Rímskokatolícka cirkev – Oslany
Otče náš
Prinášame vám texty pápežových katechéz zo stredajších verejných audiencií na tému modlitba Otče náš.
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 1. Nauč nás modliť sa
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Dnes začíname cyklus katechéz o modlitbe „Otče náš“.
Evanjeliá nám odovzdávajú veľmi živé portréty Ježiša ako človeka modlitby: Ježiš sa modlil. Napriek súrnosti jeho poslania a naliehania toľkých ľudí, ktorí sa ho domáhajú, Ježiš cíti potrebu utiahnuť sa do samoty a modliť sa. Markovo evanjelium nám hovorí o tomto detaile už od svojej prvej stránky o Ježišovej verejnej službe (1,35). Ježišov úvodný deň v Kafarnaume sa zavŕšil triumfálnym spôsobom. Po západe slnka prichádza ku dverám, kde prebýva Ježiš, množstvo chorých ľudí: Mesiáš káže a uzdravuje. Napĺňajú sa starobylé proroctvá i očakávania toľkých ľudí, čo trpia: Ježiš je Boh nablízku, Boh, ktorý oslobodzuje. Ale ten dav je stále malý v porovnaní s mnohými ďalšími davmi, ktoré sa zhromaždia okolo proroka z Nazareta. V niektorých momentoch ide priam o záplavu ľudí. A Ježiš je v centre toho všetkého - očakávaný národmi, naplnenie nádeje Izraela.
A on sa predsa len z toho vyvlieka; nezostáva rukojemníkom očakávaní tých, ktorí si ho už zvolili za vodcu, lídra. Toto predstavuje nebezpečenstvo pre lídrov: naviazať sa príliš na ľudí, nezachovať si odstup. Ježiš to pobadá a neskončí v zajatí ľudí. Už od tej prvej kafarnaumskej noci dokazuje, že je originálnym Mesiášom. Nad ránom, keď už sa hlási úsvit, učeníci ho opäť hľadajú, ale nemôžu ho nájsť. Kde je? Až kým ho Peter nakoniec nenájde na osamotenom mieste, úplne ponoreného do modlitby. A hovorí mu: „Všetci ťa hľadajú!“ (Mk 1,37). To zvolanie sa javí ako cielené konštatovanie verejného úspechu, dôkaz vydarenej misie.
Ale Ježiš hovorí učeníkom, že ešte musí ísť ďalej; že to nie sú ľudia, čo ho hľadajú, ale je to predovšetkým on, kto vyhľadáva druhých. Takže nesmie zapustiť korene, ale zostať neustále pútnikom na cestách Galiley (v. 38-39). A tiež pútnikom smerom k Otcovi, čiže v modlitbe. Na ceste modlitby. Ježiš sa modlí.
A všetko sa udeje v jednu noc na modlitbe.
V niektorých pasážach Písma sa zdá, že je to predovšetkým Ježišova modlitba a jeho dôvernosť s Otcom, čo určuje všetko. Bude to napríklad najmä v tú noc v Getsemani. Posledný úsek Ježišovej cesty (absolútne najťažší z tých, ktoré až do tej chvíle prekonal) ako sa zdá, nachádza svoj zmysel v nepretržitom načúvaní Otcovi zo strany Ježiša. Je to modlitba rozhodne nie jednoduchá, dokonca je to ozajstný smrteľný zápas, agónia v zmysle krajného vypätia vrcholových športovcov, ale tiež modlitba, ktorá dokáže byť oporou na ceste kríža.
Hľa, tu je podstata: Ježiš sa modlil.
Ježiš sa intenzívne modlil vo chvíľach verejných, zdieľaním liturgie svojho ľudu, ale tiež hľadal miesta uzobranosti, oddelené od víru sveta, miesta, ktoré by dovolili zostúpiť do tajomstva jeho duše: je tým prorokom, ktorý pozná púštne kamene a vystupuje vysoko na hory. Posledné Ježišove slová, prv než vydýchol na kríži, sú slová žalmov, čiže modlitby, modlitby Židov. Modlil sa slovami modlitieb, ktorým ho naučila matka.
Ježiš sa modlil tak, ako sa modlí každý človek na svete. A predsa jeho spôsob modlitby obsahuje aj tajomstvo, niečo, čo určite neuniklo očiam jeho učeníkov, keď v evanjeliách nájdeme ich jednoduchú a okamžitú prosbu: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,1). Videli Ježiša ako sa modlí a túžili sa to naučiť: „Pane, nauč nás modliť sa“. A Ježiš neodmieta, nie je žiarlivý na svoju dôvernú blízkosť s Otcom, ale práveže prichádza, aby nás voviedol do tohto vzťahu s Otcom. A tak sa stáva učiteľom modlitby pre svojich učeníkov, tak ako určite chce ním byť pre nás všetkých. Aj my by sme mali povedať: „Pane, nauč ma modliť sa. Nauč ma to.“
Aj keď sa možno modlíme už roky, stále sa musíme učiť! Modlitba človeka, táto túžba, ktorá sa rodí tak prirodzene z jeho duše, je možno jedným z najnepreniknuteľnejších tajomstiev vesmíru. A nevieme ani, či modlitby, ktoré adresujeme Bohu, sú naozaj tie, ktoré si on praje dostávať. Biblia nám tiež svedčí o nevhodných modlitbách, ktoré sú nakoniec Bohom odmietnuté: stačí si spomenúť na podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi. Len tento druhý, mýtnik, príde domov z chrámu ospravedlnený, pretože farizej bol namyslený a páčilo sa mu, keď ho ľudia sledovali pri modlitbe. Tváril sa že sa modlí, no jeho srdce bolo chladné. A Ježiš hovorí: tento nie je ospravedlnený, „lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, ale ten, kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 18,14).
Prvým krokom k modlitbe je byť pokorným, ísť za Otcom a povedať: „Pozri, som hriešnik, som slabý, som zlý“ – každý vie sám, čo mu má povedať. Ale vždy sa začína poníženosťou, a Pán počúva. Pokornú modlitbu Pán počúva.
Preto keď začíname tento cyklus katechéz o Ježišovej modlitbe, tým najkrajším a najsprávnejším, čo všetci musíme urobiť, je opakovať úpenlivú prosbu učeníkov: „Učiteľ, nauč nás modliť sa!“ Bude pekné to v tomto adventnom čase opakovať: „Pane, nauč ma modliť sa.“ Všetci môžeme trochu pokročiť a modliť sa lepšie, nuž vyprosme si to od Pána: „Pane, nauč ma modliť sa.“ Urobme tak v tejto dobe Adventu, a on určite nenechá našu prosbu padnúť do prázdna.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 2. Otče náš - modlitba, ktorá prosí s dôverou
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Pokračujeme v slede katechéz o „Otčenáši“, ktorý sme začali minulý týždeň. Ježiš kladie na pery svojich učeníkov modlitbu krátku, smelú, pozostávajúcu zo siedmich žiadostí – to číslo v Biblii nie je náhodné, naznačuje plnosť. Hovorím smelá, pretože keby ju nebol odporučil Ježiš, pravdepodobne nikto z nás – dokonca ani nikto z tých najslávnejších teológov – by sa neodvážil modliť k Bohu takýmto spôsobom.
Ježiš totiž pozýva svojich učeníkov, aby sa priblížili k Bohu a s dôverou sa na neho obrátili s niekoľkými prosbami: predovšetkým ohľadom neho a potom aj ohľadom nás. V Otčenáši nie sú predslovy. Všimnite si to – nie sú tu predhovory. Ježiš neučí formuly ako si „nakloniť Pána“, ale naopak, pozýva prosiť ho bez bariér ostychu a strachu. Nehovorí, aby sme sa na Boha obracali osloveniami „Všemohúci“, „Najvyšší“, „Ty, ktorý si od nás natoľko vzdialený, ja som úbožiak“ – Nie, nehovorí takto, ale jednoducho „Otče“, so všetkou jednoduchosťou, tak ako sa deti obracajú na svojho otca. A toto slovo „Otec“ vyjadruje dôvernosť a synovskú dôveru.
Modlitba „Otčenáš“ vnára svoje korene do konkrétnej reality človeka. Napríklad, vedie nás k prosbe o chlieb, každodenný chlieb – je to žiadosť jednoduchá, avšak nevyhnutná, ktorá hovorí, že viera nie je len akousi „ozdobnou“ vecou, oddelenou od života, ktorá sa ozve až vtedy, keď už boli uspokojené všetky ostatné potreby. Modlitba sa vôbec začína spolu so samotným životom. Ježiš nás učí, že modlitba sa v ľudskom živote nezačína vtedy, keď je žalúdok plný – ale nachádza si miesto všade tam, kde je prítomný človek, akýkoľvek človek, ktorý má hlad, ktorý plače, ktorý bojuje, ktorý trpí a kladie si otázku „prečo“. Našou prvou modlitbou bol v istom zmysle detský plač, ktorý sprevádzal prvý nádych. V tom plači novorodenca bol ohlásený osud celého nášho života: náš neustály hlad, náš neustály smäd, naše hľadanie šťastia.
Ježiš v modlitbe nechce vyhasiť to ľudské, nechce to umŕtviť. Nechce, aby sme udusili otázky a žiadosti tým, že sa naučíme všetko zniesť. Chce naopak, aby každé utrpenie, každá starosť smerovala rýchlo k nebu a stala sa dialógom.
Mať vieru – ako to povedal istý človek – znamená byť navyknutým volať.
Mali by sme byť všetci ako Bartimej z evanjelia (porov. Mk 10,46-52) – spomeňme si na ten úsek evanjelia, na Bartimeja, Timejovho syna – tento slepý muž žobral pri bráne Jericha. Navôkol seba mal mnoho skvelých ľudí, ktorí ho zahriakovali, aby mlčal: „Buď ticho! Prechádza Pán. Mlč. Nevyrušuj. Učiteľ má veľa práce, nevyrušuj ho. Si na oštaru s tým krikom. Neruš.“ On však na tie rady nepočúval – so svätou neodbytnosťou sa dožadoval, aby sa vo svojom biednom stave konečne mohol stretnúť s Ježišom. A kričal ešte silnejšie! A vychovaní ľudia reagujú: „Prestaň s tým, prosím ťa, veď je tu Učiteľ! Robíš zlý dojem!“ A on kričal, pretože chcel vidieť, chcel byť uzdravený: „Ježišu, zmiluj sa nado mnou!“ (v. 47). Ježiš mu prinavracia zrak a hovorí mu: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (v. 52), akoby mu vysvetľoval, že tou rozhodujúcou vecou pre jeho uzdravenie bola tá modlitba, to vzývanie zakričané s vierou, silnejšia než ten „zdravý rozum“ toľkých ľudí, čo ho chceli umlčať. Modlitba nielenže predchádza spáse, ale istým spôsobom ju už obsahuje, pretože oslobodzuje od zúfalstva vlastného tomu, kto neverí vo východisko z mnohých neznesiteľných situácií.
Iste, veriaci potom cítia aj potrebu chváliť Boha. Evanjeliá nám prinášajú jasavé zvolanie, ktoré prepuká z Ježišovho srdca plného vďačného úžasu voči Otcovi (porov. Mt 11,25-27). Prví kresťania dokonca cítili potrebu pridať k textu Otčenáša doxológiu: „Lebo tvoja je moc i sláva naveky“ (Didaché, 8,2).
