Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 
Did Jesus rise from death?

Prepis zvukovej stopy vo videu ↓

Vstal Ježiš z mŕtvych?

Podľa očitých svedkov muž menom Ježiš Kristus preukázal svoju moc nad smrťou. Títo svedkovia nám hovoria, že potom, čo zomrel na kríži a bol pochovaný, Ježiš sa im náhle zjavil živý tretí deň po svojej smrti. Potom bol videný inými nasledovníkmi vrátane 500 ľudí pri jednej jedinej príležitosti.

 Čoskoro sa všade rozšírilo, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ale mohlo by Ježišovo vzkriesenie jednoducho byť len 2000 rokov starou legendou? Alebo je jeho zmŕtvychvstanie založené na overiteľných historických dôkazoch?

 Ak by Ježiš nevstal z mŕtvych, potom by bol základ pre kresťanskú vieru navždy zničený.

 

Ježiš predpovedá svoju vlastnú smrť a vzkriesenie

Sedemsto rokov pred Kristom prorok Izaiáš písal o budúcom Mesiášovi, ktorý bude trpieť a umierať za naše hriechy, ale neskôr bude znova vzkriesený k životu.

 Ako ozvena proroctva v Izaiášovi 53, Ježiš tvrdil, že on je ten Mesiáš, ktorý bude zradený, zatknutý, odsúdený, opľuvaný, bičovaný, a zabitý. Ale o tri dni neskôr sa vráti k životu (pozri Mk 10,33).

 Všetko, čo Ježiš učil a tvrdil, závisí od jeho vzkriesenia z mŕtvych. Keby Ježiš nevstal z mŕtvych, ako sľúbil, jeho posolstvo o odpustení našich hriechov a nádeje na večný život by boli úplne bezvýznamné. Ježiš podrobil svoje vlastné slová skúške pravdy.

 Biblický učenec Wilbur Smith vysvetľuje:

„Keď povedal, že na tretí deň po tom, čo bude ukrižovaný, znovu povstane z mŕtvych, povedal niečo, čo by sa odvážil povedať len blázon, keby očakával oddanosť všetkých svojich učeníkov – ibaže by si bol istý tým, že skutočne povstane.“ [1]

 

Čo sa teda vtedy skutočne stalo?

 Príšerná smrť a potom…?

Presne ako Ježiš predpovedal, očití svedkovia uvádzajú, že Ježiš bol zradený jedným zo svojich učeníkov – Judášom Iškariotským. Potom bol vo falošnom procese vedeným rímskym guvernérom Pilátom Pontským odsúdený, bičovaný, opľuvaný, zosmiešnený, a nakoniec ukrižovaný na drevenom kríži.

 Ježiš trpel na kríži približne šesť hodín. Potom, o 3:00 popoludní Ježiš vykríkol: "Je dokonané!" a zomrel. [2] Náhle celá obloha stmavla a zemou otriaslo zemetrasenie. [3]

 Pilát chcel overiť, že Ježiš je skutočne mŕtvy, než dovolil, aby jeho ukrižované telo bolo pochované. Takže rímska stráž vrazila kopiju do Ježišovho boku. Zmes krvi a vody, ktorá podľa očitých svedkov tiekla von, bola jasným znamením toho, že Ježiš je naozaj mŕtvy. Akonáhle bola jeho smrť potvrdená, Ježišovo telo bolo sňaté z kríža, pevne zabalené do plátna a pochované v hrobke Jozefa z Arimatie. Rímski strážcovia potom zapečatili hrobku veľkým kameňom a mali prísny rozkaz 24 hodín denne hrobku strážiť.

