Farnosť Oslany

Pozeráte si:
Domov Multimédiá Katechézy pápeža Františka Evanjelizačné nadšenie

Evanjelizačné nadšenie


1) Povolanie k apoštolátu
2) Ježiš, vzor ohlasovania
3) Ježiš, majster ohlasovania

Povolanie k apoštolátu

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname nový cyklus katechéz, venovaný naliehavej a rozhodujúcej téme kresťanského života: evanjelizačnému nadšeniu, teda apoštolskej horlivosti. Pre Cirkev je to životne dôležitý rozmer: spoločenstvo Ježišových učeníkov sa v skutočnosti rodí ako apoštolské, rodí sa ako misionárske, nie ako prozelytické, a to sme museli od začiatku rozlišovať: byť misionárom, byť apoštolom, evanjelizovať nie je to isté ako prozelytizovať, nemá to nič spoločné s tým druhým.

Pre Cirkev je to životne dôležitý rozmer, spoločenstvo Ježišových učeníkov sa rodí ako apoštolské a misionárske. Duch Svätý ju formuje ako vychádzajúcu - Cirkev, ktorá ide von -, aby nebola uzavretá sama do seba, ale aby vychádzala von, aby bola nákazlivým svedkom Ježišovej viery, aby vyžarovala svoje svetlo až do končín zeme. Môže sa však stať, že apoštolský zápal, túžba osloviť druhých dobrým ohlasovaním evanjelia, ochabne, stane sa vlažným. Niekedy sa zdá, že upadá, kresťania sú uzavretí, nemyslia na druhých. Keď však kresťanský život stratí zo zreteľa horizont evanjelizácie, horizont ohlasovania, ochorie: uzavrie sa do seba, začne sa odvolávať sám na seba (sebastredný), zakrpatieva. Bez apoštolskej horlivosti viera vädne.

Na druhej strane misia je kyslíkom kresťanského života: oživuje ho a očisťuje. Vydajme sa teda na cestu znovuobjavenia evanjelizačného nadšenia, vychádzajme zo Svätého písma a učenia Cirkvi, aby sme načerpali apoštolskú horlivosť z jej prameňov. Potom sa priblížime k niektorým živým prameňom, k niektorým svedkom, ktorí v Cirkvi roznietili vášeň pre evanjelium, aby nám pomohli znovu roznietiť oheň, ktorý v nás chce Duch Svätý udržať.

A dnes by som chcel začať tak trochu symbolickou evanjeliovým príbehom, ktorý sme počuli: povolanie apoštola Matúša, ako ho on sám rozpráva vo svojom evanjeliu (porov. 9,9-13).

Všetko sa začína u Ježiša, ktorý „vidí“ - ako sa píše v úryvku – „človeka“. Málokto videl Matúša takého, aký bol: poznali ho ako toho, ktorý „sedával na mýtnici“ (v. 9). V skutočnosti bol vyberačom daní: vyberal dane v mene Rímskej ríše, ktorá okupovala Palestínu. Inými slovami, bol to kolaborant, zradca ľudu. Môžeme si predstaviť, ako ním ľudia opovrhovali: bol to „mýtnik", ako ho nazývali. V Ježišových očiach je však Matúš človekom, so svojimi trápeniami i veľkosťou.

 Pozor na toto: Ježiš sa nezastavuje pri prídavných menách, Ježiš vždy hľadá podstatné meno. „Tento je hriešnik, tento je taký, pre ktorého...“ sú prídavné mená: Ježiš ide k osobe, k srdcu, toto je osoba, toto je muž, toto je žena, Ježiš ide k podstate, k podstatnému menu, nikdy k prídavnému menu, prídavné mená necháva prejsť.

A hoci medzi Matúšom a jeho ľudom je odstup - pretože videli prídavné meno „mýtnik“ - , Ježiš sa mu približuje, pretože každý človek je Bohom milovaný: „Aj tento nešťastník?“ Áno, aj pre tohto nešťastníka prišiel, evanjelium hovorí: „Prišiel som pre hriešnikov, nie pre spravodlivých“. Tento krásny Ježišov pohľad, ktorý vidí druhého, nech je to ktokoľvek, ako príjemcu lásky, je začiatkom evanjelizačného nadšenia. Všetko sa začína týmto pohľadom, ktorý sa učíme od Ježiša.

