Farnosť Oslany

Pozeráte si:
Domov Multimédiá Katechézy pápeža Františka O zmysle a hodnote staroby

O zmysle a hodnote staroby


1) Milosť času a spojenectvo vekových období života
2) Dlhovekosť ako symbol i príležitosť
3) Staroba - zdroj pomoci pre neviazanú mladosť
4) Rozlúčka a dedičstvo: pamäť a svedectvo
5) Vernosť Božiemu navštíveniu kvôli budúcej generácii
6) Cti si otca a matku: láska k prežitému životu
7) Noemi, spojenectvo medzi generáciami, ktoré otvára budúcnosť
8) Eleazár - dôslednosť viery, dedičstvo cti
9) Judita: obdivuhodná mladosť, veľkodušná staroba
10) Jób - skúška viery, požehnanie čakania
11) Kazateľ - neistá noc zmyslu a otázok života
12) «Neopusť ma, keď mi sily ochabnú» (Ž 71,9)
13) Nikodém. «Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý?» (Jn 3,4)
14) Radostná služba viery, ktorej sa učíme vo vďačnosti
15) Peter a Ján
16) Čas nasmerovaný k naplneniu
17) Starec dní
18) Pôrodné bolesti stvorenia

Milosť času a spojenectvo vekových období života

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Ukončili sme katechézu o svätom Jozefovi. Dnes začíname cestu katechéz, ktorá hľadá inšpiráciu v Božom slove o zmysle a hodnote staroby. Zamyslíme sa nad starobou. Už niekoľko desaťročí sa toto vekové obdobie života týka tohto „nového národa“, ktorým sú seniori. Ešte nikdy v histórii ľudstva sme neboli tak početní. Riziko, že budeme skartovaní je ešte väčšie: nikdy nás nebolo toľko ako teraz a riziko, že budeme vyraďovaní, je ako nikdy predtým.

Starší ľudia sú často vnímaní ako „príťaž“. V dramatickej prvej fáze pandémie práve oni zaplatili tú najvyššiu cenu. Už vtedy boli tou najslabšou a najzanedbanejšou časťou: veľmi sme ich neprichádzali pozrieť kým žili, a nevideli sme ich ani umierať. Našiel som aj túto Chartu práv starších ľudí a povinností spoločenstva: zostavili ju vlády, nie Cirkev, je to laická záležitosť: je to dobrá a zaujímavá vec, aby sme vedeli, že seniori majú práva. Prospeje nám si ju prečítať.

Spolu s migráciou patrí staroba medzi najnaliehavejšie otázky, ku ktorým je ľudská rodina v tejto dobe povolaná sa postaviť. Nejde len o kvantitatívnu zmenu, v hre je jednota vekových fáz života, teda skutočný referenčný bod pre pochopenie a docenenie ľudského života v jeho celistvosti. Kladieme si otázku: existuje priateľstvo, existuje spojenectvo medzi jednotlivými vekovými obdobiami života, alebo prevláda oddelenosť a skartovanie?

Všetci žijeme v prítomnosti, v ktorej spolunažívajú deti, mladí ľudia, dospelí a starí ľudia. Pomer sa však zmenil: dlhovekosť sa stala masovou a vo veľkých častiach sveta sa detský vek dávkuje v malých čiastkach. Hovorili sme aj o demografickej zime. Ide o nerovnováhu, ktorá má mnohé dôsledky. Dominantná kultúra má za svoj jediný model mladého dospelého, teda jedinca, ktorý je sebestačný a zostáva vždy mladým. Ale je to pravda, že mladosť obsahuje plný zmysel života, zatiaľ čo staroba predstavuje jednoducho len jeho vyprázdnenie a stratu? Je to pravda? Jedine mladosť má v sebe plný zmysel života, a staroba je vyprázdnením života, stratou života? Vyzdvihovanie mladosti ako jediného veku hodného stelesnenia ľudského ideálu, spojené s pohŕdaním starobou vnímanou ako slabosť, ako degradácia či postihnutie, bolo dominantnou ikonou totalitarizmov dvadsiateho storočia. Už sme na to zabudli?

Predlžovanie života štrukturálne ovplyvňuje životné príbehy jednotlivcov, rodín a spoločností. Musíme si však položiť otázku: je jeho duchovná kvalita a komunitný zmysel predmetom zodpovedajúcej pozornosti a lásky? Majú azda starší ľudia prosiť o odpustenie za svoju húževnaté držanie sa pri živote na náklady druhých? Alebo si ich môžeme vážiť za dary, ktorých sú nositeľmi ako prínos pre zmysel života všetkých? V skutočnosti, pri reprezentovaní zmyslu života - a to práve v takzvaných „rozvinutých“ kultúrach - má staroba malú váhu. Prečo? Pretože sa považuje za vek, ktorý neponúka žiadne osobitné obsahy, ani vlastné významy žitia. Navyše chýba povzbudzovanie, aby ich ľudia vyhľadávali, a chýba aj osveta, aby ich spoločnosť uznávala. Skrátka, pre vekovú skupinu, ktorá je už určujúcou súčasťou spoločenského prostredia a tvorí tretinu celého života, sú tu neraz programy pomoci, ale nie životné projekty. Asistenčné programy áno, nie však projekty pre ich plnohodnotný život. A toto je medzerou v myslení, v predstavivosti, v tvorivosti. Pri takomto zmýšľaní medzera spočíva v tom, že starý človek je odpadovým materiálom: v tejto kultúre skartovania starší ľudia figurujú ako materiál na vyradenie.

Mladosť je krásna, ale večná mladosť je veľmi nebezpečný prelud. Byť starým je rovnako dôležité – a krásne – ako byť mladým. Zapamätajme si to. Spojenectvo medzi generáciami, ktoré prinavracia ľudskosť všetkým vekovým obdobiam života, je naším strateným darom a musíme naň opäť nadviazať. Musíme ho nanovo objaviť, v tejto kultúre skartovania a tejto kultúre produktivity.

Božie slovo má o tomto spojenectve veľa čo povedať. Pred chvíľou sme počuli Joelovo proroctvo: «Vaši starci budú mávať sny a vaši mládenci budú mať videnia» (3,1). Dá sa to vyložiť takto: keď starší ľudia kladú odpor Duchu pochovávaním svojich snov do minulosti, mladí už nedokážu vidieť to, čo by bolo treba urobiť, aby sa otvorila budúcnosť. Na druhej strane, keď starí komunikujú svoje sny, mladí jasne vidia, čo majú robiť. Taká mládež, ktorá sa viac nepýta na sny starých ľudí a upínajú sa so spustenou hlavou na vízie siahajúce len po vlastný nos, budú mať problém niesť svoju prítomnosť a uniesť svoju budúcnosť.

Ak sa starí rodičia uzavrú do svojich melanchólií, mladí ľudia sa ešte viac zakuklia do svojich smartfónov. Obrazovka mozno aj zostane zažatá, no život vyhasne skôr, než príde jeho čas. Nie je azda najvážnejším dôsledkom pandémie práve dezorientovanosť mladých ľudí? Starí ľudia majú životné zdroje v tom, čo už prežili, a môžu z nich kedykoľvek načrieť. Zostanú sa len prizerať, ako mladí strácajú svoju víziu, alebo ich budú sprevádzať a rozohrievať ich sny? Ako sa zoči-voči snom starých ľudí zachovajú mladí?

Múdrosť dlhej cesty, ktorá sprevádza starobu po jej záver, treba prežívať ako ponuku zmyslu života, ktorý nekončí len pri zotrvačnosti prežitia. Ak sa starobe neprinavráti dôstojnosť života hodného človeka, je odsúdená uzavrieť sa do skľúčenosti, ktorá všetkých oberá o lásku. Táto výzva pre ľudstvo a civilizáciu si vyžaduje našu angažovanosť a Božiu pomoc. Prosme o to Ducha Svätého.

Týmito katechézami o starobe by som chcel všetkých povzbudiť, aby svoje myšlienky a city investovali do darov, ktoré staroba v sebe nesie, a prináša ich pre ostatné fázy života. Staroba je dar pre všetky fázy života. Je to dar zrelosti, múdrosti. Božie slovo nám pomôže rozpoznávať zmysel a hodnotu staroby. Nech aj nám Duch Svätý udelí tie sny a vízie, ktoré potrebujeme. A chcel by som zdôrazniť, ako sme to počuli v Joelovom proroctve na začiatku, že dôležité je nielen to, aby starý človek zaujímal miesto nositeľa múdrosti, ktorú má, histórie prežitej v spoločnosti, ale aj to, aby tu bol rozhovor, aby vstupoval do reči s mladými.

Mladí sa musia rozprávať so seniormi a seniori s mladými. A tento most bude odovzdávaním múdrosti v rámci ľudstva. Dúfam, že tieto úvahy budú užitočné pre nás všetkých, aby sme udržiavali to, o čom hovoril prorok Joel, že v dialógu medzi mladými a starými môžu starci odovzdávať sny a mladí ich môžu prijímať a niesť ďalej. Nezabúdajme, že v kultúre, tak v rodine ako i v spoločnosti, sú seniori ako korene stromu: tam je celá história, a mladí sú ako kvety a plody.

Ak niet šťavy, ak nepríde z koreňov táto takpovediac „živina“, nikdy nebudú môcť vykvitnúť. Nezabúdajme na toho básnika, ktorého som už mnohokrát spomínal: „Všetko, čo má strom v korune, pochádza z toho, čo má pod zemou“ (Francisco Luis Bernárdez). Všetko to krásne, čo má spoločnosť, súvisí s koreňmi seniorov. Preto by som chcel, aby sa v týchto katechézach dala do pozornosti postava starého človeka, aby sme dobre pochopili, že senior nie je odpadový materiál: je požehnaním pre spoločnosť.

Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Dlhovekosť ako symbol i príležitosť

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V biblickom rozprávaní o rodokmeňoch prarodičov nás hneď zarazí ich obrovská dlhovekosť: hovorí sa o stáročiach! Pýtame sa: kedy sa tu začína staroba? A čo znamená skutočnosť, že títo praotcovia žijú tak dlho po tom, čo splodili deti? Rodičia a synovia žijú pospolu, po stáročia! Tento stáročný spád času, prerozprávaný rituálnym štýlom, dáva vzťahu medzi dlhovekosťou a rodokmeňom silný, veľmi silný symbolický význam.

Je to akoby si odovzdávanie ľudského života, takého nového vo stvorenom vesmíre, vyžadovalo pomalú a dlhotrvajúcu iniciáciu, uvedenie. Všetko je nové, na začiatku dejín tej stvorenej bytosti, ktorá je duch a život, vedomie a sloboda, citlivosť a zodpovednosť. Ten nový život – ľudský život – ponorený do napätia medzi svojím pôvodom „na obraz a podobu“ Boha a krehkosťou svojho smrteľného stavu predstavuje novosť, ktorú treba celkovo objaviť. A vyžaduje si dlhý čas uvedenia, iniciácie, počas ktorej je nevyhnutná vzájomná podpora medzi generáciami, potrebná na dešifrovanie toho, čo zažívame a na vyrovnanie sa so záhadami života. Počas tohto dlhého obdobia sa pomaly zušľachťujú aj duchovné kvality človeka.

V istom zmysle nám každý epochálny prechod v ľudských dejinách dáva nanovo zažiť tento pocit: je to ako keď si musíme odznova a bez náhlenia klásť otázky o zmysle života, keď scénu ľudských osudov zaplnia nové a predtým nevídané skúsenosti a otázky. Bezpochyby, nahromadená kultúrna pamäť zlepšuje pripravenosť potrebnú na zvládnutie neznámych ciest. Čas potrebný na odovzdanie skúseností sa skracuje, no ich vstrebanie si vždy vyžaduje trpezlivosť. Prehnaná rýchlosť, ktorá dnes zachvacuje všetky etapy nášho života, robí každú skúsenosť povrchnejšou a menej „sýtiacou“. Mladí ľudia sú nevedomky obeťami tohto rozkolu medzi tým časom, ktorý ubieha na hodinkách a ktorý chceme využiť, a časovými obdobiami života, ktoré si vyžadujú príslušné „kvasenie“. Dlhý život nám umožňuje zakúsiť tieto dlhé obdobia, a aj škodlivosť zhonu.

Staroba zaiste núti k spomaleniu tempa, ale nie je to len tempo zotrvačnosti. Primeranosť tohto tempa totiž pre každého otvára ten priestor zmyslu života, ktorý je pri posadnutosti rýchlosťou zostáva nepoznaným. Strata kontaktu s týmto pomalým tempom staroby znamená zneprístupnenie týchto priestorov pre všetkých. Práve v tejto súvislosti som si želal ustanoviť Deň starých rodičov, ktorým je posledná júlová nedeľa. Spojenie medzi generáciami na dvoch koncoch života – medzi deťmi a starými ľuďmi – pomáha aj ďalším dvom generáciám – mladým ľuďom a dospelým – spojiť sa, aby sa život všetkých stával bohatším na ľudskosť.

Žiada si to dialóg medzi generáciami: ak niet dialógu medzi mladými a starými, medzi dospelými, ak nie je dialóg, každá generácia zostáva izolovaná a nemôže odovzdávať svoj odkaz. Mladý človek, ktorý nie je spätý so svojimi koreňmi, ktorými sú jeho starí rodičia, nedostáva silu – tak ako strom čerpá silu z koreňov – a rastie zle, je chorý, vyrastá bez vzťažných bodov. Preto sa treba usilovať o dialóg medzi generáciami, ako o niečo, čo je pre človeka nevyhnutné. A tento dialóg je dôležitý práve medzi starými rodičmi a vnúčatami, ktorí predstavujú dva konce.

Predstavme si mesto, v ktorom je spolužitie rôznych vekových kategórií neoddeliteľnou súčasťou celkového projektu jeho životného prostredia (habitat). Zamyslime sa nad vytváraním láskyplných vzťahov medzi starobou a mladosťou, ktoré sa odrážajú v celkovom štýle vzťahov. Prelínanie generácií by sa stalo zdrojom energie pre skutočne viditeľný a životaschopný humanizmus. Moderné mesto býva spravidla nepriateľské voči starým ľuďom (a nie náhodou aj voči deťom). Táto spoločnosť má ducha skartovania: vyraďuje toľké nechcené deti, vyraďuje starých ľudí. Skartuje ich ako neužitočných a dáva ich do domova dôchodcov, do lôžkového zariadenia...

Nadmerná rýchlosť nás dostáva do odstredivky, ktorá nás rozhadzuje ako konfety. Úplne strácame zo zreteľa celkový obraz. Každý sa drží svojho kúska, plávajúceho s prúdom trhového mesta, pre ktoré pomalý rytmus predstavuje stratu a rýchlosť predstavuje peniaze. Nadmerná rýchlosť život rozprašuje, nerobí ho intenzívnejším. A múdrosť si žiada „strácať čas“. Keď prídeš domov a zhováraš sa s deťmi, synčekom, dcérkou, „strácaš čas“, ale ten rozhovor je pre spoločnosť zásadne dôležitý. A keď prídeš domov a je tam dedko či babka, ktorí už možno nehovoria k veci, azda im ubúda schopnosť rozprávať, a ty si s ním alebo s ňou, „strácaš čas“, ale toto „strácanie času“ spevňuje ľudskú rodinu. Potrebujeme tráviť čas - čas, ktorý nie je speňažený - s deťmi a so starými ľuďmi, pretože oni nám dávajú schopnosť inak vnímať život.

Pandémia, ktorou sme ešte stále obmedzovaní, nám nariadila – žiaľ, veľmi bolestne – urobiť stop bezhlavému kultu rýchlosti. V tomto období starí rodičia pôsobili ako ochranný múr proti citovej „dehydratácii“ tých najmenších. Viditeľné spojenectvo generácií, ktoré zosúlaďuje ich časy a rytmy, nám vracia nádej, že život nie je márny. A každému z nás navracia lásku k nášmu zraniteľnému životu a zabraňuje posadnutosti rýchlosťou, ktorá ho jednoducho konzumuje. Kľúčovým slovom je tu „strácať čas“.

Každého z vás sa pýtam: vieš strácať čas, alebo si vždy hnaný rýchlosťou? „Nie, ponáhľam sa, nemôžem...“? Vieš strácať čas so starými rodičmi, so starými ľuďmi? Vieš strácať čas hrou so svojimi deťmi, vôbec s deťmi? To je skúšobný kameň. Popremýšľajte. A toto každému obnovuje lásku k nášmu zraniteľnému životu, zabraňujúc – ako som povedal – posadnutosti rýchlosťou, ktorá ho jednoducho pohlcuje, konzumuje. Rytmy staroby sú nenahraditeľnými zdrojmi pre pochopenie zmyslu života poznačeného časom. Starí ľudia majú svoje vlastné rytmy, no sú to rytmy, ktoré nám pomáhajú. Vďaka tomuto sprostredkovaniu sa stáva vierohodnejším zacielenie života na stretnutie s Bohom: plán, ktorý sa ukrýva v stvorení človeka „na jeho obraz a podobu“ a je spečatený v tom, že Boží Syn sa stal človekom.

Dnes sme svedkami predlžujúcej sa dĺžky ľudského života. To nám dáva príležitosť posilniť spojenectvo medzi všetkými obdobiami života. Je tu dlhovekosť, nuž musíme posilňovať toto spojenectvo. A to spojenectvo nám pomáha rásť aj v chápaní zmyslu života v jeho celistvosti. Zmysel života nie je len v dospelosti, od 25 do 60. Zmysel je vlastný celému životu, od narodenia až po smrť, a mal by si byť schopný komunikovať s každým, dokonca mať citové vzťahy s každým, aby tvoja zrelosť bola bohatšia, silnejšia. Ponúka sa nám tu zmysel kompletne celého života.

Nech nám Duch Svätý dá rozum a silu na túto reformu: žiada si to reformu. Aroganciu času na hodinkách treba premeniť na krásu rytmov života. Toto je tá reforma, ktorú musíme uskutočniť v našich srdciach, v rodine a v spoločnosti. Opakujem: čo máme reformovať? Aby sa arogancia času na hodinkách zmenila na krásu rytmov života. Premeňme aroganciu času, ktorý nás vždy náhli, na ozajstné rytmy života.

Spojenectvo generácií je nevyhnutné. Taká spoločnosť, kde sa starí ľudia nerozprávajú s mladými, kde sa mladí ľudia nerozprávajú so starými, kde sa dospelí nerozprávajú ani so starými ani s mladými, je spoločnosť neplodná, bez budúcnosti, spoločnosť, ktorá sa nepozerá na horizont, ale hľadí sama na seba. A stáva sa osamelou. Nech nám Boh pomôže nájsť správnu hudbu pre toto zharmonizovanie rôznych vekových kategórií: mladí, starí, dospelí, všetci spolu: krásna symfónia dialógu.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Staroba - zdroj pomoci pre neviazanú mladosť

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Biblický príbeh – s jeho symbolickým jazykom doby, v ktorej bol napísaný – nám hovorí niečo pozoruhodné: Boh bol taký roztrpčený rozšírenou zlobou ľudí, ktorá sa stala bežným spôsobom života, že si myslel, že urobil chybu, keď ich stvoril, a rozhodol sa s nimi skoncovať. Radikálne riešenie. Mohlo by mať dokonca paradoxný výsledok milosrdenstva. Už žiadni ľudia, žiadna história, žiadny súd, žiadne odsúdenie. A mnohé budúce obete korupcie, násilia a nespravodlivosti by boli navždy ušetrené.

