Farnosť Oslany

#vnedeľunenakupujem
Pozeráte si:
Domov Multimédiá Sv. otec František - Uzdraviť svet

Sv. otec František - Uzdraviť svet

V novom cykle katechéz s názvom Uzdraviť svet reaguje pápež František na situáciu pandémie a post-pandémie v duchu evanjelia a sociálnej náuky Cirkvi. Pozýva veriacich mať pohľad upretý na Ježiša a takto pripraviť lepšiu budúcnosť.


1) Uzdraviť svet
2) Viera a ľudská dôstojnosť
3) Uzdraviť svet uprednostňujúc posledných
4) Univerzálne určenie bohatstva zeme a cnosť nádeje
5) Solidarita a cnosť viery
6) Láska a spoločné dobro
7) Starostlivosť o spoločný dom a kontemplatívny postoj
8) Subsidiarita a cnosť nádeje
9) Pripraviť budúcnosť spolu s Ježišom, ktorý zachraňuje a uzdravuje

Uzdraviť svet

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pandémia naďalej spôsobuje hlboké rany, demaskujúc našu zraniteľnosť. Je veľa mŕtvych a veľmi mnoho chorých, na všetkých kontinentoch. Mnoho ľudí a mnoho rodín prežíva dobu neistoty v dôsledku sociálno-ekonomických problémov, ktoré postihujú najmä najchudobnejších.

Preto musíme mať náš pohľad pevne upretý na Ježiša (porov. Hebr 12,2) - uprostred tejto pandémie upierať pohľad na Ježiša - a s touto vierou objímať nádej Božieho kráľovstva, ktoré nám sám Ježiš prináša (porov. Mk 1,5; Mt 4,17; KKC 2816). Je to Kráľovstvo uzdravenia a spásy, ktoré je už prítomné medzi nami (porov. Lk 10,11). Kráľovstvo spravodlivosti a pokoja, ktoré sa prejavuje v skutkoch lásky, ktoré zasa zväčšujú nádej a posilňujú vieru (porov. 1 Kor 13,13). V kresťanskej tradícii viera, nádej a láska sú oveľa viac než len pocity alebo postoje. Sú to čnosti vliate do nás milosťou Ducha Svätého (porov. KKC 1812-1813): dary, ktoré nás uzdravujú a robia z nás uzdravovateľov, dary, ktoré nám otvárajú nové horizonty, aj vtedy, keď sa plavíme v náročných vodách našich časov.

Nové stretnutie s evanjeliom viery, nádeje a lásky nás pozýva osvojiť si kreatívneho a obnoveného ducha. Týmto spôsobom budeme schopní premeniť korene našich fyzických, duchovných a spoločenských neduhov. Budeme môcť do hĺbky uzdraviť nespravodlivé štruktúry a deštruktívne praktiky, ktoré nás vzájomne oddeľujú, ohrozujúc ľudskú rodinu a našu planétu.

Ježišovo účinkovanie ponúka veľa príkladov uzdravenia. Keď prinavracia zdravie tým, čo sú postihnutí horúčkou (porov. Mk 1,29-34), malomocenstvom (porov. Mk 1,40- 45), ochrnutím (porov. Mk 2,1-12); keď navracia zrak (porov. Mk 8,22-26; Jn 9,1-7), reč alebo sluch (porov. Mk 7, 31-37), v skutočnosti tak uzdravuje nielen fyzickú nemoc – tá je skutočne fyzickým zlom –, ale uzdravuje celého človeka.Týmto spôsobom ho znovu privádza do komunity, ako uzdraveného; oslobodzuje ho od jeho izolácie, keďže ho uzdravil.

Pomyslime na krásne rozprávanie o uzdravení chromého v Kafarnaume (porov. Mk 21-12), ktoré sme počuli na začiatku tejto audiencie. Zatiaľ čo Ježiš káže pri vstupe domu, štyria muži prinášajú svojho chromého priateľa k Ježišovi; a keď nemôžu vstúpiť, pretože tam bol veľký zástup, urobia otvor do strechy a spúšťajú lôžko pred neho. Ježiš, ktorý káže, vidí spúšťať sa toto lôžko pred ním. «Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“» (v. 5). A potom, ako viditeľné znamenie, dodal: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď domov“» (v. 11).

Aký nádherný príklad uzdravenia! Zásah Krista je priamou odpoveďou na vieru tých ľudí, na nádej, ktorú do neho vkladajú, na ich preukázanú lásku medzi sebou navzájom. A tak Ježiš uzdravuje, ale neuzdravuje čisto len ochrnutie. Ježiš uzdravuje všetko, odpúšťa hriechy, obnovuje život ochrnutého a jeho priateľov. Povedali by sme, že sa dáva znovu narodiť. Ide o fyzické a duchovné uzdravenie, všetko spolu, ovocie stretnutia osobného i spoločenského. Predstavme si, ako vďaka Ježišovmu gestu vzrástlo toto priateľstvo, ako aj viera všetkých prítomných v tom dome. Uzdravujúce stretnutie s Ježišom!

A tak sa pýtajme: akým spôsobom môžeme pomôcť dnes uzdraviť náš svet? Ako učeníci Pána Ježiša, ktorý je lekárom duše a tela, sme povolaní pokračovať „v jeho diele, diele uzdravenia a spásy“ (KKC, 1421) v zmysle fyzickom, sociálnom a duchovnom.

Cirkev, hoci poskytuje Kristovu uzdravujúcu milosť prostredníctvom sviatostí, a hoci sa stará o zdravotné služby v najodľahlejších kútoch planéty, nie je odborníkom na prevenciu alebo liečenie pandémie. Pomáha s chorými, ale nie je expertom. A ani neudáva špecifické sociálno-politické usmernenia (porov. sv. Pavol VI., Apoštolský list Octogesima adveniens, 14. mája 1971, 4). Toto je úloha politických a spoločenských vodcov. Predsa však, v priebehu storočí a vo svetle evanjelia rozvinula Cirkev niektoré sociálne princípy, ktoré sú základné (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 160-208), princípy, ktoré môžu pomôcť v napredovaní, v príprave budúcnosti, ktorú potrebujeme.

Vymenujem tie hlavné, vzájomne úzko spojené: princíp dôstojnosti ľudskej osoby, princíp spoločného dobra, princíp preferenčnej voľby (opcie) pre chudobných, princíp všeobecného určenia dobier, princíp solidarity, subsidiarity, princíp starostlivosti o náš spoločný dom. Tieto princípy pomáhajú tým, ktorí sú v riadení a majú spoločenské zodpovednosti v zabezpečovaní rozvoja, a tiež – tak ako v tomto prípade pandémie – uzdravenia osobného a sociálneho tkaniva. Všetky tieto princípy rôznymi spôsobmi vyjadrujú čnosti viery, nádeje a lásky.

V nasledujúcich týždňoch vás pozývam zaoberať sa spoločne naliehavými otázkami, ktoré sa pandémiou dostali do popredia, predovšetkým sociálnymi chorobami. A urobíme to vo svetle evanjelia, teologálnych čností a princípov sociálnej náuky Cirkvi. Spolu prebádame, ako môže naša katolícka sociálna tradícia pomôcť ľudskej rodine uzdraviť tento svet, ktorý trpí ťažkými chorobami. Mojím prianím je uvažovať a pracovať všetci pospolu, ako nasledovatelia Ježiša, ktorý uzdravuje, aby sme vytvorili lepší svet, plný nádeje pre budúce generácie (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 24. nov. 2013, 183).“



Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Viera a ľudská dôstojnosť

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pandémia dala do popredia to, akí sme všetci zraniteľní a vzájomne prepojení. Ak sa nebudeme starať jeden o druhého, počnúc tými poslednými, ktorí sú najviac zasiahnutí, vrátane stvorenstva, nemôžeme svet uzdraviť.

Treba pochváliť angažovanosť mnohých ľudí, ktorí v týchto mesiacoch dokazujú ľudskú a kresťanskú lásku k svojmu blížnemu tým, že sa venujú chorým napriek ohrozeniu vlastného zdravia. Sú to hrdinovia! Každopádne koronavírus nie je jediným ochorením, proti ktorému treba bojovať, ale pandémia odhalila širšie sociálne patológie. Jednou z nich je pokrivené videnie človeka, pohľad, ktorý ignoruje jeho dôstojnosť a vzťahový charakter. Niekedy hľadíme na druhých ako na predmety; predmety na použitie a zahodenie. V skutočnosti však tento typ pohľadu zaslepuje a podnecuje individualistickú a agresívnu kultúru odpadu, ktorá premieňa ľudskú bytosť na spotrebný tovar (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 53; Encyklika Laudato si', 22).

Vo svetle viery naopak vieme, že Boh hľadí na muža a ženu iným spôsobom. On nás stvoril nie ako predmety, ale ako milované osoby, schopné milovať; stvoril nás na svoj obraz a podobu (porov. Gn 1,27). Týmto spôsobom nám dal jedinečnú dôstojnosť a pozval nás žiť v spoločenstve s ním, v spoločenstve s našimi sestrami a bratmi, v úcte ku všetkému stvorenstvu. V spoločenstve, čiže v harmónii, môžeme to tak povedať. Stvorenie je harmónia, ku ktorej sme povolaní, aby sme ju žili. A v tomto spoločenstve, v tejto harmónii, ktorá je spoločenstvo, nám Boh dáva schopnosť plodiť a chrániť život (porov. Gn 1,28-29), pracovať a starať sa o zem (porov. Gn 2,15; Laudato si', 67). Je zrejmé, že bez harmónie sa nedá plodiť a chrániť život; bude zničený.

O tom individualistickom pohľade, ktorý nie je harmóniou, máme príklad v evanjeliách, v žiadosti matky učeníkov Jakuba a Jána (porov. Mt 20,20-28). Chcela by, aby zasadli po pravici a ľavici nového kráľa. Ale Ježiš ponúka iný typ nazerania: pohľad služby, darovania života pre druhých, a potvrdzuje to vzápätí tým, že navracia zrak dvom slepcom a robí z nich svojich učeníkov (porov. Mt 20,29-34). Snaha o šplhanie sa v živote nahor, o nadradenosť nad inými, to ničí harmóniu. Je to logika dominancie, ovládať ostatných. Harmónia je niečo iné: je to služba.

