Farnosť sv. Štefana Uhorského

V magazíne Sceptical Inquirer vyšla rozsiahla esej dvoch biológov, ktorá podrobuje zásadnej kritike prenikanie progresívnej ideológie do oblasti prírodných vied. Jerry Coyne a Luana S. Maroja sa v texte hlásia k liberálnemu zmýšľaniu. Jerry Coyne publikoval viac ako 100 odborných prác, je zástancom tvrdenia, že veda a náboženstvo nie sú kompatibilné, o čom v roku 2015 publikoval knihu. Je držiteľom Ceny Richarda Dawkinsa.

Sceptical Inquirer je popredný americký odborný magazín, ktorý bol založený s cieľom podpory vedy a kritického myslenia. Od svojho vzniku v roku 1976 odbornými argumentmi vysvetľuje tzv. paranormálne javy, spochybňuje konšpiračné teórie či popieranie klimatických zmien.

 Biológia čelí vážnemu ohrozeniu zo strany „progresívnej“ politiky, ktorá mení spôsob, akým pracujeme, vymedzuje oblasti biológie, ktoré sú tabu a ktoré nebudú financované vládou alebo publikované vo vedeckých časopisoch, určuje, akým slovám sa musia biológovia vo svojich textoch vyhýbať, a nariaďuje, ako sa biológia vyučuje a ako o nej informujeme ostatných vedcov a verejnosť prostredníctvom odbornej a populárnej tlače.

Tento článok sme nenapísali preto, aby sme tvrdili, že biológia je mŕtva, ale aby sme ukázali, ako ju ideológia poškodzuje. Vedu, ktorá nám priniesla toľko pokroku a porozumenia – od objavu štruktúry DNA po zelenú revolúciu a vakcíny proti ochoreniu COVID-19 –, ohrozuje politická dogma, ktorá zabíja našu základnú tradíciu otvoreného výskumu a vedeckej komunikácie.

A keďže väčšina toho, o čom budeme písať, sa odohráva v rámci akademickej vedy, kde sa mnohí vedci boja vyjadriť svoje názory, verejnosť s týmito otázkami zväčša nie je oboznámená. Bohužiaľ, kým to bude všetkým jasné, môže byť už príliš neskoro.

Všetci poznáme kultúrne vojny, ktoré stavajú progresívnych ľavičiarov proti centristom a pravičiarom. V minulosti sa tieto súboje týkali politiky a sociokultúrnych otázok a na akademickej pôde sa zväčša obmedzovali na humanitné vedy. Ale – okrem „sociobiologických vojen“ v sedemdesiatych rokoch a našich večných bojov proti kreacionizmu – sme si my biológovia vždy mysleli, že sa náš odbor takýmto bojom vyhne. Koniec koncov, vedecká pravda bude určite odolná voči útokom alebo deformáciám prichádzajúcim zo strany politickej ideológie. Väčšina z nás bola tiež príliš zaneprázdnená prácou v laboratóriu, aby sa zapájala do straníckych sporov.

Mýlili sme sa. Vedci z akademického prostredia aj mimo neho boli medzi prvými, ktorí vo svojich odboroch začali politické čistky tým, že skresľovali alebo dokonca klamali o nepohodlných pravdách. Začali sa kampane, ktorých cieľom bolo odstrániť z vedeckého žargónu slová považované za urážlivé. Usilovali sa zabezpečiť, aby sa z výskumných rukopisov odstránili výsledky, ktoré by mohli „uškodiť“ ľuďom považovaným za utláčaných, a nasmerovať financovanie vedy od výskumu k sociálnym reformám.

Americká vláda dokonca odmietla sprístupniť verejnosti genetické údaje zozbierané za peniaze daňových poplatníkov, pretože by sa analýza týchto údajov mohla považovať za „stigmatizujúcu“. Inými slovami, vedu – a tu hovoríme o všetkých oblastiach STEM (prírodné vedy, technológia, inžinierstvo a matematika) – silne poškvrnila politika, keďže „progresívna sociálna spravodlivosť“ odsúva našu skutočnú prácu: hľadanie pravdy.

Tieto zmeny spôsobili v biológii katastrofu. Ideológovia oslabili našu schopnosť skúmať to, čo považujeme za zaujímavé alebo dôležité, odopreli nám podporu výskumu, kontrolujú politický tón rukopisov a démonizujú oblasti výskumu a samotných výskumníkov, čím zarezali celé odvetvia skúmania. To zníži blahobyt ľudí, pretože ako si všetci vedci uvedomujú – a ako ukazuje vzťah medzi baktériami odolnými voči teplu a PCR testami –, nikdy nevieme, aký prínos môže mať výskum vedený z čistej zvedavosti.

Ale živenie zvedavosti má hodnotu aj samo osebe. Koniec koncov, štúdium čiernych dier alebo veľkého tresku nás neurobí zdravšími ani bohatšími, ale vedomosti o týchto veciach naše životy určite obohatia. Erózia akademickej slobody vo vede spôsobená progresívnou ideológiou nás teda poškodzuje intelektuálne aj materiálne.

Hoci sa biológia dostala do konfliktu s ideológiou aj inokedy a na iných miestach (patrí tu napr. sovietska Lysenkova aféra [politická kampaň vedená sovietskym biológom Trofimom Lysenkom, ktorej cieľom bolo potlačiť „buržoáznu pseudovedeckú genetiku“, pozn. prekladateľa], kreacionizmus a hnutie proti vakcínam), súčasná situácia je horšia, pretože sa týka všetkých vedných oblastí. Rovnako nešťastné je, že samotní vedci – s pomocou univerzitných úradníkov – sa stali spoluvinníkmi svojho vlastného umlčiavania.

Uvedieme šesť príkladov, ako ideológia skresľuje našu vlastnú oblasť – biológiu evolúcie a organizmov. Každý príklad zahŕňa nesprávne tvrdenie, ktoré šíria ideológovia, po ktorom nasleduje krátke vysvetlenie, prečo je to tvrdenie nesprávne. Nakoniec spomenieme, čo považujeme za ideológiu, ktorá stojí za každým nesprávnym tvrdením, a následne zhodnotíme jej škodlivý vplyv na vedecký výskum, vyučovanie a chápanie vedy vo verejnosti.

Naším hlavným záujmom je biologický výskum – objavovanie nových faktov –, ale ten nie je bez spoločenského vplyvu; ide ruka v ruke s vyučovaním a verejným prijímaním biologických faktov. Ak sa napríklad určité oblasti výskumu stigmatizujú v médiách, znehodnotí sa tým chápanie verejnosti a následne sa zníži záujem o vyučovanie, ako aj o výskum v týchto oblastiach. Skresľovanie alebo stigmatizácia zo strany médií tým, že znižujú záujem o biológiu, nás v konečnom dôsledku pripravuje o možnosť porozumieť svetu.

Zameriavame sa na našu vlastnú oblasť evolučnej biológie, pretože prirodzene cítime najväčšiu potrebu ju obhajovať, ale dodávame, že súvisiace ideologické konflikty sú bežné aj vo vedách, ako je chémia, fyzika, matematika a dokonca aj informatika. V konfliktoch týchto odvetví však ide v menšej miere o popieranie vedeckých faktov, týkajú sa skôr snahy o zmenu jazyka, znehodnotenie tradičných foriem merania zásluh, zmenu demografie vedcov, drastickú zmenu spôsobu výučby vedy a „dekolonizáciu“ vedy.

Evolučná biológia je obzvlášť náchylná na útoky na vedeckú pravdu, pretože sa zaoberá najcitlivejšou témou zo všetkých: pôvodom a povahou Homo sapiens. Začneme mylnou predstavou o našom druhu, ktorá sa stala celkom bežnou.

 

1. Pohlavie u ľudí nie je jasne a binárne rozdelené na samcov a samice, ale ide o spektrum.

 

Toto tvrdenie, ktoré je jedným z najčastejších politických skreslení biológie, je nesprávne, pretože takmer každý človek na Zemi patrí do jednej z dvoch odlišných kategórií. Vaše biologické pohlavie je jednoducho určené tým, či je vaše telo určené na tvorbu veľkých, nepohyblivých gamét (vajíčok, ktoré charakterizujú ženy) alebo veľmi malých a pohyblivých gamét (spermií, ktoré charakterizujú mužov). Rovnaká dichotómia sa vyskytuje aj v prípade rastlín, kde sú produkované malé spermie a veľké vajíčka.

Rozdiel vo veľkosti môže byť obrovský: napríklad ľudské vajíčko je veľké ako desať miliónov spermií. A každá gaméta je spojená so zložitým reprodukčným aparátom, ktorý ju produkuje. Práve nositeľov týchto dvoch reprodukčných systémov biológovia označujú ako „pohlavia“.

Keďže v prípade živočíchov ani cievnatých rastlín neexistujú žiadne iné typy gamét a nepozorujeme žiadne medziplodiny, neexistuje žiadne tretie pohlavie. Hoci medzi mnohými druhmi živočíchov a kvitnúcich rastlín existujú hermafrodity, v ich prípadoch ide o skombinované samčie a samičie funkcie (a gaméty) v rámci jedného jedinca a nepredstavujú „tretie pohlavie“.

