Rímskokatolícka cirkev – Oslany
Druhý vatikánsky koncil / Relektúra dokumentov
Úvodná katechéza
Bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
Po jubilejnom roku, počas ktorého sme sa zastavovali pri tajomstvách Ježišovho života, začíname nový cyklus katechéz venovaný Druhému vatikánskemu koncilu a opätovnému čítaniu jeho dokumentov. Je to vzácna príležitosť znovuobjaviť krásu a význam tejto cirkevnej udalosti. Svätý Ján Pavol II. na záver Jubilea roku 2000 povedal tieto slová: „Cítim dnes viac než kedykoľvek predtým povinnosť poukázať na Koncil ako na veľkú milosť, z ktorej Cirkev mala úžitok v 20. storočí“ (apoštolský list Novo millennio ineunte, 57).
Spolu s výročím Nicejského koncilu sme si v roku 2025 pripomenuli aj šesťdesiat rokov od Druhého vatikánskeho koncilu. Hoci časový odstup od tejto udalosti nie je príliš veľký, je pravdou, že generácia biskupov, teológov a veriacich Druhého vatikánskeho koncilu tu už dnes nie je. Preto, kým vnímame povolanie neuhasiť jeho prorockého ducha a hľadať nové cesty a spôsoby, ako uskutočňovať jeho intuície, je dôležité znovu ho spoznať zblízka. Nie prostredníctvom „počutia z druhej ruky“ alebo výkladov, ktoré sa o ňom podávali, ale opätovným čítaním jeho dokumentov a uvažovaním nad ich obsahom. Ide totiž o magistérium, ktoré je dodnes polárnou hviezdou cesty Cirkvi. Ako učil Benedikt XVI., „s plynutím rokov dokumenty nestratili na aktuálnosti, ich učenie sa ukazuje ako mimoriadne podnetné vo vzťahu k novým potrebám Cirkvi a súčasnej globalizovanej spoločnosti“ (Prvé posolstvo po svätej omši s kardinálmi voličmi, 20. apríla 2005).
Keď svätý pápež Ján XXIII. 11. októbra 1962 otvoril koncilové zhromaždenie, hovoril o ňom ako o úsvite dňa plného svetla pre celú Cirkev. Práca početných koncilových otcov, povolaných z cirkví všetkých kontinentov, skutočne pripravila cestu pre nové obdobie v živote Cirkvi. Po bohatej biblickej, teologickej a liturgickej reflexii, ktorá prechádzala celým 20. storočím, Druhý vatikánsky koncil znovuobjavil Božiu tvár ako Otca, ktorý nás v Kristovi povoláva, aby sme boli jeho deťmi, pozeral na Cirkev vo svetle Krista, svetla národov, ako na tajomstvo spoločenstva a sviatosť jednoty medzi Bohom a jeho ľudom; odštartoval významnú liturgickú reformu, keď do centra postavil tajomstvo spásy a aktívnu, vedomú účasť celého Božieho ľudu. Zároveň nám pomohol otvoriť sa svetu, pochopiť zmeny a výzvy modernej doby v dialógu a spoluzodpovednosti ako Cirkev, ktorá chce roztvoriť náruč ľudstvu, stať sa ozvenou nádejí i úzkostí národov a spolupracovať na budovaní spravodlivejšej a bratskejšej spoločnosti.
Vďaka Druhému vatikánskemu koncilu „ sa Cirkev stáva slovom, Cirkev sa stáva posolstvom, Cirkev sa stáva dialógom“ (sv. Pavol VI., encyklika Ecclesiam suam, 67), pričom sa usiluje hľadať pravdu cestou ekumenizmu, medzináboženského dialógu a dialógu s ľuďmi dobrej vôle.
Tento duch, tento vnútorný postoj musí charakterizovať náš duchovný život aj pastoračné pôsobenie Cirkvi. Stále totiž musíme plnšie uskutočňovať cirkevnú reformu v ministeriálnom kľúči a pred dnešnými výzvami sme povolaní zostať pozornými vykladačmi znamení čias, radostnými hlásateľmi evanjelia a odvážnymi svedkami spravodlivosti a pokoja. Mons. Albino Luciani, budúci pápež Ján Pavol I., vtedy biskup Vittorio Veneto, na začiatku koncilu prorocky napísal: „Ako vždy aj dnes je potrebné uskutočniť nie ani tak organizmy, metódy či štruktúry, ale hlbšiu a rozšírenejšiu svätosť. [...] Je možné, že najlepšie a najbohatšie plody koncilu uvidíme až po stáročiach a dozrejú namáhavo, prekonávajúc rozpory a nepriaznivé okolnosti.“
Ako povedal pápež František, znovu objaviť Koncil nám pomáha „vrátiť prvenstvo Bohu a Cirkvi, ktorá je bláznivo zamilovaná do svojho Pána a do všetkých ľudí, ktorých on miluje“ (Homília pri 60. výročí začiatku Druhého vatikánskeho koncilu, 11. októbra 2022).
Bratia a sestry, to, čo povedal svätý Pavol VI. koncilovým otcom na záver ich prác, zostáva aj pre nás dnes orientačným kritériom. Hovoril, že nastala hodina odchodu: opustiť koncilové zhromaždenie, vyjsť v ústrety ľudstvu a priniesť mu radostnú zvesť evanjelia, s vedomím, že sme prežili čas milosti, v ktorom sa zhustili minulosť, prítomnosť i budúcnosť: „Minulosť: pretože je tu zhromaždená Kristova Cirkev so svojou tradíciou, dejinami, koncilmi, učiteľmi a svätými. [...] Prítomnosť: pretože sa rozchádzame, aby sme vyšli v ústrety dnešnému svetu s jeho biedami, bolesťami a hriechmi, ale aj s jeho úžasnými úspechmi, hodnotami a cnosťami. [...] A napokon budúcnosť je tam, v naliehavom volaní národov po väčšej spravodlivosti, v ich túžbe po pokoji, v ich vedomej či nevedomej túžbe po vyššom živote, ktorý im práve Kristova Cirkev môže a chce darovať“ (sv. Pavol VI., Posolstvo koncilovým otcom, 8. decembra 1965).
Platí to aj pre nás. Keď sa približujeme k dokumentom Druhého vatikánskeho koncilu a znovuobjavujeme ich prorocký rozmer i aktuálnosť, prijímame bohatú tradíciu života Cirkvi a zároveň sa pýtame na prítomnosť, obnovujúc radosť vychádzať v ústrety svetu, aby sme mu priniesli evanjelium Božieho kráľovstva, kráľovstva lásky, spravodlivosti a pokoja.
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Dogmatická konštitúcia Dei Verbum - Boh hovorí k ľuďom ako k priateľom
Drahí bratia a sestry, dobré ráno! Vitajte!
Začali sme cyklus katechéz o Druhom vatikánskom koncile. Dnes sa začneme zaoberať dogmatickou konštitúciou Dei Verbum o Božom zjavení. Ide o jeden z najkrajších a najdôležitejších dokumentov koncilu a na úvod nám môže pomôcť pripomenutie si Ježišových slov: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15, 15). Toto je základný bod kresťanskej viery, ktorý nám Dei Verbum pripomína: Ježiš Kristus radikálne mení vzťah človeka s Bohom, odteraz to bude vzťah priateľstva. Preto jedinou podmienkou novej zmluvy je láska.
Ježiš Kristus radikálne mení vzťah človeka s Bohom, volá nás, aby sme boli priateľmi. „Snažme sa túto výzvu neignorovať“, vyzýva pápež. „Prijmime ju, starajme sa o tento vzťah a zistíme, že práve priateľstvo s Bohom je našou spásou.“
Svätý Augustín vo svojom komentári k tomuto úryvku zo štvrtého evanjelia zdôrazňuje perspektívu milosti, ktorá ako jediná z nás môže urobiť priateľov Boha v jeho Synovi (Komentár k Jánovmu evanjeliu, Homília 86). Staré príslovie totiž hovorí: „Amicitia aut pares invenit, aut facit“, „priateľstvo buď vzniká medzi rovnými, alebo ich takými robí“. My nie sme rovní Bohu, no Boh sám nás robí podobnými sebe vo svojom Synovi.
Preto, ako môžeme vidieť v celom Svätom písme, v zmluve je prvý moment vzdialenosti, pretože zmluva medzi Bohom a človekom zostáva vždy asymetrická: Boh je Boh a my sme stvorenia; avšak s príchodom Syna v ľudskom tele sa zmluva otvára svojmu konečnému cieľu: v Ježišovi nás Boh robí synmi a volá nás, aby sme sa stali podobnými jemu i v našej krehkej ľudskosti. Naša podobnosť s Bohom sa teda nedosahuje prostredníctvom previnenia a hriechu, ako to navrhuje had Eve (porov. Gn 3, 5), ale vo vzťahu so Synom, ktorý sa stal človekom.
Slová Pána Ježiša, ktoré sme si pripomenuli – „nazval som vás priateľmi“ – sú prevzaté práve v konštitúcii Dei Verbum, ktorá hovorí: „Týmto zjavením sa neviditeľný Boh (porov. Kol 1, 15; 1 Tim 1, 17) vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom (porov. Ex 33, 11; Jn 15, 14 – 15) a stýka sa s nimi (porov. Bar 3, 38), aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou.“ (č. 2). Boh z Genesis už komunikoval s prarodičmi a rozprával sa s nimi (porov. Dei Verbum, 3); a keď sa tento dialóg prerušil hriechom, Stvoriteľ neprestal hľadať stretnutie so svojimi stvoreniami a uzatváral s nimi zmluvu. V kresťanskom Zjavení, keď sa Boh, aby nás vyhľadal, stáva telom vo svojom Synovi, prerušený dialóg je definitívne obnovený: zmluva je nová a večná, nič nás nemôže odlúčiť od jeho lásky. Božie zjavenie má teda dialógový charakter priateľstva a, ako to býva v skúsenosti ľudského priateľstva, neznesie mlčanie, ale živí sa výmenou pravdivých slov.
Konštitúcia Dei Verbum nám pripomína aj toto: Boh sa nám prihovára. Je dôležité pochopiť rozdiel medzi slovom a klebetou: klebeta zostáva na povrchu a nevytvára spoločenstvo medzi ľuďmi, zatiaľ čo v autentických vzťahoch slovo neslúži len na výmenu informácií a správ, ale na zjavenie toho, kým sme. Slovo má odhaľujúci, zjavujúci rozmer, ktorý vytvára vzťah s druhým. Keď k nám Boh hovorí, zjavuje sa nám ako spojenec, ktorý nás pozýva do priateľstva s ním.
Z tohto hľadiska prvou vlastnosťou, ktorú treba pestovať, je počúvanie, aby Božie slovo mohlo preniknúť do našich myslí a sŕdc; zároveň sme povolaní hovoriť s Bohom, nie aby sme mu oznamovali to, čo on už vie, ale aby sme odhalili seba sami sebe.
Odtiaľ vyplýva nevyhnutnosť modlitby, v ktorej sme povolaní žiť a pestovať priateľstvo s Pánom. To sa realizuje v prvom rade v liturgickej a komunitnej modlitbe, kde nie my rozhodujeme, čo budeme počúvať z Božieho slova, ale Boh sám k nám hovorí prostredníctvom Cirkvi; okrem toho sa to realizuje v osobnej modlitbe, ktorá sa odohráva vo vnútri srdca a mysle. V dni a týždni kresťana nesmie chýbať čas venovaný modlitbe, meditácii a rozjímaniu. Len keď hovoríme s Bohom, môžeme o ňom aj hovoriť.
Naša skúsenosť nám hovorí, že priateľstvá môžu skončiť nejakým nápadným gestom rozchodu alebo sériou každodenných nepozorností, ktoré rozkladajú vzťah až kým ho nestratíme. Ak nás Ježiš volá, aby sme boli priateľmi, snažme sa túto výzvu neignorovať. Prijmime ju, starajme sa o tento vzťah a zistíme, že práve priateľstvo s Bohom je našou spásou.
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Dogmatická konštitúcia Dei Verbum - Ježiš Kristus zjavuje Otca
Drahí bratia a sestry, požehnané ráno a vitajte!