Nestáva sa to neraz aj nám, že premožení pocitom bezmocnosti voči zlu či deprimovaní „prorokmi skazy“ si pomyslíme, že lepšie by bolo bývalo sa nenarodiť? Mali by sme veriť niektorým teóriám z nedávnej doby, ktoré obviňujú ľudský druh ako evolučne škodlivý pre život na našej planéte? Je všetko negatívne? Nie.

V skutočnosti sme pod tlakom, vystavení protichodným argumentáciám, ktoré nás mätú. Na jednej strane tu máme optimizmus večnej mladosti, vybudený neobyčajným technickým pokrokom, ktorý vykresľuje budúcnosť plnú strojov výkonnejších a inteligentnejších než my sami, ktoré vyliečia naše neduhy a vymyslia nám najlepšie riešenia, aby sme nezomreli: svet robotov.

Na druhej strane sa zdá, že naša predstavivosť sa čoraz viac sústreďuje na predstavu konečnej katastrofy, ktorá spôsobí naše vyhynutie. To, čo by sa udialo pri eventuálnej atómovej vojne. V onen „deň po“ - ak tu ešte budeme, ak ešte budú existovať dni a ľudské bytosti – bude treba začať od nuly. Všetko zničiť, aby sa začalo od nuly... Nechcem samozrejme banalizovať tému pokroku. Zdá sa však, že symbol potopy si získava stále väčší priestor v našom podvedomí. Napokon súčasná pandémia kladie nie ľahké jarmo na naše bezstarostné predstavy o veciach, na ktorých v živote záleží a zavážia pre jeho cieľ.

V biblickom príbehu, keď ide o záchranu života na zemi pred skazenosťou i pred potopou, Boh túto úlohu zveruje vernosti najstaršieho zo všetkých, «spravodlivého» Noema. Zachráni staroba svet? Kladiem si otázku: v akom zmysle ho zachráni? A aký je horizont? Život siahajúci až za smrť, alebo len prežitie do potopy?

Jedno Ježišovo vyjadrenie, keď poukazuje na «Noemove dni», nám pomáha hlbšie vniknúť do významu biblickej state, ktorú sme si vypočuli. Ježiš, keď hovorí o posledných časoch, hovorí: «Ako bolo za dní Noema, tak bude aj za dní Syna človeka. Ľudia jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Noe vošiel do korába. Tu prišla potopa a zahubila všetkých» (Lk 17,26-27).

Koniec koncov jedenie a pitie, ženba a vydaj sú úplne normálne veci a nezdajú sa byť príkladom skazenosti. V čom spočíva tá skazenosť? Kde tam bola tá skazenosť? Ježiš v skutočnosti zdôrazňuje to, že keď sa ľudia obmedzia na užívanie si života, strácajú dokonca aj vnímanie skazenosti, čím sa ubíja jeho dôstojnosť a jedom sa kontaminuje jeho zmysel. Keď sa stratí vnímanie skazenosti a skazenosť sa stane čímsi normálnym: že kúpiť si možno všetko, za príslušnú sumu: kupujú sa a predávajú názory, justičné konanie... Toto je vo svete biznisu, v mnohých odvetviach bežné. A prežívajú si bezstarostne aj skazenosť, akoby bola súčasťou normálneho ľudského blahobytu.

Keď ideš niečo vybaviť a vlečie sa to, ten proces je trochu pomalý, koľkokrát sa ozve: „Veď keď mi dáš bakšiš, ja to urýchlim“. Neraz. „Voľačo mi daj a pohnem si s tým“. Všetci to veľmi dobre vieme. Zdá sa, že svet korupcie je súčasťou normálneho ľudského bytia, a toto je mrzké. Dnes ráno som sa rozprával s jedným pánom, ktorý mi hovoril o tomto probléme v jeho krajine.

Životné statky sa konzumujú a užívajú bez starosti o duchovnú kvalitu života, bez starostlivosti o životné prostredie spoločného domu. Všetko sa využíva, nerobiac si starosti z úpadku a zlovôle, ktorými mnohí trpia, ba ani zo zla, ktoré otravuje spoločenstvo. Pokým je bežný život zaplnený „blahobytom“, nechceme myslieť na to, čo ho vyprázdňuje od spravodlivosti a lásky.

„Ale ja mám svoj pokoj! Prečo mám myslieť na problémy, vojny, na ľudskú biedu, koľko je chudoby, koľko zla? Nie, ja som v pokoji. Čo je mi po druhých.“ Toto je to podvedomé zmýšľanie, ktoré nás postupne vedie do stavu skazenosti.

Môže sa korupcia stať normálnosťou? Pýtam sa sám seba. Bratia a sestry, bohužiaľ, áno. Dá sa vdychovať atmosféra korupcie tak ako sa dýcha kyslík: „To je predsa normálne. Ak chcete, aby som si s tým pohol, koľko mi dáte?“ - Je to normálne! Normálne to je, ale je to niečo nepekné, nedobré!

Čo tomu dláždi cestu? Jedna vec: bezstarostnosť, ktorá sa zameriava len na dbanie o seba: toto je ten vchod, ktorý otvára dvere skazenosti, ktorá ťahá ku dnu život všetkých. Skazenosť ťaží vo veľkom z tejto nedobrej bezstarostnosti. Keď niekomu všetko vychádza a nezáleží mu na druhých: táto bezstarostnosť zmľandravuje našu obranyschopnosť, otupuje svedomie a robí z nás - aj bez našej vôle - spoluvinníkov. Pretože korupcia nikdy nejde osamote: človek má vždy komplicov. A korupcia sa zakaždým rozťahuje.

Staroba má vhodnú pozíciu na prekuknutie klamstva tejto „normalizácie“ života v posadnutosti pôžitkami a vo vnútornej prázdnote: života bez premýšľania, bez obety, bez vnútorného rozmeru, bez krásy, bez pravdy, bez spravodlivosti, bez lásky: toto všetko je skazenosť. Osobitná vnímavosť nás starých ľudí, ľudí v staršom veku, na prejavy pozornosti, na myšlienky a city, ktoré nás robia ľuďmi, by sa mala nanovo stať pre mnohých povolaním. A bude to zo strany starších ľudí vedomé rozhodnutie z lásky k novým generáciám.

My budeme tí, ktorí budú biť na poplach a upozorňovať: „Dávajte si pozor, toto je korupcia, nič vám to neprinesie.“ Múdrosť starých ľudí nám dnes tak veľmi treba na boj proti korupcii. Nové generácie čakajú od nás starých, od nás seniorov slovo, ktoré bude proroctvom, ktoré otvorí dvere k novým perspektívam mimo tohto bezstarostného sveta skazenosti, navyknutia si na skazené veci.

Božie požehnanie si pre túto tak humánnu a poľudšťujúcu charizmu vyberá práve starobu. Čo je zmyslom mojej staroby? Každý z nás starých ľudí si môže položiť túto otázku. Zmysel je takýto: byť prorokom voči skazenosti a povedať druhým: „Zastavte sa, ja som tou cestou išiel a nikam to nevedie! Teraz vám poviem svoju skúsenosť.“

My starší musíme byť prorokmi proti skazenosti, tak ako bol Noe prorokom proti skazenosti svojej doby, pretože bol jediným, ktorému Boh dôveroval. Pýtam sa vás všetkých - a pýtam sa aj seba: je moje srdce otvorené byť prorokom proti dnešnej korupcii? Je to niečo nepekné, keď starší ľudia nedozrejú a človek zostarne s rovnakými skazenými návykmi ako mladí. Spomeňte si na biblický príbeh Zuzaniných sudcov: sú príkladom skazenej staroby. Takto by sme v našej starobe nemohli byť prorokmi pre mladšie generácie.

A Noe je príkladom tejto plodnej staroby: tá nie je skazená, je plodná. Noe nerobí kázne, nesťažuje sa, neobviňuje, ale ujíma sa starostlivosti o budúcnosť generácie, ktorá je v ohrození. My seniori sa musíme ujať starostlivosti o mladých, o deti, ktoré sú v nebezpečenstve. Postaví archu pohostinnosti a vpustí do nej ľudí i zvieratá. Starostlivosťou o život, vo všetkých jeho formách, Noe plní Boží príkaz tým, že opakuje nežné a veľkorysé gesto stvorenia, čo je v skutočnosti presne tá myšlienka, z ktorej vychádza Boží príkaz: nové požehnanie, nové stvorenie (porov. Gn 8,15 - 9,17). Noemovo povolanie zostáva stále aktuálne. Svätý patriarcha sa za nás musí stále prihovárať.

A my, ženy a muži v určitom veku - nechceme povedať starí, lebo niekto sa urazí - nezabúdajme, že máme tú možnosť múdrosti, aby sme druhým povedali: „Pozri, táto cesta korupcie nikam nevedie“. Musíme byť ako to dobré víno, ktoré nakoniec, keď zostarne, môže priniesť dobré posolstvo, a nie zlé.

Dnes sa obraciam s výzvou na všetkých ľudí, ktorí majú určitý vek, aby som nehovoril, že sú starí. Dávajte pozor: vy máte zodpovednosť odsúdiť ľudskú skazenosť, v ktorej sa žije a v ktorej ďalej pokračuje tento spôsob života v relativizme, ktorý je totálne relatívny, akoby všetko bolo dovolené. Poďme vpred. Svet nutne potrebuje silných mladých ľudí, ktorí budú napredovať, a múdrych starcov. Prosme Pána o milosť múdrosti.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Rozlúčka a dedičstvo: pamäť a svedectvo

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V Biblii rozprávaniu o smrti starca Mojžiša predchádza jeho duchovný testament, nazvaný „Mojžišova pieseň“. Táto pieseň je v prvom rade krásnym vyznaním viery, a hovorí takto: «Lebo budem hlásať Pánovo meno: / pripravte oslavu nášmu Pánovi! / Skalou je: dokonalé je jeho dielo, / lebo všetky jeho cesty sú spravodlivé. / Boh je verný a bez neprávosti, / spravodlivý je a priamy» (Dt 32,3-4).

Ale je to tiež spomienka na dejiny prežívané s Bohom, na dobrodružstvá ľudu, ktorý sa utváral na základe viery v Boha Abraháma, Izáka a Jakuba. A tak Mojžiš pamätá aj na horkosti a sklamania samého Boha: na Jeho vernosť neustále vystavovanú skúške nevernosťami jeho ľudu. Verný Boh a odpoveď neverného ľudu: akoby ľud chcel Božiu vernosť vystaviť skúške. A On vždy zostáva verný, blízky svojmu ľudu. Práve toto je jadrom Mojžišovej piesne: Božia vernosť, ktorá nás sprevádza počas celého života.

Keď Mojžiš vyslovuje toto vyznanie viery, stojí na prahu zasľúbenej zeme a zároveň na prahu svojho lúčenia sa so životom. Mal stodvadsať rokov, ako poznamenáva rozprávanie, ale «oči sa mu nezakalili» (Dt 34,7). Je to tá schopnosť vidieť, vidieť fyzicky a aj vidieť symbolicky, schopnosť, akú majú starí ľudia, ktorí dokážu vidieť hlbší zmysel vecí. Vitalita jeho pohľadu je vzácnym darom: umožňuje mu odovzdať dedičstvo jeho dlhej skúsenosti života a viery, s potrebnou jasnosťou mysle. Mojžiš vidí dejiny a odovzdáva ich - starí ľudia vidia dejiny a odovzdávajú ich.

Taká staroba, ktorej je dopriata táto jasnosť, je vzácnym darom pre nasledujúcu generáciu. Osobné a priame počúvanie rozprávania prežitého príbehu viery, so všetkými jej vzostupmi a pádmi, je nenahraditeľné. Čítať o tom v knihách, sledovať vo filmoch, zisťovať si o tom na internete je síce užitočné, no nikdy to nebude to isté.

Toto odovzdávanie – ktoré je v plnom zmysle slova tradíciou, konkrétnym prenosom od starého človeka k mladému! – toto odovzdávanie dnes veľmi chýba novým generáciám, a to stále viac. Prečo? Pretože táto nová civilizácia má predstavu, že starí ľudia sú materiálom na vyradenie, že starých ľudí sa treba zbaviť. Toto je jedna surovosť! Nie, takto to nejde.

Priame rozprávanie v osobnom kontakte má tóny a spôsoby komunikácie, ktoré nedokáže nahradiť žiadny iný prostriedok. Starý človek, ktorý žil dlho a je obdarený jasnou mysľou s oduševneným svedectvom o svojom príbehu, je nenahraditeľným požehnaním. Sme schopní rozpoznať a ctiť si tento dar starých ľudí? Uberá sa dnes odovzdávanie viery – a zmyslu života – touto cestou načúvania starým ľuďom?

Môžem dať osobné svedectvo. Odporu a hnevu voči vojne som sa naučil od svojho starého otca, ktorý bojoval na Piave v roku 1914, a on mi tento odpor voči vojne odovzdal. Pretože mi rozprával o utrpeniach vojny. A to sa nedá naučiť z kníh ani iným spôsobom... naučíte sa to takto, odovzdávaním od starých rodičov vnúčatám. A to je nenahraditeľné. Odovzdávanie životných skúseností starých rodičov vnúčatám. Dnes to tak, žiaľ, nie je a myslíme si, že starí rodičia sú materiál na odpis: nie! Sú živou pamäťou národa a mladí ľudia a deti musia starým rodičom načúvať.

V našej kultúre, tak “politicky korektnej“, sa táto cesta ukazuje byť v mnohých ohľadoch sťažená prekážkami: v rodine, v spoločnosti, v samotnom kresťanskom spoločenstve. Niekto dokonca navrhuje zrušiť výučbu dejepisu, ako nadbytočné informácie o svetoch, ktoré už viac nie sú aktuálne a odoberajú zdroje pre poznávanie súčasnosti. Ako keby sme sa narodili včera!

Odovzdávaniu viery na druhej strane často chýba oduševnenie vlastné „skutočne zažitému príbehu“. Odovzdať vieru neznamená veci mechanicky odrecitovať. Znamená to hovoriť o skúsenosti viery. A je pravda, že nie je ľahké pritiahnuť k rozhodnutiu sa pre lásku natrvalo, pre vernosť danému slovu, pre vytrvalosť v oddanosti, pre súcit voči zraneným a znetvoreným tváram ľudí? Isteže, príbehy zo života sa majú premeniť na svedectvo a to svedectvo musí byť verné, poctivé.

Zaiste nie je poctivou ideológia, ktorá si ohýba dejiny podľa vlastných schém; nie je poctivou propaganda, ktorá si prispôsobuje dejiny v prospech vlastnej skupiny; nie je poctivým robiť z dejín súdny tribunál, kde sa odsudzuje všetka minulosť a odrádza sa od každej budúcnosti. Byť poctivým znamená rozprávať príbeh taký, aký je, a dobre ho môže porozprávať len ten, kto ho prežil. Preto je veľmi dôležité počúvať starých ľudí, počúvať starých rodičov, je dôležité, aby sa deti s nimi zhovárali.

Samotné evanjeliá čestne rozprávajú Ježišov požehnaný príbeh bez zakrývania chýb, nedorozumení, ba dokonca zrád učeníkov. Toto je ten príbeh, toto je pravda, toto je svedectvo. Toto je ten dar pamäti, ktorý "starší" Cirkvi odovzdávajú od samého začiatku a odovzdávajú ho "z ruky do ruky" nasledujúcej generácii. Bude dobré, ak si položíme otázku: ako doceňujeme tento spôsob odovzdávania viery, odovzdávanie štafety medzi staršími zo spoločenstva a mladými, ktorí sa otvárajú budúcnosti?

A tu mi prichádza na um niečo, čo som už povedal mnohokrát, ale rád by som to zopakoval. Ako sa odovzdáva viera? „Aha, tu je kniha, preštuduj si ju“? - Nie. Takto sa nedá odovzdať viera. Viera sa odovzdáva v dialekte, teda v jazyku rodiny, medzi starými rodičmi a vnúčatami, medzi rodičmi a vnúčatami. Viera sa vždy odovzdáva nárečím, tým rodinným a skúsenostným nárečím, ktoré sa osvojuje rokmi. Preto je taký dôležitý dialóg v rodine, dialóg detí so starými rodičmi, ktorí sú tými, čo majú múdrosť viery.

Niekedy sa zamýšľam nad touto zvláštnou anomáliou. Katechizmus iniciácie, uvedenia do kresťanského života, dnes bohato čerpá z Božieho slova a odovzdáva presné informácie o dogmách, morálke viery a sviatostiach. Často však chýba poznanie Cirkvi, ktoré by vychádzalo z počúvania a svedectva skutočného príbehu viery a života cirkevného spoločenstva, od počiatku až po naše dni. Od detstva sa človek učí Božie slovo na hodinách katechizmu; ale Cirkev, tej sa „učíme“ ako mladí v školských triedach a v informačných médiách sveta.

Rozprávanie o dejinách viery by malo byť ako Mojžišova pieseň, ako svedectvo evanjelií a Skutkov apoštolov. Inými slovami, príbeh, ktorý dokáže s dojatím pripomínať Božie požehnania a s poctivosťou naše zlyhania. Bolo by pekné, keby programy katechézy od samého začiatku obsahovali aj návyk počúvať z prežitej skúsenosti starších ľudí triezve vyznanie o požehnaniach prijatých od Boha, ktoré si musíme uchovávať, i poctivé svedectvo o vlastných zlyhaniach vo vernosti, ktoré musíme odčiniť a napraviť.

Starí ľudia vstupujú do zasľúbenej zeme, ktorá je Božou túžbou pre každú generáciu, keď mladým ponúkajú tú krásnu iniciáciu svojím svedectvom a odovzdávajú príbeh viery, viery v dialekte, v tom rodinnom nárečí, v tom dialekte, ktorý prechádza od starých k mladým. A tak pod vedením Pána Ježiša starí i mladí spoločne vstupujú do jeho kráľovstva života a lásky. Nuž všetci spoločne. Všetci v rodine, s týmto veľkým pokladom, ktorým je viera odovzdávaná v nárečí.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Vernosť Božiemu navštíveniu kvôli budúcej generácii

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Na našej ceste katechéz na tému staroby sa dnes pozrieme na nežný obraz vykreslený evanjelistom svätým Lukášom, ktorý zobrazuje dve postavy seniorov, Simeona a Annu. Ich zmyslom života pred odchodom z tohto sveta je očakávanie Božieho navštívenia. Čakali, že ich príde navštíviť Boh, teda Ježiš. Simeon z vnuknutia Ducha Svätého vie, že nezomrie skôr, ako uvidí Mesiáša. Anna každý deň navštevuje chrám a venuje sa tam službe. Obaja rozpoznávajú prítomnosť Pána v dieťati Ježišovi, ktorý ich dlhé čakanie napĺňa útechou a rozjasňuje im odchod zo života. Ide tu o scénu stretnutia s Ježišom a o rozlúčku.