Okrem toho, vývojové problémy môžu niekedy viesť k vzniku intersexuálnych ľudí vrátane hermafroditov. Vývojové varianty sú veľmi zriedkavé, týkajú sa asi len 1 z 5 600 ľudí (0,018 %) a tiež nepredstavujú „ďalšie pohlavia“. (Poznáme len dva prípady skutočných ľudských hermafroditov, ktorí boli plodní, ale jeden jedinec bol plodný len ako muž a druhý len ako žena.)

Iba v prípade jednobunkových organizmov (protistov), húb a rias nachádzame viac ako dve odlišné triedy jedincov, ktoré majú gaméty rovnakej veľkosti, pričom jedinci sa môžu páriť s príslušníkmi ktorejkoľvek triedy okrem svojej vlastnej. Ak by sme uvoľnili definíciu pohlavia, mohli by sme ich považovať za viacero pohlaví, ale aby sa vyhlo nedorozumeniam, biológovia ich nazývajú „typy párenia“.

Na všetky praktické účely je teda pohlavie binárne – nielen u ľudí, ale u všetkých živočíchov a rastlín. A je binárne, pretože ho tak počas evolúcie uprednostnil prirodzený výber. V roku 1958 položil slávny evolucionista Ronald Fisher zásadnú otázku: „Žiadny praktický biológ, ktorý sa zaujíma o pohlavné rozmnožovanie, by nebol vedený k tomu, aby vypracoval podrobné dôsledky, ktoré zažívajú organizmy s tromi alebo viacerými pohlaviami; ale čo iné by mal robiť, ak chce pochopiť, prečo sú pohlavia v skutočnosti vždy dve?“

Hoci v skutočnosti nie je nevyhnutné mať dva oddelené typy gamét na získanie dobre známej výhody pohlavného rozmnožovania, evolúcia pohlavnej dichotómie sa uskutočnila viackrát. Biologické pozorovanie aj matematické modely, ktorých zložité podrobnosti môžeme nateraz ignorovať, ukazujú, prečo je číslo dva všadeprítomné.

Na začiatku vývoja niekedy stoja druhy, ktoré majú gaméty rovnakej veľkosti („izogamia“), no prirodzený výber často podporuje rozdelenie populácie na dve skupiny jedincov s veľmi odlišnými gamétami („anizogamia“) – buď malými a pohyblivými, alebo veľkými a nepohyblivými. Takto sa vyvinuli dve pohlavia a odvtedy druh odolával invázii jedincov, ktorí majú iné typy gamét – teda iné, nové pohlavia.

Stabilitu existencie dvoch pohlaví môžeme oceniť, ak si uvedomíme, že to, čo spúšťa vývoj samcov a samíc, sa medzi jednotlivými druhmi výrazne líši. Rozdielne pohlavia môžu byť založené na rozdielnych chromozómoch a ich génoch (napr. XX vs. XY u ľudí, ZW vs. ZZ u vtákov, jedince s podobnými chromozómami sú samice u cicavcov a samce u vtákov); na rozdielnych teplotách chovu (krokodíly a korytnačky); na tom, či máte plný alebo polovičný súbor chromozómov (včely); na tom, či stretnete samičku (morské červy); a na množstve ďalších sociálnych, genetických a environmentálnych faktorov.

Prirodzený výber nezávisle od seba vytvoril rôzne cesty vzniku pohlaví, ale na ich konci sú len dve cieľové stanice: samci a samice. A tak máme vyvinutú a objektívne rozpoznanú dichotómiu – nie ľubovoľné spektrum pohlaví.

Napriek týmto faktom sa však dichotómia pohlavia – najmä u ľudí – v poslednom čase stáva terčom ideologických útokov. Dokonca aj v zdanlivo objektívnych diskusiách o pohlaví a rodovej príslušnosti sa často hovorí, že jednotlivcom bolo pri narodení „pridelené pohlavie“, akoby išlo o svojvoľné rozhodnutie lekárov – „sociálny konštrukt“ – a nie o pozorovanie biologickej reality.

Dokonca aj Spoločnosť pre štúdium evolúcie, ktorá by mala mať na viac, sa nechala ovplyvniť ideológiou a verejne vyhlásila, že biologické pohlavie treba vnímať ako spektrum. Učiteľov vyháňajú z práce a zbavujú možnosti učiť len preto, že vyhlásili, že ľudské pohlavie je binárne. Ako uvidíme, táto kontroverzia vychádza z úmyselného spájania biologickej reality, pohlaví (sexes), so sociálnym konštruktom, rodmi (gender).

Popieranie dichotómie pohlavia nám bráni pochopiť jedno z najfascinujúcejších zovšeobecnení biológie: rozdiel medzi mužmi a ženami v správaní a vzhľade. Farba, ozdobnosť, veľké rozmery a útočné orgány samcov v porovnaní s ich absenciou u samíc a rozdiely pozorované u druhov, ako sú jelene, vtáky, ryby a tulene, sú výsledkom pohlavného výberu: procesu, ktorý ako prvý opísal Darwin a v ktorom samci medzi sebou súťažia o prístup k samiciam.

Ide buď o priamy súboj medzi samcami, ako je to v prípade súbojov jeleňov, alebo o samcov, ktorí svojou farbou, ozdobami a správaním oslovujú samice. A tento takmer univerzálny prírodný jav pochádza z toho, že samice investujú do rozmnožovania oveľa viac ako samce, počnúc tými veľkými a metabolicky nákladnými vajíčkami.

V konečnom dôsledku to kladie bremeno rodičovskej starostlivosti prevažne na samice. Samice, ktoré sa venujú produkcii a výchove potomstva, sa tak stávajú pohlavím, ktoré je menej dostupné na párenie, a to aj vtedy, keď je pomer samcov a samíc jedna k jednej.

Pohlavný výber vysvetľuje aj správanie: prečo sú vo väčšine druhov – vrátane nášho – samci promiskuitnejší ako samice, ktoré sú pri partneroch vyberavé. Samec pri oplodnení vyprodukuje len asi čajovú lyžičku spermií, zatiaľ čo samice majú obmedzený počet vajíčok nákladných na výrobu, tehotenstvo je dlhé a potom je tu ešte to otravné potomstvo, o ktoré sa treba starať a živiť ho – čo u ľudí trvá celé roky.

Parožie, perie, pávie chvosty, komplikované páriace tance samcov, vtáčie spevy: tieto a mnohé ďalšie znaky majú zmysel len vtedy, ak sú evolučným dôsledkom toho, že majú gaméty odlišných veľkostí.

Prečo sa toľko ľudí bráni binárnemu pohlaviu? Pretože je v ich ideologickom záujme spájať biologické pohlavie so sociálnou identitou alebo s pohlavnou rolou. Na rozdiel od biologického pohlavia (sex) tvorí rod (gender) skôr kontinuum (online zoznamy uvádzajú desiatky rodov). Napriek tomu graf rozloženia rodov vyzerá ako hrby ťavy – väčšina ľudí zodpovedá mužským a ženským pohlavným rolám, ale existuje oveľa viac medzistupňov, než vidíme pri biologickom pohlaví.

A prečo ľudia prekrúcajú pravdu? Máme podozrenie, že niektorí z tých, ktorých rod nezodpovedá ani jednému z dvoch biologických pohlaví, a ich spojenci chcú nanovo definovať pohlavie tak, aby podobne ako rod tvorilo skôr kontinuum. Aj keď je zavrhnutie pohlavnej binárnosti myslené dobre, vážne skresľuje vedecké fakty – a všetky evolučné dôsledky, ktoré z nich vyplývajú.

 

2. Všetky behaviorálne a psychologické rozdiely medzi mužmi a ženami sú spôsobené socializáciou.

 

Často sa tvrdí, že evolúcia a genetika v týchto rozdieloch nehrajú žiadnu úlohu. Ide o známu myšlienku tabula rasa, ktorá tvrdí, že všetci ľudia – muži a ženy – sa rodia so sklonom správať sa podobným spôsobom a akékoľvek behaviorálne alebo psychologické rozdiely, ktoré vidíme medzi skupinami, vyplývajú výlučne zo socializácie vrátane ekonomických alebo environmentálnych vplyvov.

Pre biológa je tento druh „prázdnej tabule“ – ktorý môže čiastočne vychádzať z marxistickej viery v nekonečnú tvárnosť ľudí – hlboko nesprávny. Viaceré štúdie jasne ukazujú, že medzi mužmi a ženami existujú priemerné rozdiely v dlhom zozname čŕt správania ovplyvnených biológiou, vrátane sexuálnych záujmov, rodičovskej starostlivosti, agresivity, stupňa promiskuity, ochoty riskovať, záujmu o ľudí a veci, empatie, bojazlivosti, priestorovej orientácie, násilia a vlastností súvisiacich so sociálnymi vzťahmi.

Je dôležité uvedomiť si, že tu hovoríme o priemeroch: distribúcie mužského a ženského správania sa v mnohom prekrývajú, takže jednotlivci môžu vykazovať vlastnosti, ktoré sa častejšie vyskytujú pri druhom pohlaví. Niektoré ženy sú napríklad agresívnejšie ako priemerný muž. A musíme dodať, že k mnohým rozdielom v správaní medzi mužmi a ženami pravdepodobne skutočne prispieva socializácia – niekedy je to možno dokonca hlavný faktor.

