Rímskokatolícka cirkev – Oslany
Duch a Nevesta
Duch Boží sa vznášal nad vodami
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Dnes, s touto katechézou začíname cyklus zamyslení na tému „Duch a Nevesta“, kde nevesta je Cirkev. „Duch Svätý vedie Boží ľud k Ježišovi, našej nádeji“. Prejdeme tromi veľkými etapami dejín spásy: Starým zákonom, Novým zákonom a obdobím Cirkvi. Náš pohľad bude vždy upretý na Ježiša, ktorý je našou nádejou.
V týchto prvých katechézach o Duchu v Starom zákone nebudeme praktizovať „biblickú archeológiu“. Namiesto toho budeme objavovať, že to, čo je v Starom zákone dané ako prísľub, sa v plnej miere uskutočnilo v Kristovi. Bude to ako sledovať cestu slnka od úsvitu do poludnia.
Začíname prvými dvoma veršami z celej Biblie: Prvé dva verše zo Svätého písma hovoria takto: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1, 1 – 2). Boží Duch sa nám javí ako tajomná sila, ktorá posúva svet z pôvodného prázdneho, pustého a pochmúrneho stavu do stavu usporiadaného a harmonického. Pretože, Duch svätý vytvára harmóniu, súlad v živote, harmóniu vo svete. Inými slovami, je to on, kto spôsobuje, že svet prechádza z chaosu do kozmu, teda zo zmätku do niečoho krásneho a usporiadaného. To je vlastne význam gréckeho slova kozmos, ako aj latinského slova mundus, teda niečo krásne, usporiadané, čisté, harmonické, pretože Duch Svätý je harmónia.
Tento ešte nejasný náznak pôsobenia Ducha Svätého vo stvorení sa upresňuje v nasledujúcom zjavení. V jednom žalme čítame: „Pánovým slovom povstali nebesia, dychom jeho úst všetky ich voje“ (Ž 33, 6); a opäť: „Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme“ (Ž 104, 30).
Táto vývojová línia sa stáva veľmi jasnou v Novom zákone, ktorý opisuje zásah Ducha Svätého do nového stvorenia, pričom používa práve tie obrazy, o ktorých čítame v súvislosti so vznikom sveta: holubica, ktorá sa vznáša nad vodami Jordánu pri Ježišovom krste (porov. Mt 3, 16); Ježiš, ktorý vo večeradle dýcha na učeníkov a hovorí: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20, 22), tak ako na začiatku Boh vdýchol Adamovi svoj dych (porov. Gn 2, 7).
Apoštol Pavol vnáša do tohto vzťahu medzi Duchom Svätým a stvorením nový prvok. Hovorí o celom stvorení, ktoré „vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“ (porov. Rim 8, 22). Zvíja sa kvôli človeku, ktorý ho podrobil „otroctvu skazy“ (porov. v. 20 – 21). Je to skutočnosť, ktorá sa nás úzko a dramaticky dotýka. Apoštol vidí príčinu utrpenia stvorenia v skazenosti a hriechu ľudstva, ktorý ho zatiahol do odcudzenia sa Bohu. To zostáva rovnako pravdivé aj dnes, ako to bolo vtedy. Vidíme spúšť, ktorú ľudstvo spôsobilo a naďalej spôsobuje stvorenstvu, najmä tej jeho časti, ktorá má väčšiu schopnosť využívať jeho zdroje.
Svätý František z Assisi nám ukazuje krásne východisko, cestu ako sa vrátiť k harmónii Ducha: cestu kontemplácie a chvály. Chcel, aby sa zo stvorenia pozdvihol chválospev na Stvoriteľa Spomeňme si na „Laudato si', mi Signore...“ (Buď pochválený, môj Pane – pozn. prekladateľa), na túto pieseň Františka z Assisi..
Istý žalm hovorí takto: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha“ (18, 2), ale potrebujú muža a ženu, aby dali hlas tomuto svojmu nemému volaniu. A v speve „Svätý“ v omši zakaždým opakujeme: „Plné sú nebesia i zem tvojej slávy“. Sú ňou takpovediac „ťarchavé", ale potrebujú ruky dobrej pôrodnej asistentky, ktorá by túto ich chválu porodila. Naším povolaním vo svete, pripomína nám opäť Pavol, je byť „chválou jeho slávy“ (Ef 1, 12). Znamená to uprednostniť radosť z kontemplácie pred radosťou z vlastnenia. A nikto sa neradoval zo stvorenia viac ako František z Assisi, ktorý nechcel žiadne z nich vlastniť.
Bratia a sestry, Duch Svätý, ktorý na začiatku premenil chaos na kozmos, pôsobí na to, aby túto premenu uskutočnil v každom človeku. Prostredníctvom proroka Ezechiela Boh sľubuje: „Dám vám nové srdce a vložím do vás nového Ducha... Svojho ducha vložím do vášho vnútra“ (Ez 36, 26 – 27). Pretože naše srdce sa podobá tej pustej, temnej priepasti z prvých veršov knihy Genezis. Miešajú sa v ňom protikladné pocity a túžby: telesné a duchovné. Všetci sme v istom zmysle tým „vnútorne rozdeleným kráľovstvom“, o ktorom hovorí Ježiš v evanjeliu (porov. Mk 3, 24). Môžeme povedať, že okolo nás je vonkajší chaos – spoločenský a politický chaos. Pomyslime na vojny, pomyslime na mnoho detí, ktoré nemajú čo jesť, na veľa sociálnych nespravodlivostí, toto je vonkajší chaos. Ale je aj vnútorný chaos vo vnútri každého z nás. Ten prvý sa nedá vyliečiť, kým nezačneme uzdravoať ten druhý! Bratia a sestry, snažme sa, aby sa náš vnútorný zmätok stal jasnosťou Ducha Svätého: je to Božia moc, ktorá to robí, a my otvárajme svoje srdcia, aby to on mohol robiť.
Nech v nás táto úvaha vzbudí túžbu zakúsiť Ducha Stvoriteľa. Už viac ako tisícročie nám Cirkev kladie na pery zvolanie, aby sme ho prosili: „Veni creator Spiritus!“, Príď, Duchu Stvoriteľu! Navštív naše mysle. Naplň srdcia, ktoré si stvoril, nebeskou milosťou“.
Prosme Ducha Svätého, aby k nám prišiel a urobil z nás nových ľudí s novosťou Ducha. Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Kde je Duch Boží, tam je sloboda
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
V dnešnej katechéze by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad menom, ktorým sa Duch Svätý nazýva v Biblii.
Prvé, čo sa o človeku dozvieme, je meno. Podľa neho ho voláme, rozlišujeme ho a pamätáme si ho. Tretia osoba Trojice má tiež meno: volá sa Duch Svätý. Ale „Duch“ je latinizovaná verzia. Meno Ducha, pod ktorým ho poznali prví adresáti Zjavenia, pod ktorým ho vzývali proroci, žalmisti, Mária, Ježiš a apoštoli, je Ruach, čo znamená dych, vietor, nádych.
V Biblii je toto meno také dôležité, že sa takmer stotožňuje so samotnou osobou. Posväcovať Božie meno znamená posväcovať a uctievať samotného Boha. Nikdy nejde len o konvenčné pomenovanie: vždy hovorí niečo o osobe, o jej pôvode alebo poslaní. Tak je to aj v prípade mena Ruach. Obsahuje prvé základné zjavenie o osobe a činnosti Ducha Svätého.
Práve pozorovaním vetra a jeho prejavov Boh viedol svätopiscov k tomu, aby objavili „vietor“ inej povahy. Nie je náhoda, že na Turíce zostúpil Duch Svätý na apoštolov sprevádzaný „hukotom prudkého vetra“ (porov. Sk 2, 2). Duch Svätý akoby chcel dať svoj podpis tomu, čo sa udialo.
Čo nám o Duchu Svätom hovorí jeho meno Ruach? Obraz vetra slúži predovšetkým na vyjadrenie sily Ducha Svätého. „Duch a sila“ alebo „sila Ducha“ je slovné spojenie, ktoré sa opakuje v celom Svätom písme. Vietor je totiž ohromujúca a nezdolná sila. Je dokonca schopný pohnúť oceánmi.
Opäť však platí, že ak chceme objaviť plný význam biblických skutočností, nesmieme sa zastaviť pri Starom zákone, ale musíme prísť k Ježišovi. Popri sile Ježiš vyzdvihne aj ďalšiu vlastnosť vetra, a to jeho slobodu. Nikodémovi, ktorý ho v noci navštevuje, Ježiš slávnostne hovorí: „Vietor veje, kam chce, počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ (Jn 3, 8)
Vietor je jediná vec, ktorá sa nedá udržať na uzde, nedá sa „zavrieť do fľaše“ ani zaškatuľkovať. Snažíme sa vietor „uzavrieť do fľaše“ alebo do škatuľky, ale to nie je možné: je voľný. Namýšľať si, že Ducha Svätého uzavrieme do pojmov, definícií, téz alebo traktátov, ako sa o to niekedy pokúšal moderný racionalizmus, znamená stratiť ho, znehodnotiť ho alebo zredukovať na jednoduchého, čisto ľudského ducha. V cirkevnej oblasti však existuje podobné pokušenie, a to chcieť uzavrieť Ducha Svätého do kánonov, inštitúcií, definícií. Duch vytvára a oživuje inštitúcie, ale on sám nemôže byť „inštitucionalizovaný“, „zredukovaný na vec“. Vietor veje, „kam chce“, tak aj Duch rozdáva svoje dary, „ako chce“ (1 Kor 12, 11).
Svätý Pavol z toho urobí zásadný zákon kresťanského konania, keď hovorí: „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2 Kor 3, 17) Slobodný človek, slobodný kresťan, je ten, ktorý má Pánovho Ducha. Ide o veľmi zvláštnu slobodu, úplne odlišnú od toho, čo sa bežne chápe. Nie je to sloboda robiť si, čo sa človeku zachce, ale sloboda slobodne robiť to, čo chce Boh! Nie sloboda konať dobro alebo zlo, ale sloboda konať dobro a konať ho slobodne, teda z príťažlivosti, nie z donútenia. Inými slovami, sloboda Božích detí, nie otrokov.
Svätý Pavol si je dobre vedomý zneužitia či nepochopenia, ktoré sa môže stať v súvislosti s touto slobodou; Galaťanom píše: „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5, 13) Ide o slobodu, ktorá sa prejavuje v tom, čo sa zdá byť jej opakom, vyjadruje sa službou a v slúžení je skutočná sloboda.
Dobre poznáme to, keď sa sloboda stáva „zámienkou pre telo“. Pavol uvádza stále aktuálny zoznam: „Smilstvo, nečistota, chlípnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné.“ (Gal 5, 19 – 21). Ale rovnako aj sloboda, ktorá umožňuje bohatým vykorisťovať chudobných, je to nepekná sloboda, ktorá dovolí silným vykorisťovať slabých a všetkým dovolí beztrestne zneužívať životné prostredie. Toto je nepekná sloboda, nie je to sloboda Ducha.
Bratia a sestry, odkiaľ načerpáme túto slobodu Ducha, ktorá je veľmi protikladná slobode sebectva? Odpoveď je v slovách, ktoré Ježiš jedného dňa adresoval svojim poslucháčom: „Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“ (Jn 8, 36)
Prosme Ježiša, aby nás prostredníctvom svojho Svätého Ducha urobil skutočne slobodnými mužmi a ženami. Slobodnými slúžiť v láske a radosti. Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Poznávať lásku z Božích slov
Drahí bratia a sestry, dobré ráno, vitajte!
Pokračujeme v katechézach o Duchu Svätom, ktorý vedie Cirkev ku Kristovi, našej nádeji. On nás sprevádza. Minule sme uvažovali o pôsobení Ducha vo stvorení. Dnes ho uvidíme v zjavení, ktorého hodnoverným, Bohom inšpirovaným svedectvom je Sväté písmo.
V druhom liste sv. Pavla Timotejovi sa nachádza toto tvrdenie: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté“ (3, 16). A iný novozákonný text hovorí: „Pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 21). Toto je náuka o božskom vnuknutí Písma, ktorú hlásame ako článok viery vo Vyznaní viery, keď hovoríme, že Duch Svätý „hovoril skrze prorokov“. Božia inšpirácia v Biblii.
