Rímskokatolícka cirkev – Oslany
Duch a Nevesta
Duch Boží sa vznášal nad vodami
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Dnes, s touto katechézou začíname cyklus zamyslení na tému „Duch a Nevesta“, kde nevesta je Cirkev. „Duch Svätý vedie Boží ľud k Ježišovi, našej nádeji“. Prejdeme tromi veľkými etapami dejín spásy: Starým zákonom, Novým zákonom a obdobím Cirkvi. Náš pohľad bude vždy upretý na Ježiša, ktorý je našou nádejou.
V týchto prvých katechézach o Duchu v Starom zákone nebudeme praktizovať „biblickú archeológiu“. Namiesto toho budeme objavovať, že to, čo je v Starom zákone dané ako prísľub, sa v plnej miere uskutočnilo v Kristovi. Bude to ako sledovať cestu slnka od úsvitu do poludnia.
Začíname prvými dvoma veršami z celej Biblie: Prvé dva verše zo Svätého písma hovoria takto: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1, 1 – 2). Boží Duch sa nám javí ako tajomná sila, ktorá posúva svet z pôvodného prázdneho, pustého a pochmúrneho stavu do stavu usporiadaného a harmonického. Pretože, Duch svätý vytvára harmóniu, súlad v živote, harmóniu vo svete. Inými slovami, je to on, kto spôsobuje, že svet prechádza z chaosu do kozmu, teda zo zmätku do niečoho krásneho a usporiadaného. To je vlastne význam gréckeho slova kozmos, ako aj latinského slova mundus, teda niečo krásne, usporiadané, čisté, harmonické, pretože Duch Svätý je harmónia.
Tento ešte nejasný náznak pôsobenia Ducha Svätého vo stvorení sa upresňuje v nasledujúcom zjavení. V jednom žalme čítame: „Pánovým slovom povstali nebesia, dychom jeho úst všetky ich voje“ (Ž 33, 6); a opäť: „Keď zošleš svojho ducha, sú stvorené a obnovuješ tvárnosť zeme“ (Ž 104, 30).
Táto vývojová línia sa stáva veľmi jasnou v Novom zákone, ktorý opisuje zásah Ducha Svätého do nového stvorenia, pričom používa práve tie obrazy, o ktorých čítame v súvislosti so vznikom sveta: holubica, ktorá sa vznáša nad vodami Jordánu pri Ježišovom krste (porov. Mt 3, 16); Ježiš, ktorý vo večeradle dýcha na učeníkov a hovorí: „Prijmite Ducha Svätého“ (Jn 20, 22), tak ako na začiatku Boh vdýchol Adamovi svoj dych (porov. Gn 2, 7).
Apoštol Pavol vnáša do tohto vzťahu medzi Duchom Svätým a stvorením nový prvok. Hovorí o celom stvorení, ktoré „vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“ (porov. Rim 8, 22). Zvíja sa kvôli človeku, ktorý ho podrobil „otroctvu skazy“ (porov. v. 20 – 21). Je to skutočnosť, ktorá sa nás úzko a dramaticky dotýka. Apoštol vidí príčinu utrpenia stvorenia v skazenosti a hriechu ľudstva, ktorý ho zatiahol do odcudzenia sa Bohu. To zostáva rovnako pravdivé aj dnes, ako to bolo vtedy. Vidíme spúšť, ktorú ľudstvo spôsobilo a naďalej spôsobuje stvorenstvu, najmä tej jeho časti, ktorá má väčšiu schopnosť využívať jeho zdroje.
Svätý František z Assisi nám ukazuje krásne východisko, cestu ako sa vrátiť k harmónii Ducha: cestu kontemplácie a chvály. Chcel, aby sa zo stvorenia pozdvihol chválospev na Stvoriteľa Spomeňme si na „Laudato si', mi Signore...“ (Buď pochválený, môj Pane – pozn. prekladateľa), na túto pieseň Františka z Assisi..
Istý žalm hovorí takto: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha“ (18, 2), ale potrebujú muža a ženu, aby dali hlas tomuto svojmu nemému volaniu. A v speve „Svätý“ v omši zakaždým opakujeme: „Plné sú nebesia i zem tvojej slávy“. Sú ňou takpovediac „ťarchavé", ale potrebujú ruky dobrej pôrodnej asistentky, ktorá by túto ich chválu porodila. Naším povolaním vo svete, pripomína nám opäť Pavol, je byť „chválou jeho slávy“ (Ef 1, 12). Znamená to uprednostniť radosť z kontemplácie pred radosťou z vlastnenia. A nikto sa neradoval zo stvorenia viac ako František z Assisi, ktorý nechcel žiadne z nich vlastniť.
Bratia a sestry, Duch Svätý, ktorý na začiatku premenil chaos na kozmos, pôsobí na to, aby túto premenu uskutočnil v každom človeku. Prostredníctvom proroka Ezechiela Boh sľubuje: „Dám vám nové srdce a vložím do vás nového Ducha... Svojho ducha vložím do vášho vnútra“ (Ez 36, 26 – 27). Pretože naše srdce sa podobá tej pustej, temnej priepasti z prvých veršov knihy Genezis. Miešajú sa v ňom protikladné pocity a túžby: telesné a duchovné. Všetci sme v istom zmysle tým „vnútorne rozdeleným kráľovstvom“, o ktorom hovorí Ježiš v evanjeliu (porov. Mk 3, 24). Môžeme povedať, že okolo nás je vonkajší chaos – spoločenský a politický chaos. Pomyslime na vojny, pomyslime na mnoho detí, ktoré nemajú čo jesť, na veľa sociálnych nespravodlivostí, toto je vonkajší chaos. Ale je aj vnútorný chaos vo vnútri každého z nás. Ten prvý sa nedá vyliečiť, kým nezačneme uzdravoať ten druhý! Bratia a sestry, snažme sa, aby sa náš vnútorný zmätok stal jasnosťou Ducha Svätého: je to Božia moc, ktorá to robí, a my otvárajme svoje srdcia, aby to on mohol robiť.