Môžeme však tvrdiť, že tieto priemerné rozdiely vyplývajú výlučne zo socializácie? Nie. Je pravdepodobné, že priemerné rozdiely v správaní uvedené vyššie majú nielen biologický, ale aj evolučný a genetický základ. To znamená, že je isté, že v priebehu miliónov rokov prirodzený výber spôsobil, že niektoré znaky správania mužov a žien sa rozišli.

Ako sme to zistili? Pomocou viacerých kritérií vrátane hodnotenia všeobecnej pravdepodobnosti adaptačného vysvetlenia; hľadaním paralel správania pri iných druhoch (najmä v prípade našich najbližších príbuzných primátov); určením, či je rozdiel v správaní medzi pohlaviami všadeprítomný v rôznych ľudských kultúrach vrátane lovcov a zberačov; testovaním, či je správanie ovplyvnené reprodukčnými hormónmi, ako je testosterón; a zisťovaním, či sa správanie objavuje v očakávanej etape vývoja. Napríklad rizikové správanie a agresivita medzi mužmi sú najsilnejšie počas vrcholu reprodukčného obdobia mladej dospelosti – čiže presne vtedy, keď by sme to očakávali, ak ide o správanie, ktoré sa vyvinulo s cieľom pomôcť mužom zabezpečiť si partnerky.

Pre mnohých je však i čo len naznačenie biologického základu rozdielov v správaní medzi pohlaviami tabu a vníma sa ako druh mizogýnie. Nedávnym príkladom je vyhlásenie Chelsea Conaboyovej v denníku New York Times, že „materský inštinkt je mýtus, ktorý vytvorili muži“. Tvrdí, že dobre známe rozdiely medzi mužmi a ženami v pozornosti a správaní k deťom sú spôsobené výlučne socializáciou.

Z biologického hľadiska je zrejmé, že aj keď niektoré ľudské spoločnosti kladú bremeno materskej starostlivosti na ženy, väčšia pozornosť matiek voči svojim deťom v porovnaní s pozornosťou otcov – pozornosť vyvolaná hormónmi, dojčením, detský plačom a pohľadom na deti – sa prejavuje nielen v každej ľudskej spoločnosti, ale čo je dôležitejšie, aj v prípade tisícov iných živočíšnych druhov vrátane našich najbližších príbuzných primátov.

Je príznačné, že tieto iné druhy nemajú spoločenské tlaky, ktoré by vysvetľovali rozdiely medzi pohlaviami. Bola by to naozaj zvláštna náhoda, keby mizogýnia a patriarchát len náhodou vytvorili u ľudí situáciu identickú s tou, ktorú vidíme u našich evolučných bratrancov – ako aj u našich vzdialenejších príbuzných.

Falošná predstava, že muži a ženy sa rodia biologicky identickí v správaní a psychológii, je formou toho, čo nazývame „biologický egalitarizmus“. Ide o názor, že všetky skupiny musia byť v dôležitých aspektoch svojej biológie v podstate rovnaké, pretože ak by neboli, človek by mohol byť v pokušení skĺznuť z nerovnakosti do „nerovnosti“ a odtiaľ do bigotnosti, mizogýnie a iného diskriminačného správania.

Ako však preukážeme, medzi tým, čo vidíme v prírode, a tým, ako by sme mali chápať dôstojnosť, práva a slobody rôznych jednotlivcov alebo skupín, neexistuje žiadna logická súvislosť. Prvé je vecou reality, druhé vecou etiky – toho, ako racionálne konštruujeme morálku.

 

3. Evolučná psychológia – štúdium evolučných koreňov ľudského správania – je falošný odbor založený na falošných predpokladoch.

 

Biológ P. Z. Myers sa pridal k viacerým ďalším kritikom tohto odboru (kedysi nazývaného sociobiológia), keď tvrdil, že „základné predpoklady evolučnej psychológie sú falošné“. Dokonca aj sociálni psychológovia, ktorí takmer jednohlasne prijímajú samotnú evolúciu, sú oveľa menej nadšení myšlienkou, že evolúcia vysvetľuje dôležité aspekty ľudskej psychológie, sociálnych postojov a preferencií.

Myersov všeobecne prijímaný názor je však mylný, pretože základný predpoklad evolučnej psychológie je jednoducho takýto: náš mozog a jeho fungovanie – z ktorého vyplýva naše správanie, preferencie a myšlienky – niekedy odráža prirodzenú selekciu, ktorá pôsobila na našich predkov. Nikto to nepopiera v prípade našich telesných, kedysi adaptívnych znakov, ktoré už nie sú užitočné (zuby múdrosti, chvostové kosti a prechodná vrstva vlasov u embryí), odporcovia evolučnej psychológie to však popierajú v prípade nášho správania.

Na takúto dualitu však neexistuje žiadny vedecký dôvod. Prečo by, preboha, mali naše telá odrážať milióny rokov evolúcie, zatiaľ čo by naše správanie, myšlienky a psychológia, formované tými istými silami, boli voči našej minulosti nejako imúnne? Jedinou šancou, ako by to mohla byť pravda, by bolo to, že ľudské správanie nemá genetickú variabilitu, ktorá je sine qua non (podstatou) evolúcie. Výskum však ukázal, že naše správanie patrí medzi geneticky najvariabilnejšie ľudské vlastnosti!

A tak „sociobiologické vojny“ zo sedemdesiatych rokov, ktoré odštartovala rovnomenná kniha E. O. Wilsona, pokračujú pod novým menom, ale ich predmetom zostáva ľudská výnimočnosť – názor, že sme nejakým spôsobom takmer oslobodení od evolučných síl, ktoré formovali správanie iných druhov.

Je pravda, že v začiatkoch evolučnej psychológie sa objavovali aj „mäkké“ výskumy, ktoré navrhovali pochybné a neoveriteľné adaptačné hypotézy nášho správania, ale teraz táto oblasť dosiahla vysvetľovaciu zrelosť, ktorú treba brať vážne.

Podľa našich najlepších vedomostí evolučná psychológia skutočne vysvetľuje viaceré črty ľudského správania. Patrí medzi ne napríklad to, prečo uprednostňujeme príbuzných pred nepríbuznými – a bližších príbuzných pred vzdialenejšími –, prečo sa zle správame k nevlastným deťom častejšie ako k biologickým, prečo sú muži agresívnejší ako ženy, prečo je rozdiel v promiskuite a sexuálnej náklonnosti medzi mužmi a ženami, prečo muži prejavujú viac sexuálnej žiarlivosti ako ženy, prečo niektoré výrazy tváre vyjadrujú emócie, prečo máme strach z hadov a pavúkov a prejavujeme odpor k telesným tekutinám a prečo máme hlad po cukroch a tukoch.

Niektoré z našich čŕt, ako napríklad sklon jesť veci, ktoré už nie sú zdravé, predstavujú vlastnosti, ktoré boli u našich predkov užitočné, ale teraz sú zbytočné alebo dokonca škodlivé.

Ideologické očierňovanie evolučnej psychológie nám tým, že zareže obrovskú oblasť výskumu a vyučovania týkajúcu sa ľudskej prirodzenosti, bráni pochopiť vlastný druh. Ako poznamenali dvaja evoluční psychológovia, „podľa našich vedomostí ani jedna inštitúcia udeľujúca tituly v Spojených štátoch nevyžaduje ani jeden kurz evolučnej biológie ako súčasť štúdia psychológie – čo je ohromujúca medzera vo vzdelávaní, ktorá oddeľuje psychológiu od ostatných vied o živote“.

Bez takýchto znalostí nám ako jediný zdroj nášho správania zostávajú „sociálne konštrukty“ a „spoločenské očakávania“, vysvetlenia, ktoré úplne zlyhávajú pri vysvetľovaní mnohých pozorovaných údajov. Je samozrejmé, že pri riešení akýchkoľvek ľudských problémov týkajúcich sa správania je najlepšie mať čo najúplnejšie vysvetlenia, a to ako sociálne, tak aj biologické.

Odmietanie evolučnej psychológie je motivované ideológiou „prázdnej tabule“ ľudskej prirodzenosti, ktorá vidí ľudí ako takmer nekonečne tvárnych, s malými genetickými obmedzeniami nášho správania. Už sme spomenuli, že tento postoj, ktorý vznikol na ľavici, takmer určite ovplyvnil marxizmus.

Ďalšie dôvody sú uvedené v knihe Stevena Pinkera Prázdna tabuľa: Moderné popieranie ľudskej prirodzenosti. Patrí k nim pohŕdanie biologickým determinizmom; presvedčenie, že veci, ktoré sa dajú naučiť, ako napríklad jazyk, nemôžu zároveň zahŕňať schopnosti, ktoré sa vyvinuli; falošný názor, že biológia je osud – že to, čo je zdedené, sa nedá zmeniť –, a paušálne popieranie toho, že biológia hrá veľkú úlohu v ľudskom správaní vrátane podobností a rozdielov medzi jednotlivcami alebo skupinami. Ako uvidíme, skúmanie genetických rozdielov medzi jednotlivcami alebo skupinami je obzvlášť tabuizované, pretože takáto činnosť vraj podporuje bigotnosť a dokonca eugeniku.

