Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Sviatosť pomazania chorých

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,
zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,
postupne uvádzame hlavné pastoračné zásady,
podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí

 

Pápež Pavol VI. v zmysle náuky Druhého vatikánskeho koncilu (por. konštit. Sacrosanctum concilium 73-75 a konštit. Lumen gentium 11) vydal dňa 30.11.1972 nový Obrad pomazania chorých – Ordo unctionis infirmorum (ďalej OUI) – ktorý začal platiť od 1.1.1974.
Jednou z najvýznamnejších zmien OUI oproti predchádzajúcej praxi je možnosť slávnostného a spoločného vysluhovania tejto sviatosti v kostole alebo na inom vhodnom mieste, ktoré sa môže uskutočniť v rámci svätej omše alebo v rámci liturgie slova (OUI 86-92), po dovolení diecézneho biskupa (por. kán. 1002 CIC).

Starí a chorí majú dôležité miesto v Cirkvi
Starostlivosť o chorých patrí k podstate kresťanskej duchovnosti a pastorácie farnosti (por. pápež Benedikt XVI., enc. Deus caritas est 20).
Sir 8, 7. 11-12: „Nepohŕdaj nikým pre jeho starobu: lebo aj my ideme do staroby. Nedaj si ujsť, čo hovoria starší, lebo oni sa tomu priúčali od svojich rodičov; od nich sa totiž naučíš rozumnosti, ako máš (správne) odpovedať, keď ti to bude treba.“
Pápež Benedikt XVI.: „Kvalita každej spoločnosti, povedal by som každej civilizácie, sa posudzuje aj podľa toho, ako sa správa k seniorom a podľa miesta, aké im vyhradzuje v spoločenskom živote“ (12. novembra 2012).
Svätý Otec František: „Spoločnosť, v ktorej pre seniorov nieto miesta, z ktorej sú vyraďovaní, pretože vytvárajú problémy, táto spoločnosť nesie v sebe smrtiaci vírus... Také kresťanské spoločenstvo, v ktorom by blízkosť a nezištnosť už neboli považované za nevyhnutné, by stratilo svoju dušu“ (4. marca 2015).
Starí a chorí svojimi modlitbami a obetami pomáhajú vykupovať svet (por. KKC 1505).

Pastoračná príprava chorých na prijatie pomazania
OUI 36 a 85 predpisuje, aby sa slávenie pomazania chorých (ak je možné) pripravilo.
Ak sa pomazanie chorých vysluhuje väčšiemu počtu účastníkov (najmä po prvý raz), je vhodné vopred, v rámci niekoľkých (nedeľných) kázní, predstaviť sviatosť pomazania – jej ustanovenie, vysluhovanie v Cirkvi, účinky a liturgický obrad.
Ak sa pomazanie chorých vysluhuje jednému účastníkovi (najmä v byte po prvý raz) iba s jeho rodinou, je vhodné vopred, v rámci rozhovoru, respektíve v rámci liturgie slova, predstaviť tajomstvo tejto sviatosti.

Pokánie, pomazanie chorých a viatikum – posilnenie na cestu do večnosti
Súvislý obrad sviatosti pokánia, pomazania a viatika sa vysluhuje veriacemu, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti, aby bol na cestu do večnosti posilnený svätým prijímaním, ktoré sa volá viatikum.
Vlastný obrad týchto troch sviatostí sa vysluhuje takto (por. OUI 115, 118-133):
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor (podľa možnosti);
- svätá spoveď, resp. úkon kajúcnosti ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci;
- udelenie úplných odpustkov (podľa možnosti);
- vyznanie krstnej viery a litániové prosby (ak to dovoľuje stav chorého);
- sväté pomazanie: vloženie rúk na chorého, modlitba nad olejom, pomazanie na rukách a čele, modlitba;
- Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostaných pripravených veriacich);
- záverečná modlitba a požehnanie.


Urgentný prípad – spoveď, viatikum a pomazanie, resp. viatikum
V urgentnom prípade treba najprv vyslúžiť sviatostné pokánie (hoci aj so všeobecným vyznaním), potom viatikum a sväté pomazanie (por. OUI 151).
V blízkom nebezpečenstve smrti kňaz chorému rýchlo udelí pomazanie chorých na jednom mieste (zvyčajne na čele) a hneď mu podá viatikum (por. OUI 116).
V krajnom nebezpečenstve smrti ihneď podá viatikum (por. OUI 116).
(Vysvetlenie, ako OUI stupňuje naliehavosť: najnaliehavejšie je krajné nebezpečenstvo smrti; naliehavé je blízke nebezpečenstvo smrti; menej naliehavý je urgentný prípad).
Možné nebezpečenstvo smrti, napr. rizikový šport, nie je dôvodom na udelenie pomazania.

