Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Sviatosť pomazania chorých

Na žiadosť Kňazskej rady Banskobystrickej diecézy,
zídenej dňa 22. októbra 2015 v Banskej Bystrici,
postupne uvádzame hlavné pastoračné zásady,
podľa ktorých sa treba riadiť pri vysluhovaní sviatostí

 

Pápež Pavol VI. v zmysle náuky Druhého vatikánskeho koncilu (por. konštit. Sacrosanctum concilium 73-75 a konštit. Lumen gentium 11) vydal dňa 30.11.1972 nový Obrad pomazania chorých – Ordo unctionis infirmorum (ďalej OUI) – ktorý začal platiť od 1.1.1974.
Jednou z najvýznamnejších zmien OUI oproti predchádzajúcej praxi je možnosť slávnostného a spoločného vysluhovania tejto sviatosti v kostole alebo na inom vhodnom mieste, ktoré sa môže uskutočniť v rámci svätej omše alebo v rámci liturgie slova (OUI 86-92), po dovolení diecézneho biskupa (por. kán. 1002 CIC).

Starí a chorí majú dôležité miesto v Cirkvi
Starostlivosť o chorých patrí k podstate kresťanskej duchovnosti a pastorácie farnosti (por. pápež Benedikt XVI., enc. Deus caritas est 20).
Sir 8, 7. 11-12: „Nepohŕdaj nikým pre jeho starobu: lebo aj my ideme do staroby. Nedaj si ujsť, čo hovoria starší, lebo oni sa tomu priúčali od svojich rodičov; od nich sa totiž naučíš rozumnosti, ako máš (správne) odpovedať, keď ti to bude treba.“
Pápež Benedikt XVI.: „Kvalita každej spoločnosti, povedal by som každej civilizácie, sa posudzuje aj podľa toho, ako sa správa k seniorom a podľa miesta, aké im vyhradzuje v spoločenskom živote“ (12. novembra 2012).
Svätý Otec František: „Spoločnosť, v ktorej pre seniorov nieto miesta, z ktorej sú vyraďovaní, pretože vytvárajú problémy, táto spoločnosť nesie v sebe smrtiaci vírus... Také kresťanské spoločenstvo, v ktorom by blízkosť a nezištnosť už neboli považované za nevyhnutné, by stratilo svoju dušu“ (4. marca 2015).
Starí a chorí svojimi modlitbami a obetami pomáhajú vykupovať svet (por. KKC 1505).

Pastoračná príprava chorých na prijatie pomazania
OUI 36 a 85 predpisuje, aby sa slávenie pomazania chorých (ak je možné) pripravilo.
Ak sa pomazanie chorých vysluhuje väčšiemu počtu účastníkov (najmä po prvý raz), je vhodné vopred, v rámci niekoľkých (nedeľných) kázní, predstaviť sviatosť pomazania – jej ustanovenie, vysluhovanie v Cirkvi, účinky a liturgický obrad.
Ak sa pomazanie chorých vysluhuje jednému účastníkovi (najmä v byte po prvý raz) iba s jeho rodinou, je vhodné vopred, v rámci rozhovoru, respektíve v rámci liturgie slova, predstaviť tajomstvo tejto sviatosti.

Pokánie, pomazanie chorých a viatikum – posilnenie na cestu do večnosti
Súvislý obrad sviatosti pokánia, pomazania a viatika sa vysluhuje veriacemu, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti, aby bol na cestu do večnosti posilnený svätým prijímaním, ktoré sa volá viatikum.
Vlastný obrad týchto troch sviatostí sa vysluhuje takto (por. OUI 115, 118-133):
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor (podľa možnosti);
- svätá spoveď, resp. úkon kajúcnosti ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci;
- udelenie úplných odpustkov (podľa možnosti);
- vyznanie krstnej viery a litániové prosby (ak to dovoľuje stav chorého);
- sväté pomazanie: vloženie rúk na chorého, modlitba nad olejom, pomazanie na rukách a čele, modlitba;
- Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostaných pripravených veriacich);
- záverečná modlitba a požehnanie.