Nech v nás táto úvaha vzbudí túžbu zakúsiť Ducha Stvoriteľa. Už viac ako tisícročie nám Cirkev kladie na pery zvolanie, aby sme ho prosili: „Veni creator Spiritus!“, Príď, Duchu Stvoriteľu! Navštív naše mysle. Naplň srdcia, ktoré si stvoril, nebeskou milosťou“.
Prosme Ducha Svätého, aby k nám prišiel a urobil z nás nových ľudí s novosťou Ducha. Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Kde je Duch Boží, tam je sloboda
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
V dnešnej katechéze by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad menom, ktorým sa Duch Svätý nazýva v Biblii.
Prvé, čo sa o človeku dozvieme, je meno. Podľa neho ho voláme, rozlišujeme ho a pamätáme si ho. Tretia osoba Trojice má tiež meno: volá sa Duch Svätý. Ale „Duch“ je latinizovaná verzia. Meno Ducha, pod ktorým ho poznali prví adresáti Zjavenia, pod ktorým ho vzývali proroci, žalmisti, Mária, Ježiš a apoštoli, je Ruach, čo znamená dych, vietor, nádych.
V Biblii je toto meno také dôležité, že sa takmer stotožňuje so samotnou osobou. Posväcovať Božie meno znamená posväcovať a uctievať samotného Boha. Nikdy nejde len o konvenčné pomenovanie: vždy hovorí niečo o osobe, o jej pôvode alebo poslaní. Tak je to aj v prípade mena Ruach. Obsahuje prvé základné zjavenie o osobe a činnosti Ducha Svätého.
Práve pozorovaním vetra a jeho prejavov Boh viedol svätopiscov k tomu, aby objavili „vietor“ inej povahy. Nie je náhoda, že na Turíce zostúpil Duch Svätý na apoštolov sprevádzaný „hukotom prudkého vetra“ (porov. Sk 2, 2). Duch Svätý akoby chcel dať svoj podpis tomu, čo sa udialo.
Čo nám o Duchu Svätom hovorí jeho meno Ruach? Obraz vetra slúži predovšetkým na vyjadrenie sily Ducha Svätého. „Duch a sila“ alebo „sila Ducha“ je slovné spojenie, ktoré sa opakuje v celom Svätom písme. Vietor je totiž ohromujúca a nezdolná sila. Je dokonca schopný pohnúť oceánmi.
Opäť však platí, že ak chceme objaviť plný význam biblických skutočností, nesmieme sa zastaviť pri Starom zákone, ale musíme prísť k Ježišovi. Popri sile Ježiš vyzdvihne aj ďalšiu vlastnosť vetra, a to jeho slobodu. Nikodémovi, ktorý ho v noci navštevuje, Ježiš slávnostne hovorí: „Vietor veje, kam chce, počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha.“ (Jn 3, 8)
Vietor je jediná vec, ktorá sa nedá udržať na uzde, nedá sa „zavrieť do fľaše“ ani zaškatuľkovať. Snažíme sa vietor „uzavrieť do fľaše“ alebo do škatuľky, ale to nie je možné: je voľný. Namýšľať si, že Ducha Svätého uzavrieme do pojmov, definícií, téz alebo traktátov, ako sa o to niekedy pokúšal moderný racionalizmus, znamená stratiť ho, znehodnotiť ho alebo zredukovať na jednoduchého, čisto ľudského ducha. V cirkevnej oblasti však existuje podobné pokušenie, a to chcieť uzavrieť Ducha Svätého do kánonov, inštitúcií, definícií. Duch vytvára a oživuje inštitúcie, ale on sám nemôže byť „inštitucionalizovaný“, „zredukovaný na vec“. Vietor veje, „kam chce“, tak aj Duch rozdáva svoje dary, „ako chce“ (1 Kor 12, 11).
Svätý Pavol z toho urobí zásadný zákon kresťanského konania, keď hovorí: „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2 Kor 3, 17) Slobodný človek, slobodný kresťan, je ten, ktorý má Pánovho Ducha. Ide o veľmi zvláštnu slobodu, úplne odlišnú od toho, čo sa bežne chápe. Nie je to sloboda robiť si, čo sa človeku zachce, ale sloboda slobodne robiť to, čo chce Boh! Nie sloboda konať dobro alebo zlo, ale sloboda konať dobro a konať ho slobodne, teda z príťažlivosti, nie z donútenia. Inými slovami, sloboda Božích detí, nie otrokov.
Svätý Pavol si je dobre vedomý zneužitia či nepochopenia, ktoré sa môže stať v súvislosti s touto slobodou; Galaťanom píše: „Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5, 13) Ide o slobodu, ktorá sa prejavuje v tom, čo sa zdá byť jej opakom, vyjadruje sa službou a v slúžení je skutočná sloboda.
Dobre poznáme to, keď sa sloboda stáva „zámienkou pre telo“. Pavol uvádza stále aktuálny zoznam: „Smilstvo, nečistota, chlípnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné.“ (Gal 5, 19 – 21). Ale rovnako aj sloboda, ktorá umožňuje bohatým vykorisťovať chudobných, je to nepekná sloboda, ktorá dovolí silným vykorisťovať slabých a všetkým dovolí beztrestne zneužívať životné prostredie. Toto je nepekná sloboda, nie je to sloboda Ducha.
Bratia a sestry, odkiaľ načerpáme túto slobodu Ducha, ktorá je veľmi protikladná slobode sebectva? Odpoveď je v slovách, ktoré Ježiš jedného dňa adresoval svojim poslucháčom: „Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“ (Jn 8, 36)
Prosme Ježiša, aby nás prostredníctvom svojho Svätého Ducha urobil skutočne slobodnými mužmi a ženami. Slobodnými slúžiť v láske a radosti. Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Poznávať lásku z Božích slov
Drahí bratia a sestry, dobré ráno, vitajte!
