Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Legio Divina
(Dominum nostrum Iesum Christum)


 I. Legio Divina - Božia armáda, je názov spoločenstva oslianskych miništrantov, ktorí sa zároveň riadia nasledovným poriadkom.


 II. Legio Divina má hierarchické usporiadanie, ktoré sa každý jej člen zaväzuje rešpektovať.

Dux
generál
je spravidla správca farnosti, prípadne iný kňaz určený na starostlivosť o miništrantov.
Légátus je hlavný miništrant. Volia ho na spoločne dohodnuté obdobie všetci členovia LD, hodnosť nadobúda odobrením voľby generálom. Má plnú moc nad všetkými miništrantmi (prípadne len nad svojou légiou). On sám podlieha len pod generála (prípadne legáta I. légie).
Tribúnus je zástupcom legáta. Plní všetky povinnosti, ktoré mu uloží legát a vyššia hodnosť. V neprítomnosti legáta má jeho kompetencie.
Praefectus
veliteľ
je miništrant, ktorý prešiel potrebnými skúškami a dosiahol potrebné osobitné rády pre hodnosť prefekta. Jeho úlohou je dozerať a pomáhať nižším hodnostiam. V neprítomnosti vyššej hodnosti (okrem generála) rozdeľuje liturgické služby a dozerá na ich správne vykonanie.
Centurió je miništrant, ktorý prešiel potrebnými skúškami a dosiahol potrebné osobitné rády pre hodnosť centurióna. Jeho úlohou je dozerať a pomáhať nižším hodnostiam. V neprítomnosti vyššej hodnosti rozdeľuje liturgické služby a dozerá na ich správne vykonanie.
Míles je miništrant v dohodnutej dobe po zložení miništrantského sľubu. V tejto hodnosti môže byť ponechaný aj dlhšie, pokiaľ nedosiahne potrebné osobitné rády pre hodnosť centurióna.



 
III. Rast hodností v Legio Divina sa riadi nasledovnými usmerneniami.

 a) Každý nový miništrant sa stáva členom LD, pričom mu je udelená hodnosť míles. Táto hodnosť mu ostáva celý kalendárny rok po zložení miništrantského sľubu. Povýšeniu predchádza dosiahnutie osobitných rádov potrebných pre vykonávanie hodnosti centurióna.

 b) Povýšeniu z centurióna na prefekta predchádza dosiahnutie osobitných rádov potrebných pre vykonávanie hodnosti prefekta. Tieto sú mu udelené po úspešnom zložení vedomostných skúšok.

 c) Tribúnom sa stáva prefekt, zvolený členmi LD, alebo v prípade neúspešnej voľby, vybraný legátom a potvrdený generálom. Uvedenie do hodnosti je slávnostným spôsobom pri účasti všetkých členov LD.

 d) Legátom sa, v prípade, že nie je znovu zvolený, spravidla stáva tribún po odobrení generálom. Uvedenie do hodnosti je slávnostným spôsobom pri účasti všetkých členov LD. V prípadnom neprijatí tejto hodnosti zo strany tribúna, nasleduje nová voľba. Ak je voľba opakovane neúspešná, hodnosť ostáva vakantná (neobsadená).


 IV. Osobitné rády.
 
a)
Regula Calicis Rád kalicha Míles
Regula Sc. Rosarii Rád posv. ruženca  
Regula Incensionis Rád kadidla Centurió
Regula Cruciferraris Rád kríža  
Regula Ceroferraris Rád sviece  
Regula Templóris Rád lit. priestoru Praefectus
Regula Mitrae Rád mitry  
Regula Berlae Rád berly  
Regula Missalum Romanum Rád Rímskeho misála  
Regula Liturgiae Sacrae Missae Rád lit. sv. omše Tríbúnus
Légátus

 










b) Osobitné rády dosahujú miništranti teoretickými znalosťami a praktickou zručnosťou.


 V. O.A.M.D.G.
Zavrieť   X

Františka Rímska, rehoľníčka

Svätá

Sviatok: 9. marec

* 1384 Rím

† 9. marec 1440 tamtiež

Význam mena: slobodná (zast. nem.)

Patrónka motoristov

Sv. Františka Rímska sa narodila v Ríme v roku 1384. Jej otec sa volal Pavol Bussa de Leoni a bol bohatým šľachticom. Františka už v útlom veku túžila vstúpiť do kláštora. Otec ju však už ako mladú prisľúbil za manželku mladému šľachticovi Lorenzovi de Ponzianimu. Svoj sľub nechcel zrušiť. Františka sa teda z poslušnosti za Lorenza vydala. Lorenzo bol dobrým človekom, vážil si Františku, jej čnosti a zbožnosť. Františka sa zase snažila byť vľúdna a milá. Podľa šľachtických obyčajov sa Františka musela skvostne obliekať, navštevovať spoločnosť a prijímať hostí. Ona to robila zdvorilo a skromne. Pod nádherným rúchom nosila vrecovinu. V spoločnosti mužov bola vážna, v reči opatrná a netancovala. Veľmi rada chodila do kostola. Často rozjímala a modlila sa. Nikdy nezanedbávala svoje povinnosti. Vždy sa snažila vyplniť manželove priania. Narodili sa im tri deti. Františka ich mala veľmi rada, od mala ich vychovávala k slušnému a nábožnému životu. Priam tak sa starala aj o služobníctvo. Ak niekto ochorel, sama ho ošetrovala. Tiež ich viedla k nábožnému životu. K sebe bola zase veľmi prísna. Striedmo sa stravovala, jedla zväčša len zeleninu, nepila víno. Všimli si ju aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku.

Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Utešovala samu seba, že si ich Boh vzal k sebe, ale predsa jej bolo ľúto. V roku 1413 neapolský kráľ obsadil a drancoval Rím. Aj ich dom vyrabovali, syna, ktorý ostal nažive, odvliekli ako rukojemníka. Manžel bol ťažko ranený a následne ho poslali do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn.

V roku 1425, po návrate z púte do Assisi, založila nábožnú družinu vznešených paní a dievčat. Členky bývali naďalej vo svojich rodinách, ale zachovávali benediktínske pravidlá. Nevolali sa mníšky, ale oblátky (obetované). Zriekli sa nádhery v oblečení, prepychu, hlučných zábav a snažili sa o kresťanskú dokonalosť. Neskladali síce žiadne sľuby, z družiny mohli aj vystúpiť. Zaviazali sa iba poslušnosťou voči predstavenej. Nosili biele rúcho, biely škapuliar a čierny závoj. Takto žili až do roku 1433. V tom roku sa sústredili do jedného kláštora, ktorý sa volá Tor dei Specchi. V roku 1436, po smrti svojho manžela, sa k nim pridala aj Františka. Pokračovala vo svojom odriekavom a nábožnom živote. No v kláštore nepobudla dlho. V roku 1440 bola pozrieť svojho syna, ktorý ťažko ochorel. Keď sa vracala do kláštora, náhle na ňu prišla slabosť. Vrátila sa späť k synovi a 9. marca 1440 zomrela. Pochovali ju v kostole Panny Márie Novej pri Fore Romane. V roku 1608 bola vyhlásená za svätú. Pri tej príležitosti premenovali aj kostol, v ktorom spočívali jej pozostatky, na kostol sv. Františky Rímskej.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X