Ale nikto z nás sa nemusí hlásiť k tej teórii, ktorú ktosi v minulosti presadzoval, že modlitba prosby by mala byť akousi slabou formou viery, zatiaľ čo ozajstnejšou modlitbou by bola čistá chvála, tá, ktorá hľadá Boha bez zaťaženia nejakou žiadosťou. Nie, toto nie je pravda. Prosebná modlitba je autentická! Je spontánna! Je aktom viery v Boha, že je Otec, že je dobrý, že je všemohúci. Je aktom viery vo mne, ktorý som maličký, hriešnik a núdzny. A preto modlitba prosby, žiadať o niečo, je veľmi vznešená. Boh je Otcom, ktorý má s nami nesmierny súcit a chce, aby sa mu jeho deti prihovárali bez strachu, priamo: „Otče“. Alebo v ťažkostiach: „Pane, čo si mi to len urobil?“ Priamo. Preto mu môžeme povedať všetko, aj tie veci, ktoré v našom živote zostávajú zdeformované a nepochopiteľné. A sľúbil nám, že s nami bude navždy, až do posledného z dní, ktoré prežijeme na tejto zemi. Modlime sa Otčenáš začínajúc takto, jednoducho: „Otče“ alebo „Otecko“. A on nám rozumie a veľmi nás miluje.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 3. V centre reči na vrchu
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a aj nový rok!
Pokračujeme v našich katechézach o modlitbe „Otče nás“ vo svetle tajomstva Vianoc, ktoré sme nedávno slávili.
Matúšovo evanjelium umiestňuje text modlitby „Otče nás“ na strategické miesto, do stredu horskej reči (porov. 6,9-13). Pozrime sa na celkovú scénu: Ježiš vystupuje na vrch pri jazere, usadí sa; okolo seba má svojich najbližších učeníkov a ďalej veľký zástup s tvárami bez mena. Práve tomuto nesúrodému zhromaždeniu ako prvému odovzdáva modlitbu „Otče náš“.
Umiestnenie tejto scény, ako sme už povedali, je veľavravné, lebo v tomto dlhom vyučovaní, ktoré sa označuje ako „reč na vrchu“ (porov. Mt 5,1–7,29), Ježiš zhrňuje podstatné aspekty svojho posolstva. Úvodná časť je ako ozdobená vstupná brána k oslave: sú ňou blahoslavenstvá. Ježiš blahoslaví viaceré typy ľudí, ktoré vo svojom čase – ale ani v tom našom! – nepožívali veľké uznanie. Blahoslavení chudobní, tichí, milosrdní, ľudia čistého srdca... Toto je revolúcia Evanjelia. Tam, kde je Evanjelium, tam je revolúcia. Evanjelium nás nenecháva v nerušenosti. Burcuje nás, je revolučné. Všetci tí, čo sú schopní milovať, tvorcovia pokoja, ktorí až dovtedy zostávali na okraji dejín, sú naopak budovateľmi Božieho kráľovstva. Je to akoby Ježiš povedal: hor’ sa, vy, čo v srdci nosíte tajomstvo Boha, ktorý zjavil svoju všemohúcnosť v láske a v odpustení!
Z tohto vstupného portálu, ktorý prevracia hodnoty dejín na ruby, vychádza novosť Evanjelia. Zákon sa nemá zrušiť, no potrebuje novú interpretáciu, ktorá mu prinavráti jeho pôvodný zmysel. Ak má človek dobré srdce, ak má predispozíciu k láske, tak potom pochopí, že každé Božie slovo musí byť stelesnené až do konečných dôsledkov. Láska nepozná hranice: je možné milovať svojho manžela/manželku, svojho priateľa a dokonca aj svojho nepriateľa v úplne novej perspektíve. Ježiš hovorí: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,44-45).
To veľké tajomstvo, ktoré tvorí základ celej reči na vrchu je teda toto: buďte synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Na prvý pohľad sa zdá, akoby tieto kapitoly z Matúšovho evanjelia boli morálnym kázaním, akoby pripomínali etiku, ktorá je tak náročná, že sa zdá neuskutočniteľná. No naopak objavujeme, že sú predovšetkým teologickou rozpravou. Kresťan nie je niekto, čo sa usiluje byť lepším od iných; vie, že je hriešnikom ako všetci. Kresťan je jednoducho človek, ktorý zostáva stáť pred novým Horiacim krom, pred zjavujúcim sa Bohom, ktorý so sebou nenesie záhadu nevysloviteľného mena, ale ktorý žiada svoje deti, aby ho vzývali menom „Otec“, aby sa nechali obnoviť jeho mocou a odzrkadľovali lúč jeho dobroty pre tento svet, ktorý tak veľmi prahne po dobre a tak veľmi čaká na dobré správy.
Takto teda Ježiš uvádza vyučovanie modlitby „Otče náš“. Robí tak dištancujúc sa od dvoch skupín svojej doby. Predovšetkým od pokrytcov: „Nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli“ (Mt 6,5). Sú totiž ľudia, čo sú schopní spriadať bezbožné modlitby, modlitby bez Boha, a robia to, aby ich ľudia obdivovali. A koľkokrát vidíme škandál tých ľudí, čo chodia do kostola a sú tam aj celý deň alebo tam chodia denne, no potom žijú s nenávisťou k druhým alebo hovoria zle o druhých. Toto je pohoršenie! Radšej nechoď do kostola, keď žiješ takto, akoby si bol ateista. Ak však chodíš do kostola, ži ako syn, ako brat a vydávaj pravé svedectvo, a nie akési antisvedectvo. Kresťanská modlitba však nemá iného hodnoverného svedka než vlastné svedomie, v ktorom sa mocne odohráva neustály dialóg s Otcom: „Keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti“ (Mt 6,6).
Ďalej sa Ježiš dištancuje od modlitby pohanov: „Nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť“ (Mt 6,7). Ježiš tu možno naráža na ono „captatio benevolentiae“, ktoré bolo nevyhnutnou predohrou mnohých modlitieb antiky: božstvo muselo byť nejakým spôsobom najprv uchlácholené dlhým radom chvál, aj prosieb. Pomyslime na tú scénu z hory Karmel, keď prorok Eliáš súperil s Baalovými kňazmi. Oni kričali, tancovali, žiadali mnoho vecí, aby ich bôžik vypočul. Naopak Eliáš bol ticho a Pán sa mu zjavil. Pohania si myslia, že modlitba sa robí siahodlhým rečnením. A myslím aj na mnohých kresťanov, ktorí sa nazdávajú, že modliť sa znamená – prepáčte – „hovoriť k Bohu ako papagáj“. Nie! Modlitba sa robí srdcom, zvnútra. Ty však – hovorí Ježiš –, keď sa modlíš, obracaj sa na Boha tak, ako sa obracia dieťa na svojho otca, ktorý vie, čo jeho dieťa potrebuje ešte skôr, ako o to samo požiada (porov. Mt 6,8). Môže to byť aj v tichosti vyslovená modlitba „Otče náš“: stačí sa vo svojom vnútri postaviť pred Boha, pripomenúť si Otcovu lásku, a toto postačuje, aby sme boli vyslyšaní.
Je pekné si uvedomiť, že náš Boh nepotrebuje nijaké obety na vydobytie si jeho priazne! Náš Boh nič nepotrebuje: v modlitbe žiada len aby sme mali otvorený kanál komunikácie s ním a stále tak objavovali, že sme jeho nadovšetko milovanými deťmi. A on nás miluje tak veľmi.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, zk, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 4. Klopte a otvoria vám
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnešná katechéza sa odvoláva na Lukášovo evanjelium. Predovšetkým v tomto evanjeliu, počnúc rozprávaním o detstve, sa totiž Kristova osoba opisuje v intenzívnej atmosfére modlitby. Sú v ňom obsiahnuté tri hymny, ktoré každý deň dávajú rytmus modlitbe Cirkvi: Benediktus, Magnifikat a evanjeliový chválospev Nunc dimittis. V tejto katechéze o Otčenáši ideme ďalej a Ježiša vidíme ako modliacu sa postavu. Ježiš sa modlí. V Lukášovom rozprávaní sa napríklad príbeh premenenia odvíja od momentu modlitby. Hovorí takto: «Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou» (9,29). Avšak každý krok Ježišovho života je akoby podnietený vanutím Ducha, ktorý ho vedie v každom konaní.
Ježiš sa modlí pri krste v Jordáne, hovorí s Otcom pred tým, ako urobí tie najdôležitejšie rozhodnutia, častokrát sa uťahuje k modlitbe do samoty, prihovára sa za Petra, ktorý ho krátko nato zaprie. Hovorí takto: «Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera» (Lk 22,31-32).
Toto utešuje: vedieť, že Ježiš sa za nás modlí, modlí sa za mňa, za každého jedného z nás, aby naša viera neochabovala. A toto je pravda. „Ale otče, ešte stále tak robí?“ Ešte stále, pred Otcom – Ježiš sa za mňa modlí. Každý z nás to môže povedať. A môžeme tiež povedať Ježišovi: „Ty sa za mňa modlíš, pokračuj v tom, lebo to veľmi potrebujem“. Takto, s odvahou.
Dokonca i smrť Mesiáša je ponorená do klímy modlitby, až tak, že hodiny utrpenia sa zdajú byť poznačené prekvapujúcim pokojom: Ježiš utešuje ženy, modlí sa za tých, čo ho križujú, sľubuje raj kajúcemu lotrovi, vydychuje hovoriac: «Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha» (Lk 23,46). Ako sa ukazuje, Ježišova modlitba tlmí agresívnejšie emócie, túžby po odvete a odškodnení, zmieruje človeka s jeho úhlavnou nepriateľkou, zmieruje ho s touto nepriateľkou, ktorou je smrť.
Opäť v Lukášovom evanjeliu nachádzame prosbu vyjadrenú jedným z jeho učeníkov, aby ich Ježiš sám naučil modliť sa. Hovorí takto: «Pane, nauč nás modliť sa» (11,1). Videli ho, ako sa modlí. „Nauč nás“ – aj my môžeme takto povedať Pánovi: „Pane, ty sa za mňa modlíš, to viem, no nauč aj mňa modliť sa, aby som sa aj ja mohol modliť“.
Z tejto prosby «Pane, nauč nás modliť sa» sa rodí značne široká náuka, prostredníctvom ktorej Ježiš svojim vysvetľuje, s akými slovami a pocitmi sa majú obracať na Boha.
Prvou časťou tejto náuky je práve Otčenáš. Modlite sa takto: „Otče, ktorý si na nebesiach“. „Otče“ – je tak krásne vysloviť toto slovo. Čisto s týmto slovom môžeme tráviť čas v modlitbe: „Otče“. A cítiť, že máme otca – nie mocnára, ani otčima. Nie, máme otca. Kresťan sa obracia na Boha nazývajúc ho predovšetkým „Otec“.
V tejto náuke, ktorú Ježiš dáva svojim učeníkom, je zaujímavé pristaviť sa pri niektorých ponaučeniach, ktoré obkolesujú text modlitby. Aby nám dodal dôveru, Ježiš vysvetľuje určité veci. A tieto zdôrazňujú postoje veriaceho, ktorý sa modlí. Je tu napríklad podobenstvo o neodbytnom priateľovi, ktorý ide vyrušovať celú rodinu, ktorá už spí, pretože mu náhle niekto pricestoval a on nemá pre neho chleba na ponúknutie.
Čo hovorí Ježiš tomu, kto klope na dvere a prebudí priateľa?: «Hovorím vám,» – vysvetľuje Ježiš – «aj keď nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje» (Lk 11,9). Týmto nás chce naučiť modliť sa a v modlitbe naliehať. A hneď nato uvádza príklad otca, ktorý má hladného syna.
Vy všetci, otcovia a dedovia, ktorí ste tu, keď syn či vnuk o niečo prosí, má hlad a pýta, pýta neustále, plače, fňuká, má hlad: «Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada?» (v. 11). Vy všetci máte skúsenosť, že keď vás syn prosí, dáte mu jesť to, o čo prosí, pre jeho dobro.
Týmito slovami Ježiš dáva pochopiť, že Boh vždy odpovedá, že žiadna modlitba nezostane nevypočutá. Prečo? Pretože on je Otec a nezabúda na svoje deti, ktoré trpia.
