Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Jubilejný rok 2025


  Stredajšie generálne audiencie:
1)  I. Ježišovo detstvo - Ježišov rodokmeň
2)  I. Ježišovo detstvo - Tí, ktorých Boh Otec najviac miluje (1)
3)  I. Ježišovo detstvo - Tí, ktorých Boh Otec najviac miluje (2)
4)  I. Ježišovo detstvo - Zvesť Márii
5)  I. Ježišovo detstvo - Zvestovanie Jozefovi
6)  I. Ježišovo detstvo - Navštívenie a Magnifikat

 

  Sobotňajšie generálne audiencie:
1)  Dúfať znamená začať odznova - sv. Ján Krstiteľ
2)  Dúfať znamená obrátiť sa - Mária Magdaléna

I. Ježišovo detstvo - Ježišov rodokmeň

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dnes začíname cyklus katechéz, ktorý bude prebiehať počas celého Jubilejného roka. Témou tohto cyklu katechéz je „Ježiš Kristus, naša nádej“: on je totiž cieľom nášho putovania a on sám je cestou, po ktorej máme kráčať.

Prvá časť sa bude zaoberať Ježišovým detstvom, o ktorom nám rozprávajú evanjelisti Matúš a Lukáš (porov. Mt 1 – 2; Lk 1 – 2). Evanjeliá o Ježišovom detstve rozprávajú o panenskom počatí Ježiša a o jeho narodení z Máriinho lona. Pripomínajú mesiášske proroctvá, ktoré sa v ňom napĺňajú, a hovoria o zákonnom otcovstve Jozefa, ktorý zaštepuje Božieho Syna do „kmeňa“ Dávidovho rodu. Predstavuje sa nám Ježiš ako novorodenec, ako dieťa i dospievajúci chlapec, podriadený svojim rodičom a zároveň vedomý si toho, že je úplne oddaný Otcovi a jeho kráľovstvu. Rozdiel medzi oboma evanjelistami spočíva v tom, že kým Lukáš rozpráva o udalostiach očami Panny Márie, Matúš tak robí očami Jozefa a trvá na takomto neslýchanom otcovstve.

Matúš začína svoje evanjelium a celý novozákonný kánon „rodokmeňom Ježiša, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“ (Mt 1, 1), ktoré sme práve počuli. Je to zoznam mien, ktoré sa vyskytujú už v hebrejskom Písme, aby ukázal pravdivosť dejín a pravosť ľudského života. V skutočnosti je „rodokmeň Pána pravdivou históriou, v ktorej sú prítomné niektoré problematické mená a zdôrazňuje sa hriech kráľa Dávida (porov. Mt 1, 6). Všetko však končí a prekvitá v Panne Márii a v Kristovi (porov. Mt 1, 16)“ (List o obnove štúdia cirkevných dejín, 21. novembra 2024). Potom sa objavuje pravosť ľudského života, ktorá prechádza z jednej generácie na druhú a prináša tri veci: meno, ktoré zahŕňa jedinečnú identitu a poslanie, príslušnosť k rodine a národu, a napokon priľnutie viery k Bohu Izraela.

Rodokmeň je literárny žáner, teda vhodná forma na odovzdanie veľmi dôležitého posolstva – nikto si nedáva život sám, ale dostáva ho ako dar od iných. V tomto prípade ide o vyvolený národ a o toho, kto zdedí dedičstvo.
Na rozdiel od starozákonných rodokmeňov, kde sa objavujú len mužské mená, pretože v Izraeli je to otec, kto synovi určuje meno, sa však v Matúšovom zozname Ježišových predkov objavujú aj ženy. Nájdeme ich päť: Tamara, Júdova nevesta, ktorá po ovdovení predstiera, že je prostitútka, aby zabezpečila manželovi potomstvo (porov. Gn 38). Rachab, prostitútka z Jericha, ktorá umožní židovským vyzvedačom vojsť do zasľúbenej zeme a zmocniť sa jej (porov. Jn 2). Moabčanka Rút, ktorá v rovnomennej knihe zostáva verná svojej svokre, stará sa o ňu a stane sa prababkou kráľa Dávida. Betsabe, s ktorou sa Dávid dopúšťa cudzoložstva a po tom, čo nechá zabiť jej manžela, splodí Šalamúna (porov. 2 Sam 11), a napokon Mária z Nazareta, manželka Jozefa z Dávidovho rodu: z nej sa narodí Mesiáš, Ježiš.

Prvé štyri ženy nespája to, že sú hriešnice, ako sa niekedy hovorí, ale to, že sú cudzinkami, nie sú z Izraelského ľudu. Matúš poukazuje na to, že, ako napísal Benedikt XVI., „prostredníctvom nich... vstupuje do Ježišovho rodokmeňa svet pohanov – zviditeľňuje sa jeho poslanie pre Židov i pohanov“ (Ježišovo detstvo, Miláno – Vatikán 2012, 15).

Kým predchádzajúce štyri ženy sa spomínajú popri mužovi, ktorý sa z nich narodil, alebo popri tom, ktorý ho splodil, Mária na druhej strane získava osobitnú dôležitosť: ona predstavuje nový začiatok, ona sama je novým začiatkom, pretože v jej príbehu už nie je protagonistom rodu ľudská bytosť, ale sám Boh. Jasne to vidieť zo slovesa „narodil sa“: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus“ (Mt 1, 16). Ježiš je synom Dávida, ktorého Jozef začlenil do tohto rodu a ustanovil za Mesiáša Izraela, ale je aj synom Abraháma a cudziniek, a preto je predurčený byť „svetlom pohanov“ (porov. Lk 2, 32).
Boží Syn, zasvätený Otcovi s poslaním zjaviť jeho tvár (porov. Jn 1, 18; Jn 14, 9), vstupuje do sveta ako všetci ľudskí synovia, a to natoľko, že v Nazarete ho budú nazývať „synom Jozefovým“ (Jn 6, 42) alebo „synom tesára“ (Mt 13, 55). Pravý Boh a pravý človek.