Duch Svätý, ktorý vnukol Písma, je aj ten, ktorý ich vysvetľuje a robí ich večne živými a činnými. Z inšpirovaných ich robí inšpirujúcimi. „Sväté písmo ako Bohom vnuknuté – hovorí 2. Vatikánsky koncil – raz navždy napísané, nemenne podáva slovo samého Boha a v slovách prorokov a apoštolov dáva zaznieť hlasu Ducha Svätého“ (Dei Verbum č. 21). Takto Duch Svätý v Cirkvi pokračuje v pôsobení Zmŕtvychvstalého, ktorý po Veľkej noci – hovorí evanjelium – „otvoril učeníkom myseľ, aby porozumeli Písmu“ (porov. Lk 24, 45).
Môže sa totiž stať, že konkrétny úryvok zo Svätého písma, ktorý sme toľkokrát čítali bez nejakého osobitného pocitu, si jedného dňa prečítame v ovzduší viery a modlitby, a vtedy sa tento text zrazu rozsvieti, osloví nás, vrhne svetlo na problém, ktorý prežívame alebo nám objasní Božiu vôľu v určitej situácii. Čím je táto zmena spôsobená, ak nie osvietením Ducha Svätého? Slová Písma sa pôsobením Ducha Svätého stávajú žiarivými; a v takýchto prípadoch sa človek vlastnými rukami dotýka toho, ako veľmi je pravdivý výrok z Listu Hebrejom: „Živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (4, 12).
Bratia a sestry, Cirkev sa živí duchovným čítaním Svätého písma, teda čítaním uskutočňovaným pod vedením Ducha Svätého, ktorý ho vnukol. V jeho strede, ako maják, ktorý všetko ožaruje, je udalosť Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, ktorá završuje plán spásy, realizuje všetky postavy a proroctvá, odhaľuje všetky skryté tajomstvá a ponúka pravý kľúč k čítaniu celej Biblie. Kristova smrť a zmŕtvychvstanie sú majákom, ktorý osvetľuje celú Bibliu a osvetľuje aj náš život.
Kniha Zjavenia toto všetko opisuje obrazom Baránka, ktorý láme pečate knihy „napísanej zvnútra i zvonka, ale zapečatenej siedmimi pečaťami“ (porov. 5, 1 – 9), Písma Starého zákona. Cirkev, Kristova Nevesta, je oprávnenou vysvetľovať inšpirovaný text Svätého písma, Cirkev je sprostredkovateľkou jeho autentického ohlasovania. Keďže Cirkev je obdarená Duchom Svätým, preto je inšpirujúcou, je „stĺpom a oporou pravdy“ (1 Tim 3, 15). Prečo je tomu tak? Pretože je inšpirovaná, vedená Duchom Svätým. Úlohou Cirkvi je pomáhať veriacim a tým, ktorí hľadajú pravdu, správne vysvetľovať biblické texty.
Jedným zo spôsobov duchovného čítania Božieho slova je ten, ktorý sa nazýva lectio divina. Slovo, ktorému možno nerozumieme. Spočíva vo vyhradení určitého času počas dňa na osobné, meditatívne čítanie úryvku zo Svätého písma. A to je veľmi dôležité: každý deň si nájdite čas na počúvanie. Ak mám veľa času: meditovať, prečítať si úryvok z Písma. A na to odporúčam: vždy mať vreckové evanjelium a nosiť ho v taške, vo vreckách... Takže keď cestujete alebo keď máte trochu voľna, vezmite ho a niečo si prečítajte. To je pre život veľmi dôležité. Vezmite si vreckové evanjelium a počas dňa si ho prečítajte raz, dvakrát, keď sa to podarí.
Avšak duchovným čítaním Svätého písma par excellence je spoločné čítanie, ktoré sa uskutočňuje v liturgii a vo svätej omši. Tam vidíme, ako udalosť alebo ponaučenie uvedené v Starom zákone nachádza svoje plné naplnenie v Kristovom evanjeliu. Homília, komentár celebranta, má pomáhať preniesť Božie slovo z knihy do života.
Avšak homília musí byť krátka: obraz, myšlienka a emócie. Homília nesmie byť dlhšia ako osem minút, pretože po tomto čase sa pozornosť stráca a ľudia zaspávajú, a to je pravda. Homília musí byť takáto. A toto chcem povedať kňazom, ktorí veľa a často rozprávajú a vy nerozumiete, o čom hovoria. Krátka homília: myšlienka, emócia a „vec“ k činu, ako konať. Nie viac ako osem minút. Pretože homília musí pomôcť preniesť Božie slovo z knihy do života.
Medzi mnohými Božími slovami, ktoré počúvame každý deň pri svätej omši alebo v liturgii hodín, je vždy nejaké, ktoré je určené najmä nám. Niečo, čo sa dotkne srdca. Ak si ho vezmeme k srdcu, môže ožiariť náš deň a oživiť našu modlitbu. Ide o to, aby sme ho nenechali padnúť do prázdna!
Na záver mi dovoľte myšlienku, ktorá nám môže pomôcť zamilovať si Božie slovo. Podobne ako niektoré hudobné diela, aj Sväté písmo má základnú notu, ktorá ho sprevádza od začiatku do konca, a touto notou je Božia láska. „Celá Biblia nie je ničím iným“, poznamenáva svätý Augustín, „ako rozprávaním o Božej láske“. Svätý Gregor Veľký nazýva Sväté písmo „listom všemohúceho Boha svojmu stvoreniu“, ako list Ženícha svojej neveste, a nabáda nás, aby sme sa „učili poznávať Božie srdce v Božích slovách“. „Týmto zjavením,“ hovorí Druhý vatikánsky koncil, „sa neviditeľný Boh vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou“ (Dei Verbum, 2).
Drahí bratia a sestry, pokračujte v čítaní Biblie, ale nezabudnite na svoje vreckové evanjelium: noste ho v taške, vo vrecku a niekedy počas dňa si prečítajte úryvok. To vás veľmi priblíži k Duchu Svätému, ktorý je v Božom slove.
Nech nám Duch Svätý, ktorý inšpiroval Písmo a teraz z neho dýcha, pomáha pochopiť túto Božiu lásku v konkrétnych situáciách nášho života.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch učí Nevestu modliť sa
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
V rámci prípravy na blížiaci sa Jubilejný rok som navrhol, aby sme venovali rok 2024 „veľkej ‚symfónii‘ modlitby“[1]. Dnešnou katechézou by som chcel pripomenúť, že Cirkev už vlastní symfóniu modlitby, ktorej skladateľom je Duch Svätý a je ňou Kniha žalmov.
Ako v každej symfónii, aj v nej sa nachádzajú rôzne „pohyby“, čiže rôzne druhy modlitby: chvála, vďaka, prosba, náreky, rozprávanie, múdre úvahy a mnohé iné, osobné alebo tiež spoločné, celého Božieho ľudu. Sú to piesne, ktoré sám Duch vložil na pery Nevesty, jeho Cirkvi. Všetky knihy Biblie, ktoré som minule spomínal, sú inšpirované Duchom Svätým, avšak Kniha žalmov je inšpirovaná aj v tom zmysle, že je plná poetického nádychu.
V Novom zákone mali žalmy výnimočné miesto. V minulosti boli často spoločne Nový zákon a žalmy, dodnes sú časté takéto vydania. Mám na stole ukrajinské vydanie Nového zákona so Žalmami od vojaka, ktorý zahynul vo vojne, a ktorý mi poslali. S touto knihou sa modlil na fronte. Nie všetky žalmy – a nie všetko z každého žalmu – môžu kresťania a ešte menej moderný človek opakovať a osvojiť si. Niekedy odrážajú historickú situáciu a náboženskú mentalitu, ktoré nám už nie sú vlastné. To neznamená, že nie sú vnuknuté, ale že sa v istých ohľadoch viažu na určitú dobu a dočasné štádium zjavenia, ako je to aj v prípade mnohých starovekých právnych predpisov.
To, prečo sa nám najviac odporúčajú žalmy, je, že sa ich modlil Ježiš, Mária, apoštoli a všetky kresťanské generácie pred nami. Keď ich recitujeme, Boh ich počúva s tou veľkolepou „orchestráciou“, ktorou je spoločenstvo svätých. Ježiš podľa Listu Hebrejom prichádza na svet s veršom žalmu v srdci: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (porov. Hebr 10, 7; Ž 40, 9); a podľa Lukášovho evanjelia opúšťa svet s iným veršom na perách: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46; porov. Ž 31, 6).
Na používanie žalmov v Novom zákone nadväzujú cirkevní otcovia a celá Cirkev, ktorá z nich robí pevnú súčasť slávenia svätej omše a liturgie hodín. „Celé Sväté písmo dýcha Božou dobrotou,“ hovorí svätý Ambróz, „ale najmä milá kniha žalmov“[2], milá knihu žalmov. Pýtam sa preto: Modlíte sa niekedy so žalmami? Vezmite si Bibliu alebo Nový zákon a pomodlite sa žalm. Napríklad, keď ste trochu smutní, pretože ste zhrešili, modlíte sa Žalm 50? Existuje mnoho žalmov, ktoré nám pomáhajú ísť vpred. Osvojte si zvyk modliť sa so žalmami. Uisťujem vás, že nakoniec budete šťastní.
Nemôžeme však žiť len z dedičstva minulosti: je potrebné, aby sa žalmy stali našou modlitbou. Bolo napísané, že v istom zmysle sa musíme sami stať „autormi“ žalmov, osvojiť si ich a nimi sa modliť[3]. Ak sú žalmy alebo len verše, ktoré nám hovoria k srdcu, je dobré si ich opakovať a modliť sa ich počas dňa. Žalmy sú modlitby „na všetky ročné obdobia“: neexistuje stav duše alebo potreba, ktorá by v nich nenašla tie najlepšie slová, aby ich premenila na modlitbu. Na rozdiel od všetkých ostatných modlitieb žalmy opakovaním nestrácajú svoju účinnosť, naopak, zvyšujú ju. Prečo? Pretože sú inšpirované Bohom a „dýchajú“ Bohom zakaždým, keď ich čítame s vierou.
Ak sa cítime preťažení výčitkami svedomia a viny, pretože sme hriešni, môžeme opakovať spolu s Dávidom: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo, / pre svoje veľké zľutovanie“ (Ž 51, 3), žalm 51. Ak chceme vyjadriť silné osobné puto s Bohom, hovoríme: „Bože, ty si môj Boh, / už od úsvitu sa viniem k tebe. / Za tebou prahne moja duša, / za tebou túži moje telo / ako vyschnutá, pustá zem bez vody“ (Ž 63, 2), žalm 63. Nie nadarmo Liturgia zaradila tento žalm do chvál na nedele a slávnosti. A ak nás prepadne strach a úzkosť, na pomoc nám prichádzajú tieto nádherné slová 23. žalmu: „Pán je môj pastier [...]. I keby som mal ísť tmavou dolinou, / nebudem sa báť zlého“ (Ž 23, 1. 4).
Žalmy nám umožňujú, aby sme neochudobnili našu modlitbu tým, že ju zredukujeme len na prosby, na neustále opakovanie „daj mi, daj nám...“. Učme sa z modlitby Otčenáš, ktorá predtým, ako prosí o „každodenný chlieb“, hovorí: „Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja“. Žalmy nám pomáhajú otvoriť sa menej egocentrickej modlitbe: modlitbe chvály, požehnania, vďaky; a pomáhajú nám tiež stať sa hlasom celého stvorenia, zapojiť ho do našej chvály.
Bratia a sestry, Duch Svätý, ktorý dal Neveste Cirkvi tieto slová modlitby k jej božskému Ženíchovi, nech nám pomáha, aby vďaka nám znova zazneli v Cirkvi aj dnes a aby sa tento prípravný rok na Jubileum stal symfóniou modlitby. Vďaka.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý vedie Boží ľud
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Dnešnou katechézou vstúpime do druhej fázy dejín spásy. Po tom, čo sme kontemplovali Ducha Svätého v diele stvorenia, budeme ho niekoľko týždňov kontemplovať v diele vykúpenia, teda v diele Ježiša Krista. Prechádzame teda k Novému zákonu a uvidíme Ducha Svätého v Novom zákone.
