Farnosť Oslany

Pozeráte si:
Domov Multimédiá Katechézy pápeža Františka O rozlišovaní

O rozlišovaní


1) Čo znamená rozlišovať?
2) Príklad: Ignác z Loyoly
3) Dôverný vzťah s Pánom

Čo znamená rozlišovať?

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname nový cyklus katechéz: ukončili sme katechézy o starobe, teraz začíname nový cyklus na tému rozlišovania. Rozlišovanie je dôležitý úkon, ktorý sa týka každého, pretože rozhodovanie je podstatnou súčasťou života. Rozlišovanie možností. Človek si vyberá jedlo, šaty, štúdium, prácu, vzťah. Vo všetkých týchto prípadoch sa konkretizuje životný projekt, a konkretizuje sa aj náš vzťah s Bohom.

V evanjeliu Ježiš hovorí o rozlišovaní pomocou obrazov z bežného života, napríklad opisuje rybárov, ktorí si vyberajú dobré ryby a zlé vyhadzujú, alebo obchodníka, ktorý vie spomedzi mnohých perál určiť tú s väčšou hodnotou. Alebo ten, kto pri oraní poľa narazí na niečo, čo sa ukáže byť pokladom (porov. Mt 13,44-48).

Vo svetle týchto príkladov sa rozlišovanie predstavuje ako cvičenie inteligencie, ale aj znalosti a tiež vôle, aby sme zachytili priaznivý okamih: to sú podmienky pre urobenie dobrého rozhodnutia. Na správne rozhodnutie je potrebná inteligencia, znalosť i vôľa. A rozlišovanie nás aj niečo stojí, aby sa mohlo premietnuť do skutočnosti. Aby rybár vykonával svoje povolanie čo najlepšie, musí počítať s únavou, dlhými nocami strávenými na mori a s vyhodením časti úlovku, pričom sa musí zmieriť so stratou zisku v prospech tých, pre ktorých je určený. Obchodník s perlami neváha minúť všetko, aby si danú perlu kúpil, a rovnako koná aj ten, ktorý narazil na poklad. Sú tu neočakávané, neplánované situácie, v ktorých je nevyhnutné uvedomiť si dôležitosť a naliehavosť rozhodnutia, ktoré treba urobiť. Rozhodnutia musí robiť každý človek, nikto ich neurobí za nás. Ten, kto je dospelý, slobodný môže v určitom okamihu požiadať o radu a premýšľať nad ňou, ale rozhodnutie je jeho vlastné; nemôže povedať: „Prišiel som o toto, pretože rozhodol môj manžel, rozhodla moja žena, rozhodol môj brat“: nie! Ty sám musíš robiť rozhodnutie, rozhodnutie musí robiť každý z nás, a preto je dôležité vedieť rozlišovať: aby sme sa dobre rozhodli, je potrebné vedieť rozlišovať.

Evanjelium naznačuje ďalší dôležitý aspekt rozlišovania: zapájajú sa do neho city. Kto našiel poklad, tomu nerobí problém všetko predať, taká veľká je jeho radosť (porov. Mt 13,44). Výraz, ktorý používa evanjelista Matúš, označuje celkom osobitnú radosť, akú nemôže dať nijaká ľudská skutočnosť, a naozaj sa v evanjeliu objavuje len na niekoľkých miestach, ktoré všetky odkazujú na stretnutie s Bohom. To je tá radosť mudrcov, keď po dlhej a namáhavej ceste opäť uvidia hviezdu (porov. Mt 2,10). Radosť. Je to tá radosť žien, ktoré sa vracajú od prázdneho hrobu po tom, čo počuli anjelovu zvesť o vzkriesení (porov. Mt 28,8). Je to radosť tých, ktorí našli Pána. Urobiť dobré rozhodnutie, správne rozhodnutie, ťa vždy privádza k tej konečnej radosti; možno na ceste treba pretrpieť trochu neistoty, premýšľať, hľadať, ale správne rozhodnutie ťa nakoniec obdarí radosťou.