Zaiste, tieto tvrdenia nás uvádzajú do krízy, pretože mnohé naše modlitby, ako sa zdá, neprinášajú žiaden výsledok. Koľkokrát sme prosili a nedostali – všetci s tým máme skúsenosť – koľkokrát sme klopali a našli zatvorené dvere? Ježiš nám v týchto momentoch odporúča naliehať a nevzdávať sa. Modlitba vždy premieňa skutočnosť, vždy. Ak sa nemenia veci okolo nás, aspoň sa meníme my, mení sa naše srdce. Ježiš sľúbil dar Ducha Svätého každému mužovi či žene, čo sa modlí.
Môžeme si byť istí, že Boh odpovie. Jediná neistota sa týka času, ale nepochybujme, že on odpovie. Možno budeme musieť naliehať po celý život, no on odpovie. Sľúbil nám to: on nie je ako otec, ktorý dá hada namiesto ryby. Nič nie je istejšie: túžba po šťastí, ktorú všetci nosíme v srdci, sa jedného dňa naplní. Ježiš hovorí: «A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý?» (Lk 18,7). Áno, vykoná spravodlivosť, vypočuje nás. Aký to len bude deň slávy a zmŕtvychvstania! Modliť sa je už odteraz víťazstvom nad osamelosťou a zúfalstvom.
Modliť sa. Modlitba mení skutočnosť, nezabudnime na to. Buď zmení skutočnosti, alebo zmení naše srdce, no vždy mení, niečo premieňa. Modliť sa je už odteraz víťazstvom nad osamelosťou a zúfalstvom. Je to ako pozorovať každú čiastočku tvorstva, ako sa hýbe v dejinách, čoho dôvod neraz nedokážeme zachytiť. Avšak je v pohybe, je na pochode. A v cieli každej cesty – čo je v cieli našej cesty? – v cieli modlitby, v cieli času, počas ktorého sa modlíme, v cieli života, čo je tam? Je tam Otec, ktorý očakáva všetko a všetkých s rukami roztvorenými dokorán. Hľaďme na tohto Otca.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 5. Abba, Otče!
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Pokračujúc v katechézach o modlitbe „Otčenáš“, dnes budeme vychádzať z pozorovania, že v Novom zákone sa modlitba zdá byť nasmerovaná k tomu najpodstatnejšiemu, až sa koncentruje na jediné slovo: Abba, Otče.
Počúvali sme, čo píše svätý Pavol vo svojom liste Rimanom: „Nedostali ste ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ (8,15). A Galaťanom apoštol hovorí: „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ (Gal 4, 6). Dva razy sa tu opakuje to isté vzývanie, v ktorom sa sústreďuje celá novosť evanjelia. Po zoznámení sa s Ježišom a vypočutí si jeho kázania, kresťan už nepovažuje Boha za nejakého tyrana, ktorého sa treba báť, necíti viac strach, ale cíti vo svojom srdci rozkvitať dôveru v Neho: môže sa so Stvoriteľom zhovárať, nazývať ho „Otec“. Tento výraz je pre kresťanov natoľko dôležitý, že sa často zachoval nedotknutý v jeho pôvodnej forme: „Abba“.
Je zriedkavé, že v Novom zákone aramejské výrazy nie sú preložené do gréčtiny. Treba si predstaviť, že v týchto aramejských slovách zostal akoby „zaznamenaný“ hlas samého Ježiša: z rešpektu k Ježišovmu nárečiu. Hneď v prvom slove Otčenáša nachádzame radikálnu novosť kresťanskej modlitby.
Nie je to len otázka použitia symbolu – v tomto prípade postavy otca – spájajúceho s tajomstvom Boha, ale znamená to mať takpovediac celý Ježišov svet preliaty do vlastného srdca. Ak vykonáme túto operáciu, môžeme sa opravdivo modliť „Otče náš“. Povedať „Abba“ je niečo oveľa dôvernejšie a dojímavejšie než osloviť Boha jednoducho „Otec“. Preto niekto navrhol prekladať toto pôvodné aramejské slovo „Abba“ ako „otecko“ alebo „ocko“. Namiesto „Otče náš“ povedať „Otecko, ocko“. My síce naďalej hovoríme „Otče náš“, no srdcom sme pozvaní povedať „Otecko“, aby sme mali vzťah s Bohom ako vzťah dieťaťa so svojím otcom, ktoré mu hovorí „otecko“ alebo „ocko“.
V skutočnosti tieto výrazy vyjadrujú lásku, vyjadrujú teplo, niečo, čo nás uvádza do kontextu detského veku: obraz dieťaťa celkom pohrúženého v objatí otca, ktorý k nemu prechováva nekonečnú nehu. A preto, drahí bratia a sestry, aby sme sa dobre modlili, treba nám dospieť k tomu, že budeme mať srdce dieťaťa. Nie srdce postačujúce: takto sa nedá dobre modliť. Ako dieťa v objatí otca, svojho otecka, svojho ocka.
A evanjeliá nás bezpochyby privedú hlbšie k zmyslu tohto slova. Čo znamená pre Ježiša toto slovo? Otčenáš naberie svoj význam a farbu, ak sa ho učíme modliť tak, že sme si najprv prečítali napríklad podobenstvo o milosrdnom otcovi z Lukášovej 15. kapitoly (Lk 15,11-32). Predstavme si túto modlitbu prednesenú márnotratným synom, potom, čo zažil objatie svojho otca, ktorý ho dlho čakal; otca, ktorý mu nepripomína urážajúce slová, ktoré mu on kedysi povedal; otca, ktorý mu teraz dáva pochopiť jednoducho to, ako veľmi mu chýbal. A takto zisťujeme, ako tieto slová dostávajú život, získavajú na sile. A kladieme si otázku: Je to vôbec možné, že ty, Bože, poznáš jedine lásku? Ty nepoznáš nenávisť? Nie – odpovedal by Boh – ja poznám iba lásku. Kde je v tebe pomsta, nárok na spravodlivosť, hnev za tvoju zranenú úctu? A Boh by odpovedal: Ja poznám iba lásku.
Otec z tohto podobenstva má vo svojom správaní niečo, čo veľmi pripomína dušu matky. Sú to predovšetkým matky, ktoré ospravedlnia deti, zaštítia ich, ktoré neprerušia voči nim svoju empatiu, ďalej ich milujú, aj keď by si už nezasluhovali nič.
Stačí pripomínať tento jediný výraz – Abba – aby sa rozvinula kresťanská modlitba. A svätý Pavol vo svojich listoch sleduje túto istú cestu, a nemôže to byť inak, pretože to je cesta, ktorú učil Ježiš: v tomto oslovení je sila, ktorá tiahne celý zvyšok modlitby.
Boh ťa hľadá, aj keď ho ty nehľadáš. Boh ťa miluje, aj keď ty si na neho zabudol. Boh vidí v tebe krásu, aj keď ty si myslíš, že si neužitočne premrhal všetky svoje talenty. Boh nie je iba otec, je ako matka, ktorá nikdy neprestáva milovať svoje stvorenie. Na druhej strane, existuje „tehotenstvo“, ktoré trvá navždy, nie iba tých „telesných“ deväť mesiacov, je to tehotenstvo, ktoré plodí nekonečný kruh lásky.
Pre kresťana modliť sa je povedať jednoducho „Abba“, povedať „Otecko“, povedať „Ocko“. Povedať „Otče“, ale s dôverou dieťaťa.
Je možné, že aj nám sa pritrafí, že kráčame cestami vzdialenými od Boha, ako sa stalo márnotratnému synovi; alebo sa dostaneme do osamelosti, ktorá nám dá pocítiť vo svete opustenosť; alebo azda pochybiť a zostať ochromení pocitom viny. V tých ťažkých chvíľach stále môžeme nájsť silu modliť sa, keď začneme od slova „Otče“, ale vysloveného nežným spôsobom dieťaťa: „Abba“, „Otecko“. On nebude pred nami skrývať svoju tvár.
Zapamätajte si dobre: možno má niekto v sebe nepekné veci, veci, ktoré nevie vyriešiť, mnoho horkosti nad takým či onakým vykonaným činom... On neskryje pred nami svoju tvár. Nezatvorí sa do ticha. Povedz mu: „Otče“, a on ti odpovie. Ty máš otca. „Áno, ale ja som zločinec...“ – Ale máš otca, ktorý ťa miluje! Povedz mu „Otče“, začni sa modliť takto, a v tichu nám povie, že nás nikdy nestratil z očí.
„Nuž, Otče, toto som spravil...“ – „Nikdy som ťa nestratil z očí, videl som všetko. Ale bol som vždy tam, blízko teba, verný svojej láske k tebe.“ Toto bude odpoveď. Nikdy nezabudnite povedať „Otče“.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 6. Otec nás všetkých
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Pokračujeme v našej ceste, aby sme sa čoraz lepšie učili modliť sa tak, ako nás to naučil Ježiš. Musíme sa modliť tak, ako nás to naučil on.
Ježiš povedal: keď sa modlíš, vojdi do ticha tvojej izby, vzdiaľ sa od sveta a obráť sa na Boha oslovujúc ho „Otče!“. Ježiš nechce, aby jeho učeníci boli ako pokrytci, ktorí sa modlia postojačky na námestiach, aby ich ľud obdivoval (porov. Mt 6,5). Ježiš nechce pokrytectvo.
Skutočná modlitba je tá, ktorá sa deje v skrytosti svedomia, v srdci: je nebadateľná, viditeľná jedine pre Boha. Len ja a Boh. Vyhýba sa falošnosti: pred Bohom je nemožné predstierať. Nie je to možné, pred Bohom neexistuje vplyvná maska, Boh nás pozná takých, akí sme, obnažených v našom svedomí: nemožno niečo predstierať.
Pri koreni dialógu s Bohom je tichý dialóg, ako stretnutie pohľadov dvoch osôb, ktoré sa milujú: človek a Boh – stretnutie pohľadov – to je modlitba. Hľadieť na Boha a dovoliť Bohu, aby na mňa hľadel, to znamená modliť sa. „Otče, ale veď nevyslovujem slová“. Hľaď na Boha a dovoľ mu, aby na teba hľadel. To je modlitba, je to pekná modlitba!
A predsa, aj napriek tomu, že modlitba učeníka je úplne dôverná, nikdy neupadá do „intimizmu“ [úniku do vlastného vnútra]. V skrytosti svedomia kresťan nenecháva svet za dverami svojej izby, ale v srdci si nesie osoby a situácie, problémy a mnohé veci – všetky ich vnáša do modlitby.
V texte Otčenáša je jedna pozoruhodná absencia, neprítomnosť. Ak by som sa vás spýtal, čo je tým pozoruhodne neprítomným v texte Otčenáša, nebude ľahké odpovedať... Chýba tu jedno slovo... Všetci rozmýšľajú: čo chýba v Otčenáši? Porozmýšľajte, čo tam chýba? Je to jedno slovo. Slovo, na ktoré v našich časoch – no možno aj vždy – všetci veľmi prihliadame. Aké je to slovo, ktoré chýba v Otčenáši, ktorý sa modlíme každý deň?
Aby sme ušetrili čas, poviem vám to: chýba tam slovo „ja“. Nikdy nehovoríme „ja“. Ježiš nás učí modliť sa majúc na perách predovšetkým „Ty“, pretože kresťanská modlitba je dialógom: „posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja“. Nie moje meno, moje kráľovstvo a moja vôľa. Ja tam nepasuje. Potom však prechádzame k „my“. Celá druhá časť Otčenáša je skloňovaním prvej osoby množného čísla: „chlieb náš každodenný daj nám dnes, odpusť nám naše viny, neuveď nás do pokušenia, zbav nás zlého“.
Dokonca i tie najzákladnejšie požiadavky človeka – akou je prosba o pokrm na utíšenie hladu – sú všetky v množnom čísle. V kresťanskej modlitbe nikto neprosí o chlieb pre seba samého: chlieb môj každodenný daj mi dnes, to nie, ale daj nám, prosíme oň pre všetkých, pre všetkých chudobných sveta. Nezabudnite na to, chýba tu slovo „ja“. Modlíme sa v osobe „Ty“ a „my“. Je to jedna dobrá lekcia od Ježiša, nezabudnime na to.
