Farnosť Oslany

Pozeráte si:
Domov Farnosť História Dejiny obce Oslany

Dejiny obce Oslany

Prvá zachovaná písomná zmienka o Oslanoch pochádza z roku 1254, keď sa v listine kráľa Belu IV. spomína kráľovský úradník Ivanka z Oslian1 (Iwanka … officialis noster /regis/ de Ozlan…), ktorý dostal od kráľa za verné služby zem Lelovce, dnes časť Zemianskych Kostolian. Oslany boli centrom osobitného obvodu, ktorý patril k Zvolenskému kráľovskému domíniu, čo potvrdzuje listina z roku 1283, v ktorej sa spomínajú obvody zvolenského lesa: Zvolen, Turiec, Liptov, Devičie a Oslany.2

V nasledujúcich odstavcoch je uvedený prehľad vlastníkov, prípadne prepojenie na vlastnícke práva určitých historických rodov podľa zachovaných listinných zápisov. V období vrcholného stredoveku v roku 1300 sa Oslany dostali do vlastníctva rodu Oslianskych a zrejme vďaka nim nastáva v mestečku aj v celom obvode rozvoj a stabilita.3 Pravdepodobne bol zložitý aj proces začleňovania Oslian a ich okolia do stolíc, pretože v listine z roku 1310 sa spomína Osliansky komitát, ale o takmer dvadsať rokov neskôr už Oslany patria do Tekovskej stolice. Z vlastníckeho hľadiska zostali majetkom zvolenského hradu, o čom svedčí listina z roku 1323. Oslany sa v priebehu stredoveku a novoveku formovali ako závislá poddanská obec, respektíve mestečko.4 V priebehu storočí sa vystriedalo viacero vlastníkov Oslian, čo potvrdzujú listiny a viaceré portálne súpisy.

Listina Nitrianskej kapituly zo 4. apríla 1352 spomína Oslany pri metácii Veľkých Uheriec ako majetok Petra, syna Mikulášovho. V nasledujúcich troch listinách sa spomínajú Peter, Tomáš, Štefan a Ján, synovia spomínaného Mikuláša z Oslian, čo dokazuje existenciu tejto zemianskej rodiny. V roku 1383 boli údajne v držbe bána Beesa. Rodina Oslianskych sa spomína ešte aj v listinách z rokov 1403, 1407, 1415, 1420, 1424 a ďalších. Začiatkom XVI. storočia musela rodina Oslianskych prísť o svoje majetky v Oslanoch, lebo po nich boli načas vlastníkmi Zayovci. Svedčia o tom aj správy ďalších portálnych súpisov, kde sa uvádza ako zemepán v roku 1535 a 1536 Michal Marsoczky, v roku 1548 Mikuláš Gothoy a Jozef Chery, roku 1552 opäť Mikuláš Gothoy, roku 1554 Jozef Chyczy, roku 1566 Štefan Chyczy a roku 1596 Juraj Chyczy.5

Počas XVII. storočia sa v obci udržali Chyczyovci až takmer do konca storočia, kedy sa vtedajšie mestečko dostalo do sústavy bojnického panstva rodiny Pálffyovcov. V XVIII. storočí mali v obci majetkové podiely okrem pálffyovského bojnického panstva aj rodiny Kubínyi, Géczy – Sóos, Révay a Fánchy.6

V rámci verejnej správy mali Oslany, ako centrum kráľovského špánstva, mestský charakter rovnako ako Bojnice a Prievidza. Vzhľadom nato, že išlo o pomerne veľký územný celok, pôsobil tu „comes“ – špán. V tom čase si nemožno predstaviť sídlo špána bez opevnenia. K oslianskemu špánstvu patrili územia dnešných obcí: Bystričany, Chalmová, Pažiť, Malé a Veľké Uherce, Kolačno, Oslany, Horná Ves a Veľké Pole.7

Po výpočte majetkovo – vlastníckych pomerov sa dostávame k opisu obce z hľadiska historických udalostí podľa dochovaných spomienok.