Môžeme si položiť otázku: Ako sa pozeráme na druhých? Ako často vidíme ich chyby, a nie ich potreby; ako často označujeme ľudí podľa toho, čo robia alebo čo si myslia! Aj ako kresťania si hovoríme: je z našich alebo nie je z našich? Toto nie je Ježišov pohľad: vždy sa na každého človeka pozerá s milosrdenstvom a láskavosťou. A kresťania sú povolaní robiť to, čo robil Kristus, a pozerať sa ako on najmä na takzvaných „vzdialených“. Matúšovo rozprávanie o povolaní končí Ježišovými slovami: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (v. 13). A ak sa každý z nás cíti spravodlivý, Ježiš je ďaleko, prichádza blízko k našim obmedzeniam, k našim trápeniam, aby nás uzdravil.

Všetko sa teda začína Ježišovým „videl človeka“, Matúša. Po ňom nasleduje - druhá pasáž - pohyb. Najprv pohľad, Ježiš videl, potom pohyb. Matúš sedel na mýtnici a Ježiš mu povedal: „Poď za mnou!“ A on „vstal a išiel za ním“ (v. 9). Všimnime si, že text zdôrazňuje, že „vstal“. Prečo je tento detail taký dôležitý? V tých časoch mal totiž ten, kto sedel, moc nad ostatnými, ktorí stáli pred ním, aby ho počúvali alebo, ako v tomto prípade, aby mu zaplatili daň. Ten, kto sedel, mal skrátka moc.

Prvá vec, ktorú Ježiš robí, je, že Matúša odpútava od moci: od sedenia, aby prijímal iných, dáva ho do pohybu smerom k iným. Núti ho opustiť pozíciu nadradenosti, aby ho postavil na roveň jeho bratom a otvoril mu horizonty služby. Toto robí Kristus a toto je pre kresťanov zásadné: sedíme my, Ježišovi učeníci, my Cirkev, a čakáme, kým prídu ľudia, alebo sa vieme zdvihnúť, vykročiť k iným, hľadať iných? Je to nekresťanský postoj, keď sa hovorí: „Ale nech prídu, ja som tu, nech prídu.“ Nie, choďte ich hľadať, urobte prvý krok.

Pohľad - Ježiš videl - , pohyb - vstaň - a napokon cieľ. Kam pôjde Matúš po tom, čo vstal a nasledoval Ježiša? Mohli by sme si predstaviť, že po tom, čo zmenil život tohto muža, ho Majster privedie k novým stretnutiam, k novým duchovným skúsenostiam. Nie, alebo aspoň nie okamžite. Najprv ide Ježiš do jeho domu; tam mu Matúš pripraví „veľkú hostinu“, na ktorej sa „zúčastní veľký zástup mýtnikov“ (Lk 5,20), teda ľudí, ktorí sú mu podobní. Matúš sa vracia do svojho prostredia, ale vracia sa tam zmenený a s Ježišom. Jeho apoštolská horlivosť sa nezačína na novom, čistom, ideálnom mieste, ďaleko, ale tam, kde žije, u ľudí, ktorých pozná.

Tu je posolstvo pre nás: nemusíme čakať, kým budeme dokonalí a prejdeme dlhú cestu za Ježišom, aby sme o ňom svedčili, nie; naše ohlasovanie sa začína dnes, tam, kde žijeme. A nezačína to tým, že sa budeme snažiť presvedčiť druhých, nie presviedčať: ale tým, že budeme každý deň svedčiť o kráse Lásky, s ktorou sa na nás pozrel a pozdvihol nás, a práve táto krása a jej sprostredkovanie presvedčí ľudí, teda nehovoriť o sebe, ale zvestovať samotného Pána.