Urgentný prípad – spoveď, viatikum a pomazanie, resp. viatikum
V urgentnom prípade treba najprv vyslúžiť sviatostné pokánie (hoci aj so všeobecným vyznaním), potom viatikum a sväté pomazanie (por. OUI 151).
V blízkom nebezpečenstve smrti kňaz chorému rýchlo udelí pomazanie chorých na jednom mieste (zvyčajne na čele) a hneď mu podá viatikum (por. OUI 116).
V krajnom nebezpečenstve smrti ihneď podá viatikum (por. OUI 116).
(Vysvetlenie, ako OUI stupňuje naliehavosť: najnaliehavejšie je krajné nebezpečenstvo smrti; naliehavé je blízke nebezpečenstvo smrti; menej naliehavý je urgentný prípad).
Možné nebezpečenstvo smrti, napr. rizikový šport, nie je dôvodom na udelenie pomazania.

Viatikum (pokrm na cestu do večnosti v ďalších dňoch)
Farári (resp. administrátori) sú povinní dbať o to, aby veriaci, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti, boli posilnení na cestu do večnosti svätým prijímaním (por. OUI 93-95). Viatikum (po jednej svätej spovedi a po jednom pomazaní) môže chorý prijímať aj viackrát, a to každý deň.
Vlastný obrad viatika sa vysluhuje takto (por. OUI 101-114):
- úkon kajúcnosti (ak nie je potrebná svätá spoveď) alebo ak pôjdu k prijímaniu aj iní prítomní veriaci; chorému možno udeliť úplné odpustky;
- čítanie Božieho slova a krátky príhovor;
- vyznanie viery;
- prosby a Modlitba Pána (Otče náš...);
- viatikum (pre veriaceho, ktorý sa nachádza v nebezpečenstve smrti);
- sväté prijímanie (pre ostatných pripravených veriacich);
- záverečná modlitba a požehnanie.

Kritérium smrti
V pastoračnej praxi i v medicíne je veľmi dôležité zistenie faktu (času) smrti. Ťažisko vedeckých prístupov na zistenie smrti sa prenieslo z tradičných srdcovo-dýchacích znakov na neurologické kritériá. Pápež Ján Pavol II. v r. 2000 vyhlásil: „Úplné a nezvratné zastavenie mozgovej aktivity je znakom straty integračnej schopnosti organizmu, je znakom smrti.“
Sviatosť nemožno udeliť mŕtvemu (por. OUI 15). Zosnulého treba v modlitbe odporučiť Božiemu milosrdenstvu. Ak je však oprávnená pochybnosť, či je chorý naozaj mŕtvy, alebo nie (por. kán. 941 CIC; OUI 15, 159), je možné sviatosť udeliť.

Obrad pomazania vo svätej omši
Vo svätej omši sa pomazanie chorých vysluhuje po evanjeliu a homílii (OUI 82).
Vlastný obrad pomazania začína litániovými prosbami (OUI 73), nasleduje vkladanie rúk – pričom sa nič nehovorí (OUI 74), modlitba nad olejom (OUI 75) a vlastné pomazanie na čele a rukách chorého s príslušnou formulou (OUI 73). Potom pokračuje svätá omša prípravou obetných darov (OUI 82).
Ak pomazanie prijíma naraz väčší počet chorých, vkladanie rúk a pomazanie s formulou sa koná každému osobitne, všetko ostatné sa koná len raz – v množnom čísle (OUI 67).

Spoločné vysluhovanie sviatosti pomazania – dovolenie diecézneho biskupa
V zmysle kán. 1002 CIC dovoľujem a odporúčam udeľovanie sviatosti pomazania chorých spoločne v kostole. Treba však dodržiavať úpravy v príručke Obrad pomazania chorých a pastoračná starostlivosť o nich (OUI vydal SSV Trnava, r. 1976).
Podľa doterajších skúseností je spoločné vysluhovanie pomazania veľkou pastoračnou pomôckou pre duchovných správcov aj úľavou pre chorých a vekom zoslabnutých ľudí.
Vysluhovateľom sviatosti pomazania chorých je vždy (aj pri spoločnom vysluhovaní) len kňaz (nikdy nie diakon, resp. iný pastoračný pomocník).