Poprosme teda Pána, aby nám dal oči pozorné pre bratov a sestry, zvlášť tých, čo trpia. Ako Ježišovi učeníci nechcime byť ľahostajnými, ani individualistami, to sú dva nepekné postoje proti harmónii. Ľahostajnosť: ja si hľadím na druhú stranu; a individualizmus: „len pre mňa“, pozerám iba na vlastný záujem. Harmónia stvorená Bohom od nás žiada hľadieť na druhých, na potreby iných, na problémy druhých, byť v spoločenstve. Chcime uznať v každej osobe, akejkoľvek rasy, jazyka či postavenia by bola, ľudskú dôstojnosť. Harmónia ťa vedie k rozpoznaniu ľudskej dôstojnosti, tá harmónia stvorená Bohom, s človekom v strede.

Druhý vatikánsky koncil zdôrazňuje, že táto dôstojnosť je neodňateľná, pretože «bola stvorená na Boží obraz» (porov. Gaudium et spes, 12). Ona je základom celého sociálneho života a určuje jeho princípy konania. V modernej kultúre je referenčným bodom najbližším k princípu neodňateľnej dôstojnosti ľudskej osoby Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú sv. Ján Pavol II. definoval ako „míľnik na dlhej a ťažkej ceste ľudstva“ (Prejav ku Generálnemu zhromaždeniu OSN, 2. okt. 1979, 7) a ako „jeden z najvyšších prejavov ľudského vedomia“ (Prejav ku Generálnemu zhromaždeniu OSN, 5. okt. 1995, 2). Práva nie sú len individuálne, ale aj sociálne; vzťahujú sa na národy a krajiny (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 157). Ľudská bytosť je v skutočnosti vo svojej osobnej dôstojnosti bytosťou spoločenskou, sociálnou, stvorenou na obraz Trojjediného Boha. Sme sociálni, musíme žiť v tejto sociálnej harmónii, ale keď je tu sebectvo, náš pohľad nesmeruje k druhým, k spoločenstvu, ale vracia sa k nám samotným, a toto nás robí škaredými, zlými, sebeckými, ničiac harmóniu.

Toto obnovené povedomie dôstojnosti každej ľudskej bytosti má seriózne sociálne, ekonomické a politické dôsledky. Hľadieť na brata a na celé stvorenstvo ako na prijatý dar Otcovej lásky podnecuje postoje pozornosti, starostlivosti a žasnutia. Takto veriaci človek, keď kontemplatívne hľadí na blížneho ako na brata, a nie ako na cudzinca, pozerá na neho so súcitom a empatiou, nie s opovrhnutím či nepriateľstvom. A nazerajúc na svet vo svetle viery, snaží sa rozvinúť za pomoci milosti svoju tvorivosť a entuziazmus, a tak nájsť riešenia na tragédie dejín. Chápe a rozvíja svoje schopnosti ako zodpovednosti, ktoré pramenia z jeho viery (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 157), ako Božie dary, ktoré treba dať do služby ľudstvu a stvorenstvu.

Zatiaľ ako všetci pracujeme na zdolaní vírusu, ktorý postihuje všetkých bez rozdielu, viera nás vyzýva, aby sme sa vážne a aktívne angažovali proti ľahostajnosti k pošliapavaniu ľudskej dôstojnosti. Proti tejto kultúre ľahostajnosti, ktorá sprevádza kultúru odhadzovania (skartovania): že veci, ktoré sa ma nedotýkajú, ma nezaujímajú. Viera vždy požaduje aby sme sa nechali uzdraviť a obrátiť z nášho individualizmu, tak osobného ako aj kolektívneho; napríklad straníckeho individualizmu.

Kiež nám Pán „prinavráti zrak“, aby sme nanovo objavili, čo znamená byť členmi ľudskej rodiny. A kiež sa tento pohľad pretaví do konkrétnych činov spolucítenia a úcty voči každej osobe a do starostlivosti a ochrany nášho spoločného domu.



Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Uzdraviť svet uprednostňujúc posledných

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pandémia odhalila ťažkú situáciu chudobných a veľkú nerovnosť, ktorá panuje vo svete. A vírus, ktorý nerobí rozdiely medzi osobami, na svojej devastujúcej ceste našiel veľké nerovnosti a diskriminácie. A postaral sa o ich zväčšenie!

Odpoveď na pandémiu je teda dvojitá. Na jednej strane je nevyhnutné nájsť liek na malý, no strašný vírus, ktorý privádza celý svet do kolien. Na druhej strane, musíme liečiť jeden veľký vírus, vírus sociálnej nespravodlivosti, nerovnosti príležitostí, marginalizácie a nedostatku ochrany tých najslabších. V tejto dvojitej liečebnej odpovedi spočíva rozhodnutie, ktoré podľa Evanjelia nesmie chýbať: preferenčná voľba chudobných (porov. Apošt. Exhort. Evangelii gaudium [EG], 195).

A toto nie je politická voľba, ani ideologická voľba či voľba strán, to nie. Preferenčné rozhodnutie sa pre chudobných je v centre Evanjelia. A ako prvý tak urobil Ježiš; počuli sme to v úryvku z Listu Korinťanom, ktorý bol prečítaný v úvode. On, bohatý, stal sa chudobným, aby nás obohatil. Stal sa jedným z nás a preto je táto voľba v centre Evanjelia, v centre Ježišovho ohlasovania.

Samotný Kristus, ktorý je Bohom, sa zriekol seba samého, stal sa podobný ľuďom; a nezvolil si privilegovaný život, ale zvolil si stav sluhu (porov. Fil 2, 6-7). Narodil sa v pokornej rodine a pracoval ako remeselník. Na začiatku svojho ohlasovania hlásal, že v Božom kráľovstve sú chudobní blahoslavenými (porov. Mt 5,3; Lk 6,20; EG 197). Bol uprostred chorých, chudobných a vylúčených, ukazujúc im milosrdnú lásku Boha (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2444). A mnohokrát bol považovaný za nečistého, pretože chodil za chorými, malomocnými... A tí podľa vtedajšej mentality zákona robili ľudí nečistými. On riskoval tým, že bol chudobným nablízku.

Preto Ježišových nasledovníkov možno rozpoznať na základe ich blízkosti voči chudobným, maličkým, chorým a uväzneným, vylúčeným, zabudnutým, voči tomu, komu chýba jedlo a odev (prov. Mt 25, 31-36; CCC, 2443). Môžeme si prečítať ten slávny protokol, podľa ktorého budeme všetci súdení, my všetci. Je to Matúšovo Evanjelium, 25. kapitola. Toto je kľúčové kritérium kresťanskej autentickosti (porov. Gal 2,10; EG, 195). Niektorí si mylne myslia, že táto preferenčná láska k chudobným je úlohou len zopár ľudí, no v skutočnosti je misiou celej Cirkvi, povedal sv. Ján Pavol II. (porov. Sv. Ján Pavol II, Enc. Sollicitudo rei socialis, 42). «Každý kresťan a každé spoločenstvo sú povolaní byť nástrojmi Boha na oslobodenie a poskytnutie pomoci chudobným» (EG, 187).

Viera, nádej a láska nás nevyhnutne ženú smerom k tejto preferencii tých najnúdznejších, ktorá ide ponad pomoc, aj keď tá je nevyhnutná (porov. EG, 198). Zahŕňa v sebe spoločné kráčanie, to, že sa necháme evanjelizovať nimi, ktorí dobre poznajú trpiaceho Krista, nechať sa „nakaziť“ ich skúsenosťou spásy, ich múdrosťou a ich kreatívnosťou (porov. tamtiež). Deliť sa s chudobnými znamená vzájomne sa obohacovať. A ak existujú choré sociálne štruktúry, ktoré im bránia snívať o budúcnosti, musíme spoločne pracovať na ich uzdravení, na ich zmene (porov. tamtiež, 195). K tomuto vedie láska Krista, ktorý nás miloval až do extrému (porov. Jn 13,1) a dochádza až k existenciálnym medziam, okrajom, hraniciam. Prinášať periférie do centra znamená zacentrovať náš život na Krista, ktorý «sa stal chudobným» pre nás, aby nás obohatil «prostredníctvom svojej chudoby», ako sme počuli (2 Kor 8,9).

Všetci sa obávame sociálnych následkov pandémie. Všetci. Mnohí sa chcú vrátiť do normálu a obnoviť ekonomické aktivity. Iste, no táto „normálnosť“ by nemala zahŕňať sociálnu nespravodlivosť a úpadok životného prostredia.  Pandémia je krízou a z krízy nevychádzame rovnakí: buď z nej vyjdeme lepší alebo horší. Mali by sme vyjsť lepší, aby sme odstraňovali sociálnu nespravodlivosť a úpadok životného prostredia.

Dnes máme príležitosť vybudovať niečo odlišné. Napríklad, môžeme dať rásť ekonómii integrálneho rozvoja chudobných a nie sociálnej pomoci. Týmto nechcem odsúdiť sociálnu pomoc; sociálne diela sú dôležité. Pomyslime na dobrovoľníctvo, ktoré je jednou z najkrajších štruktúr Cirkvi v Taliansku. Toto áno, vykonáva sociálnu pomoc, no musíme ísť ďalej a riešiť problémy, ktoré nás k nej podnecujú.

Môžeme dať rásť ekonómii, ktorá by sa neutiekala k nápravným opatreniam, ktoré sú v skutočnosti jedovaté pre spoločnosť, ako sú výnosy odlúčené od vytvárania dôstojných pracovných miest (EG, 204). Tento typ ziskov je odlúčený od reálnej ekonomiky, ktorá by mala prinášať osoh pre bežných ľudí (porov. Enc. Laudato Si´[LS], 109) a okrem toho sa niekedy javí ľahostajná voči škodám spôsobeným spoločnému domovu.

