Farnosť Oslany

Pozeráte si:
Domov Multimédiá Katechézy pápeža Františka O rozlišovaní

O rozlišovaní


1) Čo znamená rozlišovať?
2) Príklad: Ignác z Loyoly
3) Dôverný vzťah s Pánom
4) Poznať seba samých
5) Túžba
6) Kniha vlastného života
7) Predmet rozlišovania: Neútecha
8) Prečo sme v neúteche?
9) Duchovná útecha
10) Pravá útecha

Čo znamená rozlišovať?

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname nový cyklus katechéz: ukončili sme katechézy o starobe, teraz začíname nový cyklus na tému rozlišovania. Rozlišovanie je dôležitý úkon, ktorý sa týka každého, pretože rozhodovanie je podstatnou súčasťou života. Rozlišovanie možností. Človek si vyberá jedlo, šaty, štúdium, prácu, vzťah. Vo všetkých týchto prípadoch sa konkretizuje životný projekt, a konkretizuje sa aj náš vzťah s Bohom.

V evanjeliu Ježiš hovorí o rozlišovaní pomocou obrazov z bežného života, napríklad opisuje rybárov, ktorí si vyberajú dobré ryby a zlé vyhadzujú, alebo obchodníka, ktorý vie spomedzi mnohých perál určiť tú s väčšou hodnotou. Alebo ten, kto pri oraní poľa narazí na niečo, čo sa ukáže byť pokladom (porov. Mt 13,44-48).

Vo svetle týchto príkladov sa rozlišovanie predstavuje ako cvičenie inteligencie, ale aj znalosti a tiež vôle, aby sme zachytili priaznivý okamih: to sú podmienky pre urobenie dobrého rozhodnutia. Na správne rozhodnutie je potrebná inteligencia, znalosť i vôľa. A rozlišovanie nás aj niečo stojí, aby sa mohlo premietnuť do skutočnosti. Aby rybár vykonával svoje povolanie čo najlepšie, musí počítať s únavou, dlhými nocami strávenými na mori a s vyhodením časti úlovku, pričom sa musí zmieriť so stratou zisku v prospech tých, pre ktorých je určený. Obchodník s perlami neváha minúť všetko, aby si danú perlu kúpil, a rovnako koná aj ten, ktorý narazil na poklad. Sú tu neočakávané, neplánované situácie, v ktorých je nevyhnutné uvedomiť si dôležitosť a naliehavosť rozhodnutia, ktoré treba urobiť. Rozhodnutia musí robiť každý človek, nikto ich neurobí za nás. Ten, kto je dospelý, slobodný môže v určitom okamihu požiadať o radu a premýšľať nad ňou, ale rozhodnutie je jeho vlastné; nemôže povedať: „Prišiel som o toto, pretože rozhodol môj manžel, rozhodla moja žena, rozhodol môj brat“: nie! Ty sám musíš robiť rozhodnutie, rozhodnutie musí robiť každý z nás, a preto je dôležité vedieť rozlišovať: aby sme sa dobre rozhodli, je potrebné vedieť rozlišovať.

Evanjelium naznačuje ďalší dôležitý aspekt rozlišovania: zapájajú sa do neho city. Kto našiel poklad, tomu nerobí problém všetko predať, taká veľká je jeho radosť (porov. Mt 13,44). Výraz, ktorý používa evanjelista Matúš, označuje celkom osobitnú radosť, akú nemôže dať nijaká ľudská skutočnosť, a naozaj sa v evanjeliu objavuje len na niekoľkých miestach, ktoré všetky odkazujú na stretnutie s Bohom. To je tá radosť mudrcov, keď po dlhej a namáhavej ceste opäť uvidia hviezdu (porov. Mt 2,10). Radosť. Je to tá radosť žien, ktoré sa vracajú od prázdneho hrobu po tom, čo počuli anjelovu zvesť o vzkriesení (porov. Mt 28,8). Je to radosť tých, ktorí našli Pána. Urobiť dobré rozhodnutie, správne rozhodnutie, ťa vždy privádza k tej konečnej radosti; možno na ceste treba pretrpieť trochu neistoty, premýšľať, hľadať, ale správne rozhodnutie ťa nakoniec obdarí radosťou.

Pri poslednom súde bude Boh robiť rozlišovanie – to veľké rozlišovanie –, ktoré sa bude týkať nás. Obrazy roľníka, rybára a obchodníka sú príkladom toho, čo sa deje v nebeskom kráľovstve, kráľovstve, ktoré sa prejavuje v bežných životných činnostiach, ktoré si vyžadujú zaujať postoj. Preto je také dôležité vedieť rozlišovať: veľké rozhodnutia môžu vyplynúť z okolností, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť druhoradé, ale ukážu sa rozhodujúce. Napríklad, spomeňme si na prvé stretnutie Andreja a Jána s Ježišom, stretnutie, ktoré sa rodí z jednoduchej otázky: „Rabbi, kde bývaš?“ – „Poďte a uvidíte“ (porov. Jn 1,38-39), hovorí Ježiš. Len pár slov, tie sú však začiatkom premeny, ktorá krok za krokom poznačí celý život. Evanjelista bude aj po rokoch spomínať na toto stretnutie, ktoré ho navždy zmenilo, bude si pamätať aj hodinu: „Boli asi štyri hodiny popoludní“ (v. 39). Je to hodina, keď sa v jeho živote stretol čas a večnosť. A v dobrom, správnom rozhodnutí sa stretáva Božia vôľa s našou vôľou; stretáva sa súčasná cesta s tou večnou. Urobiť správne rozhodnutie, po prejdenej ceste rozlišovania, znamená uskutočniť toto stretnutie: času s večnosťou.

Takže poznanie, skúsenosť, city, vôľa: to sú niektoré z nevyhnutných prvkov rozlišovania. V priebehu týchto katechéz uvidíme ďalšie, rovnako dôležité.

Rozlišovanie - ako som už povedal - si vyžaduje námahu. Podľa Biblie život, ktorý máme pred sebou, nie je vopred zabalený balík, ktorý musíme žiť: nie! Musíme sa v ňom neustále rozhodovať, podľa skutočností, ktoré prichádzajú. Boh nás pozýva vyhodnocovať a voliť si: stvoril nás slobodných a chce, aby sme svoju slobodu uplatňovali. Preto je rozlišovanie náročné.

Často sme to zažili: vybrali sme si niečo, čo sa nám zdalo dobré, a predsa to dobré nebolo. Alebo vedeli sme, čo je naše skutočné dobro, a nevybrali sme si ho. Človek sa na rozdiel od zvierat môže zmýliť, môže byť neochotný správne sa rozhodnúť. A Biblia to ukazuje už na svojich prvých stránkach. Boh dáva človeku presný pokyn: ak chceš žiť, ak sa chceš tešiť zo života, pamätaj, že si stvorenie, že nie si kritérium dobra a zla a že rozhodnutia, ktoré urobíš, budú mať následky pre teba, pre iných a pre svet (porov. Gn 2,16-17); môžeš urobiť zo zeme nádhernú záhradu alebo ju môžeš premeniť na púšť smrti. To je základné učenie: nie je náhoda, že ide o prvý dialóg medzi Bohom a človekom. Dialóg je v tomto: Pán dáva poslanie, máš konať to a to, a človek na každom kroku musí rozlišovať, aké rozhodnutie má urobiť. Rozlišovanie je tá úvaha mysle, srdca, ktorú musíme urobiť pred prijatím rozhodnutia.

Rozlišovanie je namáhavé, ale pre život nevyhnutné. Vyžaduje si, aby som poznal sám seba, aby som vedel, čo je pre mňa dobré tu a teraz. Predovšetkým si vyžaduje synovský vzťah s Bohom. Boh je Otec a nenecháva nás samých, je vždy ochotný poradiť nám, povzbudiť nás, prijať nás. Nikdy však nevnucuje svoju vôľu. Prečo? Pretože chce byť milovaný, a nie obávaný. A Boh tiež chce, aby sme boli synmi a dcérami, nie otrokmi: slobodnými deťmi. A láska sa dá žiť len v slobode. Aby sa človek naučil žiť, musí sa naučiť milovať, a na to je potrebné rozlišovať: čo môžem robiť teraz, keď mám pred sebou túto alternatívu? Aby to bolo znakom väčšej lásky, väčšej zrelosti v láske. Prosme nech nás vedie Duch Svätý! Vzývajme ho každý deň, najmä vtedy, keď musíme robiť rozhodnutia. Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Príklad: Ignác z Loyoly

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v našich úvahách o rozlišovaní – teraz budeme hovoriť každú stredu o duchovnom rozlišovaní – , a preto nám môže pomôcť konkrétne svedectvo.

Jeden z najpoučnejších príkladov nám ponúka svätý Ignác z Loyoly s rozhodujúcou epizódou zo svojho života. Ignác sa doma zotavuje po tom, čo bol v boji zranený na nohe. Aby zahnal nudu, požiada o niečo na čítanie. Miloval rytierske príbehy, ale bohužiaľ, v dome mali len životy svätých. Trochu neochotne sa prispôsobuje, ale v priebehu čítania začína objavovať iný svet, svet, ktorý si ho podmaňuje a ktorý akoby konkuroval svetu rytierov. Fascinujú ho postavy svätého Františka a svätého Dominika a túži ich napodobňovať. Rytiersky svet ho však stále fascinuje. A tak si všimne vo svojom vnútri toto striedanie myšlienok – tých o rytieroch a tých o svätcoch – , ktoré sa zdajú byť rovnocenné.

Ignác si však začína všímať aj rozdiely. Vo svojej Autobiografii – v tretej osobe – píše: „Rozmýšľanie o veciach sveta mu prinášalo veľa potešenia, ale keď ich z únavy opustil, cítil sa prázdny a sklamaný. Na druhej strane, ísť do Jeruzalema bosý, jesť iba bylinky, vykonávať všetky askézy, o ktorých vedel, že sú zvykom svätých, to boli myšlienky, ktoré ho nielenže utešovali, kým sa nimi zaoberal, ale aj potom, čo ich opustil, ho nechávali spokojného a plného radosti“ (č. 8) – zanechávalo to v ňom stopu radosti.

V tejto skúsenosti si môžeme všimnúť najmä dva aspekty. Prvým je čas. Myšlienky na svet sú spočiatku príťažlivé, ale potom strácajú svoj lesk a zanechávajú človeka prázdneho, nespokojného – zanechávajú ťa takéhoto prázdneho. Na druhej strane myšlienky na Boha vyvolávajú najprv istý odpor – „nebudem predsa čítať túto nudnú vec o svätých“ –, ale keď ich prijmeme, prinášajú nepoznaný pokoj, ktorý trvá dlhý čas.

