctieval, prvého patriarchu Benátok sv. Vavrinca Giustinianiho a sv. Pia X. So zvyšujúcim sa vekom rástla v aktívnej, podnetnej a radostnej pastoračnej práci dôvera v Pána.

Po smrti Pia XII. bol zvolený za pápeža 28. októbra 1958. Prijal meno Ján XXIII. Počas piatich rokoch jeho pontifikátu ho svet vnímal ako hodnoverný obraz Dobrého pastiera. Mierny a jemný, vynaliezavý a odvážny, jednoduchý a aktívny, konal kresťanské gestá telesného a duchovného milosrdenstva, keď navštívil väzňov a chorých, vítal ľudí z každého národa a každej viery, vzťahujúc na všetkých nádherný cit otcovstva.Jeho sociálne učenie je obsiahnuté v encyklikách Mater et magistra (1961) a Pacem in terris (1963).

Zvolal Rímsku synodu, zriadil Komisiu pre revíziu Kódexu kánonického práva, zvolal Druhý ekumenický vatikánsky koncil. Ako miestny biskup bol prítomný v Rímskej diecéze, keď navštevoval farnosti a kostoly starého mesta a na periférii. Ľudia v ňom videli záblesk evanjeliovej vľúdnosti (benignitas evangelica) a nazvali ho „pápežom dobroty.“ Podporoval ho hlboký duch modlitby. Z neho, zdroja obnovy v Cirkvi, vychádzal pokoj toho, ktorý vždy dôveruje v Pána. Rozhodne pokračoval v myšlienkach evanjelizácie, ekumenizmu, dialógu so všetkými. Mal otcovské obavy, aby dosiahol svojich viac utrápených bratov a synov.

Zomrel večer 3. júna 1963, v predvečer Turíc, v hlbokom duchu odovzdanosti sa Ježišovi, so želaním jeho objatia, obklopený zborovou modlitbou sveta, ktorá sa zdala byť zhromaždená okolo neho, aby s ním dýchala v láske Otca.

Ján XXIII. bol vyhlásený za blahoslaveného pápežom Jánom Pavlom II. dňa 3. septembra 2000 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne počas osláv Veľkého jubilea roku 2000. Za svätého bol vyhlásený spolu s pápežom Jánom Pavlom II. dňa 27. apríla 2014 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Obrad kanonizácie viedol pápež František za prítomnosti emeritného pápeža Benedikta XVI.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X