Bratia a sestry, prebuďme v sebe vďačnú spomienku na našich predkov. A predovšetkým ďakujme Bohu, ktorý nás prostredníctvom Matky Cirkvi zrodil k večnému životu, k Ježišovmu životu, ktorý je našou nádejou. Vďaka.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


I. Ježišovo detstvo - Tí, ktorých Boh Otec najviac miluje

Drahí bratia a sestry, milé deti, dobrý deň!

Túto a nasledujúcu katechézu by som chcel venovať deťom a zamýšľať sa najmä nad pliagou práce maloletých. Dnes sa vieme pozrieť smerom k Marsu alebo k virtuálnym svetom, ale ťažko sa nám pozerá do očí dieťaťa, ktoré zostalo na okraji a ktoré je vykorisťované a zneužívané. Storočie, ktoré generuje umelú inteligenciu a navrhuje multiplanetárne existencie, sa ešte nevyrovnalo s pliagou ponižovaného, vykorisťovaného a smrteľne zraneného detstva.

Najprv si položme otázku: Aké posolstvo nám dáva Sväté písmo o deťoch? Je zaujímavé, že slovo, ktoré sa v Starom zákone po božskom mene Jahve opakuje najviac, je slovo ben, čiže „syn“: takmer päťtisíc krát. „Hľa, Pánovým dedičným darom sú synovia, jeho odmenou je plod lona“ (Ž 127, 3). Deti sú Božím darom. Žiaľ, nie vždy sa s týmto darom zaobchádza s úctou. Samotná Biblia nás privádza do dejín, kde sa ozývajú piesne radosti, ale aj výkriky obetí. Napríklad v knihe Náreky čítame: „Dojčaťu prischol jazyk k ďasnám od smädu; deti si prosili chlieb a nebolo, kto by im ho lámal“ (4, 4). A prorok Nahum, spomínajúc na to, čo sa stalo v starovekých mestách Téby a Ninive, píše: „Nemluvňatá rozbíjali na rohoch všetkých ulíc“ (3, 10). Pomyslime na to, koľko detí dnes zomiera od hladu a útrap alebo ich trhajú bomby.

Aj nad novonarodeným Ježišom sa okamžite strhne víchrica násilia Herodesa, ktorý vyvraždí betlehemské deti. Temná dráma, ktorá sa v dejinách opakuje v iných podobách. A pre Ježiša a jeho rodičov je tu nočná mora stať sa utečencami v cudzej krajine, ako sa to stáva mnohým ľuďom dnes (porov. Mt 2, 13 – 18), mnohým deťom. Po búrke Ježiš vyrastá v mestečku, ktoré sa v Starom zákone vôbec nespomína, v Nazarete; učí sa tesárskemu remeslu svojho zákonitého otca Jozefa (porov. Mk 6, 3; Mt 13, 55). Tak „chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 40).

Vo svojom verejnom živote chodil Ježiš spolu so svojimi učeníkmi kázať po dedinách. Jedného dňa k nemu pristúpili niektoré matky a priniesli mu svoje deti, aby ich požehnal; učeníci ich však okrikovali. Vtedy Ježiš, porušujúc tradíciu, ktorá považovala dieťa len za pasívny predmet, volá učeníkov k sebe a hovorí: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo.“ A tak poukazuje na maličkých ako na vzor pre dospelých. A slávnostne dodáva: „Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň“ (Lk 18, 16 – 17).

V podobnom úryvku Ježiš povoláva dieťa, stavia ho medzi učeníkov a hovorí: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3). Pomyslime dnes na deti. A potom Ježiš varuje: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, by bolo lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny“ (Mt 18, 6).

Bratia a sestry, učeníci Ježiša Krista by nikdy nemali dovoliť, aby boli deti zanedbávané alebo aby sa s nimi zle zaobchádzalo, aby boli zbavené svojich práv, aby neboli milované a chránené. Kresťania majú povinnosť odhodlane predchádzať násiliu alebo zneužívaniu detí a dôrazne ho odsudzovať.

Ešte aj dnes je príliš veľa detí nútených pracovať. Ale dieťa, ktoré sa neusmieva, dieťa, ktoré nesníva, nebude schopné spoznať a rozvinúť svoje talenty. Všade na zemi sú deti vykorisťované ekonomikou, ktorá si neváži život; ekonomikou, ktorá takto spaľuje našu najväčšiu zásobáreň nádeje a lásky. Deti však majú osobitné miesto v srdci Boha a každý, kto ublíži dieťaťu, sa mu bude musieť za to zodpovedať.

Drahí bratia a sestry, ten, kto sa uznáva za Božie dieťa, a osobitne ten, kto je poslaný prinášať radostnú zvesť evanjelia iným, nemôže zostať ľahostajný; nemôže sa zmieriť s tým, že malé sestry a bratia namiesto toho, aby boli milovaní a chránení, sú okrádaní o svoje detstvo, o svoje sny, sú obeťami vykorisťovania a odsúvania na okraj spoločnosti.

Prosme Pána, aby otvoril naše mysle a srdcia pre starostlivosť a nehu a aby sa každé dieťa mohlo vzmáhať v múdrosti, veku a obľube u Boha i u ľudí (porov. Lk 2, 52), prijímať a dávať lásku.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Dúfať znamená začať odznova – sv. Ján Krstiteľ

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Mnohí z vás ste prišli do Ríma ako „pútnici nádeje“. Dnes ráno začíname sobotné jubilejné audiencie, ktorými by sme chceli privítať a objať všetkých tých, ktorí prichádzajú celého sveta, aby hľadali nový začiatok. Jubilejný rok je vlastne nový začiatok, možnosť pre každého začať odznova od Boha. Jubileom začíname nový život, novú etapu.