Preferenčná voľba chudobných, táto eticko-sociálna požiadavka, ktorá pochádza z Božej lásky (porov. LS, 158), nám dáva impulz myslieť a načrtnúť takú ekonómiu, kde sú ľudia a predovšetkým chudobní v centre. A povzbudzuje nás aj plánovať liečbu vírusu uprednostňujúc tých, ktorí ju najviac potrebujú. Bolo by smutné, ak by sa pri vakcíne na COVID-19 dala priorita tým najbohatším! Bolo by smutné, ak by sa táto vakcína stala vlastníctvom toho či onoho národa a nebola by univerzálnou pre všetkých. A aký škandál by to bol, keby sa celá ekonomická pomoc, ktorú pozorujeme – a jej prevažná  časť je z verejných peňazí – koncentrovala na záchranu priemyselných odvetví, ktoré neprispievajú k začleňovaniu vylúčených, pomoci tým posledným, k všeobecnému dobru či k starostlivosti o stvorenstvo (tamtiež). To sú kritériá, ako vybrať priemyselné podniky, ktorým treba pomôcť: sú to tie, ktoré prispievajú k začleňovaniu vylúčených, k pomoci tým posledným, k všeobecnému dobru a k starostlivosti o stvorenstvo. Štyri kritériá.

Ak by sa mal vírus opäť  zintenzívniť nespravodlivým spôsobom pre chudobných a tých najzraniteľnejších, musíme zmeniť tento svet. S  príkladom  Ježiša, lekára integrálnej Božej lásky, čiže fyzického, sociálneho a duchovného uzdravenia (porov. Jn 5,6-9) – akým bolo uzdravovanie, ktoré vykonával Ježiš –, musíme konať teraz, aby sme uzdravili epidémie vyvolané maličkými neviditeľnými vírusmi i tie vyvolané veľkými a viditeľnými sociálnymi nespravodlivosťami. Navrhujem, aby sa tak dialo začínajúc od Božej lásky, kladúc periférie do centra a tých posledných na prvé miesto.

Nezabudnime na ten protokol, podľa ktorého budeme súdení – Matúš, kapitola 25. Uveďme ho do praxe pri tomto zotavovaní sa z epidémie. A počínajúc touto konkrétnou láskou – ako hovorí Evanjelium, tam, – ukotvenou v nádeji a založenou na viere, zdravší svet bude možný. V opačnom prípade vyjdeme z krízy horší. Nech nám Pán pomáha, nech nám dá silu, aby sme z krízy vyšli lepší, odpovedajúc na potreby dnešného sveta. Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Univerzálne určenie bohatstva zeme a cnosť nádeje

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Tvárou v tvár pandémii a jej sociálnym dôsledkom sú mnohí vystavení riziku straty nádeje. V tomto čase neistoty a úzkosti pozývam všetkých, aby prijali dar nádeje, ktorá prichádza od Krista. To on nám pomáha plaviť sa po búrlivých vodách choroby, smrti a nespravodlivosti, ktoré nemajú posledné slovo o našom konečnom určení.

Pandémia zvýraznila a prehĺbila sociálne problémy, predovšetkým nerovnosť. Niektorí môžu pracovať z domu, zatiaľ čo pre mnohých iných je to nemožné. Niektoré deti aj popri ťažkostiach môžu pokračovať v školskom vzdelávaní, zatiaľ čo pre veľmi mnoho iných sa to prudko prerušilo. Niektoré mocné národy môžu emitovať peniaze na riešenie krízovej situácie, zatiaľ čo pre iné by to znamenalo dlhové zaťaženie budúcnosti.

Tieto príznaky nerovnosti odhaľujú sociálnu chorobu; je to vírus, ktorý pochádza z chorej ekonomiky. A musíme to jednoducho povedať: ekonomika je chorá. Ochorela. Je chorá. Je to ovocie nespravodlivého ekonomického rastu – toto je tá choroba: ovocie nespravodlivého ekonomického rastu –, ktorý neprihliada na základné ľudské hodnoty. V dnešnom svete malý počet veľmi bohatých ľudí vlastní viac než celý zvyšok ľudstva. Ale zopakujem to, aby nás to viedlo k premýšľaniu: zopár nesmierne bohatých, skupinka, vlastní viac než celý zvyšok ľudstva. Toto je čistá štatistika. Je to nespravodlivosť, ktorá volá do neba!

Tento ekonomický model je zároveň ľahostajný k poškodzovaniu spoločného domu. Nestará sa o spoločný dom. Sme blízko k prekročeniu mnohých z limitov našej nádhernej planéty, s vážnymi a nenapraviteľnými následkami: od straty biodiverzity a klimatických zmien až po nárast morskej úrovne a zničenie tropických lesov. Sociálna nerovnosť a zhoršovanie životného prostredia idú ruka v ruke a majú rovnaký koreň (porov. Encyklika Laudato si´, 101): je ním hriech chcieť vlastniť a chcieť ovládať bratov a sestry, chce vlastniť a ovládať prírodu a samotného Boha. Ale toto nesedí s plánom stvorenia.

«Na začiatku Boh zveril zem s jej zdrojmi spoločnému spravovaniu ľudstva, aby sa o ňu staralo» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2402). Boh nás požiadal vládnuť nad zemou v jeho mene (porov. Gn 1,28), obrábať ju a starať sa o ňu ako o záhradu, záhradu všetkých (porov. Gn 2,15). «„Obrábať“ znamená orať alebo pracovať na zemi, „strážiť“ znamená chrániť, starať sa, udržiavať, uchovávať, bdieť» (Laudato si´, 67). Avšak pozor, aby sme si toto nevysvetľovali  ako voľnú ruku robiť si so zemou čo sa komu zachce. Nie. Existuje «vzťah zodpovednej vzájomnosti» (tamtiež) medzi nami a prírodou. Vzťah zodpovednej vzájomnosti medzi nami a prírodou. Dostávame od stvorenstva a dávame náš podiel. «Každé spoločenstvo si môže brať z dobra zeme to, čo potrebuje na vlastné prežitie, ale má aj povinnosť chrániť ju» (tamtiež). Obe strany.

V skutočnosti zem «tu bola pred nami a bola nám daná» (tamtiež), daná od Boha «celému ľudskému pokoleniu» (KKC, 2402). A teda je našou povinnosťou  zabezpečiť, aby sa jej plody dostali všetkým, nielen niektorým. A toto je kľúčový prvok nášho vzťahu k pozemským dobrám. Ako pripomínali otcovia Druhého vatikánskeho koncilu: «Človek, používajúci tieto dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným» (Pastoračná konštitúcia Gaudium et spes, 69). Totiž «vlastníctvo nejakého majetku robí z jeho vlastníka správcu Prozreteľnosti, aby ho urobil výnosným a podelil sa o jeho výnos s inými» (KKC, 2404). My sme správcami dobier, nie ich pánmi. Správcami. – „Áno, ale majetok je môj.“ – Je to pravda, je tvoj, ale aby si ho spravoval, a nie mal ho egoisticky pre seba.

Na zaistenie, aby to, čo vlastníme dávalo prínos spoločnosti, «predstavitelia politickej moci majú v záujme spoločného dobra právo a povinnosť riadiť oprávnené uplatňovanie vlastníckeho práva» (KKC, 2406).[1] «Princíp podriadenosti súkromného vlastníctva spoločnému určeniu dobier [...] je „zlaté pravidlo“ spoločenského správania a prvá zásada celého spoločensko-etického poriadku» (Laudato si´, 93).[2]

Majetok a peniaze sú nástroje, ktoré môžu slúžiť poslaniu. Avšak ľahko ich premieňame na ciele, či už individuálne alebo kolektívne. A keď sa toto stane, dochádza k podlomeniu základných ľudských hodnôt. Homo sapiens sa deformuje a stáva sa istým druhom homo œconomicus – v tom nedobrom zmysle – druhom človeka individualistického, vypočítavého a panovačného. Zabúdame, že tým, že sme stvorení na Boží obraz a podobu, sme bytosti sociálne, tvorivé a solidárne, s nesmiernou schopnosťou milovať. Na toto často zabúdame. V skutočnosti sme tými najviac spolupracujúcimi bytosťami spomedzi všetkých druhov a prekvitáme v spoločenstve, ako je zrejmé zo skúseností svätých. Je jedno španielske porekadlo, ktoré mi vnukla táto veta, a hovorí takto: „florecemos en racimo como los santos“, prekvitáme v spoločenstve, ako to vidno zo skúsenosti svätcov.

Keď posadnutosť vlastnením a panovaním vylučuje milióny ľudí z prístupu k primárnym dobrám; keď ekonomická a technologická nerovnosť je taká, že trhá sociálnu štruktúru; a keď závislosť od neobmedzeného materiálneho pokroku ohrozuje spoločný dom, potom nemôžeme len stáť a pozerať. Nie. Toto je skľučujúce. Nemôžeme nehybne hľadieť! S naším pohľadom upretým na Ježiša (porov. Hebr 12,2) a s istotou, že jeho láska koná prostredníctvom spoločenstva jeho učeníkov, musíme konať všetci spoločne, v nádeji, že vytvoríme niečo iné a lepšie. Kresťanská nádej, zakorenená v Bohu, je naša kotva. Ona podopiera vôľu deliť sa a posilňuje naše poslanie ako učeníkov Krista, ktorý sa s nami podelil so všetkým.

A toto pochopili prvé kresťanské spoločenstvá, ktoré tak ako my prežívali ťažké časy. Vedomí si, že tvoria jedno srdce a jednu dušu, dávali všetky svoje majetky do spoločného, svedčiac o hojnosti Kristovej milosti voči nim (porov. Sk 4,32-35). My prežívame krízu. Pandémia nás všetkých uviedla do krízy. Ale nezabúdajte: z krízy nemôžeme vyjsť rovnakí. Buď vyjdeme lepší, alebo vyjdeme horší. Toto je naša voľba. Budeme po kríze pokračovať v tomto ekonomickom systéme sociálnej nespravodlivosti a pohŕdania starostlivosťou o životné prostredie, o stvorenstvo, o spoločný domov? Porozmýšľajme.