 Ježišovi učeníci boli tak úplne zdrvení jeho smrťou na kríži, že utiekli v snahe bojovať o svoj život, pretože sa obávali, že aj oni budú zajatí a zabití. Ale potom sa niečo stalo… 

„Krátko potom, čo bol Ježiš popravený, jeho nasledovníci sa náhle zmenili z bezradnej a krčiacej sa skupinky osôb na ľudí, ktorí posolstvo o živom Ježišovi a nadchádzajúcom kráľovstve kázali aj napriek riziku straty svojich vlastných životov, a nakoniec tak zmenili celé impérium. Niečo sa stalo... Ale čo presne?“ [4]

Skeptik skúma dôkazy

Anglický novinár Frank Morison veril, že Ježišovo vzkriesenie je mýtické a začal výskum pre knihu potvrdzujúcu jeho tvrdenie. Morison chcel vedieť, čo sa vlastne stalo, čo zmenilo Ježišových nasledovníkov a začalo tak mocné hnutie, ktoré malo taký hlboký dopad na náš svet. 

Uvedomil si, že existuje päť možných vysvetlení toho, čo sa vtedy stalo:

  1. Ježiš v skutočnosti nezomrel na kríži.

  2. Ježišovo telo bolo ukradnuté.

  3. Učeníci mali halucinácie.

  4. Udalosti sú legendou. Alebo,

  5. Všetko sa naozaj stalo.

Morison začal trpezlivo a nestranne skúmať všetky fakty, aby zistil, kam ho jeho výskumy dokážu.

 

1. Bol Ježiš mŕtvy?

Morison chcel najprv overiť, či bol Ježiš naozaj mŕtvy v momente, keď bol umiestnený do hrobky. Dozvedel sa, že Ježišova smrť bola považovaná za faktickú takmer po dobu 1800 rokov. Potom asi pred 200 rokmi niekoľko skeptikov predpokladalo, že Ježiš nezomrel na kríži, ale že iba stratil vedomie, a bol oživený chladným, vlhkým vzduchom hrobky. To sa stalo známe ako “teória mdloby.”

 Morison premýšľal, či Ježiš mohol prežiť to, čo sa mu stalo na kríži. Skúmal židovské i rímske súdobé dejiny a objavil nasledujúce skutočnosti podporujúce tvrdenie o Ježišovej smrti:

  • Všetky tvrdenia zhodne potvrdzujú, že Ježiš na kríži zomrel.
  • Pilát si overil, že Ježiš skutočne zomrel.
  • Počas života očitých svedkov nikto nespochybňoval jeho smrť.
  • Sekulárni a súčasní historici, Lucian,[5] Josephus,[6] a Tacitus[7] uvádzajú jeho smrť ako faktickú.

 

Morison sa stal presvedčeným, že Ježiš bol naozaj mŕtvy, čo je skutočnosť takmer všeobecne prijímaná ako pravda dôveryhodnými učencami aj historikmi.

 Morison toto skúmanie uzatvára slovami:

„To, že Ježiš Kristus zomrel na kríži v plnom fyzickom zmysle termínu … zdá sa mi byť jednou z istôt histórie.“ [8]

Ale možno bolo Ježišovo telo ukradnuté?

 

2. Bolo Ježišovo telo ukradnuté?

Morison sa ďalej zamýšľal, či Ježišovi učeníci nesfalšovali príbeh o jeho vzkriesení tým, že ukradli Ježišovo telo a potom tvrdili, že Ježiš je nažive. To by mohlo byť možné, keby hrobka bola umiestnená v neznámej oblasti, kde by ich nikto nevidel.

 Hrobka však patrila známemu členovi Sanhedrinskej rady Jozefovi z Arimatie. Vzhľadom na to, že Jozefova hrobka bola na dobre známom a ľahko identifikovateľnom mieste, akékoľvek myšlienky na to, že sa Ježiš jednoducho „stratil na cintoríne“ museli byť okamžite zamietnuté. 

Nielen, že bolo miesto pochovania dobre známe, ale Rimania pridelili k hrobke stráže, aby ju sledovali 24 hodín denne. Išlo o vycvičenú strážnu jednotku zloženú zo štyroch až šestnástich vojakov.

 Bývalý ateista a skeptik Josh McDowell strávil viac ako sedemsto hodín skúmaním dôkazov pre Ježišovo vzkriesenie. McDowell poznamenáva:

„Jednotka rímskej gardy bola zaviazaná k disciplíne a obávala sa akéhokoľvek zlyhania.“ [9]

Bolo by nemožné, aby niekto prekĺzol strážam bez ich povšimnutia a potom pohol kameňom. Napriek tomu bol kameň odvalený, čo umožnilo očitým svedkom vstúpiť do hrobky. A keď to urobili, telo Ježiša tam chýbalo.

