František z Assisi, diakon, zakladateľ rehole františkánov

Svätý

Sviatok: 4. október

* asi 1181 Assisi, Taliansko

† 3. október 1226 kostol Porciunkula, dnes bazilika Santa Maria degli Angeli pri Assisi

Atribúty: vlk, vtáky

Význam mena: slobodný (zast. nem.) alebo malý Francúz (francesco – z tal.)

Patronát: Patrón Talianska, ekológov, obchodníkov, chudobných, chromých, slepých, väzňov, stroskotancov, tkáčov, obchodníkov so súknom, krajčírov, sociálnych pracovníkov, ochrancov životného prostredia; proti moru a bolesti hlavy

František sa narodil v umbrijskom meste Assisi na úpätí hory Monte Subasio pravdepodobne v roku 1181. Jeho rodičmi boli zámožný obchodník so súknom Pietro di Bernardone a jeho manželka Giovanna, zvaná tiež Pica, ktorá pravdepodobne pochádzala z Provensálska. František bol pokrstený ako Giovanni (Ján), podľa Jána Krstiteľa. Avšak keď sa jeho otec vrátil z obchodnej cesty po Francúzsku, rozhodol sa zmeniť mu meno na Francesco („malý Francúz“), pretože nechcel, aby jeho syn mal niečo spoločné s Bohom, on chcel mať zo syna obchodníka, a chcel, aby už aj jeho meno naznačovalo obdiv k Francúzsku.

František získal pomerne dobré vzdelanie a vo svojej mladosti viedol bezstarostný život s dostatkom finančných prostriedkov. Bol neustále šťastný, okúzľujúci a rodený vodca. Ako rástol, stal sa vodcom skupiny mladých ľudí, ktorí trávili noci búrlivým životom. František sám povedal: „Žil som v hriechu.“ František napĺňal otcovu predstavu, zaľúbil sa do Francúzska. Páčili sa mu francúzske piesne, francúzske romance i potulní trubadúri, ktorí putovali Európou. Bol tiež dobrý v obchode. Ale František chcel viac, viac ako len bohatstvo. No nie svätosť. František chcel byť šľachticom. Vojna bola tým miestom, kde sa dá získať sláva, po ktorej túžil. V roku 1199 vypukla v Assisi občianska vojna medzi mešťanmi a šľachtou. Mladý František sa do vojny zapojil v meštianskych oddieloch. V roku 1202 vytiahlo Assisi do boja proti susednému mestu Perugia, kam sa uchýlila veľká časť assiskej šľachty. V novembri toho roku skončila vojna pre Assisi porážkou v bitke pri Collestrade a František padol spolu so svojimi spolubojovníkmi do zajatia, z ktorého ho musel vykúpiť jeho otec. V zajatí František ťažko ochorel. Keď po roku vychádzal z väzenia, mal za sebou viacero existenciálnych sklamaní: jeho mladíckym snom bolo stať sa široko-ďaleko známym rytierom, v boji však utrpel potupnú porážku; namiesto užívania si mládeneckej sily, životaschopnosti a bojovnosti sa vo svojich dvadsiatich rokoch musel vyrovnávať s telesnou slabosťou a chorobou. Po svojom návrate do Assisi a s postupne zlepšujúcim sa zdravotným stavom sa František ešte pokúsil nadviazať na svoj bezstarostný život. V roku 1204 sa chcel pridať do armády šľachtica Gautiera III. z Brienne, ktorý si pod záštitou pápeža Inocenta III. nárokoval na sicílske kráľovstvo. Keď už bol na ceste do Puglie, mal v Spolete niekoľko mystických snov, ktoré prehĺbili jeho duchovnú krízu, ochorel a vrátil sa do Assisi. Začal sa postupný proces jeho obrátenia. Začal sa vyhýbať svojim obľúbeným kratochvíľam a bohémskym priateľom. Začal viac času tráviť v modlitbe.