My sme tí, ktorí ohlasujú Pána, neohlasujeme seba, ani politickú stranu, ani ideológiu, dávame Ježiša do kontaktu s ľuďmi, bez toho, aby sme ich presvedčili, nie, nech ich presvedčí Pán. Ako nás totiž učil pápež Benedikt XVI., „Cirkev neprozelytizuje. Skôr sa rozvíja príťažlivosťou“ (Homília na inauguračnej svätej omši 5. generálnej konferencie latinskoamerického a karibského episkopátu, Aparecida, 13. mája 2007). Nezabúdajte na toto: keď vidíte kresťanov, ktorí prozelytizujú, ktorí vám robia zoznam ľudí, ktorí majú prísť... to nie sú kresťania, sú to pohania prezlečení za kresťanov, ale ich srdce je pohanské. Cirkev nerastie presviedčaním, ale priťahovaním.

Spomínam si, že v nemocnici v Buenos Aires odchádzali rehoľné sestry, ktoré tam pracovali, pretože ich bolo málo a nemohli ďalej viesť nemocnicu. Prišla komunita rehoľných sestier z Kórey, deň si už nepamätám, povedzme v pondelok prevzali dom rehoľných sestier v nemocnici a v utorok prišli navštíviť chorých a hoci nevedeli ani slovo po španielsky, hovorili len po kórejsky, napriek tomu boli pacienti šťastní, pretože to komentovali: „Vynikajúce sú tieto rehoľné sestry, výborné! - A čo vám povedala tá sestra? „Nič, ale svojim pohľadom ku mne prehovorila, videli sme v jej očiach Ježiša.“ Svojím pohľadom, svojimi gestami komunikovať Ježiša, nehovoriť o sebe. To je príťažlivé na rozdiel od prozelytizmu.

Toto príťažlivé, radostné svedectvo je cieľom, ku ktorému nás Ježiš vedie svojím pohľadom lásky a pohybom, ktorý jeho Duch vzbudzuje v srdci. A môžeme sa zamyslieť nad tým, či sa náš pohľad podobá Ježišovmu, aby sme prilákali ľudí a priblížili ich k Cirkvi. Zamyslime sa nad tým.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Ježiš, vzor ohlasovania

Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte všetci!

Minulú stredu sme začali cyklus katechéz o evanjelizačnom nadšení, o apoštolskej horlivosti, ktorá má oživovať Cirkev a každého kresťana. Dnes sa pozrieme na neprekonateľný vzor ohlasovania: Ježiša. Evanjelium na Vianoce ho nazýva „Božím slovom“ (porov. Jn 1,1). Skutočnosť, že je Slovo, nás upozorňuje na podstatný aspekt Ježiša: vždy je vo vzťahu, vždy vychádza, nikdy nie je izolované. Slovo v skutočnosti existuje preto, aby sa odovzdávalo, komunikovalo. Taký je aj Ježiš, večné Slovo Otca smerom k nám, komunikované nám. Kristus má nielen slová života, ale svoj život robí slovom, posolstvom: žije teda vždy obrátený k Otcovi a k nám. Vždy hľadí k Otcovi, ktorý ho poslal a pozerá na nás, ku ktorým je poslaný.

Ak sa pozrieme na jeho dni, ktoré sú opísané v evanjeliách, vidíme, že na prvom mieste je intimita s Otcom, modlitba, takže Ježiš vstáva skoro, ešte za tmy, a ide sa modliť na opustené miesta (porov. Mk 1,35; Lk 4,42), rozprávať s Otcom. Všetky dôležité rozhodnutia a voľby robí po modlitbe (porov. Lk 6,12; 9,18). Práve v tomto vzťahu, v modlitbe, ktorá ho spája s Otcom v Duchu, Ježiš objavuje zmysel svojho bytia človekom, svojej existencie vo svete, pretože On je pre nás misiou, poslaný Otcom k nám.

