Farnosť Oslany

Pozeráte si:
Domov Domov Podobnosti medzi komunizmom a progresivizmom

Podobnosti medzi komunizmom a progresivizmom


Autor: Roman Joch
Prevzaté z portálu postoj.sk

Registrované partnerstvá, manželstvá a štát  / Na svet sa dá pozerať aj inakšie, než ako to robia progresívci

Všetci veľkí teoretici i praktici ústavnej demokracie vedeli, že zákony sa nemajú prijímať v situáciách vyhrotených emócií.
Na svet sa dá pozerať aj inakšie, než ako to robia progresívci

Liberalizmus bol doktrínou, ktorá hlásala slobodu človeka; slobodu politickú, ekonomickú, náboženskú i individuálnu, slobodu prejavu i svedomia. S cieľom zaistiť ju požadovala obmedzenie štátnej moci.

V 20. storočí sa objavil liberalizmus sociálny či ľavicový, ktorý akceptoval väčší štát garantujúci sociálne istoty, dávky i blahobyt; štát aktivistický, ktorý neustálym reformizmom bude postupne „zlepšovať“ spoločnosť, to znamená už nie ľudí nechávať na pokoji a garantovať im ich slobodu, ale „reformovať“ im životy. Svoj záujem presmeroval aj na otázky morálne a kultúrne, kde jeho pozícia bola relativistická.

Od relativizmu k absolutizmu

Od druhej polovice 60. rokov 20. storočia sa liberálny relativizmus týkal predovšetkým ľudskej sexuality. Tradičnú židovsko-kresťanskú sexuálnu morálku považoval za príliš a zbytočne prísnu. Hlásal toleranciu, čo však v realite viedlo k rozleptaniu morálneho konsenzu civilizácie.

Keď sa tak stalo, nastal zlom: morálny relativizmus sa premenil v ten najprísnejší morálny absolutizmus a kazateľský moralizmus. Ten začal postupne narastať od roku 2000 a výrazne sa akceleroval v roku 2020. Tomuto fenoménu, ktorý sa vyvinul z ľavicového reformistického a relativistického liberalizmu, sa hovorí progresivizmus. Tak si sami hovoria jeho stúpenci: progresívci či progresívni.

To je od nich chytré: pokrok znie kladne, pozitívne; kto by chcel byť proti pokroku? Kto by chcel byť za regres či dokonca reakcionár?

Lenže analyticky slovo progres znamená len postup daným smerom a vôbec nič nám nehovorí o tom, či ten smer je dobrý. Vo svojej dobe boli vnímané ako pokrokové hnutia i fašizmus, nacizmus a, samozrejme, aj komunizmus; rozhodne predstavovali postup, pokrok, progres od predchádzajúceho statusu quo.

Smerom však do pekla.

Keď zistíme, že kráčame zlým smerom, skutočná odvaha, statočnosť i rozumnosť si však vyžadujú vrátiť sa až tam, kde sme odbočili zo správnej cesty, a tam na tej križovatke sa vydať smerom iným. Teda návrat je za určitých okolností lepší a rozumnejší než stále kráčať dopredu, keď pred nami je peklo alebo priepasť. V takom prípade je regres hodnotnejší než progres.

Preklopenie sa z pozície morálneho relativizmu v situácii, keď ešte nie je pri moci, do pozície prísneho morálneho absolutizmu, keď už pri moci je, je jednou z viacero podobností medzi starým komunizmom a moderným progresivizmom. Druhou je posadnutosť radikálnym rovnostárstvom a treťou je etatizmus, teda snaha o zväčšenie štátnej donucovacej moci.

Starý komunizmus požadoval rovnostárstvo v otázke majetku; módny progresivizmus sa zameriava na pohlavie, rasu a sexuálnu orientáciu.

V otázke pohlavia popiera, že by medzi mužmi a ženami boli objektívne psychologické a fyziologické rozdiely, ktoré by spôsobovali, že muži ako celok a ženy ako celok nemusia mať rovnaké, identické preferencie.

