Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Evanjelizačné nadšenie


1)  Povolanie k apoštolátu
2)  Ježiš, vzor ohlasovania
3)  Ježiš, majster ohlasovania
4)  Apoštolská horlivosť veriaceho
5)  Protagonista ohlasovania: Duch Svätý
6)  Evanjelizácia ako cirkevná služba
7)  Byť apoštolmi v apoštolskej Cirkvi
8)  Prvá cesta evanjelizácie: svedectvo
9)  Svedkovia: Svätý Pavol 1.
10)  Svedkovia: Svätý Pavol 2.
11)  Svedkovia: mučeníci
12)  Svedkovia: mníšstvo a moc orodovania. Gregor z Nareku.
13)  Svedkovia: svätý František Xaverský
14)  Svedkovia: Svätý Andrej Kim Taegon
15)  Svedkovia: Bl. Matteo Ricci
16)  Svedkovia: Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, patrónka misií
17)  Svedkovia: Svätá Mária MacKillopová
18)  Svedkovia: Svätý Juan Diego
19)  Svedkovia: Kateri Tekakwitha
20)  Svedkovia: Blahoslavený José Gregorio Hernández Cisneros
21)  Svedkovia: Sv. Daniel Comboni
22)  Svedkovia: Svätá Jozefína Bakhita
23)  Svedkovia: Svätý Charles de Foucauld
24)  Svedkovia: Svätí Cyril a Metod
25)  Svedkovia: Madeleine Delbrêl
26)  Zhrnutie I: Ježiš je naša radosť
27)  Zhrnutie II: Evanjelium je pre všetkých
28)  Zhrnutie III: Ohlasovanie je pre súčasnú dobu
29)  Zhrnutie IV: Ohlasovanie je v Duchu Svätom
30)  Effata, otvor sa, Cirkev!

Povolanie k apoštolátu

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname nový cyklus katechéz, venovaný naliehavej a rozhodujúcej téme kresťanského života: evanjelizačnému nadšeniu, teda apoštolskej horlivosti. Pre Cirkev je to životne dôležitý rozmer: spoločenstvo Ježišových učeníkov sa v skutočnosti rodí ako apoštolské, rodí sa ako misionárske, nie ako prozelytické, a to sme museli od začiatku rozlišovať: byť misionárom, byť apoštolom, evanjelizovať nie je to isté ako prozelytizovať, nemá to nič spoločné s tým druhým.

Pre Cirkev je to životne dôležitý rozmer, spoločenstvo Ježišových učeníkov sa rodí ako apoštolské a misionárske. Duch Svätý ju formuje ako vychádzajúcu - Cirkev, ktorá ide von -, aby nebola uzavretá sama do seba, ale aby vychádzala von, aby bola nákazlivým svedkom Ježišovej viery, aby vyžarovala svoje svetlo až do končín zeme. Môže sa však stať, že apoštolský zápal, túžba osloviť druhých dobrým ohlasovaním evanjelia, ochabne, stane sa vlažným. Niekedy sa zdá, že upadá, kresťania sú uzavretí, nemyslia na druhých. Keď však kresťanský život stratí zo zreteľa horizont evanjelizácie, horizont ohlasovania, ochorie: uzavrie sa do seba, začne sa odvolávať sám na seba (sebastredný), zakrpatieva. Bez apoštolskej horlivosti viera vädne.

Na druhej strane misia je kyslíkom kresťanského života: oživuje ho a očisťuje. Vydajme sa teda na cestu znovuobjavenia evanjelizačného nadšenia, vychádzajme zo Svätého písma a učenia Cirkvi, aby sme načerpali apoštolskú horlivosť z jej prameňov. Potom sa priblížime k niektorým živým prameňom, k niektorým svedkom, ktorí v Cirkvi roznietili vášeň pre evanjelium, aby nám pomohli znovu roznietiť oheň, ktorý v nás chce Duch Svätý udržať.

A dnes by som chcel začať tak trochu symbolickou evanjeliovým príbehom, ktorý sme počuli: povolanie apoštola Matúša, ako ho on sám rozpráva vo svojom evanjeliu (porov. 9,9-13).

Všetko sa začína u Ježiša, ktorý „vidí“ - ako sa píše v úryvku – „človeka“. Málokto videl Matúša takého, aký bol: poznali ho ako toho, ktorý „sedával na mýtnici“ (v. 9). V skutočnosti bol vyberačom daní: vyberal dane v mene Rímskej ríše, ktorá okupovala Palestínu. Inými slovami, bol to kolaborant, zradca ľudu. Môžeme si predstaviť, ako ním ľudia opovrhovali: bol to „mýtnik", ako ho nazývali. V Ježišových očiach je však Matúš človekom, so svojimi trápeniami i veľkosťou.

 Pozor na toto: Ježiš sa nezastavuje pri prídavných menách, Ježiš vždy hľadá podstatné meno. „Tento je hriešnik, tento je taký, pre ktorého...“ sú prídavné mená: Ježiš ide k osobe, k srdcu, toto je osoba, toto je muž, toto je žena, Ježiš ide k podstate, k podstatnému menu, nikdy k prídavnému menu, prídavné mená necháva prejsť.

A hoci medzi Matúšom a jeho ľudom je odstup - pretože videli prídavné meno „mýtnik“ - , Ježiš sa mu približuje, pretože každý človek je Bohom milovaný: „Aj tento nešťastník?“ Áno, aj pre tohto nešťastníka prišiel, evanjelium hovorí: „Prišiel som pre hriešnikov, nie pre spravodlivých“. Tento krásny Ježišov pohľad, ktorý vidí druhého, nech je to ktokoľvek, ako príjemcu lásky, je začiatkom evanjelizačného nadšenia. Všetko sa začína týmto pohľadom, ktorý sa učíme od Ježiša.

Môžeme si položiť otázku: Ako sa pozeráme na druhých? Ako často vidíme ich chyby, a nie ich potreby; ako často označujeme ľudí podľa toho, čo robia alebo čo si myslia! Aj ako kresťania si hovoríme: je z našich alebo nie je z našich? Toto nie je Ježišov pohľad: vždy sa na každého človeka pozerá s milosrdenstvom a láskavosťou. A kresťania sú povolaní robiť to, čo robil Kristus, a pozerať sa ako on najmä na takzvaných „vzdialených“. Matúšovo rozprávanie o povolaní končí Ježišovými slovami: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (v. 13). A ak sa každý z nás cíti spravodlivý, Ježiš je ďaleko, prichádza blízko k našim obmedzeniam, k našim trápeniam, aby nás uzdravil.

Všetko sa teda začína Ježišovým „videl človeka“, Matúša. Po ňom nasleduje - druhá pasáž - pohyb. Najprv pohľad, Ježiš videl, potom pohyb. Matúš sedel na mýtnici a Ježiš mu povedal: „Poď za mnou!“ A on „vstal a išiel za ním“ (v. 9). Všimnime si, že text zdôrazňuje, že „vstal“. Prečo je tento detail taký dôležitý? V tých časoch mal totiž ten, kto sedel, moc nad ostatnými, ktorí stáli pred ním, aby ho počúvali alebo, ako v tomto prípade, aby mu zaplatili daň. Ten, kto sedel, mal skrátka moc.

Prvá vec, ktorú Ježiš robí, je, že Matúša odpútava od moci: od sedenia, aby prijímal iných, dáva ho do pohybu smerom k iným. Núti ho opustiť pozíciu nadradenosti, aby ho postavil na roveň jeho bratom a otvoril mu horizonty služby. Toto robí Kristus a toto je pre kresťanov zásadné: sedíme my, Ježišovi učeníci, my Cirkev, a čakáme, kým prídu ľudia, alebo sa vieme zdvihnúť, vykročiť k iným, hľadať iných? Je to nekresťanský postoj, keď sa hovorí: „Ale nech prídu, ja som tu, nech prídu.“ Nie, choďte ich hľadať, urobte prvý krok.

Pohľad - Ježiš videl - , pohyb - vstaň - a napokon cieľ. Kam pôjde Matúš po tom, čo vstal a nasledoval Ježiša? Mohli by sme si predstaviť, že po tom, čo zmenil život tohto muža, ho Majster privedie k novým stretnutiam, k novým duchovným skúsenostiam. Nie, alebo aspoň nie okamžite. Najprv ide Ježiš do jeho domu; tam mu Matúš pripraví „veľkú hostinu“, na ktorej sa „zúčastní veľký zástup mýtnikov“ (Lk 5,20), teda ľudí, ktorí sú mu podobní. Matúš sa vracia do svojho prostredia, ale vracia sa tam zmenený a s Ježišom. Jeho apoštolská horlivosť sa nezačína na novom, čistom, ideálnom mieste, ďaleko, ale tam, kde žije, u ľudí, ktorých pozná.

Tu je posolstvo pre nás: nemusíme čakať, kým budeme dokonalí a prejdeme dlhú cestu za Ježišom, aby sme o ňom svedčili, nie; naše ohlasovanie sa začína dnes, tam, kde žijeme. A nezačína to tým, že sa budeme snažiť presvedčiť druhých, nie presviedčať: ale tým, že budeme každý deň svedčiť o kráse Lásky, s ktorou sa na nás pozrel a pozdvihol nás, a práve táto krása a jej sprostredkovanie presvedčí ľudí, teda nehovoriť o sebe, ale zvestovať samotného Pána.

My sme tí, ktorí ohlasujú Pána, neohlasujeme seba, ani politickú stranu, ani ideológiu, dávame Ježiša do kontaktu s ľuďmi, bez toho, aby sme ich presvedčili, nie, nech ich presvedčí Pán. Ako nás totiž učil pápež Benedikt XVI., „Cirkev neprozelytizuje. Skôr sa rozvíja príťažlivosťou“ (Homília na inauguračnej svätej omši 5. generálnej konferencie latinskoamerického a karibského episkopátu, Aparecida, 13. mája 2007). Nezabúdajte na toto: keď vidíte kresťanov, ktorí prozelytizujú, ktorí vám robia zoznam ľudí, ktorí majú prísť... to nie sú kresťania, sú to pohania prezlečení za kresťanov, ale ich srdce je pohanské. Cirkev nerastie presviedčaním, ale priťahovaním.

Spomínam si, že v nemocnici v Buenos Aires odchádzali rehoľné sestry, ktoré tam pracovali, pretože ich bolo málo a nemohli ďalej viesť nemocnicu. Prišla komunita rehoľných sestier z Kórey, deň si už nepamätám, povedzme v pondelok prevzali dom rehoľných sestier v nemocnici a v utorok prišli navštíviť chorých a hoci nevedeli ani slovo po španielsky, hovorili len po kórejsky, napriek tomu boli pacienti šťastní, pretože to komentovali: „Vynikajúce sú tieto rehoľné sestry, výborné! - A čo vám povedala tá sestra? „Nič, ale svojim pohľadom ku mne prehovorila, videli sme v jej očiach Ježiša.“ Svojím pohľadom, svojimi gestami komunikovať Ježiša, nehovoriť o sebe. To je príťažlivé na rozdiel od prozelytizmu.

Toto príťažlivé, radostné svedectvo je cieľom, ku ktorému nás Ježiš vedie svojím pohľadom lásky a pohybom, ktorý jeho Duch vzbudzuje v srdci. A môžeme sa zamyslieť nad tým, či sa náš pohľad podobá Ježišovmu, aby sme prilákali ľudí a priblížili ich k Cirkvi. Zamyslime sa nad tým.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Ježiš, vzor ohlasovania

Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte všetci!

Minulú stredu sme začali cyklus katechéz o evanjelizačnom nadšení, o apoštolskej horlivosti, ktorá má oživovať Cirkev a každého kresťana. Dnes sa pozrieme na neprekonateľný vzor ohlasovania: Ježiša. Evanjelium na Vianoce ho nazýva „Božím slovom“ (porov. Jn 1,1). Skutočnosť, že je Slovo, nás upozorňuje na podstatný aspekt Ježiša: vždy je vo vzťahu, vždy vychádza, nikdy nie je izolované. Slovo v skutočnosti existuje preto, aby sa odovzdávalo, komunikovalo. Taký je aj Ježiš, večné Slovo Otca smerom k nám, komunikované nám. Kristus má nielen slová života, ale svoj život robí slovom, posolstvom: žije teda vždy obrátený k Otcovi a k nám. Vždy hľadí k Otcovi, ktorý ho poslal a pozerá na nás, ku ktorým je poslaný.

Ak sa pozrieme na jeho dni, ktoré sú opísané v evanjeliách, vidíme, že na prvom mieste je intimita s Otcom, modlitba, takže Ježiš vstáva skoro, ešte za tmy, a ide sa modliť na opustené miesta (porov. Mk 1,35; Lk 4,42), rozprávať s Otcom. Všetky dôležité rozhodnutia a voľby robí po modlitbe (porov. Lk 6,12; 9,18). Práve v tomto vzťahu, v modlitbe, ktorá ho spája s Otcom v Duchu, Ježiš objavuje zmysel svojho bytia človekom, svojej existencie vo svete, pretože On je pre nás misiou, poslaný Otcom k nám.

V tejto súvislosti je zaujímavé prvé verejné gesto, ktoré robí po rokoch skrytého života v Nazarete. Ježiš nerobí veľký zázrak, nevystupuje so senzačným posolstvom, ale zaradí sa medzi ľudí, ktorí sa prišli k Jánovi pokrstiť. Takto nám ponúka kľúč k svojmu pôsobeniu vo svete: vydať sa za hriešnikov, byť s nami solidárny bez odstupu, v úplnom zdieľaní života. V skutočnosti, keď hovorí o svojom poslaní, povie, že neprišiel, „aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a dal svoj život“ (Mk 10,45). Ježiš každý deň po modlitbe venuje celý svoj deň ohlasovaniu Božieho kráľovstva a venuje ho ľuďom, najmä tým najchudobnejším a najslabším, hriešnikom a chorým (porov. Mk 1,32-39). To znamená, že Ježiš je v kontakte s Otcom v modlitbe a potom je v kontakte so všetkými ľuďmi pre poslanie, katechézu, aby ich učil o ceste do Božieho kráľovstva.

Ak si chceme jeho štýl života predstaviť nejakým obrazom, nemáme problém ho nájsť: Ježiš ho sám ponúka, počuli sme to, keď o sebe hovorí ako o Dobrom pastierovi, ktorý - ako hovorí – „dáva svoj život za ovce“ (Jn 10,11), toto je Ježiš. Byť pastierom v skutočnosti nebola len práca, ktorá si vyžadovala čas a veľké nasadenie, ale skutočný spôsob života: dvadsaťštyri hodín denne žiť so stádom, sprevádzať ho na pastvu, spať medzi ovcami, starať sa o tie najslabšie. Inými slovami, Ježiš nerobí niečo pre nás, ale daruje všetko, dáva svoj život za nás. Jeho srdce je pastoračné (porov. Ez 34,15). Je pastierom nás všetkých.

Ak chceme zhrnúť činnosť Cirkvi do jedného slova, často sa používa pojem „pastorácia“. A aby sme mohli zhodnotiť svoju pastoračnú prácu, musíme sa porovnať so vzorom, konfrontovať sa s Ježišom, Dobrým pastierom. Predovšetkým sa môžeme pýtať sami seba: napodobňujeme ho tým, že pijeme z prameňov modlitby, aby naše srdce bolo v súlade s jeho srdcom? Intimita s ním je, ako naznačuje krásny zväzok opáta Chautarda, „dušou každého apoštolátu“. Sám Ježiš to svojim učeníkom jasne povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5).

Ak je človek s Ježišom, zistí, že jeho pastoračné srdce vždy bije pre tých, ktorí sú zblúdení, stratení, vzdialení. A naše? Ako často sa stáva, že pri ľuďoch, ktorí sú trochu problémoví alebo ktorí sú pre nás trochu nepríjemní, si povieme: „Veď je to jeho problém, nech si poradí...“. Ale Ježiš to nikdy nepovedal, nikdy. Naopak, šiel vždy k všetkým vylúčeným, hriešnikom. Obvinili ho z toho, že bol s hriešnikmi, pretože priniesol Božiu spásu práve hriešnikom.

V 15. kapitole Lukášovho evanjelia sme počuli podobenstvo o stratenej ovci (porov. v. 4-7). Ježiš hovorí aj o stratenej minci a márnotratnom synovi. Ak sa chceme trénovať v apoštolskej horlivosti, mali by sme mať stále na zreteli Lukášovu 15. kapitolu. Čítajte ju často, tam môžeme pochopiť, čo je to apoštolská horlivosť. Tam zisťujeme, že Boh sa len neprizerá na ohradu svojich oviec a nevyhráža sa im, aby neodišli. Naopak, ak jedna vyjde von a stratí sa, neopustí ju, ale hľadá ju. Nehovorí: „Odišla, je to jej chyba, jej vec!“. Pastoračné srdce reaguje iným spôsobom: srdce pastiera trpí a srdce pastiera riskuje. Trpí: áno, Boh trpí pre toho, kto odchádza, a keď ho oplakáva, o to viac ho miluje. Pán trpí, keď sa vzďaľujeme od jeho srdca. Trpí pre tých, ktorí nepoznajú krásu jeho lásky a teplo jeho objatia.

V reakcii na toto utrpenie sa však neuzatvára do seba, ale riskuje: opúšťa deväťdesiatdeväť oviec, ktoré sú v bezpečí, a vydáva sa za tou, ktorá chýba, čím robí niečo riskantné a dokonca iracionálne, ale v súlade so svojím pastoračným srdcom, ktorému je clivo za tými, ktorí odišli; Ježiš za nimi neustále smúti, a keď počujeme, že niekto opustil Cirkev, čo povieme? „Nech si poradí“, nie: Ježiš nás učí smútku za tými, ktorí odišli; Ježiš sa nehnevá ani nemá zášť, ale veľmi smúti za nami. To je Božia horlivosť.

A ja sa pýtam: čo my, máme podobné pocity? Možno vnímame tých, ktorí opustili stádo, ako protivníkov alebo nepriateľov. „A čo tento? - Nie, odišiel niekam inam, stratil vieru, čaká ho peklo...“ a my sme pokojní. Keď ich stretávame v škole, v práci, na uliciach mesta, prečo sa nezamyslieť nad tým, že máme krásnu príležitosť svedčiť im o radosti Otca, ktorý ich miluje a nikdy na nich nezabudol? Nie preto, aby sme prozelytizovali, nie! Ale aby sme prijali Otcovo slovo a kráčali spolu. Evanjelizácia nie je prozelytizmus: prozelytizmus je pohanská vec, ktorá nie je ani náboženská, ani evanjelizačná. Aj pre nich je tu dobré slovo a je našou cťou a bremenom niesť im to slovo, povedať im ho. Pretože Slovo, Ježiš, nás žiada, vždy sa priblížiť s otvoreným srdcom ku všetkým, pretože On je taký.

Možno už dlho nasledujeme a milujeme Ježiša a nikdy sme si nepoložili otázku, či zdieľame jeho pocity, či trpíme a riskujeme v súlade s Ježišovým srdcom, týmto pastoračným srdcom, blízko Ježišovmu pastoračnému srdcu! Nejde o prozelytizmus, ako som povedal, aby iní boli „naši“, nie, toto nie je kresťanstvo: ide o lásku, aby boli šťastnými Božími deťmi. Prosme v modlitbe o milosť pastoračného srdca, otvoreného, všetkým byť nablízku, prinášať Pánovo posolstvo a tiež cítiť túžbu po Kristovi. Pretože, náš život bez tejto lásky, ktorá trpí a riskuje, nejde: ak my kresťania nemáme túto lásku, ktorá trpí a riskuje totiž riskujeme, že budeme pásť len sami seba. Pastieri, ktorí sú pastiermi seba samých, sú namiesto pastierov stáda pastiermi „znamenitých“ oviec. Človek nesmie byť pastierom seba samého, ale pastierom všetkých.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Ježiš, majster ohlasovania

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Minulú stredu sme uvažovali o Ježišovi ako o vzore ohlasovania, o jeho pastoračnom srdci vždy nasmerovanom na druhých. Dnes naňho hľadíme ako na majstra ohlasovania. Ako na vzor ohlasovania a majstra ohlasovania. Nechajme sa viesť úryvkom, kde Ježiš káže v synagóge svojho mesta Nazareta.

Číta stať z proroka Izaiáša (porov. Iz 61,1-2) a potom všetkých prekvapuje kratučkou kázňou spočívajúcou v jednej vete, v jednej jedinej vete. A tá znie takto: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.” Presne toto bolo Ježišovou kázňou: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“

To znamená, že pre Ježiša táto prorocká pasáž obsahuje podstatu toho, čo chce povedať o sebe. Preto vždy, keď hovoríme o Ježišovi, mali by sme mať na zreteli toto jeho prvé ohlasovanie. Pozrime sa teda, v čom spočíva. Je tu možné identifikovať päť základných prvkov.

Prvým prvkom je radosť. Ježiš vyhlasuje: „Duch Pána je nado mnou, […] poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným.” (v.18), čo je ohlasovaním potešenia, radosti. Radostná zvesť: nemožno hovoriť o Ježišovi bez radosti, pretože viera je nádherným príbehom lásky určeným na zdieľanie.

Svedčiť o Ježišovi, robiť niečo pre druhých v jeho mene je medzi riadkami života to, že sme dostali tak krásny dar, že na jeho vyjadrenie nestačia žiadne slová. Naopak, keď chýba radosť, evanjelium sa neodovzdá, pretože – a to vyjadruje samotné slovo – je dobrou zvesťou a evanjelium chce ohlásiť dobrú zvesť, posolstvo radosti. Smutný kresťan môže hovoriť o tých najkrajších veciach, ale všetko je márne, ak jeho ohlasovanie nie je radostným. Jeden mysliteľ hovorieval: „Smutný kresťan je kresťanom smútku.” Nezabudnite na toto.

Prichádzame k druhému aspektu: aspektu oslobodenia. Ježiš hovorí, že bol poslaný „oznámiť zajatým, že budú prepustení.” (tamže) To znamená, že ten, kto ohlasuje Boha nemôže prozelytizovať, čiže nie, nemôže vyvíjať nátlak na ostatných, vonkoncom nie, ale má mať za cieľ odľahčiť ich: nie klásť bremená, ale pozdvihnúť ich; prinášať pokoj, nie pocity viny.

Iste, rozhodnutie nasledovať Ježiša obsahuje v sebe askézu, zahŕňa v sebe obety, avšak, ak si to vyžaduje každá krásna vec, o čo viac kľúčové rozhodnutie v živote! Ale ten, kto svedčí o Kristovi, ukazuje skôr krásu cieľa než náročnosť cesty. Isto sa nám stalo, že sme niekomu rozprávali o krásnom výlete, ktorý sme absolvovali.

Napríklad sme hovorili o kráse miest, ktoré sme videli a zažili, nie o tom koľko trvala cesta na to miesto alebo radoch na letisku, to isto nie! Preto každé ohlasovanie, hodné Vykupiteľa, musí prinášať oslobodenie. Ako to Ježišovo. Dnes sa radujete, pretože som vás prišiel oslobodiť.

Tretí aspekt: svetlo. Ježiš hovorí, že prišiel priniesť „slepým zrak.” (tamtiež) Je zasahujúcim poznaním, že v celej Biblii, pred príchodom Krista, sa nikdy neobjavuje uzdravenie slepého človeka. Nikdy. Bolo to totiž prisľúbené znamenie, ktoré malo prísť s Mesiášom.

Tu však nejde len o fyzický zrak, ale o svetlo prežarujúce svet a taktiež život novým spôsobom. Je to „príchod na svetlo", znovuzrodenie, ktoré sa uskutočňuje len s Ježišom. Ak sa nad tým zamyslíme, podobne sa pre nás začal život kresťana: krstom, ktorý sa v staroveku nazýval „osvietením". A aké svetlo nám darúva Ježiš?

Prináša nám svetlo synovstva: On je milovaným Synom Otca, žijúcim naveky; a s ním sme aj my Božími deťmi, milovanými naveky, napriek našim chybám a nedostatkom. Tak teda život už nie je slepým napredovaním k ničote. Nie! Rovnako nie je otázkou šťastia alebo osudu. A nie, nezávisí od náhody alebo hviezd, dokonca ani od zdravia a financií. Vôbec nie.

Život závisí od lásky, od Otcovej lásky, ktorý sa stará o nás, svoje milované deti. Aké úžasné je zdieľať toto svetlo s ostatnými. Mysleli ste niekedy na to, že život každého z nás – môj život, tvoj život, náš život – je gestom lásky? Že je pozvaním milovať? To je úžasné! Ale často na to zabúdame, tvárou v tvár ťažkostiam, tvárou v tvár zlým správam, dokonca aj tvárou v tvár – a to je zlé – svetskosti, svetskému spôsobu života.

Štvrtý aspekt ohlasovania: uzdravenie. Ježiš hovorí, že prišiel „utláčaných prepustiť na slobodu." (tamtiež) Utláčaný je ten, kto sa v živote cíti zdrvený niečím, čo sa mu prihodí: chorobou, námahou, ťažobou na srdci, pocitom viny, chybami, neresťami, hriechmi... Utláčaní môžeme byť aj týmto: spomeňte si napríklad na pocity viny. Koľkí z nás nimi trpeli? Zamyslime sa trochu nad pocitmi viny toho človeka, alebo toho druhého.

To, čo nás najviac utláča, je práve to zlo, ktoré nemôže vyliečiť žiaden liek ani ľudský prostriedok: hriech. A ak má niekto pocit viny, je to za niečo, čo urobil, a tak sa cíti zle. Ale dobrou správou je, že s Ježišom toto pradávne zlo – hriech, ktoré sa zdá byť neporaziteľné, už nemá posledné slovo. Môžem zhrešiť, pretože som slabý. To môže urobiť každý z nás, no nie je to posledné slovo. Posledným slovom je Ježišova vystretá ruka, ktorá ťa dvíha z hriechu.

