Farnosť Oslany

#vnedeľunenakupujem
Pozeráte si:
Domov Multimédiá Sv. otec František - Modlitba

Sv. otec František - Modlitba

Prinášame vám texty pápežových katechéz zo stredajších verejných audiencií na tému Modlitba.


1) Tajomstvo modliby
2) Modlitba kresťana
3) Tajomstvo stvorenia
4) Modlitba spravodlivých
5) Modlitba Abraháma
6) Modlitba Jakuba
7) Modlitba Mojžiša
8) Modlitba Dávida
9) Modlitba Eliáša
10) Modlitba Žalmov – 1. časť
11) Modlitba Žalmov – 2. časť
12) Ježiš, muž modlitby

Tajomstvo modlitby

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname nový cyklus katechéz na tému modlitby. Modlitba je dychom viery, je jej najvlastnejším vyjadrením. Ako volanie, ktoré vychádza zo srdca toho, kto verí a dôveruje v Boha.

Zamyslime na nad príbehom Bartimeja, postavy z Evanjelia (porov. Mk 10,46-52), a priznám sa vám, že pre mňa najsympatickejšej zo všetkých. Bol slepý, sedával a žobral na kraji cesty, na periférii svojho mesta Jericha. Nie je anonymnou postavou, má tvár, meno: Bartimej, čiže „Timejov syn“. Jedného dňa sa dopočul, že Ježiš by mal tade prechádzať. Jericho bolo vskutku križovatkou ľudí, neustále prechádzajúcich pútnikov a obchodníkov. Takže Bartimej si počíhal: urobil čo len mohol, aby sa s Ježišom stretol. Mnoho ľudí konalo rovnako: spomeňme si na Zacheja, ktorý vyliezol na strom. Mnohí chceli vidieť Ježiša: aj on.

Takto tento muž vstupuje do Evanjelií ako hlas, ktorý volá z plného hrdla. On ho nevidí; nevie, či je Ježiš blízko alebo ďaleko, ale cíti to, pochopil to z toho davu, ktorý sa v istom momente rozrastá a približuje sa... Ale on je úplne sám, a nikto sa o neho nestará. A Bartimej, čo urobí? Kričí. A volá, a neprestáva kričať. Používa jedinú zbraň v jeho moci: hlas. Začal kričať: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47). A takto neprestáva, kričí.

Jeho opakujúce sa volania obťažujú, pôsobia nevychovane, a mnohí mu dohovárali, hovorili mu, aby mlčal: „Veď sa správaj vychovane, prestaň s tým!“ Ale Bartimej nemlčí, naopak kričí ešte silnejšie: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47) - táto taká krásna tvrdohlavosť tých, ktorí hľadajú určitú milosť a klopú a klopú na dvere Božieho srdca... On kričí, klope. Toto vyjadrenie „Syn Dávidov“ je veľmi dôležité; znamená to povedať „Mesiáš“ – vyznáva Mesiáša – je to vyznanie viery, ktoré vychádza z úst toho všetkými opovrhovaného muža.

A Ježiš počuje jeho krik. Bartimejova modlitba sa dotýka jeho srdca, srdca Boha, a otvárajú sa pre neho dvere spásy. A Ježiš ho dá zavolať. On vyskočí na nohy a tí, ktorí mu predtým hovorili, aby mlčal, teraz ho vedú k Učiteľovi. Ježiš s ním hovorí, žiada ho vyjadriť svoju túžbu – toto je dôležité – a tak sa ten výkrik stáva žiadosťou: «Pane, aby som videl!» (porov. v. 51).

Ježiš mu hovorí: «Choď, tvoja viera ťa uzdravila» (v. 52). Rozpoznáva v tom úbohom človeku, bezbrannom, opovrhovanom, celú silu jeho viery, ktorá priťahuje milosrdenstvo a moc Božiu. Viera je mať zdvihnuté obe ruky a hlas, čo kričí, aby si vyprosil dar spásy. Katechizmus potvrdzuje, že «poníženosť je základom modlitby» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2559). Modlitba sa rodí zo zeme, z toho humus, odkiaľ je odvodené humilis, humilitas - „ponížený“, „poníženosť“; vychádza z nášho stavu stiesnenosti, z nášho neustáleho smädu po Bohu (porov. KKC 2560-2561).

Viera, ako sme to videli u Bartimeja, je volanie; neviera je udúšanie tohto volania. Ten postoj, aký mali tí ľudia, keď ho umlčiavali: neboli to ľudia viery, on naopak áno. Udúšať to volanie je istým druhom „nedobrej lojálnosti“. Viera je protest proti neblahému stavu, ktorého dôvod nechápeme; neviera je obmedziť sa na znášanie nejakej situácie, ktorej sme sa prispôsobili. Viera je nádej byť zachránení; neviera je navyknúť si na zlo, ktoré nás sužuje a zostať tak aj ďalej.

Drahí bratia a sestry, začíname tento cyklus katechéz výkrikom Bartimeja, pretože azda v postave ako on je už vpísané všetko. Bartimej je človek vytrvalý. Okolo neho sú ľudia, ktorí vysvetľovali, že prosenie je neužitočné, že je kričaním bez odpovede, že je hlukom, ktorý ruší a že už toho stačilo a nech láskavo stíchne: ale on nezmĺkol. A nakoniec získal to, o čo mu išlo.

Silnejšie než akákoľvek protichodná argumentácia je v srdci človeka prítomný hlas, ktorý vzýva. Všetci máme tento hlas vo vnútri. Hlas, ktorý vychádza spontánne, bez toho, aby mu niekto prikazoval, hlas, ktorý sa dopytuje po zmysle nášho pozemského putovania, predovšetkým keď sa nachádzame v tme: „Ježiš, zmiluj sa nado mnou! „Ježiš, zmiluj sa nado mnou!“ To je nádherná modlitba.

Ale nie sú azda tieto slová vryté v celom stvorenstve? Všetko vzýva a úpenlivo prosí, aby tajomstvo milosrdenstva našlo svoje definitívne naplnenie. Nemodlia sa čisto len kresťania: oni zdieľajú výkrik modlitby so všetkými mužmi a ženami. Ale horizont môže byť ešte širší: Pavol potvrdzuje, že celé stvorenie «vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach» (Rim 8,22). Umelci sú často interpretmi tohto tichého kriku stvorenstva, ktorý dolieha vo vnútri každého stvorenia a vynára sa predovšetkým v srdci človeka, pretože človek je „žobrákom k Bohu“ (porov. KKC 2559). Je to krásna definícia človeka: „Boží žobrák“. Ďakujem.

Preložila: Slovenská redakcia VR

 


Modlitba kresťana

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Urobíme dnes druhý krok na ceste katechéz o modlitbe, začatej minulý týždeň. Modlitba patrí všetkým: ľuďom každého náboženstva a pravdepodobne aj tým, ktorí žiadne nevyznávajú. Modlitba sa rodí v skrytosti nás samých, v tom vnútornom mieste, ktoré často duchovní autori nazývajú „srdce“ (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2562-2563). Modliť sa teda nie je u nás niečo vedľajšie, nejaká naša druhoradá a okrajová schopnosť, ale je to najintímnejšie tajomstvo nás samých. Toto tajomstvo v nás sa modlí. City sa modlia, ale nedá sa povedať, že by modlitba bola iba citovým prejavom. Rozum sa modlí, ale modlitba nie je iba úkon rozumu. Telo sa modlí, ale s Bohom môžeme hovoriť aj keď sme v ťažkej invalidite. Je to teda celý človek, čo sa modlí, modlí sa jeho „srdce“.