Spoločný – komunitný charakter pomazania chorých
Aj keď sa pomazanie chorých vysluhuje iba jednému účastníkovi, aj vtedy má spoločný charakter a nie je vecou len chorého a kňaza (OUI 33). Preto je vhodné, aby sa pomazania zúčastnili aj príbuzní či známi chorého, poprípade aj miništranti. Pritom sa odporúča, aby prítomní (ak môžu) prijímali Eucharistiu spolu s chorým (por. OUI 96).
Starí, chorí aj tí, ktorí ich opatrujú, môžu prijať najsvätejšiu Eucharistiu hoci počas predchádzajúcej hodiny niečo zjedli (kán. 919 § 3 CIC).

Sviatostná príprava chorých – svätá spoveď
Pán Ježiš naliehavo vyzýva veriacich, aby ho prijímali vo sviatosti Eucharistie (Jn 6, 53). Aby však veriaci mohli dobre odpovedať na túto výzvu, musia sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť (1 Kor 11, 27-29). Preto, ten, kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť pokánia, vyspovedať sa (por. KKC 1385; kán. 916 CIC).

Vek prijímateľa pomazania chorých
Užívanie rozumu (por. kán. 1004 CIC) – po siedmom roku veku – sa vyžaduje kvôli charakteru sviatosti. Pomazanie chorých je zavŕšením sviatosti pokánia (por. Tridentský koncil, DH 1694).
Deti pred užívaním rozumu nemajú hriechy, ktoré by bolo treba odpykávať, a preto nie sú schopné prijať duchovné posilnenie pomazania (ničiť pozostatky hriechu). Avšak dospelý človek, hneď po krste, môže prijať pomazanie chorých, lebo pozostatky hriechu nie sú len časné tresty za hriech. Pozostatkom hriechu je aj mravná slabosť tkvejúca v mohutnostiach duše (rozum, vôľa, pamäť, cit...); mravnú slabosť tvoria aj ostatky zlozvykov.

Zaopatrenie kresťanov – nekatolíkov
Kán. 844 § 4 CIC predpisuje, kedy je dovolené udeliť kresťanom – nekatolíkom sviatosti (spoveď, pomazanie, prijímanie): nebezpečenstvo smrti a iná vážna potreba podľa úsudku diecézneho biskupa či konferencie biskupov, keď nie je k dispozícii ich vlastný vysluhovateľ.
Nebezpečenstvo smrti oprávňuje katolíckeho vysluhovateľa hneď patrične konať.
Prípad „inej vážnej potreby“ treba vopred predložiť na posúdenie ordinárovi.
Zo strany prijímateľa – nekatolíka sa vyžaduje chcenie, nevyhnutná viera a riadna dispozícia. Podrobnosti o dispozícii sa nachádzajú OUI.

Ťažkosti pri vysluhovaní pomazania
Vysluhovateľ pomazania chorých musí rátať s pastoračnými ťažkosťami, ktoré majú rozmanité príčiny. Sekularizovaná spoločnosť, pre ktorú je charakteristický výkon, nie je totiž schopná začleniť do svojho sveta utrpenie a smrť. Každý kríž odmieta ako tabu a „vytláča ho“ za okraj spoločnosti. Preto sa aj sám chorý neraz cíti odmietaný a akosi „mimo“.
Vhodné je, keď vysluhovateľ pomazania primerane dáva najavo, že: - chorý nie je Bohom opovrhnutý a trestaný; - nie je celkom sám a opustený; - nie je ten, ktorý zbankrotoval a nič nedokázal; - nie je zbytočný.
Nikdy nie je ľahké odpovedať na otázky trpiacich (prečo). Božie zjavenie však učí, že bolesť a smrť nepatria do pôvodného Božieho plánu (por. Múd 2, 23-24). Utrpenie je znakom prítomnosti hriechu v stvorení. Dobrotivý Boh však umožňuje hriech a jeho následky obrátiť na dobro: utrpenie znášané podľa Božej vôle človeka očisťuje, preskúšaním zušľachťuje a vykupuje svet (Inštrukcia o modlitbách za uzdravenie I, 1).

Sviatostná formula – nový preklad od roku 2011
Opäť upozorňujeme, že sviatostná formula v používanom OUI už neplatí; v roku 2011 došlo k jej textovej úprave; sviatostná formula po úprave znie nasledovne:
„Skrze toto sväté pomazanie a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. (Amen.) A oslobodeného (-nú) od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. (Amen.)“

Prosím, aby táto inštrukcia bola zaradená medzi normy našej diecézy.