V tieto soboty by som chcel postupne zdôrazniť niektoré aspekty nádeje. Je to teologická čnosť. A v latinčine čnosť, „virtus“ znamená „sila“. Nádej je sila, ktorá pochádza od Boha. Nádej nie je zvyk alebo charakterová črta, ktorú človek má alebo nemá, to nie. Je to sila, o ktorú treba prosiť. Preto sa stávame pútnikmi: prichádzame, aby sme si vyprosili dar, aby sme znovu začali na našej životnej ceste.

Chystáme sa sláviť sviatok Ježišovho krstu a to nás privádza k myšlienke na veľkého proroka nádeje, ktorým bol Ján Krstiteľ. Ježiš o ňom povedal niečo úžasné: že je najväčší spomedzi tých, čo sa narodili zo ženy (porov. Lk 7, 28). Chápeme teda, prečo sa k nemu hrnulo toľko ľudí s túžbou po novom začiatku, s túžbou začať odznova, a Jubilejný rok nám v tom pomôže. Ján Krstiteľ sa javil ako skutočne veľký, vďaka svojej osobnosti bol dôveryhodným. Tak ako my dnes prekračujeme svätú bránu, tak aj Ján navrhol prekročiť rieku Jordán a vstúpiť do zasľúbenej zeme, ako to urobil Jozue po prvý raz.

Sestry a bratia, začnite znova. Toto je to slovné spojenie: začať znova, prijať nanovo, ako po prvý raz. Dobre si to zapamätajme a všetci spoločne povedzme: „Začať odznova.“ Povedzme to spoločne... [Všetci: Začať odznova], zle počujem... [Všetci: Začať odznova], ale som trochu hluchý, zle počujem [Všetci: Začať odznova]. Nezabudnite na to: Začať odznova!

Ježiš však hneď po tomto veľkom uznaní dodáva niečo, čo nás núti zamyslieť sa: „Hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo žien, nie je nik väčší ako Ján, ale najmenší v Božom kráľovstve je väčší ako on“ (v. 28). Nádej, bratia a sestry, celá spočíva v tejto postupnosti. Nezáleží na nás, ale na Božom kráľovstve. Tu je to prekvapenie: prijatie Božieho kráľovstva nás uvádza do nového poriadku veľkosti. To je to, čo náš svet, my všetci potrebujeme! A my sa pýtame: Čo máme robiť? [Všetci: Začať odznova]. Celkom nerozumiem. [Všetci: Začať odznova]. Nezabúdajte na to: Začnite odznova!

Keď Ježiš hovorí tieto slová, Ján Krstiteľ je vo väzení, plný otázok. Aj my si na svoju púť prinášame toľko otázok, a viete prečo? Pretože je veľa „Herodesov“, ktorí sa stále stavajú proti Božiemu kráľovstvu. Ježiš nám však ukazuje novú cestu, cestu blahoslavenstiev, ktoré sú prekvapujúcim zákonom evanjelia. Položme si teda otázky: Mám v sebe skutočnú túžbu začať odznova? Zamyslite sa nad tým, každý z vás: Chcem vo svojom vnútri začať odznova? Mám v sebe túžbu učiť sa od Ježiša, ktorý je skutočne veľký? V Božom kráľovstve je veľký ten najmenší. A my musíme čo? [Všetci: Začať odznova, začať odznova]. Začať znova!

Od Jána Krstiteľa sa teda učíme znovu uveriť. Mať nádej pre náš spoločný domov – pre túto našu toľko zneužívanú a zranenú Zem – a mať nádej pre všetkých ľudí spočíva v Božej odlišnosti. Jeho veľkosť je iná. A my znovu vychádzame z tejto Božej originality, ktorá zažiarila v Ježišovi a ktorá nás teraz zaväzuje slúžiť, bratsky milovať, uznať sa za malých. A vidieť maličkých, počúvať ich a byť ich hlasom. Toto je náš nový začiatok, toto je naše jubileum a my musíme čo? [Všetci: Začať odznova!] Ďakujem!


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Tí, ktorých Boh Otec najviac miluje (2)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V predchádzajúcej audiencii sme hovorili o deťoch a aj dnes budeme hovoriť o deťoch. Minulý týždeň sme sa zastavili pri tom, ako Ježiš vo svojom učení viackrát hovoril o dôležitosti chrániť, prijímať a milovať najmenších.

Napriek tomu sú aj dnes vo svete stovky miliónov maloletých nútené pracovať a mnohé z nich sú vystavené obzvlášť nebezpečnej práci, hoci nedosiahli minimálny vek, aby sa mohli podrobiť povinnostiam dospelých. Nehovoriac o chlapcoch a dievčatách, ktorí sú otrokmi obchodovania s ľuďmi na účely prostitúcie alebo pornografie a nútených manželstiev. A to je trpké. Žiaľ v našej spoločnosti je mnoho spôsobov zneužívania alebo zlého zaobchádzania s deťmi. Zneužívanie detí, nech už je akéhokoľvek charakteru, je odporný a ohavný čin. Nie je to len pliaga spoločnosti a zločin, je to hrubé porušenie Božích prikázaní!

Žiadne dieťa by nemalo byť zneužívané. Aj jeden prípad je už príliš veľa. Preto je potrebné prebudiť naše svedomie, praktizovať blízkosť a konkrétnu solidaritu so zneužívanými deťmi a mladými ľuďmi a zároveň budovať dôveru a súčinnosť medzi tými, ktorí sa usilujú ponúknuť im príležitosti a bezpečné miesta, v ktorých by mohli pokojne vyrastať. Poznám krajinu v Latinskej Amerike, kde rastie zvláštne, veľmi zvláštne ovocie, ktoré sa volá arandano (druh čučoriedky). Na zber arandana sú potrebné jemné ruky a nútia k tomu deti, zotročujú ich, aby ho zbierali.