Tu je teda ďalší aspekt: konečný bod myšlienok. Na začiatku sa situácia nezdá byť taká jasná. V rozlišovaní je istý vývoj: napríklad, čo je pre nás dobré, chápeme nie abstraktným a všeobecným spôsobom, ale na ceste nášho života. V pravidlách pre rozlišovanie, ktoré sú ovocím tejto základnej skúsenosti, Ignác stanovuje dôležitú premisu, ktorá pomáha pochopiť tento proces: „Tým, ktorí prechádzajú z jedného smrteľného hriechu do druhého, diabol obyčajne navrhuje zdanlivé potešenia – aby ich upokojil, že všetko ide dobre – tak, že ich podnecuje predstaviť si slasti a zmyslové potešenia, aby čím viac zotrvávali a vzrastali vo svojich nerestiach a hriechoch. Dobrý duch u nich používa opačnú metódu a podnecuje ich svedomie k výčitkám cez priamy úsudok rozumu“ (Duchovné cvičenia, 314): „Ale veď toto nie je dobré...“

Je tu istá história, ktorá predchádza toho, kto rozlišuje, história, ktorú je nevyhnutné poznať, pretože rozlišovanie nie je druh veštby alebo fatalizmu – či nejaká vec z laboratória, to nie –, ako keď si človek lósom vyberá z dvoch možností. Veľké otázky sa vynárajú, keď sme už prešli určitý úsek životnej cesty, a práve k tej ceste sa musíme vrátiť, aby sme pochopili, čo hľadáme. Ak sme v živote vykonali už nejakú tú cestu, treba sa pýtať: „Prečo kráčam týmto smerom? Čo hľadám?“ – a tam sa robí rozlišovanie. Ignác, keď sa zranený nachádzal v otcovskom dome, vôbec nemyslel na Boha ani na to, ako napraviť svoj život. Prvú skúsenosť s Bohom zažíva pri načúvaní vlastnému srdcu, ktoré mu ukazuje zvláštny obrat: veci, ktoré boli na prvý pohľad príťažlivé, ho ponechávajú sklamaného a v iných, menej nablýskaných, pociťuje pokoj, ktorý v čase pretrvá.

Aj my máme túto skúsenosť, mnohokrát začneme myslieť na jednu vec, zostávame pri nej a potom sme sklamaní. Naopak, vykonáme nejaký skutok milosrdenstva, urobíme nejakú dobrú vec a pociťujeme niečo ako šťastie, príde nám na um dobrá myšlienka a cítime akýsi druh šťastia, radosti, je to všetko naša skúsenosť.

Ignác má prvú skúsenosť s Bohom tým, že počúva svoje srdce. Práve toto sa musíme naučiť: načúvať vlastnému srdcu, ktoré Ignácovi ukazuje zaujímavý zvrat. O tomto som hovoril: aby sme poznali čo sa deje, ktoré rozhodnutie urobiť, aby sme posúdili nejakú situáciu, treba počúvať vlastné srdce. My počúvame televíziu, rádio, smartfón, sme majstrami v počúvaní. No položím ti otázku. Vieš načúvať vlastnému srdcu? Zastav sa, aby si povedal: „ako je na tom moje srdce? Je spokojné, smutné, hľadá niečo?“ Aby sme urobili dobré rozhodnutia, treba načúvať vlastnému srdcu.

Preto bude Ignác odporúčať čítať životy svätých, lebo v nich sa naratívnym a zrozumiteľným spôsobom ukazuje Boží štýl v živote ľudí, ktorí sa od nás až tak veľmi nelíšia – pretože svätci boli z mäsa a kostí, tak ako my. Ich činy sa prihovárajú k tým našim a pomáhajú nám pochopiť ich význam.

V tejto slávnej epizóde o dvoch pocitoch, ktoré mal Ignác – jeden, keď čítal o rytieroch a druhý, keď čítal životopisy svätých – môžeme rozpoznať ďalší dôležitý aspekt rozlišovania, ktorý sme už spomínali minule. V udalostiach života je zdanlivá náhodnosť: všetko akoby vzniklo z jednej banálnej nepríjemnosti: nemali tam knihy o rytieroch, iba životy svätých. Mnohokrát však nepríjemnosť predstavuje možný bod obratu. Ignác si to uvedomí až po istom čase, keď tomu venuje všetku svoju pozornosť. Počúvajte dobre: Boh pôsobí prostredníctvom neplánovaných udalostí – tá náhoda: len náhodou sa mi stalo to, náhodou som stretol tú osobu, náhodou som videl ten film, nebolo to naprogramované, no Boh koná aj prostredníctvom neplánovaných udalostí, a aj nepríjemností: Ale veď ja som mal ísť na vychádzku, no mal som problém s nohami, nemôžem...“ Nepríjemnosť: čo ti ňou hovorí Boh? Čo ti tým hovorí život?

Videli sme to aj v úryvku z Matúšovho evanjelia: muž, ktorý orie pole, náhodou narazí na zakopaný poklad. Úplne neočakávaná situácia. Dôležité je však to, že si uvedomí, že je to šťastný zlom v jeho živote a rozhodne sa podľa toho - predá všetko a kúpi to pole (porov. 13,44).

Dám vám jednu radu: buďte pozorní na neočakávané veci. Niekto povie: „toto som ani náhodou neočakával“. Tam k tebe hovorí život, hovorí k tebe Pán alebo k tebe hovorí diabol? Niekto hovorí. Treba tu však rozlišovať – ako reagujem ja zoči-voči neočakávaným veciam. Bol som doma veľmi pokojný, a zrazu „bum“, príde svokra – ako zareaguješ na svokru? Máš vnútri lásku, či niečo iné? A robíš rozlišovanie. Pracoval som v úrade dobre a príde kolega, aby mi povedal, že potrebuje peniaze. Ako si zareagoval? Treba vidieť čo sa deje, keď prežívame veci, ktoré neočakávame a pri nich sa učíme spoznávať naše srdce, to, čo ním hýbe.

Rozlišovanie je pomoc pri rozpoznávaní znamení, ktorými nám Pán dáva stretnúť sa s ním v nečakaných, dokonca aj nepríjemných situáciách, akou bolo pre Ignáca zranenie nohy. Môže z nich vzniknúť stretnutie, ktoré navždy zmení život, ako v prípade Ignáca. Môže sa z nich zrodiť niečo, čo ti pomôže zlepšiť sa na ceste alebo zhoršiť sa, to sa nevie, avšak treba byť pozorní. Tú najkrajšiu vedúcu líniu určujú neočakávané veci: „Ako sa s nimi vyrovnávam?“ – Nech nám Pán pomôže cítiť naše srdce a vedieť, kedy je to on, ktorý koná a kedy to nie je on, ale niečo iné.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Dôverný vzťah s Pánom

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v katechéze na tému rozlišovania, pretože rozlišovanie je veľmi dôležitá téma, aby sme vedeli, čo sa v nás deje. Pocity a myšlienky – musíme rozlíšiť odkiaľ prichádzajú, kam ma vedú, k akému rozhodnutiu. A dnes sa zameriame na prvý zo základných prvkov rozlišovania, čiže na modlitbu. Aby sme rozlišovali, je potrebné byť v istom prostredí, v stave modlitby.

Modlitba je neodmysliteľnou pomocou pri duchovnom rozlišovaní, najmä ak zapája city, a umožňuje nám obrátiť sa k Bohu jednoducho a dôverne, ako by sme sa rozprávali s priateľom. Je to vedieť ísť poza myšlienky, vstúpiť do dôverného vzťahu s Pánom s láskyplnou spontánnosťou. Tajomstvom života svätých je dôverný vzťah s Bohom, ktorý v nich rastie a umožňuje im ľahšie rozpoznať, čo sa mu páči. Pravá modlitba je dôverný vzťah s Bohom. Nie je to recitovanie modlitieb ako papagáj, bla bla bla, nie. Pravá modlitba je spontánnosť a náklonnosť k Pánovi. Táto dôvernosť prekonáva strach alebo pochybnosti, že jeho vôľa nie je pre naše dobro, pokušenie, ktoré niekedy prechádza našimi myšlienkami a robí naše srdcia nepokojnými a neistými.

Rozlišovanie si nenárokuje absolútnu istotu – nie je to nejaká chemicky čistá metóda –, pretože ide o život a život nie je vždy logický, má mnoho aspektov, ktoré nemožno uzavrieť do jednej myšlienkovej kategórie. Chceli by sme presne vedieť, čo by sme mali urobiť, ale aj keď sa tak stane, nie vždy podľa toho konáme. Koľkokrát sme aj my mali skúsenosť, opisovanú apoštolom Pavlom: „Nerobím dobro, ktoré chcem, ale zlo, ktoré nechcem“ (Rim 7,19). Nie sme len rozum, nie sme stroje, nestačí prijímať pokyny, aby sme ich plnili: prekážky, ako aj nápomoci, pri rozhodovaní sa pre Pána, sú predovšetkým afektívne, týkajú sa srdca.

Je príznačné, že prvý zázrak, ktorý Ježiš v Markovom evanjeliu vykonal, je exorcizmus (porov. 1,21-28). V Kafarnaumskej synagóge vyslobodzuje človeka od diabla a oslobodzuje ho od falošného obrazu Boha, ktorý mu satan podsúva od počiatku: od obrazu Boha, ktorý nechce naše šťastie. Posadnutý človek zo spomínaného úryvku Evanjelia vie, že Ježiš je Boh, ale to ho nevedie k tomu, aby v neho uveril. V skutočnosti hovorí: „Prišiel si nás zničiť“ (v. 24).

Mnohí ľudia, dokonca aj kresťania, si myslia to isté: Ježiš je síce Boží Syn, ale pochybujú, že chce naše šťastie; ba niektorí sa obávajú, že keby sme to, čo nám Ježiš navrhuje brali vážne, znamenalo by to zničiť si život, umŕtviť svoje túžby, svoje najsilnejšie ambície. Niekedy sa nám vnucujú tieto myšlienky: že Boh od nás žiada príliš veľa, máme strach, že Boh od nás žiada príliš veľa, že nás v skutočnosti nemiluje. Naopak, pri našom prvom stretnutí sme videli, že znakom stretnutia s Pánom je radosť. Keď stretám Pána v modlitbe, stávam sa radostným. Každý z nás má radosť, je to niečo krásne.

Na druhej strane smútok alebo strach sú znakom vzdialenia sa od Boha: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania,“ hovorí Ježiš bohatému mladíkovi (Mt 19,17). Nanešťastie pre tohto mladého muža, niektoré prekážky mu nedovolili uskutočniť túžbu, ktorú mal v srdci, aby bližšie nasledoval „dobrého učiteľa“. Bol to podnikavý mladý muž, ktorý sa zaujímal o veci, inicioval stretnutie s Ježišom, ale zároveň bol veľmi rozpoltený vo svojich náklonnostiach, bohatstvo bolo pre neho príliš dôležité. Ježiš ho nenúti, aby sa rozhodol, ale text poznamenáva, že mladík sa od Ježiša vzdialil „smutný“ (v. 22).