 Keby bolo Ježišovo telo niekde k nájdeniu, jeho nepriatelia by rýchlo odhalili mýtus o jeho vzkriesení ako podvod. Tom Anderson, bývalý prezident California Trial Lawyers Association, zhŕňa silu tohto argumentu:

„S udalosťou tak dobre propagovanou, nemyslíte si, že je nemožné, aby za celú tú dlhú dobu aspoň jeden historik, jeden očitý svedok, alebo jeden antagonista nezaznamenal, že videl Kristovo telo? … Mlčanie dejín je ohlušujúce, pokiaľ ide o svedectvo popierajúce jeho vzkriesenie.“ [10]

Takže bez tela ako dôkazu a so známou hrobkou preukázateľne prázdnou Morison odmietol vysvetlenie, že Ježišovo telo nejako zmizlo z hrobu.

 Možno, že učeníci mali len halucinácie a len si mysleli, že videli Ježiša živého?

 

3. Mali jeho učeníci halucinácie?

Morison ďalej premýšľal, či učeníci mohli byť tak emocionálne rozrušení, že halucinovali a predstavovali si Ježišovo vzkriesenie.

 Psychológ Gary Collins, bývalý prezident Americkej asociácie kresťanských poradcov, vysvetľuje, že

„halucinácie sú úplne individuálnou udalosťou. Zo svojej podstaty môže danú halucináciu vidieť vždy iba jeden človek v danom okamihu. Rozhodne teda halucinácia nie je niečo, čo by mohla vidieť celá skupina ľudí.“ [11]

Halucinácia nie je podľa psychológa Thomasa J. Thorburna ani vzdialenou možnosťou vysvetlenia.

„Je úplne nepredstaviteľné, že … päťsto osôb priemerného zdravia mysle … by mohlo zažiť všetky druhy zmyslových vnemov – vizuálne, sluchové, hmatové – a že všetky tieto … vnemy by mali spočívať úplne na základe … halucinácie.“ [12]

Teória o halucinácii sa teda zdá byť ďalšou slepou uličkou. Čo iné by teda mohlo vysvetliť Ježišovo vzkriesenie?

 

4. Ježišovo vzkriesenie je obyčajnou legendou?

Niektorí nepresvedčení skeptici pripisujú príbeh o vzkriesení Ježiša legende, ktorá začala tým, že jedna alebo viac osôb klamala alebo si skutočne myslela, že videla vzkrieseného Ježiša. Postupom času by sa legenda rozrástla a bola prikrášľovaná tým, ako bola odovzdávaná ďalej.

 Ale aj s touto teóriou sú tu tri hlavné problémy.

  1. Legendy sa jednoducho nevyvíjajú, zatiaľ čo je viac očitých svedkov stále nažive, aby ich mohli vyvrátiť. Jeden historik starovekého Ríma a Grécka, A. N. Sherwin-White, tvrdil, že správa o vzkriesení sa rozšírila príliš skoro a príliš rýchlo na to, aby bola iba legendou. [13] Dokonca aj skeptickí učenci priznávajú, že kresťanské hymny a vyznania boli prednášané v raných cirkvách počas dvoch až troch rokov od Ježišovho ukrižovania. [14]

  2. Legendy sa rozvíjajú ústnou tradíciou a nie sú podporované súčasne písanými historickými dokumentmi. Napriek tomu boli evanjelia napísané počas troch desaťročí od Ježišovho vzkriesenia. [15]

  3. Teória legendy dostatočne nevysvetľuje ani prázdnu hrobku, ani vriace presvedčenie apoštolov, že Ježiš bol nažive. [16]

 Morisonov pôvodný predpoklad, že príbeh vzkriesenia bol mýtický alebo legendárny, sa teda nezhodoval s faktami.

 Tak čo sa skutočne stalo?

