Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Kántry sú dňami pôstu, vďaky i modlitby

Rozhovor s kňazom Danielom Dianom (odborníkom na liturgiu) viedla Lenka Vatrtová (2021).

Pojem kántrové dni už počul azda každý, ale málokto vie, čo naozaj znamenajú. O čo vlastne ide a kedy presne sú? Je ich dátum pohyblivý alebo každý rok ten istý?

Podľa jazykovedného slovníka pojem kántry označuje cirkevné pôstne dni predpísané Katolíckou cirkvou, ktoré pripadajú na začiatok každého zo štyroch ročných období.

Kántrové dni v každom roku pripadajú na iný dátum. Závisí to od začiatku Adventného obdobia (zimné kántry), Popolcovej stredy (jarné kántry), dátumu Siedmej veľkonočnej nedele (letné kántry) a od jediného pevného dátumu – sviatku Povýšenia Svätého kríža, ktorý slávime 14. septembra (jesenné kántry).

 

Ako kántrové dni vznikli a kam až siaha ich história? (Poznámka: keď som si urobila malý prieskum medzi ľuďmi o kántrových dňoch, väčšina si myslela, že súvisia s country hudbou.)

Odpoveď na otázku, ako tieto dni prišli k svojmu názvu, nájdeme v histórii Cirkvi. Po tom, ako cisár Konštantín vydal v roku 313 Milánsky edikt, začal sa život Cirkvi slobodne rozvíjať. Prejavilo sa to tak, že sa začali stavať prvé chrámy a v nich sa konala náležitá liturgia.

Sila pohanstva znač­ne slabla a postupne zanikalo. U mnohých veriacich však stále pretrvával akýsi zlozvyk pridŕžať sa starých pohanských zvykov (netreba sa diviť, veď aj dnes mnohí vytiahli na povrch pohanský Halloween, ktorý má pôvod u starého keltského obyvateľstva Britských ostrovov), preto sa Cirkev snažila dať pohanským sviatkom nový charakter.

Kántrové dni alebo kántry vznikli z rímskych pohanských osláv siatby v mesiaci december, žatvy v júni a vinobrania v septembri. Boli to dni bujarej zábavy. Cirkev im však dala náboženský obsah tým, že ich ustanovila ako dni kajúcnosti, dni pokánia.

V 5. storočí pribudli k dovtedajším kántrovým dňom aj pôstne (jarné) kántry. Nazývali sa kvatembrové dni (odvodené od latinského slova quattuor, čiže štyri), lebo sa konali v štyroch ročných obdobiach, vždy v stredu, piatok a sobotu stanoveného týždňa.

Preto môžeme s úsmevom skonštatovať, že vôbec nie sú naviazané na country hudbu.

 

Aký je obsah kántrových dní?

Slovenský názov kántry má iste súvis so slovami kántriť alebo ničiť. Nejde však o ničenie človeka alebo nejakých vecí. Pretože sú v cirkevnom liturgickom kalendári, tak pre veriaceho človeka a člena Cirkvi znamenajú dni modlitieb, dobrých skutkov a pôstneho sebazapierania – teda to, čo v nás skutočne ničí hriešne tendencie, nezriadené sklony a náruživosti.

Kántrové dni sú teda dňami „zničenia“ starého hriešneho človeka a napomá­hajú tak k obnove alebo vzniku človeka nového. Niekde sa kántry nazývali aj suché dni, lebo v minulosti boli počas nich veriaci len o suchom chlebe a vode, podobne ako na Popolcovú stredu alebo Veľký piatok.

Treba však pripomenúť, že na rozdiel od týchto dvoch dní, keď je Cirkvou nariadený prísny pôst, na kántrové dni sa takéto nariadenie nevzťahuje. Pôst sa len odporúča.

 

Kántry máme teda štyrikrát ročne. Existujú na ne nejaké špeciálne modlitby, prípadne majú jednotlivé dni nejaké osobitné ciele alebo témy?

Všeobecné smernice pre liturgický rok uvádzajú, že v týchto dňoch prosí Cirkev Pána za rozličné ľudské potreby, najmä za zemskú úrodu a požehnanie pre ľudskú prácu, a takisto verejne ďakuje Bohu. Biskupské konferencie majú určiť čas a spôsob slávenia kántrových dní a prispôsobiť ho miestnym potrebám veriacich.

Odpovedzme si na otázku tým, čo má Rímskokatolícka cirkev v Direktóriu na rok 2021:

Obsahom jarných kántrových dní, ktoré sa slávia v týždni po Prvej pôstnej nedeli, je príprava na pokánie a sviatosť zmierenia a činorodá láska k blížnemu.