Kto sa vzďaľuje od Pána, nie je nikdy spokojný, hoci má k dispozícii hojnosť statkov a možností. Ježiš nikdy nenúti, aby si ho nasledoval, nikdy. Ježiš ti dáva poznať svoju vôľu, z celého srdca ti dáva poznať veci, ale necháva ťa slobodným. A to je na modlitbe s Ježišom to najkrajšie: sloboda, ktorú nám necháva. Keď sa odvraciame od Pána, ostaneme s akýmsi smútkom, s čímsi mrzkým v srdci.

Rozlišovanie toho, čo sa v nás odohráva nie je ľahké, pretože zdanie klame, no dôverný vzťah s Bohom môže jemne rozptýliť pochybnosti a obavy, čím sa náš život stáva stále vnímavejším na jeho „jemné svetlo“, ako to krásne vyjadril sv. John Henry Newman. Svätí žiaria odrazom svetlom a v jednoduchých gestách svojho dňa ukazujú láskyplnú prítomnosť Boha, ktorý robí nemožné možným.

Hovorí sa, že dvaja manželia, ktorí spolu žijú dlhý čas a milujú sa, sa nakoniec začnú podobať jeden druhému. Niečo podobné možno povedať aj o citovej modlitbe: postupným, ale účinným spôsobom nás robí čoraz schopnejšími rozpoznávať to, čo sa ráta z prirodzenosti, ako niečo, čo vyviera z hĺbky nášho bytia. Byť v modlitbe neznamená hovoriť slová, slová, nie; byť v modlitbe znamená otvoriť srdce Ježišovi, priblížiť sa k Ježišovi, nechať Ježiša, aby vstúpil do môjho srdca a dal pocítiť svoju prítomnosť. A tam môžeme rozlíšiť, kedy je to Ježiš a kedy my s našimi myšlienkami, ktoré sú mnohokrát ďaleko od toho, čo chce Ježiš.

Prosme si o túto milosť: žiť v priateľskom vzťahu s Pánom, ako sa priateľ rozpráva s priateľom (porov. Sv. Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia, 53). Poznal som jedného staršieho rehoľného brata, ktorý bol vrátnikom v istom kolégiu a vždy, keď mohol, zašiel do kaplnky, pozrel na oltár a povedal: „Ahoj“, pretože cítil blízkosť Ježiša. Nemal potrebu hovoriť „bla bla bla“, nie: „Ahoj, som blízko pri tebe a ty si blízko pri mne“. Takýto vzťah musíme mať v modlitbe: blízkosť, citovú blízkosť, ako bratia, blízkosť s Ježišom. Úsmev, jednoduché gesto, a nie odrecitovanie slov, ktoré sa nedostanú k srdcu.

Ako som povedal, hovorte s Ježišom tak, ako hovorí priateľ s priateľom. Je to milosť, ktorú si musíme jeden druhému vyprosovať: vnímať Ježiša ako nášho priateľa, nášho najväčšieho a najvernejšieho priateľa, ktorý nás nevydiera a predovšetkým nás nikdy neopustí, aj keď sa od neho odvraciame. On ostáva pri dverách srdca. „Nie, nechcem s tebou nič mať,“ hovoríme my. On mlčí, ostáva na dosah ruky, na dosah srdca, pretože je stále verný. Pokračujme v tejto modlitbe, povedzme modlitbu „ahoj“, modlitbu pozdravu Pána so srdcom, modlitbu náklonnosti, modlitbu blízkosti, s niekoľkými málo slovami, ale s gestami a dobrými skutkami.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Poznať seba samých

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v téme rozlišovania. Minule sme uvažovali o jeho nevyhnutnom prvku, ktorým je modlitba, chápaná ako dôverný vzťah s Bohom. Modlitba, nie ako papagáje, ale ako rodinný vzťah a dôvernosť s Bohom; prosba detí k Otcovi, modlitba s otvoreným srdcom. Toto sme videli v minulej katechéze. Dnes by som chcel akoby komplementárnym spôsobom zdôrazniť, že dobré rozlišovanie si vyžaduje aj sebapoznanie. Poznať seba samého. A toto nie je ľahké! Zahŕňa to totiž naše ľudské schopnosti: pamäť, rozum, vôľu, city. Často nevieme rozlišovať, pretože sa dostatočne nepoznáme, a tak nevieme, čo naozaj chceme.

Koľkokrát ste to začuli: „Ale tá osoba, prečo si neusporiada svoj život? Nikdy nevedela čo chce...“ Sú takí ľudia. A život dotyčného potom ide takto, lebo ani on sám nevie, čo chce. Bez zachádzania do tohto extrému, no aj nám sa stane, že dobre nevieme, čo chceme, nepoznáme sa dobre.

V pozadí duchovných pochybností a kríz povolania je nezriedka nedostatočný dialóg medzi náboženským životom a naším ľudským, kognitívnym a afektívnym rozmerom. Istý duchovný autor si všimol, ako mnohé ťažkosti v oblasti rozlišovania odkazujú na problémy iného druhu, ktoré je potrebné rozpoznať a preskúmať. Píše takto: „Dospel som k presvedčeniu, že najväčšou prekážkou skutočného rozlišovania (a skutočného rastu v modlitbe) nie je nehmatateľná prirodzenosť Boha, ale skutočnosť, že nepoznáme dostatočne sami seba, a ani nechceme poznať seba samých takých, akí skutočne sme. Takmer všetci sa skrývame za masku, a to nielen pred ostatnými, ale aj pri pohľade do zrkadla“ (Thomas Green, Pšenica a kúkoľ, Rím, 1992, s. 25). Všetci máme pokušenie maskovať sa aj pred nami samými.

Zabúdanie na Božiu prítomnosť v našom živote ide ruka v ruke s neznalosťou nás samých – nepoznanie Boha a nepoznanie seba samých –, s neznalosťou vlastností našej osobnosti a našich najhlbších túžob.

Spoznať seba samého nie je ťažké, ale je to únavné: predpokladá to trpezlivú prácu vnútorného kopania do hĺbky. Vyžaduje si to schopnosť zastaviť sa, „vypnúť autopilota“, aby sme nadobudli povedomie ohľadom nášho spôsobu konania, ohľadom pocitov, ktoré v nás prebývajú, ohľadom zvyčajných myšlienok, ktoré nás podmieňujú, a často bez nášho vedomia. Vyžaduje si to tiež rozlišovať medzi emóciami a duchovnými schopnosťami. „Cítim“ nie je to isté ako „som presvedčený“; „cítim sa na niečo“ nie je to isté ako „chcem“. Takto dospejeme k uvedomeniu si, že pohľad, ktorý máme na seba a na realitu je niekedy trochu skreslený. Uvedomiť si to je milosť! Mnohokrát sa totiž môže stať, že mylné presvedčenia o realite, vychádzajúce z toho, čo sme v minulosti prežili, nás silne ovplyvňujú a obmedzujú našu slobodu nasadiť sa za to, čo v našom živote skutočne zaváži.

V dobe informačných technológií vieme, aké dôležité je poznať heslá, aby sme sa dostali do programov, v ktorých sa nachádzajú osobné a zvlášť cenné informácie. Ale aj duchovný život má svoje „heslá“. Sú slová, ktoré sa dotýkajú srdca, pretože odkazujú na to, na čo sme citlivejší. Pokušiteľ, čiže diabol, tieto kľúčové slová dobre pozná a je dôležité, aby sme ich poznali aj my, aby sme sa neocitli tam, kde nechceme byť. Pokušenie nemusí nevyhnutne predkladať zlé veci, no často veci neusporiadané, prezentované s nadmernou dôležitosťou. Takto nás hypnotizuje príťažlivosťou, ktorú v nás tieto veci vzbudzujú, veci, ktoré sú krásne, ale iluzórne, ktoré nemôžu splniť to, čo sľubujú, a tak v nás nakoniec zanechávajú pocit prázdnoty a smútku. Ten pocit prázdna a smútku je signál, že sme šli cestou, ktorá nie je správna, ktorá nás zdezorientovala.

Môžu to byť napríklad študijné tituly, kariéra, vzťahy; všetko veci, ktoré sú samy osebe chvályhodné, ale ak nie sme slobodní, riskujeme, že budeme mať voči nim nereálne očakávania, ako napríklad potvrdenie našej hodnoty. Ty, napríklad, keď premýšľaš nad nejakým štúdiom, ktorému sa venuješ, chápeš ho len ako svoj vlastný rozvoj, pre vlastný prospech, alebo aj pre službu spoločenstvu? Tam sa dá vidieť, aké je zameranie (intencionalita) u každého z nás. Z tohto nepochopenia často pramenia tie najväčšie súženia, pretože žiadna z týchto vecí nemôže byť zárukou našej dôstojnosti.

Preto, drahí bratia a sestry, je dôležité poznať seba samých, poznať heslá nášho srdca, to, na čo sme citlivejší, aby sme sa chránili pred tým, kto sa prezentuje lákavými slovami, aby nami manipuloval, ale aj aby sme rozpoznali, čo je pre nás skutočne dôležité, a odlíšili to od momentálnej módy alebo krikľavých a povrchných sloganov. Koľkokrát nás to, čo zaznie v nejakom televíznom programe, v nejakej reklame, chytí za srdce a vedie nás to tým smerom bez slobody. Buďte voči tomu pozorní: som slobodný, alebo sa nechávam viesť momentálnymi pocitmi či momentálnymi provokáciami?

Pomôckou v tomto je spytovanie svedomia, ale nehovorím o spytovaní svedomia, ktoré si všetci robíme, keď ideme na spoveď: „Nuž zhrešil som v tomto, tomto a tomto...“ Nie. Hovorím o všeobecnom spytovaní svedomia jednotlivého dňa: „Čo sa udialo v mojom srdci tento deň? Diali sa toľké veci... Ktoré? Prečo? Aké stopy zanechali v srdci?“ Praktizovať spytovanie svedomia, teda dobrý zvyk v pokoji si prejsť, čo sa v našom dni deje, učiac sa všímať si vo zvažovaniach a rozhodnutiach to, čomu pripisujeme väčšiu dôležitosť, čo hľadáme a prečo, a čo sme napokon našli. Predovšetkým učiac sa rozpoznávať, čo sýti moje srdce.