Čo sa môžeme naučiť od týchto dvoch postáv starších ľudí plných duchovnej vitality?

Predovšetkým sa dozvedáme, že vernosť čakania cibrí zmysly. Veď ako vieme, Duch Svätý robí práve to: osvecuje zmysly. V starobylom hymne Veni Creator Spiritus, s ktorým aj dnes vzývame Ducha Svätého, hovoríme: «Accende lumen sensibus», osvieť nás, ducha posilňuj. Duch je toho schopný: cibrí zmysly duše napriek limitom a poškodeniam zmyslov tela. Staroba tým či iným spôsobom oslabuje citlivosť tela: človek menej vidí, menej počuje... Predsa však, staroba, ktorá sa vycvičila v očakávaní návštevy Boha, nepremešká jeho príchod. Naopak, bude ešte pripravenejšia ho zachytiť, bude mať viac vnímavosti na prijatie Pána, keď bude prechádzať okolo.

Nezabúdajme, že kresťanským postojom je byť pozorným na Pánove návštevy, pretože Pán prechádza naším životom prostredníctvom inšpirácií, s pozvaním byť lepšími. A svätý Augustín hovorieval: „Bojím sa Boha, keď ide okolo“ – „Ako to, bojíš sa?“ – „Áno, bojím sa, že si to nevšimnem a nechám to prejsť.“ Duch Svätý je ten, kto pripravuje naše zmysly, aby sme pochopili, kedy nás Pán navštevuje, ako to urobil so Simeonom a Annou.

Dnes to potrebujeme viac než kedykoľvek predtým: potrebujeme starobu obdarenú živými duchovnými zmyslami a schopnú rozpoznať Božie znamenia, ba dokonca to Božie Znamenie, ktorým je Ježiš. Je to znamenie, ktoré nás stavia do krízy, a to vždy: Ježiš nás stavia do krízy, pretože je «znamením, ktorému budú odporovať» (Lk 2,34) - avšak takým, ktoré nás napĺňa radosťou. Pretože kríza nemusí nevyhnutne prinášať smútok, nie: byť v kríze a slúžiť Pánovi často prináša pokoj a radosť.

Anestézia duchovných zmyslov - a toto je zlé - anestézia duchovných zmyslov pri vybudenosti a závrate telesných zmyslov je rozšíreným syndrómom v spoločnosti, ktorá si pestuje ilúziu večnej mladosti, a jej najnebezpečnejšou črtou je, že je väčšinou nevedomá. Človek si neuvedomuje, že je pod narkózou. A toto sa stáva: stávalo sa to tak vždy a deje sa to aj v našich časoch. Zmysly sú znecitlivené, nerozumejú, čo sa deje; vnútorné zmysly, zmysly ducha na chápanie prítomnosti Boha či prítomnosti zla, sú znecitlivené, nerozlišujú.

Keď stratíš citlivosť hmatu alebo chuti, všimneš si to okamžite. Naopak citlivosť duše, tú môžeme dlho ignorovať, môžeme žiť bez toho, aby sme si uvedomili, že sme stratili citlivosť duše. Netýka sa len pamätania na Boha či na náboženstvo. Necitlivosť duchovných zmyslov sa týka súcitu a ľútosti, hanby a výčitiek, vernosti a oddanosti, nehy a cti, vlastnej zodpovednosti a žiaľu nad druhými.

Je to zvláštne: necitlivosť ti nedovolí chápať súcit, nedovolí ti pochopiť ľútosť, nedovolí ti pocítiť hanbu alebo výčitky svedomia za urobenie niečo nepekného. Je to tak: znecitlivené duchovné zmysly všetko zamútia a človek duchovne necíti veci tohto druhu. A staroba sa stáva takpovediac prvou stratou, prvou obeťou tejto straty citlivosti. V spoločnosti, ktorá si cvičí predovšetkým citlivosť na pôžitok, to nemôže byť ináč, než že dôjde k strate pozornosti voči krehkým ľuďom a zavládne konkurencia kto zvíťazí. A takto sa stráca citlivosť.

Samozrejme, rétorika inklúzie je rituálnou formulkou každého politicky korektného prejavu. Zatiaľ však neprináša skutočnú nápravu toho, čo sa v medziľudskej praxi považuje za normále: kultúra sociálnej citlivosti sa len sotva rozvíja. Nie: duch ľudského bratstva – mocnú výzvu k jeho obnove som si uvedomil ako nevyhnutnú – je ako odložené šaty, vystavené na obdiv, to áno, ale... v akomsi múzeu. Vytráca sa ľudská vnímavosť, strácame sa tieto hnutia ducha, ktoré nás robia ľudskými.

Je pravda, že v reálnom živote môžeme s dojímavou vďačnosťou pozorovať mnohých mladých ľudí, ktorí sú schopní naplno si ctiť toto bratstvo. Práve tu však spočíva problém: existuje skartovanie, zavinené skartovanie, medzi svedectvom tejto životodarnej sociálnej nehy a konformizmom, ktorý núti mladosť prezentovať sa úplne iným spôsobom. Čo môžeme urobiť, aby sme preklenuli tento rozdiel?

Z príbehu Simeona a Anny, ale aj z iných biblických príbehov o starobe vnímavej na Ducha Svätého, vychádza skryté usmernenie, ktoré si zasluhuje, aby sme ho dali do popredia. V čom konkrétne spočíva to zjavenie, ktoré roznieti vnímavosť Simeona a Anny? Spočíva v rozpoznaní, že v dieťati, ktoré nesplodili a ktoré vidia po prvýkrát, je neklamné znamenie Božej návštevy. Oni prijímajú, že nie sú protagonistami, ale len svedkami. A keď niekto akceptuje, že nebude protagonistom, ale zapojí sa ako svedok, vec sa darí: tento muž či žena zdarne dozrieva.

Ak však chce byť neustále protagonistom, nikdy nedozrie na tejto ceste k plnosti staroby. Božie navštívenie sa nepretavuje do života tých, ktorí chcú byť vždy protagonistami a nikdy nie svedkami, neprivádza ich na scénu ako záchrancov: Boh sa nestelesní v ich generácii, ale v generácii, ktorá má prísť. Strácajú ducha, strácajú vôľu žiť zrelo a – ako sa tomu bežne hovorí – žijú povrchne.

Je to veľká generácia povrchných ľudí, ktorí si nepripustia cítiť veci s vnímavosťou ducha. Prečo si to však nepripustia? Čiastočne z lenivosti a čiastočne preto, že to už nedokážu: stratili ju. Je zlé, keď civilizácia stratí duchovnú vnímavosť. Naopak je krásne, keď nájdeme seniorov ako Simeon a Anna, ktorí si zachovávajú túto citlivosť ducha a sú schopní chápať rôzne situácie, tak ako títo dvaja porozumeli situácii, ktorú mali pred očami, že ide o ukázanie sa Mesiáša.

Nijako sa neroztrpčujú ani nežalujú, že sú v tomto statickom stave. Naopak, je to veľké dojatie a veľká útecha, keď sú duchovné zmysly ešte živé. Pohnutie a útecha môcť vidieť a ohlasovať, že dejiny ich generácie nie sú stratené alebo premárnené, práve vďaka udalosti, ktorá nadobúda podobu a ukazuje sa v generácii, ktorá nasleduje. A to je to, cíti starý človek, keď sa s ním prídu rozprávať jeho vnúčatá: cíti ako ožíva. „Ach, môj život je ešte stále tu“.

Je tak veľmi dôležité prichádzať za staršími ľuďmi, tak dôležité im načúvať. Je veľmi dôležité sa s nimi rozprávať, aby sa dialo toto odovzdávanie civilizácie, toto odovzdávanie zrelosti medzi mladými a starými. Takto sa naša civilizácia posúva vpred zrelým spôsobom.

Len duchovná staroba môže vydávať toto svedectvo, pokorné a oslňujúce, ktoré jej dáva autoritu a schopnosť byť príkladom pre všetkých. Staroba, ktorá si vypestovala citlivosť duše, uháša každú zášť medzi generáciami, každú nevraživosť, každú výčitku, že Boží príchod je až v tej ďalšej generácii, ktorá nastupuje s odchodom tej vlastnej. A práve toto sa deje u starého človeka, ktorý je otvorený, vo vzťahu k otvorenému mladému človeku: on odchádza zo života, avšak odovzdávajúc - v úvodzovkách - svoj vlastný život novej generácii. A toto je tá rozlúčka Simeona a Anny: „Teraz môžem ísť v pokoji“.

Duchovná vnímavosť pokročilého veku dokáže dôveryhodným a definitívnym spôsobom odstrániť konkurenciu a konflikt medzi generáciami. Táto vnímavosť to prekonáva: seniori s touto citlivosťou prekonávajú konflikty, idú ďalej, idú k jednote, nie ku konfliktu. Toto je určite nemožné ľuďom, no je to možné Bohu. A dnes to tak veľmi potrebujeme, citlivosť ducha, zrelosť ducha, potrebujeme múdrych seniorov, zrelých duchom, ktorí nám dodajú nádej do života!


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Cti si otca a matku: láska k prežitému životu

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dnes za pomoci Božieho slova, ktoré sme si vypočuli, vstúpime do témy krehkosti veku staroby, ktorý je osobitne poznačený zakusovaním dezorientácie a skľúčenosti, strácania a opustenosti, sklamania a pochybností. Prirodzene, pociťovanie našej krehkosti tvárou v tvár dramatickým - niekedy tragickým - životným situáciám sa môže vyskytnúť v ktoromkoľvek období života. V staršom veku však môžu vyvolávať menej výrazný dojem a vytvárať u iných istý druh prehliadania, či až oštary.

Koľkokrát sme začuli alebo si pomysleli: „Starí ľudia sú na obtiaž“. Povedali sme to, pomysleli sme si to... Vážnejšie rany v detstve a mladosti oprávnene vzbudzujú pocit nespravodlivosti a vzbury, silu reagovať a bojovať. Naopak, rany veku staroby, a to aj tie vážne, nevyhnutne sprevádza pocit, že život si napokon neprotirečí, pretože už bol prežitý. A tak sa nám starí ľudia tak trochu vzďaľujú aj od našej skúsenosti: chceme si od nich držať odstup.

V bežnej ľudskej skúsenosti je láska - ako sa hovorí - zostupná: k tomu, čo sme si už prežili sa nevracia s rovnakou silou, s akou sa vlieva do života, ktorý je ešte pred nami. Nezištnosť lásky sa prejavuje aj v tomto: rodičia to vedia odjakživa, seniori sa tomu učia zakrátko. Napriek tomu nám Božie zjavenie vytvára cestu k inému odvďačeniu sa za lásku: je to cesta úcty k tým, ktorí nás predišli. Cesta úcty k tým, ktorí nás predišli, sa začína tu: úctou k starším.

Táto osobitná láska, ktorá si dláždi cestu v podobe úcty – teda súčasne nehy a rešpektu – voči starším ľuďom, je spečatená Božím prikázaním. «Cti si otca a matku» je slávnostný záväzok, prvý z „druhej tabule“ Desatora. Nejde tu len o vlastného otca a matku. Ide o generáciu, ktorá nás predchádza, o predchádzajúce generácie, ktorých odchod môže byť aj pomalý a predĺžený, čím sa vytvára čas a priestor pre dlhodobé spolužitie s ostatnými vekovými kategóriami života. Inými slovami, ide o starobu života.

Úcta je dobré slovo na zarámcovanie tejto oblasti spätného preukazovania lásky, ktoré sa týka starších ľudí. Znamená to, že my, ktorí sme prijali lásku od rodičov a starých rodičov, teraz im túto lásku vraciame ako starším ľuďom, starým rodičom. Dnes sme nanovo objavili pojem „dôstojnosť“ na označenie hodnoty rešpektu a starostlivosti o život každého. Dôstojnosť sa tu v podstate rovná úcte: ctiť si otca a matku, ctiť si starých ľudí, je uznaním dôstojnosti, ktorú majú.

Zamyslime sa hlbšie nad týmto krásnym vyjadrením lásky, ktorým je úcta. Samotnej starostlivosti o chorých, poskytnutiu opory tým, ktorí nie sú sebestační, zaisteniu obživy, môže chýbať úcta. Úcta chýba, keď sa vysoký stupeň dôvernosti premietne nie do jemnocitu a lásky, nežnosti a rešpektu, ale zmení sa na hrubosť a tyranizovanie. Keď sa slabosť vyčíta a dokonca trestá, akoby to bola chyba. Keď sa zmätenosť a dezorientácia stanú príležitosťou na výsmech a agresiu. Môže sa to stať aj v domácnosti, v domovoch dôchodcov, ako aj na úradoch alebo vo verejnom priestore mesta či obce.

Podporovať v mladých ľuďoch, aj nepriamo, postoj nezáujmu či dokonca pohŕdania voči starším ľuďom, voči ich slabostiam a ich neistote, má za výsledok hrozné veci. Otvára to bránu nepredstaviteľným excesom. Výrastkovia, ktorí zapália deku bezdomovcovi – boli sme toho svedkami –, pretože v ňom vidia ľudský odpad, sú vrcholom ľadovca, čiže opovrhnutím takým životom, ktorý nemá príťažlivosť a je vzdialený túžbam mladosti, javí sa priam ako odpadový život. Toľkokrát premýšľame tak, že starí ľudia sú na zahodenie alebo ich my sami hádžeme medzi odpad; opovrhuje sa starými ľuďmi a vyraďujú sa zo života, odkladajúc ich nabok.

Toto pohŕdanie, ktoré zneucťuje starších ľudí, zneucťuje vlastne nás všetkých. Ak zneucťujem starca, zneucťujem sám seba. Úryvok z Knihy Sirachovec, ktorý sme počuli na začiatku, je oprávnene tvrdý voči tejto potupe, ktorá volá po pomste v Božích očiach. V príbehu o Noemovi sa nachádza pasáž, ktorá je v tomto ohľade veľmi výstižná. Starý Noe, hrdina potopy a stále pracovitý človek, leží v bezvedomí po tom, čo si priveľa vypil. Je už starý, ale prehnal to s pitím. Jeho synovia, aby ho neprebudili v rozpakoch, ho decentne prikryli so sklopeným zrakom a s veľkou úctou. Tento text je veľmi pekný a hovorí za všetko ohľadom úcty, ktorá prináleží starcovi - o zakrytí slabostí starého človeka, aby sme ho nezahanbili. Je to text, ktorý je nám veľkou pomocou.

Napriek všetkému materiálnemu zabezpečeniu, ktoré tie najbohatšie a najorganizovanejšie spoločnosti venujú starobe a na ktoré môžeme byť určite hrdí, sa mi zdá, že zápas za obnovenie tejto osobitnej formy lásky, ktorou je úcta, je stále krehký a nezrelý. Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme ju podporovali a povzbudzovali k nej, a ponúknuť lepšiu sociálnu a kultúrnu podporu tým, ktorí majú cit pre túto rozhodujúcu formu „civilizácie lásky“. A v tejto súvislosti si dovolím poradiť rodičom: prosím, umožnite svojim deťom, tým najmenším i tým väčším, blízkosť k starým ľuďom, vždy ich veďte ku kontaktu s nimi. A keď je starší človek chorý, trochu mimo seba, nech majú k nemu blízko: nech vedia, že je to náš najbližší pokrvný, že vďaka nemu tu teraz môžeme byť.

Prosím, nedávajte preč starších ľudí. A ak nie je iná možnosť, ako ich poslať do domova dôchodcov, prosím vás, navštevujte ich a brávajte k nim deti: starí ľudia, ktorí nám otvorili dvere, sú cťou našej civilizácie. A deti na to mnohokrát zabúdajú. Poviem vám niečo osobné: v Buenos Aires som rád navštevoval domovy dôchodcov. Často som ich navštevoval. Spomínam si, ako som sa raz opýtal jednej panej: „Koľko máte detí?“ – „Mám štyri, sú všetko ženatí, vydaté a majú vnúčatá.“ A začala mi rozprávať o rodine. „A prídu?“ – „Áno, vždy prídu!“ Keď som vyšiel z izby, sestrička, ktorá to počula, mi povedala: „Otče, povedala vám nepravdu, aby zakryla svoje deti. Už šesť mesiacov nikto neprišiel!“

Toto znamená skartovať starých ľudí, zmýšľať o nich ako o odpade. Prosím vás: je to ťažký hriech. Toto je to prvé veľké prikázanie a ako jediné nám hovorí o odmene: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi“. Toto prikázanie ctiť si starých nám dáva požehnanie, ktoré sa prejavuje takto: „Budeš mať dlhý život“. Prosím, opatrujte si starých ľudí. A ak slabnú na mysli, aj tak si ich opatrujte, pretože sú prítomnosťou histórie, prítomnosťou mojej rodiny, a vďaka nim som tu, všetci môžeme povedať: vďaka vám, dedko a babka, som nažive.

Prosím, nenechávajte ich samých. A toto, starať sa o starých ľudí, nie je otázka kozmetiky a plastickej chirurgie: nie. Ide skôr o otázku cti, ktorá musí zmeniť výchovu mladých ľudí ohľadom života a jeho etáp. Láska k človeku, ktorá je nám spoločná, vrátane úcty k prežitému životu, nie je záležitosťou starých ľudí. Je to skôr ambícia, vďaka ktorej mladí ľudia, ktorí zdedia ich najlepšie vlastnosti, zažiaria. Nech nám múdrosť Božieho Ducha dá otvoriť obzor tejto ozajstnej kultúrnej revolúcie s energiou, ktorú si to vyžaduje.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Noemi, spojenectvo medzi generáciami, ktoré otvára budúcnosť

Drahí bratia a sestry, dobré ráno a vitajte!

Dnes pokračujeme v našich úvahách o starých ľuďoch, o starých rodičoch, o starobe - to slovo znie zle, ale nie, starí ľudia sú veľkí, sú krásni! A dnes sa budeme inšpirovať nádhernou knihou Rút, klenotom Biblie. Rútino podobenstvo poukazuje na krásu rodinných vzťahov, ktoré vychádzajú z manželského puta, ale presahujú jeho rámec. Sú to vzťahy lásky, ktoré dokážu byť rovnako silné a v ktorých žiari dokonalosť celého spektra základných citov, ktoré tvoria rodinnú gramatiku lásky. Táto gramatika vnáša životnú silu a plodivú múdrosť do toho celku vzťahov, ktorými sa vytvára komunita. Vo vzťahu s Piesňou piesní je kniha Rút ako druhá tabuľa diptychu o manželskej láske. Je rovnako dôležitá a podstatná, keďže je oslavou tej sily i poézie, ktoré musia prebývať vo vzťahoch pokrvenstva, príbuzenstva, oddanosti a vernosti, ktoré obklopujú celú rozsiahlu štruktúru rodiny. A v dramatických peripetiách života vo dvojici sa stávajú dokonca schopnými priniesť nepredstaviteľnú silu lásky, ktorá dokáže znovu naštartovať nádej a budúcnosť.