Pokračujeme v katechézach o Duchu Svätom, ktorý vedie Cirkev ku Kristovi, našej nádeji. On nás sprevádza. Minule sme uvažovali o pôsobení Ducha vo stvorení. Dnes ho uvidíme v zjavení, ktorého hodnoverným, Bohom inšpirovaným svedectvom je Sväté písmo.
V druhom liste sv. Pavla Timotejovi sa nachádza toto tvrdenie: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté“ (3, 16). A iný novozákonný text hovorí: „Pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha“ (2 Pt 1, 21). Toto je náuka o božskom vnuknutí Písma, ktorú hlásame ako článok viery vo Vyznaní viery, keď hovoríme, že Duch Svätý „hovoril skrze prorokov“. Božia inšpirácia v Biblii.
Duch Svätý, ktorý vnukol Písma, je aj ten, ktorý ich vysvetľuje a robí ich večne živými a činnými. Z inšpirovaných ich robí inšpirujúcimi. „Sväté písmo ako Bohom vnuknuté – hovorí 2. Vatikánsky koncil – raz navždy napísané, nemenne podáva slovo samého Boha a v slovách prorokov a apoštolov dáva zaznieť hlasu Ducha Svätého“ (Dei Verbum č. 21). Takto Duch Svätý v Cirkvi pokračuje v pôsobení Zmŕtvychvstalého, ktorý po Veľkej noci – hovorí evanjelium – „otvoril učeníkom myseľ, aby porozumeli Písmu“ (porov. Lk 24, 45).
Môže sa totiž stať, že konkrétny úryvok zo Svätého písma, ktorý sme toľkokrát čítali bez nejakého osobitného pocitu, si jedného dňa prečítame v ovzduší viery a modlitby, a vtedy sa tento text zrazu rozsvieti, osloví nás, vrhne svetlo na problém, ktorý prežívame alebo nám objasní Božiu vôľu v určitej situácii. Čím je táto zmena spôsobená, ak nie osvietením Ducha Svätého? Slová Písma sa pôsobením Ducha Svätého stávajú žiarivými; a v takýchto prípadoch sa človek vlastnými rukami dotýka toho, ako veľmi je pravdivý výrok z Listu Hebrejom: „Živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč“ (4, 12).
Bratia a sestry, Cirkev sa živí duchovným čítaním Svätého písma, teda čítaním uskutočňovaným pod vedením Ducha Svätého, ktorý ho vnukol. V jeho strede, ako maják, ktorý všetko ožaruje, je udalosť Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, ktorá završuje plán spásy, realizuje všetky postavy a proroctvá, odhaľuje všetky skryté tajomstvá a ponúka pravý kľúč k čítaniu celej Biblie. Kristova smrť a zmŕtvychvstanie sú majákom, ktorý osvetľuje celú Bibliu a osvetľuje aj náš život.
Kniha Zjavenia toto všetko opisuje obrazom Baránka, ktorý láme pečate knihy „napísanej zvnútra i zvonka, ale zapečatenej siedmimi pečaťami“ (porov. 5, 1 – 9), Písma Starého zákona. Cirkev, Kristova Nevesta, je oprávnenou vysvetľovať inšpirovaný text Svätého písma, Cirkev je sprostredkovateľkou jeho autentického ohlasovania. Keďže Cirkev je obdarená Duchom Svätým, preto je inšpirujúcou, je „stĺpom a oporou pravdy“ (1 Tim 3, 15). Prečo je tomu tak? Pretože je inšpirovaná, vedená Duchom Svätým. Úlohou Cirkvi je pomáhať veriacim a tým, ktorí hľadajú pravdu, správne vysvetľovať biblické texty.
Jedným zo spôsobov duchovného čítania Božieho slova je ten, ktorý sa nazýva lectio divina. Slovo, ktorému možno nerozumieme. Spočíva vo vyhradení určitého času počas dňa na osobné, meditatívne čítanie úryvku zo Svätého písma. A to je veľmi dôležité: každý deň si nájdite čas na počúvanie. Ak mám veľa času: meditovať, prečítať si úryvok z Písma. A na to odporúčam: vždy mať vreckové evanjelium a nosiť ho v taške, vo vreckách... Takže keď cestujete alebo keď máte trochu voľna, vezmite ho a niečo si prečítajte. To je pre život veľmi dôležité. Vezmite si vreckové evanjelium a počas dňa si ho prečítajte raz, dvakrát, keď sa to podarí.
Avšak duchovným čítaním Svätého písma par excellence je spoločné čítanie, ktoré sa uskutočňuje v liturgii a vo svätej omši. Tam vidíme, ako udalosť alebo ponaučenie uvedené v Starom zákone nachádza svoje plné naplnenie v Kristovom evanjeliu. Homília, komentár celebranta, má pomáhať preniesť Božie slovo z knihy do života.
Avšak homília musí byť krátka: obraz, myšlienka a emócie. Homília nesmie byť dlhšia ako osem minút, pretože po tomto čase sa pozornosť stráca a ľudia zaspávajú, a to je pravda. Homília musí byť takáto. A toto chcem povedať kňazom, ktorí veľa a často rozprávajú a vy nerozumiete, o čom hovoria. Krátka homília: myšlienka, emócia a „vec“ k činu, ako konať. Nie viac ako osem minút. Pretože homília musí pomôcť preniesť Božie slovo z knihy do života.
Medzi mnohými Božími slovami, ktoré počúvame každý deň pri svätej omši alebo v liturgii hodín, je vždy nejaké, ktoré je určené najmä nám. Niečo, čo sa dotkne srdca. Ak si ho vezmeme k srdcu, môže ožiariť náš deň a oživiť našu modlitbu. Ide o to, aby sme ho nenechali padnúť do prázdna!