Čo sýti moje srdce? Lebo jedine Pán nám môže dať potvrdenie našej hodnoty. Hovorí nám to každý deň z kríža: zomrel za nás, aby nám ukázal, akí sme v jeho očiach vzácni. Neexistuje žiadna prekážka alebo zlyhanie, ktoré by mohli zabrániť jeho nežnému objatiu. Spytovanie svedomia veľmi pomáha, pretože takto vidíme, že naše srdce nie je ulica, po ktorej prejde čokoľvek bez nášho vedomia. Nie. Všímať si: Čo prebehlo dnes? Čo sa udialo? Čo ma nútilo zareagovať? Čo ma zarmútilo? Čo mi dalo radosť? Čo bolo nepekné a urobil som tým zle druhým? Ale všimnúť si priebeh pocitov, príťažlivostí v mojom srdci v priebehu dňa.

Nezabudnite na to! Minule sme hovorili o modlitbe, dnes hovoríme o poznaní seba samých. Modlitba a sebapoznanie nám umožňujú rásť v slobode. Je to na to, aby sme rástli v slobode! Sú to základné prvky kresťanského života, cenné prvky pre nájdenie vlastného miesta v živote.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Túžba

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V týchto katechézach preberáme jednotlivé prvky rozlišovania. Po modlitbe, a sebapoznaní, by som dnes chcel hovoriť o ďalšej nevyhnutnej - povedal by som - „ingrediencii“ – chcel by som dnes hovoriť o túžbe. Rozlišovanie je totiž formou hľadania a hľadanie sa vždy rodí z niečoho, čo nám chýba, ale čo akosi poznáme, čo akoby „vetríme“.

Akého druhu je toto poznanie? Duchovní učitelia ho označujú pojmom „túžba“, ktorá je vo svojej podstate túžbou po plnosti, ktorá nikdy nenájde úplné naplnenie a je znakom Božej prítomnosti v nás. Túžba nie je chvíľkovým chcením, to nie. Talianske slovo [desiderio], pochádza z veľmi krásneho latinského výrazu de-sidus, doslova „chýbajúca hviezda“, čo je zaujímavé - túžba vyjadruje absenciu hviezdy, referenčného bodu, ktorý orientuje cestu života. Vyvoláva pocit utrpenia, akéhosi nedostatku a zároveň i istý tlak pre dosiahnutie dobra, ktoré nám chýba. Túžba je teda kompasom, ktorý mi pomáha pochopiť, kde som a kam smerujem, ba aby som pochopil či stojím na mieste alebo či idem vpred. Osoba, ktorá nikdy po ničom netúži je osobou stojacou, azda i chorou, takmer mŕtvou. Túžba je kompasom ukazujúcim či som v pohybe alebo či stojím. A ako je možné to rozpoznať?

Premýšľajme - úprimná túžba sa vie hlboko dotknúť strún nášho bytia, a preto nezhasína ani pri ťažkostiach či neúspechoch. Je to ako keď sme smädní. Ak nenájdeme niečo na pitie, nevzdávame sa, naopak, hľadanie zamestnáva naše myšlienky a činy čoraz viac, až sme ochotní priniesť akúkoľvek obeť, aby sme smäd uhasili. Prekážky a neúspechy túžbu nepotláčajú, to nie, naopak, ešte viac ju v nás oživujú.

Na rozdiel od chvíľkovej chúťky alebo emócie túžba pretrváva, môže trvať dokonca i dlhý čas a má tendenciu sa skonkretizovať. Ak sa napríklad mladý človek túži stať lekárom, musí sa pustiť do štúdia a práce, ktorá mu zaberie niekoľko rokov života, a preto si bude musieť stanoviť hranice, povedať „nie“, predovšetkým iným študijným programom, ale aj možným rozptýleniam a rozmarom, osobitne počas najintenzívnejšieho štúdia. Avšak túžba dať svojmu životu smer a dosiahnuť tento cieľ - ako napríklad stať sa lekárom - mu umožňuje prekonať tieto ťažkosti. Túžba ťa robí silným, dáva ti ísť vždy vpred, lebo chceš dospieť k tomu, po čom túžiš.

Hodnota sa v skutočnosti stáva krásnou a ľahšie realizovateľnou, keď je príťažlivá. Ako ktosi povedal, „viac než byť dobrý, je dôležité mať túžbu stať sa dobrým“. Byť dobrý je príťažlivá vec, všetci chceme byť dobrými, máme však vôľu stať sa dobrými?

Je pozoruhodné, že Ježiš sa pred vykonaním zázraku často pýta človeka na jeho túžbu: „Chceš byť uzdravený?“ A niekedy sa zdá, že táto otázka nie je na mieste - veď vidno, že je chorý. Napríklad, keď sa pri rybníku Betsata stretáva s ochrnutým, ktorý tam bol už mnoho rokov a nikdy nemohol využiť správny okamih, aby vstúpil do vody. Ježiš sa ho pýta: «Chceš byť uzdravený?» (Jn 5,6). Ako to? V skutočnosti odpoveď ochrnutého odhaľuje sériu zvláštnych rezistencií, bráneniu sa voči uzdraveniu, ktoré sa netýkajú len jeho. Ježišova otázka bola pozvaním, aby si v srdci ujasnil, či chce prijať možný kvalitatívny skok, aby už o sebe a svojom živote neuvažoval ako o „ochrnutom“, ktorého nesú iní. Nezdá sa však, že by to muža na lôžku veľmi presvedčilo. Počas dialógu s Pánom sa učíme chápať, čo od svojho života skutočne chceme.

Tento ochrnutý človek je typickým príkladom ľudí, ktorí hovoria: „Áno, áno, chcem, chcem“, no v skutočnosti nechcem, nič pre to nerobím. Chcieť niečo sa stáva akoby ilúziou a nekonáme krok k tomu, aby sme to dosiahli. Títo ľudia niečo čo chcú, no zároveň i nechcú. Je to nepekné. Tento chorý človek tam tak bol 38 rokov, no s neustálym lamentovaním: „Nie, Pane vieš, keď sa voda zvíri – keď nastane chvíľa zázraku – vieš, príde niekto silnejší než ja, vstúpi do vody a ja prídem neskoro“. A len sa sťažuje a sťažuje. Dávajte si však pozor, lebo sťažovanie sa je otravou, otravou duše, otravou života, pretože nedáva rásť tvojej túžbe ísť vpred. So šomraním buďte opatrní. A to aj keď sa sťažuje v rodine, sťažujú sa manželia jeden na druhého, deti na rodičov, kňazi na biskupa či biskupi na mnohé iné veci... Nie, ak sa prichytíte pri lamentovaní, dávajte si pozor, je to takmer hriech, pretože nedáva rásť túžbe.

Často je to práve túžba, ktorá robí rozdiel medzi úspešným, uceleným a trvalým projektom a tisíckami rozmarov a aj dobrých úmyslov, ktorými je, ako sa hovorí, „peklo vydláždené“: „Áno, chcel by som, chcel“..., no nič pre to nerobíš. Zdá sa, že doba, v ktorej žijeme, uprednostňuje maximálnu slobodu voľby, zároveň však spôsobuje zakrpatenie túžby, ktorá sa väčšinou redukuje na túžbu okamihu - neustále chceš vyhovieť všetkým svojim chúťkam. A musíme byť pozorní, aby nám túžba nezakrpatela. Sme bombardovaní tisíckami návrhov, projektov, možností, ktoré nás môžu rozptýliť a nedovolia nám pokojne zhodnotiť, čo naozaj chceme. Mnohokrát nachádzame ľudí, pomyslime napríklad na mladých, s mobilom v ruke a neustále v ňom niečo hľadajú, hľadia doň... „Ty sa aj zastavíš, aby si rozmýšľal?“ - Nie, vždy zameraný extrovertne, na druhých. Túžba takto nemôže rásť, ty žiješ v tejto chvíli, sýtiš sa v tomto momente a túžba nerastie.

Mnohí ľudia trpia, pretože nevedia, čo od svojho života chcú. Mnohí! Pravdepodobne sa nikdy nedostali do kontaktu so svojou najhlbšou túžbou, nikdy si ju neuvedomili: „Čo chceš od svojho života?“ – „Neviem.“ Z toho vyplýva riziko, že človek strávi svoj život medzi rôznymi pokusmi a snahami, nikdy sa nikam nedostane a premárni vzácne príležitosti. A tak sa niektoré zmeny, hoci teoreticky želané, nikdy nerealizujú aj keď sa naskytne príležitosť, lebo chýba silná túžba niečo uskutočniť.

Keby sa dnes na nás Pán obrátil, napríklad na kohokoľvek z nás, s otázkou, ktorú položil slepcovi z Jericha: «Čo chceš, aby som ti urobil?» (Mk 10,51) - pomyslime na to, že Pán sa dnes každého jedného z nás pýta: „čo chceš, aby som ti urobil?“, čo by sme mu odpovedali? Možno by sme ho konečne mohli poprosiť, aby nám pomohol spoznať hlbokú túžbu po ňom, ktorú nám vložil do srdca sám Boh: „Pane, daj, nech poznám moje túžby, nech som žena, muž veľkých túžob“, možno nám ich Pán dá. I silu, aby sme ich skonkretizovali. Je to nesmierna milosť, základ všetkých ostatných - dovoliť Pánovi, aby pre nás, tak ako v evanjeliu, robil zázraky: „Daj nám túžbu a daj jej rásť, Pane“.

Pretože aj on má voči nám veľkú túžbu: chce nám dať účasť na plnosti svojho života.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Kniha vlastného života

Drahí bratia a sestry, vitajte a dobré ráno!

V katechézach týchto týždňov kladieme dôraz na predpoklady dobrého rozlišovania. V živote musíme vždy robiť rozhodnutia a k tomu musíme vykonať istú cestu rozlišovania. Každá dôležitá činnosť má svoj „návod“, ktorý je potrebné poznať, aby sa mohol dostaviť žiadaný efekt. Dnes sa zameriame na ďalšiu nevyhnutnú zložku rozlišovania: na vlastný životný príbeh. Poznanie vlastného príbehu života je pre rozlišovanie takpovediac nevyhnutnou ingredienciou.

Náš život je tou najvzácnejšou knihou, akú sme dostali, a ktorú mnohí, žiaľ, nečítajú alebo to robia až príliš neskoro, tesne pred smrťou. A predsa práve v tejto knihe človek nájde to, čo zbytočne hľadá inými spôsobmi. Svätý Augustín, veľký hľadač pravdy, to pochopil práve tak, že sa znovu pozrel na svoj život a všimol si v ňom tiché a nenápadné, ale rozhodujúce kroky Pánovej prítomnosti. Na konci tejto cesty s údivom poznamená: «Ty si bol vnútri, ja vonku, a tam som ťa hľadal, tam v tvojich krásnych stvoreniach som ťa hľadal, ja ošklivý. Ty si bol so mnou, ale ja som nebol s tebou» (Vyznania X, 27.38). Z toho vyplýva jeho výzva k rozvíjaniu vnútorného života, aby sme našli to, čo hľadáme: «Vstúp do seba. Vo vnútri človeka prebýva pravda» (Pravé náboženstvo, XXXIX, 72). Toto je pozvanie, ktoré by som adresoval vám všetkým i mne samému: Vstúp do seba. Skúmaj svoj život. Skúmaj sa vo vnútri, aká bola tvoja cesta. S pokojom. Vstúp do seba.

