Rímskokatolícka cirkev – Oslany
Prihlasovací formulár na prijatie Koledníkov Dobrej noviny
Koledovať budeme v sobotu, 27.12.2025
Jubilejný rok 2025
II. Podobenstvá - Rozsievač
Drahí bratia a sestry,
s radosťou vás vítam na tejto mojej prvej generálnej audiencii. Dnes pokračujem v cykle jubilejných katechéz na tému „Ježiš Kristus – naša nádej“, ktoré začal pápež František.
Dnes budeme pokračovať v rozjímaní o Ježišových podobenstvách, ktoré nám pomáhajú znovu objaviť nádej, pretože nám ukazujú, ako Boh koná v dejinách. Dnes by som sa chcel pristaviť pri jednom osobitnom podobenstve, pretože ide akoby o úvod k všetkým podobenstvám. Mám na mysli podobenstvo o rozsievačovi (Mt 13, 1 – 17). V istom zmysle v tomto rozprávaní môžeme rozpoznať Ježišov spôsob komunikácie, ktorý nám má čo povedať aj v súčasnosti pri ohlasovaní evanjelia.
Každé podobenstvo rozpráva príbeh zo života, a predsa chce povedať niečo viac – odkazuje na hlbší význam. Podobenstvo v nás vyvoláva otázky, pozýva nás nezostať pri zjavnom význame. Pred príbehom, ktorý sa rozpráva, alebo pred obrazom, ktorý nám je predložený, sa môžem spýtať: Kde som v tomto príbehu ja? Čo mi tento obraz hovorí o mojom živote? Slovo podobenstvo totiž pochádza z gréckeho slovesa paraballein, ktoré znamená „hodiť pred“. Podobenstvo mi pred oči kladie slovo, ktoré ma vyzýva a podnecuje k zamysleniu.
Podobenstvo o rozsievačovi hovorí práve o dynamike Božieho slova a o účinkoch, ktoré vyvoláva. Každé evanjeliové slovo je totiž ako osivo, ktoré sa rozsýpa na pôdu nášho života. Ježiš často používa obraz zrna, pričom mu dáva rôzne významy. V trinástej kapitole Matúšovho evanjelia podobenstvo o rozsievačovi uvádza sériu ďalších krátkych podobenstiev, z ktorých niektoré hovoria práve o tom, čo sa deje v pôde: o pšenici a kúkoli, o horčičnom zrnku, o poklade ukrytom v poli. Čo teda predstavuje táto pôda? Je to naše srdce, ale aj svet, spoločenstvo, Cirkev. Božie slovo totiž oplodňuje a premieňa každú skutočnosť.
Na začiatku vidíme Ježiša, ako vychádza z domu a okolo neho sa zhromažďuje veľký zástup (Mt 13, 1). Jeho slovo fascinuje a prebúdza zvedavosť. Medzi ľuďmi sú, prirodzene, rozličné životné situácie. Ježišovo slovo je určené všetkým, no v každom pôsobí inak. Tento kontext nám umožňuje lepšie pochopiť zmysel podobenstva.
Rozsievač – pomerne netypický – vychádza siať, no nestará sa o to, kam semeno dopadne. Rozsýpa ho aj tam, kde je nepravdepodobné, že prinesie úrodu: na cestu, na skalnaté miesta, medzi tŕnie. Toto správanie prekvapuje poslucháčov a vyvoláva otázku: Prečo to robí?
My sme zvyknutí všetko si dôkladne premyslieť – a niekedy je to potrebné –, no v láske to takto nefunguje! Spôsob, akým tento „štedrý“ rozsievač rozhadzuje osivo, je obrazom toho, ako nás Boh miluje. Je síce pravda, že osud zrna závisí aj od toho, ako ho pôda prijme a v akom je stave, no predovšetkým nám v tomto podobenstve hovorí, že Boh rozsieva svoje slovo na každý typ pôdy, teda do každej našej situácie: niekedy sme povrchnejší a roztržití, niekedy sa necháme uniesť nadšením, inokedy nás znepokojujú starosti tohto sveta, no sú aj chvíle, keď sme otvorení a prijímajúci. Boh dôveruje a dúfa, že semeno raz predsa len vyklíči. Takto nás miluje: nečaká, kým sa staneme najlepšou pôdou, ale neprestajne nám štedro daruje svoje slovo. A možno práve keď uvidíme, že nám dôveruje, v nás vznikne túžba byť lepšou pôdou. To je nádej – založená na skale Božej štedrosti a milosrdenstva.
Keď Ježiš rozpráva o tom, ako semeno prináša úrodu, hovorí aj o svojom živote. Ježiš je Slovo, on je tým zrnom. A aby zrno prinieslo úrodu, musí zomrieť. Toto podobenstvo nám teda hovorí, že Boh je ochotný „plytvať“ kvôli nám a že Ježiš je ochotný zomrieť, aby premenil náš život.
Mám na mysli ten nádherný obraz od Van Gogha: Rozsievač pri západe slnka. Obraz rozsievača pod spaľujúcim slnkom vo mne vyvoláva predstavu roľníkovej námahy. A zaujalo ma, že Van Gogh namaľoval za rozsievačom už zrelé klasy. Zdá sa mi to ako obraz nádeje: zrno, tak či onak, prinieslo úrodu. Nevieme presne ako, ale je to tak. V centre výjavu však nie je rozsievač, ktorý je posunutý nabok, ale celému obrazu dominuje slnko – akoby nám pripomínalo, že to Boh hýbe dejinami, aj keď sa nám niekedy zdá vzdialený alebo neprítomný. On je tým slnkom, ktoré ohrieva zem a dozrieva zrno.
Drahí bratia a sestry, v akej životnej situácii nás dnes Božie slovo oslovuje? Prosme Pána o milosť, aby sme vždy vedeli prijať toto zrno, ktorým je jeho slovo. A ak si uvedomíme, že nie sme úrodnou pôdou, nezúfajme, ale prosme ho, aby na nás ďalej pracoval a premenil nás na lepšiu pôdu.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Podobenstvá - Samaritán
Drahí bratia a sestry,
pokračujme v uvažovaní nad niektorými evanjeliovými podobenstvami, ktoré nám dávajú príležitosť zmeniť perspektívu a otvoriť sa nádeji. Niekedy totiž strata nádeje pramení z toho, že sa upneme na určitý strnulý a uzavretý spôsob pozerania sa na veci, a práve podobenstvá nám pomáhajú pozrieť sa na ne z iného uhla.
Dnes by som vám chcel hovoriť o jednej vzdelanej, pripravenej osobe – zákonníkovi, ktorý však potrebuje zmeniť pohľad, pretože je sústredený na seba a nevšíma si druhých (porov. Lk 10, 25 – 37). Tento človek sa pýta Ježiša, ako sa dá „získať“ večný život, pričom používa výraz, akoby šlo o nepopierateľné právo. No za touto otázkou sa možno skrýva práve túžba po pozornosti: jediný pojem, na ktorý sa pýta Ježiša, je „blížny“, teda doslova ten, kto je nablízku.
Preto Ježiš rozpráva podobenstvo, ktoré premieňa túto otázku: vedie od „Kto ma má rád?“ ku „Komu som prejavil lásku?“ Prvá otázka je nezrelá, druhá je otázkou dospelého človeka, ktorý pochopil zmysel svojho života. Prvá otázka je výkrikom toho, kto sedí v kúte a čaká, druhá je výzvou k tomu, aby sme sa vydali na cestu.
Podobenstvo, ktoré Ježiš rozpráva, má ako dejisko cestu – a je to ťažká, nebezpečná cesta, ako sám život. Po nej kráča človek, ktorý schádza z Jeruzalema – mesta na vrchu – do Jericha – mesta pod úrovňou mora. Už táto obraznosť naznačuje, čo sa môže stať: človek je prepadnutý, zbitý, okradnutý a nechajú ho polomŕtveho. Je to skúsenosť, ktorú zažívame, keď nám životné situácie, ľudia – niekedy aj tí, ktorým sme dôverovali – vezmú všetko a nechajú nás napospas.
Život však tvoria aj stretnutia – a v týchto stretnutiach sa ukazuje, kým v skutočnosti sme. Stojíme pred druhým človekom, pred jeho krehkosťou a slabosťou – a môžeme sa rozhodnúť: postarám sa, alebo budem predstierať, že nič nevidím? Po tej istej ceste schádzajú aj kňaz a levita – ľudia, ktorí slúžia v jeruzalemskom chráme, ktorí prebývajú v posvätnom priestore. No prax kultu automaticky nevedie k súcitu. Lebo súcit – ešte skôr než je náboženskou otázkou – je otázkou ľudskosti! Skôr než sme veriaci, sme povolaní byť ľuďmi.
Môžeme si predstaviť, že ten kňaz a levita sa po dlhom čase v Jeruzaleme ponáhľajú domov. Práve ponáhľanie sa, také typické aj pre náš život, nám často bráni cítiť súcit. Ten, kto sa domnieva, že jeho cesta je najdôležitejšia, nie je ochotný zastaviť sa kvôli inému.
A tu prichádza niekto, kto sa naozaj dokáže zastaviť: je to Samaritán, teda niekto, kto patrí k pohŕdanému národu (porov. 2 Kr 17). V jeho prípade text neuvádza, kam smeruje, len že je na ceste. Tu náboženská príslušnosť nehrá rolu. Samaritán sa zastaví jednoducho preto, že je človekom pred iným človekom, ktorý potrebuje pomoc.
Súcit sa prejavuje konkrétnymi gestami. Evanjelista Lukáš sa obšírne venuje skutkom Samaritána, ktorého my nazývame „dobrý“, hoci text ho označuje len ako človeka: Samaritán sa priblíži – lebo ak chceš niekomu pomôcť, nemôžeš zostať v bezpečnej vzdialenosti, musíš sa zapojiť, zašpiniť si ruky, možno sa aj „nainfikovať“; ošetrí mu rany – po ich očistení vínom a olejom. Naloží ho na vlastné zviera – teda berie ho na seba, lebo skutočná pomoc znamená niesť bremeno bolesti druhého, privedie ho do hostinca, kde zaplatí – „dva denáre“, teda asi dve denné mzdy, a zaväzuje sa, že sa vráti a v prípade potreby doplatí – lebo druhý človek nie je balík na doručenie, ale niekto, o koho sa treba postarať.
Drahí bratia a sestry, kedy aj my dokážeme prerušiť vlastnú cestu a mať súcit? Vtedy, keď pochopíme, že ten zranený človek pri ceste sme my sami. A potom nám pamäť na všetky chvíle, keď sa Ježiš zastavil, aby sa postaral o nás, pomôže byť viac súcitnými. Modlime sa teda, aby sme rástli v ľudskosti, aby boli naše vzťahy pravdivejšie a plnšie súcitu. Prosme Srdce Ježišovo o milosť, aby sme čoraz viac mali jeho vlastné cítenie..
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Podobenstvá - Robotníci vo vinici
Drahí bratia a sestry,
chcem sa opäť pristaviť pri jednom Ježišovom podobenstve. Aj v tomto prípade ide o rozprávanie, ktoré živí našu nádej. Neraz totiž nadobúdame dojem, že náš život nemá zmysel: cítime sa nepotrební, nedostatoční – ako tí robotníci, ktorí stoja na trhovisku a čakajú, kým ich niekto najme. Čas však plynie, život beží a my sa necítime uznaní ani ocenení. Možno sme prišli neskoro, predbehli nás iní alebo nás zdržali starosti.
Obraz trhoviska je veľmi výstižný aj pre našu dobu, pretože trh je miestom obchodu, kde sa – žiaľ – kupčí aj s náklonnosťou a dôstojnosťou v nádeji na zisk. A keď človek necíti, že si ho niekto váži, môže sa stať, že sa „predá“ prvému, kto oň prejaví záujem. Pán nám však pripomína, že náš život má hodnotu a jeho túžbou je pomôcť nám to objaviť.
Aj v dnešnom podobenstve vystupujú robotníci, ktorí čakajú, kým ich niekto najme. Nachádzame ho v 20. kapitole Matúšovho evanjelia a aj tu je hlavnou postavou niekto s nezvyčajným správaním – niekto, kto prekvapuje a kladie otázky. Je to majiteľ vinice, ktorý osobne vychádza hľadať robotníkov. Zjavne mu záleží na osobnom vzťahu s nimi.
Ako som povedal, ide o podobenstvo, ktoré dáva nádej, lebo nám hovorí, že tento hospodár vychádza opakovane hľadať tých, čo čakajú na zmysel svojho života. Vyjde zavčas rána a potom každé tri hodiny znova. Po tretej popoludní už by však nebol dôvod znova vyjsť, pretože pracovný deň sa končil o šiestej.
Tento neúnavný hospodár, ktorý chce za každú cenu dať hodnotu každému životu, však vychádza aj o piatej. Robotníci, ktorí dovtedy ostali na trhovisku, už asi stratili nádej – ten deň bol pre nich premárnený. A predsa sa ešte niekto našiel, kto v nich veril. Aký má zmysel najať si niekoho len na poslednú hodinu dňa? Aký má zmysel pracovať len jednu hodinu? A predsa – aj keď sa nám zdá, že už môžeme urobiť len málo, vždy to stojí za to. Vždy je možné nájsť zmysel, pretože Boh miluje náš život.
Originalita tohto hospodára sa ukazuje aj na konci dňa, pri výplate mzdy. S tými, čo prišli na svitaní, sa dohodol na denári – čo bola bežná mzda za deň práce. Ostatným povedal, že im dá, čo je spravodlivé. A práve tu nás podobenstvo znepokojuje: čo je spravodlivé? Pre hospodára vinice, teda pre Boha, je spravodlivé, aby každý dostal to, čo potrebuje pre život. On si robotníkov zavolal osobne, pozná ich dôstojnosť a na základe nej im chce zaplatiť. A dáva každému jeden denár.
Tí, čo prišli ako prví, sú sklamaní – nedokážu oceniť krásu tohto gesta. Hospodár nebol nespravodlivý, bol jednoducho štedrý. Nehľadel len na zásluhy, ale aj na potrebu. Boh chce dať každému svoje kráľovstvo – plný, večný a blažený život. A presne takto koná Ježiš: nevedie si zoznamy a rebríčky, ale tomu, kto mu otvorí srdce, dáva sám seba celého.
Z pohľadu tohto podobenstva by si dnešný kresťan mohol položiť otázku: „Prečo začínať s prácou hneď? Ak je odmena rovnaká, načo sa namáhať viac?“ Svätý Augustín na tieto pochybnosti odpovedal: „Prečo teda meškáš s nasledovaním toho, kto ťa volá, keď si istý odmenou, ale neistý dňom? Daj si pozor, aby si si svojím otáľaním nepripravil o to, čo ti podľa svojho prisľúbenia chce dať.“ [1]
Chcel by som zvlášť mladým povedať: nečakajte! Odpovedzte s nadšením Pánovi, ktorý vás volá pracovať vo svojej vinici. Neodkladajte to, vyhrňte si rukávy – Pán je štedrý a nesklame vás! Prácou v jeho vinici nájdete odpoveď na tú hlbokú otázku, ktorú si nosíte v srdci: aký zmysel má môj život?
Drahí bratia a sestry, nestrácajme odvahu! Aj v temných chvíľach života, keď čas plynie a nedostávame odpovede, ktoré hľadáme, prosme Pána, aby znova vyšiel a prišiel za nami tam, kde naňho čakáme. Pán je štedrý – a príde čoskoro!
Preložila: Slovenská redakcia VR
III. Uzdravenia - Bartimej
Drahí bratia a sestry,
touto katechézou by som chcel upriamiť náš pohľad na ďalší podstatný aspekt Ježišovho života, a to na uzdravenia. Preto vás pozývam predložiť pred Kristovo Srdce tie najboľavejšie a najslabšie miesta vášho života, tie oblasti, kde sa cítite uviaznutí a zablokovaní. S dôverou prosme Pána, aby vypočul náš krik a uzdravil nás!
Postava, ktorá nás dnes sprevádza, nám pomáha pochopiť, že nádej nesmieme nikdy opustiť, aj keď sa cítime stratení. Je to Bartimej, slepý žobrák, ktorého Ježiš stretol v Jerichu (porov. Mk 10, 46 – 52). Miesto je výrečné: Ježiš ide do Jeruzalema, no svoju cestu začína akoby z „podsvetia“ – Jericho leží pod úrovňou mora. Ježiš svojou smrťou zostúpil dolu, aby pozdvihol Adama, ktorý padol – a ktorý predstavuje každého z nás.
Meno Bartimej znamená „syn Timeja“ – opisuje ho cez vzťah, a predsa je tento človek dramaticky sám. Meno však môže znamenať aj „syn cti“ alebo „obdivu“, čo je pravý opak jeho aktuálneho stavu. A keďže meno má v židovskej kultúre veľký význam, znamená to, že Bartimej nedokáže žiť to, k čomu je povolaný.
Na rozdiel od veľkého zástupu, ktorý kráča za Ježišom, Bartimej sedí. Evanjelista hovorí, že sedí pri ceste – potrebuje niekoho, kto ho postaví na nohy a pomôže mu opäť sa vydať na cestu.
Čo robiť, keď sa ocitneme v situácii, ktorá sa zdá byť bez východiska? Bartimej nás učí spoľahnúť sa na vnútorné zdroje, ktoré v sebe nosíme. Je žobrák – vie prosiť, dokonca vie kričať! Keď niečo naozaj chceš, urob všetko preto, aby si to dosiahol – aj keď ťa druhí napomínajú, ponižujú a hovoria, aby si to vzdal. Ak to naozaj chceš, neprestávaj kričať!
Bartimejov výkrik, zaznamenaný v Markovom evanjeliu – „Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (v. 47) – sa stal známou modlitbou v tradícii východnej Cirkvi a môžeme ju používať aj my: „Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou, hriešnikom.“
Bartimej je slepý, a predsa vidí lepšie než ostatní – spoznáva, kto je Ježiš! Na jeho výkrik sa Ježiš zastaví a dá ho zavolať (porov. v. 49), lebo niet výkriku, ktorý by Boh nepočul, aj keď si neuvedomujeme, že sa obraciame naňho (porov. Ex 2, 23). Zdá sa zvláštne, že Ježiš sám nejde k slepcovi – no ak sa nad tým zamyslíme, je to spôsob, ako znovu aktivovať Bartimejov život: pohýna ho, aby vstal, verí, že ešte dokáže kráčať. Ten muž sa môže postaviť, môže vstať zo svojich „mŕtvych“ situácií. No aby to urobil, musí vykonať veľmi výrečné gesto: odhodiť svoj plášť (porov. v. 50)!
Pre žobráka je plášť všetkým: istotou, príbytkom, ochranou. Dokonca aj Zákon chránil žobrákov plášť a prikazoval vrátiť ho do večera, ak bol daný do zálohu (porov. Ex 22, 25). No často práve to, čo nás blokuje, sú naše domnelé istoty, ochranné vrstvy, ktoré sme si navliekli – a ktoré nám bránia kráčať. Aby mohol ísť k Ježišovi a nechať sa uzdraviť, Bartimej sa mu musí vystaviť v celej svojej zraniteľnosti. Toto je základný krok na každej ceste uzdravenia.