Modlitba je rozletom, je úpenlivou prosbou, ktorá ide za hranicu nás samých: niečo, čo sa rodí v intimite našej osoby a uberá sa smerom von, pretože si uvedomuje clivú túžbu po stretnutí. Je to tá clivota, ktorá je viac ako nejaká potreba, viac ako nutnosť: je to cesta. Modlitba je hlas jedného „ja“, ktoré tápe, postupuje habkavo, hľadá nejaké „Ty“. Stretnutie týchto „ja“ a „Ty“ sa nedá dosiahnuť podľa kalkulačky: je to stretnutie ľudské a mnohokrát napreduje tápavo, aby našlo to „Ty“, ktoré moje „ja“ hľadá.

Modlitba kresťana sa naopak rodí z niečoho zjaveného: toto „Ty“ nezostalo zahalené v tajomstve, ale vstúpilo do vzťahu s nami. Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré neustále slávi „zjavenie sa“ Boha, čiže jeho epifániu. Prvé sviatky liturgického roka sú oslavou tohto Boha, ktorý nezostáva skrytý, ale ktorý ponúka svoje priateľstvo s ľuďmi. Boh zjavuje svoju slávu v betlehemskej chudobe, v kontemplácii mudrcov, v krste v Jordáne, v zázraku na svadbe v Káne. Jánovo evanjelium uzatvára veľký hymnus Prológu v zhrnujúcom vyjadrení: «Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť» (porov. 1,18). Bol to Ježiš, ktorý odhalil Boha.

Modlitba kresťana vstupuje do vzťahu s Bohom nežnej tváre, ktorý nechce vzbudzovať nejaký strach ľuďom. Toto je prvá charakteristika kresťanskej modlitby. Ak boli ľudia vždy zvyknutí približovať sa k Bohu trochu ustráchaní, trochu vyľakaní z tohto očarujúceho a hrôzou napĺňajúceho tajomstva, ak boli zvyknutí uctievať ho so sluhovským postojom, podobným tomu poddanému, čo sa chráni pochybiť v úcte voči svojmu pánovi, tak na druhej strane kresťania sa obracajú na neho s odvahou osloviť ho dôverne menom „Otec“. Dokonca Ježiš používal iné slovo: „Otecko“.

Kresťanstvo zo vzťahu s Bohom vylúčilo každý „feudálny“ vzťah. V dedičstve našej viery sa nenachádzajú vyjadrenia ako „poddanstvo“, „otroctvo“ alebo „vazalstvo“; avšak slová ako „zmluva“, „priateľstvo“, „prísľub“, „spoločenstvo“, „blízkosť“. Ježiš vo svojej dlhej reči rozlúčky s učeníkmi hovorí takto: «Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.  Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene» (Jn 15,15-16).

 Veď toto je „bianko šek“: „Všetko, o čo budete prosiť Otca v mojom mene, dám vám to!“

Boh je priateľ, spojenec, ženích. V modlitbe sa s ním môže vytvoriť vzťah dôvery, je to tak, veď v „Otčenáši“ nás Ježiš naučil obracať sa neho s množstvom žiadostí. Boha môžeme prosiť o všetko možné; vysvetľovať všetko, porozprávať všetko. Nezáleží či sa vo vzťahu s Bohom cítime nedostatoční: nie sme statoční priatelia, nie sme vďačné deti, nie sme verní manželia. On nás má stále rád.

Toto Ježiš jasne dokazuje pri Poslednej večeri, keď hovorí: «Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás» (Lk 22,20). V tom geste vo večeradle Ježiš anticipuje tajomstvo kríža. Boh je verným spojencom: ak ľudia prestanú milovať, on ich však má naďalej rád, aj keď ho láska privedie na Kalváriu.

Boh je stále pri dverách nášho srdca a čaká, že mu otvoríme. A niekedy klope na srdce, ale nie je nanucujúci, čaká. Trpezlivosť Boha s nami je trpezlivosťou otcovskou, niekoho, kto nás veľmi miluje. Povedal by som, že je to trpezlivosť otca i mamy zároveň. Je vždy blízko nášho srdca, a keď klope, robí to jemne a s veľkou láskou.

Skúsme sa všetci modliť takto, že vstúpime do tajomstva Zmluvy. Vložiť sa v modlitbe do milosrdného objatia Boha, cítiť sa zahrnutí do tohto tajomstva šťastia, ktorým je trojičný život, cítiť sa ako pozvaní, ktorí si nezaslúžili toľko úcty. A opakovať Bohu v úžase modlitby: je možné, že Ty poznáš iba lásku? On nepozná nenávisť. Je nenávidený, ale nepozná nenávisť. Pozná iba lásku. Toto je Boh, ku ktorému sa modlíme. Toto je žiariace jadro každej kresťanskej modlitby. Boh lásky, náš Otec, ktorý nás čaká a sprevádza nás.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Tajomstvo stvorenia

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechéze o modlitbe, meditujúc nad tajomstvom stvorenia. Život, jednoduchý fakt, že existujeme, otvára srdce človeka modlitbe.

Prvá stránka Biblie sa podobá na veľký hymnus vďakyvzdania. Rozprávanie o stvorení sveta je rytmizované refrénmi, kde sa neustále zdôrazňuje dobrota a krása každej veci, ktorá existuje. Boh prostredníctvom svojho slova volá k životu a všetko prichádza k existencii. Prostredníctvom slova oddeľuje svetlo od tmy, strieda deň s nocou, mení ročné obdobia, otvára paletu farieb rôznorodosťou rastlín a zvierat.

V tomto prekypujúcom lese, ktorý rýchlo poráža chaos, sa ako posledný objavuje človek. A tento zjav vyvoláva obrovský jasot, ktorý umocňuje spokojnosť a radosť: «A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré» (Gn 1,31). Dobré, ale aj krásne: vidíme krásu celého stvorenia!

Krása a tajomstvo stvorenia vyvoláva v srdci človeka prvé hnutie, ktoré vzbudzuje modlitbu (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2566). Takto hovorí 8. žalm: «Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?» (v. 4-5).

Modliaci sa človek kontempluje tajomstvo existencie navôkol seba, vidí hviezdne nebo, ktoré ho prevyšuje – a ktoré nám dnes astrofyzika ukazuje v celej jeho nesmiernosti – a pýta sa, aký projekt lásky musí byť za týmto tak mohutným dielom!...

A v tejto bezhraničnej rozľahlosti, čože je človek? „Takmer nič“, hovorí ďalší žalm (porov. 89,48): je bytosťou, ktorá sa rodí, ktorá umiera, je mimoriadne krehkým stvorením. A predsa, v celom vesmíre je ľudská bytosť jediným tvorom, ktorý si uvedomuje toľkú hojnosť krásy. Tá malá bytosť, ktorá sa rodí, zomiera, dnes tu je a zajtra jej niet, je jediným, kto si uvedomuje túto krásu. Sme si vedomí tejto krásy!

Modlitba človeka je úzko spätá s pocitom úžasu. Veľkosť človeka je nekonečne malá v porovnaní s rozmermi vesmíru. I jeho najväčšie výdobytky sa zdajú byť len veľmi nepatrné... Človek však nie je nula. V modlitbe sa mocne preukazuje vnímanie milosrdenstva. Nič neexistuje náhodou: tajomstvo vesmíru spočíva v dobrotivom pohľade niekoho, koho oči sa stretávajú s našimi.

