Rímskokatolícka cirkev – Oslany
Jubilejný rok 2025
| Sobotňajšie generálne audiencie: | |
| 1) | Dúfať znamená začať odznova - sv. Ján Krstiteľ |
| 2) | Dúfať znamená obrátiť sa - Mária Magdaléna |
I. Ježišovo detstvo - Ježišov rodokmeň
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Dnes začíname cyklus katechéz, ktorý bude prebiehať počas celého Jubilejného roka. Témou tohto cyklu katechéz je „Ježiš Kristus, naša nádej“: on je totiž cieľom nášho putovania a on sám je cestou, po ktorej máme kráčať.
Prvá časť sa bude zaoberať Ježišovým detstvom, o ktorom nám rozprávajú evanjelisti Matúš a Lukáš (porov. Mt 1 – 2; Lk 1 – 2). Evanjeliá o Ježišovom detstve rozprávajú o panenskom počatí Ježiša a o jeho narodení z Máriinho lona. Pripomínajú mesiášske proroctvá, ktoré sa v ňom napĺňajú, a hovoria o zákonnom otcovstve Jozefa, ktorý zaštepuje Božieho Syna do „kmeňa“ Dávidovho rodu. Predstavuje sa nám Ježiš ako novorodenec, ako dieťa i dospievajúci chlapec, podriadený svojim rodičom a zároveň vedomý si toho, že je úplne oddaný Otcovi a jeho kráľovstvu. Rozdiel medzi oboma evanjelistami spočíva v tom, že kým Lukáš rozpráva o udalostiach očami Panny Márie, Matúš tak robí očami Jozefa a trvá na takomto neslýchanom otcovstve.
Matúš začína svoje evanjelium a celý novozákonný kánon „rodokmeňom Ježiša, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“ (Mt 1, 1), ktoré sme práve počuli. Je to zoznam mien, ktoré sa vyskytujú už v hebrejskom Písme, aby ukázal pravdivosť dejín a pravosť ľudského života. V skutočnosti je „rodokmeň Pána pravdivou históriou, v ktorej sú prítomné niektoré problematické mená a zdôrazňuje sa hriech kráľa Dávida (porov. Mt 1, 6). Všetko však končí a prekvitá v Panne Márii a v Kristovi (porov. Mt 1, 16)“ (List o obnove štúdia cirkevných dejín, 21. novembra 2024). Potom sa objavuje pravosť ľudského života, ktorá prechádza z jednej generácie na druhú a prináša tri veci: meno, ktoré zahŕňa jedinečnú identitu a poslanie, príslušnosť k rodine a národu, a napokon priľnutie viery k Bohu Izraela.
Rodokmeň je literárny žáner, teda vhodná forma na odovzdanie veľmi dôležitého posolstva – nikto si nedáva život sám, ale dostáva ho ako dar od iných. V tomto prípade ide o vyvolený národ a o toho, kto zdedí dedičstvo.
Na rozdiel od starozákonných rodokmeňov, kde sa objavujú len mužské mená, pretože v Izraeli je to otec, kto synovi určuje meno, sa však v Matúšovom zozname Ježišových predkov objavujú aj ženy. Nájdeme ich päť: Tamara, Júdova nevesta, ktorá po ovdovení predstiera, že je prostitútka, aby zabezpečila manželovi potomstvo (porov. Gn 38). Rachab, prostitútka z Jericha, ktorá umožní židovským vyzvedačom vojsť do zasľúbenej zeme a zmocniť sa jej (porov. Jn 2). Moabčanka Rút, ktorá v rovnomennej knihe zostáva verná svojej svokre, stará sa o ňu a stane sa prababkou kráľa Dávida. Betsabe, s ktorou sa Dávid dopúšťa cudzoložstva a po tom, čo nechá zabiť jej manžela, splodí Šalamúna (porov. 2 Sam 11), a napokon Mária z Nazareta, manželka Jozefa z Dávidovho rodu: z nej sa narodí Mesiáš, Ježiš.
Prvé štyri ženy nespája to, že sú hriešnice, ako sa niekedy hovorí, ale to, že sú cudzinkami, nie sú z Izraelského ľudu. Matúš poukazuje na to, že, ako napísal Benedikt XVI., „prostredníctvom nich... vstupuje do Ježišovho rodokmeňa svet pohanov – zviditeľňuje sa jeho poslanie pre Židov i pohanov“ (Ježišovo detstvo, Miláno – Vatikán 2012, 15).
Kým predchádzajúce štyri ženy sa spomínajú popri mužovi, ktorý sa z nich narodil, alebo popri tom, ktorý ho splodil, Mária na druhej strane získava osobitnú dôležitosť: ona predstavuje nový začiatok, ona sama je novým začiatkom, pretože v jej príbehu už nie je protagonistom rodu ľudská bytosť, ale sám Boh. Jasne to vidieť zo slovesa „narodil sa“: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus“ (Mt 1, 16). Ježiš je synom Dávida, ktorého Jozef začlenil do tohto rodu a ustanovil za Mesiáša Izraela, ale je aj synom Abraháma a cudziniek, a preto je predurčený byť „svetlom pohanov“ (porov. Lk 2, 32).
Boží Syn, zasvätený Otcovi s poslaním zjaviť jeho tvár (porov. Jn 1, 18; Jn 14, 9), vstupuje do sveta ako všetci ľudskí synovia, a to natoľko, že v Nazarete ho budú nazývať „synom Jozefovým“ (Jn 6, 42) alebo „synom tesára“ (Mt 13, 55). Pravý Boh a pravý človek.
Bratia a sestry, prebuďme v sebe vďačnú spomienku na našich predkov. A predovšetkým ďakujme Bohu, ktorý nás prostredníctvom Matky Cirkvi zrodil k večnému životu, k Ježišovmu životu, ktorý je našou nádejou. Vďaka.
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Ježišovo detstvo - Tí, ktorých Boh Otec najviac miluje
Drahí bratia a sestry, milé deti, dobrý deň!
Túto a nasledujúcu katechézu by som chcel venovať deťom a zamýšľať sa najmä nad pliagou práce maloletých. Dnes sa vieme pozrieť smerom k Marsu alebo k virtuálnym svetom, ale ťažko sa nám pozerá do očí dieťaťa, ktoré zostalo na okraji a ktoré je vykorisťované a zneužívané. Storočie, ktoré generuje umelú inteligenciu a navrhuje multiplanetárne existencie, sa ešte nevyrovnalo s pliagou ponižovaného, vykorisťovaného a smrteľne zraneného detstva.
Najprv si položme otázku: Aké posolstvo nám dáva Sväté písmo o deťoch? Je zaujímavé, že slovo, ktoré sa v Starom zákone po božskom mene Jahve opakuje najviac, je slovo ben, čiže „syn“: takmer päťtisíc krát. „Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona“ (Ž 127, 3). Deti sú Božím darom. Žiaľ, nie vždy sa s týmto darom zaobchádza s úctou. Samotná Biblia nás privádza do dejín, kde sa ozývajú piesne radosti, ale aj výkriky obetí. Napríklad v knihe Náreky čítame: „Dojčaťu prischol jazyk k ďasnám od smädu; deti si prosili chlieb a nebolo, kto by im ho lámal“ (4, 4). A prorok Nahum, spomínajúc na to, čo sa stalo v starovekých mestách Téby a Ninive, píše: „Nemluvňatá rozbíjali na rohoch všetkých ulíc“ (3, 10). Pomyslime na to, koľko detí dnes zomiera od hladu a útrap alebo ich trhajú bomby.
Aj nad novonarodeným Ježišom sa okamžite strhne víchrica násilia Herodesa, ktorý vyvraždí betlehemské deti. Temná dráma, ktorá sa v dejinách opakuje v iných podobách. A pre Ježiša a jeho rodičov je tu nočná mora stať sa utečencami v cudzej krajine, ako sa to stáva mnohým ľuďom dnes (porov. Mt 2, 13 – 18), mnohým deťom. Po búrke Ježiš vyrastá v mestečku, ktoré sa v Starom zákone vôbec nespomína, v Nazarete; učí sa tesárskemu remeslu svojho zákonitého otca Jozefa (porov. Mk 6, 3; Mt 13, 55). Tak „chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 40).
Vo svojom verejnom živote chodil Ježiš spolu so svojimi učeníkmi kázať po dedinách. Jedného dňa k nemu pristúpili niektoré matky a priniesli mu svoje deti, aby ich požehnal; učeníci ich však okrikovali. Vtedy Ježiš, porušujúc tradíciu, ktorá považovala dieťa len za pasívny predmet, volá učeníkov k sebe a hovorí: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.“ A tak poukazuje na maličkých ako na vzor pre dospelých. A slávnostne dodáva: „Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň“ (Lk 18, 16 – 17).
V podobnom úryvku Ježiš povoláva dieťa, stavia ho medzi učeníkov a hovorí: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3). Pomyslime dnes na deti. A potom Ježiš varuje: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny“ (Mt 18, 6).
Bratia a sestry, učeníci Ježiša Krista by nikdy nemali dovoliť, aby boli deti zanedbávané alebo aby sa s nimi zle zaobchádzalo, aby boli zbavené svojich práv, aby neboli milované a chránené. Kresťania majú povinnosť odhodlane predchádzať násiliu alebo zneužívaniu detí a dôrazne ho odsudzovať.
Ešte aj dnes je príliš veľa detí nútených pracovať. Ale dieťa, ktoré sa neusmieva, dieťa, ktoré nesníva, nebude schopné spoznať a rozvinúť svoje talenty. Všade na zemi sú deti vykorisťované ekonomikou, ktorá si neváži život; ekonomikou, ktorá takto spaľuje našu najväčšiu zásobáreň nádeje a lásky. Deti však majú osobitné miesto v srdci Boha a každý, kto ublíži dieťaťu, sa mu bude musieť za to zodpovedať.
Drahí bratia a sestry, ten, kto sa uznáva za Božie dieťa, a osobitne ten, kto je poslaný prinášať radostnú zvesť evanjelia iným, nemôže zostať ľahostajný; nemôže sa zmieriť s tým, že malé sestry a bratia namiesto toho, aby boli milovaní a chránení, sú okrádaní o svoje detstvo, o svoje sny, sú obeťami vykorisťovania a odsúvania na okraj spoločnosti.
Prosme Pána, aby otvoril naše mysle a srdcia pre starostlivosť a nehu a aby sa každé dieťa mohlo vzmáhať v múdrosti, veku a obľube u Boha i u ľudí (porov. Lk 2, 52), prijímať a dávať lásku.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Dúfať znamená začať odznova – sv. Ján Krstiteľ
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Mnohí z vás ste prišli do Ríma ako „pútnici nádeje“. Dnes ráno začíname sobotné jubilejné audiencie, ktorými by sme chceli privítať a objať všetkých tých, ktorí prichádzajú celého sveta, aby hľadali nový začiatok. Jubilejný rok je vlastne nový začiatok, možnosť pre každého začať odznova od Boha. Jubileom začíname nový život, novú etapu.