 

4. Mali by sme sa vyhnúť skúmaniu genetických rozdielov v správaní medzi jednotlivcami.

 

Štandardným predpokladom mnohých ľudí, najmä tých, ktorí sa držia princípu tabula rasa, je, že genetické rozdiely medzi ľuďmi v takých vlastnostiach, ako sú dosiahnuté vzdelanie, IQ a podobne, by sa nemali študovať. V niektorých prípadoch sa popiera samotná existencia genetických rozdielov napriek silným podporným dôkazom z rôznych odvetví výskumu, ako sú napríklad štúdie dvojčiat. Predpokladá sa, že takáto práca nevyhnutne vytvára rebríčky ľudí, podporuje bigotnosť a nespravodlivé triedenie jednotlivcov na rôzne vzdelávacie dráhy.

A predsa aj v rámci jednej etnickej skupiny (napr. americkí potomkovia Európanov) majú rozdiely v prakticky každej vlastnosti, či už fyzickej, alebo behaviorálnej, výraznú genetickú zložku. Týka sa to čŕt, ako je výška, krvný tlak, sklon k fajčeniu alebo pitiu, neurotizmus, kognitívne schopnosti a dosiahnuté vzdelanie. V prípade posledných dvoch znakov je viac ako polovica rozdielov medzi jednotlivcami založená na rozdieloch medzi ich génmi. Je však dôležité uvedomiť si, že tieto miery odrážajú rozdiely v rámci jednej populácie a nehovoria nič o základe rozdielov medzi populáciami alebo etnickými skupinami.

Tento druh štúdia sa stal užitočnejším, odkedy veda vyvinula techniky na sekvenovanie DNA celého genómu jedinca. Vďaka týmto informáciám a sekvenovaniu mnohých jedincov môžete každú variabilnú pozíciu DNA (t. j. jednotlivé nukleotidové bázy) spájať s rôznymi vlastnosťami jedincov a určiť, ktoré časti DNA korelujú s variabilitou vybranej vlastnosti. Tento druh štúdií (genómové asociačné štúdie alebo GWAS) napríklad odhalil takmer 4 000 oblastí genómu, ktoré súviseli s najvyšším dosiahnutým vzdelaním jednotlivca. Fascinujúce je, že mnohé z týchto génov sú aktívne najmä v mozgu.

Pomocou štúdií GWAS je teraz možné pomerne presne predpovedať vzhľad, správanie, študijné výsledky a zdravie človeka jednoducho analýzou DNA jednotlivca a výpočtom jeho individuálneho „polygénového skóre“ na základe veľkých vzoriek populácie. Toto je možné vykonať dokonca aj na DNA nenarodeného dieťaťa.

Analýza GWAS ponúka mnoho užitočných príležitostí zasiahnuť, najmä vďaka včasnému sledovaniu zdravotných problémov jednotlivcov, ktoré majú pre ich genetiku vyššiu šancu sa rozvinúť. Užitočnosť skóre GWAS pre výsledky vo vzdelávaní je však oveľa kontroverznejšia. Hoci genetické rozdiely hrajú úlohu v mnohých aspektoch toho, čo považujeme za „inteligenciu“, v súčasnosti je jednoduchšie vyrovnať vyhliadky ľudí prostredníctvom sociálnych a vzdelávacích reforiem než pomocou polygénnych výsledkov.

Pochopenie genetickej variability, ktorá je podkladom pre výsledky vzdelávania, by však jedného dňa mohlo byť užitočné. Ak napríklad objavíme genetické varianty, ktoré obzvlášť dobre reagujú na vzdelávacie alebo sociálne intervencie, možno sa budeme vedieť na týchto jednotlivcov včas zamerať. Tieto genetické štúdie by mohli pomôcť identifikovať aj vplyvy prostredia: ak dvaja ľudia s rovnakými polygénnymi výsledkami skončili s veľmi odlišnými životmi, ako sa líšilo ich prostredie? Preto má takýto výskum napriek kontroverzii stále zmysel.

Väčšina ľudí by nenamietala proti tomu, keby poznali svoju genetickú zodpovednosť za vznik chorôb, ale to sa nevzťahuje na prácu v oblasti správania a poznania. Odpor voči týmto štúdiám sa opiera o pohľad tabula rasa na ľudskú prirodzenosť, ktorý odmieta akýkoľvek genetický determinizmus a tvrdí, že akékoľvek genetické vplyvy na správanie môžeme takmer úplne prekonať. Tvrdí sa, že genetické štúdie čohokoľvek okrem fyzických znakov a chorôb sú spojené s eugenikou a podobnými prejavmi fanatizmu v minulosti.

V skutočnosti sú strach a vyhýbanie sa genetickému výskumu správania také silné, že dokonca aj Národný ústav zdravia definuje rasy výlučne ako sociálne konštrukty a obmedzil prístup výskumníkov k verejným, daňovými poplatníkmi financovaným databázam obsahujúcim informácie o genetickej konštitúcii, zdraví, vzdelaní, povolaní a príjme anonymných osôb.

Toto obmedzenie sa zjavne vzťahuje aj na štúdie, ktoré sa netýkajú rozdielov medzi rasami, a tak sa zdá, že vláda USA sa snaží potlačiť výskum genetiky správania vo všeobecnosti – najmä správania súvisiaceho so študijným a sociálnym úspechom.

 

5. „Rasa a etnická príslušnosť sú sociálne konštrukty bez vedeckého alebo biologického významu.“

 

Toto je niečo, o čom sa často nehovorí: tvrdenie, že štúdium rozdielov medzi rasami, etnickými skupinami alebo populáciami nemá žiadnu empirickú hodnotu. Takáto práca je najväčším tabu v biológii, tvrdí sa, že je vo svojej podstate rasistická a škodlivá. Tvrdenie v nadpise tohto odseku, ktoré je priamym citátom od redakcie Journal of the American Medical Association, je však nesprávne.

Predtým, ako sa pustíme do tejto nepríjemnej témy, zdôrazňujeme, že dávame prednosť slovným spojeniam etnická príslušnosť alebo dokonca geografická populácia pred výrazom rasa, pretože posledný termín sa vzhľadom na svoje historické spojenie s rasizmom stal jednoducho príliš polarizujúcim.

Okrem toho, staré rasové označenia ako biela, čierna a ázijská rasa prišli s chybným názorom, že rasy sa ľahko rozlišujú podľa niekoľkých znakov, sú geograficky ohraničené a majú podstatné genetické rozdiely.

V skutočnosti dnes ľudský druh tvoria geograficky súvislé skupiny, ktoré majú len malé až zanedbateľné rozdiely vo frekvenciách genetických variantov, a existujú skupiny v rámci skupín: potenciálne neobmedzený počet „rás“. Napriek tomu ľudské populácie vykazujú genetické rozdiely od miesta k miestu a tieto malé rozdiely, zosumarizované v tisícoch génov, tvoria podstatné a často diagnostické rozdiely medzi populáciami.

Dokonca ani starý a zastaraný pohľad na rasu nie je biologicky bezvýznamný. Skupina výskumníkov porovnávala širokú vzorku génov u viac ako 3 600 jedincov, ktorí sa sami identifikovali ako Afroameričania, belosi, východoázijci alebo Hispánci. Analýza DNA ukázala, že tieto skupiny sa delia na genetické zoskupenia a medzi tým, do ktorého zoskupenia niekto patrí, a jeho vlastným rasovým sebaurčením bola 99,84-percentná zhoda. To určite dokazuje, že ani starý koncept rasy nie je „biologicky bezvýznamný“.

Nie je to však prekvapujúce, pretože vzhľadom na obmedzený pohyb v minulosti sa ľudské populácie vyvíjali zväčša v geografickej izolácii jedna od druhej – okrem „Hispáncov“, len nedávno zmiešanej populácie, ktorá sa nikdy nepovažovala za rasu. Ako vie každý evolučný biológ, geograficky izolované populácie sa časom geneticky diferencujú, a preto môžeme pomocou génov dobre odhadnúť, odkiaľ populácie pochádzajú.

Novšie práce, ktoré využívajú našu schopnosť ľahko sekvenovať celé genómy, potvrdzujú vysokú zhodu medzi sebaidentifikovanou rasou a genetickými skupinami. Jedna štúdia dvadsiatich troch etnických skupín zistila, že patria do siedmich veľkých „rasových/etnických“ skupín, z ktorých sa každá spája s inou oblasťou sveta.

Genetická analýza Európanov v jemnejšom meradle ukázala, že mapa ich genetickej konštitúcie sa pozoruhodne takmer dokonale zhoduje s mapou samotnej Európy. DNA väčšiny Európanov dokáže určiť pravdepodobné miesto ich narodenia s presnosťou na približne 800 km.

Načo sú dobré takéto etnické zoskupenia? Začnime niečím, čo mnohí ľudia poznajú: schopnosťou odvodiť osobný pôvod z génov. Ak by neexistovali rozdiely medzi populáciami, táto úloha by bola nemožná a spoločnosti zaoberajúce sa predkami, ako napríklad 23andMe, by neexistovali. Na pomerne presné predpovedanie etnickej príslušnosti však nepotrebujete ani sekvencie DNA. Niekedy túto úlohu dokážu splniť fyzické znaky: programy umelej inteligencie dokážu napríklad pomerne presne určiť rasu, s ktorou sa človek stotožňuje, čisto na základe röntgenového snímku hrudníka.