Na záver mi dovoľte myšlienku, ktorá nám môže pomôcť zamilovať si Božie slovo. Podobne ako niektoré hudobné diela, aj Sväté písmo má základnú notu, ktorá ho sprevádza od začiatku do konca, a touto notou je Božia láska. „Celá Biblia nie je ničím iným“, poznamenáva svätý Augustín, „ako rozprávaním o Božej láske“. Svätý Gregor Veľký nazýva Sväté písmo „listom všemohúceho Boha svojmu stvoreniu“, ako list Ženícha svojej neveste, a nabáda nás, aby sme sa „učili poznávať Božie srdce v Božích slovách“. „Týmto zjavením,“ hovorí Druhý vatikánsky koncil, „sa neviditeľný Boh vo svojej veľkej láske prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou“ (Dei Verbum, 2).
Drahí bratia a sestry, pokračujte v čítaní Biblie, ale nezabudnite na svoje vreckové evanjelium: noste ho v taške, vo vrecku a niekedy počas dňa si prečítajte úryvok. To vás veľmi priblíži k Duchu Svätému, ktorý je v Božom slove.
Nech nám Duch Svätý, ktorý inšpiroval Písmo a teraz z neho dýcha, pomáha pochopiť túto Božiu lásku v konkrétnych situáciách nášho života.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch učí Nevestu modliť sa
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
V rámci prípravy na blížiaci sa Jubilejný rok som navrhol, aby sme venovali rok 2024 „veľkej ‚symfónii‘ modlitby“[1]. Dnešnou katechézou by som chcel pripomenúť, že Cirkev už vlastní symfóniu modlitby, ktorej skladateľom je Duch Svätý a je ňou Kniha žalmov.
Ako v každej symfónii, aj v nej sa nachádzajú rôzne „pohyby“, čiže rôzne druhy modlitby: chvála, vďaka, prosba, náreky, rozprávanie, múdre úvahy a mnohé iné, osobné alebo tiež spoločné, celého Božieho ľudu. Sú to piesne, ktoré sám Duch vložil na pery Nevesty, jeho Cirkvi. Všetky knihy Biblie, ktoré som minule spomínal, sú inšpirované Duchom Svätým, avšak Kniha žalmov je inšpirovaná aj v tom zmysle, že je plná poetického nádychu.
V Novom zákone mali žalmy výnimočné miesto. V minulosti boli často spoločne Nový zákon a žalmy, dodnes sú časté takéto vydania. Mám na stole ukrajinské vydanie Nového zákona so Žalmami od vojaka, ktorý zahynul vo vojne, a ktorý mi poslali. S touto knihou sa modlil na fronte. Nie všetky žalmy – a nie všetko z každého žalmu – môžu kresťania a ešte menej moderný človek opakovať a osvojiť si. Niekedy odrážajú historickú situáciu a náboženskú mentalitu, ktoré nám už nie sú vlastné. To neznamená, že nie sú vnuknuté, ale že sa v istých ohľadoch viažu na určitú dobu a dočasné štádium zjavenia, ako je to aj v prípade mnohých starovekých právnych predpisov.
To, prečo sa nám najviac odporúčajú žalmy, je, že sa ich modlil Ježiš, Mária, apoštoli a všetky kresťanské generácie pred nami. Keď ich recitujeme, Boh ich počúva s tou veľkolepou „orchestráciou“, ktorou je spoločenstvo svätých. Ježiš podľa Listu Hebrejom prichádza na svet s veršom žalmu v srdci: „Hľa, prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (porov. Hebr 10, 7; Ž 40, 9); a podľa Lukášovho evanjelia opúšťa svet s iným veršom na perách: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46; porov. Ž 31, 6).
Na používanie žalmov v Novom zákone nadväzujú cirkevní otcovia a celá Cirkev, ktorá z nich robí pevnú súčasť slávenia svätej omše a liturgie hodín. „Celé Sväté písmo dýcha Božou dobrotou,“ hovorí svätý Ambróz, „ale najmä milá kniha žalmov“[2], milá knihu žalmov. Pýtam sa preto: Modlíte sa niekedy so žalmami? Vezmite si Bibliu alebo Nový zákon a pomodlite sa žalm. Napríklad, keď ste trochu smutní, pretože ste zhrešili, modlíte sa Žalm 50? Existuje mnoho žalmov, ktoré nám pomáhajú ísť vpred. Osvojte si zvyk modliť sa so žalmami. Uisťujem vás, že nakoniec budete šťastní.
Nemôžeme však žiť len z dedičstva minulosti: je potrebné, aby sa žalmy stali našou modlitbou. Bolo napísané, že v istom zmysle sa musíme sami stať „autormi“ žalmov, osvojiť si ich a nimi sa modliť[3]. Ak sú žalmy alebo len verše, ktoré nám hovoria k srdcu, je dobré si ich opakovať a modliť sa ich počas dňa. Žalmy sú modlitby „na všetky ročné obdobia“: neexistuje stav duše alebo potreba, ktorá by v nich nenašla tie najlepšie slová, aby ich premenila na modlitbu. Na rozdiel od všetkých ostatných modlitieb žalmy opakovaním nestrácajú svoju účinnosť, naopak, zvyšujú ju. Prečo? Pretože sú inšpirované Bohom a „dýchajú“ Bohom zakaždým, keď ich čítame s vierou.
Ak sa cítime preťažení výčitkami svedomia a viny, pretože sme hriešni, môžeme opakovať spolu s Dávidom: „Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo, / pre svoje veľké zľutovanie“ (Ž 51, 3), žalm 51. Ak chceme vyjadriť silné osobné puto s Bohom, hovoríme: „Bože, ty si môj Boh, / už od úsvitu sa viniem k tebe. / Za tebou prahne moja duša, / za tebou túži moje telo / ako vyschnutá, pustá zem bez vody“ (Ž 63, 2), žalm 63. Nie nadarmo Liturgia zaradila tento žalm do chvál na nedele a slávnosti. A ak nás prepadne strach a úzkosť, na pomoc nám prichádzajú tieto nádherné slová 23. žalmu: „Pán je môj pastier [...]. I keby som mal ísť tmavou dolinou, / nebudem sa báť zlého“ (Ž 23, 1. 4).