Žalm hovorí, že sme stvorení len o niečo menší od Boha, slávou a cťou sme ovenčení (porov. 8,6). Vzťah s Bohom je veľkosťou človeka: jeho nastolením na trón. Prirodzenosťou sme takmer ničím, drobnosťou, no povolaním, skrze povolanie, sme deťmi veľkého Kráľa!

Je to skúsenosť, ktorú majú mnohí z nás. Ak sme občas v riziku, že beh života so všetkými jeho trpkosťami v nás udusí dar modlitby, stačí rozjímavý pohľad na hviezdne nebo, západ slnka, kvet..., aby sme znovu zažali iskru vďakyvzdania. Táto skúsenosť je azda základom tej prvej stránky Biblie.

Keď bol zostavený veľký biblický príbeh o stvorení, izraelský ľud neprechádzal tými najšťastnejšími dňami. Nepriateľská mocnosť okupovala zem; mnohí boli deportovaní a teraz sa ocitli ako otroci v Mezopotámii. Neexistovala viac vlasť, ani chrám, ani spoločenský a náboženský život, nič.

A predsa, práve vychádzajúc z veľkého rozprávania o stvorení, niekto začína znovuobjavovať dôvody k vďakyvzdaniu, k chvále Boha za život. Modlitba je prvou silou nádeje. Modlíš sa, a nádej rastie, ide vpred. Povedal by som, že modlitba otvára dvere nádeji. Nádej tu je, ale svojou modlitbou otváram dvere.

Pretože ľudia modlitby uchovávajú základné pravdy; sú tými, čo opakujú, predovšetkým sebe samým a potom aj všetkým ostatným, že tento život, napriek všetkým jeho námahám a jeho skúškam, napriek jeho ťažkým dňom, je plný milosti, nad ktorou možno žasnúť. A ako taký ho treba vždy brániť a ochraňovať.

Ľudia, ktorí sa modlia vedia, že nádej je silnejšia než malomyseľnosť. Veria, že láska je mocnejšia než smrť a že istotne jedného dňa zvíťazí, aj keď v čase a v spôsoboch, ktoré nepoznáme. Muži a ženy modlitby nesú na tvári odrazy zábleskov svetla: pretože aj v tých najtemnejších dňoch ich slnko neprestáva osvecovať. Modlitba ťa osvecuje: osvecuje ti dušu, osvecuje ti srdce, osvecuje ti tvár. Aj v najtemnejších chvíľach, aj v časoch najväčšej bolesti.

Všetci sme nositeľmi radosti. Premýšľali ste nad tým? Že ty si nositeľom radosti? Alebo radšej prinášaš zlé správy, to, čo zarmucuje? Všetci sme schopní prinášať radosť. Tento život je dar, ktorý nám dal Boh: a je príliš krátky na to, aby sme ho strávili v smútku, v zatrpknutí. Chváľme Boha, tešiac sa jednoducho z toho, že existujeme. Hľaďme na vesmír, hľaďme na tie krásy a hľaďme aj na naše kríže a povedzme: „Ty jestvuješ, ty si nás takto stvoril, pre teba“.

Je potrebné cítiť ten nepokoj srdca, ktorý vedie k vďačnosti a chvále Boha. Sme deťmi veľkého Kráľa, Stvoriteľa, schopnými čítať jeho podpis v celom stvorení; v tom stvorení, ktoré my dnes nechránime, ale v tom stvorení je podpis Boha, ktorý ho stvoril z lásky. Nech nám Pán dáva vždy hlbšie chápať túto vec a vedie nás povedať „ďakujem“: a to „ďakujem“ je jedna krásna modlitba.        

(Preklad: Slovenská redakcia VR)-zk, jb-

 


Modlitba spravodlivých

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes venujeme katechézu modlitbe spravodlivých.

Boží plán pre ľudstvo je dobrý, no v našej každodennej skúsenosti zažívame prítomnosť zla: je to každodenná skúsenosť. Prvé kapitoly knihy Genezis opisujú postupné rozširovanie sa hriechu v ľudských podmienkach. Adam a Eva (porov. Gen 3,1-7) pochybujú o dobrých úmysloch Boha, mysliac si, že majú dočinenia so závistlivým božstvom, ktoré im zabraňuje v šťastí. Tu sa začína vzbura: už viac neveria vo veľkodušného Stvoriteľa, ktorý túži, aby boli šťastní. Ich srdce, upadajúc do pokušenia Zlého, je opantané delíriom všemohúcnosti: „Ak zjeme ovocie toho stromu, budeme ako Boh“ (porov v. 5). A toto je to pokušenie: táto ambícia, ktorá vstupuje do srdca. Skúsenosť však ide opačným smerom: ich oči sa otvárajú a zisťujú, že sú nahí (v. 7), bez ničoho. Nezabudnite na to: pokušiteľ je zlý platca, platí zle.

Zlo sa stáva ešte výbušnejším s druhou ľudskou generáciou, je silnejšie: ide o skúsenosť Kaina a Ábela (porov. Gen 4,1-16). Kain je voči bratovi závistlivý: je tu červ závisti; aj keď bol prvorodený, vidí Ábela ako rivala, ako niekoho, kto ohrozuje jeho prvenstvo. Zlo sa objavuje v jeho srdci a Kain ho nedokáže ovládať. Zlo začína vstupovať do srdca: myšlienky sú vždy o tom, hľadieť na druhého v zlom, s podozrením. A k tomuto dochádza aj v myšlienkach: „Tento človek je zlý, ublíži mi“. A táto myšlienka vstupuje do srdca... A tak sa dejiny prvého bratstva uzatvárajú vraždou. Myslím dnes na ľudské bratstvo... všade samé vojny.

V Kainovom potomstve sa rozvíjajú remeslá a umenia, no rozvíja sa aj násilie, vyjadrené záludným spevom Lamecha, ktorý znie ako hymnus pomsty: «Zabijem muža, ktorý ma poraní, a mládenca, ktorý ma udrie. Sedem ráz pomstený bude Kain, Lamech však sedemdesiatsedem ráz» (Gen 4,23-24). Pomsta: „Urobil si to, zaplatíš za to.“ Toto však nehovorí sudca, hovorím to ja. A ja sa robím sudcom situácie. A tak sa zlo šíri ako oheň, až kým nezaberie celý obraz: «Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé» (Gen 6,5). Veľké fresky potopy sveta (kap. 6-7) a Bábelovej veže (kap. 11) zjavujú, že je treba nový začiatok, akoby nové stvorenie, ktoré bude mať svoje naplnenie v Ježišovi Kristovi.

A predsa, na týchto prvých stránkach Biblie je napísaný aj iný príbeh, menej nápadný, oveľa pokornejší a nábožný, ktorý predstavuje vykúpenie nádeje. Aj keď sa takmer všetci správajú neľútostne, robiac z nenávisti a dobývania veľký motor ľudských dejín, sú tu osoby schopné modliť sa k Bohu s úprimnosťou, schopné písať osud človeka iným spôsobom. Ábel obetuje Bohu obetu prvotín. Po jeho smrti mali Adam a Eva tretieho syna Seta, z ktorého sa zrodil Enos (čo znamená „smrteľný“) a hovorí sa: «Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo» (4,26). Potom sa objavuje Enoch, postava, ktorá „kráčala s Bohom“ a ktorá je vzatá do neba (porov. 5,22.24). A nakoniec je tu príbeh Noeho, spravodlivého muža, ktorý «viedol bohumilý život» (6,9), pred ktorým Boh zadrží svoj zámer zničiť ľudstvo (porov. 6,7-8).