Preto štatistickú nerovnosť medzi mužmi a ženami na rôznych pozíciách vníma ako dôsledok a dôkaz diskriminácie. Neakceptuje tú možnosť, že štatistické nerovnosti sú dôsledkom odlišných slobodných preferencií mužov a žien. Napríklad muži v priemere majú väčší záujem o štúdium technických smerov než ženy, ktoré, naopak, majú v priemere väčší záujem o štúdium spoločenských vied než muži. Alebo muži môžu mať väčší záujem o politickú aktivitu než ženy či sú ochotní preferovať prácu časovo viac náročnú, zatiaľ čo ženy tú časovo menej náročnú. A podobne.

To všetko môže byť dôsledkom nie útlaku, patriarchátu či diskriminácie, ale slobodných preferencií konkrétnych mužov a žien. Tieto nerovnosti však chcú progresívci „riešiť“ štátnym donútením, príkazmi a zákazmi, teda etatistckými nástrojmi. (Ironická otázka: máme sa usilovať o rovné zastúpenie oboch pohlaví aj v takých dominantne mužských, ale neprestížnych profesiách ako smetiar či baník?)

Človek by si povedal, že opakom rasizmu je nie-rasizmus, teda hodnotenie ľudí primárne nie podľa ich farby pleti, rasy či etnika, ale ako jednotlivých jedinečných ľudských bytostí bez ohľadu na farbu pleti. Progresívni tzv. antirasisti (napr. Ibram X. Kendi) však tento nerasistický, rasovo neutrálny prístup považujú za „rasizmus“, pretože umožňuje a zachováva rasové štatistické nerovnosti. Černošskí Američania sú štatisticky chudobnejší než belošskí Američania a menej úspešní pri prijímacích skúškach na prestížne univerzity než Američania východoázijského pôvodu, a to je vraj dôsledkom a dôkazom rasizmu. Skutočný antirasizmus musí podľa nich, naopak, rasu kategoricky zohľadňovať a požadovať rasovú štatistickú rovnosť všade. Inými slovami, požiadavkou tohto rasou posadnutého, teda vlastne rasistického „antirasizmu“ sú rasové kvóty a rasové prerozdeľovanie bohatstva, teda komunizmus už nie triedny, ale rasový.

Sexuálna orientácia dospelých je súkromnou záležitosťou každého, vidíme však silnú progresívnu tendenciu politizovať ju. Príslušníci sexuálnych menšín, ako aj sexuálnej väčšiny si ako jednotlivci zaslúžia individuálne hodnotenie. Tolerancia je veľmi dôležitá osobná, politická i spoločenská cnosť, pretože umožňuje pokojné spolužitie ľudí rôznych názorov, presvedčení i preferencií v jednej spoločnosti. Tolerancia však neznamená súhlas; tolerujeme to, s čím nesúhlasíme, ale aj napriek nesúhlasu sme schopní veľkorysosti, teda tolerancie.

Tolerancia sa nevzťahuje na to, s čím súhlasíme, ale na to, s čím nesúhlasíme: ja napríklad nemôžem povedať, že tolerujem mäsiarstva a armádu Slovenskej republiky – ja s nimi súhlasím a som presvedčený o ich potrebe a správnosti. Tolerujem však vegetariánov a pacifistov – stúpencov doktrín, ktoré považujem za morálne defektné. Tolerujem ich ako jednotlivcov, ale nesúhlasím s ich názorom. (Boli by však oni rovnako tolerantní, keby mali väčšinu; nechceli by nám vegetariáni zakázať mäso a pacifisti zbrane? Hmm...)

Prečo do toho ťahať štát?