Viatikum (pokrm na cestu do večnosti v ďalších dňoch)
Farári (resp. administrátori) sú povinní dbať o to, aby veriaci, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, boli posilnení na cestu do večnosti svätým prijímaním (por. OUI 93-95). Viatikum (po jednej svätej spovedi a po jednom pomazaní) môže chorý prijímať aj viackrát, a to každý deň.
Vlastný obrad viatika sa vysluhuje takto (por. OUI 101-114):
- úkon kajúcnosti (ak nie je potrebná svätá spoveď) alebo ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci; chorému možno udeliť úplné odpustky;
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor;
- vyznanie viery;
- prosby a Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostatných pripravených veriacich);
- záverečná modlitba a požehnanie.

Kritérium smrti
V pastoračnej praxi i v medicíne je veľmi dôležité zistenie faktu (času) smrti. Ťažisko vedeckých prístupov na zistenie smrti sa prenieslo z tradičných srdcovo-dýchacích znakov na neurologické kritériá. Pápež Ján Pavol II. v r. 2000 vyhlásil: „Úplné a nezvratné zastavenie mozgovej aktivity je znakom straty integračnej schopnosti organizmu, je znakom smrti.“
Sviatosť nemožno udeliť mŕtvemu (por. OUI 15). Zosnulého treba v modlitbe odporučiť Božiemu milosrdenstvu. Ak je však oprávnená pochybnosť, či je chorý naozaj mŕtvy, alebo nie (por. kán. 941 CIC; OUI 15, 159), je možné sviatosť udeliť.

Obrad pomazania vo svätej omši
Vo svätej omši sa pomazanie chorých vysluhuje po evanjeliu a homílii (OUI 82).
Vlastný obrad pomazania začína litániovými prosbami (OUI 73), nasleduje vkladanie rúk – pričom sa nič nehovorí (OUI 74), modlitba nad olejom (OUI 75) a vlastné pomazanie na čele a rukách chorého s príslušnou formulou (OUI 73). Potom pokračuje svätá omša prípravou obetných darov (OUI 82).
Ak pomazanie prijíma naraz väčší počet chorých, vkladanie rúk a pomazanie s formulou sa koná každému osobitne, všetko ostatné sa koná len raz – v množnom čísle (OUI 67).

Spoločné vysluhovanie sviatosti pomazania – dovolenie diecézneho biskupa
V zmysle kán. 1002 CIC dovoľujem a odporúčam udeľovanie sviatosti pomazania chorých spoločne v kostole. Treba však dodržiavať úpravy v príručke Obrad pomazania chorých a pastoračná starostlivosť o nich (OUI vydal SSV Trnava, r. 1976).
Podľa doterajších skúseností je spoločné vysluhovanie pomazania veľkou pastoračnou pomôckou pre duchovných správcov aj úľavou pre chorých a vekom zoslabnutých ľudí.
Vysluhovateľom sviatosti pomazania chorých je vždy (aj pri spoločnom vysluhovaní) len kňaz (nikdy nie diakon, resp. iný pastoračný pomocník).

Spoločný – komunitný charakter pomazania chorých
Aj keď sa pomazanie chorých vysluhuje iba jednému účastníkovi, aj vtedy má spoločný charakter a nie je vecou len chorého a kňaza (OUI 33). Preto je vhodné, aby sa pomazania zúčastnili aj príbuzní či známi chorého, poprípade aj miništranti. Pritom sa odporúča, aby prítomní (ak môžu) prijímali Eucharistiu spolu s chorým (por. OUI 96).
Starí, chorí aj tí, ktorí ich opatrujú, môžu prijať najsvätejšiu Eucharistiu hoci počas predchádzajúcej hodiny niečo zjedli (kán. 919 § 3 CIC).