V tejto súvislosti je zaujímavé prvé verejné gesto, ktoré robí po rokoch skrytého života v Nazarete. Ježiš nerobí veľký zázrak, nevystupuje so senzačným posolstvom, ale zaradí sa medzi ľudí, ktorí sa prišli k Jánovi pokrstiť. Takto nám ponúka kľúč k svojmu pôsobeniu vo svete: vydať sa za hriešnikov, byť s nami solidárny bez odstupu, v úplnom zdieľaní života. V skutočnosti, keď hovorí o svojom poslaní, povie, že neprišiel, „aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a dal svoj život“ (Mk 10,45). Ježiš každý deň po modlitbe venuje celý svoj deň ohlasovaniu Božieho kráľovstva a venuje ho ľuďom, najmä tým najchudobnejším a najslabším, hriešnikom a chorým (porov. Mk 1,32-39). To znamená, že Ježiš je v kontakte s Otcom v modlitbe a potom je v kontakte so všetkými ľuďmi pre poslanie, katechézu, aby ich učil o ceste do Božieho kráľovstva.

Ak si chceme jeho štýl života predstaviť nejakým obrazom, nemáme problém ho nájsť: Ježiš ho sám ponúka, počuli sme to, keď o sebe hovorí ako o Dobrom pastierovi, ktorý - ako hovorí – „dáva svoj život za ovce“ (Jn 10,11), toto je Ježiš. Byť pastierom v skutočnosti nebola len práca, ktorá si vyžadovala čas a veľké nasadenie, ale skutočný spôsob života: dvadsaťštyri hodín denne žiť so stádom, sprevádzať ho na pastvu, spať medzi ovcami, starať sa o tie najslabšie. Inými slovami, Ježiš nerobí niečo pre nás, ale daruje všetko, dáva svoj život za nás. Jeho srdce je pastoračné (porov. Ez 34,15). Je pastierom nás všetkých.

Ak chceme zhrnúť činnosť Cirkvi do jedného slova, často sa používa pojem „pastorácia“. A aby sme mohli zhodnotiť svoju pastoračnú prácu, musíme sa porovnať so vzorom, konfrontovať sa s Ježišom, Dobrým pastierom. Predovšetkým sa môžeme pýtať sami seba: napodobňujeme ho tým, že pijeme z prameňov modlitby, aby naše srdce bolo v súlade s jeho srdcom? Intimita s ním je, ako naznačuje krásny zväzok opáta Chautarda, „dušou každého apoštolátu“. Sám Ježiš to svojim učeníkom jasne povedal: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5).

Ak je človek s Ježišom, zistí, že jeho pastoračné srdce vždy bije pre tých, ktorí sú zblúdení, stratení, vzdialení. A naše? Ako často sa stáva, že pri ľuďoch, ktorí sú trochu problémoví alebo ktorí sú pre nás trochu nepríjemní, si povieme: „Veď je to jeho problém, nech si poradí...“. Ale Ježiš to nikdy nepovedal, nikdy. Naopak, šiel vždy k všetkým vylúčeným, hriešnikom. Obvinili ho z toho, že bol s hriešnikmi, pretože priniesol Božiu spásu práve hriešnikom.

V 15. kapitole Lukášovho evanjelia sme počuli podobenstvo o stratenej ovci (porov. v. 4-7). Ježiš hovorí aj o stratenej minci a márnotratnom synovi. Ak sa chceme trénovať v apoštolskej horlivosti, mali by sme mať stále na zreteli Lukášovu 15. kapitolu. Čítajte ju často, tam môžeme pochopiť, čo je to apoštolská horlivosť. Tam zisťujeme, že Boh sa len neprizerá na ohradu svojich oviec a nevyhráža sa im, aby neodišli. Naopak, ak jedna vyjde von a stratí sa, neopustí ju, ale hľadá ju. Nehovorí: „Odišla, je to jej chyba, jej vec!“. Pastoračné srdce reaguje iným spôsobom: srdce pastiera trpí a srdce pastiera riskuje. Trpí: áno, Boh trpí pre toho, kto odchádza, a keď ho oplakáva, o to viac ho miluje. Pán trpí, keď sa vzďaľujeme od jeho srdca. Trpí pre tých, ktorí nepoznajú krásu jeho lásky a teplo jeho objatia.