Rozšírená chudoba, nedostatok sociálnych nástrojov na podporu rodín, marginalizácia, ktorá sa v posledných rokoch zvýšila spolu s nezamestnanosťou a neistotou zamestnania, sú faktory, ktoré zaťažujú najmenších tou najvyššou cenou. V metropolách, kde „útočí“ sociálna nerovnosť a morálny úpadok, sú malí chlapci a dievčatá zapojení do obchodovania s drogami a najrôznejších nezákonných činností. Koľko z týchto detí sme videli padnúť za obeť! Niekedy je tragické, že sú navádzané na to, aby sa stali „katmi“ iných rovesníkov, ako aj na to, aby poškodzovali samy seba, svoju dôstojnosť a ľudskosť. A predsa, keď sa na ulici, vo farnosti, tieto zničené životy ponúkajú nášmu pohľadu, často sa pozeráme inam.

Aj v našej krajine sa stal prípad únosu chlapca menom Loan, o ktorom sa nevie, kde sa nachádza. Jednou z hypotéz je, že ho poslali na odňatie orgánov, na transplantáciu. A to sa robí, to viete. Niektorí sa vrátia s jazvou, iní zomrú. Preto by som si dnes rád spomenul na tohto chlapca Loana.

Je náročné rozpoznať sociálnu nespravodlivosť, ktorá vedie dve rôzne deti, často žijúce v tej istej štvrti alebo v tom istom paneláku, na diametrálne odlišné cesty a osudy, pretože jedno z nich sa narodilo do znevýhodnenej rodiny. Neprijateľná ľudská a sociálna priepasť: medzi tými, ktorí môžu snívať, a tými, ktorí musia podľahnúť. Ježiš však chce, aby sme boli všetci slobodní a šťastní. Ak miluje každého muža a ženu ako svojho syna a dcéru, tých najmenších miluje celou nežnosťou svojho srdca. Preto nás žiada, aby sme sa zastavili a venovali pozornosť utrpeniu ľudí, ktorí nemajú hlas, ktorí nemajú vzdelanie. Boj proti vykorisťovaniu, najmä proti vykorisťovaniu detí, je cestou k budovaniu lepšej budúcnosti pre celú spoločnosť. Niektoré krajiny mali dosť rozumu na to, aby práva detí spísali. Deti majú práva. Vyhľadajte si na internete, aké sú práva dieťaťa.

Preto si môžeme položiť otázky: Čo môžem urobiť? V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že ak chceme odstrániť detskú prácu, nemôžeme sa na nej podieľať. A kedy sa na nej podieľame? Napríklad vtedy, keď kupujeme výrobky, pri ktorých sa využívajú deti na prácu. Ako sa môžem najesť a obliecť, keď viem, že za tým jedlom alebo oblečením sú vykorisťované deti, ktoré pracujú namiesto toho, aby chodili do školy? Uvedomenie si toho, čo kupujeme, je prvým krokom k tomu, aby sme neboli spoluvinníkmi. Pozrite sa, odkiaľ tieto výrobky pochádzajú.

Niekto povie, že ako jednotlivci nemôžeme urobiť veľa. Je to pravda, ale každý z nás môže byť kvapkou, ktorá sa spolu s mnohými ďalšími kvapkami môže stať morom. Treba však pripomenúť organizáciám či inštitúciám, vrátane cirkevných, aká je ich zodpovednosť. Môžu niečo zmeniť tým, že svoje investície presunú do spoločností, ktoré nevyužívajú alebo nepovoľujú prácu maloletých. Mnohé štáty a medzinárodné organizácie už prijali zákony a smernice proti detskej práci, ale je možné urobiť viac. Vyzývam aj novinárov, zopár novinárov je aj tu, vyzývam ich, aby sa pričinili: môžu pomôcť zvýšiť povedomie o tomto probléme a pomôcť nájsť riešenia. Nebojte sa, hovorte o týchto veciach.

A ďakujem všetkým, ktorí sa nepozerajú inam, keď vidia, že deti sú nútené stať sa dospelými príliš skoro. Vždy majme na pamäti Ježišove slová: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Svätá Terézia z Kalkaty, radostná robotníčka v Pánovej vinici, bola matkou tých najznevýhodnenejších a zabudnutých detí. S nežnosťou a starostlivosťou svojho pohľadu nás môže sprevádzať, aby sme videli neviditeľných maličkých, príliš veľa otrokov sveta, ktorý nemôžeme nechať napospas jeho nespravodlivosti. Pretože šťastie tých najslabších buduje pokoj všetkých.

A s Matkou Terezou dajte hlas deťom:

„Prosím o bezpečné miesto, kde sa môžem hrať.
Prosím o úsmev toho, kto vie milovať.
Žiadam o právo byť dieťaťom, byť nádejou na lepší svet.
Žiadam, aby som mohol rásť ako človek. Môžem sa na teba spoľahnúť?“
(sv. Terézia z Kalkaty)

Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


I. Ježišovo detstvo - Zvesť Márii

Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!

Dnes pokračujeme v katechézach z Jubilea na tému Ježiš Kristus, naša nádej. Na začiatku svojho evanjelia Lukáš ukazuje účinky premieňajúcej moci Božieho slova, ktoré neprichádza iba do nádvoria chrámu, ale aj do skromného obydlia mladej Márie, ktorá je zasnúbená s Jozefom a ešte žije so svojou rodinou.

Posol veľkého Božieho zvestovania, Gabriel, ktorého meno oslavuje Božiu moc, je po Jeruzaleme poslaný do dedinky, ktorá nie je spomenutá v hebrejskej Biblii: do Nazareta. V tom čase to bola malá obec v Galilei, na periférii Izraela, na hranici s pohanmi a ich vplyvmi.

Práve tam anjel prináša posolstvo úplne nevídaného charakteru a obsahu, ktoré tak otriaslo Máriiným srdcom, že zostala rozrušená. Namiesto klasického pozdravu „pokoj s tebou“ sa Gabriel obracia k Panne so slovami „raduj sa!“, „jasaj!“. Tento výrok má v posvätnej histórii zvláštnu hodnotu, pretože proroci ho používajú, keď ohlasujú príchod Mesiáša (porov. Sof 3, 14, Joel 2, 21 – 23, Zach 9, 9). Je to výzva k radosti, ktorú Boh adresuje svojmu ľudu, keď končí vyhnanstvo a Pán dáva pocítiť svoju živú a účinnú prítomnosť.