Dnešnou témou je Duch Svätý pri vtelení Slova. V Lukášovom evanjeliu čítame: „Duch Svätý zostúpi na teba – Mária - a moc Najvyššieho ťa zatieni (dosl. rozprestrie nad tebou svoj tieň)" (1, 35). Evanjelista Matúš potvrdzuje tento základný údaj týkajúci sa Márie a Ducha Svätého, keď hovorí, že Mária „počala z Ducha Svätého“ (1, 18).
Cirkev prevzala túto zjavenú skutočnosť a veľmi skoro ju umiestnila do srdca svojho Vyznania viery. Na ekumenickom koncile v Carihrade (Konštantínopole) v roku 381 - ktorý definoval božstvo Ducha Svätého - sa tento článok stal súčasťou „Kréda.
Je to teda ekumenická skutočnosť viery, pretože všetci kresťania spoločne vyznávajú ten istý Symbol viery. Katolícka zbožnosť z neho od nepamäti čerpá jednu zo svojich každodenných modlitieb - Anjel Pána.
Tento článok viery je základom, ktorý nám umožňuje hovoriť o Márii ako o Neveste par excellence, ktorá je obrazom Cirkvi. V skutočnosti Ježiš - píše svätý Lev Veľký – „tak ako sa narodil z Ducha Svätého z panenskej matky, tak aj Cirkev, svoju nepoškvrnenú nevestu, robí plodnou životodarným dychom toho istého Ducha“ [1]. Na túto paralelu nadväzuje dogmatická konštitúcia Lumen gentium, ktorá hovorí: „Mária pre svoju vieru a poslušnosť, zatienená Duchom Svätým, porodila na zemi, bez styku s mužom, toho istého Božieho Syna [...] Tak aj Cirkev, ktorá rozjíma o Máriinej tajomnej svätosti Panny, nasleduje jej lásku a verne plní Otcovu vôľu, stáva sa matkou tým, že verne prijíma Božie slovo: lebo ohlasovaním a krstom rodí pre nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha“ (č. 63, 64).
Na záver uvádzame praktickú úvahu pre náš život, ktorú naznačuje naliehavosť slovies „počať“ a „porodiť“ vo Svätom písme. „Hľa, panna počne a porodí syna“ (Iz 7, 14); a anjel hovorí Márii: „Počneš syna, porodíš ho“ (Lk 1, 31). Mária najprv počala, potom porodila Ježiša: najprv ho prijala do seba, do svojho srdca a tela, potom ho porodila.
Podobne je to u Cirkvi: najprv prijíma Božie slovo, necháva ho „prehovoriť k svojmu srdcu“ (porov. Oz 2, 16) a „naplniť svoje útroby“ (porov. Ez 3, 3), podľa dvoch biblických výrazov, a potom ho rodí svojím životom a kázaním. Druhá aktivita je bez prvej neplodná.
Aj Cirkev, ktorá je postavená pred úlohy, ktoré presahujú jej sily, si spontánne kladie tú istú otázku: „Ako je to možné?“. Ako je možné ohlasovať Ježiša Krista a jeho spásu svetu, ktorý akoby hľadal len blahobyt? Aj odpoveď je rovnaká ako vtedy: „Dostanete silu Ducha Svätého“ (Sk 1, 8). Bez Ducha Svätého Cirkev nemôže napredovať, Cirkev nerastie, Cirkev nemôže ohlasovať.
To, čo sa hovorí o Cirkvi vo všeobecnosti, platí aj pre nás, pre každého pokrsteného. Každý z nás sa niekedy v živote ocitá v situáciách, ktoré sú nad jeho sily, a kladie si otázku: „Ako zvládnem túto situáciu?“. V takýchto prípadoch pomáha zopakovať si to, čo povedal anjel Panne Márii: „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37).
Bratia a sestry, pokračujme teda aj my zakaždým na našej ceste s touto upokojujúcou istotou v srdci: „Bohu nič nie je nemožné“. A ak tomu budeme veriť, budeme vidieť zázraky. Pre Boha nie je nič nemožné. Ďakujem vám.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý pri Ježišovom krste
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes uvažujeme o Duchu Svätom, ktorý zostupuje na Ježiša pri krste v Jordáne a šíri sa z neho do jeho tela, ktorým je Cirkev. V Markovom evanjeliu je scéna Ježišovho krstu opísaná takto: „V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: ‚Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie‘“ (Mk 1, 9 – 11).
V tej chvíli sa na brehu Jordánu zjavila celá Najsvätejšia Trojica! Je tu Otec, ktorý sa sprítomňuje svojím hlasom; je tu Duch Svätý, ktorý zostupuje na Ježiša v podobe holubice; a je tu ten, ktorého Otec vyhlasuje za svojho milovaného Syna, Ježiš. Je to veľmi dôležitá chvíľa Zjavenia, je to veľmi dôležitý moment dejín spásy. Pomôže nám znovu si prečítať túto časť evanjelia.
Čo sa stalo pri Ježišovom krste, čo bolo také dôležité, že o tom rozprávali všetci evanjelisti? Odpoveď nachádzame v slovách, ktoré Ježiš o krátky čas neskôr vysloví v synagóge v Nazarete s jasným odkazom na udalosť v Jordáne: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal“ (Lk 4, 18).
V Jordáne Boh Otec „pomazal Duchom Svätým“ Ježiša za kráľa, proroka a kňaza. V skutočnosti boli králi, proroci a kňazi v Starom zákone pomazávaní voňavým olejom. V prípade Krista je namiesto fyzického oleja duchovný olej, ktorým je Duch Svätý, namiesto symbolu je tu skutočnosť: je to sám Duch Svätý, ktorý zostúpil na Ježiša.
Ježiš bol naplnený Duchom Svätým od prvého okamihu svojho vtelenia. Bola to však „osobná milosť“, ktorá sa nedala odovzdať ďalej. Teraz však s týmto pomazaním dostáva plnosť daru Ducha, avšak pre svoje poslanie, ktoré ako hlava odovzdá svojmu telu, ktorým je Cirkev a každému z nás. Preto je Cirkev novým „kráľovským, prorockým a kňazským ľudom“. Hebrejský výraz „Mesiáš“ a zodpovedajúci grécky výraz „Kristus“ – Christos, ktoré sa oba vzťahujú na Ježiša, znamenajú „pomazaný“: bol pomazaný olejom radosti, pomazaný Duchom Svätým. Samotný náš názov „kresťania“ cirkevní otcovia vysvetlili v doslovnom význame, slovo kresťania znamená: „pomazaní na spôsob Krista“ [1].
V Biblii sa nachádza žalm, ktorý hovorí o voňavom oleji vyliatom na hlavu veľkňaza Árona, ktorý steká až po lem jeho rúcha (porov. Ž 133, 2). Tento poetický obraz stekajúceho oleja, ktorý sa používa na opis šťastia spoločného bratského spolužitia, sa stal duchovnou a mystickou skutočnosťou v Kristovi a Cirkvi. Kristus je hlava, náš veľkňaz, Duch Svätý je voňavý olej a Cirkev je Kristovým telom, v ktorom sa šíri.
Videli sme, prečo je Duch Svätý v Biblii symbolizovaný vetrom a vlastne od neho má aj svoje meno Ruah. Stojí za to položiť si aj otázku, prečo ho symbolizuje olej a aké praktické ponaučenie si z tohto symbolu môžeme vziať. Pri svätej omši na Zelený štvrtok, pri posvätení oleja známeho ako „krizma“, biskup, mysliac na tých, ktorí prijmú pomazanie pri krste a birmovaní, hovorí takto: „Nech ich toto pomazanie prenikne a posvätí, aby zbavení svojej pôvodnej porušenosti a posvätení ako chrám jeho slávy šírili vôňu svätého života. Je to prosba, ktorá siaha až k svätému Pavlovi, ktorý píše Korinťanom: „Lebo sme pred Bohom Kristovou ľúbeznou vôňou“ (2 Kor 2, 15). Pomazanie nás robí vôňou a človek, ktorý s radosťou žije svoje pomazanie, touto duchovnou vôňou napĺňa Cirkev, napĺňa spoločenstvo a napĺňa rodinu.
Vieme, že niekedy kresťania, žiaľ, nešíria Kristovu vôňu, ale odporný zápach vlastného hriechu. A nikdy nezabúdajte: hriech nás odvracia od Ježiša, hriech nás mení na zlý olej. A diabol – nezabúdajte na to – zvyčajne diabol prichádza cez vrecká – buďte opatrní. To by nás však nemalo odvádzať od nášho záväzku realizovať, nakoľko môžeme a každý vo svojom prostredí, toto vznešené povolanie byť dobrou vôňou Krista vo svete. Kristova vôňa vyviera z „ovocia Ducha“, ktorým je „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5, 22). Pavol to povedal, a ako je pekné nájsť človeka, ktorý má tieto cnosti: človeka s láskou, radostného človeka, človeka, ktorý vytvára pokoj, veľkodušného človeka, nie lakomého, dobrotivého človeka, ktorý každého prijíma, dobrého človeka. Je dobré nájsť dobrého človeka, verného človeka, tichého človeka, ktorý nie je pyšný.... Ak sa budeme usilovať pestovať toto ovocie a keď nájdeme týchto ľudí, potom bez toho, aby sme si to uvedomovali, niekto okolo nás pocíti trochu vône Kristovho Ducha. Prosíme Ducha Svätého, aby sme si viac uvedomovali toto pomazanie, že sme Ním pomazaní.
[1] Porov. Sv. Cyril Jeruzalemský, Mystagogická katechéza, III,1.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý je naším spojencom v boji so zlým duchom
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!
Ihneď po krste v Jordáne „Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal“ (Mt 4, 1), tak hovorí Matúšovo evanjelium. Iniciatíva nepatrí satanovi, ale Bohu. Odchodom na púšť Ježiš poslúchol vnuknutie Ducha Svätého, nepadol do pasce nepriateľa. Keď prešiel skúškou, vrátil sa - ako je napísané - do Galiley „v sile Ducha“ (Lk 4, 14).
Ježiš sa na púšti zbavil satana a teraz môže vyslobodzovať od satana. On sa vymanil a oslobodzuje od satana. Na to evanjelisti upozorňujú početnými príbehmi o vyslobodení z posadnutosti. Ježiš hovorí svojim odporcom: „Ak ja Božím Duchom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ (Mt 12, 28). Ježiš vyháňa démonov s túžbou po Božom kráľovstve.
Dnes sme svedkami zvláštneho javu týkajúceho sa diabla. Na určitej kultúrnej úrovni sa verí, že jednoducho neexistuje. Mal by byť symbolom kolektívneho nevedomia alebo odcudzenia, skrátka metaforou. Ale „najväčším trikom diabla je presvedčiť ľudí, že neexistuje“, ako ktosi napísal (Charles Baudelaire). Je ľstivý: núti nás veriť, že neexistuje, a tak všetko ovláda. Je ľstivý. A predsa sa náš technologický a sekularizovaný svet hemží mágmi, okultizmom, špiritizmom, astrológmi, predajcami kúziel a amuletov a, žiaľ, aj skutočnými satanistickými sektami. Diabol, vyhnaný dverami, sa vrátil, dalo by sa povedať, oknom. Vyhnaný vierou, znovu prichádza s poverami. A ak ste poverčiví, podvedome sa rozprávate s diablom. S diablom sa nedebatuje.
Najsilnejší dôkaz satanovej existencie nie je v hriešnikoch alebo posadnutých, ale vo svätých! „Ale, ako je to možné, Otče?“ Áno, je pravda, že diabol je prítomný a aktívny v určitých extrémnych a „neľudských“ formách zla a bezbožnosti, ktoré vidíme okolo seba. V jednotlivých prípadoch je však prakticky nemožné dospieť k istote, že je to naozaj on, pretože nemôžeme presne vedieť, kde sa končí jeho pôsobenie a začína naše vlastné zlo. Preto je Cirkev pri vykonávaní exorcizmu veľmi obozretná a veľmi prísna, na rozdiel od toho, čo sa, žiaľ, deje v niektorých filmoch!