Kiež dokážu kresťanské spoločenstvá 21. storočia obnoviť túto skutočnosť, – starostlivosť o stvorenstvo a sociálnu spravodlivosť: patria spolu – aby tak svedčili o zmŕtvychvstaní Pána. Ak sa staráme o majetky, ktorý nám dáva Stvoriteľ, ak dávame do spoločného to, čo vlastníme, aby tak nikto nemal nedostatok, potom skutočne môžeme vzbudzovať nádej na regeneráciu zdravšieho a rovnejšieho sveta.

A než skončíme, pomyslime na deti. Čítajte štatistiky: koľké deti dnes zomierajú od hladu kvôli zlému rozdeleniu bohatstva, kvôli ekonomickému systému, ako som to už spomenul; a koľko detí dnes nemá právo na školské vzdelanie z toho istého dôvodu. Nech nám tento obraz núdznych detí kvôli hladu a chýbajúcemu vzdelávaniu pomôže pochopiť, že z tejto krízy musíme vyjsť lepší. Ďakujem.

[1] Porov. GS, 71; Sv. Ján Pavol II., Enc. Sollicitudo rei socialis, 42; Enc. Centesimus annus, 40.48).

[2] Porov. Sv. Ján Pavol II., Enc. Laborem exercens, 19.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Solidarita a cnosť viery

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Po mnohých mesiacoch obnovujeme naše stretnutie z tváre do tváre a nie len z obrazovky do obrazovky. Z tváre do tváre. Toto je pekné!

Súčasná pandémia zvýraznila našu vzájomnú závislosť: všetci sme prepojení jedni s druhými, ako v zlom, tak aj v dobrom. Preto, aby sme z tejto krízy vyšli lepší, musíme tak urobiť spoločne, nie sami. Spolu, nie osamotene, pretože to sa nedá! Buď to spravíme spoločne, alebo neurobíme nič. Musíme tak urobiť všetci spoločne, v solidarite. Toto slovo by som dnes chcel zdôrazniť: solidarita.

Ako ľudská rodina máme spoločný pôvod v Bohu; obývame spoločný dom, planétu ako záhradu, zem, na ktorú nás Boh postavil; a máme spoločný cieľ v Kristovi. Keď však na toto všetko zabudneme, naša vzájomná závislosť sa stáva závislosťou niektorých od tých druhých - strácame túto harmóniu vzájomnej závislosti a solidarity - zväčšujúc nerovnosť a vysúvanie na okraj. Oslabuje sa sociálna štruktúra a poškodzuje sa životné prostredie. Je to vždy ten istý spôsob konania.

Preto je princíp solidarity dnes viac než kedykoľvek nevyhnutný, ako to učil sv. Ján Pavol II. (porov. Enc. Sollicitudo rei socialis, 38-40). Vo vzájomne prepojenom svete zakúšame, čo znamená žiť v jednej „globálnej dedine“. Je to pekné vyjadrenie: veľký svet nie je nič iné, než jedna globálna dedina, pretože všetko je vzájomne prepojené. Avšak nie vždy premieňame túto vzájomnú závislosť na solidaritu. Je tu dlhá cesta medzi vzájomnou závislosťou a solidárnosťou. Egoizmy – individuálne, národné i tie zo strany mocenských skupín – a ideologické strnulosti naopak živia «štruktúry hriechu» (tamtiež, 36).

«Slovo „solidarita“ sa akoby častým používaním opotrebovalo a niekedy býva nesprávne interpretované: znamená totiž omnoho viac než len občasný prejav štedrosti» (Apoštolská exhort. Evangelii gaudium, 188).  Je niečím viac! «Vyžaduje si novú mentalitu, ktorá dokáže premýšľať v termínoch spoločenstva a uprednostňovať životy všetkých pred privlastňovaním dobier zo strany len niektorých» (tamtiež). Toto znamená solidarita. Nie je to len otázka pomáhania druhým, čo je samo osebe dobré, no tu ide o viac: ide o spravodlivosť (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1938-1940). Aby vzájomná závislosť bola solidárnou a prinášala ovocie, potrebuje silné korene v človečenstve a v prírode stvorenej Bohom, potrebuje úctu k tváram a k zemi.

Biblia nás už od začiatku varuje. Pomyslime na príbeh o Babylonskej veži (porov. Gn 11,1-9), ktorý opisuje, čo sa stane, keď sa snažíme dosiahnuť k nebu – našej méte – ignorujúc naše puto s ľudstvom, so stvorenstvom a so Stvoriteľom. Je na to jeden výraz. Deje sa to zakaždým, keď sa niekto chce šplhať, vyšplhať sa nahor bez toho, aby bral do úvahy ostatných: „Ja sám!“ Pomyslime na tú vežu. Budujeme veže a mrakodrapy, no ničíme spoločenstvo. Unifikujeme stavby a jazyky, no umŕtvujeme kultúrne bohatstvo. Chceme byť pánmi Zeme, no ničíme biodiverzitu a ekologickú rovnováhu. Rozprával som vám pri niektorej z predošlých audiencií o rybároch zo San Benedetto del Tronto, ktorí prišli tento rok a povedali mi: „Vylovili sme z mora 24 ton odpadkov, z ktorých polovica boli plasty“. Len pomyslite! Títo majú zmysel pre lov rýb – to áno –, ale aj pre odstraňovanie odpadkov, aby vyčistili more. Toto znečisťovanie je ničením zeme, bez solidárnosti so zemou, ktorá je dar, a s ekologickou rovnováhou.

Pamätám si na stredoveký príbeh, ktorý opisuje tento „Babylonský syndróm“, ktorý nastáva, keď niet solidarity. Tento stredoveký príbeh hovorí, že ak pri stavaní veže – boli tam otroci – spadol nejaký muž a zahynul, nikto to nekomentoval, nanajvýš ak povedali: úbožiak, spravil chybný krok a spadol“. Naopak, ak spadla tehla, všetci bedákali. A ak to niekto zavinil, bol potrestaný! Prečo? Pretože výroba tehly bola nákladná, jej príprava, vypálenie. Výroba tehly stála čas a prácu. Jedna tehla sa cenila viac než ľudský život. Každý z nás premýšľajme, čo sa deje dnes. Žiaľ, aj dnes sa môže stávať niečo podobné. Padá nejaká kvóta na finančnom trhu – videli sme to v novinách v priebehu týchto dní – a správa o tom je vo všetkých agentúrach. Padajú však tisícky ľudí v dôsledku hladu a biedy, a nikto o tom nehovorí.

Diametrálnym protikladom Babylonu sú Turíce, počuli sme to v úvode audiencie (porov. Sk 2,1-3). Duch Svätý zostupujúc zhora ako vietor a plameň, zachvacuje komunitu uzavretú vo Večeradle, vlieva jej Božiu silu, podnecuje ju, aby vyšla von a všetkým ohlasovala Pána Ježiša. Duch tvorí jednotu v rozličnosti, vytvára harmóniu. V príbehu o Babylonskej veži nebola harmónia; bolo tam hnanie sa za ziskom. Tam bol človek len ako púhy nástroj, púha pracovná sila, no tu, v prípade Turíc, je každý z nás nástrojom, avšak nástrojom komunitným, ktorý sa celým svojím bytím podieľa na budovaní spoločenstva. Sv. František z Assisi to dobre vedel a vedený Duchom Svätým nazýval všetkých ľudí, ba dokonca i stvorenia, bratmi a sestrami (porov. Laudato si´, 11; porov. Sv. Bonaventúra, Legenda maior, VIII, 6: FF 1145). Aj brata vlka, spomeňme si.

Turícami sa Boh sprítomňuje a inšpiruje vieru spoločenstva zjednoteného v rozličnosti a v solidarite. Rozličnosť a solidarita zjednotené v harmónii – toto je cesta. Solidárna rozličnosť má v sebe „protilátky“ na to, aby jedinečnosť každého – ktorá je unikátnym a neopakovateľným darom – neochorela na individualizmus, na egoizmus. Solidárna rozličnosť má aj protilátky na uzdravenie spoločenských štruktúr a procesov, ktoré zdegenerovali na systémy nespravodlivosti, na systémy útlaku (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 192).

Takže solidarita je dnes cestou, ktorou sa treba uberať smerom k post-pandémiovému svetu, smerom k uzdraveniu našich medziľudských a spoločenských chorôb. Niet inej cesty. Buď pôjdeme vpred cestou solidarity, alebo sa veci zhoršia. Chcem to zopakovať: z krízy nevyjdeme rovnakí ako predtým. Pandémia je krízou. Z krízy vyjdeme buď lepší, alebo horší. Musíme si vybrať. A solidarita je práve cestou k tomu, aby sme z krízy vyšli lepší, nie s povrchnými zmenami, s akýmsi ľahkým povrchovým náterom a všetko je v poriadku. Nie. Lepší!

Uprostred krízy nám solidarita vedená vierou umožňuje pretaviť Božiu lásku do našej globalizovanej kultúry, nie však budovaním veží či múrov, ktoré rozdeľujú, no potom sa rúcajú – a koľko múrov sa dnes buduje –, ale utkávaním spoločenstva a podporovaním procesov skutočne ľudského a solídneho rastu. A k tomuto pomáha solidarita. Položím jednu otázku: Myslím na potreby ostatných? Každý nech si odpovie vo svojom srdci.

Uprostred kríz a búrok, Pán nám kladie otázku a pozýva nás prebudiť a aktivovať túto solidaritu schopnú dodať pevnosť, oporu a zmysel v týchto hodinách, keď sa zdá, že sa všetko potápa. Nech nás kreativita Ducha Svätého povzbudzuje k vytváraniu nových foriem rodinnej pohostinnosti, plodného bratstva a univerzálnej solidarity. Ďakujem.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Láska a spoločné dobro

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Kríza, ktorú prežívame v dôsledku pandémie, zasahuje všetkých; môžeme z nej vyjsť lepší, ak všetci spolu hľadáme spoločné dobro, v opačnom prípade vyjdeme horší. Žiaľ, sme svedkami toho, že vychádzajú najavo čiastkové záujmy. Napríklad, je tu niekto, kto by si chcel privlastniť možné riešenia, ako v prípade vakcín, a potom ich predávať druhým. Niektorí využívajú situáciu, aby vyvolávali rozdelenie: aby hľadali ekonomické či politické výhody, vyvolávajúc či zvyšujúc konflikty. Iní sa jednoducho nezaujímajú o utrpenie druhých, prechádzajú povedľa a idú si svojou cestou (porov. Lk 10,30-32). Sú to ctitelia Poncia Piláta, umývajú si nad tým ruky.