Pred pár rokmi jeden český aktivista za „manželstvo“ osôb rovnakého pohlavia vyhlásil: „Nám už tolerancia nestačí, my už požadujeme rešpekt!“ To je presne to, čo je vyžadovať si, dokonca vynucovať si silou štátu zásadne nelegitímne; na čo nikto nemá právo ani nárok. Rešpekt nie je automatickým nárokom, rešpekt si musíme každý zaslúžiť. Mať voči niekomu rešpekt znamená mať voči nemu i určitú úctu a určitý obdiv. Ale tie môžeme mať len pre zásluhy, skutky, dobré výkony či správne rozhodnutia.

Nie iba pre sexuálnu orientáciu. Sexuálna orientácia je inklinácia, sklon, nie výkon, zásluha. Obdivovať ľudí len pre ich heterosexuálnu orientáciu, mať k nim „rešpekt“ pre ich heterosexuálnu orientáciu by bolo trápne; heterosexuálna orientácia nie je dôvodom na hrdosť, pretože nie je zásluhou. A čo platí pre orientáciu heterosexuálnu, platí aj pre homosexuálnu. V tomto sú si rovné.

Dospelí ľudia môžu v slobodnej spoločnosti žiť v akýchkoľvek dobrovoľných vzťahoch, s ľuďmi rovnakého či opačného pohlavia a v akomkoľvek dobrovoľnom, konsenzuálnom počte. OK.

Ale prečo do toho zaťahovať štát?

Pre štátne a spoločenské uznanie určitého typu spolužitia bol vždy len jeden dôvod: nie city či láska dospelých, ale deti, ich existencia a potreba výchovy; a vhodnosť toho, aby rodičia detí, muž a žena, zostali spolu a nerozpŕchli sa za novými partnermi, dokiaľ sú ich deti malé a nedospelé, neschopné postarať sa o seba.

Preto štát uznával manželstvo. Ale štát netvorí manželstvo; manželstvo nie je štátnym výtvorom. Rovnako ako právo na slobodu svedomia, ktoré implikuje i slobodu prejavu a náboženskú slobodu: nie sú výtvorom štátu, ale spravodlivý štát ich uznáva a garantuje; nespravodlivý štát neuznáva a porušuje.

Ani manželstvo nie je výtvorom štátu; stačí, aby si niekde pod stromom muž a žena sľúbili lásku, úctu, vernosť a je to platné manželstvo. Štát ho však konvenciou kvôli deťom uznáva.

Ale muž a žena môžu spolu žiť aj bez manželstva, rovnako ako aj muž a muž či žena a žena. Požiadavka, aby štát nejakým spôsobom uznával aj spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia, je už požiadavkou, aby štát takémuto spolužitiu dal pečiatku „dobré“; ale potom je tu otázka, prečo by štát takú pečiatku nemal dávať aj spolužitiu viacerých než len dvoch osôb (troch, štyroch, piatich atď.), a to akéhokoľvek pohlavia? Štát má všetky dobrovoľné formy spolužitia dospelých tolerovať, ale prečo by ich musel priamo velebiť? To už je vnucovanie jedného morálneho názoru štátnou mocou celej spoločnosti.

Všetci veľkí teoretici i praktici ústavnej demokracie, napríklad Edmund Burke, James Madison či u nás najväčší slovenský demokratický štátnik prvej polovice 20. storočia Milan Hodža, vedeli, že zákony sa nemajú prijímať v situáciách vyhrotených emócií, pod nátlakom emocionálneho vydierania či moralizujúceho naliehania „to musíte urobiť teraz a hneď!“, ale, naopak, v pokojnej atmosfére, po diskusiách, v ktorých každý môže vecne argumentovať „za“ i „proti“, po dôkladnej deliberácii a pokiaľ možno konsenzom.

Navyše skúsenosť z iných krajín (napríklad Česka) ukazuje, že požiadavka na štátne uznávanie spolužitia osôb rovnakého pohlavia nie je vyslovovaná v dobrej viere, ale iba ako taktický manéver, ktorého cieľom je časom požadovať to, aby štát zákonom vyjadril a všetkým obyvateľom krajiny vnútil ako záväzný ten morálny názor, že vzťah dvoch osôb rovnakého pohlavia je nielen partnerstvom či partnerským spolužitím, ale rovno manželstvom.