V reakcii na toto utrpenie sa však neuzatvára do seba, ale riskuje: opúšťa deväťdesiatdeväť oviec, ktoré sú v bezpečí, a vydáva sa za tou, ktorá chýba, čím robí niečo riskantné a dokonca iracionálne, ale v súlade so svojím pastoračným srdcom, ktorému je clivo za tými, ktorí odišli; Ježiš za nimi neustále smúti, a keď počujeme, že niekto opustil Cirkev, čo povieme? „Nech si poradí“, nie: Ježiš nás učí smútku za tými, ktorí odišli; Ježiš sa nehnevá ani nemá zášť, ale veľmi smúti za nami. To je Božia horlivosť.

A ja sa pýtam: čo my, máme podobné pocity? Možno vnímame tých, ktorí opustili stádo, ako protivníkov alebo nepriateľov. „A čo tento? - Nie, odišiel niekam inam, stratil vieru, čaká ho peklo...“ a my sme pokojní. Keď ich stretávame v škole, v práci, na uliciach mesta, prečo sa nezamyslieť nad tým, že máme krásnu príležitosť svedčiť im o radosti Otca, ktorý ich miluje a nikdy na nich nezabudol? Nie preto, aby sme prozelytizovali, nie! Ale aby sme prijali Otcovo slovo a kráčali spolu. Evanjelizácia nie je prozelytizmus: prozelytizmus je pohanská vec, ktorá nie je ani náboženská, ani evanjelizačná. Aj pre nich je tu dobré slovo a je našou cťou a bremenom niesť im to slovo, povedať im ho. Pretože Slovo, Ježiš, nás žiada, vždy sa priblížiť s otvoreným srdcom ku všetkým, pretože On je taký.

Možno už dlho nasledujeme a milujeme Ježiša a nikdy sme si nepoložili otázku, či zdieľame jeho pocity, či trpíme a riskujeme v súlade s Ježišovým srdcom, týmto pastoračným srdcom, blízko Ježišovmu pastoračnému srdcu! Nejde o prozelytizmus, ako som povedal, aby iní boli „naši“, nie, toto nie je kresťanstvo: ide o lásku, aby boli šťastnými Božími deťmi. Prosme v modlitbe o milosť pastoračného srdca, otvoreného, všetkým byť nablízku, prinášať Pánovo posolstvo a tiež cítiť túžbu po Kristovi. Pretože, náš život bez tejto lásky, ktorá trpí a riskuje, nejde: ak my kresťania nemáme túto lásku, ktorá trpí a riskuje totiž riskujeme, že budeme pásť len sami seba. Pastieri, ktorí sú pastiermi seba samých, sú namiesto pastierov stáda pastiermi „znamenitých“ oviec. Človek nesmie byť pastierom seba samého, ale pastierom všetkých.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Ježiš, majster ohlasovania

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Minulú stredu sme uvažovali o Ježišovi ako o vzore ohlasovania, o jeho pastoračnom srdci vždy nasmerovanom na druhých. Dnes naňho hľadíme ako na majstra ohlasovania. Ako na vzor ohlasovania a majstra ohlasovania. Nechajme sa viesť úryvkom, kde Ježiš káže v synagóge svojho mesta Nazareta.

Číta stať z proroka Izaiáša (porov. Iz 61,1-2) a potom všetkých prekvapuje kratučkou kázňou spočívajúcou v jednej vete, v jednej jedinej vete. A tá znie takto: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.” Presne toto bolo Ježišovou kázňou: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“

To znamená, že pre Ježiša táto prorocká pasáž obsahuje podstatu toho, čo chce povedať o sebe. Preto vždy, keď hovoríme o Ježišovi, mali by sme mať na zreteli toto jeho prvé ohlasovanie. Pozrime sa teda, v čom spočíva. Je tu možné identifikovať päť základných prvkov.

Prvým prvkom je radosť. Ježiš vyhlasuje: „Duch Pána je nado mnou, […] poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným.” (v.18), čo je ohlasovaním potešenia, radosti. Radostná zvesť: nemožno hovoriť o Ježišovi bez radosti, pretože viera je nádherným príbehom lásky určeným na zdieľanie.