Navyše Boh oslovuje Máriu menom lásky, ktoré je v biblickej histórii neznáme: kecharitoméne, čo znamená „naplnená Božou milosťou“. Mária je plná Božej milosti. Toto meno hovorí o tom, že Božia láska už dávno prebývala a naďalej prebýva v Máriinom srdci. Poukazuje na to, aká je „milostiplná“, a predovšetkým na to, ako Božia milosť v nej vykonala vnútorné dielo, vytesajúc z nej svoje majstrovské dielo: je plná milosti.

Tento láskyplný prívlastok, ktorý Boh dáva iba Márii, je okamžite sprevádzaný uistením: „Neboj sa!“, „Neboj sa!“, vždy, keď je Pán prítomný, dáva nám túto milosť, aby sme sa nebáli, a tak to hovorí aj Márii: „Neboj sa!“. „Neboj sa!“ povedal v dejinách Boh Abrahámovi, Izákovi, Mojžišovi: „Neboj sa!“ (porov. Gn 15, 1, 26, 24, Dt 31, 8). A hovorí to aj nám: „Neboj sa, choď vpred. Neboj sa!“. „Otče, bojím sa tohto.“ „A čo robíš, keď...?“ „Prepáčte, otče, poviem vám pravdu: chodím k veštici...“ „Chodíš k veštici?“ „Áno, nechávam si čítať z ruky...“ Prosím: neboj sa! Neboj sa! Neboj sa! Je to krásne. „Ja som tvoj spoločník na ceste“: a toto Boh hovorí Márii. „Všemohúci“, Boh „nemožného“ (Lk 1, 37) je s Máriou, je spolu s ňou a vedľa nej, je jej spoločníkom, jej hlavným spojencom, večným „Ja som s tebou“ (porov. Gn 28, 15, Ex 3, 12, Sdc 6, 12).

Potom Gabriel oznámi Panne jej poslanie, pričom v jej srdci nechá zaznieť mnohé biblické pasáže, ktoré sa vzťahujú na kráľovskú a mesiášsku povahu dieťaťa, ktoré sa má z nej narodiť, a že toto dieťa bude predstavené ako naplnenie dávnych proroctiev. Slovo, ktoré prichádza zhora, povoláva Máriu, aby bola matkou Mesiáša, toho dlho očakávaného Dávidovho Mesiáša. Je matkou Mesiáša. On bude kráľom nie spôsobom ľudským a telesným, ale spôsobom božským a duchovným. Jeho meno bude „Ježiš“, čo znamená „Boh zachraňuje“ (porov. Lk 1, 31, Mt 1, 21), čo navždy pripomína, že nie človek zachraňuje, ale iba Boh. Ježiš je Ten, kto napĺňa tieto slová proroka Izaiáša: „Nie posol ani anjel, ale on sám ich zachránil s láskou a súcitom“ (Iz 63, 9).

Toto materstvo otrasie Máriu od základov. A ako inteligentná žena, ktorá je schopná čítať hlbšie do udalostí (porov. Lk 2, 19.51), sa snaží pochopiť a rozlišovať, čo sa s ňou deje. Mária nehľadá odpovede vonku, ale vo vnútri, pretože, ako učí svätý Augustín, „vnútri človeka prebýva pravda“ (De vera religione 39,72). A tam, v hĺbke svojho otvoreného a citlivého srdca, cíti výzvu dôverovať Bohu, ktorý pre ňu pripravil osobitné „Turíce“. Rovnako ako na začiatku stvorenia (porov. Gn 1,2), Boh chce „zatôniť“ Máriu svojím Duchom, mocou, ktorá dokáže otvoriť to, čo je zatvorené, bez násilia, bez narušenia ľudskej slobody. Chce ju zahaliť do „oblaku“ svojej prítomnosti (porov. 1 Kor 10, 1 – 2), aby Syn žil v nej a ona v ňom.

A Mária sa rozžiari dôverou: je „lampou s mnohými svetlami“, ako hovorí Teofán vo svojom Kánone Zvestovania. Odovzdáva sa, poslúcha, vytvára priestor: je „svadobnou komnatou vytvorenou Bohom“ (tamtiež). Mária prijíma Slovo vo vlastnom tele a tak sa púšťa do najväčšieho poslania, aké bolo kedy zverené žene, ľudskej bytosti. Stáva sa služobnicou: je plná všetkého, nie ako otrokyňa, ale ako spolupracovníčka Boha Otca, plná dôstojnosti a autority na spravovanie darov božského pokladu, aby mnohí mohli z neho čerpať plnými rukami, tak ako to urobí v Káne Galilejskej.

Sestry a bratia, učme sa od Panny Márie, Matky Spasiteľa a našej Matky, ako si nechať otvoriť sluch Božiemu Slovu a ako ho prijať a uchovávať, aby premieňalo naše srdcia na svätostánky jeho prítomnosti, na pohostinné domovy, kde rastie nádej. Ďakujem!


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


I. Ježišovo detstvo - Zvestovanie Jozefovi

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes pokračujeme v rozjímaní o Ježišovi, našej nádeji, v tajomstve jeho pôvodu, o ktorom rozprávajú evanjeliá o detstve.
Ak nám Lukáš umožňuje rozjímať z pohľadu jeho matky, Panny Márie, tak Matúš sa stavia do perspektívy Jozefa, muža, ktorý berie na seba Ježišovo zákonné otcovstvo, naštepuje ho na kmeň Jesseho a spája ho so zasľúbením daným Dávidovi.
Ježiš je v skutočnosti nádejou Izraela, ktorá sa napĺňa: je potomkom prisľúbeným Dávidovi (porov. 2 Sam 7, 12, 1 Kr 17, 11), ktorý robí jeho dom „požehnaným naveky“ (2 Sam 7, 29), je výhonkom, ktorý vyrastá z kmeňa Jesseho (porov. Iz 11, 1), „spravodlivým výhonkom“ určeným na to, aby vládol ako pravý kráľ, ktorý vie uplatňovať právo a spravodlivosť (porov. Jer 23, 5, 33, 15).