A koľkokrát to Otec urobí? Raz? Nie! Dvakrát? Nie! Trikrát? Nie! Vždy. Vždy, keď sa cítiš zle, Pán má vždy vystretú ruku. Chce to len držať sa ho a nechať sa niesť. Dobrou správou je, že s Ježišom toto prastaré zlo už nemá posledné slovo: posledným slovom je Ježišova vystretá ruka, ktorá vás nesie vpred.

Z hriechu nás Ježiš uzdravuje vždy. A koľko mám zaplatiť za uzdravenie? Nič. On nás uzdravuje vždy a nezištne. Pozýva všetkých, ktorí sú „unavení a utláčaní" – to hovorí v evanjeliu, aby prišli k nemu (porov. Mt 11,28). A tak odprevadiť niekoho k stretnutiu s Ježišom znamená priviesť ho k lekárovi srdca, ktorý obnovuje život. Je to ako povedať: „Brat, sestra, nemám odpovede na všetky tvoje problémy, ale Ježiš ťa pozná, Ježiš ťa miluje, môže ťa uzdraviť a upokojiť tvoje srdce."

Choď a nechaj ho s Ježišom. Kto nesie bremeno, potrebuje zahojiť rany minulosti. Veľakrát počujeme: „Ale potreboval by som vyliečiť svoju minulosť... Potrebujem uzdraviť zranenia, ktoré ma tak ťažia...“ Potrebuje odpustenie. A každý, kto verí v Ježiša, môže dať iným práve toto: silu Božieho odpustenia, ktorá oslobodzuje dušu od ťarchy každej neprávosti.

Bratia, sestry, nezabúdajte: Boh zabúda na všetko. Ako to? Áno, zabúda na všetky naše hriechy. To zabúda. Pretože nemá pamäť. Boh odpustí všetko, pretože zabúda na naše hriechy. Potrebujeme sa len priblížiť k Pánovi a on nám všetko odpustí všetko. Spomeňte si na toho z evanjelia, na toho, čo začal hovoriť: „Pane, zhrešil som!"

Toho syna... A otec mu priloží ruku na ústa. „Nie, to je v poriadku, nič..." Nenechá ho dokončiť vetu... A to je pekné. Ježiš na nás čaká, aby nám odpustil, aby nás uzdravil. A koľkokrát? Raz? Dvakrát? Nie! Vždy. „Ale Otec, vždy urobím to isté...“ A aj On bude robiť vždy to isté! Odpustí ti, objíme ťa. Prosím, nemajme k tomu ani kúsok nedôvery. Takto miluje Pán. Každý, kto nesie bremeno a potrebuje zahojiť rany minulosti, potrebuje odpustenie a Ježiš to robí. On oslobodzuje dušu od každého hriechu.

V Biblii sa hovorí o roku, v ktorom bol človek oslobodený od bremena dlhov: o jubilejnom, milostivom roku. Akoby bol posledným bodom ohlasovania. Ježiš hovorí, že prišiel „ohlásiť Pánov milostivý rok" (Lk 4,19). Nebolo to plánované jubileum, aké zvykneme sláviť v dnešných časoch, keď je všetko naplánované a rozmýšľame, ako veci robiť alebo nerobiť... Nie. Ale s Kristom vždy prichádza milosť, ktorá robí život novým a udivuje nás. Kristus je milostivým rokom každého dňa, každej hodiny, On sa k vám približuje, aby vás pohladil, aby vám odpustil.

A ohlasovanie Ježiša musí vždy prinášať úžas nad milosťou. Tento úžas... „Nemôžem tomu uveriť! Bolo mi odpustené!" Ale taký veľký je náš Boh. Nie sme to totiž my, kto robí veľké veci, ale Pánova milosť, ktorá aj prostredníctvom nás dokáže robiť nepredvídateľné veci. A toto sú Božie prekvapenia, Boh je majstrom prekvapení. Vždy nás to prekvapí a vždy nás očakáva. My prichádzame a On čaká. Vždy. Evanjelium sprevádza pocit úžasu a novosti, ktorý má meno: Ježiš. Nech nám pomáha ohlasovať ho tak, ako si to želá, a odovzdávať radosť, oslobodenie, svetlo, uzdravenie a úžas. To je správny spôsob ako sa obrátiť k Ježišovi.

Posledná vec. Táto radostná zvesť, ktorú zvestuje evanjelium, je adresovaná „chudobným" (v.18) Často na nich zabúdame, ale Ježiš ich výslovne spomína, pretože sú Božími miláčikmi. Pamätajme na nich a nezabúdajme, že aby sme mohli prijať Pána, každý z nás sa musí stať „vnútorne chudobným." To nestačí, určite nie, „byť vnútorne chudobný“ s takou tou chudobou typu... „Pane potrebujem, potrebujem odpustenie, potrebujem pomoc, potrebujem silu“. Takú chudobu máme všetci: je potrebné stať sa chudobným zvnútra.

Musíme zvíťaziť nad všetkými nárokmi sebestačnosti, aby sme pochopili, že potrebujeme milosť, že vždy potrebujeme Jeho. Ak mi niekto povie: Otče, aká je najkratšia cesta na stretnutie s Ježišom? Staň sa núdznym. Prahnúcim po milosti, odpustení, radosti. A On sa k tebe priblíži. Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Apoštolská horlivosť veriaceho

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v našich katechézach, zvolili sme si tému o evanjelizačnom nadšení, o apoštolskej horlivosti. Pretože evanjelizovať neznamená povedať: „Pozri, blablabla“ a nič viac; je to vášeň, ktorá zahŕňa všetko: myseľ, srdce, ruky, ísť... všetko, celý človek je zapojený do ohlasovania evanjelia, a preto hovoríme o vášni evanjelizovať. Po tom, čo sme v Ježišovi videli vzor a majstra ohlasovania, prechádzame dnes k prvým učeníkom, to čo konali prví apoštoli. Evanjelium hovorí, že Ježiš „ustanovil Dvanástich – ktorých nazval apoštolmi – , aby boli s ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 3,14), sú to dve veci: aby boli s Ním a aby ich poslal ohlasovať. Jeden aspekt sa zdá byť protirečivý: povoláva ich, aby boli s ním a aby išli kázať. Človek by si povedal: buď jedno, alebo druhé, buď zostať, alebo ísť. Práve naopak: pre Ježiša neexistuje ísť bez toho, aby človek zostal, a neexistuje zostať bez toho, aby človek išiel. Nie je ľahké to pochopiť, ale je to takto. Pokúsme sa pochopiť trochu v akom zmysle nám Ježiš hovorí tieto veci.

Predovšetkým neexistuje ísť bez toho, aby človek bol s Ježišom: predtým, ako Kristus pošle učeníkov na misiu, - hovorí evanjelium – „povoláva ich ku sebe“ (porov. Mt 10,1). Ohlasovanie sa rodí zo stretnutia s Pánom; odtiaľ sa začína každá kresťanská činnosť, najmä misia. Nevyučuje sa na univerzite, to nie! Začína sa od stretnutia s Pánom. Svedčiť o ňom v skutočnosti znamená vyžarovať ho, ale ak neprijímame Jeho svetlo, zhasneme; ak sa s ním často nestretávame, budeme namiesto neho prinášať seba – prinášam seba a nie Jeho - a všetko bude zbytočné. Preto Ježišovo evanjelium môže prinášať len ten, kto je s ním. Ten, ktorý nie je s Ježišom, nemôže prinášať evanjelium. Prináša myšlienky, ale nie evanjelium.

Rovnako však neexistuje zostať bez toho, aby človek išiel. Totiž nasledovanie Krista nie je vnútornou skutočnosťou: bez ohlasovania, bez služby, bez misie vzťah s Ježišom nerastie. Všimnime si, že v evanjeliu Pán posiela učeníkov skôr, ako dokončil ich prípravu: krátko po tom, ako ich povolal, ich už posiela! To znamená, že misijná skúsenosť je súčasťou kresťanskej formácie. Pamätajme teda na tieto dva momenty, ktoré sú pre každého učeníka určujúce: zostať s Ježišom a ísť poslaný Ježišom.

Po tom, čo Kristus povolal učeníkov k sebe a predtým, ako ich poslal, predniesol im reč, známu ako „misijná reč“. Nachádza sa v 10. kapitole Matúšovho evanjelia a je akoby „ústavou“ ohlasovania. Z tejto reči, ktorú vám odporúčam dnes si prečítať - je to iba jedna stránka v evanjeliu -, vyvodzujem tri aspekty: prečo ohlasovať, čo ohlasovať a ako ohlasovať.

Prečo ohlasovať. Motivácia spočíva v piatich Ježišových slovách, ktoré je dobré si pripomenúť: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (v. 8). Je to päť slov. Prečo teda ohlasovať? Pretože som zadarmo dostal a mám zadarmo dávať. Ohlasovanie nepochádza od nás, ale z krásy z toho, čo sme dostali zadarmo, bez zásluh: stretnúť sa s Ježišom, poznať ho, objaviť, že sme milovaní a spasení. Je to taký veľký dar, že si ho nemôžeme nechať pre seba, cítime potrebu šíriť ho ďalej; ale v rovnakom štýle teda nezištne. Inými slovami: máme dar, preto sme povolaní stať sa darom. Dostali sme dar a našim povolaním je stať sa darom pre iných. Je v nás radosť z toho, že sme Božími deťmi, treba sa o ňu podeliť s bratmi a sestrami, ktorí o tom ešte nevedia! To je dôvod ohlasovania. Ísť a prinášať radosť z toho, čo sme dostali.

Po druhé: Čo teda ohlasovať? Ježiš hovorí: „Hlásajte, že sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (v. 7). V prvom rade treba povedať, že Boh je blízko. Nikdy však nezabúdajte na toto: Boh bol vždy blízko ľuďom, sám to ľuďom povedal: „Pozrite, ktorý Boh je tak blízko národom ako som ja vám?“ Blízkosť je jednou z najdôležitejších vlastností Boha. Dôležité sú tri veci: blízkosť, milosrdenstvo a neha. Nezabudnite na to. Aký je Boh? Blízky, nežný, milosrdný. To je Božia prirodzenosť.

Pri kázaní často vyzývame ľudí, aby niečo urobili, to je dobré, ale nezabúdajme, že hlavným posolstvom je, že On je nám blízko: blízkosť, milosrdenstvo a nežnosť. Prijať Božiu lásku je ťažšie, pretože vždy chceme byť v centre, my chceme byť hlavnými hrdinami, sme náchylnejší niečo robiť, ako sa nechať formovať, skôr hovoriť, ako počúvať. Ale ak bude na prvom mieste to, čo robíme, stále budeme hlavnými hrdinami my. Namiesto toho ohlasovanie musí dať prvenstvo Bohu, nech je Boh na prvom mieste a druhým dať možnosť prijať ho, uvedomiť si, že je blízko. Kým ja som v úzadí.

Tretí bod: ako ohlasovať. To je aspekt, ktorému sa Ježiš venuje najviac: ako ohlasovať, aká je metóda ohlasovania, akým jazykom ohlasovať: je to významné: hovorí nám, že spôsob, štýl je pri svedectve podstatný. Svedectvo nezahŕňa len myseľ a vyslovenie niečoho, pojmov: nie. Zahŕňa všetko, myseľ, srdce, ruky, všetko, tri jazyky človeka: jazyk myslenia, jazyk cítenia a jazyk práce. Tri jazyky. Nemožno evanjelizovať len mysľou, len srdcom alebo len rukami. Všetko zahŕňa.

A v tomto štýle je dôležité svedectvo, ako to chce Ježiš. Hovorí toto: „Posielam vás ako ovce medzi vlkov“ (v. 16). Nežiada od nás, aby sme vedeli čeliť vlkom, teda aby sme boli schopní argumentovať, argumentovať proti a brániť sa. Uvažovali by sme takto: staňme sa dôležitými, početnými, prestížnymi a svet nás bude počúvať a rešpektovať a porazíme vlkov: nie, nebolo to takto. Nie, posielam vás ako ovce, ako baránky – toto je dôležité. Ak nechceš byť ovečkou, Pán ťa nezachráni pred vlkmi. Postaraj sa o seba ako sa môžeš. Ak si však ovečkou, máš istotu, že Pán ťa ochráni pred vlkmi.

Byť pokorní. Žiada nás, aby sme boli takí, aby sme boli tichí a mali túžbu byť nevinní, byť ochotní obetovať sa, pretože práve toto predstavuje baránok: tichosť, nevinnosť, oddanosť, nežnosť. A On, Pastier, rozpozná svoje baránky a ochráni ich pred vlkmi.

Naopak ovce prezlečené za vlkov budú odmaskované a roztrhané na kusy. Istý cirkevný otec napísal: „Pokiaľ budeme baránkami, zvíťazíme, a aj keď nás obklopí množstvo vlkov, zvládneme ich premôcť. Ak sa však staneme vlkmi – ach, prefíkaný, pozri, ako sa mám dobre -, budeme porazení, pretože nám bude chýbať pomoc pastiera. On nepasie vlkov, ale baránky“ (sv. Ján Zlatoústy, Homília 33 na Matúšovo evanjelium). Ak chcem byť Pánov, musím ho nechať, aby bol mojím pastierom, a on nie je pastierom vlkov, ale pastierom baránkov, tichých, pokorných, milých Pánovi.

Pokiaľ ide o spôsob ohlasovania, je pozoruhodné, že Ježiš namiesto toho, aby predpísal, čo si treba vziať na misiu, hovorí, čo si netreba brať so sebou. Niekedy človek vidí nejakého apoštola, nejakého človeka, ktorý sa presúva, nejakého kresťana, ktorý o sebe hovorí, že je apoštol a že svoj život odovzdal Pánovi, a nesie si veľa batožiny: ale to nie je od Pána, Pán ťa núti čítať o výstroji, však!: „Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro, ani peniaze, ani kapsu, ani dvoje šiat, ani obuv, ani palicu“ (v. 9-10). Nič si nenoste. Hovorí, aby sme sa neopierali o materiálne istoty, aby sme išli do sveta bez svetáctva.

Treba povedať toto: idem do sveta nie so štýlom sveta, nie s hodnotami sveta, nie so svetáctvom - pre Cirkev je upadnutie do svetáctva to najhoršie, čo sa môže stať. Ja si vystačím s jednoduchosťou.

Takto sa ohlasuje: skôr ukazovať Ježiša, ako o ňom hovoriť. Ako ukážeme Ježiša? Našim svedectvom. A napokon spoločné kráčanie: v spoločenstve. Pán posiela všetkých učeníkov, ale nikto nejde sám. Apoštolská cirkev je celá misionárska a v misii nachádza svoju jednotu. Teda ísť spolu, tichí a dobrí ako baránky, bez svetskosti a ísť spoločne. Tu je kľúč k ohlasovaniu, tu je kľúč k úspechu evanjelizácie.

Prijmime tieto Ježišove výzvy: nech sú jeho slová naším východiskom.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Protagonista ohlasovania: Duch Svätý

Drahí bratia a sestry, dobré ráno a vitajte!

V našom katechetickom cykle o evanjelizačnom nadšení dnes vychádzame z Ježišových slov, ktoré sme počuli: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19). „Choďte,“ - hovorí Zmŕtvychvstalý – „nie aby ste indoktrinovali alebo robili prozelytov, ale aby ste získavali učeníkov, to znamená, aby ste dali každému príležitosť prísť do kontaktu s Ježišom, spoznať ho a slobodne ho milovať.

Choďte a krstite: krstiť znamená ponoriť, a preto skôr ako označenie liturgického úkonu vyjadruje životný úkon: ponoriť svoj život do Otca, Syna a Ducha Svätého. Každý deň zakúšať radosť z prítomnosti Boha, ktorý je nám blízky ako Otec, ako Brat, ako Duch pôsobiaci v nás, v našom duchu. Byť pokrstený znamená byť ponorený do Trojice.

Keď Ježiš hovorí svojim učeníkom - a tiež nám – „Choďte!“, neodovzdáva nám tým len nejaké slovo. Spolu s ním nám odovzdáva aj Ducha Svätého, pretože len skrze neho, Ducha Svätého, možno prijať Kristovo poslanie a uskutočňovať ho (porov. Jn 20,21-22). Apoštoli zostávajú zo strachu zatvorení v hornej miestnosti, až kým nepríde deň Turíc a Duch Svätý na nich nezostúpi (porov. Sk 2,1-13).

A v tej chvíli strach zmizne a svojou mocou títo rybári, väčšinou bez vzdelania, zmenia svet. „Ale ak nevedia hovoriť...“. Je to slovo Ducha, moc Ducha, ktorá ich vyvedie von, aby zmenili svet. Ohlasovanie evanjelia sa teda uskutočňuje len v sile Ducha, ktorý predchádza misionárov a pripravuje srdcia: on je „motorom evanjelizácie“.

Objavujeme to v Skutkoch apoštolov, kde na každej strane vidíme, že protagonistom ohlasovania nie je Peter, Pavol, Štefan alebo Filip, ale je to Duch Svätý. Aj v Skutkoch apoštolov sa spomína kľúčový okamih z počiatkov Cirkvi, ktorý nám môže tiež veľa povedať. Vtedy, rovnako ako teraz, popri úteche sa vyskytovali aj súženia - dobré i menej dobré časy - radosti sprevádzali starosti, oboje.

Najmä jedna z nich: čo robiť s pohanmi, ktorí prišli k viere, s tými, ktorí nepatrili napríklad k židovskému národu. Boli alebo neboli povinní dodržiavať predpisy Mojžišovho zákona? Pre týchto ľudí to nebola žiadna maličkosť. Vytvorili sa tak dve skupiny, a to medzi tými, ktorí dodržiavanie Zákona považovali za nevyhnutné, a tými, ktorí ho za nevyhnutné nepovažovali.

Aby to rozlíšili, zišli sa apoštoli na tzv. „Jeruzalemskom koncile“, prvom v dejinách. Ako vyriešiť túto dilemu? Mohol sa hľadať dobrý kompromis medzi tradíciou a inováciou: niektoré pravidlá sa budú dodržiavať a iné sa vynechajú. Apoštoli sa však neriadili touto ľudskou múdrosťou, aby hľadali diplomatickú rovnováhu medzi jedným a druhým, ale prispôsobujú sa pôsobeniu Ducha, ktorý ich predvídal a zostúpil na pohanov ako na nich.

Napokon odstránili takmer všetky povinnosti spojené so zákonom, oznamujú konečné rozhodnutie - a píšu: - „Duch Svätý a my" (porov. Sk 15,28) sme rozhodli, Duch Svätý s nami, takto vždy konali apoštoli. Spoločne, bez toho, aby sa rozdeľovali, hoci mali rôzne vnímanie a názory, predsa počúvali Ducha. A On nás učí jednu vec, platnú aj dnes: každá náboženská tradícia je užitočná, ak uľahčuje stretnutie s Ježišom.

Mohli by sme povedať, že historické rozhodnutie prvého koncilu, z ktorého čerpáme aj my, bolo motivované princípom ohlasovania: všetko v Cirkvi sa musí prispôsobiť požiadavkám ohlasovania evanjelia; nie názorom konzervatívcov alebo progresívcov, ale tomu, aby Ježiš zasiahol život ľudí. Preto treba každú voľbu, každé použitie, každú štruktúru a každú tradíciu hodnotiť podľa toho, do akej miery podporuje ohlasovanie Krista. Keď sa v Cirkvi nájdu rozhodnutia, napríklad ideologické rozdelenia: „Som konzervatívny, pretože... Som progresívny, lebo...“. Ale kde je Duch Svätý?

Dávajte pozor, aby evanjelium nebolo ideou, aby evanjelium nebolo ideológiou: evanjelium je ohlasovanie, ktoré sa dotýka tvojho srdca a núti ťa zmeniť svoje srdce, ale ak sa utiekaš k idei, k ideológii, či už pravej, ľavej alebo stredovej, robíš z evanjelia politickú stranu, ideológiu, klub ľudí. Evanjelium ti vždy dáva túto slobodu Ducha, ktorý v tebe pôsobí a vedie ťa vpred. A aké je dnes potrebné chopiť sa slobody evanjelia a nechať Ducha, aby nás viedol vpred.

Takto Duch vždy osvetľuje Cirkvi cestu. V skutočnosti nie je len svetlom sŕdc, je svetlom, ktoré vedie Cirkev: prináša jasnosť, pomáha rozoznávať, pomáha rozlišovať. Preto je potrebné ho často vzývať; urobme tak aj dnes, na začiatku pôstu. Pretože ako Cirkev môžeme mať dobre vymedzené časy a priestory, dobre zorganizované spoločenstvá, inštitúty a hnutia, ale bez Ducha zostáva všetko bezduché. Organizácia nestačí: je to Duch, ktorý dáva Cirkvi život. Cirkev, ak sa k nemu nemodlí a nevzýva ho, uzatvára sa do seba, do sterilných a vyčerpávajúcich debát, do únavných polarizácií, zatiaľ čo plameň poslania vyhasína.

Je veľmi smutné vidieť Cirkev, akoby bola parlamentom; nie, Cirkev je niečo iné. Cirkev je spoločenstvo mužov a žien, ktorí veria a ohlasujú Ježiša Krista, ale poháňaní Duchom Svätým, nie vlastnými dôvodmi. Áno, človek používa svoj rozum, ale Duch prichádza, aby ho osvietil a pohol, Duch nás na druhej strane núti vyjsť von, nabáda nás ohlasovať vieru, aby nás vo viere utvrdil, aby sme sa vydali na misiu, aby sme objavili, kto sme. Preto apoštol Pavol odporúča: „Ducha neuhášajte“ (1 Sol 5,19). Modlime sa často k Duchu, vzývajme ho, prosme ho každý deň, aby v nás zapálil svoje svetlo. Robme to pred každým stretnutím, aby sme sa stali Ježišovými apoštolmi s ľuďmi, ktorých nájdeme. Neuhášajme Ducha v kresťanských spoločenstvách a tiež v každom z nás.

Drahí bratia a sestry, ako Cirkev začnime, znovu začnime od Ducha Svätého. „Je nepochybne dôležité, aby sme pri našom pastoračnom plánovaní vychádzali zo sociologických prieskumov, analýz, zoznamov ťažkostí, zoznamov očakávaní a sťažností. Oveľa dôležitejšie je však vychádzať zo skúseností Ducha: lebo až toto je skutočné východisko. A preto je potrebné ich vyhľadávať, uvádzať, študovať, interpretovať. Ide o základný princíp, ktorý sa v duchovnom živote nazýva prvenstvo útechy pred opustenosťou. Najprv je tu Duch, ktorý utešuje, oživuje, osvecuje, pohýna; potom príde zaiste aj opustenosť, utrpenie, tma, ale princípom, podľa ktorého sa orientovať vo tme bude svetlo Ducha" (C. M. Martini, Evanjelizácia v úteche Ducha, 25. septembra 1997). To je princíp pre orientovanie sa vo veciach, ktorým človek nerozumie, v zmätkoch, dokonca v toľkých temnotách, to je dôležité.

Pýtajme sa sami seba, či sa otvoríme tomuto svetlu, či mu dáme priestor: vzývam Ducha? Nech si každý odpovie sám v sebe. Koľkí z nás sa modlia k Duchu? „Nie, otče, modlím sa k Panne Márii, modlím sa k svätým, modlím sa k Ježišovi, ale niekedy sa modlím aj k modlitbe Pána, modlím sa k Otcovi.“ – „A Duch? Nemodlíš sa k Duchu, ktorý je ten, ktorý hýbe tvojím srdcom, ktorý ti prináša útechu, ktorý ti prináša túžbu evanjelizovať a konať misie?“

Nechávam vás s touto otázkou: Modlím sa k Duchu Svätému? Nechávam sa viesť Ním, ktorý ma pozýva, aby som sa neuzatváral do seba, ale aby som prinášal Ježiša, aby som svedčil o prvenstve Božej útechy pred spustošením sveta? Nech nám to dá pochopiť Panna Mária, ktorá to dobre pochopila.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Evanjelizácia ako cirkevná služba

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predchádzajúcej katechéze sme videli, že prvý „koncil" v dejinách Cirkvi – koncil podobný tomu Druhému Vatikánskemu, prvý koncil bol zvolaný do Jeruzalema kvôli záležitosti súvisiacej s evanjelizáciou, teda kvôli ohlasovaniu radostnej zvesti nežidom – mysleli si, že ohlasovanie evanjelia treba priniesť iba židom. V 20. storočí Druhý vatikánsky ekumenický koncil predstavil Cirkev ako Boží ľud putujúci v čase a svojou povahou misionársky (porov. Dekrét Ad gentes, 2). Čo to znamená? Medzi prvým a posledným koncilom je akoby most v znamení evanjelizácie, most, ktorého architektom je Duch Svätý. Dnes sa započúvame do Druhého vatikánskeho koncilu, aby sme zistili, že evanjelizovať je vždy cirkevnou službou, nikdy nie „na vlastnú päsť“, nikdy izolovane, nikdy individualisticky. Evanjelizácia sa vždy koná v cirkvi (in ecclesia), to znamená v spoločenstve a bez prozelytizmu, pretože to nie je evanjelizácia.

Evanjelizátor v skutočnosti vždy odovzdáva to, čo sám alebo sama prijala. Svätý Pavol to napísal ako prvý: evanjelium, ktoré hlásal a ktoré prijímali komunity a v ktorom zostávali pevné, je to isté, ktoré prijal sám apoštol (porov. 1 Kor 15,1-3). Prijíma sa viera a odovzdáva sa viera. Tento cirkevný dynamizmus odovzdávania posolstva je záväzný a zaručuje autentickosť kresťanského ohlasovania. Sám Pavol píše Galaťanom: „Keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium ako to, ktoré prijali, nech je prekliaty!“ (1,8). Je to krásne a platí to pre mnohé vízie, ktoré sú módne...

Cirkevný rozmer evanjelizácie teda predstavuje kritérium na overenie apoštolskej horlivosti. Nevyhnutné overenie, pretože pokušenie postupovať „na vlastnú päsť“ číha vždy, najmä keď sa cesta stáva nepriechodnou a my pociťujeme ťarchu záväzku. Rovnako nebezpečné je pokušenie ísť ľahšími pseudo-cirkevnými cestami, prijať svetskú logiku čísel a prieskumov, spoliehať sa na silu našich myšlienok, programov, štruktúr, „vzťahov, ktoré sa počítajú“. To nejde, to musí trochu pomôcť, ale základom je sila, ktorú vám dáva Duch, aby ste hlásali pravdu Ježiša Krista, aby ste hlásali evanjelium. Ostatné veci sú druhoradé.