Pokračujeme v katechézach o Dogmatickej konštitúcii Dei Verbum Druhého vatikánskeho koncilu o Božom zjavení. Videli sme, že Boh sa zjavuje v dialógu zmluvy, v ktorom sa k nám obracia ako k priateľom. Ide teda o vzťahové poznanie, ktoré neodovzdáva iba myšlienky, ale uvádza nás do dejín spásy a povoláva ku spoločenstvu v reciprocite. Zavŕšenie tohto zjavenia sa uskutočňuje v historickom a osobnom stretnutí, v ktorom sa Boh sám daruje, stáva sa prítomným a my sa objavujeme ako poznaní v našej najhlbšej pravde. To sa stalo v Ježišovi Kristovi. Dokument hovorí: „V ňom totiž plne zažiarila vnútorná pravda o Bohu i o spáse človeka, lebo on je zároveň prostredníkom a plnosťou celého zjavenia“ (DV, 2).
Ježiš nám zjavuje Otca tým, že nás zapája do svojho vlastného vzťahu s ním. V Synovi, ktorého poslal Boh Otec, „ľudia […] majú v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti“ (tamže). K plnému poznaniu Boha teda prichádzame vstupom do vzťahu Syna s jeho Otcom, mocou pôsobenia Ducha. Dosvedčuje to evanjelista Lukáš, keď rozpráva o Ježišovej modlitbe radosti: „V tú hodinu Ježiš zaplesal v Duchu Svätom a povedal: ‚Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tak sa ti to páčilo. Všetko mi odovzdal môj Otec a nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť‘“ (Lk 10, 21 – 22).
Vďaka Ježišovi poznávame Boha tak, ako sme ním poznaní (porov. Gal, 4, 9; 1 Kor 13, 13). V Kristovi nám totiž Boh oznámil seba samého a zároveň nám zjavil našu pravú identitu synov, stvorených na obraz Slova. Toto „večné Slovo osvecuje každého človeka“ (DV, 4), keď odhaľuje jeho pravdu v Otcovom pohľade. „A tvoj Otec, ktorý vidí aj v skrytosti, ťa odmení“ (Mt 6, 4.6.8), hovorí Ježiš; a dodáva, že „váš Otec vie, čo potrebujete“ (Mt 6, 32). Ježiš Kristus je miestom, v ktorom spoznávame pravdu Boha Otca, zatiaľ čo sami seba objavujeme ako ním poznaných synov v Synovi, povolaných k rovnakému osudu plnosti života. Svätý Pavol píše: „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, […] aby sme dostali adoptívne synovstvo. A že ste synovia, Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna, ktorý volá: ‚Abba, Otče!‘“ (Gal 4, 4 – 6).
Napokon Ježiš Kristus zjavuje Otca svojou vlastnou ľudskosťou. Práve preto, že je vtelené Slovo, ktoré prebýva medzi ľuďmi, zjavuje nám Boha svojou pravou a úplnou ľudskosťou. „Preto on – hovorí koncil –, kto videl jeho, videl Otca (porov. Jn 14, 9), celou svojou prítomnosťou a zjavením, slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, a najmä svojou smrťou a slávnym zmŕtvychvstaním, a napokon zoslaním Ducha pravdy, dovršuje a napĺňa zjavenie“ (DV, 4). Ak chceme poznať Boha v Kristovi, musíme prijať jeho integrálnu ľudskosť. Božia pravda sa plne nezjavuje tam, kde sa z ľudského niečo uberá, tak ako celistvosť Ježišovej ľudskosti nezmenšuje plnosť Božieho daru. Práve integrálna Ježišova ľudskosť nám zjavuje pravdu o Otcovi (porov. Jn 1, 18).
Nezachraňuje nás a nezhromažďuje iba Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie, ale jeho osoba ako taká: Pán, ktorý sa vteli, narodí, uzdravuje, učí, trpí, zomiera, vstáva z mŕtvych a zostáva medzi nami. Preto na uctenie veľkosti vtelenia nestačí vnímať Ježiša ako sprostredkovateľa abstraktných právd. Ak má Ježiš skutočné telo, komunikácia Božej pravdy sa uskutočňuje v tomto tele, jeho vlastným spôsobom vnímania a prežívania reality, jeho spôsobom prebývania vo svete a prechádzania ním. Sám Ježiš nás pozýva, aby sme prijali jeho pohľad na skutočnosť: „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú ani nežnú, ani nezhromažďujú do sýpok, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa cennejší ako ony?“ (Mt 6, 26).
Bratia a sestry, keď dôsledne nasledujeme Ježišovu cestu, prichádzame k istote, že nás nič nebude môcť odlúčiť od Božej lásky. „Ak je Boh za nás – píše opäť svätý Pavol –, kto je proti nám? On neušetril vlastného Syna, […] či nám s ním nedaruje všetko?“ (Rim 8, 31 – 32). Vďaka Ježišovi kresťan poznáva Boha Otca a s dôverou sa mu zveruje.
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Dogmatická konštitúcia Dei Verbum - Jeden jediný posvätný poklad. Vzťah medzi Písmom a Tradíciou
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
Pri pokračovaní v čítaní koncilovej konštitúcie Dei Verbum o Božom zjavení sa dnes zamýšľame nad vzťahom medzi Svätým písmom a Tradíciou. Ako východisko si môžeme vziať dve evanjeliové scény.
V prvej, ktorá sa odohráva vo Večeradle, Ježiš vo svojom veľkom rozlúčkovom príhovore k učeníkom hovorí: „Toto som vám povedal, kým som ešte s vami. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého Otec pošle v mojom mene, ten vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. […] Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy“ (Jn 14, 25 – 26; 16, 13).
Druhá scéna nás zasa vedie na galilejské vrchy. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa zjavuje učeníkom, ktorí sú prekvapení a pochybujú, a zveruje im poslanie: „Choďte teda a robte mi učeníkmi všetky národy, […] učiac ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). V oboch týchto scénach je zreteľná úzka súvislosť medzi slovom, ktoré vyslovil Kristus, a jeho šírením v priebehu storočí.
Práve to vyjadruje Druhý vatikánsky koncil pomocou pôsobivého obrazu: „Posvätná Tradícia a Sväté písmo teda navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obe vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu“ (Dei Verbum, 9). Cirkevná Tradícia sa rozvíja v dejinách prostredníctvom Cirkvi, ktorá stráži, vykladá a sprítomňuje Božie slovo. Katechizmus Katolíckej cirkvi (porov. č. 113) v tejto súvislosti pripomína výrok cirkevných otcov: „Sväté písmo je napísané v srdci Cirkvi skôr, než je zapísané na hmotných nosičoch“, teda v posvätnom texte.
V nadväznosti na Kristove slová, ktoré sme citovali, koncil vyhlasuje, že „Tradícia apoštolského pôvodu v Cirkvi napreduje s pomocou Ducha Svätého“ (DV, 8). Deje sa to plnším pochopením prostredníctvom „rozjímania a štúdia veriacich“, skúsenosťou, ktorá vychádza z „hlbšieho porozumenia duchovným skutočnostiam“, a predovšetkým kázaním nástupcov apoštolov, ktorí dostali „spoľahlivú charizmu pravdy“. Stručne povedané: „Cirkev vo svojej náuke, živote a bohoslužbe trvalo zachováva a odovzdáva všetkým pokoleniam všetko, čím je a čomu verí“ (tamže).
Známy je v tejto súvislosti výrok svätého Gregora Veľkého: „Sväté písmo rastie s tými, ktorí ho čítajú.“ [1] A už svätý Augustín tvrdil, že „jedno je Božie slovo, ktoré sa rozvíja v celom Písme, a jedno je Slovo, ktoré zaznieva z úst mnohých svätých“. [2] Božie slovo teda nie je skamenené, ale je živou a organickou skutočnosťou, ktorá sa rozvíja a rastie v Tradícii. Tá ho vďaka Duchu Svätému chápe v bohatstve jeho pravdy a vteľuje ho do meniacich sa podmienok dejín.
V tomto duchu je podnetné aj to, čo navrhoval svätý učiteľ Cirkvi John Henry Newman vo svojom diele Vývoj kresťanskej náuky. Tvrdil, že kresťanstvo, či už ako skúsenosť spoločenstva, alebo ako náuka, je dynamickou skutočnosťou, tak ako to naznačil sám Ježiš v podobenstvách o semene (porov. Mk 4, 26 – 29): je to živá realita, ktorá sa rozvíja vďaka vnútornej životnej sile. [3]
Apoštol Pavol opakovane povzbudzuje svojho učeníka a spolupracovníka Timoteja: „Timotej, stráž zverený poklad“ (1 Tim 6, 20; porov. 2 Tim 1, 12.14). Dogmatická konštitúcia Dei Verbum nadväzuje na tento Pavlov text slovami: „Svätá Tradícia a sväté písmo tvoria jeden jediný poklad Božieho slova zverený Cirkvi“, ktorý vykladá „živý učiteľský úrad Cirkvi, ktorého autorita sa vykonáva v mene Ježiša Krista“ (č. 10). „Poklad“ je pojem, ktorý má vo svojom pôvodnom význame právny charakter a ukladá depozitárovi povinnosť zachovať obsah, ktorým je v tomto prípade viera, a neporušene ho odovzdať.
„Poklad“ Božieho slova je aj dnes v rukách Cirkvi a my všetci, každý vo svojich cirkevných službách, sme povolaní naďalej ho strážiť v jeho celistvosti ako Severku na našej ceste zložitými dejinami a ľudskou existenciou.
Na záver, milovaní, ešte raz počúvajme Dei Verbum, ktoré vyzdvihuje prepojenie Svätého písma a Tradície – ako sa v ňom uvádza – navzájom súvisia a sú spojené, že jedno bez druhého by neobstálo, a spolu, každé svojím spôsobom, pôsobením jediného Ducha Svätého účinne prispievajú k spáse duší (porov. č. 10).
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Dogmatická konštitúcia Dei Verbum - Božie slovo v ľudských slovách
Drahí bratia a sestry, dobré ráno a vitajte!
Koncilová konštitúcia Dei Verbum, nad ktorou v týchto týždňoch uvažujeme, označuje Sväté písmo, čítané v živej Tradícii Cirkvi, za privilegované miesto stretnutia, kde Boh naďalej hovorí k mužom a ženám všetkých čias, aby ho počúvajúc mohli spoznať a milovať. Biblické texty však neboli napísané nebeským alebo nadľudským jazykom. Ako nás učí aj každodenná realita, dvaja ľudia, ktorí hovoria rôznymi jazykmi, si nerozumejú, nemôžu vstúpiť do dialógu, nedokážu nadviazať vzťah. V niektorých prípadoch je snaha dať sa druhému pochopiť prvým prejavom lásky. Preto sa Boh rozhodol hovoriť prostredníctvom ľudských jazykov a tak rôzni autori, inšpirovaní Duchom Svätým, napísali texty Svätého písma. Ako pripomína koncilový dokument, „Božie slová vyjadrené ľudskými jazykmi sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo“ (Dei Verbum, 13). Preto Písmo nielen svojím obsahom, ale aj jazykom zjavuje milosrdnú zhovievavosť Boha voči ľuďom a jeho túžbu priblížiť sa k nim.
V priebehu dejín Cirkvi sa študoval vzťah medzi božím Autorom a ľudskými autormi posvätných textov. Počas niekoľkých storočí sa mnohí teológovia snažili brániť božiu inšpiráciu Svätého Písma, pričom ľudských autorov považovali takmer za pasívne nástroje Ducha Svätého. V novších časoch sa v reflexii prehodnotil prínos svätopiscov – hagiografov k písaniu posvätných textov, a to do takej miery, že koncilový dokument hovorí o Bohu ako o hlavnom „autorovi“ Svätého písma, avšak nazýva aj hagiografov „skutočnými autormi“ posvätných kníh (porov. DV, 11). Ako poznamenal jeden bystrý exegéta minulého storočia, „znížiť ľudské konanie na úroveň jednoduchého pisára nie je oslavou Božieho konania“.1 Boh nikdy neznevažuje človeka a jeho potenciál!