V tieto soboty by som chcel postupne zdôrazniť niektoré aspekty nádeje. Je to teologická čnosť. A v latinčine čnosť, „virtus“ znamená „sila“. Nádej je sila, ktorá pochádza od Boha. Nádej nie je zvyk alebo charakterová črta, ktorú človek má alebo nemá, to nie. Je to sila, o ktorú treba prosiť. Preto sa stávame pútnikmi: prichádzame, aby sme si vyprosili dar, aby sme znovu začali na našej životnej ceste.
Chystáme sa sláviť sviatok Ježišovho krstu a to nás privádza k myšlienke na veľkého proroka nádeje, ktorým bol Ján Krstiteľ. Ježiš o ňom povedal niečo úžasné: že je najväčší spomedzi tých, čo sa narodili zo ženy (porov. Lk 7, 28). Chápeme teda, prečo sa k nemu hrnulo toľko ľudí s túžbou po novom začiatku, s túžbou začať odznova, a Jubilejný rok nám v tom pomôže. Ján Krstiteľ sa javil ako skutočne veľký, vďaka svojej osobnosti bol dôveryhodným. Tak ako my dnes prekračujeme svätú bránu, tak aj Ján navrhol prekročiť rieku Jordán a vstúpiť do zasľúbenej zeme, ako to urobil Jozue po prvý raz.
Sestry a bratia, začnite znova. Toto je to slovné spojenie: začať znova, prijať nanovo, ako po prvý raz. Dobre si to zapamätajme a všetci spoločne povedzme: „Začať odznova.“ Povedzme to spoločne... [Všetci: Začať odznova], zle počujem... [Všetci: Začať odznova], ale som trochu hluchý, zle počujem [Všetci: Začať odznova]. Nezabudnite na to: Začať odznova!
Ježiš však hneď po tomto veľkom uznaní dodáva niečo, čo nás núti zamyslieť sa: „Hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo žien, nie je nik väčší ako Ján, ale najmenší v Božom kráľovstve je väčší ako on“ (v. 28). Nádej, bratia a sestry, celá spočíva v tejto postupnosti. Nezáleží na nás, ale na Božom kráľovstve. Tu je to prekvapenie: prijatie Božieho kráľovstva nás uvádza do nového poriadku veľkosti. To je to, čo náš svet, my všetci potrebujeme! A my sa pýtame: Čo máme robiť? [Všetci: Začať odznova]. Celkom nerozumiem. [Všetci: Začať odznova]. Nezabúdajte na to: Začnite odznova!
Keď Ježiš hovorí tieto slová, Ján Krstiteľ je vo väzení, plný otázok. Aj my si na svoju púť prinášame toľko otázok, a viete prečo? Pretože je veľa „Herodesov“, ktorí sa stále stavajú proti Božiemu kráľovstvu. Ježiš nám však ukazuje novú cestu, cestu blahoslavenstiev, ktoré sú prekvapujúcim zákonom evanjelia. Položme si teda otázky: Mám v sebe skutočnú túžbu začať odznova? Zamyslite sa nad tým, každý z vás: Chcem vo svojom vnútri začať odznova? Mám v sebe túžbu učiť sa od Ježiša, ktorý je skutočne veľký? V Božom kráľovstve je veľký ten najmenší. A my musíme čo? [Všetci: Začať odznova, začať odznova]. Začať znova!
Od Jána Krstiteľa sa teda učíme znovu uveriť. Mať nádej pre náš spoločný domov – pre túto našu toľko zneužívanú a zranenú Zem – a mať nádej pre všetkých ľudí spočíva v Božej odlišnosti. Jeho veľkosť je iná. A my znovu vychádzame z tejto Božej originality, ktorá zažiarila v Ježišovi a ktorá nás teraz zaväzuje slúžiť, bratsky milovať, uznať sa za malých. A vidieť maličkých, počúvať ich a byť ich hlasom. Toto je náš nový začiatok, toto je naše jubileum a my musíme čo? [Všetci: Začať odznova!] Ďakujem!
Preložila: Slovenská redakcia VR
Tí, ktorých Boh Otec najviac miluje (2)
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V predchádzajúcej audiencii sme hovorili o deťoch a aj dnes budeme hovoriť o deťoch. Minulý týždeň sme sa zastavili pri tom, ako Ježiš vo svojom učení viackrát hovoril o dôležitosti chrániť, prijímať a milovať najmenších.
Napriek tomu sú aj dnes vo svete stovky miliónov maloletých nútené pracovať a mnohé z nich sú vystavené obzvlášť nebezpečnej práci, hoci nedosiahli minimálny vek, aby sa mohli podrobiť povinnostiam dospelých. Nehovoriac o chlapcoch a dievčatách, ktorí sú otrokmi obchodovania s ľuďmi na účely prostitúcie alebo pornografie a nútených manželstiev. A to je trpké. Žiaľ v našej spoločnosti je mnoho spôsobov zneužívania alebo zlého zaobchádzania s deťmi. Zneužívanie detí, nech už je akéhokoľvek charakteru, je odporný a ohavný čin. Nie je to len pliaga spoločnosti a zločin, je to hrubé porušenie Božích prikázaní!
Žiadne dieťa by nemalo byť zneužívané. Aj jeden prípad je už príliš veľa. Preto je potrebné prebudiť naše svedomie, praktizovať blízkosť a konkrétnu solidaritu so zneužívanými deťmi a mladými ľuďmi a zároveň budovať dôveru a súčinnosť medzi tými, ktorí sa usilujú ponúknuť im príležitosti a bezpečné miesta, v ktorých by mohli pokojne vyrastať. Poznám krajinu v Latinskej Amerike, kde rastie zvláštne, veľmi zvláštne ovocie, ktoré sa volá arandano (druh čučoriedky). Na zber arandana sú potrebné jemné ruky a nútia k tomu deti, zotročujú ich, aby ho zbierali.
Rozšírená chudoba, nedostatok sociálnych nástrojov na podporu rodín, marginalizácia, ktorá sa v posledných rokoch zvýšila spolu s nezamestnanosťou a neistotou zamestnania, sú faktory, ktoré zaťažujú najmenších tou najvyššou cenou. V metropolách, kde „útočí“ sociálna nerovnosť a morálny úpadok, sú malí chlapci a dievčatá zapojení do obchodovania s drogami a najrôznejších nezákonných činností. Koľko z týchto detí sme videli padnúť za obeť! Niekedy je tragické, že sú navádzané na to, aby sa stali „katmi“ iných rovesníkov, ako aj na to, aby poškodzovali samy seba, svoju dôstojnosť a ľudskosť. A predsa, keď sa na ulici, vo farnosti, tieto zničené životy ponúkajú nášmu pohľadu, často sa pozeráme inam.
Aj v našej krajine sa stal prípad únosu chlapca menom Loan, o ktorom sa nevie, kde sa nachádza. Jednou z hypotéz je, že ho poslali na odňatie orgánov, na transplantáciu. A to sa robí, to viete. Niektorí sa vrátia s jazvou, iní zomrú. Preto by som si dnes rád spomenul na tohto chlapca Loana.
Je náročné rozpoznať sociálnu nespravodlivosť, ktorá vedie dve rôzne deti, často žijúce v tej istej štvrti alebo v tom istom paneláku, na diametrálne odlišné cesty a osudy, pretože jedno z nich sa narodilo do znevýhodnenej rodiny. Neprijateľná ľudská a sociálna priepasť: medzi tými, ktorí môžu snívať, a tými, ktorí musia podľahnúť. Ježiš však chce, aby sme boli všetci slobodní a šťastní. Ak miluje každého muža a ženu ako svojho syna a dcéru, tých najmenších miluje celou nežnosťou svojho srdca. Preto nás žiada, aby sme sa zastavili a venovali pozornosť utrpeniu ľudí, ktorí nemajú hlas, ktorí nemajú vzdelanie. Boj proti vykorisťovaniu, najmä proti vykorisťovaniu detí, je cestou k budovaniu lepšej budúcnosti pre celú spoločnosť. Niektoré krajiny mali dosť rozumu na to, aby práva detí spísali. Deti majú práva. Vyhľadajte si na internete, aké sú práva dieťaťa.
Preto si môžeme položiť otázky: Čo môžem urobiť? V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že ak chceme odstrániť detskú prácu, nemôžeme sa na nej podieľať. A kedy sa na nej podieľame? Napríklad vtedy, keď kupujeme výrobky, pri ktorých sa využívajú deti na prácu. Ako sa môžem najesť a obliecť, keď viem, že za tým jedlom alebo oblečením sú vykorisťované deti, ktoré pracujú namiesto toho, aby chodili do školy? Uvedomenie si toho, čo kupujeme, je prvým krokom k tomu, aby sme neboli spoluvinníkmi. Pozrite sa, odkiaľ tieto výrobky pochádzajú.
Niekto povie, že ako jednotlivci nemôžeme urobiť veľa. Je to pravda, ale každý z nás môže byť kvapkou, ktorá sa spolu s mnohými ďalšími kvapkami môže stať morom. Treba však pripomenúť organizáciám či inštitúciám, vrátane cirkevných, aká je ich zodpovednosť. Môžu niečo zmeniť tým, že svoje investície presunú do spoločností, ktoré nevyužívajú alebo nepovoľujú prácu maloletých. Mnohé štáty a medzinárodné organizácie už prijali zákony a smernice proti detskej práci, ale je možné urobiť viac. Vyzývam aj novinárov, zopár novinárov je aj tu, vyzývam ich, aby sa pričinili: môžu pomôcť zvýšiť povedomie o tomto probléme a pomôcť nájsť riešenia. Nebojte sa, hovorte o týchto veciach.
A ďakujem všetkým, ktorí sa nepozerajú inam, keď vidia, že deti sú nútené stať sa dospelými príliš skoro. Vždy majme na pamäti Ježišove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Svätá Terézia z Kalkaty, radostná robotníčka v Pánovej vinici, bola matkou tých najznevýhodnenejších a zabudnutých detí. S nežnosťou a starostlivosťou svojho pohľadu nás môže sprevádzať, aby sme videli neviditeľných maličkých, príliš veľa otrokov sveta, ktorý nemôžeme nechať napospas jeho nespravodlivosti. Pretože šťastie tých najslabších buduje pokoj všetkých.
A s Matkou Terezou dajte hlas deťom:
„Prosím o bezpečné miesto, kde sa môžem hrať.