Aj otázka, ktorú Ježiš kladie – „Čo chceš, aby som ti urobil?“ (v. 51) – sa môže zdať zvláštna. Ale v skutočnosti nie je samozrejmé, že chceme byť uzdravení. Niekedy radšej zostávame stáť, aby sme sa nemuseli zodpovedať.
Bartimejova odpoveď je hlboká: používa grécke sloveso anablepein, ktoré môže znamenať „znovu vidieť“, ale aj „pozdvihnúť pohľad“. Bartimej nechce len znovu vidieť – chce získať späť svoju dôstojnosť! Aby sme mohli hľadieť nahor, musíme zdvihnúť hlavu. Neraz sú ľudia zablokovaní, lebo ich život ponížil – a túžia znovu objaviť svoju hodnotu.
To, čo zachraňuje Bartimeja – a každého z nás – je viera. Ježiš nás uzdravuje, aby sme sa stali slobodnými. Bartimejovi nepovie, aby ho nasledoval, ale aby išiel, aby sa vydal na cestu (porov. v. 52). Marek však uzatvára rozprávanie tým, že Bartimej sa rozhodol nasledovať Ježiša – slobodne si vybral toho, ktorý je Cesta.
Drahí bratia a sestry, s dôverou prednesme Ježišovi naše choroby, ale aj choroby našich blízkych. Prinášajme bolesť tých, ktorí sa cítia stratení a bez východiska. Volajme k Bohu aj v ich mene – a majme istotu, že Pán nás vypočuje a zastaví sa.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Dúfať znemá spájať
Drahí bratia a sestry,
dnes ráno opätovne začíname zvláštne jubilejné stretnutia, ktoré pápež František začal v januári tohto roka, pričom pri každej príležitosti predstavil jeden konkrétny rozmer teologálnej čnosti nádeje a jednu duchovnú osobnosť, ktorá ju stelesňovala. Pokračujme teda v tejto začatej ceste ako pútnici nádeje!
Zhromažďuje nás nádej, ktorú odovzdali apoštoli už od samého začiatku. Apoštoli v Ježišovi videli, ako sa zem spája s nebom: očami, ušami i rukami sa dotýkali Slova života. Jubileum je bránou otvorenou do tohto tajomstva. Jubilejný rok radikálnym spôsobom spája Boží svet s naším. Pozýva nás brať vážne to, čo sa denne modlíme: „Ako v nebi, tak i na zemi.“ Toto je naša nádej. A práve tento rozmer chceme dnes prehĺbiť: dúfať znamená spájať.
Jeden z najväčších kresťanských teológov, biskup Irenej z Lyonu, nám pomáha spoznať, aká krásna a aktuálna je táto nádej. Irenej sa narodil v Malej Ázii a formoval sa medzi tými, ktorí priamo poznali apoštolov. Neskôr prišiel do Európy, pretože v Lyone už vznikla kresťanská komunita pochádzajúca z jeho rodného kraja. Ako dobre nám padne pripomenúť si to tu, v Ríme, v Európe! Evanjelium bolo na tento kontinent prinesené zvonka. A aj dnes sú migrantské komunity živou prítomnosťou, ktorá oživuje vieru v krajinách, ktoré ich prijímajú. Evanjelium prichádza zvonka. Irenej spája Východ a Západ. Už len to je znakom nádeje, pretože nám pripomína, ako sa národy neprestávajú navzájom obohacovať.
Drahí bratia a sestry, aj dnes sa myšlienky môžu zblázniť a slová môžu zabíjať. Telo je však tým, z čoho sme všetci utvorení; je tým, čo nás spája so zemou a s ostatnými stvoreniami. Telo Ježiša treba prijímať a kontemplovať v každom bratovi a sestre, v každom stvorení. Počúvajme výkrik tela, nechajme sa osloviť bolesťou druhých. Prikázanie, ktoré sme dostali od začiatku, je prikázanie vzájomnej lásky. Je vpísané do nášho tela skôr než do akéhokoľvek zákona.
Irenej, učiteľ jednoty, nás učí neprotiviť sa, ale spájať. Skutočná múdrosť nespočíva v rozdeľovaní, ale v spájaní. Rozlišovanie je užitočné, ale deliť – nikdy. Ježiš je večný život medzi nami: on zjednocuje protiklady a robí spoločenstvo možným.
Sme pútnikmi nádeje, pretože medzi ľuďmi, národmi a stvoreniami je potrebné, aby sa niekto rozhodol urobiť krok smerom k spoločenstvu. Iní ho budú nasledovať. Tak ako Irenej v Lyone v 2. storočí, aj my sa dnes v našich mestách vráťme k budovaniu mostov tam, kde dnes stoja múry. Otvorme brány, spájajme svety – a nádej bude žiť.
Preložila: Slovenská redakcia VR
III. Uzdravenia - O uzdravení ichrnutého
Drahí bratia a sestry,
pokračujeme v kontemplácii Ježiša, ktorý uzdravuje. Dnes vás chcem osobitne pozvať zamyslieť sa nad situáciami, v ktorých sa cítime „zaseknutí“ a uviaznutí v slepej uličke. Neraz sa nám zdá, že je zbytočné ďalej dúfať, rezignujeme a už nemáme chuť bojovať. Evanjeliá túto situáciu opisujú obrazom ochrnutia. Preto sa dnes chcem pristaviť pri príbehu uzdravenia ochrnutého, ktorý sa nachádza v piatej kapitole evanjelia sv. Jána (Jn 5, 1 – 9).
Ježiš prichádza do Jeruzalema na židovský sviatok. Nejde hneď do chrámu, zastaví sa pri bráne, kde sa pravdepodobne umývali ovce určené na obetu. Pri tejto bráne sa zdržovalo aj mnoho chorých, ktorí – na rozdiel od obetných zvierat – nemali do chrámu prístup, pretože boli považovaní za nečistých! A práve Ježiš ide za nimi do ich bolesti. Títo ľudia dúfali v zázrak, ktorý by mohol zmeniť ich osud: pri bráne sa totiž nachádzal rybník, ktorého voda bola považovaná za liečivú – v istých chvíľach sa rozvírila a podľa vtedajšej viery bol uzdravený ten, kto sa do nej ponoril ako prvý.
Vznikala tak akási „vojna medzi chudobnými“: môžeme si predstaviť smutnú scénu, ako sa títo chorí namáhavo vliekli k rybníku. Volal sa Betsata, čo znamená „dom milosrdenstva“ – môže to byť obraz Cirkvi, kde sa zhromažďujú chorí a chudobní a kde prichádza Pán, aby uzdravil a daroval nádej.
Ježiš sa obracia konkrétne na jedného človeka, ktorý bol ochrnutý celých tridsaťosem rokov. Už rezignoval, pretože sa mu nikdy nepodarí dostať do rybníka, keď sa voda rozvíri (v. 7). Často nás totiž paralyzuje práve sklamanie. Cítime sa znechutení a hrozí nám, že upadneme do duchovnej ľahostajnosti.
Ježiš tomuto mužovi kladie otázku, ktorá sa môže zdať zbytočná: „Chceš ozdravieť?“ (v. 6) No táto otázka je nevyhnutná, pretože ak sme roky zablokovaní, môže sa stať, že v nás vyhasne aj túžba po uzdravení. Niekedy uprednostňujeme zotrvanie v postavení chorého, aby sa o nás museli starať iní. Môže to byť aj výhovorka, aby sme sa nemuseli rozhodnúť, čo urobiť so svojím životom. Ježiš však tohto človeka vedie k jeho najhlbšej a najpravdivejšej túžbe.
Ochrnutý muž odpovedá Ježišovi obšírnejšie, čím odhaľuje svoj pohľad na život. Najprv povie, že nemá nikoho, kto by ho spustil do rybníka – čiže vina nie je na ňom, ale na iných, ktorí sa oňho nestarajú. Tento postoj sa stáva výhovorkou, ako sa vyhnúť zodpovednosti. Ale je naozaj pravda, že nemal nikoho, kto by mu pomohol? Tu prichádza inšpirujúce slovo svätého Augustína: „Áno, aby bol uzdravený, nevyhnutne potreboval človeka – ale človeka, ktorý je zároveň Bohom. […] A tak prišiel ten, ktorého bolo treba: prečo ešte odkladať uzdravenie?“[1]
Ochrnutý ďalej dodáva, že vždy, keď sa chce ponoriť do vody, niekto ho predbehne. Tento muž vyjadruje fatalistický pohľad na život. Myslíme si, že veci sa nám dejú preto, že nemáme šťastie, že osud je proti nám. Tento človek je znechutený. Cíti sa porazený v zápase o život.
Ježiš mu však pomáha objaviť, že aj on má svoj život vo vlastných rukách. Pozýva ho, aby vstal, aby sa zdvihol zo svojej dlhodobej situácie, a aby si vzal svoje lôžko (v. 8). To lôžko netreba zanechať ani zahodiť: je znakom jeho minulosti choroby, je to jeho príbeh. Doteraz ho minulosť držala pripútaného, nútila ho ležať ako mŕtveho. Teraz je to on, kto si môže vziať to lôžko a niesť ho, kam chce – môže sa rozhodnúť, čo urobí so svojím príbehom! Znamená to vykročiť a prevziať zodpovednosť za výber cesty, po ktorej pôjde. A to všetko vďaka Ježišovi!
Drahí bratia a sestry, prosme Pána o milosť pochopiť, kde sa náš život zablokoval. Skúsme dať hlas našej túžbe po uzdravení. A modlime sa za všetkých, ktorí sa cítia paralyzovaní, ktorí nevidia východisko. Prosme o milosť vrátiť sa do Kristovho Srdca, ktoré je pravým domom milosrdenstva!
Preložila: Slovenská redakcia VR
III. Uzdravenia - Žena trpiaca na krvotok a Jairova dcéra
Drahí bratia a sestry,
aj dnes sa zamýšľame nad Ježišovými uzdraveniami ako znakmi nádeje. V ňom je sila, ktorú môžeme zakúsiť aj my, keď vstúpime do vzťahu s jeho osobou.
Jednou z najrozšírenejších „chorôb“ našej doby je únava zo života: realita sa nám zdá príliš zložitá, ťaživá, ťažko zvládnuteľná. A tak sa akoby vypneme, uzatvoríme do seba v nádeji, že keď sa prebudíme, všetko bude iné. No realite musíme čeliť – a spolu s Ježišom to môžeme zvládnuť. Niekedy sa navyše cítime zviazaní súdom tých, ktorí si nárokujú právo dávať iným nálepky.
Zdá sa mi, že tieto situácie nachádzajú svoj obraz v jednom úryvku Evanjelia podľa Marka, kde sa prelínajú dva príbehy: príbeh dvanásťročného dievčaťa, ktoré vážne ochorelo a zomiera, a príbeh ženy, ktorá už dvanásť rokov trpí krvotokom a prichádza k Ježišovi, aby sa uzdravila (porov. Mk 5, 21 – 43).
Okrem týchto dvoch ženských postáv evanjelista spomína aj otca dievčaťa. Nezostáva doma, aby sa len sťažoval na dcérinu chorobu, ale vychádza a hľadá pomoc. Hoci je predstaveným synagógy, nepresadzuje sa na základe svojej spoločenskej pozície. Vie čakať bez netrpezlivosti. A keď mu oznámia, že jeho dcéra zomrela a že už nemá zmysel unúvať Majstra, naďalej verí a dúfa.
Jeho rozhovor s Ježišom je prerušený ženou trpiacou na krvotok, ktorá sa dokáže priblížiť k Ježišovi a dotknúť sa jeho odevu (v. 27). Táto žena mala odvahu urobiť rozhodnutie, ktoré jej zmenilo život: všetci jej dovtedy hovorili, aby zostala bokom, aby sa nesmela ukazovať. Bola odsúdená na život v ústraní a izolácii. Aj my niekedy trpíme pod súdom druhých, ktorí nám nasadia „odev“, ktorý nie je náš. A tak trpíme a nevieme sa z toho dostať.
Táto žena sa vydáva na cestu spásy vo chvíli, keď v nej vyklíči viera, že Ježiš ju môže uzdraviť: vtedy nachádza silu vyjsť a hľadať ho. Túži aspoň dotknúť sa jeho rúcha.
Okolo Ježiša bola veľký dav ľudí – mnohí sa ho dotýkali, ale nič sa im nestalo. Keď sa ho však dotkne táto žena, je uzdravená. Kde je rozdiel? Svätý Augustín tento moment komentuje slovami – akoby hovoril v mene Ježiša: „Zástup ma tlačí, ale viera sa ma dotýka.“ (Reč 243, 2, 2). Tak to je: zakaždým, keď urobíme skutok viery obrátený k Ježišovi, vzniká kontakt s ním a okamžite z neho vychádza milosť. Niekedy si to ani neuvedomujeme, no Božia milosť nás v tichosti a reálne zasahuje a zvnútra pomaly premieňa náš život.
Možno aj dnes sa mnohí približujú k Ježišovi povrchne, bez skutočnej viery v jeho moc. Prechádzame sa po dlažbe našich kostolov, ale naše srdce je možno úplne inde! Táto žena – tichá a anonymná – prekonáva svoj strach a dotýka sa Ježišovho srdca svojimi rukami, ktoré boli kvôli chorobe považované za nečisté. A hneď pocíti uzdravenie. Ježiš jej hovorí: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji.“ (Mk 5, 34)
Medzitým otcovi oznámia, že jeho dcéra zomrela. Ježiš mu hovorí: „Neboj sa, len ver!“ (v. 36). Potom prichádza do jeho domu. Keď vidí plač a krik, povie: „Dievča nezomrelo, iba spí.“ (v. 39) Potom vstúpi do izby, kde dievča ležalo, chytí ju za ruku a povie: „Talita kum“, čiže: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ Dievča sa postaví a začne chodiť (porov. v. 41 – 42). Tento Ježišov skutok nám ukazuje, že On nielenže uzdravuje z choroby, ale prebúdza aj z mŕtvych. Pre Boha, ktorý je večný Život, je telesná smrť ako spánok. Skutočnou smrťou je smrť duše – a tej sa máme báť!
Na záver ešte jeden detail: Ježiš po vzkriesení dievčaťa povie rodičom, aby jej dali jesť (porov. v. 43). Je to veľmi konkrétny znak Ježišovej blízkosti k našej ľudskosti. No môžeme ho chápať aj hlbšie a pýtať sa: Keď sú naši mladí v kríze a potrebujú duchovnú výživu, vieme im ju dať? A ako to môžeme dokázať, ak sa sami neživíme evanjeliom?
Drahí bratia a sestry, v živote sú chvíle sklamania, znechutenia a aj stretnutia so smrťou. Učme sa od tej ženy, od toho otca: choďme za Ježišom – on nás môže uzdraviť, môže nás znovuzrodiť. Ježiš je naša nádej!
Preložila: Slovenská redakcia VR
III. Uzdravenia - O uzdravení hluchonemého
Drahí bratia a sestry,
touto katechézou ukončujeme našu cestu životom verejného účinkovania Ježiša, naplnenú stretnutiami, podobenstvami a uzdraveniami.
Aj dnešná doba, ktorú žijeme, potrebuje uzdravenie. Náš svet je poznačený násilím a nenávisťou, ktoré ponižujú ľudskú dôstojnosť. Žijeme v spoločnosti, ktorá ochorieva na akúsi „bulímiu“ sociálnych sietí: sme nadmerne spojení, bombardovaní obrazmi – neraz aj falošnými či skreslenými. Sme zahltení mnohými posolstvami, ktoré v nás vyvolávajú búrku protichodných emócií.
V takomto prostredí v nás môže vzniknúť túžba všetko vypnúť. Môžeme dospieť do bodu, keď si povieme, že už nechceme nič počuť. Aj naše vlastné slová môžu byť nepochopené, a tak sme pokúšaní uzavrieť sa do mlčania, do neschopnosti komunikácie, v ktorej – aj keď sme blízko pri sebe – si už nedokážeme povedať ani tie najjednoduchšie a najhlbšie veci.
V tejto súvislosti sa dnes chcem pristaviť pri texte z Markovho evanjelia, ktorý nám predstavuje človeka, ktorý nepočuje a nehovorí (porov. Mk 7, 31 – 37). Podobne ako sa to môže stať aj nám, možno sa tento človek rozhodol, že už nebude hovoriť, lebo sa necítil pochopený, a že prestane počúvať, lebo bol sklamaný a zranený tým, čo počul. Nie je to totiž on, kto prichádza k Ježišovi, aby bol uzdravený, privedli ho iní. Možno tí, ktorí ho privádzajú k Učiteľovi, sú znepokojení jeho izoláciou. Kresťanské spoločenstvo v týchto osobách videlo obraz Cirkvi, ktorá vedie každého človeka k Ježišovi, aby mohol počúvať jeho slovo. Táto udalosť sa odohráva na pohanskom území, teda v prostredí, kde iné hlasy prehlušujú Boží hlas.
Správanie Ježiša sa môže na prvý pohľad zdať zvláštne, berie toho človeka so sebou a odvádza ho bokom (v. 33a). Akoby tým ešte zdôraznil jeho izoláciu. No pri pozornejšom pohľade nám toto gesto pomáha pochopiť, čo sa skrýva za mlčaním a uzavretosťou tohto človeka, akoby Ježiš vycítil jeho potrebu intimity a blízkosti.
Ježiš mu najprv ponúka tichú blízkosť prostredníctvom gest, ktoré hovoria o hlbokom stretnutí: dotýka sa jeho uší a jazyka (porov. v. 33b). Nepoužíva veľa slov, hovorí jediné, ktoré v tej chvíli potreboval počuť: „Otvor sa!“ (v. 34). Marek zachováva aramejské slovo effatà, akoby nám chcel sprostredkovať jeho zvuk a dych „naživo“. Toto jednoduché a krásne slovo v sebe nesie výzvu, ktorú Ježiš adresuje človeku, ktorý prestal počúvať a hovoriť. Akoby mu hovoril: „Otvor sa tomuto svetu, ktorý ťa desí! Otvor sa vzťahom, ktoré ťa sklamali! Otvor sa životu, hoci si sa už vzdal čeliť mu!“ Uzavrieť sa totiž nikdy nie je riešenie.
Po stretnutí s Ježišom tento človek nielenže opäť hovorí, ale hovorí „správne“ (v. 35). Toto príslovkové určenie, ktoré evanjelista uvádza, nám chce možno naznačiť niečo o dôvodoch jeho mlčania. Možno prestal hovoriť, lebo mal pocit, že hovorí nesprávne, možno sa necítil dosť dobrý. Všetci máme skúsenosť, že nás niekedy druhí nechápu. Všetci potrebujeme prosiť Pána, aby uzdravil náš spôsob komunikácie, nielen preto, aby sme boli účinnejší, ale aj preto, aby sme svojimi slovami neubližovali iným.