Teraz sa, bratia a sestry, vložme priamejšie do školy Druhého vatikánskeho koncilu a znovu čítajme niektoré čísla dekrétu Ad gentes (AG), dokumentu o misijnej činnosti Cirkvi. Tieto texty Druhého Vatikánskeho koncilu si plne zachovávajú svoju hodnotu aj v našom zložitom a pluralitnom kontexte.

Predovšetkým dokument Ad gentes pozýva uvažovať o láske Boha Otca ako o prameni, ktorý „nás vo svojej nesmiernej a milosrdnej láskavosti zo slobodného rozhodnutia stvoril a okrem toho nás veľkodušne pozýva mať účasť na jeho živote i na jeho sláve. Toto je naše povolanie. On slobodne rozlial a neprestajne rozlieva svoju božskú dobrotu, aby ten, ktorý je Stvoriteľ všetkého, bol napokon 'všetko vo všetkom' (1 Kor 15,28) a získal sebe slávu a nám blaženosť“ (č. 2). Tento úryvok je zásadný, pretože hovorí, že Otcova láska má za adresáta každú ľudskú bytosť. Božia láska nie je určená len pre jednu malú skupinu, nie... je pre všetkých. Dobre si zapíšte toto slovo do hlavy a do srdca: všetci a každý, nikto nie je vylúčený, tak hovorí Pán. A táto láska ku každému človeku je láska, ktorá sa dostáva ku každému mužovi a každej žene prostredníctvom poslania Ježiša, sprostredkovateľa spásy a nášho Vykupiteľa (porov. AG, 3), a prostredníctvom poslania Ducha Svätého (porov. AG, 4), ktorý pôsobí v každom človeku, v pokrstených i nepokrstených. Je to konanie Ducha svätého.

Koncil okrem toho pripomína, že úlohou Cirkvi je pokračovať v misii Krista, ktorý bol „poslaný, aby priniesol dobrú zvesť chudobným; z tohto dôvodu“, pokračuje dokument Ad gentes, „je potrebné, aby sa Cirkev, vždy pod vplyvom Ducha svätého, Kristovho Ducha, uberala tou istou cestou, ktorou kráčal Kristus, totiž cestou chudoby, poslušnosti, služby a sebaobetovania až na smrť, z ktorej on svojím zmŕtvychvstaním vyšiel ako víťaz“ (AG, 5). Ak zostane verná tejto „ceste“, poslanie Cirkvi je „zjavením, čiže epifániou a uskutočnením Božieho zámeru vo svete a v jeho dejinách“ (AG, 9).

Bratia a sestry, tieto krátke náznaky nám pomáhajú pochopiť aj cirkevný význam apoštolskej horlivosti každého učeníka – misionára. Apoštolská horlivosť nie je entuziazmus, je to niečo iné, je to milosť od Boha, ktorú si musíme strážiť. Musíme pochopiť význam pretože v putujúcom a evanjelizačnom Božom ľude neexistujú aktívni a pasívni protagonisti. Nie sú len tí, ktorí kážu, ohlasujú evanjelium, jedným či druhým spôsobom, a potom tí, ktorí sú ticho. To nie. Každý pokrstený – hovorí Evangelii Gaudium - nech už má akúkoľvek úlohu v Cirkvi a stojí na ktoromkoľvek stupni poznania svojej viery, je aktívnym protagonistom evanjelizácie (ap. exhort. Evangelii gaudium, 120).

Si kresťan? „Áno, bol som pokrstený...“ A evanjelizuješ? „Čo znamená evanjelizovať?“ Ak neevanjelizuješ, ak nevydávaš svedectvo, ak nesvedčíš o krste, ktorý si dostal, o viere ktorú ti dal Pán, nie si dobrým kresťanom. Na základe prijatého krstu a následného začlenenia do Cirkvi sa každý pokrstený zúčastňuje na poslaní Cirkvi a v nej na poslaní Krista Kráľa, Kňaza a Proroka.

Bratia a sestry, táto úloha „je jedna a tá istá na všetkých miestach a v každej situácii, hoci vzhľadom na okolnosti sa neuskutočňuje vždy tým istým spôsobom“ (AG, 6). To nás vyzýva, aby sme sa nestali sklerotickými alebo skamenenými; vykúpi nás z tohto nepokoja, ktorý nie je od Boha. Misijná horlivosť veriaceho sa prejavuje aj ako tvorivé hľadanie nových spôsobov ohlasovania a svedectva, nových spôsobov stretnutia so zraneným ľudstvom, ktorého ťarchu vzal Kristus na seba. Stručne povedané, hľadanie nových spôsoby služby evanjeliu a služby ľudstvu. Evanjelizácia je služba. Ak sa niekto nazýva evanjelizátorom a nemá takýto postoj, ak nemá srdce služobníka, a myslí si, že je pánom, nie je evanjelizátorom, nie... je to úbožiak.

Návrat k prameňu Otcovej lásky a k poslaniu Syna a Ducha Svätého nás neuzatvára do priestoru statického osobného pokoja. Naopak, vedie nás k rozpoznaniu nezištnosti daru plnosti života, ku ktorému sme povolaní, tento dar, za ktorý Boha chválime a ďakujeme mu. Tento dar nie je len pre nás, ale aby sme ho dali iným. A tiež nás vedie k tomu, aby sme stále plnšie žili to, čo sme dostali, a delili sa o to s druhými, so zmyslom pre zodpovednosť a spoločne putovali aj po tých kľukatých a často ťažkých cestách dejín, v bdelom a činorodom očakávaní ich naplnenia. Prosme Pána o túto milosť, aby sme sa chopili nášho kresťanského povolania a ďakovali Pánovi za to, čo nám dal, za tento poklad. A snažme sa ho odovzdávať druhým.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Byť apoštolmi v apoštolskej Cirkvi

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v katechézach o evanjelizačnom nadšení: nielen o „evanjelizácii“, ale najmä o evanjelizačnej vášni a v škole Druhého vatikánskeho koncilu sa pokúsime lepšie pochopiť, čo dnes znamená byť „apoštolmi“. Slovo „apoštol“ nám pripomína skupinu dvanástich učeníkov, ktorých si vybral Ježiš. Niekedy nazývame „apoštolmi“ aj niektorých svätých alebo všeobecnejšie biskupov: sú apoštolmi, pretože prichádzajú v Ježišovom mene. Uvedomujeme si však, že byť apoštolom sa týka každého kresťana? Uvedomujeme si, že sa to týka každého z nás? V skutočnosti sme povolaní byť apoštolmi – teda  poslanými v Cirkvi, ktorú v Kréde vyznávame ako apoštolskú.

Čo teda znamená byť apoštolom? Znamená to byť poslaný na nejakú misiu. Príkladom a základom je udalosť, v ktorej zmŕtvychvstalý Kristus posiela svojich apoštolov do sveta, odovzdáva im moc, ktorú sám dostal od Otca, a dáva im svojho Ducha. V Jánovom evanjeliu čítame: „Ježiš im znova povedal: «Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.» Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: «Prijmite Ducha Svätého»“ (20, 21 - 22).

Ďalším základným aspektom apoštolátu je povolanie, čiže pozvanie. Tak to bolo od začiatku, keď Pán Ježiš „povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, a oni prišli k nemu“ (Mk 3, 13). Vytvoril z nich skupinu a dal im titul „apoštoli“, aby zostali s ním a aby ich poslal na misiu (porov. Mk 3, 14; Mt 10, 1 - 42).  Svätý Pavol sa vo svojich listoch predstavuje takto: „Pavol, povolaný za apoštola“ (1 Kor 1, 1) a opäť: „Pavol, služobník Krista Ježiša, povolaný za apoštola, vybraný hlásať Božie evanjelium“ (Rim 1, 1). A trvá na tom, že je „apoštolom ustanoveným nie ľuďmi, ani prostredníctvom človeka, ale skrze Ježiša Krista a Boha Otca, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych“ (Gal1, 1); Boh ho povolal už z matkinho lona, aby hlásal evanjelium medzi národmi (porov. Gal 1, 15 - 16).

Skúsenosť Dvanástich apoštolov a Pavlovo svedectvo sú výzvou aj pre nás dnes. Vyzývajú nás, aby sme si prehodnotili naše postoje, naše preferencie a naše rozhodnutia na základe týchto pevných bodov. Všetko závisí od nezištného Božieho povolania. Boh si nás vyberá aj pre služby, ktoré neraz zdanlivo presahujú naše schopnosti alebo nezodpovedajú našim očakávaniam; na povolanie prijaté ako nezištný dar treba nezištne odpovedať.

Koncil hovorí: „Kresťanské povolanie [...] je svojou povahou aj povolaním k apoštolátu“ (Decr. Apostolicam actuositatem [AA], 2). Je to povolanie, ktoré je spoločné, „ako je spoločná dôstojnosť údov skrze ich znovuzrodenie v Kristovi, spoločná milosť Božích detí, spoločné povolanie k dokonalosti; tá istá spása, tá istá nádej a nerozdielna láska“ (LG, 32). 

Je to povolanie, ktoré sa týka tak tých, čo prijali vysviacku, zasvätených osôb, ako aj každého veriaceho laika, muža či ženu, je to povolanie pre každého, Ty, ktorý si prijal poklad, prostredníctvom tvojho kresťanského povolania, máš ho dávať: je to dynamika povolania, je to dynamika života. Je to povolanie, ktoré dáva schopnosť aktívne a tvorivo plniť svoju apoštolskú úlohu v rámci Cirkvi, v ktorej „existuje rôznorodosť služby, ale jednota poslania. Apoštoli a ich nástupcovia dostali od Krista úrad učiť, riadiť a posväcovať v jeho mene a jeho mocou. Ale aj laici: vy všetci, väčšina z vás tu, ste laici. Aj vy máte účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade. V rámci poslania celého Božieho ľudu máte vlastnú úlohu v Cirkvi a vo svete“ (AA, 2).

Ako v tomto rámci koncil chápe spoluprácu laikov s hierarchiou? Ako ju chápe? Je to len strategické prispôsobenie sa novým vznikajúcim situáciám? Vôbec nie, je v tom niečo viac, čo presahuje nepredvídané okolnosti danej chvíle a zachováva si vlastnú hodnotu aj pre nás. Cirkev je takáto, je apoštolská.

V rámci jednoty poslania nesmie rozmanitosť chariziem a služieb viesť v Cirkvi k vzniku privilegovaných kategórií: nejde tu o povýšenie, a keď si predstavuješ kresťanský život ako povýšenie, že ten, kto je na čele, rozkazuje ostatným, pretože sa mu podarilo vyšplhať sa hore, to nie je kresťanstvo. To je čisté pohanstvo. Kresťanské povolanie nie je povýšenie, aby ste sa dostali hore, nie! Je to niečo iné.  Je tu veľká vec, preto, že „hoci sú niektorí z Kristovej vôle ustanovení pre iných za učiteľov, vysluhovateľov tajomstiev a pastierov, predsa je medzi všetkými ozajstná rovnosť z hľadiska dôstojnosti a spoločnej činnosti všetkých veriacich na budovaní Kristovho tela“ (LG, 32).

Kto má v Cirkvi väčšiu dôstojnosť: biskup alebo kňaz? Nie... všetci sme kresťania v službe druhým. Kto je v Cirkvi dôležitejší: rehoľná sestra alebo obyčajný, pokrstený človek, dieťa, biskup...? Všetci sme si rovní, sme si rovní, a keď si jedna zo strán myslí, že je dôležitejšia ako ostatní, a trochu dvíha nos, mýli sa. To nie je Ježišovo povolanie. Povolanie, ktoré Ježiš dáva, každému - ale aj tým, ktorí sa zdajú byť na vyšších miestach - je služba, služba druhým, pokora. Ak v Cirkvi nájdete človeka, ktorý má vyššie povolanie, a vidíte ho ako márnivého, poviete si: „Chudák“; modlite sa za neho, pretože nepochopil, čo je Božie povolanie. Božie povolanie je adorácia Otca, láska k spoločenstvu a služba. To je byť apoštolom, to je svedectvo apoštolov.

Otázka rovnosti v dôstojnosti nás žiada, aby sme prehodnotili mnohé aspekty našich vzťahov, ktoré sú rozhodujúce pre evanjelizáciu. Uvedomujeme si napríklad skutočnosť, že svojimi slovami môžeme poškodiť dôstojnosť ľudí, a tak zničiť vzťahy vnútri Cirkvi? Kým sa snažíme viesť dialóg so svetom, dokážeme viesť dialóg aj medzi sebou ako veriaci? Alebo je to tak, že vo farnosti ide jeden proti druhému, niekto ohovára druhého, aby sa vyšplhal vyššie? Vieme počúvať, aby sme pochopili dôvody toho druhého, alebo sa vnucujeme, možno aj umelými slovami? Počúvanie, pokora, služba druhým: to znamená slúžiť, byť kresťanom a byť apoštolom.

Drahí bratia a sestry, nebojme sa klásť si tieto otázky. Utekajme pred márnivosťou, pred márnivosťou pozícií. Tieto slová môžu pomôcť overiť si spôsob, akým žijeme svoje krstné povolanie, ako žijeme náš spôsob apoštolátu v apoštolskej Cirkvi, ktorým je služba druhým.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Prvá cesta evanjelizácie: svedectvo

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dnes sa započúvame do „magna charty“ evanjelizácie v súčasnom svete: do apoštolskej exhortácie Evangelii nuntiandi svätého Pavla VI, ktorá je stále aktuálna. Bola napísaná v roku 1975, ale zdá sa, akoby bola napísaná včera (EN, 8. decembra 1975). Evanjelizácia je viac než len jednoduché odovzdávanie učenia a morálky. Je to predovšetkým svedectvo: nedá sa evanjelizovať bez svedectva. Svedectvo o osobnom stretnutí s Ježišom Kristom, vteleným Slovom, v ktorom sa uskutočnila spása.

Svedectvo je nevyhnutné, pretože svet potrebuje predovšetkým „hlásateľov evanjelia, ktorí by hovorili o Bohu, ktorého sami osobne spoznali ako dôverne blízkeho“ (EN, 76). Nejde o odovzdávanie ideológie alebo náuky – v úvodzovkách – o Bohu, to nie. Je to sprostredkovanie Boha, ktorý sa vo mne stáva životom: to je svedectvo. A tiež, „súčasný človek počúva radšej svedkov než učiteľov, [...] a učiteľov počúva len vtedy, ak sú zároveň svedkami“ (tamže, 41). Svedectvo o Kristovi je teda prvým evanjelizačným prostriedkom (porov. tamže) a zároveň základnou podmienkou účinnej evanjelizácie (porov. tamže, 76), aby ohlasovanie evanjelia bolo účinné je potrebné byť svedkami.

Pripomeňme, že svedectvo zahŕňa aj vieru, ktorá je vyznaná, teda presvedčené a zjavné priľnutie k Bohu Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, Bohu, ktorý nás z lásky stvoril a vykúpil. Viery, ktorá premieňa nás, ktorá premieňa naše vzťahy, kritériá a hodnoty, ktoré podmieňujú naše rozhodnutia. Svedectvo preto nemožno oddeliť od súladu medzi tým, čomu človek verí, a tým, čo hlása a čo človek žije. Aby bol človek dôveryhodný, nestačí len vysloviť nejakú doktrínu alebo ideológiu, nie. Človek je dôveryhodný, ak je v súlade to, čomu verí s tým, čo žije. Harmónia spôsobu viery a štýlu života. Toľko kresťanov len hovorí, že verí, ale žijú podľa niečoho iného, akoby neboli kresťanmi. A to je pokrytectvo. Pokrytectvo je opakom svedectva. Koľkokrát sme už počuli: „aha, ten, čo chodí každú nedeľu na omšu, a potom žije tak a onak“: je to pravda, je to proti-svedectvo.

Každý z nás je povolaný odpovedať na tri základné otázky, ktoré Pavol VI. formuloval takto: „Veríš tomu, čo hlásaš? Žiješ podľa toho, čomu veríš? Ohlasuješ skutočne to, čo žiješ?“ (porov. tamtiež). Existuje harmónia medzi tým, čomu veríš a tým, čo ohlasuješ? Žiješ to, čomu veríš? Hlásaš to, čo žiješ? Nemôžeme sa uspokojiť s jednoduchými, vopred pripravenými odpoveďami. Sme povolaní prijať riziko, dokonca aj destabilizujúce riziko hľadania, plne dôverujúc pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý pôsobí v každom z nás a vždy nás pohýna k tomu, aby sme prekročili naše hranice, naše zábrany, naše obmedzenia akéhokoľvek druhu.

V tomto zmysle svedectvo kresťanského života zahŕňa cestu svätosti, ktorej základom je krst, ktorý nás urobil „účastnými na božskej prirodzenosti, a tým svätými" (Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, 40). Svätosť nie je vyhradená pre niekoľkých; svätosť je darom od Boha a vyžaduje si, aby sme ju prijali a aby prinášala ovocie pre nás a pre druhých. My sme vyvolení a milovaní Bohom a máme túto lásku priniesť iným. Pavol VI. učí, že evanjelizačná horlivosť pramení zo svätosti, pramení zo srdca, ktoré je plné Boha. Evanjelizácia, živená modlitbou a najmä láskou k Eucharistii, zasa spôsobuje, že tí, ktorí ju vykonávajú, rastú vo svätosti (porov. EN, 76). Zároveň bez svätosti reč hlásateľa evanjelia „ťažko prenikne k srdcu súčasného človeka“, naopak „hrozí nebezpečenstvo, že bude prázdna a neplodná“ (tamže), budú to len slová, obyčajné slová.

Preto si musíme byť vedomí, že adresátmi evanjelizácie nie sú len druhí, tí, ktorí sa hlásia k iným vierovyznaniam alebo sa nehlásia k žiadnemu, ale aj my sami, veriaci v Krista a živé údy Božieho ľudu. A my sa musíme každý deň obrátiť, prijať Božie slovo a zmeniť svoj život: každý deň. A takto sa uskutočňuje evanjelizácia srdca. Aby samotná Cirkev vydávala svedectvo, musí začať „evanjelizovať samu seba“. Ak Cirkev neevanjelizuje samu seba, zostáva muzeálnym exponátom. Naopak, to, čo ju neustále aktualizuje, je evanjelizácia samej seba.

„Cirkev neustále cíti potrebu počúvať to, v čo verí, aj dôvody svojej nádeje, aj nový príkaz lásky. Cirkev, ktorá je Božím ľudom, zapojeným do sveta a často pokúšaným mnohými modlami, sama neprestajne musí počúvať ohlasovanie Božích skutkov. Skrátka, Cirkev musí neustále počúvať zvestovanie evanjelia, potrebuje vziať Evanjelium, modliť sa a vnímať silu Ducha, ktorý premieňa srdce (porov. EN, 15).

Cirkev, ktorá evanjelizuje seba, aby evanjelizovala iných. Cirkev vedená Duchom svätým je povolaná kráčať náročnou cestou neustáleho obrátenia a obnovy. To znamená aj schopnosť meniť spôsob chápania a prežívania svojej evanjelizačnej prítomnosti v dejinách a vyhýbať sa tomu, aby sa uchýlila do bezpečných zón zmýšľania typu „vždy sa to robilo takto“. Sú to útočiská, ktoré spôsobujú, že Cirkev chorľavie. Cirkev musí napredovať, musí neustále rásť, aby zostala mladá. Cirkev musí byť úplne obrátená k Bohu, a preto je účastná na jeho pláne spásy ľudstva, a zároveň je celkom obrátená k ľudstvu.

Je to Cirkev, ktorá sa dialogicky stretáva so súčasným svetom, utkáva bratské vzťahy, vytvára priestory na stretnutie, koná dobré skutky pohostinnosti, prijatia, uznania a integrácie iných aj odlišností a stará sa o spoločný domov, ktorým je stvorenie. Je to Cirkev, ktorá sa dialogicky stretáva so súčasným svetom, vedie s ním dialóg, ale ktorá sa každý deň stretáva s Pánom a vedie dialóg s Pánom a dovoľuje vstúpiť Duchu Svätému, ktorý je protagonistom evanjelizácie. Bez Ducha Svätého by sme mohli Cirkvi robiť iba reklamu, nie však evanjelizovať. Duch Svätý, ktorý je prítomný v nás, vedie nás k evanjelizácii, a to je skutočná sloboda Božieho dieťaťa.

Drahí bratia a sestry, znovu vás pozývam, aby ste si doma prečítali Evangelii nuntiandi. Hovorím vám pravdu, čítam ho často, pretože je to majstrovské dielo svätého Pavla VI., je to odkaz, ktorý nám zanechal o evanjelizácii. Veľmi pekne vám ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Svätý Pavol 1.

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V našich katechézach o apoštolskej horlivosti sa pozrieme na niektoré osobnosti, ktoré rôznym spôsobom a v rôznom čase vydali príkladné svedectvo o tom, čo znamená evanjelizačné nadšenie. Prvým svedkom je apoštol Pavol. Jemu by som chcel venovať dve katechézy.

Príbeh Pavla z Tarzu je pre túto tému veľmi vhodný. V prvej kapitole Listu Galaťanom, ako aj v rozprávaní Skutkov apoštolov môžeme vidieť, že jeho evanjelizačná horlivosť sa objavuje po jeho obrátení a nahrádza jeho predchádzajúcu horlivosť pre židovskú vieru. Bol to človek horlivý za Mojžišov zákon, za židovskú vieru, a po obrátení v tejto horlivosti pokračoval, ale hlásal Ježiša Krista. Pavol si zamiloval Ježiša.

Šavol – od narodenia, neskôr Pavol - bol horlivý už predtým, ale Kristus mení jeho horlivosť zo Zákona na horlivosť za evanjelium. Jeho horlivosť chce najprv zničiť Cirkev, ale neskôr ju buduje. Môžeme si položiť otázku: čo sa stalo, keď ničenie zmenil na budovanie? Čo sa v Pavlovi zmenilo? V akom zmysle sa zmenila jeho horlivosť, zmenilo sa jeho nadšenie pre Božiu slávu? Čo sa tam stalo?

Svätý Tomáš Akvinský učí, že vášeň z morálneho hľadiska nie je ani dobrá, ani zlá: jej cnostné používanie ju robí morálne dobrou, hriech ju zasa robí zlou. V Pavlovom prípade to, čo ho zmenilo, nebola len myšlienka alebo presvedčenie: bolo to stretnutie so vzkrieseným Pánom – na toto nezabudnite, to čo zmení život je stretnutie s Pánom – pre Šavla to bolo stretnutie so Zmŕtvychvstalým Pánom, ktoré premenilo celú jeho bytosť.

Pavlovo človečenstvo, jeho vášeň pre Boha a jeho slávu nie je zničené, ale premenené, „obrátené“ Duchom Svätým. Jediné, čo môže zmeniť naše srdce je Duch svätý. A tak je to s každým aspektom jeho života. Tak ako sa to deje v Eucharistii: chlieb a víno nemiznú, ale stávajú sa Kristovým telom a krvou. Pavlova horlivosť zostáva, ale stáva sa horlivosťou Kristovou. Zmení sa zmysel, ale zápal je ten istý.

Pánovi sa slúži s našou ľudskosťou, s našimi prednosťami a vlastnosťami, ale to, čo všetko mení, nie je idea, ale samotný život, ako hovorí sám Pavol: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením, zmení sa zvnútra, stretnutie s Ježišom Kristom ťa pretvorí zvnútra, staneš sa novou osobou. Staré sa pominulo a nastalo nové“ (2 Kor 5, 17). Ak je človek v Kristovi, je novým stvorením, to je zmysel toho, že je novým stvorením. Stať sa kresťanom nie je mejkapom, zmenou tváre, to nie! Ak si kresťanom, tvoje srdce je zmenené, ale ak si kresťanom navonok, to nie je dobré... nie sú to nalíčení kresťania, nie, to nejde. Skutočná zmena je zmena srdca. A to sa stalo aj Pavlovi.

Vášeň pre evanjelium nie je záležitosťou pochopenia alebo štúdia – môžeš študovať celú teológiu, môžeš študovať Sväté písmo a pri tom sa stať ateistom alebo svetákom, nie je to otázka štúdia. V dejinách boli mnohí teológovia ateisti. Štúdium je dôležité, ale nevytvára nový život milosti. Obrátiť sa znamená prejsť tou istou skúsenosťou „pádu a vzkriesenia“, ktorú prežil Šavol/Pavol a ktorá stojí na počiatku premeny jeho apoštolského nadšenia. Ako hovorí svätý Ignác: „Nie veľa vedomostí uspokojuje, ale to, čo ťa pretvára zvnútra, čo ti dá vedieť nové veci, zakúšať iné veci.“

Každý z nás si myslí o sebe: „Som veriaci človek“ – „To je dobre“ – „Modlím sa“ – „Áno“ – „Snažím sa plniť prikázania“ – „Áno“ – „Ale kde je v tvojom živote Ježiš?“ – „Ach, nie, iba robím veci, ktoré prikazuje Cirkev.“ – „Áno, robíš. Ale kde je Ježiš? Stretol si sa s Ježišom, rozprával si sa s ním? Prijímaš evanjelium alebo sa rozprávaš s Ježišom, pamätáš si, kto je Ježiš? A to je niečo, čo nám toľkokrát chýba, kresťanstvo nie bez Ježiša, ale s abstraktným Ježišom... Ako Ježiš prišiel do tvojho života, ako prišiel do Pavlovho života, a keď Ježiš príde, všetko sa zmení.