Jozef vstupuje na scénu v Matúšovom evanjeliu ako Máriin snúbenec. Pre Židov boli zásnuby skutočným právnym zväzkom, ktorý pripravoval na to, čo sa malo stať o rok neskôr, čiže na slávenie manželstva. Vtedy žena prechádzala z otcovej starostlivosti do starostlivosti svojho manžela, sťahovala sa k nemu a pripravovala sa na dar materstva.

Práve v tomto období Jozef zisťuje, že Mária je tehotná, a jeho láska je podrobená ťažkej skúške. V takejto situácii, ktorá by viedla k zrušeniu zasnúbenia, zákon navrhoval dve možné riešenia: buď verejný právny úkon, ako napríklad predvolanie ženy na súd, alebo súkromný úkon, ako napríklad odovzdanie priepustného listu.

Sv. Matúš definuje Jozefa ako „spravodlivého“ muža (zaddiq), čiže človeka, ktorý žije podľa Pánovho zákona, ktorý z neho čerpá inšpiráciu pri každej príležitosti svojho života. Riadiac sa tak Božím slovom, Jozef koná premyslene: nenechá sa premôcť inštinktívnym pocitom a strachom prijať Máriu, ale radšej sa nechá viesť Božou múdrosťou. Rozhodne sa rozísť s Máriou potichu, diskrétne (porov. Mt 1, 19). Táto Jozefova múdrosť spôsobuje, že sa nedopúšťa omylu a zostáva otvorený a vnímavý na Pánov hlas, ktorý mu zaznieva vo sne.

Týmto spôsobom Jozef z Nazareta pripomína iného Jozefa, Jakubovho syna, ktorého prezývali „snár“ (porov. Gn 37, 19). Otec ho veľmi miloval a bratia nenávideli, Boh ho povýšil tým, že zasadol na faraónov stolec.

O čom teraz sníva Jozef z Nazareta? Sníva o zázraku, ktorý Boh koná v Máriinom živote, a tiež o zázraku, ktorý koná v jeho vlastnom živote: o prijatí otcovstva schopného strážiť, chrániť a odovzdávať materiálne a duchovné dedičstvo. Lono jeho nevesty je ťarchavé z Božieho prisľúbenia, prisľúbenia, ktoré nesie meno, v ktorom je istota spásy daná všetkým (porov. Sk 4, 12).

V spánku Jozef počuje tieto slová: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20 – 21). Po tomto zjavení Jozef nežiada ďalšie dôkazy, ale dôveruje Bohu, prijíma Boží sen o svojom živote a o živote svojej snúbenice. Takto vstupuje do milosti toho, kto vie žiť božský prísľub s vierou, nádejou a láskou.

Jozef pri tom všetkom nevyslovuje ani slovo, ale verí, dúfa a miluje. Nehovorí „slová do vetra“, ale robí konkrétne činy. Patrí do pokolenia tých, ktorých apoštol Jakub nazýva: tí, ktorí „uskutočňujú Božie slovo“ (porov. Jn 1, 22), premieňajú ho na skutky, na telo a na život. Jozef dôveruje Bohu a poslúcha: „Jeho vnútorná bdelosť pre Boha... sa spontánne stáva poslušnosťou“ (Benedikt XVI., Ježišovo detstvo, Miláno – Vatikán 2012, 57).

Sestry a bratia, aj my prosme Pána o milosť, aby sme viac počúvali, než hovorili. Prosme o milosť, aby sme snívali Božie sny a zodpovedne prijímali Krista, ktorý od okamihu nášho krstu žije a rastie v našom živote. Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Dúfať znamená obrátiť sa - Mária Magdaléna

Drahí bratia a sestry.

Jubilejný rok je pre ľudí i pre zem novým začiatkom, je to čas, keď sa pozrieme na všetko z pohľadu Božieho sna. A my vieme, že slovo „obrátenie“ naznačuje zmenu smeru. Na všetko sa konečne môžeme pozrieť z inej perspektívy, a tak aj naše kroky smerujú k novým cieľom. Takto vzniká nádej, ktorá nikdy nezahanbuje. Biblia o tom hovorí mnohými spôsobmi. A aj pre nás bola skúsenosť viery podnietená stretnutiami s ľuďmi, ktorí sa dokázali v živote zmeniť a takpovediac vstúpili do Božích snov. Lebo aj keď je na svete veľa zla, dokážeme rozlíšiť, kto je iný: jeho veľkosť, ktorá sa často zhoduje s malosťou, si nás získava.
V evanjeliách vďaka tomu vyniká nad všetky ostatné postava Márie Magdalény. Ježiš ju uzdravil svojím milosrdenstvom (porov. Lk 8, 2) a ona sa zmenila. Sestry a bratia, milosrdenstvo mení srdce. A milosrdenstvo vrátilo Máriu Magdalénu do Božích snov a dalo jej na ceste nové ciele.

Jánovo evanjelium rozpráva o jej stretnutí so Zmŕtvychvstalým Ježišom spôsobom, ktorý nám dáva podnet na zamyslenie. Niekoľkokrát sa opakuje, že Mária sa obrátila. Evanjelista dobre volí slová! Mária sa v slzách najprv pozrie do vnútra hrobu, potom sa otočí: Zmŕtvychvstalý nie je na strane smrti, ale na strane života. Možno si ho pomýliť s jedným z ľudí, ktorých stretávame každý deň. Potom, keď počuje vysloviť svoje meno, evanjelium uvádza, že sa Mária opäť otočí. Takto rastie jej nádej: teraz vidí hrob, ale nie ako predtým. Môže si utrieť slzy, pretože počula svoje vlastné meno: takto ho vyslovuje iba jej Učiteľ. Zdá sa, že starý svet ešte stále existuje, ale už ho niet. Keď my cítime, že Duch Svätý pôsobí v našom srdci a počujeme, ako nás Pán volá po mene, vieme rozoznať Majstrov hlas?