Žalmy nám umožňujú, aby sme neochudobnili našu modlitbu tým, že ju zredukujeme len na prosby, na neustále opakovanie „daj mi, daj nám...“. Učme sa z modlitby Otčenáš, ktorá predtým, ako prosí o „každodenný chlieb“, hovorí: „Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja“. Žalmy nám pomáhajú otvoriť sa menej egocentrickej modlitbe: modlitbe chvály, požehnania, vďaky; a pomáhajú nám tiež stať sa hlasom celého stvorenia, zapojiť ho do našej chvály.
Bratia a sestry, Duch Svätý, ktorý dal Neveste Cirkvi tieto slová modlitby k jej božskému Ženíchovi, nech nám pomáha, aby vďaka nám znova zazneli v Cirkvi aj dnes a aby sa tento prípravný rok na Jubileum stal symfóniou modlitby. Vďaka.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý vedie Boží ľud
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Dnešnou katechézou vstúpime do druhej fázy dejín spásy. Po tom, čo sme kontemplovali Ducha Svätého v diele stvorenia, budeme ho niekoľko týždňov kontemplovať v diele vykúpenia, teda v diele Ježiša Krista. Prechádzame teda k Novému zákonu a uvidíme Ducha Svätého v Novom zákone.
Dnešnou témou je Duch Svätý pri vtelení Slova. V Lukášovom evanjeliu čítame: „Duch Svätý zostúpi na teba – Mária - a moc Najvyššieho ťa zatieni (dosl. rozprestrie nad tebou svoj tieň)" (1, 35). Evanjelista Matúš potvrdzuje tento základný údaj týkajúci sa Márie a Ducha Svätého, keď hovorí, že Mária „počala z Ducha Svätého“ (1, 18).
Cirkev prevzala túto zjavenú skutočnosť a veľmi skoro ju umiestnila do srdca svojho Vyznania viery. Na ekumenickom koncile v Carihrade (Konštantínopole) v roku 381 - ktorý definoval božstvo Ducha Svätého - sa tento článok stal súčasťou „Kréda.
Je to teda ekumenická skutočnosť viery, pretože všetci kresťania spoločne vyznávajú ten istý Symbol viery. Katolícka zbožnosť z neho od nepamäti čerpá jednu zo svojich každodenných modlitieb - Anjel Pána.
Tento článok viery je základom, ktorý nám umožňuje hovoriť o Márii ako o Neveste par excellence, ktorá je obrazom Cirkvi. V skutočnosti Ježiš - píše svätý Lev Veľký – „tak ako sa narodil z Ducha Svätého z panenskej matky, tak aj Cirkev, svoju nepoškvrnenú nevestu, robí plodnou životodarným dychom toho istého Ducha“ [1]. Na túto paralelu nadväzuje dogmatická konštitúcia Lumen gentium, ktorá hovorí: „Mária pre svoju vieru a poslušnosť, zatienená Duchom Svätým, porodila na zemi, bez styku s mužom, toho istého Božieho Syna [...] Tak aj Cirkev, ktorá rozjíma o Máriinej tajomnej svätosti Panny, nasleduje jej lásku a verne plní Otcovu vôľu, stáva sa matkou tým, že verne prijíma Božie slovo: lebo ohlasovaním a krstom rodí pre nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha“ (č. 63, 64).
Na záver uvádzame praktickú úvahu pre náš život, ktorú naznačuje naliehavosť slovies „počať“ a „porodiť“ vo Svätom písme. „Hľa, panna počne a porodí syna“ (Iz 7, 14); a anjel hovorí Márii: „Počneš syna, porodíš ho“ (Lk 1, 31). Mária najprv počala, potom porodila Ježiša: najprv ho prijala do seba, do svojho srdca a tela, potom ho porodila.
Podobne je to u Cirkvi: najprv prijíma Božie slovo, necháva ho „prehovoriť k svojmu srdcu“ (porov. Oz 2, 16) a „naplniť svoje útroby“ (porov. Ez 3, 3), podľa dvoch biblických výrazov, a potom ho rodí svojím životom a kázaním. Druhá aktivita je bez prvej neplodná.
Aj Cirkev, ktorá je postavená pred úlohy, ktoré presahujú jej sily, si spontánne kladie tú istú otázku: „Ako je to možné?“. Ako je možné ohlasovať Ježiša Krista a jeho spásu svetu, ktorý akoby hľadal len blahobyt? Aj odpoveď je rovnaká ako vtedy: „Dostanete silu Ducha Svätého“ (Sk 1, 8). Bez Ducha Svätého Cirkev nemôže napredovať, Cirkev nerastie, Cirkev nemôže ohlasovať.
To, čo sa hovorí o Cirkvi vo všeobecnosti, platí aj pre nás, pre každého pokrsteného. Každý z nás sa niekedy v živote ocitá v situáciách, ktoré sú nad jeho sily, a kladie si otázku: „Ako zvládnem túto situáciu?“. V takýchto prípadoch pomáha zopakovať si to, čo povedal anjel Panne Márii: „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37).
Bratia a sestry, pokračujme teda aj my zakaždým na našej ceste s touto upokojujúcou istotou v srdci: „Bohu nič nie je nemožné“. A ak tomu budeme veriť, budeme vidieť zázraky. Pre Boha nie je nič nemožné. Ďakujem vám.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý pri Ježišovom krste
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes uvažujeme o Duchu Svätom, ktorý zostupuje na Ježiša pri krste v Jordáne a šíri sa z neho do jeho tela, ktorým je Cirkev. V Markovom evanjeliu je scéna Ježišovho krstu opísaná takto: „V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Vtom, ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho. A z neba zaznel hlas: ‚Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie‘“ (Mk 1, 9 – 11).