Práve v živote svätých je diabol nútený vyjsť na svetlo, postaviť sa „proti svetlu“. Niektorí viac, iní menej, všetci svätci a veľmi veriaci ľudia svedčia o svojom zápase s touto nejasnou skutočnosťou a nemožno sa úprimne domnievať, že všetci boli oklamaní alebo len obeťami predsudkov svojej doby.
Boj so zlým duchom sa vyhráva tak, ako ho vyhral Ježiš na púšti: silou Božieho slova. Vidíte, že Ježiš sa s diablom nerozpráva, nikdy to nerobil. Buď ho vyháňa, alebo odsudzuje, ale nikdy s ním nevedie dialóg. A na púšti neodpovedá svojím slovom, ale Božím slovom. Bratia, sestry, nikdy neveďte dialóg s diablom; keď prichádza s pokušeniami „ale, bolo by pekné toto, bolo by pekné tamto“: prestaň. Pozdvihni svoje srdce k Pánovi, modli sa k Panne Márii a vyžeň ho, ako nás to učil Ježiš. Svätý Peter navrhuje aj ďalší prostriedok, ktorý Ježiš nepotreboval, ale my áno, bdelosť: „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral" (1 Pt 5, 8). A svätý Pavol nám hovorí: „Nedávajte miesto diablovi“ (Ef 4, 27).
Po tom, čo Kristus na kríži navždy porazil moc „kniežaťa tohto sveta“ (Jn 12, 31), - ako povedal istý cirkevný otec – diabol „je spútaný ako pes na reťazi; nemôže nikoho uhryznúť, iba tých, ktorí sa k nemu priblížia... Môže štekať, môže naliehať, ale nemôže uhryznúť, iba toho, kto sa nechá"[1]. Ak si hlúpy a ideš k diablovi a povieš: „Ach, ako sa máš? ...“ a tak ďalej, zničí ťa to. Diabol - odstup. S diablom sa nediskutuje. Vyháňa sa. Odstup. A my, my všetci!, máme skúsenosť s tým, ako sa diabol približuje s nejakým pokušením. Pokušenie Desatora: keď to počujeme, zastav sa, odstup; nepribližuj sa k psovi priviazanému reťazou.
Moderná technológia okrem mnohých pozitívnych prostriedkov, ktoré treba oceniť, ponúka napríklad aj nespočetné prostriedky, ako „dať príležitosť diablovi“, a mnohí na to naletia. Pomyslime na internetovú pornografiu, za ktorou stojí prekvitajúci trh: všetci o tom vieme. Je to diabol, ktorý pracuje. Ide o rozšírený fenomén, pred ktorým sa však kresťania musia mať na pozore a rozhodne ho odmietnuť. Pretože každý mobilný telefón má prístup k tejto ukrutnosti, k tomuto diablovmu jazyku: sieťovej pornografii.
Uvedomenie si diablovho pôsobenia v dejinách nás nesmie znechutiť. Záverečná myšlienka musí byť aj v tomto prípade myšlienkou dôvery a istoty: „Som s Pánom, odíď odo mňa“. Kristus zvíťazil nad diablom a dal nám Ducha Svätého, aby sa jeho víťazstvo stalo naším vlastným. Samotné pôsobenie nepriateľa sa môže obrátiť v náš prospech, ak ho s Božou pomocou urobíme tak, aby slúžilo nášmu očisteniu. Prosme preto Ducha Svätého slovami hymnu Veni Creator:
„Pred nepriateľom ochráň nás,
svoj pokoj daj nám v každý čas;
nech vždy pod tvojím vedením
vyhneme vplyvom škodlivým.“
Dávajte si pozor, lebo diabol je ľstivý - ale my kresťania sme s Božou milosťou múdrejší ako on. Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý v Skutkoch apoštolov
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V našom pláne katechéz o Duchu Svätom a Cirkvi budeme dnes vychádzať zo Skutkov apoštolov.
Rozprávanie o zoslaní Ducha Svätého na Turíce sa začína opisom niektorých prípravných znakov – mohutný vietor a ohnivé jazyky –, ale svoje zavŕšenie nachádza vo výroku: „A všetkých naplnil Duch Svätý“ (Sk 2, 4). Svätý Lukáš, ktorý napísal Skutky apoštolov, zdôrazňuje, že Duch Svätý je ten, ktorý zaručuje univerzálnosť a jednotu Cirkvi. Bezprostredným dôsledkom „naplnenia Duchom Svätým“ je to, že apoštoli „začali hovoriť inými jazykmi“, a keď vyšli z hornej miestnosti ohlasovali Ježiša Krista zástupom (porov. Sk 2, 4 a nasl.).
Lukáš tým chcel zdôrazniť všeobecné poslanie Cirkvi, ktorá je znamením novej jednoty medzi všetkými národmi. Vidíme, že Duch pracuje pre jednotu dvoma spôsobmi. Na jednej strane vedie odvážne Cirkev von, aby mohla prijímať čoraz viac ľudí a národov, na druhej strane ju zhromažďuje vo vnútri, aby upevnil dosiahnutú jednotu. Učí ju rozširovať sa v univerzálnosti a zhromažďovať sa v jednote. Všeobecná a jedna: toto je tajomstvo Cirkvi.
Prvé z týchto dvoch hnutí – všeobecnosť – vidíme v 10. kapitole Skutkov apoštolov v udalosti Kornéliovho obrátenia. V deň Turíc apoštoli ohlasovali Krista všetkým Židom a tým, ktorí sa riadili podľa Mojžišovho zákona, nech už patrili k akémukoľvek národu. Boli potrebné ďalšie „Turíce“, ktoré boli veľmi podobné tým prvým, tie sa uskutočnili v dome stotníka Kornélia, aby podnietili apoštolov rozšíriť si obzor, a aby zbúrali poslednú bariéru, ktorá bola medzi Židmi a pohanmi (porov. Sk 10 – 11).
K tomuto rozšíreniu medzi národy sa pridáva aj geografické rozšírenie. Pavol – čítame opäť v Skutkoch apoštolov (porov. 16, 6 – 10) – chcel ohlasovať evanjelium v novej oblasti Malej Ázie, ale, ako sa píše, „Duch Svätý mu v tom zabránil“; chcel prejsť do Bitýnie, „ale Ježišov Duch mu to nedovolil“. Človek hneď odhalí dôvod týchto prekvapujúcich zákazov Ducha: nasledujúcu noc dostal apoštol vo sne príkaz prejsť do Macedónska. Evanjelium tak vyšlo z rodnej Ázie a vstúpilo do Európy.
Druhé hnutie Ducha Svätého – to, ktoré vytvára jednotu – vidíme v 15. kapitole Skutkov apoštolov, v priebehu takzvaného jeruzalemského koncilu. Problémom je, ako zabezpečiť, aby dosiahnutá všeobecnosť neohrozila jednotu Cirkvi. Duch Svätý nevytvára jednotu vždy náhle, zázračnými a ráznymi zásahmi, ako to bolo na Turíce. Robí to – a to vo väčšine prípadov – aj nenápadnou prácou, rešpektuje čas a ľudské rozdiely, prúdi cez ľudí a inštitúcie, modlitbu i výmenu názorov. Dnes by sme povedali, že pôsobí synodálnym spôsobom. Tak sa to vlastne stalo na jeruzalemskom koncile v otázke povinností vyplývajúcich z Mojžišovho zákona, ktoré sa mali uložiť obrátencom z pohanstva. Riešenie tejto otázky bolo oznámené celej Cirkvi známymi slovami: „Duch Svätý a my sme usúdili...“ (Sk 15, 28).
Svätý Augustín vysvetľuje jednotu, ktorú spôsobuje Duch Svätý, obrazom, ktorý sa stal klasicky známym: „Čím je duša pre ľudské telo, tým je Duch Svätý pre Kristovo telo, ktorým je Cirkev“ [1]. Tento obraz nám pomáha pochopiť niečo dôležité. Duch Svätý nepôsobí na jednotu Cirkvi zvonku, neobmedzuje sa na to, žeby prikazoval, aby sme boli zjednotení. On sám je „putom jednoty“. On je ten, ktorý vytvára jednotu Cirkvi.
Ako vždy, na záver uvádzame myšlienku, ktorá nám pomáha prejsť od Cirkvi ako celku ku každému z nás. Jednota Cirkvi je jednotou medzi ľuďmi a nedosahuje sa od zeleného stola, ale uskutočňuje sa v živote. Všetci chceme jednotu, všetci po nej z hĺbky srdca túžime, je však také ťažké ju dosiahnuť, že dokonca aj v manželstve a rodine patrí jednota a svornosť medzi najťažšie dosiahnuteľné a ešte ťažšie udržateľné veci.
Dôvodom – prečo je náročné mať jednotu medzi nami – je to, že každý chce síce dosiahnuť jednotu, ale zo svojho uhla pohľadu, bez toho, aby sa zamyslel nad tým, či aj ten druhý človek stojaci pred ním si o „jeho“ uhle pohľadu myslí presne to isté. Týmto spôsobom sa však jednota len vzďaľuje. Jednota života, Turíčna jednota podľa Ducha sa dosahuje vtedy, keď sa človek usiluje postaviť do stredu Boha, nie seba samého. Aj jednota kresťanov sa buduje týmto spôsobom: nie tak, že čakáme, kým sa k nám ostatní pridajú tam, kde sme my, ale tak, že spoločne smerujeme ku Kristovi.
Prosme Ducha Svätého, aby nám pomáhal byť nástrojmi jednoty a pokoja.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý vo viere Cirkvi
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Dnešnou katechézou prejdeme od toho, čo nám bolo o Duchu Svätom zjavené vo Svätom písme, k tomu, ako je prítomný a ako pôsobí v živote Cirkvi, v našom kresťanskom živote.
V prvých troch storočiach Cirkev necítila potrebu explicitne formulovať svoju vieru v Ducha Svätého. Napríklad, v najstaršom Kréde Cirkvi, v takzvanom apoštolskom vyznaní viery, sa po vyhlásení: „Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, narodeného, umučeného,, ktorý zostúpil k zosnulým, vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia“, dodáva: „[verím] v Ducha Svätého“, a nič viac, bez akéhokoľvek upresnenia.
Až heréza prinútila Cirkev, aby upresnila túto vieru. Keď sa tento proces začal – svätým Atanázom vo štvrtom storočí – bola to skúsenosť Cirkvi s posväcujúcim a božským pôsobením Ducha Svätého, ktorá ju priviedla k istote o plnom božstve Ducha Svätého. Stalo sa tak na ekumenickom koncile v Carihrade v roku 381, ktorý definoval božstvo Ducha Svätého známymi slovami, ktoré opakujeme aj dnes v Kréde: „Verím v Ducha Svätého, Pána a oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov“.
Povedať, že Duch Svätý „je Pán“, znamenalo povedať, že sa podieľa na „panovaní“ Boha, ktoré patrí do sveta Stvoriteľa, nie do sveta stvorenia. Najsilnejším tvrdením je, že mu patrí rovnaká sláva a poklona ako Otcovi a Synovi. Je to argument rovnosti v úcte, drahý svätému Bazilovi Veľkému, ktorý bol hlavným autorom tejto formulky: Duch Svätý je Pán, je Boh.
Koncilová definícia nebola záverom, ale východiskom. A v skutočnosti po prekonaní historických dôvodov, ktoré bránili jednoznačnejšiemu potvrdeniu božstva Ducha Svätého, sa táto definícia pokojne hlásala v bohoslužbe Cirkvi a v jej teológii. Už svätý Gregor Nazianský po tomto koncile bez väčších výčitiek svedomia tvrdil: „Je teda Duch Svätý Boh? Iste! Rovnakej podstaty s Otcom? Áno, ak je pravý Boh“ (Oratio 31, 5.10).