Jedného dňa pri potulke krajinou sa František, ktorý miloval krásu a nenávidel nepodarky, stretol sa s malomocným. Hoci mal odpudivý výzor a zapáchal, František zoskočil z koňa a pobozkal malomocnému ruku. Františka naplnila radosť. Ako odchádzal, chcel mu ešte zakývať, ale malomocný zmizol. Pochopil to ako test od Boha a on tým testom prešiel. V tejto dobe vykonal púť do Ríma, všetky svoje peniaze venoval ako milodar pri hrobe sv. Petra a spolu so žobrákmi sa postil pri vstupe do baziliky. Keď sa po svojom návrate modlil v kostole San Damiano, prehovoril k nemu Kristus z kríža. Trikrát zopakoval: „František, nevidíš, že sa môj dom rozpadá? Oprav ho!“ František si okamžite zadovážil stavebný materiál a začal opravovať kostol, v ktorom sa práve modlil. Neskôr podobne opravil aj dnes už neexistujúci kostol San Pietro della Spina a kostol Santa Maria degli Angeli neďaleko Assisi, známejší pod názvom Porciunkula. Na opravu kostolov a iné dobročinné účely si František bral finančné prostriedky z obchodu svojho otca. To viedlo k hádkam a dokonca k súdnemu sporu, pri ktorom Pietro Bernardone podal na svojho syna žalobu u miestneho biskupa Guida II. Pri súdnom pojednávaní, ktoré sa konalo na jar roku 1206 verejne na námestí, sa František vyzliekol donaha, dramaticky sa vzdal svojho dedičstva a zriekol sa svojho otca slovami: „Do dnešného dňa som ťa volal svojím otcom na tejto zemi, odteraz však chcem hovoriť: Otče, ktorý si na nebesiach.“ Od tej chvíle žil František v dobrovoľnej chudobe ako pustovník na okraji spoločnosti. 24. februára 1208 na sviatok sv. Mateja ho pri omši v kostole Santa Maria degli Angeli zaujala pasáž z Evanjelia podľa Matúša o vyslaní učeníkov: „Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. […] Neberte si do opaskov ani zlato ani striebro ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte ani dvoje šiat ani obuv ani palicu…“ František pochopil tieto slová ako priamu a jednoznačnú výzvu žiť ako dvanásti Ježišovi učeníci, apoštoli (tzv. apoštolský život, lat. vita apostolica) a skromne zvestovať vieru. František sa považoval za kajúcnika, čo ho chránilo pred cirkevným prenasledovaním kvôli kacírstvu. Ako kajúcnik nabádal aj ostatných, aby milovali Boha, kajali sa za svoje hriechy a takto postupne priťahoval ďalších mladých ľudí, ktorí boli ochotní zdieľať s ním jeho spôsob života. Podľa tradície sa k nemu ako prví pripojili bohatý šľachtic Bernardo di Quintavalle a právnik Pietro Cattani. Podľa tradície sa František, Bernardo a Pietro pokúsili na základe náhodne vybraných evajeliových veršov zistiť, aké poslanie pre nich Boh pripravil. Ich životným programom sa takto stali tieto tri verše:

Ježiš mu vravel: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21)
A povedal im: „Na cestu si neberte nič: ani palicu ani kapsu ani chlieb ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ (Lk9,3)
A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23)