Ak je teda Sväté písmo Božím slovom vyjadreným ľudskými slovami, akýkoľvek prístup k nemu, ktorý by zanedbával alebo popieral jeden z týchto dvoch rozmerov, je neúplný. Z toho vyplýva, že správny výklad posvätných textov nemôže ignorovať historické prostredie, v ktorom vznikli, ani použité literárne formy; naopak, zrieknutie sa štúdia ľudských slov, ktorými si Boh poslúžil, môže viesť k fundamentalistickému alebo spiritualistickému výkladu Svätého písma, ktorý zrádza jeho význam. Tento princíp platí aj pre hlásanie Božieho slova: ak stratí kontakt s realitou, s nádejami a utrpením ľudí, ak používa nepochopiteľný, málo komunikatívny alebo anachronický jazyk, je neúčinné. V každej epoche je Cirkev povolaná znovu ponúkať Božie slovo jazykom, ktorý je schopný vteliť sa do histórie a osloviť srdcia. Ako pripomínal pápež František, „Vždy keď sa snažíme vrátiť k prameňu a obnoviť pôvodnú čerstvosť evanjelia, ukážu sa nové cesty a kreatívne metódy, rôzne vyjadrovacie formy, výrečnejšie symboly, slová naplnené obnoveným významom pre dnešný svet“.2
Na druhej strane, rovnako redukčné je čítanie Svätého písma, ktoré zanedbáva jeho božský pôvod a nakoniec ho chápe ako čisto ľudské učenie, ako niečo, čo treba študovať len z technického hľadiska, alebo ako „text, ktorý patrí len do minulosti“.3 Sväté písmo, najmä keď je hlásané v kontexte liturgie, chce skôr osloviť dnešných veriacich, dotknúť sa ich súčasného života s jeho problémami, osvetliť kroky, ktoré treba urobiť, a rozhodnutia, ktoré treba prijať. To je možné len vtedy, keď veriaci číta a interpretuje posvätné texty pod vedením toho istého Ducha, ktorý ich inšpiroval (porov. DV, 12).
V tomto zmysle Sväté písmo slúži na posilňovanie života a lásky veriacich, ako pripomína svätý Augustín: „Kto si myslí, že pochopil Božie Písmo [...], ak prostredníctvom tohto pochopenia nedokáže vybudovať dvojitú lásku k Bohu a blížnemu, ten ho ešte nepochopil.“4 Božský pôvod Svätého písma nám tiež pripomína, že evanjelium, zverené svedectvu pokrstených, hoci zahŕňa všetky rozmery života a reality, ich presahuje: nemožno ho zredukovať na obyčajné filantropické alebo sociálne posolstvo, ale je radostným ohlasovaním plného a večného života, ktorý nám Boh daroval v Ježišovi.
Drahí bratia a sestry, ďakujme Pánovi, že vo svojej dobrotivosti nedopúšťa, aby v našom živote chýbala nevyhnutná výživa jeho Slova, a modlime sa, aby naše slová a ešte viac náš život nezatienili Božiu lásku, o ktorej hovoria.
Preklad: Zuzana Klimanová
1 L. ALONSO SCHÖKEL, La parola ispirata. La Bibbia alla luce della scienza del linguaggio, Brescia , 1987, 70.
2 FRANTIŠEK, Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium (24. november 2013), 11.
3 BENEDIKT XVI., Apoštolská exhortácia po synode Verbum Domini (30. september 2010), 35.
4 SV. AUGUSTÍN, De doctrina christiana I, 36, 40.
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Dogmatická konštitúcia Dei Verbum - Božie slovo v živote Cirkvi
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
V dnešnej katechéze sa zastavíme pri hlbokom a životnom spojení, ktoré existuje medzi Božím slovom a Cirkvou. Toto spojenie vyjadruje koncilová konštitúcia Dei Verbum v šiestej kapitole. Cirkev je vlastným miestom Svätého písma. Pod vnuknutím Ducha Svätého sa Biblia zrodila z Božieho ľudu a je určená Božiemu ľudu. V kresťanskom spoločenstve má, dalo by sa povedať, svoj prirodzený domov: v živote a viere Cirkvi totiž nachádza priestor, v ktorom môže odhaliť svoj zmysel a prejaviť svoju silu.
Druhý vatikánsky koncil pripomína, že „Cirkev vždy mala v úcte Božie Písma tak, ako samo Pánovo telo – najmä v posvätnej liturgii. Neprestáva prijímať chlieb života zo stola Božieho slova a zo stola Kristovho tela a podávať ho veriacim“. Okrem toho „Sväté písmo spolu s posvätnou Tradíciou Cirkev ustavične pokladala a pokladá za najvyššie pravidlo viery“ (Dei Verbum, 21).
Cirkev nikdy neprestáva uvažovať o hodnote Svätého písma. Po koncile bol v tomto smere veľmi významným momentom Riadny generálny snem Synody biskupov na tému „Božie slovo v živote a poslaní Cirkvi“, ktorý sa konal v októbri 2008. Pápež Benedikt XVI. zozbieral jeho plody v posynodálnej apoštolskej exhortácii Verbum Domini (30. septembra 2010), kde uvádza: „Práve vnútorné spojenie Slova a viery jasne ukazuje, že autentická hermeneutika Biblie je možná len vo viere Cirkvi, ktorá má svoj vzor v Máriinom súhlase. […] Pôvodným miestom interpretácie Biblie je život Cirkvi“ (č. 29).
V cirkevnom spoločenstve tak Sväté písmo nachádza prostredie, v ktorom môže plniť svoje osobitné poslanie a dosiahnuť svoj cieľ: dať poznať Krista a otvoriť dialóg s Bohom. „Neznalosť Písma je totiž neznalosť Krista.“ [1] Tento známy výrok svätého Hieronyma nám pripomína konečný cieľ čítania a rozjímania nad Písmom: poznať Krista a skrze neho vstúpiť do vzťahu s Bohom – vzťahu, ktorý možno chápať ako rozhovor, ako dialóg. Konštitúcia Dei Verbum predstavuje Zjavenie práve ako dialóg, v ktorom Boh hovorí k ľuďom ako k priateľom (porov. DV, 2). To sa uskutočňuje vtedy, keď čítame Bibliu s vnútorným postojom modlitby: vtedy nám Boh vychádza v ústrety a vstupuje s nami do rozhovoru.
Sväté písmo, zverené Cirkvi, ňou strážené a vykladané, má aktívnu úlohu: svojou účinnosťou a silou podopiera a posilňuje kresťanské spoločenstvo. Všetci veriaci sú pozvaní čerpať z tohto prameňa predovšetkým pri slávení Eucharistie a ostatných sviatostí. Láska k Svätému písmu a dôverná známosť s ním majú viesť tých, ktorí vykonávajú službu Slova: biskupov, kňazov, diakonov a katechétov. Cenná je práca exegétov a všetkých, ktorí sa venujú biblickým vedám; a ústredné miesto má Písmo v teológii, ktorá nachádza v Božom slove svoj základ i svoju dušu.
To, po čom Cirkev vrúcne túži, je, aby Božie slovo mohlo prísť ku každému jej členovi a živilo jeho cestu viery. Božie slovo však Cirkev podnecuje aj k tomu, aby vychádzala neustále mimo seba a otvárala sa misii ku všetkým. Žijeme totiž obklopení množstvom slov – no koľko z nich je prázdnych! Niekedy počúvame aj múdre slová, ktoré sa však nedotýkajú nášho konečného určenia. Božie slovo však odpovedá na náš smäd po zmysle, po pravde o našom živote. Je to jediné Slovo, ktoré je vždy nové: odhaľujúc Božie tajomstvo je nevyčerpateľné a nikdy neprestáva ponúkať svoje bohatstvo.
Drahí bratia a sestry, život v Cirkvi nás učí, že Sväté písmo sa týka výlučne Ježiša Krista, a zároveň nám dáva zakúsiť, že práve v tom spočíva hlboký dôvod jeho hodnoty a sily. Kristus je živé Slovo Otca, Božie slovo, ktoré sa stalo telom. Všetky Písma ohlasujú jeho osobu a jeho spásnu prítomnosť – pre každého z nás i pre celé ľudstvo. Otvorme teda srdce i myseľ, aby sme prijali tento dar v škole Panny Márie, Matky Cirkvi.
Preklad Martin Jarábek
Poznámky: [1] Sv. Hieronym, Comm. in Is., Prol.: PL 24, 17 B.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium - Tajomstvo Cirkvi, sviatosť zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
Druhý vatikánsky koncil, ktorého dokumentom venujeme tieto katechézy, sa pri opise Cirkvi najprv usiloval vysvetliť, odkiaľ má svoj pôvod. Preto v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium, schválenej 21. novembra 1964, siahol po výraze „tajomstvo“ z Listov svätého Pavla. Výberom tohto slova nechcel povedať, že Cirkev je niečo temné alebo nezrozumiteľné, ako sa to niekedy bežne myslí, keď sa vysloví slovo „tajomstvo“. Práve naopak: keď svätý Pavol, najmä v Liste Efezanom, používa tento pojem, označuje ním skutočnosť, ktorá bola kedysi skrytá, no teraz bola zjavená.
Ide o Boží plán, ktorý má svoj cieľ: zjednotiť všetky stvorenia prostredníctvom zmierujúceho pôsobenia Ježiša Krista, uskutočneného v jeho smrti na kríži. Túto skúsenosť zakúšame predovšetkým v zhromaždení, ktoré sa stretáva na liturgickej slávnosti: tam sa rozdiely relativizujú a rozhodujúce je byť spolu, priťahovaní Kristovou láskou, ktorá zbúrala múr rozdelenia medzi ľuďmi a spoločenskými skupinami (porov. Ef 2, 14). Pre svätého Pavla je tajomstvo zjavením toho, čo Boh chcel uskutočniť pre celé ľudstvo, a sprítomňuje sa v miestnych skúsenostiach, ktoré sa postupne rozširujú, až zahŕňajú všetkých ľudí a dokonca celý kozmos.
Stav ľudstva je stavom roztrieštenosti, ktorú ľudia sami nedokážu napraviť, hoci túžba po jednote prebýva v ich srdci. Práve do tohto stavu vstupuje pôsobenie Ježiša Krista, ktorý skrze Ducha Svätého premáha sily rozdelenia i samotného Rozdeľovateľa. Byť spolu pri slávení, pretože sme uverili ohlasovaniu evanjelia, sa prežíva ako príťažlivosť Kristovho kríža, ktorý je najvyšším zjavením Božej lásky. Znamená to cítiť sa Bohom zhromaždení: preto sa používa výraz ekklesía, teda zhromaždenie ľudí, ktorí si uvedomujú, že boli povolaní dokopy. A tak existuje istá zhoda medzi týmto tajomstvom a Cirkvou: Cirkev je tajomstvo, ktoré sa stáva vnímateľným.
Toto zhromaždenie, práve preto, že ho uskutočňuje Boh, sa však nemôže obmedziť na jednu skupinu ľudí, ale je určené stať sa skúsenosťou všetkých ľudských bytostí. Preto Druhý vatikánsky koncil hneď na začiatku konštitúcie Lumen gentium vyhlasuje: „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“ (č. 1).
Použitím výrazu „sviatosť“ a jeho vysvetlením sa chce povedať, že Cirkev je v dejinách ľudstva vyjadrením toho, čo chce Boh uskutočniť. Pohľadom na ňu možno teda do istej miery zachytiť Boží plán, tajomstvo: v tomto zmysle je Cirkev znakom. K pojmu „sviatosť“ sa však pridáva aj výraz „nástroj“, aby sa zdôraznilo, že Cirkev je znakom činným. Keď totiž Boh pôsobí v dejinách, zapája do svojho diela ľudí, ktorí sú adresátmi jeho konania. Práve prostredníctvom Cirkvi Boh dosahuje cieľ zjednotiť ľudí so sebou a navzájom medzi sebou.Zjednotenie s Bohom sa odráža v zjednotení ľudí medzi sebou. To je skúsenosť spásy. Nie náhodou sa v konštitúcii Lumen gentium, v VII. kapitole venovanej eschatologickej povahe putujúcej Cirkvi, v bode 48 opäť používa opis Cirkvi ako sviatosti, tentoraz s upresnením „spásy“: „Kristus – hovorí Koncil –, vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahol k sebe (porov. Jn 12, 32). Po svojom zmŕtvychvstaní (porov. Rim 6, 9), zoslal na učeníkov svojho oživujúceho Ducha a skrze neho ustanovil Cirkev, svoje telo, ako všeobecnú sviatosť spásy; sediac po pravici Otca neprestajne účinkuje vo svete, aby privádzal ľudí do Cirkvi a prostredníctvom nej ich užšie pričlenil k sebe a živí ich svojím telom a vlastnou krvou, aby ich urobil účastnými na svojom oslávenom živote.“
Tento text nám pomáha pochopiť vzťah medzi zjednocujúcim pôsobením Ježišovej Veľkej noci, ktorá je tajomstvom utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, a identitou Cirkvi. Zároveň nás vedie k vďačnosti za to, že patríme k Cirkvi, telu zmŕtvychvstalého Krista a jedinému Božiemu ľudu putujúcemu dejinami, ktorý žije ako posväcujúca prítomnosť uprostred ešte roztriešteného ľudstva, ako účinné znamenie jednoty a zmierenia medzi národmi.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium - Cirkev – viditeľná a duchovná skutočnosť
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte. Dnes pokračujeme v našom uvažovaní o koncilovej dogmatickej konštitúcii Lumen gentium, ktorá hovorí o tajomstve Cirkvi.