Toľkokrát sme počuli podobné slová o ľuďoch: „Pozri sa na tohto, bol to úbožiak a teraz je z neho dobrý muž, dobrá žena... Kto ho zmenil? Ježiš, našiel Ježiša. Zmenil sa tvoj život, je kresťanský?“ Ak Ježiš nevstúpil do tvojho života, tak sa tvoj život nezmenil. Kresťanom môžeš byť len navonok. Ježiš však musí vstúpiť a to ťa zmení, a toto sa stalo Pavlovi. Je to nájdenie Ježiša, a preto Pavol povedal, že nás poháňa Kristova láska, ona nás ženie vpred. To isté sa stalo, tá zmena, všetkým svätým, ktorí keď našli Ježiša, idú ďalej.

Môžeme sa ďalej zamyslieť nad zmenou, ktorá sa odohráva v Pavlovi, ktorý sa z prenasledovateľa stal Kristovým apoštolom. Všímame si, že u neho dochádza k istému paradoxu: kým sa totiž považuje za spravodlivého pred Bohom, dovtedy sa cíti oprávnený prenasledovať, zatýkať, dokonca zabíjať, ako v prípade Štefana; keď však osvietený zmŕtvychvstalým Pánom zistí, že bol „rúhačom a násilníkom“ (porov. 1 Tim 1, 13), sám o sebe hovorí: „Bol som rúhačom a násilníkom“ - vtedy začína byť skutočne schopný lásky.

A toto je cesta. Ak si niekto z nás povie: „Ach, ďakujem ti, Pane, lebo som dobrý človek, robím dobré veci, nerobím veľké hriechy...“, to nie je dobrá cesta, je to cesta sebestačnosti, cesta, ktorá ťa neospravedlňuje, cesta, ktorá ťa takto vedie... Je to vzorný katolík, ale vzorný katolík nie je svätý katolík, je príkladný. Pravý katolík, pravý kresťan je ten, kto prijíma Ježiša do svojho vnútra, kto mení svoje srdce. Toto je otázka, ktorú vám dnes všetkým kladiem: Čo pre mňa znamená Ježiš? Vpustil som ho do svojho srdca, alebo ho len držím na dosah ruky, ale nedovolím mu vstúpiť až tak dovnútra? Nechal som sa Ním zmeniť? Alebo je Ježiš len myšlienkou, teológiou, ktorá ide ďalej...

A toto je horlivosť, keď človek nájde Ježiša, cíti oheň ako Pavol a musí hlásať Ježiša, musí hovoriť o Ježišovi, musí pomáhať ľuďom, musí robiť dobré veci. Keď človek nájde ideu Ježiša, zostáva ideológom kresťanstva a to ho neospravedlňuje, len Ježiš nás robí spravodlivými. Ak ste ho stretli a otvorili ste mu dvere svojho srdca: idea Ježiša vás neurobí spravodlivými.

Nech nám Pán pomôže nájsť Ježiša, stretnúť Ježiša a nech tento Ježiš zvnútra zmení náš život a pomôže nám pomáhať druhým. Ďakujem vám.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka)


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Svätý Pavol 2.

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Po tom, čo sme sa pred dvoma týždňami zaoberali osobnou horlivosťou svätého Pavla pre evanjelium, môžeme dnes hlbšie uvažovať o evanjeliovej horlivosti, ako o nej hovorí on sám a ako ju opisuje v niektorých svojich listoch.

Na základe vlastnej skúsenosti Pavol neignoruje nebezpečenstvo deformovanej horlivosti, zameranej nesprávnym smerom; do tohto nebezpečenstva sám upadol pred prozreteľnostným pádom na ceste do Damasku. Občas máme do činenia s nesprávne nasmerovanou horlivosťou, tvrdohlavo sa pridržiavajúcou čisto ľudských a pre kresťanské spoločenstvo zastaraných noriem. „Títo,“ píše apoštol, „sa o vás starajú, ale nie úprimne“ (Gal 4, 17).

Nemôžeme ignorovať starostlivosť, s ktorou sa niektorí zaoberajú nesprávnymi aktivitami dokonca aj v samotnom kresťanskom spoločenstve; niekto sa môže chváliť falošnou evanjeliovou horlivosťou, zatiaľ čo v skutočnosti hľadá márnu slávu alebo vlastné presvedčenie alebo trochu sebalásky.

Preto sa pýtame: aké sú podľa Pavla charakteristiky pravej evanjeliovej horlivosti? Na to sa zdá byť užitočný text, ktorý sme počuli na začiatku, zoznam „výzbroje“, ktoré apoštol uvádza pre duchovný boj. Medzi nimi je pripravenosť šíriť evanjelium, ktorú niektorí prekladajú ako „horlivosť“ - táto osoba je horlivá v presadzovaní týchto myšlienok, týchto vecí - a označujú ju ako „obuv“. Prečo? Ako súvisí horlivosť za evanjelium s tým, čo si človek dáva na nohy? Táto metafora nadväzuje na text z proroka Izaiáša, ktorý hovorí takto: «Aké milé sú na horách / nohy posla, ktorý ohlasuje pokoj, / posla dobrej zvesti, ktorý oznamuje spásu, / ktorý hovorí Sionu: „Tvoj Boh kraľuje“» (52, 7).

Aj tu nachádzame zmienku o nohách zvestovateľa dobrých správ. Prečo? Pretože ten, kto ide ohlasovať, sa musí pohybovať, musí kráčať! Všimli sme si však aj to, že Pavol v tomto texte hovorí o obuvi ako o súčasti výzbroje podľa analógie s výstrojom vojaka idúceho do boja: v boji bolo nevyhnutné mať stabilitu v nohách, vyhýbať sa nástrahám terénu, pretože protivník často zamoril bojisko nástrahami, a mať silu bežať a pohybovať sa správnym smerom. Preto je táto obuv určená na behanie a vyhýbanie sa všetkým týmto veciam súpera.

Evanjeliová horlivosť je oporou, na ktorej stojí ohlasovanie, a ohlasovatelia sú tak trochu ako nohy Kristovho tela, ktorým je Cirkev. Ohlasovanie neexistuje bez pohybu, bez „vychádzania“, bez iniciatívy. To znamená, že nie je kresťan ten, ktorý nie je v pohybe, nie je kresťanom, ak nevychádza zo seba, ak sa nevydal na cestu aby prinášal ohlasovanie. Bez pohybu, bez kráčania niet ohlasovania. Evanjelium sa neohlasuje stojac nehybne, zavretý v kancelárii, za stolom alebo za počítačom, polemizujúc ako „levy spoza klávesnice“ a nahrádzajúc tvorivosť ohlasovania kopírovaním a vkladaním myšlienok prevzatých od hocikadiaľ. Evanjelium sa ohlasuje pohybom, kráčaním, chôdzou.

Výraz, ktorý Pavol používa na označenie obuvi tých, ktorí prinášajú evanjelium, je grécke slovo označujúce pripravenosť, pohotovosť, odhodlanie. Je to opak nedbalosti, ktorá je nezlučiteľná s láskou. Na inom mieste totiž Pavol hovorí: „V horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi“ (Rim 12, 11). Takýto postoj sa vyžadoval v Knihe Exodus pri slávení veľkonočnej obety oslobodenia: „Takto ho budete jesť: bedrá budete mať opásané, obuv na nohách a palicu v ruke. Budete jesť rýchlo, lebo je to Pánova Pascha! V tú noc prejdem okolo“ (12, 11 - 12a).

Ohlasovateľ je pripravený odísť a vie, že Pán prechádza prekvapujúcim spôsobom; preto musí byť slobodný od schém a pripravený na nečakanú a novú akciu: pripravený na prekvapenia. Ten, kto ohlasuje evanjelium, nemôže skamenieť v klietkach hodnovernosti alebo v tom, že „tak sa to vždy robilo“, ale je pripravený nasledovať múdrosť, ktorá nie je z tohto sveta, ako hovorí Pavol, keď hovorí o sebe: „Moje reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci“ (1 Kor 2, 4-5).

Bratia a sestry, vidíme, aká je dôležitá táto pripravenosť na novosť evanjelia, tento postoj, ktorý je impulzom, prevzatím iniciatívy, ísť ako prvý. Nenechať si ujsť príležitosť na ohlasovanie evanjelia pokoja, toho pokoja, ktorý vie Kristus dať viac a lepšie ako dáva svet. A preto vás vyzývam, aby ste boli evanjelizátormi, ktorí idú vpred bez strachu, ktorí idú vpred, aby prinášali Ježišovu krásu, aby prinášali Ježišovu novosť, ktorá všetko mení. Poviete: „Áno, otče, zmenil sa kalendár, lebo teraz počítame roky pred Kristom...“ – Ale tiež zmeň svoje srdce: a si ochotný dovoliť Ježišovi, aby zmenil tvoje srdce? Alebo si vlažný, nepohyblivý kresťan? Zamysli sa nad tým: si nadšenec pre Ježiša, hýbeš sa ďalej? Trochu sa zamysli.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: mučeníci

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Venujeme sa evanjelizácii a apoštolskej horlivosti. Po uvažovaní nad svedectvom svätého Pavla, skutočného „majstra“ apoštolskej horlivosti, sa dnes náš pohľad obracia nie na jednu postavu, ale na zástup mučeníkov, mužov a žien každého veku, jazyka a národa, ktorí položili svoj život za Krista, ktorí vyliali svoju krv, aby vyznali Krista. Po generácii apoštolov boli oni „svedkami“ evanjelia par excellence. Mučeníci: prvým z nich bol diakon sv. Štefan, ukameňovaný za hradbami Jeruzalema. Slovo „mučeníctvo“ pochádza z gréckeho slova martyria, čo presne znamená svedectvo. Čiže mučeník je svedok, je to ten, kto vydáva svedectvo až po vyliatie krvi (pozri Origenes, In Johannem, II, 210). Slovo mučeník sa však v Cirkvi čoskoro začalo používať na označenie toho, kto vydal svedectvo až po preliatie krvi. Čiže svedectvo, môže byť aj to každodenné, je mučeníctvom. Avšak toto slovo sa neskôr začalo používať na označenie toho, kto vydal svoj život.

Mučeníkov však netreba vnímať ako „hrdinov“, ktorí konali individuálne, ako kvety klíčiace na púšti, ale ako zrelé a vynikajúce plody Pánovej vinice, ktorou je Cirkev. Osobitne kresťania, ktorí sa vytrvalo zúčastňovali na slávení Eucharistie, boli Duchom Svätým vedení k tomu, aby svoj život postavili na základe tohto tajomstva lásky: teda na skutočnosti, že Pán Ježiš vydal svoj život za nich, a preto aj oni mohli a mali dať svoj život za neho a za svojich bratov a sestry. Aká veľká veľkodušnosť je cesta kresťanského svedectva. Svätý Augustín často zdôrazňuje túto dynamiku vďačnosti a nezištného opätovania daru. Toto sú napríklad slová, ktoré kázal na sviatok svätého Vavrinca:

«Svätý Vavrinec bol diakonom rímskej cirkvi. V nej podával svätú Kristovu krv; v nej vylial pre Kristovo meno svoju krv. Svätý apoštol Ján jasne vyslovil tajomstvo Pánovej večere, keď povedal: «Ako Kristus položil za nás svoj život, tak sme aj my povinní dávať život za bratov» (1 Jn 3, 16). Bratia, svätý Vavrinec to všetko pochopil. Pochopil a uviedol do praxe. A skutočne opätoval to, čo prijal z tohoto stola. Miloval Krista vo svojom živote, napodobnil ho vo svojej smrti» (Príh. 304, 14; PL 38, 1395-1397). Takto svätý Augustín vysvetľoval duchovný dynamizmus, ktorý viedol mučeníkov. Týmito slovami: mučeníci milujú Krista vo svojom živote a napodobňujú ho v jeho smrti.

Dnes si, drahí bratia a sestry, pripomeňme všetkých mučeníkov, ktorí sprevádzali život Cirkvi. Ako som už mnohokrát povedal, v našich časoch je ich viac ako v prvých storočiach. Dnes je v Cirkvi veľmi veľa mučeníkov, lebo kvôli vyznávaniu viery sú vyháňaní zo spoločnosti či posielaní do väzenia... Je ich veľké množstvo. Druhý vatikánsky koncil nám pripomína, že «mučeníctvo, ktorým sa učeník stáva podobným Majstrovi, dobrovoľne podstupuje smrť za spásu sveta a ako on vylieva svoju krv, Cirkev pokladá za význačný dar a najvyšší dôkaz lásky» (Konšt. Lumen gentium, 42). Mučeníci napodobňujúc Ježiša a s jeho milosťou premieňajú násilie tých, ktorí odmietajú ohlasovanie, na veľkú, na najvyššiu príležitosť lásky, ktorá siaha až po odpustenie svojim trýzniteľom. Toto je zaujímavé: mučeníci vždy odpúšťajú svojim trýzniteľom. Štefan, prvý mučeník umieral s modlitbou na perách: „Pane, odpusť im, nevedia čo robia“. Mučeníci sa modlia za svojich trýzniteľov.

A hoci len od niektorých sa žiada mučeníctvo, «predsa všetci majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú» (tamže, 42). A toto prenasledovanie je vecou starých čias? Nie, to nie. Je vecou súčasnosti. Dnes kresťania znášajú mnohé prenasledovania vo svete, je ich veľmi veľa. Teraz je viac mučeníkov než v počiatkoch. Mučeníci nám tak ukazujú, že každý kresťan je povolaný k svedectvu života, aj vtedy, keď nedôjde až k preliatiu krvi, a to darovaním sa Bohu a blížnym, podľa vzoru Ježiša.

Na záver by som chcel pripomenúť kresťanské svedectvo prítomné v každom kúte sveta. Mám na mysli napríklad Jemen, krajinu, ktorá je už mnoho rokov zranená strašnou, zabudnutou vojnou, ktorá spôsobila toľko obetí a stále spôsobuje utrpenie toľkým ľuďom, osobitne deťom. Práve v tejto krajine sa objavili žiarivé svedectvá viery, ako napríklad svedectvo sestier Misionárok Lásky, ktoré tam vydali svoj život. Aj dnes sú stále prítomné v Jemene, kde poskytujú pomoc chorým starým ľuďom a osobám s postihnutím. Niektoré z nich znášali mučeníctvo, no ďalšie pokračujú - riskujú svoj život, no idú vpred. Tieto sestry prijímajú každého bez ohľadu na náboženstvo, pretože láska a bratstvo nemajú hranice.

V júli 1998 boli sestra Aletta, sestra Zelia a sestra Michaela na ceste domov po svätej omši zabité fanatikom, za to, že boli kresťanky. Nedávno, krátko po začiatku stále prebiehajúceho konfliktu, v marci 2016, boli zabité sestra Anselma, sestra Margerita, sestra Reginetta a sestra Judita spolu s niekoľkými laikmi, ktorí im pomáhali v ich charitatívnej práci medzi tými najposlednejšími. Sú mučeníkmi našich čias. Medzi týmito zavraždenými laikmi boli okrem kresťanov aj moslimovia, ktorí pracovali so sestrami. Dojíma nás, keď vidíme, ako svedectvo krvi dokáže spojiť ľudí rôznych náboženstiev. Nikdy sa nesmie zabíjať v mene Boha, pretože skrze neho sme všetci bratia a sestry. Avšak spoločne môžeme darovať svoje životy za iných.

Modlime sa teda, aby sme neúnavne svedčili o evanjeliu aj v časoch súženia. Nech sú všetci svätí mučeníci a mučenice semienkom pokoja a zmierenia medzi národmi pre ľudskejší a bratskejší svet, kým očakávame plné zjavenie nebeského kráľovstva, keď Boh bude všetko vo všetkých (porov. 1 Kor 15, 28).


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: mníšstvo a moc orodovania. Gregor z Nareku.

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v katechéze o svedkoch apoštolskej horlivosti. Začali sme svätým Pavlom a minule sme hľadeli na mučeníkov, ktorí ohlasujú Ježiša svojím životom, až zaňho a za evanjelium dávajú svoj život. Dejinami viery však prechádza ešte jedno veľké svedectvo: svedectvo mníšok a mníchov, sestier a bratov, ktorí sa zriekajú seba, zriekajú sa sveta, aby napodobňovali Ježiša na ceste chudoby, čistoty, poslušnosti a prihovárali sa za všetkých. Ich životy hovoria samy za seba, ale my by sme sa mohli pýtať: ako môžu ľudia žijúci v kláštoroch pomôcť ohlasovaniu evanjelia? Neurobili by lepšie, keby svoju energiu vložili do misie? Keby vyšli z kláštora a hlásali evanjelium mimo neho?

V skutočnosti sú mnísi bijúcim srdcom ohlasovania: ich modlitba je kyslíkom pre všetky údy Kristovho tela, ich modlitba je neviditeľnou silou, ktorá podopiera misiu. Nie je náhoda, že patrónkou misií je mníška, svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša. Vypočujme si, ako objavila svoje povolanie:

«Pochopila som, že Cirkev má srdce, srdce spaľované láskou. Pochopila som, že iba láska poháňa členov Cirkvi k činnosti a že keď táto láska vyhasne, apoštoli už nebudú hlásať evanjelium, mučeníci už nebudú prelievať svoju krv. Pochopila som a spoznala, že láska v sebe zahŕňa všetky povolania [...]. Vtedy som s veľkou radosťou a extázou duše zvolala: Ježišu, moja láska, konečne som našla svoje povolanie. Mojím povolaním je láska. [...] V srdci Cirkvi, mojej matky, ja budem láskou» (Autobiografický rukopis "B", 8. septembra 1896). Kontemplatívni rehoľníci, mnísi a mníšky sú ľudia, ktorí sa modlia, pracujú, modlia sa v tichosti, a to za celú Cirkev. A toto je láska: je to láska, ktorá je vyjadrená modlitbou za Cirkev, prácou pre Cirkev, v kláštoroch.

Táto láska ku všetkým oživuje život mníchov a premieta sa do ich orodovania. V tejto súvislosti by som vám chcel ako príklad uviesť svätého Gregora z Nareku, učiteľa Cirkvi. Je to arménsky mních, ktorý žil okolo roku tisíc, ktorý nám zanechal knihu modlitieb, v ktorej je vyliata viera arménskeho národa, ktorý ako prvý prijal kresťanstvo; národa, ktorý v úzkom spojení s Kristovým krížom v priebehu dejín toľko trpel. Svätý Gregor strávil takmer celý svoj život v kláštore Narek. Tam sa naučil nazerať do hlbín ľudskej duše a spojením poézie a modlitby zaznamenal vrchol arménskej literatúry i spirituality. Najpozoruhodnejšia je na ňom univerzálna solidarita, ktorej je tlmočníkom.

Medzi mníchmi a mníškami existuje univerzálna solidarita: čokoľvek sa deje vo svete, nachádza to miesto v ich srdciach a modlia sa za to. Srdce mníchov a mníšok je srdce, ktoré zachytáva ako anténa. Zachytáva to, čo sa deje vo svete, a modlí sa a prihovára sa za to. A tak žijú v jednote s Pánom a so všetkými. Svätý Gregor z Nareku píše:

«Dobrovoľne som na seba vzal všetky viny, od prvého otca až po posledného z jeho potomkov» (Kniha nárekov, 72).

A tak ako Ježiš, mnísi berú na seba problémy sveta, ťažkosti, choroby a mnohé iné veci a modlia sa za iných. Toto sú veľkí evanjelizátori. Ako to, že kláštory žijú uzavreté a evanjelizujú? Pretože slovom, príkladom, príhovorom a každodennou prácou sú mnísi mostom príhovoru za všetkých ľudí a odprosovaním za hriechy. Plačú, ronia slzy za svoje vlastné hriechy – lebo všetci sme hriešnici - a plačú aj za hriechy sveta, modlia sa a prihovárajú sa s pozdvihnutými rukami i srdcom.

Zamyslime sa trochu nad touto - ak môžem použiť slovo – „zásobárňou, rezervou“, ktorú máme v Cirkvi: oni sú skutočnou silou, naozajstnou silou, ktorá nesie vpred Boží ľud a odtiaľto pochádza zvyk ľudí - Božieho ľudu -, že keď stretnú zasvätenú osobu, zasväteného človeka, povedia: „Modli sa za mňa“. Pretože viedia, že je tu modlitba príhovoru. Prospeje nám - nakoľko môžeme - navštíviť nejaký kláštor, pretože tam sa modlí a pracuje. Každý má svoju vlastnú regulu. Ruky tam majú vždy zamestnané prácou, modlitbou. Nech nám Pán dá nové kláštory, nech nám dá mníchov a mníšky, ktorí svojím príhovorom nesú Cirkev vpred. Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: svätý František Xaverský

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v našom katechetickom cykle s niekoľkými vzormi apoštolskej horlivosti... Pripomeňme, že hovoríme o evanjelizácii, o apoštolskej horlivosti, o šírení Ježišovho mena a v dejinách je mnoho žien a mužov, ktorí to robili príkladným spôsobom. Dnes si za príklad vyberáme svätého Františka Xaverského: niektorí ho považujú za najväčšieho misionára modernej doby. Ale nedá sa povedať, kto je najväčší, kto najmenší, pretože je toľko skrytých misionárov, ktorí aj dnes robia oveľa viac ako svätý František Xaverský.

František Xaverský je patrónom katolíckych misií podobne ako svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša. Je veľkým ten, kto sa vydáva na misiu. Veľa kňazov, laikov, rehoľných sestier chodí na misie, aj z Talianska a mnoho z vás. Napríklad, keď mi predložia životopis kňaza, ktorý je kandidát na biskupa, kde sa píše, že strávil desať rokov na misiách, je to veľká vec: opustil vlasť, aby hlásal evanjelium. Toto je apoštolská horlivosť, ktorú musíme tak veľmi pestovať. A pri pohľade na osobnosť týchto mužov a týchto žien, sa učíme.

Svätý František Xaverský sa narodil do vznešenej, ale chudobnej rodiny v Navarre na severe Španielska v roku 1506. Odišiel na štúdiá do Paríža - bol svetáckym, inteligentným mladým mužom. Tam sa stretol s Ignácom z Loyoly. Ten mu dával duchovné cvičenia a zmenil sa jeho život. Opustil celú svoju svetskú kariéru, aby stal sa misionárom. Stal sa jezuitom, zložil sľuby. Potom sa stal kňazom a išiel evanjelizovať, bol poslaný na východ. V tom čase cesty misionárov na východ spočívali v tom, že ich posielali do neznámych svetov. A on išiel, pretože bol plný apoštolskej horlivosti.

Bol teda prvým z veľkého zástupu misionárov, ktorí boli zapálení v modernej dobe, ochotní znášať nesmierne ťažkosti a nebezpečenstvá, aby sa dostali do cudzích krajín a stretli sa s národmi z úplne neznámych kultúr a jazykov, poháňaní len veľmi silnou túžbou dať poznať Ježiša Krista a jeho evanjelium.

Misionárom bol približne jedenásť rokov a za ten čas vykonal mimoriadne dielo. Cestovanie loďou bolo v tom čase veľmi náročné a nebezpečné. Mnohí zomreli počas plavby na následky stroskotania lode alebo chorôb. Dnes, žiaľ, zomierajú, pretože ich nechávame zomierať v Stredozemnom mori... Xaverský strávil na lodiach viac ako tri a pol roka, čo je tretina celého trvania jeho misie. To všetko preto, aby sa dostal do Indie, potom z Indie do Japonska.

Prišiel do Goa v Indii, hlavného mesta portugalského Orientu, kultúrneho a zároveň obchodného hlavného mesta. A Xaverský si tam zriadi svoju základňu, ale nezastaví sa tam. Vydal sa evanjelizovať chudobných rybárov na južnom pobreží Indie, učil deti katechizmus a modlitby, krstil a staral sa o chorých. Potom počas nočnej modlitby pri hrobe svätého apoštola Bartolomeja pocítil, že musí ísť za hranice Indie. Zanechal už začatú prácu - a krásnu... s organizáciou - v dobrých rukách a s odvahou sa vydal na plavbu k Molukám, k najvzdialenejším ostrovom indonézskeho súostrovia.

Pre týchto ľudí neexistovali hranice, išli ďalej... Takúto odvahu mali svätí misionári! Aj tí dnešní, hoci sa neplavia loďou tri mesiace, ale cestujú lietadlom 24 hodín, ale potom je to rovnaké. Musia sa tam vžiť a precestovať mnoho kilometrov, ísť do lesov... Xaverský v Molukách učil katechizmus vo veršoch tak, že ho preložil do miestneho jazyka a učil ho spievať, pretože spievaním sa ľahšie dá naučiť.

Aké mal pocity vieme pochopiť z jeho listov, kde píše: „Nebezpečenstvá a utrpenia, ak sú prijaté dobrovoľne a výlučne z lásky a služby k Bohu, nášmu Pánovi, sú pokladmi bohatými na veľkú duchovnú útechu. Tu by človek za niekoľko rokov mohol prísť o zrak od priveľkého množstva sĺz radosti!“ (20. januára 1548). Plakal od radosti, keď videl Pánovo dielo.

Jedného dňa v Indii stretol Japonca, ktorý mu rozprával o svojej vzdialenej krajine, kam sa ešte žiadny európsky misionár neodvážil ísť. František Xaverský mal apoštolský nepokoj, ísť ďalej, preto sa rozhodol, čo najskôr odísť a dostal sa tam po dobrodružnej ceste na čínskej džunke. Tri roky v Japonsku boli veľmi ťažké kvôli podnebiu, kvôli nevôli a neznalosti jazyka, ale aj tu zasiate semená prinesú neskôr veľké ovocie.

Veľký snívajúci František Xaverský si v Japonsku uvedomil, že najdôležitejšou krajinou pre misiu v Ázii bola práve Čína. S jej kultúrou, históriou a veľkosťou de facto vykonávala nadvládu nad touto časťou sveta. Aj dnes je Čína skutočne kultúrnym pólom, s veľkou a krásnou históriou. Preto sa vrátil do Goa a krátko nato sa opäť vydáva na cestu v nádeji, že sa dostane do Číny.

Jeho plán však zlyhal: zomrel pred bránami Číny, na ostrove, na malom ostrove Sancian oproti čínskemu pobrežiu, márne čakajúci na vylodenie sa na pevnine neďaleko Kantonu. Dňa 3. decembra 1552 zomiera úplne opustený, vedľa neho je len jeden Číňan, ktorý ho strážil.