Vieme, že klišé o príbuzenských vzťahoch vytvorených manželstvom, najmä o vzťahu medzi svokrou a nevestou, hovoria proti takejto perspektíve. Ale práve z tohto dôvodu sa Božie slovo stáva drahocenným. Inšpirácia viery dokáže otvoriť horizont svedectva proti bežne rozšíreným predsudkom, horizont, ktorý je cenný pre celé ľudské spoločenstvo. Pozývam vás znovuobjaviť knihu Rút! Zvlášť v meditácii o láske a v katechéze o rodine.

Táto malá kniha obsahuje aj cenné poučenie o spojenectve generácií: tam, kde sa mladí ukážu schopnými prinavracať nadšenie generácii vo vyššom veku – toto je podstatné: keď mladí prinavracajú nadšenie starým ľuďom –, tam, kde sa staršia generácia ukáže schopnou otvárať novú budúcnosť zranenej mladej generácii. Vekom pokročilá Noemi, hoci je dojatá náklonnosťou svojich neviest, ktoré zostali vdovami po jej dvoch synoch, je spočiatku pesimistická, pokiaľ ide o ich osud v národe, ktorý nie je ich vlastným. Preto láskavo povzbudzuje mladé ženy, aby sa vrátili k svojim rodinám a začali nový život – tieto ovdovené ženy boli mladé. Hovorí: „Nemôžem pre vás nič urobiť.“ Už toto sa javí ako skutok lásky: stará žena, ktorá je bez manžela a bez detí, trvá na tom, aby ju jej nevesty opustili. Je to však aj istý druh rezignácie: pre ovdovené cudzinky, zbavené ochrany svojich manželov, neexistuje žiadna možná budúcnosť. Rút to vie a tejto veľkorysej ponuke sa bráni; nechce sa pobrať domov. Puto, ktoré sa vytvorilo medzi svokrou a nevestou, je požehnané Bohom: Noemi nemôže žiadať, aby bola opustená. V prvej chvíli sa zdá, že Noemi sa k tejto ponuke stavia skôr rezignovane, než by sa jej tešila: možno si myslí, že toto zvláštne puto prehĺbi ohrozenie obom. V niektorých prípadoch sa proti sklonu starých ľudí k pesimizmu treba postaviť láskavým naliehaním mladých.

V skutočnosti sa Noemi, dojatá Rútinou oddanosťou, vymaní zo svojho pesimizmu a dokonca prevezme iniciatívu, čím pre Rút otvorí novú budúcnosť. Poučí a povzbudí Rút, vdovu po svojom synovi, aby si v Izraeli našla nového manžela. Kandidátom je Bóz, ktorý preukazuje svoju šľachetnosť tým, že bráni Rút pred mužmi, ktorí sú jeho zamestnancami. Žiaľ, je to ohrozenie, ktorého sme svedkami aj v súčasnosti.

Rút uzatvára nové manželstvo a do ich sveta opäť vstupuje pokoj. Izraelské ženy povedia Noemi, že cudzinka Rút zaváži „viac ako sedem synov“ a že to manželstvo bude „požehnaním od Pána“. Noemi, ktorá bola plná horkosti a hovorila, že aj jej meno je horkosťou, v starobe spozná radosť z účasti na narodení nového života. Pozrite sa, koľko „zázrakov“ sprevádza obrátenie tejto starej ženy! Prejde konverziou k záväzku dať sa s láskou k dispozícii pre budúcnosť generácie zranenej stratou a ohrozenej opustenosťou. Nové zacelenie nastáva na tých istých hraničných čiarach, ktoré by podľa predsudkov bežnej mienky mali vytvárať neprekonateľné zlomy. Namiesto toho viera a láska umožňujú ich prekonanie: svokra prekonáva žiarlivosť na vlastné dieťa a s láskou sa stavia k Rútinmu novému zväzku; izraelské ženy prekonávajú nedôveru voči cudzinke (a ak to urobia ženy, urobia to všetci); zraniteľnosť osamelého dievčaťa pred mocou muža sa prekonáva zväzkom plným lásky a úcty.

A to všetko preto, že mladá Rút si neoblomne zaumienila zostať vernou putu vystavenému etnickým a náboženským predsudkom. A vrátim sa k tomu, čo som spomínal na začiatku. Dnes je svokra mýtickou postavou, nehovorím, že na svokru myslíme ako na čerta, ale zakaždým si ju spájame s niečím nedobrým... Ale svokra je matkou tvojho manžela, je matkou tvojej manželky. Zamyslime sa dnes nad touto dosť rozšírenou mentalitou, že čím vzdialenejšia svokra, tým lepšie. Nie! Je to matka, je to staršia osoba. Jednou z najkrajších vecí na babičkách je vidieť ako pri vnúčatách, pri svojich detných deťoch ožívajú.

Dobre si všímajte vzťah, aký máte s vašimi svokrami: sú neraz trochu zvláštne, ale ako matky ti dali manžela, manželku, dali ti všetko. Treba ich aspoň urobiť šťastnými, aby svoju starobu prežívali šťastne. A ak majú nejakú chybu, treba im pomôcť sa napraviť. A vám svokrám hovorím: dajte si pozor na jazyk, lebo jazyk je jeden z najškaredších hriechov svokier, dávajte si pozor.

A Rút v tejto knihe prijíma svoju svokru a dáva jej nanovo ožiť, a staršia Noemi preberá iniciatívu, aby pre Rút znovu otvorila budúcnosť, namiesto toho, aby sa len tešila z jej podpory. Ak sa mladí otvoria vďačnosti za to, čo dostali, a starí sa chopia iniciatívy nanovo otvárať ich budúcnosť, nič nebude môcť zastaviť rozkvet Božieho požehnania uprostred národov!

Pripomínam, aby sa mladí rozprávali so starými rodičmi, aby mladí hovorili so seniormi, aby starí ľudia hovorili s mladými. Musíme tento most pevne obnoviť, vedie tadiaľ prúd záchrany, šťastia. Nech nám Pán takto pomáha rásť v harmónii v rodinách, v tej konštruktívnej harmónii, ktorá prechádza od starých k mladým - to je ten krásny most, ktorý si musíme chrániť a bdieť nad ním.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Eleazár - dôslednosť viery, dedičstvo cti

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V rámci týchto katechéz o starobe sa dnes stretávame s biblickou postavou, starcom menom Eleazar, ktorý žil v čase prenasledovania zo strany Antiocha Epifana. Je to pekná postava. Jeho postava nám vydáva svedectvo o osobitnom vzťahu, ktorý existuje medzi vernosťou staroby a cťou viery. Je to hrdý človek, nie je tak? Rád by som hovoril práve o cti viery, nielen o dôslednosti, ohlasovaní, odolnosti viery. Česť viery sa pravidelne ocitá pod tlakom, a to aj násilným, zo strany kultúry dobyvateľov, ktorá sa ju snaží znevážiť tým, že ju berie ako archeologický nález alebo starú poveru, archaickú malichernosť a podobne.

Biblický príbeh - počuli sme z neho malý úryvok, ale je dobré si ho prečítať celý - hovorí o epizóde Židov, ktorých kráľ svojím nariadením prinútil jesť mäso obetované modlám. Keď prišiel rad na Eleazara, ktorý bol veľmi váženým deväťdesiatročným starcom, ktorého si všetci vážili – mal autoritu –, kráľovskí úradníci mu poradili, aby simuloval, teda predstieral jedenie mäsa bez toho, aby ho naozaj zjedol. Náboženské pokrytectvo. Je tu mnoho náboženského pokrytectva či pokrytectva klerikálneho. Hovoria mu: „Veď pristúp na tú trošku pokrytectva, nikto si to nevšimne“. Eleazar by tak bol zachránil a – ako mu navrávali – bol by takto v mene priateľstva prijal ich gesto súcitu a náklonnosti. Tlačili na neho, že koniec koncov ide len o minimálne gesto, predstierať jedenie, no pritom nejesť, o bezvýznamné gesto.

Je to drobnosť, no Eleazarova pokojná a pevná odpoveď sa opiera o argument, ktorý nás zachytí. Hlavná myšlienka je táto: v starobe sa spreneveriť viere, aby sme si tým získali zopár dní, to je niečo neporovnateľné voči dedičstvu, ktoré staroba musí zanechať mladým, celým budúcim generáciám. Skvelý človek, tento Eleazar! Starec, ktorý žil dôsledne podľa svojej viery po celý život, má sa teraz ohnúť k predstieraniu, že ju zavrhol, má teraz novú generáciu odsúdiť na to, aby si myslela, že celá viera bola predstieraním, vonkajším prevlekom, ktorý možno zanechať a uvažovať tak, že vo vlastnom vnútri si ju možno zachovať. Takto to nie je, hovorí Eleazar. Takéto správanie nerobí viere česť, dokonca ani pred Bohom. Táto vonkajšia banalizácia bude mať zničujúci vplyv na vnútro mladých ľudí. Ju tu statočnosť tohto muža, ktorý myslí na mladých, myslí na svoje budúce dedičstvo, myslí na svoj ľud.

Práve staroba - a toto je pekné pre seniorov - sa tu javí ako rozhodujúce a nenahraditeľné miesto tohto svedectva. Starší človek, ktorý by pre svoju zraniteľnosť privolil považovať praktizovanie viery za nepodstatné, by u mladých ľudí vyvolal presvedčenie, že viera nemá skutočný vzťah k životu. Javila by sa im od začiatku ako súbor prejavov správania, ktoré sa dajú v prípade potreby simulovať alebo zastierať, pretože žiadny z nich nie je pre život až taký dôležitý.

Staroveký gnostický blud, ktorý bol veľmi silnou a veľmi zvodnou pascou pre kresťanstvo prvých storočí, špekuloval práve ohľadom tohto, je to stará vec: že viera je duchovnosť, nie prax; že je silou mysle, nie formou života. Vernosť a ctenie si viery nemá podľa tejto herézy nič spoločné so životným správaním, inštitúciami spoločenstva a symbolmi tela. Zvodnosť tejto perspektívy je silná, pretože si po svojom interpretuje jednu nespornú pravdu: že viera sa nikdy nedá zredukovať na súbor pravidiel o jedení či na spoločenské praktiky. Viera je niečo iné. Problém je v tom, že gnostická radikalizácia tejto pravdy marí realizmus kresťanskej viery; pretože kresťanská viera je realistická, kresťanská viera nie je len vyslovovať Krédo: je to myslieť podľa Kréda, cítiť podľa Kréda a uskutočňovať Krédo. Konať rukami. Naopak tento gnostický návrh je predstieraním - dôležité je, aby si mal v sebe spiritualitu a potom si môžeš robiť, čo chceš. A toto nie je kresťanské. Je to prvá heréza gnostikov, ktorá je tu momentálne veľmi módna v toľkých centrách spirituality a tak ďalej. A vyprázdňuje svedectvo týchto ľudí, ktorí ukazujú konkrétne Božie znamenia v živote spoločenstva a gestami tela vzdorujú zvrátenostiam mysle.

Gnostické pokušenie, ktoré je - povedzme to slovo - jednou z heréz, jednou z náboženských úchyliek tejto doby, gnostické pokušenie zostáva stále aktuálne. V mnohých trendoch našej spoločnosti a kultúry je praktizovanie viery negatívne prezentované, niekedy v podobe kultúrnej irónie, inokedy skrytej marginalizácie. Praktizovanie viery sa zo strany týchto gnostikov, ktorí tu boli už v Ježišovej dobe, považuje za zbytočnú, ba škodlivú vonkajškovú vec, za zastaraný pozostatok, ako nejaká maskovaná povera. Skrátka, za niečo pre starých ľudí. Tlak, ktorý táto nevyberavá kritika vyvíja na mladé generácie je silný. Samozrejme, vieme, že praktizovanie viery sa môže stať bezduchým zovňajškom - to je druhé, zas opačné nebezpečenstvo - avšak samo o sebe to tak vonkoncom nie je. Možno práve nám seniorom prislúcha jedno veľmi dôležité poslanie: prinavrátiť viere jej česť, urobiť ju dôslednou, koherentnou, čo je svedectvo Eleazara - dôslednosť až do konca. Praktizovanie viery nie je symbolom našej slabosti, ale skôr znakom jej sily. Už nie sme mladíci. Nežartovali sme, keď sme sa vydali kráčať Pánovou cestou!

Viera si zaslúži úctu a rešpekt až do konca: zmenila náš život, očistila našu myseľ, naučila nás klaňať sa Bohu a milovať blížneho. Je požehnaním pre všetkých! Avšak celá viera, nielen jej časť. Nevymeníme vieru za zopár bezstarostných dní, ale budeme konať ako Eleazar, dôsledne až do konca, až po mučeníctvo. Vo všetkej pokore a pevnosti ukážeme práve v starobe, že veriť nie je len niečo „pre starcov“, ale je to vec života. Verme v Ducha Svätého, ktorý robí všetko novým, a on nám ochotne pomôže.

Drahí starší bratia a sestry, nechcem povedať starci - patríme do tej istej skupiny -, prosím, hľaďme na mladých. Pozorujú nás, nezabúdajme na to. Pripomína mi to ten nádherný povojnový film: „Deti sa na nás dívajú“. To isté môžeme povedať o mladých ľuďoch: mladí ľudia sa na nás dívajú a naša dôslednosť im môže otvoriť nádhernú cestu do života. Naopak prípadné pokrytectvo spôsobí veľa škody. Modlime sa jeden za druhého. Nech Boh požehná všetkých nás starých ľudí!


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Judita: obdivuhodná mladosť, veľkodušná staroba

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dnes budeme hovoriť o Judite, biblickej hrdinke. Záver knihy, ktorá nesie jej meno – počuli sme z nej úryvok –, zhŕňa posledný úsek života tejto ženy, ktorá obránila Izrael pred jeho nepriateľmi. Judita je mladá a cnostná židovská vdova, ktorá vďaka svojej viere, svojej kráse a svojmu dôvtipu zachráni mesto Betulia a judský ľud pred obliehaním Holoferna, generála asýrskeho kráľa Nabuchodonozora, panovačného a pohŕdavého nepriateľa Boha. A takto, svojou chytrosťou, dokáže podrezať hrdlo diktátorovi, ktorý bol proti krajine. Táto žena bola odvážna, ale mala vieru.

Po veľkom dobrodružstve, v ktorom bola hlavnou hrdinkou, sa Judita vracia bývať do svojho mesta Betulia, kde prežíva krásnu starobu až do svojich stopiatich rokov. Nadišiel jej čas staroby, tak ako je to u mnohých ľudí: neraz po intenzívnom pracovnom živote, niekedy po živote plnom dobrodružstiev alebo veľkej obetavosti. Hrdinstvo sa netýka len veľkých udalostí, ktoré priťahujú pozornosť reflektorov, ako napríklad Juditino zabitie diktátora, ale často ho nachádzame v húževnatosti lásky preukazovanej v náročnej rodinnej situácii či v prospech ohrozeného spoločenstva.

Judita sa dožila viac ako sto rokov, čo je mimoriadne požehnanie. Nuž, dnes nie je nezvyčajné, že po odchode do dôchodku má človek ešte veľa rokov života. Ako správne chápať, ako urobiť plodným tento čas, ktorý máme k dispozícii? Ak dnes odchádzam do dôchodku a bude to ešte veľa rokov, čo môžem za tie roky spraviť, ako môžem rásť – vekovo rastiem automaticky, ale ako môžem rásť v autorite, vo svätosti, v múdrosti?

Vyhliadka na odchod do dôchodku sa pre mnohých spája so zaslúženým a vytúženým odpočinkom od náročných a únavných činností. Stáva sa však aj to, že koniec práce predstavuje zdroj obáv a očakáva sa s určitým strachom: „Čo budem robiť teraz, keď môj život zostane bez toho, čo ho tak dlho napĺňalo?“ Toto je otázka. Každodenná práca znamená aj súbor vzťahov, uspokojenie zo zarobenia si na živobytie, skúsenosť zohrávania určitej roly, zaslúženej úcty, naplnenosti času, ktorá presahuje čisto len pracovnú dobu.

Samozrejme, je tu aj angažovanosť, radostná aj únavná, starať sa o vnúčatá, a v súčasnosti majú starí rodičia veľmi veľkú úlohu v rodine, aby pomohli pri výchove vnúčat; avšak vieme, že dnes sa rodí čoraz menej detí a rodičia sú často vzdialenejší, viac odkázaní na cestovanie, s nepriaznivou pracovnou a bytovou situáciou. Niekedy sa tiež zdráhajú zveriť starým rodičom priestor pre výchovu a obmedzujú to na situácie, keď potrebujú ich pomoc. Nuž, ktosi mi s trochu ironickým úsmevom povedal: „Dnes, v tejto sociálno-ekonomickej situácii, sa starí rodičia stali dôležitejšími, pretože majú dôchodok“. Aj v oblasti výchovy a rodičovských vzťahov sa objavujú nové nároky, ktoré si vyžadujú, aby sme tradičné spojenectvo medzi generáciami preformulovali do novej podoby.

Nuž, položme si otázku: usilujeme sa o toto „preformulovanie“? Alebo sme jednoducho vo vleku zotrvačnosti materiálnych a ekonomických podmienok? Prekrývanie sa generácií sa v skutočnosti predlžuje. Snažíme sa všetci spoločne, aby sa to v nových podmienkach modernej spoločnosti stalo ľudskejším, láskavejším, spravodlivejším? Dôležitou súčasťou povolania starých rodičov je byť svojim deťom oporou pri výchove ich detí. Malé deti sa učia sile nežnosti a úcte ku krehkosti: sú to nenahraditeľné ponaučenia, ktoré sa im pri starých rodičoch ľahšie vštepujú. Starí rodičia sa zasa učia, že nežnosť a krehkosť nie sú len znakmi sklonku života: pre mladých sú to cesty k väčšiemu poľudšteniu budúcnosti.

Judita včasne ovdovie a nemá deti, ale ako staršia žena je schopná prežiť obdobie naplnenosti a pokoja, vo vedomí, že až do dôsledkov splnila poslanie, ktoré jej zveril Pán. Pre ňu je čas zanechať dobré dedičstvo múdrosti, nežnosti, darov pre rodinu a komunitu: dedičstvo dobra, a nie iba majetku (pozn. v tal. slovná hra: bene - beni). Keď myslíme na dedičstvo, neraz myslíme na majetky, a nie na dobro preukazované a zasievané v starobe, na to dobro, ktoré je najlepším dedičstvom, ktoré môžeme zanechať.

Práve v starobe Judita udelila slobodu svojej obľúbenej slúžke. Je to znak starostlivého a ľudského prístupu k blízkemu človeku. Táto slúžka ju sprevádzala vo chvíli toho dobrodružného plánu premôcť diktátora a podrezať mu hrdlo. Starý človek trochu stráca zrak, ale jeho vnútorný pohľad sa stáva prenikavejším: vidí srdcom. Stáva sa schopným vidieť veci, ktoré mu predtým unikali. Starí ľudia dokážu vidieť a vedia si všímať... Je to tak: Pán nezveruje svoje talenty len mladým a silným: má talenty pre každého, šité na mieru každému, aj starému.