Kresťanská odpoveď na pandémiu a na následné spoločensko-ekonomické krízy sa zakladá na láske, predovšetkým na Božej láske, ktorá nás vždy predchádza (porov. 1 Jn 4,19). On nás miluje ako prvý, on nás vždy predchádza v láske i v riešeniach. Miluje nás bezpodmienečne, a keď túto Božiu lásku prijímame, potom môžeme odpovedať podobným spôsobom. Milujem nielen toho, kto mňa miluje: moju rodinu, mojich priateľov, moju skupinu, ale aj tých, ktorí ma nemilujú, milujem aj tých, ktorí ma nepoznajú, milujem aj tých, ktorí sú cudzinci, a aj tých, ktorí mi dávajú trpieť a ktorých pokladám za nepriateľov (porov. Mt 5,44).

Toto je kresťanská múdrosť, toto je Ježišov postoj. A tým najvyšším bodom svätosti, povedzme to tak, je milovať nepriateľov, a nie je to ľahké. Bezpochyby, milovať všetkých, vrátane nepriateľov, je ťažké – povedal by som, že je to umenie! Avšak umenie, ktorému sa dá naučiť a zdokonaľovať sa. Pravá láska, ktorá nás robí plodnými a slobodnými, je vždy expanzívna a inkluzívna. Táto láska lieči, uzdravuje a robí dobre. Mnohokrát nám viac urobí dobre jeden prejav nežnosti než mnoho argumentov, jedno gesto odpustenia, a nie mnoho argumentov na sebaobranu. Je to inkluzívna láska, ktorá uzdravuje.

Takže, láska sa neobmedzuje na vzťahy medzi dvoma či troma osobami alebo na priateľov či na rodinu, ide ďalej. Zahŕňa občianske a politické vzťahy (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi [KKC], 1907-1912), vrátane vzťahu s prírodou (Enc. Laudato si´ [LS], 231). Pretože sme spoločenské a politické bytosti, jedným z najvyšších prejavov lásky je práve ten spoločenský a politický, ktorý je rozhodujúci pre ľudský rozvoj i pre to, aby sme mohli čeliť akémukoľvek druhu krízy (porov. tamtiež, 231).

Vieme, že láska robí plodnými rodiny i priateľstvá; no dobré je pamätať, že zúrodňuje aj spoločenské, kultúrne, ekonomické a politické vzťahy, umožňujúc nám budovať „civilizáciu lásky“, ako rád hovorieval sv. Pavol VI. (Posolstvo k 10. svetovému dňu pokoja 1. jan. 1977) a v jeho stopách sv. Ján Pavol II. Bez tejto inšpirácie prevláda kultúra egoizmu, kultúra ľahostajnosti, skartovania, čiže odpisovania toho, koho nemám v láske, toho, ktorého nedokážem milovať alebo tých, ktorí sú podľa môjho zdania pre spoločnosť neužitoční.

Dnes pri vstupe mi jeden manželský pár povedal: „Modlite sa za nás, lebo máme postihnutého syna“. Spýtal som sa ich: „Koľko má rokov? – Veľa. – A čo robíte? – Sprevádzame ho, pomáhame mu“. Celý život rodičov je pre toho postihnutého syna. Toto je láska. A nepriatelia, politickí protivníci, sa aj z nášho pohľadu zdajú byť politicky, spoločensky postihnutí, zdajú sa takí. Len Boh vie či takí sú, či nie. My ich však musíme milovať, musíme viesť dialóg, musíme budovať túto civilizáciu lásky, túto civilizáciu politickú, spoločenskú, civilizáciu jednoty celého ľudstva. To je všetko opakom vojen, rozdelení, závistí, aj vojen v rodine. Inkluzívna láska je spoločenská, rodinná, je politická... láska preniká všetko!

Koronavírus nám ukazuje, že skutočné dobro pre každého je dobrom spoločným a nie len individuálnym; a aj obrátene, spoločné dobro je skutočným dobrom pre jednotlivca (porov. KKC, 1905-1906). Ak niekto hľadá len vlastné dobro, je egoistom. Naopak, človek je viac ľudskou osobou, je šľachetnejší, keď vlastné dobro otvorí všetkým, podelí sa s ním. Zdravie, okrem toho, že je individuálne, je tiež verejným dobrom. Zdravá spoločnosť je tá, ktorá sa stará o zdravie všetkých.

Vírusu, ktorý nepozná bariéry, hranice či kultúrne a politické rozdiely, sa musí čeliť láskou bez bariér, hraníc či rozdielov. Táto láska môže generovať spoločenské štruktúry, ktoré nás povzbudzujú skôr k deleniu sa, než ku konkurovaniu, ktoré nám umožňujú začleňovať zraniteľnejších, a nie ich skartovať, a ktoré nám pomáhajú prejaviť to najlepšie z našej ľudskej nátury, a nie to najhoršie. Skutočná láska nepozná kultúru skartovania, nevie, čo to je. Veď keď milujeme a podnecujeme tvorivosť, keď podnecujeme dôveru a solidaritu, práve tam vychádzajú najavo konkrétne iniciatívy pre spoločné dobro (porov. Sv. Ján Pavol II., Enc. Sollicitudo rei socialis, 38).

A toto platí tak na úrovni malých či veľkých komunít, ako aj na medzinárodnej úrovni. To, čo sa robí v rodine, čo sa robí v mestskej štvrti či v dedine, čo sa robí vo veľkomeste i na medzinárodnej úrovni je to isté: je to rovnaké semienko, ktoré vyrastá a prináša ovocie. Ak ty v rodine, v tvojej štvrti začneš so závisťou, s bojom, nakoniec z toho bude „vojna“. Naopak, ak začneš s láskou, deliť sa s láskou a odpustením, potom tam bude láska a odpustenie pre všetkých.

Naopak, ak riešenia na pandémiu prinášajú stopy egoizmu, či už osôb, podnikov alebo národov, azda sa dokážeme vymaniť z koronavírusu, no istotne nie z ľudskej a spoločenskej krízy, ktorú vírus zvýraznil a akcentoval. Takže, buďte pozorní, aby ste nebudovali na piesku (porov. Mt 7,21-27)! Aby sme budovali spoločnosť zdravú, inkluzívnu, spravodlivú a pokojamilovnú, musíme tak robiť na skale spoločného dobra (Sollicitudo rei socialis, 10). Všeobecné dobro je skalou. A toto je úloha nás všetkých, nielen nejakého špecialistu. Svätý Tomáš Akvinský hovoril, že podporovanie všeobecného dobra je povinnosťou spravodlivosti, ktorá zaväzuje každého občana. Každý občan je zodpovedný za spoločné dobro. A pre kresťanov je to aj misia. Ako učí sv. Ignác z Loyoly, zamerať naše každodenné snaženia na všeobecné dobro je spôsob ako prijímať a šíriť Božiu slávu.

Žiaľ, politika sa často neteší dobrej povesti, a vieme prečo. Toto neznamená, že všetci politici by boli zlí, nie, toto tým nechcem povedať. Hovorím len, že žiaľ, politika sa často neteší dobrej povesti. Netreba sa však vzdávať pred touto negatívnou víziou, ale skôr reagovať preukazujúc činmi, že dobrá politika je možná, ba povinná (porov. Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 1. jan. 2019) - taká, ktorá kladie do centra ľudskú osobu a spoločné dobro. Ak čítate dejiny ľudstva, nájdete mnoho svätých politikov, ktorí šli touto cestou. Dá sa to v tej miere, v akej každý občan a osobitným spôsobom ten, kto prijme spoločenské a politické záväzky a funkcie, zakorení svoje konanie v etických princípoch a vedie ho sociálna a politická láska. Kresťania, zvlášť laickí veriaci, sú povolaní vydávať o tomto dobré svedectvo, a môžu tak robiť vďaka cnosti lásky k blížnemu, pestujúc jej vnútorný sociálny rozmer.

Je tu teda čas, aby sme dali vzrásť našej sociálnej láske – chcel by som to zdôrazniť: našej sociálnej láske –, s prispením všetkých, počnúc našou maličkosťou. Všeobecné dobro si vyžaduje účasť všetkých. Ak doň každý z nás prispeje svojím dielom a ak nikto nebude ponechaný mimo, budeme môcť obnoviť dobré vzťahy na komunitnej, národnej i medzinárodnej úrovni a aj v harmónii so životným prostredím (porov. LS, 236). Takto sa v našich činoch, aj tých najskromnejších, zviditeľní niečo z Božieho obrazu, ktorý v sebe nosíme, pretože Boh je Trojica, Boh je láska. Toto je tá najkrajšia definícia Boha v Biblii. Dáva nám ju apoštol Ján, ktorý tak veľmi miloval Ježiša: Boh je láska. S jeho pomocou môžeme uzdraviť svet pracujúc všetci spoločne pre všeobecné dobro. Nielen pre moje vlastné dobro, ale pre spoločné dobro všetkých.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Starostlivosť o spoločný dom a kontemplatívny postoj

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Aby sme vyšli z nejakej pandémie, je potrebné sa opatrovať, a to navzájom. A je treba podporovať tých, ktorí sa starajú o najslabších, chorých a starých ľudí. Existuje i zvyk nechať starších bokom, opustiť ich, a to je niečo mrzké. Avšak tie osoby, ktoré pekne vystihuje španielsky výraz „cuidadores“ (opatrovatelia), tí, ktorí sa starajú o chorých, zohrávajú podstatnú rolu v dnešnej spoločnosti, aj keď často nedostávajú uznanie a odmenu, ktorú si zaslúžia. Ujať sa starostlivosti je zlatým pravidlom našej ľudskosti, a prináša so sebou zdravie a nádej (porov. Enc. Laudato si’ [LS], 70). Ujať sa toho, kto je chorý, kto to potrebuje, kto je ponechaný bokom: toto je jedno ľudské a tiež kresťanské bohatstvo.

