Farnosť Oslany

Pozeráte si:
Domov Farnosť Pastorácia Miništranti

Miništranti


Letné potulky - 2022

Letné dobývanie hradov - 2021


Vnútorné menu:



Miništrovať je do slovenčiny prevzaté latinské slovo ministrare - slúžiť.
Miništrant je teda ten, kto túto službu vykonáva. Táto služba ale nie je obyčajnou všeobecnou službou, ale silne špecifickou službou Bohu, kňazovi a celému spoločenstvu veriacich pri oltári. Preto táto služba nie je akousi povinnosťou, ale výsadou.

Práve táto výsada je dôvod, prečo nemôže miništrovať každý, kto by chcel. Na miništrantov sa kladú naozaj nemalé nároky - na ich vzdelanie, dôslednosť, dôstojnosť a to nie len pri oltári, ale aj v osobnom živote. To ale nemá byť dôvod pre nejakú suchopárnosť. Miništranti sú všade poriadne veselá, živá kopa chlapcov, ktorí vedia spojiť život podľa božích príkazov so svojím bežným životom dospievajúcich mladíkov. Už sv. Filip Neri povedal: "Smutný svätý by bol naozaj smutný." A toto sa stalo akýmsi tichým heslom miništrantov...

Keďže každý miništrant je niekoho dieťa, prosím všetkých rodičov miništrantov, aby sa za svojich synov modlili. 


Miništrantský sľub:

Ďakujem Ti Pane Ježišu Kriste,
že si ma povolal do služby pri oltári
medzi služobníkov oltára.
Sľubujem, že moje správanie
v kostole, doma, v škole a vôbec všade
bude vždy príkladné.
Budem sa usilovať žiť podľa Tvojho príkladu.


Modlitba rodičov za miništrantov:

Všemohúci večný Bože, milujúci Otče,
dal si mi v mojom synovi nenahraditeľný dar.
Prosím ťa, veď ho svojou mocnou prozreteľnosťou,
aby ti bol verný nie len v službe pri tvojom oltári,
ale v celom svojom živote.
Ochraňuj ho, aby sa zachoval čistý a tak raz vošiel
do radosti nebeskej vlasti.
Skrze Krista nášho Pána. Amen.


Sv. Tazícius

Tarzícius bol akolytom (rozdávateľom Eucharistie) alebo diakonom v Ríme. V druhej polovici 3.storočia bol ukameňovaný davom ľudí na rímskej ceste Via Appia, keď niesol Eucharistiu neznámemu kresťanovi do väzenia. Túto udalosť opísal kardinál Wiseman vo svojom diele „Fabiola“. Pápež sv. Damazus (bol pápežom v rokoch 366-384) napísal o ňom poému a dal mu vytesať na náhrobný kameň štvorveršie, ktoré vyjadrovalo príčinu jeho smrti. Legenda ho predstavovala ako chlapca (miništranta), ktorý v čase prenasledovania niesol Eucharistiu uväzneným kresťanom. Na tejto ceste ho stretli chlapci, ktorí však kresťanmi neboli. Chceli, aby im ukázal, čo to nesie. On však Eucharistiu chránil za každú cenu. Chlapci čoskoro prišli na to, že je kresťanom a nesie „kresťanské tajomstvá“. Kvôli tomu ho začali biť a kameňovať. Tarzícius sa však držal statočne. Keď už zomieral, išiel okolo jeden rímsky vojak, ktorý bol tiež kresťanom. Chlapcov rozohnal a Tarzícius mu ešte stihol povedať, Koho nesie a kam. Potom vydýchol. Vojak sa postaral aj o jeho telo aj o Eucharistiu. Či tento príbeh obsahuje presné historické fakty, nevieme. Tarzícius mohol byť aj mladým mužom – diakonom, ktorý niesol Eucharistiu z titulu svojej funkcie a služby: či už chorým, prenasledovaným alebo z pápežskej sv. omše kňazom hlavných rímskych kostolov ako znak jednoty. V každom prípade je mučeníkom a oddávna si ho uctieva mnoho ľudí, najčastejšie ako patróna miništrantov.