A prečo je to tak? Pretože v dialógu s Bohom neexistuje priestor pre individualizmus. Neexistuje vystatovanie sa vlastnými problémami, akoby sme my boli tými jedinými na svete, ktorí trpia. Neexistuje modlitba pozdvihnutá k Bohu, ktorá by nebola modlitbou spoločenstva bratov a sestier, tým „my“: sme spoločenstvom, sme bratmi a sestrami, sme jedným ľudom modliacim sa ako „my“.
Raz sa ma spýtal kaplán v jednom väzení: „Povedzte mi, otče, čo je opakom „ja“? A ja, naivný, som povedal: „ty“. „To je však začiatok vojny. Opačným slovom k „ja“ je predsa „my“ – tam je pokoj, všetci sme pospolu“. Takúto dobrú lekciu som dostal od toho kňaza.
Do modlitby prináša kresťan všetky ťažkosti osôb, ktoré žijú po jeho boku: keď sa zvečerí, rozpráva Bohu o ťažkostiach, ktoré ho postihli v ten deň; predkladá mu mnoho tvárí, priateľských, ale i nevraživých; neodháňa ich ako nebezpečné rozptýlenie. Ak si niekto nevšíma, že vôkol neho je mnoho trpiacich ľudí, ak sa nezľutuje nad slzami chudobných, ak je privyknutý na všetko, to znamená, že jeho srdce je... Aké je jeho srdce? Zvädnuté? Nie, ešte horšie: je kamenné. V tomto prípade je dobré prosiť Pána, aby sa nás dotkol svojím Duchom a obmäkčil nám srdce: „Pane, obmäkči mi srdce, aby som mohol rozumieť a prevziať na seba všetky problémy, všetky bolesti druhých“.
Kristus neprešiel bez povšimnutia popri biedach sveta: zakaždým, keď vnímal osamelosť, bolesť tela či ducha, pociťoval silný súcit, akoby z útrob matky. Toto „pociťovanie súcitu“ – nezabudnite na toto veľmi kresťanské slovo: pociťovať súcit – je jedno z kľúčových slovies Evanjelia: to je to, čo podnietilo Dobrého Samaritána, aby sa priblížil k zranenému človeku na okraji cesty, na rozdiel od iných, ktorí majú srdce tvrdé.
Môžeme si položiť otázku: keď sa modlím, otváram sa volaniu mnohých ľudí, blízkych i vzdialených? Alebo myslím na modlitbu ako na istý druh anestetika, aby som mohol byť pokojnejší? Kladiem vám túto otázku, každý nech si odpovie. V tomto prípade by som bol obeťou jedného hrozného omylu. Istotne, moja modlitba by viac nebola kresťanskou modlitbou. Pretože to „my“, ktoré nás Ježiš naučil, mi zabraňuje zotrvať v pokoji osamote a dáva mi pociťovať zodpovednosť za mojich bratov a sestry.
Existujú ľudia, ktorí otvorene nehľadajú Boha, no Ježiš nás učí modliť sa aj za nich, pretože Boh hľadá tieto osoby najviac zo všetkých. Ježiš neprišiel pre zdravých, ale pre chorých, pre hriešnikov (porov. Lk 5,31) – čiže pre všetkých, pretože ten, kto si myslí, že je zdravý, v skutočnosti ním nie je. Ak pracujeme v prospech spravodlivosti, necítime sa lepšími od ostatných: Otec dáva vychádzať slnku nad dobrých i nad zlých (porov. Mt 5,45). Otec miluje všetkých! Učme sa od Boha, ktorý je vždy ku všetkým dobrý, na rozdiel od nás, ktorí dokážeme byť dobrí len k niektorým, k tým, čo sa nám páčia.
Bratia a sestry, svätci i hriešnici, všetci sme bratia, ktorých miluje ten istý Otec. A na konci života budeme súdení podľa lásky, podľa toho, ako sme milovali. Nie len tej sentimentálnej, pocitovej lásky, ale súcitnej a konkrétnej lásky podľa evanjeliového pravidla. Nezabudnime naň: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40). Tak hovorí Pán. Ďakujem.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 7. Otče, ktorý si na nebesiach
Drahí bratia a sestry dobrý deň! (...)
Pokračujeme v katechézach o Otčenáši. Prvý krok každej kresťanskej modlitby je vstup do tajomstva, do Božieho otcovstva. Nemožno sa modliť ako papagáje. Buď vstúpiš do tajomstva, s vedomím, že Boh je tvoj Otec, alebo sa nemodlíš. Ak sa modlíš inak, nemodlíš sa. Ja sa chcem modliť k Bohu, svojmu Otcovi. Začínam tajomstvom.
Pre porozumenie toho, do akej miery je Boh otcom, uvažujeme nad postavami našich rodičov, ale musíme ich vždy v nejakej miery vycibriť, očistiť. Toto hovorí aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, keď hovorí: „Očistenie srdca sa týka predstáv otca a matky, ktoré pochádzajú z našej osobnej a kultúrnej histórie a ovplyvňujú náš vzťah k Bohu (č. 2779).
Nikto z nás nemal dokonalých rodičov, nikto. A rovnako ani my z našej strany nebudeme nikdy ako rodičia či ako duchovní pastieri dokonalými. Všetci máme chyby, všetci. Naše vzťahy lásky prežívame vždy ako poznačené našimi obmedzeniami a naším egoizmom, preto sú často krát znečistené majetníckymi túžbami alebo manipulovaním druhých. Z tohto dôvodu sa neraz vyznania lásky prevracajú na pocity hnevu a nepriateľstva. – Nuž pozri, títo dvaja sa minulý týždeň mali tak radi, a dnes sa nenávidia na smrť. Toto vidíme na dennom poriadku! A je to tak, keďže všetci máme vo svojom vnútri zahorknuté korene, ktoré nie sú dobré a neraz sa dostanú na povrch a narobia zlo.
Preto, keď hovoríme o Bohu ako o „otcovi“, keď premýšľame nad obrazom našich rodičov, najmä ak nás mali radi, zároveň musíme ísť ďalej. Pretože Božia láska je láskou Otca, „ktorý je na nebesiach“, podľa vyjadrenia, ktoré nás pozýva používať Ježiš: je to láska totálna, ktorej chuť v tomto živote okusujeme iba nedokonalým spôsobom. Muži i ženy sú večnými žobrákmi po láske – sme žobrákmi po láske, potrebujeme lásku – hľadajú miesto, kde budú konečne milovaní, ale nenachádzajú ho. Koľké priateľstvá a koľké sklamania z lásky sú v našom svete! Toľké...
Grécky boh lásky, v mytológii, je tým absolútne najtragickejším: nedá sa pochopiť, či je bytosťou anjelskou, alebo je démonom. Mytológia hovorí, že je synom Porosa a Penie, čiže prešibanosti a chudoby, predurčený niesť v sebe niečo z charakteristík oboch týchto rodičov. Môžeme tu uvažovať nad nejednoznačnou povahou ľudskej lásky: je skutočne ambivalentná, schopná prekvitať a dosiahnuť moc v jednej hodine dňa, a hneď potom zvädnúť a odumrieť. Ak niečo uchopí, vždy jej to utečie preč. (porov. Platón, Hostina, 203).
Je jedno vyjadrenie proroka Ozeáša, ktoré nekompromisne charakterizuje vrodenú slabosť našej lásky: „Vaša láska je ako ranný oblak – hovorí prorok – ako ranný oblak a ako rosa, ktorá pominie na úsvite“ (6,4). Hľa, čím je neraz naša láska: sľubom, ktorý sa len s námahou snažíme dodržať, snahou, čo rýchlo vyprahne a mení sa na paru, tak trochu ako keď zrána vyjde slnko a nočná rosa sa vytratí.
Koľkokrát sme my ľudia milovali takýmto slabým a nesústavným spôsobom. Všetci máme túto skúsenosť: milovali sme, ale potom to opadlo, alebo tá láska oslabla... všetci máme túto skúsenosť. Túžiac byť milovaní, sme neskôr narazili na naše limity, na úbohosť našich síl: neschopní dodržať sľub, ktorý sa nám v dňoch milosti zdal byť ľahko uskutočniteľným.
Napokon aj apoštol Peter mal strach a musel utiecť. Apoštol Peter nebol verný Ježišovej láske. Stále je tu tá slabosť, ktorá nám dáva padnúť. Sme žobráci, ktorí na ceste riskujú, že nikdy celkom neobjavia ten poklad, ktorý hľadajú od prvého dňa svojho života: lásku.
Existuje však aj iná láska, tá láska Otca, „ktorý je na nebesiach“. Nikto nesmie pochybovať, že je príjemcom tejto lásky. Miluje nás. „Miluje ma“, môžeme povedať. Ak by nás aj náš otec a naša matka neboli milovali – hypoteticky – je tu Boh na nebesiach, ktorý nás miluje tak, ako to nikto na tejto zemi nedokázal a nemôže nikdy dokázať. Láska Boha je vždy stála. Hovorí prorok Izaiáš – počúvajte, aké je to krásne: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl“ (49,15-16).
Dnes je v móde tetovanie: „Do dlaní som si ťa vryl“. Vytetoval som si ťa na svoje dlane. Som v Božích dlaniach, takto, a nemôžem to vymazať. Božia láska je ako láska matky, ktorá nikdy nemôže zabudnúť. A ak matka zabudne? „Ja na teba nezabudnem“, hovorí. Toto je dokonalá láska Boha, takto sme ním milovaní. A ak by sa aj všetky naše pozemské lásky rozpadli a nezostalo by nám v dlaniach iné než prach, je tu pre nás vždy vrúcna a jedinečná Božia láska.
V hlade po láske, ktorý všetci cítime, nehľadáme niečo, čo neexistuje: je to naopak pozvanie poznať Boha, ktorý je otcom. Napríklad obrátenie svätého Augustína prechádzalo týmto úskalím: mladý a brilantný rečník hľadal jednoducho medzi tvormi niečo, čo mu žiadne stvorenie dať nemohlo, až jedného dňa mal odvahu pozdvihnúť zrak. A toho dňa spoznal Boha. Boha, ktorý miluje.
Výraz „na nebesiach“ nechce vyjadriť diaľku, ale radikálnu odlišnosť lásky, inú dimenziu lásky, lásku neúnavnú, lásku, ktorá navždy zostane..., ba viac, ktorá je vždy po ruke. Stačí povedať: „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, a táto láska príde.
Preto sa nebojme! Nikto z nás nie je sám. A ak by aj tvoj pozemský otec nešťastne na teba zabudol, a mal by si voči nemu zášť, nie je ti odopretá základná skúsenosť kresťanskej viery: to poznanie, že si milovaným Božím dieťaťom, a že nič v živote nemôže vyhasiť jeho vášnivú lásku k tebe.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 8. Posväť sa meno tvoje
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Zdá sa, že zima odchádza a preto sa opäť vraciame na námestie. Vitajte na námestí! Na našej ceste znovuobjavovania modlitby Otčenáš si dnes prehĺbime prvú z jej siedmich invokácií, čiže „posväť sa meno tvoje“.
Prosieb Otčenáša je sedem a dajú sa jednoducho rozdeliť do dvoch podskupín. Prvé tri majú v centre „Ty“ Boha Otca, ostatné štyri majú v centre „my“ a naše ľudské potreby. V prvej časti nám dáva Ježiš vstúpiť do jeho prianí, ktoré sú všetky obrátené na Otca: „Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja“. V druhej časti je to on, ktorý vstupuje do nás a tlmočí naše potreby: chlieb každodenný, odpustenie hriechov, pomoc v pokušení a oslobodenie od zlého.