Drahí bratia a sestry, od Márie Magdalény, ktorú tradícia nazýva „apoštolkou apoštolov“, sa učíme nádeji. Do nového sveta sa vstupuje tak, že sa človek obráti viackrát. Naša cesta je neustálym pozvaním k zmene perspektívy. Zmŕtvychvstalý nás krok za krokom vedie do svojho sveta, za predpokladu, že sa netvárime, že už všetko vieme.

Položme si dnes otázky: Viem sa otočiť a pozrieť sa na veci inak? S odlišným pohľadom? Mám túžbu po obrátení?
Príliš sebavedomé a príliš pyšné ego nám bráni spoznať zmŕtvychvstalého Ježiša. Aj dnes je totiž jeho výzor výzorom bežných ľudí, ktorí ľahko ostávajú za naším chrbtom. Dokonca aj keď plačeme a zúfame si, nechávame ho za sebou. Namiesto toho, aby sme sa pozerali do temnoty minulosti, do prázdnoty hrobu, od Márie Magdalény sa učíme obrátiť sa k životu. Tam nás čaká náš Učiteľ. Tam je vyslovené naše meno. V skutočnom živote je totiž pre nás miesto. Vždy a všade. Je tam miesto pre teba, pre mňa, pre každého z nás. Nikto nám ho nemôže vziať, pretože bolo vždy určené pre nás. Je nepekné – ako sa zvykne hovoriť – opustiť svoju stoličku. Toto miesto je pre mňa, ak nepôjdem... Každý si môže povedať: Mám miesto, mám poslanie! Premýšľajte o tom: aké je moje miesto? Aké je poslanie, ktoré mi dáva Pán? Nech nám táto myšlienka pomôže zaujať v živote odvážny postoj. Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


I. Ježišovo detstvo - Navštívenie a Magnifikat

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes rozjímame o kráse Ježiša Krista, ktorý je našou nádejou, v tajomstve Navštívenia. Panna Mária navštevuje svätú Alžbetu; ale predovšetkým je to Ježiš, ktorý v matkinom lone navštevuje svoj ľud (porov. Lk 1, 68), ako hovorí Zachariáš vo svojom chválospeve.

Po úžase a údive nad tým, čo jej oznámil anjel, Mária vstáva a vydáva sa na cestu, tak ako všetci povolaní v Biblii, pretože „jediný úkon, ktorým človek môže odpovedať Bohu, ktorý sa zjavuje, je úkon neobmedzenej disponovanosti“ (H. U. von Balthasar, Vocazione, Roma 2002, 29). Táto mladá dcéra Izraela si nevyberá chrániť sa pred svetom, nebojí sa nebezpečenstiev a posudzovania druhých, ale vychádza v ústrety druhým.

Keď sa človek cíti milovaný, zakúša silu, ktorá uvádza do pohybu lásku; ako hovorí apoštol Pavol, „Kristova láska nás ženie“ (2 Kor 5, 14), poháňa nás, hýbe nami. Mária cíti pohnutie lásky a ide pomôcť žene, ktorá je jej príbuznou, ale je aj starenkou, ktorá po dlhom čakaní prijíma tehotenstvo, v ktoré už nedúfala a ktoré je namáhavé v jej veku. Avšak Panna Mária ide k Alžbete aj preto, aby sa podelila o svoju vieru v Boha, ktorému nič nie je nemožné a o nádej, že sa splnia jeho prisľúbenia.

Stretnutie týchto dvoch žien vyvoláva prekvapujúci účinok: hlas „milostiplnej“, ktorý pozdravuje Alžbetu, vyvoláva proroctvo v dieťati, ktoré starenka nosí vo svojom lone, a vzbudzuje v nej dvojité požehnanie: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života! A tiež blahoslavenstvo: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán" (v. 45).

Zoči-voči uznaniu mesiášskej identity svojho Syna a svojho poslania matky, Mária nehovorí o sebe, ale o Bohu a vyslovuje chválospev plný viery, nádeje a radosti; chválospev, ktorý zaznieva každý deň v Cirkvi počas modlitby vešpier: Magnifikat (Lk 1, 46 - 55).

Táto chvála Bohu Spasiteľovi, ktorá vytryskla zo srdca jeho pokornej služobnice, je slávnostnou pamiatkou, ktorá syntetizuje a napĺňa modlitbu Izraela. Je pretkaná biblickými rezonanciami, čo je znakom toho, že Mária nechce spievať „mimo chóru“, ale ladiť s otcami, vyzdvihujúc svoj súcit s pokornými, s tými maličkými, ktorých Ježiš vo svojom kázaní vyhlási za „blahoslavených“ (porov. Mt 5, 1-12).

Masívna prítomnosť veľkonočného motívu robí z Magnifikátu aj pieseň vykúpenia, ktorá má v pozadí spomienku na oslobodenie Izraela z Egypta. Slovesá sú všetky v minulom čase, preniknuté spomienkou na lásku, ktorá zapaľuje prítomnosť vierou a budúcnosť osvecuje nádejou: Mária ospevuje milosť minulosti, avšak je ženou prítomnosti, ktorá vo svojom lone nosí budúcnosť.

Prvá časť tohto chválospevu chváli Božie pôsobenie v Márii, mikrosvete Božieho ľudu, ktorý sa plne pridŕža zmluvy (v. 46-50); druhá časť sa rozprestiera nad Otcovým pôsobením v makrosvete dejín jeho detí (v. 51-55), a to prostredníctvom troch kľúčových slov: pamäť - milosrdenstvo - prísľub.