Čo nám, dnešným veriacim, hovorí článok viery, ktorý vyznávame každú nedeľu pri svätej omši? „Verím v Ducha Svätého?“ V minulosti sa týkal najmä tvrdenia, že Duch Svätý „vychádza z Otca“. Latinská cirkev čoskoro doplnila toto tvrdenie tým, že do Vyznania viery pri omši pridala, že Duch Svätý „vychádza aj zo Syna“. Keďže v latinčine sa výraz „aj zo Syna“ nazýva „Filioque“, vznikol tým spor známy pod týmto názvom, ktorý bol dôvodom (alebo zámienkou) mnohých sporov a rozdelení medzi východnou a západnou cirkvou. Určite nie je namieste zaoberať sa tu touto otázkou, ktorá navyše v atmosfére dialógu nastolenej medzi oboma cirkvami stratila ostrosť minulosti a umožňuje nám, aby sme dúfali v úplné vzájomné prijatie, ako jeden z hlavných „zmierených rozdielov". Rád hovorím: „zmierené rozdiely“. Medzi kresťanmi je veľa rozdielov: ten je z tejto školy, ten z inej; ten je protestant, ten je... Dôležité je, aby sa tieto rozdiely zmierili v láske spoločného kráčania.
Po prekonaní tohto kameňa úrazu si dnes môžeme vážiť pre nás najdôležitejšiu výsadu, ktorá je ohlásená v článku Vyznania viery, a to, že Duch Svätý je „oživovateľom“, t. j. dáva život. Pýtame sa: aký život dáva Duch Svätý? Na začiatku, pri stvorení, Boží dych dáva Adamovi prirodzený život, z hlinenej sochy robí „živú bytosť“ (porov. Gn 2, 7). Teraz, v novom stvorení, je Duch Svätý tým, kto dáva veriacim nový život, Kristov život, nadprirodzený život Božích detí. Apoštol Pavol môže zvolať: „Zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti“ (Rim 8, 2).
Kde je v tomto všetkom veľká a potešujúca správa pre nás? Je v tom, že život, ktorý nám dáva Duch Svätý, je večný život! Viera nás oslobodzuje od nutnosti pripustiť si hrôzu, že sa všetko skončí tu, že neexistuje vykúpenie z utrpenia a nespravodlivosti, ktoré vládnu na zemi. Ďalšie apoštolove slová nás uisťujú: „A keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“ (Rim 8, 11). Duch prebýva v nás, je v nás.
Rozvíjajme túto vieru aj u tých, ktorí sú o ňu často nie vlastnou vinou ochudobnení a nedokážu pochopiť zmysel života. A nezabúdajme ďakovať tomu, ktorý nám svojou smrťou získal tento neoceniteľný dar!
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý a sviatosť manželstva
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Minule sme si vysvetlili, čo o Duchu Svätom hlásame vo vyznaní viery. Uvažovanie Cirkvi sa však nezastavilo pri tomto krátkom vyznaní viery. Pokračovalo tak na Východe, ako aj na Západe, a to prostredníctvom diela veľkých otcov a učiteľov. Dnes by sme chceli najmä zozbierať niekoľko omrviniek z učenia o Duchu Svätom, ktoré sa rozvinulo v latinskej tradícii, aby sme videli, ako osvetľuje celý kresťanský život a osobitne sviatosť manželstva.
Hlavným tvorcom tejto náuky je svätý Augustín, ktorý rozvinul náuku o Duchu Svätom. Vychádza zo zjavenia, že „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8). Láska teda predpokladá niekoho, kto miluje, toho, kto je milovaný, a samotnú lásku, ktorá ich spája. Boh Otec je v Trojici ten, ktorý miluje, je prameňom a počiatkom všetkého. Syn je ten, ktorý je milovaný, a Duch Svätý je láska, ktorá ich spája1. Kresťanský Boh je teda „jeden“ Boh, ale nie osamelý, jeho jednotou je jednota spoločenstva a lásky. V súlade s týmto niektorí navrhli nazývať Ducha Svätého nie „treťou osobou“ Trojice v jednotnom čísle, ale skôr „prvou osobou množného čísla“. Inými slovami, on je božské My Otca a Syna, puto jednoty medzi rôznymi osobami2, samotný princíp jednoty Cirkvi, ktorá je práve jedným „jediným telom“ vyplývajúcim z viacerých osôb.
Ako som už povedal, dnes by som sa chcel spolu s vami zamyslieť najmä nad tým, čo chce Duch Svätý povedať rodine. Čo môže mať Duch Svätý spoločné napríklad s manželstvom? Veľmi veľa, možno to podstatné, a ja sa pokúsim vysvetliť prečo! Kresťanské manželstvo je sviatosťou darovania sa, jedného druhému, muža a ženy. Takto na to myslel Stvoriteľ, keď „stvoril človeka na svoj obraz [...]: muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Ľudský pár je teda prvou a najzákladnejšou realizáciou spoločenstva lásky, ktorým je Trojica.
Aj manželia by mali tvoriť prvú osobu množného čísla, „my“. Stáť jeden vedľa druhého ako „ja“ a „ty“ a byť pred zvyškom sveta, vrátane detí, ako „my“. Aké krásne je počuť matku, keď svojim deťom hovorí: „Tvoj otec a ja...“, ako to povedala Panna Mária Ježišovi, keď ho ako dvanásťročného našli v chráme ako prednáša učiteľom (porov. Lk 2, 48), a počuť otca, keď hovorí: „Tvoja matka a ja“, akoby boli jeden subjekt. Ako veľmi deti potrebujú túto jednotu rodičov – otec a mama spoločne – a ako veľmi trpia, keď chýba! Ako veľmi trpia deti odlúčené od otcov...
Aby však manželstvo zodpovedalo tomuto povolaniu, potrebuje podporu toho, kto je dar, či skôr dar par excellence. Tam, kde vstupuje Duch Svätý, sa znovu zrodí schopnosť darovať sa. Niektorí otcovia latinskej Cirkvi tvrdili, že Duch Svätý, ktorý je vzájomným darom Otca a Syna v Trojici, je aj príčinou radosti, ktorá medzi nimi vládne, a keď o ňom hovorili, nebáli sa použiť obraz gest, ktoré sú vlastné manželskému životu, ako sú bozk a objatie3.
Nik nevraví, že takáto jednota je ľahkým cieľom, a už vôbec nie v dnešnom svete, ale je to pravda o veciach, ako ich chcel Stvoriteľ, a preto je to v ich prirodzenosti. Samozrejme, môže sa zdať, že je ľahšie a rýchlejšie stavať na piesku ako na skale, ale Ježiš nám hovorí, aký je potom výsledok (porov. Mt 7, 24 – 27). V tomto prípade teda ani nepotrebujeme podobenstvo, pretože dôsledky manželstiev postavených na piesku sú žiaľ viditeľné pre všetkých a doplácajú na ne najmä deti. Deti trpia odlúčením či nedostatkom rodičovskej lásky! O mnohých manželoch sa musí opakovať to, čo Mária povedala Ježišovi v Káne Galilejskej: „Nemajú víno“ (Jn 2, 3). Duch Svätý je ten, kto na duchovnej úrovni naďalej koná zázrak, ktorý pri tej príležitosti vykonal Ježiš, a to, že mení vodu zvyku na novú radosť zo spoločného života. Nie je to zbožná ilúzia: Duch Svätý to urobil v mnohých manželstvách, keď sa ho snúbenci rozhodli vzývať.
Nebolo by preto zlé, keby sa popri právnych, psychologických a morálnych informáciách, ktoré sa poskytujú, prehĺbila aj táto „duchovná“ príprava snúbencov na manželstvo, Duch Svätý vytvára jednotu. „Nestrkaj prst medzi manžela a manželku!“, hovorí jedno talianske príslovie. Avšak jeden „prst“ medzi manžela a manželku treba vložiť, a to práve „prst Boží“: čiže Ducha Svätého! Vďaka!
Preložila: Slovenská redakcia VR
Birmovka – sviatosť Ducha Svätého
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Dnes budeme pokračovať v našich úvahách o prítomnosti a pôsobení Ducha Svätého v živote Cirkvi prostredníctvom sviatostí.
Posväcujúce pôsobenie Ducha Svätého k nám prichádza predovšetkým dvomi cestami: Božím slovom a sviatosťami. A medzi všetkými sviatosťami je jedna, ktorá je sviatosťou Ducha Svätého par excellence, a práve pri nej by som sa chcel dnes zastaviť. Ide o sviatosť birmovania.
V Novom zákone sa okrem krstu vodou spomína ešte jeden obrad, a to vkladanie rúk, ktorého cieľom je viditeľné a charizmatické odovzdanie Ducha Svätého s účinkami podobnými tým, ktoré mali apoštoli v deň Turíc. V Skutkoch apoštolov sa v tejto súvislosti uvádza významná udalosť. Keď sa dopočuli, že niektorí v Samárii prijali Božie slovo, z Jeruzalema poslali Petra a Jána. „Zašli tam“, hovorí text, „a modlili sa za nich, aby dostali Ducha Svätého, lebo on ešte na nikoho z nich nezostúpil, boli iba pokrstení v mene Pána Ježiša. Potom na nich vložili ruky a dostali Ducha Svätého“ (8, 14 - 17).
K tomu sa pridáva to, čo píše svätý Pavol v Druhom liste Korinťanom: „A Boh nás i vás posilňuje pre Krista, on nás pomazal, on nás označil svojou pečaťou a vložil nám do sŕdc závdavok Ducha“ (1, 21-22). Téma Ducha Svätého ako „kráľovskej pečate“, ktorou Kristus označuje svoje ovce, je základom učenia o „nezmazateľnom znaku“ udelenom týmto obradom.
Postupom času sa obrad pomazania ustálil ako samostatná sviatosť, ktorá v rôznych obdobiach a obradoch Cirkvi nadobúdala rôzne formy a obsah. Teraz nie je priestor prechádzať túto veľmi zložitú históriu. Čo je sviatosť birmovania v chápaní Cirkvi, zdá sa mi, že jednoducho a jasne opisuje Katechizmus pre dospelých Konferencie biskupov Talianska. Píše sa v ňom: „Sviatosť birmovania je pre každého veriaceho tým, čím boli Turíce pre celú Cirkev. [...] Posilňuje krstné začlenenie v Kristovi a Cirkvi a zasvätenie prorockému, kráľovskému a kňazskému poslaniu. Udeľuje hojnosť darov Ducha Svätého [...]. Ak je teda krst sviatosťou narodenia, birmovanie je sviatosťou rastu. Preto je tiež sviatosťou svedectva, lebo úzko súvisí so zrelosťou kresťanského života.“[1]
Problémom je, ako zabezpečiť, aby sa sviatosť birmovania v praxi neredukovala na „posledné pomazanie“, teda na sviatosť „odchodu“ z Cirkvi. Hovorí sa, že je to „rozlúčková sviatosť“, pretože keď ju mladí ľudia prijmú, odídu a potom sa vrátia až na sobáš. Preto sa to tak hovorí. Ale my musíme urobiť, aby bola sviatosťou začiatku aktívnej účasti na živote Cirkvi. Je to cieľ, ktorý sa nám vzhľadom na súčasnú situáciu v celej Cirkvi môže zdať nemožný, ale to neznamená, že by sme sa oň mali prestať usilovať. Nebude sa to týkať všetkých birmovancov, či už detí alebo dospelých, ale je dôležité, aby to tak bolo aspoň u niektorých, ktorí potom budú animátormi spoločenstva.
„Ľudský pár je teda prvou a najzákladnejšou realizáciou spoločenstva lásky, ktorým je Svätá Trojica“, zdôraznil Svätý Otec počas stredajšej katechézy. Téma pôsobenia Ducha Svätého ...
V tomto smere môže byť užitočné, ak pri príprave na sviatosť pomáhajú veriaci laici, ktorí majú osobnú skúsenosť s Kristom a pravú skúsenosť s Duchom Svätým. Niektorí ľudia hovoria, že ju zažili ako rozkvet sviatosti birmovania, ktorú prijali ako mladí.
Ale netýka sa to len budúcich birmovancov, týka sa to nás všetkých a v každej chvíli. Spolu s birmovaním a pomazaním sme prijali, ako nás uistil apoštol, aj závdavok Ducha, ktorý na inom mieste nazýva „prvotinami Ducha“ (Rim 8, 23). Tento závdavok musíme „používať“, zakúšať tieto prvotiny, a nie zakopávať dary a talenty, ktoré sme dostali.