Tu je vzor každej kresťanskej modlitby – povedal by som každej ľudskej modlitby –, ktorú vždy tvorí z jednej strany kontemplácia Boha, jeho tajomstva, jeho krásy a dobroty, a z druhej strany úprimná a odvážna prosba o to, čo potrebujeme pre život, aby sme žili dobre. Takto Otčenáš vo svojej jednoduchosti a vo svojej zásadnej dôležitosti učí toho, kto sa ho modlí, aby nehromadil zbytočné slová, pretože – ako hovorí sám Ježiš – „váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6,8).
Keď hovoríme s Bohom, nerobíme to za účelom odhaliť mu to, čo máme v srdci: on to pozná oveľa lepšie ako my. Ak pre nás je Boh tajomstvom, my naopak nie sme hádankou v jeho očiach (porov. Ž 139,1-4). Boh je ako tie mamy, ktorým stačí pohľad, aby pochopili všetko u svojich detí: či sú spokojné, alebo smutné, či sú úprimné, alebo niečo skrývajú.
Prvý krok kresťanskej modlitby je teda odovzdanie nás samých Bohu, jeho prozreteľnosti. Je to ako povedať: „Pane, Ty vieš všetko, nie je ani nutné, aby som ti rozprával o mojej bolesti, prosím ťa iba, aby si bol pri mne: ty si moja nádej.“ Je zaujímavé povšimnúť si, že Ježiš v Reči na hore, hneď po tom, ako odovzdal slová Otčenáša povzbudzuje, aby sme sa neznepokojovali vecami, nepachtili sa po nich. Vyzerá to ako protirečenie: najprv nás učí prosiť o každodenný chlieb, a potom hovorí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme?“ (Mt 6,31). Ale protirečenie je iba zdanlivé: prosby kresťana vyjadrujú dôveru v Otca; a je to práve táto dôvera, ktorá nám dáva prosiť o to, čo potrebujeme, bez chvatu a podráždenia.
Vďaka tomuto sa modlíme hovoriac: „Posväť sa meno tvoje!“ V tejto prvej prosbe –„Posväť sa meno tvoje!“ – cítiť celý Ježišov obdiv voči kráse a veľkosti Otca, a túžbu, aby sme ho všetci spoznali a milovali ho kvôli tomu, čím naozaj je. A zároveň je tu úpenlivá prosba, aby bolo posvätené jeho meno v nás, našej rodine, v našej komunite, v celom svete. Je to Boh, ktorý posväcuje, ktorý nás premieňa svojou láskou, ale zároveň sme to my, ktorí naším svedectvom ukazujeme Božiu svätosť vo svete, keď sprítomňujeme jeho meno.
Boh je svätý, ale ak my, ak náš život nie je svätý, je tu veľké protirečenie! Božia svätosť sa má odzrkadľovať v našich skutkoch, v našom živote. - „Som kresťan, Boh je svätý, a ja pritom robím množstvo nepekných vecí“ - nie, toto je nanič. A aj to škodí, pohoršuje a nepomáha.
Božia svätosť je silou, ktorá sa šíri, a my prosíme, aby urýchlene rozlámala bariéry nášho sveta. Keď Ježiš začína kázať, tým prvým, na čom sa prejavujú toho dôsledky, je práve zlo, ktoré sužuje svet. Zlí duchovia sa zlostia: „Čo chceš od nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si, svätý Boží!“ (Mk 1,24). Nikto nikdy nevidel takú svätosť: nerobí si starosť o seba, ale vychádza v ústrety smerom von. Táto Ježišova svätosť je svätosťou, ktorá sa šíri v sústredných kruhoch, ako keď do rybníka hodíme kameň. Zlo má spočítané dni – zlo nie je večné! – zlo nám už nemôže ublížiť: prišiel mocný muž, ktorý si podmaňuje jeho dom (porov. Mk 3,23-27). A tento mocný muž je Ježiš, ktorý aj nám dáva silu, aby sme sa ujali vlády nad domom nášho vnútra.
Modlitba zaháňa každý strach. Otec nás miluje, Syn zdvíha ruky spolu s našimi, Duch pracuje v skrytosti na vykúpení sveta. A my? Nekolíšeme sa v neistote. Ale máme veľkú istotu: Boh ma miluje, Ježiš dal svoj život pre mňa! Duch Svätý je vo mne. Toto je tá veľká istota. A zlo? Má strach. A toto je krásne.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 9. Príď kráľovstvo tvoje
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Keď sa modlíme Otčenáš, druhá prosba, s ktorou sa obraciame na Boha je „príď kráľovstvo tvoje“ (Mt 6,10). Po vyslovení prosby, aby bolo jeho meno posvätené, veriaci človek vyjadruje túžbu, aby sa urýchlil príchod jeho kráľovstva. Táto túžba vyprýštila, tak povediac, zo samého srdca Krista, ktorý začal svoje kázanie v Galilei vyhlásením: „Čas sa naplnil a Božie kráľovstvo je blízko. Obráťte sa a verte v evanjelium“ (Mk 1,15). Tieto slová vôbec nie sú hrozbou, naopak sú šťastným oznámením, posolstvom radosti. Ježiš nechce tlačiť ľudí k obráteniu zasievaním strachu z hroziaceho Božieho súdu alebo z pocitu viny za spáchané zlo. – Ježiš nerobí prozelytizmus, on jednoducho ohlasuje. – Naopak, to, čo prináša, je Dobrá zvesť spásy, a na základe toho volá k obráteniu. Každý je vyzvaný, aby veril v „evanjelium“: Božia vláda sa priblížila k jeho deťom. – Toto je to „evanjelium“: Božia vláda je nablízku jeho deťom. – A Ježiš oznamuje túto nádhernú vec, túto milosť: Boh, Otec, nás miluje, je nám blízko a učí nás kráčať cestou svätosti.
Znamenia príchodu tohto kráľovstva sú rozmanité a všetky pozitívne. Ježiš začína svoju službu tým, že sa ujíma chorých, tak na tele, ako aj na duchu, tých, ktorí žili v sociálnom vylúčení – napríklad malomocní, – hriešnikov, na ktorých všetci hľadeli s pohŕdaním, aj tí, čo boli ešte hriešnejší než oni, ale predstierali, že sú spravodliví. A ako Ježiš nazýva týchto? „Pokrytci“. Ježiš sám naznačuje tieto znamenia – znamenia Božieho kráľovstva: „Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú, chudobným sa hlása evanjelium“ (Mt 11,5).
„Príď kráľovstvo tvoje!“, opakuje naliehavo kresťan, keď sa modlí Otčenáš. Ježiš prišiel. Ale svet je stále poznačený hriechom, svet obývaný toľkými ľuďmi, ktorí trpia, ľuďmi, ktorí nie sú zmierení a neodpúšťajú, je poznačený vojnami a mnohými spôsobmi vykorisťovania – pomyslime napr. na obchodovanie s deťmi. Všetky tieto skutočnosti dokazujú, že Kristovo víťazstvo sa ešte kompletne neuplatnilo: veľa mužov a žien stále žije s uzavretým srdcom. A predovšetkým v týchto situáciách sa na perách kresťana objavuje druhá prosba Otčenáša: „Príď kráľovstvo tvoje!“. Je to ako povedať: „Otče, potrebujeme ťa. Ježiš, potrebujeme teba, potrebujeme, aby si bol všade a navždy Pánom uprostred nás!“. „Príď kráľovstvo tvoje, ty buď uprostred nás“.
Niekedy sa pýtame: prečo sa toto kráľovstvo uskutočňuje tak pomaly? Ježiš rád hovorí o svojom víťazstve jazykom podobenstiev. Napríklad hovorí, že Božie kráľovstvo sa podobá poľu, kde rastú spolu dobrá pšenica aj kúkoľ: najhoršou chybou by bolo chcieť ihneď zasiahnuť vytrhávaním zo sveta toho, čo sa nám zdá byť burinou. Boh nie je ako my, Boh má trpezlivosť. Jeho kráľovstvo sa vo svete nenastoľuje násilím: spôsob, akým sa šíri, je miernosť (porov. Mt 13,24-30).
Božie kráľovstvo je bezpochyby veľká sila, najväčšia, aká kedy jestvovala, nie však podľa kritérií sveta. Preto sa zdá, akoby nikdy nenadobudla absolútnu väčšinu. Je to ako kvas, ktorý sa vmiesi do múky: zdanlivo zmizne, a predsa on je tým, čo dá vykysnúť celému cestu (Mt 13,33). Alebo je ako horčičné zrnko, tak malé, takmer neviditeľné, avšak nesúce v sebe rozpínavú silu prírody. A keď vyrastie, stáva sa najväčším zo všetkých stromov v záhrade (porov. Mt 13,31-32).
V tomto „osude“ Božieho kráľovstva môžeme intuitívne vnímať príbeh Ježišovho života: aj on bol pre svojich súčasníkov jemným znamením, udalosťou takmer neznámou oficiálnym historikom tej doby. „Pšeničným zrnkom“, ako definoval sám seba, ktoré zomiera v zemi, ale len tak môže priniesť veľkú úrodu (porov. Jn 12,24). Symbol semena je výrečný: roľník ho jedného dňa vloží do zeme (gestom, ktoré vyzerá ako pochovávanie), a potom „či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie“ (Mk 4,27). Klíčiace semeno je viac Božím dielom než človeka, ktorý ho zasial. Boh nás vždy predchádza, Boh vždy prekvapuje. Vďaka nemu po noci Veľkého piatku prichádza úsvit Zmŕtvychvstania, ktoré dokáže osvietiť nádejou celý svet.
„Príď kráľovstvo tvoje!“ – Zasievajme toto slovo uprostred našich hriechov a našich zlyhaní. Venujme ho do daru ľuďom zlomeným a skriveným životom, tomu, kto zakúsil viac nenávisti než lásky, tomu, kto prežíval neužitočné dni bez toho, že by pochopil prečo. Darujme ho tým, ktorí bojovali za spravodlivosť, všetkým mučeníkom dejín, tomu, kto dospel k záveru, že bojoval bezúčelne a že tomuto svetu vládne vždy zlo. Takto budeme počuť ako odpoveď modlitbu Otčenáš. Bude opakovať nespočetný raz tie slová nádeje, tie isté, ktorými Duch spečatil celé Sväté písmo: „Áno, prídem čoskoro!“ – Toto je Pánova odpoveď: „Prídem čoskoro!“ Amen. A Pánova Cirkev odpovedá: „Príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22,20).
„Príď kráľovstvo tvoje“ je ako povedať: „Príď, Pane Ježišu“. A Ježiš hovorí: „Prídem čoskoro“. A Ježiš prichádza, jemu vlastným spôsobom, ale každodenne. Dôverujme tomu. A keď sa modlíme Otčenáš, vždy vyslovujeme „Príď kráľovstvo tvoje“, aby sme v srdci začuli: „Áno, áno, prídem, a prídem čoskoro“.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 10. Buď vôľa tvoja
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Keď pokračujeme v našich katechézach o Otčenáši, dnes sa pristavíme pri tretej prosbe: „Buď vôľa Tvoja“. Treba ju čítať v jednote s prvými dvoma – „Posväť sa meno tvoje“ a „príď kráľovstvo tvoje“ – tak, aby v celku vytvorili triptych: „Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja“. Dnes budeme hovoriť o tretej prosbe.
Ešte pred starostlivosťou o svet zo strany človeka je tu neúnavná Božia starostlivosť o človeka a o svet. Celé evanjelium odráža toto otočenie perspektívy. Hriešnik Zachej vylezie na strom, pretože chce vidieť Ježiša, ale nevie, že oveľa skôr ho už Boh hľadal. Keď Ježiš prichádza, hovorí mu: „Zachej, zíď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ A nakoniec vyhlasuje: „Syn človeka prišiel totiž hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (porov. Lk 19,5.10).
Hľa, vôľa Božia, tá, o ktorú prosíme, aby sa stala. Aká je vôľa Božia vtelená do Ježiša? Hľadať a zachrániť to, čo sa stratilo. A my v modlitbe prosíme, aby Božie hľadanie malo dobrý koniec, aby sa naplnil jeho univerzálny plán spásy, najprv v každom z nás a potom v celom svete.