V širšom meradle nám genetická analýza celosvetových populácií umožnila nielen sledovať históriu expanzie človeka z Afriky (bolo ich niekoľko), ale aj priradiť dátumy, kedy Homo sapiens kolonizoval rôzne oblasti sveta. Uľahčili to najnovšie techniky sekvenovania ľudskej „fosílnej DNA“.

Okrem toho máme k dispozícii fosílnu DNA skupín, ako sú denisovani a neandertálci, ktorá nám v spojení s modernými údajmi hovorí, že tieto dnes už vyhynuté skupiny sa v minulosti krížili s predkami „moderného“ Homo sapiens a vytvorili aspoň nejaké plodné potomstvo (väčšina z nás má v genóme nejakú neandertálsku DNA). Hoci archeológia a uhlíkové datovanie pomohli zrekonštruovať históriu nášho druhu, z veľkej časti ich nahradilo sekvenovanie DNA žijúcich ľudí a ich dávnych predkov.

Genetické štúdie rôznych populácií majú aj medicínsku hodnotu. Napríklad pomerne veľa genetických ochorení súvisí (aj keď nie absolútne) s etnickým pôvodom: ochorenia ako Tay-Sachsova choroba, kosáčikovitá anémia, cystická fibróza a dedičná hemochromatóza. Vďaka týmto súvislostiam je diagnostika aj prenatálne poradenstvo účinnejšie, pretože znalosť etnicity možno využiť na zameranie sa na konkrétne možné zdravotné problémy.

Výskyt ochorení, ako sú srdcové choroby, rakovina a cukrovka, sa tiež líši medzi etnickými skupinami, ale tieto ochorenia majú genetické aj environmentálne príčiny, takže si ich liečba vyžaduje zohľadnenie stravy a životného štýlu.

Napriek tomu by genetická analýza jednotlivcov a skupín mohla pomôcť aj pri týchto zložitých ochoreniach. Analýza GWAS založená na štúdiách špecifických pre jednotlivé etniká by napríklad mohla poskytnúť odhady rizika rôznych ochorení prostredníctvom testovania dojčiat alebo dokonca plodov. Ak viete, že ste rizikový, monitorovanie vášho životného štýlu môže znížiť pravdepodobnosť výskytu vážneho ochorenia vo vyššom veku.

Našťastie sa začínajú zhromažďovať údaje GWAS pre rôzne etnické skupiny a lekárski výskumníci už uznávajú, že štúdie rôznych etník sú nevyhnutné na pochopenie chorôb a zníženie nerovnosti v zdraví. Genetické výsledky jednej skupiny sa totiž nemusia zovšeobecniť na výsledky iných skupín.

Nedávna analýza GWAS týkajúca sa demencie napríklad zistila, že niektoré oblasti genómu zvyšujú riziko u Afroameričanov, ale nie u bielych Američanov. To znamená, že niektoré gény schopné predpovedať budúcu demenciu sa budú medzi týmito skupinami líšiť a že sa môžu líšiť aj možné zásahy alebo liečby.

Napokon existujú aj forenzné dôvody na spájanie genetiky s etnickou príslušnosťou. Tie zahŕňajú predpovedanie toho, ako by mohol páchateľ alebo obeť zločinu vyzerať (napr. črty tváre alebo farba očí, pokožky a vlasov), zo vzorky krvi, tkaniva alebo spermií alebo pri použití starovekej DNA na predpovedanie toho, ako mohli vyzerať starovekí ľudia. V súčasnosti napríklad vieme, že niektorí neandertálci mali bledú pokožku a ryšavé vlasy a že tmavá pokožka a modré oči mohli byť pred niekoľkými tisíckami rokov bežné u európskych Homo sapiens.

Hlavná otázka genetiky v kultúrnych vojnách sa však týka charakteristík správania rôznych populácií a etnických skupín, pričom za najväčšie tabu sa považujú rozdiely v inteligencii. Vzhľadom na pohnutú históriu takejto práce by mal každý výskumník postupovať opatrne, pretože prakticky akýkoľvek výsledok okrem výsledku týkajúceho sa celosvetovej populácie by mohol byť použitý na podporu predsudkov a fanatizmu.

Dokonca aj písanie o tejto téme viedlo k sankciám voči mnohým vedcom, ktorí „boli odsudzovaní, očierňovaní, keď sa proti nim protestovalo a podávali sa voči nim petície, boli udieraní, kopaní, prenasledovaní, opľúvaní, cenzurovaní, vyhodení z práce a zbavovaní čestných titulov“.

Známym príkladom je Bo Winegard, profesor v Ohiu, ktorého očividne vyhodili len za naznačenie možnosti, že medzi etnickými skupinami existujú rozdiely v kognitívnych vlastnostiach. Je to dôvodom, prečo sa väčšina biológov drží od tejto témy ďalej.

Tabu nie je to, či existujú pozorovateľné rozdiely v IQ a životných výsledkoch medzi skupinami, pretože tie sú dobre známe a ľahko merateľné pomocou štandardizovaných testov. Otázkou je skôr to, čo tieto rozdiely spôsobuje: genetické rozdiely, spoločenské problémy, ako je chudoba, rasizmus v minulosti a dnes, kultúrne rozdiely, zlý prístup k vzdelávaniu, interakcia medzi génmi a sociálnym prostredím alebo kombinácia uvedených faktorov.

Na pokusy odpovedať na túto otázku sa použilo niekoľko metód vrátane štúdií adopcie, analýzy etnicky zmiešaných populácií a GWAS. Všetky genomické analýzy sa sústredili na dosiahnuté vzdelanie – vysoko korelované s odhadmi IQ a mierami úspechu v živote –, ale zamerali sa takmer výlučne na belošských potomkov Európanov. A prediktívna sila týchto etnicky belošských výsledkov GWAS sa takmer vytráca, keď ich aplikujete na iné etnické skupiny.

Dôvodom tohto poklesu relevantnosti sú genetické rozdiely medzi skupinami vrátane rozdielov medzi podmnožinou génov, ktoré ovplyvňujú dosiahnuté vzdelanie; existencia rôznych variantov tých istých génov súvisiacich s oboma skupinami alebo rozdiely medzi skupinami v tom, ako gény a ich varianty interagujú navzájom a s prostredím. Z toho vyplýva, že nie je jednoduché previesť zistenia z jednej etnickej skupiny na druhú; každú skupinu je potrebné skúmať osobitne.

Analýzu behaviorálnych a kognitívnych rozdielov medzi skupinami sťažujú ďalšie dva problémy. Po prvé, tieto vlastnosti sú zvyčajne ovplyvnené variáciami v stovkách, ak nie tisícoch génov rozmiestnených v celom genóme. Po druhé, tieto gény sú fyzicky prepojené s inými génmi na chromozómoch. Spolu to znamená, že mnohé gény pre vonkajší vzhľad (farba, štruktúra tváre, štruktúra vlasov) – teda práve tie gény, ktoré poskytujú informácie o etnickej príslušnosti človeka – sú fyzicky prepojené s inými génmi vrátane génov pre dosiahnuté vzdelanie.

Keďže gény ležiace blízko seba na chromozómoch sa dedia spoločne, nemáme možnosť úplne oddeliť gény ovplyvňujúce vzhľad od génov ovplyvňujúcich dosiahnuté vzdelanie. Ak rozdiely v dosiahnutých výsledkoch medzi skupinami pochádzajú aspoň čiastočne z toho, že spoločnosť zaobchádza s ľuďmi odlišne, keď vyzerajú inak (napr. kvôli bigotnosti a rasizmu), potom sa spoločenský účinok spôsobený „génmi vzhľadu“ mieša s priamym účinkom „génov akademických výsledkov“.

Napriek ťažkostiam s oddeľovaním účinkov génov a prostredia je však pochopenie genetických účinkov v rámci rôznych skupín pre spoločnosť prínosom. Napríklad štúdie GWAS – vykonávané samostatne pre každú etnickú skupinu – by mohli objasniť, či sa genetické varianty spojené s výsledkami vzdelávania líšia medzi rôznymi skupinami alebo či rozdielne reagujú na intervencie prostredia.

Predstavte si napríklad gén, ktorého varianty by súviseli s funkciou štítnej žľazy. Ďalej si predstavte, že varianty tohto génu, ktoré znižujú funkčnosť štítnej žľazy a spôsobujú nedostatok jódu, sú spojené s nižším dosiahnutým vzdelaním a že varianty s nízkym obsahom jódu sú častejšie u belochov ako u Ázijcov. (Nie je to úplne odtrhnuté od reality: nedostatok jódu môže znížiť IQ o celých pätnásť bodov a gény môžu ovplyvniť to, ako človek reaguje na stravu s nedostatkom jódu.)

Jednoduchý zásah by mohol zahŕňať doplnenie jódu u belochov s „nízko expresívnymi“ variantmi DNA, ale nie u tých s „vysoko expresívnymi“ variantmi (príliš veľké množstvo jódu je toxické). Tento príklad nie je nadnesený, pretože vieme, že rôzne skupiny majú mnoho jedinečných foriem génov (t. j. „súkromných alel“), ktoré môžu mať dôležitý vplyv na správanie, ako aj na ich vlastné jedinečné interakcie s prostredím.