Sviatostná príprava chorých – svätá spoveď
Pán Ježiš naliehavo vyzýva veriacich, aby ho prijímali vo sviatosti Eucharistie (Jn 6, 53). Aby však veriaci mohli dobre odpovedať na túto výzvu, musia sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť (1 Kor 11, 27-29). Preto, ten, kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť pokánia, vyspovedať sa (por. KKC 1385; kán. 916 CIC).

Vek prijímateľa pomazania chorých
Užívanie rozumu (por. kán. 1004 CIC) – po siedmom roku veku – sa vyžaduje kvôli charakteru sviatosti. Pomazanie chorých je zavŕšením sviatosti pokánia (por. Tridentský koncil, DH 1694).
Deti pred užívaním rozumu nemajú hriechy, ktoré by bolo treba odpykávať, a preto nie sú schopné prijať duchovné posilnenie pomazania (ničiť pozostatky hriechu). Avšak dospelý človek, hneď po krste, môže prijať pomazanie chorých, lebo pozostatky hriechu nie sú len časné tresty za hriech. Pozostatkom hriechu je aj mravná slabosť tkvejúca v mohutnostiach duše (rozum, vôľa, pamäť, cit...); mravnú slabosť tvoria aj ostatky zlozvykov.

Zaopatrenie kresťanov – nekatolíkov
Kán. 844 § 4 CIC predpisuje, kedy je dovolené udeliť kresťanom – nekatolíkom sviatosti (spoveď, pomazanie, prijímanie): nebezpečenstvo smrti a iná vážna potreba podľa úsudku diecézneho biskupa či konferencie biskupov, keď nie je k dispozícii ich vlastný vysluhovateľ.
Nebezpečenstvo smrti oprávňuje katolíckeho vysluhovateľa hneď patrične konať.
Prípad „inej vážnej potreby“ treba vopred predložiť na posúdenie ordinárovi.
Zo strany prijímateľa – nekatolíka sa vyžaduje chcenie, nevyhnutná viera a riadna dispozícia. Podrobnosti o dispozícii sa nachádzajú OUI.

Ťažkosti pri vysluhovaní pomazania
Vysluhovateľ pomazania chorých musí rátať s pastoračnými ťažkosťami, ktoré majú rozmanité príčiny. Sekularizovaná spoločnosť, pre ktorú je charakteristický výkon, nie je totiž schopná začleniť do svojho sveta utrpenie a smrť. Každý kríž odmieta ako tabu a „vytláča ho“ za okraj spoločnosti. Preto sa aj sám chorý neraz cíti odmietaný a akosi „mimo“.
Vhodné je, keď vysluhovateľ pomazania primerane dáva najavo, že: - chorý nie je Bohom opovrhnutý a trestaný; - nie je celkom sám a opustený; - nie je ten, ktorý zbankrotoval a nič nedokázal; - nie je zbytočný.
Nikdy nie je ľahké odpovedať na otázky trpiacich (prečo). Božie zjavenie však učí, že bolesť a smrť nepatria do pôvodného Božieho plánu (por. Múd 2, 23-24). Utrpenie je znakom prítomnosti hriechu v stvorení. Dobrotivý Boh však umožňuje hriech a jeho následky obrátiť na dobro: utrpenie znášané podľa Božej vôle človeka očisťuje, preskúšaním zušľachťuje a vykupuje svet (Inštrukcia o modlitbách za uzdravenie I, 1).

Sviatostná formula – nový preklad od roku 2011
Opäť upozorňujeme, že sviatostná formula v používanom OUI už neplatí; v roku 2011 došlo k jej textovej úprave; sviatostná formula po úprave znie nasledovne:
„Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. (Amen.) A oslobodeného (-nú) od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. (Amen.)“

Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.

Biskupský úrad Banská Bystrica Mons. Marián Chovanec
dňa 16.1.2017 biskup

Zavrieť   X

Ján XXIII., pápež (Angelo Giuseppe Roncalli)

Svätý

Sviatok: 11. október

* 25. november 1881 Sotto il Monte, Bergamo, Taliansko

† 3. jún 1963 Rím

Význam mena: Ján: Boh je milostivý (hebr.); Angelo: anjel; Jozef (Giuseppe): Boh pridal, rozhojnil (hebr.)

