Please activate JavaScript! — Or click here for the SiteMap.
 

Legio Divina
(Dominum nostrum Iesum Christum)


 I. Legio Divina - Božia armáda, je názov spoločenstva oslianskych miništrantov, ktorí sa zároveň riadia nasledovným poriadkom.


 II. Legio Divina má hierarchické usporiadanie, ktoré sa každý jej člen zaväzuje rešpektovať.

Dux
generál
je spravidla správca farnosti, prípadne iný kňaz určený na starostlivosť o miništrantov.
Légátus je hlavný miništrant. Volia ho na spoločne dohodnuté obdobie všetci členovia LD, hodnosť nadobúda odobrením voľby generálom. Má plnú moc nad všetkými miništrantmi (prípadne len nad svojou légiou). On sám podlieha len pod generála (prípadne legáta I. légie).
Tribúnus je zástupcom legáta. Plní všetky povinnosti, ktoré mu uloží legát a vyššia hodnosť. V neprítomnosti legáta má jeho kompetencie.
Praefectus
veliteľ
je miništrant, ktorý prešiel potrebnými skúškami a dosiahol potrebné osobitné rády pre hodnosť prefekta. Jeho úlohou je dozerať a pomáhať nižším hodnostiam. V neprítomnosti vyššej hodnosti (okrem generála) rozdeľuje liturgické služby a dozerá na ich správne vykonanie.
Centurió je miništrant, ktorý prešiel potrebnými skúškami a dosiahol potrebné osobitné rády pre hodnosť centurióna. Jeho úlohou je dozerať a pomáhať nižším hodnostiam. V neprítomnosti vyššej hodnosti rozdeľuje liturgické služby a dozerá na ich správne vykonanie.
Míles je miništrant v dohodnutej dobe po zložení miništrantského sľubu. V tejto hodnosti môže byť ponechaný aj dlhšie, pokiaľ nedosiahne potrebné osobitné rády pre hodnosť centurióna.



 III. Rast hodností v Legio Divina sa riadi nasledovnými usmerneniami.

 a) Každý nový miništrant sa stáva členom LD, pričom mu je udelená hodnosť míles. Táto hodnosť mu ostáva celý kalendárny rok po zložení miništrantského sľubu. Povýšeniu predchádza dosiahnutie osobitných rádov potrebných pre vykonávanie hodnosti centurióna.

 b)
Povýšeniu z centurióna na prefekta predchádza dosiahnutie osobitných rádov potrebných pre vykonávanie hodnosti prefekta. Tieto sú mu udelené po úspešnom zložení vedomostných skúšok.

 c) Tribúnom sa stáva prefekt, zvolený členmi LD, alebo v prípade neúspešnej voľby, vybraný legátom a potvrdený generálom. Uvedenie do hodnosti je slávnostným spôsobom pri účasti všetkých členov LD.

 d) Legátom sa,
v prípade, že nie je znovu zvolený, spravidla stáva tribún po odobrení generálom. Uvedenie do hodnosti je slávnostným spôsobom pri účasti všetkých členov LD. V prípadnom neprijatí tejto hodnosti zo strany tribúna, nasleduje nová voľba. Ak je voľba opakovane neúspešná, hodnosť ostáva vakantná (neobsadená).


 IV. Osobitné rády.
 
a)
Regula Calicis Rád kalicha Míles
Regula Sc. Rosarii Rád posv. ruženca  
Regula Incensionis Rád kadidla Centurió
Regula Cruciferraris Rád kríža  
Regula Ceroferraris Rád sviece  
Regula Templóris Rád lit. priestoru Praefectus
Regula Mitrae Rád mitry  
Regula Berlae Rád berly  
Regula Missalum Romanum Rád Rímskeho misála  
Regula Liturgiae Sacrae Missae Rád lit. sv. omše Tríbúnus
Légátus

 










b) Osobitné rády dosahujú miništranti teoretickými znalosťami a praktickou zručnosťou.


