Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Dni pokánia a pôstna disciplína

Kán. 1249 - Všetci veriaci, každý svojím spôsobom, sú z božského zákona povinní konať pokánie; aby sa však všetci medzi sebou spojili v istom spoločnom konaní pokánia, predpisujú sa dni pokánia, v ktorých sa veriaci majú zvláštnym spôsobom venovať modlitbe, konať skutky nábožnosti a dobročinnej lásky, majú sa zapierať vernejším plnením svojich povinností a najmä zachovávaním pôstu a zdržiavania sa mäsa podľa normy nasledujúcich kánonov.

Kán. 1250 - Dni a obdobia pokánia v celej Cirkvi sú jednotlivé piatky celého roka a pôstne obdobie.

Kán. 1251 - Zdržiavanie sa jedenia mäsa alebo iného pokrmu podľa predpisov Konferencie biskupov sa má zachovávať každý piatok roka, ak nepripadá naň niektorý deň, uvedený medzi slávnosťami; avšak zdržiavanie sa mäsa a pôst sa má zachovávať na Popolcovú stredu a v Piatok umučenia a smrti nášho Pána Ježiša Krista. (pozri aj kán. 1253)

Kán. 1252 - Zákon zdržiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok života; zákon pôstu však zaväzuje všetkých plnoletých až do začatia šesťdesiateho roka života. Duchovní pastieri a rodičia sa však majú starať, aby aj tí, ktorí pre maloletosť nie sú viazaní zákonom pôstu a zdržiavania sa mäsa, boli vychovávaní k pravému zmyslu pokánia.

Kán. 1253 - Konferencia biskupov môže bližšie vymedziť zachovávanie pôstu a zdržiavania sa mäsa, ako aj úplne alebo čiastočne zameniť pôst a zdržiavanie sa mäsa za iné formy pokánia, najmä za skutky dobročinnej lásky a cvičenia nábožnosti. (pozri nižšie)

Kán. 97 - § 1. Osoba, ktorá dovŕšila osemnásty rok života, je plnoletá; ak tento vek nedovŕšila, je maloletá.

  • 2. Maloletá osoba pred dovŕšením siedmeho roku života sa volá dieťa a považuje sa za takú, ktorá nie je zodpovedná za seba, ale po dovŕšení siedmeho roku sa prezumuje, že je schopná používať rozum.

 

Pôstna disciplína

schválená na 8. zasadaní Konferencie biskupov ČSFR v Brne dňa 20. januára 1992 pre všetky diecézy.

  1. Popolcová stredaVeľký piatok sú dňami zdržovania sa mäsitých pokrmov a pôstu.

  2. Všetky piatky v roku sú dňami pokánia. Veriaci v tieto dni konajú pokánie niektorým z nasledujúcich spôsobov:
    • zdržovanie sa mäsitého pokrmu,
    • skutok nábožnosti: účasť na svätej omši alebo krížová cesta alebo bolestný ruženec,
    • čítanie Svätého písma trvajúce aspoň 10 minút,
    • skutok lásky k blížnemu: návšteva chorého s konkrétnym prejavom pomoci, alebo návšteva cintorína spojená s modlitbou za zosnulých, alebo hmotná pomoc chudobným či viacdetným rodinám, a pod.
    • zrieknutie sa sledovania televíznych programov (okrem správ) alebo fajčenia alebo alkoholických nápojov alebo iné sebazaprenie.

(Zdroj: Direktórium) 

 

Eucharistický pôst

Kán. 919 - § 1. Kto chce prijať najsvätejšiu Eucharistiu, má sa aspoň jednu hodinu pred svätým prijímaním zdržiavať akéhokoľvek pokrmu a nápoja iba s výnimkou vody a liekov.

  • 2. Kňaz, ktorý v ten istý deň slávi dva alebo tri razy najsvätejšiu Eucharistiu, môže niečo požiť pred druhým alebo tretím slávením, hoci ešte neuplynula jedna hodina.
  • 3. Tí, čo sú pokročilého veku a trpia nejakou chorobou, ako aj tí, ktorí ich opatrujú, môžu prijať najsvätejšiu Eucharistiu, hoci v predchádzajúcej hodine niečo požili.
Zavrieť   X

Bernardín Sienský, kňaz, rehoľník (františkán)

Svätý

Sviatok: 20. máj

* 8. september 1380 Massa Marittima, Taliansko

† 20. máj 1444 L’Aquila, Abruzzo, Taliansko

Atribúty: kniha, kríž, žiariace slnko s iniciálami JHS

Význam mena: silný ako medveď (zast.nem.)

Patronát: Patrón tkáčov; proti chrípke, proti chorobám prsníkov, pľúc a krvácaniu

V modernom sarkofágu – starý padol do rúk napoleonským dobyvateľom r. 1799 – našiel miesto svojho odpočinku jeden z najslávnejších františkánov, Bernardín Sienský, veľký kazateľ a misionár. Sarkofág, cieľ mnohých pútnikov, je v kostole sv. Bernardína v abruzskom meste L’Aquila. Bernardín Sienský zomrel v tomto starom meste r. 1444; so stavbou katedrály začali r. 1457. Vedľa mauzólea svätca v kaplnke pravej postrannej lode, ktoré vytvoril r. 1505 Silvester de L’Aquila, patrí k pozoruhodnostiam tohoto chrámu oltár z terakoty od Ondreja della Robbia.