Pri poslednom súde bude Boh robiť rozlišovanie – to veľké rozlišovanie –, ktoré sa bude týkať nás. Obrazy roľníka, rybára a obchodníka sú príkladom toho, čo sa deje v nebeskom kráľovstve, kráľovstve, ktoré sa prejavuje v bežných životných činnostiach, ktoré si vyžadujú zaujať postoj. Preto je také dôležité vedieť rozlišovať: veľké rozhodnutia môžu vyplynúť z okolností, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť druhoradé, ale ukážu sa rozhodujúce. Napríklad, spomeňme si na prvé stretnutie Andreja a Jána s Ježišom, stretnutie, ktoré sa rodí z jednoduchej otázky: „Rabbi, kde bývaš?“ – „Poďte a uvidíte“ (porov. Jn 1,38-39), hovorí Ježiš. Len pár slov, tie sú však začiatkom premeny, ktorá krok za krokom poznačí celý život. Evanjelista bude aj po rokoch spomínať na toto stretnutie, ktoré ho navždy zmenilo, bude si pamätať aj hodinu: „Boli asi štyri hodiny popoludní“ (v. 39). Je to hodina, keď sa v jeho živote stretol čas a večnosť. A v dobrom, správnom rozhodnutí sa stretáva Božia vôľa s našou vôľou; stretáva sa súčasná cesta s tou večnou. Urobiť správne rozhodnutie, po prejdenej ceste rozlišovania, znamená uskutočniť toto stretnutie: času s večnosťou.

Takže poznanie, skúsenosť, city, vôľa: to sú niektoré z nevyhnutných prvkov rozlišovania. V priebehu týchto katechéz uvidíme ďalšie, rovnako dôležité.

Rozlišovanie - ako som už povedal - si vyžaduje námahu. Podľa Biblie život, ktorý máme pred sebou, nie je vopred zabalený balík, ktorý musíme žiť: nie! Musíme sa v ňom neustále rozhodovať, podľa skutočností, ktoré prichádzajú. Boh nás pozýva vyhodnocovať a voliť si: stvoril nás slobodných a chce, aby sme svoju slobodu uplatňovali. Preto je rozlišovanie náročné.

Často sme to zažili: vybrali sme si niečo, čo sa nám zdalo dobré, a predsa to dobré nebolo. Alebo vedeli sme, čo je naše skutočné dobro, a nevybrali sme si ho. Človek sa na rozdiel od zvierat môže zmýliť, môže byť neochotný správne sa rozhodnúť. A Biblia to ukazuje už na svojich prvých stránkach. Boh dáva človeku presný pokyn: ak chceš žiť, ak sa chceš tešiť zo života, pamätaj, že si stvorenie, že nie si kritérium dobra a zla a že rozhodnutia, ktoré urobíš, budú mať následky pre teba, pre iných a pre svet (porov. Gn 2,16-17); môžeš urobiť zo zeme nádhernú záhradu alebo ju môžeš premeniť na púšť smrti. To je základné učenie: nie je náhoda, že ide o prvý dialóg medzi Bohom a človekom. Dialóg je v tomto: Pán dáva poslanie, máš konať to a to, a človek na každom kroku musí rozlišovať, aké rozhodnutie má urobiť. Rozlišovanie je tá úvaha mysle, srdca, ktorú musíme urobiť pred prijatím rozhodnutia.

