Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Kántry sú dňami pôstu, vďaky i modlitby

Rozhovor s kňazom Danielom Dianom (odborníkom na liturgiu) viedla Lenka Vatrtová (2021).

Pojem kántrové dni už počul azda každý, ale málokto vie, čo naozaj znamenajú. O čo vlastne ide a kedy presne sú? Je ich dátum pohyblivý alebo každý rok ten istý?

Podľa jazykovedného slovníka pojem kántry označuje cirkevné pôstne dni predpísané Katolíckou cirkvou, ktoré pripadajú na začiatok každého zo štyroch ročných období.

Kántrové dni v každom roku pripadajú na iný dátum. Závisí to od začiatku Adventného obdobia (zimné kántry), Popolcovej stredy (jarné kántry), dátumu Siedmej veľkonočnej nedele (letné kántry) a od jediného pevného dátumu – sviatku Povýšenia Svätého kríža, ktorý slávime 14. septembra (jesenné kántry).

 

Ako kántrové dni vznikli a kam až siaha ich história? (Poznámka: keď som si urobila malý prieskum medzi ľuďmi o kántrových dňoch, väčšina si myslela, že súvisia s country hudbou.)

Odpoveď na otázku, ako tieto dni prišli k svojmu názvu, nájdeme v histórii Cirkvi. Po tom, ako cisár Konštantín vydal v roku 313 Milánsky edikt, začal sa život Cirkvi slobodne rozvíjať. Prejavilo sa to tak, že sa začali stavať prvé chrámy a v nich sa konala náležitá liturgia.

Sila pohanstva znač­ne slabla a postupne zanikalo. U mnohých veriacich však stále pretrvával akýsi zlozvyk pridŕžať sa starých pohanských zvykov (netreba sa diviť, veď aj dnes mnohí vytiahli na povrch pohanský Halloween, ktorý má pôvod u starého keltského obyvateľstva Britských ostrovov), preto sa Cirkev snažila dať pohanským sviatkom nový charakter.

Kántrové dni alebo kántry vznikli z rímskych pohanských osláv siatby v mesiaci december, žatvy v júni a vinobrania v septembri. Boli to dni bujarej zábavy. Cirkev im však dala náboženský obsah tým, že ich ustanovila ako dni kajúcnosti, dni pokánia.

V 5. storočí pribudli k dovtedajším kántrovým dňom aj pôstne (jarné) kántry. Nazývali sa kvatembrové dni (odvodené od latinského slova quattuor, čiže štyri), lebo sa konali v štyroch ročných obdobiach, vždy v stredu, piatok a sobotu stanoveného týždňa.

Preto môžeme s úsmevom skonštatovať, že vôbec nie sú naviazané na country hudbu.

 

Aký je obsah kántrových dní?

Slovenský názov kántry má iste súvis so slovami kántriť alebo ničiť. Nejde však o ničenie človeka alebo nejakých vecí. Pretože sú v cirkevnom liturgickom kalendári, tak pre veriaceho človeka a člena Cirkvi znamenajú dni modlitieb, dobrých skutkov a pôstneho sebazapierania – teda to, čo v nás skutočne ničí hriešne tendencie, nezriadené sklony a náruživosti.

Kántrové dni sú teda dňami „zničenia“ starého hriešneho človeka a napomá­hajú tak k obnove alebo vzniku človeka nového. Niekde sa kántry nazývali aj suché dni, lebo v minulosti boli počas nich veriaci len o suchom chlebe a vode, podobne ako na Popolcovú stredu alebo Veľký piatok.

Treba však pripomenúť, že na rozdiel od týchto dvoch dní, keď je Cirkvou nariadený prísny pôst, na kántrové dni sa takéto nariadenie nevzťahuje. Pôst sa len odporúča.

 

Kántry máme teda štyrikrát ročne. Existujú na ne nejaké špeciálne modlitby, prípadne majú jednotlivé dni nejaké osobitné ciele alebo témy?

Všeobecné smernice pre liturgický rok uvádzajú, že v týchto dňoch prosí Cirkev Pána za rozličné ľudské potreby, najmä za zemskú úrodu a požehnanie pre ľudskú prácu, a takisto verejne ďakuje Bohu. Biskupské konferencie majú určiť čas a spôsob slávenia kántrových dní a prispôsobiť ho miestnym potrebám veriacich.