Svätý Pavol povzbudzoval svojho žiaka Timoteja, aby „roznecoval Boží dar, ktorý dostal vkladaním rúk“ (2 Tim 1, 6), a použité sloveso naznačuje obraz toho, kto fúka do ohňa, aby roznietil jeho plameň. To je krásny cieľ pre jubilejný rok! Odstrániť popol rutiny a nečinnosti, aby sme sa stali nositeľmi plameňa Ducha Svätého, podobne ako nositelia pochodní na olympijských hrách. Nech nám Duch pomáha urobiť zopár krokov týmto smerom!
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý a kresťanská modlitba
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Posväcujúce pôsobenie Ducha Svätého, ako aj Božieho slova a sviatostí, sa prejavuje v modlitbe a práve jej chceme venovať dnešné zamyslenie: modlitba. Duch Svätý je zároveň protagonistom i cieľom kresťanskej modlitby. To znamená, že on je ten, ktorý nám dáva modlitbu, a on je ten, ktorý sa dáva prostredníctvom modlitby. Modlíme sa, aby sme dostali Ducha Svätého, a Ducha Svätého dostávame, aby sme sa skutočne modlili, teda ako Božie deti, nie ako otroci. Premýšľajme o tom: modliť sa ako Božie deti, nie ako otroci.
Ako „krásny cieľ“ pre Jubilejný rok 2025 Svätý Otec počas stredajšej katechézy zdôraznil, že je potrebné „odstrániť popol rutiny a nedostatku angažovanosti“, aby sme sa stali ...
Človek sa musí vždy modliť so slobodou. „Dnes sa musím modliť toto, toto a toto, pretože som sľúbil toto, toto a toto. Inak pôjdem do pekla“. Nie, toto nie je modlitba! Modlitba je slobodná. Modlíte sa vtedy, keď vám Duch Svätý pomáha modliť sa. Modlíš sa vtedy, keď v srdci cítiš potrebu modliť sa, a keď necítiš nič, zastav sa a spýtaj sa sám seba: „Prečo necítim túžbu modliť sa? Čo sa deje v mojom živote?“ Vždy nám však najviac pomáha spontánnosť v modlitbe. To znamená modliť sa ako deti, nie ako otroci.
Pápež František sa spolu s pútnikmi z celého sveta počas generálnej audiencie v stredu 6. novembra modlil za obyvateľov španielskej Valencie, ktorých minulý týždeň postihli ...
Predovšetkým sa musíme modliť, aby sme prijali Ducha Svätého. V tejto súvislosti je v evanjeliu veľmi výstižná Ježišova veta: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 11, 13). Každý, každý z nás, tým najmenším vie dať dobré veci, či už deťom, vnúčatám alebo priateľom. Malí od nás vždy dostávajú dobré veci. A ako to? Otec by nám nedal Ducha! A to preto, aby nám dodal odvahu a aby sme v tom pokračovali. V Novom zákone vidíme, že Duch Svätý zostupuje vždy počas modlitby. Zostupuje na Ježiša pri krste v Jordáne, kým „sa modlil“ (Lk 3, 21). Zostupuje aj na učeníkov na Turíce, kým sa „vytrvalo a jednomyseľne modlili“ (Sk 1, 14).
Je to jediná „moc“, ktorú máme nad Božím Duchom. Moc modlitby: on modlitbe neodporuje. Modlíme sa a on prichádza. Spomeňte si na tú pasáž v Biblii, keď sa navrchu Karmel rozčuľovali falošní Bálovi proroci, na svoju obetu chceli privolať oheň z neba, ale nič sa nestalo, lebo boli modloslužobníkmi: uctievali boha, ktorý neexistuje. Eliáš sa modlil a oheň zostúpil a strávil zápalnú obetu (porov. 1 Kr 18, 20 – 38). Cirkev verne nasleduje tento príklad: vždy má na perách prosbu: „Príď! Príď!“ k Duchu Svätému zakaždým, keď sa naňho obracia. A robí to najmä pri svätej omši, aby zostupoval ako rosa a posväcoval chlieb a víno na eucharistickú obetu.
Ale je tu aj druhý aspekt, ktorý je pre nás najdôležitejší a naviac povzbudzujúci: Duch Svätý je ten, ktorý nám dáva pravú modlitbu. Svätý Pavol o tom hovorí takto: „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži; že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8, 26 – 27).
Je pravda, že nevieme ako sa máme modliť. Musíme sa to učiť každý deň. Príčina tejto slabosti našej modlitby bola v minulosti vyjadrená jediným slovom, ktoré sa používalo tromi rôznymi spôsobmi: ako prídavné meno, ako podstatné meno a ako príslovka. Je ľahké zapamätať si, aj pre tých, ktorí nevedia po latinsky, a stojí za to mať na pamäti, pretože len to obsahuje celé pojednanie, tieto tri veci. My ľudia, povedané tým príslovím, „mali, mala, male petimus“, čo znamená: súc zlí (mali), žiadame zlé veci (mala) a zlým spôsobom (male). Ježiš hovorí: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo, a ostatné dostanete navyše“ (Mt 6, 33); namiesto toho hľadáme najprv to, čo je navyše, teda svoje vlastné záujmy – mnohokrát – a celkom zabúdame prosiť o Božie kráľovstvo. Prosme Pána o kráľovstvo a všetko príde s ním.
Je pravda, že Duch Svätý prichádza, na pomoc našej slabosti, ale robí ešte niečo veľmi dôležité: potvrdzuje nám, že sme Božie deti, a kladie nám na pery zvolanie: „Otče!“ (Rim 8, 15; Gal 4, 6). My nemôžeme povedať „Otče, Abba“. Nemôžeme povedať „Otče“ bez moci Ducha Svätého. Kresťanská modlitba nie je akoby rozhovor človeka na jednej strane telefónu, s Bohom, ktorý by bol na opačnom konci telefonického spojenia, to nie, je to modlitba Boha v nás! Modlíme sa k Bohu prostredníctvom Boha. Modliť sa znamená vložiť sa do Boha a nechať Boha vstúpiť do nás.
Práve v modlitbe sa Duch Svätý zjavuje ako „Utešiteľ“ (Paraklétos), teda obhajca a ochranca. On nás pred Otcom neobviňuje, ale obhajuje. Áno, obhajuje nás, presviedča nás o tom, že sme hriešnici (porov. Jn 16, 8), ale robí to preto, aby sme zakúsili radosť z Otcovho milosrdenstva, a nie preto, aby nás zničil neplodným pocitom viny. Aj keď nám naše srdce niečo vyčíta, pripomína nám, že „Boh je väčší ako naše srdce“ (1 Jn 3, 20). Boh je väčší ako náš hriech.
Všetci sme hriešnici, ale pouvažujme: možno sú medzi vami takí – to neviem –, ktorí sa boja pre veci, ktoré urobili, možno sa boja, že ich Boh pokarhá alebo sa boja pre mnoho vecí a nemôžu nájsť pokoj. Začni sa modliť, vzývaj Ducha Svätého a on ťa naučí, ako prosiť o odpustenie. A viete čo? Boh nelipne na gramatike, a keď prosíme o odpustenie, nenechá nás to dokončiť! „Lebo...“ a tam nás nenechá dokončiť slovo odpustenie. On nám najprv odpustí, vždy je tu na to, aby nám odpustil, skôr než dokončíme slovo odpustenie. My povieme „lebo...“ a Otec nám vždy odpustí.
Duch Svätý sa prihovára a tiež nás učí, aby sme sa zasa prihovárali za našich bratov a sestry – prihovára sa za nás a učí nás prihovárať sa za iných – učí nás modlitbe príhovoru: modliť sa za niekoho, modliť sa za chorého, za toho, ktorý je vo väzení, modliť sa..., modliť sa aj za svokru! A vždy sa modlite. Vždy. Táto modlitba je Bohu mimoriadne milá, pretože je bez osobného prospechu a nezištná. Keď sa každý modlí za všetkých, stáva sa to, – a to povedal svätý Ambróz – že sa všetci modlia za každého a tak sa modlitba násobí[1]. Modlitba je taká.
To je úloha, ktorá je v Cirkvi veľmi vzácna a potrebná, najmä v tomto čase prípravy na Jubilejný rok: aby sme sa zjednotili s Utešiteľom, ktorý sa „prihovára za nás všetkých pre Božie plány“. Ale nemodlite sa ako papagáje, prosím! Nehovorte „Bla, bla, bla...“. Nie. Povedzte „Pane“, ale povedzte to zo srdca. „Pomôž mi, Pane“, „Milujem ťa, Pane“. A keď sa modlíte modlitbu Pána, modlite sa „Otče, ty si môj Otec“. Modlite sa srdcom a nie perami, nebuďte [ako] papagáje.
Nech nám Svätý Duch pomáha v modlitbe, ktorú tak veľmi potrebujeme. Ďakujem vám.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Panna Mária a Duch Svätý
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!
Medzi rôznymi prostriedkami, ktorými Duch Svätý uskutočňuje svoje dielo posväcovania v Cirkvi ako sú Božie slovo, sviatosti a modlitba, je jeden úplne osobitný, a tým je mariánska úcta. V katolíckej tradícii je jedno motto, jedno úslovie: „Ad Iesum per Mariam“, teda „Cez Pannu Máriu k Ježišovi“. Panna Mária nám pomáha vidieť Ježiša. Ona nám vždy otvára dvere! Panna Mária je matka, ktorá nás vedie za ruku k Ježišovi. Panna Mária nikdy neukazuje na seba, Panna Mária ukazuje na Ježiša. A to je mariánska úcta: k Ježišovi cez ruky Panny Márie.
„Kresťanská modlitba nie je akoby rozhovorom človeka na jednej strane telefónu, s Bohom, ktorý by bol na opačnom konci telefonického spojenia, to nie, je to modlitba Boha v nás! ...
Svätý Pavol opísal kresťanské spoločenstvo ako „Kristov list, ktorý sme my vyhotovili, napísaný nie atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca“ (2 Kor 3, 3). Panna Mária ako prvá učeníčka a postava Cirkvi je tiež listom napísaným Duchom živého Boha. Práve preto ju môžu „poznať a čítať všetci ľudia“ (2 Kor 3, 2), dokonca aj tí, ktorí nevedia čítať teologické knihy, tí „maličkí“, ktorým sú podľa Ježiša zjavené tajomstvá Božieho kráľovstva, ktoré ostali skryté pred múdrymi a rozumnými (porov. Mt 11, 25).
Keď Panna Mária súhlasí a povie anjelovi: „Áno, nech sa stane Pánova vôľa“, súhlasí s tým, že bude Ježišovou matkou. Panna Mária akoby povedala Bohu: „Tu som, som tabuľkou na písanie: nech pisateľ napíše, čo chce, nech sa stane v mojom živote Pánova vôľa1. V tom čase ľudia písali na voskované tabuľky. Dnes by sme povedali, že Panna Mária sa ponúka ako čistý papier, na ktorý môže Boh napísať, čo chce. Ako napísal známy exegéta, Máriino „áno“ predstavuje „vrchol každého nábožného správania sa pred Bohom, pretože najvyšším spôsobom vyjadruje pasívnu disponovanosť spojenú s aktívnou pripravenosťou, najhlbšiu prázdnotu, ktorá sprevádza najväčšiu plnosť“2.
Tu teda vidíme, ako je Božia Matka nástrojom Ducha Svätého v jeho diele posväcovania. Uprostred nekonečného množstva slov, ktoré sa hovoria a píšu o Bohu, Cirkvi a svätosti (ktoré len málokto, ak vôbec niekto, dokáže prečítať a pochopiť v plnom rozsahu), ona navrhuje len dva výrazy, ktoré môže vysloviť pri akejkoľvek príležitosti každý, aj ten najjednoduchší: „Hľa, tu som“ a „staň sa (fiat)“. Panna Mária je tá, ktorá povedala Pánovi „áno“, a svojím príkladom a príhovorom nás nabáda, aby sme mu aj my povedali svoje „áno“, kedykoľvek stojíme pred poslušnosťou, ktorú musíme preukázať, alebo pred skúškou, ktorú musíme prekonať.