Rozlišovanie je namáhavé, ale pre život nevyhnutné. Vyžaduje si, aby som poznal sám seba, aby som vedel, čo je pre mňa dobré tu a teraz. Predovšetkým si vyžaduje synovský vzťah s Bohom. Boh je Otec a nenecháva nás samých, je vždy ochotný poradiť nám, povzbudiť nás, prijať nás. Nikdy však nevnucuje svoju vôľu. Prečo? Pretože chce byť milovaný, a nie obávaný. A Boh tiež chce, aby sme boli synmi a dcérami, nie otrokmi: slobodnými deťmi. A láska sa dá žiť len v slobode. Aby sa človek naučil žiť, musí sa naučiť milovať, a na to je potrebné rozlišovať: čo môžem robiť teraz, keď mám pred sebou túto alternatívu? Aby to bolo znakom väčšej lásky, väčšej zrelosti v láske. Prosme nech nás vedie Duch Svätý! Vzývajme ho každý deň, najmä vtedy, keď musíme robiť rozhodnutia. Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Príklad: Ignác z Loyoly

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v našich úvahách o rozlišovaní – teraz budeme hovoriť každú stredu o duchovnom rozlišovaní – , a preto nám môže pomôcť konkrétne svedectvo.

Jeden z najpoučnejších príkladov nám ponúka svätý Ignác z Loyoly s rozhodujúcou epizódou zo svojho života. Ignác sa doma zotavuje po tom, čo bol v boji zranený na nohe. Aby zahnal nudu, požiada o niečo na čítanie. Miloval rytierske príbehy, ale bohužiaľ, v dome mali len životy svätých. Trochu neochotne sa prispôsobuje, ale v priebehu čítania začína objavovať iný svet, svet, ktorý si ho podmaňuje a ktorý akoby konkuroval svetu rytierov. Fascinujú ho postavy svätého Františka a svätého Dominika a túži ich napodobňovať. Rytiersky svet ho však stále fascinuje. A tak si všimne vo svojom vnútri toto striedanie myšlienok – tých o rytieroch a tých o svätcoch – , ktoré sa zdajú byť rovnocenné.

Ignác si však začína všímať aj rozdiely. Vo svojej Autobiografii – v tretej osobe – píše: „Rozmýšľanie o veciach sveta mu prinášalo veľa potešenia, ale keď ich z únavy opustil, cítil sa prázdny a sklamaný. Na druhej strane, ísť do Jeruzalema bosý, jesť iba bylinky, vykonávať všetky askézy, o ktorých vedel, že sú zvykom svätých, to boli myšlienky, ktoré ho nielenže utešovali, kým sa nimi zaoberal, ale aj potom, čo ich opustil, ho nechávali spokojného a plného radosti“ (č. 8) – zanechávalo to v ňom stopu radosti.

V tejto skúsenosti si môžeme všimnúť najmä dva aspekty. Prvým je čas. Myšlienky na svet sú spočiatku príťažlivé, ale potom strácajú svoj lesk a zanechávajú človeka prázdneho, nespokojného – zanechávajú ťa takéhoto prázdneho. Na druhej strane myšlienky na Boha vyvolávajú najprv istý odpor – „nebudem predsa čítať túto nudnú vec o svätých“ –, ale keď ich prijmeme, prinášajú nepoznaný pokoj, ktorý trvá dlhý čas.

Tu je teda ďalší aspekt: konečný bod myšlienok. Na začiatku sa situácia nezdá byť taká jasná. V rozlišovaní je istý vývoj: napríklad, čo je pre nás dobré, chápeme nie abstraktným a všeobecným spôsobom, ale na ceste nášho života. V pravidlách pre rozlišovanie, ktoré sú ovocím tejto základnej skúsenosti, Ignác stanovuje dôležitú premisu, ktorá pomáha pochopiť tento proces: „Tým, ktorí prechádzajú z jedného smrteľného hriechu do druhého, diabol obyčajne navrhuje zdanlivé potešenia – aby ich upokojil, že všetko ide dobre – tak, že ich podnecuje predstaviť si slasti a zmyslové potešenia, aby čím viac zotrvávali a vzrastali vo svojich nerestiach a hriechoch. Dobrý duch u nich používa opačnú metódu a podnecuje ich svedomie k výčitkám cez priamy úsudok rozumu“ (Duchovné cvičenia, 314): „Ale veď toto nie je dobré...“