Svedčiť o Ježišovi, robiť niečo pre druhých v jeho mene je medzi riadkami života to, že sme dostali tak krásny dar, že na jeho vyjadrenie nestačia žiadne slová. Naopak, keď chýba radosť, evanjelium sa neodovzdá, pretože – a to vyjadruje samotné slovo – je dobrou zvesťou a evanjelium chce ohlásiť dobrú zvesť, posolstvo radosti. Smutný kresťan môže hovoriť o tých najkrajších veciach, ale všetko je márne, ak jeho ohlasovanie nie je radostným. Jeden mysliteľ hovorieval: „Smutný kresťan je kresťanom smútku.” Nezabudnite na toto.

Prichádzame k druhému aspektu: aspektu oslobodenia. Ježiš hovorí, že bol poslaný „oznámiť zajatým, že budú prepustení.” (tamže) To znamená, že ten, kto ohlasuje Boha nemôže prozelytizovať, čiže nie, nemôže vyvíjať nátlak na ostatných, vonkoncom nie, ale má mať za cieľ odľahčiť ich: nie klásť bremená, ale pozdvihnúť ich; prinášať pokoj, nie pocity viny.

Iste, rozhodnutie nasledovať Ježiša obsahuje v sebe askézu, zahŕňa v sebe obety, avšak, ak si to vyžaduje každá krásna vec, o čo viac kľúčové rozhodnutie v živote! Ale ten, kto svedčí o Kristovi, ukazuje skôr krásu cieľa než náročnosť cesty. Isto sa nám stalo, že sme niekomu rozprávali o krásnom výlete, ktorý sme absolvovali.

Napríklad sme hovorili o kráse miest, ktoré sme videli a zažili, nie o tom koľko trvala cesta na to miesto alebo radoch na letisku, to isto nie! Preto každé ohlasovanie, hodné Vykupiteľa, musí prinášať oslobodenie. Ako to Ježišovo. Dnes sa radujete, pretože som vás prišiel oslobodiť.

Tretí aspekt: svetlo. Ježiš hovorí, že prišiel priniesť „slepým zrak.” (tamtiež) Je zasahujúcim poznaním, že v celej Biblii, pred príchodom Krista, sa nikdy neobjavuje uzdravenie slepého človeka. Nikdy. Bolo to totiž prisľúbené znamenie, ktoré malo prísť s Mesiášom.

Tu však nejde len o fyzický zrak, ale o svetlo prežarujúce svet a taktiež život novým spôsobom. Je to „príchod na svetlo", znovuzrodenie, ktoré sa uskutočňuje len s Ježišom. Ak sa nad tým zamyslíme, podobne sa pre nás začal život kresťana: krstom, ktorý sa v staroveku nazýval „osvietením". A aké svetlo nám darúva Ježiš?

Prináša nám svetlo synovstva: On je milovaným Synom Otca, žijúcim naveky; a s ním sme aj my Božími deťmi, milovanými naveky, napriek našim chybám a nedostatkom. Tak teda život už nie je slepým napredovaním k ničote. Nie! Rovnako nie je otázkou šťastia alebo osudu. A nie, nezávisí od náhody alebo hviezd, dokonca ani od zdravia a financií. Vôbec nie.

Život závisí od lásky, od Otcovej lásky, ktorý sa stará o nás, svoje milované deti. Aké úžasné je zdieľať toto svetlo s ostatnými. Mysleli ste niekedy na to, že život každého z nás – môj život, tvoj život, náš život – je gestom lásky? Že je pozvaním milovať? To je úžasné! Ale často na to zabúdame, tvárou v tvár ťažkostiam, tvárou v tvár zlým správam, dokonca aj tvárou v tvár – a to je zlé – svetskosti, svetskému spôsobu života.

Štvrtý aspekt ohlasovania: uzdravenie. Ježiš hovorí, že prišiel „utláčaných prepustiť na slobodu." (tamtiež) Utláčaný je ten, kto sa v živote cíti zdrvený niečím, čo sa mu prihodí: chorobou, námahou, ťažobou na srdci, pocitom viny, chybami, neresťami, hriechmi... Utláčaní môžeme byť aj týmto: spomeňte si napríklad na pocity viny. Koľkí z nás nimi trpeli? Zamyslime sa trochu nad pocitmi viny toho človeka, alebo toho druhého.