Krátko po Bernardovi a Pietrovi sa k Františkovi pripojil aj brat Egidio, začiatkom roka 1209 bolo bratov už osem a neskôr sa k nim pripojili ďalší štyria. Žili jednoduchým životom v opustenej nemocnici Rivo Torto neďaleko Assisi; mnoho času však trávili putovaním hornatými krajmi Umbrie, vždy v dobrej nálade a so spevom nabádali ľudí k pokániu. Ešte na jar roku 1208 sa prví štyria bratia vydali na svoju prvú misiu: František a Egidio do kraja Marche, Bernardo a Pietro opačným smerom. Na jeseň odišli na druhú misiu, pri ktorej doputovali až do Rietského údolia. V zime Bernardo a Egidio navštívili Florenciu. V roku 1209 putoval František so svojimi jedenástimi nasledovníkmi do Ríma, aby tam pápeža Inocenta III. dobrovoľne požiadal o schválenie spôsobu života svojho malého spoločenstva, a to napriek tomu, že v dobe vojen proti kacírom bolo založenie nového náboženského hnutia vnímané veľmi skepticky. Prvé vydanie františkánskej reguly, ktorá bola vtedy pápežovi predložená, sa stratilo (v literatúre býva táto prvá františkánska regula označovaná po latinsky ako Regula primitiva). Z hľadiska cirkevného práva sa Františkovi podarilo svoju žiadosť šikovne obhájiť: svojich bratov označil za potulných kazateľov pokánia. Tých cirkev uznávala ako stav, zatiaľ čo proti ostatným chudobu hlásajúcim skupinám, akými boli napr. albigénci, valdénci a humiliáti, bojovala ako proti heretikom. V lete alebo na jeseň roku 1210 (podľa niektorých zdrojov už v roku 1209) získal František od pápeža ústne povolenie žiť v chudobe a kázať pokánie. Zaslúžil sa o to aj kardinál Ugolino, neskorší pápež Gregor IX. Podľa populárnej tradície nechcel Inocent Františka najprv vôbec prijať, presvedčil ho však sen, v ktorom videl rúcajúci sa kostol (cirkev), ktorý podopiera chudobný muž. Keď Františka prijal, spoznal v ňom muža zo svojho sna a jeho regulu schválil. Pápežské uznanie rehole bolo oficiálne zverejnené pravdepodobne až pred alebo počas Štvrtého lateránskeho koncilu v roku 1215, pretože po ňom bol vznik reholí na základe dovtedy neuznaných regúl (ako napr. Benediktova, Augustínova) zakázaný. Či bolo uznanie vyhlásené znovu ústne alebo už písomne nevedno. V tejto dobe musel František a jeho bratia opustiť svoje pôsobisko na Rivo Torto. Opát benediktínskeho kláštora na hore Subasio im zveril do užívania kostol Santa Maria degli Angeli (Porciunkulu), ktorý sa tak stal strediskom nového náboženského hnutia. V roku 1212 vznikol prvý františkánsky kláštor v Toskánsku neďaleko Cetony a mužská Rehoľa menších bratov. V tej dobe bol František vysvätený za diakona a ním zostal po celý život, pre svoju skromnosť a z úcty ku kňazstvu. František nebol reformátor; modlil sa za obrátenie k Bohu a poslušnosť Cirkvi. František musel počuť o úpadku Cirkvi, ale vždy sa správal k Cirkvi a jej ľuďom s najväčším rešpektom. Keď mu raz niekto rozprával o kňazovi, ktorí verejne žije so ženou a pýtal sa Františka, či sú platné sviatosti z rúk takéhoto kňaza, František prišiel k tomuto kňazovi, pokľakol si pred ním, pobozkal mu ruky – pretože tie ruky drží Boh.

V roku 1212 prichádza za ním Klára – assiská šľachtičná, ktorá túži kráčať za Kristom v jeho šľapajach. Spolu s Františkom zakladajú rád chudobných panien, ktoré sa neskôr nazvú klariskami. Pre ľudí žijúcich vo svete zakladá sv. František roku 1221 svetský tretí rád. Tak dal laickým mužom a ženám možnosť uskutočňovať v občianskom živote evanjeliové rady. Z tohto hnutia vyšli neskôr mnohí laickí apoštoli a mnohí svätí. František odporúčal sebe i veriacim dôsledne prežívať evanjelium. Mal veľkú lásku k Eucharistii. Na Vianoce 1223 adoruje Krista v jasliach v Grecciu, kde pripravil „živý betlehem“ a takto dal základ vianočnej tradícii. Za Ježišom kráča aj na Kalváriu, ktorou sa pre neho stal vrch Alverno. To bola predzvesť neskoršej krížovej cesty.