V prvej kapitole, kde sa dokument snaží odpovedať na otázku, čo je Cirkev, je opísaná ako „zložitá skutočnosť“ (Lumen gentium, 8). Pýtame sa teda: v čom spočíva táto zložitosť? Niekto by mohol povedať, že Cirkev je zložitá preto, lebo je „komplikovaná“, a teda ťažko vysvetliteľná; iný by mohol myslieť, že jej zložitosť vyplýva z toho, že ide o inštitúciu s dvetisícročnými dejinami a s charakteristikami odlišnými od každej inej spoločenskej či náboženskej skupiny. V latinčine však slovo „zložitý“ označuje skôr usporiadané spojenie rôznych aspektov alebo rozmerov v rámci jednej a tej istej skutočnosti. Preto Lumen gentium môže povedať, že Cirkev je dobre usporiadaný organizmus, v ktorom spolu existuje ľudský aj božský rozmer – bez oddelenia a bez zmiešania.
Prvý rozmer je zrejmý na prvý pohľad, pretože Cirkev je spoločenstvo mužov a žien, ktorí zdieľajú radosť aj námahu kresťanského života so svojimi prednosťami i slabosťami. Ohlasujú evanjelium a stávajú sa znamením prítomnosti Krista, ktorý nás sprevádza na ceste života. Tento aspekt – ktorý sa prejavuje aj v inštitucionálnej organizácii – však nestačí na opísanie skutočnej povahy Cirkvi, pretože má aj božský rozmer. Ten nespočíva v nejakej ideálnej dokonalosti alebo v duchovnej nadradenosti jej členov, ale v tom, že Cirkev vzniká z Božieho plánu lásky pre ľudstvo, uskutočneného v Kristovi. Cirkev je teda zároveň pozemským spoločenstvom a mystickým telom Krista, viditeľným zhromaždením a duchovným tajomstvom, skutočnosťou prítomnou v dejinách a ľudom putujúcim smerom k nebu (Lumen gentium, 8; Katechizmus Katolíckej cirkvi, 771).
Ľudský a božský rozmer sa harmonicky dopĺňajú, bez toho, aby jeden potláčal druhý. Cirkev tak žije v tomto paradoxe: je skutočnosťou zároveň ľudskou aj božskou, ktorá prijíma hriešneho človeka a vedie ho k Bohu.
Aby sa tento stav Cirkvi lepšie objasnil, Lumen gentium poukazuje na Kristov život. Kto stretol Ježiša na cestách Palestíny, zakúšal jeho ľudskosť: jeho oči, jeho ruky, zvuk jeho hlasu. Tí, ktorí sa rozhodli ho nasledovať, boli priťahovaní práve skúsenosťou jeho pohľadu plného prijatia, dotykom jeho požehnávajúcich rúk a slovami oslobodenia a uzdravenia. Zároveň sa však tým, že išli za týmto Človekom, otvárali stretnutiu s Bohom. Kristovo telo, jeho tvár, jeho gestá a jeho slová totiž viditeľne zjavujú neviditeľného Boha.
Vo svetle tejto skutočnosti Ježiša sa môžeme opäť pozrieť na Cirkev: keď sa na ňu pozrieme zblízka, objavíme v nej ľudský rozmer tvorený konkrétnymi osobami, ktoré niekedy ukazujú krásu evanjelia a inokedy zápasia a robia chyby ako všetci ostatní. Práve prostredníctvom jej členov a jej obmedzených pozemských aspektov sa však zjavuje Kristova prítomnosť a jeho spásonosné pôsobenie. Ako povedal Benedikt XVI., medzi evanjeliom a inštitúciou neexistuje protiklad; naopak, štruktúry Cirkvi slúžia práve na „uskutočňovanie a konkretizáciu evanjelia v našej dobe“ (Príhovor biskupom Švajčiarska, 9. novembra 2006). Neexistuje nijaká ideálna a čistá Cirkev oddelená od zeme, ale iba jediná Kristova Cirkev vtelená do dejín.
V tom spočíva svätosť Cirkvi: v tom, že v nej prebýva Kristus a neustále sa daruje prostredníctvom malosti a krehkosti jej členov. Keď kontemplujeme tento trvalý zázrak, ktorý sa v nej odohráva, chápeme „Božiu metódu“: Boh sa stáva viditeľným prostredníctvom slabosti stvorení a neprestajne sa zjavuje a pôsobí. Preto pápež František v exhortácii Evangelii gaudium vyzýva všetkých, aby sa učili „zobúvať si sandále pred svätou zemou druhého“ (porov. Ex 3,5) (169). To nás robí schopnými aj dnes budovať Cirkev: nielen organizovaním jej viditeľných štruktúr, ale budovaním duchovnej stavby, ktorou je Kristovo telo, prostredníctvom spoločenstva a lásky medzi nami.
Láska totiž neustále rodí prítomnosť Zmŕtvychvstalého. „Kiež by všetci mysleli iba na lásku – hovoril svätý Augustín – lebo jedine ona víťazí nad všetkým a bez nej nič nemá hodnotu; kdekoľvek sa nachádza, všetko k sebe priťahuje“ (Sermo 354,6,6).
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium - Cirkev ako Boží ľud
Drahí bratia a sestry, dobré ráno a vitajte!
Pokračujúc v úvahe nad Dogmatickou konštitúciou Lumen gentium (LG) sa dnes zameriame na druhú kapitolu, venovanú Božiemu ľudu.
Boh, ktorý stvoril svet a ľudstvo a ktorý túži zachrániť každého človeka, vykonáva svoje dielo spásy v dejinách tým, že si vyberá konkrétny ľud a prebýva v ňom. Preto volá Abraháma a sľubuje mu potomstvo početné ako hviezdy na nebi a ako piesok na morskom brehu (porov. Gn 22, 17 – 18). S Abrahámovými synmi, potom, čo ich oslobodil zo stavu otroctva, Boh uzatvára zmluvu, sprevádza ich, stará sa o nich, zhromažďuje ich vždy, keď zablúdia. Identita tohto ľudu je teda daná konaním Boha a vierou v neho. Tento ľud je povolaný stať sa svetlom pre ostatné národy, ako maják, ktorý pritiahne k sebe všetky národy, celé ľudstvo (porov. Iz 2,1 – 5).
Koncil tvrdí, že „toto všetko sa však stalo ako príprava a predobraz tej novej a dokonalej zmluvy, ktorá sa mala uzavrieť v Kristovi, a plného zjavenia, ktoré malo priniesť samo vtelené Božie Slovo“ (LG, 9). Je to totiž Kristus, ktorý v darovaní svojho tela a krvi definitívne zhromažďuje tento ľud v sebe. Teraz je zložený z ľudí pochádzajúcich z akéhokoľvek národa; je zjednotený vierou v neho, príslušnosťou k nemu, žitím jeho vlastného života, oživovaný Duchom Vzkrieseného. To je Cirkev: Boží ľud, ktorý čerpá svoju existenciu z Kristovho tela1 a ktorý je sám Kristovým telom2; nie je to ľud ako každý iný, ale Boží ľud, zvolaný Bohom a zložený zo žien a mužov pochádzajúcich zo všetkých národov Zeme. Jeho zjednocujúcim princípom nie je jazyk, kultúra, etnicita, ale viera v Krista: Cirkev je preto – podľa nádherného vyjadrenia Koncilu – „zhromaždením tých, ktorí vo viere hľadia na Ježiša“ (LG, 9).
Je to mesiášsky ľud, práve preto, že jeho hlavou je Kristus, Mesiáš. Tí, ktorí sú jeho súčasťou, sa nechvália zásluhami ani titulmi, ale len darom byť v Kristovi a skrze neho Božími dcérami a synmi. Pred akoukoľvek úlohou alebo funkciou je teda v Cirkvi skutočne dôležité byť začlenení do Krista, byť vďaka milosti Božími deťmi. To je aj jediný čestný titul, o ktorý by sme sa mali ako kresťania usilovať. Sme v Cirkvi, aby sme neprestajne prijímali život od Otca a aby sme žili ako jeho deti a medzi sebou ako bratia. V dôsledku toho zákonom, ktorý oživuje vzťahy v Cirkvi, je láska, tak ako ju prijímame a prežívame v Ježišovi; a jej cieľom je Božie kráľovstvo, ku ktorému kráča spolu s celým ľudstvom.
Zjednotená v Kristovi, Pánovi a Spasiteľovi každého muža a ženy, Cirkev sa nikdy nemôže uzavrieť do seba samej, ale je otvorená všetkým a je pre všetkých. Ak k nej patria veriaci v Krista, koncil nám pripomína, že „všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva nového Božieho ľudu. Preto sa tento ľud, hoci zostáva jeden a jediný, má šíriť po celom svete a cez všetky veky, aby sa splnil zámer vôle Boha, ktorý na počiatku stvoril jedinú ľudskú prirodzenosť a rozhodol sa napokon zhromaždiť v jedno svoje roztratené deti“ (LG, 13). Aj tí, ktorí ešte neprijali evanjelium, sú teda určitým spôsobom orientovaní na Boží ľud a Cirkev, spolupracujúc na Kristovej misii, je povolaná šíriť evanjelium všade a všetkým (porov. LG, 17), aby každý mohol prísť do kontaktu s Kristom. To znamená, že v Cirkvi je a musí byť miesto pre všetkých a že každý kresťan je povolaný hlásať evanjelium a svedčiť o ňom v každom prostredí, v ktorom žije a pôsobí. Takto tento ľud preukazuje svoju katolicitu, prijímajúc bohatstvo a zdroje rôznych kultúr a zároveň im ponúkajúc novosť evanjelia, aby ich očistil a povzniesol (porov. LG, 13).
V tomto zmysle je Cirkev jedna, no zahŕňa všetkých. Tak ju opísal jeden veľký teológ: „Jediná archa spásy musí vo svojej rozsiahlej lodi prijať všetky ľudské rozmanitosti. Jediná sála hostiny, jedlá, ktoré rozdáva, pochádzajú z celého stvorenia. Je bezšvovým rúchom Krista, je tiež – a to je to isté – Jozefovým rúchom, mnohých farieb“.3
Je veľkým znamením nádeje – predovšetkým v dnešných dňoch, poznačených mnohými konfliktmi a vojnami – vedieť, že Cirkev je ľud, v ktorom na základe viery žijú spolu ženy a muži rôznych národností, jazykov alebo kultúr: je to znamenie umiestnené v samom srdci ľudstva, výzva a proroctvo tej jednoty a toho pokoja, ku ktorým Boh Otec volá všetkých svojich synov a dcéry.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium - Cirkev ako kňazský a prorocký ľud
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!
Dnes by som sa chcel opäť venovať druhej kapitole koncilovej konštitúcie Lumen gentium (LG), venovanej Cirkvi ako Božiemu ľudu.
Mesiášsky ľud (LG, 9) dostáva od Krista účasť na kňazskom, prorockom a kráľovskom diele, v ktorom sa uskutočňuje jeho spásonosné poslanie. Konciloví otcovia učia, že Pán Ježiš prostredníctvom novej a večnej zmluvy ustanovil kráľovstvo kňazov, keď ustanovil svojich učeníkov do „kráľovského kňazstva“ (1Pt 2,9; porov. 1Pt 2,5; Zj 1,6). Toto spoločné kňazstvo veriacich je darované krstom, ktorý nás oprávňuje klaňať sa Bohu v duchu a pravde a „verejne vyznávať vieru, ktorú sme prijali od Boha prostredníctvom Cirkvi“ (LG, 11). Okrem toho prostredníctvom sviatosti birmovania sú všetci pokrstení „dokonalejšie spojení s Cirkvou a bohato obdarúvaní osobitnou silou Ducha Svätého, takže sú ako praví Kristovi svedkovia väčšmi povinní šíriť a brániť vieru slovom i skutkom“ (tamže). Toto zasvätenie je základom spoločného poslania, ktoré spája vysvätených kňazov a veriacich laikov.
V tejto súvislosti pápež František poznamenal: „Hľadieť na Boží ľud znamená pamätať na to, že všetci vstupujeme do Cirkvi ako laici. Prvou sviatosťou, tou, ktorá navždy spečaťuje našu identitu a na ktorú by sme mali byť vždy hrdí, je krst. Prostredníctvom neho a pomazaním Duchom Svätým sú [veriaci] „posvätení na duchovnú stavbu a sväté kňazstvo“ (LG, 10), takže všetci spolu tvoríme svätý verný Boží ľud“ (List predsedovi Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, 29. marca 2016).