Biskupský úrad Banská Bystrica Mons. Marián Chovanec
dňa 16.1.2017 biskup

Zavrieť   X

Róbert Bellarmín, biskup, učiteľ Cirkvi

Svätý

Sviatok: 17. september

* 4. október 1542 Montepulciano, Taliansko

† 17. september 1621 Rím

Atribúty: pastorál (berla)

Význam mena: preslávený, žiarivý (z nem.)

Sv. Róbert Bellarmín sa narodil 4. októbra 1542 v Montepulciane v Taliansku. Pochádzal zo zbožnej rodiny. Jeho matka bola sestrou pápeža Marcella II. Mala úzke vzťahy s rehoľou jezuitov. Do tejto rehole potom aj vstúpil (v roku 1560). Bol veľmi nadaný, už roku 1569 sa stal docentom v Leuvene (Belgicko). V roku 1570 sa stal kňazom. V roku 1576 bol určený za profesora do kolégia v Ríme. Napísal zväzky na obranu Cirkvi, riešenie problémov v Cirkvi, o sviatostiach, o milosti a ospravedlnení. Boli to rozsiahle diela, tzv. summy, ktoré napísal ako reakciu na náboženské a spoločenské prúdy. Jeho dielo sa veľmi rýchlo šírilo na všetky strany. Zažil však aj nepochopenie. Pápež Sixtus V. dal napríklad jeho dielo, kde obraňoval pápežstvo, na index zakázaných kníh. Zdalo sa mu, že veci vysvetľuje príliš pozemsky. Nasledujúci pápež Urban VII. toto nariadenie odvolal. V roku 1594 zase na následky intríg zo strany niektorých kardinálov musel opustiť miesto rektora kolégia ešte pred ukončením trojročného obdobia. Musel odísť ako provinciál do Neapola. O krátky čas ho však pápež znovu povolal do Ríma. Stal sa konzultorom Posvätného ofícia. V roku 1599 bol vymenovaný za kardinála. Netrvalo dlho a znovu bol podrobený skúške. Vznikol totiž spor medzi jezuitmi a dominikánmi v náuke o Božej milosti a ľudskej slobode. Róbert sa snažil ukázať pápežovi správnu cestu, no ten ho odstránil tým, že ho vymenoval za arcibiskupa do Capuy (severne od Neapola). Tam bol od roku 1602 do roku 1605. Za ten čas (tri roky) trikrát ponavštevoval diecézu, zvolal synody a snem. Kázal každú nedeľu a bol veľmi horlivý.

V roku 1605 bol zvolený za pápeža Pavol V. Ten ho znova povolal do Ríma ako svojho poradcu. V tých časoch sa dostal do povedomia Galileo Galilei so svojím heliocentrickým pohľadom na svet. Vo svojich teóriách urobil chybu v tom, že nekompetentne vysvetľoval pasáže zo Sv. písma, čím chcel dokázať pravdivosť svojich slov. Bellarmín proti tomu rázne vystúpil. Mohol vtedy azda aj zamedziť nešťastnému koncu tohto prípadu, no nestalo sa. Treba však aj to povedať, že Bellarmín zomrel dvanásť rokov pred druhým procesom s Galileim, čiže nebol pri jeho smrti. Z jeho spisov sú známe napr. Katechizmy, O umení dobre zomrieť. Mal veľké slovo medzi kardinálmi, vybavoval rozsiahlu korešpodenciu, zúčastnil sa voľby pápeža Gregora XV. v roku 1621. Takmer osemdesiatročný Bellarmín si žiadal odísť na odpočinok. Povolenie dostal a utiahnol sa do noviciátu rímskych jezuitov. No pár dní na to ochorel a necelý mesiac, 17. septembra zomrel. Krátko pred smrťou ho ešte navštívil pápež Gregor XV. Proces jeho blahorečenia sa začal už rok po jeho smrti, no za blahoslaveného bol vyhlásený až roku 1923. Nebolo to kvôli pochybnostiam o jeho živote, ale bolo to kvôli pomerom vnútri Cirkvi: Francúzsko sa cítilo dotknuté spisom, v ktorom obhajoval autoritu pápeža, inokedy zasa nepriatelia jezuitského rádu chceli prekaziť blahorečenie. Za svätého bol vyhlásený roku 1930 a rok neskoršie za učiteľa Cirkvi.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X