Je tu istá história, ktorá predchádza toho, kto rozlišuje, história, ktorú je nevyhnutné poznať, pretože rozlišovanie nie je druh veštby alebo fatalizmu – či nejaká vec z laboratória, to nie –, ako keď si človek lósom vyberá z dvoch možností. Veľké otázky sa vynárajú, keď sme už prešli určitý úsek životnej cesty, a práve k tej ceste sa musíme vrátiť, aby sme pochopili, čo hľadáme. Ak sme v živote vykonali už nejakú tú cestu, treba sa pýtať: „Prečo kráčam týmto smerom? Čo hľadám?“ – a tam sa robí rozlišovanie. Ignác, keď sa zranený nachádzal v otcovskom dome, vôbec nemyslel na Boha ani na to, ako napraviť svoj život. Prvú skúsenosť s Bohom zažíva pri načúvaní vlastnému srdcu, ktoré mu ukazuje zvláštny obrat: veci, ktoré boli na prvý pohľad príťažlivé, ho ponechávajú sklamaného a v iných, menej nablýskaných, pociťuje pokoj, ktorý v čase pretrvá.

Aj my máme túto skúsenosť, mnohokrát začneme myslieť na jednu vec, zostávame pri nej a potom sme sklamaní. Naopak, vykonáme nejaký skutok milosrdenstva, urobíme nejakú dobrú vec a pociťujeme niečo ako šťastie, príde nám na um dobrá myšlienka a cítime akýsi druh šťastia, radosti, je to všetko naša skúsenosť.

Ignác má prvú skúsenosť s Bohom tým, že počúva svoje srdce. Práve toto sa musíme naučiť: načúvať vlastnému srdcu, ktoré Ignácovi ukazuje zaujímavý zvrat. O tomto som hovoril: aby sme poznali čo sa deje, ktoré rozhodnutie urobiť, aby sme posúdili nejakú situáciu, treba počúvať vlastné srdce. My počúvame televíziu, rádio, smartfón, sme majstrami v počúvaní. No položím ti otázku. Vieš načúvať vlastnému srdcu? Zastav sa, aby si povedal: „ako je na tom moje srdce? Je spokojné, smutné, hľadá niečo?“ Aby sme urobili dobré rozhodnutia, treba načúvať vlastnému srdcu.

Preto bude Ignác odporúčať čítať životy svätých, lebo v nich sa naratívnym a zrozumiteľným spôsobom ukazuje Boží štýl v živote ľudí, ktorí sa od nás až tak veľmi nelíšia – pretože svätci boli z mäsa a kostí, tak ako my. Ich činy sa prihovárajú k tým našim a pomáhajú nám pochopiť ich význam.

V tejto slávnej epizóde o dvoch pocitoch, ktoré mal Ignác – jeden, keď čítal o rytieroch a druhý, keď čítal životopisy svätých – môžeme rozpoznať ďalší dôležitý aspekt rozlišovania, ktorý sme už spomínali minule. V udalostiach života je zdanlivá náhodnosť: všetko akoby vzniklo z jednej banálnej nepríjemnosti: nemali tam knihy o rytieroch, iba životy svätých. Mnohokrát však nepríjemnosť predstavuje možný bod obratu. Ignác si to uvedomí až po istom čase, keď tomu venuje všetku svoju pozornosť. Počúvajte dobre: Boh pôsobí prostredníctvom neplánovaných udalostí – tá náhoda: len náhodou sa mi stalo to, náhodou som stretol tú osobu, náhodou som videl ten film, nebolo to naprogramované, no Boh koná aj prostredníctvom neplánovaných udalostí, a aj nepríjemností: Ale veď ja som mal ísť na vychádzku, no mal som problém s nohami, nemôžem...“ Nepríjemnosť: čo ti ňou hovorí Boh? Čo ti tým hovorí život?