Rozmýšľali ste, čo to znamená, že ma Boh hľadá? Každý z nás môže povedať: „Ale, Boh ma hľadá?“ – Áno! Hľadá ťa! Hľadá teba, hľadá mňa. Každého, osobne. Aký veľký je Boh! Koľko lásky je za týmto.
Boh nie je nejednoznačný, neskrýva sa za hádanky, nenaplánoval budúcnosť sveta nerozlúštiteľným spôsobom. Nie, on je jasný. Ak tomuto neporozumieme, riskujeme, že nebudeme rozumieť významu tretej prosby Otčenáša. V skutočnosti je Biblia plná vyjadrení, ktoré nám hovoria o pozitívnej Božej vôli voči svetu. V katolíckom Katechizme nájdeme zbierku citátov, ktoré dosvedčujú túto vernú a trpezlivú Božiu vôľu (porov. č. 2821-2827).
A sv. Pavol v Prvom liste Timotejovi píše: „Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a aby poznali pravdu“ (2,4). Toto je bez akejkoľvek pochybnosti Božia vôľa: spása človeka, ľudí, každého z nás. Boh so svojou láskou klope na dvere nášho srdca. Prečo? Aby nás pritiahol. Aby nás pritiahol k sebe a priviedol nás na cestu spásy. Boh je blízko každému z nás jeho láskou, aby nás za ruku priviedol k spáse. Koľko lásky je za týmto!
Takže keď prosíme „buď vôľa tvoja“, nežiada sa tým od nás servilne skláňať hlavu, ako keby sme boli otroci. Nie! Boh nás chce slobodných. To, čo nás oslobodzuje, je jeho láska. Otčenáš je v skutočnosti modlitbou synov a dcér, nie otrokov; detí, ktoré poznajú srdce svojho otca a sú si istí jeho plánom lásky. Beda nám, ak pri vyslovovaní týchto slov krčíme plecia na znak rezignácie akoby voči osudu, ktorý sa nám prieči a ktorý nedokážeme zmeniť.
Naopak, ide o modlitbu plnú vrúcnej dôvery v Boha, ktorý chce pre nás dobro, život, spásu. Je to odvážna modlitba, dokonca aj bojovná, pretože vo svete je veľa, priveľa skutočností, ktoré nie sú podľa Božieho plánu. Všetci ich poznáme. Parafrázujúc proroka Izaiáša, môžeme povedať: „Tu, Otče, je vojna, zlé zaobchádzanie, vykorisťovanie, ale vieme, že ty chceš naše dobro, preto ťa prosíme: buď vôľa tvoja! Pane, prevráť plány sveta, premeň meče na pluhy a kopije na kosáky, aby sa nikto viac nepriúčal boju!“ (porov. Iz 2,4). Boh chce mier.
Otčenáš je modlitba, ktorá v nás zapaľuje tú istú Ježišovu lásku k Otcovej vôli, plameň, ktorý láskou pobáda svet k premene. Kresťan neverí v nejaký neodvratný „osud“. Vo viere kresťanov nie je nič vydané napospas náhode. Je v nej naopak spása, ktorá čaká, aby sa prejavila v živote každého muža a ženy a aby sa naplnila vo večnosti. Ak sa modlíme, je to preto, že veríme, že Boh môže a chce premeniť realitu víťazstvom dobra nad zlom. Tohto Boha má zmysel poslúchať a odovzdať sa mu aj v čase najtvrdšej skúšky.
Takto to bolo u Ježiša v Getsemanskej záhrade, keď zakusoval úzkosť a modlil sa: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22,42). Ježiš je zdrvený zlom sveta, ale dôverne sa oddáva do oceánu lásky v Otcovej vôli. Aj mučeníci, vo svojej skúške nevyhľadávali smrť, vyhľadávali to, čo je po smrti, vzkriesenie. Boh nás z lásky môže viesť k tomu, aby sme kráčali po náročných cestách, zakúsili rany a bolestivé tŕne, ale nikdy nás neopustí. Vždy bude s nami, pri nás, v nás. Pre veriaceho je to skôr istota než nádej. Boh je so mnou.
Rovnako ako to nájdeme v podobenstve z Lukášovho evanjelia, venovanom potrebe neustále sa modliť. Ježiš hovorí: „A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni“ (18,7-8). Taký je Pán, tak nás miluje, tak nás má rád. Nuž, chcel by som vás teraz pozvať všetci spoločne sa pomodliť Otčenáš. A tí, ktorí nevedia po taliansky, nech sa modlia vo svojom jazyku. Modlime sa spoločne: Otče náš...
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 11. Chlieb náš každodenný, daj nám dnes
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes prejdeme k rozoberaniu druhej časti Otčenáša, v ktorej predkladáme Bohu naše potreby. Táto druhá časť začína slovom, ktoré vonia každodennosťou: chlieb.
Ježišova modlitba počína od naliehavej žiadosti, ktorá je veľmi podobná prosbe žobráka: „Daj nám každodenný chlieb!“ Táto modlitba vychádza z evidentnej skutočnosti, na ktorú často zabúdame, a to tej, že nie sme sebestačnými tvormi a každý deň potrebujeme jesť.
Sväté písmo nám ukazuje, že pre množstvo ľudí sa stretnutie s Ježišom udialo počínajúc od nejakej žiadosti. Ježiš nežiada o štylizované vzývania, naopak, celá ľudská existencia, s jej najkonkrétnejšími a každodennými problémami, sa môže stať modlitbou. V evanjeliách nájdeme množstvo prosebníkov, ktorí naliehavo prosia o oslobodenie a spásu. Niekto pýta chlieb, iný uzdravenie; niektorí očistenie, ďalší zrak; alebo aby milovaná osoba mohla prebrať k životu... Ježiš nikdy neprejde ľahostajne popri týchto žiadostiach a týchto bolestiach.
Ježiš nás teda učí prosiť Otca o každodenný chlieb. A učí nás to robiť spolu s mnohými mužmi a ženami, pre ktorých je táto modlitba výkrikom – často držaným v sebe – ktorý sprevádza každodennú úzkosť. Koľko matiek a otcov, aj dnes, ide spať s trápením, že nemajú na zajtra dostatok chleba pre svoje deti? Predstavme si túto modlitbu prednesenú nie v bezpečí pohodlného bytu, ale vo vratkej neistote miestnosti, kde sa musíme prispôsobiť, kde chýba to nevyhnutné pre život. Ježišove slová nadobúdajú novú silu. Kresťanská modlitba začína od tejto úrovne. Nie je to cvičenie pre askétov; vychádza zo skutočnosti, zo srdca a tela ľudí, ktorí žijú v núdzi, alebo ktorí zdieľajú stav tých, ktorí nemajú to nevyhnutné pre život. Ani najvyšší kresťanskí mystici nemôžu odhliadať od jednoduchosti tejto prosby. „Otče, daj, aby tu dnes pre nás i pre všetkých bolo nevyhnutného chleba“. A „chlieb“ tu znamená aj vodu, lieky, bývanie, prácu... Znamená to prosiť o to nevyhnutné pre život.
Chlieb, o ktorý kresťan prosí v modlitbe, nie je „môj“ chlieb – dajte pozor na toto: nie je to „môj“ chlieb –, je to „náš“ chlieb. Takto to chce Ježiš. Učí nás prosiť oň nielen pre seba samých, ale pre celé bratstvo vo svete. Ak sa Otčenáš nemodlíme týmto spôsobom, potom prestáva byť kresťanskou modlitbou. Ak Boh je naším Otcom, ako sa môžeme pred neho predstaviť inak než držiac sa vzájomne za ruky? My všetci. A ak si chlieb, ktorý nám on dáva, kradneme medzi sebou, ako si môžeme hovoriť, že sme jeho deti? Táto modlitba obsahuje postoj empatie, postoj solidarity. V mojom hlade cítim hlad mnohých, a tak sa modlím k Bohu, až kým ich prosba nebude vyslyšaná. Takto Ježiš učí svoje spoločenstvo, svoju Cirkev, prinášať Bohu potreby všetkých: „Sme tvoje deti, Otče, zmiluj sa nad nami!“.
A teraz bude dobre, keď sa trochu pozastavíme a pomyslíme na hladné deti. Pomyslime na deti, ktoré sú v krajinách, kde je vojna: na hladné deti v Jemene, hladné deti v Sýrii, hladné deti v toľkých krajinách, kde niet chleba, v Južnom Sudáne. Myslime na tieto deti a mysliac na ne vyslovme spoločne nahlas modlitbu: „Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes“. Všetci spolu: „Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Ešte raz: „Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Chlieb, o ktorý prosíme od Pána v modlitbe je ten istý, ktorý nás jedného dňa obviní. Vytkne nám, že sme si málo navykli lámať ho pre blížnych, slabý zvyk deliť sa oň. Bol to chlieb darovaný ľudstvu, a namiesto toho ho zjedol iba niekto: toto láska nemôže zniesť. Naša láska nemôže toto zniesť; ani Božia láska nemôže zniesť toto sebectvo: nepodeliť sa o chlieb.
Raz bol veľký zástup ľudí pred Ježišom: boli to ľudia, ktorí mali hlad. Ježiš sa opýtal, či niekto niečo nemá, a našlo sa len jedno dieťa – chlapec – ochotný podeliť sa o svoje zásoby: päť chlebov a dve ryby. Ježiš rozmnožil toto veľkorysé gesto (porov. Jn 6,9). To dieťa pochopilo lekciu Otčenáša: že jedlo nie je súkromný majetok – vložme si toto do hlavy: jedlo nie je súkromný majetok –, ale dar prozreteľnosti na podelenie sa, s Božou milosťou.
Ozajstný zázrak uskutočnený Ježišom v ten deň nie je iba rozmnoženie – ktoré je pravdou –, ale podelenie sa: dajte to, čo máte, a ja urobím zázrak. On sám rozmnožením toho obetovaného chleba, anticipoval obetu seba samého v Eucharistickom chlebe. V skutočnosti iba Eucharistia je schopná zasýtiť hlad po nekonečne a túžbu po Bohu, ktorá hýbe každým človekom, aj pri úsilí o každodenný chlieb. (Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 12. Odpusť nám naše viny
Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešný deň nie je príliš pekný, no aj tak, dobrý deň!
Po prosbe o každodenný chlieb modlitba Otčenáš vstupuje do oblasti našich vzťahov s druhými. Ježiš nás učí, aby sme Otca prosili: «Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom» (Mt 6,12). Tak, ako potrebujeme chlieb, tak potrebujeme i odpustenie. A to každý deň.
Kresťan, ktorý sa modlí, prosí Boha predovšetkým o to, aby mu boli odpustené jeho viny, čiže jeho hriechy, tie nepekné veci, ktoré koná. Toto je tá prvá pravda každej modlitby: aj keby sme boli dokonalé osoby, aj keby sme boli svätými ako z krištáľu, ktorí sa nikdy neodchýlia od dobrého života, vždy zostávame deťmi, ktoré Otcovi dlhujú všetko.
Aký je ten najnebezpečnejší postoj pre život každého kresťana? Viete, aký je? Je ním pýcha. Je to postoj toho, kto sa pred Boha stavia mysliac si, že s ním má vždy svoje účty vyrovnané: pyšný človek je presvedčený, že má všetko na svojom mieste. Ako ten farizej z podobenstva, ktorý si myslí, že sa v chráme modlí, no v skutočnosti chváli sám seba pred Bohom: „Ďakujem ti, Pane, pretože ja nie som ako tí druhí“.
