Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Miništrovať je do slovenčiny prevzaté latinské slovo ministrare - slúžiť.
Miništrant je teda ten, kto túto službu vykonáva. Táto služba ale nie je obyčajnou všeobecnou službou, ale silne špecifickou službou Bohu, kňazovi a celému spoločenstvu veriacich pri oltári. Preto táto služba nie je akousi povinnosťou, ale výsadou.

Práve táto výsada je dôvod, prečo nemôže miništrovať každý, kto by chcel. Na miništrantov sa kladú naozaj nemalé nároky - na ich vzdelanie, dôslednosť, dôstojnosť a to nie len pri oltári, ale aj v osobnom živote. To ale nemá byť dôvod pre nejakú suchopárnosť. Miništranti sú všade poriadne veselá, živá kopa chlapcov, ktorí vedia spojiť život podľa božích príkazov so svojím bežným životom dospievajúcich mladíkov. Už sv. Filip Neri povedal: "Smutný svätý by bol naozaj smutný." A toto sa stalo akýmsi tichým heslom miništrantov...

Keďže každý miništrant je niekoho dieťa, prosím všetkých rodičov miništrantov, aby sa za svojich synov modlili.

 


Sv. Tazícius

Tarzícius bol akolytom (rozdávateľom Eucharistie) alebo diakonom v Ríme. V druhej polovici 3.storočia bol ukameňovaný davom ľudí na rímskej ceste Via Appia, keď niesol Eucharistiu neznámemu kresťanovi do väzenia. Túto udalosť opísal kardinál Wiseman vo svojom diele „Fabiola“. Pápež sv. Damazus (bol pápežom v rokoch 366-384) napísal o ňom poému a dal mu vytesať na náhrobný kameň štvorveršie, ktoré vyjadrovalo príčinu jeho smrti. Legenda ho predstavovala ako chlapca (miništranta), ktorý v čase prenasledovania niesol Eucharistiu uväzneným kresťanom. Na tejto ceste ho stretli chlapci, ktorí však kresťanmi neboli. Chceli, aby im ukázal, čo to nesie. On však Eucharistiu chránil za každú cenu. Chlapci čoskoro prišli na to, že je kresťanom a nesie „kresťanské tajomstvá“. Kvôli tomu ho začali biť a kameňovať. Tarzícius sa však držal statočne. Keď už zomieral, išiel okolo jeden rímsky vojak, ktorý bol tiež kresťanom. Chlapcov rozohnal a Tarzícius mu ešte stihol povedať, Koho nesie a kam. Potom vydýchol. Vojak sa postaral aj o jeho telo aj o Eucharistiu. Či tento príbeh obsahuje presné historické fakty, nevieme. Tarzícius mohol byť aj mladým mužom – diakonom, ktorý niesol Eucharistiu z titulu svojej funkcie a služby: či už chorým, prenasledovaným alebo z pápežskej sv. omše kňazom hlavných rímskych kostolov ako znak jednoty. V každom prípade je mučeníkom a oddávna si ho uctieva mnoho ľudí, najčastejšie ako patróna miništrantov.

 

 

 

 

 

 


Miništrantský sľub:

Ďakujem Ti Pane Ježišu Kriste,
že si ma povolal do služby pri oltári
medzi služobníkov oltára.
Sľubujem, že moje správanie
v kostole, doma, v škole a vôbec všade
bude vždy príkladné.
Budem sa usilovať žiť podľa Tvojho príkladu.


Modlitba rodičov za miništrantov:

Všemohúci večný Bože, milujúci Otče,
dal si mi v mojom synovi nenahraditeľný dar.
Prosím ťa, veď ho svojou mocnou prozreteľnosťou,
aby ti bol verný nie len v službe pri tvojom oltári,
ale v celom svojom živote.
Ochraňuj ho, aby sa zachoval čistý a tak raz vošiel
do radosti nebeskej vlasti.
Skrze Krista nášho Pána. Amen.

Zavrieť   X

Františka Rímska, rehoľníčka

Svätá

Sviatok: 9. marec

* 1384 Rím

† 9. marec 1440 tamtiež

Význam mena: slobodná (zast. nem.)

Patrónka motoristov

Sv. Františka Rímska sa narodila v Ríme v roku 1384. Jej otec sa volal Pavol Bussa de Leoni a bol bohatým šľachticom. Františka už v útlom veku túžila vstúpiť do kláštora. Otec ju však už ako mladú prisľúbil za manželku mladému šľachticovi Lorenzovi de Ponzianimu. Svoj sľub nechcel zrušiť. Františka sa teda z poslušnosti za Lorenza vydala. Lorenzo bol dobrým človekom, vážil si Františku, jej čnosti a zbožnosť. Františka sa zase snažila byť vľúdna a milá. Podľa šľachtických obyčajov sa Františka musela skvostne obliekať, navštevovať spoločnosť a prijímať hostí. Ona to robila zdvorilo a skromne. Pod nádherným rúchom nosila vrecovinu. V spoločnosti mužov bola vážna, v reči opatrná a netancovala. Veľmi rada chodila do kostola. Často rozjímala a modlila sa. Nikdy nezanedbávala svoje povinnosti. Vždy sa snažila vyplniť manželove priania. Narodili sa im tri deti. Františka ich mala veľmi rada, od mala ich vychovávala k slušnému a nábožnému životu. Priam tak sa starala aj o služobníctvo. Ak niekto ochorel, sama ho ošetrovala. Tiež ich viedla k nábožnému životu. K sebe bola zase veľmi prísna. Striedmo sa stravovala, jedla zväčša len zeleninu, nepila víno. Všimli si ju aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku.

Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Utešovala samu seba, že si ich Boh vzal k sebe, ale predsa jej bolo ľúto. V roku 1413 neapolský kráľ obsadil a drancoval Rím. Aj ich dom vyrabovali, syna, ktorý ostal nažive, odvliekli ako rukojemníka. Manžel bol ťažko ranený a následne ho poslali do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn.

V roku 1425, po návrate z púte do Assisi, založila nábožnú družinu vznešených paní a dievčat. Členky bývali naďalej vo svojich rodinách, ale zachovávali benediktínske pravidlá. Nevolali sa mníšky, ale oblátky (obetované). Zriekli sa nádhery v oblečení, prepychu, hlučných zábav a snažili sa o kresťanskú dokonalosť. Neskladali síce žiadne sľuby, z družiny mohli aj vystúpiť. Zaviazali sa iba poslušnosťou voči predstavenej. Nosili biele rúcho, biely škapuliar a čierny závoj. Takto žili až do roku 1433. V tom roku sa sústredili do jedného kláštora, ktorý sa volá Tor dei Specchi. V roku 1436, po smrti svojho manžela, sa k nim pridala aj Františka. Pokračovala vo svojom odriekavom a nábožnom živote. No v kláštore nepobudla dlho. V roku 1440 bola pozrieť svojho syna, ktorý ťažko ochorel. Keď sa vracala do kláštora, náhle na ňu prišla slabosť. Vrátila sa späť k synovi a 9. marca 1440 zomrela. Pochovali ju v kostole Panny Márie Novej pri Fore Romane. V roku 1608 bola vyhlásená za svätú. Pri tej príležitosti premenovali aj kostol, v ktorom spočívali jej pozostatky, na kostol sv. Františky Rímskej.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X