 

5. Došlo naozaj k vzkrieseniu?

Po eliminácii hlavných argumentov proti Ježišovmu vzkrieseniu kvôli ich nesúladu s faktami sa Morison začal pýtať sám seba: „Naozaj sa to stalo?“ Namiesto toho, aby hľadal dôkazy proti Ježišovmu vzkrieseniu, premýšľal, aké silné boli základy pre jeho skutočné vzkriesenie. Vyniklo tu niekoľko faktov.

 

Ženy ako prvé

Každý očitý svedok uvádza, že Ježiš sa náhle zjavil svojim nasledovníkom, a to ženám ako prvým. Morison sa čudoval, prečo by sprisahanci urobili ženy ústredným bodom celého sprisahania. V prvom storočí nemali ženy prakticky žiadne práva, osobnosť ani spoločenské postavenie. Morison usúdil, že sprisahanci by kvôli dôveryhodnosti vykreslili mužov ako prvý, kto videl Ježiša nažive, nie ženy. A napriek tomu sme čítali, že sa ho ženy dotkli, hovorili s ním a boli prví, kto našiel prázdnu hrobku.

 

Veľké množstvo očitých svedkov

Učeníci tvrdia, že videli Ježiša pri viac ako desiatich rôznych príležitostiach. Hovorí sa, že im ukázal svoje ruky a nohy a povedal im, aby sa ho dotkli. Jedol s nimi a neskôr, pri jednej príležitosti, sa zjavil živý viac ako piatim stovkám svojich nasledovníkov.

V Caesarei Peter povedal davu, prečo on a ostatní učeníci boli tak presvedčení, že je Ježiš nažive.

„My apoštoli sme svedkami všetkého, čo urobil v celom Izraeli a v Jeruzaleme. Odsúdili ho na smrť tým, že ho ukrižovali, ale Boh ho pozdvihol k životu o tri dni neskôr... My sme tí, ktorí jedli a pili s ním potom, čo vstal z mŕtvych. [17]

Morison si uvedomil, že tieto skoré zjavenia vzkrieseného Ježiša pred toľkými jeho nasledovníkmi, by bolo prakticky nemožné akokoľvek sfalšovať.

 Tak čo iné sa mohlo stať?

 

Konzistentné až do samého konca

Ako Morison pokračoval vo svojom výskume toho, čo sa vtedy stalo, začal skúmať motívy Ježišových nasledovníkov. Usúdil, že sa muselo stať niečo mimoriadne, pretože Ježišovi nasledovníci prestali trúchliť, prestali sa skrývať a začali nebojácne hlásať, že videli Ježiša nažive.

 Akoby správy očitých svedkov nestačili na to, aby spochybnili Morisonovu skepsu, bol tiež zmätený správaním Ježišových učeníkov. Týchto jedenásť bývalých zbabelcov bolo náhle ochotných trpieť ponížením, mučením a smrťou. Všetci okrem jedného z Ježišových učeníkov boli zabití ako mučeníci. Keby vzali jeho telo z hrobky, obetovali by toľko pre obyčajnú lož? Stalo sa teda niečo, čo pre týchto mužov a ženy všetko zmenilo.

 Bola to práve táto významná skutočnosť, ktorá presvedčila Morisona o tom, že k vzkrieseniu muselo skutočne dôjsť. Pripustil:

„Ten, kto k tomuto problému príde, sa skôr či neskôr postaví faktu, ktorý nemožno vysvetliť... Tento fakt je, že... v malej skupine ľudí došlo k takému hlbokému presvedčeniu – k zmene, ktorá svedčí o tom, že Ježiš skutočne vstal z hrobu.“ [18]

Profesor J. N. D. Anderson a autor knihy Dôkazy vzkriesenia súhlasia:

„Premýšľajte o psychologickej absurdite, keď si predstavíte malú skupinu porazených zbabelcov, ktorí sa jeden deň krčia v hornej miestnosti ao niekoľko dní neskôr sa premenia na spoločnosť osôb, ktorú žiadna perzekúcia už nemohla ďalej umlčať – a potom sa pokúste pripísať túto dramatickú zmenu niečomu tak málo presvedčivému ako je mizerný výmysel... To by jednoducho nedávalo žiadny zmysel.“ [19]

Kto teda zvíťazil?