Prosím o úsmev toho, kto vie milovať.
Žiadam o právo byť dieťaťom, byť nádejou na lepší svet.
Žiadam, aby som mohol rásť ako človek. Môžem sa na teba spoľahnúť?“
(sv. Terézia z Kalkaty)
Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Ježišovo detstvo - Zvesť Márii
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!
Dnes pokračujeme v katechézach z Jubilea na tému Ježiš Kristus, naša nádej. Na začiatku svojho evanjelia Lukáš ukazuje účinky premieňajúcej moci Božieho slova, ktoré neprichádza iba do nádvoria chrámu, ale aj do skromného obydlia mladej Márie, ktorá je zasnúbená s Jozefom a ešte žije so svojou rodinou.
Posol veľkého Božieho zvestovania, Gabriel, ktorého meno oslavuje Božiu moc, je po Jeruzaleme poslaný do dedinky, ktorá nie je spomenutá v hebrejskej Biblii: do Nazareta. V tom čase to bola malá obec v Galilei, na periférii Izraela, na hranici s pohanmi a ich vplyvmi.
Práve tam anjel prináša posolstvo úplne nevídaného charakteru a obsahu, ktoré tak otriaslo Máriiným srdcom, že zostala rozrušená. Namiesto klasického pozdravu „pokoj s tebou“ sa Gabriel obracia k Panne so slovami „raduj sa!“, „jasaj!“. Tento výrok má v posvätnej histórii zvláštnu hodnotu, pretože proroci ho používajú, keď ohlasujú príchod Mesiáša (porov. Sof 3, 14, Joel 2, 21 – 23, Zach 9, 9). Je to výzva k radosti, ktorú Boh adresuje svojmu ľudu, keď končí vyhnanstvo a Pán dáva pocítiť svoju živú a účinnú prítomnosť.
Navyše Boh oslovuje Máriu menom lásky, ktoré je v biblickej histórii neznáme: kecharitoméne, čo znamená „naplnená Božou milosťou“. Mária je plná Božej milosti. Toto meno hovorí o tom, že Božia láska už dávno prebývala a naďalej prebýva v Máriinom srdci. Poukazuje na to, aká je „milostiplná“, a predovšetkým na to, ako Božia milosť v nej vykonala vnútorné dielo, vytesajúc z nej svoje majstrovské dielo: je plná milosti.
Tento láskyplný prívlastok, ktorý Boh dáva iba Márii, je okamžite sprevádzaný uistením: „Neboj sa!“, „Neboj sa!“, vždy, keď je Pán prítomný, dáva nám túto milosť, aby sme sa nebáli, a tak to hovorí aj Márii: „Neboj sa!“. „Neboj sa!“ povedal v dejinách Boh Abrahámovi, Izákovi, Mojžišovi: „Neboj sa!“ (porov. Gn 15, 1, 26, 24, Dt 31, 8). A hovorí to aj nám: „Neboj sa, choď vpred. Neboj sa!“. „Otče, bojím sa tohto.“ „A čo robíš, keď...?“ „Prepáčte, otče, poviem vám pravdu: chodím k veštici...“ „Chodíš k veštici?“ „Áno, nechávam si čítať z ruky...“ Prosím: neboj sa! Neboj sa! Neboj sa! Je to krásne. „Ja som tvoj spoločník na ceste“: a toto Boh hovorí Márii. „Všemohúci“, Boh „nemožného“ (Lk 1, 37) je s Máriou, je spolu s ňou a vedľa nej, je jej spoločníkom, jej hlavným spojencom, večným „Ja som s tebou“ (porov. Gn 28, 15, Ex 3, 12, Sdc 6, 12).
Potom Gabriel oznámi Panne jej poslanie, pričom v jej srdci nechá zaznieť mnohé biblické pasáže, ktoré sa vzťahujú na kráľovskú a mesiášsku povahu dieťaťa, ktoré sa má z nej narodiť, a že toto dieťa bude predstavené ako naplnenie dávnych proroctiev. Slovo, ktoré prichádza zhora, povoláva Máriu, aby bola matkou Mesiáša, toho dlho očakávaného Dávidovho Mesiáša. Je matkou Mesiáša. On bude kráľom nie spôsobom ľudským a telesným, ale spôsobom božským a duchovným. Jeho meno bude „Ježiš“, čo znamená „Boh zachraňuje“ (porov. Lk 1, 31, Mt 1, 21), čo navždy pripomína, že nie človek zachraňuje, ale iba Boh. Ježiš je Ten, kto napĺňa tieto slová proroka Izaiáša: „Nie posol ani anjel, ale on sám ich zachránil s láskou a súcitom“ (Iz 63, 9).
Toto materstvo otrasie Máriu od základov. A ako inteligentná žena, ktorá je schopná čítať hlbšie do udalostí (porov. Lk 2, 19.51), sa snaží pochopiť a rozlišovať, čo sa s ňou deje. Mária nehľadá odpovede vonku, ale vo vnútri, pretože, ako učí svätý Augustín, „vnútri človeka prebýva pravda“ (De vera religione 39,72). A tam, v hĺbke svojho otvoreného a citlivého srdca, cíti výzvu dôverovať Bohu, ktorý pre ňu pripravil osobitné „Turíce“. Rovnako ako na začiatku stvorenia (porov. Gn 1,2), Boh chce „zatôniť“ Máriu svojím Duchom, mocou, ktorá dokáže otvoriť to, čo je zatvorené, bez násilia, bez narušenia ľudskej slobody. Chce ju zahaliť do „oblaku“ svojej prítomnosti (porov. 1 Kor 10, 1 – 2), aby Syn žil v nej a ona v ňom.
A Mária sa rozžiari dôverou: je „lampou s mnohými svetlami“, ako hovorí Teofán vo svojom Kánone Zvestovania. Odovzdáva sa, poslúcha, vytvára priestor: je „svadobnou komnatou vytvorenou Bohom“ (tamtiež). Mária prijíma Slovo vo vlastnom tele a tak sa púšťa do najväčšieho poslania, aké bolo kedy zverené žene, ľudskej bytosti. Stáva sa služobnicou: je plná všetkého, nie ako otrokyňa, ale ako spolupracovníčka Boha Otca, plná dôstojnosti a autority na spravovanie darov božského pokladu, aby mnohí mohli z neho čerpať plnými rukami, tak ako to urobí v Káne Galilejskej.
Sestry a bratia, učme sa od Panny Márie, Matky Spasiteľa a našej Matky, ako si nechať otvoriť sluch Božiemu Slovu a ako ho prijať a uchovávať, aby premieňalo naše srdcia na svätostánky jeho prítomnosti, na pohostinné domovy, kde rastie nádej. Ďakujem!
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Ježišovo detstvo - Zvestovanie Jozefovi
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes pokračujeme v rozjímaní o Ježišovi, našej nádeji, v tajomstve jeho pôvodu, o ktorom rozprávajú evanjeliá o detstve.
Ak nám Lukáš umožňuje rozjímať z pohľadu jeho matky, Panny Márie, tak Matúš sa stavia do perspektívy Jozefa, muža, ktorý berie na seba Ježišovo zákonné otcovstvo, naštepuje ho na kmeň Jesseho a spája ho so zasľúbením daným Dávidovi.
Ježiš je v skutočnosti nádejou Izraela, ktorá sa napĺňa: je potomkom prisľúbeným Dávidovi (porov. 2 Sam 7, 12, 1 Kr 17, 11), ktorý robí jeho dom „požehnaným naveky“ (2 Sam 7, 29), je výhonkom, ktorý vyrastá z kmeňa Jesseho (porov. Iz 11, 1), „spravodlivým výhonkom“ určeným na to, aby vládol ako pravý kráľ, ktorý vie uplatňovať právo a spravodlivosť (porov. Jer 23, 5, 33, 15).
Jozef vstupuje na scénu v Matúšovom evanjeliu ako Máriin snúbenec. Pre Židov boli zásnuby skutočným právnym zväzkom, ktorý pripravoval na to, čo sa malo stať o rok neskôr, čiže na slávenie manželstva. Vtedy žena prechádzala z otcovej starostlivosti do starostlivosti svojho manžela, sťahovala sa k nemu a pripravovala sa na dar materstva.
Práve v tomto období Jozef zisťuje, že Mária je tehotná, a jeho láska je podrobená ťažkej skúške. V takejto situácii, ktorá by viedla k zrušeniu zasnúbenia, zákon navrhoval dve možné riešenia: buď verejný právny úkon, ako napríklad predvolanie ženy na súd, alebo súkromný úkon, ako napríklad odovzdanie priepustného listu.
Sv. Matúš definuje Jozefa ako „spravodlivého“ muža (zaddiq), čiže človeka, ktorý žije podľa Pánovho zákona, ktorý z neho čerpá inšpiráciu pri každej príležitosti svojho života. Riadiac sa tak Božím slovom, Jozef koná premyslene: nenechá sa premôcť inštinktívnym pocitom a strachom prijať Máriu, ale radšej sa nechá viesť Božou múdrosťou. Rozhodne sa rozísť s Máriou potichu, diskrétne (porov. Mt 1, 19). Táto Jozefova múdrosť spôsobuje, že sa nedopúšťa omylu a zostáva otvorený a vnímavý na Pánov hlas, ktorý mu zaznieva vo sne.
Týmto spôsobom Jozef z Nazareta pripomína iného Jozefa, Jakubovho syna, ktorého prezývali „snár“ (porov. Gn 37, 19). Otec ho veľmi miloval a bratia nenávideli, Boh ho povýšil tým, že zasadol na faraónov stolec.
O čom teraz sníva Jozef z Nazareta? Sníva o zázraku, ktorý Boh koná v Máriinom živote, a tiež o zázraku, ktorý koná v jeho vlastnom živote: o prijatí otcovstva schopného strážiť, chrániť a odovzdávať materiálne a duchovné dedičstvo. Lono jeho nevesty je ťarchavé z Božieho prisľúbenia, prisľúbenia, ktoré nesie meno, v ktorom je istota spásy daná všetkým (porov. Sk 4, 12).
V spánku Jozef počuje tieto slová: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20 – 21). Po tomto zjavení Jozef nežiada ďalšie dôkazy, ale dôveruje Bohu, prijíma Boží sen o svojom živote a o živote svojej snúbenice. Takto vstupuje do milosti toho, kto vie žiť božský prísľub s vierou, nádejou a láskou.
Jozef pri tom všetkom nevyslovuje ani slovo, ale verí, dúfa a miluje. Nehovorí „slová do vetra“, ale robí konkrétne činy. Patrí do pokolenia tých, ktorých apoštol Jakub nazýva: tí, ktorí „uskutočňujú Božie slovo“ (porov. Jn 1, 22), premieňajú ho na skutky, na telo a na život. Jozef dôveruje Bohu a poslúcha: „Jeho vnútorná bdelosť pre Boha... sa spontánne stáva poslušnosťou“ (Benedikt XVI., Ježišovo detstvo, Miláno – Vatikán 2012, 57).