Aj my sme mnohokrát zažili Augustínovu skúsenosť, keď sme sa ocitli v zajatí myšlienok, ktoré nás vzďaľujú od nás samých, stereotypných myšlienok, ktoré nám škodia: napríklad „nemám žiadnu hodnotu“ - a ty klesneš na duchu, „nič sa mi nedarí“ - a ty klesáš, „nikdy nič poriadne neuskutočním“ - a zase si dolu a takto ide život. Tieto pesimistické vety ťa zrážajú k zemi! Čítať svoj vlastný príbeh znamená tiež rozpoznať prítomnosť týchto „toxických“ prvkov, aby sme však potom rozšírili dej nášho príbehu, naučili sa všímať si ďalšie veci, urobili ho bohatším, viac rešpektujúcim komplexnosť, a dokázali zachytiť aj nenápadné spôsoby, akými Boh koná v našom živote.

Poznal som raz človeka, o ktorom tí, čo ho poznali hovorili, že by si zaslúžil Nobelovu cenu za negatívnosť: všetko bolo podľa neho vždy zlé a vždy upadal na duchu. Bol to zatrpknutý človek, no mal mnoho kvalít. Potom však tento človek našiel niekoho, kto mu veľmi pomohol. A zakaždým, keď sa na niečo sťažoval, mu ten druhý povedal: „A teraz na vyváženie povedz o sebe niečo dobré“. A on: „Nuž áno, mám aj túto vlastnosť“. A tak kúsok po kúsku mu dotyčný pomohol napredovať, správne „čítať“ svoj život – aj to zlé, aj to dobré. Musíme čítať náš život a takto uvidíme veci, ktoré nie sú dobré, ako aj tie, ktoré sú dobré, ktoré do nás Boh zasieva.

Videli sme, že rozlišovanie má naratívny prístup: nezastavuje sa pri presnej činnosti, ale zasadzuje ju do kontextu: odkiaľ pochádza táto myšlienka? To, čo teraz cítim, odkiaľ to pochádza? Kam ma vedie to, na čo teraz myslím? Kedy som sa s tým už v minulosti stretol? Je to niečo nové, čo prichádza teraz, alebo som sa s tým už stretol? Prečo je to naliehavejšie než iné myšlienky? Čo mi tým chce život povedať?

Vyrozprávanie udalostí nášho života nám tiež umožňuje zachytiť dôležité odtiene a detaily, ktoré sa môžu ukázať ako cenné pomôcky, ktoré nám doteraz ostávali skryté. Napríklad nejaké čítanie, služba, stretnutie, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť nepodstatné, nám neskôr dodajú vnútorný pokoj, prinesú radosť zo života a vnuknú ďalšie dobré iniciatívy. Je nevyhnutné sa zastaviť a uvedomiť si to. Zastaviť sa znamená uznať: je to dôležité pre rozlišovanie, je to práca na zbieraní tých vzácnych a skrytých perál, ktoré Pán rozptýlil na našej pôde.

Dobro je vždy skryté, pretože je ostýchavé a ukrýva sa: dobro je skryté. Je nehlučné, vyžaduje si pomalé a neustále kopanie do hĺbky. Pretože Boží štýl je diskrétny: Boh rád koná skryto, nenápadne, nevnucuje sa. Je ako vzduch, ktorý dýchame, nevidíme ho, no udržiava nás pri živote, a uvedomíme si ho, až keď nám chýba.

Návyk spätne si prechádzať svoj život vychováva pohľad, zaostruje ho, umožňuje nám všímať si malé zázraky, ktoré pre nás dobrý Boh robí každý deň. Keď sme pozorní, všimneme si ďalšie možné smery, ktoré posilňujú naše vnútorné gusto, pokoj a tvorivosť. Predovšetkým nás to oslobodzuje od toxických stereotypov. Múdro sa hovorí, že človek, ktorý nepozná svoju minulosť, je odsúdený na jej opakovanie. Je to zaujímavé: ak nepoznáme vykonanú cestu, svoju minulosť, vždy ju opakujeme, chodíme do kruhu. Človek, ktorý kráča v kruhu, nikdy nejde vpred, nemá žiadnu cestu, je ako pes, ktorý si hryzie vlastný chvost, neustále sa opakuje.

Môžeme si položiť otázku: Rozpovedal som ja niekedy niekomu svoj život? Toto je pekná skúsenosť zaľúbených párov, ktorí keď berú vzťah vážne, rozprávajú si svoj životný príbeh... Je to jedna z najkrajších a najintímnejších foriem komunikácie: vyrozprávať svoj život. Umožňuje nám objavovať dovtedy nepoznané, drobné a jednoduché veci, no ako hovorí evanjelium, práve z malých vecí sa rodia tie veľké (porov. Lk 16,10).

Životy svätých sú tiež cennou pomôckou na rozpoznávanie Božieho štýlu vo vlastnom živote: umožňujú nám zoznámiť sa s jeho spôsobom konania. Niektoré činy svätých sú pre nás výzvou, ukazujú nám nové významy a nové možnosti. To sa stalo napríklad svätému Ignácovi z Loyoly. Keď opisuje zásadný objav svojho života, pridáva dôležité upresnenie: «Z vlastnej skúsenosti som totiž vedel, že z prvých myšlienok som bol smutný, z druhých zasa veselý. Takto postupne som začal rozpoznávať rôznych duchov, ktorí mnou hýbali» (Autobiografia, č. 8). Treba poznať, čo sa deje v našom vnútri, vedieť o tom, byť pozorní.

Rozlišovanie je naratívnym čítaním pekných i temných momentov, útech a neútech, ktoré zažívame v priebehu nášho života. V rozlišovaní nám naše srdce hovorí o Bohu, a my sa musíme naučiť rozumieť jeho reči.

Položme si na konci dňa napríklad otázku: čo sa dnes udialo v mojom srdci? Niektorí si myslia, že toto spytovanie svedomia znamená robiť vyúčtovanie z hriechov, ktoré si spravil – robíme ich mnoho –, ale je to aj pýtať sa: „Čo sa odohralo v mojom vnútri, mal som radosť? Čo mi tú radosť prinieslo? Bol som smutný? Čo mi prinieslo smútok? A tak sa naučiť rozlišovať, čo sa v nás deje.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Predmet rozlišovania: Neútecha

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Rozlišovanie, ako sme videli v predchádzajúcich katechézach, nie je v prvom rade nejakou logickou procedúrou. Týka sa činov a činy majú aj citový, afektívny podtext, ktorý treba rozpoznať, pretože Boh hovorí k srdcu. Prejdime teda k prvému afektívnemu spôsobu, predmetu rozlišovania, ktorým je neútecha. O čo ide?

Duchovná neútecha bola definovaná takto: «Temnota duše, vnútorný nepokoj, náchylnosť k nízkym a pozemským veciam, nepokoj z rôznych pobúrení a pokušení podnecujúci k nedôvere, bez nádeje, bez lásky, tým že sa duša úplne cíti ťažkopádnou, vlažnou, smutnou a akoby odlúčenou od svojho Stvoriteľa a Pána» (Sv. Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia, 317). Všetci sme to zakúsili. Myslím, že všetci sme nejakým spôsobom zažili neútechu. Problémom je, ako ju čítať, pretože aj ona nám chce niečo dôležité povedať, a ak sa jej unáhlene chceme zbaviť, riskujeme, že ju premárnime.

Nikto by nechcel byť v neúteche, smutný: toto je pravda. Všetci by sme chceli mať život vždy radostný, veselý a naplnený. Predsa však – okrem toho, že sa to nedá, pretože to nie je možné –, toto by nebolo pre nás ani dobré. V skutočnosti zmena života zameraného na neresť môže začínať od stavu smútku, z hryzenia svedomia za to, čo človek urobil. Etymológia tohto slova „hryzenie“ je veľmi pekná: výčitka svedomia, všetci to poznáme. Hryzenie: doslova je to svedomie, ktoré hryzie, ktoré nedá pokoja. Alessandro Manzoni v knihe Snúbenci nádherne opísal výčitky svedomia ako príležitosť zmeniť svoj život. Ide o slávny dialóg medzi kardinálom Federicom Borromeom a Nemenovaným, ktorý po strašnej noci predstúpi zničený pred kardinála, ktorý ho osloví prekvapujúcimi slovami: «„Vy máte pre mňa nejakú dobrú správu, a nechávate ma v toľkej nedočkavosti?“ - „Dobrú správu, ja?“ hovorí dotyčný. „Mám peklo v srdci [...]. Povedzte mi, ak to viete, aká dobrá správa to je.“ - „Že sa Boh dotkol Vášho srdca a chce Vás urobiť svojím,“ odpovedal pokojne kardinál» (kap. XXIII). Boh sa dotýka tvojho srdca a ty v ňom niečo cítiš, smútok, výčitky za niečo, a to je pozvanie na cestu. Boží človek si vie v hĺbke všimnúť, čo sa hýbe v srdci.

Je dôležité naučiť sa čítať smútok. Všetci vieme, čo je smútok: všetci. Ale vieme mu porozumieť? Vieme pochopiť, čo to pre mňa znamená, tento dnešný smútok? V našej dobe je smútok väčšinou vnímaný negatívne, ako zlo, ktorému treba za každú cenu uniknúť, a namiesto toho môže byť nenahraditeľným životným budíčkom, ktorý nás pozýva objavovať bohatšie a plodnejšie panorámy, ktoré pomíňavý chvat a únik neumožňujú. Svätý Tomáš definuje smútok ako bolesť duše: podobne ako nervy v tele, tak (smútok) prebúdza našu pozornosť na možné nebezpečenstvo alebo na zanedbané dobro (porov. Summa Th. I-II, q. 36, a. 1). Preto je nevyhnutný pre naše zdravie, chráni nás, aby sme neublížili sebe ani iným. Bolo by oveľa vážnejšie a nebezpečnejšie neuvedomovať si tento pocit a nenapredovať. Smútok niekedy funguje ako semafor: „Zastav, stoj! Je tu červená. Zastav sa“.