Čítajúc tieto príbehy máme dojem, že modlitba je ochrana, je útočiskom človeka pred vlnou plnou zla, ktorá vo svete rastie. Keď si dobre všimneme, modlíme sa aj za to, aby sme boli zachránení sami pred sebou. Je dôležité modliť sa: „Pane, prosím ťa, zachráň ma od seba samého, od mojich ambícií, od mojich vášní“. Modliaci sa ľudia z prvých stránok Biblie sú ľuďmi šíriacimi pokoj: veď modlitba, keď je autentická, oslobodzuje od inštinktov násilia a je pohľadom obráteným k Bohu, aby sa on opäť staral o srdce človeka. V Katechizme čítame: «Tomuto druhu modlitby sa venuje množstvo spravodlivých vo všetkých náboženstvách» (KKC, 2569). Modlitba pestuje záhony znovuzrodenia na miestach, kde bola nenávisť človeka schopná jedine rozširovať púšť. A modlitba je mocná, pretože priťahuje Božiu moc a moc Boha vždy dáva život: vždy. Je to Boh života a dáva znovuzrodenie.

Preto zvrchovaná vláda Boha prechádza reťazou týchto mužov a žien, častokrát vo svete nepochopených či marginalizovaných. Avšak svet žije a rastie vďaka moci Boha, ktorú títo jeho služobníci priťahujú svojou modlitbou. Sú reťazou, ktorá nerobí žiaden hluk, ktorá sa zriedkakedy dostane na čestné miesto do správ, a predsa je veľmi dôležitá, aby svetu navrátila dôveru!

Pamätám si príbeh jedného muža: bol šéfom vlády, významným, nie z týchto čias, z minulosti. Ateista, ktorý v srdci nemal zmysel pre nábožnosť, no v detstve počúval starú mamu, ktorá sa modlila, a to mu v jeho srdci ostalo. A v ťažkom momente svojho života sa tá spomienka vrátila do jeho srdca a hovoril: „Veď starká sa modlievala...“. Tak sa začal modliť prostredníctvom babičkiných formúl a našiel tak Ježiša.

Modlitba je reťazou života, vždy: mnoho mužov a žien, ktorí sa modlia, zasievajú život. Modlitba zasieva život, maličká modlitba: preto je veľmi dôležité učiť deti modlitbe. Mňa bolí, keď stretnem deti, ktoré sa nevedia prežehnať, pretože to je prvá modlitba. Je dôležité, aby sa deti naučili modliť. Potom to možno aj zabudnú, vydajú sa inou cestou; no prvé modlitby naučené v detstve zostávajú v srdci, pretože sú semienkom života, semienkom dialógu s Bohom.

Božia cesta v dejinách Boha prešla týmito ľuďmi: prešla „zvyškom“ ľudstva, ktorý sa neprispôsobil zákonu silnejšieho, ale prosil Boha, aby naplnil svoje zázraky a predovšetkým, aby premenil naše srdce z kameňa na srdce z mäsa (porov. Ez 36,26). A toto modlitbe pomáha: pretože modlitba otvára dvere Bohu, premieňajúc naše srdce, ktoré je mnohokrát z kameňa, na ľudské srdce. A je treba množstvo ľudskosti a s množstvom ľudskosti sa dobre modlí.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-

 


Modlitba Abraháma

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Abrahámovom živote naraz zaznieva jeden hlas. Hlas, ktorý ho pozýva podniknúť absurdnú cestu: hlas, ktorý ho podnecuje vytrhnúť sa zo svojej vlasti, z koreňov svojej rodiny, aby šiel smerom k novej, odlišnej budúcnosti. A všetko na základe prísľubu, ktorému len treba dôverovať. A dôverovať prísľubu nie je ľahké, treba na to odvahu. A Abrahám dôveroval.

Biblia mlčí o minulosti prvého patriarchu. Logika vecí nás vedie predpokladať, že sa klaňal iným božstvám; možno bol múdrym mužom, naučeným skúmať nebo a hviezdy. Veď Pán mu sľúbil, že jeho potomstvo bude početné ako hviezdy pokrývajúce nebo.

A Abrahám odchádza. Počúva hlas Boha a dôveruje jeho slovu. Toto je dôležité: dôveruje Božiemu slovu. A s týmto jeho odchodom sa rodí nový spôsob ponímania vzťahu s Bohom; z tohto dôvodu je patriarcha Abrahám prítomný vo veľkých duchovných tradíciách: židovskej, kresťanskej a moslimskej, ako dokonalý Boží človek, schopný podriadiť sa Bohu, aj keď sa jeho vôľa javí ako neľahká, ba dokonca nepochopiteľná.

Abrahám je teda človek Slova. Keď Boh hovorí, človek sa stáva prijímateľom toho Slova a jeho život miestom, kde sa chce slovo inkarnovať. Toto je jedna veľká novinka na ceste náboženstva človeka: život veriaceho sa začína chápať ako povolanie, čiže ako volanie, ako miesto, kde sa uskutočňuje prísľub; a on sa vo svete nepohybuje pod ťažobou akejsi hádanky, ale skôr s mocou toho prísľubu, ktorý sa jedného dňa uskutoční. A Abrahám uveril Božiemu prísľubu. Uveril a šiel, bez toho, aby vedel kam ide – tak hovorí List Hebrejom (porov. 11,8). No dôveroval.

Čítajúc knihu Genezis odhalíme, ako Abrahám prežíval modlitbu v neustálej vernosti tomu Slovu, ktoré sa počas jeho cesty pravidelne objavovalo. V súhrne môžeme povedať, že v živote Abraháma sa viera stáva príbehom dejín. Viera sa stáva dejinami. Ba Abrahám nás svojím životom, svojím príkladom učí tomuto kráčaniu, tejto ceste, na ktorej sa viera stáva dejinami.

Boha viac nevidíme len v kozmických fenoménoch, ako nejakého vzdialeného Boha, ktorý môže vzbudzovať hrôzu. Boh Abraháma sa stáva „mojím Bohom“, Bohom mojich osobných dejín, ktorý vedie moje kroky, ktorý ma neopúšťa; Boh mojich dní, spoločník počas mojich dobrodružstiev; Boh Prozreteľnosti.

Kladiem otázku sebe i vám: Máme my túto skúsenosť s Bohom? „Môj Boh“, Boh, ktorý ma sprevádza, Boh mojich osobných dejín, Boh, ktorý vedie moje kroky, ktorý ma neopúšťa, Boh mojich dní? Máme túto skúsenosť? Porozmýšľajme trochu.

Túto Abrahámovu skúsenosť dosvedčuje aj jeden z najoriginálnejších textov dejín spirituality: Pamätný zápisok Blaisa Pascala. Začína sa takto: «Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba, nie Boh filozofov a mudrcov. Istota, istota. Cit. Radosť. Pokoj. Boh Ježiša Krista». Tento zápisok na maličkom pergamene, nájdený po smrti filozofa zašitý vo vnútri jeho oblečenia, nevyjadruje akúsi intelektuálnu reflexiu, ktorou môže jeden múdry muž ako on mať poňatie o Bohu, ale živý pocit jeho prítomnosti, ktorý zakúsil.