Sám František mal účasť na Kristovom utrpení aj inou veľkou milosťou, keď počas zjavenia 14. septembra 1224 mu ukrižovaný Ježiš vtisol krvavé znaky utrpenia – stigmy. Je to prvý známy prípad stigmatizácie v dejinách Cirkvi. V tom čase František takmer oslepol a naplnený radosťou skladá Pieseň „brata Slnka“. Františkovo bratstvo zahŕňalo všetko Božie stvorenstvo. Veľa bolo popísané o Františkovej láske k prírode, ale jeho vzťah bol viac ako len to. My hovoríme o niekom, že miluje prírodu a to znamená, že trávi svoj voľný čas v lese a obdivuje jeho krásu. Ale František skutočne cítil, že príroda, všetko Božie stvorenstvo, je časť jeho bratstva. V jednej známej historke, keď sa František modlil medzi stovkami vtákov a vzdával vďaku Bohu za odev, slobodu i starostlivosť o nich, vtáci stáli, kým sa medzi nimi prechádzal, odleteli až keď im povedal, že môžu ísť. Ľudia boli spočiatku nedôverčiví k týmto bratom, ktorí verne nasledujúc Evanjelium, oblečení len v handrách, hovoria o Božej láske. Ľudia dokonca utekali pred nimi zo strachu, aby sa nenakazili týmto čudným bláznovstvom. Nechápali, prečo sú naplnení neustálou radosťou a oslavovaním života, keď sú bosí a oblečení do žobráckych handier. A pýtali sa: Ako môže človek, ktorý nič nemá, byť šťastný? Ako môžu zdraviť s úsmevom ľudí, ktorí po nich hádžu skaly? Veľa pracovali a žobrali, keď museli. Ale František im nedovolil prijať peniaze. Keď sa biskup zhrozil, aký ťažký život si vybrali, František mu odpovedal: Ak by sme vlastnili hocijaký majetok, potrebovali by sme zbrane a zákony, aby sme ich mohli ochrániť. Pre Františka bolo vlastnenie smrťou pre lásku. František zdôvodňoval svoj postoj: Čo môžeš urobiť človeku, ktorý nič nemá? Čo ukradneš človeku, čo nič nevlastní? Nemôžeš zruinovať človeka, ktorý nenávidí prestíž. Boli skutočne slobodní.

František bol veľmi priamy. Keď putoval do Sýrie k moslimom počas piatej križiackej výpravy, rozhodol sa pre jednoduchú vec. Počas bojov šiel rovno za sultánom, aby prosil o mier. Keď bol so svojimi bratmi zajatý, bolo naozaj zázrakom, že neboli zabití. Namiesto toho bol František privedený pred sultána, ktorý bol očarený Františkom a jeho modlitbami. Sultán mu povedal: „Ja môžem konvertovať na tvoju vieru, ktorá je skutočne krásna, ale my obaja by sme boli zabití.“ Františka však stihlo prenasledovanie a mučenie – nie však medzi moslimami, ale medzi vlastnými bratmi. Keď sa vrátil do Talianska, počet členov ich bratstva sa rozmnožil na 5000 za 10 rokov. Nastal tlak, aby toto spoločenstvo bolo kontrolované a prispôsobené vtedajším štandardom. Ľudí poburovala ich prílišná chudoba. Posledné roky Františkovho života boli naplnené utrpením a ponížením.

Pozemský život sv. Františka sa končí večer 3. októbra 1226, čo ale podľa vtedajšieho počítania času sa počítalo už k nasledujúcemu dňu, preto sa jeho sviatok slávi 4. októbra. V roku 1228 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého a v roku 1939 ho pápež Pius XII. vyhlásil za patróna Talianska. V roku 1980 ho Ján Pavol II. vyhlásil za patróna ekológov.

zdroj: zivotopisysvatych.sk