Videli sme to aj v úryvku z Matúšovho evanjelia: muž, ktorý orie pole, náhodou narazí na zakopaný poklad. Úplne neočakávaná situácia. Dôležité je však to, že si uvedomí, že je to šťastný zlom v jeho živote a rozhodne sa podľa toho - predá všetko a kúpi to pole (porov. 13,44).

Dám vám jednu radu: buďte pozorní na neočakávané veci. Niekto povie: „toto som ani náhodou neočakával“. Tam k tebe hovorí život, hovorí k tebe Pán alebo k tebe hovorí diabol? Niekto hovorí. Treba tu však rozlišovať – ako reagujem ja zoči-voči neočakávaným veciam. Bol som doma veľmi pokojný, a zrazu „bum“, príde svokra – ako zareaguješ na svokru? Máš vnútri lásku, či niečo iné? A robíš rozlišovanie. Pracoval som v úrade dobre a príde kolega, aby mi povedal, že potrebuje peniaze. Ako si zareagoval? Treba vidieť čo sa deje, keď prežívame veci, ktoré neočakávame a pri nich sa učíme spoznávať naše srdce, to, čo ním hýbe.

Rozlišovanie je pomoc pri rozpoznávaní znamení, ktorými nám Pán dáva stretnúť sa s ním v nečakaných, dokonca aj nepríjemných situáciách, akou bolo pre Ignáca zranenie nohy. Môže z nich vzniknúť stretnutie, ktoré navždy zmení život, ako v prípade Ignáca. Môže sa z nich zrodiť niečo, čo ti pomôže zlepšiť sa na ceste alebo zhoršiť sa, to sa nevie, avšak treba byť pozorní. Tú najkrajšiu vedúcu líniu určujú neočakávané veci: „Ako sa s nimi vyrovnávam?“ – Nech nám Pán pomôže cítiť naše srdce a vedieť, kedy je to on, ktorý koná a kedy to nie je on, ale niečo iné.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Dôverný vzťah s Pánom

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v katechéze na tému rozlišovania, pretože rozlišovanie je veľmi dôležitá téma, aby sme vedeli, čo sa v nás deje. Pocity a myšlienky – musíme rozlíšiť odkiaľ prichádzajú, kam ma vedú, k akému rozhodnutiu. A dnes sa zameriame na prvý zo základných prvkov rozlišovania, čiže na modlitbu. Aby sme rozlišovali, je potrebné byť v istom prostredí, v stave modlitby.

Modlitba je neodmysliteľnou pomocou pri duchovnom rozlišovaní, najmä ak zapája city, a umožňuje nám obrátiť sa k Bohu jednoducho a dôverne, ako by sme sa rozprávali s priateľom. Je to vedieť ísť poza myšlienky, vstúpiť do dôverného vzťahu s Pánom s láskyplnou spontánnosťou. Tajomstvom života svätých je dôverný vzťah s Bohom, ktorý v nich rastie a umožňuje im ľahšie rozpoznať, čo sa mu páči. Pravá modlitba je dôverný vzťah s Bohom. Nie je to recitovanie modlitieb ako papagáj, bla bla bla, nie. Pravá modlitba je spontánnosť a náklonnosť k Pánovi. Táto dôvernosť prekonáva strach alebo pochybnosti, že jeho vôľa nie je pre naše dobro, pokušenie, ktoré niekedy prechádza našimi myšlienkami a robí naše srdcia nepokojnými a neistými.