V tej chvíli sa na brehu Jordánu zjavila celá Najsvätejšia Trojica! Je tu Otec, ktorý sa sprítomňuje svojím hlasom; je tu Duch Svätý, ktorý zostupuje na Ježiša v podobe holubice; a je tu ten, ktorého Otec vyhlasuje za svojho milovaného Syna, Ježiš. Je to veľmi dôležitá chvíľa Zjavenia, je to veľmi dôležitý moment dejín spásy. Pomôže nám znovu si prečítať túto časť evanjelia.
Čo sa stalo pri Ježišovom krste, čo bolo také dôležité, že o tom rozprávali všetci evanjelisti? Odpoveď nachádzame v slovách, ktoré Ježiš o krátky čas neskôr vysloví v synagóge v Nazarete s jasným odkazom na udalosť v Jordáne: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal“ (Lk 4, 18).
V Jordáne Boh Otec „pomazal Duchom Svätým“ Ježiša za kráľa, proroka a kňaza. V skutočnosti boli králi, proroci a kňazi v Starom zákone pomazávaní voňavým olejom. V prípade Krista je namiesto fyzického oleja duchovný olej, ktorým je Duch Svätý, namiesto symbolu je tu skutočnosť: je to sám Duch Svätý, ktorý zostúpil na Ježiša.
Ježiš bol naplnený Duchom Svätým od prvého okamihu svojho vtelenia. Bola to však „osobná milosť“, ktorá sa nedala odovzdať ďalej. Teraz však s týmto pomazaním dostáva plnosť daru Ducha, avšak pre svoje poslanie, ktoré ako hlava odovzdá svojmu telu, ktorým je Cirkev a každému z nás. Preto je Cirkev novým „kráľovským, prorockým a kňazským ľudom“. Hebrejský výraz „Mesiáš“ a zodpovedajúci grécky výraz „Kristus“ – Christos, ktoré sa oba vzťahujú na Ježiša, znamenajú „pomazaný“: bol pomazaný olejom radosti, pomazaný Duchom Svätým. Samotný náš názov „kresťania“ cirkevní otcovia vysvetlili v doslovnom význame, slovo kresťania znamená: „pomazaní na spôsob Krista“ [1].
V Biblii sa nachádza žalm, ktorý hovorí o voňavom oleji vyliatom na hlavu veľkňaza Árona, ktorý steká až po lem jeho rúcha (porov. Ž 133, 2). Tento poetický obraz stekajúceho oleja, ktorý sa používa na opis šťastia spoločného bratského spolužitia, sa stal duchovnou a mystickou skutočnosťou v Kristovi a Cirkvi. Kristus je hlava, náš veľkňaz, Duch Svätý je voňavý olej a Cirkev je Kristovým telom, v ktorom sa šíri.
Videli sme, prečo je Duch Svätý v Biblii symbolizovaný vetrom a vlastne od neho má aj svoje meno Ruah. Stojí za to položiť si aj otázku, prečo ho symbolizuje olej a aké praktické ponaučenie si z tohto symbolu môžeme vziať. Pri svätej omši na Zelený štvrtok, pri posvätení oleja známeho ako „krizma“, biskup, mysliac na tých, ktorí prijmú pomazanie pri krste a birmovaní, hovorí takto: „Nech ich toto pomazanie prenikne a posvätí, aby zbavení svojej pôvodnej porušenosti a posvätení ako chrám jeho slávy šírili vôňu svätého života. Je to prosba, ktorá siaha až k svätému Pavlovi, ktorý píše Korinťanom: „Lebo sme pred Bohom Kristovou ľúbeznou vôňou“ (2 Kor 2, 15). Pomazanie nás robí vôňou a človek, ktorý s radosťou žije svoje pomazanie, touto duchovnou vôňou napĺňa Cirkev, napĺňa spoločenstvo a napĺňa rodinu.
Vieme, že niekedy kresťania, žiaľ, nešíria Kristovu vôňu, ale odporný zápach vlastného hriechu. A nikdy nezabúdajte: hriech nás odvracia od Ježiša, hriech nás mení na zlý olej. A diabol – nezabúdajte na to – zvyčajne diabol prichádza cez vrecká – buďte opatrní. To by nás však nemalo odvádzať od nášho záväzku realizovať, nakoľko môžeme a každý vo svojom prostredí, toto vznešené povolanie byť dobrou vôňou Krista vo svete. Kristova vôňa vyviera z „ovocia Ducha“, ktorým je „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5, 22). Pavol to povedal, a ako je pekné nájsť človeka, ktorý má tieto cnosti: človeka s láskou, radostného človeka, človeka, ktorý vytvára pokoj, veľkodušného človeka, nie lakomého, dobrotivého človeka, ktorý každého prijíma, dobrého človeka. Je dobré nájsť dobrého človeka, verného človeka, tichého človeka, ktorý nie je pyšný.... Ak sa budeme usilovať pestovať toto ovocie a keď nájdeme týchto ľudí, potom bez toho, aby sme si to uvedomovali, niekto okolo nás pocíti trochu vône Kristovho Ducha. Prosíme Ducha Svätého, aby sme si viac uvedomovali toto pomazanie, že sme Ním pomazaní.
[1] Porov. Sv. Cyril Jeruzalemský, Mystagogická katechéza, III,1.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý je naším spojencom v boji so zlým duchom
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!
Ihneď po krste v Jordáne „Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal“ (Mt 4, 1), tak hovorí Matúšovo evanjelium. Iniciatíva nepatrí satanovi, ale Bohu. Odchodom na púšť Ježiš poslúchol vnuknutie Ducha Svätého, nepadol do pasce nepriateľa. Keď prešiel skúškou, vrátil sa - ako je napísané - do Galiley „v sile Ducha“ (Lk 4, 14).