Legio Divina
(Dominum nostrum Iesum Christum)


 I. Legio Divina - Božia armáda, je názov spoločenstva oslianskych miništrantov, ktorí sa zároveň riadia nasledovným poriadkom.


 II. Legio Divina má hierarchické usporiadanie, ktoré sa každý jej člen zaväzuje rešpektovať.

Dux
generál
je spravidla správca farnosti, prípadne iný kňaz určený na starostlivosť o miništrantov.
Légátus je hlavný miništrant. Volia ho na spoločne dohodnuté obdobie všetci členovia LD, hodnosť nadobúda odobrením voľby generálom. Má plnú moc nad všetkými miništrantmi (prípadne len nad svojou légiou). On sám podlieha len pod generála (prípadne legáta I. légie).
Tribúnus je zástupcom legáta. Plní všetky povinnosti, ktoré mu uloží legát a vyššia hodnosť. V neprítomnosti legáta má jeho kompetencie.
Praefectus
veliteľ
je miništrant, ktorý prešiel potrebnými skúškami a dosiahol potrebné osobitné rády pre hodnosť prefekta. Jeho úlohou je dozerať a pomáhať nižším hodnostiam. V neprítomnosti vyššej hodnosti (okrem generála) rozdeľuje liturgické služby a dozerá na ich správne vykonanie.
Centurió je miništrant, ktorý prešiel potrebnými skúškami a dosiahol potrebné osobitné rády pre hodnosť centurióna. Jeho úlohou je dozerať a pomáhať nižším hodnostiam. V neprítomnosti vyššej hodnosti rozdeľuje liturgické služby a dozerá na ich správne vykonanie.
Míles je miništrant v dohodnutej dobe po zložení miništrantského sľubu. V tejto hodnosti môže byť ponechaný aj dlhšie, pokiaľ nedosiahne potrebné osobitné rády pre hodnosť centurióna.



 III. Rast hodností v Legio Divina sa riadi nasledovnými usmerneniami.

 a) Každý nový miništrant sa stáva členom LD, pričom mu je udelená hodnosť míles. Táto hodnosť mu ostáva celý kalendárny rok po zložení miništrantského sľubu. Povýšeniu predchádza dosiahnutie osobitných rádov potrebných pre vykonávanie hodnosti centurióna.

 b)
Povýšeniu z centurióna na prefekta predchádza dosiahnutie osobitných rádov potrebných pre vykonávanie hodnosti prefekta. Tieto sú mu udelené po úspešnom zložení vedomostných skúšok.

 c) Tribúnom sa stáva prefekt, zvolený členmi LD, alebo v prípade neúspešnej voľby, vybraný legátom a potvrdený generálom. Uvedenie do hodnosti je slávnostným spôsobom pri účasti všetkých členov LD.

 d) Legátom sa,
v prípade, že nie je znovu zvolený, spravidla stáva tribún po odobrení generálom. Uvedenie do hodnosti je slávnostným spôsobom pri účasti všetkých členov LD. V prípadnom neprijatí tejto hodnosti zo strany tribúna, nasleduje nová voľba. Ak je voľba opakovane neúspešná, hodnosť ostáva vakantná (neobsadená).


 IV. Osobitné rády.
 
a)
Regula Calicis Rád kalicha Míles
Regula Sc. Rosarii Rád posv. ruženca  
Regula Incensionis Rád kadidla Centurió
Regula Cruciferraris Rád kríža  
Regula Ceroferraris Rád sviece  
Regula Templóris Rád lit. priestoru Praefectus
Regula Mitrae Rád mitry  
Regula Berlae Rád berly  
Regula Missalum Romanum Rád Rímskeho misála  
Regula Liturgiae Sacrae Missae Rád lit. sv. omše Tríbúnus
Légátus

 




















b) Osobitné rády dosahujú miništranti teoretickými znalosťami a praktickou zručnosťou.