Túto starostlivosť musíme venovať aj nášmu spoločnému domu: zemi a každému stvoreniu. Všetky formy života sú vzájomne prepojené (porov. LS, 137-138), a naše zdravie závisí od zdravia ekosystémov, ktoré Boh stvoril a poveril nás starostlivosťou o ne (porov. Gn 2,15). Naopak, ich zneužívanie je ťažkým hriechom, ktorý nivočí, škodí a spôsobuje choroby (porov. LS, 8; 66). Najlepší protiliek na toto nepatričné zachádzanie s naším spoločným domom je kontemplácia (porov. LS, 85; 214).

Je to možné? Niet na to nejakej vakcíny, aby sme sa starali o spoločný dom, aby sme ho neponechali bokom? Aký je protiliek proti chorobe nedbania o spoločný dom? Je ním kontemplácia. «Keď sa nenaučíme zastaviť, obdivovať a oceňovať krásu, nie div, že sa každá vec premení bez škrupúľ na predmet používania a zneužívania» (LS, 215). I na predmet typu „použi a vyhoď“.

Predsa však, náš spoločný dom, stvorenstvo, nie je iba akýsi „zdroj“. Stvorenia majú hodnotu samy o sebe «odzrkadľujú, každé svojím spôsobom, lúč nekonečnej Božej múdrosti a dobroty» (Katechizmus katolíckej Cirkvi, 339). Túto hodnotu a tento lúč božieho svetla treba objaviť, a aby sme ho objavili, musíme sa stíšiť, potrebujeme načúvať, potrebujeme kontemplovať. Kontemplácia taktiež uzdravuje dušu.

Bez kontemplácie je ľahké upadnúť do nevyváženého a povýšeneckého antropocentrizmu, nášho „ja“ kladeného za centrum všetkého, ktoré nafukuje (naddimenzuje) našu rolu ľudských bytostí, keď nás stavia do pozície absolútnych vládcov všetkých ostatných stvorení. Jedna pokrivená interpretácia biblických textov o stvorení prispela k tomuto zmýlenému pohľadu, ktorý vedie k vykorisťovaniu zeme až po jej zgniavenie.

Zneužívanie stvorenstva: toto je hriech. Myslíme si, že sme stredobodom, nárokujúc si obsadiť miesto Boha, a takto ničíme harmóniu  stvorenstva, harmóniu Božieho plánu. Stávame sa predátormi, zabúdame na naše povolanie ochrancov života. Zaiste, môžeme a musíme obrábať zem, aby sme sa živili a rozvíjali. Ale práca nie je synonymom vykorisťovania, a je vždy sprevádzaná starostlivosťou: orať a chrániť, pracovať a starať sa... Toto je naša misia (porov. Gn 2,15).

Nemôžeme si nárokovať ďalší rast na materiálnej úrovni bez toho, aby sme sa starali o spoločný dom, ktorý nás hostí. Naši chudobnejší bratia a naša matka zem nariekajú kvôli škodám a nespravodlivosti, ktoré sme vyvolali a domáhajú sa iného nasmerovania. Domáhajú sa od nás obrátenia, zmeny cesty: dbať aj o zem, o stvorenstvo.

A tak je dôležité obnoviť kontemplatívny rozmer, teda hľadieť na zem, na stvorenstvo ako na dar, nie ako na niečo na využívanie pre zisk. Keď kontemplujeme, objavujeme v iných i v prírode niečo oveľa väčšie než ich úžitkovosť (utilitu). Tu je jadro problému: kontemplovať znamená ísť za hranicu úžitkovosti nejakej veci. Kontemplovať krásu neznamená z nej ťažiť, nie: kontemplovanie je nezištnosť. Objavíme vnútornú hodnotu vecí, ktorú im udelil Boh.

Ako učili mnohí duchovní učitelia, nebo, zem, more, každé stvorenie má v sebe túto ikonickú schopnosť, túto mystickú kapacitu znovu nás priviesť k Stvoriteľovi a k spoločenstvu so stvorenstvom. Napríklad sv. Ignác z Loyoly na záver svojich Duchovných cvičení pozýva vykonať si „Kontempláciu na dosiahnutie lásky“, čiže uvažovať ako Boh hľadí na svoje stvorenia a radovať sa spolu s nimi; objaviť prítomnosť Boha v jeho stvoreniach a v slobode a božej milosti ich milovať a starať sa o ne.

Kontemplovanie, ktoré nás vedie k postoju starostlivosti, nie je nejakým hľadením na prírodu zvonku, akoby sme sami do nej neboli ponorení. No my sme vo vnútri prírody, sme súčasť prírody. Robí sa predovšetkým vychádzajúc zvnútra, uznaním sa za súčasť stvorenstva, čo nás činí aktérmi a nie len čisto divákmi amorfnej reality, pri ktorej by išlo iba o jej využitie.

Ten, kto takto kontempluje, zakúša úžas nie iba nad tým, čo vidí, ale aj nad tým, že sa cíti integrálnou súčasťou tejto krásy; a cíti aj to, že je povolaný starať sa o ňu, chrániť ju. Je tu niečo, na čo nesmieme zabudnúť: kto nevie kontemplovať prírodu a stvorenstvo, nevie kontemplovať ľudí v ich bohatej hodnote. A kto žije, aby zneužíval prírodu, skončí tým, že zneužíva ľudí a zaobchádza s nimi ako s otrokmi. Toto je univerzálny zákon. Ak nevieš kontemplovať prírodu, bude veľmi ťažké, že by si vedel kontemplovať ľudí, krásu osôb, brata, sestry.

Kto vie kontemplovať, ľahšie sa pustí do práce na zmenu toho, čo spôsobuje úpadok a škodu na zdraví. Nasadí sa vo výchove a šírení nových zvykov výroby a spotreby, aby prispel k nového modelu ekonomického rastu, ktorý zaručí úctu k spoločnému domu a úctu k ľuďom. Človek kontemplatívny v činnosti má tendenciu stať sa ochrancom životného prostredia: a toto je pekné! Každý z nás má byť ochrancom prostredia, čistoty prostredia, snažiť sa spájať znalosti predkov tisícročných kultúr s novými technickými poznatkami, aby náš životný štýl bol vždy udržateľný.

Napokon, kontemplovať a starať sa: toto sú dva postoje, ktoré ukazujú cestu na nápravu a opätovné vyváženie nášho vzťahu ľudských bytostí so stvorenstvom. Toľko krát sa náš vzťah so stvorenstvom zdá byť vzťahom medzi nepriateľmi: ničiť stvorenstvo pre môj prospech, ťažiť zo stvorenstva pre môj prospech. Nezabúdajme, že toto sa draho platí; nezabúdajme na španielske príslovie: „Boh odpúšťa vždy; my odpúšťame niekedy; príroda neodpúšťa nikdy“.

Dnes som čítal v novinách o tých dvoch veľkých ľadovcoch v Antarktíde, blízko Amundsenovho mora: sú pred úpadkom. Bude to hrozné, pretože úroveň mora porastie a toto prinesie mnoho ťažkostí a veľa zlého. A prečo? Pre otepľovanie, pre nedbanie o prostredie, pre nestaranie sa o spoločný dom. Naopak, ak máme tento vzťah – dovolím si to slovo v obraznom zmysle – „bratský“ vzťah so stvorenstvom, staneme sa ochrancami spoločného domu, ochrancami života a ochrancami nádeje.

Budeme ochraňovať to dedičstvo, ktoré nám Boh zveril, aby sa z neho mohli tešiť budúce generácie. A niekto môže povedať: „Nuž ja z toho ešte vyjdem v suchu“. No problém nie je, že ty z toho vyjdeš v suchu dnes – toto hovorieval jeden nemecký teológ, protestant, skvelý Bonhoeffer – problém nie je ako z toho unikneš ty dnes; problém je: aké bude dedičstvo, život budúcich generácií? Pomyslime na deti, na vnúčatá: čo im zanecháme, ak zneužívame stvorenstvo?

Dbajme o túto cestu, takto budeme „ochrancami“ spoločného domu, ochrancami života a nádeje. Chráňme dedičstvo, ktoré nám Boh zveril, aby sa s neho mohli tešiť budúce generácie. Osobitne myslím na domorodé národy, voči ktorým všetci máme dlh docenenia – aj pokánia, aby sme napravili zlo, ktoré sme im urobili. Nuž myslím aj na tie hnutia, združenia, verejné skupiny, ktoré sa angažujú za ochranu vlastného územia s jeho prírodnými a kultúrnymi hodnotami. Nie vždy sú tieto sociálne skutočnosti cenené, neraz sa im dokonca prekáža, pretože neprodukujú peniaze; ale v skutočnosti prispievajú k pokojnej revolúcii, mohli by sme ju nazvať „revolúciou starostlivosti“. 

Kontemplovať, aby sme boli starostliví, kontemplovať, aby sme ochraňovali, chránili seba, stvorenstvo, naše deti, naše vnúčatá, a chránili budúcnosť. Kontemplovať, aby sme sa starali a chránili a zanechali dedičstvo budúcej generácii.

Nemáme tým však delegovať len niektorých: toto je úlohou každej ľudskej bytosti. Každý z nás sa môže a musí stať „ochrancom spoločného domu“, schopným chváliť Boha za jeho stvorenia, kontemplovať stvorenia a chrániť ich.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Subsidiarita a cnosť nádeje

Drahí bratia a sestry,

zdá sa, že počasie nie je veľmi dobré, ale i tak vám poviem: dobrý deň!

Aby sme vyšli z krízy, akou je tá súčasná, ktorá je krízou zdravotnou a zároveň aj sociálnou, politickou a ekonomickou, každý z nás je povolaný prevziať svoju časť zodpovednosti, teda deliť sa so zodpovednosťami. Musíme odpovedať nie iba ako jednotlivé osoby, ale aj vychádzajúc z našej skupiny, ku ktorej patríme, z úlohy, ktorú máme v spoločnosti, z našich princípov, a ak sme veriaci, tak z viery v Boha.