Vykonávanie kráľovského kňazstva prebieha mnohými spôsobmi, ktoré všetky smerujú k nášmu posväteniu, predovšetkým účasťou na eucharistickej obete. Prostredníctvom modlitby, askézy a činnej lásky tak svedčíme o živote obnovenom Božou milosťou (porov. LG, 10). Ako to zhrňuje Koncil, „posvätný a organicky usporiadaný ráz kňazského spoločenstva sa uskutočňuje prostredníctvom sviatostí a čností“ (LG, 11).
Konciloví otcovia ďalej učia, že svätý Boží ľud sa podieľa aj na prorockom poslaní Krista (porov. LG, 12). V tejto súvislosti uvádzajú dôležitú tému zmyslu pre vieru (sensum fidei) a súhlasu veriacich (consensum fidelium). Doktrinálna komisia koncilu upresnila, že tento sensus fidei „je akousi schopnosťou celej Cirkvi, vďaka ktorej vo svojej viere rozpoznáva odovzdané zjavenie, rozlišuje medzi pravdou a lžou vo veciach viery a zároveň do nej preniká hlbšie a plnšie ju uplatňuje v živote“ (porov. Acta Synodalia, III/1, 199). Zmysel viery teda nepatrí jednotlivým veriacim ako takým, ale ako členom Božieho ľudu ako celku.
Lumen gentium sústreďuje pozornosť na tento posledný aspekt a spája ho s neomylnosťou Cirkvi, s ktorou je neomylnosť rímskeho pápeža úzko spätá a ktorej slúži. „Spoločenstvo veriacich ako celok, ktorému sa dostalo pomazania od Ducha Svätého (porov. 1Jn 2, 20.27), sa nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným zmyslom pre vieru, ktorý je v celom ľude, keď od biskupov až po posledného veriaceho laika vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov“ (LG, 12). Cirkev teda ako spoločenstvo veriacich, ktoré samozrejme zahŕňa aj duchovných pastierov, sa nemôže mýliť vo viere: orgánom tejto jej vlastnosti, založeným na pomazaní Duchom Svätým, je nadprirodzený zmysel pre vieru celého Božieho ľudu, ktorý sa prejavuje v súhlase veriacich. Z tejto jednoty, ktorú chráni cirkevné magisterium, vyplýva, že každý pokrstený je aktívnym subjektom evanjelizácie, povolaný vydávať dôsledné svedectvo o Kristovi podľa prorockého daru, ktorý Pán vlieva do celej svojej Cirkvi.
Duch Svätý, ktorý k nám prichádza od zmŕtvychvstalého Ježiša, totiž „rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti, pomocou ktorých ich robí schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi“ (LG, 12). Zvláštnym prejavom tejto charizmatickej vitality je zasvätený život, ktorý neustále klíči a rozkvitá pôsobením milosti. Aj cirkevné združenia sú žiarivým príkladom rozmanitosti a plodnosti duchovných ovocí pre budovanie Božieho ľudu.
Milovaní, prebuďme v sebe povedomie a vďačnosť za to, že sme dostali dar byť súčasťou Božieho ľudu, a tiež zodpovednosť, ktorú to so sebou prináša.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium - Cirkev v jej hierarchickom rozmere
Drahí bratia a sestry, požehnané ráno a vitajte!
Pokračujeme v katechézach o dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu a venujeme sa Dogmatickej konštitúcii Lumen gentium o Cirkvi. Po tom, čo sme ju (Cirkev) predstavili ako Boží ľud, dnes uvažujeme o jej hierarchickej podobe.
Katolícka cirkev má svoj základ v apoštoloch, ktorých Kristus ustanovil za živé stĺpy svojho mystického Tela, a má hierarchický rozmer, ktorý slúži jednote, poslaniu a posväcovaniu všetkých jej členov. Tento posvätný poriadok je trvalo založený na apoštoloch (porov. Ef 2, 20; Zjv 21, 14), keďže sú hodnovernými svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania (porov. Sk 1, 22; 1 Kor 15, 7) a boli samotným Pánom poslaní na misiu do sveta (porov. Mk 16, 15; Mt 28, 19). Pretože apoštoli sú povolaní verne uchovávať spásonosné učenie Učiteľa (porov. 2 Tim 1, 13 – 14), odovzdávajú svoju službu mužom, ktorí až do Kristovho návratu pokračujú v posväcovaní, vedení a vyučovaní Cirkvi „prostredníctvom svojich nástupcov v pastoračnej službe“ (KKC, 857).
Táto apoštolská postupnosť, založená na evanjeliu a Tradícii, je rozpracovaná v III. kapitole konštitúcie Lumen gentium, nazvanej „O hierarchickom zriadení Cirkvi a osobitne o episkopáte“. Koncil učí, že hierarchická štruktúra nie je ľudským výtvorom slúžiacim na vnútornú organizáciu Cirkvi ako spoločenského tela (porov. LG 8), ale je božskou ustanovizňou, ktorá má zachovať poslanie zverené Kristom apoštolom až do konca časov.
Skutočnosť, že sa tejto téme venuje III. kapitola až po tom, čo sa v prvých dvoch rozjíma o vlastnej podstate Cirkvi (porov. Acta Synodalia III/1, 209 – 210), neznamená, že hierarchické zriadenie je prvkom neskorším než Boží ľud. Ako pripomína dekrét Ad gentes: „Takto boli apoštoli zárodkom nového Izraela a zároveň počiatkom posvätnej hierarchie.“ (č. 5), ako spoločenstvo vykúpených Kristovou Paschou, ustanovené ako prostriedok spásy pre svet.
Aby sme správne pochopili úmysel Koncilu, je vhodné pozorne čítať názov III. kapitoly Lumen gentium, ktorý vyjadruje základnú štruktúru Cirkvi prijatú od Boha Otca skrze Syna a dovŕšenú vyliatím Ducha Svätého. Konciloví otcovia nechceli predstaviť inštitucionálne prvky Cirkvi v zmysle, ktorý by mohol naznačovať pojem „konštitúcia“, ak by sa chápal v modernom význame. Dokument sa sústreďuje na „služobné čiže hierarchické kňazstvo“, ktoré sa „podstatne, a nielen stupňom“ líši od všeobecného kňazstva veriacich, pričom pripomína, že „sú na seba navzájom zamerané, keďže jedno i druhé má svojím vlastným spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve“ (LG 10).
Koncil sa teda zaoberá službou, ktorá sa odovzdáva mužom obdareným posvätnou mocou (porov. LG 18) pre službu v Cirkvi: osobitne sa zastavuje pri episkopáte (LG 18 – 27), potom pri presbyteráte (LG 28) a pri diakonáte (LG 29) ako stupňoch jednej sviatosti posvätného stavu.
Prívlastkom „hierarchická“ chce Koncil označiť posvätný pôvod apoštolskej služby v konaní Ježiša, Dobrého pastiera, ako aj jej vnútorné vzťahy. Predovšetkým biskupi a prostredníctvom nich presbyteri a diakoni prijali úlohy (lat. munera), ktoré ich vedú k službe „všetkým, ktorí patria k Božiemu ľudu“, aby „slobodne a usporiadane smerovali k tomu istému cieľu a dosiahli spásu“ (LG 18).
Lumen gentium opakovane a účinne pripomína kolegiálny a spoločenstvom poznačený charakter tohto apoštolského poslania a zdôrazňuje, že „úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba, ktorá sa vo Svätom písme výstižne nazýva ‚diakonia‘, čiže služba“ (LG 24). Preto svätý Pavol VI. predstavil hierarchiu ako skutočnosť „zrodenú z Kristovej lásky, aby uskutočňovala, šírila a zaručovala neporušené a plodné odovzdávanie pokladu viery, príkladov, prikázaní a chariziem, ktoré Kristus zveril svojej Cirkvi“ (Príhovor, 14. septembra 1964).
Drahé sestry, drahí bratia, prosme Pána, aby svojej Cirkvi posielal služobníkov zapálených evanjeliovou láskou, oddaných dobru všetkých pokrstených a odvážnych misionárov vo všetkých častiach sveta.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium - laici v Cirkvi a vo svete
Bratia a sestry, dobrý deň!
Pokračujeme v našej úvahe o Cirkvi, ako nám ju predstavuje koncilová konštitúcia Lumen gentium (LG). Dnes sa venujeme štvrtej kapitole, ktorá sa zaoberá laikmi. Všetci si pamätáme, čo rád opakoval pápež František: „Laici, samozrejme, tvoria obrovskú väčšinu Božieho ľudu. K dispozícii je pre nich menšina: vysvätení služobníci.“ (Evangelii gaudium, 102).
Táto časť dokumentu sa snaží vysvetliť v pozitívnom zmysle povahu a poslanie laikov po stáročiach, počas ktorých boli definovaní jednoducho ako tí, ktorí nepatria medzi klerikov alebo zasvätených. Preto by som si s vami rád znovu prečítal jeden veľmi pekný úryvok, ktorý hovorí o veľkosti kresťanského stavu: „Vyvolený Boží ľud je teda len jeden: ‚jeden Pán, jedna viera, jeden krst‘ (Ef 4,5). Všetky údy získavajú svojím znovuzrodením v Kristovi rovnakú dôstojnosť, spoločnú milosť Božích detí, spoločné povolanie na dokonalosť, tú istú spásu, tú istú nádej a nerozdielnu lásku.“ (LG, 32).
Pred akýmkoľvek rozdielom v službe alebo v životnom stave koncil potvrdzuje rovnosť všetkých pokrstených. Konštitúcia nechce, aby sa zabudlo na to, čo už potvrdila v kapitole o Božom ľude, a to, že stav mesiášskeho ľudu je dôstojnosť a sloboda Božích detí (porov. LG, 9).
Samozrejme, čím väčší je dar, tým väčšia je aj zodpovednosť. Preto koncil spolu s dôstojnosťou zdôrazňuje aj poslanie laikov v Cirkvi a vo svete. Ale na čom stojí toto poslanie a v čom spočíva? To nám hovorí samotný opis laikov, ktorý nám koncil ponúka: „Pod názvom laici sa tu rozumejú všetci veriaci v Krista […], keďže krstom boli včlenení do Krista, boli ustanovení za Boží ľud, svojím spôsobom dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade a primerane svojmu stavu vykonávajú poslanie celého kresťanského ľudu v Cirkvi a vo svete.“ (LG, 31).
Svätý Boží ľud teda nikdy nie je neforemnou masou, ale Kristovým telom alebo, ako hovoril sv. Augustín, Christus totus (celý Kristus): je to organicky štruktúrované spoločenstvo, ktoré vychádza z plodného vzťahu medzi dvoma formami účasti na Kristovom kňazstve: spoločným kňazstvom veriacich a služobným kňazstvom (porov. LG, 10). Na základe sviatosti krstu sa veriaci laici podieľajú na tom istom Kristovom kňazstve. „Keďže najvyšší a večný kňaz Ježiš Kristus chce aj prostredníctvom laikov pokračovať vo svojom svedectve a vo svojej službe, oživuje ich svojím Duchom a neprestajne ich pobáda do každého dobrého a dokonalého diela“ (LG, 34).
Ako by sme v tejto súvislosti mohli zabudnúť na svätého Jána Pavla II. a jeho apoštolskú exhortáciu Christifideles laici (30. decembra 1988)? V nej zdôraznil, že „koncil venoval cenné pasáže svojho tak obsažného teologického, duchovného a pastorálneho učenia podstate, dôstojnosti, špiritualite, poslaniu a zodpovednosti laikov. A konciloví Otcovia zopakovali volanie Kristovo a povolali všetkých laikov, mužov a ženy pracovať do jeho vinice“ (č. 2). Týmto spôsobom môj ctený predchodca znovu podnietil apoštolát laikov, ktorému koncil venoval osobitný dokument, o ktorom budeme hovoriť neskôr.[1]
Široké pole laického apoštolátu sa neobmedzuje na priestor Cirkvi, ale rozširuje sa na celý svet. Cirkev je totiž prítomná všade tam, kde jej deti vyznávajú a svedčia o evanjeliu: na pracoviskách, v občianskej spoločnosti a vo všetkých ľudských vzťahoch, tam, kde svojimi rozhodnutiami ukazujú krásu kresťanského života, ktorý tu a teraz predznamenáva spravodlivosť a mier, ktoré budú naplnené v Božom kráľovstve. Svet potrebuje, „aby ho duch Krista prenikol a umožnil mu účinnejšie dosiahnuť svoj cieľ v spravodlivosti, láske a pokoji.“ (LG, 36). A to je možné len vďaka príspevku, službe a svedectvu laikov!