Začať hovoriť správne je iba začiatok cesty, nie jej cieľ. Ježiš totiž tomu človeku zakazuje, aby rozprával o tom, čo sa stalo (porov. v. 36). Aby sme Ježiša skutočne poznali, musíme prejsť cestou, byť s ním a zakúsiť aj jeho utrpenie. Až keď ho uvidíme poníženého a trpiaceho, až keď zakúsime spásonosnú silu jeho kríža, budeme môcť povedať, že ho naozaj poznáme. Stať sa Ježišovým učeníkom nepozná skratky.
Drahí bratia a sestry, prosme Pána, aby sme sa naučili komunikovať čestne a múdro. Modlime sa za všetkých, ktorí boli zranení slovami druhých. Modlime sa za Cirkev, aby nikdy neprestala privádzať ľudí k Ježišovi, aby mohli počuť jeho slovo, byť ním uzdravení a sami sa stali nositeľmi jeho posolstva spásy.
Preložila: Slovenská redakcia VR
IV. Posledné dni - Ježišova Veľká noc
Drahí bratia a sestry,
pokračujeme na našej jubilejnej ceste objavovania Kristovej tváre, v ktorej naša nádej nadobúda podobu a pevnosť. Dnes začíname uvažovať nad tajomstvom Ježišovho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Začnime meditáciou nad slovom, ktoré sa môže zdať jednoduché, no ukrýva vzácne tajomstvo kresťanského života: pripraviť.
V Markovom evanjeliu čítame, že „v prvý deň nekvasených chlebov, keď sa obetúvala veľkonočná obeta, spýtali sa učeníci Ježiša: „Kde chceš, aby sme ti išli pripraviť veľkonočnú večeru?“ (Mk 14, 12). Je to praktická otázka, no zároveň plná očakávania. Učeníci tušia, že sa chystá niečo dôležité, hoci nepoznajú podrobnosti. Ježišova odpoveď znie takmer ako hádanka: „Choďte do mesta a stretne vás človek, ktorý nesie krčah vody.“ (v. 13) Detaily nadobúdajú symbolický význam: muž nesúci krčah – v tej dobe zvyčajne ženský úkon –, pripravená horná sála, neznámy pán domu. Akoby bolo všetko už vopred zariadené. A v skutočnosti to tak aj je. Toto evanjeliové rozprávanie odhaľuje, že láska nie je dielom náhody, ale vedomou voľbou. Nie je to len spontánna reakcia, ale rozhodnutie, ktoré si vyžaduje prípravu.
Ježiš nečelí svojmu utrpeniu z nutnosti, ale z vernosti. Prijal túto cestu slobodne a starostlivo. A to nás utešuje: vedieť, že dar jeho života vychádza z hlbokej vôle, a nie z náhleho impulzu.
Tá „už pripravená horná sála“ nám hovorí, že Boh nás vždy predchádza. Ešte skôr, než si uvedomíme, že potrebujeme prijatie, Pán nám už pripravil priestor, kde môžeme nájsť seba samých a cítiť sa ako jeho priatelia. Týmto miestom je v konečnom dôsledku naše srdce – „miestnosť“, ktorá sa môže javiť prázdna, no čaká len na to, aby bola rozpoznaná, naplnená a opatrujúco prijatá.
Veľká noc, ktorú majú učeníci pripraviť, je už pripravená v Ježišovom srdci. On všetko premyslel, zariadil, rozhodol. Napriek tomu žiada svojich priateľov, aby urobili svoju časť. To nás učí niečomu podstatnému pre náš duchovný život: milosť nepopiera našu slobodu, ale ju prebúdza. Boží dar neruší našu zodpovednosť, ale ju robí plodnou.
Aj dnes, rovnako ako vtedy, je potrebné pripraviť večeru. Nejde len o liturgiu, ale o našu ochotu vstúpiť do gesta, ktoré nás presahuje. Eucharistia sa neslávi len na oltári, ale aj v každodennosti, kde možno všetko žiť ako obetu a vzdávanie vďaky.
Pripraviť sa na túto eucharistiu neznamená robiť viac, ale urobiť priestor. Znamená to odstrániť prebytočné, znížiť nároky, prestať pestovať nereálne očakávania. Príliš často si totiž mýlime prípravy s ilúziami. Ilúzie nás rozptyľujú, prípravy nás vedú. Ilúzie očakávajú výsledok, prípravy umožňujú stretnutie.
Skutočná láska, pripomína nám evanjelium, sa dáva ešte skôr, ako je opätovaná. Je to dar, ktorý predchádza. Nezakladá sa na tom, čo dostáva, ale na túžbe niečo darovať. To je to, čo Ježiš prežil so svojimi: kým oni ešte nechápali, kým ho jeden zradil a druhý zaprel, on už pripravoval večeru spoločenstva pre všetkých.
Drahí bratia a sestry, aj my sme pozvaní „pripraviť Pánovu Veľkú noc“. Nielen tú liturgickú, ale aj tú vo vlastnom živote. Každý prejav ochoty, každý nezištný skutok, každé odpustenie ponúknuté vopred, každá trpezlivo prijatá námaha je spôsob, ako pripraviť miesto, kde môže prebývať Boh.
Môžeme si položiť nasledovné otázky: Ktoré priestory môjho života potrebujem upratať, aby boli pripravené prijať Pána? Čo dnes pre mňa znamená „pripraviť“? Možno sa vzdať jednej požiadavky, prestať čakať, že sa zmení ten druhý, urobiť prvý krok. Možno viac počúvať, menej konať alebo sa naučiť dôverovať tomu, čo už bolo pripravené.
Ak prijmeme pozvanie pripraviť priestor pre spoločenstvo s Bohom a medzi nami, objavíme, že sme obklopení znakmi, stretnutiami a slovami, ktoré nás smerujú k tej veľkej sále, priestrannej a už pripravenej, v ktorej sa ustavične slávi tajomstvo nekonečnej lásky, ktorá nás nesie a vždy predchádza.
Nech nám Pán dá milosť byť pokornými pripravovateľmi jeho prítomnosti. A nech v tejto každodennej dispozícii rastie aj v nás dôvera, ktorá nám umožní čeliť všetkému s oslobodeným srdcom. Pretože tam, kde bola láska pripravená, tam môže život skutočne rozkvitnúť.
Preložila: Slovenská redakcia VR
IV. Posledné dni - Ježišova Pascha
Drahí bratia a sestry,
pokračujeme na našej ceste v škole evanjelia, kráčajúc v stopách Ježiša počas posledných dní jeho života. Dnes sa zastavíme pri dôvernej, dramatickej, ale aj hlboko pravdivej scéne: pri chvíli, keď Ježiš počas veľkonočnej večere odhalí, že jeden z Dvanástich ho ide zradiť: „Veru, hovorím vám: Jeden z vás, čo je so mnou, ma zradí.“ (Mk 14, 18)
Sú to silné slová. Ježiš ich nevyslovuje, aby odsúdil, ale aby ukázal, že láska, keď je pravá, sa nezaobíde bez pravdy. Horná sieň, kde pred chvíľou všetko starostlivo pripravili, sa zrazu naplní tichou bolesťou plnou otázok, podozrení a zraniteľnosti. Je to bolesť, ktorú aj my dobre poznáme, keď sa do našich najdrahších vzťahov vkradne tieň zrady.
A predsa je spôsob, akým Ježiš hovorí o tom, čo sa má stať, prekvapivý. Nezvyšuje hlas, neukazuje prstom, nevysloví Judášovo meno. Hovorí tak, aby sa každý mohol sám zamyslieť. A presne to sa aj deje.
Svätý Marek nám hovorí: „Zosmutneli a začali sa ho jeden po druhom vypytovať: ‚Azda ja?‘“ (Mk 14, 19)
Drahí priatelia, táto otázka – „Azda ja?“ – patrí k tým najúprimnejším, ktoré si môžeme položiť. Nie je to otázka nevinného, ale učeníka, ktorý si uvedomuje svoju krehkosť. Nie je to výkrik vinníka, ale šepot toho, kto chce milovať, a predsa vie, že môže zraniť. Práve v tomto vedomí sa začína cesta spásy.
Ježiš neusvedčuje, aby ponižoval. Hovorí pravdu, lebo chce zachrániť. A aby sme boli zachránení, musíme pocítiť, že sme do toho zapojení, pocítiť, že sme milovaní napriek všetkému, pocítiť, že zlo je reálne, ale nemá posledné slovo. Len ten, kto poznal pravdu hlbokej lásky, dokáže prijať aj ranu zrady.
Reakciou učeníkov nie je hnev, ale smútok. Nepohoršia sa, ale zarmútia sa. Je to bolesť, ktorá sa rodí z reálnej možnosti byť zapojený. A práve tento smútok, ak ho prijmeme úprimne, sa môže stať miestom obrátenia. Evanjelium nás neučí zlo popierať, ale ho rozpoznať ako bolestnú príležitosť znovuzrodenia.
Ježiš potom pridáva vetu, ktorá nás znepokojuje a núti premýšľať: „Ale beda tomu človeku, ktorý zradí Syna človeka! Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil.“ (Mk 14, 21) Sú to tvrdé slová, to určite, no treba ich správne pochopiť: nejde o kliatbu, ale skôr o výkrik bolesti. V gréčtine to „beda“ znie ako nárek, ako zvolanie: „ach“, úprimný a hlboký povzdych súcitu.
My sme zvyknutí posudzovať. Boh však prijíma utrpenie. Keď vidí zlo, nepomstí sa, ale zarmúti. A to „lepšie, keby sa nebol narodil“ nie je vopred vyrieknutý trest, ale pravda, ktorú môže každý z nás rozpoznať: ak zaprieme lásku, ktorá nás stvorila, ak sa zradou staneme nevernými sebe samým, vtedy naozaj stratíme zmysel svojho príchodu na svet a sami sa vylúčime zo spásy.
A predsa práve tam, v tom najtemnejšom bode, sa svetlo nezhasína. Naopak, začína žiariť. Lebo ak si priznáme svoju hranicu, ak dovolíme, aby sa nás dotkla Kristova bolesť, môžeme sa znovu narodiť. Viera nás nezbavuje možnosti zhrešiť, ale vždy nám ponúka cestu von: cestu milosrdenstva.
Ježiš sa nepohoršuje nad našou krehkosťou. Dobre vie, že nijaké priateľstvo nie je imúnne voči riziku zrady. Ale Ježiš naďalej dôveruje. Stále si sadá k stolu so svojimi. Neodmieta lámať chlieb ani tomu, kto ho zradí. Toto je tichá sila Boha: nikdy neopúšťa stôl lásky, ani keď vie, že zostane opustený.
Drahí bratia a sestry, aj my si dnes môžeme úprimne položiť otázku: „Azda ja?“ Nie preto, aby sme sa cítili obvinení, ale aby sme vo svojom srdci otvorili priestor pravde. Spása sa začína tu: uvedomením si, že práve my by sme mohli zlomiť dôveru v Boha, ale že sme to aj my, kto ju môže znovu prijať, chrániť a obnoviť.
V konečnom dôsledku toto je nádej: vedomie, že aj keď my môžeme zlyhať, Boh nikdy nesklame. Aj keď môžeme zradiť, on nás neprestáva milovať. A ak sa necháme zasiahnuť touto láskou – pokornou, zranenou, no vždy vernou –, vtedy sa môžeme skutočne znovu narodiť. A začať žiť už nie ako zradcovia, ale ako deti, ktoré sú vždy milované.
Preložila: Slovenská redakcia VR
IV. Posledné dni - Miloval ich do krajnosti
Drahí bratia a sestry,
dnes sa zastavíme pri jednom z najohromujúcejších a najjasnejších gest evanjelia: pri okamihu, keď Ježiš počas poslednej večere podáva sústo tomu, ktorý sa ho chystá zradiť. Nie je to len gesto zdieľania, je to oveľa viac: je to posledný pokus lásky nevzdať sa.
Svätý Ján so svojou hlbokou duchovnou citlivosťou opisuje túto chvíľu takto: „Počas večere, keď diabol už vložil do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, úmysel zradiť ho […] Ježiš, vediac, že nadišla jeho hodina […] miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1-2). Milovať do krajnosti – to je kľúč k pochopeniu Kristovho srdca. Láska, ktorá sa nezastaví pred odmietnutím, sklamaním, ba ani pred nevďakom.
Ježiš pozná svoju hodinu, ale nepodlieha jej: prijíma ju. On je ten, kto rozpoznáva okamih, keď jeho láska musí prejsť cez najbolestnejšiu ranu – zradu. A namiesto toho, aby sa stiahol, obvinil alebo bránil… pokračuje v láske: umýva nohy, namáča chlieb a podáva ho.
„Je to ten, komu namočím sústo a podám mu ho“ (Jn 13, 26). Týmto jednoduchým a pokorným gestom Ježiš posúva svoju lásku ešte ďalej. Nie preto, že by nevedel, čo sa deje, ale práve preto, že to vidí jasne. Pochopil, že slobodu druhého, aj keď zablúdi v zle, môže ešte zasiahnuť svetlo mierneho gesta. Lebo vie, že skutočné odpustenie nečaká na ľútosť, ale ponúka sa ako prvé, ako bezplatný dar, ešte predtým, než je prijaté.
Judáš, žiaľ, nechápe. Po súste – hovorí evanjelium – „Satan vošiel do neho“ (v. 27). Tento okamih nás zasiahne: akoby sa zlo, ktoré bolo dovtedy skryté, prejavilo práve po tom, čo láska ukázala svoju bezbrannú tvár. A práve preto, bratia a sestry, to sústo je našou spásou: lebo nám hovorí, že Boh robí všetko – naozaj všetko –, aby nás dosiahol, aj v hodine, keď ho my odmietame.
Tu sa odpustenie odhaľuje v celej svojej sile a ukazuje konkrétnu tvár nádeje. Nie je to zabudnutie ani slabosť. Je to schopnosť nechať druhého slobodného, hoci ho milujeme do krajnosti. Ježišova láska nepopiera pravdu bolesti, ale nedovolí, aby zlo malo posledné slovo. Toto je tajomstvo, ktoré Ježiš uskutočňuje pre nás a na ktorom sa aj my máme niekedy podieľať.
Koľko vzťahov sa rozpadá, koľko príbehov sa komplikuje, koľko nevypovedaných slov zostáva visieť vo vzduchu. A predsa evanjelium ukazuje, že vždy existuje spôsob, ako pokračovať v láske, aj keď sa zdá, že všetko je nenávratne stratené. Odpustiť neznamená poprieť zlo, ale zabrániť mu, aby plodilo ďalšie zlo. Nie je to tvrdenie, že sa nič nestalo, ale urobiť všetko preto, aby o budúcnosti nerozhodoval hnev.
Keď Judáš odchádza z miestnosti, „bola noc“ (v. 30). Ale hneď nato Ježiš hovorí: „Teraz je oslávený Syn človeka“ (v. 31). Noc je stále tam, ale svetlo už začalo svietiť. A svieti preto, že Kristus zostáva verný do krajnosti, a tak je jeho láska silnejšia než nenávisť.
Drahí bratia a sestry, aj my prežívame bolestné a ťažké noci. Noci duše, noci sklamania, noci, v ktorých nás niekto zranil alebo zradil. V tých chvíľach je pokušením uzavrieť sa, chrániť sa, vrátiť úder. Ale Pán nám ukazuje skutočnú nádej, že vždy existuje iná cesta. Učí nás, že aj tomu, kto sa od nás odvracia, môžeme podať sústo. Že môžeme odpovedať mlčaním dôvery. A že môžeme kráčať ďalej s dôstojnosťou, bez toho, aby sme sa vzdali lásky.
Prosme dnes o milosť, aby sme vedieli odpúšťať, aj keď sa necítime pochopení, aj keď sa cítime opustení. Lebo práve v tých chvíľach môže láska dosiahnuť svoj vrchol. Ako nás učí Ježiš, milovať znamená nechať druhého slobodného – aj aby zradil – a nikdy neprestať veriť, že aj táto sloboda, zranená a zblúdená, môže byť vytrhnutá zo lži temnôt a navrátená k svetlu dobra.
Keď svetlo odpustenia prenikne cez najhlbšie praskliny srdca, chápeme, že nikdy nie je zbytočné. Aj keď ho druhý neprijme, aj keď sa zdá márne, odpustenie oslobodzuje toho, kto ho dáva: uvoľňuje z hnevu, vracia pokoj a znovu nás dáva nám samým.
Ježiš prostým gestom podaného chleba ukazuje, že každá zrada sa môže stať príležitosťou na spásu, ak je prijatá ako priestor pre väčšiu lásku. Nepodlieha zlu, ale víťazí nad ním dobrom, čím mu bráni uhasiť to, čo je v nás najpravdivejšie: schopnosť milovať.
Preložila: Slovenská redakcia VR
IV. Posledné dni - „Koho hľadáte?“
Drahí bratia a sestry,
dnes sa zastavíme pri scéne, ktorá znamená začiatok Ježišovho umučenia: pri chvíli jeho zatknutia v Getsemanskej záhrade. Evanjelista Ján, so svojou typickou hĺbkou, nám nepredstavuje Ježiša, ktorý by bol vystrašený, utekal alebo sa skrýval. Naopak, ukazuje nám slobodného človeka, ktorý vychádza v ústrety a preberá slovo, čelí tvárou v tvár hodine, v ktorej sa môže prejaviť svetlo najväčšej lásky.
„Ježiš, keďže vedel všetko, čo malo naňho prísť, pristúpil a opýtal sa ich: ‚Koho hľadáte?‘“ (Jn 18, 4). Ježiš vie. A predsa sa rozhodne neustúpiť. Odovzdáva sa. Nie zo slabosti, ale z lásky. Z lásky takej plnej, takej zrelej, že sa nebojí odmietnutia. Ježiš nie je chytený – on sa nechá chytiť. Nie je obeťou zatknutia, ale pôvodcom daru. V tomto geste sa uskutočňuje nádej spásy pre celé ľudstvo: vedomie, že aj v tej najtemnejšej hodine možno zostať slobodný a milovať až do krajnosti.
Keď Ježiš odpovedá „Ja som“, vojaci padajú na zem. Je to tajomný okamih, lebo tento výraz v biblickom zjavení pripomína samotné Božie meno: „Ja som“. Ježiš odhaľuje, že Božia prítomnosť sa prejavuje práve tam, kde človek zakúša nespravodlivosť, strach a osamelosť. Práve tam je pravé svetlo pripravené žiariť bez obavy, že ho premôže postupujúca temnota.
Uprostred noci, keď sa zdá, že všetko sa rúca, Ježiš ukazuje, že kresťanská nádej nie je únikom, ale rozhodnutím. Tento postoj je ovocím hlbokej modlitby, v ktorej sa neprosí o to, aby sme boli ušetrení utrpenia, ale o silu vytrvať v láske, s vedomím, že život slobodne darovaný z lásky nám nik nemôže vziať.
„Keď teda mňa hľadáte, týchto nechajte odísť!“ (Jn 18, 8). V okamihu svojho zatknutia sa Ježiš nestará o záchranu seba samého: praje si jediné – aby jeho priatelia mohli odísť slobodní. To ukazuje, že jeho obeta je skutočným činom lásky. Ježiš sa necháva chytiť a uväzniť len preto, aby mohol dať slobodu svojim učeníkom.