 V. O.A.M.D.G.
Zavrieť   X

Ambróz, biskup, učiteľ Cirkvi

Svätý

Sviatok: 7. december

* okolo 339 Trier, Porýnie-Falcko, Nemecko

† 4. apríl (?) 397 Miláno, Taliansko

Atribúty: úľ, kniha, bič, kosť, pero

Patronát: Patrón obchodníkov, včelárov, voskárov, pekárov, študentov

Sv. Ambróz patrí medzi štyroch veľkých západných učiteľov Cirkvi spolu s Augustínom, Hieronymom a Gregorom Veľkým. Narodil sa okolo roku 339 v Trevíri (Trier, dnešné juhozápadné Nemecko). Keď mu v roku 350 zomrel otec, matka sa s dvoma synmi odobrala do Ríma. Tam už bola v kláštore Ambrózova sestra Marcelína. Ambróz mal veľké nadanie, matka mu vybrala najlepších učiteľov tých čias. Získal dokonalý prehľad v umení, rečníctve a práve. Po štúdiách sa stal advokátom. Získal si obdiv svojou vzdelanosťou, výrečnosťou, spravodlivosťou a láskou. Vďaka svojmu priateľovi Aniciovi Probovi, miestodržiteľovi Talianska, sa stal prísediacim na súde na najvyšších štátnych úradoch. V roku 373 sa stal miestodržiteľom v Miláne, Piemonte, Janove a Bologni. Svoj úrad zastával so všetkou láskavosťou a vľúdnosťou, za čo si onedlho získal všeobecnú obľubu.

Keď v roku 374 umrel v Miláne ariánsky biskup Auxencius, vznikol pri voľbe nového biskupa nepokoj. Ariáni chceli biskupa spomedzi seba a katolíci chceli pravoverného. Bola obava, že vznikne vzbura a vraždenie. Cisársky miestodržiteľ Ambróz sa ponáhľal do chrámu, aby utíšil nepokoje. V chráme predniesol ohnivú reč, v ktorej napomínal obe strany. Všetko zatíchlo. Zrazu jedno dieťa v chráme zvolalo: „Ambróz nech je biskupom!“ Pridali sa aj ďalší, teraz už zjednotení katolíci i ariáni. Ambróz namietal, že nemá teologické vzdelanie a nie je ani pokrstený. Dokonca dal do svojho paláca doviesť dve ženy pochybnej povesti a dvoch zločincov natiahnuť na škripec, aby sa zdalo, že má zlé srdce a nie je hodný biskupskej hodnosti. Keď ani to nepomohlo, ušiel. Našli ho však hneď na druhý deň. K cisárovi vyslali posolstvo s prosbou, aby im vyhovel, aby Ambróz mohol byť biskupom. Cisár privolil. Po dôkladnej príprave ho kňaz Simplicián 30. novembra 374 pokrstil. Následne prijal kňazskú vysviacku a 7. decembra bol vysvätený za biskupa.

Ambróz neohrozene obhajoval Cirkev, bojoval proti bludárom a svetským útokom. Celý svoj hnuteľný majetok rozdal chudobným a nehnuteľný daroval Cirkvi. Správu týchto majetkov zveril svojmu bratovi Satyrovi, aby sa on sám mohol venovať jedine biskupskej službe. Žil veľmi skromne, postil sa, nechodil na hostiny. Usilovne študoval, čo mu chýbalo. Ďalej ho viedol kňaz Simplicián. Každú nedeľu kázal. Na jeho kázne začal chodiť aj Augustín, ktorého potom neskôr Ambróz pokrstil.

O jeho horlivosti svedčí aj to, že ani samému cisárovi Tedóziovi nedovolil vstúpiť do chrámu, keď sa ten prehrešil zabitím tisíckami nevinných ľudí. Postavil sa mu do cesty a verejne ho vyobcoval z Cirkvi. Až po osemmesačnom verejnom pokání sňal z cisára exkomunikáciu a dal mu rozhrešenie. Aj ďalej horlivo účinkoval. Ku sklonku svojho života sa venoval aj písaniu náboženských kníh. Zomrel na Bielu sobotu 4. apríla 397. Zostalo po ňom viacero spisov, listy, reči a hymny. Veľmi sa zaslúžil aj o liturgický spev v Miláne. Od neho pochádza aj pomenovanie „missa“ – omša pre eucharistickú slávnosť. V roku 1295 mu pápež Bonifác VIII. udelil titul učiteľ Cirkvi. Jeho sviatok sa v Cirkvi slávi v deň jeho biskupskej vysviacky – 7. decembra.

zdroj: zivotopisysvatych.sk

Zavrieť   X