Život našich komunít sa musí vedieť tešiť z talentov a chariziem toľkých starých ľudí, ktorí sú už matrikovo dôchodcami, ale sú bohatstvom, ktoré treba doceniť. To si vyžaduje zo strany samotných starších ľudí tvorivú pozornosť, novú pozornosť a veľkorysosť byť k dispozícii. Niekdajšie zručnosti aktívneho života strácajú svoj rozmer povinností a stávajú sa zdrojmi darcovstva: vyučovať, poradiť, budovať, opatrovať, počúvať... Prednostne v prospech znevýhodnených, ktorí si nemôžu dovoliť vzdelávanie alebo sú opustení v ich samote.

Judita prepustila na slobodu svoju slúžku a všetkých zahrnula pozornosťou. V mladosti si vydobyla úctu komunity svojou odvahou. V starobe si ju zaslúžila svojím láskyplným dbaním o slobodu a o vzájomné vzťahy. Judita nie je dôchodkyňa melancholicky prežívajúca svoju prázdnotu: je to oduševnená starenka, ktorá vypĺňa darmi ten čas ktorý jej Boh dáva.

Odporúčam vám: vezmite si niekedy v týchto dňoch Bibliu a zoberte si Juditinu knihu: je kratučká, ľahko sa číta, je to nejakých desať strán, nie viac. Prečítajte si tento príbeh o odvážnej žene, ktorého záverom je nežnosť a veľkodušnosť, príbeh ženy, ktorá je na výške. A takými by som chcel, aby boli naše staré mamy. Všetky takéto: odvážne, múdre, a aby nám zanechali dedičstvo nie peňazí, ale dedičstvo múdrosti zasiatej do svojich vnúčat.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Jób - skúška viery, požehnanie čakania

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Biblický úryvok, ktorý sme počuli, uzatvára Knihu Jób, ktorá patrí medzi špičky svetovej literatúry. My sa s Jóbom stretávame na našej ceste katechéz o starobe: stretávame sa s ním ako so svedkom viery, ktorý neakceptuje „karikatúru“ Boha, ale kričí svoj protest tvárou v tvár zlu, až kým Boh neodpovie a neodhalí svoju tvár. A Boh nakoniec odpovedá, ako vždy prekvapujúcim spôsobom: ukazuje Jóbovi svoju slávu, ale bez toho, aby ho zdrvil, naopak, s výsostnou nehou, ako to robí Boh vždy: s nežnosťou. Aby sme pochopili silu Jóbovho volania, je potrebné pozorne čítať stránky tejto knihy, bez predsudkov, bez klišé. Urobí nám dobre, ak sa dáme do jeho školy, aby sme prekonali pokušenie moralizovania tvárou v tvár utrápenosti a skľúčenosti z bolesti nad stratou všetkého.

V tejto záverečnej pasáži knihy – pamätáme si ten príbeh: Jób, ktorý stratí všetko v živote, stratí bohatstvo, stratí rodinu, príde o deti, dokonca stratí aj zdravie, a zostane tam zranený, v dialógu s troma priateľmi, potom so štvrtým, ktorí ho prídu pozdraviť. To je ten príbeh. A v tomto dnešnom úryvku, záverečnej pasáži knihy, keď sa Boh napokon ujme slova - a tento dialóg Jóba s jeho priateľmi je ako cesta privádzajúca k momentu, keď sa Boh ujíma slova - sa Jóbovi dostáva chvála, pretože pochopil tajomstvo Božej nehy skrytej za jeho mlčaním. Boh karhá Jóbových priateľov, ktorí sa domnievali, že vedia všetko, vedia o Bohu i o bolesti, a keď prišli Jóba utešovať, nakoniec ho odsúdili podľa svojich predpojatých schém. Nech nás Boh chráni pred týmto pokryteckým a opovážlivým ľútostníctvom! Nech nás Boh chráni pred tou moralistickou nábožnosťou a nábožnosťou predpisov, ktorá nám dáva istú nadutosť a vedie vás k farizejstvu a pokrytectvu.

Všimnime si, ako sa Pán vyjadruje na ich adresu. Pán hovorí takto: «Môj hnev vzkypel proti tebe i proti [vám], […], lebo ste o mne nehovorili pravdivo ako môj služobník Jób. […]» - toto je to, čo Pán hovorí Jóbovým priateľom. «A môj služobník Jób sa za vás pomodlí. Na neho budem mať ohľad a nepostihnem vás súžením, lebo ste o mne nehovorili pravdivo ako môj služobník Jób» (42,7-8). Toto Božie vyhlásenie nás prekvapuje, pretože sme čítali ohnivé stránky Jóbovho protestu, ktoré nás desili. A predsa – vraví Pán – Jób hovoril dobre, aj keď sa hneval, a dokonca sa hneval na Boha, ale hovoril dobre, pretože odmietol prijať, že by Boh bol „prenasledovateľom“. Boh je niečím iným. A ako odmenu Boh vracia Jóbovi dvojnásobok všetkého jeho majetku - po tom, ako ho požiadal, aby sa modlil za svojich zlých priateľov.

Zlomový bod obrátenia vo viere nastáva v samotnom vrchole Jóbovho výlevu, keď hovorí: «Som presvedčený, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne zo zeme. Tu v koži vlastnej postavím sa vzpriamený a zo svojho tela Boha uvidím. Vtedy ho ja, veru, ja sám uvidím. Moje oči ho uzrú, a nie iný» (19,25-27). Táto pasáž je nádherná. Prichádza mi na myseľ záver Haendelovho geniálneho oratória Mesiáš, po slávnostnom Aleluja soprán pomaly pokojne spieva túto pasáž: „Viem, že môj Vykupiteľ žije“. A tak po celej tejto Jóbovej bolesti a radosti je hlas Pána niečím iným. „Viem, že môj Vykupiteľ žije“: je to niečo nádherné. Môžeme to interpretovať takto: „Môj Bože, ja viem, že ty nie si prenasledovateľ. Môj Boh príde a vysúdi mi spravodlivosť“. Je to jednoduchá viera vo vzkriesenie Bohom, jednoduchá viera v Ježiša Krista, jednoduchá viera, že Pán na nás vždy čaká a príde.

Podobenstvo knihy Jób dramaticky a exemplárne predstavuje to, čo sa v živote skutočne deje. To, že na nejakého človeka, na nejakú rodinu alebo na nejaký národ dopadajú príliš ťažké skúšky, neúmerné ľudskej nepatrnosti a krehkosti. V živote často, ako sa hovorí, „leje ako z krhly“. A niektorí ľudia sú zdrvení tou znôškou zla, ktorá sa zdá byť skutočne nadmerná a nespravodlivá. A mnoho ľudí je takých.

Všetci poznáme takýchto ľudí. Urobilo na nás dojem ich volanie, ale často sme aj zostali v úžase nad nezlomnosťou ich viery a lásky v ich tichu. Mám na mysli rodičov detí s ťažkým postihnutím alebo na tých, ktorí prežívajú trvalé zdravotné problémy, sami alebo u blízkeho člena rodiny... Sú to situácie často sťažené nedostatkom finančných zdrojov. V určitých okamihoch dejín sa zdá, akoby sa tieto hromady bremien zgrupovali. Tak ako sa to dialo v týchto rokoch pri pandémii Covid-19 a teraz sa to deje pri vojne na Ukrajine.

Môžeme tieto „excesy“ ospravedlniť ako vyššiu racionalitu prírody a dejín? Môžeme ich nábožensky požehnať ako oprávnenú reakciu na viny obetí, ktoré si ich zaslúžili? Nie, nemôžeme. Existuje istý druh práva obete na protest tvárou v tvár tajomstvu zla, právo, ktoré Boh priznáva každému, ba napokon on sám mu ho vnuká. Niekedy za mnou prichádzajú ľudia a hovoria: „Ale, otče, ja som protestoval proti Bohu, pretože mám ten a ten problém...“ Ale vieš, drahý priateľ, že protest je spôsob modlitby. Keď deti, mladí ľudia protestujú proti svojim rodičom, je to spôsob, ako upútať pozornosť a žiadať, aby sa o nich postarali.

Ak máš v srdci nejakú ranu, nejakú bolesť a máš chuť protestovať, aj protest proti Bohu, Boh ťa počuje, Boh je Otec, Boh sa nezľakne našej protestnej modlitby, nie! Boh chápe. Ale buď slobodný, buď slobodný vo svojej modlitbe, neuväzňuj svoju modlitbu do predpojatých schém! Modlitba musí byť takáto, spontánna, ako prosba syna voči otcovi, keď mu hovorí všetko, čo mu prichádza na jazyk, pretože vie, že mu otec rozumie. Božie „mlčanie“ v prvom momente drámy znamená toto. Boh sa nevyhýba konfrontácii, ale spočiatku necháva Jóbovi priestor na jeho protest, a Boh počúva.

Možno by sme sa neraz mali učiť od Boha tejto úcte a tejto nežnosti. A Bohu sa nepáči tá encyklopédia vysvetlení – nazvime to tak –, ako to robia Jóbovi priatelia. To je slina jazyka, ktorá nie je správna: je to tá nábožnosť, ktorá všetko vysvetľuje, ale srdce zostáva chladné. Bohu sa toto nepáči. Viac sa mu páči Jóbov protest alebo Jóbovo mlčanie.

Jóbovo vyznanie viery, ktoré sa ukazuje práve v jeho neustálom odvolávaní sa na Boha, na najvyššiu spravodlivosť, sa na konci završuje takmer mystickým zážitkom, povedal by som, ktorý ho núti povedať: „Len z počutia som ťa dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo“ (42,5). Koľko ľudí, koľkí z nás po nejakej zlej, temnej skúsenosti urobí krok a spoznajú Boha lepšie ako predtým! A môžeme povedať ako Jób, poznal som ťa trochu z počutia alebo z rozprávania, ale teraz som ťa videl, lebo som ťa stretol. Toto svedectvo je obzvlášť vierohodné, ak si ho osvojí staroba vo svojej postupujúcej krehkosti a ubúdaní. Starí ľudia toho v živote videli veľa! A videli aj nedôslednosť sľubov ľudí. Ľudí práva, ľudí vedy, dokonca ľudí náboženstva, ktorí si zamieňajú prenasledovateľa s obeťou a prisudzujú jej plnú zodpovednosť za vlastnú bolesť. Mýlia sa.

Tí starí ľudia, ktorí nachádzajú cestu tohto svedectva, premieňajúceho sklamanie zo strát na vytrvalosť v očakávaní Božieho prísľubu, – je tu zmena, od rozhorčenia nad stratou k vytrvalosti nasledovať Boží prísľub – títo starí ľudia sú nenahraditeľnými pre spoločenstvo pri čelení presile zla. Pohľad veriacich, ktorý sa obracia na Ukrižovaného, sa učí práve tomuto. Kiež by sme sa to naučili aj my, od toľkých starých otcov a starých mám, od toľkých starých ľudí, ktorí tak ako Mária spájajú svoju modlitbu, niekedy až srdcervúcu, s modlitbou Božieho Syna, ktorý sa na kríži odovzdáva Otcovi.

Hľaďme na starých ľudí, na starcov a starenky, hľaďme na nich s láskou, všímajme si ich osobnú skúsenosť, že si v živote toľko vytrpeli, že sa v živote toľko naučili, že toho toľko prežili a ako na konci majú tento pokoj. Pokoj – povedal by som – takmer mystický, ktorý je pokojom stretnutia s Bohom, takže môžu povedať: „Poznal som ťa z počutia, ale teraz ťa moje oči videli“. Nech sa títo starí ľudia podobajú pokoju Božieho syna na kríži, ktorý sa odovzdáva Otcovi.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Kazateľ - neistá noc zmyslu a otázok života

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V našom uvažovaní nad starobou sa dnes stretávame s Knihou Kazateľ (Kohelet, Qohelet), ďalším klenotom uchovaným v Biblii. Pri prvom čítaní tejto krátkej knihy je človek ohromený a zmätený jej známym refrénom: „Všetko je márnosť“. Je to opakujúci sa refrén: všetko je „hmla“, všetko je „dym“, všetko je „prázdnota“. Žasneme, že tieto výrazy, ktoré spochybňujú zmysel existencie, nachádzame vo Svätom písme. V skutočnosti Kazateľova neustála oscilácia medzi zmyslom a nezmyslom je ironickým zobrazením takého životného poznania, ktoré je odtrhnuté od zanietenia pre spravodlivosť, ktorej garantom je Boží súd. A záver knihy ukazuje cestu východiska z tejto skúšky: „Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je (povinnosť) každého človeka“ (12,13). Toto je rada na vyriešenie tohto problému.

Tvárou v tvár realite, ktorá sa nám v istých momentoch zdá, že v sebe zahŕňa všetky protiklady a vyhradzuje im napokon rovnaký osud, ktorým je skončiť v ničote, sa cesta ľahostajnosti môže javiť aj nám ako jediný liek na bolestnú dezilúziu. Objavujú sa v nás takéto otázky: Zmenilo azda naše úsilie svet? Je azda niekto schopný dať zavážiť rozdielu medzi spravodlivým a nespravodlivým? Zdá sa, že všetko toto je neužitočné: prečo sa toľko namáhať?

Je to istý druh negatívnej intuície, ktorá sa môže objaviť v každom období života, ale niet pochýb, že v starobe je toto stretnutie sa s rozčarovaním takmer nevyhnutné. Rozčarovanie v starobe prichádza. A tak je odolnosť staroby voči demoralizujúcim účinkom tohto rozčarovania rozhodujúca: ak si starí ľudia, ktorí už videli všetko, plne uchovávajú svoje zanietenie pre spravodlivosť, potom je tu nádej pre lásku a tiež pre vieru. A pre súčasný svet sa stal kľúčovým prechod touto krízou, krízou blahodarnou – prečo? Lebo kultúra, ktorá by chcela všetko merať a všetkým manipulovať, bude mať nakoniec za výsledok aj kolektívnu demoralizáciu zmyslu, demoralizáciu lásky, aj demoralizáciu dobra.

Táto demoralizácia nám berie chuť konať. Domnelá „pravda“, ktorá sa obmedzuje na registrovanie sveta, registruje aj svoju ľahostajnosť k protikladom a bez vykúpenia ich odovzdáva toku času a osudu ničoty. V tejto svojej forme – v šate vedeckosti, ale zároveň veľmi necitlivej a veľmi amorálnej - sa moderné hľadanie pravdy ocitlo v pokušení celkom sa rozlúčiť so zanietením pre spravodlivosť. Už viac neverí vo svoj osud, vo svoj prísľub, vo svoje vykúpenie.

Pre našu modernú kultúru, ktorá by chcela exaktnému poznaniu vecí odovzdať prakticky všetko, je objavenie sa tohto nového cynického rozumu - ktorý v sebe spája poznanie a nezodpovednosť - tvrdým protiútokom. Totiž také poznanie, ktoré nás oslobodzuje od morálnosti, sa spočiatku zdá byť zdrojom slobody a energie, ale čoskoro sa premieňa na paralýzu duše.

Kazateľ svojou iróniou už demaskuje toto fatálne pokušenie akejsi všemocnosti poznania – „delírium vševedúcnosti“ –, ktoré vyvoláva bezmocnosť vôle. Mnísi najstaršej kresťanskej tradície presne identifikovali túto chorobu duše, ktorá zrazu odhaľuje márnosť poznania bez viery a bez morálky, ilúziu pravdy bez spravodlivosti. Nazývali ju „acédia“. A tá je jedným z pokušení všetkých, aj starých ľudí, ale týka sa všetkých. Nie je to jednoducho lenivosť, je to viac. Nie je to jednoducho depresia, nie. Acédia je skôr podľahnutie takému poznávaniu sveta, v ktorom viac niet zanietenia pre spravodlivosť a pre dôsledné konanie.

Prázdnota zmyslu a síl, ktorú otvorilo toto poznanie, odmietajúce akúkoľvek etickú zodpovednosť a akúkoľvek citovú väzbu k skutočnému dobru, nie je neškodná. Nielenže oberá o sily vôle k dobru, ale ide do protiútoku, otvára dvere agresivite síl zla. Sú to sily rozumu, ktorý sa zbláznil a stal sa cynickým v dôsledku preháňania ideológie. V skutočnosti sme sa pri všetkom našom pokroku a pri všetkej našej prosperite stali naozaj „spoločnosťou únavy“. Popremýšľajte nad tým: sme spoločnosťou únavy! Mali sme vytvárať všeobecný blahobyt, a tolerujeme vedecky selektívny trh so zdravím. Mali sme stanoviť neprekonateľnú hranicu mieru, a vidíme rad za radom čoraz bezohľadnejšie vojny proti bezbranným ľuďom. Veda samozrejme napreduje, a to je dobré. Ale životná múdrosť je niečo úplne iné, a zdá sa, že stagnuje.

Napokon, tento necitlivý a nezodpovedný rozum tiež odoberá zmysel a energiu poznaniu pravdy. Nie je náhoda, že práve naša doba je obdobím falošných správ, fake news, kolektívnych povier a pseudovedeckých právd. Je to kuriózne: v tejto kultúre znalosti, poznania všetkých vecí, aj presnosti poznania, sa rozšírili toľké bosoráctva, ale kultivované bosoráctva. Je to bosoráctvo s istou kultúrou, ale privádza ťa k životu v poverčivosti: na jednej strane s inteligenciou poznávania ísť veciam až celkom na koreň; na druhej strane sa duša, ktorá potrebuje niečo iné, vydáva cestou povier a končí v bosoráctvach.

Staroba sa môže od ironickej múdrosti Kazateľa naučiť umeniu vynášať na svetlo klamstvo skryté v delíriu pravdy mysle zbavenej citu pre spravodlivosť. Starí ľudia bohatí na múdrosť a humor sú mladým tak veľmi osožní! Zachraňujú ich pred pokušením takého poznania sveta, ktoré je smutné a zbavené životnej múdrosti. A títo seniori tiež privádzajú mladých späť k Ježišovmu prísľubu: „Blahoslavení, lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení“ (Mt 5,6). To oni budú v mladých ľuďoch zasievať hlad a smäd po spravodlivosti. Vzchopme sa, my všetci seniori: odvahu a vpred! My máme vo svete veľmi veľké poslanie. Ale, prosím, netreba sa nám utiekať k tomuto idealizmu, tak trochu nekonkrétnemu, nereálnemu, bez koreňov – nazvime ho jasne: k bosoráctvam života.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


«Neopusť ma, keď mi sily ochabnú» (Ž 71,9)

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Krásna modlitba starca zo 71. žalmu, ktorú sme si práve vypočuli, nás povzbudzuje, aby sme rozjímali o silnom napätí prítomnom v stave staroby, keď je spomienka na prekonané námahy a prijaté požehnania vystavená skúške viery a nádeje.