Pán, ktorý sa sklonil nad malou Máriou, aby v nej vykonal „veľké veci“ a urobil ju Pánovou matkou, začal zachraňovať svoj ľud od exodu, pamätajúc na všeobecné požehnanie prisľúbené Abrahámovi (porov. Gn 12, 1-3). Pán, verný Boh naveky, vylial na ľud verný zmluve nepretržitý prúd milosrdnej lásky „z pokolenia na pokolenie“ (v. 50) a teraz zjavuje plnosť spásy vo svojom Synovi, poslanom, aby zachránil ľud od hriechov. Od Abraháma až po Ježiša Krista a spoločenstvo veriacich sa tak Veľká noc javí ako hermeneutická kategória na pochopenie každého nasledujúceho oslobodenia až po oslobodenie uskutočnené Mesiášom v plnosti času.

Drahí bratia a sestry, prosme dnes Pána o milosť, aby sme vedeli očakávať naplnenie všetkých jeho prisľúbení; a aby nám pomohol prijať Máriinu prítomnosť v našom živote. Aby sme v jej škole všetci objavili, že každá duša, ktorá verí a dúfa, „počne a porodí Božie slovo“ (sv. Ambróz, Výklad evanjelia podľa Lukáša 2, 26).


Preložila: Slovenská redakcia VR

 

 

Zavrieť   X

Apolónia z Alexandrie, mučenica

Svätá

Sviatok: 9. február

* Alexandria, Egypt

† 248 tamtiež

Význam mena: zasvätená Apollovi (pohanský boh, z lat.)

Atribúty: palma, ľalia, kliešte

Patrónka zubárov a zubných ochorení

Umučenie sv. Apolónie poznáme z rozprávania Euzébia Cézarejského (265-340), ktorý vo svojich Cirkevných dejinách uvádza úryvok z listu biskupa sv. Dionýza Alexandrijského (+264), adresovaného Fabiovi Antiochijskému, v ktorom sa hovorí o niektorých epizódach, na základe ktorých sa dá čiastočne rekonštruovať umučenie a smrť sv. Apolónie.

V poslednom roku vlády Filipa Arabského (243-249), napriek tomu, že počas šiestich rokov jeho vlády mali kresťania pokoj, vypukla v Alexandrii v Egypte ľudová vzbura proti kresťanom, ktorú podnietil istý pohanský alexandrijský veštec. Mnohí kresťania boli zbičovaní a ukameňovaní na smrť. Masakre neunikli ani slabší vo viere. Pohania vtrhli do ich domov, vyplienili ich a ľudí pozabíjali. V tom čase žila aj Apolónia, už staršia vekom, ale panna, zrejme zasvätená Bohu. V ikonografii sa zobrazuje v mladom veku (ako bolo zvykom zobrazovať panny-svätice) s udretými čeľusťami, z ktorých jej vybili zuby. Vyobrazuje sa aj s kliešťami, s ktorými jej podľa inej tradície zuby vytrhli. Keďže svojej viery sa ani po krutom mučení nevzdala, začali sa jej vyhrážať, že ju hodia živú na zapálenú hranicu za mestom, ak sa nepridá k pohanom a k ich rečiam proti Bohu. Odvliekli ju k ohňu. Apolónia ich vtedy požiadala, aby ju na chvíľu pustili. V nestráženej chvíľke sa sama vrhla do plameňov.

Stalo sa to koncom roka 248 alebo na začiatku roku 249. Keďže Apolónia bola vtedy už v rokoch, predpokladáme, že sa narodila koncom 2. alebo začiatkom 3. storočia. Biskup sv. Dionýz vo svojom liste potvrdzuje, že jej život bol hodný obdivu a zrejme preto, ako aj kvôli jej apoštolskému životu, ktorý žila, popudila proti sebe pohanov, ktorí zúrili, keď videli jej vieru. Gesto, ktoré spravila – že sa vrhla sama do plameňov, sa nepovažuje za samovraždu. Jej odhodlanosť a neoblomnosť vo viere obdivovali aj kresťania aj pohania. V nasledujúcich storočiach sa však týmto jej činom zaoberali aj úrady Cirkvi. Euzébius a Dionýz nesúhlasia s tým, že ide o samovraždu, keďže viery sa vzdať nechcela a iné východisko ako smrť v plameňoch nemala. Bolo by ju to stihlo tak či tak. Určite malo na ňu vplyv mučenie, ktoré podstúpila, ktoré možno oslabilo jej vôľu, nevedela rozmýšľať s jasnou hlavou, nevidela iné východisko, a tak si zvolila sama.

Aj sv. Augustín v diele „De civitate Dei“ (O Božom meste) uvažuje nad problémom, či je náležité radšej dobrovoľne urýchliť smrť než zaprieť vieru. Píše: „Nie je lepšie uskutočniť hanebný čin, z ktorého je možné oslobodiť sa ľútosťou, skôr ako spraviť niečo zlé, čo nedáva možnosť k ľútosti, ktorá by mohla zachrániť?“ No dobrovoľná samovražda niektorých svätých žien, ktoré sa v časoch prenasledovania pri mučení dobrovoľne vrhli do plameňov, aby unikli tým, ktorí číhali na ich čistotu, ho necháva na pochybách, či to nie je náhodou Božie vnuknutie. Preto by to nemala byť chyba, skôr poslušnosť Bohu. Definitívne to však sv. Augustín neuzaviera.

Cez to všetko už v ranom stredoveku existoval kult sv. Apolónie. Rozšíril sa najprv na Východe a potom aj na Západe. Vo viacerých mestách zasvätili chrámy práve jej. V Ríme jej postavili tiež jeden kostol, ktorý stojí blízko kostola Panny Márie v Zátibérií (S. Maria in Trastevere). Rozšíreniu kultu pomohla aj legenda, podobne ako iným mučeníkom, že bola dcérou kráľa, ktorý ju dal zabiť, pretože sa nechcela zrieknuť kresťanstva. Jej sviatok sa od staroveku slávi 9. februára. Uctieva sa ako panna a mučenica z Alexandrie a vzýva sa pri všetkých chorobách a bolestiach zubov.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X