Z tohto príkladu by malo byť jasné, že dôvodom skúmania genetických rozdielov medzi etnickými skupinami je zvýšiť úspešnosť jedincov, ktorých DNA je známa, a nie hodnotiť rôzne skupiny pre tú či onú vlastnosť. Aby sme však mohli toto zvyšovanie uskutočniť, musíme najprv pochopiť povahu genetických rozdielov medzi skupinami. Mnohé námietky voči tomuto druhu práce zmiznú, keď si uvedomíte, že hoci sa zameriavame na populačne špecifické segmenty DNA spojené s úspechom, konečným cieľom je pomôcť každému človeku dosiahnuť čo najlepšie výsledky.

Podľa nášho názoru by sa teda výskum poznania alebo dosiahnutého vzdelania v rámci jednotlivých skupín a medzi nimi nemal démonizovať, zakazovať alebo automaticky odmietať publikovať a údaje by mali byť verejne dostupné. Je samozrejmé, že vedci by mali byť pri takomto výskume opatrní a ostražití voči jeho zneužitiu alebo skresleniu. Ale v konečnom dôsledku je ťažké polemizovať s myšlienkou, že čím viac budeme vedieť – a to sa týka aj genetiky –, tým väčší úspech budeme mať v sociálnej politike.

V skutočnosti existujú dobré argumenty, ktoré dokazujú, že potláčanie výskumu IQ alebo stotožňovanie tohto výskumu s rasizmom spôsobí viac škody ako úžitku. Koniec koncov, politická rovnosť by mala byť morálnym imperatívom, nie empirickou hypotézou a v konečnom dôsledku hodnota človeka nezávisí a nemala by závisieť od jeho IQ alebo počtu rokov školskej dochádzky.

Významný evolučný biológ Ernst Mayr to vyjadril dobre: „Rovnosť napriek zjavnej nerovnakosti je trochu sofistikovaný koncept a vyžaduje si morálnu úroveň, ktorú mnohí jednotlivci zrejme nie sú schopní dosiahnuť. Skôr popierajú ľudskú variabilitu a rovnosť stotožňujú s rovnakosťou. Alebo tvrdia, že ľudský druh je v organickom svete výnimočný v tom, že gény riadia iba morfologické znaky a všetky ostatné duševné alebo charakterové vlastnosti sú výsledkom ‚podmienenosti‘ alebo iných negenetických faktorov. (...) Ideológia založená na takýchto zjavne nesprávnych predpokladoch môže viesť len ku katastrofe. Jej obhajoba rovnosti ľudí je založená na tvrdení o rovnakosti. Len čo sa preukáže, že tá neexistuje, podpora rovnosti sa takisto stráca.“ (Mayr 1963)

 

6. Domorodé „spôsoby poznania“ sú rovnocenné s modernou vedou a mali by sa ako také rešpektovať a vyučovať.

 

Keďže domorodí obyvatelia, ako napríklad novozélandskí Maori a pôvodní obyvatelia Nového sveta, boli obeťami kolonializmu, ich tradičné znalosti sa často oslavujú ako alternatívna verzia modernej vedy – ako „spôsob poznania“, ktorý sa vyvinul nezávisle od tzv. koloniálnej vedy, ale mnohí ho považujú za rovnako hodnotný.

Novozélandská vláda reálne vyžaduje, aby sa domorodým spôsobom poznania priznalo v triedach rovnaké postavenie ako modernej vede – a ostatným predmetom na všetkých stredných školách. Dekolonizáciu biológie zažíva aj Južná Afrika. Článok v prestížnom časopise Nature vyzýva na dekolonizáciu farmakológie v tejto krajine a sústreďuje sa na miestne bylinné liečivá, aby „ukotvili učebné osnovy v miestnych skúsenostiach“. To síce dodáva výučbe domácu príchuť, ale môže to študentov odkloniť od vzdelávania v modernej farmakológii.

Matauranga Māori, domorodý spôsob poznania na Novom Zélande, je zmesou empirických poznatkov získaných metódou „pokus – omyl“ (vrátane navigačných schopností ich polynézskych predkov a maorských spôsobov získavania a pestovania potravín), ale zahŕňa aj neempirické oblasti, ako je teológia, tradičné povesti, ideológia, morálka a legendy. Všetky tieto oblasti sa však považujú za hodné vyučovania ako rovnocenné metódam a výsledkom modernej vedy.

Maorskí vedci napríklad presadzujú nepravdepodobné tvrdenie, že Polynézania – predkovia Maorov – ako prví objavili Antarktídu v siedmom storočí. Toto tvrdenie je určite nepravdivé a pravdepodobne vychádza z chybného prekladu ústnej legendy. V skutočnosti Antarktídu ako prví videli Rusi v roku 1820. Napriek tomu novozélandská Kráľovská spoločnosť, najprestížnejšia vedecká organizácia v krajine, poskytla Maorom grant vo výške 660 000 dolárov na preskúmanie tohto falošného príbehu.

Došlo aj k oživeniu tradičných bylinných a duchovných liečebných prostriedkov Matauranga Māori, ktoré zahŕňajú spev ako prostriedok liečby. Hoci miestne prostriedky môžu byť občas užitočné, takmer nikdy sa netestujú pomocou zlatého štandardu medicíny: randomizovaných kontrolovaných štúdií.

Domorodé spôsoby poznania zvyčajne zahŕňajú určité praktické znalosti, ktoré obsahujú pozorovanie miestneho prostredia a užitočné postupy, ktoré sa časom vyvinuli, vrátane – v prípade Matauranga Māori – starodávnych metód navigácie a najlepšieho spôsobu lovu úhorov. Praktické znalosti však nie sú totožné so systematickým, objektívnym skúmaním prírody bez predpokladov o bohoch a duchoch, ktoré predstavuje moderná veda.

Zmiešavanie domorodých spôsobov poznávania s modernou vedou zmätie študentov nielen v tom, čo predstavuje poznanie, ale aj v povahe samotnej vedy. Je pravda, že moderná veda vznikla v západnej Európe v 17. storočí, v čase, keď bolo ženám odopreté vzdelanie a väčšina obyvateľstva tvorili belosi. Táto situácia v dôsledku predsudkov vážne obmedzovala možnosti ľudí, ale neposkytuje dôvod na diskreditáciu samotnej vedy – najlepšieho spôsobu vytvárania uznávaných poznatkov o svete – ako „západnej“ alebo koloniálnej. (Pomenovanie vedy ako „západnej“ sa stalo úplne nesprávnym označením a uráža mnohých ľudí v iných častiach sveta, ktorí praktizujú rovnakú vedeckú metódu.)

Súvisiacim problémom, ktorý stavia domorodú kultúru proti modernej vede, je forenzná antropológia: štúdium starovekých spoločností pomocou ľudských pozostatkov a artefaktov. Napríklad v Severnej Amerike si ľudské pozostatky, v závislosti od miesta ich nálezu, môžu pôvodní obyvatelia Ameriky nárokovať ako svoje vlastné, ktoré sú vylúčené z vedeckého skúmania, pretože ich považujú za starobylých príslušníkov moderných domorodých skupín.

Federálny zákon totiž nariaďuje vrátenie kostí a iných artefaktov domorodým skupinám, ktoré si ich nárokujú. Pozostatky musia byť opätovne pochované bez vedeckého skúmania, aj keď neexistuje jasná genealogická súvislosť medzi ľudskými kosťami a pôvodnými obyvateľmi Ameriky, ktorí sú spojení s miestom, kde sa pozostatky našli.

V prípade kennewického človeka patril medzi domorodé „vedecké“ nároky aj domorodý americký vodca, ktorý na základe týchto dôvodov odmietol pravdu, že jeho predkovia prišli cez Beringovu úžinu z Ázie: „Z našej ústnej histórie vieme, že naši ľudia boli súčasťou tejto krajiny od počiatku vekov,“ tvrdí pán Minthorn. „Neveríme, že naši ľudia sem migrovali z iného kontinentu.“

Jednou z obetí dôsledkov tohto zmýšľania je fyzická antropologička Elizabeth Weissová zo Štátnej univerzity v San Jose, ktorá skúma 500 až 3 000 rokov staré kosti z Kalifornie. Za samotné štúdium týchto pozostatkov bola svojou univerzitou degradovaná a dostala zákaz študovať zbierku kostí svojho oddelenia. Ale je to ešte horšie: nesmie študovať röntgenové snímky pozostatkov a dokonca ani ukazovať fotografiu krabíc, v ktorých sú uložené.

Aj mnohé iné univerzity, napríklad Berkeley, posielajú späť alebo znovu pochovávajú artefakty a staré kosti. Výsledkom je, že cenná história ľudstva a antropológia zostávajú mimo dosahu vedy, pretože pozostatky a artefakty sa považujú za posvätné. Je zrejmé, že najlepším riešením by bolo odložiť pochovávanie až po vedeckom výskume alebo odbere DNA. Súčasná politika nám jednoducho bráni v poznávaní našej minulosti.

Podpora týchto iných spôsobov poznávania vychádza z túžby zhodnotiť utláčané skupiny tým, že sa veľká časť ich kultúry považuje za niečo, čo má rovnakú epistemickú autoritu ako veda, čo filozofka Molly McGrathová nazvala „autoritou posvätnej obete“. Vo svojej sekulárnej podobe táto autorita vychádza z postmoderných názorov, že veda je len jedným z mnohých „spôsobov poznania“ a že hegemónia vedy odráža skôr moc než úspech. Vystihuje to heslo, ktoré už desaťročia zastávajú niektorí predstavitelia pravice i ľavice, že „veda je vždy politická“.