Rozlišovanie si nenárokuje absolútnu istotu – nie je to nejaká chemicky čistá metóda –, pretože ide o život a život nie je vždy logický, má mnoho aspektov, ktoré nemožno uzavrieť do jednej myšlienkovej kategórie. Chceli by sme presne vedieť, čo by sme mali urobiť, ale aj keď sa tak stane, nie vždy podľa toho konáme. Koľkokrát sme aj my mali skúsenosť, opisovanú apoštolom Pavlom: „Nerobím dobro, ktoré chcem, ale zlo, ktoré nechcem“ (Rim 7,19). Nie sme len rozum, nie sme stroje, nestačí prijímať pokyny, aby sme ich plnili: prekážky, ako aj nápomoci, pri rozhodovaní sa pre Pána, sú predovšetkým afektívne, týkajú sa srdca.

Je príznačné, že prvý zázrak, ktorý Ježiš v Markovom evanjeliu vykonal, je exorcizmus (porov. 1,21-28). V Kafarnaumskej synagóge vyslobodzuje človeka od diabla a oslobodzuje ho od falošného obrazu Boha, ktorý mu satan podsúva od počiatku: od obrazu Boha, ktorý nechce naše šťastie. Posadnutý človek zo spomínaného úryvku Evanjelia vie, že Ježiš je Boh, ale to ho nevedie k tomu, aby v neho uveril. V skutočnosti hovorí: „Prišiel si nás zničiť“ (v. 24).

Mnohí ľudia, dokonca aj kresťania, si myslia to isté: Ježiš je síce Boží Syn, ale pochybujú, že chce naše šťastie; ba niektorí sa obávajú, že keby sme to, čo nám Ježiš navrhuje brali vážne, znamenalo by to zničiť si život, umŕtviť svoje túžby, svoje najsilnejšie ambície. Niekedy sa nám vnucujú tieto myšlienky: že Boh od nás žiada príliš veľa, máme strach, že Boh od nás žiada príliš veľa, že nás v skutočnosti nemiluje. Naopak, pri našom prvom stretnutí sme videli, že znakom stretnutia s Pánom je radosť. Keď stretám Pána v modlitbe, stávam sa radostným. Každý z nás má radosť, je to niečo krásne.

Na druhej strane smútok alebo strach sú znakom vzdialenia sa od Boha: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania,“ hovorí Ježiš bohatému mladíkovi (Mt 19,17). Nanešťastie pre tohto mladého muža, niektoré prekážky mu nedovolili uskutočniť túžbu, ktorú mal v srdci, aby bližšie nasledoval „dobrého učiteľa“. Bol to podnikavý mladý muž, ktorý sa zaujímal o veci, inicioval stretnutie s Ježišom, ale zároveň bol veľmi rozpoltený vo svojich náklonnostiach, bohatstvo bolo pre neho príliš dôležité. Ježiš ho nenúti, aby sa rozhodol, ale text poznamenáva, že mladík sa od Ježiša vzdialil „smutný“ (v. 22).

Kto sa vzďaľuje od Pána, nie je nikdy spokojný, hoci má k dispozícii hojnosť statkov a možností. Ježiš nikdy nenúti, aby si ho nasledoval, nikdy. Ježiš ti dáva poznať svoju vôľu, z celého srdca ti dáva poznať veci, ale necháva ťa slobodným. A to je na modlitbe s Ježišom to najkrajšie: sloboda, ktorú nám necháva. Keď sa odvraciame od Pána, ostaneme s akýmsi smútkom, s čímsi mrzkým v srdci.

Rozlišovanie toho, čo sa v nás odohráva nie je ľahké, pretože zdanie klame, no dôverný vzťah s Bohom môže jemne rozptýliť pochybnosti a obavy, čím sa náš život stáva stále vnímavejším na jeho „jemné svetlo“, ako to krásne vyjadril sv. John Henry Newman. Svätí žiaria odrazom svetlom a v jednoduchých gestách svojho dňa ukazujú láskyplnú prítomnosť Boha, ktorý robí nemožné možným.