Pascal si dokonca zapísal presný moment, kedy zakúsil tú realitu, s ktorou sa konečne stretol: večer 23. novembra 1654. Nie je to Boh abstraktný či kozmický Boh. Nie. Je to Boh osoby, povolania, Boh Abraháma, Izáka, Jakuba, Boh, ktorý je istotou, cítením, radosťou.

«Abrahámova modlitba sa však vyjadruje predovšetkým skutkami: všade, kde sa zastaví, tento muž mlčania stavia Pánovi oltár» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2570). Abrahám nebuduje chrám, ale posieva cestu kameňmi, ktoré pripomínajú, že tade prešiel Boh. Boh prekvapení, ako keď ho navštívil v podobe troch hostí, ktorých on i Sára starostlivo prijímajú a ktorí im ohlasujú narodenie syna Izáka (porov. Gn 18,1-15). Abrahám mal sto rokov a jeho manželka deväťdesiat, približne. A uverili, spoľahli sa na Boha. A Sára, jeho žena, počala. V tom veku! Toto je Boh Abraháma, náš Boh, ktorý nás sprevádza.

Takto sa Abrahám stáva dôverne blízkym s Bohom, schopný aj výmeny názorov, vždy je však verný. Hovorí s Bohom a diskutuje. Až po tú najväčšiu skúšku, keď ho Boh žiada, aby obetoval svojho vlastného syna Izáka, syna na staré kolená, jediného dediča. Tu Abrahám žije vieru ako drámu, ako tápanie v noci, tentokrát pod nebom bez hviezd. A mnohokrát sa to stáva aj nám, že kráčame v tme, avšak s vierou. Sám Boh zastaví ruku Abraháma pripravenú konať, pretože videl jeho skutočne totálnu ochotu (porov. Gn 22,1-19).

Bratia a sestry, učme sa od Abraháma, naučme sa modlitbe s vierou: počúvať Pána, kráčať, viesť dialóg až po výmenu názorov. Nemajme strach diskutovať s Pánom! Poviem aj jednu vec, ktorá sa zdá byť herézou. Mnohokrát som počul ľudí hovoriť: „Viete, stalo sa mi toto a nahneval som sa na Pána.“ – „Mal si odvahu nahnevať sa na Boha?“ – „Áno, nahneval som sa.“ – „Nuž, toto je forma modlitby.“ Pretože len syn je schopný nahnevať sa na otca a potom prísť za ním nanovo.

Učme sa od Abraháma modliť sa s vierou, viesť dialóg, výmenu názorov, avšak vždy ochotní prijať Božie slovo a uviesť ho do praxe. Učme sa s Bohom hovoriť ako dieťa so svojím otcom: počúvať ho, odpovedať, diskutovať. Ale s priezračnosťou, ako dieťa s otcom. Takto nás učí modlitbe Abrahám. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba Jakuba

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v našej katechéze na tému modlitby. Kniha Genezis nám prostredníctvom životných udalostí mužov a žien vzdialených dôb rozpráva príbehy, v ktorých môžeme nastaviť zrkadlo nášmu životu. V cykle patriarchov nachádzame aj príbeh o mužovi, ktorý si zakladal na svojej chytrosti: Jakub. Biblické rozprávanie nám hovorí o náročnom vzťahu, ktorý mal Jakub so svojím bratom Ezauom. Už od malička bola medzi nimi rivalita a tú nikdy neprekonali. Jakub je druhorodený – boli to dvojičky –, no klamstvom si od otca Izáka dokáže vymámiť požehnanie a dar neodňateľného práva prvorodeného (porov. Gn 25,19-34). To je len prvé z dlhého radu chytráctiev, ktorých je tento muž bez škrupúľ schopný. Aj význam mena Jakub sa vzťahuje na niekoho, kto si vie počínať nepriamo, znamená prešibanosť.

Zdá sa, že Jakub, ktorý bol nútený utiecť ďaleko od brata, má vo svojom živote úspech v každom podujatí. Je obratný v kšeftovaní: veľmi zbohatne, stáva sa vlastníkom obrovského stáda. Vďaka húževnatosti a trpezlivosti si dokáže získať za manželku tú najkrajšiu z Labanových dcér, do ktorej bol skutočne zamilovaný. V modernom jazyku by sme povedali, že Jakub je muž, ktorý za všetko vďačí sebe, s dôvtipom, s prefíkanosťou si dokáže vydobyť všetko, po čom túži.

Ale niečo mu chýba. Chýba mu živý kontakt s vlastnými koreňmi. A jedného dňa pocítil volanie domova, svojej dávnej vlasti, kde ešte žil Ezau, brat, s ktorým bol vždy vo veľmi zlom vzťahu. Jakub odchádza a dá sa na dlhú cestu v karaváne s veľkým počtom ľudí a zvierat, až prichádza k poslednej etape, k brodu Jabok. Tu nám kniha Genezis ponúka jednu pamätnú stránku (porov. 32,23-33). Rozpráva, ako patriarcha, po tom, ako nechal prejsť cez brod všetok svoj ľud a všetky stáda – ktoré boli obrovské –, zostáva sám na cudzom brehu. A premýšľa: Čo ho asi čaká v zajtrajší deň? Aký postoj bude mať jeho brat Ezau, ktorému ukradol prvorodenstvo? Jakubova myseľ je ako víchor myšlienok... A zatiaľ, čo sa stmieva, zrazu ho schytí ktosi neznámy a začne s ním bojovať. Katechizmus vysvetľuje: «Duchovná tradícia Cirkvi videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti» (KKC, 2573).

Jakub zápasil celú noc, bez toho, aby sa vzdal svojmu súperovi. Nakoniec bol porazený, zasiahnutý svojim rivalom do šľachy bederného kĺbu, a odvtedy už bude po celý život krívať. Ten tajomný zápasník sa pýta patriarchu na jeho meno, a hovorí mu: «Nebudeš sa už volať Jakub, ale Izrael,» nebudeš viac mužom, ktorý kráča takto, ale priamy. Premieňa mu meno, premieňa mu život, premieňa jeho postoj: budeš sa volať Izrael, «lebo si zápasil s Bohom a s mužmi a zvíťazil si» (v. 29). Potom aj Jakub žiada toho druhého: «Prezraď mi svoje meno!» On mu ho neprezradí, no na oplátku ho žehná. A Jakub pochopil, že sa stretol s Bohom «z tváre do tváre» (porov. v. 30-31).

Zápasiť s Bohom: metafora modlitby. Inokedy sa Jakub preukázal ako schopný viesť dialóg s Bohom, vnímať jeho prítomnosť ako priateľskú a blízku. Avšak tej noci, prechádzajúc zápasom, ktorý sa ťahal dlho a ktorému skoro podľahol, patriarcha vychádza zmenený. Zmeniť meno - zmeniť spôsob života a zmeniť osobnosť. Vychádza zmenený. Tentoraz už viac nie je pánom situácie, jeho prefíkanosť je na nič, nie je viac stratégom a vypočítavým mužom; Boh ho privádza späť k pravde o sebe samom ako smrteľníkovi, ktorý sa chveje a má strach. Lebo Jakub v tom zápase mal strach. Tentoraz Jakub nemá nič iné, čo by ponúkol Bohu, než svoju krehkosť a svoju bezmocnosť, aj svoje hriechy. A toto je ten Jakub, ktorý od Boha prijíma požehnanie, s ktorým krívajúc vstupuje do zasľúbenej zeme: zraniteľný a zranený, avšak s novým srdcom.