Podobne ako biblický kreacionizmus, aj mnohé domorodé poznatky majú podstatnú duchovnú alebo teologickú zložku, ktorá nepochádza z dôkazov, ale z autority alebo zjavenia. Ak chcete pridať nejaké z týchto poznatkov k modernej vede, musíte najprv oddeliť empirické zrno od duchovných pliev. Práve to mal na mysli nedenominačný pastor Mike Aus, keď po tom, ako sa vzdal svojej viery, takto opísal „náboženské poznanie“: „Neexistujú rôzne spôsoby poznania. Existuje poznanie a nepoznanie a to sú jediné dve možnosti na tomto svete.“

* * *

Takmer všetky ideologicky motivované deformácie biológie vychádzajú z jedného zmýšľania: radikálneho rovnostárstva. Ide o názor, že pohlavia, rôzne etnické skupiny a do istej miery aj jednotlivci v populácii sú geneticky takmer identickí v správaní a psychológii (hoci nie vo vzhľade) a že väčšina rozdielov v správaní je spôsobená socializáciou a inými vplyvmi prostredia.

Socializácia sa napríklad stala štandardným vysvetlením toho, prečo je v matematike a fyzike viac mužov ako žien (a prečo je v psychológii viac žien), prečo sú muži agresívnejší a ženy empatickejšie, prečo existujú rozdiely v úspechoch medzi jednotlivcami z rôznych sociálnych tried a etník a prečo sú niektoré skupiny rozdielne zastúpené vo vede a akademickom prostredí vo všeobecnosti.

Hoci sociálne vplyvy určite môžu ovplyvniť tieto rozdiely, vzhľadom na všadeprítomné dôkazy o genetickom vplyve na odlišnosti medzi ľuďmi nie je rozumné a priori zavrhovať vplyv dedičných faktorov. Napriek tomu, keďže biologické údaje sú v rozpore s módnou ideológiou prázdnej tabule, jej zástancovia sú nútení urobiť svoj program imúnnym voči vedeckým dátam a prekrúcajú biologické fakty tak, aby zodpovedali ich presvedčeniu.

Biologický egalitarizmus škodí vede dvoma spôsobmi. Jedným z nich je odstrašovanie: zmrazovanie výskumu, ktoré bráni vedcom študovať alebo vyučovať určité problémy. To sa nedosahuje priamym zákazom výskumu, ale vzbudzovaním strachu u učiteľov alebo výskumníkov, ktorý ich odrádza od práce na takýchto témach a dokonca od diskusie o nich. Stačí niekoľko verejných príkladov, aby to odradilo mnohých ďalších, napríklad pranierovanie tých, ktorí učia, že u ľudí existujú len dve pohlavia (napr. Carole Hooven na Harvarde a Christy Hammer na Univerzite v Južnom Maine).

Ďalej tých, ktorí študujú skupinové rozdiely a ich genetiku, možno jednoducho odmietnuť tým, že ich označíme za sexistov, mizogýnov, rasistov alebo eugenikov. To bolo mimoriadne účinné, pretože ktorý liberál – a väčšina biológov sú liberáli – chce byť označovaný týmito nálepkami? Podobne tí, ktorí odmietajú prijať rovnocennosť modernej vedy a domorodých spôsobov poznania, sú považovaní nielen za rasistov, ale aj za kolonialistov. Možno sa čudovať, že učitelia, výskumníci a profesori v týchto otázkach sami seba cenzurujú?

Ďalšie škody spôsobujú priame kroky: ukladanie požiadaviek alebo trestov vedcom, ktorých výskum sa príliš vzďaľuje od biologického rovnostárstva. Tresty siahajú od znemožňovania učiť, znepríjemňovania života učiteľov natoľko, že sú nútení opustiť akademickú pôdu, vyžadovania vernosti klamstvám, priamej výpovede zo zamestnania, vyžadovania vnášania mytológie do vedy, odmietania vedeckých prác, pretože ich výsledky nerešpektujú „dôstojnosť a práva všetkých ľudí“, utajovania údajov financovaných z verejných zdrojov výskumníkom a presmerovania prostriedkov na výskum na ideologicky odvodené projekty (Národný inštitút zdravia kedysi prijal tento plán, ale čoskoro od neho upustil).

Okrem toho a nad rámec tohto článku sem patria mnohé útoky na vedecké zásluhy ako na zastaraný spôsob posudzovania vedy alebo zamestnávania vedcov. Čoraz častejšie sa stretávame s výzvami, ktoré prichádzajú najmä od ľavice, aby sa hodnotenie zásluh nahradilo „celistvejšími“ schémami, ktoré zohľadňujú skupinovú identitu.

Mnohé univerzity to viedlo k požiadavkám pre budúcich pedagógov, aby v rámci žiadosti o zamestnanie predložili vyhlásenie o rozmanitosti, ako aj k zrušeniu povinnosti budúcich študentov predkladať výsledky štandardizovaných testov, ako sú MCATS, SAT a GRE, a dokonca k prepusteniu profesorov, ktorých vedecké predmety sú príliš náročné.

Veda vždy podliehala ideologickému vplyvu a kontrole, počnúc Katolíckou cirkvou, ktorá cenzurovala Galilea, ktorého heliocentrický slnečný systém bol v rozpore s etablovanou teológiou. A tieto tlaky prichádzali tak z pravice, ako aj z ľavice, vrátane diskusií o evolúcii, účinnosti vakcín, globálnom otepľovaní, fluorizovanej vode a podobne. Ale to, čo sa deje teraz, je iné.

Po prvé, nedávne útoky na vedu sú všeobecnejšie ako predtým a netýkajú sa len jednotlivých otázok, ale rozširujú sa do všetkých oblastí. Napríklad vojny v oblasti biológie sa teraz týkajú oveľa viac než len faktu evolúcie – jedinej skutočnej kultúrnej bitky, ktorú sme viedli počas väčšiny našej kariéry – a rozšírili sa na biologické pohlavie, rozdiely medzi skupinami, vedecký jazyk, ktorý smieme používať, zaobchádzanie s biologickými artefaktmi a vlastne aj na to, či existujú platné spôsoby poznávania prírodného sveta okrem modernej vedy.

A, samozrejme, slávni biológovia minulosti, ako napríklad Gregor Mendel, Charles Darwin a T. H. Huxley, sú s odstupom času očierňovaní ako rasisti alebo sexisti.

Okrem toho útoky na vedu nepochádzajú len od verejnosti, náboženských veriacich alebo politických autorít, ako to bolo v minulosti, ale týkajú sa aj samotných vedcov – vedcov, ktorí považujú určitý výskum za tabu, obmedzujú dostupnosť údajov financovaných z verejných zdrojov, tvrdia, že financovanie výskumu by malo závisieť skôr od ideológie než od zásluh, a požadujú, aby sa výskumné práce cenzurovali alebo potláčali, ak by mohli uraziť jednotlivcov alebo skupiny. V prípade kauzy Lysenko nariadila deformáciu genetiky a poľnohospodárskej vedy svojvôľa sovietskych úradníkov, ale dnes sú to naši kolegovia, kto núti prírodu ľahnúť si na Prokrustovo lôžko ideológie. Hoci vedecká nonkonformita nemusí byť otázkou života a smrti ako v Stalinovom Rusku, pracovné miesta a výskum sú nepochybne ohrozené.

Prečo sa to deje práve teraz? Máme podozrenie, že zmena politickej klímy za posledných desať rokov vrátane rýchleho nárastu „politiky identít“ spôsobila, že vedci na ľavici – aj keď to myslia dobre – využívajú svoje vlastné odborné práce na vyjadrenie ideologickej cnosti a príslušnosti k politickému „kmeňu“. Okrem toho sa aj prírodovedecké katedry nakazili francúzskym postmodernizmom, ktorý je rozšírený na katedrách humanitných vied. V kombinácii s autocenzúrou mnohých výskumníkov a učiteľov, ktorí sa obávajú profesionálnych škôd, to predstavuje pre vedu smrteľnú hrozbu.

Ako teda môžeme vrátiť vedu jej hlavnému poslaniu: porozumieť prírode a vesmíru? Keďže ideologický tlak pochádza zväčša od samotných vedcov, vrátane tých, ktorí rozdeľujú peniaze na granty a posudzujú výskumné práce, nemôžeme sa spoliehať na to, že tento problém vyriešia vedecké argumenty. Radikálne rovnostárstvo je totiž samo osebe formou viery, ktorá je odolná voči faktom a racionálnym argumentom. Je to aj prísľub skupinovej vernosti.