Odpovedzme si na otázku tým, čo má Rímskokatolícka cirkev v Direktóriu na rok 2021:

Obsahom jarných kántrových dní, ktoré sa slávia v týždni po Prvej pôstnej nedeli, je príprava na pokánie a sviatosť zmierenia a činorodá láska k blížnemu.

Letné kántrové dni, slávené v týždni pred nedeľou Zoslania Ducha Svätého, sa venujú prosbám za jednotu kres­ťanov alebo za duchovné povolania.

Počas jesenných kántrových dní, ktoré sa konajú v treťom septembrovom týždni, po sviatku Povýšenia Svä­tého kríža, veriaci ďakujú za úrodu.

Zimné kántrové dni v druhom adventnom týždni sú zamerané na prosby za príchod Kristovho kráľovstva do rodín, duchovnú obnovu rodín, pokoj a spravodlivosť vo svete.

 

Aké pravidlá by mali veriaci počas kántrových dní dodržiavať?

Odpoviem veľmi jednoducho: pravidlá všeobecne platné na pôstne dni.

Teda pôst od jedla, napríklad zdržanie sa mäsitého pokrmu, alebo skutok ná­božnosti – či už účasť na svätej omši, krížová cesta alebo bolestný ruženec, čítanie Svätého písma trvajúce aspoň desať minút, skutok lásky k blíž­nemu, návšteva chorého s konkrétnym prejavom pomoci alebo návšteva cintorína spojená s modlitbou za zosnulých, hmotná pomoc chudobným či viacdetným rodinám, zrieknutie sa sledovania televíznych programov okrem správ, alebo fajčenia, alkoholických nápojov, prípadne iné sebazaprenia a, samozrejme, modlitba.

 

V oznamoch na svätej omši často počujeme, že jeden deň je záväzný. Čo to znamená? Je rovnako záväzný ako Popolcová streda alebo Veľký piatok?

Áno, záväzný je len jeden z troch dní: streda, piatok, sobota. Veľmi jasne však treba zdôrazniť, že kántrové dni nie sú – čo sa týka pôstu – postavené na roveň Popolcovej strede a Veľkému piatku. Pôst v kántrové dni je celkom dobrovoľný.

Záväznosť jedného dňa sa týka kňaza, ktorý by mal v jednom z uvedených dní brať predpísaný formulár svätej omše, a tak v mene Božieho ľudu v tieto dni prosiť o požehnanie od Boha pre človeka a jeho činnosť alebo poďakovať za obsiahnuté dobrodenia.

 

Prečo sa o kántrových dňoch hovorí tak málo, a tým ich len málo ľudí dodržiava? Mali by sa viac propagovať? Koná sa počas nich vo farnostiach aj nejaký spoločný program – modlitby, svätá omša?

Odpoveď na túto otázku by zaujímala aj mňa, lebo sa stretávam aj s tým, že mnohí duchovní pastieri nepripomenú napríklad ani takzvané ľubovoľ­né spomienky svätých, keď Cirkev dáva možnosť sláviť svätú omšu a vyzdvihnúť tak príklad ich života pre veriacich.

Je naozaj nepochopiteľné nepripomenúť, že sú dni, keď nás Cirkev volá k obnove duchovného života, prosbám i vzdávaniu vďaky. A či sa vo farnostiach koná počas týchto dní nejaký osobitný program? Neviem o tom, že by sa niekde konal počas kántrových dní osobitný program.

Kántry sú skôr záležitosťou liturgie a jednotlivca.

Zavrieť   X

Ján Pavol II., pápež (Karol Józef Wojtyla)

Svätý

Sviatok: 22. október

* 18. máj1920 Wadowice, Poľsko

† 2. apríl 2005 Rím, Taliansko

Význam mena: Ján: Boh je milostivý (hebr.); Pavol: malej postavy (lat.); Karol: silný, mužný, slobodný (zast. nem.); Jozef: Boh pridal, rozhojnil (hebr.)

Patronát: Patrón slovenských horských záchranárov

Karol Józef Wojtyła sa narodil vo Wadowiciach (Poľsko) 18. mája 1920 ako druhý syn Karola Wojtyłu a Emílie, rodenej Kaczorowskej. Sviatosť krstu prijal 20. júna vo farskom kostole vo Wadowiciach.