Skúškou je už samotná slabosť, ktorá sprevádza prežívanie krehkosti a zraniteľnosti pokročilého veku. A žalmista - starý človek, ktorý sa obracia na Pána - výslovne spomína skutočnosť, že tento proces vystavuje opusteniu, podvodu, zneužitiu a arogancii, ktoré sa niekedy vyvršujú na starom človeku. Je to istá forma podlosti, na ktorú sa špecializujeme v tejto našej spoločnosti. Je to pravda! V tejto skartovacej spoločnosti, v tejto kultúre vyraďovania, sú starší ľudia odsúvaní na vedľajšiu koľaj a trpia spomenutými vecami. Nie je málo tých, ktorí využívajú vysoký vek človeka, aby ho podviedli a zastrašovali ho tisíckami spôsobov.

Často čítame v novinách alebo počúvame správy o starších ľuďoch, ktorí sú bezohľadne podvedení s cieľom zmocniť sa ich úspor, alebo ktorí sú ponechaní bez ochrany či opustení bez starostlivosti, alebo ktorí sú urážaní formami pohŕdania a zastrašovaní, aby sa vzdali svojich práv. Aj v rodinách – a to je vážne – sa dejú takéto krutosti. Starší ľudia sú skartovaní, opustení v domovoch dôchodcov, bez toho, aby ich deti navštívili, alebo ak ich aj navštevujú, tak len zopárkrát do roka. Starý človek doslova odsunutý do kúta existencie. A toto sa deje: deje sa to dnes, deje sa to v rodinách, deje sa to neustále. Musíme sa nad tým zamyslieť.

Celá spoločnosť sa musí urýchlene ujať svojich starých ľudí – sú pokladom! –, stále početnejších a často aj opustenejších. Keď počúvame o starších ľuďoch, ktorí sú zbavení svojej autonómie, svojej istoty, ba aj svojho príbytku, chápeme, že ambivalentný vzťah dnešnej spoločnosti k starším ľuďom nie je problémom príležitostných kríz, ale znakom tej kultúry skartovania, ktorá zamoruje svet, v ktorom žijeme. Starec v žalme zveruje Bohu svojou skľúčenosť: «Moji nepriatelia hovoria o mne a tí, čo číhajú na môj život, radia sa spoločne a vravia: „Boh ho opustil. Prenasledujte ho a chyťte ho, veď ho nemá kto zachrániť“» (vv. 10-11).

Dôsledky sú fatálne. Staroba nielenže stráca svoju dôstojnosť, ale dokonca sa pochybuje, či si zaslúži, aby ďalej pokračovala. Tak sme všetci v pokušení ukrývať našu zraniteľnosť, tajiť našu chorobu, náš vek a starobu, pretože sa obávame, že sú predsieňou našej straty dôstojnosti. Položme si otázku: je ľudské vyvolávať tento pocit? Ako je možné, že moderná civilizácia, taká vyspelá a výkonná, sa tak ťažko vyrovnáva s chorobami a starobou, skrýva chorobu, skrýva starobu? A ako je možné, že politika, ktorá sa tak angažuje v určovaní hraníc dôstojného prežitia, je zároveň necitlivá k dôstojnosti láskyplného spolužitia so starými a chorými ľuďmi?

Starec zo žalmu, ktorý sme počuli, tento starec, ktorý svoju starobu považuje za porážku, znovu objavuje dôveru v Pána. Cíti potrebu, aby mu niekto pomohol. A obracia sa na Boha. Sv. Augustín v komentári k tomuto žalmu nabáda starého človeka: «Neboj sa, že budeš opustený v tvojej starobe. [...] Prečo sa bojíš, že ťa [Pán] opustí, že ťa zavrhne v čase staroby, keď ti dôjdu sily? Vskutku, práve vtedy bude v tebe jeho sila, keď tá tvoja ochabne» (PL 36, 881-882).

A starec žalmista prosí: «Vysloboď ma a zachráň, nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi. Buď mi ochrannou skalou a opevneným hradom na moju záchranu; veď ty si moja opora a moje útočište» (vv. 2-3). Táto prosba dosvedčuje Božiu vernosť a apeluje na jeho schopnosť otriasť svedomím pokriveným necitlivosťou voči životnému oblúku smrteľníka, ktorý treba chrániť v jeho celistvosti. Opäť sa modlí takto: «Nevzďaľuj sa, Bože, odo mňa; Bože môj, ponáhľaj sa mi na pomoc. Nech sa zahanbia a zhynú moji protivníci, hanba a potupa nech pokryje tých, čo mi zlo chystajú» (v. 12-13).

Naozaj, hanba by mala padnúť na tých, ktorí ťažia zo slabostí choroby a staroby. Modlitba obnovuje v srdci starého človeka prísľub Božej vernosti a požehnania. Starší človek znovu objavuje modlitbu a vydáva svedectvo o jej sile. Ježiš v evanjeliách nikdy neodmieta prosbu toho, kto je odkázaný na pomoc. Starší ľudia, vďaka svojej slabosti, môžu naučiť ľudí v inom veku, že všetci sa potrebujeme odovzdať Pánovi a prosiť ho o pomoc. V tomto zmysle sa musíme všetci poučiť zo staroby: áno, je tu dar spočívajúci v starobe, chápanej ako odovzdanie sa do starostlivosti iných, počínajúc samotným Bohom.

Je tu teda určitá „náuka krehkosti“, krehkosti nemáme skrývať. Sú skutočné, sú realitou a je tu ponaučenie z krehkosti, ktoré je nám staroba schopná vierohodne pripomínať v celej dĺžke ľudského života. Neskrývajme starobu, neskrývajme krehkosti staroby. Toto je ponaučenie pre nás všetkých. Táto náuka otvára rozhodujúci horizont pre reformu samotnej našej civilizácie. Pre reformu, ktorá je už nevyhnutná v prospech spolužitia všetkých. Vysúvanie starých ľudí na okraj, či už myslené alebo aj praktické, je skazou pre všetky etapy života, nielen pre obdobie staroby.

Každý z nás môže dnes myslieť na starších ľudí v rodine: aký mám k nim vzťah, pamätám na nich, navštevujem ich? Snažím sa, aby im nič nechýbalo? Rešpektujem ich? Tých seniorov, ktorí sú v mojej rodine – matka, otec, starý otec, babička, strýko, teta, priatelia – vymazal som ich zo svojho života? Alebo si k nim idem po múdrosť – múdrosť života? Pamätaj, že aj ty budeš starček alebo starenka. Staroba príde na každého. A tak, ako by si chcel, aby s tebou zaobchádzali v starobe, tak zaobchádzaj dnes so staršími ľuďmi. Oni sú pamäťou rodiny, pamäťou ľudstva, pamäťou krajiny. Chráňme si seniorov, ktorí sú múdrosťou. Nech Pán udelí seniorom, ktorí sú súčasťou Cirkvi, veľkorysosť tohto vyprosovania a tohto podnecovania. Nech nás táto ich dôvera v Pána nakazí. A to pre dobro všetkých: ich aj nás i našich detí.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Nikodém. «Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý?» (Jn 3,4)

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Medzi najvýznamnejšie postavy starých ľudí v evanjeliách patrí Nikodém – jeden zo židovských vodcov -, ktorý chcel spoznať Ježiša, ale prišiel za ním tajne v noci (porov. Jn 3, 1-21). V Ježišovom rozhovore s Nikodémom sa objavuje jadro Ježišovho zjavenia a jeho spásonosného poslania, keď hovorí: «Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život» (v. 16).

Ježiš hovorí Nikodémovi, že na to, aby človek „uzrel Božie kráľovstvo“, musí sa „narodiť zhora“ (porov. v. 3). Nejde o to, aby sme sa znovu narodili, aby sme zopakovali svoj príchod na svet v nádeji, že nová reinkarnácia nám znovu otvorí možnosť lepšieho života. Toto opakovanie je nezmyselné. Naopak, vyprázdnilo by každý význam prežitého života, vymazala by ho, akoby to bol neúspešný experiment, zaniknutá hodnota, prázdnota na zahodenie. Nie, toto nie je to narodenie sa znova, o ktorom hovorí Ježiš: ide o niečo iné. Tento život je v Božích očiach vzácny: identifikuje nás ako stvorenia, ktoré Boh nežne miluje. „Narodenie sa zhora“, ktoré nám umožňuje „vstúpiť“ do Božieho kráľovstva, je zrodom v Duchu, prechodom cez vody do zasľúbenej zeme stvorenia zmiereného s Božou láskou. Je to znovuzrodenie zhora, Božou milosťou. Nie je to opätovné fyzické narodenie.

Nikodém nerozumie tomuto narodeniu a argumentuje starobou na dôkaz jeho nemožnosti: ľudská bytosť nevyhnutne starne, sen o večnej mladosti sa natrvalo vzďaľuje, zostarnutie čaká každého narodeného v čase. Ako si možno predstaviť údel v podobe narodenia? Takto uvažuje Nikodém a nenachádza spôsob, ako chápať Ježišove slová. Toto znovuzrodenie, čo je to?

Nikodémova námietka je pre nás veľmi poučná. Vo svetle Ježišových slov ju totiž môžeme premeniť na objavenie poslania vlastného starobe. V skutočnosti staroba nielenže nie je prekážkou pre narodenie sa zhora, o ktorom hovorí Ježiš, ale stáva sa vhodným časom na osvetlenie tejto veci a vyslobodenie sa z omylu o strate nádeje. Naša doba a kultúra, ktorá vykazuje znepokojujúcu tendenciu považovať narodenie dieťaťa za záležitosť čisto biologickej produkcie a reprodukcie ľudskej bytosti, pestujú potom mýtus večnej mladosti ako zúfalú posadnutosť neporušiteľným telom. Preto sa starobou v mnohých ohľadoch opovrhuje. Pretože nesie nezvratný dôkaz o rozlúčení sa s týmto mýtom, ktorý by nás chcel vrátiť do materského lona, aby sme boli navždy telom mladí.

Pre technológiu je tento mýtus atraktívnym vo všetkých smeroch: v očakávaní, že porazíme smrť, môžeme telo udržiavať pri živote liekmi a kozmetikou, ktoré spomaľujú, skrývajú, posúvajú starobu. Samozrejme, byť fit je jedna vec a druhá vec je živenie mýtu. Nemožno však poprieť, že pletenie si týchto dvoch pojmov vytvára zmätok v našej mysli. Zamieňanie si blahobytu so živením mýtu o večnej mladosti. Toľko sa robí pre to, aby sme znovu získali mladosť: toľko maskovania, toľko chirurgických operácií, aby sme vyzerali mlado. Prichádzajú mi na myseľ slová jednej múdrej talianskej herečky [Anny] Magnaniovej, keď jej povedali, že jej musia odstrániť vrásky. Ona na to: „Nie, nedotýkajte sa ich! Toľko rokov trvalo, kým som ich získala: nedotýkajte sa ich!“ Je to tak, vrásky sú symbolom skúsenosti, symbolom života, symbolom zrelosti, symbolom prekonanej cesty. Neodstraňujte ich, aby ste sa stali mladými, avšak mladými len tvárou: dôležitá je celá osobnosť, dôležité je srdce, a srdce zostáva s tou mladosťou dobrého vína, ktoré čím je staršie, tým je lepšie.

Život v smrteľnom tele je krásna „nedokončenosť“: ako niektoré umelecké diela, ktoré majú práve vo svojej nedokončenosti jedinečné čaro. Pretože život tu dole je „iniciácia“, nie zavŕšenie: prichádzame na svet práve takto, ako reálni ľudia, ako osoby postupujúce vo veku, ale vždy skutočné. Život v smrteľnom tele je však príliš malý priestor a čas na to, aby sme si zachovali a naplnili najcennejšiu časť našej existencie v čase tohto sveta. Viera, ktorá prijíma evanjeliové ohlasovanie Božieho kráľovstva, ku ktorému sme určení, má mimoriadny prvý účinok, hovorí Ježiš. Umožňuje nám „uzrieť“ Božie kráľovstvo. Stávame sa schopnými skutočne vidieť mnohé znaky približovania sa naplnenia našej nádeje v to, čo v našom živote nesie znak určenia pre Božiu večnosť.

Sú to znamenia evanjeliovej lásky, ktoré v mnohých ohľadoch Ježiš osvetľuje. A ak ich môžeme „uzrieť“, môžeme aj „vstúpiť“ do kráľovstva tým prechodom Ducha cez vodu, ktorý znovuzrodzuje.

Staroba je stav, dopriaty mnohým z nás, v ktorom si zázrak tohto narodenia sa zhora môžeme dôverne osvojiť a urobiť ho vierohodným pre ľudské spoločenstvo: nesprostredkúva nostalgiu za narodením v čase, ale lásku ku konečnému cieľu. Z tohto pohľadu má staroba jedinečnú krásu: kráčame k večnosti. Nikto sa nemôže vrátiť do materského lona, dokonca ani do jeho technologickej a konzumistickej náhrady. Z toho neplynie múdrosť, nepredstavuje to zavŕšenú cestu, je to umelé. Bolo by to smutné, aj keby to bolo možné. Starý človek kráča vpred, starý človek kráča k cieľu, k Božiemu nebu, starý človek kráča so svojou múdrosťou, akú zakúsil behom života. Staroba je preto osobitným časom na oslobodenie budúcnosti od technokratickej ilúzie biologického a robotického prežitia, ale predovšetkým preto, že nás otvára nežnosti stvoriteľského a plodiaceho Božieho lona.

Tu by som rád zdôraznil toto slovo: nežnosť starých ľudí. Pozorujte dedka alebo babičku, ako pozerajú na svoje vnúčatá, ako ich pohladia: je to neha slobodná od všetkých ľudských skúšok, ktorá v ľudských skúškach zvíťazila a je schopná slobodne rozdávať lásku, láskyplnú blízkosť človeka k ostatným. Táto nežnosť otvára dvere k pochopeniu Božej nežnosti. Nezabúdajme, že Boží Duch je blízkosť, súcit a neha. Boh je taký, vie pohladiť. A staroba nám pomáha pochopiť tento Boží rozmer, ktorým je neha. Staroba je osobitný čas na vymanenie budúcnosti z technokratickej ilúzie, je to čas Božej nežnosti, ktorá tvorí, vytvára cestu pre nás všetkých. Nech nám Duch Svätý dá nanovo otvoriť túto duchovnú – a kultúrnu – misiu staroby, ktorá nás zmieruje narodením sa zhora. Keď takto uvažujeme o starobe, povieme si: Ako je to možné, že táto kultúra skartovania rozhoduje o skartovaní starých ľudí, považujúc ich za neužitočných? Starí ľudia sú poslami budúcnosti, starí ľudia sú poslami nežnosti, starí ľudia sú poslami múdrosti prežitého života. Napredujme a hľaďme a starých ľudí.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Radostná služba viery, ktorej sa učíme vo vďačnosti

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Vypočuli sme si prostý a dojímavý príbeh z Markovej verzie evanjelia o uzdravení svokry Šimona, ktorého ešte nevolajú Peter. Táto krátka epizóda sa s malými, ale pôsobivými odchýlkami uvádza aj v ďalších dvoch synoptických evanjeliách. «Šimonova svokra ležala v horúčke», píše Marek. Nevieme, či išlo o ľahkú chorobu, no v starobe môže byť aj obyčajná horúčka nebezpečná. Ako starí už viac svoje telo až tak neovládame. Treba sa naučiť vybrať si, čo robiť a čo nie. Sila tela slabne a opúšťa nás, hoci naše srdce neprestáva túžiť. Treba sa teda naučiť očisťovať túžby: byť trpezlivý, vyberať si, čo žiadať od tela a od života. Keď sme starí, nemôžeme robiť to isté, ako keď sme boli mladí: telo má iný rytmus a my ho musíme počúvať a prijať obmedzenia. Všetci ich máme. Dokonca aj ja musím teraz chodiť s palicou.

Choroba dolieha na staršieho človeka iným a novým spôsobom než ako v mladosti či v dospelosti. Je ako tvrdý úder, ktorý dopadá na už aj tak ťažké obdobie. Zdá sa, že choroba starého človeka urýchľuje smrť a každopádne skracuje ten čas života, ktorý už aj tak považujeme za krátky. Vkrádajú sa pochybnosti, že sa neuzdravíme, že „tentoraz som ochorel naposledy...“ a podobne: tieto myšlienky prichádzajú na um... Nemožno snívať o nádeji v budúcnosť, ktorá sa už javí ako neexistujúca. Známy taliansky spisovateľ Italo Calvino si všímal zatrpknutosť starých ľudí, ktorí trpia vytrácaním sa vecí minulosti viac, než by sa tešili z príchodu vecí nových. Avšak evanjeliová scéna, ktorú sme práve počuli, nám pomáha dúfať a už teraz nám ponúka prvé ponaučenie: Ježiš nenavštevuje tú chorú starenku sám, ale ide tam spolu so svojimi učeníkmi. A to nás núti trochu sa zamyslieť.

Práve kresťanské spoločenstvo sa musí postarať o starších ľudí: príbuzní a priatelia, ale aj spoločenstvo. Treba, aby starších ľudí navštevovali mnohí, spoločne a často. Nikdy by sme nemali zabúdať na tieto tri riadky evanjelia. Dnes osobitne preto, že počet starších ľudí výrazne vzrástol, a to aj v pomere k mladým, pretože sa nachádzame v tejto demografickej zime, rodí sa menej detí a je veľa starších a málo mladých ľudí. Musíme cítiť zodpovednosť navštevovať starších ľudí, ktorí sú často osamelí, a predkladať ich Pánovi svojimi modlitbami. Sám Ježiš nás naučí, ako ich máme milovať. «Spoločnosť je skutočne ústretová voči životu vtedy, keď uznáva, že život je vzácny aj v starobe, postihnutí, ťažkej chorobe a dokonca aj vtedy, keď pohasína» (Posolstvo Pápežskej akadémii pre život, 19. februára 2014).

Život je vždy vzácny. Keď Ježiš vidí staršiu chorú ženu, vezme ju za ruku a uzdraví ju: to isté gesto urobí, keď vzkriesi dievča, ktoré zomrelo: vezme ju za ruku a dáva jej zdvihnúť sa, uzdraví ju tak, že ju znovu postaví na nohy. Ježiš týmto nežným gestom lásky dáva učeníkom prvú lekciu: a síce, že spása sa ohlasuje, alebo lepšie povedané, komunikuje prostredníctvom pozornosti voči tej chorej osobe; a viera tejto ženy žiari vo vďačnosti za nežnosť Boha, ktorý sa nad ňou sklonil. Vraciam sa k téme, ktorú som v týchto katechézach opakoval: zdá sa, že táto kultúra vyraďovania, skartovania, likviduje starších ľudí. Áno, nezabíja ich, ale spoločensky ich vymazáva, akoby boli bremenom, ktoré treba niesť: je lepšie ich skryť. Toto je zrada vlastnej ľudskosti, je to tá najškaredšia vec, je to selekcia života na základe užitočnosti, na základe mladosti, a nie branie života takého, aký je, s múdrosťou seniorov, s ich limitmi. Starí ľudia nám majú mnoho čo dať: je v nich múdrosť života. Majú nás veľa čo naučiť: preto musíme učiť i deti, aby dbali o svojich starých rodičov a navštevovali ich. Dialóg medzi mládežou a starými ľuďmi, medzi deťmi a starými rodičmi, je zásadne dôležitý pre spoločnosť, pre Cirkev, pre zdravie života. Tam, kde niet dialógu medzi mladými a seniormi, niečo chýba a vyrastá generácia bez minulosti, čiže bez koreňov.