Sestry a bratia, aj my prosme Pána o milosť, aby sme viac počúvali, než hovorili. Prosme o milosť, aby sme snívali Božie sny a zodpovedne prijímali Krista, ktorý od okamihu nášho krstu žije a rastie v našom živote. Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
Dúfať znamená obrátiť sa - Mária Magdaléna
Drahí bratia a sestry.
Jubilejný rok je pre ľudí i pre zem novým začiatkom, je to čas, keď sa pozrieme na všetko z pohľadu Božieho sna. A my vieme, že slovo „obrátenie“ naznačuje zmenu smeru. Na všetko sa konečne môžeme pozrieť z inej perspektívy, a tak aj naše kroky smerujú k novým cieľom. Takto vzniká nádej, ktorá nikdy nezahanbuje. Biblia o tom hovorí mnohými spôsobmi. A aj pre nás bola skúsenosť viery podnietená stretnutiami s ľuďmi, ktorí sa dokázali v živote zmeniť a takpovediac vstúpili do Božích snov. Lebo aj keď je na svete veľa zla, dokážeme rozlíšiť, kto je iný: jeho veľkosť, ktorá sa často zhoduje s malosťou, si nás získava.
V evanjeliách vďaka tomu vyniká nad všetky ostatné postava Márie Magdalény. Ježiš ju uzdravil svojím milosrdenstvom (porov. Lk 8, 2) a ona sa zmenila. Sestry a bratia, milosrdenstvo mení srdce. A milosrdenstvo vrátilo Máriu Magdalénu do Božích snov a dalo jej na ceste nové ciele.
Jánovo evanjelium rozpráva o jej stretnutí so Zmŕtvychvstalým Ježišom spôsobom, ktorý nám dáva podnet na zamyslenie. Niekoľkokrát sa opakuje, že Mária sa obrátila. Evanjelista dobre volí slová! Mária sa v slzách najprv pozrie do vnútra hrobu, potom sa otočí: Zmŕtvychvstalý nie je na strane smrti, ale na strane života. Možno si ho pomýliť s jedným z ľudí, ktorých stretávame každý deň. Potom, keď počuje vysloviť svoje meno, evanjelium uvádza, že sa Mária opäť otočí. Takto rastie jej nádej: teraz vidí hrob, ale nie ako predtým. Môže si utrieť slzy, pretože počula svoje vlastné meno: takto ho vyslovuje iba jej Učiteľ. Zdá sa, že starý svet ešte stále existuje, ale už ho niet. Keď my cítime, že Duch Svätý pôsobí v našom srdci a počujeme, ako nás Pán volá po mene, vieme rozoznať Majstrov hlas?
Drahí bratia a sestry, od Márie Magdalény, ktorú tradícia nazýva „apoštolkou apoštolov“, sa učíme nádeji. Do nového sveta sa vstupuje tak, že sa človek obráti viackrát. Naša cesta je neustálym pozvaním k zmene perspektívy. Zmŕtvychvstalý nás krok za krokom vedie do svojho sveta, za predpokladu, že sa netvárime, že už všetko vieme.
Položme si dnes otázky: Viem sa otočiť a pozrieť sa na veci inak? S odlišným pohľadom? Mám túžbu po obrátení?
Príliš sebavedomé a príliš pyšné ego nám bráni spoznať zmŕtvychvstalého Ježiša. Aj dnes je totiž jeho výzor výzorom bežných ľudí, ktorí ľahko ostávajú za naším chrbtom. Dokonca aj keď plačeme a zúfame si, nechávame ho za sebou. Namiesto toho, aby sme sa pozerali do temnoty minulosti, do prázdnoty hrobu, od Márie Magdalény sa učíme obrátiť sa k životu. Tam nás čaká náš Učiteľ. Tam je vyslovené naše meno. V skutočnom živote je totiž pre nás miesto. Vždy a všade. Je tam miesto pre teba, pre mňa, pre každého z nás. Nikto nám ho nemôže vziať, pretože bolo vždy určené pre nás. Je nepekné – ako sa zvykne hovoriť – opustiť svoju stoličku. Toto miesto je pre mňa, ak nepôjdem... Každý si môže povedať: Mám miesto, mám poslanie! Premýšľajte o tom: aké je moje miesto? Aké je poslanie, ktoré mi dáva Pán? Nech nám táto myšlienka pomôže zaujať v živote odvážny postoj. Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Ježišovo detstvo - Navštívenie a Magnifikat
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes rozjímame o kráse Ježiša Krista, ktorý je našou nádejou, v tajomstve Navštívenia. Panna Mária navštevuje svätú Alžbetu; ale predovšetkým je to Ježiš, ktorý v matkinom lone navštevuje svoj ľud (porov. Lk 1, 68), ako hovorí Zachariáš vo svojom chválospeve.
Po úžase a údive nad tým, čo jej oznámil anjel, Mária vstáva a vydáva sa na cestu, tak ako všetci povolaní v Biblii, pretože „jediný úkon, ktorým človek môže odpovedať Bohu, ktorý sa zjavuje, je úkon neobmedzenej disponovanosti“ (H. U. von Balthasar, Vocazione, Roma 2002, 29). Táto mladá dcéra Izraela si nevyberá chrániť sa pred svetom, nebojí sa nebezpečenstiev a posudzovania druhých, ale vychádza v ústrety druhým.
Keď sa človek cíti milovaný, zakúša silu, ktorá uvádza do pohybu lásku; ako hovorí apoštol Pavol, „Kristova láska nás ženie“ (2 Kor 5, 14), poháňa nás, hýbe nami. Mária cíti pohnutie lásky a ide pomôcť žene, ktorá je jej príbuznou, ale je aj starenkou, ktorá po dlhom čakaní prijíma tehotenstvo, v ktoré už nedúfala a ktoré je namáhavé v jej veku. Avšak Panna Mária ide k Alžbete aj preto, aby sa podelila o svoju vieru v Boha, ktorému nič nie je nemožné a o nádej, že sa splnia jeho prisľúbenia.
Stretnutie týchto dvoch žien vyvoláva prekvapujúci účinok: hlas „milostiplnej“, ktorý pozdravuje Alžbetu, vyvoláva proroctvo v dieťati, ktoré starenka nosí vo svojom lone, a vzbudzuje v nej dvojité požehnanie: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života! A tiež blahoslavenstvo: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán" (v. 45).
Zoči-voči uznaniu mesiášskej identity svojho Syna a svojho poslania matky, Mária nehovorí o sebe, ale o Bohu a vyslovuje chválospev plný viery, nádeje a radosti; chválospev, ktorý zaznieva každý deň v Cirkvi počas modlitby vešpier: Magnifikat (Lk 1, 46 - 55).
Táto chvála Bohu Spasiteľovi, ktorá vytryskla zo srdca jeho pokornej služobnice, je slávnostnou pamiatkou, ktorá syntetizuje a napĺňa modlitbu Izraela. Je pretkaná biblickými rezonanciami, čo je znakom toho, že Mária nechce spievať „mimo chóru“, ale ladiť s otcami, vyzdvihujúc svoj súcit s pokornými, s tými maličkými, ktorých Ježiš vo svojom kázaní vyhlási za „blahoslavených“ (porov. Mt 5, 1-12).
Masívna prítomnosť veľkonočného motívu robí z Magnifikátu aj pieseň vykúpenia, ktorá má v pozadí spomienku na oslobodenie Izraela z Egypta. Slovesá sú všetky v minulom čase, preniknuté spomienkou na lásku, ktorá zapaľuje prítomnosť vierou a budúcnosť osvecuje nádejou: Mária ospevuje milosť minulosti, avšak je ženou prítomnosti, ktorá vo svojom lone nosí budúcnosť.
Prvá časť tohto chválospevu chváli Božie pôsobenie v Márii, mikrosvete Božieho ľudu, ktorý sa plne pridŕža zmluvy (v. 46-50); druhá časť sa rozprestiera nad Otcovým pôsobením v makrosvete dejín jeho detí (v. 51-55), a to prostredníctvom troch kľúčových slov: pamäť - milosrdenstvo - prísľub.
Pán, ktorý sa sklonil nad malou Máriou, aby v nej vykonal „veľké veci“ a urobil ju Pánovou matkou, začal zachraňovať svoj ľud od exodu, pamätajúc na všeobecné požehnanie prisľúbené Abrahámovi (porov. Gn 12, 1-3). Pán, verný Boh naveky, vylial na ľud verný zmluve nepretržitý prúd milosrdnej lásky „z pokolenia na pokolenie“ (v. 50) a teraz zjavuje plnosť spásy vo svojom Synovi, poslanom, aby zachránil ľud od hriechov. Od Abraháma až po Ježiša Krista a spoločenstvo veriacich sa tak Veľká noc javí ako hermeneutická kategória na pochopenie každého nasledujúceho oslobodenia až po oslobodenie uskutočnené Mesiášom v plnosti času.
Drahí bratia a sestry, prosme dnes Pána o milosť, aby sme vedeli očakávať naplnenie všetkých jeho prisľúbení; a aby nám pomohol prijať Máriinu prítomnosť v našom živote. Aby sme v jej škole všetci objavili, že každá duša, ktorá verí a dúfa, „počne a porodí Božie slovo“ (sv. Ambróz, Výklad evanjelia podľa Lukáša 2, 26).
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Ježišovo detstvo - Ježišovo narodenie a návšteva pastierov
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!
V našich jubilejných katechézach o Ježišovi, ktorý je naša nádej, sa dnes zameriame na udalosť jeho narodenia v Betleheme.
Boží Syn vstupuje do dejín tak, že sa stáva naším spoločníkom na ceste a začína putovať ešte v matkinom lone. Evanjelista Lukáš nám hovorí, že hneď ako bol počatý, odišiel z Nazareta do domu Zachariáša a Alžbety. A potom, krátko pred narodením, putoval z Nazareta do Betlehema na sčítanie ľudu. Mária a Jozef museli ísť do mesta kráľa Dávida, kde sa narodil aj Jozef. Dlho očakávaný Mesiáš, Syn Boha najvyššieho, podrobil sa sčítaniu, čiže bol zaznamenaný a zarátaný, ako každý iný občan. Podriaďuje sa nariadeniu vládcu, cisára Augusta, ktorý si myslí, že je pánom celej zeme.