Tak sa končí pozemská púť Františka Xaverského. Zostarol, koľko mal rokov? Bol už osemdesiatročný? To nie... Mal len štyridsaťšesť rokov, celý život sa horlivo venoval misii. Opustil civilizované Španielsko, celú svoju kultúru, a prišiel do najkultúrnejšej krajiny vtedajšieho sveta, do Číny a zomrel pred veľkou Čínou, sprevádzaný Číňanom. Je to symbolické!

Jeho veľmi intenzívna činnosť bola vždy spojená s modlitbou, so spojením s Bohom, mystickým a kontemplatívnym. Nikdy neopustil modlitbu, pretože vedel, že v nej nachádzal posilu. Kdekoľvek bol, mal veľkú starostlivosť o chorých, chudobných a deti. Nebol „aristokratickým“ misionárom: vždy išiel s tými najnúdznejšími, k deťom, ktoré najviac potrebovali vzdelanie, katechézu. K chudobným, ku chorým...

Išiel až na hranice starostlivosti, aby tam rástol do veľkosti. Láska ku Kristovi bola silou, ktorá ho hnala za najvzdialenejšie hranice, s neustálou námahou a nebezpečenstvom, prekonával neúspechy, sklamania a znechutenie, ba dávali mu útechu a radosť, že nasleduje Ježiša a slúži mu až do konca.

A práve svätý František Xaverský, ktorý vykonal túto veľkú vec, v takej chudobe a s takou odvahou, nech nám dá trochu z tejto horlivosti žiť evanjelium a ohlasovať ho. Je toľko mladých ľudí dnes, ktorí majú nepokoj a nevedia, čo s tým nepokojom robiť... hovorím im: pozrite sa na Františka Xaverského, pozrite sa na horizont sveta, pozrite sa na národy, ktoré sú núdzne, pozrite sa na toľkých ľudí, ktorí trpia, na množstvo ľudí, ktorí potrebujú Ježiša. A choďte, majte odvahu.

Aj dnes existujú odvážni mladí ľudia. Myslím na toľkých misionárov, napríklad v Papue-Novej Guinei, myslím na svojich priateľov, mladých ľudí, ktorí sú v diecéze Vanimo, a na všetkých, ktorí išli, na mladých ľudí, evanjelizujú v línii Františka Xaverského.

Nech nám všetkým Pán dá radosť z evanjelizácie, radosť z pokračovania tohto veľmi krásneho posolstva, ktoré nás všetkých robí šťastnými.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Svätý Andrej Kim Taegon

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V tejto sérii katechéz sa ocitáme v škole niektorých svätých, ktorí nás ako príkladní svedkovia učia o apoštolskej horlivosti. Nezabúdajme, že hovoríme o apoštolskej horlivosti, o tej, ktorú je potrebné mať na to, aby sme mohli ohlasovať evanjelium.

Vynikajúci vzor svätca s nadšením pre evanjelizáciu dnes nachádzame v krajine, ktorá je od nás veľmi vzdialená, a to v Kórejskej cirkvi. Pozrime sa na mučeníka a prvého kórejského kňaza svätého Andreja Kim Tae-gona. Evanjelizáciu v Kórei však uskutočňovali laici. Boli to pokrstení laici, ktorí odovzdávali vieru, neboli to kňazi, pretože ich nemali: tí prichádzajú až neskôr, takže prvú evanjelizáciu uskutočnili laici. Boli by sme aj my schopní niečoho podobného? Premýšľajme o tom: je to zaujímavá vec. A toto je jeden z prvých kňazov, svätý Andrej. Jeho život bol a zostáva výrečným svedectvom horlivosti v ohlasovaní evanjelia.

Približne pred 200 rokmi bolo kórejské územie dejiskom najtvrdšieho prenasledovania: kresťania boli prenasledovaní a vyhladzovaní. Veriť v Ježiša Krista vo vtedajšej Kórei znamenalo byť pripravený vydať svedectvo až na smrť. Príklad svätého Andreja Kima možno priblížiť najmä z dvoch konkrétnych aspektov jeho života.

Prvým je spôsob, akým sa musel stretávať s veriacimi. Vzhľadom na značne zastrašujúci kontext bol svätec nútený pristupovať ku kresťanom v nenápadnej podobe a vždy v prítomnosti iných ľudí, akoby sa medzi sebou už nejaký čas zhovárali. Aby teda svätý Andrej mohol identifikovať kresťanskú identitu svojho partnera, používal tieto prostriedky: najprv to bolo vopred dohodnuté poznávacie znamenie: stretneš sa s týmto kresťanom a on bude mať toto znamenie na odeve alebo na ruke; potom sa tajne opýtal otázku - ale šepotom: „Si Ježišov učeník?“. Keďže rozhovor sledovali aj iní ľudia, svätec musel hovoriť tichým hlasom a povedať len niekoľko slov, tých najpodstatnejších. Pre Andreja Kima bol teda výraz, ktorý vystihoval celú identitu kresťana, „Kristov učeník“: „Si Kristovým učeníkom?“, ale tichým hlasom, pretože to bolo nebezpečné. Bolo zakázané byť kresťanom.

V skutočnosti byť Pánovým učeníkom znamená nasledovať ho, ísť v jeho šľapajach. A kresťan je svojou povahou ten, kto hlása a svedčí o Ježišovi. Každé kresťanské spoločenstvo dostáva túto identitu od Ducha Svätého, a tak aj celá Cirkev, odo dňa Turíc (porov. Ad gentes, 2). A z tohto Ducha dostávame vášeň, nadšenie pre evanjelizáciu, túto veľkú apoštolskú horlivosť: je to dar Ducha.

A aj keď nie sú priaznivé okolité podmienky, ako tomu bolo napríklad v kórejskom kontexte Andreja Kima, jeho vášeň sa nemenila, naopak, nadobúdala ešte väčšiu silu. Svätý Andrej Kim a ďalší kórejskí veriaci ukázali, že svedectvo evanjelia vydané v čase prenasledovania môže priniesť veľa ovocia pre vieru.

Pozrime sa teraz na druhý konkrétny príklad. Keď bol svätý Andrej ešte seminaristom, musel nájsť spôsob, ako tajne prijať misionárov zo zahraničia. Nebola to ľahká úloha, pretože vtedajší režim prísne zakazoval vstup na územie všetkým cudzincom. Preto bolo predtým také ťažké nájsť kňaza, ktorý by prišiel do misií: misie robili laici. Pripomeňme si to, čo sa udialo svätému Andrejovi: raz kráčal v snehu bez jedla tak dlho, že vyčerpaný padol na zem a riskoval, že stratí vedomie a zamrzne tam. Vtedy zrazu počul hlas: „Vstaň, choď!“. Keď ten hlas počul, Andrej sa prebral a videl akoby tieň niekoho, kto ho potom viedol.

Táto skúsenosť veľkého kórejského svedka nám umožňuje uvedomiť si veľmi dôležitý aspekt apoštolskej horlivosti. A síce odvahu vstať, keď človek spadne. Padajú aj svätí? Áno! Dokonca od najstarších čias: spomeňme si na svätého Petra: dopustil sa veľkého hriechu, ale našiel silu v Božom milosrdenstve a opäť povstal. Aj u svätého Ondreja vidíme túto silu: padol fyzicky, ale mal silu ísť, ďalej a ďalej, aby prinášal posolstvo.

Nech je situácia akokoľvek ťažká, ba niekedy sa môže zdať, že pre evanjeliové posolstvo nezostáva žiadny priestor, nesmieme sa vzdať a nesmieme prestať robiť to, čo je v našom kresťanskom živote podstatné, a tým je evanjelizácia. Taká je cesta. A každý z nás si možno pomyslí: „Ale ja, ako môžem evanjelizovať?“ Avšak pozrite sa na týchto velikánov a každý z nás uvažujme ako by sme mohli svojím vlastným hoci malým spôsobom evanjelizovať rodinu, priateľov, hovoriť o Ježišovi, ale hovoriť o Ježišovi a evanjelizovať so srdcom plným radosti, plným sily. A tú nám dáva Duch Svätý.

Pripravme sa na prijatie Ducha Svätého počas blížiacich sa Turíc a prosme ho o túto milosť, milosť apoštolskej odvahy, milosť evanjelizovať, vždy niesť Ježišovo posolstvo.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Bl. Matteo Ricci

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V týchto katechézach pokračujeme rozprávaním o apoštolskej horlivosti, teda o tom, čo kresťan pociťuje, aby mohol uskutočňovať ohlasovanie Ježiša Krista. A dnes by som chcel predstaviť ďalší veľký príklad apoštolskej horlivosti: hovorili sme o svätom Františkovi Xaverskom, o svätom Pavlovi, o apoštolskej horlivosti veľkých horlivcov; dnes budeme hovoriť o jednom - talianskom -, ktorý však odišiel do Číny: Matteovi Riccim.

Rodák z Maceraty v regióne Marche, po štúdiu na jezuitských školách a po vstupe do Spoločnosti Ježišovej sám nadšený správami misionárov, ktoré počúval, podobne ako mnohí iní mladí muži, ktorí to cítili, požiadal o vyslanie do misií na Ďaleký východ. Po pokuse Františka Xaverského sa o vstup do Číny neúspešne pokúšalo ďalších dvadsaťpäť jezuitov. Ricci a jeden z jeho spolubratov sa však veľmi dobre pripravili, dôkladne študovali čínsky jazyk a zvyky a nakoniec sa im podarilo usadiť sa na juhu krajiny.

Trvalo to osemnásť rokov, v štyroch etapách prešli štyrmi rôznymi mestami, kým sa dostali do Pekingu, ktorý bol centrom. S vytrvalosťou a trpezlivosťou, oživovanou neochvejnou vierou, dokázal Matteo Ricci prekonať ťažkosti a nebezpečenstvá, nedôveru a odpor. Len si predstavte, že v tom čase išiel pešo alebo na koni, toľko vzdialeností... a on pokračoval ďalej. Aké však bolo tajomstvo Mattea Ricciho? Akou cestou ho hnala jeho horlivosť?

Vždy išiel cestou dialógu a priateľstva so všetkými ľuďmi, ktorých stretol, a to mu otvorilo mnohé dvere k ohlasovaniu kresťanskej viery. Jeho prvým dielom v čínštine bol práve traktát O priateľstve, ktorý mal veľký ohlas. Aby sa zaradil do čínskej kultúry a života, najprv sa obliekal ako budhistickí bonzovia, podľa zvyklostí krajiny, ale potom si uvedomil, že najlepšie bude, ak si osvojí životný štýl a oblečenie spisovateľov, obliekal sa tak ako sa obliekajú univerzitní profesori, spisovatelia.

Dôkladne študoval ich klasické texty, aby mohol prezentovať kresťanstvo v pozitívnom dialógu s ich konfuciánskou múdrosťou a zvyklosťami čínskej spoločnosti. A to sa nazýva postoj inkulturácie. Títo misionári dokázali „inkulturovať“ kresťanskú vieru v dialógu s gréckou kultúrou.

Jeho vynikajúce vedecké zázemie vzbudilo záujem a obdiv kultúrnych ľudí, počnúc jeho slávnou mapou sveta, mapou celého vtedy známeho sveta s jednotlivými kontinentmi, ktorá Číňanom po prvýkrát odhalila realitu mimo Číny, ktorá bola oveľa širšia, než si kedy mysleli. Ukázala im, že svet je ešte väčší ako Čína, a oni to pochopili - pretože boli inteligentní.

Matematické a astronomické poznatky Ricciho a jeho misionárskych nasledovníkov však prispeli aj k plodnému stretnutiu kultúry a vedy Západu a Východu, ktorý potom zažije jedno zo svojich najšťastnejších období v znamení dialógu a priateľstva. Práca Mattea Ricciho by skutočne nikdy nebola možná bez spolupráce s jeho veľkými čínskymi priateľmi, ako boli slávny „doktor Paolo“ (Xu Guangqi) a „doktor Leone“ (Li Zhizao).

Povesť Ricciho ako muža vedy však nesmie zastierať najhlbšiu motiváciu celého jeho úsilia - ohlasovanie evanjelia. Dôveryhodnosť získaná vďaka vedeckému dialógu ho oprávňovala predkladať pravdu kresťanskej viery a morálky, o ktorej do hĺbky pojednáva vo svojich hlavných čínskych dielach, ako napr. Pravý význam Pána nebies. Okrem jeho učenia to bolo svedectvo nábožného života, cnosti a modlitby, jeho láska, pokora a úplný nezáujem o pocty a bohatstvo, ktoré viedli mnohých jeho čínskych žiakov a priateľov k prijatiu katolíckej viery.

Videli totiž človeka takého inteligentného, múdreho, prefíkaného - v dobrom zmysle slova -, ktorý dokáže veci dotiahnuť do konca, a takého veriaceho, že si povedali: „Toto, čo hlása, je pravdivé, pretože je to v osobnosti, ktorá vydáva svedectvo: vlastným životom dosvedčuje to, čo hlása.“ Toto je dôslednosť evanjelizátorov.

A to sa dotýka nás všetkých kresťanov, ktorí sme evanjelizátormi. Môžem naspamäť povedať Vyznanie viery, môžem povedať všetky veci, ktorým veríme, ale ak váš život nie je s tým konzistentný, nemá to zmysel. To, čo ľudí priťahuje, je svedectvo dôslednosti: my kresťania žijeme tak, ako hovoríme, a nie predstierať, že žijeme ako kresťania, a žiť ako svetskí ľudia. Dávajte si na to pozor, pozrite sa na týchto veľkých misionárov - a to bol Talian. - Pozrite sa na týchto veľkých misionárov, uvidíte, že ich najväčšou silou je dôslednosť: boli dôslední.

V posledných dňoch svojho života tým, ktorí mu boli najbližšie a pýtali sa ho, ako sa cíti, „odpovedal, že v tej chvíli premýšľal, či je väčšia radosť a veselosť, ktorú vnútorne pociťoval pri myšlienke, že je blízko svojej cesty, aby išiel a zakúsil Boha, alebo smútok, ktorý by mu mohlo spôsobiť opustenie spoločníkov celej misie, ktorú tak veľmi miloval, a služby, ktorú by ešte mohol vykonať Bohu, nášmu Pánovi, v tejto misii“ (S. DE URSIS, Správa o M. Riccim, S.I. Rímsky historický archív). Je to rovnaký postoj ako u apoštola Pavla (porov. Flp 1, 22 - 24), ktorý chcel odísť, aby našiel Pána, ale „zostávam, aby som vám slúžil“.

Matteo Ricci zomrel v Pekingu v roku 1610 vo veku 57 rokov, muž, ktorý celý svoj život obetoval misii. Misionársky duch Mattea Ricciho je živým vzorom aj dnes. Jeho láska k čínskemu ľudu je trvalým vzorom; čo je však aktuálne, je jeho životná dôslednosť, svedectvo jeho života ako kresťana. Priniesol kresťanstvo do Číny; je veľký, pretože bol veľkým vedcom, je veľký, pretože bol odvážnym, je veľký, pretože napísal veľa kníh - ale predovšetkým je veľký, pretože bol dôsledný vo svojom povolaní, dôsledný v tejto túžbe nasledovať Ježiša Krista.

Bratia a sestry, dnes sa aj my, každý jeden z nás, spýtajme sami seba vo svojom vnútri: „Som dôsledný, alebo len tak tak?“ Ďakujem vám.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, patrónka misií

Drahí bratia a sestry, vitajte! Dobré ráno!

Sú tu pred nami relikvie svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, univerzálnej patrónky misií. Je dobré, že sa tak deje v čase, keď uvažujeme o nadšení pre evanjelizáciu, o apoštolskej horlivosti. Dnes teda nech nám pomôže svedectvo svätej Terezky. Narodila sa pred 150 rokmi a pri tomto výročí mám úmysel venovať jej apoštolský list.

Je patrónkou misií, ale nikdy nebola na misiách: ako si to možno vysvetliť? Bola karmelitánkou a jej život sa vyznačoval drobnosťou a slabosťou. Seba samú nazývala „malým zrnkom piesku“. Mala chatrné zdravie a zomrela vo veku iba 24 rokov. Ale aj keď jej telo bolo slabé, jej srdce bolo energické, misionárske. Vo svojom „denníku“ uvádza, že byť misionárkou bolo jej túžbou a že ňou chcela byť nielen na niekoľko rokov, ale do konca života, ba až do konca sveta.

Terézia bola „duchovnou sestrou“ niekoľkých misionárov. Z kláštora ich sprevádzala svojimi listami, modlitbami a neustále za nich prinášala obety. Bez toho, aby sa ukazovala, prihovárala sa za misie ako hnací motor, ktorý je ukrytý a dodáva vozidlu silu ísť vpred. Sestrami mníškami však bola často nepochopená, dostalo sa jej od nich „viac tŕňov ako ruží“, avšak všetko prijala s láskou, s trpezlivosťou a spolu s chorobou obetovala aj posudzovania a nepochopenia. A robila to s radosťou, pre potreby Cirkvi, aby, ako vravievala, „ruže boli rozsypané na všetkých“, najmä na tých najvzdialenejších.

Teraz sa však pýtam, všetci si môžeme položiť otázku: odkiaľ sa berie všetka táto horlivosť, táto misionárska sila a táto radosť z orodovania? Pomôžu nám to pochopiť dve príhody, ktoré sa stali pred vstupom Terézie do kláštora. Prvá sa týka dňa, ktorý zmenil jej život, Vianoc 1886, keď Boh urobil zázrak v jej srdci. Terézia mala mať čoskoro 14 rokov. Ako najmladšie dieťa bola doma všetkými rozmaznávaná, no nie k zlému. Keď sa však jej veľmi unavený otec vracal z polnočnej omše, nemal chuť zúčastniť sa na rozbaľovaní darčekov svojej dcéry a povedal: „Vďaka Bohu, že je to posledný rok!“ – lebo od 15 rokov sa to už viac nerobilo. Teréziu, ktorá bola veľmi citlivej povahy a ľahko sa rozplakala, to ranilo, odišla do svojej izby a rozplakala sa. Rýchlo však potlačila slzy, zišla dolu a plná radosti rozveselila svojho otca.

Čo sa stalo, že v tú noc, keď sa Ježiš z lásky stal slabým, ona sa stala silnou v duchu? -skutočný zázrak: v niekoľkých okamihoch sa vymanila z väzenia svojho sebectva a sebaľútosti; začala cítiť, že „do jej srdca vstúpila láska s potrebou zabudnúť na seba“ (porov. Rukopis A, 133 - 134). Od tej chvíle obrátila svoju horlivosť na druhých, aby našli Boha, a namiesto toho, aby hľadala útechu pre seba, dala si za úlohu „potešiť Ježiša, [pričiniť sa o to,] aby ho duše milovali“, pretože - ako poznamenala Terézia,– „Ježiš je chorý láskou a [...] chorobu z lásky nemožno vyliečiť inak ako láskou“ (List Márii Guérinovej, júl 1890).

Tu je teda cieľ jej každodenného života: „pričiniť sa o to, aby bol Ježiš milovaný“ (List Céline, 15. októbra 1889), prihovárať sa za to, aby ho druhí milovali. Napísala: „Chcela by som zachraňovať duše a kvôli nim zabudnúť na seba: chcela by som ich zachraňovať aj po svojej smrti“ (List otcovi Roullanovi, 19. marca 1897). Niekoľkokrát povedala: „Svoje nebo strávim tak, že budem konať dobro na zemi“. Toto je prvá epizóda, ktorá jej zmenila život v 14 rokoch.

Táto jej horlivosť bola zameraná predovšetkým na hriešnikov, na „vzdialených“. Odhaľuje to druhá epizóda. Terézia sa dozvedá o zločincovi odsúdenom na smrť za hrozné zločiny, volal sa Enriko Pranzini – ona píše jeho meno: je uznaný vinným z brutálnej vraždy troch ľudí, je určený na gilotínu, ale nechce prijať útechu viery. Terézia si ho berie k srdcu a robí všetko, čo je v jej silách: všemožne sa modlí za jeho obrátenie, aby on, ktorého s bratským súcitom nazýva „úbohý nešťastník Pranzini“, urobil aspoň malý náznak pokánia a vytvoril priestor Božiemu milosrdenstvu, v ktoré Terézia slepo verí.

Nastáva poprava. Na druhý deň sa Terézia dočíta v novinách, že Pranzini tesne pred tým, ako položí hlavu na popravisko, „sa zrazu, zachvátený náhlym vnuknutím, otočí, chytí kríž, ktorý mu kňaz podáva, a trikrát pobozká Ježišove sväté rany“. Svätica to komentuje: „Potom jeho duša odišla prijať milosrdný rozsudok Toho, ktorý vyhlásil, že v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú!“ (Rukopis A, 135).

Bratia a sestry, tu je moc orodovania poháňaného láskou, tu je hnací motor misie. Misionári, ktorých je Terézia patrónkou, totiž nie sú len tí, ktorí idú na dlhú cestu, učia sa nové jazyky, robia dobré skutky a sú dobrí v ohlasovaní; nie, misionárom je aj každý, kto žije tam, kde je, ako nástroj Božej lásky; je to každý, kto robí všetko preto, aby cez jeho svedectvo, modlitbu, príhovor, mohol prejsť Ježiš. Toto je apoštolská horlivosť, ktorá, majme vždy na pamäti, nikdy nepôsobí prozelyticky ani z donútenia, ale na základe príťažlivosti: viera sa rodí z príťažlivosti, človek sa nestáva kresťanom preto, že ho niekto núti, ale preto, že sa ho dotýka láska.

Cirkvi prv než toľké prostriedky, metódy a štruktúry, ktoré niekedy odvádzajú pozornosť od toho podstatného, treba srdcia ako je to Terezkino, srdcia, ktoré priťahujú k láske a približujú k Bohu. Prosme našu sväticu, ktorej relikvie máme tu pred nami – prosme ju o milosť prekonávať naše sebectvo a prosme o nadšenie prihovárať sa, aby táto príťažlivosť bola u ľudí veľká a aby Ježiša poznali a milovali.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Svätá Mária MacKillopová

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dnes musíme byť trochu trpezliví, v tomto teple - a ďakujem vám, že ste prišli, v tomto teple, v tomto slnečnom počasí: ďakujem vám veľmi pekne za vašu návštevu.

V tejto sérii katechéz hovoríme o apoštolskej horlivosti a stretávame sa s niekoľkými príkladnými osobnosťami mužov a žien všetkých čias a miest, ktorí obetovali svoj život pre evanjelium. Dnes sa vydáme do Oceánie, ďaleko, však? Na svetadiel, ktorý sa skladá z mnohých veľkých i malých ostrovov. Viera v Krista, ktorú do týchto končín prinieslo mnoho európskych emigrantov, sa tam čoskoro zakorenila a priniesla bohaté ovocie (porov. posynodálna apoštolská exhortácia Ecclesia in Oceania, 6). Medzi nimi bola aj výnimočná rehoľníčka, svätá Mária MacKillopová (1842 - 1909), zakladateľka Kongregácie sestier svätého Jozefa od Najsvätejšieho Srdca, ktorá zasvätila svoj život intelektuálnej a náboženskej formácii chudobných na austrálskom vidieku.

Mária MacKillopová sa narodila neďaleko Melbourne rodičom, ktorí do Austrálie emigrovali zo Škótska. Už ako mladé dievča cítila, že ju Boh povoláva slúžiť mu a svedčiť o ňom nielen slovami, ale predovšetkým životom premeneným Božou prítomnosťou (porov. Evangelii gaudium, 259). Podobne ako Mária Magdaléna, ktorá sa ako prvá stretla so zmŕtvychvstalým Ježišom a bola ním poslaná, aby priniesla zvesť učeníkom, aj Mária bola presvedčená, že aj ona je poslaná šíriť radostnú zvesť a priťahovať iných k stretnutiu so živým Bohom.

Rozumne čítajúc znamenia doby si uvedomila, že najlepším spôsobom, ako to urobiť, je výchova mladých ľudí, pretože vedela, že katolícka výchova je veľkou formou evanjelizácie. Ak teda môžeme povedať, že „každý svätec je misiou; je plánom Boha Otca, a má v konkrétnej historickej chvíli odrážať a stelesňovať niektorý aspekt evanjelia“ (apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 19), Mária MacKillopová ním bola najmä prostredníctvom zakladania škôl.

Podstatnou črtou jej horlivosti pre evanjelium bola starostlivosť o chudobných a ľudí na okraji spoločnosti. A to je veľmi dôležité: na kresťanskej (?) ceste k svätosti sú chudobní, ľudia na okraji spoločnosti protagonistami a človek nemôže napredovať vo svätosti, ak sa takým či onakým spôsobom nevenuje aj im. Ale oni sú prítomnosťou Pána, tí, ktorí potrebujú Pánovu pomoc. Raz som čítal vetu, ktorá ma zasiahla; znela takto: „Protagonistami dejín sú žobráci: oni sú tí, ktorí upozorňujú na túto veľkú nespravodlivosť, ktorou je veľká bieda vo svete.“ Peniaze sa míňajú na výrobu zbraní, nie na jedlo. A nezabúdajte: niet svätosti, ak sa tak či onak nestaráme o chudobných, o núdznych, o tých, ktorí sú tak trochu na okraji spoločnosti.

Táto starostlivosť o chudobných a o ľudí na okraji viedla Mária k tomu, aby išla tam, kam iní nechceli alebo nemohli ísť. Dňa 19. marca 1866, na sviatok svätého Jozefa, otvorila prvú školu na malom predmestí v Južnej Austrálii. Nasledovalo mnoho ďalších, ktoré spolu so svojimi sestrami založila vo vidieckych komunitách v Austrálii a na Novom Zélande. Apoštolská horlivosť je taká: rozmnožuje skutky, násobí ich.