Naopak pre niekoho, kto túži konať dobro, je smútok prekážkou, ktorou nás pokušiteľ chce znechutiť. V takom prípade treba konať presne naopak proti tomu, čo sa nám núka, odhodlane pokračovať v tom, čo sme si predsavzali (porov. Duchovné cvičenia, 318). Pomyslime na prácu, na štúdium, na modlitbu, na prijatý záväzok: keby sme ich zanechali len čo pocítime nudu alebo smútok, nikdy by sme nič nedokončili. Toto je v duchovnom živote aj bežná skúsenosť: cesta smerom k dobru, ako nám pripomína evanjelium, je úzka a do kopca, vyžaduje si boj, víťazstvo nad sebou samým. Začnem sa modliť alebo sa pustím do dobrého diela, a napodiv práve vtedy mi prídu na um veci, ktoré treba naliehavo urobiť – aby som sa nepomodlil a nevykonal tie dobré veci. Túto skúsenosť máme všetci. Pre tých, ktorí chcú slúžiť Pánovi, je dôležité, aby sa nenechali viesť neútechou. Na to „ale nie, nechce sa mi, toto je otupné...“ si treba dať pozor. Žiaľ, niektorí sa rozhodnú zanechať život modlitby alebo rozhodnutie, ktoré urobili, manželstvo či rehoľný život, podnecovaní neútechou, bez toho, aby sa najprv zastavili a zvážili tento duševný stav, a najmä bez pomoci nejakého sprievodcu. Múdre pravidlo hovorí, aby sme nerobili zmeny, keď sme v neúteche. To, či sme sa rozhodli dobre alebo nie, ukáže až čas po tom, a nie momentálna nálada.

Je zaujímavé všimnúť si v evanjeliu, že Ježiš odvracia pokušenia s postojom pevnej rozhodnosti (porov. Mt 3,14-15; 4,1-11; 16,21-23). Situácie skúšok k nemu prichádzajú z rôznych strán, ale vždy, keď v ňom nájdu túto pevnú odhodlanú plniť Otcovu vôľu, ustúpia a prestanú mu prekážať v ceste. V duchovnom živote je skúška dôležitým momentom, Biblia nám to výslovne pripomína a hovorí takto: «Ak sa chystáš slúžiť Pánovi, priprav sa na skúšku» (Sir 2,1). Ak chceš ísť správnou cestou, buď pripravený: budú tam prekážky, budú tam pokušenia, budú chvíle smútku. Je to ako keď profesor skúša študenta: ak vidí, že ovláda podstatné body predmetu, nedobiedza: skúšku zložil. Ale skúškou prejsť musí.

Ak vieme dostať cez opustenosť a neútechu s otvorenosťou a uvedomelo, môžeme z nich vyjsť posilnení z ľudského i duchovného hľadiska. Žiadna skúška nie je nad naše sily; žiadna skúška nebude väčšia, než ktorú dokážeme zvládnuť. Ale neutekajme sprostred skúšok, všímajme si, čo táto skúška znamená, čo znamená, že som smutný: prečo som smutný? Čo to znamená, že sa v tejto chvíli som v neúteche? Čo znamená, že som v neúteche a nemôžem sa pohnúť ďalej? Sv. Pavol nám pripomína, že nikto nie je skúšaný nad svoje sily, pretože Pán nás nikdy neopúšťa a s ním nablízku môžeme prekonať každé pokušenie (porov. 1 Kor 10,13). A ak nad ním nezvíťazíme dnes, znova vstaňme, vykročme a zdoláme ho zajtra. Ale nezostrvajme takpovediac „mŕtvi“, nezotrvajme porazení pre nejakú chvíľu smútku, bezútechy: kráčajte ďalej. Nech ťa Pán žehná na tejto ceste – odvážnej ceste! – duchovného života, ktorý je neustálym kráčaním.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Prečo sme v neúteche?

Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!

Dnes opäť pokračujeme v katechézach na tému rozlišovania. Videli sme, aké dôležité je porozumieť, čítať to, čo hýbe naším vnútrom, aby sme nerobili unáhlené rozhodnutia na vlne chvíľkových emócií, ktoré by sme potom ľutovali, keď už bude neskoro. Čiže porozumieť tomu, čo sa deje a potom robiť rozhodnutia.

V tomto zmysle môže byť aj duševný stav, ktorý nazývame neútechou, dezoláciou, keď je v srdci všetko temné, keď je smutné, tento stav neútechy môže byť príležitosťou k rastu. Totiž, ak v nás nie je trochu nespokojnosti, trochu zdravého smútku, zdravej schopnosti prebývať v samote a byť sami so sebou bez unikania preč, vtedy nám hrozí, že zostaneme vždy na povrchu vecí a nikdy nenadviažeme kontakt so stredom našej existencie. Neútecha spôsobuje akési „zalomcovanie dušou“ – keď je niekto smutný, je to ako otrasenie dušou, udržuje nás to v bdelosti, podporuje to ostražitosť a pokoru a chráni nás to pred poryvmi rozmarov. Sú to nevyhnutné podmienky pre pokrok v živote, a teda aj v živote duchovnom. Akási dokonalá nerušenosť, avšak „sterilná“ a bez pocitov, ak sa stane kritériom pre robenie rozhodnutí a pre naše správanie, robí nás neľudskými. Nemôžeme ignorovať pocity: sme ľudia a cit je súčasťou našej ľudskosti. Bez chápania pocitov by sme boli neľudskými, bez citového prežívania by sme boli aj ľahostajnými k utrpeniu druhých a neschopnými prijať naše vlastné utrpenie. Nehovoriac už o tom, že taká „dokonalá nerušenosť“ sa cestou ľahostajnosti dosiahnuť nedá.

Tento sterilný odstup: „Ja sa nemiešam do vecí, ja si držím odstup“ – to nie je život, to je akoby žiť v laboratóriu, zavretí, len aby sme nedostali mikróby, choroby. Pre mnohých svätých mužov a ženy bol nepokoj rozhodujúcim impulzom, aby zmenili svoj život. Táto umelá nerušenosť nie je v poriadku, zatiaľčo niečím dobrým je ten zdravý nepokoj, nepokojné srdce, srdce, ktoré sa snaží nájsť cestu. To je prípad napríklad Augustína z Hippo, Edity Steinovej, Josepha Benedikta Cottolenga či Karola de Foucauld.

Dôležité rozhodnutia majú svoju cenu, ktorú nám život vystaví, cenu, ktorá je prístupná každému. Inými slovami, dôležité rozhodnutia nie sú výsledkom lotérie. Nie. Majú svoju cenu a ty ju musíš zaplatiť. Je to cena, ktorú musíš uhradiť svojím srdcom, je to cena rozhodnutia, cena na ktorú treba vynaložiť istú námahu. Nie je grátis, ale je to cena dostupná pre každého. My všetci musíme zaplatiť za to rozhodnutie, že sa vymaníme zo stavu ľahostajnosti, ktorý nás vždy zráža k zemi.

Duchovná neútecha je tiež výzvou k nezištnosti, aby sme nekonali vždy a len s cieľom citového uspokojenia. Byť skľúčenými nám ponúka možnosť rásť, začať zrelší a krajší vzťah s Pánom a s blízkymi osobami, vzťah, ktorý sa neredukuje len na výmenu dať a získať. Pomyslime na naše detstvo. Napríklad, ako deti často vyhľadávame svojich rodičov, aby sme od nich niečo dostali, hračku, peniaze na zmrzlinu, nejaké dovolenie... A tak ich nevyhľadávame kvôli nim samým, ale z nejakého záujmu. A predsa, najväčším darom sú oni, rodičia, a uvedomíme si to až časom, keď postupne rastieme.

Aj mnohé naše modlitby sú do istej miery tohto typu, sú to prosby o dobrodenia adresované Pánovi, bez opravdivého záujmu o neho. Ideme si od Pána niečo prosiť, žiadať, pýtať. Evanjelium zaznamenáva, že Ježiš bol často obklopený množstvom ľudí, ktorí od neho chceli niečo dostať - uzdravenie, materiálnu pomoc, avšak nie čisto pre to, aby boli s ním. Tlačili sa na neho zástupy, a predsa bol sám. Niektorí svätci, a aj niektorí umelci, meditovali o tomto Ježišovom rozpoložení. Mohlo by sa to zdať zvláštne, neskutočné pýtať sa Pána: „Ako sa máš?“. No naopak, je to veľmi pekný spôsob, ako vstúpiť do opravdivého, úprimného vzťahu s jeho ľudskosťou, s jeho utrpením, dokonca s jeho jedinečnou samotou. S ním, s Pánom, ktorý si želal až do krajnosti zdieľať svoj život s nami.

Veľmi nám prospeje, keď sa naučíme byť s ním, byť s Pánom, bez iného cieľa, presne tak, ako sa nám to stáva s ľuďmi, ktorých milujeme: túžime ich poznať čoraz viac, pretože je krásne s nimi byť.

Drahí bratia a sestry, duchovný život nie je akási technika, ktorú máme k dispozícii, nie je to program vnútorného „blaha“, ktorý si sami naprogramujeme. Nie. Duchovný život je vzťah so Žijúcim, so živým Bohom, ktorý nemožno vtesnať do našich kategórií. A tak neútecha je tou najjasnejšou odpoveďou na námietku, že skúsenosť s Bohom je len formou sugescie, len jednoduchou projekciou našich túžob. Neútecha znamená nepociťovať nič, všetko je temné: ty však v neúteche hľadaj Boha. V takom prípade, ak by sme mysleli, že ide o akúsi projekciu našich túžob, by sme to boli vždy my, ktorí by ju programovali, boli by sme neustále šťastní a spokojní, ako platňa, ktorá opakuje tú istú hudbu.

Naopak, ten, kto sa modlí, si uvedomuje, že výsledky sú nepredvídateľné: skúsenosti a úryvky z Biblie, ktoré nás neraz nadchýnali, dnes napodiv nami vôbec nepohnú. A rovnako nečakane, zážitky, stretnutia a čítania, ktorým človek nikdy nevenoval pozornosť alebo sa im radšej vyhýbal – ako skúsenosť kríža – prinášajú nesmierny pokoj. Nemaj strach z neútechy, nes ju s vytrvalosťou, neunikaj preč.

A v neúteche sa usiluj nájsť Kristovo srdce, nájsť Pána. A odpoveď príde, vždy.

Tvárou v tvár ťažkostiam sa teda, prosím vás, nikdy nenechajme odradiť, ale skúške čeľme odhodlane s pomocou Božej milosti, ktorá nám nikdy nebude chýbať. A ak vo vnútri vnímame neodbytný hlas, ktorý nás chce od modlitby odradiť, naučme sa ho odhaliť ako hlas pokušiteľa. A nenechajme sa ním znepokojiť: jednoducho urobme pravý opak toho, čo nám hovorí!