Je to výzva byť tou „vychádzajúcou“ Cirkvou, o ktorej nám hovoril pápež František: Cirkvou vtelenou do dejín, vždy otvorenou misii, v ktorej sme všetci povolaní byť učeníkmi-misionármi, apoštolmi evanjelia, svedkami Božieho kráľovstva, nositeľmi radosti Krista, ktorého sme stretli!
Bratia a sestry, Veľká noc, ktorú sa pripravujeme sláviť, nech v nás obnoví milosť, aby sme boli svedkami Vzkrieseného ako Mária Magdaléna, Peter a Ján.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium - Svätosť a evanjeliové rady v Cirkvi
Drahí bratia a sestry, dobré ráno a vitajte!
Dogmatická konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu, Lumen gentium (LG) o Cirkvi, venuje celú piatu kapitolu všeobecnému povolaniu všetkých veriacich k svätosti: každý z nás je povolaný žiť v Božej milosti, praktizovať čnosti a pripodobňovať sa Kristovi. Svätosť podľa koncilovej konštitúcie nie je výsadou niekoľkých, ale darom, ktorý zaväzuje každého pokrsteného usilovať sa o dokonalosť lásky, teda o plnosť lásky k Bohu i k blížnemu. Láska je totiž srdcom svätosti, ku ktorej sú povolaní všetci veriaci: vlial ju Otec skrze Syna Ježiša a táto čnosť „riadi všetky prostriedky posväcovania, dáva im formu a vedie ich k ich cieľu“ (LG, 42). Najvyšším stupňom svätosti, tak ako na začiatku Cirkvi, je mučeníctvo, „najvyššie svedectvo lásky“ (LG, 42): preto koncilový text učí, že každý veriaci má byť pripravený vyznať Krista až po preliatie krvi (porov. LG, 42), ako sa to vždy dialo a deje aj dnes. Táto pripravenosť na svedectvo sa uskutočňuje zakaždým, keď kresťania zanechávajú v spoločnosti znamenia viery a lásky a angažujú sa za spravodlivosť.
Všetky sviatosti, a zvlášť Eucharistia, sú pokrmom, ktorý napomáha rásť svätému životu a pripodobňuje každého človeka Kristovi, ktorý je vzorom a mierou svätosti. On posväcuje Cirkev, ktorej je hlavou a pastierom: svätosť je v tomto zmysle jeho darom, ktorý sa prejavuje v našom každodennom živote vždy, keď ho s radosťou prijímame a odpovedáme naň s angažovanosťou. V tejto súvislosti svätý Pavol VI. na generálnej audiencii 20. októbra 1965 pripomenul, že Cirkev, aby bola autentická, chce, aby všetci pokrstení „boli svätí, teda skutočne jej dôstojnými, silnými a vernými synmi“. To sa uskutočňuje ako vnútorná premena, v ktorej sa život každého človeka pripodobňuje Kristovi mocou Ducha Svätého (porov. Rim 8, 29; LG, 40).
Lumen gentium opisuje svätosť Katolíckej cirkvi ako jej podstatnú vlastnosť, ktorú treba prijímať vo viere, keďže sa o nej vyznáva, že je „neporušiteľne svätá“ (LG, 39). To neznamená, že je svätá už plne a dokonale, ale že je povolaná potvrdzovať tento Boží dar počas svojho putovania k večnému cieľu, keď „napreduje vo svojom putovaní, prenasledovaná svetom a potešovaná Bohom“ (LG, 8). Smutná skutočnosť hriechu v Cirkvi, teda v každom z nás, pozýva každého viesť opravdivý život obrátenia a zverovať sa Pánovi, ktorý nás obnovuje v láske. Práve táto nekonečná milosť, ktorá posväcuje Cirkev, nám zveruje aj úlohu, aby sme každý deň uskutočňovali naše obrátenie. Preto svätosť nemá iba praktický rozmer, akoby sa dala zredukovať na etické úsilie, hoci aj veľké, ale týka sa samotnej podstaty kresťanského osobného i spoločného života.
V tejto perspektíve má rozhodujúce miesto zasvätený život, ktorému koncilová konštitúcia venuje šiestu kapitolu (porov. LG, 43 – 47). Vo svätom Božom ľude predstavuje prorocké znamenie nového sveta, zakúšaného už teraz v dejinách. Znamením Božieho kráľovstva, ktoré je už prítomné v tajomstve Cirkvi, sú totiž evanjeliové rady, ktoré dávajú formu každej skúsenosti zasväteného života: chudoba, čistota a poslušnosť. Tieto tri čnosti nie sú príkazmi, ktoré by spútavali slobodu, ale sú oslobodzujúcimi darmi Ducha Svätého, prostredníctvom ktorých sú niektorí veriaci úplne zasvätení Bohu. Chudoba vyjadruje úplnú dôveru v Božiu prozreteľnosť a oslobodzuje od vypočítavosti a vlastného prospechu. Poslušnosť má za vzor darovanie seba samého, ktoré Kristus priniesol Otcovi, a oslobodzuje od podozrievania a túžby po nadvláde. Čistota je darovaním nerozdeleného a čistého srdca v láske, v službe Bohu a Cirkvi.
Pripodobňujúc sa tomuto štýlu života, zasvätené osoby vydávajú svedectvo o všeobecnom povolaní celej Cirkvi k svätosti vo forme radikálneho nasledovania. Evanjeliové rady ukazujú plnú účasť na Kristovom živote až po kríž: práve z obety Ukrižovaného sme všetci vykúpení a posvätení. Keď kontemplujeme túto udalosť, vieme, že niet ľudskej skúsenosti, ktorú by Boh nemohol vykúpiť: aj utrpenie, prežívané v spojení s Pánovým utrpením, sa stáva cestou svätosti. Milosť, ktorá obracia a premieňa život, nás tak posilňuje v každej skúške. Neukazuje nám ako cieľ nejaký vzdialený ideál, ale stretnutie s Bohom, ktorý sa z lásky stal človekom. Panna Mária, presvätá Matka vteleného Slova, nech vždy sprevádza a ochraňuje našu cestu.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium - Cirkev, putujúca dejinami na ceste do nebeskej vlasti
Bratia a sestry,
keď sa dnes zameriavame na časť 7. kapitoly konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi, uvažujeme nad jej charakteristickou črtou: eschatologickým rozmerom. Cirkev totiž kráča v tomto pozemskom živote vždy smerom ku konečnému cieľu, ktorým je nebeská vlasť. Ide o podstatný rozmer, ktorý však často prehliadame alebo bagatelizujeme, pretože sme príliš sústredení na to, čo je bezprostredne viditeľné, a na konkrétnejšie dynamiky života kresťanskej komunity.
Cirkev je Boží ľud putujúci v dejinách, ktorého cieľom všetkého konania je Božie kráľovstvo (porov. LG, 9). Ježiš založil Cirkev práve tým, že ohlasoval toto Kráľovstvo lásky, spravodlivosti a pokoja (porov. LG 5). Sme preto povolaní zohľadňovať spoločenský a kozmický rozmer spásy v Kristovi a upierať pohľad na tento konečný horizont, aby sme všetko posudzovali a hodnotili v tejto perspektíve.
Cirkev žije v dejinách v službe príchodu Božieho kráľovstva na svet. Vždy a všetkým zvestuje slová tohto prísľubu, prijíma zálohu naň v slávení sviatostí, osobitne Eucharistie, a realizuje a prežíva jeho logiku vo vzťahoch lásky a služby. Okrem toho si uvedomuje, že je miestom a prostriedkom, kde sa zjednotenie s Kristom uskutočňuje „najužším spôsobom“ (LG, 48), pričom zároveň uznáva, že spásu môže Boh v Duchu Svätom darovať aj mimo jej viditeľných hraníc.
V tejto súvislosti konštitúcia Lumen gentium uvádza dôležité tvrdenie: Cirkev je „všeobecnou sviatosťou spásy“ (LG, 48), teda znamením a nástrojom tej plnosti života a pokoja, ktorú sľúbil Boh. To znamená, že sa nestotožňuje dokonale s Božím kráľovstvom, ale je jeho zárodkom a počiatkom, lebo naplnenie bude udelené ľudstvu a vesmíru až na konci. Veriaci v Krista preto kráčajú týmito pozemskými dejinami, poznačenými dozrievaním dobra, ale aj nespravodlivosťami a utrpením, bez ilúzií a bez zúfalstva; žijú orientovaní na prísľub, ktorý dostali od „toho, ktorý všetko robí nové“ (porov. Zjv 21,5). Cirkev preto realizuje svoju misiu medzi „už“ začiatkom Božieho kráľovstva v Ježišovi a „ešte nie“ sľúbeného a očakávaného naplnenia. Ako strážkyňa nádeje, ktorá osvetľuje cestu, je tiež poverená misiou vyslovovať jasné slová, aby odmietla všetko, čo trýzni život a bráni jeho rozvoju a postaviť sa na stranu chudobných, vykorisťovaných, obetí násilia a vojny a všetkých, ktorí trpia na tele i na duši (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, č. 159).
Cirkev, znamenie a sviatosť Božieho kráľovstva, je Božím ľudom putujúcim na zemi, ktorý práve na základe konečného prísľubu číta a interpretuje z evanjelia dynamiku dejín, odsudzuje zlo vo všetkých jeho podobách a slovami i skutkami ohlasuje spásu, ktorú Kristus chce uskutočniť pre celé ľudstvo, a svoje kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja. Cirkev teda nehlása samu seba; naopak, v nej musí všetko odkazovať na spásu v Kristovi.
V tejto perspektíve je Cirkev povolaná pokorne uznať ľudskú krehkosť a pominuteľnosť svojich inštitúcií, ktoré hoci slúžia Božiemu kráľovstvu, nesú na sebe pominuteľný obraz tohto sveta (porov. LG, 48). Žiadna cirkevná inštitúcia nemôže byť absolutizovaná; naopak, keďže žijú v dejinách a v čase, sú povolané k neustálemu obráteniu, k obnoveniu foriem a reforme štruktúr, k neustálemu obnovovaniu vzťahov, aby mohli skutočne zodpovedať svojmu poslaniu.
V horizonte Božieho kráľovstva treba chápať aj vzťah medzi kresťanmi, ktorí dnes plnia svoje poslanie, a tými, ktorí už ukončili svoj pozemský život a nachádzajú sa v štádiu očisťovania alebo blaženosti. Lumen gentium totiž tvrdí, že všetci kresťania tvoria jednu Cirkev, že existuje spoločenstvo a podiel na duchovných dobrách založený na zjednotení všetkých veriacich s Kristom, fraterna sollicitudo medzi pozemskou a nebeskou Cirkvou: to spoločenstvo svätých, ktoré sa prežíva osobitne v liturgii (porov. LG, 49 – 51). Modlitbou za zosnulých a nasledovaním stôp tých, ktorí už žili ako Ježišovi učeníci, sme aj my podporovaní na našej ceste a posilňujeme uctievanie Boha: poznačení jediným Duchom a zjednotení v jedinej liturgii spolu s tými, ktorí nás predišli vo viere, chválime a oslavujeme Najsvätejšiu Trojicu.
Buďme vďační koncilovým otcom, že nám pripomenuli tento taký dôležitý a krásny rozmer kresťanstva, a snažme sa ho rozvíjať v našom živote.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Dogmatická konštitúcia Lumen gentium - Panna Mária, vzor Cirkvi
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
Druhý vatikánsky koncil chcel venovať poslednú kapitolu dogmatickej konštitúcie o Cirkvi Panne Márii (porov. Lumen gentium, 52 – 69). Ona „sa aj uctieva ako najvynikajúcejšia a celkom jedinečná súčasť Cirkvi, ako jej predobraz a najosvedčenejší vzor vo viere a v láske“ (č. 53). Tieto slová nás vyzývajú, aby sme pochopili, ako v Márii, ktorá vďaka pôsobeniu Ducha Svätého prijala a porodila Božieho Syna, ktorý prišiel v tele, môžeme rozpoznať nielen vzor, ale aj vynikajúcejšiu súčasť a matku celého cirkevného spoločenstva.