Lukáš umiestňuje Ježišovo narodenie do „konkrétneho obdobia“ a do „presne určeného geografického prostredia“, takže „ univerzálnosť a konkrétnosť sa navzájom dotýkajú“ (Benedikt XVI., Ježišovo detstvo, 2012, 77). Boh, ktorý prichádza do dejín nerozbíja štruktúry sveta, ale chce ich osvietiť a pretvoriť zvnútra.
Betlehem znamená „dom chleba“. Tu sa Márii napĺňajú dni pôrodu a tu sa rodí Ježiš, chlieb, ktorý zostúpil z neba, aby nasýtil hlad sveta (porov. Jn 6, 51). Anjel Gabriel zvestoval narodenie mesiášskeho kráľa v znamení veľkosti: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho, Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 32 – 33).
Ježiš sa však rodí spôsobom, ktorý je pre kráľa úplne nevídaný. V skutočnosti „kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. Porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2, 6 – 7). Boží Syn sa nerodí v kráľovskom paláci, ale v zadnej časti domu, na mieste, kde sú zvieratá.
Lukáš nám tak ukazuje, že Boh neprichádza na svet za hlasných ovácii, nezjavuje sa v hluku, ale svoju cestu začína v pokore. A kto sú prví svedkovia tejto udalosti? Je to zopár pastierov: mužov s nízkou kultúrou, zapáchajúcich od neustáleho kontaktu so zvieratami, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Napriek tomu vykonávajú remeslo, ktorým sa sám Boh dáva poznať svojmu ľudu (porov. Gn 48, 15; 49, 24; Ž 23, 1; 80, 2; Iz 40, 11). Boh si ich vyberá za adresátov tej najkrajšej správy, aká kedy zaznela v dejinách: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. Toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2, 10 – 12).
Miestom, kam ísť a stretnúť sa s Mesiášom, sú jasle. Stáva sa totiž, že po toľkom čakaní „pre Spasiteľa sveta, skrze ktorého bolo všetko stvorené (porov. Kol 1, 16), niet miesta“ (Benedikt XVI., Ježišovo detstvo, 2012, 80). Pastieri sa tak dozvedajú, že na veľmi skromnom mieste, vyhradenom pre zvieratá, sa pre nich narodil dlho očakávaný Mesiáš, ktorý má byť ich Spasiteľom, ich Pastierom. Táto správa otvára ich srdcia úžasu, chvále a radostnému ohlasovaniu. „Na rozdiel od mnohých ľudí, ktorí sa venujú tisícom iných vecí, pastieri sa stávajú prvými svedkami toho podstatného, čiže spásy, ktorá sa dáva. Sú to tí najpokornejší a najchudobnejší, ktorí dokážu prijať udalosť Vtelenia“ (Lett. ap. Admirabile signum, 5).
Bratia a sestry, vyprosujme si aj my milosť, aby sme boli ako pastieri schopní žasnúť a chváliť Boha a aby sme si vedeli vážiť to, čo nám zveril: talenty, charizmy, naše povolanie a ľudí, ktorých postavil vedľa nás. Prosme Pána, aby sme vedeli v slabosti rozpoznať mimoriadnu silu Božieho Dieťaťa, ktoré prichádza obnoviť svet a premeniť náš život svojím plánom plným nádeje pre celé ľudstvo.
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Ježišovo detstvo - Návšteva mudrcov
Drahí bratia a sestry, v evanjeliách o Ježišovom detstve je príbeh, ktorý rozpráva Matúš: návšteva mudrcov. Priťahovaní objavením sa hviezdy, ktorá je v mnohých kultúrach znamením narodenia výnimočných ľudí, sa niektorí učenci vydávajú na cestu z východu, nepoznajúc presne cieľ svojej púte. Sú to mudrci, ľudia, ktorí nepatria k vyvolenému národu. Minule sme hovorili o pastieroch z Betlehema, ktorí boli na okraji židovskej spoločnosti, pretože ich považovali za „nečistých“; dnes sa stretávame s inou kategóriou – cudzincami, ktorí prichádzajú ako prví vzdať úctu Božiemu Synovi, vstupujúcemu do dejín s úplne novým kráľovským postavením. Evanjeliá nám teda jasne ukazujú, že medzi prvými, ktorí sú pozvaní stretnúť sa s Bohom, ktorý sa stal dieťaťom – Spasiteľom sveta, sú chudobní a cudzinci.
Mudrci boli považovaní za predstaviteľov pôvodných národov, pochádzajúcich z troch synov Noema, ako aj troch kontinentov známych v staroveku – Ázie, Afriky a Európy, a tiež troch fáz ľudského života – mladosti, dospelosti a staroby. Nech už je výklad akýkoľvek, mudrci sú ľudia, ktorí nezostávajú stáť, ale podobne ako veľké biblické postavy cítia volanie vydať sa na cestu. Sú to muži, ktorí vedia hľadieť ďalej než len na seba, vedia pozerať hore.
Príchod hviezdy na oblohe ich pobáda na putovanie do judskej krajiny až do Jeruzalema, kde sa stretávajú s kráľom Herodesom. Ich nevinnosť a dôvera pri hľadaní informácií o novonarodenom kráľovi Židov sa stretáva s prefíkanosťou Herodesa, ktorý, znepokojený strachom zo straty trónu, sa okamžite snaží zistiť pravdu, kontaktuje znalcov Písma a žiada ich, aby to prešetrili.
Moc pozemského panovníka tak odhaľuje všetku svoju slabosť. Odborníci poznajú Písmo a oznamujú kráľovi miesto, kde sa podľa Micheášovho proroctva mal narodiť vodca a pastier Izraela (Mich 5,1): v malom Betleheme, a nie vo veľkom Jeruzaleme! Ako pripomína Pavol Korinťanom: „Čo je slabé vo svete, to si Boh vyvolil, aby zahanbil mocných“ (1 Kor 1, 27).
Zvláštne však je, že zákonníci, ktorí dokážu presne určiť miesto narodenia Mesiáša, ukazujú cestu iným, no sami sa na ňu nevydajú! Nestačí totiž len poznať prorocké texty, aby sme sa naladili na Božie zámery – treba sa nechať pretvárať zvnútra a dovoliť Božiemu slovu oživiť túžbu hľadať a vidieť Boha.
Vtedy Herodes, potajomky – tak ako konajú podvodníci a násilníci – žiada mudrcov o presný čas objavenia sa hviezdy a nabáda ich, aby pokračovali v ceste a potom sa vrátili s informáciami, aby sa aj on mohol prísť pokloniť novonarodenému kráľovi. Pre toho, kto je pripútaný k moci, Ježiš nie je nádejou, ktorú treba prijať, ale hrozbou, ktorú treba odstrániť!
Keď mudrci odchádzajú, hviezda sa im znovu zjavuje a vedie ich až k Ježišovi – znak toho, že stvorenstvo a prorocké slovo tvoria abecedu, ktorou Boh hovorí a necháva sa nájsť. Pohľad na hviezdu v týchto mužoch vyvoláva nesmiernu radosť, pretože Duch Svätý, ktorý pohýna srdce každého, kto úprimne hľadá Boha, ich napĺňa radosťou. Po vstupe do domu sa mudrci klaňajú, uctievajú Ježiša a prinášajú mu vzácne dary hodné kráľa, hodné Boha. Prečo? Čo vidia? Staroveký autor píše: vidia „pokorné telíčko, ktoré Slovo prijalo, ale sláva Božstva im nie je skrytá. Vidia malé dieťa, no klaňajú sa Bohu“ (Chromácius z Akvileje, Komentár k Matúšovmu evanjeliu 5, 1). Mudrci sa tak stávajú prvými veriacimi medzi všetkými pohanmi, obrazom Cirkvi zhromaždenej zo všetkých jazykov a národov.
Drahí bratia a sestry, vstúpme aj my do školy mudrcov – týchto „pútnikov nádeje“, ktorí s veľkou odvahou nasmerovali svoje kroky, srdcia i dary k tomu, ktorý je nádejou nielen pre Izrael, ale pre všetky národy. Naučme sa klaňať Bohu v jeho malosti, v jeho kráľovskej dôstojnosti, ktorá neutláča, ale oslobodzuje a robí nás schopnými slúžiť s dôstojnosťou. A prinášajme mu tie najkrajšie dary, aby sme mu vyjadrili našu vieru a lásku.
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Ježišovo detstvo - Predstavenie Ježiša v chráme
Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!
Dnes kontemplujeme krásu „Ježiša Krista, našej nádeje“ (1 Tim 1, 1) v tajomstve jeho predstavenia v chráme.
Evanjelista Lukáš nám v rozprávaní o Ježišovom detstve ukazuje poslušnosť Panny Márie a Jozefa voči Pánovmu zákonu a všetkým jeho predpisom. V Izraeli nebolo povinnosťou predstaviť dieťa v chráme, ale tí, ktorí žili v načúvaní Pánovmu slovu a chceli sa mu prispôsobiť, to považovali za vzácnu tradíciu. Tak to robila aj Anna, matka proroka Samuela, ktorá bola neplodná. Boh vypočul jej modlitbu a ona, keď sa jej narodil syn, vzala ho do chrámu a navždy ho obetovala Pánovi (porov. 1 Sam 1, 24 – 28).
Lukáš rozpráva o Ježišovom prvom bohoslužobnom úkone, ktorý slávil vo svätom meste, v Jeruzaleme, ktorý mal byť cieľom celého jeho putovného pôsobenia od chvíle, keď sa pevne rozhodol, že tam vystúpi (porov. Lk 9, 51), aby naplnil svoje poslanie.
Mária a Jozef Ježiša nevštepujú len do rodinnej histórie, do dejín ľudu a zmluvy s Pánom Bohom. Starajú sa o jeho ochranu a rast a uvádzajú ho do atmosféry viery a kultu. A sami postupne rastú v chápaní povolania, ktoré ich ďaleko presahuje.
V chráme, ktorý je „domom modlitby“ (Lk 19, 46), Duch Svätý oslovuje srdce staršieho muža: Simeona, člena svätého Božieho ľudu pripraveného na očakávanie a nádej, ktorý túži po naplnení prisľúbení, ktoré Boh dal Izraelu prostredníctvom prorokov. Simeon cíti v chráme prítomnosť Pánovho Pomazaného, vidí svetlo, ktoré žiari uprostred národov ponorených „do tmy“ (porov. Iz 9, 1), a ide v ústrety tomu dieťaťu, ktoré sa, ako prorokuje Izaiáš, „narodilo pre nás“, je to syn, ktorý „nám bol daný“, „Knieža pokoja“ (Iz 9, 5).
Simeon objíma to dieťa, ktoré, malé a bezmocné, spočíva v jeho náručí; ale v skutočnosti je to on, kto nachádza útechu a plnosť svojej existencie tým, že ho drží pri sebe. Vyjadruje to v piesni plnej dojatej vďačnosti, ktorá sa v Cirkvi stala modlitbou na konci dňa:
„Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji
podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu,
ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov:
svetlo na osvietenie pohanov
a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ (Lk 2, 29 – 32).
