Rímskokatolícka cirkev – Oslany
Miništrovať je do slovenčiny prevzaté latinské slovo ministrare - slúžiť.
Miništrant je teda ten, kto túto službu vykonáva. Táto služba ale nie je obyčajnou všeobecnou službou, ale silne špecifickou službou Bohu, kňazovi a celému spoločenstvu veriacich pri oltári. Preto táto služba nie je akousi povinnosťou, ale výsadou.
Práve táto výsada je dôvod, prečo nemôže miništrovať každý, kto by chcel. Na miništrantov sa kladú naozaj nemalé nároky - na ich vzdelanie, dôslednosť, dôstojnosť a to nie len pri oltári, ale aj v osobnom živote. To ale nemá byť dôvod pre nejakú suchopárnosť. Miništranti sú všade poriadne veselá, živá kopa chlapcov, ktorí vedia spojiť život podľa božích príkazov so svojím bežným životom dospievajúcich mladíkov. Už sv. Filip Neri povedal: "Smutný svätý by bol naozaj smutný." A toto sa stalo akýmsi tichým heslom miništrantov...
Keďže každý miništrant je niekoho dieťa, prosím všetkých rodičov miništrantov, aby sa za svojich synov modlili.
Sv. Tazícius
Tarzícius bol akolytom (rozdávateľom Eucharistie) alebo diakonom v Ríme. V druhej polovici 3.storočia bol ukameňovaný davom ľudí na rímskej ceste Via Appia, keď niesol Eucharistiu neznámemu kresťanovi do väzenia. Túto udalosť opísal kardinál Wiseman vo svojom diele „Fabiola“. Pápež sv. Damazus (bol pápežom v rokoch 366-384) napísal o ňom poému a dal mu vytesať na náhrobný kameň štvorveršie, ktoré vyjadrovalo príčinu jeho smrti. Legenda ho predstavovala ako chlapca (miništranta), ktorý v čase prenasledovania niesol Eucharistiu uväzneným kresťanom. Na tejto ceste ho stretli chlapci, ktorí však kresťanmi neboli. Chceli, aby im ukázal, čo to nesie. On však Eucharistiu chránil za každú cenu. Chlapci čoskoro prišli na to, že je kresťanom a nesie „kresťanské tajomstvá“. Kvôli tomu ho začali biť a kameňovať. Tarzícius sa však držal statočne. Keď už zomieral, išiel okolo jeden rímsky vojak, ktorý bol tiež kresťanom. Chlapcov rozohnal a Tarzícius mu ešte stihol povedať, Koho nesie a kam. Potom vydýchol. Vojak sa postaral aj o jeho telo aj o Eucharistiu. Či tento príbeh obsahuje presné historické fakty, nevieme. Tarzícius mohol byť aj mladým mužom – diakonom, ktorý niesol Eucharistiu z titulu svojej funkcie a služby: či už chorým, prenasledovaným alebo z pápežskej sv. omše kňazom hlavných rímskych kostolov ako znak jednoty. V každom prípade je mučeníkom a oddávna si ho uctieva mnoho ľudí, najčastejšie ako patróna miništrantov.
Miništrantský sľub:
Ďakujem Ti Pane Ježišu Kriste,
že si ma povolal do služby pri oltári
medzi služobníkov oltára.
Sľubujem, že moje správanie
v kostole, doma, v škole a vôbec všade
bude vždy príkladné.
Budem sa usilovať žiť podľa Tvojho príkladu.
Modlitba rodičov za miništrantov:
Všemohúci večný Bože, milujúci Otče,
dal si mi v mojom synovi nenahraditeľný dar.
Prosím ťa, veď ho svojou mocnou prozreteľnosťou,
aby ti bol verný nie len v službe pri tvojom oltári,
ale v celom svojom živote.
Ochraňuj ho, aby sa zachoval čistý a tak raz vošiel
do radosti nebeskej vlasti.
Skrze Krista nášho Pána. Amen.