Ježiš prežil každý deň svojho života ako prípravu na túto dramatickú a vznešenú hodinu. Preto, keď príde, má silu nehľadať únik. Jeho srdce dobre vie, že stratiť život z lásky nie je neúspech, ale že má v sebe tajomnú plodnosť. Ako zrno pšenice, ktoré práve tým, že padne do zeme, nezostane samo, ale zomrie a prinesie úrodu.
Aj Ježiš zakúsil nepokoj pred cestou, ktorá sa zdala viesť len k smrti a koncu. No bol presvedčený, že len život stratený pre lásku sa napokon nájde. V tom spočíva pravá nádej: nie v úsilí uniknúť bolesti, ale vo viere, že aj v srdci najnespravodlivejšieho utrpenia sa skrýva semeno nového života.
A my? Koľkokrát bránime svoj život, svoje plány, svoje istoty, bez toho, aby sme si uvedomili, že práve tak zostávame sami. Logika Evanjelia je iná: iba to, čo sa daruje, môže rozkvitnúť; iba láska, ktorá sa stane nezištnou, môže vrátiť dôveru aj tam, kde sa zdá, že všetko je stratené.
Markovo evanjelium nám rozpráva aj o mladíkovi, ktorý pri Ježišovom zatknutí uteká nahý (Mk 14, 51). Je to záhadný obraz, ale veľmi výstižný. Aj my, keď sa snažíme nasledovať Ježiša, prežívame chvíle, keď sme zaskočení a prichádzame o istoty. Sú to tie najťažšie chvíle, v ktorých sme v pokušení opustiť cestu Evanjelia, pretože láska sa nám zdá nemožnou cestou. A predsa, na konci evanjelia bude práve mladík tým, kto ohlási ženám vzkriesenie – už nie nahý, ale odetý do bieleho rúcha.
To je nádej našej viery: naše hriechy a váhania nebránia Bohu, aby nám odpustil a vrátil nám túžbu znovu sa vydať na cestu za ním a urobiť nás schopnými darovať život pre iných.
Drahí bratia a sestry, učme sa aj my odovzdávať do dobrej vôle Otca a dovoľme, aby náš život bol odpoveďou na dobro, ktoré sme prijali. V živote nie je potrebné mať všetko pod kontrolou. Stačí si každý deň slobodne zvoliť lásku. To je pravá nádej: vedieť, že aj v tme skúšky nás nesie Božia láska a necháva v nás dozrieť plod večného života.
Preložila: Slovenská redakcia VR
IV. Posledné dni - Ukrižovanie. „Žíznim“
Drahí bratia a sestry,
v samom srdci rozprávania o umučení, v najžiarivejšom a zároveň najtemnejšom okamihu Ježišovho života nám Jánovo evanjelium zveruje dve slová, ktoré v sebe nesú nesmierne tajomstvo: „Žíznim“ (Jn 19, 28) a hneď nato: „Dokonané je“ (Jn 19, 30). Sú to posledné slová, no nesú v sebe celý jeden život; odhaľujú zmysel celej existencie Božieho Syna. Na kríži Ježiš nevystupuje ako víťazný hrdina, ale ako žobrák lásky. Nevyhlasuje, neodsudzuje, neobhajuje sa. Pokorne prosí o to, čo si sám nijako nemôže dať.
Smäd Ukrižovaného nie je len fyziologickou potrebou zmučeného tela. Je aj, a predovšetkým, prejavom hlbokej túžby: po láske, po vzťahu, po spoločenstve. Je to tichý výkrik Boha, ktorý chcel zdieľať všetko z našej ľudskej situácie, a preto sa necháva preniknúť aj týmto smädom. Boh sa nehanbí prosiť o dúšok, lebo tým gestom nám hovorí, že láska, aby bola pravdivá, sa musí naučiť aj prosiť, nielen dávať.
„Žíznim,“ hovorí Ježiš – a tým prejavuje svoju ľudskosť a aj tú našu. Nik z nás si nevystačí sám. Nikto sa nemôže spasiť sám. Život sa „dovŕši“ nie vtedy, keď sme silní, ale keď sa učíme prijímať. A práve v tom okamihu, keď prijíma z cudzích rúk špongiu namočenú v octe, Ježiš vyhlasuje: „Dokonané je.“ Láska sa stala núdznou – a práve preto doviedla svoje dielo do konca.
Toto je kresťanský paradox: Boh zachraňuje nie tým, že koná, ale tým, že sa vydáva do rúk druhých. Nie tým, že silou porazí zlo, ale tým, že prijíma až do krajnosti slabosť lásky. Na kríži nás Ježiš učí, že človek nenachádza naplnenie v moci, ale v dôveryplnom otvorení sa druhému – ba aj vtedy, keď je nepriateľský. Spása nespočíva v autonómii, ale v pokornom priznaní vlastnej potreby, núdze a v schopnosti slobodne ju vyjadriť.
Dovŕšenie našej ľudskosti v Božom pláne nie je skutkom sily, ale gestom dôvery. Ježiš nespasí svet veľkolepým divom, ale prosiac o to, čo si sám nemôže dať. A tu sa otvára brána k pravej nádeji: ak aj Boží Syn si zvolil nevystačiť si sám, potom ani náš smäd – po láske, po zmysle, po spravodlivosti – nie je znakom zlyhania, ale pravdy.
Túto pravdu, navonok takú jednoduchú, je ťažko prijať. Žijeme v čase, ktorý oslavuje sebestačnosť, výkonnosť a úspech. A predsa evanjelium nám ukazuje, že miera našej ľudskosti nie je daná tým, čo si dokážeme vydobyť, ale schopnosťou nechať sa milovať a – keď treba – aj prijať pomoc.
Ježiš nás zachraňuje ukazujúc, že prosiť nie je nedôstojné, ale oslobodzujúce. Je to cesta, ako vyjsť zo skrytosti hriechu a vrátiť sa do priestoru spoločenstva. Od počiatku hriech plodil hanbu. Avšak skutočné odpustenie sa rodí vtedy, keď môžeme pozrieť do tváre svojej potrebe a nebáť sa viac odmietnutia.
Ježišov smäd na kríži je teda aj naším smädom. Je to výkrik zraneného ľudstva, ktoré stále hľadá živú vodu. A tento smäd nás od Boha neoddeľuje – naopak, spája nás s ním. Ak máme odvahu priznať ho, môžeme objaviť, že aj naša krehkosť je mostom k nebu. Práve v prosení – nie vo vlastnení – sa otvára cesta k slobode, pretože prestávame predstierať, že si vystačíme sami.
V bratstve, v jednoduchom živote, v umení prosiť bez hanby a dávať bez kalkulovania sa skrýva radosť, ktorú svet nepozná. Radosť, ktorá nás vracia k pôvodnej pravde nášho bytia: sme stvorení na to, aby sme darovali a prijímali lásku.
Drahí bratia a sestry, v Kristovom smäde môžeme spoznať celý náš smäd. A naučiť sa, že nie je nič ľudskejšie, nič božskejšie, ako vedieť povedať: „mám núdzu.“ Nebojme sa prosiť – zvlášť vtedy, keď sa nám zdá, že si to nezaslúžime. Nehanbime sa vystierať ruku. Práve tam, v tom pokornom geste, sa skrýva spása.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Dúfať znamená hľadať
Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Vitajte všetci, milí pútnici, ktorí ste prišli do Ríma z mnohých rozličných miest. V tomto meste bohatom na dejiny môžeme byť posilnení vo viere, v láske a v nádeji.
Dnes sa zastavíme pri jednom osobitnom aspekte nádeje. Začal by som spomienkou: ako deti sme pociťovali zvláštne čaro, keď sme si zašpinili ruky od zeme. Pamätáme si to a možno to ešte aj dnes radi pozorujeme: robí nám dobre sledovať hru detí! Hrabú sa v zemi, rozbíjajú tvrdú škrupinu povrchu a chcú vidieť, čo sa skrýva pod ňou…
To, čo Ježiš opisuje v podobenstve o poklade ukrytom v poli (porov. Mt 13, 44), už nie je detská hra, a predsa radosť zo vzácneho objavu zostáva rovnaká. A Pán nám hovorí: také je Božie kráľovstvo. Takto sa nachádza Božie kráľovstvo. Nádej sa zapaľuje, keď kopeme a rozbíjame škrupinu reality, keď ideme pod povrch.
Dnes vám chcem pripomenúť, že keď učeníci Ježiša Krista prvýkrát získali slobodu verejne žiť svoju vieru, začali „kopať“ predovšetkým na miestach jeho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Tradícia Východu i Západu si pripomína Flaviu Júliu Helenu, matku cisára Konštantína, ako dušu týchto pátraní. Bola to žena, ktorá hľadala. Žena, ktorá kopala. Pokladom, ktorý zapaľuje nádej, je totiž život Ježiša: treba sa vydať po jeho stopách. Koľko iných vecí mohla cisárovná urobiť!
Aké vznešené miesta mohla uprednostniť pred okrajovým Jeruzalemom. Koľko radostí a dvornej slávy mala k dispozícii. Aj my, bratia a sestry, sa môžeme uspokojiť s dosiahnutými pozíciami či s majetkom, väčším alebo menším, ktorý nám dáva istotu. Takto sa však stráca radosť, ktorú sme mali ako deti – túžba hľadať a objavovať, ktorá robí každý deň novým. „Vymýšľať“ – viete – v latinčine znamená „nájsť“. Veľkým „objavom“ Heleny bolo nájdenie svätého kríža. To je ten ukrytý poklad, pre ktorý sa oplatí všetko predať! Kríž Ježiša je najväčší objav života, hodnota, ktorá mení všetky hodnoty.
Helena to dokázala pochopiť azda aj preto, že dlho niesla vlastný kríž. Nenarodila sa na dvore: traduje sa, že bola hostinskou z jednoduchého prostredia, do ktorej sa zaľúbil budúci cisár Konstancius. Vzal si ju, no z mocenských dôvodov ju neskôr neváhal zapudiť a na roky odlúčiť od syna Konštantína. Keď sa Konštantín stal cisárom, aj on jej pripravil nemálo bolesti a sklamaní. Helena však vždy zostala sama sebou: ženou hľadajúcou. Rozhodla sa stať kresťankou a neustále konala skutky lásky, nikdy nezabudla na pokorných, z ktorých sama pochádzala.
Takáto dôstojnosť a vernosť svedomiu, drahí bratia a sestry, mení svet aj dnes: približuje k pokladu, podobne ako práca roľníka. Pestovať vlastné srdce si vyžaduje námahu. Je to najväčšia práca. No keď kopeme, nachádzame; keď sa skláňame, stále viac sa približujeme k tomu Pánovi, ktorý sa zriekol seba samého, aby sa stal podobným nám. Jeho kríž je ukrytý pod kôrou našej zeme.
Môžeme kráčať pyšne a pritom ľahkovážne šliapať po poklade, ktorý je pod našimi nohami. Ale ak sa staneme ako deti, spoznáme iné kráľovstvo, inú silu. Boh je vždy pod nami, aby nás pozdvihol hore.
Preložila: Slovenská redakcia VR
IV. Posledné dni - Smrť
Drahí bratia a sestry. Dobrý deň a ďakujem vám za vašu prítomnosť, je to krásne svedectvo!
Dnes uvažujeme nad vrcholom Ježišovho života v tomto svete: nad jeho smrťou na kríži. Evanjeliá dosvedčujú veľmi vzácny detail, ktorý si zaslúži, aby sme sa pri ňom zastavili vo svetle viery. Na kríži Ježiš nezomiera v tichu. Nevyhasína pomaly ako svetlo, ktoré dohorieva, ale odchádza zo života s výkrikom: „Ježiš zvolal mocným hlasom a vydýchol“ (Mk 15, 37). Tento výkrik v sebe nesie všetko: bolesť, opustenosť, vieru, obetu. Nie je to len hlas tela, ktoré slabne, ale posledné znamenie života, ktorý sa úplne odovzdáva.
Ježišov výkrik predchádza otázka, jedna z najtrýznivejších, aké možno vysloviť: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Je to prvý verš žalmu 22, no na Ježišových perách má jedinečnú váhu. Syn, ktorý vždy žil v dôvernom spoločenstve s Otcom, teraz zakúša mlčanie, neprítomnosť, priepastnú temnotu. Nie je to kríza viery, ale posledný krok lásky, ktorá sa dáva až do krajnosti. Ježišov výkrik nie je zúfalstvom, ale úprimnosťou – pravdou privedenou až na hranicu, dôverou, ktorá obstojí aj vtedy, keď všetko mlčí.
V tom okamihu sa zatmieva obloha a chrámová opona sa roztrháva (porov. Mk 15, 33.38). Akoby samotné stvorenie zdieľalo túto bolesť a zároveň odhaľovalo niečo nové: Boh už nebýva za oponou, jeho tvár je teraz plne viditeľná v Ukrižovanom. Práve tam, v zmučenom človeku, sa zjavuje najväčšia láska. Tam môžeme spoznať Boha, ktorý nezostáva vzdialený, ale vstupuje do hĺbky našej bolesti.
Stotník, pohan, to pochopí. Nie preto, že počul nejakú kázeň, ale preto, že videl, ako Ježiš zomrel: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ (Mk 15, 39). Je to prvé vyznanie viery po Ježišovej smrti. Plod výkriku, ktorý sa nerozplynul vo vetre, ale dotkol sa srdca. Neraz to, čo nedokážeme vyjadriť slovami, povie hlas. Keď je srdce plné, kričí. A nie je to vždy znak slabosti, môže to byť hlboký prejav ľudskosti.
Sme zvyknutí myslieť na krik ako na niečo nepatričné, čo treba potlačiť. Evanjelium však dáva nášmu kriku nesmiernu hodnotu a pripomína nám, že môže byť vzývaním, protestom, túžbou, odovzdaním. Dokonca môže byť krajnou podobou modlitby, keď nám už nezostávajú slová. Do tohto výkriku vložil Ježiš všetko, čo mu ešte zostalo: celú svoju lásku, celú svoju nádej.
Áno, lebo aj to je vo výkriku: nádej, ktorá sa nechce zmieriť. Kričíme vtedy, keď veríme, že niekto nás ešte môže počuť. Nekričíme zo zúfalstva, ale z túžby. Ježiš nekričal proti Otcovi, ale k nemu. Aj v mlčaní bol presvedčený, že Otec je prítomný. A tak nám ukázal, že aj naša nádej môže kričať, dokonca aj vtedy, keď sa zdá, že všetko je stratené.
Výkrik sa tak stáva duchovným gestom. Nie je len prvým prejavom nášho narodenia – keď prichádzame na svet s plačom –, ale aj spôsobom, ako zostať živými. Kričíme, keď trpíme, ale aj keď milujeme, voláme, vzývame. Výkrik je vyjadrením, že sme tu, že nechceme zmiznúť v tichu, že máme ešte čo darovať.
Na životnej ceste sú chvíle, keď nás dusenie všetkého v sebe môže pomaly stráviť. Ježiš nás učí nebáť sa výkriku, ak je úprimný, pokorný a obrátený k Otcovi. Výkrik nikdy nie je zbytočný, ak sa rodí z lásky. A nikdy nie je prehliadnutý, ak je odovzdaný Bohu. Je cestou, ako nepodľahnúť cynizmu a ďalej veriť, že iný svet je možný.
Drahí bratia a sestry, učme sa aj toto od Pána Ježiša: učme sa výkriku nádeje, keď príde chvíľa najťažšej skúšky. Nie aby sme ranili, ale aby sme sa odovzdali. Nie aby sme kričali proti niekomu, ale aby sme otvorili srdce. Ak bude náš výkrik pravdivý, môže sa stať prahom nového svetla, nového zrodenia. Ako pre Ježiša: keď sa zdalo, že všetko skončilo, v skutočnosti sa začínala spása. Ak bude hlas našej ubolenej ľudskosti prejavený s dôverou a slobodou Božích detí a spojený s hlasom Krista, môže sa stať prameňom nádeje pre nás i pre tých, ktorí stoja po našom boku.
Preložila: Slovenská redakcia VR
IV. Posledné dni - Ježišova Veľká noc
Drahí bratia a sestry,
na našej ceste katechéz o Ježišovi, našej nádeji, dnes kontemplujeme tajomstvo Svätej soboty. Boží Syn leží v hrobe. Jeho „neprítomnosť“ však nie je prázdnotou: je očakávaním, zadržanou plnosťou, prisľúbením ukrytým v temnote. Je to deň veľkého mlčania, keď sa zdá, že nebo onemie a zem stojí bez pohybu. Práve tam sa však uskutočňuje najhlbšie tajomstvo kresťanskej viery. Je to mlčanie plné zmyslu, ako materské lono, ktoré ukrýva ešte nenarodené, no už živé dieťa.
Ježišovo telo, sňaté z kríža, bolo starostlivo zavinuté, tak ako sa robí s tým, čo je vzácne. Evanjelista Ján hovorí, že bol pochovaný v záhrade, do „nového hrobu, v ktorom ešte nik nebol pochovaný“ (Jn 19, 41). Nič nie je ponechané na náhodu. Tá záhrada pripomína stratený Eden, miesto, kde boli Boh a človek spojení. A ten nikdy nepoužitý hrob hovorí o niečom, čo sa ešte len má stať: je prahom, nie koncom. Na počiatku stvorenia Boh vysadil záhradu; teraz aj nové stvorenie začína v záhrade: pri zatvorenom hrobe, ktorý sa čoskoro otvorí.
Svätá sobota je aj dňom odpočinku. Podľa Mojžišovho zákona sa v siedmy deň nesmie pracovať: veď po šiestich dňoch stvorenia si Boh odpočinul (Gn 2, 2). Teraz aj Syn, po dokončení svojho diela spásy, odpočíva. Nie preto, že je unavený, ale preto, že svoje dielo zavŕšil. Nie preto, že sa vzdal, ale preto, že miloval až do krajnosti. Niet už čo dodať. Tento odpočinok je pečaťou vykonaného diela, potvrdením, že všetko, čo sa malo uskutočniť, bolo naozaj zavŕšené. Je to odpočinok naplnený skrytou prítomnosťou Pána.
My sami sa ťažko vieme zastaviť a odpočívať. Žijeme, akoby života nikdy nebolo dosť. Utekáme, aby sme vyrábali, dokazovali, nestrácali krok. Evanjelium nás však učí, že vedieť sa zastaviť je skutkom dôvery, ktorú sa musíme učiť. Svätá sobota nás pozýva objaviť, že život nezávisí vždy od toho, čo robíme, ale aj od toho, ako sa vieme rozlúčiť s tým, čo sme urobiť mohli.
V hrobe mlčí Ježiš, živé Slovo Otca. Ale práve v tom mlčaní začína klíčiť nový život: ako semeno v zemi, ako tma pred svitaním. Boh sa nebojí plynutia času, lebo je Pánom aj očakávania. Tak aj náš „neužitočný“ čas – chvíle prestávok, prázdnoty, neplodnosti – sa môže stať lonom vzkriesenia. Každé prijaté mlčanie môže byť úvodom k novému Slovu. Každý pozastavený čas sa môže stať časom milosti, ak ho ponúkneme Bohu.