Najviac bol Morison zmätený skutočnosťou, že „malé bezvýznamné hnutie by dokázalo zvíťaziť nad prehnaným zovretím židovského establishmentu rovnako ako nad mocou samotného Ríma.

Vysvetľuje:

„Počas dvadsiatich rokov tvrdenia týchto gallských roľníkov narušila židovskú cirkev... Za menej ako päťdesiat rokov začali tieto tvrdenia ohrozovať mier Rímskej ríše. Až povieme všetko, čo sa dá povedať... stojíme konfrontovaní s najväčšou záhadou zo všetkých. Prečo práve toto hnutie zvíťazilo?“ [20]

Podľa všetkých faktov, keby nebolo Ježišovo vzkriesenie, kresťanstvo by zomrelo na kríži spoločne s ním, keď jeho učeníci utiekli v strachu o svoj život. Ale jeho apoštoli pokračovali smerom k založeniu stále rastúceho kresťanského hnutia.

 Nech už človek verí čomukoľvek s ohľadom na Ježišovo vzkriesenie, je jasné, že „niečo sa stalo“ po jeho smrti, a to niečo malo trvalý vplyv na náš svet. Keď bol svetový historik H. G. Wells opýtaný, kto zanechal najväčší odkaz v dejinách ľudstva, tento nekresťanský učenec odpovedal:

„V tejto skúške stojí Ježiš na prvom mieste.“ [21]

Čo je to za odkaz, ktorý nám Ježiš zanechal? Pozrime sa len na niektoré z Ježišových odkazov:

  • Čas je zaznamenávaný od jeho narodenia, B.C. – pred Kristom; AD – po roku nášho Pána.

  • O Ježišovi bolo napísaných viac kníh ako o akejkoľvek inej osobe.

  • Asi sto veľkých univerzít bolo založených za účelom šírenia jeho učenia – a to vrátane univerzít ako sú Harvard, Yale, Princeton, Dartmouth, Columbia a Oxford. [22]

  • Ježišovo učenie, že všetci ľudia sú stvorení sebe rovní, položilo základy ľudských práv a demokracie vo viac ako stovke krajín. [23]

  • Vysoká hodnota, ktorú Ježiš vkladal do každej osoby bez ohľadu na jej pohlavie alebo rasu, viedla jeho nasledovníkov k presadzovaniu práv žien a zrušeniu otroctva.

  • Humanitárne organizácie ako je Červený kríž, Svetová vízia, Samaritánova peňaženka, Lode zľutovania a Armáda spásy a ďalšie, boli založené jeho nasledovníkmi.

 

Prekvapivý záver

Po obrátení svojej skepsy Morison zmenil názov svojej rozpracovanej knihy na Kto odvalil kameň, v ktorej dokumentuje dôkazy, ktoré ho presvedčili o tom, že vzkriesenie Ježiša Krista bola pravdivá, historická udalosť.

 Ďalším učencom, ktorý písal o dôkazoch pre Ježišovo vzkriesenie, bol Dr. Simon Greenleaf, zakladateľ Právnickej fakulty Harvardovej univerzity. Greenleaf spísal pravidlá dokazovania, ktoré sa dodnes používajú v našom právnom systéme. Použitím týchto pravidiel na udalostiach okolo Ježišovej smrti Greenleaf dospel k záveru, že každá spravodlivá a úprimná porota by musela vyniesť verdikt, že Ježišovo vzkriesenie sa naozaj stalo. Rovnako ako u Morisona ho presvedčila práve tá náhla zmena v správaní jeho učeníkov. Píše:

„Bolo by nemožné, aby učeníci vytrvali vo svojom presvedčení, že Ježiš povstal z mŕtvych, keby skutočne nevideli vzkrieseného Krista.“ [24]

Ježišovo vzkriesenie presvedčilo jeho učeníkov, že je Mesiášom, ktorý zomrel za naše hriechy. Bol „jedinou cestou k Bohu“ a „vzkriesením a životom“.