Letné kántrové dni, slávené v týždni pred nedeľou Zoslania Ducha Svätého, sa venujú prosbám za jednotu kres­ťanov alebo za duchovné povolania.

Počas jesenných kántrových dní, ktoré sa konajú v treťom septembrovom týždni, po sviatku Povýšenia Svä­tého kríža, veriaci ďakujú za úrodu.

Zimné kántrové dni v druhom adventnom týždni sú zamerané na prosby za príchod Kristovho kráľovstva do rodín, duchovnú obnovu rodín, pokoj a spravodlivosť vo svete.

 

Aké pravidlá by mali veriaci počas kántrových dní dodržiavať?

Odpoviem veľmi jednoducho: pravidlá všeobecne platné na pôstne dni.

Teda pôst od jedla, napríklad zdržanie sa mäsitého pokrmu, alebo skutok ná­božnosti – či už účasť na svätej omši, krížová cesta alebo bolestný ruženec, čítanie Svätého písma trvajúce aspoň desať minút, skutok lásky k blíž­nemu, návšteva chorého s konkrétnym prejavom pomoci alebo návšteva cintorína spojená s modlitbou za zosnulých, hmotná pomoc chudobným či viacdetným rodinám, zrieknutie sa sledovania televíznych programov okrem správ, alebo fajčenia, alkoholických nápojov, prípadne iné sebazaprenia a, samozrejme, modlitba.

 

V oznamoch na svätej omši často počujeme, že jeden deň je záväzný. Čo to znamená? Je rovnako záväzný ako Popolcová streda alebo Veľký piatok?

Áno, záväzný je len jeden z troch dní: streda, piatok, sobota. Veľmi jasne však treba zdôrazniť, že kántrové dni nie sú – čo sa týka pôstu – postavené na roveň Popolcovej strede a Veľkému piatku. Pôst v kántrové dni je celkom dobrovoľný.

Záväznosť jedného dňa sa týka kňaza, ktorý by mal v jednom z uvedených dní brať predpísaný formulár svätej omše, a tak v mene Božieho ľudu v tieto dni prosiť o požehnanie od Boha pre človeka a jeho činnosť alebo poďakovať za obsiahnuté dobrodenia.

 

Prečo sa o kántrových dňoch hovorí tak málo, a tým ich len málo ľudí dodržiava? Mali by sa viac propagovať? Koná sa počas nich vo farnostiach aj nejaký spoločný program – modlitby, svätá omša?

Odpoveď na túto otázku by zaujímala aj mňa, lebo sa stretávam aj s tým, že mnohí duchovní pastieri nepripomenú napríklad ani takzvané ľubovoľ­né spomienky svätých, keď Cirkev dáva možnosť sláviť svätú omšu a vyzdvihnúť tak príklad ich života pre veriacich.

Je naozaj nepochopiteľné nepripomenúť, že sú dni, keď nás Cirkev volá k obnove duchovného života, prosbám i vzdávaniu vďaky. A či sa vo farnostiach koná počas týchto dní nejaký osobitný program? Neviem o tom, že by sa niekde konal počas kántrových dní osobitný program.

Kántry sú skôr záležitosťou liturgie a jednotlivca.

Zavrieť   X

Bernardín Sienský, kňaz, rehoľník (františkán)

Svätý

Sviatok: 20. máj

* 8. september 1380 Massa Marittima, Taliansko

† 20. máj 1444 L’Aquila, Abruzzo, Taliansko

Atribúty: kniha, kríž, žiariace slnko s iniciálami JHS

Význam mena: silný ako medveď (zast.nem.)

Patronát: Patrón tkáčov; proti chrípke, proti chorobám prsníkov, pľúc a krvácaniu

V modernom sarkofágu – starý padol do rúk napoleonským dobyvateľom r. 1799 – našiel miesto svojho odpočinku jeden z najslávnejších františkánov, Bernardín Sienský, veľký kazateľ a misionár. Sarkofág, cieľ mnohých pútnikov, je v kostole sv. Bernardína v abruzskom meste L’Aquila. Bernardín Sienský zomrel v tomto starom meste r. 1444; so stavbou katedrály začali r. 1457. Vedľa mauzólea svätca v kaplnke pravej postrannej lode, ktoré vytvoril r. 1505 Silvester de L’Aquila, patrí k pozoruhodnostiam tohoto chrámu oltár z terakoty od Ondreja della Robbia.