To, samozrejme, nie je, to je len dovedenie rovnostárstva v sexuálnej oblasti ad absurdum. Každý ešte doslova včera vedel, že manželstvo je možné len medzi osobami opačného pohlavia, a to dokonca ani nie medzi osobami opačného pohlavia všetkými (nie medzi súrodencami, rodičmi a deťmi). Štát, ktorý „redefinuje“ manželstvo aj na vzťah dvoch osôb rovnakého pohlavia, je ako štát, ktorý „redefinuje“ trojuholník aj na tie geometrické útvary, ktoré nemajú len tri strany, uhly a vrcholy, ale môžu ich mať štyri, päť, šesť atď. Dopúšťa sa niečoho nelegitímneho, na čo nemá právo (štát manželstvo netvorí, iba uznáva), a na realite nikdy nič nezmení, len svojou autoritou zaštiťuje nepravdu. A to všetko kvôli rovnostárstvu.

Veľký francúzsky liberál Alexis de Tocqueville v 19. storočí vyslovil obavu, že raz v budúcnosti „vášeň pre rovnosť zničí lásku k slobode“. To sa dialo nielen v prípade starého komunizmu, ale deje sa aj v prípade moderného progresivizmu.

Ktorý je, mimochodom, veľmi netolerantným moralizmom: stačí, aby vedec či vedkyňa nadhodili myšlienku, že mužský a ženský mozog sú odlišné, premýšľajú trochu inak – a ich vedecká kariéra je ohrozená. Stačí povedať, že nielen na černošských životoch záleží, ale že záleží na životoch všetkých, černošských, belošských, východoázijských atď., a označia vás za rasistov. A stačí, aby ste tvrdili, že manželstvo osôb rovnakého pohlavia je doslova nemožné, že možné je len manželstvo osôb opačného pohlavia – čo je názor, ktorý zastávali nielen Masaryk a Štefánik, Churchill a de Gaulle, Dubček a Havel, Thatcherová a Mitterand, Helmutovia Schmidt i Kohl, Reagan a Gorbačov, ale do doby pred desiatimi rokmi doslova každý vrátane dnešných liberálov –, a progresívci vás označia za homofóbov.

Podobnosti medzi komunizmom a progresivizmom sú v tom, že obidve ideológie sú rovnostárske, obidve relativistické, keď nie sú pri moci, a puritánsky moralistické (skúste pred progresívcom povedať nevinný etnický či sexuálny vtip...), keď už moc majú (či už v štáte, alebo v intelektuálnom a kultúrnom establišmente, aký v mestách ako Praha či Bratislava panuje), a obidve na dosiahnutie svojich cieľov požadujú rozšírenie štátnej moci a etatistické riešenia.

Človek musí byť progresívcom vďačný za to, že aspoň v jednej otázke nie sú etatisti: chcú dekriminalizovať marihuanu. Ale zato nám chcú vraj kvôli „záchrane planéty“ zakázať hovädzie... Takže z blata do kaluže.

Našťastie však toto nie je posledné slovo. Na svet sa dá pozerať aj inakšie, než ako to robia progresívci. A existuje proti nim aj jeden účinný protiliek. O tom nabudúce, v treťom a poslednom pokračovaní tejto série.

 

Adventný
kalendár

Farská knižnica

Ponuka

Odpustky počas Roka sv. Františka Xaverského

Podpora opravy kostola

SK33 0900 0000 0051 9590 4319

Skratky v menu

C-19 a naša farnosť

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Obec Oslany

Katechézy
sv. otca Františka

Aktuálne:

   O rozlišovaní

Ukázať všetky...

Návšteva Slovenska

Zo života Cirkvi...