Angelo Giuseppe Roncalli sa narodil v Sotto il Monte (v diecéze a provincii Bergamo) 25. novembra 1881 ako štvrté z trinástich detí. Bol pokrstený v ten istý deň. Vo farnosti, ktorú viedol znamenitý kňaz Francesco Rebuzzini, získal neuveriteľný znak Cirkvi ako charakterové znamenie, ktoré mu bolo oporou v ťažkostiach a oduševňovalo ho v apoštolskej práci. Keď v roku 1889 prijal prvé sväté prijímanie a birmovku, vstúpil do seminára v Bergame v roku 1892, kde zotrval počas klasických a filozofických štúdií až do druhého roka teológie. Ako štrnásťročný mladík si začal písať duchovné poznámky, ktoré ho sprevádzali rôznymi spôsobmi až do jeho smrti a ktoré sú zozbierané v Denníku duše (Giornale dell’anima).Vytrvalá činnosť duchovného smerovania mala tu svoj začiatok. Dňa 1. marca 1896 ho duchovný otec seminára v Bergame Luigi Isacchi prijal do tretieho františkánskeho rádu. Sľuby zložil 23. mája 1897.

Keď získal štipendium diecézy Bergamo pre súcich seminaristov, bol v rokoch 1901 až 1905 príslušníkom Pápežského rímskeho seminára. Medzitým absolvoval ročnú vojenskú službu. Za kňaza bol vysvätený 10. augusta 1904 v Ríme v Chráme Santa Maria in Monte Santo na Námestí Piazza del Popolo.V roku 1905 sa stal tajomníkom nového bergamského biskupa Mons. Giacoma Márie Radiniho Tedeschiho.V tomto úrade bol až do roku 1914. Sprevádzal biskupa na pastoračných návštevách, spolupracoval na rôznych pastoračných iniciatívach, ako napr. synoda, redigovanie mesačníka Život diecézy (La vita diocesana), púte, sociálna práca. V seminári bol učiteľom dejín, patrológie a apologetiky.V roku 1910 po reorganizácii stanov Katolíckej akcie mu biskup zveril V. oddiel (katolícke ženy). Prispieval do katolíckeho denníka Bergama. Bol usilovným, hlbokým a účinným kazateľom.

Boli to roky prehĺbeného stretnutia so svätými pastiermi, ako napr. so sv. Karolom Boromejským, (publikoval jeho Akty apoštolskej vizitácie, ktorá sa konala v Bergame v roku 1575), so sv. Františkom Saleským a s bl. Gregoriom Barbarigom. Tieto roky boli naplnené hlbokým dychom každodenne žitej pastoračnej práce po boku biskupa Mons. Radiniho Tedeschiho. Po smrti biskupa v roku 1914 pokračoval don Angelo v jeho kňazskej službe ako učiteľ v seminári a v rôznych oblastiach pastorácie predovšetkým pre spoločenstvá.

Pri vstupe Talianska do vojny v roku 1915 bol povolaný do armády ako seržant zdravotnej služby. Nasledujúci rok sa stal vojenským kaplánom v službe vo vojenských tylových nemocniciach a koordinátorom duchovnej a morálnej práce pre vojakov.V závere vojny otvoril Študentský dom (Casa dello studente) so starostlivosťou o pastoráciu študentov. V roku 1919 bol vymenovaný za špirituála kňazského seminára.

Druhá časť jeho života sa začala v roku 1921 – v službách Svätej stolice. Do Ríma ho povolal Benedikt XV. za predsedu centrálneho výboru Pápežského diela pre šírenie viery pre Taliansko. Navštívil mnohé diecézy v Taliansku a organizoval misijné stretnutia. V roku 1925 ho Pius XI. vymenoval za apoštolského vizitátora do Bulharska, keď ho povýšil do biskupskej hodnosti ako titulárneho biskupa v Areopoli. Za biskupské motto si zvolil „Obœdientia et pax“, program, ktorý ho vždy sprevádzal.

Vysvätený za biskupa bol 19. marca 1925 v Ríme. Do Sofie nastúpil 25. apríla. Následne bol vymenovaný za prvého apoštolského delegáta. V Bulharsku zostal až do roku 1934.Navštevoval katolícke spoločenstvá a budoval úctivé vzťahy k ostatným kresťanským komunitám.Aktívne pomohol charitatívnou starostlivosťou počas zemetrasenia v roku 1928.V tichosti trpel nedorozumenia a ťažkosti pastoračnej služby „malých krokov“. Svoju dôveru vkladal a opustenosť si cvičil v Ukrižovanom.