Hovorí sa, že dvaja manželia, ktorí spolu žijú dlhý čas a milujú sa, sa nakoniec začnú podobať jeden druhému. Niečo podobné možno povedať aj o citovej modlitbe: postupným, ale účinným spôsobom nás robí čoraz schopnejšími rozpoznávať to, čo sa ráta z prirodzenosti, ako niečo, čo vyviera z hĺbky nášho bytia. Byť v modlitbe neznamená hovoriť slová, slová, nie; byť v modlitbe znamená otvoriť srdce Ježišovi, priblížiť sa k Ježišovi, nechať Ježiša, aby vstúpil do môjho srdca a dal pocítiť svoju prítomnosť. A tam môžeme rozlíšiť, kedy je to Ježiš a kedy my s našimi myšlienkami, ktoré sú mnohokrát ďaleko od toho, čo chce Ježiš.

Prosme si o túto milosť: žiť v priateľskom vzťahu s Pánom, ako sa priateľ rozpráva s priateľom (porov. Sv. Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia, 53). Poznal som jedného staršieho rehoľného brata, ktorý bol vrátnikom v istom kolégiu a vždy, keď mohol, zašiel do kaplnky, pozrel na oltár a povedal: „Ahoj“, pretože cítil blízkosť Ježiša. Nemal potrebu hovoriť „bla bla bla“, nie: „Ahoj, som blízko pri tebe a ty si blízko pri mne“. Takýto vzťah musíme mať v modlitbe: blízkosť, citovú blízkosť, ako bratia, blízkosť s Ježišom. Úsmev, jednoduché gesto, a nie odrecitovanie slov, ktoré sa nedostanú k srdcu.

Ako som povedal, hovorte s Ježišom tak, ako hovorí priateľ s priateľom. Je to milosť, ktorú si musíme jeden druhému vyprosovať: vnímať Ježiša ako nášho priateľa, nášho najväčšieho a najvernejšieho priateľa, ktorý nás nevydiera a predovšetkým nás nikdy neopustí, aj keď sa od neho odvraciame. On ostáva pri dverách srdca. „Nie, nechcem s tebou nič mať,“ hovoríme my. On mlčí, ostáva na dosah ruky, na dosah srdca, pretože je stále verný. Pokračujme v tejto modlitbe, povedzme modlitbu „ahoj“, modlitbu pozdravu Pána so srdcom, modlitbu náklonnosti, modlitbu blízkosti, s niekoľkými málo slovami, ale s gestami a dobrými skutkami.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 

 

 

Zóna pre OPC

Užívateľské meno

Heslo

Ponuka

Odpustky počas Roka sv. Františka Xaverského

Synoda 2021-2023

Skratky v menu

C-19 a naša farnosť

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Obec Oslany

Katechézy
sv. otca Františka

Aktuálne:

   O rozlišovaní

Ukončené:

   Hodnota staroby
   Svätý Jozef
   List Galaťanom
   Uzdraviť svet
   Sviatosti
   Blahoslavenstvá
   Dekalóg
   Modlitba
   Otče náš
   Svätá omša

Návšteva Slovenska

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania

TV Lux - naživo (oficiálne stránky)


Aktuality z TkKBS:

 Svätec dňa

Terézia z Lisieux

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Virtuálna prehliadka

Kostol sv. Štefana Uhorského

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


54,054 návštev
111,954 zobrazení
2.07 zobrazení / návštev
nach oben
Zavrieť   X

Terézia z Lisieux, panna, učiteľka Cirkvi

Svätá

Sviatok: 1. október

* 2. január 1873 Alençon, Normandia, Francúzsko

† 30. september 1897 Lisieux, Francúzsko

Atribúty: ľalia, ruže (lupienky ruží)

Význam mena: lovkyňa (gr.) alebo prívetivá a mocná pani (nem.)