Radosť a pokoj detských čias boli veľmi skoro otrasené predčasným odchodom matky, ktorá zomrela, keď mal Karol deväť rokov. O tri roky neskôr (1932) zomrel aj jeho starší brat Edmund a v roku 1941, vo veku dvadsaťjeden rokov, stratil Karol aj svojho otca.

Bol vychovaný v zdravej vlasteneckej a náboženskej atmosfére. Od otca, človeka hlboko kresťanského, sa naučil súcitu a láske k blížnym, ktoré živil vytrvalou modlitbou a sviatostným životom.

Črty spirituality, ktorej zostal verný až do smrti, boli úprimná oddanosť Duchu Svätému a láska k Panne Márii. Jeho vzťah s Božou Matkou bol obzvlášť hlboký a živý. Prežíval ho s nežnosťou dieťaťa, ktoré sa zveruje do náručia matky, a zároveň s mužnosťou rytiera vždy pripraveného načúvať príkazom svojej Panej: ,,Urobte všetko, čo vám povie!“ Úplná odovzdanosť Márii, ktorú ako biskup vyjadril mottom „Totus tuus“ odhaľovala jeho tajomstvo dívať sa na svet očami Božej Matky.

Osobnosť mladého Karola vyzrievala aj v súvislosti s bohatstvom jeho intelektuálnych, morálnych a duchovných darov a taktiež v spojitosti s udalosťami tej doby, ktorá poznačila históriu jeho vlasti a Európy.

V období gymnaziálnych štúdií sa v ňom prebudilo nadšenie pre divadlo a poéziu, ktoré rozvíjal prostredníctvom činnosti divadelného krúžku na Filologickej fakulte Jagelonskej univerzity, na ktorú sa zapísal v akademickom roku 1938.

Počas obdobia nacistickej okupácie Poľska tajne pokračoval v štúdiu a zároveň pracoval štyri roky (október 1940 – august 1944) ako robotník vo fabrike Solvay. Mohol tak osobne a zblízka prežívať sociálne problémy späté s pracovnými podmienkami a získavať cenné skúsenosti, ktoré neskôr zúročil vo svojom sociálnom magistériu najprv ako arcibiskup Krakova, a potom ako Najvyšší veľkňaz.

V tých rokoch v ňom dozrela túžba po kňazstve, a tak sa začal od roku 1942 zúčastňovať tajných prednášok z teológie vo veľkom seminári v Krakove. Pri rozlišovaní povolania mu veľmi pomáhal jeden laik, pán Jan Tyranovsky, opravdivý apoštol mládeže. Už vtedy mal mladý Karol jasné povedomie o univerzálnom povolaní všetkých kresťanov k svätosti a o nezastupiteľnej úlohe laikov v poslaní Cirkvi.

Kňazské svätenie prijal 1. novembra 1946. Na druhý deň, v sugestívnej atmosfére krypty sv. Leonarda v katedrále na Waweli, celebroval primičnú svätú omšu.

Neskôr ho poslali do Ríma, aby si doplnil teologické vzdelanie. Stal sa študentom Teologickej fakulty na Pápežskej dominikánskej univerzite Angelicum. Tu usilovne čerpal z prameňa zdravej kresťanskej náuky a taktiež zažil prvé stretnutie so živosťou a bohatstvom univerzálnej Cirkvi v určitej privilegovanej situácii, ktorú mu ponúkal život za ,,železnou oponou.“ Do tohto obdobia spadá aj stretnutie Karola Wojtyłu s pátrom Piom z Pietrelčiny.

V júni roku 1948 obhájil svoju doktorskú prácu a vrátil sa do Krakova, aby začal svoju pastoračnú činnosť ako kaplán. Vo svojej kňazskej službe sa daroval s nadšením a veľkorysosťou. Keď sa habilitoval na docenta, začal vyučovať na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity a po jej zrušení na fakulte kňazského seminára v Krakove a na Katolíckej univerzite v Lubline.

Roky, ktoré strávil medzi mladými, mu umožnili poznať do hĺbky nepokoj ich srdca a ako kňaz sa pre nich stal nielen učiteľom, ale aj duchovným sprievodcom a priateľom.