Dňa 27. novembra 1934 bol vymenovaný za apoštolského delegáta pre Turecko a Grécko.Nové oblasti práce boli obrovské a Katolícka cirkev bola prítomná v mnohých formách v mladej Tureckej republike, ktorá sa obnovovala a organizovala. Bola to intenzívna služba katolíkom a charakterizoval ju štýl rešpektovania a dialógu s pravoslávnym a moslimským svetom. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol v Grécku, ktoré bolo spustošené bojmi.Snažil sa poskytovať správy o vojnových zajatcov a zachránil veľa Židov pomocou „tranzitného víza“ Apoštolskej delegácie. Dňa 6. decembra 1944 ho Pius XII. vymenoval za apoštolského nuncia do Paríža.

Počas posledných mesiacov vojny a prvých mesiacov mieru pomohol vojnovým zajatcom, postaral sa o usporiadanie Cirkvi vo Francúzsku. Navštívil francúzske svätyne, navštevoval významnejšie ľudové festivaly a náboženské podujatia. Bol pozorným pozorovateľom, bol rozvážny a dôveroval novým pastoračným iniciatívam biskupov a duchovenstva Francúzska. Vždy, aj v najzložitejších diplomatických otázkach, ho inšpirovalo hľadanie jednoduchosti evanjelia.Viedlo ho pastoračné rozhodnutie byť kňazom v každej situácii. Oduševňovala ho úprimná zbožnosť, ktorá sa denne premieňala v rozsiahly čas venovaný modlitbe a meditácii.Dňa 12. januára 1953 sa stal kardinálom a 25. toho istého mesiaca bol povýšený za patriarchu Benátok. Bolo mu potešením, že sa v posledných rokoch svojho života mohol venovať priamej službe, ktorá bola zameraná na starostlivosť o duše. To bola túžba, ktorá ho vždy sprevádzala, aby sa stal kňazom. Bol múdrym a iniciatívnym pastierom podľa príkladu svätých pastierov, ktorých si vždy uctieval, prvého patriarchu Benátok sv. Vavrinca Giustinianiho a sv. Pia X. So zvyšujúcim sa vekom rástla v aktívnej, podnetnej a radostnej pastoračnej práci dôvera v Pána.

Po smrti Pia XII. bol zvolený za pápeža 28. októbra 1958. Prijal meno Ján XXIII. Počas piatich rokoch jeho pontifikátu ho svet vnímal ako hodnoverný obraz Dobrého pastiera. Mierny a jemný, vynaliezavý a odvážny, jednoduchý a aktívny, konal kresťanské gestá telesného a duchovného milosrdenstva, keď navštívil väzňov a chorých, vítal ľudí z každého národa a každej viery, vzťahujúc na všetkých nádherný cit otcovstva.Jeho sociálne učenie je obsiahnuté v encyklikách Mater et magistra (1961) a Pacem in terris (1963).

Zvolal Rímsku synodu, zriadil Komisiu pre revíziu Kódexu kánonického práva, zvolal Druhý ekumenický vatikánsky koncil. Ako miestny biskup bol prítomný v Rímskej diecéze, keď navštevoval farnosti a kostoly starého mesta a na periférii. Ľudia v ňom videli záblesk evanjeliovej vľúdnosti (benignitas evangelica) a nazvali ho „pápežom dobroty.“ Podporoval ho hlboký duch modlitby. Z neho, zdroja obnovy v Cirkvi, vychádzal pokoj toho, ktorý vždy dôveruje v Pána. Rozhodne pokračoval v myšlienkach evanjelizácie, ekumenizmu, dialógu so všetkými. Mal otcovské obavy, aby dosiahol svojich viac utrápených bratov a synov.

Zomrel večer 3. júna 1963, v predvečer Turíc, v hlbokom duchu odovzdanosti sa Ježišovi, so želaním jeho objatia, obklopený zborovou modlitbou sveta, ktorá sa zdala byť zhromaždená okolo neho, aby s ním dýchala v láske Otca.

Ján XXIII. bol vyhlásený za blahoslaveného pápežom Jánom Pavlom II. dňa 3. septembra 2000 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne počas osláv Veľkého jubilea roku 2000. Za svätého bol vyhlásený spolu s pápežom Jánom Pavlom II. dňa 27. apríla 2014 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Obrad kanonizácie viedol pápež František za prítomnosti emeritného pápeža Benedikta XVI.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X