Mária MacKillopová bola presvedčená, že cieľom výchovy je integrálny rozvoj človeka ako jednotlivca i ako člena komunity; a že si to vyžaduje múdrosť, trpezlivosť a lásku každého učiteľa. Vzdelávanie v skutočnosti nespočíva v tom, že študentom naplníme hlavu myšlienkami, nie, nejde iba o to, ale v čom teda spočíva? V tom, že ich sprevádzame a povzbudzujeme na ceste ľudského a duchovného rastu a ukazujeme im, ako priateľstvo so zmŕtvychvstalým Ježišom rozširuje srdce a robí život ľudskejším. Vzdelávanie je pomoc, aby správne uvažovali, dobre cítili (jazyk srdca) a dobre konali (jazyk rúk). Táto vízia je plne aktuálna aj dnes, keď pociťujeme potrebu „dohody o vzdelávaní“, ktorá by dokázala spojiť rodiny, školy a celú spoločnosť.

Horlivosť Márie MacKillopovej v šírení evanjelia medzi chudobnými ju viedla aj k viacerým ďalším charitatívnym dielam, počnúc „Domom prozreteľnosti“, ktorý otvorila v Adelaide, aby sa ujala starých ľudí a opustených detí. Mária mala veľkú vieru v Božiu Prozreteľnosť: vždy bola presvedčená, že v každej situácii sa Boh postará. To ju však neušetrilo starostí a ťažkostí, ktoré vyplývali z jej apoštolátu, a Mária na to mala dobrý dôvod: musela platiť účty, rokovať s miestnymi biskupmi a kňazmi, riadiť školy a starať sa o odbornú a duchovnú formáciu svojich sestier; a neskôr mala aj zdravotné problémy.

Napriek tomu všetkému zostala pokojná a trpezlivo niesla kríž, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou misie.

Pri jednej príležitosti, na sviatok Povýšenia sv. Kríža, Mária povedala jednej zo svojich spolu sestier: „Dcéra moja, dlhé roky som sa učila milovať kríž.“ Nevzdávala sa ani v časoch skúšok a temnoty, keď jej radosť tlmili odpor alebo odmietnutie. Pozrite sa na to: všetci svätí sa stretávali s odmietaním, dokonca aj vnútri v Cirkvi. Je to zaujímavé. A aj ona ho mala. Zostala presvedčená, že aj keď jej Pán dal „chlieb tiesne a vodu úzkosti“ (Iz 30, 20), Pán sám čoskoro odpovedal na jej volanie a obklopil ju svojou milosťou. To bolo tajomstvom jej apoštolskej horlivosti: nepretržitý vzťah s Pánom.

Bratia a sestry, nech misijný apoštolát svätej Márie MacKillopovej, jej tvorivá odpoveď na potreby Cirkvi tej doby, jej angažovanosť v integrálnej formácii mladých ľudí inšpirujú nás všetkých, ktorí sme dnes povolaní byť kvasom evanjelia v našich rýchlo sa meniacich spoločnostiach. Nech jej príklad a príhovor podporujú každodennú prácu rodičov, učiteľov, katechétov a všetkých vychovávateľov pre dobro mladých ľudí a pre ľudskejšiu budúcnosť, plnú nádeje.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Svätý Juan Diego

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Na našej ceste za znovuobjavením nadšenia pre ohlasovanie evanjelia, aby sme videli, ako sa apoštolská horlivosť, toto nadšenie pre ohlasovanie evanjelia vyvíjalo v dejinách Cirkvi - na tejto ceste sa dnes pozrieme do Ameriky. Tu má evanjelizácia stále živý zdroj: Guadalupe. Je to živý zdroj. Mexičania sú spokojní!

Samozrejme, evanjelium tam prišlo už pred týmito zjaveniami, ale žiaľ, sprevádzali ho aj svetské záujmy. Namiesto cesty inkulturácie sa príliš často išlo unáhlenou cestou presadzovania a vnucovania vopred vytvorených modelov - napríklad európskych -, čím sa znevažovali pôvodné národy.

Guadalupská Panna sa naproti tomu zjavuje oblečená v odeve domorodcov, hovorí ich jazykom, prijíma a miluje miestnu kultúru: Mária je Matka a pod jej plášťom nájde miesto každé dieťa. V nej sa Boh stal telom a prostredníctvom Márie sa naďalej vteľuje do života národov. Panna Mária totiž ohlasuje Boha v tom najvhodnejšom jazyku, a tým je materinský jazyk.

A aj nám Panna Mária hovorí v materinskom jazyku, v tom, ktorému dobre rozumieme. Áno, evanjelium sa odovzdáva v materinskom jazyku. A ja by som chcel poďakovať mnohým matkám a starým matkám, ktoré ho odovzdávajú svojim deťom a vnúčatám: viera sa odovzdáva životom, preto sú matky a staré matky prvými ohlasovateľkami. Zatlieskajme matkám a starým matkám!

A evanjelium sa odovzdáva, ako ukazuje Mária, v jednoduchosti: Panna Mária si vždy vyberá jednoduchých: na vrchu Tepeyac v Mexiku, ako aj v Lurdoch a vo Fatime. Hovorí ku každému z nich, slovami vhodným pre každého, zrozumiteľnými slovami, tak ako boli zrozumiteľné Ježišove slová.

Zastavme sa teda pri svedectve svätého Juana Diega, ktorý je poslom, je chlapcom, je domorodcom, ktorý prijal zjavenie Márie: posol Panny Márie Guadalupskej. Bol to pokorný človek, domorodec z ľudu: spočinul na ňom pohľad Boha, ktorý rád robí zázraky prostredníctvom maličkých. Juan Diego prišiel k viere už ako dospelý a ženatý. V decembri 1531 mal približne 55 rokov.

Počas cesty vidí na kopci Božiu Matku, ktorá ho nežne volá - a ako ho Panna Mária nazýva? „Môj malý milovaný syn Juanito“ (Nican Mopohua, 23). Potom ho posiela k biskupovi, aby ho požiadal, aby tam, kde sa zjavila, postavil chrám. Juan Diego, jednoduchý a ochotný, ide s veľkodušnosťou svojho čistého srdca, ale musí dlho čakať. Nakoniec sa biskupovi prihovorí, ale ten mu neuveril. Niekedy my biskupi...

Opäť sa stretáva s Pannou Máriou, ktorá ho utešuje a žiada ho, aby to skúsil znova. Indián sa vracia k biskupovi a s veľkou námahou mu vychádza v ústrety, ale biskup ho po vypočutí odmieta a posiela na neho mužov. Prichádza únava, skúška ohlasovania: napriek horlivosti prichádza niečo nečakané, niekedy aj zo strany samotnej Cirkvi. Na ohlasovanie totiž nestačí svedčiť o dobre, treba vedieť znášať aj zlo. Nezabúdajme na to: na ohlasovanie evanjelia nestačí svedčiť o dobre, ale treba vedieť znášať zlo.

Kresťan koná dobro, ale znáša zlo. Oboje ide ruka v ruke, taký je život. Aj dnes, na toľkých miestach, si inkulturácia evanjelia a evanjelizácia kultúr vyžaduje vytrvalosť a trpezlivosť, vyžaduje si nebáť sa konfliktov, nestrácať srdce. Mám na mysli krajinu, kde sú kresťania prenasledovaní, pretože sú kresťania a nemôžu dobre a v pokoji praktizovať svoje náboženstvo. Juan Diego, znechutený tým, že ho biskup odmietal, prosí Pannu Máriu, aby ho oslobodila a vymenovala niekoho váženejšieho a schopnejšieho, než je on, ale Ona ho nabáda, aby vytrval.

Pri ohlasovaní je vždy riziko istej kapitulácie: jedna vec sa nedarí a človek vycúva, znechutí sa a možno sa utieka k vlastným istotám, do malých skupín a k nejakým osobným pobožnostiam. Na druhej strane Panna Mária, hoci nás utešuje, núti nás ísť vpred, a tak nás necháva rásť, ako dobrá matka, ktorá sleduje kroky svojho syna, vypúšťa ho do výziev sveta.

Juan Diego sa takto povzbudený vracia k biskupovi, ktorý ho žiada o znamenie. Panna Mária mu ho sľubuje a utešuje ho týmito slovami: „Nech nie je zarmútená tvoja tvár, tvoje srdce nech sa netrápi: [...] Či tu nie som ja, ktorá som tvoja matka?“ (ibid., 118-119). Je to krásne, ako Panna Mária mnohokrát, keď sme v opustenosti, v smútku, v ťažkostiach, hovorí aj nám, v našom srdci: „Či tu nie som ja, ktorý som tvojou matkou?“ Vždy je nám nablízku, aby nás potešila a dala nám silu ísť ďalej.

Potom ho požiada, aby išiel na neúrodný vrchol kopca natrhať kvety. Je zima, ale Juan Diego nájde niekoľko krásnych kvetov, vloží ich do svojho plášťa a ponúkne ich Matke Božej, ktorá ho vyzve, aby ich odniesol biskupovi ako dôkaz. Diego ide, trpezlivo čaká, kým naňho príde rad, a napokon v prítomnosti biskupa rozopne svoju tilmu - ktorou sa domorodci prikrývali -, rozopne tilmu a ukáže kvety a hľa: na látke plášťa sa objaví obraz Panny Márie, výnimočnej a živej, ktorú poznáme. V jej očiach sú dodnes vyobrazení prítomní.

A hľa, prichádza Božie prekvapenie: vtedy, keď sme ochotní a poslušní, dokáže vykonať niečo nečakané, v čase a spôsobom, čo nemôžeme predvídať. A tak je svätyňa, o ktorú žiadala Panna Mária, postavená a v súčasnosti ju môžeme navštíviť.

Juan Diego zanecháva všetko a s povolením biskupa zasväcuje svoj život svätyni. Prijíma pútnikov a evanjelizuje ich. Tak to býva v mariánskych svätyniach, v cieľoch pútí a na miestach ohlasovania, kde sa každý cíti ako doma - pretože je to dom Matky - a prežíva túžbu po domove, teda túžbu po mieste, kde je Matka, túžbu po nebi.

Tam, kde je viera prijímaná jednoduchým spôsobom, tam, kde je viera prijímaná skutočným, ľudovým spôsobom, vtedy Panna Mária, ako povedala Juanovi Diegovi, počúva naše volanie a uzdravuje naše bolesti (porov. tamže, 32).

Naučme sa toto: keď máme v živote ťažkosti, choďme k Matke; a keď je život šťastný, choďme k Matke, aby sme sa podelili aj o to. Potrebujeme chodiť do týchto oáz útechy a milosrdenstva, kde sa viera vyjadruje materinským jazykom; kde odkladáme námahy života do náručia Panny Márie a vraciame sa do života s pokojom v srdci, možno s pokojom detí.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Kateri Tekakwitha

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V pokračovaní našej katechézy na tému apoštolskej horlivosti a nadšenia pre ohlasovanie evanjelia sa dnes pozrieme na svätú Kateri Tekakwithu, prvú kanonizovanú rodáčku zo Severnej Ameriky. Narodila sa okolo roku 1656 v dedine na severe štátu New York a bola dcérou nepokrsteného náčelníka Mohawkov a kresťanskej matky z kmeňa Algonkinov, ktorá Kateri naučila modliť sa a spievať Bohu hymny. Mnohí z nás boli tiež prvýkrát predstavení Pánovi v rodine, najmä našimi mamami a starými mamami. Takto sa skutočne začína evanjelizácia a nezabúdajme na to, že vieru vždy odovzdávajú matky a staré matky v nárečí. Viera sa odovzdáva v nárečí a my sme ju takto prijali od našich mám a starých mám. Evanjelizácia sa často začína takýmto spôsobom: jednoduchými, malými gestami, keď rodičia pomáhajú svojim deťom naučiť sa hovoriť s Bohom v modlitbe a rozprávajú im o jeho veľkej a milosrdnej láske. Takto boli položené základy viery pre Kateri a často aj pre nás. Dostala ju od svojej matky v nárečí, v nárečí viery.

Keď mala Kateri štyri roky, jej ľud postihla ťažká epidémia kiahní. Obaja jej rodičia a mladší brat zomreli a samotnej Kateri zostali jazvy na tvári a problémy so zrakom. Odvtedy musela Kateri zápasiť s mnohými ťažkosťami: určite fyzickými v dôsledku kiahní, ale aj s nepochopením, prenasledovaním a dokonca vyhrážkami smrťou, ktorým čelila po svojom krste na Veľkonočnú nedeľu 1676. To všetko v Kateri vzbudilo veľkú lásku ku krížu, vrcholnému znaku Kristovej lásky, ktorý sa za nás obetoval až do konca. Svedectvo evanjelia nie je len o tom, čo je príjemné. Treba tiež vedieť znášať svoje každodenné kríže s trpezlivosťou, dôverou a nádejou. Majme trpezlivosť tvárou v tvár ťažkostiam a krížom, pretože trpezlivosť je veľkou kresťanskou cnosťou. Kto nemá trpezlivosť, nie je dobrý kresťan. Potrebujeme trpezlivosť znášať ťažkosti a tiež znášať druhých, ktorí sú niekedy otravní alebo vám robia problémy... Život Kateri Tekakwithy nám ukazuje, že každá výzva sa dá prekonať, ak otvoríme svoje srdce Ježišovi, ktorý nám udeľuje potrebnú milosť. Trpezlivosť a srdce otvorené Ježišovi, to je recept na dobrý život.

Po krste sa Kateri musela uchýliť medzi Mohawkov do jezuitskej misie neďaleko mesta Montreal. Tam sa každé ráno zúčastňovala na svätej omši, trávila čas v adorácii pred Najsvätejšou sviatosťou, modlila sa ruženec a žila kajúcnym životom. Tieto jej duchovné praktiky zapôsobili na všetkých v misii a rozpoznali v Kateri svätosť, ktorá bola príťažlivá, pretože pramenila z jej hlbokej lásky k Bohu. Je totiž príznačné, že svätosť priťahuje. Boh nás volá svojou príťažlivosťou, volá nás túžbou byť nám nablízku a ona pociťovala túto milosť Božej príťažlivosti. Zároveň učila deti z misie modliť sa a neustálym plnením svojich úloh, vrátane starostlivosti o chorých a starých, dávala príklad pokornej a láskyplnej služby Bohu a blížnemu. Viera sa vždy prejavuje v službe. Viera neznamená líčiť svoju dušu mejkapom, ale slúžiť.

Hoci Kateri povzbudzovali, aby sa vydala, ona namiesto toho chcela svoj život úplne zasvätiť Kristovi. Keďže nemohla vstúpiť do zasväteného života, 25. marca 1679 zložila sľub večného panenstva. Toto jej rozhodnutie odhaľuje ďalší aspekt apoštolskej horlivosti, ktorú mala: úplnú oddanosť Pánovi. Samozrejme, nie každý je povolaný zložiť rovnaký sľub ako Kateri; všetci kresťania sú však povolaní každý deň sa s nerozdeleným srdcom zasvätiť povolaniu a poslaniu, ktoré im zveril Boh, a slúžiť jemu a blížnemu v duchu lásky.

Drahí bratia a sestry, život Kateri je ďalším svedectvom toho, že apoštolská horlivosť predpokladá jednak spojenie s Ježišom, živené modlitbou a sviatosťami, ako aj túžbu šíriť krásu kresťanského posolstva prostredníctvom vernosti svojmu konkrétnemu povolaniu. Katerine posledné slová sú krásne, pred smrťou povedala: „Ježišu, milujem ťa“.

Čerpajme silu od Pána, ako to robila svätá Kateri Tekakwitha, a učme sa aj my konať obyčajné skutky neobyčajným spôsobom, a tak každý deň rásť vo viere, láske a horlivom svedectve o Kristovi.

Nezabúdajme, že každý z nás je povolaný k svätosti, ku každodennej svätosti, k svätosti bežného kresťanského života. Každý z nás má toto povolanie, a preto pokračujme na tejto ceste. Pán nás neopustí.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Blahoslavený José Gregorio Hernández Cisneros

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V našich katechézach sa naďalej stretávame s nadšenými svedkami ohlasovania evanjelia. Spomeňme si, že ide o sériu katechéz o apoštolskej horlivosti, o vôli a tiež vnútornom zápale niesť evanjelium ďalej. Dnes sa vydáme do Latinskej Ameriky, konkrétne do Venezuely, aby sme spoznali osobnosť laika, blahoslaveného Josého Gregoria Hernándeza Cisnerosa.

Narodil sa v roku 1864 a viere sa naučil predovšetkým od svojej matky, ako sám povedal: „Matka ma od kolísky učila cnostiam, dávala mi rásť v poznaní Boha a ako sprievodcu mi dala lásku“. Všimnime si: práve matky odovzdávajú vieru. Viera sa odovzdáva v nárečí, teda v jazyku matiek, ktorým matky vedia hovoriť so svojimi deťmi. A vám, matky hovorím: buďte opatrné pri odovzdávaní viery v tomto materinskom nárečí.

Skutočne láska bola tou hviezdou, ktorá pomáhala nasmerovať život blahoslaveného Josého Gregoria. Bol to dobrý a milý človek, s veselou povahou, bol obdarený výraznou inteligenciou; stal sa lekárom, univerzitným profesorom a vedcom. Predovšetkým však bol lekárom blízko najslabším, a to natoľko, že ho v jeho vlasti nazývali „lekárom chudobných“. Vždy sa staral o chudobných.

Pred bohatstvom peňazí dával prednosť bohatstvu evanjelia a svoj život venoval pomoci núdznym. V chudobných, chorých, migrantoch a trpiacich videl José Gregorio Ježiša. A úspech, o ktorý sa vo svete nikdy neusiloval, získal a naďalej získava od ľudí, ktorí ho nazývajú „svätcom ľudu“, „apoštolom lásky“, „misionárom nádeje“. Sú to krásne pomenovania.

José Gregorio bol skromný, láskavý a ochotný človek. Poháňal ho vnútorný oheň, túžba žiť v službe Bohu a blížnemu. Hnaný týmto zápalom sa niekoľkokrát pokúšal stať rehoľníkom a kňazom, ale rôzne zdravotné problémy mu v tom zabránili. Jeho telesná slabosť ho však neviedla k tomu, aby sa uzavrel do seba, ale aby sa stal ešte citlivejším lekárom na potreby druhých; priľnul k Prozreteľnosti a ukovaný v duši išiel viac k tomu podstatnému.

Toto je apoštolská horlivosť: nesleduje vlastné túžby, ale disponibilitu voči Božím zámerom. A tak blahoslavený pochopil, že starostlivosťou o chorých bude uskutočňovať Božiu vôľu, pomáhať trpiacim, dávať nádej chudobným, svedčiť o viere nie slovami, ale príkladom. Takto dospel - touto vnútornou cestou - k prijatiu medicíny ako kňazstva: „kňazstva ľudskej bolesti“ (M. YABER, José Gregorio Hernández: Médico de los Pobres, Apóstol de la Justicia Social, Misionero de las Esperanzas, 2004, 107). Aké dôležité je netrpieť veci pasívne, ale, ako hovorí Písmo, všetko robiť v dobrom duchu, slúžiť Pánovi (porov. Kol 3, 23)

Položme si však otázku: odkiaľ vzal José Gregorio toľko nadšenia, toľko horlivosti? Čerpal z istoty a sily. Tou istotou bola Božia milosť. Napísal, že „ak sú na svete dobrí a zlí, zlí sú tam preto, lebo sa sami stali zlými: ale dobrí sú takí len s Božou pomocou“ (27. mája 1914). A on sám najprv pocítil, že potrebuje milosť, žobral na ulici a veľmi potreboval lásku. A tu bola sila, z ktorej čerpal: blízkosť s Bohom. Bol mužom modlitby – bola to Božia milosť a dôvernosť s Pánom - bol mužom modlitby, ktorý chodieval na sv. omšu.

A v kontakte s Ježišom, ktorý sa obetuje na oltári za všetkých, sa José Gregorio cítil povolaný obetovať svoj život za pokoj. Práve prebiehala prvá svetová vojna. Dňa 29. júna 1919 ho navštívil priateľ a našiel ho veľmi šťastného. José Gregorio sa dopočul, že bola podpísaná zmluva o ukončení vojny. Jeho ponuka bola prijatá a on akoby tušil, že jeho úloha na zemi sa skončila. V to ráno bol ako zvyčajne na omši a teraz ide po ulici, aby priniesol lieky chorému. Keď však prechádzal cez cestu, zrazilo ho auto; prevezený do nemocnice zomrel pri vyslovovaní mena Panny Márie. Jeho pozemská cesta sa tak končí na ceste pri vykonávaní diela milosrdenstva a v nemocnici, kde ako lekár vykonal majstrovské dielo.

Bratia, sestry, v prítomnosti tohto svedectva sa pýtajme sami seba: Ja, pred Bohom prítomným v chudobných v mojej blízkosti, pred tými, ktorí vo svete najviac trpia, ako reagujem? Ako ma oslovuje príklad Josého Gregoria? On nás podnecuje k angažovanosti pred veľkými súčasnými sociálnymi, ekonomickými a politickými otázkami. Toľko sa o tom hovorí, toľko sa kritizuje a hovorí, že všetko je zlé. Ale kresťan nie je povolaný k tomu, ale k tomu, aby sa tým zaoberal, aby si zašpinil ruky: predovšetkým, ako nám povedal svätý Pavol, aby sme sa modlili (porov. 1 Tim 2, 1 - 4), a potom aby sme sa nevenovali klebeteniu - klebetenie je mor -, ale aby sme podporovali dobro a budovali pokoj a spravodlivosť v pravde.

Aj to je apoštolská horlivosť, aj to je ohlasovanie evanjelia a aj to je kresťanská blaženosť: „Blahoslavení tvorcovia pokoja“ (Mt 5, 9). Nasledujme kroky blahoslaveného Gregora: laika, lekára, muža každodennej práce, ktorého apoštolská horlivosť viedla k tomu, aby celý život žil rozdávaním lásky.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Sv. Daniel Comboni

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V rámci katechéz o evanjelizačnom nadšení, čiže o apoštolskej horlivosti, sa dnes zastavíme pri svedectve svätého Daniela Comboniho. Bol to apoštol plný horlivosti pre Afriku. O týchto národoch napísal: „zmocnili sa môjho srdca, ktoré žije len pre nich“ (Spisy, 941), „zomriem s Afrikou na perách“ (Spisy, 1441). Aké je to krásne!

A k nim sa obracal takto: „Najšťastnejší z mojich dní bude, keď budem môcť za vás položiť svoj život.“ (Spisy, 3159) Je to vyjadrenie človeka milujúceho Boha a milujúceho bratov a sestry, ktorým slúžil na misii a ktorým vždy neúnavne pripomínal, že „Ježiš Kristus trpel a zomrel aj za nich“ (Spisy, 2499; 4801)

Potvrdzoval to v kontexte charakterizovanom hrôzou otroctva, ktorého bol svedkom. Otroctvo robí z človeka vec, jeho hodnota sa redukuje na to, aby bol pre niekoho alebo pre niečo užitočný. Ježiš je Boh, ktorý sa stal človekom, vyzdvihol dôstojnosť každej ľudskej bytosti a odhalil falošnosť každého otroctva. Comboni si vo svetle Krista uvedomil zlo otroctva; pochopil tiež, že sociálne otroctvo má korene v hlbšom otroctve, v otroctve srdca, hriechu, z ktorého nás Pán oslobodzuje. Ako kresťania sme preto povolaní bojovať proti všetkým formám otroctva. Žiaľ, otroctvo, podobne ako kolonializmus, nie je minulosťou. V Afrike, ktorú Comboni tak miloval, dnes zmietanej mnohými konfliktami, „sa po politickom konflikte rozpútal rovnako zotročujúci ‚ekonomický kolonializmus' (...). Je to dráma, pred ktorou hospodársky vyspelejší svet často zatvára oči, uši a ústa“. Preto opätovne vyzývam: „Prestaňte Afriku dusiť: nie je to baňa, ktorú treba vykorisťovať, ani zem, ktorú treba drancovať.“ (Stretnutie s vládnymi predstaviteľmi, Kinshasa, 31. januára 2023)

Vráťme sa k príbehu svätého Daniela. Po počiatočnom období v Afrike musel zo zdravotných dôvodov misiu opustiť. Veľa misionárov zomrelo po nákaze chorobami, a to v dôsledku nedostatočného poznania miestnych skutočností. Kým však iní z Afriky odchádzali, Comboni zostal. Po určitom čase rozlišovania pocítil, že Pán ho inšpiroval novým spôsobom evanjelizácie, ktorý zhrnul do týchto slov: „Zachrániť Afriku Afrikou.“ (Spisy, 2741). Bola to silná intuícia, ktorá nemá v sebe nič z kolonializmu, bola to silná intuícia, ktorá pomohla obnoviť misionárske nasadenie: evanjelizovaní ľudia neboli len „predmetom“ evanjelizácie, ale boli „subjektami“ misie.

Svätý Daniel Comboni si želal, aby sa všetci kresťania stali protagonistami evanjelizačnej činnosti. V tomto duchu premýšľal a konal integrálnym spôsobom, zapájal miestny klérus a podporoval laickú službu katechétov. Katechéti sú pokladom Cirkvi, katechéti sú tí, ktorí evanjelizáciu rozvíjajú. Takto koncipoval aj ľudský rozvoj, staral sa o umenie, povolania, podporoval úlohu rodiny a žien pri premene kultúry a spoločnosti. Aké dôležité je aj dnes presadzovať vieru a ľudský rozvoj zvnútra misijných kontextov namiesto transplantácie vonkajších modelov alebo obmedzovania sa na sterilný asistencializmus!

Nie vonkajšie modely, ani asistencializmus. Prijať kultúru národov ako cestu na uskutočňovanie evanjelizácie.

Comboniho veľké misionárske nadšenie však nebolo primárne výsledkom ľudského úsilia: nepoháňala ho iba odvaha, ani ho nemotivovali len dôležité hodnoty ako sloboda, spravodlivosť a pokoj. Jeho horlivosť sa rodila z radosti z evanjelia, čerpala z Kristovej lásky a viedla k láske ku Kristovi! Svätý Daniel napísal: „Misia taká náročná a namáhavá, ako je naša, nemôže žiť z patiny, z pokrytecky pokrivených subjektov plných sebectva a egocentrizmu, ktorí sa nestarajú tak, ako by sa mali starať o zdravie a obrátenie duší.“ Toto je dráma klerikalizmu, ktorá vedie kresťanov, dokonca aj laikov, ku klerikalizácii a mení ich – ako sa tu píše – na pokrivené osoby plné sebectva. Toto je mor klerikalizmu.