Často sa však mnohí ľudia nemôžu podieľať na rekonštrukcii spoločného dobra, pretože sú marginalizovaní, sú vylúčení alebo ignorovaní; určité sociálne skupiny nemôžu k nej prispievať, pretože sú škrtené ekonomicky alebo politicky. V niektorých spoločnostiach mnoho ľudí nemá slobodu prejavovať vlastnú vieru a vlastné hodnoty, vlastné myšlienky: ak sa slobodne vyjadria, pôjdu do väzenia. Inde, obzvlášť v západnom svete, mnohí sami v sebe potláčajú vlastné etické alebo náboženské presvedčenia. Ale takto sa nedá vyjsť z krízy, alebo aspoň z nej nemôžeme vyjsť lepší. Vyjdeme z nej horšie.

Aby sme sa všetci mohli podieľať na liečbe a regenerácii našich národov, je správne, aby každý mal na to adekvátne zdroje (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 186). Po veľkej hospodárskej kríze v roku 1929 pápež Pius XI. vysvetlil, ako veľmi je pre skutočnú rekonštrukciu dôležitý princíp subsidiarity (porov. Enc. Quandragesimo anno, 79-80). Tento princíp má dvojitý dynamizmus: zhora smerom dolu a zdola smerom hore. Azda s tým nie sme oboznámení, nuž ide tu o sociálny princíp, ktorý nás robí jednotnejšími. Pokúsim sa ho vysvetliť.

Na jednej strane, a predovšetkým v časoch zmien, keď jednotlivci, rodiny, malé združenia alebo miestne komunity nie sú schopné dosiahnuť primárne ciele, vtedy je správne, aby zasiahli vyššie úrovne spoločenského organizmu, ako je štát, aby poskytli potrebné zdroje na ďalšie napredovanie. Napríklad z dôvodu uzávery (lockdown) pre koronavírus, sa mnohí ľudia, rodiny a hospodárske aktivity ocitli a ešte stále sa ocitajú vo vážnych ťažkostiach, a tak sa im verejné inštitúcie snažia pomôcť vhodnými zásahmi - sociálnymi, ekonomickými, zdravotnými: toto je ich funkcia, to, čo majú robiť.

Na druhej strane však musia vrchnosti spoločnosti rešpektovať a podporovať stredné a nižšie úrovne. V skutočnosti, príspevok jednotlivcov, rodín, združení, podnikov, všetkých stredných štruktúr a tiež cirkví je rozhodujúci. Títo, so svojimi vlastnými prostriedkami - kultúrnymi, náboženskými, ekonomickými či prostriedkami občianskej participácie - revitalizujú a posilňujú spoločenský organizmus (porov. Kompendium..., 185) . To znamená, že existuje spolupráca zhora nadol, od štátu k ľudu, i zdola nahor, od inštitúcií ľudu smerom hore. A práve toto je uplatňovanie princípu subsidiarity.

Každý musí mať možnosť ujať sa vlastnej zodpovednosti v procesoch uzdravovania spoločnosti, ktorej je súčasťou. Keď sa spúšťa nejaký projekt, ktorý sa priamo či nepriamo týka určitých sociálnych skupín, tieto nemôžu byť ponechané bez participácie. Tak napríklad: „Čomu sa venuješ? – Chodím pracovať pre chudobných – To je krásne. A čo robíš? – Učím chudobných, hovorím im, čo majú robiť – Nie, takto to nejde. Prvý krok je nechať, nech ti oni sami povedia ako žijú, čo potrebujú... Nechať ich rozprávať všetkých!“

A takto funguje princíp subsidiarity. Nemôžeme vylúčiť zo spoluúčasti týchto ľudí; ich múdrosť, múdrosť tých najskromnejších skupín nesmie byť ponechaná bokom (porov. Posynodálna apoštolská exhortácia Querida Amazonia, 32; Encyklika Laudato sí´, 63). Žiaľ, táto nespravodlivosť sa často eviduje tam, kde sa sústreďujú veľké ekonomické alebo geopolitické záujmy, ako napríklad určité ťažobné činnosti v niektorých oblastiach planéty (porov. Querida Amazonia, 9.14). Hlasy pôvodných národov, ich kultúry a vízie sveta sa neberú do úvahy.

Dnes sa toto nerešpektovanie princípu subsidiarity rozšírilo ako vírus. Pomyslime na veľké opatrenia finančnej pomoci zo strany štátov. Viac načúvajú veľkým finančným spoločnostiam než samotným ľuďom alebo tým, čo ťahajú reálnu ekonomiku. Načúva sa viac nadnárodným spoločnostiam, než sociálnym hnutiam. Bežnými slovami povedané, viac sa načúva mocnejším než slabším, a toto nie je cesta, nie je to cesta humánna, nie je to cesta, ktorej nás učil Ježiš, nie je to uplatňovanie princípu subsidiarity.

Takto nedovoľujeme ľuďom, aby boli «protagonistami vlastného pozdvihnutia» (Posolstvo na 106. svetový deň migrantov a utečencov, 13. mája 2020). V kolektívnom podvedomí niektorých politikov či niektorých odborárov je toto motto: všetko pre ľud, nič spolu s ľudom. Zhora nadol, ale bez načúvania múdrosti ľudu, bez uplatnenia tejto múdrosti na riešenie problémov, v tomto prípade na východisko z krízy. Alebo pomyslime aj na spôsob ako liečiť z vírusu: načúva sa viac veľkým farmaceutickým spoločnostiam než zdravotníkom, pracujúcim v prvej línii v nemocniciach či utečeneckých táboroch. Toto nie je dobrá cesta. Všetkým treba načúvať, tým, čo sú hore i tým, čo sú dole, všetkým.

Aby sme vyšli lepší z nejakej krízy, princíp subsidiarity sa musí uplatňovať, takže sa rešpektuje autonómia a iniciatívna kapacita všetkých, obzvlášť tých posledných. Všetky časti tela sú potrebné, a ako hovorí sv. Pavol, tie časti, ktoré by sa mohli zdať slabšie alebo menej dôležité, sú v skutočnosti najpotrebnejšie (porov. 1 Kor 12,22). Vo svetle tohto obrazu môžeme povedať, že princíp subsidiarity umožňuje každému prevziať vlastnú úlohu pre liečbu a ďalší osud spoločnosti.

Uplatnenie princípu subsidiarity dáva nádej v zdravšiu a spravodlivejšiu budúcnosť; a túto budúcnosť vytvárame spoločne, ašpirujúc na niečo väčšie, rozširujúc naše horizonty (porov. Príhovor mladým z Kultúrneho centra P. Félixa Varelu, Havana, 20. sept. 2015). Buď spolu, alebo to nebude fungovať. Buď pracujeme spolu na vyjdení z krízy, na všetkých úrovniach spoločnosti, alebo sa z nej nikdy nedostaneme. Vyjsť z krízy neznamená dať trochu vonkajšieho náteru aktuálnym situáciám, aby sa javili trochu správnejšie. Dostať sa z krízy znamená zmenu, a tú skutočnú zmenu vykonajú všetci, všetci ľudia, ktorí tvoria národ. Všetky profesie, všetci. A všetci spolu, všetci ako komunita. Ak to neurobia všetci, výsledok bude záporný.

V jednej z predchádzajúcich katechéz sme videli, že solidarita je cestou na vyjdenie z krízy: spája nás a dovoľuje nám nájsť solídne návrhy pre zdravší svet. Ale táto cesta solidarity potrebuje subsidiaritu. Niekto mi môže povedať: „Ale otče, dnes hovoríte komplikovanými slovami!“ – Nuž preto sa snažím vysvetliť, čo to znamená. Sme solidárni, aby sme kráčali cestou subsidiarity.

V skutočnosti neexistuje ozajstná solidarita bez sociálnej účasti, bez príspevku prostredných štruktúr: rodín, združení, kooperatív, malých podnikov, vyjadrení občianskej spoločnosti. Všetci musia prispievať, všetci. Takáto účasť pomáha predchádzať a korigovať určité negatívne aspekty globalizácie a činnosti štátov, ako sa to deje aj pri starostlivosti o ľudí zasiahnutých pandémiou. Tieto príspevky „zdola“ je treba motivačne podporovať. Veď aké je krásne vidieť prácu dobrovoľníkov v kríze. Dobrovoľníkov, ktorí prichádzajú zo všetkých častí spoločnosti, z lepšie situovaných rodín i z rodín chudobnejších. Ale všetci, všetci spolu, aby sme sa z toho dostali. Toto je solidarita a toto je princíp subsidiarity.

Počas uzávery (lockdownu) vzniklo spontánne gesto aplauzu, potlesku pre lekárov a zdravotníkov a sestry ako znak povzbudenia a nádeje. Mnohí riskovali život a mnohí aj obetovali život. Rozšírme tento potlesk aj na každého člena spoločenského organizmu, na všetkých; na každého za jeho cenný príspevok, akýkoľvek maličký. „Ale čože tu môže spraviť henten... ? – Vypočuj ho! Daj mu priestor, aby pracoval, poraď sa s ním! Zatlieskajme „vyradeným“, tým, ktorých táto kultúra klasifikuje ako „vyradených“, táto kultúra vyraďovania. Takže zatlieskajme starým ľuďom, deťom, hendikepovaným, zatlieskajme robotníkom, všetkým, ktorí sa dávajú do služby.

Všetci spolupracujú na vyjdení z krízy. Ale nezostaňme iba pri potlesku! Nádej je nebojácna, a teda povzbudzujme sa v snívaní vo veľkom. Bratia a sestry, naučme sa snívať vo veľkom! Nebojme sa snívať vo veľkom, hľadajme ideály spravodlivosti a sociálnej lásky, ktoré sa rodia z nádeje. Nesnažme sa prebudovať minulosť, minulosť je minulosťou, čakajú nás nové veci. Pán prisľúbil: „Urobím všetky veci nové“.