Simeon o spieva radosť toho, kto videl, kto spoznal a môže odovzdať iným stretnutie so Spasiteľom Izraela a národov. Je svedkom viery, ktorú prijíma ako dar a odovzdáva ju iným; je svedkom nádeje, ktorá nesklame, je svedkom Božej lásky, ktorá napĺňa srdce človeka radosťou a pokojom. Naplnený touto duchovnou útechou starý Simeon nevidí smrť ako koniec, ale ako naplnenie, ako plnosť, očakáva ju ako „sestru“, ktorá nezaniká, ale uvádza do pravého života, ktorý už predvídal a v ktorý verí.
V ten deň Simeon nie je jediný, kto vidí spásu, ktorá sa stala telom v dieťati Ježišovi. To isté sa stane aj Anne, viac ako osemdesiatročnej žene, vdove, ktorá sa celá venuje službe v chráme a je zasvätená modlitbe. Pri pohľade na dieťa Anna vlastne oslavuje Boha Izraela, ktorý práve v tomto dieťati vykúpil svoj ľud, a rozpráva o tom ostatným, veľkoryso šíriac prorocké slovo. Pieseň o vykúpení dvoch starcov tak uvoľňuje ohlasovanie jubilea pre celý ľud a svet. V srdciach v jeruzalemskom chráme sa znovu rozpaľuje nádej, pretože doň vstúpil Kristus, naša nádej.
Drahí bratia a sestry, napodobňujme aj my Simeona a Annu, týchto „pútnikov nádeje“, ktorí majú jasné oči schopné vidieť ďalej ako na prvý pohľad, ktorí vedia „vycítiť“ Božiu prítomnosť v malom, ktorí vedia s radosťou prijať Božiu návštevu a roznietiť nádej v srdciach svojich bratov a sestier.
Preložila: Slovenská redakcia VR
I. Ježišovo detstvo - Nájdenie Ježiša v chráme
Drahí bratia a sestry, pekný deň!
V tejto záverečnej katechéze o Ježišovom detstve sa sústredíme na udalosť, keď dvanásťročný Ježiš zostal v chráme bez vedomia svojich rodičov. Tí ho úzkostlivo hľadali a našli až po troch dňoch. Tento príbeh nám ponúka zaujímavý dialóg medzi Ježišom a Máriou, ktorý nám pomáha zamyslieť sa nad cestou Ježišovej matky, ktorá vôbec nebola jednoduchá. Mária prešla dlhú duchovnú púť, počas ktorej stále viac prenikala do tajomstva svojho Syna.
Pripomeňme si niektoré dôležité momenty tohto jej putovania. Na začiatku tehotenstva navštívila Alžbetu a zostala u nej tri mesiace, až do narodenia malého Jána. Keď bola v deviatom mesiaci, kvôli sčítaniu ľudu odišla s Jozefom do Betlehema, kde porodila Ježiša. Po štyridsiatich dňoch sa obaja vybrali do Jeruzalema, aby ho predstavili v chráme, a potom sa tam každoročne vracali na púť. Keď bol Ježiš ešte malý, utiekli pred Herodesom do Egypta, kde ostali dovtedy, kým kráľ nezomrel.
Potom sa vrátili nazad do Nazareta. Mária bola prítomná aj vtedy, keď Ježiš dospel a začal svoje verejné účinkovanie, a významne zasiahla na svadbe v Káne Galilejskej. Potom ho nasledovala „z diaľky“ až do Jeruzalema, cez jeho utrpenie a smrť. Po zmŕtvychvstaní zostala v Jeruzaleme ako Matka učeníkov, posilňujúc ich vieru v očakávaní vyliatia Ducha Svätého.
Na tejto ceste je Mária skutočnou pútničkou nádeje – v najhlbšom zmysle sa stáva „dcérou svojho Syna“, prvou učeníčkou. Mária priniesla na svet Ježiša, Nádej celého ľudstva: živila ho, pomáhala mu rásť, nasledovala ho a sama sa ako prvá nechala pretvoriť Božím slovom. Ako povedal Benedikt XVI., Mária je v Božom slove ako doma, „vychádza z neho a vracia sa k nemu s prirodzenou samozrejmosťou. Ona hovorí a myslí spolu s Božím slovom […]. Jej myšlienky sú v súlade s Božími myšlienkami, jej vôľa je v súlade s Božou vôľou. Tak preniknutá Božím slovom sa mohla stať Matkou Vteleného Slova“ (porov. encyklika Deus caritas est, 41). Táto jedinečná jednota s Božím slovom ju však neuchránila od náročného „učenia sa“ v živote viery.
Skúsenosť straty dvanásťročného Ježiša počas výročnej púte do Jeruzalema ju natoľko vystrašila, že sa pri ostrom napomenutí Synovi stala hovorkyňou aj za Jozefa: „Synu, prečo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec a ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2, 48). Mária a Jozef zažili bolesť rodičov, ktorí stratili dieťa: obaja si mysleli, že Ježiš je v sprievode príbuzných, ale keď sa celý deň neukázal, začali ho hľadať a vrátili sa späť. Keď napokon prišli do chrámu, našli toho, koho ešte nedávno chránili ako malého chlapca, zrazu akoby dospelého: diskutoval o Písme a v rozhovoroch s učiteľmi Zákona im bol rovnocenným partnerom.
Na Máriine vyčítavé slová Ježiš reaguje odzbrojujúcou jednoduchosťou: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49). Mária a Jozef tomu nerozumejú: tajomstvo Boha, ktorý sa stal dieťaťom, presahuje ich chápanie. Rodičia tohto vzácneho Syna si želajú ochrániť ho pod krídlami svojej lásky. Ježiš si však chce naplno uvedomiť svoje povolanie Syna Otca, ktorý mu dáva úlohu slúžiť a žiť v lone jeho Slova.
Evanjeliové rozprávanie o Ježišovom detstve podľa Lukáša sa uzatvára poslednými Máriinými slovami, v ktorých pripomína Jozefovo otcovstvo voči Ježišovi, a prvými Ježišovými slovami, v ktorých uznáva, že toto pozemské otcovstvo pramení z otcovstva nebeského Otca, ktorému patrí najvyššie miesto.
Drahí bratia a sestry, podobne ako Panna Mária a sv. Jozef, aj my sa – plní nádeje – vyberme hľadať Pána, ktorý sa nedá spútať našimi predstavami, ale necháva sa nachádzať v odpovedi lásky na nežnú Božiu otcovskú starostlivosť. Tou odpoveďou je život Božieho dieťaťa – život synov a dcér v Synovi.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Stretnutia - Nikodém
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Touto katechézou začíname uvažovať o niektorých stretnutiach, o ktorých sa rozpráva v evanjeliách, aby sme pochopili spôsob, akým Ježiš daruje nádej. Skutočne existujú stretnutia, ktoré osvecujú život a prinášajú nádej. Môže sa napríklad stať, že nám niekto pomôže pozrieť sa na ťažkosti alebo problémy, ktoré prežívame z inej perspektívy. Alebo sa môže stať, že nám niekto jednoducho venuje slovo, vďaka ktorému sa nebudeme cítiť sami v bolesti, ktorou prechádzame. Niekedy môže dôjsť aj k tichým stretnutiam, pri ktorých sa nič nehovorí, a predsa nám tieto chvíle pomáhajú znovu kráčať vpred.
Prvým stretnutím, pri ktorom by som sa chcel pozastaviť, je stretnutie Ježiša s Nikodémom, o ktorom sa rozpráva v Tretej kapitole Jánovho evanjelia. Začnem touto epizódou, pretože Nikodém je človek, ktorého príbeh ukazuje, že je možné vyjsť z temnoty a nájsť odvahu nasledovať Krista.
Nikodém ide za Ježišom v noci: nezvyčajný čas na stretnutie. V Jánovom jazyku majú časové odkazy často symbolickú hodnotu: tu pravdepodobne noc reprezentuje noc v Nikodémovi srdci. Je to človek, ktorý sa nachádza v tme pochybností, v tej temnote, ktorú zažívame, keď už viac nerozumieme tomu, čo sa deje v našom živote, a nevidíme jasne cestu vpred.
Ak si v tme, je samozrejmé, že hľadáš svetlo. A Ján na začiatku svojho evanjelia píše takto: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet.“ (1, 9). Nikodém teda hľadá Ježiša, pretože vycítil, že on môže osvietiť temnotu jeho srdca.
Evanjelium nám však hovorí, že Nikodém hneď nepochopil, čo mu Ježiš hovorí. A tak vidíme, že v tomto dialógu je veľa nedorozumení a tiež veľa irónie, ktorá je pre evanjelistu Jána charakteristická. Nikodém nerozumie tomu, čo mu Ježiš hovorí, pretože naďalej uvažuje svojou vlastnou logikou a vlastnými kategóriami. Je to človek s vyhranenou osobnosťou, má verejnú úlohu, je jedným zo židovských autorít. Avšak účty už mu pravdepodobne nesedia. Nikodém cíti, že v jeho živote už niečo nefunguje. Cíti potrebu zmeny, ale nevie, kde začať.
To sa v určitom okamihu života stane každému z nás. Ak neprijmeme zmenu, ak sa uzavrieme do našej strnulosti, zvykov alebo našich spôsobov myslenia, riskujeme, že zomrieme. Život spočíva v schopnosti zmeniť sa, aby sme našli nový spôsob ako milovať. V skutočnosti Ježiš hovorí Nikodémovi o novom narodení sa, ktoré je nielen možné, ale v určitých momentoch našej cesty dokonca nevyhnutné. Pravdupovediac, výraz použitý v texte je vlastne už sám osebe ambivalentný, pretože anōthen (ἄνωθεν) možno preložiť buď „zhora“, alebo „znova“. Nikodém krok za krokom pochopí, že tieto dva významy idú pospolu: ak dovolíme Duchu Svätému, aby v nás vzbudil nový život, narodíme sa znova. Znovu objavíme ten život, ktorý v nás možno vyhasínal.
Rozhodol som sa začať Nikodémom aj preto, že je to človek, ktorý svojím vlastným životom ukazuje, že táto zmena je možná. Nikodémovi sa to podarí: nakoniec bude medzi tými, ktorí pôjdu k Pilátovi žiadať Ježišovo telo (porov. Jn 19, 39)! Nikodém konečne vyšiel na svetlo, je znovuzrodený a už nemusí zotrvávať v noci.