V roku 1503 získali Oslany od kráľa Vladislava II. (1490 – 1516) mestské výsady a trhové privilégiá s právom konať ročne štyri jarmoky: na sviatok sv. Štefana kráľa, sv. Mikuláša Vyznávača, na Kvetnú nedeľu a na tretiu nedeľu po Veľkej noci. Toto privilégium neskôr potvrdil aj cisár a kráľ Maximilián II. (1564 – 1576) a potvrdzujú ho aj mnohé písomnosti zo XVI. storočia, kde sa Oslany označujú ako „oppidum“, čiže mestečko. Z roku 1503 pochádza aj najstaršie známe pečatidlo, ktoré je tiež presvedčivým dokladom o povýšení Oslian na zemepanské mestečko.8 Z ostatných zaujímavých údajov možno spomenúť v rokoch 1535 a 1536 krčmu, mlyn, dvoch pastierov, mýtnika, z čoho vyplýva, že tu bola mýtna stanica9 (už v rokoch 1424 – 1487 patrili Oslany k jednému zo sedemnástich mýtnych miest Tekovskej stolice).10 V roku 1554 sa spomína deväť súkenníkov.11 Podľa súpisu domov bolo v roku 1601 v Oslanoch 75 domov, v ktorých spod platenia domovej dane boli vyňaté dve zemianske kúrie, fara, škola, dva richtárske domy, zemepanský mlyn a päť opustených domov.12 V XVII. storočí bol zaznamenaný hospodársky pokles, nakoľko turecké nájazdy a ich lúpežná činnosť sťažovali život aj v údolí hornej Nitry. V roku 1663 Turci vyplienili Oslany a 12 okolitých obcí. Po vpáde sa občania bývajúci v obci zaviazali platiť Turkom daň, ktorú, keď postupne nebezpečenstvo pominulo, prestali platiť.13 O dvadsať rokov neskôr, 8. apríla 1683 na Veľkonočnú nedeľu, podnikli Turci do Oslian novú trestnú výpravu práve preto, lebo obyvatelia prestali platiť stanovený poplatok. Tento prepad bol omnoho horší, pretože Turci zajali okolo 200 ľudí, ktorí sa skryli v kostole a mestečko vypálili.14 Významným krokom k novej ekonomickej prosperite bolo potvrdenie trhových výsad 13. februára 1687 cisárom Leopoldom I. s právom konania štyroch výročných jarmokov na sviatok sv. Štefana kráľa, sv. Mikuláša Vyznávača, sv. Filipa a Jakuba a na Kvetnú nedeľu, jedného týždenného trhu /raz do týždňa/ každú nedeľu a konania trhov s dobytkom tri dni pred uvedenými výročnými jarmokmi. Okrem toho povolil konanie týždenného trhu /týždenné trhy 15/ a to v stredu. V roku 1694 mestečko dostalo výsadu varenia a čapovania piva.16 K ďalšiemu rozvoju mestečka prispeli oslianske cechy a živnostníci. Cech mäsiarov vznikol v roku 1652, obuvníkov v roku 1671, čižmárov v roku 1691 a v roku 1712 cech kožušníkov. V roku 1718 vznikol cech remenárov a neskoršie i cech súkenníkov a sitárov.17