A Comboni dodal: „Musíme ich zapáliť láskou, ktorá má svoj zdroj v Bohu a v Kristovej láske; a keď človek skutočne miluje Krista, potom sú nedostatky, utrpenia a mučeníctvo sladkosťou.“ (Spisy, 6656) Jeho túžbou bolo vidieť horlivých, radostných a oddaných misionárov – ako napísal – „svätých a schopných. [...] Po prvé: svätých, to znamená bez hriechu a pokorných. Ale to nestačí: je potrebná láska, ktorá robí ľudí schopnými“ (Spisy, 6655). Zdrojom misionárskej schopnosti je teda pre Comboniho láska, najmä horlivosť prijať utrpenie iných za svoje.

Jeho evanjelizačné nadšenie ho navyše nikdy neviedlo k tomu, aby pôsobil ako sólista, ale vždy v spoločenstve, v Cirkvi. Napísal: „Mám len jeden život, ktorý môžem zasvätiť zdraviu týchto duší, chcel by som ich mať tisíc, ktoré by som mohol spotrebovať na tento účel.“ (Spisy, 2271)

Bratia a sestry, svätý Daniel svedčí o láske Dobrého Pastiera, ktorý ide hľadať stratených a obetuje svoj život za stádo. Jeho horlivosť bola energická a prorocká, keď sa staval proti ľahostajnosti a vylúčeniu. Vo svojich listoch srdečne spomínal na svoju milovanú Cirkev, ktorá príliš dlho zabúdala na Afriku. Comboniho snom je Cirkev, ktorá sa spája s ľuďmi ukrižovanými v dejinách, aby spolu s nimi prežívala vzkriesenie. Teraz vám dám jeden návrh. Pomyslite na ukrižovaných v súčasnosti: na mužov, ženy, deti, seniorov, ktorí sú ukrižovaní príbehmi nespravodlivosti a nadvlády. Myslime na nich a modlime sa.

Jeho svedectvo akoby opakovalo nám všetkým, mužom a ženám Cirkvi: „Nezabúdajte na chudobných, milujte ich, pretože v nich je prítomný ukrižovaný Ježiš, ktorý čaká na vzkriesenie.“

Nezabúdajte na chudobných: predtým, ako som sem prišiel, som sa stretol s brazílskymi zákonodarcami, ktorí pracujú pre chudobných, ktorí sa snažia podporovať chudobných prostredníctvom pomoci a sociálnej spravodlivosti. A nezabúdajú na chudobných: pracujú pre chudobných. Vám hovorím: nezabúdajte na chudobných, pretože oni budú tí, ktorí vám otvoria dvere do neba.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Svätá Jozefína Bakhita

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V rámci katechézy o apoštolskej horlivosti sa dnes dáme inšpirovať svedectvom svätej Jozefíny Bakhity, sudánskej svätice. Žiaľ, Sudán je už niekoľko mesiacov zmietaný hrozným ozbrojeným konfliktom, o ktorom sa dnes málo hovorí. Modlime sa za sudánsky ľud, aby mohol žiť v mieri! Povesť svätej Bakhity však prekročila všetky hranice a dostala sa ku všetkým, ktorým je upieraná identita a dôstojnosť.

Narodila sa v Darfúre – v sužovanom Darfúre! – v roku 1869, keď mala sedem rokov, uniesli ju a urobili z nej otrokyňu. Jej únoscovia ju volali Bakhita, čo znamená „šťastná“. Celkovo mala postupne osem pánov, ktorí ju predávali ďalším. Fyzické a morálne utrpenie, ktoré pretrpela ako malé dievča, v nej nezanechalo žiadnu identitu. Znášala zlobu a násilie: na tele mala viac ako sto jaziev. Sama však dosvedčila: „Ako otrokyňa som nikdy nebola zúfalá, pretože som cítila tajomnú silu, ktorá ma podporovala.“

Pri tomto všetkom sa pýtam: aké je tajomstvo svätej Bakhity? Vieme, že zranený človek často zranenia opätuje. Utláčaný človek sa ľahko stane utláčateľom. Naopak, povolaním utláčaných je oslobodiť seba a svojich utláčateľov tým, že sa stanú obnoviteľmi ľudskosti. Len v slabosti utláčaných sa môže prejaviť sila Božej lásky, ktorá oslobodzuje oboch. Svätá Bakhita túto pravdu vyjadruje veľmi dobre. Jedného dňa jej opatrovateľ daroval malý krížik a ona, ktorá nikdy nič nevlastnila, si ho uchovávala ako vzácny poklad. Pri pohľade naň prežívala vnútorné oslobodenie, pretože sa cítila pochopená a milovaná, a preto bola schopná chápať a milovať: to bol začiatok. Cítila sa pochopená, milovaná a schopná pochopiť a milovať iných. V skutočnosti povedala: „Božia láska ma vždy sprevádzala tajomným spôsobom...

Pán ma tak veľmi miloval: treba milovať všetkých... Treba s nimi súcitiť!“ Takáto bola duša Bakhity. Skutočne súcitiť znamená trpieť s obeťami toľkej neľudskosti vo svete, ale aj súcitiť s tými, ktorí sa dopúšťajú chýb a nespravodlivosti, neospravedlňovať, ale poľudšťovať: Toto je pohladenie, ktoré nás učí, aby sme sa stali ľuďmi. Keď sa dostaneme do logiky boja, rozdelenia medzi nami, zlých pocitov, keď sme jeden proti druhému, tak strácame ľudskosť. Potrebujeme viac ľudskosti. A to je práca, ktorú nás učí svätá Bakhita: poľudštiť sa, poľudštiť seba a poľudštiť druhých.

Svätá Bakhita sa stala kresťankou, premenili ju Kristove slová, nad ktorými denne rozjímala: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23, 34). Preto hovorievala: „Keby Judáš požiadal Ježiša o odpustenie, aj on by našiel milosrdenstvo.“ Môžeme povedať, že život svätej Bakhity sa stal bytostným podobenstvom o odpustení. Je pekné povedať o človeku: „Bol schopný, bola schopná odpustiť.“ Vždy. Vždy. A dokázala to naozaj vždy: jej život je existenciálnym podobenstvom o odpustení. Odpustiť, pretože vtedy nám bude odpustené. Nezabúdajte na to: odpustenie je Božím pohladením pre nás všetkých.

Odpustenie ju urobilo slobodnou. Odpustenie, ktoré najprv dostala prostredníctvom milosrdnej Božej lásky, z nej urobilo slobodnú, radostnú ženu, schopnú milovať.

Bakhita mohla prežívať službu nie ako otroctvo, ale ako prejav slobodného darovania seba samej. To je veľmi dôležité: keď sa stala slúžkou dobrovoľne. Bola predaná za otrokyňu, slobodne sa však potom rozhodla stať sa služobníčkou a niesť na svojich pleciach bremená iných.

Svätá Jozefína Bakhita nám svojím príkladom ukazuje cestu, ako sa napokon oslobodiť od otroctva a strachu. Pomáha nám demaskovať naše pokrytectvo a sebeckosť, prekonať zášť a konflikty. Vždy nás povzbudzuje.

Drahí bratia a sestry, odpustenie nám nič neberie, ale pridáva človeku dôstojnosť, odvracia náš pohľad od seba samých na iných, aby sme ich videli rovnako krehkých ako sme my, ale vždy sú to bratia a sestry v Pánovi.

Bratia a sestry, odpustenie je zdrojom horlivosti, ktorá sa stáva milosrdenstvom a pozýva k pokornej a radostnej svätosti, akú mala svätá Bakhita. Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Svätý Charles de Foucauld

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v našich stretnutiach s niektorými kresťanskými svedkami bohatými na horlivosť v ohlasovaní evanjelia. Apoštolská horlivosť, horlivosť v ohlasovaní: a my nasledujeme niektorých kresťanov, ktorí boli príkladom apoštolskej horlivosti. Dnes by som vám rád porozprával o mužovi, pre ktorého sa Ježiš a najchudobnejší bratia a sestry stali vášňou jeho života. Mám na mysli svätého Charlesa de Foucaulda, ktorý „na základe svojej skúsenosti s Bohom, zavŕšil cestu premeny až do tej miery, ža sa cítil bratom všetkých“ (Encyklika Fratelli tutti, 286).

Aké bolo „tajomstvo“ Charlesa de Foucaulda a jeho života? Potom ako prežil mladosť ďaleko od Boha, bez viery v čokoľvek okrem nezriadeného hľadania pôžitkov, zveril sa s tým neveriacemu priateľovi, ktorému potom, ako sa obrátil a prijal v spovedi milosť Božieho odpustenia, odhaľuje zmysel svojho života. Píše: „Stratil som srdce pre Ježiša Nazaretského“ [1]. Brat Charles nám tak pripomína, že prvým krokom pri evanjelizácii je mať Ježiša vo svojom srdci, je to „stratiť hlavu“ pre neho.

Ak sa tak nestane, ťažko ho dokážeme ukázať svojím životom. Namiesto toho riskujeme, že budeme hovoriť vo svojej skupine o sebe, o morálke alebo, čo je ešte horšie, o súbore pravidiel, ale nie o Ježišovi, o jeho láske, o jeho milosrdenstve. Vidím to v niektorých nových hnutiach, ktoré vznikajú: hovoria o svojej vízii ľudstva, hovoria o svojej spiritualite a cítia sa byť novou cestou. Ale prečo nehovoríte o Ježišovi? Hovoria o mnohých veciach, o organizácii, o duchovných cestách, ale nevedia hovoriť o Ježišovi. Myslím si, že dnes by bolo dobré, aby sa každý z nás spýtal sám seba: „Mám Ježiša vo svojom srdci? Stratil som tak trochu hlavu pre Ježiša?“

Charles hlavu stratil, a to až do takej miery, že od príťažlivosti k Ježišovi prechádza k jeho nasledovaniu. Na radu svojho spovedníka odchádza do Svätej zeme, aby navštívil miesta, kde žil Pán, a aby kráčal tam, kade kráčal učiteľ. Najmä v Nazarete si uvedomil, že sa musí formovať v Kristovej škole. Prežíval s Pánom intenzívny vzťah, trávil dlhé hodiny čítaním evanjelií a cítil sa ako jeho malý brat.

A keď spoznáva Ježiša, vzniká v ňom túžba dať ho spoznať iným. To sa stáva vždy. Keď spoznáme viac Ježiša, vzniká túžba dať ho spoznať iným, podeliť sa o tento poklad. Keď vysvetľuje príbeh o návšteve Panny Márie u svätej Alžbety, akoby Panne Márii a jemu Ježiš povedal: „Dal som sa svetu... prineste ma do sveta“.

Dobre, ale ako to urobiť? Tak ako Panna Mária v tajomstve Navštívenia: „v tichosti, vlastným príkladom, svojim životom“ [2]. Vlastným životom, pretože ako píše brat Charles: „Celý náš život musí kričať evanjelium“ [3]. A tak často náš život kričí svetskosť, kričí toľko hlúpostí, čudných vecí, a on hovorí: „Nie, celý náš život musí kričať evanjelium“.

Rozhodne sa teda usadiť vo vzdialených krajoch, aby v tichosti kričal evanjelium, aby žil v duchu Nazareta, v chudobe a skrytosti. Odchádza do saharskej púšte, medzi nekresťanov, a prichádza tam ako priateľ a brat, prinášajúci miernosť Eucharistického Ježiša. Charles necháva Ježiša ticho pôsobiť, presvedčený, že „eucharistický život“ evanjelizuje. Verí totiž, že Kristus je prvým evanjelizátorom.

Preto zotrváva v modlitbe pri Ježišových nohách, pred svätostánkom, desiatky hodín denne, presvedčený, že evanjelizačná sila spočíva práve tam, a cíti, že je to Ježiš, kto ho približuje k toľkým vzdialeným bratom a sestrám. A my, pýtam sa, veríme v silu Eucharistie? Nachádza v adorácii svoj začiatok a naplnenie naše vychádzanie k druhým, naša služba? Som presvedčený, že sme stratili zmysel pre adoráciu: musíme ho znovu získať, počnúc nami biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami a všetkými zasvätenými osobami. „Stratiť“ čas pred svätostánkom a znovu získať zmysel pre adoráciu.

Charles de Foucauld napísal: „Každý kresťan je apoštolom,“ [4] a svojmu priateľovi pripomína, že „v blízkosti kňazov potrebujeme laikov, ktorí vidia to, čo kňaz nevidí, ktorí by evanjelizovali s blízkosťou lásky, s láskavosťou ku všetkým, s citom vždy pripraveným darovať sa“ [5]. Potrebujeme svätých laikov, nie šplhúňov, ale laikov zamilovaných do Ježiša, ktorí pomôžu kňazovi pochopiť, že nie je funkcionárom, ale prostredníkom, duchovným. Ako veľmi my kňazi potrebujeme mať pri sebe týchto laikov, ktorí vážne veria a svojím svedectvom nás učia o ceste.

Charles de Foucauld s touto skúsenosťou s laikmi predstihol čas Druhého vatikánskeho koncilu, keď vnímal dôležitosť laikov a chápal, že ohlasovanie evanjelia je úlohou celého Božieho ľudu. Ako však môžeme posilniť túto spoluúčasť? Tak, ako to urobil Charles de Foucauld: tým, že si kľakneme na kolená a prijmeme pôsobenie Ducha Svätého, ktorý vždy vytvára nové spôsoby angažovanosti, stretnutia, počúvania a dialógu, vždy v spolupráci a dôvere, vždy v spoločenstve s Cirkvou a pastiermi.

Svätý Charles de Foucauld je osobnosťou, ktorá je proroctvom pre našu dobu, svedčil o kráse odovzdávania evanjelia prostredníctvom apoštolátu miernosti: on, ktorý sa cítil byť „univerzálnym bratom“ a každého prijímal, on nám ukazuje evanjelizačnú silu miernosti a nežnosti. Nezabúdajme, že Boží štýl sú tri slová: blízkosť, súcit a neha. Boh je vždy blízko, vždy súcitný a vždy nežný. Kresťanské svedectvo musí ísť touto cestou: blízkosti, súcitu, nežnosti. A on bol taký, tichý a nežný. Chcel, aby každý, kto sa s ním stretne, videl prostredníctvom jeho dobroty Ježišovu dobrotu.

Hovoril, že je „služobníkom toho, ktorý je oveľa lepší ako ja“ [6]. Žiť Ježišovu dobrotu ho viedlo k tomu, aby nadväzoval bratské priateľské putá s chudobnými, s Tuaregmi, s tými, ktorí boli najviac vzdialení od jeho mentality. Postupne tieto putá vytvárali bratstvo, začlenenie, uznanie kultúry druhého. Dobrota je jednoduchá a žiada, aby sme boli jednoduchými ľuďmi, ktorí sa neboja darovať úsmev. S úsmevom a svojou jednoduchosťou Charles svedčil o evanjeliu. Nikdy nie prozelytizmus, ale svedectvo. Evanjelizácia sa nerobí prozelytizmom, ale svedectvom a prítažlivosťou.

Položme si teda nakoniec otázku, či prinášame iným kresťanskú radosť, kresťanskú miernosť, kresťanskú nežnosť, kresťanský súcit, kresťanskú blízkosť.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Cyril a Metod

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dnes vám budem rozprávať o dvoch bratoch, ktorí sú na Východe známi, do tej miery, že bývajú nazývaní „apoštoli Slovanov“. Reč je o svätých Cyrilovi a Metodovi. Narodili sa v Grécku v 9. storočí v šľachtickej rodine, zriekli sa však politickej kariéry a svoj život zasvätili v mníšskom živote. Ich sen o živote v ústraní však netrval dlho. Boli vyslaní ako misionári na Veľkú Moravu, ktorá v tom čase zahŕňala mnoho národov. Sčasti už boli evanjelizované, ale prežívalo v nich mnoho pohanských zvykov a tradícií. Ich knieža požiadal o učiteľa, ktorý by im objasnil kresťanskú vieru v ich rodnom jazyku.
Prvou úlohou Cyrila a Metoda preto bolo dôkladne sa zoznámiť s kultúrou týchto národov. Ako refrén sa nám neustále vracia, že vieru je potrebné inkulturovať a kultúru evanjelizovať. Inkulturácia viery, evanjelizácia kultúry, to platí vždy! Cyril sa pýta, či majú abecedu; odpovedajé, že nie. A on odpovedá: „A či je možné napísať reč na vode?“ Pre hlásanie evanjelia a pre modlitbu je skutočne potrebné mať vhodný, príhodný, zvláštny nástroj. Vymyslel teda hlaholiku. Preložil Bibliu a liturgické texty. Ľudia cítia, že kresťanská viera už nie je „cudzia“, že sa inkulturovala, stáva sa ich vierou, vyslovovanou v ich materinskom jazyku. Len si to predstavte: dvaja grécki mnísi dávajú Slovanom abecedu. Práve táto otvorenosť srdca medzi nimi zakorenila evanjelium. Títo dvaja mnísi sa nebáli, boli odvážni.
Čoskoro sa však rozpútali spory s niektorými zástancami latinskej liturgie, ktorí cítili, že sú pripravení o monopol ohlasovania medzi Slovanmi – zasa jeden boj vo vnútri Cirkvi, vždy je to podobné! Ich námietka je síce náboženská, ale iba zdanlivo: Boha možno chváliť – hovoria – iba v troch jazykoch napísaných na kríži, po hebrejsky, grécky a latinsky. Ich mentalita bola uzatvorená, aby obhájili svoju autonómiu. Cyril však odpovedá rázne: Boh chce, aby ho každý národ chválil vo svojom jazyku. Spolu so svojím bratom Metodom sa obrátil na pápeža a ten schválil ich liturgické texty v slovanskom jazyku, nechal ich položiť na oltár Kostola Panny Márie Väčšej (Santa Maria Maggiore) a zaspieval spolu s nimi chvály Pána podľa týhto kníh. Cyril zomrel o niekoľko dní neskôr, jeho pozostatky sú dodnes uctievané tu v Ríme, v Bazilike sv. Klimenta. Metod bol napokon vysvätený za biskupa a poslaný späť na územie Slovanov. Musel tam vytrpieť mnoho, bol dokonca uväznený, avšak, bratia a sestry, my vieme, že Božie slovo nie je spútané a šíri sa medzi týmito národmi.
Pri pohľade na svedectvo týchto dvoch mužov, ktorí boli z vôle sv. Jána Pavla II. zaradení medzi spolupatrónov Európy a o ktorých napísal encykliku Slavorum apostoli, vidíme tri dôležité aspekty.

Predovšetkým je tu jednota. Gréci, pápež, Slovania: v tom čase existovalo v Európe nerozdelené kresťansvo, ktoré spolupracovalo na evanjelizácii.
Druhým dôležitým aspektom je inkulturácia, o ktorej, ako som už zdôraznil, je potrebné evanjelizovať kultúru! Inkulturácia ukazuje, že evanjelizácia a kultúra spolu úzko súvisia. Evanjelium nemožno ohlasovať abstraktne, v akejsi destilovanej podobe. Nie! Evanjelium musí byť inkulturované a je tiež výrazom kultúry.
A posledným aspektom je sloboda. Pri ohlasovaní evanjelia potrebujeme slobodu, ale sloboda vždy potrebuje odvahu. Človek je tým slobodnejší, čím je odvážnejší a nedáva sa spútať tým, čo slobodu berie.
Bratia a sestry, prosme svätých Cyrila a Metoda, apoštolov Slovanov, aby boli pre iných nástrojmi „slobody v láske“. Buďte tvoriví, vytrvalí a pokorní v modlitbe a službe.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Svedkovia: Madeleine Delbrêl

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Medzi mnohými svedkami nadšenia pre ohlasovanie evanjelia, medzi nadšenými evanjelizátormi, dnes predstavujem postavu jednej francúzskej ženy z 20. storočia, ctihodnej Božej služobníčky Madeleine Delbrêlovej. Narodila sa v roku 1904 a zomrela v roku 1964. Bola sociálnou pracovníčkou, spisovateľkou a mystičkou a viac ako tridsať rokov žila na chudobných robotníckych predmestiach Paríža. Očarená stretnutím s Pánom napísala: „Keď sme raz spoznali Božie slovo, nemáme právo ho neprijať; keď sme ho prijali, nemáme právo nedovoliť, aby sa v nás vtelilo; keď sa v nás vtelilo, nemáme právo nechávať si ho pre seba: od tej chvíle patríme k tým, ktorí ho očakávajú.“ (Svätosť bežných ľudí, Miláno 2020, 71) Pekne to napísala.

Po dospievaní prežitom v agnosticizme – teda v nič neverila – sa Madeleine v približne svojich dvadsiatich rokoch stretáva s Pánom, zasiahnutá svedectvom niektorých veriacich priateľov. Vydáva sa teda na cestu hľadania Boha, pričom dáva hlas hlbokému smädu, ktorý v sebe cítila, a pochopila, že „prázdnota, ktorá v nej vyvolávala úzkosť“, bol Boh, ktorý ju hľadal (Očarená Bohom. Korešpondecia 1910 – 1941, Miláno 2007, 96). Radosť z viery ju viedla k tomu, aby dozrela k rozhodnutiu žiť život úplne darovaný Bohu, v srdci Cirkvi a v srdci sveta, jednoducho bratsky zdieľať život „ľudí z ulíc“.

Poeticky sa obracala na Ježiša slovami: „Preto, aby sme boli s tebou na tvojej ceste, treba kráčať, aj keď nás naša lenivosť láka zostať na mieste. Vyvolil si si nás, aby sme boli v zvláštnej rovnováhe, v takej rovnováhe, ktorá sa dá vytvoriť a udržať jedine v pohybe, v rozlete. Podobne ako bicykel, ktorý nemožno riadiť, len ak je v pohybe (...) Môžeme sa na ňom udržať rovno len pri pohybe vpred, v rozlete lásky.“ Toto nazýva „spiritualitou bicykla“ (Humor v láske. Meditácie a básne, Miláno 2011, 56). Jedine na ceste, v behu žijeme v rovnováhe viery, ktorá je istou nerovnováhou, no je to tak ako na bicykli. Ak sa zastavíš, neudržíš sa.

Madeleine mala srdce neustále vychádzajúce a dala sa osloviť volaním chudobných. Cítila, že živý Boh evanjelia má horieť a páliť v našom vnútri, až kým jeho meno neprinesieme tým, ktorí ho ešte nenašli. V tomto duchu, obrátená k záchvevom sveta a volaniu chudobných, sa Madeleine cítila povolaná „žiť Ježišovu lásku úplne a do bodky, od oleja milosrdného Samaritána až po ocot Kalvárie, dávajúc mu lásku za lásku (... ), aby tým, že ho milujeme bez výhrad a necháme sa milovať až do krajnosti, sa v nás vtelili dve veľké prikázania lásky a stali sa len jedným“ (La vocation de la charité, 1, Œuvres complètes XIII, Bruyères-le-Châtel, 138 – 139).

Madeleine nás napokon učí ešte jednej veci: že evanjelizáciou sme evanjelizovaní. Preto vravela, opakujúc slová svätého Pavla: „Beda mi, ak ma evanjelizácia neevanjelizuje.“ Keď evanjelizujeme iných, evanjelizujeme sami seba. Je to pekná náuka.

Pri pohľade na túto svedkyňu evanjelia sa aj my učíme, že v každej situácii a osobných či spoločenských okolnostiach nášho života je Pán prítomný a volá nás, aby sme žili náš čas, mali účasť na životoch iných, radosti i bolesti sveta. Osobitne nás učí, že aj sekularizované prostredie je nám nápomocné pri obrátení, pretože kontakt s neveriacimi podnecuje veriaceho človeka k neustálej revízii svojej viery a k znovuobjaveniu viery v jej podstate (porov. My z ulice, Miláno 1988, 268f).

Nech nás Madeleine Delbrêlová učí žiť túto vieru takpovediac „v pohybe“, túto plodnú vieru, ktorá z každého skutku viery robí skutok lásky pri ohlasovaní evanjelia.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Zhrnutie I: Ježiš je naša radosť

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

po tom, čo sme sa stretli s rozličnými svedkami ohlasovania evanjelia, zhrniem tento cyklus katechéz o apoštolskej horlivosti do štyroch bodov, inšpirovaných apoštolskou exhortáciou Evangelii gaudium, od ktorej vydania tento mesiac uplynie desať rokov. Prvý zo štyroch bodov, na ktorý sa dnes pozrieme, sa nemôže týkať ničoho iného, než postoja, od ktorého závisí podstata evanjelizácie: a teda radosti. Radosť. Kresťanské posolstvo, ako sme počuli zo slov, ktoré anjel adresuje pastierom, je ohlasovaním «veľkej radosti» (Lk 2, 10). A čo je dôvodom? Dobrá zvesť, prekvapenie, krásna udalosť? Oveľa viac, je ním osoba: Ježiš! Ježiš je radosťou. On je Bohom, ktorý sa stal človekom a ktorý prišiel k nám. Otázka, drahí bratia a sestry, teda neznie, či ho ohlasovať, ale ako ho ohlasovať, a týmto „ako“ je radosť. Buď Ježiša ohlasujeme s radosťou, alebo ho neohlasujeme, pretože iný spôsob ohlasovania nie je schopný priniesť pravdivú skutočnosť o Ježišovi.

Preto kresťan, ktorý je nešťastný, smutný či nespokojný alebo, čo je ešte horšie, urazený a plný zášte, nie je vierohodný. Bude hovoriť o Ježišovi, no nik mu neuverí! Raz mi jeden človek povedal, keď hovoril o takýchto kresťanoch: „Sú to kresťania s rybacím výrazom tresky!“ Čo znamená, nič nevyjadrujú, sú akýsi nijakí. Radosť je neodmysliteľná. Je nevyhnutné, aby sme bdeli nad svojimi pocitmi.