Zmeny nás niekedy desia. Na jednej strane nás priťahujú, niekedy po nich túžime, ale na druhej strane by sme najradšej zostali v našej zóne pohodlia. Preto nás Duch povzbudzuje, aby sme týmto strachom čelili. Ježiš pripomína Nikodémovi – ktorý je izraelským učiteľom –, že aj Izraeliti mali strach, keď kráčali po púšti. A upli sa na svoje obavy tak veľmi, že v istom momente tieto obavy nadobudli podobu jedovatých hadov (porov. Nm 21, 4 – 9). Aby sa oslobodili, museli sa pozrieť na medeného hada, ktorého Mojžiš umiestnil na žrď, to znamená, že sa museli pozdvihnúť svoj zrak a postaviť sa pred predmet, ktorý predstavoval ich strachy. Jedine keď sa pozrieme do tváre tomu, čo nás desí, môžeme začať byť oslobodení.
Nikodém, rovnako ako my všetci, bude môcť hľadieť na Ukrižovaného, na toho, ktorý porazil smrť, na koreň všetkých našich strachov. Aj my pozdvihnime svoj pohľad na toho, ktorého prebodli, nechajme sa aj my stretnúť Ježišom. V ňom nájdeme nádej, aby sme mohli čeliť zmenám v našom živote a znovu sa narodiť.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Stretnutia - Samaritánka
Milí bratia a sestry, po tom, ako sme rozjímali o stretnutí Ježiša s Nikodémom, ktorý išiel hľadať Ježiša, dnes premýšľame o tých momentoch, keď sa zdá, že nás on práve tam čaká, na križovatke nášho života. Sú to stretnutia, ktoré nás prekvapia a na začiatku sme možno aj trochu nedôverčiví – snažíme sa byť opatrní a pochopiť, čo sa deje.
Toto pravdepodobne bola aj skúsenosť samaritánky, o ktorej sa hovorí v štvrtom kapitole Evanjelia podľa Jána (por. 4, 5 – 26). Neočakávala, že nájde muža pri studni na poludnie, naopak dúfala, že nenájde nikoho. V skutočnosti ide čerpať vodu zo studne v nezvyčajnej hodine, keď je veľmi horúco. Možno sa táto žena hanbí za svoj život, možno sa cítila posudzovaná, odsúdená, nepochopená, a preto sa izolovala a prerušila vzťahy so všetkými.
Aby Ježiš išiel do Galiley z Judei, mohol si vybrať inú cestu a neprechádzať cez Samáriu. Bolo by to aj bezpečnejšie, vzhľadom na napäté vzťahy medzi Židmi a Samaritánmi. On však chcel prejsť cez to miesto a zastavil sa pri tej studni práve v tej hodine! Ježiš nás čaká a zjavuje sa práve vtedy, keď si myslíme, že pre nás už niet nádeje. Studňa, v starovekom Blízkom východe, je miestom stretnutia, kde sa niekedy uzatvárajú manželstvá a kde sa uskutočňujú zásnuby. Ježiš chce pomôcť tejto žene pochopiť, kde hľadať skutočnú odpoveď na jej túžbu byť milovaná.
Téma túžby je kľúčová pre pochopenie tohto stretnutia. Ježiš je prvý, kto vyjadril svoju túžbu: „Daj sa mi napiť!“ (verš 10). Aby otvoril dialóg, Ježiš sa ukazuje ako slabý, čím sa druhá osoba cíti pohodlne a zabezpečí, aby sa nebála. Smäd je často, aj v Biblii, obrazom túžby. Ale Ježiš tu najprv túži po spasení tejto ženy. „Ten, kto žiadal piť – hovorí svätý Augustín – mal smäd po viere tejto ženy.“1
Ak Nikodém išiel za Ježišom v noci, tu Ježiš stretáva Samaritánku na poludnie, v čase, keď je najviac svetla. Je to totiž chvíľa zjavenia. Ježiš sa jej ukazuje ako Mesiáš a zároveň osvetľuje jej život. Pomáha jej prečítať si svoj príbeh novým spôsobom, hoci je komplikovaný a bolestivý: mala päť manželov a teraz je so šiestym, ktorý nie je jej manžel. Číslo šesť nie je náhodné, ale zvyčajne označuje nedokonalosť. Možno je to alúzia na siedmeho ženícha, na toho, ktorý konečne dokáže uspokojiť túžbu tejto ženy, aby bola skutočne milovaná. A tým ženíchom môže byť iba Ježiš.
Keď si žena uvedomí, že Ježiš pozná jej život, zmení tému a začne hovoriť o náboženskej otázke, ktorá delila Židov a Samaritánov. To sa občas stáva aj nám, keď sa modlíme: v momente, keď Boh zasahuje do nášho života s našimi problémami, sa niekedy stratíme v úvahách, ktoré nám vytvárajú ilúziu úspešnej modlitby. V skutočnosti sme si postavili ochranné bariéry. Pán je však vždy väčší, a tejto Samaritánke, ktorej by podľa kultúrnych noriem ani nemala byť venovaná reč, daruje najvyššie zjavenie: hovorí jej o Otcovi, ktorý má byť uctievaný v duchu a pravde. A keď ona, opäť prekvapená, poznamená, že potom je lepšie čakať na Mesiáša, On jej povie: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (verš 26). Je to ako vyhlásenie lásky: Ten, koho čakáš, som ja. Ten, kto môže konečne naplniť tvoju túžbu byť milovaná.
V tom momente žena beží zavolať ľudí z dediny, pretože práve zo skúsenosti, keď sa cítime milovaní vyplýva poslanie. Aké posolstvo by inak mohla priniesť, keby nemala skúsenosť, že je pochopená, prijatá a že jej bolo odpustené? Je to obraz, ktorý by nás mal donútiť zamyslieť sa nad naším hľadaním nových spôsobov evanjelizácie.
Rovnako ako zamilovaná osoba, aj samaritánka zabudla svoju nádobu pri nohách Ježiša. Ťarcha tej nádoby, ktorá jej zakaždým, keď sa vracala domov, pripomínala jej stav a búrlivý život, je teraz odložená pri nohách Ježiša. Minulosť už nie je ťarchou, bolo jej odpustené. A tak je to aj s nami: aby sme mohli ohlasovať evanjelium, musíme najprv odložiť svoju ťarchu pri nohách Pána, odovzdať mu ťarchu našej minulosti. Iba zmierení ľudia môžu prinášať evanjelium.
Milí bratia a milé sestry, nestrácajme nádej! Aj keď sa naša minulosť javí ťažká, komplikovaná, možno dokonca zničená, vždy máme možnosť odovzdať ju Bohu a začať našu cestu nanovo. Boh je milosrdenstvo a vždy nás čaká!
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Stretnutia - Zachej
Drahí bratia a sestry,
pokračujeme v uvažovaní nad stretnutiami Pána Ježiša s rôznymi postavami z evanjelia. Dnes sa chceme zastaviť pri Zachejovi – postave, ktorá má osobitné miesto v mojom duchovnom putovaní a veľmi mi leží na srdci.
Evanjelista Lukáš ho predstavuje ako človeka, ktorý sa zdá byť úplne stratený. Aj my sa neraz tak cítime – ako keby sme nemali žiadnu nádej. No Zachej zisťuje, že Pán ho už dávno hľadal.
Ježiš totiž zostupuje do Jericha – mesta pod úrovňou mora, ktoré sa vtedajším spôsobom myslenia prirovnávalo k podsvetiu. Práve tam Pán hľadá tých, ktorí sa cítia byť stratení. A aj dnes Vzkriesený Kristus zostupuje do „podsvetia“ našich dní: do miest vojen, do utrpenia nevinných, do sŕdc matiek, ktoré vidia umierať svoje deti, do hladu chudobných.
Zachej bol istým spôsobom stratený. Možno urobil zlé rozhodnutia alebo ho samotný život priviedol do situácií, z ktorých sa ťažko hľadá východisko. Lukáš zdôrazňuje, že Zachej bol nielen výbercom daní pre rímskych okupantov, ale dokonca hlavným výbercom – čo akoby znásobovalo jeho vinu.
Okrem toho bol bohatý, čo naznačuje, že pravdepodobne využíval svoje postavenie na vlastné obohatenie na úkor svojich krajanov. Takýto životný štýl však prináša dôsledky: Zachej sa cíti byť vylúčený, prehliadaný a opovrhovaný.
Keď sa dopočuje, že cez mesto prechádza Ježiš, zatúži ho aspoň zazrieť. Ani ho nenapadne, že by sa s ním mohol osobne stretnúť – stačilo by mu vidieť ho z diaľky. No naše túžby často narážajú na prekážky. Zachej bol nízkej postavy – a taká je aj naša ľudská prirodzenosť, máme svoje obmedzenia. Navyše mu vo výhľade bráni zástup, možno ako symbol určitej odplaty od ľudí.
Ale keď túžba silno horí, nenecháme sa odradiť. Kto naozaj chce, hľadá spôsoby – hoci aj netradičné. Vyžaduje si to odvahu a detskú jednoduchosť, aby sme sa nebáli zosmiešnenia či straty vlastnej dôstojnosti. Zachej, ako malé dieťa, vylezie na strom. Odtiaľ má dobrý výhľad – môže vidieť Ježiša, no zároveň sa ukryje pred očami ľudí.
Lenže s Pánom je to vždy inak, než by sme čakali. Keď Ježiš prichádza k stromu, zdvihne zrak. Zachej sa cíti odhalený – možno čaká verejné pokarhanie. Ľudia v zástupe by ho možno aj očakávali, no sú sklamaní: Ježiš mu namiesto toho hovorí: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ (Lk 19,5). Boh nemôže len tak prejsť popri tom, kto je stratený.
Lukáš si všíma predovšetkým radosť Zachejovho srdca – radosť človeka, ktorý sa cíti videný, prijatý a predovšetkým mu bolo milosrdne odpustené. Ježišov pohľad nie je pohľad výčitky, ale pohľad milosti. A to je presne ten druh milosrdenstva, ktorý nám niekedy robí problém – najmä keď Pán odpúšťa tým, o ktorých si myslíme, že si to nezaslúžia. Začneme šomrať a určujeme hranice Božej láske.
Keď sa už ocitnú v dome, Zachej po Ježišových slovách odpustenia vstáva – akoby povstal zo smrti – a prijíma záväzok: chce štvornásobne vrátiť to, čo ukradol. Nejde o cenu, ktorou by si chcel „kúpiť“ Božie odpustenie – lebo Božie odpustenie je vždy darom. Ide o jeho spontánnu túžbu napodobňovať toho, kto ho zahrnul láskou.
Zachej nehovorí abstraktne – jeho rozhodnutie vychádza priamo z jeho životnej situácie. Pozrie sa na svoj život a nachádza miesto, kde môže začať premenu.