V oblasti poľnohospodárstva sa pestovali obilniny, chmeľ, kapusta a chovali sa kobyly. Obilie sa tu nakupovalo aj pre potreby Oravy. V roku 1717 však postihol Oslany spolu s okolitými obcami mor dobytka. V Tekovskej stolici v XVIII. storočí iba Oslany a Levice patrili medzi remeselnícke mestá, keďže remeslo prevládalo nad poľnohospodárstvom a ostatnými odvetviami. V porovnaní s ostatnými mestečkami mali Oslany už v roku 1715 až tri mlyny. V tomto období v Oslanoch nachádzame aj dosť cechov, ktoré mali kráľovské privilégiá. V roku 1726 príjmy z remesla a domáckej výroby vykazovali hodnotu 1112 zlatých, pričom priemer severozápadu Tekova na dedinu predstavoval zhruba 80 zlatých.18 V Tekovskej stolici boli Oslany sídlom slúžnovského okresu až do zániku monarchie s dvoma výnimkami. Počas trvania Jozefovskej reformy boli centrom tzv. Oslianskeho traktu a v čase Bachovho absolutizmu pripadli do Dolnonitrianskej župy. Od roku 1820 boli sídlom pošty a v polovici XIX. storočia sídlom okresného súdu. Na čele mestečka stál volený richtár, ktorý spolu s členmi magistrátu zabezpečoval výkonnú moc. Mestečko si zamestnávalo vlastných sluhov, strážnikov, hlásnikov. Medzi členov obecného predstavenstva patril sirotský otec z miestneho sirotinca.19 V roku 1858 bola založená lekáreň s názvom „Ku Korune“.20 V období rokov 1861 až 1892 obec päťkrát zhorela a takmer celkom vyhorela.21 Možno aj tieto ťažké udalosti viedli k tomu, že v roku 1875 bol v Oslanoch založený dobrovoľný hasičský zbor.22 Obecný zákon č. 22 z roku 1886 zaradil Oslany medzi obce23, aj keď podľa iného zápisu – „v rokoch 1850 – 1910 patrili Oslany do okresu Oslany“.24 V roku 1896 vznikla detská opatrovňa a v tom istom roku bola uvedená do prevádzky železničná trať.25 V roku 1899 zaviedli v obci verejné osvetlenie ulíc petrolejovými lampami. V tom istom roku bol prerokovaný rozpočet na vybudovanie požiarnej zbrojnice, ktorá bola následne postavená pri hlavnej hradskej. Posledný veľký požiar vypukol 10. septembra 1914, ktorý zničil 80 domov.26 V Oslanoch v roku 1920 sídlil obvodný notársky úrad a matrikariát, poštový úrad, telegrafický úrad, železničná stanica, policajná stanica, farský a izraelitský úrad.27 V roku 1921 prestali byť Oslany okresným mestom a začali patriť do okresu Prievidza.28 V roku 1922 bol v obci založený futbalový klub ŠK Žarnov Oslany.29 Civilizačným prínosom bola najmä elektrifikácia obce a zriadenie miestnej pôrodnej ambulancie v roku 1933. V XIX. a začiatkom XX. storočia bola založená sporiteľňa, pobočky bánk a rozvíjali sa cestné komunikácie. Do roku 1942 spadá zriadenie filiálok Sedliackej banky a Tatra banky.30 Po roku 1945 bol zriadený obvodný úrad miestnych národných výborov pre obce Čereňany, Hornú Ves, Oslany a Radobicu.31 Od roku 1950 sa Oslany začlenili do okresu Partizánske a následne od roku 1961 opäť do okresu Prievidza.32

Najväčší rozvoj obce v novodobých dejinách nastal po druhej svetovej vojne. Počas štyroch desaťročí sa obec rozrástla, keďže sa postavilo mnoho rodinných domov a verejných zariadení, ako sú škola, materská škola, pošta, zdravotné stredisko, dom smútku a telocvičňa. Staré verejné zariadenia boli zrenovované.33

1 Porov. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae 2., Bratislava: 1987, s. 316–317. In: KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 12.

2 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V.. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1970, s. 100.

3 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 13.

4 Porov. ŠANR p. B., Mestečko Oslany. In: Štátny okresný archív Prievidza v Bojniciach, fond Tekovská župa.

5 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 103–104.

6 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 106.

7 Porov. MIŠÍK, M.: Osídlenie Hornej Nitry. In: Historický sborník kraja 2. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 14.

8 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 14; 105.

9 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 104.

10 Porov. SOKOLOVSKÝ, L.: Správa stredovekej dediny na Slovensku. Bratislava: Academic Electronic Press, 2002, s. 200.

11 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 104.

12 Porov. Maďarský krajský archív. Archív Uhorskej komory. Súpis domov z roku 1601 v Tekovskej župe. In: JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 106.

13 Porov. HORVÁTH, P.: Turecké vpády na Hornú Nitru v 16. a 17. storočí. In: Horná Nitra, vlastivedný zborník IV. Banská Bystrica: Stredoslovenské vydavateľstvo, 1968, s. 12, 21-22. In: JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 106.

14 Porov. BEL, M.: Notitia Hvngariae Novae V. Viedeň: 1742, s. 226.

15 Na území Tekovskej stolice sa na miesta s týždennými trhmi vyvinuli len Oslany a Svätý Beňadik. Dá sa predpokladať, že na území Slovenska nebolo v XVII. – XIX. storočí viac ako 40–50 miest s týždennými trhmi, kým jarmoky sa v tom čase konali na viac ako 250 miestach. - ŠPIESZ, A., WATZKA, J.: Poddaní v Tekove v XVIII. storočí. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1966, s. 193–194.

