Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Cirkevné začlenenie farnosti

Cirkevné začlenenie ovplyvnilo zaradenie Oslianskeho dištriktu do Tekovskej župy. Osliansky cirkevný dištrikt vznikol pravdepodobne čoskoro po preniknutí ostrihomskej provincie na stredné Slovensko. Do Oslianskeho dištriktu v stredoveku patrili farnosti: Oslany, Kamenec, Veľké Pole, Veľké Uherce a Brodzany, z ktorých sa spravovali aj ostatné lokality našej oblasti.1

Kanonická vizitácia, konaná 8. a 9. apríla 1561 pri vizitácii tekovského archidiakonátu v Oslianskom dištrikte, spomína kostoly Kamenek (dnešný Kamenec pod Vtáčnikom), zasvätený Všetkým svätým, ďalší kostol Všetkých svätých na majetku Altoprato (pravdepodobne Pažiť), kostol Michala Archanjela na majetku Nagh Wgrocz (Veľké Uherce), ako aj kostol sv. Štefana kráľa v Ozlyan (Oslany) a nakoniec kostol Všetkých svätých v Baradyan (Broďany).2

Za vlády Márie Terézie 13. marca 1776 schválil pápež Pius VI. bulou „Regalium principum“ nové biskupstvo – Banskobystrické. Po jeho vzniku sa farnosť Oslany stala súčasťou tohto biskupstva.3 Novovzniknuté Banskobystrické biskupstvo sa rozprestieralo na území bývalých stolíc Zvolenskej, Turčianskej, čiastočne Tekovskej a Nitrianskej. Pri založení malo biskupstvo 6 dekanátov: Zvolenský, Hornoturčiansky, Dolnoturčiansky, Svätokrížsky, Bojnický a Osliansky4 a delilo sa na 12 dištriktov v rámci 4 archidiakonátov. Do Nitrianskeho archidiakonátu patril spolu s Bojnickým aj Osliansky dištrikt,5 ktorý tvorili: Bystričany; Horná Ves s filiálkou Radobica; Horný Kamenec s filiálkami Dolný Kamenec a Zemianske Kostoľany; Malé Kršteňany s filiálkou Veľké Kršteňany; Veľké Uherce s filiálkami Kolačno a Pažiť; Oslany s filiálkami Čereňany a Chalmová; Šimonovany s filiálkou Malé Uherce.6 Podľa kanonickej vizitácie banskobystrického biskupa Františka Berchtoldta mali Oslany v roku 1780 až päť filiálok: Čereňany, Chalmovú, Bystričany, Hornú Ves a Radobicu.7 O dvadsať rokov neskôr v roku 1800 sa od farnosti Oslany osamostatnila filiálka Horná Ves a v roku 1804 filiálka Bystričany.8 Dosvedčuje to aj kanonická vizitácia banskobystrického biskupa Gabriela Zerdahelyiho z roku 1805, v ktorej sa uvádzajú už len dve filiálky: Čereňany a Chalmová.9 Tento stav potvrdzuje aj ďalšia kanonická vizitácia konaná banskobystrickým biskupom Antonom Makayom v roku 1821.10 Chalmová bola vyňatá z farnosti Oslany až v roku 1890 a bola pridelená do farnosti Bystričany.11

V roku 1971 farnosť Oslany spolu s filiálkou Čereňany a ďalšími sedemnástimi farnosťami patrili do dekanátu Prievidza.12 V roku 1991 je farnosť Oslany uvádzaná v dekanáte Partizánske bez filiálky,13 keďže 30. júna 1991 bola jej posledná filiálka Čereňany ustanovená banskobystrickým biskupom Mons. Rudolfom Balážom za samostatnú farnosť.14

1 Porov. JUCK, Ľ., BEŠŠE, O.: Z dejín obcí oslianskej oblasti. In: KOVÁČ, J.: Horná Nitra, vlastivedný zborník V., s. 98.

2 Porov. BUCKO, V.: Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. Bratislava: Edícia Svetlo, 1939, s. 210; 220–221.

3 Porov. KONIAROVÁ, A.: Dejiny Banskobystrickej diecézy v 18. a 19. storočí. Badín: Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, 2002, s. 40; 51; 141.

4 Porov. MATULAY, C. A KOL.: Štátny archív v Banskej Bystrici, Sprievodca po archívnych fondoch I. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1962, s. 171.

5 Porov. OTRUBA, Š.: Štátny archív v Banskej Bystrici, Sprievodca po archívnych fondoch II. Bratislava: Slovenská archívna správa, 1969, s. 188.