Drahí bratia a sestry, učme sa od Zacheja nestrácať nádej, aj keď máme pocit, že sme na okraji alebo že nedokážeme zmeniť svoj život. Pestujme v sebe túžbu vidieť Ježiša – a predovšetkým sa nechajme nájsť jeho milosrdenstvom, ktoré nás prichádza hľadať, nech by sme sa nachádzali v akejkoľvek situácii.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Stretnutia - Boháč
Drahí bratia a sestry, dnes sa pristavíme pri ďalšom zo stretnutí s Ježišom, ktoré opisujú evanjeliá. Tentoraz však osoba, s ktorou sa Ježiš stretáva, nemá meno. Evanjelista Marek ju jednoducho nazýva „akýsi človek“ (10, 17). Je to muž, ktorý od mladosti zachovával prikázania, a predsa ešte nenašiel zmysel svojho života. Stále ho hľadá. Možno je to človek, ktorý sa napriek zovňajšku angažovaného veriaceho ešte úplne nerozhodol. Lebo napokon nezáleží až tak na tom, čo robíme, aké obety prinášame alebo aké úspechy dosahujeme, ale na tom, čo nosíme v srdci. Ak má loď vyplávať z prístavu na otvorené more, môže byť akokoľvek krásna a mať výnimočnú posádku, ak však neodhodí závažia a kotvy, ktoré ju držia, nikdy nevypláva. Tento človek si postavil luxusnú loď, ale zostal stáť v prístave!
Zatiaľ čo Ježiš kráča po ceste, tento muž k nemu pribehne, kľakne si pred neho a pýta sa: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ (v. 17). Všimnime si použité slovesá – „čo mám robiť, aby som získal večný život“. Zachovávanie Zákona mu neprinieslo radosť ani istotu spásy, a tak sa obracia na učiteľa Ježiša. Je zarážajúce, že tento človek nepozná slovník nezištnosti! Všetko sa mu zdá byť povinnosťou. Všetko je podmienené. Večný život chápe ako dedičstvo, niečo, čo možno získať právom, skrz dôsledné dodržiavanie prikázaní. Aké miesto však môže mať láska v takto prežitom živote – hoci aj s určite dobrými úmyslami?
Ježiš, ako vždy, ide poza vonkajšie zdanie. Hoci tento človek pred neho predkladá svoj pekný životopis, Ježiš ide ďalej a pozerá dovnútra. Sloveso, ktoré používa Marek, je veľmi výrečné: „pozrel sa naňho do hĺbky“ (doslovne: „pozrel sa naňho s láskou“ v. 21). A práve preto, že Ježiš vidí do nášho vnútra, miluje nás takých, akí naozaj sme. Čo asi v tomto človeku videl? A čo vidí, keď sa pozrie do nás – a miluje nás, napriek našim rozptýleniam a hriechom? Vidí našu krehkosť, ale aj našu túžbu byť milovaní takí, akí sme.
Evanjelium hovorí, že keď sa naňho pozrel – „zamiloval si ho“ (v. 21). Ježiš miluje tohto človeka ešte predtým, než ho pozve, aby ho nasledoval. Miluje ho takého, aký je. Ježišova láska je nezištná – úplný opak logiky zásluh, ktorá tohto človeka ovládala. Sme naozaj šťastní, keď si uvedomíme, že sme takto milovaní – nezištne, z milosti. A to platí aj pre naše medziľudské vzťahy: dovtedy, kým sa snažíme kupovať si lásku alebo si ju pýtame ako almužnu, tieto vzťahy nám nikdy neprinesú pravú radosť.
Ježiš tomuto človeku navrhuje, aby zmenil svoj spôsob života a svoj vzťah k Bohu. Vidí, že v jeho vnútri – ako aj v každom z nás – je prázdne miesto. Je to túžba nášho srdca byť milovaný. Je to rana, ktorá je súčasťou našej ľudskej prirodzenosti – je to rana, cez ktorú môže prejsť láska.
Aby sme túto prázdnotu naplnili, netreba si „kupovať“ uznanie, náklonnosť, či dôležitosť. Treba skôr „predať“ všetko, čo naše srdce zaťažuje, aby sa mohlo stať slobodnejším. Nepomôže nám, ak budeme stále brať pre seba – oveľa viac nám pomôže, keď budeme dávať chudobným, keď sa podelíme, keď sa otvoríme.
Napokon Ježiš pozýva tohto človeka, aby nezostal sám. Volá ho, aby ho nasledoval, aby vstúpil do vzťahu, aby žil v spoločenstve. Iba tak sa totiž môže vymaniť z anonymity. Svoje meno môžeme začuť len vo vzťahu, v ktorom nás niekto volá. Ak zostaneme sami, nikdy nezačujeme svoje meno a zostaneme len „akýmsi človekom“, anonymní. Možno práve dnes, keď žijeme v kultúre sebestačnosti a individualizmu, pociťujeme viac smútku – pretože už nepočuť, že by nás niekto volal po mene s nezištnou láskou.
Tento človek Ježišovo pozvanie neprijme a zostane sám – pretože závažia jeho života ho držia v prístave. Smútok je znakom, že sa mu nepodarilo vyplávať. Niekedy si myslíme, že niečo je bohatstvo – a pritom sú to len bremená, ktoré nás blokujú. Naša nádej je, že tento človek – ako aj každý z nás – raz nájde odvahu zmeniť sa a vyplávať na hlbinu.
Drahé sestry a bratia, zverme Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu všetkých smutných a nerozhodných, aby pocítili jeho láskyplný pohľad – pohľad Pána, ktorý sa dojíma, keď s nežnosťou hľadí do nášho vnútra.
Preložila: Slovenská redakcia VR
II. Podobenstvá - Milosrdný otec
Drahí bratia a sestry, po tom, čo sme uvažovali o Ježišových stretnutiach s niektorými postavami evanjelia, by som sa chcel od tejto katechézy zastaviť pri niektorých podobenstvách. Ako vieme, sú to rozprávania, ktoré vychádzajú z obrazov a situácií každodenného života. Preto sa dotýkajú aj nášho života. Vyrušujú nás. A žiadajú nás, aby sme sa postavili: kde som v tomto rozprávaní ja?
Začnime najznámejším podobenstvom, tým, ktoré si azda všetci pamätáme už z detstva: podobenstvom o otcovi a dvoch synoch (Lk 15, 1 – 3.11 – 32). V ňom nachádzame srdce Ježišovho evanjelia, teda Božie milosrdenstvo.
Evanjelista Lukáš hovorí, že Ježiš rozpráva toto podobenstvo farizejom a zákonníkom, ktorí reptali, že jedáva s hriešnikmi. Preto možno povedať, že ide o podobenstvo adresované tým, ktorí sa stratili, ale nevedia o tom a posudzujú druhých.
Evanjelium nám chce odovzdať posolstvo nádeje, pretože nám hovorí, že nech sme sa stratili kdekoľvek a akokoľvek, Boh nás vždy prichádza hľadať! Možno sme sa stratili ako ovca, ktorá zišla z chodníka, aby si spásla trávu, alebo zostala vzadu od únavy (porov. Lk 15, 4 – 7). Alebo sme sa stratili ako drachma, ktorá azda spadla na zem a už ju nemožno nájsť, alebo ju niekto niekam položil a nepamätá si kam. Alebo sme sa stratili ako títo dvaja synovia: mladší preto, že ho unavoval vzťah, ktorý pociťoval ako príliš náročný; ale aj starší sa stratil, lebo nestačí zostať doma, ak je v srdci pýcha a nevraživosť.
Láska je vždy záväzok, vždy je niečo, čo musíme obetovať, aby sme vyšli v ústrety druhému. No mladší syn z podobenstva myslí len na seba, ako sa to stáva v niektorých fázach detstva a dospievania. V skutočnosti však okolo seba vidíme aj veľa dospelých, ktorí sú takíto: nedokážu udržať vzťah, pretože sú sebeckí. Žijú v ilúzii, že nájdu samých seba, no v skutočnosti sa strácajú, pretože iba vtedy naozaj žijeme, keď žijeme pre niekoho.
Tento mladší syn, ako my všetci, túži po láske, chce byť milovaný. Ale láska je vzácny dar, treba s ňou zaobchádzať opatrne. On ju však premrhá, predáva sa, nerešpektuje sa. Uvedomí si to v čase hladu, keď sa oňho nikto nezaujíma. Riziko je v tom, že v takých chvíľach začneme žobrať o lásku a pripútame sa k prvému „pánovi“, ktorého stretneme.
Z týchto skúseností v nás vzniká skreslené presvedčenie, že vzťah môžeme žiť iba ako sluhovia, akoby sme museli odčiniť nejakú vinu, alebo akoby skutočná láska ani neexistovala. Mladší syn si skutočne myslí, keď padne na dno, že sa vráti do domu otca, aby si zo zeme pozbieral aspoň nejaké omrvinky nehy.
Len ten, kto nás skutočne miluje, nás môže oslobodiť od tohto falošného obrazu lásky. A práve toto zažívame vo vzťahu s Bohom. Veľký maliar Rembrandt znázornil návrat márnotratného syna v slávnom obraze úžasným spôsobom. Zaujali ma najmä dva detaily: hlava mladíka je oholená ako hlava kajúcnika, ale pripomína aj hlavu dieťaťa, pretože tento syn sa znovu rodí. A potom ruky otca: jedna mužská, druhá ženská – aby opísal silu a nehu v objatí odpustenia.
Ale je to starší syn, ktorý predstavuje tých, pre ktorých je toto podobenstvo určené: je to syn, ktorý vždy zostával doma s otcom, a predsa mu bol vzdialený – vzdialený srdcom. Tento syn možno aj on túžil odísť, ale zo strachu alebo zo zmyslu pre povinnosť zostal v tom vzťahu. Keď sa však človek prispôsobí proti svojej vôli, začne v sebe dusiť hnev, ktorý skôr či neskôr vybuchne. Paradoxne práve starší syn nakoniec riskuje, že zostane vonku, lebo sa nedokáže tešiť z radosti otca.
Aj k nemu otec vychádza. Nevyčíta mu, ani mu nepripomína povinnosť. Chce len, aby pocítil jeho lásku. Pozýva ho dnu a necháva otvorené dvere. Tie dvere zostávajú otvorené aj pre nás. A to je dôvod našej nádeje: môžeme dúfať, pretože vieme, že Otec nás čaká, vidí nás zďaleka a vždy necháva dvere otvorené.
Drahí bratia a sestry, spýtajme sa teda, kde sa v tomto nádhernom rozprávaní nachádzame my. A prosme nebeského Otca o milosť, aby sme aj my dokázali nájsť cestu späť domov.
Preložila: Slovenská redakcia VR