Raz som počul jedného starého muža – dobrého človeka, dobrého kresťana, ale hriešnika, ktorý mal veľkú dôveru v Boha – ako povedal: „Boh mi pomôže, nenechá ma samého, prídem do raja, krivkajúc, ale prídem.“

Predtým bol [Jakub] sebaistý, dôveroval vlastnej chytrosti. Bol to muž nepriepustný voči milosti, odolný voči milosrdenstvu; nepoznal, čo je to milosrdenstvo: „Tu som ja pánom, ja tu komandujem!“ Nazdával sa, že milosrdenstvo nepotrebuje. No Boh zachránil to, čo bolo stratené. Dal mu pochopiť, že bol obmedzený, že bol hriešnikom, ktorý potrebuje milosrdenstvo, a zachránil ho.

My všetci máme nočnú schôdzku s Bohom, v noci nášho života, v mnohých nociach nášho života: v tmavých chvíľach, vo chvíľach hriechov, vo chvíľach dezorientácie. Tam je táto schôdzka s Bohom, vždy. On nás prekvapí vo chvíli, keď to nečakáme, v ktorej sa ocitneme skutočne sami. V tej istej noci, bojujúc proti neznámemu, si uvedomíme, že sme len úbohí ľudia – dovolím si povedať „úbožiaci“ – no práve vtedy, vo chvíli, keď sa cítime „úbožiakmi“, sa nemusíme báť: pretože v tej chvíli nám Boh dá nové meno, ktoré obsahuje zmysel celého nášho života; premení nám srdce a dá nám požehnanie vyhradené tomu, kto sa ním nechal zmeniť.

Toto je jedno pekné pozvanie nechať sa zmeniť Bohom. On vie ako to spraviť, pretože pozná každého z nás. „Pane, ty ma poznáš,“ toto môže povedať každý z nás. „Pane, ty ma poznáš. Premeň ma.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba Mojžiša

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pri našom postupnom preberaní témy modlitby si uvedomujeme, že u Boha nie je záľuba vyhľadávať si takých prosebníkov, ktorých modlitba by bola ľahká. Ani Mojžiš nebude nejakým chabým partnerom v dialógu, a to už od prvého dňa svojho povolania.

Boh Mojžiša povoláva, keď je z ľudského hľadiska „skrachovaný“. Kniha Exodus nám ho predstavuje v Madiánskej zemi ako muža na úteku. Za mlada súcitil so svojim ľudom a postavil sa aj na obranu utláčaných. Avšak zanedlho odhaľuje, že aj napriek dobrým predsavzatiam z jeho rúk nevychádza spravodlivosť, ale násilie.

Takto sa roztrieštili sny o sláve: Mojžiš už nie je sľubným funkcionárom určeným na rýchlu kariéru, ale tým, kto premárnil príležitosti a teraz pasie stádo, ktoré nie je ani len jeho. A  práve v tichu madiánskej púšte Boh privolá Mojžiša k zjaveniu horiaceho kríka: «„Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba.“ Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha» (Ex 3,6).

Bohu, ktorý hovorí, ktorý ho pozýva opäť sa ujať starostlivosti o izraelský ľud, Mojžiš oponuje svojimi obavami, svojimi námietkami: nie je hodný tej misie, nepozná Božie meno, Izraeliti mu nebudú veriť, má jazyk, ktorý sa zajakáva... Tak mnoho námietok.

Slovo, ktoré sa na Mojžišových perách objavuje najčastejšie, v každej modlitbe, ktorou sa obracia na Boha, je otázka: „prečo?“. Prečo si ma poslal? Prečo chceš oslobodiť tento ľud? V Pentateuchu je dokonca jedna dramatická pasáž, kde Boh Mojžišovi vytýka jeho nedostatok dôvery, nedostatok, ktorý mu zabráni vstúpiť do zasľúbenej zeme (porov. Nm 20,12).

Ako sa Mojžiš môže modliť s týmito strachmi, s týmto srdcom, ktoré často kolíše? Ba ukazuje sa, že Mojžiš je človekom ako my. A aj toto sa nám stáva: keď máme pochybnosti, ako sa môžeme modliť? Nemáme chuť sa modliť. A táto jeho slabosť, okrem jeho sily, nás zasahuje.

Poverený Bohom, aby odovzdal Zákon svojmu ľudu, zakladateľ božieho kultu, prostredník tých najvyšších tajomstiev, neprestane kvôli tomu mať úzke vzťahy solidarity so svojim ľudom, osobitne v hodine pokušenia a hriechu. Je vždy  spätý s ľudom.

Mojžiš nikdy nestratil pamäť ohľadom svojho ľudu. A toto je veľkosť pastierov: nezabudnúť na ľud, nezabudnúť na korene. To je to, čo Pavol hovorí svojmu milovanému mladému biskupovi Timotejovi: Pamätaj na tvoju mamu a starú mamu, na tvoje korene, na tvoj ľud.

Mojžiš je natoľko priateľom Boha, že s ním môže hovoriť z tváre do tváre (porov. Ex 33,11); a zostáva natoľko priateľom ľudí, že zakúša milosrdenstvo pri ich hriechoch, pri ich pokušeniach, pri tých nostalgických poryvoch, v ktorých sa ako exulanti obracajú k minulosti, spomínajúc na časy, keď boli v Egypte.

Mojžiš nezapiera Boha, no nezapiera ani svoj ľud. Je dôsledný vo vzťahu k pokrvenstvu, je dôsledný vo vzťahu k Božiemu hlasu. Mojžiš teda nie je autoritatívnym a despotickým vodcom; naopak, kniha Numeri ho definuje ako „pokornejšieho a tichšieho než akýkoľvek človek na zemi (porov. 12,3). Aj napriek svojmu privilegovanému stavu Mojžiš neprestáva patriť k tomu zástupu chudobných v duchu, ktorí žijú tak, že dôvera v Boha je pre nich viatikom, proviantom na ich ceste. Je mužom z ľudu.

Takto sa tým najvlastnejším spôsobom modlitby pre Mojžiša stane príhovor (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi – KKC, 2574). Jeho viera v Boha je v plnej jednote s otcovským cítením, ktoré prechováva k svojmu ľudu. Písmo ho zvyčajne predstavuje s rukami vystretými nahor, k Bohu, takmer akoby svojou postavou robil most medzi nebom a zemou.

Dokonca aj v tých najťažších momentoch, ba i v ten deň, keď ľud odmieta Boha i jeho samotného ako vodcu, aby si vyrobil zlaté teľa, Mojžiš necíti, žeby mal svoj ľud odhodiť nabok. Je to môj ľud. Je to tvoj ľud. Je to môj ľud. Nezapiera ani Boha, ani ľud. A Bohu hovorí: «Tento ľud sa dopustil veľkej viny, veď si urobil boha zo zlata. A teraz alebo im odpusť ich previnenie, alebo ak nie, vytri ma zo svojej knihy, ktorú si napísal!» (Ex 32,31-32).