Steven Pinker uviedol, že odpor voči evolúcii nezahŕňa odmietanie vedeckých dôkazov, ale slúži skôr ako odznak príslušnosti k náboženskej ideológii, ktorá zhodou okolností evolúciu zásadne odmieta. Jeho vysvetlenie platí aj pre kvázináboženskú progresívnu ideológiu, ktorá poškodzuje biológiu:

„Vyznávanie viery v evolúciu nie je darom vedeckej gramotnosti, ale potvrdením lojality k liberálnej sekulárnej subkultúre na rozdiel od konzervatívnej náboženskej subkultúry. V roku 2010 Národná vedecká nadácia [NSF] vypustila zo svojho testu vedeckej gramotnosti nasledujúcu položku: ‚Ľudia, ako ich poznáme dnes, sa vyvinuli z predchádzajúcich druhov živočíchov.‘ Dôvodom tejto zmeny nebolo to, že by NSF podľahla tlaku kreacionistov, ktorí sa snažili vylúčiť evolúciu z vedeckého kánonu. Dôvodom bolo, že korelácia medzi odpoveďou v tejto položke a v každej inej položke testu (ako napríklad ‚Elektrón je menší ako atóm‘ a ‚Antibiotiká zabíjajú vírusy‘) bola taká nízka, že daná otázka zaberala miesto v teste, na ktorom by mohla byť položka s vyššou výpovednou hodnotou. Inými slovami, táto položka bola v skutočnosti skôr testom religiozity než vedeckej gramotnosti. Keď sa položka preformulovala slovami ‚Podľa evolučnej teórie‘, aby sa vedecké chápanie oddelilo od kultúrnej lojality, nábožensky založení a nenábožensky založení účastníci testu odpovedali rovnako.“

Ak teda nezvrátia túto situáciu fakty, čo sa s tým dá urobiť?

Zrejmým zmierňujúcim prostriedkom je to, čo sme mali vždy poruke: forma liberálneho rovnostárstva a morálky nezávislej od biologických rozdielov. Ako poznamenal Pinker v knihe Prázdna tabuľa (s. 340): „Rovnosť nie je empirické tvrdenie, podľa ktorého by všetky skupiny ľudí boli zameniteľné; je to morálny princíp, že jednotlivci by nemali byť posudzovaní alebo obmedzovaní na základe priemerných vlastností svojej skupiny.“

Môžeme tiež stále zdôrazňovať, že úlohou vedcov je nachádzať pravdu, nie rozhodovať o tom, ako by túto pravdu mala spoločnosť používať. Tým netvrdíme, že všetky výskumy sú rovnako hodnotné alebo zaujímavé, ani to, že veda nebýva zneužívaná škodlivým spôsobom (prichádza mi na um cyklón B a jadrové zbrane). Ale vzhľadom na pozorovanie, že mnohé čisté, ničím nepodmienené výskumy viedli k objavom, ktoré sa nikdy nedali predvídať, by sme sa mali vyhnúť tomu, aby sme celé oblasti práce postavili mimo zákona. Ak niektorí ľudia prekrúcajú alebo zneužívajú vedecký výskum na ideologické účely, vedci by mali sami prevziať iniciatívu a tento stav napraviť.

Konečné riešenie je možno filozofické – teda zdôraznenie toho, že určenie, ktoré z našich správaní je dobré, morálne alebo normálne, nemá význam hľadať v prírode. Takýto postup vždy zahŕňa dva dobre známe omyly. Prvým je naturalistický omyl – slávny výrok, že je rovná sa má byť, tiež formulovaný ako „čo je prirodzené, to by sme mali robiť“. Druhým je súvisiaci omyl odvolávania sa na prirodzenosť, ktorý tvrdí, že to, čo je prirodzené, musí byť aj dobré.

Oba omyly vedú k rovnakým chybám. Po prvé, ak podmienime našu politiku a etiku tým, čo vieme o prírode, potom sa naša politika a etika stanú tvárnymi pre zmeny podmienené tým, čo o prírode objavíme neskôr.

Napríklad pozorovanie, že si niekedy samičie šimpanzy bonobo v rámci sociálnych väzieb navzájom trú pohlavné orgány, sa použilo na argumentovanie v prospech tvrdenia, že ľudská homosexualita nie je ani urážlivá, ani nemorálna. Správanie šimpanzov je koniec koncov „prirodzené“. (Podobné správanie osôb rovnakého pohlavia bolo zaznamenané pri mnohých druhoch a využívalo sa na rovnaký účel.)

Čo ak by však takéto správanie nebolo pozorované v prípade žiadneho druhu okrem človeka? Alebo čo ak by sa ukázalo, že pozorovanie bonobo je nesprávne? Robilo by to homosexuálne správanie nemorálnym alebo dokonca trestným? Samozrejme, že nie, pretože osvietené názory na homosexualitu nespočívajú na paralelách s prírodou, ale na etike, ktorá nám hovorí, že na konsenzuálnom sexe medzi dospelými nie je nič nemorálne.

Po druhé, musíme si uvedomiť, že mnohé druhy správania, ktoré sú „prirodzené“, pretože sa vyskytujú u iných druhov, by sa u nás považovalo za odporné alebo nemorálne. Patria sem vraždy novorodencov, lúpeže a kopulácia mimo páru. Ako napísal jeden z nás: „Ak je záležitosť homosexuality nejakým spôsobom ospravedlniteľná pozorovaniami prírody, potom sú ospravedlniteľné aj prípady vrahov detí, zlodejov a cudzoložníkov.“

Našu morálku alebo ideológiu však v skutočnosti neodvodzujeme z prírody. Namiesto toho si vyberáme také správanie v prípade iných druhov, ktoré sa náhodou podobá morálke, ktorú už máme. (Ľudia robia presne to isté – ignorujú zlé správanie a chvália to dobré –, keď predstierajú, že odvodzujú morálku z náboženských textov, ako je Biblia.)

Všetky biologické mylné predstavy, o ktorých sme diskutovali, zahŕňajú vnucovanie predpojatých presvedčení prírode. Toto mení starý omyl na nový, ktorý nazývame obrátenou apeláciou na prírodu.

Namiesto predpokladu, podľa ktorého to, čo je prirodzené, musí byť dobré, tento omyl tvrdí, že „to, čo je dobré, musí byť prirodzené“. Vyžaduje si to, aby ste videli prírodný svet cez okuliare, ktoré vám predpísala vaša ideológia.

Ak ste rodový aktivista, musíte vidieť viac ako dve biologické pohlavia. Ak ste striktný rovnostár, všetky skupiny musia byť behaviorálne identické a ich spôsoby poznávania musia byť rovnako platné. A ak ste antihereditarián – slepý násilník, ktorý vidí genetické rozdiely ako podporu pre eugeniku a rasizmus –, potom musíte dôjsť k záveru, že gény môžu mať len triviálne a bezvýznamné účinky na správanie skupín a jednotlivcov.

Tento druh zaujatosti porušuje najdôležitejšie pravidlo vedy, ktoré preslávil Richard Feynman: „Prvým princípom je, že nesmiete oklamať samých seba – a oklamať vás je najjednoduchšie.“

Ale najviac ohrozené nie je laické chápanie vedy, ale veda samotná. Hlavným princípom vedy – a akademickej slobody, od ktorej veda závisí – je sloboda bádania. Tí, ktorí obmedzujú celé oblasti výskumu alebo prekrúcajú vedeckú pravdu z politických dôvodov, nielenže porušujú túto slobodu, ale pripravujú nás o intelektuálne a praktické výhody, ktoré by mohol priniesť čistý, nespútaný výskum.

Nerobíme si ilúziu, že upozorňovanie na tieto problémy a zdôrazňovanie omylu obráteného apelu na prírodu vytlačí ideológiu úplne mimo vedy. Progresívna ideológia silnie a preniká do všetkých oblastí vedy. A keďže je to „progresívne“ a keďže väčšina vedcov sú liberáli, len málo z nás sa odváži postaviť proti týmto obmedzeniam našej slobody.

Ak nenastane zmena v Zeitgeiste a ak vedci konečne nenájdu odvahu postaviť sa proti toxickým účinkom ideológie na svojom poli, o pár desaťročí bude veda úplne iná, ako je teraz. V skutočnosti pochybujeme o tom, že by sme ju v takom stave vôbec uznali za vedu.

Jerry Coyne je emeritný profesor na Katedre ekológie a evolúcie Chicagskej univerzity, kde sa zaoberal genetikou vzniku druhov so špecializáciou na ovocné mušky. Vyštudoval College of William and Mary vo Virgínii a doktorát získal na Harvardovej univerzite. Okrem 125 vedeckých prác je spoluautorom vedeckej knihy o svojej oblasti výskumu (Speciation) a dvoch odborných kníh: Why Evolution is True (Prečo je evolúcia pravdivá) a Faith versus Fact: Why Science and Religion are Incompatible (Viera verzus fakty: Prečo sú veda a náboženstvo nekompatibilné). Je držiteľom Guggenheimovej ceny a Ceny Richarda Dawkinsa, bol prezidentom Spoločnosti pre štúdium evolúcie a je členom Americkej akadémie vied a umení.

Luana S. Maroja je evolučná biologička a profesorka na Williams College. Bakalársky a magisterský titul získala na Federálnej univerzite v Riu de Janeiro v Brazílii a doktorát na Cornellovej univerzite. Zaujíma sa o populačnú ekológiu, fylogenézu, druhovanie, populačnú genetiku a fylogeografiu a má za sebou rozsiahlu terénnu prácu v Brazílii, Paname a USA. Pracuje na výskume rôznych organizmov vrátane malých cicavcov, cvrčkov, motýľov a rastlín a publikovala viac ako 35 vedeckých prác.

Pôvodný text The Ideological Subversion of Biology vyšiel vo štvrtom tohoročnom čísle odborného magazínu Skeptical Inquirer. Uverejnené s láskavým dovolením redakcie, preložil Michal Lukáč.

   postoj.sk