Vo veku 38 rokov bol vymenovaný za pomocného biskupa Krakovskej diecézy. Biskupskú vysviacku prijal 28. septembra 1958 z rúk arcibiskupa Eugeniusza Baziaka. V roku 1964 bol vymenovaný za arcibiskupa Krakova a Pavol VI. ho 26. júna 1967 kreoval za kardinála.

Ako pastier Krakovskej diecézy si okamžite získal vážnosť ako človek neoblomnej a odvážnej viery, blízky ľuďom a ich problémom.

V diskusiách sa prejavoval ako ten, ktorý je schopný načúvať a viesť dialóg. Nikdy nepodliehal kompromisom, ale hájil pred všetkými primát Boha a Krista ako základ pravého humanizmu a ako prameň neodňateľných práv ľudskej osoby. Vzbudzoval lásku v srdciach svojich diecéznych veriacich, požíval úctu spolubratov v biskupskej službe a vyvolával obavy u tých, ktorí v ňom videli protivníka.

16. októbra 1978 bol zvolený za pápeža a biskupa Ríma a prijal meno Ján Pavol II. Svojím pastierskym srdcom, plne darovaným veci Božieho kráľovstva, objímal celý svet. Kristova láska ho viedla k tomu, aby navštevoval rímske farnosti a aby zvestoval evanjelium vo všetkých prostrediach. Ona bola hnacím motorom jeho nespočetných apoštolských ciest na rozličné kontinenty, na ktoré sa podujal, aby posilnil vo viere veriacich v Krista, aby potešil zarmútených a skleslých a taktiež, aby priniesol posolstvo zmierenia medzi kresťanské cirkvi a budoval mosty priateľstva medzi veriacimi v jedného Boha a ľuďmi dobrej vôle.

Jeho žiarivý učiteľský úrad nemal iný cieľ, než vždy a všade hlásať Krista, jediného Spasiteľa človeka.

Vo svojom neobyčajnom misionárskom zápale mal obrovskú lásku k mladým ľuďom. Zaviedol tradíciu zvolávania svetových dní mládeže, ktoré mali pre neho cieľ zvestovať novým generáciám Ježiša Krista a jeho evanjelium a urobiť tak z mladých ľudí protagonistov vlastnej budúcnosti a spolupracovníkov pri vytváraní lepšieho sveta.

Jeho starostlivosť ako pastiera celej Cirkvi sa prejavila zvolaním početných zasadnutí biskupskej synody, zriaďovaním nových diecéz a cirkevných administratívnych oblastí, promulgovaním Kódexu kánonického práva latinského obradu a Kódexu kánonov východných cirkví, vydávaním encyklík a apoštolských exhortácií. Aby umožnil Božiemu ľudu prežiť okamihy intenzívnejšieho duchovného života, vyhlásil Jubilejný rok vykúpenia, Mariánsky rok, Rok Eucharistie a Veľké Jubileum roku 2000.

Strhujúci optimizmus založený na dôvere v Božiu prozreteľnosť poháňal Jána Pavla II., ktorý prežil tragickú skúsenosť dvoch diktatúr, pokus o atentát 13. mája 1981 a ktorý bol v posledných rokoch života ťažko fyzicky skúšaný napredovaním choroby, pozerať vždy na horizont nádeje. Vyzýval ľudí, aby rúcali múry rozdelenia, aby nepodliehali rezignácii, ale naopak, aby sa vydali smerom k duchovnej, morálnej a materiálnej obnove.

Svoj dlhý a plodný pozemský život zavŕšil v Apoštolskom paláci vo Vatikáne v sobotu 2. apríla 2005 na vigíliu Nedele ,,in Albis“, ktorú on sám nazval Nedeľou Božieho milosrdenstva. Slávnostné pohrebné obrady sa konali na Námestí sv. Petra 8. apríla 2005.

Dojemné svedectvo o dobre, ktoré vykonal, bolo potvrdené účasťou mnohých delegácií prichádzajúcich z celého sveta a miliónmi mužov a žien, veriacich a neveriacich, ktorí v ňom spoznali zreteľné znamenie Božej lásky k ľudstvu. Za svätého bol vyhlásený spolu s pápežom Jánom XXIII. 27. apríla 2014 na Námestí sv. Petra v Ríme. Kanonizoval ich pápež František za prítomnosti emeritného pápeža Benedikta XVI.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X