Mojžiš nezapredáva ľud. Je mostom, je orodovníkom. Oboje: ľud i Boh, a on je uprostred. Nezapredá svoj ľud, aby si urobil kariéru. Nie je akýmsi šplhúňom, je orodovníkom: pre svoj ľud, pre svoje telo, pre svoju históriu, pre svoj národ a pre Boha, ktorý ho povolal. Je mostom. Aký pekný príklad pre všetkých pastierov, ktorí musia byť „mostom“.

Preto ten názov pontifex: mosty. Pastieri sú mostami medzi ľudom, ku ktorému patria, a Bohom, ktorému patria skrze povolanie. Taký je Mojžiš: „Odpusť Pane ich hriech, ináč, ak mu neodpustíš, vymaž ma zo svojej knihy, ktorú si napísal. Nechcem si robiť kariéru na úkor môjho ľudu.“

A toto je modlitba, ktorú praví veriaci pestujú vo svojom duchovnom živote. Aj keď zakúšajú nedostatky ľudí a ich vzdialenosť od Boha, títo orodovníci ich neodsudzujú, neodmietajú ich. Postoj príhovoru je vlastný svätým, ktorí sa pripodobňujú Ježišovi a sú tak „mostami“ medzi Bohom a jeho ľudom.

Mojžiš bol v tomto zmysle tým najväčším prorokom o Ježišovi, našom advokátovi a orodovníkovi (porov. KKC, 2577). A aj dnes, Ježiš je ten pontifex, je ten most medzi nami a Otcom. A Ježiš za nás oroduje, ukazuje Otcovi rany, ktoré sú cenou za našu spásu a prihovára sa. Mojžiš je predobrazom Ježiša, ktorý sa dnes za nás modlí, oroduje za nás.

Mojžiš nás podnecuje modliť sa s takým istým Ježišovým zápalom, aby sme sa prihovárali za svet, aby sme pripomínali, že aj napriek všetkým svojim krehkostiam stále patrí Bohu. Všetci patria Bohu. Tí najhorší hriešnici, tí najpodlejší ľudia, tí najskorumpovanejší správcovia, sú Božími deťmi a Ježiš to cíti a prihovára sa za všetkých.

A svet žije a prosperuje vďaka požehnaniu spravodlivého, vďaka súcitnej modlitbe, tejto modlitbe zľutovania, ktorú svätý, spravodlivý, orodovník, kňaz, biskup, pápež, laik, akýkoľvek pokrstený neustále pozdvihuje za ľudí, na každom mieste a v každom čase dejín. Myslime na Mojžiša, orodovníka. A keď budeme mať chuť niekoho odsúdiť a vo vnútri sa nahneváme – nahnevať sa padne dobre, no odsudzovať nepadne dobre –, prihovorme sa za neho: toto nám veľmi pomôže.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba Dávida

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na našej ceste katechéz o modlitbe dnes stretáme kráľa Dávida. Už od mladosti miláčik Boží, bol vyvolený pre jedinečnú misiu, ktorá bude zastávať ústrednú úlohu v dejinách Božieho ľudu i našej vlastnej viery. V evanjeliách je Ježiš viac krát nazývaný „synom Dávida“; narodil sa totiž tak ako on v Betleheme. Práve z Dávidovho potomstva podľa prísľubov pochádza Mesiáš: Kráľ celkom podľa Božieho srdca, v dokonalej poslušnosti Otcovi, svojím konaním verne uskutočňujúci jeho plán spásy (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2579). 

Príbeh Dávida začína na vŕškoch v okolí Betlehema, kde pasie stádo svojho otca Jesseho. Je ešte mladým chlapcom, posledný z mnohých bratov. Až tak, že keď prorok Samuel podľa Božieho príkazu hľadal nového kráľa, zdá sa, že jeho otec takmer zabudol na tohto najmladšieho syna (porov. 1 Sam 16,1-13). Pracoval pod holým nebom: predstavujeme si ho v priateľstve s vetrom, zvukmi prírody, lúčmi slnka. Má iba jednu spoločnosť na potešenie svojej duše: citaru; a počas dlhých dní v samote rád na nej hrával a spieval svojmu Bohu. A hrával sa i s prakom.

Takže Dávid je v prvom rade pastierom: človek, ktorý sa stará o zvieratá, ktorý ich ochraňuje vo chvíli nebezpečenstva, ktorý im obstaráva obživu. Keď sa Dávid z vôle Boha bude musieť starať o ľud, bude plniť úlohy nie veľmi odlišné od tohto. Preto sa v Biblii obraz pastiera objavuje často. Aj Ježiš sa definuje ako „dobrý pastier“, jeho správanie je odlišné od žoldnierskeho; Ježiš ponúka svoj život pre dobro oviec, vedie ich, pozná každú z nich po mene (porov. Jn 10,11-18).

Zo svojho prvého remesla sa Dávid veľa naučil. Preto, keď ho Nátan pokarhá za jeho mimoriadne ťažký hriech (porov. 2 Sam 12,1-15), Dávid hneď porozumie, že bol zlým pastierom, že obral iného človeka o jedinú ovečku, ktorú miloval, že už viac nebol pokorným služobníkom, ale chorobne opantaným mocou, pytliakom, ktorý zabíja a pustoší.

Druhou charakteristickou črtou, ktorá je prítomná v Dávidom povolaní, je jeho básnický duch. Z tohto malého postrehu usudzujeme, že Dávid nebol vulgárny človek, ako sa často môže stať jednotlivcom núteným žiť dlho izolovane od spoločnosti. On je naopak človekom citlivým, ktorý miluje hudbu a spev. Citara ho bude stále sprevádzať: raz aby pozdvihol k Bohu hymnus radosti (porov. 2 Sam 6,16), inokedy aby vyjadril žalospev, alebo vyznal vlastný hriech (porov. 51,3).

Svet, ktorý sa mu predstavuje pred očami, nie je nejakou nemou scénou: za tým, čo sa odohráva, zachytáva svojím pohľadom väčšie tajomstvo. Práve odtiaľ sa rodí modlitba: z presvedčenia, že život nie je niečo, čo sa na nás privalí, ale je to podivuhodné tajomstvo, ktoré v nás vyvoláva poéziu, hudbu, vďačnosť, chválu, prípadne žalospev či prosbu. Ak nejakému človeku chýba tá poetická dimenzia, takpovediac keď chýba poézia, jeho duša kríva. Tradícia preto chcela, aby bol Dávid veľkým umelcom v komponovaní žalmov. Tie na začiatku nesú často priamy odkaz na kráľa Izraela, a na niektoré udalosti jeho života, viac alebo menej šľachetné.

Dávid má teda sen: že bude dobrým pastierom. Niekedy zvládne túto úlohu na jej výške, inokedy menej. To čo je však dôležité v kontexte dejín spásy je skutočnosť, že je prorokom iného Kráľa, ktorého je on sám iba ohlásením a predobrazom.

Pozrime sa na Dávida, pouvažujme nad ním. Svätec i hriešnik, prenasledovaný i prenasledovateľ, obeť i kat: to je protirečenie. Dávid bol týmto všetkým, dohromady. A aj my často registrujeme v našom živote protichodné črty; v životnom príbehu sa často prehrešujú nedôslednosťou všetci ľudia. V Dávidovom živote je však jedna červená niť, ktorá dáva do jednoty všetko to dianie: modlitba. Tá je hlasom, ktorý nikdy neumĺkne.