Ľudia, ktorí sa cítia byť dokonalí, ľudia, čo kritizujú ostatných, sú pyšnými ľuďmi. Nikto z nás nie je dokonalý, ani jeden. Naopak mýtnik, ktorý stál v chráme vzadu, hriešnik, ktorým všetci opovrhovali, sa zastavuje na prahu chrámu, necíti sa byť hodným vstúpiť, a zveruje sa Božiemu milosrdenstvu. A ako to komentuje Ježiš? «Tento odišiel domov ospravedlnený» (Lk 18,14), čiže je mu odpustené, vracia sa spasený. Prečo? Pretože nebol pyšný, pretože uznal svoje obmedzenia a svoje hriechy.
Existujú hriechy viditeľné i hriechy, ktoré nevidno, skryté hriechy. Sú hriechy očividné, ktoré narobia hluk, ale jestvujú aj ľstivé hriechy, ktoré sa zahniezdia do srdca bez toho, že by sme si to povšimli. Tým najhorším z nich je povýšenectvo. Hovorili sme o pýche, povýšenectvo je viac-menej to isté. Povýšenectvo môže nakaziť aj osoby, ktoré žijú intenzívnym náboženským životom.
Bol raz jeden známy kláštor sestier, v rokoch 1600-1700, v čase jansenizmu. Sestry boli dokonalé a hovorilo sa o nich, že boli čisté ako anjeli, avšak povýšenecké ako démoni. Je to nepekná vec. Hriech rozdeľuje bratstvo, hriech vedie k namýšľaniu si, že sme lepší ako tí druhí, hriech nám dáva uveriť, že sme podobní Bohu.
A naopak, pred Bohom sme všetci hriešnici a máme dôvod biť si do hrude – a to všetci! – ako ten mýtnik v chráme. Svätý Ján vo svojom prvom lite píše, ako sme to počuli: «Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda» (1 Jn 1,8). Ak chceš klamať seba samého, povedz, že nemáš hriech. Klameš sebe samému, je tak?
Sme dlžníkmi predovšetkým preto, že v tomto živote sme mnoho prijali: život, otca a matku, priateľstvo, nádhery stvorenstva... Aj keď sa všetkým prihodí prechádzať ťažkými dňami, musíme vždy pamätať na to, že život je milosťou, je zázrakom, ktorý Boh urobil z ničoho.
Na druhom mieste sme dlžníkmi preto, že aj keď dokážeme milovať, nikto z nás nie je schopný robiť tak prostredníctvom vlastných síl. Skutočná láska – môžeme milovať, ale len s Božou milosťou. Nikto z nás nežiari vlastným svetlom. Existuje to, čo starobylí teológovia nazývali „mysterium lunae“ nielen v súvislosti s identitou Cirkvi, ale aj s dejinami každého z nás.
Čo znamená toto mysterium lunae? Byť ako mesiac, ktorý nemá vlastné svetlo, ale odráža svetlo slnka. Tak aj my: nemáme vlastné svetlo – svetlo, ktoré máme, je odrazom milosti Boha, Božieho svetla. Ak miluješ, je to preto, že niekto, mimo teba, sa na teba usmial, keď si bol ešte len dieťaťom, učiac ťa odpovedať s úsmevom. Ak miluješ, je to preto, že niekto vedľa v tebe prebudil lásku, dávajúc ti porozumieť tomu, ako v nej prebýva zmysel existencie.
Skúsme načúvať príbehu nejakej osoby, ktorá pochybila: nejakému väzňovi, odsúdencovi, drogovo závislému... poznáme veľa ľudí, ktorí v živote urobili chybu. Popri rešpektovaní zodpovednosti, ktorá je vždy osobná, si niekedy polož otázku, kto by mal byť obvinený za jeho chyby, či len jeho svedomie, alebo tie dejiny nenávisti a opustenia, ktoré si dotyčný vlečie za sebou.
Toto je tajomstvo mesiaca: milujeme predovšetkým preto, lebo sme boli milovaní, odpúšťame preto, lebo nám bolo odpustené. A ak niekto nebol ožiarený svetlom slnka, stáva sa ľadovým tak, ako pôda počas zimy.
Ako nerozpoznať v tej reťazi lásky, ktorá nás predchádza, aj prozreteľnú prítomnosť lásky Boha? Nikto z nás nemiluje Boha tak, ako on miluje nás. Stačí sa postaviť pred kríž, aby sme vnímali ten nepomer. Nepomer! On nás miloval a vždy nás miluje ako prvý.
Modlime sa teda: Pane, ani ten najsvätejší spomedzi nás neprestáva byť tvojím dlžníkom. Otče, zmiluj sa nad nami všetkými!
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 13. Ako i my odpúšťame svojím vinníkom
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes skompletizujeme katechézu o piatej prosbe Otčenáša, keď sa pristavíme pri vyjadrení „ako i my odpúšťame svojím vinníkom“ (Mt 6,12). Videli sme, že človeku je vlastné byť dlžníkom pred Bohom: od neho sme dostali všetko, v zmysle prirodzenosti a milosti. Náš život nie je Bohom len chcený, ale aj milovaný. Naozaj nie je tu miesto na namyslenosť, keď spájame ruky k modlitbe. V Cirkvi skutočne neexistujú ľudia, ktorí by stvorili sami seba, tzv. „self made man“. Všetci sme dlžníkmi voči Bohu i voči mnohým ľuďom, ktorí nás obdarili priaznivými životnými podmienkami. Naša identita sa buduje na základe prijatého dobra. Tým prvým je život, je to tak?
Kto sa modlí, učí sa hovoriť „ďakujem“. A my mnohokrát zabúdame povedať „ďakujem“! Sme sebci. Kto sa modlí, učí sa hovoriť „ďakujem“ a prosí Boha, aby bol voči nemu dobrotivý. Aj popri našej snahe tu vždy zostáva nevyrovnateľný dlh pred Bohom, ktorý nikdy nebudeme môcť splatiť: On nás miluje nekonečne viac než ho milujeme my. A potom, i keď sa usilujeme žiť podľa kresťanskej náuky, v našom živote bude vždy niečo, za čo nám treba prosiť o odpustenie: myslime na dni strávené v lenivosti, na chvíle, v ktorých naše srdce ovládla nenávisť, a tak ďalej... Tieto skúsenosti, ktoré žiaľ nie sú zriedkavé, nás nútia prosiť: „Pane, Otče, odpusť nám naše viny“. „Odpusť nám naše viny“ - prosíme Boha o odpustenie.
Ak sa dobre zamyslíme, táto prosba sa mohla obmedziť aj len na túto prvú časť, bola by pekná. Avšak Ježiš ju spája s druhým vyjadrením, ktoré vytvorí jednotu s tým prvým. Vzťah vertikálnej dobrotivosti zo strany Boha sa ďalej premieta a má sa premeniť do nového vzťahu voči našim bratom a sestrám: do horizontálneho vzťahu. Dobrý Boh nás pozýva, aby sme všetci boli dobrí. Dve časti invokácie sa spájajú do nekompromisného spojenia: prosíme Pána, aby nám odpustil naše viny, naše hriechy, „ako“ my odpúšťame našim priateľom, ľuďom, ktorí žijú s nami, našim blízkym, ľuďom, ktorí nám urobili niečo nepekné.
Každý kresťan vie, že pre neho existuje odpustenie hriechov, toto vieme všetci: Boh odpúšťa všetko a odpustí vždy. Keď Ježiš rozpráva svojim učeníkom o Božej tvári, opisuje ju výrazmi nežného milosrdenstva. Hovorí, že v nebi je väčšia radosť z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie, než zo zástupu spravodlivých, ktorí obrátenie nepotrebujú (pozri Lk 15,7.10). Nič v evanjeliách nenaznačuje, že by Boh neodpustil hriechy tomu, kto má ozajstný záujem a prosí o svoje znovuprijatie.
Ale milosť Božia, tak prekypujúca, je vždy zaväzujúca. Kto veľa dostal, musí sa naučiť veľa dávať a nenechávať si len pre seba to, čo dostal. Kto veľa dostal, musí sa naučiť veľa dávať. Nie je to náhoda, že sa Matúšovo evanjelium hneď po odovzdaní znenia „Otčenáša“ pristavuje pri jednom zo siedmich vyjadrení v ňom použitých, a to práve na zdôraznenie bratského odpustenia: „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“ (Mt 6,14-15).
A toto je silné, však?! Keď si pomyslím, že nie raz som počul ľudí povedať: „Nikdy tej osobe neodpustím! To, čo mi urobili, to nikdy neodpustím!“ - Ale Boh, ak ty neodpúšťaš, ti neodpustí. Ty sám zatváraš dvere. Premýšľajme, my sami, či sme schopní odpustiť, či odpúšťame alebo nie.
Istý kňaz, keď som bol v inej diecéze, mi s úzkosťou rozprával, že išiel dať posledné sviatosti jednej starenke, ktorá už bola na prahu smrti. Úbohá pani nemohla rozprávať. A kňaz sa jej spýtal: „Pani, ľutujete hriechy?“ Pani odpovedala, že áno. Nemohla ich vyznať, ale potvrdila, že áno. To je postačujúce. A potom sa jej opýtal: „Odpúšťate druhým?“ A pani, na prahu smrti povedala: „Nie“. Kňaza prenikla úzkosť. - Ak ty neodpustíš, Boh ti neodpustí.
Premýšľajme my, čo sme tu, či odpúšťame, či sme schopní odpustiť. - „Otče, ja to nedokážem, pretože títo ľudia mi vykonali toho toľko...“ – „Nuž ak to ty sám nedokážeš, popros Pána, aby ti dal silu to zvládnuť: Pane, pomôž mi odpustiť“.
Tu nachádzame pevné prepojenie medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu. Láska sa dožaduje lásky, odpustenie sa dožaduje odpustenia. Opäť u Matúša nachádzame mimoriadne silné podobenstvo venované bratskému odpusteniu (porov. 18,21-35). Vypočujme si ho:
Bol jeden sluha, ktorý mal obrovský dlh u svojho kráľa: desaťtisíc talentov. Suma nemožná na splatenie, neviem, koľko by to bolo dnes, ale stovky miliónov! Ale stane sa zázrak, a ten sluha nedostane odklad platby, ale úplné omilostenie. Neočakávaná milosť! Ale hľa, ten istý sluha, sa hneď vzápätí oborí na svojho brata, ktorý mu dlží sto denárov – čo je drobná vec – a napriek tomu, že ide o splatiteľnú sumu, neakceptuje ospravedlnenia, ani prosby. Preto ho nakoniec vládca znovu predvolá a dá ho odsúdiť. Pretože ak sa ty neposnažíš odpustiť, nebude ti odpustené, ak sa neposnažíš milovať, nebudeš ani milovaný.
Ježiš vkladá do ľudských vzťahov silu odpustenia. Nie všetko sa v živote vyrieši spravodlivosťou. Nie. Predovšetkým tam, kde sa musí postaviť bariéra zlu, musí niekto milovať nad rámec toho, čo je povinné, aby znovu začal dejiny milosti. Zlo pozná svoje pomsty a ak sa toto nepreruší, hrozí, že sa bude šíriť a dláviť celý svet.
Namiesto zákona odplaty: „Čo si ty vykonal mne, to vrátim ja tebe“ – k takýmto gestám neraz dochádza, ako to všetci poznáme – Ježiš stavia ako náhradu zákon lásky: „Čo Boh vykonal mne, to vrátim ja tebe!“ Uvažujme dnes, v tomto tak krásnom veľkonočnom týždni, či som schopný odpustiť, a ak sa necítim schopný, poprosím Pána, aby mi dal milosť odpustiť, pretože je to milosť.