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Duchovná útecha

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v katechézach o duchovnom rozlišovaní: ako rozlíšiť, čo sa deje v našom srdci, v našej duši. A po uvažovaní nad niektorými aspektmi neútechy – tej temnoty duše – si dnes povieme o úteche – vo význame svetla duše –, ktorá je ďalším dôležitým prvkom pre rozlišovanie. Netreba to považovať za niečo samozrejmé, pretože tu môže dôjsť k omylom. Potrebujeme chápať, čo je útecha, tak ako sme sa snažili dobre pochopiť, čo je neútecha.

Čo je duchovná útecha? Je to hlboká skúsenosť vnútornej radosti, ktorá umožňuje vidieť Božiu prítomnosť vo všetkých veciach; posilňuje vieru a nádej, ako aj schopnosť konať dobro. Človek, ktorý zažíva útechu, sa nevzdáva tvárou v tvár ťažkostiam, pretože zažíva pokoj, ktorý je silnejší než skúška. Je to teda veľký dar pre duchovný život a pre život ako taký, prežívať túto vnútornú radosť.

Útecha je vnútorné hnutie, ktoré sa dotýka hĺbky nás samých. Nie je nápadná, ale je jemná, delikátna, ako kvapka vody vnikajúca do špongie (porov. Sv. Ignác Loyolský, Duchovné cvičenia, 335): človek sa cíti zahrnutý Božou prítomnosťou, a to spôsobom, ktorý vždy rešpektuje jeho vlastnú slobodu. Nie je niečo neladiace, niečo pre našu vôľu silené, nie je to ani prechodná eufória: naopak, ako sme videli, aj ľútosť - napríklad nad vlastnými hriechmi - sa môže stať dôvodom útechy.

Pomyslime na skúsenosť sv. Augustína, keď hovorí so svojou matkou Monikou o kráse večného života, či na dokonalú radosť svätého Františka, ktorá bola mimochodom spojená so situáciami, ktoré bolo veľmi ťažké znášať. A spomeňme si na mnohých svätcov a svätice, ktorí dokázali veľké veci nie preto, že sa považovali za skvelých a schopných, ale preto, že ich prenikla upokojujúca lahodnosť Božej lásky. Je to ten pokoj, ktorý v sebe s bázňou pozoroval sv. Ignác, keď čítal životy svätých. Byť v úteche znamená byť v pokoji s Bohom, cítiť, že všetko je usporiadané v pokoji, všetko je v nás harmonické.

Je to pokoj, ktorý zakúša Edita Steinová po svojom obrátení. Rok po prijatí krstu píše: «Keď sa odovzdávam tomuto pocitu, nový život vo mne kúsok po kúsku začína prekypovať a – bez akéhokoľvek vypätia mojej vôle – ma posúvať k uskutočňovaniu nových vecí. Zdá sa, že tento životodarný prílev pramení z aktivity a sily, ktorá nie je moja vlastná a ktorá bez toho, aby mi robila násilie, sa vo mne stáva aktívnou» (Psychológia a vedy ducha, Città Nuova, 1996, 116). Čiže opravdivý pokoj je taký, ktorý v nás dáva zrod pozitívnym citom.

Útecha je predovšetkým o nádeji, siaha do budúcnosti, stavia nás na cestu, umožňuje nám podniknúť iniciatívy, ktoré sme dovtedy vždy odkladali alebo sme na ne ani len nepomysleli, tak ako to bol pre Editu Steinovú krst.

Útecha je takýto pokoj, ale nie preto, aby sme len sedeli a tešili sa z neho. Nie. Dáva nám pokoj a priťahuje nás k Pánovi a stavia nás na cestu, aby sme konali, aby sme konali dobro. V čase útechy, keď zakusujeme útechu, dostávame chuť robiť mnoho dobra. Vždy. Naopak, keď sme v stave neútechy, máme chuť uzavrieť sa do seba a nerobiť nič. Útecha nás posúva vpred, do služby druhým, spoločnosti, ľuďom. Duchovná útecha nie je „programovateľná“ – nemôžeš si povedať, že teraz príde útecha. Nie. Nedá sa naprogramovať podľa ľubovôle, je to dar Ducha Svätého: umožňuje dôvernosť s Bohom, ktorá akoby rušila vzdialenosti.

Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, keď je ako štrnásťročná v Ríme na návšteve v Bazilike Svätého kríža z Jeruzalema (Santa Croce in Gerusalemme), pokúša sa dotknúť klinca, ktorý sa tam uctieva, jedného z tých, ktorými bol ukrižovaný Ježiš. Terézia vníma túto svoju odvahu ako unesenie láskou a dôverou. A potom píše: „Bola som naozaj príliš smelá. Ale Pán vidí na dno sŕdc, vie, že môj úmysel bol čistý [...].

Správala som sa k nemu ako dieťa, ktoré verí, že všetko je mu dovolené, a považuje otcove poklady za svoje“ (Autobiografický rukopis, 183).

Útecha je spontánna, vedie nás robiť všetko spontánne, akoby sme boli deti. Deti sú spontánne a útecha nás vedie k spontánnosti, s milotou, s obrovským pokojom. Štrnásťročné dievča nám poskytuje nádherný opis duchovnej útechy: človek pociťuje voči Bohu nehu, ktorá ho robí odvážnym v túžbe mať účasť na jeho vlastnom živote, robiť to, čo sa jemu páči, pretože sa s ním cítime dôverne známi, cítime, že jeho domov je naším domovom, cítime sa prijatí, milovaní, obnovení.

S touto útechou sa človek nevzdá tvárou v tvár ťažkostiam: v skutočnosti s rovnakou odvahou Terézia požiada pápeža o povolenie vstúpiť do Karmelu, hoci je príliš mladá, a bude jej vyhovené. Čo to znamená? Znamená to, že útecha nás robí odvážnymi. Keď sme v čase temnoty, neútechy a myslíme si: „Toto nie som schopný urobiť“, neútecha nás pritláča k zemi, vedie nás vidieť všetko temne: „Nie, nedokážem to urobiť, nezvládnem to.“ Naopak v čase útechy vidíš tie isté veci inak a povieš: „Nie, idem do toho, urobím to.“ - „Ale si si istý?“ - „Cítim Božiu silu a idem do toho.“ A tak nás útecha poháňa vpred i k tomu, aby sme robili veci, ktoré by sme v čase skľúčenosti neboli schopní urobiť; poháňa nás urobiť prvý krok. V tom je krása útechy.

Buďme však opatrní. Musíme dobre odlíšiť útechu, ktorá je od Boha, od falošných útech. V duchovnom živote sa deje niečo podobné ako pri tvorivosti ľudí: existujú originály a napodobeniny. Ak je pravá útecha ako kvapka na špongii, je jemná a dôverná, jej napodobeniny sú hlasnejšie a okázalejšie, sú čírym nadšením, sú vzbĺknutiami slamy, bez dôslednosti, vedú človeka k tomu, aby sa uzavrel do seba a nie aby dbal o druhých. Falošná útecha nás nakoniec necháva prázdnymi, ďaleko od centra našej existencie. Preto, keď sa cítime šťastní a v pokoji, sme schopní urobiť čokoľvek. Nezamieňajme si však tento pokoj s prechodným nadšením, pretože nadšenie dnes je tu, potom však opadne a už ho niet.

Preto musíme robiť rozlišovanie, aj keď sa cítime byť v úteche. Falošná útecha sa totiž môže stať nebezpečenstvom, ak ju budeme hľadať ako cieľ sám osebe, nutkavo a zabúdajúc na Pána. Ako by povedal sv. Bernard, človek tak hľadá útechu Boha a nie Boha útechy. My máme hľadať Pána, a Pán nás utešuje svojou prítomnosťou, dáva nám napredovať. A nie hľadať Boha, pretože nám prináša útechu, pre spomenuté veci. Nie. To nie je v poriadku, nesmieme sa zameriavať na to.

Je to dynamika dieťaťa, ako sme hovorili minule, ktoré ide za rodičmi len preto, aby od nich dostalo nejakú vec, no nie kvôli nim samým. Ide, aby niečo dostalo: „Ocko, mamička,“ - deti vedia ako na to.

Ovládajú tú hru a keď je rodina rozdelená, zvyknú skúšať raz tu, raz tam, a to nie je dobré, to nie je útecha, to je zištnosť. Aj nám hrozí, že budeme prežívať svoj vzťah s Bohom detinským spôsobom, hľadať svoje záujmy, snažiť sa zúžiť Boha na predmet pre naše použitie a konzum, premrhajúc ten najkrajší dar, ktorým je on sám.

Takto sa posúvame vpred v našom živote, ktorý napreduje uprostred Božích útech a neútech z hriechu sveta, no schopní rozlíšiť, kedy ide o útechu od Boha, ktorá ti dáva pokoj až do hĺbky duše, a kedy ide o prechodné nadšenie, ktoré nie je zlé, no nie je to útecha od Boha.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Pravá útecha

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujúc v našich úvahách o rozlišovaní, a najmä o duchovnej skúsenosti nazývanej „útecha“, o ktorej sme hovorili minulú stredu, sa pýtame: ako rozpoznať pravú útechu? To je veľmi dôležitá otázka pre dobré rozlišovanie, aby sme sa pri hľadaní nášho pravého dobra nedali oklamať.

Niektoré kritériá môžeme nájsť v úryvku z Duchovných cvičení sv. Ignáca z Loyoly: „Veľmi si musíme všímať priebeh myšlienok, a ak je ich začiatok, stred aj koniec ako celok dobrý a smeruje v plnej miere k dobru, je to znamením dobrého anjela. Ale ak niekto v priebehu myšlienok skončí v nejakej zlej alebo rozptyľujúcej, alebo menej dobrej veci, než si duša predtým zaumienila vykonať, alebo ak je duša oslabená alebo znepokojená, alebo rozrušená tým, že ju to oberá o pokoj, vyrovnanosť a ticho, ktoré predtým mala, je to jasné znamenie postupovania zlého ducha“ (č. 333).

Je to totiž pravda: existuje pravá útecha, ale sú tu aj také útechy, ktoré nie sú pravé. A preto treba dobre porozumieť priebehu útechy: aký je a kam ma privádza? Ak ma privádza k niečomu pominuteľnému, nie je dobrá. Taká útecha nie je pravá, je takpovediac falošná.