Ak nám prvú lekciu dal Ježiš, druhú nám dáva tá staršia žena, ktorá „vstala a začala ich obsluhovať“. Aj ako starí môžeme, ba musíme slúžiť spoločenstvu. Je dobré, aby starší ľudia stále pestovali zodpovednosť slúžiť a prekonávali pokušenie stiahnuť sa nabok. Pán ich nevyraďuje, neskartuje, naopak, opäť im dáva silu slúžiť. A rád by som poznamenal, že evanjelisti v tomto rozprávaní nekladú žiadny osobitný dôraz: ide tu o bežnú normálnosť nasledovania, ktorú si učeníci osvoja v plnom jej dosahu počas postupnej formácie, ktorú zakúsia v Ježišovej škole.

Starší ľudia, ktorí si zachovávajú ochotnú pripravenosť uzdravovať, utešovať, orodovať za svojich bratov a sestry - či už sú to učeníci, stotníci, ľudia sužovaní zlými duchmi, odvrhnutí... - sú azda najvyšším svedectvom čistoty tejto vďačnosti, ktorá sprevádza vieru. Ak by starší ľudia namiesto toho, aby boli odstrkovaní a vyraďovaní zo scény udalostí význačných pre život spoločenstva, boli daní do centra kolektívnej pozornosti, povzbudilo by ich to plniť vzácnu službu vďačnosti voči Bohu, ktorý na nikoho nezabúda. Vďačnosť starších ľudí za dary prijaté od Boha vo svojom živote, ako nás to učí Petrova svokra, prinavracia spoločenstvu radosť zo spolužitia a viere učeníkov dáva zásadnú vlastnosť týkajúcu sa jej cieľa.

Musíme sa však dobre naučiť, že ten duch orodovania a služby, aký Ježiš požaduje od všetkých svojich učeníkov, nie je čisto nejakou záležitosťou žien: v Ježišových slovách a skutkoch nie je ani tieň takéhoto obmedzenia. Evanjeliová služba vďačnosti za Božiu nehu v nijakom prípade nezapadá do gramatiky panujúceho muža a slúžiacej ženy. To však nič nemení na skutočnosti, že ženy môžu ohľadom vďačnosti a jemnocitu viery učiť mužov tým veciam, ktoré sú pre nich ťažšie pochopiteľné. Petrova svokra ukázala aj apoštolom túto cestu prv než by k tomu sami dospeli v procese nasledovania Ježiša. A Ježišova osobitná jemnosť, keď sa „dotkol jej ruky“ a „jemne sa nad ňu sklonil“, už od začiatku dala jasne najavo jeho osobitnú citlivosť voči slabým a chorým, ktorej sa Boží Syn dozaista naučil od svojej Matky.

Prosím, postarajme sa, aby seniori, starí otcovia a staré mamy, boli nablízku deťom, mladým ľuďom a odovzdávali im túto pamäť života, odovzdávali im túto životnú skúsenosť, túto životnú múdrosť. V tej miere, ako zaistíme vzájomné prepojenie mladých a seniorov, bude tu aj viac nádeje pre budúcnosť našej spoločnosti.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Peter a Ján

Dobrý den, drazí bratři a sestry, a vítejte!

Na naší cestě katechezemi o stáří dnes budeme rozjímat o rozhovoru, který vede zmrtvýchvstalý Ježíš s Petrem v závěru Janova evangelia (21,15-23). Vzbuzuje v nás pohnutí, protože vyjevuje veškerou Ježíšovu lásku k jeho učedníkům a též vrcholnou lidskost jeho vztahu vůči nim, zejména pak k Petrovi. Je to vztah vlídný, avšak nikoli strojený; je přímý, silný, svobodný, otevřený. Je to vztah mezi muži a v pravdě. Janovo evangelium, navýsost duchovní a vznešené, se tak uzavírá horoucí Ježíšovou prosbou o lásku a Petrovou nabídkou této lásky, které se zcela přirozeně vplétají do jejich rozpravy. Evangelista nás upozorňuje, že vydává svědectví o tom, co zaznamenal (srov. Jan 21,24), a že v něm je třeba hledat pravdu.

Můžeme si položit otázku, zda jsme schopni uchovat úroveň tohoto vztahu mezi Ježíšem a apoštoly v jeho natolik otevřeném, upřímném, přímém a lidsky reálném stylu? Jaký je náš vztah s Ježíšem? Je takový, jaký k Němu vázal apoštoly? Nesvádí nás to naopak velmi často k tomu, abychom svědectví o evangeliu zapouzdřili do jakéhosi nasládlého zjevení, k němuž lze přidružit své příležitostné klanění? Takový postoj, který se jeví jako úcta, nás ve skutečnosti vzdaluje od pravého Ježíše a dokonce se stává příležitostí k velice abstraktní, sebevztažné a zesvětštělé pouti víry, která není Ježíšovou cestou. Ježíš je vtěleným Božím Slovem a chová se jako člověk, promlouvá k nám jako člověk, Bohočlověk. Ježíš se ve své laskavosti, svém přátelství a blízkosti nepodobá nějakému sladkobolnému svatému obrázku, nikoli: je nám ochotně po ruce, je nám nablízku.

V Ježíšově rozmluvě s Petrem najdeme dva úseky, které se konkrétně týkají stáří a trvání času: času svědectví a času života. V prvním z nich Ježíš varuje Petra: v mládí jsi byl soběstačný, ve stáří už nebudeš tolik pánem svým a svého života. Povězte něco takového člověku, který jako já musí jezdit na vozíčku! Ale takový je život – stáří s sebou nese nemoci, které máme přijímat tak, jak přicházejí. Už nemáme sílu jako zamlada! Také ve slabosti, nemoci a smrti ale máme vydávat svědectví o Ježíši. Svatý Ignác z Loyoly v jednom svém pěkném výroku praví, že „jak v životě, tak ve smrti máme vydat svědectví Ježíšových učedníků“. Závěr života má vypovídat o tom, že jsme Ježíšovi učedníci a že k nám Pán ustavičně hovoří v každém věku. Evangelista připojuje svůj komentář, v němž vysvětluje, že zde Ježíš naznačoval nejvyšší svědectví – mučednickou smrt. Avšak toto napomenutí můžeme vnímat rovněž v širším smyslu: tvé následnictví se bude muset poučit a dát se ztvárňovat tvou osobní křehkostí, bezmocí, závislostí na druhých, a to dokonce v oblékání a chůzi. Přesto však „Mě následuj“ (v.19). Následování Ježíše neustále pokračuje, za dobrého i špatného zdraví, fyzické soběstačnosti či nesoběstačnosti. Je důležité, abychom trvale šli za Ježíšem – po vlastních nohou, v běhu, pomalu, na vozíčku, avšak stále. Moudrost plynoucí z následování si musí prorazit cestu, aby se vryla do Petrova vyznání víry také v omezenosti dané fyzickou slabostí a stářím: „Pane, ty víš, že tě miluji.“ (verše 15.16.17). Těší mne, když se při hovorech se starými lidmi dívám do jejich zářících očí, které jsou výmluvnější než slova, protože svědčí o jednom životě. To je velice krásné znamení, které si musíme uchovat až do konce, a následovat Ježíše v takovéto plnosti života.

Ježíšova rozmluva s Petrem obsahuje cenné ponaučení pro všechny učedníky a pro nás všechny věřící, včetně seniorů. Jedná se o to, abychom se poučili ze své křehkosti a vydávali důsledné životní svědectví také za okolností, kdy je náš život zeširoka svěřen do jiných rukou a dalece závisí na iniciativě druhých lidí. Za nemoci a ve stáří naše závislost narůstá, již nejsme soběstační jako dříve. Také zde ale dozrává víra, rovněž tam Ježíš přebývá s námi a také odsud prýští ono bohatství víry, dobře prožívané na životních stezkách.

Opětovně se však musíme ptát: vládneme spiritualitou, která by byla opravdu schopna vykládat toto – již všeobecně dlouhé – období naší slabosti, v němž se spíše svěřujeme jiným než moci své vlastní nezávislosti? Jak v čase závislosti, loučení, vzdalování se životnímu protagonismu zachovat věrnost prožitému následnictví, přislíbené lásce, spravedlnosti, o níž jsme usilovali v době schopné vlastní iniciativy? Není to jednoduché, že? Není snadné rozloučit se s tím, že už nehrajeme hlavní roli.

Toto nové údobí je samozřejmě také časem zkoušky, počínaje – nepochybně velice lidským, ale též velmi záludným – pokušením o uchování svého protagonismu. Tato potřeba vyniknout se musí umenšovat, snižovat; musíme přijmout, že ve stáří klesá naše vůdčí role. Budou zde ovšem jiné způsoby, jak se vyjádřit, účastnit se v rodině, společnosti, ve skupině přátel. Petra ale přepadá zvědavost a při pohledu na učedníka, kterého Ježíš miloval a který šel za nimi, se ptá: „Pane, a co on?“ (srov. verše 20-21). Strká nos do cizích věcí. Ježíš mu říká: „Mlč!“. Má snad tento člověk zaujmout „mé“ následnictví, „můj“ prostor? Bude mým nástupcem? Tyto otázky ničemu neposlouží, ani nám nepomohou. „Bude snad žít déle než já a zabere mé místo?“ Ježíš odpovídá velice otevřeně a dokonce stroze: „Proč se o to staráš? Zabývej se vlastním životem, svou současnou situací a nestrkej nos do cizích životů. Co je ti po nich? Ty mě následuj!“ (v.22). To je totiž důležité: následovat Ježíše, následovat ho v životě i smrti, ve zdraví i nemoci, v životě překypujícím mnoha úspěchy i v těžkém životě plném ošklivých pádů. Když se chceme vkládat do života druhých, Ježíš nás nabádá: „Proč se o to staráš? Ty mě následuj!“. To je překrásné. My, starci, bychom neměli závidět mladým, kteří se vydávají svou cestou, obsazují naše místa a přetrvají déle než my. Ctěme svou věrnost přislíbené lásce, následování víry, v níž jsme uvěřili, a to i za okolností, v kterých se blížíme k rozloučení s životem. Tím si vysloužíme obdiv budoucích pokolení a Pánovo vděčné uznání. Umět se rozloučit – v tom spočívá moudrost starých lidí, ale pozor, rozloučit se dobře, s úsměvem, ve společnosti i s druhými lidmi. Život starého člověka je pomalým, ale radostným rozloučením: žil jsem život, víru uchoval. Je pěkné, když starý člověk může říci: „Prožil jsem život, toto je má rodina; prožil jsem život – zhřešil jsem, ale také prokazoval dobro“. Z toho plyne pokoj, tak se loučí starý člověk.

Dokonce nuceně nečinné následování, utvářené dojatým nazíráním a uchváceným nasloucháním Pánova slova – jak tomu bylo u Marie, Lazarovy sestry – se stane nejlepší součástí života nás, starých lidí. Kéž nám nikdo nikdy nevezme tento úděl (srov. Lk 10,42). Pohlížejme na staré lidi a pomáhejme jim, aby mohli prožívat a vyjadřovat svou životní moudrost, aby nás mohli obdarovat tím, co krásného a dobrého mají. Pozorujme je, naslouchejme jim. A my, senioři, se na mladé lidi vždy dívejme s úsměvem: oni budou pokračovat v cestě, ponesou vpřed to, co jsme zaseli, i to, co jsme nezaseli, protože nám k tomu chyběla odvaha a příležitost. Budou v tom pokračovat. Uchovejme si stále tento vztah. Starý člověk nemůže být šťastný bez pohledu na mladé a mladí nepůjdou v životě vpřed, když nebudou dbát na seniory.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Čas nasmerovaný k naplneniu

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Sme už pri posledných katechézach venovaných starobe. Dnes vstúpime do dojímavej intimity Ježišovej rozlúčky s jeho najbližšími, o ktorej sa podrobne píše v Jánovom evanjeliu. Rozlúčková reč sa začína slovami útechy a prísľubu: «Nech sa vám srdce nevzrušuje» (14,1); «Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja» (14,3). Aké krásne sú tieto Pánove slová.

Krátko predtým Ježiš povedal Petrovi: «pôjdeš za mnou neskôr» (13,36), čím mu pripomenul, že bude prechádzať krehkosťou svojej viery. Čas života, ktorý zostáva učeníkom, bude nevyhnutne prechodom cez krehkosť svedectva a náročné výzvy bratstva. Ale bude to aj prechodom cez oduševňujúce požehnania viery: «Kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba bude konať ešte väčšie» (14,12). Pomyslite, aký je toto prísľub! Neviem, či sa nad zamýšľame až do hĺbky, čo tomu veríme naplno! Neviem, myslím, že niekedy nie...

Staroba je priaznivým obdobím pre dojímavé a radostné svedectvo tohto očakávania. Starší muž či žena sú v očakávaní, očakávajú stretnutie. V starobe sa skutky viery, ktoré nás i iných približujú k Božiemu kráľovstvu, dostávajú už za hranicu kapacity energie, slov a rozmachu mladosti a zrelého veku. Avšak práve takto ešte viac zviditeľňujú prísľub skutočného cieľa života. A čo je tou pravou cieľovou stanicou života? Miesto pri stole s Bohom, v Božom svete. Bolo by zaujímavé pozrieť sa, či v miestnych cirkvách existuje nejaký špecifický odkaz, ktorý dodáva živosť tejto osobitnej službe čakania na Pána - je to služba, ministérium očakávania Pána – povzbudzovaním individuálnych chariziem a komunitotvorných kvalít starého človeka.

Taká staroba, ktorá je pohltená skľúčenosťou z nevyužitých príležitostí, prináša skľúčenosť sebe i všetkým. Naopak, staroba prežívaná s milotou, s úctou k reálnemu životu, definitívne prekonáva ten omyl, že je potrebné vystačiť si sám a s vlastným úspechom. Prekonáva dokonca aj ten omyl, že Cirkev by sa mala prispôsobiť svetskému zmýšľaniu a mala by mať vo svojej moci dokonalosť a naplnenie.

Keď sa oslobodzujeme od tejto domnienky, potom je čas starnutia, ktorý nám Boh dáva k dispozícii, už sám osebe jedným z tých „ešte väčších“ diel, o ktorých hovorí Ježiš. V skutočnosti tu ide o dielo, ktoré Ježišovi nebolo dané uskutočniť: jeho smrť, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie ho umožnili nám!

Pamätajme, že „čas je nadradený priestoru“. To je zákon iniciácie. Náš život nie je určený na to, aby sa uzavrel do seba, do pomyselnej pozemskej dokonalosti: je určený na to, aby prešiel ďalej, cez prechod smrti – pretože smrť je prechodom. Naše stabilné miesto, naša cieľová stanica totiž nie je tu, je pri Pánovi, tam kde on prebýva naveky.

Tu, na zemi, sa začína proces nášho „noviciátu“: sme učňami života, ktorí sa uprostred tisícok ťažkostí učia oceniť Boží dar, ctiť si zodpovednosť deliť sa s ním a prinášať jeho ovocie všetkým. Čas života na zemi je milosťou tohto prechodu. Domýšľavosť, že zastavíme čas – túžba po večnej mladosti, neobmedzenom blahobyte, po absolútnej moci – je nielen nemožná, ale aj blúznivá.

Naša existencia na zemi je časom iniciácie, uvedenia do života: je to život, ale taký, ktorý ťa vedie vpred k plnšiemu životu, iniciáciou pre ten plnší. Je to život, ktorý nachádza naplnenie len v Bohu. Sme nedokonalí od začiatku a zostaneme nedokonalí až do konca. V naplnení Božieho prísľubu sa tento vzťah obracia: ten Boží priestor, ktorý nám Ježiš pripravuje s plnou starostlivosťou, je nadradený času nášho smrteľného života.

Všimnime si: staroba približuje nádej na toto naplnenie. Staroba už definitívne pozná význam času a obmedzenia miesta, v ktorom prežívame svoju iniciáciu. Týmto je staroba múdra: starí ľudia sú týmto múdri. Z tohto dôvodu je vierohodná, keď nás pozýva tešiť sa z plynutia času: nie je to hrozba, je to prísľub. Staroba je ušľachtilá, nepotrebuje sa líčiť, aby ukázala svoju ušľachtilosť. Možno že líčenie nastupuje vtedy, keď ušľachtilosť chýba. Staroba je vierohodná, keď vyzýva k radosti z plynutia času: nuž čas plynie a nie je to hrozba, ale prísľub. Staroba, ktorá znovu objavuje hĺbku pohľadu viery, nie je svojou povahou konzervujúca, ako o nej vravia!

Svet Boha je nekonečný priestor, v ktorom plynutie času už nemá váhu. A práve pri Poslednej večeri sa Ježiš upriamil na tento cieľ, keď povedal učeníkom: «Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca» (Mt 26,29). Urobil presah. V našom kázaní je raj často oprávnene plný blaženosti, svetla a lásky. Možno mu chýba trochu života. Ježiš v podobenstvách hovoril o Božom kráľovstve, dávajúc do toho viac života. Nie sme už my sami toho schopní, keď hovoríme o živote, ktorý pokračuje?

Drahí bratia a sestry, staroba, prežívaná v očakávaní Pána, sa môže stať naplnenou „apológiou“ viery, ktorá dáva zdôvodnenie našej nádeji pre všetkých (porov. 1 Pt 3,15). Pretože staroba zviditeľňuje Ježišov prísľub, keď sa upriamuje na Sväté mesto, o ktorom hovorí kniha Zjavenia (kapitoly 21-22).

Staroba je fáza života, ktorá je najvhodnejšia na šírenie radostnej zvesti, že život je iniciáciou pre definitívne naplnenie. Starí ľudia sú prísľubom, svedectvom prísľubu. A to najlepšie ešte len príde. Je to ako posolstvo veriaceho starca či starenky: to lepšie má ešte len prísť. Nech nám Boh všetkým udelí takú starobu, ktorá je tohto schopná!


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Starec dní

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Slová Danielovho prorockého sna, ktoré sme počuli, evokujú tajomnú a zároveň žiarivú víziu Boha. Je prevzatá aj na začiatku knihy Zjavenia apoštola Jána a vzťahuje sa na zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorý sa vizionárovi zjavuje ako Mesiáš, kňaz a kráľ, večný, vševediaci a nemenný (1,12-15). Kladie vizionárovi ruku na plece a upokojuje ho: «Neboj sa! Ja som Prvý a Posledný a Živý. Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov» (v. 17-18). Takto mizne posledná bariéra strachu a úzkosti, ktorú zjavenie sa Boha (teofánia) vždy vzbudzovalo: on, ktorý je Živý nás upokojuje, dáva nám istotu. Aj on zomrel, no teraz zaujíma miesto, ktoré mu bolo určené: miesto Prvého a Posledného.