16 Porov. ŠANR p. B., Mestečko Oslany. In: Štátny okresný archív Prievidza v Bojniciach, fond Tekovská župa.

17 Porov. MRZULA, O.: 25 rokov Obuvníckeho ľudového družstva v Oslanoch 1944–1969. Zvolen: Propaga, 1969, s. 3; 20; 24.

18 Porov. ŠPIESZ, A., WATZKA, J.: Poddaní v Tekove v 18. storočí, s. 134; 143; 162; 175; 181; 194.

19 Porov. ŠANR p. B., Mestečko Oslany. In: Štátny okresný archív Prievidza v Bojniciach, fond Tekovská župa.

20 Porov. ŠOBA P, OÚP 11822/18 adm. In: MODRANOVÁ, M., IVICA, E.: Z dejín lekárstva v okrese Prievidza do roku 1945. In: REMIAŠOVÁ, M.: Horná Nitra, vlastivedný zborník 15. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1992, s. 138.

21 Porov. BAROVSZKY, S.: Magyarország vármegyéi és városai. Budapešť: Apollo Irodalmi Társaság, 1903, s. 69.

22 Porov. BENDÍK, J.: Storočnica požiarneho zboru v Oslanoch, 1875–1975. Oslany: ZO ZPO v Oslanoch, 1975, s. 12.

23 Porov. BILČÍK, J., OBERT, Š., VITEK, E.: Sprievodca po okresných archívoch v Nitre, Prievidzi a Topoľčanoch. Bratislava: Slovenská archívna správa MV SSR v Bratislave, 1975, s. 79.

24 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Retrospektívny lexikon obcí Československej socialistickej republiky 1850–1970, 2/2. Praha: Federálny štatistický úrad, 1978, s. 827.

25 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 28; 30.

26 Porov. BENDÍK, J.: Storočnica požiarneho zboru v Osĺanoch, 1875–1975, s. 10; 13.

27 Porov. Soznam miest na Slovensku podľa popisu ľudu z roku 1919. Bratislava: Vydalo ministerstvo, 1920, s. 102.

28 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Retrospektívny lexikon obcí Československej socialistickej republiky 1850–1970, 2/2, s. 827.

29 Porov. ŠUCHTER, T.: 70. výročie založenia organizovaného športu v Oslanoch 1922-1992. Oslany: Obecný úrad v Oslanoch, 1992, s. 9.

30 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 110-111; 115.

31 Porov. BILČÍK, J., OBERT, Š., VITEK, E.: Sprievodca po okresných archívoch v Nitre, Prievidzi a Topoľčanoch, s. 79.

32 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Retrospektívny lexikon obcí Československej socialistickej republiky 1850–1970, 2/2, s. 827.

33 Porov. KOLEKTÍV AUTOROV.: Oslany, s. 54.

 

 

Zóna pre OPC

Užívateľské meno

Heslo

Ponuka

Odpustky počas Roka sv. Františka Xaverského

Synoda 2021-2023

Skratky v menu

C-19 a naša farnosť

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Obec Oslany

Katechézy
sv. otca Františka

Aktuálne:

   O rozlišovaní

Ukončené:

   Hodnota staroby
   Svätý Jozef
   List Galaťanom
   Uzdraviť svet
   Sviatosti
   Blahoslavenstvá
   Dekalóg
   Modlitba
   Otče náš
   Svätá omša

Návšteva Slovenska

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania

TV Lux - naživo (oficiálne stránky)


Aktuality z TkKBS:

 Svätec dňa

Terézia z Lisieux

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Virtuálna prehliadka

Kostol sv. Štefana Uhorského

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


54,050 návštev
111,954 zobrazení
2.07 zobrazení / návštev
nach oben
Zavrieť   X

Terézia z Lisieux, panna, učiteľka Cirkvi

Svätá

Sviatok: 1. október

* 2. január 1873 Alençon, Normandia, Francúzsko

† 30. september 1897 Lisieux, Francúzsko

Atribúty: ľalia, ruže (lupienky ruží)

Význam mena: lovkyňa (gr.) alebo prívetivá a mocná pani (nem.)