Keď sa Mária nechala formovať pôsobením milosti, ktorá sa v nej naplnila, a prijala dar Najvyššieho svojou vierou a panenskou láskou, stala sa dokonalým vzorom toho, čím je povolaná byť celá Cirkev: stvorením, ktoré žije z Pánovho slova, a matkou Božích detí, zrodených v otvorenosti voči pôsobeniu Ducha Svätého. Keďže je veriacou par excellence, v ktorej sa nám ponúka dokonalá forma bezpodmienečnej otvorenosti voči božskému tajomstvu v spoločenstve svätého Božieho ľudu, Mária je vynikajúcou súčasťou cirkevného spoločenstva. A napokon, keďže plodí deti v Synovi, milované vo večne Milovanom, ktorý prišiel medzi nás, Mária je matkou celej Cirkvi, ktorá sa na ňu môže obrátiť s detskou dôverou, v istote, že bude vypočutá, chránená a milovaná.
Súhrn týchto charakteristík Panny Márie by sa dal vyjadriť tým, že o nej hovoríme ako o žene, ktorá je ikonou Tajomstva. Pojmom žena sa zdôrazňuje historická konkrétnosť tejto mladej dcéry Izraela, ktorej bolo dané prežiť mimoriadnu skúsenosť stať sa matkou Mesiáša. Výrazom ikona sa zdôrazňuje, že v nej sa uskutočňuje dvojitý pohyb zostupu a vzostupu: v nej žiari nezaslúžené vyvolenie zo strany Boha, ako aj slobodný súhlas viery v neho. Mária je teda ženou, ikonou Tajomstva, teda Božieho plánu spásy, kedysi skrytého a v plnosti zjaveného v Ježišovi Kristovi.
Koncil nám zanechal jasné učenie o výnimočnom mieste, ktoré je vyhradené Panne Márii v diele vykúpenia (porov. Lumen gentium, 60 – 62). Pripomenul, že jediným prostredníkom spásy je Ježiš Kristus (porov. 1 Tim 2, 5 – 6) a že jeho Najsvätejšia Matka „však nijako nezatieňuje ani nezmenšuje Kristovo jediné prostredníctvo, ale ukazuje jeho moc“ (LG, 60). Zároveň „preblahoslavená Panna, od večnosti spolu s vtelením Slova predurčená za Božiu Matku, […] spolupracovala celkom mimoriadnym spôsobom na Spasiteľovom diele poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou na obnove nadprirodzeného života duší. Preto je našou Matkou v poriadku milosti“ (ibid., 61).
V Panne Márii sa odráža aj tajomstvo Cirkvi: v nej Boží ľud nachádza svoj pôvod, svoj vzor a svoju vlasť. V Pánovej Matke Cirkev kontempluje svoje vlastné tajomstvo, nielen preto, že v nej nachádza vzor panenskej viery, materskej lásky a snúbeneckého spojenia, ku ktorému je povolaná, ale aj a predovšetkým preto, že v nej spoznáva svoj prototyp, ideálny obraz toho, čím je povolaná byť.
Ako vidíme, úvahy o Panenskej Matke zhromaždené v Lumen gentium nás učia milovať Cirkev a slúžiť v nej naplneniu Božieho kráľovstva, ktoré prichádza a ktoré sa plne uskutoční v sláve.
Nechajme sa teda osloviť týmto vznešeným vzorom, ktorým je Mária, Panna a Matka, a prosme ju, aby nám svojím príhovorom pomohla odpovedať na to, čo sa od nás žiada prostredníctvom jej príkladu: žijem svoju príslušnosť k Cirkvi s pokornou a aktívnou vierou? Uznávam v nej spoločenstvo zmluvy, ktoré mi Boh daroval, aby som odpovedal na jeho nekonečnú lásku? Cítim sa ako živá súčasť Cirkvi v poslušnosti pastierom, ktorých mi dal Boh? Hľadím na Máriu ako na vzor, vynikajúcejšiu súčasť a Matku Cirkvi, a prosím ju, aby mi pomohla byť verným učeníkom jej Syna?
Sestry a bratia, nech nám Duch Svätý, ktorý zostúpil na Máriu a ktorého s pokorou a dôverou vzývame, daruje, aby sme plne prežívali tieto úžasné skutočnosti. A po tom, čo sme sa hlbšie zaoberali konštitúciou Lumen gentium, prosme Pannu Máriu, aby nám vyprosila tento dar: vo všetkých z nás nech rastie láska k Svätej Matke Cirkvi. Nech sa tak stane!
Preložila: Slovenská redakcia VR
III. Konštitúcia Sacrosanctum Concilium - Liturgia v tajomstve Cirkvi
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!
Dnes začíname sériu katechéz o prvom dokumente promulgovanom Druhým vatikánskym koncilom: o Konštitúcii o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium (SC).
Konciloví otcovia pri vypracovaní tejto konštitúcie nechceli iba uskutočniť reformu obradov, ale viesť Cirkev ku kontemplácii a hlbšiemu pochopeniu živého puta, ktoré ju utvára a zjednocuje: tajomstva Krista. Liturgia sa totiž dotýka samého srdca tohto tajomstva: je zároveň priestorom, časom i prostredím, v ktorom Cirkev prijíma od Krista svoj vlastný život. Veď v liturgii „sa uskutočňuje dielo nášho vykúpenia“ (SC, 2), ktoré z nás robí „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (porov. 1 Pt 2, 9).
Ako ukázala trojitá obnova – biblická, patristická a liturgická –, ktorá prešla Cirkvou počas 20. storočia, predmetné Tajomstvo neoznačuje nejakú temnú skutočnosť, ale Boží plán spásy, ukrytý od večnosti a zjavený v Kristovi, podľa slov svätého Pavla (porov. Ef 3, 3 – 6). Toto je teda kresťanské Tajomstvo: veľkonočná udalosť, čiže Kristovo umučenie, smrť, zmŕtvychvstanie a oslávenie, ktoré sa nám práve v liturgii sprítomňuje sviatostným spôsobom. Preto zakaždým, keď sa zúčastňujeme na zhromaždení, ktoré je zídené „v jeho mene“ (Mt 18, 20), sme ponorení do tohto Tajomstva.
Sám Kristus je vnútorným princípom tajomstva Cirkvi, svätého Božieho ľudu, zrodeného z jeho prebodnutého boku na kríži. V posvätnej liturgii mocou svojho Ducha naďalej pôsobí. Posväcuje Cirkev, svoju nevestu, a pripája ju k svojej obete Otcovi. Vykonáva svoje úplne jedinečné kňazstvo, keďže je prítomný v ohlasovanom Slove, vo sviatostiach, v služobníkoch, ktorí slávia liturgiu, v zhromaždenom spoločenstve a najvyšším spôsobom v Eucharistii (porov. SC, 7). Tak podľa svätého Augustína (porov. Serm. 277) Cirkev pri slávení Eucharistie „prijíma Kristovo telo a stáva sa tým, čo prijíma“: stáva sa Kristovým telom, „príbytkom Boha v Duchu“ (Ef 2, 22). Toto je „dielo nášho vykúpenia“, ktoré nás pripodobňuje Kristovi a buduje v spoločenstve.
V posvätnej liturgii sa toto spoločenstvo uskutočňuje „prostredníctvom obradov a modlitieb“ (SC, 48). Obradnosť Cirkvi vyjadruje jej vieru podľa známeho výroku lex orandi, lex credendi a zároveň formuje cirkevnú identitu: ohlasované Slovo, slávenie sviatostí, gestá, ticho, priestor – to všetko predstavuje a utvára ľud zvolaný Otcom, Kristovo telo, chrám Ducha Svätého. Každé slávenie sa tak stáva skutočnou epifániou modliacej sa Cirkvi, ako pripomenul svätý Ján Pavol II. (Vicesimus quintus annus, 9).
Ak je liturgia v službe Kristovho tajomstva, potom chápeme, prečo bola označená za „vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň za prameň, z ktorého vyviera všetka jej sila“ (SC, 10). Je pravda, že činnosť Cirkvi sa neobmedzuje iba na liturgiu, no každá jej aktivita – ohlasovanie, služba chudobným, sprevádzanie ľudských situácií – smeruje k tomuto „vrcholu“. A opačne, liturgia podporuje veriacich tým, že ich stále nanovo ponára do Pánovej Paschy. Prostredníctvom ohlasovania Slova, slávenia sviatostí a spoločnej modlitby sú občerstvení, povzbudení a obnovení vo svojom živote viery a vo svojom poslaní. Inými slovami, účasť veriacich na liturgickom úkone je zároveň „vnútorná“ i „vonkajšia“.
To zároveň znamená, že sa má konkrétne rozvíjať počas celého každodenného života v etickej a duchovnej dynamike, aby sa slávená liturgia premieňala na život a vyžadovala verný spôsob existencie, schopný uskutočniť to, čo bolo prežité v slávení. Takto sa náš život stáva „živou, svätou a Bohu milou obetou“ a uskutočňuje sa naša „duchovná bohoslužba“ (Rim 12, 1).
Týmto spôsobom „liturgia každodenne buduje tých, čo sú v Cirkvi, ako svätý chrám v Pánovi“ (SC, 2) a formuje spoločenstvo otvorené a pohostinné voči všetkým. Prebýva v nej Duch Svätý, uvádza nás do Kristovho života, robí nás jeho telom a vo všetkých svojich rozmeroch predstavuje znak jednoty celého ľudstva v Kristovi. Ako povedal pápež František: „Svet to ešte nevie, ale všetci boli pozvaní na svadobnú hostinu Baránka (Ap 19, 9)“ (Desiderio desideravi, 5).
Drahí, nechajme sa vnútorne formovať obradmi, symbolmi, gestami a predovšetkým živou Kristovou prítomnosťou v liturgii, ktorú budeme môcť ešte hlbšie rozjímať v nasledujúcich katechézach.
Preložila: Slovenská redakcia VR
III. Dogmatická konštitúcia Sacrosanctum Concilium - Reforma liturgie: tradícia a rozvoj
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!
V encyklike Mediator Dei (Boží sprostredkovateľ) ctihodný Pius XII. píše, že „Cirkev je živým organizmom, a preto aj pokiaľ ide o posvätnú liturgiu, pri zachovaní integrity svojho učenia rastie a rozvíja sa, prispôsobujúc sa a zosúlaďujúc sa s okolnosťami a potrebami, ktoré sa v priebehu času vyskytujú“ (I, V).
V plnej kontinuite s týmto princípom Druhý vatikánsky koncil v úvode konštitúcie Sacrosanctum Concilium (SC) uznáva, že „je jeho povinnosťou osobitným spôsobom sa postarať aj o obnovu a rozvoj liturgie“ (č. 1). Koncilové zhromaždenie sa totiž zišlo s cieľom „čoraz väčšmi rozvíjať kresťanský život medzi veriacimi, lepšie prispôsobiť potrebám našich čias ustanovizne podliehajúce zmenám, zveľaďovať všetko, čo môže prispieť k jednote všetkých veriacich v Krista, a oživovať to, čo pomáha povolať všetkých do lona Cirkvi“ (tamže).
V tom historickom období sa silne pociťovala nevyhnutnosť obnovy liturgických foriem, prostredníctvom ktorých Cirkev už celé stáročia uskutočňovala oslavu Boha a posväcovanie kresťanského ľudu. Vďaka liturgickému hnutiu dozrelo presvedčenie, ktoré neskôr vyjadril svätý Ján Pavol II., že „existuje totiž veľmi úzky organický vzťah medzi obnovou liturgie a obnovou celého života Cirkvi. Cirkev nielen pôsobí, ale aj vyjadruje seba samu v liturgii, žije z liturgie a z liturgie čerpá silu do života“ (Lett. Dominicae Cenae, 13).
Aby sa uľahčil prístup veriacich k bohatstvu darov milosti rozdeľovaných svätou liturgiou, konštitúcia Sacrosanctum Concilium veľmi výstižne naznačuje smer, ktorým sa treba uberať: „aby sa zachovala zdravá tradícia, a pritom sa otvorila cesta oprávneného pokroku“ (SC, 23).
Pápež Benedikt XVI. v tomto vyhlásení o zámeroch vnímal „program reformy“ koncilových otcov ako „v rovnováhe s veľkou liturgickou tradíciou minulosti a budúcnosti“, pričom poznamenal, že „neraz tradíciu a pokrok nešikovne staviame proti sebe“, zatiaľ čo „v skutočnosti sa tieto dva koncepty dopĺňajú: tradícia sama osebe určitým spôsobom zahŕňa pokrok. Je to ako povedať, že rieka tradície nesie v sebe aj svoj prameň a smeruje k ústiu“ (Prejav k účastníkom konferencie pri príležitosti 50. výročia založenia Pápežského liturgického inštitútu Sant’Anselmo, 6. mája 2011).