Povzbudzujme sa snívať vo veľkom hľadajúc tieto ideály, neskúšajme rekonštruovať minulosť, najmä tú, ktorá bola nespravodlivá a už chorá. Budujme budúcnosť tam, kde sa lokálna a globálna dimenzia navzájom obohacujú, - každý môže dať to svoje, každý musí dať zo svojho, zo svojej kultúry, zo svojej filozofie, zo svojho spôsobu myslenia -, kde by krása a bohatstvo menšinových skupín, aj skupín vyradených, mohli rozkvitnúť, pretože aj tam je krása, a kde ten, čo má viac, sa usiluje slúžiť a dať viac tomu, kto má menej.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Pripraviť budúcnosť spolu s Ježišom, ktorý zachraňuje a uzdravuje

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V minulých týždňoch sme spolu vo svetle evanjelia uvažovali o tom, ako uzdraviť svet, ktorý trpí neblahým stavom, ktorý pandémia jasne ukázala a zdôraznila. Ten stav tu už bol prítomný: pandémia ho ešte viac zviditeľnila a zvýraznila.

Hovorili sme si o dôstojnosti, o solidarite a subsidiarite ako o cestách nevyhnutne potrebných pre rozvoj ľudskej dôstojnosti a spoločného dobra. A ako Ježišovi učeníci sme si predsavzali nasledovať jeho kroky voľbou v prospech chudobných, prehodnotením používania materiálnych vecí a starostlivosťou o spoločný dom. Uprostred pandémie, ktorá nás sužuje, sme ukotvení v princípoch sociálnej náuky Cirkvi, aby sme sa nechali viesť vierou, nádejou a dobročinnou láskou. Tu sme našli solídnu pomoc v tom, ako sa pričiniť o premenu ako tí, ktorí snívajú vo veľkom, nezostanú stáť pri malichernostiach, ktoré rozdeľujú a zraňujú, ale povzbudzujú k vytváraniu nového a lepšieho sveta.

Chcel by som, aby táto cesta neskončila s týmito mojimi katechézami, ale aby sme mohli pokračovať v spoločnom kráčaní, «s očami upretými na Ježiša» (Hebr 12,2), ako sme to počuli v úvode; s pohľadom na Ježiša, ktorý zachraňuje a uzdravuje svet. Ako nám ukazuje evanjelium, Ježiš uzdravoval chorých každého druhu (porov. Mt 9,35), dal zrak slepým, reč nemým, sluch nepočujúcim. A keď uzdravoval telesné choroby a neduhy, uzdravoval aj ducha odpustením hriechov, pretože Ježiš vždy odpúšťa, a uzdravoval rovnako i „sociálne bolesti“, začleňovaním vylúčených (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1421). Ježiš, ktorý obnovuje a zmieruje každé stvorenie (porov. 2 Kor 5,17; Kol 1,19-20), obdarúva nás darmi potrebnými na to, aby sme milovali a uzdravovali tak, ako to vedel on (porov. Lk 10,1-9, Jn 15,9-17), aby sme sa ujímali všetkých bez rozdielu rasy, jazyka či národa.

Aby sa toto skutočne stalo, potrebujeme kontemplovať a oceniť krásu každej ľudskej bytosti a každého stvorenia. Boli sme zamýšľaní v Božom srdci (porov. Ef 1,3-5). «Každý z nás je ovocím Božej myšlienky. Každý z nás je chcený, každý z nás je milovaný, každý je potrebný». (Benedikt XVI., Homília na začiatku Petrovej služby, 24. apr. 2005; porov. Encyklika Laudato sí´, 65). Okrem toho každé stvorenie má nám čo vypovedať o Bohu Stvoriteľovi (porov. Laudato sí´, 69; 239). Uvedomovanie si tejto pravdy a vďačnosť za vnútorné spojivá nášho univerzálneho spoločenstva so všetkými ľuďmi a všetkými stvoreniami aktivujú veľkodušnú a jemnocitnú starostlivosť (tamtiež, 220). A pomáha nám aj rozpoznať Krista prítomného v našich chudobných a strápených bratoch a sestrách, stretať sa s nimi a načúvať ich volaniu a volaniu zeme, ktoré sa v nich ozýva (porov. tamtiež, 49).

Vnútorne zmobilizovaní týmito volaniami, ktoré od nás žiadajú odlišný kurz (porov. tamtiež, 53), žiadajú zmenu, by sme svojím nadaním a schopnosťami mohli prispieť k uzdraveniu vzťahov (porov. tamtiež, 19). Mohli by sme regenerovať spoločnosť, a nie vracať sa k tzv. „normálnosti“, ktorá je chorou normálnosťou, dokonca bola chorou ešte pred pandémiou: pandémia to len zvýraznila!

„Teraz späť k normálnosti“: nie, takto to nejde, pretože táto normálnosť bola chorá na nespravodlivosti, nerovnosti a úpadok životného prostredia. Tou normálnosťou, k akej sme povolaní, je normálnosť Božieho kráľovstva, kde «slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium» (Mt 11,5). A nikto nepredstiera naivného, hľadiac na druhú stranu. Toto je to, čo musíme konať, aby nastala zmena. V normálnosti Božieho kráľovstva sa chlieb dostáva každému a ešte sa z neho zvýši, sociálna organizácia sa zakladá na prispievaní, zdieľaní a rozdeľovaní, nie na vlastnení, vylučovaní a hromadení (porov. Mt 14, 13-21).

To gesto, ktoré dáva napredovať spoločnosti, rodine, obci, mestu, všetkým, je venovať sa, dávať, a to neznamená nejakú almužnu, ale je to sebadarovanie vychádzajúce zo srdca. Je to gesto, ktoré vzďaľuje od egoizmu a pachtení po vlastníctve. Ale kresťanský spôsob takto konať nie je spôsobom mechanickým: je to spôsob ľudský. Z tejto krízy vyhrotenej pandémiou by sme sa nijako nedokázali dostať von mechanicky, novými prostriedkami, nástrojmi – hoci sú veľmi dôležité, pomáhajú nám pokročiť a netreba sa ich báť – ale uvedomujúc si, že i tie najdômyselnejšie prostriedky, hoci môžu urobiť všeličo, jedno však nedokážu: nežnosť. A nežnosť je znamením vlastným Ježišovej prítomnosti. To priblíženie sa k blížnemu, aby sme kráčali, uzdravovali, pomáhali, obetovali sa pre druhého.

Takto je dôležitá tá normálnosť Božieho kráľovstva: aby sa chlieb dostal všetkým, sociálna organizácia spočívala v prispievaní, zdieľaní a rozdeľovaní, s jemnocitom, nie vo vlastnení, vylučovaní a hromadení. Pretože na konci života si do toho ďalšieho nič neponesieme!

Malý vírus ďalej spôsobuje hlboké rany a odhaľuje našu fyzickú, sociálnu a duchovnú zraniteľnosť. Obnažil veľkú nerovnosť, ktorá vládne vo svete: nerovnosť v príležitostiach, v produktoch, v prístupe k zdravotníckej starostlivosti, k technológiám, k vzdelávaniu: milióny detí nemôžu ísť do školy, a tak ďalej, celý zoznam. Tieto nespravodlivosti nie sú prirodzené, ani neodvratné. Sú dielom človeka, pochádzajú z modelu rastu oddeleného od hlbších hodnôt. Plytvanie jedlom, ktoré sa zvýši: z toho prebytku sa dá dať najesť všetkým. A toto u mnohých viedlo k strácaniu nádeje a prehĺbeniu neistoty a úzkosti.

Preto, aby sme vyšli z pandémie, musíme nájsť liečbu nie iba na koronavírus – čo je dôležité! –, ale aj na veľké ľudské a sociálno-ekonomické vírusy. Nezakrývať ich, nepremaľovávať ich, aby ich nebolo vidno. A určite nemôžeme čakať, že ekonomický model, ktorý je založený na nespravodlivom a neudržateľnom rozvoji, vyrieši naše problémy. Neurobil tak a ani neurobí, pretože to nemôže urobiť, aj keď určití falošní proroci pokračujú sľubovaním „kaskádovitého efektu“, ktorý sa však nikdy nedostaví (porov. Ap. exhortácia Evangelii gaudium, 54). Počuli ste tú teóriu o pohári: dôležité je, aby sa pohár naplnil, a potom z neho pretečie pre chudobných a ostatných, a dostanú bohatstvá. Ale je tu jeden fenomén: pohár sa začína plniť a keď je už takmer plný, zväčší sa, a vždy ďalej a ďalej, a k pretečeniu nikdy nepríde. Treba byť pozornými.

Musíme sa s naliehavosťou pustiť do práce na vytvorenie dobrých politík, vyvinutie systémov sociálnej organizácie, v ktorých sa bude ceniť spoluúčasť, starostlivosť a veľkorysosť, a nie ľahostajnosť, vykorisťovanie a čiastkové záujmy. Musíme napredovať s nežnosťou. Solidárna a rovná spoločnosť je spoločnosťou zdravšou. Participatívna spoločnosť – v ktorej sa tí „poslední“ berú do úvahy rovnako ako tí „prví“ – posilňuje spoločenstvo. Spoločnosť, kde sa rešpektuje rozmanitosť je oveľa odolnejšia voči akémukoľvek typu vírusu.

Dajme túto cestu uzdravovania pod ochranu Panny Márie, Uzdravenia chorých (Madonna della Salute). Tá, ktorá nosila v lone Ježiša, nech nám pomáha, aby sme boli plní dôvery. Oživovaní Duchom Svätým môžeme spoločne pracovať pre Božie kráľovstvo, ktoré Kristus inauguroval na tomto svete, keď prišiel medzi nás. Je to kráľovstvo svetla uprostred temnoty, spravodlivosti uprostred toľkých potupení, radosti uprostred toľkých bolestí, uzdravenia a spásy uprostred chorôb a smrti, nežnosti uprostred nenávisti. Nech nám Boh dá „viralizovať“ lásku a globalizovať nádej vo svetle viery.


Preložila: Slovenská redakcia VR

 

 

Skratky v menu

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Katechézy
sv. otca Františka

Uzdraviť svet
Modlitba
Blahoslavenstvá
Modlitba Otče náš
Sviatosti
Svätá omša
Dekalóg

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania


Aktuality z TkKBS:

 

Rádio Vatikán
Dnešné vysielanie
(aktívne po 20:15)

Včerajšie vysielanie

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


8,364 návštev
22,060 zobrazení
2.64 zobrazení / návštev
nach oben