Bernardín Albizeschi, ktorý bol neskôr nazývaný „novým Františkom“ prišiel na svet 8. septembra 1380 v Massa-Marittima, neďaleko Sieny. Keď zomreli jeho rodičia, bol vychovávaný príbuznými. Už keď mal 11 rokov, začal Bernardín štúdium na univerzite v Siene. Mal mimoriadne nadanie a mal otvorenú cestu ku všetkým povolaniam. On sa však už rozhodol pre inú cestu. Keď vypukla r. 1397 strašná morová epidémia, ukončil vo svojich 17 rokoch štúdium a začal ošetrovať chorých a umierajúcich v meste. Priviedol k tejto službe aj ďalších mladých ľudí. Štyri mesiace takto pracovali deň a noc. Pomáhali chorým, ale aj organizovali všetky práce. Keď epidémia ustala, sám Bernardín ťažko ochorel (hlavne z vyčerpania) a niekoľko mesiacov kolísal medzi životom a smrťou. V tej dobe v ňom dozrelo rozhodnutie vstúpiť do františkánskeho rádu. Po svojom vyliečení si obliekol r. 1402 v Siene rádový odev a prijal kňazské svätenie. Bernardín bol od počiatku zástancom najprísnejšieho poňatia františkánskeho rádu. Zachovával princíp chudoby do dôsledkov a považoval akýkoľvek iný výklad reguly za zradu. V opustenej pustovni založil malý kláštor, kde žil desať rokov v naprostom umŕtvovaní.

V roku 1413 sa stal Bernardín Sienský vrátnikom v malom františkánskom kláštore vo Fiésole pri Florencii, kde ešte aj dnes vidieť jeho celu. Nad dverami cely je jeho meno vytesané do dreva.

Františkáni boli známi ako misionári-kazatelia, ale Bernardín kázal veľmi málo, pretože mal slabý chrapľavý hlas. 12 rokov bol v úzadí, jeho energia sa sústredila na modlitbu a jeho vlastnú spirituálnu konverziu a prípravu. Potom sa vybral na svoju misiu do Milána. Keď začal kázať, jeho hlas bol silný, pôsobivý a jeho slová presvedčivé. Tak začala jeho misionárska činnosť, podľa ktorej ho pápež Pius II. nazval druhým Pavlom. Vo vtedajšom Taliansku vládla náboženská ľahostajnosť a nemravnosť a ľudový misionár zo Sieny mal veľké pole pôsobnosti. Chodil od mesta k mestu, vystupoval na námestiach a na kazateľniciach a hlásal slovo Božím hlasom, ktorý nebolo možno prepočuť. Ešte dnes nachádzajú cestujúci v mnohých talianskych mestách stopy jeho pôsobenia. Zmieňme sa aspoň o Perugii v Umbrii, kde je možné vidieť do dnešného dňa na ľavom postrannom múre dómu kazateľňu, z ktorej Bernardín hovoril r. 1425 svoju najslávnejšiu kázeň. Perugia skrýva i ďalšiu pozoruhodnosť, ktorá pripomína tohoto kazateľa: v oratóriu sv. Bernardína na konci Via dei Priori ukazujú kamenné reliéfy scény zo svätcovho života.

Veľký misionár vykonal neoceniteľné služby nielen pre cirkev. Urovnával spory medzi stranami a miernil vojny medzi mestami. Jeho obľúbenosť, ktorú si uchoval pri všetkej svojej prísnosti, viedla k tomu, že Bernardín bol už za živa uctievaný ako svätec. Jeho priatelia boli najznámejší humanisti tej doby, jedným z jeho žiakov bol Ján Kapistránsky, ktorý ho významnou mierou podporoval v jeho práci.

Nedosiahnuteľný ľudový misionár a kazateľ Bernardín Sienský zomrel 20.mája 1444 vo veku 63 rokov v L’Aquile. Už za šesť rokov, r. 1450, vyhlásil pápež Mikuláš V. veľkého františkána za svätého za veľkého jasotu obyvateľstva.

Bernardínov kult sa rýchlo šíril po celom Taliansku; centrom uctievania sa stalo miesto pohrebu L’Aquila, neskôr Siena, Perugia a Massa Maritima. I v kostole Panny Márie v Aracoeli v Ríme požíva Bernardín Sienský zvláštnu úctu – slávne fresky od Pinturiccia (okolo roku 1485) tu znázorňujú život veľkého, nezabudnuteľného kazateľa a františkánskeho rehoľníka. Ignác z Loyoly sto rokov po Bernardínovej smrti si zvolil znak IHS, Bernardínov „erb“, za symbol Spoločnosti Ježišovej, jezuitského rádu.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X