Ježiš sa na púšti zbavil satana a teraz môže vyslobodzovať od satana. On sa vymanil a oslobodzuje od satana. Na to evanjelisti upozorňujú početnými príbehmi o vyslobodení z posadnutosti. Ježiš hovorí svojim odporcom: „Ak ja Božím Duchom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ (Mt 12, 28). Ježiš vyháňa démonov s túžbou po Božom kráľovstve.
Dnes sme svedkami zvláštneho javu týkajúceho sa diabla. Na určitej kultúrnej úrovni sa verí, že jednoducho neexistuje. Mal by byť symbolom kolektívneho nevedomia alebo odcudzenia, skrátka metaforou. Ale „najväčším trikom diabla je presvedčiť ľudí, že neexistuje“, ako ktosi napísal (Charles Baudelaire). Je ľstivý: núti nás veriť, že neexistuje, a tak všetko ovláda. Je ľstivý. A predsa sa náš technologický a sekularizovaný svet hemží mágmi, okultizmom, špiritizmom, astrológmi, predajcami kúziel a amuletov a, žiaľ, aj skutočnými satanistickými sektami. Diabol, vyhnaný dverami, sa vrátil, dalo by sa povedať, oknom. Vyhnaný vierou, znovu prichádza s poverami. A ak ste poverčiví, podvedome sa rozprávate s diablom. S diablom sa nedebatuje.
Najsilnejší dôkaz satanovej existencie nie je v hriešnikoch alebo posadnutých, ale vo svätých! „Ale, ako je to možné, Otče?“ Áno, je pravda, že diabol je prítomný a aktívny v určitých extrémnych a „neľudských“ formách zla a bezbožnosti, ktoré vidíme okolo seba. V jednotlivých prípadoch je však prakticky nemožné dospieť k istote, že je to naozaj on, pretože nemôžeme presne vedieť, kde sa končí jeho pôsobenie a začína naše vlastné zlo. Preto je Cirkev pri vykonávaní exorcizmu veľmi obozretná a veľmi prísna, na rozdiel od toho, čo sa, žiaľ, deje v niektorých filmoch!
Práve v živote svätých je diabol nútený vyjsť na svetlo, postaviť sa „proti svetlu“. Niektorí viac, iní menej, všetci svätci a veľmi veriaci ľudia svedčia o svojom zápase s touto nejasnou skutočnosťou a nemožno sa úprimne domnievať, že všetci boli oklamaní alebo len obeťami predsudkov svojej doby.
Boj so zlým duchom sa vyhráva tak, ako ho vyhral Ježiš na púšti: silou Božieho slova. Vidíte, že Ježiš sa s diablom nerozpráva, nikdy to nerobil. Buď ho vyháňa, alebo odsudzuje, ale nikdy s ním nevedie dialóg. A na púšti neodpovedá svojím slovom, ale Božím slovom. Bratia, sestry, nikdy neveďte dialóg s diablom; keď prichádza s pokušeniami „ale, bolo by pekné toto, bolo by pekné tamto“: prestaň. Pozdvihni svoje srdce k Pánovi, modli sa k Panne Márii a vyžeň ho, ako nás to učil Ježiš. Svätý Peter navrhuje aj ďalší prostriedok, ktorý Ježiš nepotreboval, ale my áno, bdelosť: „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral" (1 Pt 5, 8). A svätý Pavol nám hovorí: „Nedávajte miesto diablovi“ (Ef 4, 27).
Po tom, čo Kristus na kríži navždy porazil moc „kniežaťa tohto sveta“ (Jn 12, 31), - ako povedal istý cirkevný otec – diabol „je spútaný ako pes na reťazi; nemôže nikoho uhryznúť, iba tých, ktorí sa k nemu priblížia... Môže štekať, môže naliehať, ale nemôže uhryznúť, iba toho, kto sa nechá"[1]. Ak si hlúpy a ideš k diablovi a povieš: „Ach, ako sa máš? ...“ a tak ďalej, zničí ťa to. Diabol - odstup. S diablom sa nediskutuje. Vyháňa sa. Odstup. A my, my všetci!, máme skúsenosť s tým, ako sa diabol približuje s nejakým pokušením. Pokušenie Desatora: keď to počujeme, zastav sa, odstup; nepribližuj sa k psovi priviazanému reťazou.
Moderná technológia okrem mnohých pozitívnych prostriedkov, ktoré treba oceniť, ponúka napríklad aj nespočetné prostriedky, ako „dať príležitosť diablovi“, a mnohí na to naletia. Pomyslime na internetovú pornografiu, za ktorou stojí prekvitajúci trh: všetci o tom vieme. Je to diabol, ktorý pracuje. Ide o rozšírený fenomén, pred ktorým sa však kresťania musia mať na pozore a rozhodne ho odmietnuť. Pretože každý mobilný telefón má prístup k tejto ukrutnosti, k tomuto diablovmu jazyku: sieťovej pornografii.
Uvedomenie si diablovho pôsobenia v dejinách nás nesmie znechutiť. Záverečná myšlienka musí byť aj v tomto prípade myšlienkou dôvery a istoty: „Som s Pánom, odíď odo mňa“. Kristus zvíťazil nad diablom a dal nám Ducha Svätého, aby sa jeho víťazstvo stalo naším vlastným. Samotné pôsobenie nepriateľa sa môže obrátiť v náš prospech, ak ho s Božou pomocou urobíme tak, aby slúžilo nášmu očisteniu. Prosme preto Ducha Svätého slovami hymnu Veni Creator:
„Pred nepriateľom ochráň nás,
svoj pokoj daj nám v každý čas;
nech vždy pod tvojím vedením
vyhneme vplyvom škodlivým.“
Dávajte si pozor, lebo diabol je ľstivý - ale my kresťania sme s Božou milosťou múdrejší ako on. Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Duch Svätý v Skutkoch apoštolov
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V našom pláne katechéz o Duchu Svätom a Cirkvi budeme dnes vychádzať zo Skutkov apoštolov.