Patronát: Patrónka misií, misionárov, letcov

Sv. Terézia z Lisieux patrí medzi veľmi obľúbených svätých. Narodila sa 2.januára 1873 v Alencone vo Francúzsku. Pochádzala z deviatich detí, ona bola najmladšia. Štyria bratia zomreli ako deti. Všetkých päť sestier vstúpilo do kláštora. Celá rodina žila veľmi zbožným životom. Matka Zélia zomrela už roku 1877. Otec Ľudovít sa potom vzorne staral o svoje dcérky. Terezkinu výchovu zveril najstaršej dcére Paulíne, ktorá bola od nej o dvanásť rokov staršia. Napriek svojmu mladému veku mala obdivuhodnú vychovávateľskú metódu. Vôbec sestru nerozmaznávala, hoci ju mala veľmi rada. Vždy sa snažila o jednotu so svojím otcom, ktorý ju tiež podporoval. Paulína roku 1882 vstúpila do karmelitánskeho kláštora. Terezka sa v tom čase usilovala byť vzornou kresťankou. Veľmi zbožne sa pripravovala na prvé sv. prijímanie. Počas troch mesiacov si poznačila do svojho denníka 818 obetí a 2773 dobrých skutkov. Na jej modlitby sa obrátil jeden na smrť odsúdený zločinec. Bola nesmierne šťastná. Hoci mala iba štrnásť a pol roka, chcela nasledovať svoje sestry Paulínu a Máriu do karmelitánskeho kláštora. O povolenie žiadala aj pápeža Leva XIII. O niekoľko týždňov po návšteve Ríma dostala správu, že jej biskup povoľuje vstup do karmelitánskeho kláštora.

Život v kláštore nebol ľahký. Posteľ sa skladala z troch dosák a slamníka. Mäso mohli jesť iba chorí. Predpísané boli pôsty a mlčanie. Terézia to však s radosťou prijímala. Pred obliečkou mala každá postulantka uviesť, prečo vstúpila do kláštora. Terézia povedala: „Prišla som, aby som zachraňovala duše a najmä aby som sa modlila za kňazov.“ Aj keď mala iba pätnásť rokov, v kláštore ju nemaznali, naopak, predstavení akoby skúšali jej vieru. Bolo to pre ňu ťažké, ale statočne to znášala. 8. septembra 1890 zložila večné sľuby ako Terézia od Dieťaťa Ježiš a od Najsvätejšej Tváre. Túžila ísť do misií do Vietnamu, no chatrné zdravie jej to nedovolilo. Roku 1894 jej zomrel otec. Jej rodná sestra Celina vstúpila takisto do Karmelu a ďalšia sestra Leonia do kláštora Navštívenia Panny Márie.

Začiatkom roka 1895 na rozkaz predstavenej matky Agnesy (jej vlastnej sestry Paulíny) začala písať Terézia svoj životopis, ktorý nazvala Dejiny duše. Tam napísala pamätné slová: „Mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne, ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna.“ Svojej sestre napísala: „Ak sa chceš stať svätou, nemaj iný cieľ, ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach!“ Ona sama bola v tom vzorom. Trpezlivo znášala dennodenné šuchotanie a vyrušovanie istej sestry, ktorá sedela vedľa nej v kaplnke alebo pri praní s pokojom zniesla striekanie špinavej vody do tváre, ktoré spôsobila iná sestra. Mnoho si vytrpela kvôli chudobnej strave, mala veľké žalúdočné bolesti. Trpela aj kvôli krutej zime, pretože v kláštore sa vôbec nekúrilo. Nikdy sa však nesťažovala, iba na smrteľnej posteli o tom povedala predstavenej. Dostala tuberkulózu. Vykašliavala krv. Zomrela 30. septembra 1897 ako dvadsaťštyri ročná.

Ako predpovedala, spustila z neba „dážď ruží“. V roku 1923 ju pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. 14. decembra ju spolu so sv. Františkom Xaverským vyhlásil za hlavnú patrónku misií, hoci v nich nikdy nebola a ani nepracovala. Dňa 19. októbra 1997 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi, hoci okrem vlastného životopisu a niekoľkých úvah a básní nenapísala nič teologicky dôležité.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X