Evanjelizácia sa koná nezištne, pretože vychádza z plnosti, nie z nátlaku. A keď robíme evanjelizáciu, alebo ju chceme robiť, na základe ideológií, takto to však nejde, - to nie je evanjelizácia, to nie je evanjelium. Evanjelium nie je ideológia: evanjelium je ohlasovanie, hlásanie radosti. Ideológie sú všetky chladné. Evanjelium má teplo radosti. Ideológie sa nevedia usmievať, evanjelium je úsmev, vyvoláva u nás úsmev, pretože sa dotýka našej duše Dobrou zvesťou.

Ježišovo narodenie je v dejinách, tak ako aj v živote, počiatkom radosti. Spomeňme si, čo sa stalo učeníkom z Emauz, ktorí od radosti nemohli uveriť. A potom aj tí ostatní, teda všetci učeníci spolu, keď Ježiš prišiel do Večeradla, od radosti nemohli uveriť. Radosť, že máme zmŕtvychvstalého Ježiša. Stretnutie s Ježišom vždy prináša radosť, a ak to tak nie je, potom to nie je skutočné stretnutie s Ježišom.

To, čo robí Ježiš s učeníkmi nám hovorí, že prví, ktorí majú byť evanjelizovaní, sú učeníci. Tými prvými, ktorí majú byť evanjelizovaní sme my, kresťania. Toto je veľmi dôležité.

Ponorení do dnešnej rýchlej a zmätenej atmosféry by sme sa vlastne aj my mohli ocitnúť v situácii, keď žijeme vieru s jemným pocitom rezignácie, presvedčení, že evanjelium už nikto nepočúva a že už nestojí za námahu ho ohlasovať. Dokonca by sme mohli byť pokúšaní myšlienkou nechať „ostatných“ ísť vlastnou cestou. Naopak, práve teraz je čas vrátiť sa k evanjeliu, aby sme objavili, že Kristus «je stále mladý a je neustálym prameňom novosti» (Evangelii gaudium, 11).

Tak ako tí dvaja z Emauz, vraciame sa do každodenného života s elánom toho, kto našiel poklad - tí dvaja učeníci boli radostní, lebo našli Ježiša a on im zmenil život. A zisťujeme, že ľudstvo oplýva bratmi a sestrami, ktorí čakajú na slovo nádeje. Evanjelium je aj dnes očakávané: človek dneška je ako človek každej doby: potrebuje ho, tak ako aj civilizácia naprogramovanej neviery a inštitucionalizovanej sekularity. Ba predovšetkým spoločnosť, ktorá nedáva priestor náboženskému zmyslu a opúšťa ho, potrebuje Ježiša.

Toto je priaznivá chvíľa na ohlasovanie Ježiša. Preto by som chcel všetkým zopakovať: «Radosť z evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Ježišom. Tí, ktorí sa ním nechávajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu, od smútku, od vnútornej prázdnoty, od izolácie. S Ježišom Kristom sa vždy rodí a znovuzrodzuje radosť. (tamže, 1) Nezabúdajme na to.

A ak niekto z nás nevníma túto radosť, nech si položí otázku, či našiel Ježiša. Ide o vnútornú radosť. Evanjelium ide vždy cestou radosti, je to veľké ohlasovanie. Pozývam každého kresťana, nech je kdekoľvek a v akejkoľvek situácii, aby ešte dnes obnovil svoje stretnutie s Ježišom Kristom. Každý z nás nech si dnes nájde chvíľu času a premýšľa: „Ježišu, ty si vo mne: chcem sa s tebou stretnúť každý deň. Ty si osoba, nie idea; ty si spoločník na ceste, nie akýsi program. Ty si Láska, ktorá vyrieši toľko problémov. Ty si začiatok evanjelizácie. Ty, Ježiš, si zdrojom radosti.“ Amen.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Evanjelium je pre všetkých

Drahí bratia a sestry!

Po tom, čo sme minule videli, že kresťanská zvesť je radosť, pozastavme sa dnes pri druhom aspekte: kresťanské ohlasovanie je radosť, ktorá je pre každého. Keď sa naozaj stretneme s Pánom Ježišom tak úžas z tohto stretnutia preniká náš život a žiada si ísť ďalej. On si želá, aby jeho evanjelium bolo pre všetkých. V skutočnosti je v ňom „poľudšťujúca sila“, je v ňom naplnenie života, ktoré je určené pre každého muža a ženu, pretože pre všetkých sa Kristus narodil, zomrel a vstal z mŕtvych. Pre všetkých: nikoho nevynímajúc.

V Evangelii gaudium čítame: „Všetci majú právo prijať evanjelium. Kresťania majú povinnosť ohlasovať ho bez toho, aby kohokoľvek vylučovali, nie však ako tí, ktorí nútia dodržiavať nové povinnosti, ale ako tí, ktorí spoločne prežívajú radosť, poukazujú na nový, krásny horizont a ponúkajú výbornú hostinu. Cirkev sa nešíri prozelytizmom, ale ‚príťažlivosťou‘“ (č. 14). Bratia, sestry, cíťme, že sme v službe univerzálneho cieľa evanjelia, ktoré je pre všetkých a odlíšme sa schopnosťou vychádzať zo seba – ohlasovanie, aby bolo autentickým musí opustiť egoizmus a máme aj schopnosť prekračovať všetky hranice. Kresťania nech sa zhromažďujú viac pred kostolom ako v sakristii a chodia „na námestia a do ulíc mesta“ (Lk 14, 21). Musia byť otvorení a expanzívni, kresťania musia byť „extrovertní“, a tento ich charakter pochádza od Ježiša, ktorý zo svojej prítomnosti vo svete urobil nepretržitú cestu s cieľom osloviť každého, dokonca sa poučiť z niektorých stretnutí.

V tomto zmysle evanjelium prináša správu o Ježišovom prekvapujúcom stretnutí s cudzinkou, kanaánskou ženou, ktorá ho prosí, aby uzdravil jej chorú dcéru (porov. Mt 15, 21 – 28). Ježiš ju odmieta so slovami, že bol poslaný len „k strateným ovciam z domu Izraela“ a že „nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (v. 24.26). Ale žena s naliehavosťou typickou pre jednoduchých ľudí odpovedá, že aj „šteňatá jedia omrvinky, ktoré padajú zo stola ich pánov“ (v. 27). Ježiš je ohromený a hovorí jej: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (v. 28). Stretnutie s touto ženou je niečím jedinečným. Nielenže niekto mení Ježišov názor, a to ide o ženu, cudzinku a pohanku, ale aj Pán sám sa utvrdzuje v tom, že jeho kázanie by nemalo byť obmedzené iba na ľud, ku ktorému patrí, ale má sa otvoriť pre všetkých.

Biblia nám ukazuje, že keď Boh povoláva človeka a uzatvára zmluvu s niektorými, kritérium je vždy toto: volí si niekoho, aby oslovil ďalších. Všetci Pánovi priatelia zakúsili krásu, ale aj zodpovednosť a ťarchu toho, že sú ním „vyvolení“. Všetci zažili znechutenie pri vlastných slabostiach či stratu svojich istôt. Možno najväčším pokušením je však považovať povolanie, ktoré dostali, za privilégium, prosím vás, to nie, povolanie nie je výsadou, nikdy. Nemôžeme povedať, že sme v porovnaní s ostatnými privilegovaní, to nie. Povolanie je na službu. A Boh si vyberá človeka, aby miloval všetkých, aby oslovil všetkých. Je univerzálne, pre všetkých, nie je len pre malú skupinku vyvolených z prvej triedy.

Nezabúdajme: Boh si vyberá niekoho, aby miloval všetkých. Toto je horizont univerzálnosti. Evanjelium nie je len pre mňa, je pre všetkých, nezabúdajme na to. Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Ohlasovanie je pre súčasnú dobu

Drahí bratia a sestry,
minule sme videli, že kresťanské ohlasovanie je radosť a je pre všetkých; dnes sa pozrieme na tretí aspekt: je pre súčasnosť. Takmer vždy počuť, že sa o súčasnosti hovorí zle. Iste nie je núdza o dôvody na obavy v súvislosti s vojnami, klimatickými zmenami, svetovou nespravodlivosťou a migráciou, krízami v rodine a krízou nádeje. Vo všeobecnosti sa zdá, že súčasnú dobu charakterizuje kultúra, ktorá kladie jednotlivca nad všetko a do centra všetkého stavia technológiu schopnú vyriešiť mnohé problémy a jej gigantický pokrok v mnohých oblastiach.

Zároveň však táto kultúra technicko-individuálneho pokroku vedie k potvrdzovaniu slobody, ktorá odmieta hranice a je ľahostajná voči tým, ktorí zaostávajú. A tak posiela veľké ľudské ašpirácie napospas často nenásytnej logike ekonomiky s víziou života, ktorá odmieta tých, ktorí neprodukujú a snažia sa hľadieť za hranice imanentného. Mohli by sme dokonca povedať, že sa nachádzame v prvej civilizácii v dejinách, ktorá sa globálne snaží organizovať ľudskú spoločnosť bez prítomnosti Boha, sústreďujúc sa v obrovských mestách, ktoré zostávajú horizontálne, aj keď majú závratné mrakodrapy.

Prichádza mi na um rozprávanie o meste Babylon a jeho veži (porov. Gn 11, 1 - 9). V ňom sa rozpráva o spoločenskom projekte obetovania každej individuality produktivite kolektívu. Ľudstvo hovorí len jedným jazykom - mohli by sme povedať, že má „unifikované myslenie“-, je akoby zahalené do akéhosi všeobecného učarovania, ktoré pohlcuje jedinečnosť každého do bubliny uniformity.

Vtedy Boh zmiatol jazyky, to znamená, že znovu nastolil rozdiely, znovu vytvoril podmienky na rozvoj jedinečnosti, oživil mnohorakosť tam, kde by ideológia chcela presadiť jednotvárnosť. Pán tiež vyviedol ľudstvo z jeho delíria všemohúcnosti: „spravme si tak pomník“, povýšenecky hovoria obyvatelia Babylonu (v. 4), ktorí sa chcú dostať až do neba, aby sa postavili na miesto Boha. Sú to však nebezpečné, odcudzujúce, ničivé ambície a Pán tým, že tieto očakávania zmätie, ochráni ľudstvo, zabráni avizovanej katastrofe.

Tento príbeh sa naozaj zdá byť aktuálny: aj dnes sa súdržnosť namiesto bratstva a pokoja často zakladá na ambíciách, nacionalizme, homologizácii a technicko-ekonomických štruktúrach, ktoré vštepujú presvedčenie, že Boh je bezvýznamný a zbytočný: ani nie tak preto, že sa človek usiluje o väčšie poznanie, ale predovšetkým kvôli väčšej moci. Je to pokušenie, ktoré preniká do veľkých výziev dnešnej kultúry.

V Evangelii gaudium som sa pokúsil opísať niektoré z nich (porov. č. 52 - 75), ale predovšetkým som pozval k „evanjelizácii, ktorá predstaví nové spôsoby nadväzovania vzťahov s Bohom, s ľuďmi i so životným prostredím a ktorá oživí základné hodnoty. Je nevyhnutné prísť tam, kde sa formujú nové rozprávania a vzory, zasiahnuť Ježišovým slovom najhlbšie jadrá duše miest.“ (č. 74).

Inými slovami, Ježiša možno ohlasovať len tak, že človek obýva kultúru svojej doby; a vždy má v srdci slová apoštola Pavla o dnešku: „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2). Preto nie je potrebné dávať do kontrastu dnešok s alternatívnymi víziami z minulosti. Nestačí ani len zopakovať nadobudnuté náboženské presvedčenia, ktoré, akokoľvek sú pravdivé, sa s odstupom času stávajú abstraktnými. Pravda sa nestáva dôveryhodnejšou preto, že človek pri jej vyslovení zvýši hlas, ale preto, že ju dosvedčuje svojím životom.

Apoštolská horlivosť nikdy nie je len opakovaním nadobudnutého štýlu, ale svedectvom, že evanjelium je tu pre nás dnes živé. Uvedomujúc si to, pozerajme sa preto na našu dobu a našu kultúru ako na dar.

Sú naše a evanjelizovať ich neznamená súdiť ich z diaľky, ani stáť na balkóne a kričať meno Ježiš, ale vyjsť do ulíc, ísť na miesta, kde ľudia žijú, navštevovať priestory, kde ľudia trpia, pracujú, študujú a uvažujú, obývať križovatky, kde sa ľudské bytosti delia o to, čo má zmysel pre ich život.

Znamená to byť ako Cirkev „kvasom dialógu, stretnutia, jednoty. Napokon, samotné formulácie našej viery sú ovocím dialógu a stretnutia medzi rôznymi kultúrami, spoločenstvami a úradmi. Nesmieme sa báť dialógu: naopak, práve konfrontácia a kritika nám pomáhajú uchrániť teológiu pred premenou na ideológiu“ (Príhovor na 5. národnej konferencii talianskej cirkvi, Florencia, 10. novembra 2015).

Je potrebné postaviť sa na križovatky dnešnej doby. Opustiť ich by ochudobnilo evanjelium a zredukovalo Cirkev na sektu. Na druhej strane ich časté navštevovanie pomáha nám kresťanom obnoveným spôsobom pochopiť príčiny našej nádeje, vyťažiť z pokladu viery „vecí nové i staré“ (Mt 13, 52) a podeliť sa o ne. Stručne povedané, viac ako chcieť obrátiť dnešný svet, potrebujeme obrátiť pastoráciu, aby lepšie stelesňovala evanjelium v dnešnej dobe (porov. Evangelii gaudium, 25). Osvojme si Ježišovu túžbu: pomáhať spolupútnikom, aby nestratili túžbu po Bohu, aby mu otvorili svoje srdce a našli jediného, ktorý dnes a vždy dáva človeku pokoj a radosť.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Ohlasovanie je v Duchu Svätom

Drahí bratia a sestry, v minulých katechézach sme videli, že ohlasovanie evanjelia je radosť, je pre všetkých a musí byť zamerané na súčasnosť. Objavme teraz poslednú podstatnú vlastnosť: ohlasovanie sa musí diať v Duchu Svätom. Na „ohlasovanie Boha“ nestačí radostná vierohodnosť svedectva, univerzálnosť ohlasovania a aktuálnosť posolstva. Bez Ducha Svätého je každá horlivosť márna a apoštolsky nepravá: bola by len našou vlastnou činnosťou a nemohla by priniesť ovocie.

V Evangelii gaudium som pripomenul, že „Ježiš je prvý a najväčší hlásateľ evanjelia“, a že „pri každej forme hlásania evanjelia patrí prvé miesto Bohu“, ktorý „nás povolal, aby sme s ním spolupracovali, a povzbudzuje nás silou svojho Ducha“ (č. 12). Toto je prvenstvo Ducha Svätého! Preto Pán prirovnáva dynamickosť Božieho kráľovstva k „človeku, ktorý hádže semeno do zeme; či spí, alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on o tom ani nevie“ (Mk 4, 26 - 27). Duch Svätý je protagonistom, on vždy predchádza misionárov a spôsobuje, že prinášajú ovocie. Toto vedomie je pre nás veľkou útechou! Pomáha nám upresniť ďalšie rovnako dôležité poznanie, že Cirkev vo svojej apoštolskej horlivosti neohlasuje samu seba. Cirkev ohlasuje milosť, dar a Duch Svätý je práve Božím darom, ako povedal Ježiš Samaritánke (porov. Jn 4, 10).

Prvenstvo Ducha Svätého nás však nesmie viesť k ľahostajnosti. Dôvera neospravedlňuje našu pasivitu. Životaschopnosť semienka, ktoré rastie samo od seba, neoprávňuje poľnohospodárov zanedbávať pole. Ježiš, keď dával svoje posledné odporúčania pred vystúpením do neba, povedal: „Dostanete silu od Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami ... až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Pán nám nezanechal ani teologické skriptá, ani pastoračnú príručku, ktorú by sme mali používať, ale odovzdal nám Ducha Svätého, ktorý podporuje misijné poslanie. Odvážna iniciatíva, ktorú nám Duch Svätý vlieva, nás vedie k napodobňovaniu jeho štýlu, ktorý má vždy dve charakteristiky: tvorivosť a jednoduchosť.

Tvorivosť, aby sme Ježiša ohlasovali s radosťou, každému a v súčasnom svete. Môže prísť pokušenie zanechať pastoračnú službu v tejto našej dobe, ktorá nepomáha, aby sme mali náboženský pohľad na život, a v ktorej sa ohlasovanie stalo na mnohých miestach náročnejším, únavnejším a zdanlivo neplodným. Je možné stiahnuť sa do bezpečných zón, akým je opakovanie bežných vecí, ktoré sa robili vždy, alebo únik do lákavých volaní zvnútornenej spirituality, či dokonca útek do nesprávne pochopeného zmyslu ústredného miesta liturgie. Sú to pokušenia, ktoré sa maskujú ako vernosť tradícii, ale často sú skôr reakciou na osobnú nespokojnosť, než odpoveďou Duchu Svätému.

Pastoračná kreativita je naopak odvahou v Duchu Svätom, horí jeho misijným ohňom a je dôkazom vernosti voči nemu. Preto som napísal, že „Ježiš Kristus dokáže prelomiť aj nudné schémy, v ktorých sa ho niekedy pokúšame uväzniť, a vie nás prekvapiť svojou neustálou Božou tvorivosťou. Vždy, keď sa snažíme vrátiť k prameňu a obnoviť pôvodnú čerstvosť evanjelia, ukážu sa nové cesty a kreatívne metódy, rôzne vyjadrovacie formy, výrečnejšie symboly, slová naplnené obnoveným významom pre dnešný svet“ (Evangelii gaudium, 11).

Tvorivosť spolu s jednoduchosťou sú potrebné, lebo Duch nás privádza k prameňu, vedie nás k „prvému ohlasovaniu“. V skutočnosti je to „oheň Ducha Svätého, vďaka ktorému veríme v Krista, ktorý nám svojou smrťou i zmŕtvychvstaním odhaľuje a sprostredkuje nekonečné Otcovo milosrdenstvo“ (tamže, 164). Toto je prvé ohlasovanie, ktoré „musí stáť v centre evanjelizačného úsilia a každej snahy o cirkevnú obnovu“; aby sme opakovali: „Ježiš Kristus ťa miluje, obetoval svoj život, aby ťa zachránil, a teraz žije po tvojom boku každý deň, aby ťa osvietil, posilnil a oslobodil“ (ibid).

Bratia a sestry, nechajme sa nadchnúť Duchom Svätým a vzývajme ho každý deň: nech je on počiatkom nášho bytia a nášho konania; nech je na začiatku každej našej činnosti, stretnutia, zhromaždenia a ohlasovania. On oživuje a omladzuje Cirkev: s ním sa nemusíme báť, pretože je harmóniou, vždy udržiava pospolu tvorivosť a jednoduchosť, povzbudzuje spoločenstvo a vysiela na misiu, otvára sa rozmanitosti a privádza k jednote. On je našou silou, dychom nášho ohlasovania, zdrojom apoštolskej horlivosti. Príď, Duchu Svätý!


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Effata, otvor sa, Cirkev!

Drahí bratia a sestry, dnes uzatvárame cyklus venovaný apoštolskej horlivosti, v ktorom sme sa dali inšpirovať Božím slovom, aby sme pomohli rozvíjať nadšenie pre ohlasovanie evanjelia. A to sa týka každého kresťana. Pripomeňme, že pri krste celebrant (v Taliansku, pozn. prekl.) hovorí, dotýkajúc sa uší a pier krstených: „Nech ti Pán Ježiš, ktorý dal hluchým sluch a nemým hlas, dopraje, aby si čoskoro začul jeho slovo a vyznával svoju vieru.“

Počuli sme už o Ježišovom zázraku. Evanjelista Marek opisuje, kde sa to stalo: „Pri Galilejskom mori...“ (Mk 7, 31) Čo majú tieto územia spoločné? To, že boli obývané prevažne pohanmi. Neboli to územia obývané Židmi, ale prevažne pohanmi. Učeníci vyšli s Ježišom, ktorý je schopný otvoriť uši a ústa, teda fenomén hluchoty, nemoty, ktorý je v Biblii tiež metaforický a označuje uzavretosť voči Božím volaniam. Existuje fyzická hluchota, ale v Biblii sa považuje za hluchého voči Božiemu slovu ten, kto je nemý, pretože nedovzdáva Božie slovo.

Ďalší znak je tiež príznačný: evanjelium podáva správu o Ježišovom rozhodujúcom slove v aramejčine effatà, ktoré znamená „otvor sa“, nech sa otvoria uši, nech sa rozviaže jazyk a je výzvou adresovanou ani nie tak hluchonemým, ktorí ho nemohli počuť, ale práve učeníkom tej doby a všetkých čias. Aj my, ktorí sme v krste prijali effatà od Ducha Svätého, sme pozvaní otvoriť sa. „Otvor sa“, hovorí Ježiš každému veriacemu a svojej Cirkvi: otvor sa, pretože posolstvo evanjelia ťa potrebuje, aby mohlo byť ohlasované, a aby sa o ňom svedčilo!

Táto skutočnosť nás núti zamyslieť sa aj nad postojom kresťana: kresťan musí byť otvorený pre Božie slovo a pre službu iným. Uzavretí kresťania končia vždy zle, pretože to nie sú kresťania, ale ideológovia, ideológovia uzavretosti. Kresťan musí byť otvorený pre ohlasovanie Slova, pre prijímanie bratov a sestier. A preto je toto „effatà“, toto „otvoriť sa“, pozvaním pre nás všetkých, aby sme sa otvorili.

Aj na konci evanjelia nám Ježiš odovzdáva svoju misionársku túžbu: choďte na kraj sveta, choďte a paste, choďte a hlásajte evanjelium.

Bratia, sestry, nech sa všetci, pretože sme prijali krst, cítime byť povolaní svedčiť o Ježišovi a ohlasovať ho. A prosme o milosť, aby sme ako Cirkev dokázali uskutočniť pastoračné a misionárske obrátenie. Pán sa na brehu Galilejského jazera spýtal Petra, či ho miluje, a potom ho požiadal, aby pásol jeho ovce (porov. v. 15 – 17). Aj my si položme túto otázku: naozaj milujem Pána do takej miery, že ho chcem ohlasovať? Chcem sa stať jeho svedkom, alebo sa uspokojím s tým, že som jeho učeníkom? Beriem si k srdcu ľudí, ktorých stretávam, privádzam ich k Ježišovi v modlitbe? Chcem urobiť niečo, aby radosť z evanjelia, ktorá premenila môj život, urobila ich život krajším? Zamyslime sa nad tým, premýšľajme o týchto otázkach a pokračujme v našom svedectve.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 

 

Zavrieť   X

Romuald, opát, zakladateľ rádu kamaldulov

Svätý

Sviatok: 19. jún

* 952 Ravenna, Taliansko

† 19. jún 1027 kláštor Valdicastro pri Fabriane, Taliansko

Atribúty: biskupská berla

Význam mena: slávne kraľujúci, slávny vládca (z nem.)

Sv. Romuald sa narodil v polovici 10. storočia v kniežacej rodine Onestriovcov v Ravenne. Žil veľmi ľahtikárskym životom. V mladosti mu rodičia nedali ani vzdelanie, naučil sa poľovať, hrať v kocky, jazdiť na koni a zabávať sa. Stávalo sa však, že občas ušiel do samoty, kde vyhľadával pustovníkov, ktorí boli omnoho šťastnejší než on. Až raz jedna udalosť mu definitívne pomohla rozhodnúť sa. Jeho otec sa zaplietol do hádky s jedným zo svojich príbuzných pre pozemky. Podľa vtedajšieho zvyku ho vyzval na súboj. Okrem toho žiadal, aby pri tom bol aj Romuald ako svedok. Napriek tomu, že nechcel, otec ho donútil. V tomto krvavom súboji otec zvíťazil, svojho príbuzného zabil. Romuald mal od toho času vraždu pred očami. Pre pokoj svedomia odišiel ako dvadsaťročný do benediktínskeho kláštora, aby tam štyridsať dní robil pokánie. Tam sa rozhodol, že sa do sveta už nevráti. Tri roky zotrval v kláštore, potom s dovolením opáta kláštor opustil a spolu s ďalšími založil pustovnícku osadu pri Ravenne. V roku 996 s dovolením cisára Ota III. zvolili Romualda za opáta uprázdneného opátstva v Classe v blízkosti Ravenny. On sa vzpieral, až na zákrok cisára tento úrad prijal. Keďže sa však rázne snažil o obnovu benediktínskeho ducha v kláštore, mnísi ho prestali mať radi a on nakoniec rezignoval. Rozhodol sa ísť na Monte Cassino k svojmu priateľovi Gradenigovi. Cestou však v Arezze dostal do daru pozemok uprostred hlbokých bukových lesov, aby tam založil pustovnícku osadu. On to s vďakou prijal a zriadil tam pustovnícke chyže, v ktorých sa usadil aj so svojimi spoločníkmi. Tak vznikol kamaldulský rád. Bolo to r. 1012. Romuald spojil pravidlá benediktínov s východnými pustovníckymi obyčajmi. Každý mních mal svoj domček s dielňou a záhradou. Okrem toho tam bola ešte hospodárska budova a budova pre správu kláštora, kde sa zároveň aj formovali novici. Mnísi žili v úplnom mlčaní a v pôste o chlebe, zelenine a vode. Chodili bosí, s oholenou hlavou a s dlhou bradou. Veľa času trávili v modlitbe a pri speve žalmov. Viacero šľachticov prišlo, aby tu v samote našli šťastie v Bohu. Medzi kamaldulov patril napríklad sv. Peter Damiani, neskorší kardinál.

Sv. Romuald zomrel 19. júna 1027 v kláštore Val di Castro v strednom Taliansku, ktorý tiež založil. Až do konca svojho života sa úprimne snažil zbaviť čo i len náznaku hriechu. Už päť rokov po jeho smrti nad jeho hrobom postavili oltár. V roku 1481 jeho pozostatky previezli do kamaldulského kostola sv. Blažeja vo Fabriane (medzi Perugiou a Anconou).

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X