Ježiš, pochovaný v zemi, je tichou tvárou Boha, ktorý nezaberá celý priestor. Je to Boh, ktorý necháva konať, ktorý čaká, ktorý ustupuje, aby nám ponechal slobodu. Je to Boh, ktorý dôveruje, aj keď sa zdá, že všetko je skončené. A my sa v tom pozastavenom sobotnom dni učíme, že sa netreba ponáhľať k zmŕtvychvstaniu: najprv treba zotrvať, prijať mlčanie, nechať sa objať hranicou. Niekedy hľadáme rýchle odpovede, okamžité riešenia. Ale Boh pracuje v hĺbke, v pomalom čase dôvery. Sobota pochovania sa tak stáva lonom, z ktorého môže vytrysknúť sila nezdolateľného svetla – svetla Veľkej noci.
Drahí priatelia, kresťanská nádej sa nerodí v hluku, ale v mlčaní očakávania preniknutého láskou. Nie je dcérou eufórie, ale dôverujúceho odovzdania. Učí nás to Panna Mária: ona stelesňuje toto očakávanie, túto dôveru, túto nádej. Keď sa nám zdá, že všetko stojí, že život je prerušenou cestou, spomeňme si na Svätú sobotu. Aj v hrobe Boh pripravuje najväčšie prekvapenie. A keď vieme s vďačnosťou prijať to, čo bolo, objavíme, že práve v maličkosti a v tichu Boh rád premieňa realitu, robí všetko nové vo vernosti svojej lásky. Skutočná radosť sa rodí z očakávania preniknutého vierou, z trpezlivej viery, z nádeje, že všetko, čo bolo prežité v láske, isto raz vstane k večnému životu.
Preložila: Slovenská redakcia VR
IV. Posledné dni - Zostúpenie
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň,
aj dnes sa pristavíme pri tajomstve Svätej soboty. Je to deň veľkonočného tajomstva, v ktorom sa všetko zdá nehybné a tiché, no v skutočnosti sa uskutočňuje neviditeľné dielo spásy: Kristus zostupuje do ríše zosnulých, aby priniesol ohlasovanie zmŕtvychvstania všetkým, ktorí boli v temnotách a v tieni smrti.
Tento dej, ktorý nám odovzdala liturgia a tradícia, predstavuje najhlbší a najradikálnejší prejav Božej lásky k ľudstvu. Nestačí povedať ani veriť, že Ježiš zomrel za nás: treba uznať, že vernosť jeho lásky nás chcela hľadať tam, kde sme sa stratili, tam, kam sa môže dostať iba sila svetla schopného preniknúť do panstva temnôt.
V biblickom chápaní nie sú podsvetie ani tak miestom, ako skôr stavom existencie: stavom, v ktorom je život oslabený a vládne tam bolesť, samota, vina a odlúčenie od Boha i od iných. Kristus nás prichádza zasiahnuť aj do tejto priepasti, prekračuje brány tohto kráľovstva tmy. Vstupuje, akoby povedal, priamo do domu smrti, aby ho vyprázdnil, aby oslobodil jeho obyvateľov, berúc ich za ruku jedného po druhom. Je to pokora Boha, ktorý sa nezastaví pred naším hriechom, ktorý sa nezľakne ani krajného odmietnutia zo strany človeka.
Apoštol Peter v krátkej pasáži svojho Prvého listu, ktorú sme počuli, hovorí, že Ježiš, oživený v Duchu Svätom, išiel ohlásiť spásu „aj dušiam vo väzení“ (1 Pt 3, 19). Je to jeden z najdojímavejších obrazov, ktorý nie je rozvinutý v kanonických evanjeliách, ale v apokryfnom texte nazývanom Nikodémovo evanjelium. Podľa tejto tradície sa Boží Syn vydal do najhustejších temnôt, aby dosiahol aj posledného zo svojich bratov a sestier a priniesol aj tam svoje svetlo. V tomto geste je celá sila i neha veľkonočného posolstva: smrť nikdy nemá posledné slovo.
Drahí priatelia, Kristovo zostúpenie sa netýka len minulosti, ale dotýka sa života každého z nás. Podsvetie nie je iba stavom mŕtvych, ale aj tých, ktorí pre zlo a hriech zakúšajú smrť už teraz. Je to i každodenné peklo samoty, hanby, opustenosti, únavy zo života. Kristus vstupuje do všetkých týchto temných skutočností, aby nám dosvedčil Otcovu lásku. Nie preto, aby súdil, ale aby oslobodil. Nie preto, aby obviňoval, ale aby zachránil. Robí to bez hluku, potichu, ako ten, kto vstupuje do nemocničnej izby, aby priniesol útechu a pomoc.
Cirkevní otcovia na stránkach mimoriadnej krásy opísali túto chvíľu ako stretnutie: stretnutie Krista s Adamom. Stretnutie, ktoré je symbolom všetkých možných stretnutí medzi Bohom a človekom. Pán zostupuje tam, kde sa človek ukryl zo strachu, a volá ho po mene, berie ho za ruku, dvíha ho a privádza späť na svetlo. Robí to s plnou autoritou, ale aj s nekonečnou nehou, ako otec so synom, ktorý sa bojí, že už nie je milovaný.
Na východných ikonách Zmŕtvychvstania je Kristus znázornený, ako rozráža brány podsvetia a vystiera svoje ruky, aby uchopil zápästia Adama a Evy. Nezachraňuje iba seba, nevracia sa do života sám, ale so sebou ťahá celé ľudstvo. Toto je skutočná sláva Zmŕtvychvstalého: je to moc lásky, solidarita Boha, ktorý sa nechce zachrániť bez nás, ale iba s nami. Boha, ktorý nevstáva z mŕtvych inak, než objímajúc naše biedy a dvíhajúc nás k novému životu.
Svätá sobota je teda dňom, keď nebo navštívi zem najhlbšie. Je to čas, keď každý kút ľudských dejín je zasiahnutý svetlom Veľkej noci. A ak Kristus dokázal zostúpiť až tam, nič nemôže byť vylúčené z jeho vykúpenia. Ani naše noci, ani naše najstaršie viny, ani naše rozbité vzťahy. Niet minulosti tak poškodenej, niet príbehu tak skompromitovaného, že by sa ho nemohlo dotknúť Božie milosrdenstvo.
Drahí bratia a sestry, zostúpenie pre Boha nie je porážkou, ale zavŕšením jeho lásky. Nie je neúspechom, ale cestou, ktorou ukazuje, že nijaké miesto nie je príliš vzdialené, nijaké srdce príliš zatvorené, nijaký hrob príliš zapečatený pre jeho lásku. To nás teší, to nás podopiera. A ak sa nám niekedy zdá, že sme na dne, spomeňme si: to je miesto, odkiaľ je Boh schopný začať nové stvorenie. Stvorenie z ľudí, ktorí boli pozdvihnutí, zo sŕdc, ktorým bolo odpustené, zo sĺz, ktoré boli zotreté. Svätá sobota je tichým objatím, ktorým Kristus predstavuje celé stvorenie Otcovi, aby ho znova začlenil do jeho plánu spásy.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Dúfať znamená tušiť
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
Jubileum nás robí pútnikmi nádeje, pretože tušíme, že máme veľkú potrebu obnovy, ktorá sa týka nás i celej zeme.
Práve som povedal ,tušíme‘: toto sloveso – tušiť – opisuje pohyb ducha, inteligenciu srdca, ktorú Ježiš nachádzal najmä u malých, teda u ľudí pokorného srdca. Často sa totiž stáva, že vzdelaní ľudia málo tušia, pretože sa domnievajú, že už všetko vedia. Je však krásne mať ešte v mysli a v srdci priestor, aby sa mohol Boh zjaviť. Koľko nádeje prinášajú nové vnuknutia v Božom ľude!
Ježiš z toho plesá, je plný radosti, lebo si všimol, že malí tušia. Majú sensus fidei, akýsi „šiesty zmysel“ jednoduchých ľudí pre Božie veci. Boh je jednoduchý a zjavuje sa jednoduchým. Preto existuje neomylnosť Božieho ľudu vo viere, ktorej výrazom a službou je aj neomylnosť pápeža (porov. Druhý vatikánsky koncil, Lumen gentium, 12; Medzinárodná teologická komisia, Sensus fidei v živote Cirkvi, 30 – 40).
Chcel by som pripomenúť jednu udalosť v dejinách Cirkvi, ktorá ukazuje, ako môže nádej vzísť zo schopnosti ľudu tušiť. V štvrtom storočí bola Cirkev v Miláne roztrhaná veľkými konfliktmi a voľba nového biskupa sa menila na skutočnú vzburu. Zasiahla svetská autorita – miestodržiteľ Ambróz, ktorý svojou schopnosťou počúvať a sprostredkúvať priniesol pokoj. Rozprávanie hovorí, že vtedy sa ozval detský hlas a zvolal: „Ambróz nech je biskupom!“ A tak aj všetok ľud začal volať: „Ambróz nech je biskupom!“
Ambróz nebol ani pokrstený, bol len katechumenom, teda pripravoval sa na krst. Ľud však vytušil v tomto mužovi niečo hlboké a zvolil si ho. A tak Cirkev dostala jedného zo svojich najväčších biskupov, učiteľa Cirkvi.
Ambróz to najprv odmietal, dokonca ušiel. Potom však pochopil, že je to Božie volanie, dal sa pokrstiť a vysvätiť za biskupa. A stal sa kresťanom tým, že bol biskupom! Vidíte, aký veľký dar dali malí Cirkvi? Aj dnes je to milosť, o ktorú treba prosiť: stať sa kresťanom práve vtedy, keď žijeme prijaté povolanie. Si mama alebo otec? Staň sa kresťanom ako mama či otec. Si podnikateľ, robotník, učiteľ, kňaz, rehoľná sestra? Staň sa kresťanom na svojej ceste. Ľud má tento „čuch“: rozpozná, či sa stávame kresťanmi, alebo nie. A môže nás aj napomenúť, môže nám ukázať Ježišovu cestu.
Svätý Ambróz sa počas rokov svojmu ľudu veľmi odvďačil. Napríklad vymyslel nové spôsoby spevu žalmov, hymnov, slávenia i kázania. Aj on sám vedel tušiť – a tak sa nádej znásobila. Augustín sa obrátil pod vplyvom jeho kázní a bol ním pokrstený. Tušiť znamená aj dúfať, nezabúdajme na to!
Aj takto Boh vedie svoju Cirkev ďalej, ukazuje jej nové cesty. Tušiť je čuch malých pre Kráľovstvo, ktoré prichádza. Nech nám Jubileum pomôže stať sa malými podľa evanjelia, aby sme vedeli tušiť a slúžiť Božím snom.
Preložila: Slovenská redakcia VR
IV. Posledné dni - Zmŕtvychvstanie
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!
Stred našej viery a srdce našej nádeje spočíva v Kristovom zmŕtvychvstaní. Keď pozorne čítame evanjeliá, uvedomíme si, že toto tajomstvo je prekvapujúce nielen preto, že jeden človek – Boží Syn – vstal z mŕtvych, ale aj spôsobom, akým sa to stalo. Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je hlučným triumfom, nie je pomstou ani odplatou voči nepriateľom. Je nádherným svedectvom o tom, že láska sa dokáže pozdvihnúť aj po veľkej porážke a pokračovať vo svojej nezastaviteľnej ceste.
Keď sa my snažíme postaviť na nohy po traume, ktorú nám spôsobili iní, často je prvou reakciou hnev či túžba, aby niekto zaplatil za to, čo sme prežili. Zmŕtvychvstalý však takto nekoná. Keď vyšiel z priepasti smrti, nebral si žiadnu odvetu. Nevrátil sa skutkami moci, ale s miernosťou, ktorá prejavuje radosť z lásky väčšej než každá rana a silnejšej než každá zrada.
Zmŕtvychvstalý necíti potrebu dokazovať svoju nadradenosť. Zjavuje sa svojim priateľom – učeníkom – a robí to s nesmiernou jemnosťou, bez toho, aby urýchľoval ich schopnosť prijať ho. Jeho jedinou túžbou je obnoviť s nimi spoločenstvo a pomôcť im prekonať výčitky svedomia. Vidíme to veľmi jasne vo večeradle, kde sa objavuje uprostred priateľov uzavretých v strachu. Je to chvíľa mimoriadnej sily: Ježiš, ktorý zostúpil do hlbín smrti, aby oslobodil uväznených, vstupuje do uzamknutej miestnosti tých, čo sú paralyzovaní strachom, a prináša dar, ktorý by si nikto netrúfol očakávať: pokoj.
Jeho pozdrav je jednoduchý, takmer všedný: „Pokoj vám!“ (Jn 20, 19). No sprevádza ho gesto také krásne, až pôsobí znepokojujúco: ukazuje učeníkom ruky a bok so znakmi utrpenia. Prečo práve pred tými, ktorí ho v tých dramatických hodinách zapreli a opustili, vystavuje svoje rany? Prečo ich radšej neskryje, aby neobnovil hanbu?
Evanjelium však hovorí, že keď učeníci uvideli Pána, zaradovali sa (porov. Jn 20, 20). Dôvod je hlboký: Ježiš je teraz úplne zmierený so všetkým, čo vytrpel. Niet v ňom ani stopy po horkosti. Jeho rany neslúžia na výčitku, ale potvrdzujú lásku silnejšiu než každá nevera. Sú dôkazom, že práve v okamihu, keď sme zlyhali, Boh sa od nás neodvrátil. Nevzdal sa nás.
Takto sa Pán ukazuje nahý a bezbranný. Nič nevyžaduje, nič nepodmieňuje. Jeho láska neponižuje, je to pokoj toho, kto trpel z lásky a teraz môže napokon povedať, že stálo za to.
My naproti tomu často zakrývame svoje rany z pýchy alebo zo strachu, že budeme pôsobiť slabo. Povieme: „To nič, už je to za mnou,“ ale v skutočnosti ešte nie sme zmierení so zradami, ktoré nás poznačili. Neraz radšej skrývame ťažkosť odpustiť, aby sme sa neukázali ako zraniteľní a aby sme neriskovali nové utrpenie. Ježiš nie. On ponúka svoje rany ako záruku odpustenia. A ukazuje, že zmŕtvychvstanie nie je vymazaním minulosti, ale jej premenou na nádej milosrdenstva.
Potom Pán opakuje: „Pokoj vám!“ A dodáva: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (v. 21). Týmito slovami zveruje apoštolom úlohu, ktorá nie je ani tak mocou, ako skôr zodpovednosťou: byť vo svete nástrojmi zmierenia. Ako by im hovoril: „Kto iný môže ohlásiť milosrdnú tvár Otca, ak nie vy, ktorí ste zakúsili zlyhanie a odpustenie?“
Ježiš na nich dýchne a dáva im Ducha Svätého (v. 22). Je to ten istý Duch, ktorý ho podopieral v poslušnosti Otcovi a v láske až po kríž. Od tej chvíle apoštoli už nemôžu mlčať o tom, čo videli a počuli: že Boh odpúšťa, pozdvihuje a vracia dôveru.
Toto je srdce poslania Cirkvi: nie spravovať moc nad inými, ale odovzdávať radosť z toho, že sme boli milovaní práve vtedy, keď sme si to nezaslúžili. Je to sila, ktorá dala vznik a rast kresťanskému spoločenstvu: mužom a ženám, ktorí objavili krásu vrátiť sa k životu, aby ho mohli darovať iným.
Drahí bratia a sestry, aj my sme vyslaní. Aj nám Pán ukazuje svoje rany a hovorí: „Pokoj vám!“ Nebojte sa ukázať svoje rany uzdravené milosrdenstvom. Nebojte sa priblížiť k tým, ktorí sú uzavretí v strachu alebo v pocite viny. Nech aj z nás urobí dych Ducha svedkov pokoja a lásky silnejšej než každá porážka.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Dúfať znamená rozhodnúť sa
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a všetkých vás vítam!
V biblickom texte, ktorý sme práve počuli, evanjelista poznamenáva, že niektorí ľudia po vypočutí Ježiša sa mu posmievali. Jeho reč o chudobe sa im zdala absurdná. Presnejšie povedané, cítili sa zasiahnutí vo svojom vnútornom jadre pre svoju pripútanosť k peniazom.
Drahí priatelia, prišli ste ako pútnici nádeje a Jubileum je časom konkrétnej nádeje, v nej naše srdce môže nájsť odpustenie a milosrdenstvo, aby sa všetko mohlo začať nanovo. Jubileum zároveň prináša nádej na spravodlivejšie rozdelenie bohatstva a možnosť, aby zem patrila všetkým, lebo v realite to tak nebýva. Tento rok si musíme vybrať, komu chceme slúžiť: spravodlivosti alebo nespravodlivosti, Bohu alebo peniazom.
Dúfať znamená rozhodnúť sa. To má prinajmenšom dva významy. Najzreteľnejším je, že svet sa mení, ak sa meníme my. Preto sa vydávame na púť – aj to je voľba. Preto prechádzame Svätou bránou, aby sme vstúpili do nového obdobia. Druhý význam je hlbší a jemnejší: dúfať znamená rozhodnúť sa, pretože ten, kto nerobí voľbu, upadá do zúfalstva. Jedným z najčastejších dôsledkov duchovného smútku, čiže acédie, je nevybrať si nič. Kto to prežíva, podlieha vnútornej lenivosti, ktorá je horšia ako smrť. Dúfať však znamená vybrať si.
Dnes by som chcel pripomenúť ženu, ktorá vďaka Božej milosti vedela urobiť voľbu. Odvážnu a proti prúdu: Kláru z Assisi. A teší ma, že o nej môžem hovoriť práve v deň sviatku svätého Františka. Vieme, že František, keď si zvolil evanjeliovú chudobu, musel sa rozlúčiť so svojou rodinou. Bol však mužom: škandál nastal, ale bol menší. Klárina voľba sa ukázala byť ešte ohromujúcejšou: bolo to dievča, ktoré chcelo byť ako František, ktoré chcelo ako žena žiť slobodne tak, ako tí bratia!
Klára pochopila, aké sú požiadavky evanjelia. No aj v meste, ktoré sa považuje za kresťanské, môže evanjelium vzaté vážne pôsobiť ako revolúcia. Vtedy, ako aj dnes, treba robiť rozhodnutia! Klára si vybrala – a to nám dáva veľkú nádej. Vidíme totiž dva dôsledky jej odvahy nasledovať túto túžbu: prvým je, že mnohé ďalšie dievčatá v tom kraji našli rovnakú odvahu a zvolili si Ježišovu chudobu, život podľa blahoslavenstiev; druhým je, že táto voľba nebola ako ohňostroj, čo rýchlo zhasne, ale pretrvala v čase až k nám. Klárina voľba inšpirovala duchovné povolania na celom svete a robí to až dodnes.