V každom období svojich dejín, ale najmä v tejto chvíli, sa Cirkev nachádza v situácii, v akej bolo kresťanské spoločenstvo po Ježišovom nanebovstúpení. Má hlásať evanjelium všetkým národom, ale čaká na „moc zhora“, aby to mohla robiť. A nezabúdajme, že v tom čase, ako čítame v Skutkoch apoštolov, boli učeníci zhromaždení okolo „Márie, Ježišovej matky“ (Sk 1, 14).
Je pravda, že s ňou boli vo večeradle aj iné ženy, ale jej prítomnosť je medzi všetkými iná a jedinečná. Medzi ňou a Duchom Svätým je jedinečné a večne nezničiteľné puto, ktorým je samotná osoba Krista, „ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie, Panny“, ako sa modlíme vo Vyznaní viery. Evanjelista sv. Lukáš zámerne zdôrazňuje zhodu medzi príchodom Ducha Svätého na Pannu Máriu pri zvestovaní a jeho zostúpením na učeníkov na Turíce, pričom v oboch prípadoch používa niektoré zhodné výrazy.
„Keď sa naučíme slúžiť, každé naše gesto pozornosti a starostlivosti, každý prejav nehy, každý skutok milosrdenstva sa stane odrazom Božej lásky.“
Sv. František z Assisi v jednej zo svojich modlitieb pozdravuje Pannu Máriu ako „dcéru a služobnicu najvyššieho Kráľa, nebeského Otca, ako matku najsvätejšieho Pána Ježiša Krista, ako nevestu Ducha Svätého“3. Dcéra Otca, Matka Syna, Nevesta Ducha Svätého! Jednoduchšími slovami by sa nedal vystihnúť Máriin jedinečný vzťah k Najsvätejšej Trojici.
Ako všetky obrazy, ani tento o „neveste Ducha Svätého“ by sa nemal absolutizovať, ale prijať pre množstvo pravdy, ktorú obsahuje, a je to veľmi krásna pravda. Je nevestou, ale ešte predtým je učeníčkou Ducha Svätého. Nevesta a učeníčka. Učme sa od nej byť vnímaví na vnuknutia Ducha Svätého, najmä keď nás pobáda, aby sme „rýchlo vstali“ a išli pomôcť niekomu, kto nás potrebuje, ako to urobila ona hneď po tom, čo od nej anjel odišiel (porov. Lk 1, 39). Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Charizmy, dary Ducha na spoločný úžitok
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V posledných troch katechézach sme hovorili o posväcujúcom pôsobení Ducha Svätého, ktoré sa uskutočňuje vo sviatostiach, v modlitbe a nasledovaním príkladu Božej Matky. Počúvajme však, čo hovorí známy text Druhého vatikánskeho koncilu: „Duch Svätý posväcuje, vedie a čnosťami ozdobuje Boží ľud nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, ale aj tým, že 'rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti - každému, ako chce' (porov. 1 Kor 12, 11) (Lumen gentium, 12). Aj my máme vlastné osobné dary, ktoré sám Duch Svätý dáva každému z nás.
„Panna Mária nám pomáha vidieť Ježiša. Ona nám vždy otvára dvere! Panna Mária je matka, ktorá nás vedie za ruku k Ježišovi“, povedal pápež František v trinástom pokračovaní ...
Preto nastal čas hovoriť aj o tomto druhom spôsobe pôsobenia Ducha Svätého, ktorým je charizmatické pôsobenie. Je to tak trochu ťažké slovo, vysvetlím ho. Dva prvky pomáhajú definovať, čo je to charizma. Po prvé, charizma je dar daný „na spoločný úžitok“ (1 Kor 12, 7), aby bol na osoh všetkým. Inými slovami, nie je primárne a obyčajne určená na posvätenie jednotlivca, to nie, ale na „službu“ spoločenstvu (1 Pt 4, 10). To je prvé poňatie. Po druhé, charizma je dar daný „jednému“ alebo „niektorým“ osobitne, nie všetkým rovnako, a to ju odlišuje od posväcujúcej milosti, od teologálnych cností a od sviatostí, ktoré sú naopak rovnaké a spoločné pre všetkých. Charizma je pre jednu osobu alebo pre osobitné spoločenstvo. Je to dar, ktorý dáva Boh.
Prinášame podcasty jednotlivých katechéz pápeža Františka z cyklu „Duch a Nevesta. Duch Svätý vedie Boží ľud v ústrety Ježišovi, našej nádeji.“ Názvy katechéz sú hypertextovým ...
Aj toto nám vysvetľuje Koncil. Hovorí: Duch Svätý „rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti, ktorými ich robí spôsobilými a pripravenými na vykonávanie skutkov a úradov, užitočných na obnovu a väčší rozmach Cirkvi, podľa týchto slov: Každému... je daný prejav Ducha, aby to bolo na spoločný úžitok“ (1 Kor 12, 7).
Charizmy sú „klenoty“ alebo ozdoby, ktoré Duch Svätý rozdáva, aby skrášlili Kristovu Nevestu. Možno teda pochopiť, prečo sa koncilový text končí nasledujúcou výzvou. „Tieto charizmy, či už neobyčajné, alebo bežnejšie a rozšírenejšie, keďže sú osobitne prispôsobené a užitočné potrebám Cirkvi, treba prijímať s vďakou a uspokojením“ (LG, 12).
Benedikt XVI. povedal: „Kto sa pozrie na dejiny pokoncilovej éry, môže rozpoznať dynamiku skutočnej obnovy, ktorá často nadobudla nečakané formy v hnutiach plných života a vďaka ktorej je takmer hmatateľná nevyčerpateľná živosť svätej Cirkvi.“ Toto je charizma daná skupine prostredníctvom jednej osoby.
Musíme znovuobjaviť charizmy, pretože vďaka tomu sa podpora laikov, a najmä žien, nechápe len ako inštitucionálna a sociologická skutočnosť, ale vo svojom biblickom a duchovnom rozmere. Laici nie sú tí poslední, to nie, laici nie sú akýmisi externými spolupracovníkmi alebo „pomocnými oddielmi“ kléru, to nie. Majú svoje vlastné charizmy a dary, ktorými majú prispievať k poslaniu Cirkvi.
Dodajme ešte jednu vec: keď hovoríme o charizmách, musíme hneď vyvrátiť jedno nedorozumenie: a to - stotožňovať ich s veľkolepými a mimoriadnymi darmi a schopnosťami. Namiesto toho sú to bežné dary – každý z nás má svoju charizmu -, ktoré nadobúdajú mimoriadnu hodnotu, keď sú inšpirované Duchom Svätým a s láskou stelesnené v životných situáciách. Takýto výklad charizmy je dôležitý, pretože mnohí kresťania, keď počujú hovoriť o charizmách, prežívajú smútok či sklamanie, pretože sú presvedčení, že žiadne nemajú, a cítia sa vylúčení alebo ako druhoradí kresťania. To nie, neexistujú kresťania druhej triedy. Každý má svoju osobnú charizmu i tú komunitnú. Svätý Augustín na toto svojho času reagoval veľmi výstižným prirovnaním: „Ak miluješ,“ hovorieval svojmu ľudu, „to, čo máš, nie je málo.
Ak totiž miluješ jednotu, všetko, čo v nej niekto vlastní, vlastníš aj ty! Iba oko v tele má schopnosť vidieť; ale či vidí len pre seba? Nie, vidí aj pre ruku, pre nohu i pre všetky údy“ [1].
Tu sa odhaľuje tajomstvo, prečo je láska definovaná apoštolom ako „najvznešenejšia cesta zo všetkých“ (1 Kor 12, 31): umožňuje mi milovať Cirkev alebo spoločenstvo, v ktorom žijem, a v jednote všetky charizmy, nielen niektoré, sú „moje“, tak ako „moje“ charizmy, aj keď sa zdajú byť maličkosťou, patria všetkým a slúžia pre dobro všetkých. Láska rozmnožuje charizmy; robí charizmu jedného, jednej osoby, charizmou všetkých. Ďakujem!
Preložila: Slovenská redakcia VR
Ovocie Ducha Svätého - Radosť
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Po tom, čo sme hovorili o posväcujúcej milosti a charizmách, by som sa dnes chcel zamerať na tretiu skutočnosť spojenú s pôsobením Ducha Svätého: „ovocie Ducha“. Čo je ovocie Ducha? Svätý Pavol ponúka ich zoznam v Liste Galaťanom. Píše: „Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (5, 22). Deväť ovocí Ducha Svätého. Čo sú však tieto „dary Ducha“?
Na rozdiel od chariziem, ktoré Duch dáva, komu chce a kedy chce pre dobro Cirkvi, ovocie Ducha je výsledkom spolupráce milosti a našej slobody. Toto ovocie vždy vyjadruje tvorivosť človeka, v ktorom „viera je činná skrze lásku“ (Gal 5, 6), niekedy prekvapujúcim a radostným spôsobom. Nie všetci v Cirkvi môžu byť apoštolmi, prorokmi, evanjelistami, ale všetci bez rozdielu môžu a majú byť dobročinní, trpezliví, pokorní, šíriteľmi pokoja atď.
Spomedzi ovocia Ducha, ktoré vymenoval apoštol, by som chcel vyzdvihnúť jedno z nich, pričom pripomínam úvodné slová apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium: „Radosť z evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie. S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť“ (č. 1). Niekedy prídu smutné chvíle, ale vždy je tu pokoj. S Ježišom je radosť a pokoj.
Radosť, ovocie Ducha, má so všetkými ostatnými ľudskými radosťami spoločný určitý pocit plnosti a uspokojenia, ktorý spôsobuje, že si človek želá, aby trval večne. Zo skúsenosti však vieme, že to tak nie je, pretože všetko tu dolu sa rýchlo pomíňa. Pomyslime na mladosť, ktorá sa rýchlo pominie, na zdravie, silu, blahobyt, priateľstvá, lásky... Trvajú sto rokov? Ale potom viac už nie. Okrem toho, aj keby tieto veci rýchlo nepominuli, po istom čase už nestačia, ba dokonca začnú nudiť, pretože, ako povedal svätý Augustín Bohu: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“ [Vyznania, I, 1]. V srdci je nepokoj, ktorý hľadá krásu, pokoj, lásku, radosť.
Evanjeliová radosť, na rozdiel od akejkoľvek inej radosti, sa môže každý deň obnovovať a stať sa v dobrom zmysle slova nákazlivou. "Len vďaka tomuto stretnutiu - alebo opakovanému stretávaniu - s Božou láskou, stretnutiu, ktoré sa premieňa na šťastné priateľstvo, oslobodzujeme sa od izolovaného svedomia a od zameranosti na seba samých. [...] Z tohto potom pramení evanjelizačné úsilie. Totiž ak niekto prijal túto lásku, ktorá životu dáva nový zmysel, ako sa môže o ňu nepodeliť s ostatnými?“ (Evangelii gaudium, 8). Toto je dvojitá vlastnosť radosti, ktorá je ovocím Ducha: nielenže nepodlieha nevyhnutnému opotrebovaniu časom, ale znásobuje sa tým, že sa o ňu delíme s druhými! Skutočná radosť je zdieľaná s ostatnými a je „nákazlivá“.
Pred piatimi storočiami žil tu v Ríme svätec Filip Neri. Do dejín sa zapísal ako svätec radosti. Chudobným a opusteným deťom vo svojom oratóriu hovorieval: „Deti moje, buďte radostné, nechcem škrupule ani melanchóliu, stačí mi, že nehrešíte“. A znova: „Buďte dobrí, ak môžete!“. Menej známy je však zdroj, z ktorého pramenila jeho radosť. Svätý Filip Neri mal takú lásku k Bohu, že sa mu občas zdalo, že mu srdce pukne v hrudi. Jeho radosť bola v plnom zmysle ovocím Ducha. Svätec sa zúčastnil na Jubileu v roku 1575, ktoré obohatil o neskôr zachovávanú prax návštevy siedmich kostolov. Vo svojej dobe bol skutočným evanjelizátorom prostredníctvom radosti. A mal práve túto Ježišovu vlastnosť: vždy odpúšťal, všetko odpúšťal. Možno si niektorí z nás pomyslia: „Ale ja som urobil tento hriech, a ten mi nebude odpustený...“. Počúvajte: Boh odpúšťa všetko, Boh vždy odpúšťa. A to je tá radosť: byť zmierený s Bohom. A kňazom a spovedníkom vždy hovorím: odpusťte všetko, nežiadajte príliš veľa, ale odpúšťajte všetko, všetko a vždy.