A toto sú cenné usmernenia, ktoré si zaslúžia krátky komentár. Čo znamená, že začiatok je nasmerovaný na dobro, ako hovorí sv. Ignác o dobrej úteche? Uveďme si príklad: mám myšlienku na modlitbu a všímam si, že ju sprevádza náklonnosť k Pánovi a blížnemu, že nabáda k činom štedrosti, lásky: je to dobrý začiatok. Môže sa však stať, že táto myšlienka vznikne, aby som sa vyhol práci alebo úlohe, ktorá mi bola zverená: vždy, keď mám umyť riad alebo upratať dom, dostanem veľkú chuť začať sa modliť! Nestáva sa to, v kláštoroch? Ale modlitba nie je útek od vlastných povinností, naopak, je pomocou pri realizácii dobra, ktoré sme povolaní konať tu a teraz. Toľko ohľadom začiatku.

Potom je tu stred. Sv. Ignác hovorí, že začiatok, stred i koniec musia byť dobré. Začiatkom je toto: mám chuť modliť sa, aby som neumýval riad - choď, poumývaj riad a potom sa choď modliť. Ďalej je tu stred, teda to, čo prichádza potom, to, čo nasleduje po tejto myšlienke. Zostaneme pri predchádzajúcom príklade. Ak sa začnem modliť a ako farizej v podobenstve (porov. Lk 18,9-14) mám tendenciu k samoľúbosti a pohŕdaniu druhými, možno s nevôľou a kyslou náladou, potom sú to znaky, že zlý duch použil túto myšlienku ako kľúč, aby vstúpil do môjho srdca a preniesol na mňa svoje cítenie.

Ak sa idem modliť a príde mi na myseľ to známe farizejovo - „Ďakujem ti, Pane, že ja sa modlím, nie som ako ostatní ľudia, ktorí ťa nehľadajú, nemodlia sa“ – tak tá modlitba dopadne zle. Tá útecha z modlenia sa vyplýva z pocitu, že je človek pred Bohom ako páv. A toto je ten stred, ktorý nie je v poriadku.

A potom je tu koniec: začiatok, stred a koniec. Koniec je niečo, s čím sme sa už stretli, a to - kam ma daná myšlienka vedie? Napríklad, kam ma privádza myšlienka modliť sa. Môže sa tu napríklad stať, že tvrdo pracujem na nejakom krásnom a hodnotnom diele, ale to ma tlačí k tomu, že sa prestávam modliť, lebo som zaneprázdnený toľkými vecami, som čoraz agresívnejší a nahnevanejší, mám pocit, že všetko závisí odo mňa, až strácam dôveru v Boha. Tu zjavne pôsobí zlý duch.

Začnem sa modliť, potom v modlitbe sa cítim všemohúcim, že všetko musím mať pod palcom, pretože ja som ten jediný, tá jediná, čo vie veci posunúť vpred: tu zjavne nie je dobrý duch. Takže, preverme si dôkladne priebeh našich pocitov - a priebeh dobrých pocitov, útechy, vo chvíli, keď máme chuť niečo robiť. Aký je začiatok, aký je stred a aký je koniec.

Štýl nepriateľa – keď hovoríme o nepriateľovi, hovoríme o diablovi, jasné? Nuž, diabol existuje! Jestvuje! – jeho štýl, ako vieme, je taký, že sa prezentuje ľstivým, maskovaným spôsobom. Začína tým, čo je nášmu srdcu najdrahšie, a potom nás postupne priťahuje k sebe. Zlo vstupuje potajomky, bez toho, aby si to človek uvedomoval. A časom sa z jemnosti stane drsnosť. Táto myšlienka sa ukáže taká, aká v skutočnosti je.

Tu vidno dôležitosť tohto trpezlivého, ale nevyhnutného skúmania pôvodu a pravdivosti svojich myšlienok; je to výzva učiť sa zo skúseností, z toho, čo sa nám prihodí, aby sme neopakovali tie isté chyby. Čím viac sa poznáme, tým viac vycítime, kadiaľ do nás vstupuje zlý duch, jeho „prístupové heslá“, vstupné dvere do nášho srdca, to, v ktorých bodoch sme citlivejší, aby sme im v budúcnosti venovali pozornosť. Každý z nás má citlivejšie miesta, slabšie miesta svojej osobnosti: a tade vchádza zlý duch a vedie nás či už na nesprávnu cestu, alebo nás odvádza od skutočnej dobrej cesty. Idem sa modliť, ale odvedie ma od modlitby.

Príkladov by sa dalo nájsť ľubovoľné množstvo, premýšľajúc nad priebehom našich dní. A toto nám treba konať: tak dôležité každodenné spytovanie svedomia. Prv než ukončíme deň sa trochu zastaviť. Čo sa udialo? Nie v novinách, nie v živote: čo sa udialo v mojom srdci? Bolo moje srdce pozorné? Podrástlo? Bola to cesta, po ktorej sa prehnalo čokoľvek, bez to, aby som si to uvedomil? Čo sa udialo v mojom srdci?

A toto spytovanie je dôležité, je to drahocenná námaha spätne si z určitého uhla pohľadu prejsť to, čo sme prežili. Všímať si to, čo sa nám prihodí je dôležité, je to znamenie, že Božia milosť v nás pracuje a pomáha nám rásť v slobode a uvedomení. My nie sme sami: je s nami Duch Svätý. Všímajme si, ako sa veci diali.

Pravá útecha je istým druhom potvrdenia, že robíme to, čo od nás chce Boh, že kráčame po jeho cestách, teda po cestách života, radosti a pokoja. Rozlišovanie sa v skutočnosti neupriamuje čisto na možné dobro alebo na čo najväčšie možné dobro, ale na to, čo je dobrom pre mňa tu a teraz: to je to, v čom som povolaný rásť, stanoviac hranice iným ponukám, lákavým, ale nereálnym, aby som sa nedal oklamať pri hľadaní pravého dobra.

Bratia a sestry, potrebujeme porozumieť, pokročiť v porozumení tomu, čo sa odohráva v našom srdci. A preto sa tu žiada spytovanie svedomia, aby sne si všimli, čo sa dnes udialo. „Dnes som sa tam rozčúlil, nespravil som to a to...“ – ale prečo? Za tým „prečo“ je hľadanie koreňa týchto pochybení. „Nuž, dnes som bol radostný, ale zaťažko mi padlo, keď bolo treba pomôcť tým ľuďom, no nakoniec som sa cítil naplnený, pocítil som naplnenie z tej pomoci“: a tu je Duch Svätý. Naučiť sa čítať v knihe nášho srdca, čo sa udialo v priebehu dňa. Robte to, len dve minúty, ale urobí vám to dobre, to vám zaručujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 

 

Adventný
kalendár

Farská knižnica

Ponuka

Odpustky počas Roka sv. Františka Xaverského

Podpora opravy kostola

SK33 0900 0000 0051 9590 4319

Skratky v menu

C-19 a naša farnosť

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Obec Oslany

Katechézy
sv. otca Františka

Aktuálne:

   O rozlišovaní

Ukázať všetky...

Návšteva Slovenska

Zo života Cirkvi...

Dnešné liturgické čítania

TV Lux - naživo (oficiálne stránky)


Aktuality z TkKBS:

 Svätec dňa

Mikuláš

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Virtuálna prehliadka

Kostol sv. Štefana Uhorského

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


57,718 návštev
111,954 zobrazení
1.94 zobrazení / návštev
nach oben
Zavrieť   X

Mikuláš z Myry, biskup

Svätý

Sviatok: 6. december

* okolo 280/286 Patara (?), dnes ruiny pri Kalkane, Turecko

† medzi 345 a 351 Myra, dnes Demre, Turecko

Atribúty: odev biskupa, tri mešce peňazí, tri chleby, tri jablká, tri kamene, loď, kormidlo, kotva

Patronát: Patrón detí, pekárov, námorníkov, majiteľov záložní, lekárnikov, rybárov

Svätý Mikuláš bol biskupom v Myre. Patrí k svätým, ktorí požívajú úctu po celom svete. Svedčia o tom mnohé kostoly a oltáre, postavené na jeho česť. Narodil sa pravdepodobne v Patare v Lýcii (Malá Ázia). V meste Myra, ktoré ležalo neďaleko mora, sa stal biskupom. Bol známy vďaka svojej mimoriadnej zbožnosti, nadšeniu a zázrakom. Zomrel v Myre. Pochovali ho v biskupskej katedrále.

Doma dostal dobrú výchovu. Zachovával pôst. Hovorí sa, že v stredu a piatok jedol iba raz, aj to až večer. Rodičia zomreli, keď bol ešte mladým mužom. Po sebe však zanechali taký majetok, že Mikuláš sa nemusel báť o svoje živobytie. On sa však rozhodol všetko venovať chudobným. A tu sa spomína azda najznámejšia príhoda z jeho života.

Jeden občan Patary prišiel o všetky svoje peniaze. Mal tri dcéry. No nemohol ich vydať, pretože nemal pre ne veno. A tak sa rozhodol pre zúfalý čin. Chcel ich dať na prostitúciu. Mikuláš sa to dozvedel, a tak zobral mešec zlata a v noci pod rúškom tmy ho dal mužovi do okna. Malo to byť na veno najstaršej dcéry. To sa opakovalo druhý aj tretí raz, zakaždým pre ďalšiu dcéru. Muž ho na tretí raz spozoroval a bol mu veľmi vďačný.

Za čias prenasledovania kresťanov, začiatkom 4. storočia bol Mikuláš ustanovený za biskupa v Myre. Pretože bol veľmi horlivý, aj jeho chytili, mučili a hodili do väzenia. Potom však prišiel cisár Konštantín a jeho slávny Milánsky edikt, vďaka ktorému boli kresťanskí väzni – teda aj sv. Mikuláš – prepustení na slobodu. Vrátil sa do Myry a pokračoval vo svojej práci. Neúnavne bojoval proti bludu tej doby – arianizmu. Zdá sa, že bol prítomný aj na koncile v Nicei r. 325, ale to nie je isté.

Zomrel v pokročilom veku a životopisy jednomyseľne tvrdia, že bol pochovaný vo svojom biskupskom sídle Myra. 11. storočí však Myru obsadili moslimovia, a tak roku 1087 boli pozostatky sv. Mikuláša prenesené do talianskeho prístavného mesta Bari. Tam postavili chrám, zasvätený jemu. Za čias cisára Justiniána bol aj v Konštantínopole postavený chrám na počesť sv. Mikuláša. Jeho sviatok si uctievali v celom vtedajšom známom kresťanskom svete. Na byzantských pečatiach sa jeho obraz objavuje častejšie než obraz kohokoľvek iného. V neskoršom stredoveku mu bolo iba v Anglicku zasvätených skoro štyristo kostolov.

Zvláštne je to, že najväčšiu popularitu má sv. Mikuláš v Rusku. Spolu so sv. Ondrejom apoštolom je patrónom národa. Ruská pravoslávna cirkev dokonca má sviatok jeho prenesenia. Sv. Mikuláš je tiež patrónom Grécky, Apúlie, Sicílie a Lotrinska.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X