Ježiš hovorí: nemožno slúžiť dvom pánom. Takto je Cirkev mladá a priťahuje mladých. Klára z Assisi nám pripomína, že evanjelium sa mladým páči. Stále je to tak: mladí majú radi ľudí, ktorí si vybrali a nesú dôsledky svojich volieb. To povzbudzuje ďalších, aby si aj oni vybrali. Ide o sväté nasledovanie: človek sa nestáva „fotokópiou“, ale každý – keď si vyberie evanjelium – si vyberá seba samého. Stráca sa a zároveň nachádza. Skúsenosť to potvrdzuje: deje sa to tak.
Modlime sa teda za mladých a modlime sa, aby sme boli Cirkvou, ktorá neslúži peniazom ani sebe samej, ale Božiemu kráľovstvu a jeho spravodlivosti. Cirkvou, ktorá má – ako svätá Klára z Assisi – odvahu inak obývať mesto. To prináša nádej!
Preložila: Slovenská redakcia VR
IV. Posledné dni - Či nám nehorelo srdce?
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes by som vás chcel pozvať k zamysleniu sa nad jedným prekvapujúcim aspektom Kristovho zmŕtvychvstania - nad jeho pokorou. Keď si pripomenieme príbeh z evanjelia, zistíme, že vzkriesený Pán nerobí nič veľkolepé, aby získal vieru svojich učeníkov. Neobjavuje sa obklopený zástupmi anjelov, nerobí žiadne okázalé gestá, nehovorí slávnostné reči, aby odhalil tajomstvá vesmíru. Naopak, približuje sa diskrétne, ako obyčajný pocestný, ako hladný človek, ktorý prosí o kúsok chleba (porov. Lk 24, 15.41).
Mária Magdaléna si ho pomýli so záhradníkom (porov. Jn 20,15). Emauzskí učeníci sa domnievajú, že je cudzinec (porov. Lk 24,18). Peter a ostatní rybári si myslia, že je to nejaký náhodný okoloidúci (porov. Jn 21,4). My by sme očakávali špeciálne efekty, mocné znamenia, presvedčivé dôkazy. Pán po tom však netúži. Uprednostňuje prejavy blízkosti, normálnosti, a spoločné stolovanie.
Bratia a sestry, v tomto nachádzame cenné posolstvo. Zmŕtvychvstanie nie je divadelným predstavením, ale ide o tichú premenu, ktorá napĺňa zmyslom každý ľudský skutok. Vzkriesený Ježiš je pred svojimi učeníkmi kúsok ryby, čo nie je nepodstatný detail, ale potvrdenie, že naše telo, naša história či naše vzťahy nie sú len obalom, ktorý treba zahodiť. Naopak, sú predurčené na plnosť života. Vzkriesenie neznamená stať sa prchavými duchmi, ale vstúpiť do hlbšieho spoločenstva s Bohom a s bratmi, do ľudskosti premenenej láskou.
V Kristovom vzkriesení sa všetko môže stať milosťou, aj tie najobyčajnejšie veci, či už jeme, pracujeme, čakáme, staráme sa o dom, alebo podporujeme priateľa. Vzkriesenie nezbavuje život času a námahy, ale mení jeho zmysel, „chuť.“ Každý čin, ktorý konáme vo vďačnosti a v spoločenstve, predznamenáva Božie kráľovstvo.
Existuje však prekážka, ktorá nám často bráni rozpoznať prítomnosť Krista v každodennom živote. Ide o predpoklad, že radosť musí byť bez bolesti. Emauzskí učeníci kráčajú smutní, pretože dúfali v iný koniec, v Mesiáša, ktorý nepozná kríž. Napriek tomu, že počuli, že hrob je prázdny, nedokážu sa usmievať. Ježiš sa však k nim pridá a trpezlivo im pomáha pochopiť, že bolesť nie je popretím prisľúbenia, ale cestou, skrze ktorú Boh prejavil veľkosť svojej lásky (porov. Lk 24, 13-27).
Keď sa napokon posadia s Ním za stôl a lámu chlieb, otvoria sa im oči. Uvedomia si, že ich srdcia už horeli, hoci to vtedy nevedeli (porov. Lk 24, 28-32). To je najväčšie prekvapenie - zistiť, že pod popolom sklamania a únavy sa vždy skrýva živý uhlík, ktorý čaká len na to, aby ho niekto roznietil.
Bratia a sestry, Kristovo zmŕtvychvstanie nás učí, že neexistuje príbeh, ktorý by bol natoľko poznačený sklamaním alebo hriechom, aby ho nemohla navštíviť nádej. Žiaden pád nie je definitívny, žiadna noc netrvá večne, žiadna rana nie je odsúdená na to, aby zostala navždy otvorená. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa môžeme cítiť vzdialení, stratení alebo nehodní, neexistuje vzdialenosť, ktorá by mohla uhasiť neochvejnú silu Božej lásky.
Niekedy si myslíme, že Pán nás navštevuje len v momentoch rozjímania alebo duchovného zápalu, keď sa cítime dobre, keď sa náš život javí ako usporiadaný a jasný. Vzkriesený Pán sa nám však približuje práve na tých najtemnejších miestach - v našich zlyhaniach, v naštrbených vzťahoch, v každodenných útrapách, ktoré nesieme na svojich pleciach, v pochybnostiach, ktoré nás odrádzajú. Nič z toho, čím sme, žiadna oblasť našej existencie, mu nie je cudzia.
Dnes vzkriesený Pán stojí po boku každého z nás, keď kráčame po našich cestách – cestách práce a úsilia, ale aj cestách utrpenia a osamelosti – a s nekonečnou jemnosťou nás žiada, aby sme mu dovolili zahriať naše srdcia. Nevnucuje sa nám, nežiada, aby sme ho hneď spoznali. Trpezlivo čaká na okamih, keď sa naše oči otvoria, aby uzreli jeho priateľskú tvár, schopnú premeniť sklamanie na očakávanie plné dôvery, smútok na vďačnosť, rezignáciu na nádej.
Vzkriesený nám chce len prejaviť svoju prítomnosť, stať sa naším spoločníkom na ceste a zapáliť v nás istotu, že jeho život je silnejší ako akákoľvek smrť. Prosme teda o milosť, aby sme rozpoznali jeho pokornú a diskrétnu prítomnosť, aby sme nežiadali život bez skúšok, aby sme objavili, že každá bolesť, ak je naplnená láskou, sa môže stať miestom spoločenstva.
A tak, ako emauzskí učeníci, aj my sa vraciame do svojich domovov so srdcom, ktoré horí radosťou. Jednoduchou radosťou, ktorá neodstráni rany, ale vnesie do nich svetlo. Radosťou, ktorá pramení z istoty, že Pán je živý, kráča s nami, a v každom okamihu nám dáva možnosť začať odznova.
Preložila: Slovenská redakcia VR
V. Kristovo zmŕtvychvstanie a výzvy súčasného sveta - Vzkriesený, živý prameň ľudskej nádeje
Drahí bratia a sestry, požehnané ráno!
V rámci katechéz jubilejného roka sme doteraz rozjímali nad Ježišovým životom podľa evanjelií, od jeho narodenia až po jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Takto naša púť nádeje našla pevný základ, istú cestu.
V záverečnom úseku cesty chceme, aby tajomstvo Krista, ktoré vrcholí vo zmŕtvychvstaní, svetlom spásy ožiarilo dnešnú ľudskú a historickú realitu, jej otázky a výzvy.
Naše životy sú poznačené nespočetnými udalosťami, plnými rôznych odtieňov a skúseností. Niekedy pociťujeme radosť, inokedy smútok, niekedy sme naplnení alebo vystresovaní, spokojní či demotivovaní. Žijeme rušný život, sústreďujeme sa na dosahovanie výsledkov a dokonca aj dosahujeme ušľachtilé, prestížne ciele. Na druhej strane zotrvávame v neistote, v napätí, čakáme na úspech a uznanie, ktoré prichádzajú neskoro alebo neprichádzajú vôbec. Stručne povedané, nachádzame sa v paradoxnej situácii: chceli by sme byť šťastní, ale je veľmi ťažké byť šťastní neustále, bez toho, aby sme nezažívali aj tienisté chvíle. Zmierujeme sa so svojimi obmedzeniami a zároveň aj s neodolateľnou túžbou pokúsiť sa ich prekonať. V hĺbke duše cítime, že nám vždy niečo chýba.
V skutočnosti sme neboli stvorení pre nedostatok, ale pre plnosť — aby sme sa tešili zo života, zo života v hojnosti, podľa Ježišových slov v Jánovom evanjeliu (porov. 10, 10).
Naša hlboká túžba nenachádza odpoveď v rolách, v moci ani v majetku. Odpoveď spočíva v istote, že existuje niekto, kto zaručuje základný impulz našej ľudskosti. Táto istota dáva vznik nádeji. To sa však nemusí rovnať optimizmu, ktorý nás môže sklamať a spôsobiť, že naše očakávania sa zrútia. Nádej nám naopak sľubuje a zároveň tieto prisľúbenia aj napĺňa.
Sestry a bratia, vzkriesený Ježiš je zárukou tohto vyslobodenia! On je prameňom, ktorý uháša náš smäd — nekonečný smäd po plnosti, ktorý Duch Svätý vlieva do našich sŕdc. Vskutku, Kristovo vzkriesenie nie je len udalosťou ľudských dejín, ale udalosťou, ktorá ich premenila zvnútra.
Zamyslime sa nad prameňom vody. Aké sú jeho vlastnosti? Uhasí smäd a osvieži stvorenia, zavlaží zem, zúrodní a oživí to, čo by inak zostalo neúrodné. Osvieži unaveného pútnika a stane sa pre neho radostnou oázou. Prameň sa javí ako dar, ktorý je zadarmo daný prírode, stvoreniam, ľuďom. Bez vody nie je možné žiť.
Vzkriesený je živým prameňom, ktorý nevysychá a nemení sa. Vždy zostáva čistý a pripravený pre každého, kto je smädný. A čím viac zakúšame Božie tajomstvo, tým viac nás priťahuje — bez toho, aby sme sa niekedy úplne nasýtili. Svätý Augustín v desiatej knihe Vyznaní zachytáva práve túto nevyčerpateľnú túžbu našich sŕdc a vyjadruje ju vo svojej slávnej hymne na krásu: „Vydýchol si vôňu a ja som sa nadýchol a túžim po tebe. Ochutnal som a hladujem a žízním. Dotkol si sa ma a ja som horel túžbou po tvojom pokoji.“ (X, 27, 38)
Ježiš nám svojím zmŕtvychvstaním zaručil trvalý zdroj života: on je živý (porov. Zjv 1, 18), milovník života, víťaz nad každou smrťou. Preto nám môže ponúknuť osvieženie na našej pozemskej ceste a zaručiť nám dokonalý pokoj vo večnosti. Iba Ježiš, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, odpovedá na najhlbšie otázky nášho srdca: Máme skutočný cieľ? Má naša existencia nejaký zmysel? A ako možno vykúpiť utrpenie mnohých nevinných?
Vzkriesený Ježiš nám nedáva odpoveď „zhora“, ale stáva sa naším spoločníkom na tejto často namáhavej, bolestivej a tajomnej ceste. Len on môže naplniť našu prázdnu čašu, keď pociťujeme neznesiteľný smäd.
On je zároveň cieľom našej cesty. Bez jeho lásky by cesta životom bola blúdením bez cieľa, tragickou chybou s minutým zmyslom. Sme krehké stvorenia. Chyby sú súčasťou našej ľudskosti. Je to rana hriechu, ktorá nás zráža k zemi a núti nás vzdať sa či zúfať. Znova vstať znamená postaviť sa na nohy. Vzkriesený nám zaručuje príchod do cieľa, vedie nás domov, kde sme očakávaní, milovaní a zachránení. Kráčať s ním znamená zažiť, že nás napriek všetkému niekto podporuje, že uháša náš smäd a poskytuje nám osvieženie uprostred ťažkostí a zápasov, ktoré sú ako ťažké kamene, zatarasujúce cestu alebo odkláňajúce našu trasu.
Drahí priatelia, z Kristovho zmŕtvychvstania pramení nádej, ktorá nám napriek únave života dáva predchuť hlbokého a radostného pokoja, ktorý nám nakoniec môže dať len on a ten trvá naveky.
Preložila: Slovenská redakcia VR
V. Kristovo zmŕtvychvstanie a výzvy súčasného sveta - Kristovo zmŕtvychvstanie, odpoveď na smútok človeka
Drahí bratia a sestry,
Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je udalosťou, nad ktorou nikdy neprestávame uvažovať a meditovať, a čím viac sa ňou zaoberáme, tým viac sme naplnení úžasom. Priťahuje nás ako neúnosné a zároveň fascinujúce svetlo. Bola to explózia života a radosti, ktorá zmenila zmysel celej reality z negatívneho na pozitívny. Nestalo sa to však nápadným, a už vôbec nie násilným spôsobom, ale spôsobom miernym, skrytým, dalo by sa povedať pokorným.
Dnes budeme uvažovať o tom, ako Kristovo zmŕtvychvstanie môže vyliečiť jednu z chorôb našej doby, ktorou je smútok. Smútok sa invazívne šíri a sprevádza dni mnohých ľudí. Ide o pocit neistoty a niekedy hlbokej beznádeje, ktorý napĺňa naše vnútro a zdá sa, že prevláda nad každým návalom radosti.
Smútok berie silu a zmysel životu, z ktorého stáva akoby cesta bez jasného smerovania a významu. Táto skúsenosť, ktorá je mimoriadne aktuálna, nás odkazuje na známy príbeh z Lukášovho evanjelia (24, 13-29) o dvoch učeníkoch z Emáuz. Sklamaní a znechutení odchádzajú z Jeruzalema a zanechávajú za sebou nádej, ktorú vkladali do Ježiša, ktorý bol ukrižovaný a pochovaný. Úvodné riadky tohto príbehu sa javia ako paradigma ľudského smútku - zmarenie cieľa, do ktorého sme investovali množstvo energie, zničenie toho, čo sa v živote javilo ako podstatné. Nádej zmizla, srdce ovládla skľúčenosť. Všetko sa zrútilo veľmi náhle, v priebehu piatku a soboty, v dramatickom slede udalostí.
Ide o skutočne symbolický paradox. Táto smutná cesta porážky a návratu k bežnému životu sa odohráva v ten istý deň ako víťazstvo svetla, ako Veľká noc, ktorá sa celkom zavŕšila. Obaja muži sa odvracajú od Golgoty, od strašnej scény kríža, ktorá nezmazateľne zasiahla ich oči a srdcia. Všetko sa zdá byť stratené. Teraz sa musia vrátiť k predchádzajúcemu životu, držať sa v úzadí a dúfať, že ich nikto nespozná.
V istom momente sa k dvom učeníkom pripojí pocestný, azda jeden z mnohých pútnikov, ktorí prišli do Jeruzalema v čase Veľkej noci. Je to vzkriesený Ježiš, no oni ho nespoznávajú. Smútok im zahmlieva pohľad a vytesňuje prisľúbenie, ktoré Majster predtým viackrát vyslovil: že bude zabitý a že tretieho dňa vstane z mŕtvych. Cudzinec sa k nim priblíži a prejavuje záujem o to, čo hovoria. Text hovorí, že obaja „sa zastavili zronení“ (Lk 24, 17). Použité grécke prídavné meno opisuje absolútny smútok, na tvárach učeníkov sa zračí ochromenie duše.
Ježiš ich vypočuje, nechá ich, aby si vyliali svoje sklamanie. Potom ich s veľkou úprimnosťou pokarhá, že sú „nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci“ (v. 25), a prostredníctvom Písma im dokazuje, že Kristus musel trpieť, zomrieť a vstať z mŕtvych. V srdciach oboch učeníkov sa opäť rozhorí nádej a keď sa zotmie a dorazia do svojho cieľa, pozvú tajomného spoločníka, aby s nimi zostal.
Ježiš súhlasí a posadí sa s nimi za stôl. Potom vezme chlieb, láme ho a dáva im. V tom okamihu ho obaja učeníci spoznávajú... ale on im hneď zmizol (v. 30 – 31). Gesto lámania chleba opäť otvára oči srdca, znova osvecuje zrak zahalený beznádejou. Vtedy sa im všetko vyjasní - spoločná cesta, nežné i silné slovo, svetlo pravdy... Hneď sa znovu rozžiaria radosťou, do unavených údov opäť prúdi energia, obnovujú sa spomienky. Obaja sa rýchlo vracajú do Jeruzalema, aby všetko vyrozprávali ostatným.
„Pán skutočne vstal z mŕtvych“ (porov. v. 34). Výraz „skutočne“ naznačuje, že príbeh ľudstva prichádza k šťastnému koncu. Nie náhodou sa touto vetou zdravia kresťania na Veľkú Noc. Ježiš nevstal z mŕtvych slovami, ale skutkami, svojím telom, ktoré nesie stopy utrpenia, večnú pečať svojej lásky k nám. Víťazstvo života nie je prázdnym slovom, ale skutočným, konkrétnym faktom.
Spomeňme si na neočakávanú radosť emauzských učeníkov, keď na svojej životnej ceste čelíme ťažkostiam. Je to Zmŕtvychvstalý, ktorý radikálne mení perspektívu a vlieva do nášho vnútra nádej, ktorá zapĺňa prázdnotu smútku. Na cestách srdca Zmŕtvychvstalý kráča s nami a pre nás. Svedčí o porážke smrti a potvrdzuje víťazstvo života napriek temnote Kalvárie. Ľudstvo má teda ešte veľa dôvodov dúfať v dobro.
Vyznávať zmŕtvychvstanie znamená zmeniť pohľad na svet, vrátiť sa k svetlu, aby sme uznali Pravdu, ktorá nás zachránila a zachraňuje. Sestry a bratia, pozývam vás, aby ste každý deň žasli nad Veľkou nocou zmŕtvychvstalého Ježiša. Len on robí nemožné možným!
Preložila: Slovenská redakcia VR
Dúfať znamená nevedieť – Mikuláš Kuzánsky
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
Prišli ste do cieľa svojho putovania, ale podobne ako Ježišovi učeníci sa teraz musíme naučiť žiť v novom svete. Jubileum nás práve preto urobilo pútnikmi nádeje, na všetko sa teraz treba pozerať vo svetle zmŕtvychvstania Ukrižovaného. V tejto nádeji sme spasení! Naše oči však nie sú na to zvyknuté. Preto, predtým ako vystúpil do neba, Zmŕtvychvstalý začal vychovávať náš pohľad. A robí to aj dnes! V skutočnosti veci nie sú také, ako sa zdajú: láska zvíťazila, hoci pred očami máme množstvo protikladov a vidíme stret mnohých opačných síl.
V rovnako nepokojnej dobe, v 15. storočí, mala Cirkev kardinála, ktorý je dodnes málo známy. Bol to veľký mysliteľ a služobník jednoty. Volal sa Mikuláš a pochádzal z nemeckého mesta Kues: Mikuláš Kuzánsky. On nás môže naučiť, že dúfať znamená aj „nevedieť“. Ako totiž píše svätý Pavol, „lebo kto dúfa v niečo, čo vidí?“ (Rim 8, 24). Mikuláš Kuzánsky nemohol vidieť jednotu Cirkvi, otrasenej protichodnými prúdmi a rozdelenej medzi Východ a Západ. Nemohol vidieť pokoj vo svete a medzi náboženstvami v dobe, keď sa kresťanstvo cítilo ohrozené zvonku. Keď však cestoval ako pápežský diplomat, modlil sa a premýšľal. Preto sú jeho spisy plné svetla.