V tomto prelínaní symbolov – a tu je veľmi veľa symbolov - je aspekt, ktorý nám možno pomôže lepšie pochopiť súvislosť tejto teofánie, tohto zjavenia sa Boha, s kolobehom života, s časom dejín, s Božou vládou nad stvoreným svetom. A tento aspekt súvisí práve so starobou. Čo majú do činenia? Pozrime sa na to.

Vízia vyvoláva dojem energie a sily, vznešenosti, krásy a pôvabu. Šaty, oči, hlas, nohy, všetko je v tej vízii nádherné: ide o víziu! Jeho vlasy sú však biele: ako vlna, ako sneh. Ako vlasy starca. Najbežnejší biblický výraz na označenie starca je „zaqen“: od výrazu „zaqan“, čo znamená „brada“. Snehobiele vlasy sú starobylým symbolom veľmi dlhého času, prastarej minulosti, večnej existencie. Pri deťoch netreba všetko odmýtizovať: obraz Boha ako starca so snehobielymi vlasmi nie je akýsi pochabý symbol, je to biblický obraz, je to obraz ušľachtilý a tiež nežný. Postava, ktorá v Zjavení apoštola Jána stojí medzi zlatými svietnikmi, sa prekrýva s postavou „Starca dní“ z Danielovho proroctva. Je starý ako celé ľudstvo, ba aj viac. Je starý a nový ako Božia večnosť. Lebo večnosť Boha je taká, je starobylá a nová, pretože Boh nás vždy prekvapuje svojou novosťou, vždy nám prichádza v ústrety, každý deň osobitným spôsobom, pre ten konkrétny moment, pre nás. Stále sa obnovuje: Boh je večný, je od vekov, môžeme povedať, že v Bohu je akoby staroba, nie je to tak, avšak je večný, obnovuje sa.

Vo východných cirkvách je sviatok Stretnutia Pána, ktorý sa slávi 2. februára, jedným z dvanástich veľkých sviatkov liturgického roka. Zdôrazňuje stretnutie Ježiša so starcom Simeonom v Chráme, zdôrazňuje stretnutie ľudstva, reprezentovaného starcami Simeonom a Annou, s maličkým Kristom Pánom, večným Synom Boha, ktorý sa stal človekom. Jednu takúto krásnu ikonu možno obdivovať v Ríme na mozaikách chrámu Santa Maria v Trastevere.

Byzantská liturgia sa modlí so Simeonom: „Toto je ten, ktorý sa narodil z Panny: on je Slovo, Boh z Boha, ten, ktorý sa pre nás stal telom a spasil človeka“. Pokračuje: „Nech sa dnes otvorí nebeská brána: večné Slovo Otca, ktoré prijalo princíp časnosti, bez toho, aby opustilo svoju božskosť, je z jeho vôle obetované v chráme Zákona Panenskou Matkou a starec ho berie do náručia.“ Tieto slová vyjadrujú vyznanie viery prvých štyroch ekumenických koncilov, ktoré sú posvätné pre všetky cirkvi. Simeonovo gesto je však tiež najkrajšou ikonou osobitného povolania staroby: hľadiac na Simeona hľadíme na tú najkrajšiu ikonu staroby: odovzdávať v obetovaní deti, ktoré prichádzajú na svet ako nepretržitý dar od Boha, s vedomím, že jedno z nich je Syn, zrodený v samotnom Božom vnútri, pred všetkými vekmi.

Staroba, ktorá kráča smerom k takému svetu, v ktorom bude môcť konečne nerušene vyžarovať lásku, ktorú Boh vložil do stvorenstva, musí pred svojím odchodom urobiť toto gesto Simeona a Anny, skôr než sa rozlúči. Staroba musí vydávať svedectvo - toto je pre mňa jadro, to najhlavnejšie na starobe - staroba musí vydávať deťom svedectvo o ich požehnaní: spočíva v ich vovádzaní - krásnom a ťažkom - do tajomstva smerovania k životu, ktorý nik nemôže zničiť. Dokonca ani smrť. Vydávať svedectvo viery pred dieťaťom je zasievaním tohto života. Aj vydávanie svedectva ľudskosti a viery je povolaním seniorov. Darovať deťom ako svedectvo tú skutočnosť, ktorú prežili, odovzdať im štafetu. My, seniori, sme povolaní k tomuto, odovzdávať štafetu, aby ju oni niesli vpred.

Svedectvo starých ľudí je pre deti dôveryhodné: mladí ľudia a dospelí ho nedokážu podať tak autenticky, tak nežne, tak dojímavo, ako to dokážu starší ľudia, starí rodičia. Keď starší človek požehnáva život, ktorý mu prichádza v ústrety a dáva bokom každú zášť k tomu životu, ktorý zanecháva, je to neodolateľné. Nie je zatrpknutý, že čas uteká a on sa poberá na odchod. Nie. Má radosť toho dobrého vína, vína, ktoré rokmi vyzrelo. Svedectvo starých ľudí zjednocuje fázy života i samotné dimenzie času: minulosť, prítomnosť a budúcnosť, pretože nie sú len spomienkou, ale prítomnosťou a aj prísľubom. Je bolestné - a škodlivé - vidieť, ako sa jednotlivé vekové obdobia života chápu ako oddelené svety, súperiace navzájom, z ktorých sa každý snaží žiť na úkor toho druhého: to je zlé. Ľudstvo je veľmi staré, prastaré, ak sa pozrieme na čas hodín. Avšak Boží Syn, ktorý sa narodil zo ženy, je Prvý a Posledný všetkých čias. To znamená, že nikto nespadá mimo jeho večného pokolenia, mimo jeho úžasnej moci, mimo jeho láskyplnej blízkosti.

Spojenectvo - a hovorím spojenectvo - spojenectvo starých ľudí a detí zachráni ľudskú rodinu. Tam, kde sa deti, mladí ľudia rozprávajú so starými ľuďmi, je budúcnosť. Ak nebude tohto dialógu medzi starými a mladými, budúcnosť nevyzerá jasne. Spojenectvo seniorov a detí zachráni ľudskú rodinu. Mohli by sme, prosím, prinavrátiť deťom, ktoré sa musia naučiť, ako sa narodiť, to jemné svedectvo starých ľudí, ktorí majú múdrosť umierania? Bude toto ľudstvo, ktoré sa nám pri všetkom svojom pokroku javí ako adolescent, ktorý sa narodil len včera, schopné znovu získať milosť staroby, ktorá pevne drží horizont nášho cieľa? Smrť je pre každého z nás určite ťažkým prechodom zo života: je ťažkým prechodom. Všetci tam musíme ísť, no nie je to ľahké. Smrť je však aj prechodom, ktorý uzatvára čas neistoty a láme ručičky hodín: je to ťažké, pretože je to prechod smrti. Pretože krása života, ktorý už neupadá, sa začína práve vtedy. Začína sa však múdrosťou tých mužov a žien, starších ľudí, ktorí dokážu odovzdať štafetu mladým. Pomyslime na dialóg, na spojenectvo starých ľudí a detí, starých ľudí s mladými a dbajme na to, aby sa toto puto neprerušilo. Nech seniori majú radosť hovoriť s mladými, vyjadriť sa, a nech mladí vyhľadávajú starých, aby od nich čerpali životnú múdrosť.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Pôrodné bolesti stvorenia

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Nedávno sme slávili Nanebovzatie Ježišovej Matky. Toto tajomstvo osvetľuje naplnenie milosti, ktorá formovala Máriin údel a osvetľuje aj náš cieľ. Tým cieľom je nebo. Týmto obrazom Panny Márie vzatej do neba by som chcel ukončiť cyklus katechéz o starobe. V západnej tradícii na ňu hľadíme ako vyzdvihnutú nahor a zahalenú svetlom oslávenia; vo východnej sa zobrazuje poležiačky, ako spí, obklopená modliacimi sa apoštolmi, zatiaľ čo Zmŕtvychvstalý Pán ju drží na rukách ako dieťa.

Teológia sa vždy zamýšľala nad vzťahom medzi týmto jedinečným „nanebovzatím“ a smrťou, ktorý dogma nedefinuje. Myslím si, že by bolo ešte dôležitejšie zdôrazniť súvislosť tohto tajomstva so vzkriesením Syna, ktoré otvára cestu zrodu pre život nám všetkým. V božom konaní Máriinho zjednotenia so Zmŕtvychvstalým Kristom sa nielenže prekonáva bežné podliehanie telesnej porušiteľnosti pri ľudskej smrti, ale anticipuje sa telesné prijatie do Božieho života. V skutočnosti sa tu anticipuje náš cieľ, ktorým je vzkriesenie: Zmŕtvychvstalý je totiž podľa kresťanskej viery prvorodeným z mnohých bratov a sestier. Zmŕtvychvstalý Pán je ten, ktorý išiel ako prvý, ktorý vstal z mŕtvych ako prvý, potom pôjdeme aj my, to je náš cieľ: vstať z mŕtvych.

Mohli by sme povedať - podľa Ježišových slov Nikodémovi - že je to niečo ako druhé narodenie (porov. Jn 3,3-8). Ak to prvé bolo narodením sa na zem, toto druhé je narodením sa do neba. Nie náhodou apoštol Pavol v texte, ktorý sme čítali na začiatku, hovorí o pôrodných bolestiach (porov. Rim 8,22). Tak ako po vyjdení z matkinho lona sme to stále my, tá istá ľudská bytosť, ktorá bola v lone, tak sa po smrti rodíme do neba, do Božieho priestoru, a stále sme to my, ktorí sme chodili po tejto zemi. Podobne ako v prípade Ježiša: Zmŕtvychvstalý je stále Ježišom: nestráca svoje človečenstvo, to, čo si prežil, ba ani svoju telesnosť, nie, pretože bez nej by to už nebol on, nebol by Ježišom: teda so svojou ľudskosťou, svojimi skúsenosťami.

Hovorí nám o tom skúsenosť učeníkov, ktorým sa zjavoval po štyridsať dní po svojom zmŕtvychvstaní. Pán im ukazuje rany, ktoré spečatili jeho obetu; ale už to nie sú škaredé rany bolestne pretrpenej zvrhlosti, teraz sú nezmazateľným dôkazom jeho lásky vernej až do konca. Vzkriesený Ježiš so svojím telom žije v trojičnej Božej dôvernosti! A v nej nestráca svoju pamäť, neopúšťa svoju históriu, nepretŕha vzťahy, v ktorých žil na zemi. Sľúbil svojim priateľom: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14,3). Odišiel, aby nám všetkým pripravil miesto, a až ho pripraví, príde. Nepríde len na konci pre všetkých, ale príde zakaždým, po každého z nás. On nás príde hľadať, aby nás priviedol k sebe. V tomto zmysle je smrť tak trochu vykročením k stretnutiu s Ježišom, ktorý ma čaká, aby ma priviedol k sebe.

Zmŕtvychvstalý žije v Božom svete, kde je miesto pre každého, kde sa formuje nová zem a buduje nebeské mesto, definitívny príbytok človeka. Nevieme si predstaviť túto premenu našej smrteľnej telesnosti, ale sme si istí, že zachová naše tváre rozpoznateľnými a my budeme môcť zostať ľuďmi v Božom nebi. Umožní nám to zúčastniť sa so vznešeným citom na nekonečnom a blaženom rozmachu Božieho stvoriteľského činu, ktorého nekonečné dobrodružstvá zažijeme na vlastnej koži.

Keď Ježiš hovorí o Božom kráľovstve, opisuje ho ako svadobnú hostinu, ako oslavu s priateľmi, ako prácu, ktorá robí dom dokonalým, alebo ako prekvapenia, ktoré robia úrodu bohatšou ako sejba. Ak berieme slová evanjelia o kráľovstve vážne, dáva to nášmu vnímaniu schopnosť tešiť sa z Božej činorodej a tvorivej lásky a dáva nás do súladu s nevídaným cieľom života, ktorý zasievame. V našej starobe, drahé vrstovníčky a vrstovníci, a prihováram sa k starčekom a starenkám, v našej starobe sa význam mnohých „detailov“, z ktorých sa skladá život - pohladenie, úsmev, gesto, ocenená práca, nečakané prekvapenie, pohostinná veselosť, verné puto - stáva prenikavejším.

Podstatné veci života, na ktorých nám pred blížiacou sa rozlúčkou viac záleží, sa nám definitívne vyjasnia. Hľa: táto múdrosť staroby je miestom nášho zrodu, ktorý osvetľuje životy detí, mladých ľudí, dospelých a celého spoločenstva. My „starí“ by sme mali byť pre ostatných svetlom: svetlom pre druhých. Celý náš život sa javí ako semiačko, ktoré musí byť vložené do zeme, aby sa mohol zrodiť jeho kvet a jeho ovocie. Zrodí sa, spolu so všetkým ostatným na svete. Nie bez pôrodných bolestí, nie bezbolestne, ale narodí sa (porov. Jn 16,21-23). A život vzkrieseného tela bude sto a tisícnásobne živší, než ako sme ho zakúsili na tejto zemi (porov. Mk 10,28-31).

Zmŕtvychvstalý Pán nie náhodou keď čaká na apoštolov pri jazere, opeká si rybu (porov. Jn 21,9) a potom im ju ponúka. Toto gesto starostlivej lásky nám dáva tušiť, čo nás čaká, keď prejdeme na druhý breh. Áno, drahí bratia a sestry, špeciálne vy starší, to najlepšie zo života ešte len príde. - „Ale veď sme starí, čo by sme ešte mali vidieť?“ - To najlepšie, pretože to najlepšie zo života ešte len príde. Dúfame v plnosť života, ktorá nás všetkých čaká, keď nás Pán povolá.

Nech nám Matka Pána a naša Matka, ktorá nás predišla do raja, vynahradí to rozochvenie očakávania, pretože to nie je čakanie v anestéze, nie je to znudené čakanie. Nie, je to čakanie v rozochvení: „Kedy príde môj Pán? Kedy tam budem môcť ísť?“ Je tu určitý strach, pretože neviem čo tento prechod znamená, a prejsť cez tieto dvere vyvoláva trochu strach, ale vždy je tu Pánova ruka, ktorá ťa vedie vpred, a po prechode tými dverami nastáva oslava. Dávajme pozor, drahí „starčekovia“ a „starenky“, vrstovníci, buďme pozorní, on nás čaká, je to len prechod a potom oslava.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 

 

Adventný
kalendár

Farská knižnica

Ponuka

Odpustky počas Roka sv. Františka Xaverského

Podpora opravy kostola

SK33 0900 0000 0051 9590 4319

Skratky v menu

C-19 a naša farnosť

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Obec Oslany

Katechézy
sv. otca Františka

Aktuálne:

   O rozlišovaní

Ukázať všetky...

Návšteva Slovenska

Zo života Cirkvi...

Dnešné liturgické čítania

TV Lux - naživo (oficiálne stránky)


Aktuality z TkKBS:

 Svätec dňa

Mikuláš

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Virtuálna prehliadka

Kostol sv. Štefana Uhorského

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


57,718 návštev
111,954 zobrazení
1.94 zobrazení / návštev
nach oben
Zavrieť   X

Mikuláš z Myry, biskup

Svätý

Sviatok: 6. december

* okolo 280/286 Patara (?), dnes ruiny pri Kalkane, Turecko

† medzi 345 a 351 Myra, dnes Demre, Turecko

Atribúty: odev biskupa, tri mešce peňazí, tri chleby, tri jablká, tri kamene, loď, kormidlo, kotva

Patronát: Patrón detí, pekárov, námorníkov, majiteľov záložní, lekárnikov, rybárov

Svätý Mikuláš bol biskupom v Myre. Patrí k svätým, ktorí požívajú úctu po celom svete. Svedčia o tom mnohé kostoly a oltáre, postavené na jeho česť. Narodil sa pravdepodobne v Patare v Lýcii (Malá Ázia). V meste Myra, ktoré ležalo neďaleko mora, sa stal biskupom. Bol známy vďaka svojej mimoriadnej zbožnosti, nadšeniu a zázrakom. Zomrel v Myre. Pochovali ho v biskupskej katedrále.

Doma dostal dobrú výchovu. Zachovával pôst. Hovorí sa, že v stredu a piatok jedol iba raz, aj to až večer. Rodičia zomreli, keď bol ešte mladým mužom. Po sebe však zanechali taký majetok, že Mikuláš sa nemusel báť o svoje živobytie. On sa však rozhodol všetko venovať chudobným. A tu sa spomína azda najznámejšia príhoda z jeho života.

Jeden občan Patary prišiel o všetky svoje peniaze. Mal tri dcéry. No nemohol ich vydať, pretože nemal pre ne veno. A tak sa rozhodol pre zúfalý čin. Chcel ich dať na prostitúciu. Mikuláš sa to dozvedel, a tak zobral mešec zlata a v noci pod rúškom tmy ho dal mužovi do okna. Malo to byť na veno najstaršej dcéry. To sa opakovalo druhý aj tretí raz, zakaždým pre ďalšiu dcéru. Muž ho na tretí raz spozoroval a bol mu veľmi vďačný.

Za čias prenasledovania kresťanov, začiatkom 4. storočia bol Mikuláš ustanovený za biskupa v Myre. Pretože bol veľmi horlivý, aj jeho chytili, mučili a hodili do väzenia. Potom však prišiel cisár Konštantín a jeho slávny Milánsky edikt, vďaka ktorému boli kresťanskí väzni – teda aj sv. Mikuláš – prepustení na slobodu. Vrátil sa do Myry a pokračoval vo svojej práci. Neúnavne bojoval proti bludu tej doby – arianizmu. Zdá sa, že bol prítomný aj na koncile v Nicei r. 325, ale to nie je isté.

Zomrel v pokročilom veku a životopisy jednomyseľne tvrdia, že bol pochovaný vo svojom biskupskom sídle Myra. 11. storočí však Myru obsadili moslimovia, a tak roku 1087 boli pozostatky sv. Mikuláša prenesené do talianskeho prístavného mesta Bari. Tam postavili chrám, zasvätený jemu. Za čias cisára Justiniána bol aj v Konštantínopole postavený chrám na počesť sv. Mikuláša. Jeho sviatok si uctievali v celom vtedajšom známom kresťanskom svete. Na byzantských pečatiach sa jeho obraz objavuje častejšie než obraz kohokoľvek iného. V neskoršom stredoveku mu bolo iba v Anglicku zasvätených skoro štyristo kostolov.

Zvláštne je to, že najväčšiu popularitu má sv. Mikuláš v Rusku. Spolu so sv. Ondrejom apoštolom je patrónom národa. Ruská pravoslávna cirkev dokonca má sviatok jeho prenesenia. Sv. Mikuláš je tiež patrónom Grécky, Apúlie, Sicílie a Lotrinska.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X