Dnešné liturgické čítania

TV Lux - naživo (oficiálne stránky)


Aktuality z TkKBS:

 Svätec dňa

Mikuláš

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Virtuálna prehliadka

Kostol sv. Štefana Uhorského

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


57,717 návštev
111,954 zobrazení
1.94 zobrazení / návštev
nach oben
Zavrieť   X

Mikuláš z Myry, biskup

Svätý

Sviatok: 6. december

* okolo 280/286 Patara (?), dnes ruiny pri Kalkane, Turecko

† medzi 345 a 351 Myra, dnes Demre, Turecko

Atribúty: odev biskupa, tri mešce peňazí, tri chleby, tri jablká, tri kamene, loď, kormidlo, kotva

Patronát: Patrón detí, pekárov, námorníkov, majiteľov záložní, lekárnikov, rybárov

Svätý Mikuláš bol biskupom v Myre. Patrí k svätým, ktorí požívajú úctu po celom svete. Svedčia o tom mnohé kostoly a oltáre, postavené na jeho česť. Narodil sa pravdepodobne v Patare v Lýcii (Malá Ázia). V meste Myra, ktoré ležalo neďaleko mora, sa stal biskupom. Bol známy vďaka svojej mimoriadnej zbožnosti, nadšeniu a zázrakom. Zomrel v Myre. Pochovali ho v biskupskej katedrále.

Doma dostal dobrú výchovu. Zachovával pôst. Hovorí sa, že v stredu a piatok jedol iba raz, aj to až večer. Rodičia zomreli, keď bol ešte mladým mužom. Po sebe však zanechali taký majetok, že Mikuláš sa nemusel báť o svoje živobytie. On sa však rozhodol všetko venovať chudobným. A tu sa spomína azda najznámejšia príhoda z jeho života.

Jeden občan Patary prišiel o všetky svoje peniaze. Mal tri dcéry. No nemohol ich vydať, pretože nemal pre ne veno. A tak sa rozhodol pre zúfalý čin. Chcel ich dať na prostitúciu. Mikuláš sa to dozvedel, a tak zobral mešec zlata a v noci pod rúškom tmy ho dal mužovi do okna. Malo to byť na veno najstaršej dcéry. To sa opakovalo druhý aj tretí raz, zakaždým pre ďalšiu dcéru. Muž ho na tretí raz spozoroval a bol mu veľmi vďačný.

Za čias prenasledovania kresťanov, začiatkom 4. storočia bol Mikuláš ustanovený za biskupa v Myre. Pretože bol veľmi horlivý, aj jeho chytili, mučili a hodili do väzenia. Potom však prišiel cisár Konštantín a jeho slávny Milánsky edikt, vďaka ktorému boli kresťanskí väzni – teda aj sv. Mikuláš – prepustení na slobodu. Vrátil sa do Myry a pokračoval vo svojej práci. Neúnavne bojoval proti bludu tej doby – arianizmu. Zdá sa, že bol prítomný aj na koncile v Nicei r. 325, ale to nie je isté.

Zomrel v pokročilom veku a životopisy jednomyseľne tvrdia, že bol pochovaný vo svojom biskupskom sídle Myra. 11. storočí však Myru obsadili moslimovia, a tak roku 1087 boli pozostatky sv. Mikuláša prenesené do talianskeho prístavného mesta Bari. Tam postavili chrám, zasvätený jemu. Za čias cisára Justiniána bol aj v Konštantínopole postavený chrám na počesť sv. Mikuláša. Jeho sviatok si uctievali v celom vtedajšom známom kresťanskom svete. Na byzantských pečatiach sa jeho obraz objavuje častejšie než obraz kohokoľvek iného. V neskoršom stredoveku mu bolo iba v Anglicku zasvätených skoro štyristo kostolov.

Zvláštne je to, že najväčšiu popularitu má sv. Mikuláš v Rusku. Spolu so sv. Ondrejom apoštolom je patrónom národa. Ruská pravoslávna cirkev dokonca má sviatok jeho prenesenia. Sv. Mikuláš je tiež patrónom Grécky, Apúlie, Sicílie a Lotrinska.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X