Mnohí jeho súčasníci žili v strachu, iní sa ozbrojovali a pripravovali nové križiacke výpravy. Mikuláš si však už ako mladý zvolil cestu nádeje: vyhľadával tých, ktorí ju živili, venoval sa novým disciplínam, opätovne čítal klasikov a vracal sa k prameňom. Veril v ľudstvo. Uvedomoval si, že existujú protiklady, ktoré treba udržiavať spolu, že Boh je tajomstvom, v ktorom sa napätia spájajú v jednotu. Mikuláš vedel, že nevie, a tak stále lepšie chápal skutočnosť. Akým veľkým darom je to pre Cirkev! Je to pozvanie k obnove srdca! Tu sú jeho závery: vytvoriť si priestor, udržiavať pohromade protiklady, dúfať v to, čo ešte nevidíme.
Mikuláš Kuzánsky hovoril o „učenej nevedomosti”, ako o znamení inteligencie. Hlavnou postavou niektorých jeho diel je zaujímavá postava „idiota“. Je to jednoduchý človek, ktorý neštudoval a kladie učencom základné otázky, ktoré spochybňujú ich istoty.
Tak je to aj v dnešnej Cirkvi. Koľko otázok spochybňuje naše učenie! Sú to otázky mladých, otázky chudobných, otázky žien, otázky tých, ktorí boli umlčaní alebo odsúdení, pretože sa odlišujú od väčšiny. Žijeme v požehnanom období plnom otázok! Cirkev sa stáva odborníčkou na ľudskosť, ak kráča s ľudstvom a má v srdci ozvenu jeho otázok.
Drahí bratia a sestry, dúfať znamená nevedieť. Nemáme odpovede na všetky otázky. Máme však Ježiša. Nasledujme Ježiša. A tak dúfajme v to, čo ešte nevidíme. Staňme sa národom, v ktorom sa protiklady spájajú v jednotu. Vydajme sa ako prieskumníci do nového sveta Zmŕtvychvstalého. Ježiš nás predchádza. My sa učíme, keď kráčame krok za krokom. Je to cesta nielen Cirkvi, ale celého ľudstva. Je to cesta nádeje.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Veľká noc dáva nádej každodennému životu
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň! Všetkých vás vítam!
Ježišova Veľká noc nie je udalosť, ktorá by patrila do vzdialenej minulosti a zostala uložená iba v tradícii, ako mnohé iné epizódy ľudských dejín. Cirkev nás učí sláviť Kristovo zmŕtvychvstanie aktuálne a živým spôsobom: každý rok na Veľkonočnú nedeľu a každý deň v Eucharistii. V nej sa najplnšie uskutočňuje prisľúbenie vzkrieseného Pána: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Preto veľkonočné tajomstvo tvorí ústredný bod kresťanského života, okolo ktorého sa zbiehajú všetky ostatné udalosti. Môžeme teda bez sentimentality povedať, že každý deň je Veľká noc. Ako to treba chápať?
Deň za dňom zakúšame rozličné skúsenosti: bolesť, utrpenie, smútok, popretkávané radosťou, úžasom a pokojom. No v každej situácii ľudské srdce túži po plnosti, po hlbokej radosti. Svätá Terézia Benedikta z Kríža (Edita Steinová), ktorá sa hlboko zaoberala tajomstvom ľudskej osoby, pripomína tento neustály pohyb túžby po naplnení: „Ľudská bytosť stále túži znovu dostať bytie ako dar, aby mohla načrieť do toho, čo jej okamih dáva a zároveň odníma.“ (Bytie konečné a bytie večné, Rím 1998, s. 387).
Máme obmedzenia, no zároveň túžime tieto hranice prekročiť.
Veľkonočné ohlasovanie je najkrajšia, najradostnejšia a najprevratnejšia správa, aká kedy zaznela v dejinách: dosvedčuje víťazstvo lásky nad hriechom a života nad smrťou. Preto ako jediná dokáže nasýtiť otázku po zmysle, ktorá prebýva v našom srdci. Človek je vnútorne nasmerovaný k „niečomu viac“, ktoré ho priťahuje. Žiadna obmedzená skutočnosť ho úplne neuspokojí. Túžime po nekonečnom a večnom. Táto túžba sa stretá so skúsenosťou smrti, predznamenávanej utrpeniami, stratami a neúspechmi. „Pred smrťou nikto z tých, čo žijú, neutečie,“ spieva svätý František (porov. Pieseň brata Slnka).
Všetko sa zmenilo v ono veľkonočné ráno, keď ženy prišli k hrobu, aby pomazali Pánovo telo, a našli ho prázdny. Otázka mudrcov z východu: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ?“ (Mt 2, 1 – 2), dostáva svoju konečnú odpoveď v slovách mladíka odetého v bielom, ktorý ženy oslovil pri úsvite: „Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu. Vstal z mŕtvych.“ (Mk 16, 6).
Od toho rána až dodnes má Ježiš aj meno Živý. Tak sa predstavuje aj v Zjavení: „Ja som Prvý i Posledný a Živý. Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov“ (Zjv 1, 17 – 18).
V ňom máme istotu, že aj vtedy, keď sa náš život javí ako neusporiadaný, poznamenaný udalosťami, ktoré nevieme prijať ani pochopiť – zlo, utrpenie, smrť –, môžeme nájsť smer. Rozjímaním o tajomstve zmŕtvychvstania objavujeme odpoveď na našu túžbu po zmysle.
Uvažovaním nad našou krehkou ľudskosťou sa veľkonočné ohlasovanie stáva liečbou a útechou. Posilňuje nádej pred veľkými výzvami života – osobnými i celosvetovými. Vo svetle Veľkej noci sa krížová cesta premieňa na cestu svetla: potrebujeme zakúsiť a rozjímať o radosti po bolesti a znovu prejsť v novom svetle všetky etapy, ktoré viedli k Zmŕtvychvstaniu.
Veľká noc neodstraňuje kríž, ale ho premáha v podivuhodnom zápase, ktorý navždy zmenil dejiny. Aj naša doba, poznačená mnohými krížmi, volá po úsvite veľkonočnej nádeje. Kristovo zmŕtvychvstanie nie je idea ani teória, ale je to udalosť, ktorá je základom viery. Zmŕtvychvstalý nám to neustále pripomína skrze Ducha Svätého, aby sme boli jeho svedkami aj tam, kde sa zdá, že na horizonte nie je svetlo.
Veľkonočná nádej nesklame. Veriť skutočne vo Veľkú noc a žiť ju každý deň znamená nechať sa premeniť – a stať sa tými, ktorí tichou a odvážnou silou kresťanskej nádeje premieňajú svet.
Preložila: Slovenská redakcia VR
V. Kristovo zmŕtvychvstanie a výzvy súčasného sveta - Veľkonočná spiritualita oživuje bratstvo
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
Viera v Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie a život vo veľkonočnej spiritualite vlievajú do nášho života nádej a povzbudzujú nás investovať do dobra. Pomáhajú nám najmä milovať a pestovať bratstvo, ktoré je nepochybne jednou z veľkých výziev pre súčasné ľudstvo – ako to jasne vnímal pápež František.
Bratstvo vyrastá z hlboko ľudskej skutočnosti. Sme schopní vzťahov a – ak chceme – vieme medzi sebou budovať opravdivé putá. Bez vzťahov, ktoré nás od začiatku života nesú a obohacujú, by sme nemohli prežiť, rásť ani sa učiť. Tieto vzťahy majú mnohé podoby a rôznu intenzitu i hĺbku. Isté však je, že naša ľudskosť sa napĺňa najlepšie vtedy, keď sme spolu a žijeme spolu, keď dokážeme zažívať skutočné, nie formálne putá s ľuďmi, ktorí sú nám nablízku. Ak sa uzavrieme do seba, riskujeme, že ochorieme na osamelosť, ba aj na narcizmus, ktorý sa o druhých zaujíma len z vlastného záujmu. Potom sa z druhého človeka stáva len niekto, od koho chceme brať, no nie sme pripravení naozaj dávať, darovať sa.
Dobre vieme, že aj dnes bratstvo nie je samozrejmosťou, nie je niečím spontánnym. Mnohé konflikty, vojny roztrúsené po svete, spoločenské napätia a pocity nenávisti skôr dokazujú opak. A predsa bratstvo nie je krásnym, ale nemožným snom, nie je túžbou zopár idealistov. Aby sme však prekonali tiene, ktoré ho ohrozujú, musíme sa vrátiť k prameňom – čerpať svetlo a silu z toho, ktorý jediný nás oslobodzuje od jedu nepriateľstva.
Slovo „brat“ pochádza zo starobylého koreňa, ktorý znamená starať sa, mať na srdci, podopierať a udržiavať. Ak ho rozšírime na každého človeka, stáva sa výzvou a pozvaním. Často si myslíme, že úloha brata či sestry sa viaže len na príbuzenský vzťah, na pokrvnosť, na príslušnosť k tej istej rodine. No dobre vieme, ako veľmi môžu nezhody, rozkol, ba aj nenávisť spustošiť aj vzťahy medzi príbuznými, nielen medzi cudzími.
To ukazuje, aké naliehavé je dnes znovu premyslieť pozdrav, ktorým sa svätý František z Assisi obracal na všetkých – bez ohľadu na zemepisný, kultúrny, náboženský či názorový pôvod. Omnes fratres – „všetci sme bratia“ – bol inkluzívny spôsob, ktorým svätý František dával všetkým ľuďom rovnakú dôstojnosť, lebo ich vnímal v spoločnom údele dôstojnosti, dialógu, prijatia a spásy. Pápež František toto Františkovo chápanie „chudáčika z Assisi“ znovu oživil a po osemsto rokoch zdôraznil jeho aktuálnosť v encyklike Fratelli tutti.
To slovo „všetci“, ktoré pre svätého Františka znamenalo otvorený znak univerzálneho bratstva, vyjadruje podstatnú črtu kresťanstva: od samého začiatku je totiž kresťanské posolstvo Dobrou zvesťou určenou pre spásu všetkých, nikdy nie výlučne alebo súkromne. Toto bratstvo má základ v Ježišovom prikázaní, ktoré je nové preto, že ho on sám uskutočnil – ako prehojné naplnenie Otcovej vôle. Vďaka nemu, ktorý nás miloval a vydal seba samého za nás, môžeme aj my milovať a dávať život za druhých – ako deti jedného Otca a ako praví bratia v Ježišovi Kristovi.
Ježiš nás miloval „až do krajnosti“, hovorí Jánovo evanjelium (porov. Jn 13, 1). Keď sa blížilo jeho utrpenie, Učiteľ dobre vedel, že sa jeho pozemský čas končí. Cítil strach z toho, čo má prísť, zakúšal najstrašnejšie muky a opustenosť. Jeho zmŕtvychvstanie na tretí deň je začiatkom nových dejín. Učeníci sa stávajú skutočnými bratmi – po dlhom čase spoločného života – nie iba vtedy, keď prežívajú bolesť z Ježišovej smrti, ale najmä vtedy, keď ho spoznávajú ako Zmŕtvychvstalého, prijímajú dar Ducha Svätého a stávajú sa jeho svedkami.
Bratia a sestry sa navzájom podopierajú v skúškach, neodvracajú sa od tých, ktorí sú v núdzi. Plačú i radujú sa spolu v činorodom duchu jednoty, dôvery a vzájomného zverenia. Je to dynamika, ktorú nám sám Ježiš zanechal: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“ (porov. Jn 15, 12). Bratstvo darované Kristom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, nás oslobodzuje od negatívnej logiky sebectva, rozdelenia a moci, vracia nás k nášmu pôvodnému povolaniu – v mene lásky a nádeje, ktoré sa obnovujú každý deň.
Zmŕtvychvstalý nám ukázal cestu, po ktorej máme kráčať spolu s ním, aby sme sa cítili – a skutočne boli – „všetci bratmi“.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Dúfať znamená svedčiť - blahoslavený Isidore Bakanja
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň! Všetkých vás vítam!
Nádej Jubilea pramení z Božích prekvapení. Boh je iný než my. Jubilejný rok nás vedie k tomu, aby sme túto odlišnosť uznali a preniesli do reálneho života. Preto ide o milostivý rok: máme možnosť sa zmeniť! Prosíme o to vždy, keď sa modlíme Otče náš a hovoríme: „Ako v nebi, tak i na zemi“.
Svätý Pavol píše kresťanom v Korinte a vyzýva ich, aby si uvedomili, že medzi nimi sa zem už začala podobať nebu. Pozýva ich uvažovať nad ich povolaním a uvedomiť si, ako Boh zblížil ľudí, ktorí by sa inak nikdy nestretli. Tí, ktorí sú pokornejší a menej mocní, sa teraz stali vzácnymi a dôležitými (porov. 1 Kor 1, 26-27). Božie kritériá, ktoré vždy začínajú od posledných, sú už v Korinte „zemetrasením“, ktoré nezničí, ale prebudí svet. Slovo kríža, o ktorom svedčí Pavol, prebúdza svedomie a dôstojnosť každého človeka.
Drahí bratia a sestry, dúfať znamená svedčiť: svedčiť, že všetko sa už zmenilo, že nič nie je ako predtým. Preto by som vám dnes chcel porozprávať o svedkovi kresťanskej nádeje v Afrike. Volá sa Isidore Bakanja, je patrónom laikov v Kongu a od roku 1994 patrí medzi blahoslavených. Narodil sa v roku 1885, keď bola jeho krajina belgickou kolóniou. Nechodil do školy, pretože v jeho meste sa nenachádzala, ale stal sa učňom murára. Spriatelil sa s katolíckymi misionármi, trapistickými mníchmi, ktorí mu rozprávali o Ježišovi, a keď mal okolo dvadsať rokov, rozhodol sa nasledovať kresťanské učenie a prijať krst,. Od tej chvíle sa jeho svedectvo stalo čoraz jasnejším. Nádej je svedectvo, a keď svedčíme o novom živote, svetlo žiari aj uprostred ťažkostí.
Isidore totiž pracoval ako poľnohospodársky robotník pre bezohľadného európskeho pána, ktorý nenávidel jeho vieru a autentickosť. Tento pán nenávidel kresťanstvo a misionárov, ktorí bránili domorodcov pred zneužíváním zo strany kolonizátorov, ale Isidore až do konca nosil na krku škapuliar s obrazom Panny Márie a znášal všetky formy týrania a mučenia, bez toho, že by stratil nádej. Nádej je svedectvom! Keď Isidore umieral, trapistickým otcom odkázal, že necíti zášť, ba naopak, sľubuje, že aj v posmrtnom živote sa bude modliť za tých, ktorí sa voči nemu dopustili zla.
To je, drahí bratia a sestry, slovo Kríža. Ide o slovo, ktoré je žité, a ktoré láme putá zla. Je to nový druh sily, ktorá rozptýli pyšných a mocných zosadí z trónov. Tak vzniká nádej. Starobylé cirkvi severnej časti sveta mnohokrát dostávajú od mladých cirkví toto svedectvo, ktoré ich povzbudzuje k spoločnej ceste k Božiemu kráľovstvu – kráľovstvu spravodlivosti a pokoja. Afrika zvlášť žiada túto premenu a robí tak tým, že nám dáva mnoho mladých svedkov viery. Nádej znamená svedčiť o tom, že zem sa môže naozaj podobať nebu. A toto je posolstvo Jubilea.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Dúfať znamená zaujať postoj - Dorothy Day
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
Pre mnohých z vás je dnešný pobyt v Ríme naplnením veľkej túžby. Pre tých, ktorí putujú a dorazia do cieľa, je dôležité pamätať na okamih rozhodnutia. Na začiatku sa vo vás niečo pohlo, možno vďaka slovu alebo pozvaniu niekoho iného. Takto vás Pán sám vzal za ruku: najprv túžba, potom rozhodnutie. Bez toho by ste tu neboli. Je dôležité si to pripomínať.
Dôležité je aj to, čo sme pred chvíľou počuli z evanjelia: „Lebo komu bolo veľa dané, od toho sa bude mnoho požadovať; a komu bolo veľa zverené, od toho sa bude žiadať ešte viac.“ Ježiš to hovorí svojim najbližším učeníkom, tým, ktorí boli najviac pri ňom. Aj my sme vo svojom doterajšom putovaní veľa dostali, boli sme s Ježišom a s Cirkvou, a hoci je Cirkev spoločenstvom s ľudskými obmedzeniami, veľa sme prijali. Preto Ježiš od nás veľa očakáva. Je to znak dôvery, znak priateľstva. Očakáva veľa, lebo nás pozná a vie, že môžeme!
Ježiš prišiel, aby nám priniesol oheň Božej lásky a oheň túžby v našich srdciach. Istým spôsobom nám Ježiš berie pokoj, pokiaľ pokoj chápeme ako nehybný, pasívny kľud. Takýto pokoj však nie je pravým pokojom. Niekedy by sme chceli mať „pokoj“ v zmysle „nech nás všetci nechajú na pokoji“, nech nás nik nevyrušuje, druhí akoby ani neexistovali. To však nie je Boží pokoj. Pokoj, ktorý prináša Ježiš, je ako oheň a veľa od nás žiada. Predovšetkým nás žiada, aby sme zaujali postoj. Voči nespravodlivosti, nerovnostiam, tam, kde je ľudská dôstojnosť pošliapavaná, kde je slabým odoberané slovo je potrebné zaujať postoj. Dúfať znamená zaujať postoj. Dúfať znamená v srdci pochopiť a skutkami ukázať, že veci nemajú pokračovať tak ako doteraz. Aj toto je dobrý oheň evanjelia.
Chcel by som pripomenúť jednu malú veľkú Američanku, Dorothy Day, ktorá žila v minulom storočí. Mala v sebe oheň. Dorothy Day zaujala postoj. Videla, že model rozvoja jej krajiny nevytváral rovnaké príležitosti pre všetkých. Pochopila, že pre mnohých sa „americký sen“ menil na nočnú moru a že ako kresťanka sa musí angažovať medzi robotníkmi, migrantmi a tými, ktorých vyraďovala ekonomika, ktorá zabíja. Písala aj slúžila: je dôležité spájať myseľ, srdce a ruky. Toto znamená zaujať postoj. Písala ako novinárka – premýšľala a dávala premýšľať. Písať je dôležité. A rovnako aj čítať, dnes viac než kedykoľvek predtým. A Dorothy tiež podávala jedlo, rozdávala šaty, obliekala sa a jedla tak ako ľudia, ktorým slúžila: spájala myseľ, srdce a ruky. Takto dúfať znamená zaujať postoj.
Dorothy Day strhla tisíce ľudí. Zakladali domy v mnohých mestách a v mnohých štvrtiach: nie veľké centrá služieb, ale miesta lásky a spravodlivosti, kde by sa oslovovali po mene, kde by poznali jeden druhého a kde by sa rozhorčenie premieňalo na spoločenstvo a na činnosť. Takí sú tvorcovia pokoja: zaujímajú postoj a nesú jeho dôsledky, ale kráčajú ďalej. Dúfať znamená zaujať postoj, ako Ježiš a s Ježišom. Jeho oheň je naším ohňom. Nech ho Jubileum znovu rozhorí v nás aj v celej Cirkvi!