Slovo „evanjelium“ znamená radostná zvesť. Preto ho nemožno odovzdávať s unudenými tvárami a temným výrazom, ale s radosťou toho, kto našiel skrytý poklad a vzácnu perlu. Pripomeňme si povzbudenie, ktoré svätý Pavol adresoval veriacim cirkvi vo Filipách a ktoré teraz adresuje nám všetkým: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!. Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom“ (Flp 4, 4 - 5).
Drahí bratia a sestry, buďte radostní s Ježišovou radosťou vo svojich srdciach. Ďakujem vám.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý a evanjelizácia
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Po úvahách o posväcujúcom a charizmatickom pôsobení Ducha Svätého venujeme túto katechézu ďalšiemu aspektu: evanjelizačnému pôsobeniu Ducha Svätého, teda jeho úlohe pri hlásaní Cirkvi.
Prvý Petrov list definuje apoštolov ako „tých, ktorí hlásali evanjelium prostredníctvom Ducha Svätého“ (porov. 1, 12). V tomto vyjadrení nachádzame dva podstatné prvky kresťanského ohlasovania: jeho obsah, ktorým je evanjelium, a jeho prostriedok, ktorým je Duch Svätý. Povedzme si niečo o jednom aj o druhom.
V Novom zákone má slovo „evanjelium“ dva hlavné významy. Môže sa vzťahovať na ktorékoľvek zo štyroch kanonických evanjelií: Matúšovo, Markovo, Lukášovo a Jánovo, a v tomto význame evanjelium znamená dobrú zvesť, ktorú Ježiš ohlasoval počas svojho pozemského života. Po Veľkej noci slovo „evanjelium“ nadobúda nový význam dobrej zvesti o Ježišovi, konkrétne o veľkonočnom tajomstve Pánovej smrti a zmŕtvychvstania. Toto nazýva „evanjeliom“ apoštol, keď píše: „Nehanbím sa za evanjelium, veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1, 16).
Ovocie Ducha Svätého je výsledkom „spolupráce milosti a našej slobody“ a evanjeliová radosť – jedno z týchto ovocí – „sa na rozdiel od akejkoľvek inej radosti môže každý deň ...
Ježišovo kázanie a následne kázanie apoštolov obsahuje aj všetky morálne povinnosti, ktoré vyplývajú z evanjelia, počnúc Desatorom a končiac „novým“ prikázaním lásky. Ak však nechceme opäť upadnúť do omylu, ktorý odsúdil apoštol Pavol, že zákon je dôležitejší ako milosť a skutky ako viera, musíme vždy nanovo vychádzať z ohlasovania toho, čo pre nás urobil Kristus. Preto v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium sa tak veľmi trvá na prvom z týchto dvoch bodov, teda na kerygme, čiže „ohlasovaní“, od ktorého závisí celé morálne uplatnenie.
V skutočnosti „v katechéze má prvé ohlásenie alebo kerygma základnú úlohu, ktorá musí stáť v centre evanjelizačného úsilia a každej snahy o cirkevnú obnovu. [...] Keď hovoríme, že toto ohlasovanie je ‚prvé‘, neznamená to, že stojí na začiatku a potom sa naň zabudne alebo že je možné ho nahradiť inými obsahmi, ktoré ho prevyšujú. Je prvým v kvalitatívnom zmysle, pretože je hlavným ohlasovaním, teda tým, ktoré treba vždy znovu rozličnými spôsobmi počúvať a stále nanovo ohlasovať počas katechézy, rozličnými formami, vo všetkých etapách a vo všetkých situáciách. [...] Nesmieme si myslieť, že v katechéze je možné opustiť kerygmu a uprednostniť formáciu, ktorá by mala byť ‚solídnejšia‘. Niet nič solídnejšieho, hlbšieho, istejšieho, konzistentnejšieho a múdrejšieho ako práve toto ohlasovanie“ (č. 164 – 165), čiže kerygma.
Doteraz sme videli obsah kresťanského hlásania. Musíme však mať na pamäti aj prostriedok ohlasovania. Evanjelium sa má hlásať „prostredníctvom Ducha Svätého“ (1 Pt 1, 12). Cirkev má robiť presne to, čo Ježiš povedal na začiatku svojho verejného účinkovania: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným“ (Lk 4, 18). Kázať s pomazaním Ducha Svätého znamená odovzdávať spolu s myšlienkami a učením aj život a presvedčenie našej viery. Znamená to nespoliehať sa na „presvedčivé a múdre slová, ale na prejavy Ducha a jeho moci“ (1 Kor 2, 4), ako napísal svätý Pavol.
Ľahko sa to hovorí – mohol by niekto namietať –, ale ako to uviesť do praxe, keď to nezávisí od nás, ale od príchodu Ducha Svätého? V skutočnosti je tu jedna vec, ktorá závisí od nás, vlastne dve, a tie v krátkosti spomeniem. Prvou skutočnosťou je modlitba. Duch Svätý prichádza na tých, ktorí sa modlia, pretože nebeský Otec – je napísané – „dáva Ducha Svätého tým, čo ho prosia“ (Lk 11, 13), najmä ak ho prosia, aby hlásali evanjelium jeho Syna! Beda hlásaniu bez modlitby! Človek sa stáva tým, čo apoštol nazýva „cvendžiacim kovom a zuniacim cimbalom“ (porov. 1 Kor 13, 1).
Preto sa najprv musíme modliť, aby prišiel Duch Svätý. Druhou vecou je, aby sme nekázali seba, ale aby sme kázali Ježiša Pána (porov. 2 Kor 4, 5). A to je hlásanie... Tak často sú tie kázania dlhé, 20 minút, 30 minút... Ale prosím, kazatelia musia hlásať myšlienku, náklonnosť a pozvanie k činom. Viac ako osem minút kázanie zaniká, nerozumie sa mu. A toto hovorím kazateľom... Vidím, že to radi počúvate! (potlesk) Tiež mnohokrát vidíme mužov, ktorí, keď sa začne kázanie, odídu von na cigaretu, zapália si a potom sa opäť vrátia. Prosím vás, kázanie musí byť myšlienkou, náklonnosťou a návrhom, čo robiť. A nepokračujte dlhšie ako desať minút. Nie, nikdy!
To je veľmi dôležité. Druhá vec je, že nemáme kázať seba – to som vám už povedal –, ale Pána. Toto netreba rozvádzať, pretože každý, kto sa venuje evanjelizácii, dobre vie, čo v praxi znamená nekázať seba samého. Obmedzím sa na konkrétne uplatnenie tejto požiadavky. Nechcieť hlásať seba samého znamená aj to, že nie vždy dávame prednosť pastoračným iniciatívam, ktoré presadzujeme a ktoré sú spojené s naším vlastným menom, ale ochotne spolupracujeme, ak sa to od nás žiada, na iniciatívach spoločenstva alebo na tých, ktoré nám boli zverené z poslušnosti.
Nech nám pomôže Duch Svätý, nech sprevádza a vyučuje Cirkev takto hlásať evanjelium mužom a ženám dnešnej doby! Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý a kresťanská nádej
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Prišli sme na záver našich katechéz o Duchu Svätom a Cirkvi. Toto posledné zamyslenie venujeme názvu, ktorý sme dali celému cyklu, a to: „Duch a Nevesta. Duch Svätý vedie Boží ľud v ústrety Ježišovi, našej nádeji“. Tento názov odkazuje na jeden z posledných biblických veršov v knihe Zjavenia, ktorý hovorí: „Duch a nevesta volajú: ‚Príď!‘ (Zjv 22, 17). Komu je toto zvolanie adresované? Je adresované Zmŕtvychvstalému Kristovi. V skutočnosti svätý Pavol (porov. 1 Kor 16, 22) aj Didaché, spis z apoštolských čias, dosvedčujú, že na liturgických zhromaždeniach prvých kresťanov zaznievalo volanie „Maràna tha!“ v aramejčine, čo znamená práve „Príď, Pane!“. Modlitba ku Kristovi, aby prišiel.
V tejto najranejšej fáze malo toto zvolanie podtext, ktorý by sme dnes nazvali eschatologickým. V skutočnosti vyjadrovalo vrúcne očakávanie Pánovho slávneho návratu. Toto zvolanie a očakávanie, ktoré ono vyjadruje, v Cirkvi nikdy nezaniklo. Aj dnes v omši hneď po konsekrácii ohlasuje Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie slovami „kým nepríde v sláve“. Cirkev čaká na Pánov príchod.
Toto očakávanie Kristovho posledného príchodu však nezostalo jedno jediné. Pripojilo sa k nemu aj očakávanie jeho neustáleho príchodu v súčasnej a putujúcej situácii Cirkvi. A práve na tento príchod Cirkev myslí predovšetkým, keď oživovaná Duchom Svätým volá k Ježišovi: „Príď!“.
V súvislosti so zvolaním „Príď, Pane!“ nastala zmena – alebo skôr vývoj – plný významu. Nie je adresované len Kristovi, ale aj samotnému Duchu Svätému! Ten, ktorý volá, je teraz aj tým, ku ktorému sa volá. „Príď!“ je zvolanie, ktorým sa začínajú takmer všetky hymny a modlitby Cirkvi adresované Duchu Svätému: „Príď, Duchu Svätý tvorivý“, hovoríme vo Veni Creator, a „Príď, Duchu Svätý“, „Veni Sancte Spiritus“, v sekvencii na Turíce, a tak je to aj v mnohých iných modlitbách. Je správne, že to tak je, pretože po zmŕtvychvstaní je Duch Svätý skutočným „alter ego“ Krista, ten, ktorý ho zastupuje, ktorý ho robí prítomným a činným v Cirkvi. On je ten, ktorý „zvestuje budúce veci“ (porov. Jn 16, 13), a spôsobuje, že sú žiadané a očakávané. Preto sú Kristus a Duch neoddeliteľní aj v ekonómii spásy.
Duch Svätý je stále prekypujúcim prameňom kresťanskej nádeje. Svätý Pavol nám zanechal tieto vzácne slová: „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou“ (Rim 15, 13). Ak je Cirkev loďkou, Duch Svätý je plachtou, ktorá ju poháňa a posúva vpred na mori dejín, dnes rovnako ako v minulosti!
Nádej nie je prázdne slovo alebo naše prázdne želanie, aby sa veci vyvíjali dobre: nádej je istotou, pretože je založená na Božej vernosti jeho prisľúbeniam. Preto sa nazýva teologálnou čnosťou: pretože ju Boh vlieva a Boh je jej garantom. Nie je to pasívna čnosť, ktorá len čaká, že sa nejaké veci stanú. Je to výsostne aktívna čnosť, ktorá ich pomáha uskutočniť. Ktosi, kto bojoval za oslobodenie chudobných, napísal tieto slová: „Duch Svätý je pôvodcom volania chudobných. On je silou, ktorá je daná tým, ktorí nemajú silu. On vedie boj za oslobodenie a plnú realizáciu utláčaného ľudu“1
Kresťan sa nemôže uspokojiť s tým, že má nádej, musí ju aj vyžarovať, byť rozsievačom nádeje. To je najkrajší dar, ktorý môže Cirkev dať celému ľudstvu, najmä v časoch, keď sa zdá, že všetko sťahuje plachty.
Apoštol Peter povzbudzoval prvých kresťanov týmito slovami: „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ Pridal však aj odporúčanie: „Robte to však skromne, s bázňou a dobrým svedomím“ (1 Pt 3, 15 – 16). Pretože ľudí nepresvedčí ani tak sila argumentov, ale láska, ktorú do nich vieme vložiť. To je prvá a najúčinnejšia forma evanjelizácie. A je otvorená pre všetkých!
Drahí bratia a sestry, nech nám Duch vždy pomáha oplývať nádejou z jeho moci!
Preložila: Slovenská redakcia VR