Bernardín Albizeschi, ktorý bol neskôr nazývaný „novým Františkom“ prišiel na svet 8. septembra 1380 v Massa-Marittima, neďaleko Sieny. Keď zomreli jeho rodičia, bol vychovávaný príbuznými. Už keď mal 11 rokov, začal Bernardín štúdium na univerzite v Siene. Mal mimoriadne nadanie a mal otvorenú cestu ku všetkým povolaniam. On sa však už rozhodol pre inú cestu. Keď vypukla r. 1397 strašná morová epidémia, ukončil vo svojich 17 rokoch štúdium a začal ošetrovať chorých a umierajúcich v meste. Priviedol k tejto službe aj ďalších mladých ľudí. Štyri mesiace takto pracovali deň a noc. Pomáhali chorým, ale aj organizovali všetky práce. Keď epidémia ustala, sám Bernardín ťažko ochorel (hlavne z vyčerpania) a niekoľko mesiacov kolísal medzi životom a smrťou. V tej dobe v ňom dozrelo rozhodnutie vstúpiť do františkánskeho rádu. Po svojom vyliečení si obliekol r. 1402 v Siene rádový odev a prijal kňazské svätenie. Bernardín bol od počiatku zástancom najprísnejšieho poňatia františkánskeho rádu. Zachovával princíp chudoby do dôsledkov a považoval akýkoľvek iný výklad reguly za zradu. V opustenej pustovni založil malý kláštor, kde žil desať rokov v naprostom umŕtvovaní.

V roku 1413 sa stal Bernardín Sienský vrátnikom v malom františkánskom kláštore vo Fiésole pri Florencii, kde ešte aj dnes vidieť jeho celu. Nad dverami cely je jeho meno vytesané do dreva.

Františkáni boli známi ako misionári-kazatelia, ale Bernardín kázal veľmi málo, pretože mal slabý chrapľavý hlas. 12 rokov bol v úzadí, jeho energia sa sústredila na modlitbu a jeho vlastnú spirituálnu konverziu a prípravu. Potom sa vybral na svoju misiu do Milána. Keď začal kázať, jeho hlas bol silný, pôsobivý a jeho slová presvedčivé. Tak začala jeho misionárska činnosť, podľa ktorej ho pápež Pius II. nazval druhým Pavlom. Vo vtedajšom Taliansku vládla náboženská ľahostajnosť a nemravnosť a ľudový misionár zo Sieny mal veľké pole pôsobnosti. Chodil od mesta k mestu, vystupoval na námestiach a na kazateľniciach a hlásal slovo Božím hlasom, ktorý nebolo možno prepočuť. Ešte dnes nachádzajú cestujúci v mnohých talianskych mestách stopy jeho pôsobenia. Zmieňme sa aspoň o Perugii v Umbrii, kde je možné vidieť do dnešného dňa na ľavom postrannom múre dómu kazateľňu, z ktorej Bernardín hovoril r. 1425 svoju najslávnejšiu kázeň. Perugia skrýva i ďalšiu pozoruhodnosť, ktorá pripomína tohoto kazateľa: v oratóriu sv. Bernardína na konci Via dei Priori ukazujú kamenné reliéfy scény zo svätcovho života.

Veľký misionár vykonal neoceniteľné služby nielen pre cirkev. Urovnával spory medzi stranami a miernil vojny medzi mestami. Jeho obľúbenosť, ktorú si uchoval pri všetkej svojej prísnosti, viedla k tomu, že Bernardín bol už za živa uctievaný ako svätec. Jeho priatelia boli najznámejší humanisti tej doby, jedným z jeho žiakov bol Ján Kapistránsky, ktorý ho významnou mierou podporoval v jeho práci.

Nedosiahnuteľný ľudový misionár a kazateľ Bernardín Sienský zomrel 20.mája 1444 vo veku 63 rokov v L’Aquile. Už za šesť rokov, r. 1450, vyhlásil pápež Mikuláš V. veľkého františkána za svätého za veľkého jasotu obyvateľstva.

Bernardínov kult sa rýchlo šíril po celom Taliansku; centrom uctievania sa stalo miesto pohrebu L’Aquila, neskôr Siena, Perugia a Massa Maritima. I v kostole Panny Márie v Aracoeli v Ríme požíva Bernardín Sienský zvláštnu úctu – slávne fresky od Pinturiccia (okolo roku 1485) tu znázorňujú život veľkého, nezabudnuteľného kazateľa a františkánskeho rehoľníka. Ignác z Loyoly sto rokov po Bernardínovej smrti si zvolil znak IHS, Bernardínov „erb“, za symbol Spoločnosti Ježišovej, jezuitského rádu.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X