 V. O.A.M.D.G.

 

Zóna pre OPC

Užívateľské meno

Heslo

Ponuka

Odpustky počas Roka sv. Františka Xaverského

Synoda 2021-2023

Skratky v menu

C-19 a naša farnosť

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Obec Oslany

Katechézy
sv. otca Františka

Aktuálne:

   Hodnota staroby

Ukončené:

   Svätý Jozef
   Uzdraviť svet
   Sviatosti
   List Galaťanom
   Blahoslavenstvá
   Dekalóg
   Modlitba
   Otče náš
   Svätá omša

Návšteva Slovenska

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania

TV Lux - naživo (oficiálne stránky)


Aktuality z TkKBS:

 Svätec dňa

Klára

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Virtuálna prehliadka

Kostol sv. Štefana Uhorského

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


51,906 návštev
111,954 zobrazení
2.16 zobrazení / návštev
nach oben
Zavrieť   X

Klára z Assisi, panna

Svätá

Sviatok: 11. august

* 1193 (?) Assisi, Taliansko

† 11. august 1253 kláštor San Damiano pri Assisi

Atribúty: ľalia, hostia, kríž, kniha pravidiel

Význam mena: jasná, svetlá (lat.)

Patronát: Patrónka práčiek, vyšívačiek, sklárov, zlatníkov, nevidiacich; telegrafov, televízie a telefonistov; pred horúčkou a očnými chorobami

Známa svätica z Assisi, sv. Klára, uzrela svetlo sveta v roku 1193 v hornatom kraji Umbria v mestečku Assisi. Bola tretím dieťaťom v rodine. Mama, vznešená Hortolana, svedomito dbala o náboženskú výchovu svojich detí, a tak aj Kláre vštepovala od malička kresťanské čnosti. Klára získala veľkú náklonnosť k utiahnutosti, lásku k chudobným, k rozjímaniu. Pod svojimi drahými šatami nosila drsné kajúce rúcho. Keď dovŕšila šestnásť rokov, čo bol v tom čase vhodný vek pre vydaj, ona na to ani nepomyslela. V Assisi sa vtedy nehovorilo takmer o ničom inom ako sv. Františkovi Assiskom, ktorý opustil všetko otcovo bohatstvo a začal žiť chudobu a pokoru. Klára sa rozhodla, že ho vyhľadá a porozpráva sa s ním o svojom povolaní. Zverila sa mu, že by ho chcela nasledovať. František ju v mnohom poučoval a Klára sa nakoniec rozhodla zasvätiť jedine Bohu. S Františkom sa dohodli, že to uskutočnia na Kvetnú nedeľu 18. marca 1212. O tomto úmysle vedel aj biskup, no nevedeli o tom jej rodičia. Klára v noci z domu odišla a s dvoma priateľkami sa ponáhľali do františkánskeho kláštora. Rehoľníci ich už čakali. František doviedol Kláru pred oltár, tam jej odstrihol vlasy a namiesto drahého vrchného rúcha jej dal drsné mníšske rúcho. Zaspievali chválospev Teba, Bože, chválime. Keďže ženský kláštor František ešte nemal zriadený, Kláru zaviedol do kláštora Insula Romana (dnes Badia) k benediktínkam. Tento deň sa považuje za deň založenia klarisiek.

Rodina však zostala nahnevaná. Báli sa hanby. Otec ju chcel násilím odviesť. Klára však ušla do kostola, objala oltár a zvolala: „Viete, že si nežiadam iného ženícha ako Ježiša. Jeho som si vyvolila a neopustím ho.“ Príbuzní síce zúrili, ale neodvážili sa k nej priblížiť. František ju potom zaviedol do kláštora sv. Angela v Panza, kde boli tiež benediktínky. O necelé dva týždne oznámila aj jej mladšia sestra Agnesa, že chce ísť do kláštora. Rodičia to vonkoncom nechceli pripustiť. Legenda hovorí, že keď prišli k nej dvanásti muži, ktorí ju mali z kláštora odniesť, tak oťažela, že ňou nevládali pohnúť. Keď ju chcel udrieť jej strýko, zmeravela mu ruka. Klára potom sama išla za rodičmi, aby ich utíšila. Agnesa sa teda takisto zasvätila Bohu. Biskup z Assisi prepustil Františkovi dom pri kostole sv. Damiána. Tam František umiestnil Kláru s ostatnými dievčatami, ktoré sa medzičasom k nej pridružili. V roku 1215 si zvolili za predstavenú Kláru, hoci ona sa tomu vzpierala. Žili život v chudobe, prísne podľa pravidiel. V prvých rokoch sa menovali „chudobné panie väznené u sv. Damiána“ alebo „zo spoletského údolia“ alebo „damiánky“. Až po Klárinej smrti sa začali volať klarisky.