To, čo nás najviac utláča, je práve to zlo, ktoré nemôže vyliečiť žiaden liek ani ľudský prostriedok: hriech. A ak má niekto pocit viny, je to za niečo, čo urobil, a tak sa cíti zle. Ale dobrou správou je, že s Ježišom toto pradávne zlo – hriech, ktoré sa zdá byť neporaziteľné, už nemá posledné slovo. Môžem zhrešiť, pretože som slabý. To môže urobiť každý z nás, no nie je to posledné slovo. Posledným slovom je Ježišova vystretá ruka, ktorá ťa dvíha z hriechu.

A koľkokrát to Otec urobí? Raz? Nie! Dvakrát? Nie! Trikrát? Nie! Vždy. Vždy, keď sa cítiš zle, Pán má vždy vystretú ruku. Chce to len držať sa ho a nechať sa niesť. Dobrou správou je, že s Ježišom toto prastaré zlo už nemá posledné slovo: posledným slovom je Ježišova vystretá ruka, ktorá vás nesie vpred.

Z hriechu nás Ježiš uzdravuje vždy. A koľko mám zaplatiť za uzdravenie? Nič. On nás uzdravuje vždy a nezištne. Pozýva všetkých, ktorí sú „unavení a utláčaní" – to hovorí v evanjeliu, aby prišli k nemu (porov. Mt 11,28). A tak odprevadiť niekoho k stretnutiu s Ježišom znamená priviesť ho k lekárovi srdca, ktorý obnovuje život. Je to ako povedať: „Brat, sestra, nemám odpovede na všetky tvoje problémy, ale Ježiš ťa pozná, Ježiš ťa miluje, môže ťa uzdraviť a upokojiť tvoje srdce."

Choď a nechaj ho s Ježišom. Kto nesie bremeno, potrebuje zahojiť rany minulosti. Veľakrát počujeme: „Ale potreboval by som vyliečiť svoju minulosť... Potrebujem uzdraviť zranenia, ktoré ma tak ťažia...“ Potrebuje odpustenie. A každý, kto verí v Ježiša, môže dať iným práve toto: silu Božieho odpustenia, ktorá oslobodzuje dušu od ťarchy každej neprávosti.

Bratia, sestry, nezabúdajte: Boh zabúda na všetko. Ako to? Áno, zabúda na všetky naše hriechy. To zabúda. Pretože nemá pamäť. Boh odpustí všetko, pretože zabúda na naše hriechy. Potrebujeme sa len priblížiť k Pánovi a on nám všetko odpustí všetko. Spomeňte si na toho z evanjelia, na toho, čo začal hovoriť: „Pane, zhrešil som!"

Toho syna... A otec mu priloží ruku na ústa. „Nie, to je v poriadku, nič..." Nenechá ho dokončiť vetu... A to je pekné. Ježiš na nás čaká, aby nám odpustil, aby nás uzdravil. A koľkokrát? Raz? Dvakrát? Nie! Vždy. „Ale Otec, vždy urobím to isté...“ A aj On bude robiť vždy to isté! Odpustí ti, objíme ťa. Prosím, nemajme k tomu ani kúsok nedôvery. Takto miluje Pán. Každý, kto nesie bremeno a potrebuje zahojiť rany minulosti, potrebuje odpustenie a Ježiš to robí. On oslobodzuje dušu od každého hriechu.

V Biblii sa hovorí o roku, v ktorom bol človek oslobodený od bremena dlhov: o jubilejnom, milostivom roku. Akoby bol posledným bodom ohlasovania. Ježiš hovorí, že prišiel „ohlásiť Pánov milostivý rok" (Lk 4,19). Nebolo to plánované jubileum, aké zvykneme sláviť v dnešných časoch, keď je všetko naplánované a rozmýšľame, ako veci robiť alebo nerobiť... Nie. Ale s Kristom vždy prichádza milosť, ktorá robí život novým a udivuje nás. Kristus je milostivým rokom každého dňa, každej hodiny, On sa k vám približuje, aby vás pohladil, aby vám odpustil.