Rozprávanie o zoslaní Ducha Svätého na Turíce sa začína opisom niektorých prípravných znakov – mohutný vietor a ohnivé jazyky –, ale svoje zavŕšenie nachádza vo výroku: „A všetkých naplnil Duch Svätý“ (Sk 2, 4). Svätý Lukáš, ktorý napísal Skutky apoštolov, zdôrazňuje, že Duch Svätý je ten, ktorý zaručuje univerzálnosť a jednotu Cirkvi. Bezprostredným dôsledkom „naplnenia Duchom Svätým“ je to, že apoštoli „začali hovoriť inými jazykmi“, a keď vyšli z hornej miestnosti ohlasovali Ježiša Krista zástupom (porov. Sk 2, 4 a nasl.).
Lukáš tým chcel zdôrazniť všeobecné poslanie Cirkvi, ktorá je znamením novej jednoty medzi všetkými národmi. Vidíme, že Duch pracuje pre jednotu dvoma spôsobmi. Na jednej strane vedie odvážne Cirkev von, aby mohla prijímať čoraz viac ľudí a národov, na druhej strane ju zhromažďuje vo vnútri, aby upevnil dosiahnutú jednotu. Učí ju rozširovať sa v univerzálnosti a zhromažďovať sa v jednote. Všeobecná a jedna: toto je tajomstvo Cirkvi.
Prvé z týchto dvoch hnutí – všeobecnosť – vidíme v 10. kapitole Skutkov apoštolov v udalosti Kornéliovho obrátenia. V deň Turíc apoštoli ohlasovali Krista všetkým Židom a tým, ktorí sa riadili podľa Mojžišovho zákona, nech už patrili k akémukoľvek národu. Boli potrebné ďalšie „Turíce“, ktoré boli veľmi podobné tým prvým, tie sa uskutočnili v dome stotníka Kornélia, aby podnietili apoštolov rozšíriť si obzor, a aby zbúrali poslednú bariéru, ktorá bola medzi Židmi a pohanmi (porov. Sk 10 – 11).
K tomuto rozšíreniu medzi národy sa pridáva aj geografické rozšírenie. Pavol – čítame opäť v Skutkoch apoštolov (porov. 16, 6 – 10) – chcel ohlasovať evanjelium v novej oblasti Malej Ázie, ale, ako sa píše, „Duch Svätý mu v tom zabránil“; chcel prejsť do Bitýnie, „ale Ježišov Duch mu to nedovolil“. Človek hneď odhalí dôvod týchto prekvapujúcich zákazov Ducha: nasledujúcu noc dostal apoštol vo sne príkaz prejsť do Macedónska. Evanjelium tak vyšlo z rodnej Ázie a vstúpilo do Európy.
Druhé hnutie Ducha Svätého – to, ktoré vytvára jednotu – vidíme v 15. kapitole Skutkov apoštolov, v priebehu takzvaného jeruzalemského koncilu. Problémom je, ako zabezpečiť, aby dosiahnutá všeobecnosť neohrozila jednotu Cirkvi. Duch Svätý nevytvára jednotu vždy náhle, zázračnými a ráznymi zásahmi, ako to bolo na Turíce. Robí to – a to vo väčšine prípadov – aj nenápadnou prácou, rešpektuje čas a ľudské rozdiely, prúdi cez ľudí a inštitúcie, modlitbu i výmenu názorov. Dnes by sme povedali, že pôsobí synodálnym spôsobom. Tak sa to vlastne stalo na jeruzalemskom koncile v otázke povinností vyplývajúcich z Mojžišovho zákona, ktoré sa mali uložiť obrátencom z pohanstva. Riešenie tejto otázky bolo oznámené celej Cirkvi známymi slovami: „Duch Svätý a my sme usúdili...“ (Sk 15, 28).
Svätý Augustín vysvetľuje jednotu, ktorú spôsobuje Duch Svätý, obrazom, ktorý sa stal klasicky známym: „Čím je duša pre ľudské telo, tým je Duch Svätý pre Kristovo telo, ktorým je Cirkev“ [1]. Tento obraz nám pomáha pochopiť niečo dôležité. Duch Svätý nepôsobí na jednotu Cirkvi zvonku, neobmedzuje sa na to, žeby prikazoval, aby sme boli zjednotení. On sám je „putom jednoty“. On je ten, ktorý vytvára jednotu Cirkvi.
Ako vždy, na záver uvádzame myšlienku, ktorá nám pomáha prejsť od Cirkvi ako celku ku každému z nás. Jednota Cirkvi je jednotou medzi ľuďmi a nedosahuje sa od zeleného stola, ale uskutočňuje sa v živote. Všetci chceme jednotu, všetci po nej z hĺbky srdca túžime, je však také ťažké ju dosiahnuť, že dokonca aj v manželstve a rodine patrí jednota a svornosť medzi najťažšie dosiahnuteľné a ešte ťažšie udržateľné veci.
Dôvodom – prečo je náročné mať jednotu medzi nami – je to, že každý chce síce dosiahnuť jednotu, ale zo svojho uhla pohľadu, bez toho, aby sa zamyslel nad tým, či aj ten druhý človek stojaci pred ním si o „jeho“ uhle pohľadu myslí presne to isté. Týmto spôsobom sa však jednota len vzďaľuje. Jednota života, Turíčna jednota podľa Ducha sa dosahuje vtedy, keď sa človek usiluje postaviť do stredu Boha, nie seba samého. Aj jednota kresťanov sa buduje týmto spôsobom: nie tak, že čakáme, kým sa k nám ostatní pridajú tam, kde sme my, ale tak, že spoločne smerujeme ku Kristovi.
Prosme Ducha Svätého, aby nám pomáhal byť nástrojmi jednoty a pokoja.
Preložila: Slovenská redakcia VR