Prvé pravidlá napísal síce na požiadanie Kláry František, ale neskôr ich ona s kardinálom Hugolínom, neskorším pápežom Gregorom IX., prepracovala. Tieto druhé pravidlá schválil pápež Inocent IV., hoci sa mu videli príliš prísne. Od Gregora IX. totiž predtým dostala „privilégium chudoby“, teda právo, aby nebola viazaná na žiadny hmotný majetok. Okrem chudoby sa snažila o dokonalosť aj v ostatných čnostiach. Vymýšľala si rozličné spôsoby na umŕtvovanie – v tunike mala tŕne, bičovala sa bičom, na konci ktorého boli uzly, nenosila obuv, cez pôst jedla len trikrát do týždňa, aj to len chlieb a vodu. Dlhý čas spávala na holej zemi, namiesto vankúša mala kus dreva. Väčšiu časť noci strávila v modlitbách. Hoci bola predstavenou, robila tie najposlednejšie práce: budila sestry, zvonila, zapaľovala lampy, zametala kláštor, umývala sestrám nohy, keď sa vrátili z mesta.

Keď sa stala predstavenou, stala sa veľmi neistou. Sľúbila preto poslušnosť Františkovi, kardinálovi a biskupovi assiskému. Žila v úplnej chudobe, bez pozemkov, bez stálych príjmov, v klauzúre. Zvláštnu lásku preukazovala ukrižovanému Ježišovi. Celé dni a noci rozjímala o Spasiteľových bolestiach. Vo svojich chorobách bola trpezlivá a šťastná, že môže trpieť spolu s Kristom. Popri chorobe robila aspoň ručné práce, aby nezaháľala. Hovorí sa o nej, že mocou kríža vyháňala diablov a uzdravila chorých.

Mnohé mladé ženy sa rozhodli nasledovať ju. Boli medzi nimi aj princezné, napr. sv. Anežka Česká, bl. Izabela Francúzska, bl. Salome Poľská. Opustili kráľovské dvory a uchýlili sa do kláštora klarisiek. Sv. Anežke Českej adresovala Klára štyri listy, v ktorých ju dôverne nazýva „polovičkou svojej duše“.

Štyridsaťjeden rokov prežila Klára v kláštore. Posledné roky strávila skoro stále v posteli, keďže sa jej zhoršila choroba, na ktorú trpela dvadsaťosem rokov. Nikdy sa však nesťažovala. Sám pápež Inocent IV. prišiel z Perugie do Assisi, aby ju navštívil. K slzám dojatý jej udelil apoštolské požehnanie. Jej rodná sestra Agnesa ju prosila, aby ju nenechávala samu. No Klára ju aj ostatné sestry potešovala. Dala si čítať o umučení Pána Ježiša, požehnávala sestry a napomínala ich, aby dôsledne zachovávali pravidlá rehole. Nakoniec pobozkala kríž a ticho zomrela 11. augusta 1253. Mala šesťdesiat rokov. Na jej pohrebe sa zúčastnil aj pápež Inocent IV. Pochovali ju v kláštore sv. Juraja, kde neskoršie postavili na jej počesť baziliku. Tam odpočíva dodnes v sklenenej truhle. Za svätú ju vyhlásil už roku 1255 pápež Alexander IV.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X