A ohlasovanie Ježiša musí vždy prinášať úžas nad milosťou. Tento úžas... „Nemôžem tomu uveriť! Bolo mi odpustené!" Ale taký veľký je náš Boh. Nie sme to totiž my, kto robí veľké veci, ale Pánova milosť, ktorá aj prostredníctvom nás dokáže robiť nepredvídateľné veci. A toto sú Božie prekvapenia, Boh je majstrom prekvapení. Vždy nás to prekvapí a vždy nás očakáva. My prichádzame a On čaká. Vždy. Evanjelium sprevádza pocit úžasu a novosti, ktorý má meno: Ježiš. Nech nám pomáha ohlasovať ho tak, ako si to želá, a odovzdávať radosť, oslobodenie, svetlo, uzdravenie a úžas. To je správny spôsob ako sa obrátiť k Ježišovi.

Posledná vec. Táto radostná zvesť, ktorú zvestuje evanjelium, je adresovaná „chudobným" (v.18) Často na nich zabúdame, ale Ježiš ich výslovne spomína, pretože sú Božími miláčikmi. Pamätajme na nich a nezabúdajme, že aby sme mohli prijať Pána, každý z nás sa musí stať „vnútorne chudobným." To nestačí, určite nie, „byť vnútorne chudobný“ s takou tou chudobou typu... „Pane potrebujem, potrebujem odpustenie, potrebujem pomoc, potrebujem silu“. Takú chudobu máme všetci: je potrebné stať sa chudobným zvnútra.

Musíme zvíťaziť nad všetkými nárokmi sebestačnosti, aby sme pochopili, že potrebujeme milosť, že vždy potrebujeme Jeho. Ak mi niekto povie: Otče, aká je najkratšia cesta na stretnutie s Ježišom? Staň sa núdznym. Prahnúcim po milosti, odpustení, radosti. A On sa k tebe priblíži. Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 

 

Farská knižnica

Ponuka

Odpustky počas Roka sv. Františka Xaverského

Podpora opravy kostola

SK33 0900 0000 0051 9590 4319

 

Skratky v menu

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Obec Oslany

Katechézy
sv. otca Františka

Aktuálne:

   Evanjelizačné nadšenie

Ukázať všetky...

Návšteva Slovenska

Zo života Cirkvi...

Dnešné liturgické čítania

Liturgia hodín (breviár na dnes)

TV Lux - naživo (oficiálne stránky)


Aktuality z TkKBS:

 Svätec dňa

Sv. Valér

Rádio Vatikán
Dnešné vysielanie
(aktívne po 20:15)

Včerajšie vysielanie

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Virtuálna prehliadka

Kostol sv. Štefana Uhorského

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


61,706 návštev
111,954 zobrazení
1.81 zobrazení / návštev
nach oben
Zavrieť   X

Valér z Trieru, biskup

Svätý

Sviatok: 29. január

?

† okolo 300 Trier, Porýnie-Falcko, Nemecko

Význam mena: zdravý, silný (lat.)

Atribúty: biskupská mitra, berla, kniha

Sv. Valér bol podľa tradície po sv. Euchariovi druhým biskupom mesta Trevír (Trier) v Nemecku. Zmienok o ňom je veľmi málo a aj tie sa rozchádzajú. Narodil sa pravdepodobne v tom istom meste v 3. storočí. Podľa tradície pomáhal biskupovi Euchariovi ako diakon. Keď Eucharius zomrel, biskupom sa stal Valér. Trevír sa počas jeho pôsobenia stal významným strediskom náboženského života. Valér bol veľmi horlivým. Široké okolie sa vďaka jeho činnosti dozvedelo o kresťanstve. Valér zomrel asi začiatkom 4. storočia. Pochovali ho v kostole sv. Eucharia v Trevíre (dnes opátstvo sv. Mateja).

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X