 Teraz vedeli, že Ježiš sám má moc nad životom a smrťou, a položili preto svoje životy a vyhlásili ho za vzkrieseného Pána.

 Hoci bol pôvodne skeptik, Oxfordský učenec C. S. Lewis vysvetľuje, ako Ježišovo vzkriesenie bolo jedinečné medzi všetkými ostatnými udalosťami v ľudskej histórii.

„Stalo sa niečo úplne nové v dejinách celého vesmíru. Ježiš Kristus porazil smrť. Dvere, ktoré boli vždy zamknuté, boli prvýkrát nútené sa otvoriť.“ [25]
Zavrieť   X

Romuald, opát, zakladateľ rádu kamaldulov

Svätý

Sviatok: 19. jún

* 952 Ravenna, Taliansko

† 19. jún 1027 kláštor Valdicastro pri Fabriane, Taliansko

Atribúty: biskupská berla

Význam mena: slávne kraľujúci, slávny vládca (z nem.)

Sv. Romuald sa narodil v polovici 10. storočia v kniežacej rodine Onestriovcov v Ravenne. Žil veľmi ľahtikárskym životom. V mladosti mu rodičia nedali ani vzdelanie, naučil sa poľovať, hrať v kocky, jazdiť na koni a zabávať sa. Stávalo sa však, že občas ušiel do samoty, kde vyhľadával pustovníkov, ktorí boli omnoho šťastnejší než on. Až raz jedna udalosť mu definitívne pomohla rozhodnúť sa. Jeho otec sa zaplietol do hádky s jedným zo svojich príbuzných pre pozemky. Podľa vtedajšieho zvyku ho vyzval na súboj. Okrem toho žiadal, aby pri tom bol aj Romuald ako svedok. Napriek tomu, že nechcel, otec ho donútil. V tomto krvavom súboji otec zvíťazil, svojho príbuzného zabil. Romuald mal od toho času vraždu pred očami. Pre pokoj svedomia odišiel ako dvadsaťročný do benediktínskeho kláštora, aby tam štyridsať dní robil pokánie. Tam sa rozhodol, že sa do sveta už nevráti. Tri roky zotrval v kláštore, potom s dovolením opáta kláštor opustil a spolu s ďalšími založil pustovnícku osadu pri Ravenne. V roku 996 s dovolením cisára Ota III. zvolili Romualda za opáta uprázdneného opátstva v Classe v blízkosti Ravenny. On sa vzpieral, až na zákrok cisára tento úrad prijal. Keďže sa však rázne snažil o obnovu benediktínskeho ducha v kláštore, mnísi ho prestali mať radi a on nakoniec rezignoval. Rozhodol sa ísť na Monte Cassino k svojmu priateľovi Gradenigovi. Cestou však v Arezze dostal do daru pozemok uprostred hlbokých bukových lesov, aby tam založil pustovnícku osadu. On to s vďakou prijal a zriadil tam pustovnícke chyže, v ktorých sa usadil aj so svojimi spoločníkmi. Tak vznikol kamaldulský rád. Bolo to r. 1012. Romuald spojil pravidlá benediktínov s východnými pustovníckymi obyčajmi. Každý mních mal svoj domček s dielňou a záhradou. Okrem toho tam bola ešte hospodárska budova a budova pre správu kláštora, kde sa zároveň aj formovali novici. Mnísi žili v úplnom mlčaní a v pôste o chlebe, zelenine a vode. Chodili bosí, s oholenou hlavou a s dlhou bradou. Veľa času trávili v modlitbe a pri speve žalmov. Viacero šľachticov prišlo, aby tu v samote našli šťastie v Bohu. Medzi kamaldulov patril napríklad sv. Peter Damiani, neskorší kardinál.

Sv. Romuald zomrel 19. júna 1027 v kláštore Val di Castro v strednom Taliansku, ktorý tiež založil. Až do konca svojho života sa úprimne snažil zbaviť čo i len náznaku hriechu. Už päť rokov po jeho smrti nad jeho hrobom postavili oltár. V roku 1481 jeho pozostatky previezli do kamaldulského kostola sv. Blažeja vo Fabriane (medzi Perugiou a Anconou).

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X