Koncil potvrdzuje legitimitu takéhoto pokroku zakoreneného v autentickej Tradícii, pričom v rámci liturgie rozlišuje „nemennú časť, pretože je z Božieho ustanovenia, od „častí podliehajúcich zmene, ktoré sa časom môžu, ba aj musia meniť, ak azda do nich prenikli prvky, ktoré už celkom nezodpovedajú vnútornej povahe samej liturgie, alebo sa ukázali menej vhodnými“ (SC, 21). Zmeny tohto druhu sa v priebehu storočí neustále vyskytovali s cieľom umožniť veriacim prostredníctvom rituálnych úkonov plodnú účasť na Kristovom veľkonočnom tajomstve, ktoré je základom kresťanskej viery. Cirkevný kult sa tak „vtelil“ do kultúrnych foriem každej doby a bol schopný na ne pôsobiť a dokonca ich premeniť. Liturgia bola tak po stáročia hnacou silou evanjelizácie. Dnes je potrebné obnoviť túto energiu v kontinuite s autentickou a živou katolíckou tradíciou, teda podľa dynamiky zameranej na uvádzanie veriacich do plnosti pravdy.
Je teda pochopiteľné, prečo konciloví otcovia odporúčali, aby sa revízia obradov, ak korešponduje s „opravdivým a zaručeným úžitkom Cirkvi“, vždy vykonávala „s ohľadom na to, aby nové formy istým spôsobom organicky vyrastali z foriem už existujúcich“ (SC, 23). Pre dobro celej Cirkvi musí každej reforme vždy „predchádzať dôkladný teologický, historický a pastoračný výskum“ (tamže). Koncilové magistérium takýmto spôsobom pozýva, aby sa zabránilo dezorientácii veriacich, a odrádza každého od toho, aby svojvoľne v liturgickej oblasti niečo pridával, vynechával alebo pozmenil (porov. SC, 22). Pokrok, o ktorom hovorí koncilová konštitúcia, v žiadnom prípade neohrozuje cirkevnú jednotu: skôr ju má potvrdiť a podporiť.
Vyzývam preto všetkých, ktorí sú povolaní pripravovať slávenie božích tajomstiev, osobitne kňazov, ktorí vykonávajú službu liturgického predsedníctva, aby vždy zachovávali tú úctu k textom a predpisom liturgie, ktorá pramení z vnútorného postoja ochoty a odovzdanosti Bohu, prejavujúc pokoru pred jeho veľkosťou a úprimnú vernosť cirkevnému spoločenstvu.
Preložila: Slovenská redakcia VR
III. Dogmatická konštitúcia Sacrosanctum Concilium - Obrad, znak a symbol
Drahí bratia a sestry,
v rámci pokračovania katechéz o koncilovej konštitúcii Sacrosanctum Concilium (SC) sa chceme zamyslieť nad niektorými základnými prvkami posvätnej liturgie, ako sú obrad, znak a symbol.
Druhý vatikánsky koncil, čerpajúc z cenného dedičstva liturgického hnutia, nám pomohol znovu objaviť pravdu, ktorá bola veľmi živá vo vedomí ranej Cirkvi a v učení cirkevných otcov. Obrady kresťanskej liturgie nie sú vonkajším obalom sviatostného tajomstva ani súborom svojvoľných obradov, ale sú cirkevným sprostredkovaním, prostredníctvom ktorého k nám prichádza božský dar. Práve preto koncil vyzýva k pochopeniu mysterium fidei, ktoré sa v liturgii uskutočňuje prostredníctvom obradov a modlitieb (porov. SC, 48).
Obrad dáva formu liturgickému úkonu a prostredníctvom neho aj nášmu životu, čím v nás vytvára duchovnú citlivosť, ktorá nás robí schopnými okúsiť Božiu prítomnosť prostredníctvom Ježiša Krista. Samozrejme, k tomu dochádza vtedy, ak voči liturgii nezostávame cudzími alebo nemými pozorovateľmi (porov. tamže), ale sa na nej zúčastňujeme celým svojím bytím – telom, mysľou i srdcom – v poslušnosti voči Pánovmu príkazu. Prostredníctvom posvätného obradu sa učíme počúvať Božie slovo, vzdávať vďaky a klaňať sa Bohu, žiť bratské spoločenstvo a cirkevnú jednotu. Objavujeme, že sme zhromaždením s mnohými tvárami, zjednoteným tou istou vierou.
Obrad nás vťahuje do jasne definovanej postupnosti gest a modlitieb, čo môže niekedy kontrastovať s našou individuálnou tendenciou k spontánnosti. Jeho logika však nespočíva v tom, aby slobodu obmedzoval schémami. Naopak, slávnostnou striedmosťou svojho rytmu obrad prerušuje hektickú činnosť a vracia nás k podstate. Objavujeme tak iný rozmer konania, ktorý nie je vedený produktívnymi výpočtami, a inú skúsenosť s časom a priestorom. V obrade zažívame logiku nezištnosti, nachádzame odpočinok, ktorý regeneruje srdce, uznávame, že nás predchádza božská milosť, a učíme sa žiť v rytme, v ktorom prebýva Duch Svätý.
Gramatika obradu je prepletená znakmi a symbolmi vlastnými liturgii. V nej, ako uvádza Koncil, „sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka“ (SC, 7). Katechizmus Katolíckej cirkvi hlbšie rozvíja hodnotu týchto znakov a pripomína, že „ich význam má korene v diele stvorenia a v ľudskej kultúre, spresňuje sa v udalostiach starej zmluvy a naplno sa zjavuje v osobe a diele Ježiša Krista“ (č. 1145). Osobitne výstižným znakom je voda: od počiatkov stvorenia až po potopu, od prechodu cez Červené more po Jordán, až po vodu, ktorá vyteká z Kristovho boku a stáva sa sviatostným znakom ponorenia do jeho smrti a zmŕtvychvstania.
„Znak“ a „symbol“ sú pojmy, ktoré sa často používajú ako synonymá. V skutočnosti je znak symbolický vtedy, keď je schopný odkazovať nielen na myšlienku, ale na celý systém významov a hodnôt. Tak napríklad, keď sme pokropení svätenou vodou, ožíva v nás vedomie daru, ktorý sme prijali v krste, a naše priľnutie k novému životu v Kristovi. Po druhé, symboly majú v podstate praktický charakter, keďže sú predovšetkým úkonmi – jednoduchšími a bežnejšími, ako je pokľaknutie či vzájomné odovzdanie si znaku pokoja, alebo náročnejšími, ako sú úkony, ktoré tvoria každé sviatostné tajomstvo. Predovšetkým však majú symboly jedinečný performatívny a transformačný rozmer, a to tak vo vzťahu k hmotným prvkom, z ktorých sa skladajú, ako aj vo vzťahu k tým, ktorí s nimi prichádzajú do kontaktu. Vytvárajú pocit príslušnosti, dotýkajú sa srdca i mysle a podnecujú autentické cirkevné vzťahy.
V apoštolskom liste Desiderio desideravi pápež František, stotožňujúc sa s tvrdením Romana Guardiniho, označil za „prvú úlohu liturgickej formácie“, že „človek sa musí opäť stať schopným symbolov“ (č. 44). Potrebujeme sa nechať vychovávať liturgickými obradmi, citlivo a bez svojvôle pestovať krásu našich slávení a angažovať sa v autentickej mystagógii. Skúsenosť živej a zbožnej liturgie, sprevádzaná vhodnou mystagogickou katechézou, je najlepším zdrojom na prebudenie otvorenosti voči stretnutiu s Bohom, ktoré sa v logike vtelenia môže uskutočniť len zapojením celého človeka: ducha, duše a tela (porov. 1 Sol 5, 23).
Preložila: Slovenská redakcia VR
III. Dogmatická konštitúcia Sacrosanctum Concilium - Eucharistické tajomstvo
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!
Pokračujeme v katechézach o dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, konkrétne o Konštitúcii Sacrosanctum Concilium (SC) o liturgii.
Keď chce svätý Augustín vysvetliť novopokrsteným tajomstvo Kristovho tela, odvoláva sa na pasáž svätého Pavla, ktorú sme počuli: „Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1 Kor 12, 27). A dodáva: „Je to vaše tajomstvo, ktoré prijímate. Na to, čím ste, odpovedáte: Amen, a vaša odpoveď je ako váš podpis. Hovorí sa vám: ‚Telo Kristovo‘, a vy odpovedáte: ‚Amen‘. Buďte teda údmi tela Kristovho, aby vaše amen bolo pravdivé. […] Buďte tým, čo vidíte, a prijmite to, čím ste“ (Kázanie 272, PL 38, 1247).
Hneď po pripomenutí Ježišovej Poslednej večere sa konštitúcia o liturgii vyjadruje o eucharistii s týmito augustiniánskymi akcentmi. Pre kresťanov totiž účasť na Pánovej večeri znamená „nechať sa formovať Božím slovom, občerstviť sa pri stole Pánovho tela a vzdávať Bohu vďaku“ (SC, 48). Práve tým, že ho prijímame v jeho slove a v Eucharistii, stávame sa tým, čo prijímame. Stávame sa telom, ktorého hlavou je zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý sedí po pravici Otca (porov. Kol 1,18), ktorý nám pripravuje miesto na nebesiach (porov. Jn 14,3): Eucharistia je teda sviatosťou Božieho kráľovstva, ktoré prichádza. Je to Chlieb na ceste, ktorý nás vedie k nebeskej vlasti, až do toho blaženého dňa, keď „Boh bude všetko vo všetkých“ (1 Kor 15, 28).
Liturgické zhromaždenie prináša obetu „nielen rukami kňaza, ale spolu s ním“ (SC, 48). V tomto ohľade je eucharistia formou duchovnej obety kresťanov (porov. Heb 13, 16; Rim 12, 1), nakoľko je cestou k jednote s Bohom a medzi sebou navzájom. Účasťou na nej sa kresťania učia „obetovať samých seba a skrze Krista – prostredníka sa deň čo deň zdokonaľujú v jednote s Bohom a medzi sebou“ (SC,48.). Takto nás eucharistia, tým, že nás zjednocuje s Kristom, učí prijímať životný štýl samotného Pána Ježiša, ktorý sa vyznačuje nezištným darovaním seba samého. Tento dar nás teda vťahuje do dynamiky jednoty, ktorá ponúka mocný protiliek na rozdeľujúce sily, ktoré podkopávajú náš svet, naše spoločenstvá, naše rodiny, naše srdcia (porov. SC, 47).
Milí bratia a sestry, keď sa zúčastňujeme na eucharistii, sme pozvaní počúvať Božie slovo a sýtiť sa pri Pánovom stole, kde sa on sám obetuje Otcovi. Tieto dve časti svätej omše, liturgia slova a liturgia eucharistie, „sú navzájom tak úzko spojené, že tvoria jediný úkon kultu“ (SC, 56).
Pokiaľ ide o Božie slovo, treba si uvedomiť, že nejde len o nadobudnutie intelektuálneho poznania Písma, ale o prijatie „živého a účinného“ slova (Heb 4,12), ktoré Boh adresuje všetkým a zároveň každému jednotlivcovi, slova, ktoré spolu s eucharistickým chlebom živí a posilňuje a vedie nás od úpadku hriechu k novému životu v Kristovi. „Eucharistia nás otvára pochopeniu Svätého písma, rovnako ako Sväté písmo osvetľuje a vysvetľuje eucharistické tajomstvo“ (Benedikt XVI., Posynodálna apoštolská exhortácia Verbum Domini, 55).
Druhý vatikánsky ekumenický koncil vyzval, aby sa „širšie otvorili poklady Biblie, aby sa veriacim pripravil čím bohatší stôl Božieho slova“ (SC, 51). Liturgická reforma pretavila túto výzvu do pokladu, akým je lekcionár, teda kniha, ktorá zhromažďuje všetky biblické čítania pre liturgické slávenia. Táto šírka bola čerpaná z najčistejšieho prameňa živej tradície, ktorá spája „vernosť tradícii“ s „otvorenosťou voči oprávnenému pokroku“ (SC, 23).
Začiatok Druhej kapitoly konštitúcie o liturgii je prepletený odkazmi na veľký prúd tradície, ktorý vedie od cirkevných otcov až k nám. Citujem: „Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri, v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou v priebehu vekov trvalo zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania: sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky, veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, "duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy“ (SC, 47).
Drahí bratia a sestry, s vierou čerpajme z tohto prameňa božského života a nechajme sa premeniť tajomstvom, ktoré slávime.
Preložila: Slovenská redakcia VR