Boh dáva každému kresťanovi milosť písať dejiny dobra v živote svojich bratov, najmä tých, ktorí vykonali niečo nepríjemné a pochybili. Jedným slovom, jedným objatím, jedným úsmevom môžeme ostatným odovzdať to najvzácnejšie, čoho sa dostalo nám. Čo je to vzácne, čo sme dostali? Odpustenie, aby sme aj my boli schopní darovať iným odpustenie.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 14. Neuveď nás do pokušenia
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Pokračujeme v katechéze o „Otčenáši“, prichádzajúc už k predposlednej invokácii: „Neuveď nás do pokušenia“ (Mt 6,13). V inej verzii: „Neopúšťaj nás v pokušení“, „Nenechaj nás v pokušení upadnúť“. Modlitba Otčenáš začína pokojným spôsobom: vedie nás k túžbe, aby sa veľký Boží plán uskutočnil uprostred nás. Potom vrhá pohľad na život a vedie nás k prosbe o to, čo potrebujeme každý deň: „každodenný chlieb“. Potom sa modlitba obracia k našim medziľudským vzťahom, často poškvrneným sebectvom. Prosíme o odpustenie a zaväzujeme sa odpúšťať. Ale práve s touto predposlednou prosbou náš dialóg s nebeským Otcom vstupuje takpovediac do prúdu drámy, teda na pôdu konfrontácie medzi našou slobodou a nástrahami Zlého.
Ako je známe, pôvodné grécke vyjadrenie obsiahnuté v evanjeliách je ťažké presne vystihnúť, a všetky moderné preklady trošku pokrivkávajú. Na jednom prvku sa však môžeme jednomyseľne zhodnúť: pri akomkoľvek chápaní textu musíme vylúčiť, že Boh by bol protagonistom pokušení, ktoré doliehajú na ceste človeka. Ako keby Boh číhal na svoje deti kladením nástrah a pascí. Výklad tohto druhu je v rozpore predovšetkým so samotným textom a je ďaleko od obrazu Boha, ktorý nám Ježiš zjavil.
Nezabúdajme na to „Otče“. Modlitba Otčenáš začína od „Otče“. A otec nekladie svojim deťom nástrahy. Kresťania nemajú nič do činenia so závistlivým Bohom, ktorý by bol v konkurencii s človekom, alebo by sa zabával uvádzaním ho do skúšky. A toto sú obrazy toľkých pohanských bohov, nie? V liste apoštola Jakuba čítame takto: „Nech nik v pokušení nehovorí: «Boh ma pokúša». Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša“ (1,13). Práve naopak: Otec nie je pôvodcom zla, nijakému synovi, ktorý prosí o rybu, nedá hada (pozri Lk 11,11) – ako učí Ježiš – a keď sa zlo objaví v živote človeka, bojuje po jeho boku, aby mohol byť oslobodený. Je to Boh, ktorý vždy bojuje za nás, nie proti nám. Otec! Toto je ten zmysel, v akom sa modlíme Otčenáš.
Tieto dva momenty – skúška a pokušenie – boli tajomne prítomné v živote samotného Ježiša. V tejto skúsenosti sa Syn Boží stal úplne naším bratom, spôsobom, ktorý sa dotýka takmer škandálu. A práve tieto evanjeliové pasáže nám ukazujú, že tie najnáročnejšie prosby modlitby Otčenáš, tie, ktoré jeho znenie uzatvárajú, už boli vyslyšané: Boh nás nenechal samých, ale v Ježišovi sa prejavuje ako „Boh s nami“ až do extrémnych následkov. Je s nami, keď nám dáva život, je s nami počas života, je s nami v radosti, je s nami v skúškach, je s nami v smútku, je s nami v porážkach, keď hrešíme, ale je vždy s nami, pretože je Otec a nemôže nás opustiť.
Ak sme v pokušení konať zlo, popierať bratstvo s inými a túžiť po absolútnej moci nad všetkým a všetkými, Ježiš už pre nás nad týmto pokušením zvíťazil: potvrdzujú to prvé stránky evanjelií. Hneď po prijatí krstu od Jána uprostred zástupu hriešnikov, Ježiš sa uťahuje do púšte a je pokúšaný Satanom. Takto sa začína Ježišov verejný život: pokúšaním, ktoré prichádza od Satana. Satan tam bol prítomný. Mnoho ľudí povie: „Ale prečo hovoriť o diablovi, ktorý je už vecou minulosti? Diabol neexistuje“. Ale pozri, čo ťa učí evanjelium: Ježiš sa konfrontoval s diablom, bol Satanom pokúšaný. Ale Ježiš odmieta každé pokušenie a vychádza víťazne. Matúšovo evanjelium má zaujímavú poznámku, ktorá uzatvára súboj medzi Ježišom a Nepriateľom: „Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu“ (4,11).
Ale ani v čase najväčšej skúšky nás Boh nenecháva samých. Keď sa Ježiš odoberie modliť sa do Getsemani, jeho srdce zachváti nevysloviteľná úzkosť – tak to hovorí učeníkom – a zakúša samotu a opustenosť, sám, so zodpovednosťou všetkých hriechov sveta na pleciach. Sám, s nevysloviteľnou úzkosťou. Skúška je tak trýznivá, že sa deje niečo nečakané. Ježiš nikdy neprosil o lásku pre seba samého, ale v tú noc pociťuje v svojej duši smútok až na smrť, a tak prosí o blízkosť svojich priateľov: „Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ (Mt 26,38). Ako vieme, učeníci, zavalení únavou vyvolanou strachom, zaspali. V čase agónie Boh prosí človeka, aby ho neopustil, a človek naopak spí. V čase, keď človek spoznáva svoju skúšku, Boh naopak bdie. V tých najhorších chvíľach nášho života, vo chvíľach najväčšieho utrpenia, vo chvíľach najväčšej úzkosti, Boh bdie spolu s nami, Boh bojuje spolu s nami, je vždy blízko nás. Prečo? Pretože je Otec. Tak sme začali modlitbu: „Otče náš“. A otec neopúšťa svoje deti. Tá noc Ježišovej bolesti a zápasu je poslednou pečaťou vtelenia: Boh zostupuje, aby nás našiel v našich priepastiach a v súženiach, ktoré tvoria dejiny.
To je naša útecha v hodine skúšky: vedieť, že to údolie, odkedy ho Ježiš prekročil, už nie je bezútešné, ale je požehnané prítomnosťou Božieho Syna. On nás nikdy neopustí!
Preto vzdiaľ od nás, ó Bože, čas skúšky a pokušenia. Ale keď tento čas na nás príde, Otče náš, ukáž nám, že nie sme sami – ty si Otec, – ukáž nám, že Kristus už vzal na seba aj ťarchu tohto kríža. Ukáž nám, že Ježiš nás volá, aby sme ho niesli s ním, odovzdajúc sa s dôverou do Otcovej lásky.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-
Katechéza pápeža Františka o modlitbe Otče náš: 15. Ale zbav nás Zlého
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dostali sme sa napokon k siedmej prosbe Otčenáša: «Ale zbav nás Zlého» (Mt 6,13b). Týmto vyjadrením modliaci sa človek nielenže prosí, aby nebol opustený v čase pokušenia, ale prosí aj, aby bol oslobodený od zla. Pôvodné grécke sloveso je veľmi silné: evokuje prítomnosť Zlého, ktorý sa nás chce zmocniť a pohrýzť nás (porov. 1 Pt 5,8), a od ktorého prosíme od Boha oslobodenie. Apoštol Peter tiež hovorí, že ten zlý, diabol, nás obchádza ako zúrivý lev, aby nás zožral a my žiadame Boha, aby nás vyslobodil.
V tejto dvojitej prosbe: „neopúšťaj nás“ a „vysloboď nás“ sa ukazuje podstatná charakteristika kresťanskej modlitby. Ježiš učí svojich priateľov, aby dali vzývaniu Otca prednostné miesto pred všetkým, a to najmä v čase, keď Zlý dáva pocítiť svoju výhražnú prítomnosť. V skutočnosti kresťanská modlitba nezatvára oči pred životom. Je to modlitba synovská, a nie modlitba detinská. Nie je v takom uveličení nad otcovstvom Boha, ktoré by zabúdalo, že cesta človeka je posiata ťažkosťami. Keby neboli posledné verše Otčenáša, ako by sa mohli modliť hriešnici, prenasledovaní, zúfalí, umierajúci? Posledná prosba je práve žiadosťou nás samých, zakaždým keď budeme v hraničnej situácii.
V našom živote je zlo prítomné, a to nepopierateľne. Knihy dejín sú neutešeným katalógom toho, ako naša existencia v tomto svete bola často nezdareným dobrodružstvom. Je tu tajomné zlo, ktoré určite nie je dielom Božím, ale ktoré potichu preniká do záhybov dejín. Potichu ako had, ktorý nehlučne nesie jed. V niektorom momente sa zdá, že má prevahu: v určitých dňoch sa jeho prítomnosť zdá byť ešte zreteľnejšia než prítomnosť Božieho milosrdenstva. Vo chvíľach beznádeje je zreteľnejšia!
Modliaci sa človek nie je slepý, vidí jasne pred očami toto zlo, tak obťažujúce a tak v rozpore s tajomstvom Boha. Všíma si ho v prírode, v dejinách, dokonca aj vo svojom srdci. Pretože nie je medzi nami nikto, kto by mohol povedať, že je vyňatý zo zla, alebo ním nie je ani len pokúšaný. Všetci vieme, čo je zlo; všetci vieme, čo je pokušenie; všetci sme na vlastnom tele zakúsili pokušenie, akéhokoľvek hriechu. Ale je to pokušiteľ, ktorý nami hýbe a navádza nás k zlu: „Urob toto, mysli si toto, choď touto cestou“.
Posledné zvolanie Otčenáša je namierené proti tomuto zlu „širokých kontúr“, pod ktoré spadajú veľmi rôznorodé skúsenosti: ľudský žiaľ, utrpenie nevinných, otroctvo, manipulatívne narábanie s druhými, plač nevinných detí. Každé takéto dianie vyvoláva protest v srdci človeka, čo nadobúda hlas v poslednom slove Ježišovej modlitby.
Práve v rozprávaniach Pašií nachádzajú niektoré výrazy Otčenáša najdojemnejšiu ozvenu. Ježiš hovorí: «Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty» (Mk 14,36). Ježiš naplno zažíva prebodnutie zlom. Nielen smrť, ale smrť na kríži. Nielen samota, ale aj pohŕdanie, poníženie. Nielen zlomyseľnosť, ale aj krutosť, zvlčilosť voči nemu. Hľa, čo je človek: bytosť oddaná životu, ktorá sníva o láske a dobre, ale ktorá potom neustále vystavuje zlu seba samého i sebe podobných, až do tej miery, že môžeme byť v pokušení stratiť nádej v človeka.
Drahí bratia a sestry, takto sa Otčenáš podobá symfónii, ktorá žiada, aby sa naplnila v každom z nás. Kresťan vie, aká zdrvujúca je moc zlého a zároveň zažíva, ako veľmi stojí na našej strane Ježiš, ktorý nikdy nepodľahol mámeniu zla, a ako nám prichádza na pomoc. Takto nám Ježišova modlitba zanecháva to najcennejšie dedičstvo: prítomnosť Syna Božieho, ktorý nás vyslobodil od zla, bojujúc za jeho zvrátenie. V hodine posledného zápasu napomína Petra, aby dal meč späť do pošvy, kajúcemu lotrovi zaisťuje raj, všetkým okolostojacim, ktorí si neuvedomovali odohrávajúcu sa tragédiu, ponúka slovo pokoja: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34).
Z Ježišovho odpustenia na kríži vyviera pokoj, pravý pokoj pochádza odtiaľ: dar Zmŕtvychvstalého je pokoj, dar, ktorý nám dáva Ježiš. Pomyslite na to, že prvý pozdrav vzkrieseného Ježiša je „Pokoj vám!“ - pokoj vašim dušiam, vašim srdciam, vašim životom. Pán nás obdarúva pokojom, dáva nám odpustenie, ale my musíme prosiť: „Zbav nás Zlého“, aby sme neupadli do zla. Toto je naša nádej, sila, ktorú nám dáva Ježiš, vzkriesený Ježiš, ktorý je tu, medzi nami: je tu. Je tu, s tou silou, ktorú nám dáva, aby sme kráčali vpred a sľubuje nám, že nás oslobodí od zlého.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-