Preložila: Slovenská redakcia VR
Dúfať znamená zapojiť sa - Alberto Marvelli
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!
Len nedávno sme vstúpili do liturgického obdobia Adventu, ktorý nás učí vnímavosti na znamenia čias. Spomíname si na prvý príchod Ježiša, Boha s nami, aby sme sa učili rozpoznať ho vždy, keď prichádza, a aby sme sa pripravili na chvíľu, keď sa vráti. Vtedy budeme navždy spolu. Spolu s ním, so všetkými našimi bratmi a sestrami, so všetkým stvorením, v tomto napokon vykúpenom svete: v novom stvorení.
Toto očakávanie nie je pasívne. Ježišovo narodenie nám totiž zjavujú Boha, ktorý zapája: Máriu, Jozefa, pastierov, Simeona, Annu, a ďalej Jána Krstiteľa, učeníkov a všetkých, ktorí sa stretajú s Pánom — Boh ich zapája a povoláva, aby boli účastní. Je to veľká česť, a zároveň aká závratná! Boh nás vťahuje do svojich dejín, do svojich snov. Dúfať teda znamená byť aktívne účastný. Motto Jubilea „Pútnici nádeje“ nie je slogan, ktorý o mesiac pominie! Je to životný program: byť „pútnikmi nádeje“ znamená byť ľuďmi, ktorí kráčajú a očakávajú, nie však s rukami vo vreckách, ale s aktívnou účasťou.
Druhý vatikánsky koncil nás naučil čítať znamenia čias: hovorí nám, že nikto to nedokáže sám, ale spoločne, v Cirkvi a s mnohými bratmi a sestrami čítame znamenia čias. Sú to znamenia Boha, Boha, ktorý prichádza so svojím kráľovstvom prostredníctvom dejinných okolností. Boh nie je mimo sveta ani mimo tohto života: pri prvom príchode Ježiša, Boha s nami, sme sa naučili hľadať ho uprostred skutočností života. Hľadať ho s rozumom, srdcom a vyhrnutými rukávmi! A Koncil povedal, že táto misia patrí osobitne veriacim laikom, ženám a mužom, lebo Boh, ktorý sa stal človekom, nám vychádza v ústrety v každodenných situáciách. V problémoch i krásach sveta nás Ježiš očakáva a zapája, žiada nás, aby sme konali spolu s ním. Preto nádej znamená zapojiť sa!
Dnes by som chcel pripomenúť jedno meno: Alberta Marvelliho, mladého Talianа, ktorý žil v prvej polovici minulého storočia. Vychovaný v rodine podľa Evanjelia, formovaný v Katolíckej akcii, vyštudoval inžinierstvo a vstúpil do spoločenského života počas druhej svetovej vojny, ktorú jednoznačne odsudzoval. V Rimini a okolí sa naplno angažoval v pomoci raneným, chorým a vysídleným. Mnohí obdivovali jeho nezištnú obetu a po vojne bol zvolený za mestského radného, povereného komisiou pre bývanie a obnovu. Takto vstúpil do aktívneho politického života, no práve keď sa na bicykli vybral na jedno zhromaždenie, zrazil ho vojenský nákladný automobil. Mal 28 rokov. Alberto nám ukazuje, že dúfať znamená zúčastňovať sa, že služba Božiemu kráľovstvu prináša radosť aj uprostred veľkých rizík. Svet sa stáva lepším, keď sa zriekame trochu istoty a pohodlia, aby sme si zvolili dobro. Toto znamená byť účastný.
Položme si otázky: zapájam sa do nejakej dobrej iniciatívy, ktorá si vyžaduje moje talenty? Mám pri službe na zreteli horizont a dych Božieho kráľovstva? Alebo to robím hundrajúc a sťažujúc sa, že všetko je zlé? Úsmev na perách je znakom milosti v nás.
Dúfať znamená byť účastný: je to dar, ktorý nám dáva Boh. Nikto nespasí svet sám. Ani Boh ho nechce spasiť sám: mohol by, ale nechce, pretože spolu je to lepšie. Účasť nám umožňuje prejaviť sa a robí ešte viac naším to, čo budeme napokon naveky kontemplovať, keď sa Ježiš definitívne vráti.
Preložila: Slovenská redakcia VR
V. Kristovo zmŕtvychvstanie a výzvy súčasného sveta - Veľkonočná spiritualita a integrálna ekológia
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!
V tomto Jubilejnom roku, ktorý je venovaný nádeji, uvažujeme o vzťahu medzi Kristovým zmŕtvychvstaním a výzvami dnešného sveta – teda našimi výzvami. Aj nám chce niekedy Ježiš, Živý, položiť otázku: „Prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Výzvy totiž nedokážeme zvládnuť sami a slzy sú darom života, keď očisťujú naše oči a uvoľňujú náš pohľad.
Evanjelista Ján upozorňuje na detail, ktorý iné evanjeliá neuvádzajú: keď Mária Magdaléna plakala pri prázdnom hrobe, hneď nespoznala vzkrieseného Ježiša, ale myslela si, že je to záhradník. Už pri opise Ježišovho pochovania v podvečer Piatka utrpenia Pána bol text veľmi presný: „Na mieste, kde ho ukrižovali, bola záhrada a v záhrade nový hrob, do ktorého ešte nik nebol uložený. Tam teda položili Ježiša, lebo bol židovský deň Príprav a hrob bol blízko“ (Jn 19, 40 – 41).
Tak sa v pokoji soboty a v kráse záhrady končí dramatický zápas medzi tmou a svetlom, ktorý sa rozpútal zradou, zatknutím, opustením, odsúdením, ponížením a zabitím Syna, ktorý „miloval svojich, čo boli vo svete, a miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1). Obrábať a strážiť záhradu je pôvodná úloha človeka (porov. Gn 2, 15), ktorú Ježiš priviedol k naplneniu. Jeho posledné slovo na kríži – „Je dokonané“ (Jn 19, 30) – pozýva každého z nás znovu nájsť tú istú úlohu, svoju vlastnú úlohu. Preto „naklonil hlavu a odovzdal ducha“ (v. 30).
Drahí bratia a sestry, Mária Magdaléna sa teda celkom nemýlila, keď si myslela, že stretáva záhradníka! Musela však znovu začuť svoje meno a pochopiť svoju úlohu od Nového človeka – od toho, ktorý v inom Jánovom texte hovorí: „Hľa, všetko tvorím nové“ (Zjv 21, 5). Pápež František nám encyklikou Laudato si’ ukázal naliehavú potrebu kontemplatívneho pohľadu: ak človek nie je strážcom záhrady, stáva sa jej ničiteľom. Kresťanská nádej teda odpovedá na výzvy, ktorým je dnes vystavené celé ľudstvo, tým, že zotrváva v záhrade, kde bol Ukrižovaný položený ako semeno, aby vstal z mŕtvych a priniesol veľkú úrodu.
Raj nie je stratený, ale nájdený. Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie sú základom spirituality integrálnej ekológie, bez nej zostávajú slová viery bez dosahu na realitu a slová vedy zostávajú mimo srdca. „Ekologická kultúra sa nemôže obmedziť na sériu naliehavých a čiastkových odpovedí na problémy týkajúce sa zhoršovania životného prostredia, vyčerpávania prírodných zdrojov a znečistenia. Mala by byť iným pohľadom, myslením, politikou, vzdelávacím programom, životným štýlom a spiritualitou, ktoré dávajú podobu istému druhu odporu“ (Laudato si’, 111).
Preto hovoríme o ekologickej konverzii, ktorú kresťania nemôžu oddeliť od obrátenia, ku ktorému ich vyzýva nasledovanie Ježiša. Jej znamením je Máriino obrátenie sa v ono veľkonočné ráno: len ak kráčame od obrátenia k premene, prechádzame z tohto údolia sĺz do nového Jeruzalema. Tento prechod, ktorý sa začína v srdci a ktorý je duchovný, mení dejiny, zaväzuje nás verejne a vyvoláva solidaritu, ktorá už teraz chráni ľudí i stvorenia pred chamtivosťou vlkov – v mene a v sile Baránka, Pastiera.
Tak môžu dnes synovia a dcéry Cirkvi stretnúť milióny mladých i mnohých ďalších mužov a žien dobrej vôle, ktorí počuli volanie chudobných a zeme a nechali sa ním dotknúť v srdci. Mnohí túžia – prostredníctvom priamejšieho vzťahu so stvorenstvom – nájsť novú harmóniu, ktorá ich privedie za hranice toľkých roztriešteností. Veď „nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. Deň dňu o tom podáva správu a noc noci to dáva na známosť. Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť. Po celej zemi rozlieha sa ich hlas a ich slová až po končiny sveta“ (Ž 19, 1 – 5).
Nech nám Duch Svätý dá schopnosť počúvať hlas tých, ktorí hlas nemajú. Potom uvidíme to, čo naše oči zatiaľ nevidia: onú záhradu, alebo raj, ku ktorému kráčame len vtedy, ak každý prijme a podľa možnosti naplní svoju vlastnú úlohu.
Preložila: Slovenská redakcia VR
V. Kristovo zmŕtvychvstanie a výzvy súčasného sveta - Dúfať v život, aby sme rodili život
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!
Kristova Veľká noc osvetľuje tajomstvo života a umožňuje nám hľadieť naň s nádejou. To však nie je vždy jednoduché ani samozrejmé. Na mnohých miestach sveta sa životy ľudí javia ako namáhavé, plné bolesti, problémov a prekážok, ktoré treba prekonávať. A predsa človek dostáva život ako dar: nežiada si ho, nevyberá si ho, ale od prvého až po posledný deň ho zakúša ako tajomstvo.
Život má jedno výnimočné špecifikum: je nám darovaný, nemôžeme si ho dať sami, a napriek tomu ho treba neustále živiť. Je potrebná starostlivosť, ktorá ho udržiava, rozvíja, chráni a znova pozdvihuje.
Možno povedať, že otázka o živote patrí medzi najhlbšie otázky ľudského srdca. Vstúpili sme do existencie bez toho, aby sme o tom rozhodli. Z tejto skutočnosti pramenia ako mohutná rieka otázky všetkých čias: Kto sme? Odkiaľ prichádzame? Kam smerujeme? Aký je posledný zmysel tejto cesty?
Žiť znamená hľadať zmysel, smer a nádej. Nádej pôsobí ako hlboká sila, ktorá nás ženie vpred uprostred ťažkostí, ktorá nám nedovolí vzdať sa v námahe putovania a ktorá nás uisťuje, že púť života nás vedie domov. Bez nádeje hrozí, že sa život bude javiť ako zátvorka medzi dvoma večnými nocami, ako krátka pauza medzi „pred“ a „po“ nášho prechodu po zemi. Dúfať v život znamená naopak predvídať cieľ, veriť ako isté to, čo ešte nevidíme ani sa nedotýkame, dôverovať a zveriť sa láske Otca, ktorý nás stvoril, lebo nás chcel z lásky a chce, aby sme boli šťastní.
Drahí priatelia, vo svete je rozšírená choroba: nedôvera v život. Ako keby sme sa zmierili s negatívnym osudom, s rezignáciou. Život akoby prestal byť prijatým darom a stal sa neznámou, takmer hrozbou, pred ktorou sa treba chrániť, aby sme neboli sklamaní. Preto je dnes mimoriadne naliehavou výzvou mať odvahu žiť a dávať život, svedčiť o tom, že Boh je „milovník života“, ako hovorí Kniha múdrosti (11, 26).
V evanjeliu Ježiš stále znova potvrdzuje svoju starostlivosť o chorých, uzdravuje zranené telá aj duše a vracia život mŕtvym. Týmto spôsobom vtelený Syn zjavuje Otca: vracia dôstojnosť hriešnikom, udeľuje odpustenie hriechov a všetkých – najmä zúfalých, vylúčených, vzdialených – zahŕňa do svojho prisľúbenia spásy.
Zrodený z Otca, Kristus je život a život rozdáva bez výhrad až po darovanie toho svojho; a tiež nás pozýva darovať svoj život. Rodiť znamená uvádzať do života niekoho iného. Svet živých sa rozšíril na základe tohto zákona, ktorý vo veľkolepej symfónii stvorenia vrcholí duetom muža a ženy: Boh ich stvoril na svoj obraz a zveril im poslanie rodiť tiež na jeho obraz – teda z lásky a v láske.
Sväté písmo nám od začiatku ukazuje, že život – práve vo svojej najvyššej forme, v človeku – dostáva dar slobody a stáva sa drámou. Ľudské vzťahy sú tak poznačené aj protirečeniami, až po bratovraždu. Kain vníma svojho brata Ábela ako súpera, ako hrozbu, a vo svojej frustrácii sa necíti schopný ho milovať a vážiť si ho. Objavuje sa žiarlivosť, závisť, prelievanie krvi (porov. Gn 4, 1 – 16). Božia logika je však iná. Boh zostáva naveky verný svojmu plánu lásky a života. Neunaví sa podporovať ľudstvo ani vtedy, keď ono – po Kainovom vzore – podlieha slepému pudu násilia vo vojnách, diskriminácii, rasizme a v rozličných podobách otroctva.
Rodiť teda znamená dôverovať Bohu života a podporovať človeka vo všetkých jeho prejavoch: predovšetkým v nádhernom dobrodružstve materstva a otcovstva, aj v spoločenských podmienkach, v ktorých rodiny nesú ťažké bremeno každodennosti a často sú brzdené vo svojich plánoch a snoch. V tej istej logike rodiť znamená angažovať sa pre solidárnu ekonomiku, hľadať spoločné dobro prístupné všetkým, rešpektovať a chrániť stvorenstvo, ponúkať útechu prostredníctvom počúvania, prítomnosti a nezištnej konkrétnej pomoci.
Sestry a bratia, zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je silou, ktorá nás podopiera v tejto výzve – aj tam, kde temnota zla zahaľuje srdce a myseľ. Keď sa zdá, že život vyhasol a je zablokovaný, Zmŕtvychvstalý Pán opäť prichádza až do konca časov a kráča s nami i pre nás. On je naša nádej.
Preložila: Slovenská redakcia VR
V. Kristovo zmŕtvychvstanie a výzvy súčasného sveta - Posledná odpoveď na otázku o našej smrti
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň! Všetkých vítam!
Tajomstvo smrti v človeku vždy vyvolávalo hlboké otázky. Smrť sa totiž javí ako udalosť najprirodzenejšia a zároveň najneprirodzenejšia. Je prirodzená, pretože každý živý tvor na zemi zomiera. Je neprimeraná, pretože túžba po živote a večnosti, ktorú v sebe nosíme pre seba i pre tých, ktorých milujeme, nám dáva vnímať smrť ako odsúdenie, ako „nezmysel“.
Mnohé staroveké národy vytvorili rituály a zvyky spojené s úctou k mŕtvym, aby sprevádzali a pripomínali si tých, čo vstupovali do najvyššieho tajomstva. Dnes však pozorujeme opačný trend: smrť sa stáva akýmsi tabu, udalosťou, ktorú treba držať čo najďalej, témou, o ktorej sa hovorí pošepky, aby nenarušila našu citlivosť a pokoj. Neraz sa preto vyhýbame aj návštevám cintorínov, kde tí, čo nás predišli, odpočívajú v očakávaní vzkriesenia.
Čo je teda smrť? Je naozaj posledným slovom o našom živote? Len človek si túto otázku kladie, pretože jedine on vie, že musí zomrieť. Vedomie o smrti ho však pred ňou nezachraňuje, v istom zmysle ho zaťažuje viac než ostatné živé tvory. Zvieratá trpia a tušia blízkosť smrti, ale nevedia, že smrť patrí k ich údelu. Nepýtajú sa po zmysle, cieli či výsledku života.
Keď si to uvedomujeme, zdá sa, akoby sme boli paradoxné bytosti, nešťastné nielen preto, že zomrieme, ale aj preto, že máme istotu, že táto udalosť nastane, hoci nevieme ako a kedy. Sme si toho vedomí a zároveň sme bezmocní. Odtiaľ pravdepodobne pochádza časté vytláčanie myšlienky na smrť či úniky pred touto existenciálnou otázkou.
Svätý Alfonz Mária de’ Liguori vo svojom známom diele Príprava na smrť uvažuje o pedagogickej hodnote smrti a zdôrazňuje, že je veľkou učiteľkou života. Vedomie, že existuje, a najmä rozjímanie o nej nás učí rozhodovať sa, čo skutočne urobiť so svojou existenciou. Modliť sa, aby sme pochopili, čo je užitočné pre Božie kráľovstvo, a zanechať to, čo je zbytočné a pripútava nás k pominuteľným veciam – to je tajomstvo autentického života v uvedomení si, že pozemský prechod nás pripravuje na večnosť.
Mnohé dnešné antropologické vízie však sľubujú akési imanentné nesmrteľnosti, premýšľajú o predlžovaní pozemského života prostredníctvom technológií. Je to horizont transhumanizmu, ktorý sa čoraz viac dostáva do diskusie o výzvach našej doby. Mohla by byť smrť skutočne porazená vedou? A mohla by tá istá veda zaručiť, že život bez smrti by bol aj šťastný?
Udalosť Kristovho zmŕtvychvstania nám zjavuje, že smrť nie je opozíciou života, ale jeho súčasťou – prechodom k večnému životu. Ježišova Pascha nám dáva vopred zakúsiť, uprostred utrpení a skúšok tohto sveta, plnosť toho, čo sa stane po smrti.
Evanjelista Lukáš akoby zachytáva toto predtuchové svetlo v temnote, keď na konci popoludnia tma zahalila Kalváriu, píše: „ Bol Prípravný deň a už sa začínala sobota“ (Lk 23, 54). Toto svetlo, predchádzajúce veľkonočné ráno, už žiari v temnote neba, ktoré sa zdá byť ešte zatvorené a nemé. Svetlá soboty prvý a jediný raz ohlasujú svitanie dňa po sobote: nového svetla zmŕtvychvstania. Iba táto udalosť je schopná úplne osvietiť tajomstvo smrti. V tomto svetle – a len v ňom – sa stáva pravdou to, po čom naše srdce túži: že smrť nie je koncom, ale prechodom k plnému svetlu, k blaženej večnosti.
Zmŕtvychvstalý nás predchádza v tejto veľkej skúške smrti a zvíťazil nad ňou mocou Božej lásky. Tak nám pripravil miesto večného odpočinku, domov, kde sme očakávaní, daroval nám plnosť života, v ktorom už niet tieňov ani protirečení.
Vďaka nemu, ktorý z lásky zomrel a vstal z mŕtvych, môžeme so svätým Františkom nazývať smrť „sestrou“. Očakávať ju s istou nádejou zmŕtvychvstania nás chráni pred strachom z definitívneho zániku a pripravuje nás na radosť života bez konca.
Preložila: Slovenská redakcia VR