Patronát: Patrónka misií, misionárov, letcov

Sv. Terézia z Lisieux patrí medzi veľmi obľúbených svätých. Narodila sa 2.januára 1873 v Alencone vo Francúzsku. Pochádzala z deviatich detí, ona bola najmladšia. Štyria bratia zomreli ako deti. Všetkých päť sestier vstúpilo do kláštora. Celá rodina žila veľmi zbožným životom. Matka Zélia zomrela už roku 1877. Otec Ľudovít sa potom vzorne staral o svoje dcérky. Terezkinu výchovu zveril najstaršej dcére Paulíne, ktorá bola od nej o dvanásť rokov staršia. Napriek svojmu mladému veku mala obdivuhodnú vychovávateľskú metódu. Vôbec sestru nerozmaznávala, hoci ju mala veľmi rada. Vždy sa snažila o jednotu so svojím otcom, ktorý ju tiež podporoval. Paulína roku 1882 vstúpila do karmelitánskeho kláštora. Terezka sa v tom čase usilovala byť vzornou kresťankou. Veľmi zbožne sa pripravovala na prvé sv. prijímanie. Počas troch mesiacov si poznačila do svojho denníka 818 obetí a 2773 dobrých skutkov. Na jej modlitby sa obrátil jeden na smrť odsúdený zločinec. Bola nesmierne šťastná. Hoci mala iba štrnásť a pol roka, chcela nasledovať svoje sestry Paulínu a Máriu do karmelitánskeho kláštora. O povolenie žiadala aj pápeža Leva XIII. O niekoľko týždňov po návšteve Ríma dostala správu, že jej biskup povoľuje vstup do karmelitánskeho kláštora.

Život v kláštore nebol ľahký. Posteľ sa skladala z troch dosák a slamníka. Mäso mohli jesť iba chorí. Predpísané boli pôsty a mlčanie. Terézia to však s radosťou prijímala. Pred obliečkou mala každá postulantka uviesť, prečo vstúpila do kláštora. Terézia povedala: „Prišla som, aby som zachraňovala duše a najmä aby som sa modlila za kňazov.“ Aj keď mala iba pätnásť rokov, v kláštore ju nemaznali, naopak, predstavení akoby skúšali jej vieru. Bolo to pre ňu ťažké, ale statočne to znášala. 8. septembra 1890 zložila večné sľuby ako Terézia od Dieťaťa Ježiš a od Najsvätejšej Tváre. Túžila ísť do misií do Vietnamu, no chatrné zdravie jej to nedovolilo. Roku 1894 jej zomrel otec. Jej rodná sestra Celina vstúpila takisto do Karmelu a ďalšia sestra Leonia do kláštora Navštívenia Panny Márie.

Začiatkom roka 1895 na rozkaz predstavenej matky Agnesy (jej vlastnej sestry Paulíny) začala písať Terézia svoj životopis, ktorý nazvala Dejiny duše. Tam napísala pamätné slová: „Mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne, ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna.“ Svojej sestre napísala: „Ak sa chceš stať svätou, nemaj iný cieľ, ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach!“ Ona sama bola v tom vzorom. Trpezlivo znášala dennodenné šuchotanie a vyrušovanie istej sestry, ktorá sedela vedľa nej v kaplnke alebo pri praní s pokojom zniesla striekanie špinavej vody do tváre, ktoré spôsobila iná sestra. Mnoho si vytrpela kvôli chudobnej strave, mala veľké žalúdočné bolesti. Trpela aj kvôli krutej zime, pretože v kláštore sa vôbec nekúrilo. Nikdy sa však nesťažovala, iba na smrteľnej posteli o tom povedala predstavenej. Dostala tuberkulózu. Vykašliavala krv. Zomrela 30. septembra 1897 ako dvadsaťštyri ročná.

Ako predpovedala, spustila z neba „dážď ruží“. V roku 1923 ju pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. 14. decembra ju spolu so sv. Františkom Xaverským vyhlásil za hlavnú patrónku misií, hoci v nich nikdy nebola a ani nepracovala. Dňa 19. októbra 1997 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi, hoci okrem vlastného životopisu a niekoľkých úvah a básní nenapísala nič teologicky dôležité.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X