6 Porov. KONIAROVÁ, A.: Dejiny Banskobystrickej diecézy v 18. a 19. storočí, s. 140–142.

7 Porov. BERCHTOLD, F.: Kanonická vizitácia, 1780, rukopis. In: Archív farského úradu Oslany, s. 12–34.

8 Porov. http://www.oslany.sk/, 26. 10. 2005.

9 Porov. ZERDAHELY, G.: Kanonická vizitácia, 1805, rukopis. In: Archív farského úradu Oslany, b. 5.

10 Porov. MAKAY, A.: Kanonická vizitácia, 1821, rukopis. In: Archív Rímskokatolíckeho biskupského úradu v Banskej Bystrici.

11 Porov. Historia domus II., rukopis. In: Archív farského úradu Oslany, 1846, s. 38.

12 Porov. Schematizmus Slovenských katolíckych diecéz. Bratislava: SSV, 1971, s. 31–33.

13 Porov. VARGA, S.: Schematizmus banskobystrickej diecézy. Banská Bystrica: Biskupský úrad, 1991, s. 45.

14 Porov. Kronika farnosti Čereňany, 1991, rukopis. In: Archív farského úradu Čereňany.

Zavrieť   X

Františka Rímska, rehoľníčka

Svätá

Sviatok: 9. marec

* 1384 Rím

† 9. marec 1440 tamtiež

Význam mena: slobodná (zast. nem.)

Patrónka motoristov

Sv. Františka Rímska sa narodila v Ríme v roku 1384. Jej otec sa volal Pavol Bussa de Leoni a bol bohatým šľachticom. Františka už v útlom veku túžila vstúpiť do kláštora. Otec ju však už ako mladú prisľúbil za manželku mladému šľachticovi Lorenzovi de Ponzianimu. Svoj sľub nechcel zrušiť. Františka sa teda z poslušnosti za Lorenza vydala. Lorenzo bol dobrým človekom, vážil si Františku, jej čnosti a zbožnosť. Františka sa zase snažila byť vľúdna a milá. Podľa šľachtických obyčajov sa Františka musela skvostne obliekať, navštevovať spoločnosť a prijímať hostí. Ona to robila zdvorilo a skromne. Pod nádherným rúchom nosila vrecovinu. V spoločnosti mužov bola vážna, v reči opatrná a netancovala. Veľmi rada chodila do kostola. Často rozjímala a modlila sa. Nikdy nezanedbávala svoje povinnosti. Vždy sa snažila vyplniť manželove priania. Narodili sa im tri deti. Františka ich mala veľmi rada, od mala ich vychovávala k slušnému a nábožnému životu. Priam tak sa starala aj o služobníctvo. Ak niekto ochorel, sama ho ošetrovala. Tiež ich viedla k nábožnému životu. K sebe bola zase veľmi prísna. Striedmo sa stravovala, jedla zväčša len zeleninu, nepila víno. Všimli si ju aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku.

Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Utešovala samu seba, že si ich Boh vzal k sebe, ale predsa jej bolo ľúto. V roku 1413 neapolský kráľ obsadil a drancoval Rím. Aj ich dom vyrabovali, syna, ktorý ostal nažive, odvliekli ako rukojemníka. Manžel bol ťažko ranený a následne ho poslali do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn.

V roku 1425, po návrate z púte do Assisi, založila nábožnú družinu vznešených paní a dievčat. Členky bývali naďalej vo svojich rodinách, ale zachovávali benediktínske pravidlá. Nevolali sa mníšky, ale oblátky (obetované). Zriekli sa nádhery v oblečení, prepychu, hlučných zábav a snažili sa o kresťanskú dokonalosť. Neskladali síce žiadne sľuby, z družiny mohli aj vystúpiť. Zaviazali sa iba poslušnosťou voči predstavenej. Nosili biele rúcho, biely škapuliar a čierny závoj. Takto žili až do roku 1433. V tom roku sa sústredili do jedného kláštora, ktorý sa volá Tor dei Specchi. V roku 1436, po smrti svojho manžela, sa k nim pridala aj Františka. Pokračovala vo svojom odriekavom a nábožnom živote. No v kláštore nepobudla dlho. V roku 1440 bola pozrieť svojho syna, ktorý ťažko ochorel. Keď sa vracala do kláštora, náhle na ňu prišla slabosť. Vrátila sa späť k synovi a 9. marca 1440 zomrela. Pochovali ju v kostole Panny Márie Novej pri Fore Romane. V roku 1608 bola vyhlásená za svätú. Pri tej príležitosti premenovali aj kostol, v ktorom spočívali jej pozostatky, na kostol sv. Františky Rímskej.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X