Dávid-svätec sa modlí; Dávid-hriešnik sa modlí; Dávid-prenasledovaný sa modlí; Dávid-prenasledovateľ sa modlí;  Dávid-obeť sa modlí. Aj Dávid-kat sa modlí. Toto je tá červená niť jeho života. Muž modlitby. Toto je ten hlas, ktorý nikdy nezmĺkne: či už nadobudne tóny plesania, alebo tóny žalospevu, vždy je to tá istá modlitba, iba melódia sa mení. A týmto nás Dávid učí, aby sme do dialógu s Bohom vkladali všetko: tak radosť ako i vinu, lásku i utrpenie, priateľstvo ako aj chorobu. Všetko sa môže stať slovom nasmerovaným k „Ty“ toho, ktorý nám stále načúva.

Dávid, ktorý poznal samotu, však v skutočnosti nebol nikdy sám! A v hĺbke tohto je moc modlitby u všetkých, ktorí jej dajú miesto vo svojich životoch. Modlitba ti dá ušľachtilosť, a Dávid bol šľachetný, pretože sa modlil. Je teda tým katom, ktorý sa modlí, kajá sa a modlitbou sa mu prinavracia ušľachtilosť.

Modlitba nám dáva ušľachtilosť: ona je schopná zaistiť vzťah s Bohom, ktorý je tým pravým Spoločníkom na ceste človeka, uprostred tisícov životných peripetií, dobrých či zlých: ale vždy modlitba: Ďakujem, Pane. Mám strach, Pane. Pomôž mi, Pane. Odpusť mi, Pane.

Taká veľká je Dávidova dôvera, že keď bol prenasledovaný a musel utiecť, nenechal, aby ho niekto obraňoval: „Ak ma môj Boh takto ponižuje, On vie čo robí“. Pretože ušľachtilosť modlitby nás odovzdáva do Božích rúk. Do tých rúk doráňaných z lásky, jediných bezpečných rúk, ktoré máme.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba Eliáša

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes budeme znovu pokračovať v katechézach o modlitbe, ktoré sme prerušili, keď sme dali priestor katechézam o starostlivosti o stvorenstvo. Teraz na to nadviažeme, a stretneme sa s jednou z najfascinujúcejších postáv celého Svätého písma: s prorokom Eliášom. On presahuje hranice svojej doby a jeho prítomnosť môžeme badať aj v niektorých evanjeliových príbehoch. Zjavuje sa po Ježišovom boku, spolu s Mojžišom, vo chvíli premenenia (porov. Mt 17,3). Sám Ježiš odkazuje na jeho postavu, aby potvrdil svedectvo Jána Krstiteľa (porov. Mt 17,10-13).

V Biblii sa Eliáš objavuje náhle, tajuplne, prichádzajúc z malej, úplne okrajovej dediny (porov. 1 Kr 17,1); a nakoniec opustí scénu, pred očami učeníka Elizea, na ohnivom voze, ktorý ho nesie do neba (porov. 2 Kr 2,11-12). Je to teda človek bez presného pôvodu, a predovšetkým bez konca, unesený do neba: z tohto dôvodu sa jeho návrat očakával pred príchodom Mesiáša, ako jeho predchodcu. Takto sa očakával návrat Eliáša.

Písmo nám predstavuje Eliáša ako človeka krištáľovo čírej viery: v jeho samotnom mene, ktoré by mohlo znamenať „Jahve je Boh“, je vyjadrené tajomstvo jeho poslania. Bude to tak po celý život: muž vonkoncom bezúhonný, neschopný nízkych kompromisov. Jeho symbolom je oheň, obraz Božej očisťujúcej sily. On ako prvý bude podrobený tvrdej skúške, a zostane verný. Je príkladom všetkých ľudí viery, ktorí poznajú pokušenia a utrpenia, ale nespreneveria sa ideálu, pre ktorý sa zrodili.

Modlitba je tou miazgou, ktorá neustále živí jeho existenciu. Preto je jednou z postáv najmilších mníšskej tradícii, a to natoľko, že si ho niektorí zvolili za duchovného otca života zasväteného Bohu. Eliáš je Boží muž, ktorý sa chopí roly obrancu prvenstva Najvyššieho. Aj on je však nútený vyrovnať sa s vlastnými slabosťami. Je ťažké povedať, ktoré skúsenosti boli pre neho užitočnejšie: či porážka falošných prorokov na hore Karmel (porov. 1 Kr 18,20-40), alebo hlboké rozpaky, v ktorých konštatuje, že nie je „o nič lepší ako jeho otcovia“ (porov. 1 Kr 19,4).

V duši toho, kto sa modlí, je vedomie vlastnej slabosti cennejšie než chvíle vzletu, keď sa zdá, že život je jedným sledom víťazstiev a úspechov. V modlitbe sa to vždy deje takto: chvíle modlitby, ktoré cítime ako nás dvíhajú nahor, aj nadchýnajú, a chvíle modlitby bolesti, vyprahnutosti, skúšky. Modlitba je taká: nechať sa Bohom niesť, a tiež nechať sa šľahať drsnými situáciami a aj pokušeniami. Toto je realita prítomná v množstve ďalších biblických povolaní, tiež v Novom zákone, pomyslime napríklad na svätých Petra a Pavla. Aj ich život bol taký: chvíle jasavé i chvíle ponižovania, utrpenia.

Eliáš je človekom kontemplatívneho života a súčasne života činného, keď sa zaoberá udalosťami svojej doby a je schopný konfrontovať sa s kráľom a kráľovnou po tom, čo nechali zabiť Nabota, aby sa zmocnili jeho vinice (porov. 1 Kr 21,1-24). Ako veľmi potrebujeme veriacich, horlivých kresťanov, ktorí by voči osobám, ktoré majú riadiace zodpovednosti reagovali s odvahou Eliáša a povedali im: „Takto to nejde! Toto je vražda!“

Potrebujeme ducha Eliáša. On nám ukazuje, že v živote toho, kto sa modlí, nesmie existovať dvojkoľajnosť: treba stáť pred Pánom i ísť v ústrety bratom, ku ktorým nás posiela. Modlitba nie je, že sa uzamkneme s Pánom, aby sme si nalíčili dušu: nie, toto nie je modlitba, toto je fingovanie modlitby. Modlitba znamená stretnúť sa zoči voči s Bohom a nechať sa poslať slúžiť bratom.

Skúšobným kameňom modlitby je konkrétna láska k blížnemu. I obrátene: veriaci konajú vo svete po tom, čo najprv mlčali a modlili sa; inak je ich činnosť impulzívna, bez rozlišovania, je to chvatný beh bez cieľa. Tí veriaci, ktorí sa takto správajú, konajú mnohé nespravodlivosti, pretože nešli najprv za Pánom v modlitbe, aby rozpoznali čo majú robiť.

Stránky Biblie nám umožňujú predpokladať, že aj Eliášova viera zaznamenávala pokrok: aj on v modlitbe rástol, cibril sa v nej postupne. Božia tvár sa mu stávala zreteľnejšou počas jeho kráčania. Až po dosiahnutie vrcholu v tej mimoriadnej skúsenosti, keď sa Boh zjavuje Eliášovi na hore (porov. 1 Kr 19,9–13). Zjavuje sa nie v prudkej búrke, ani v zemetrasení či v spaľujúcom ohni, ale v „tichom, lahodnom vánku“ (v. 12). Či lepšie podľa prekladu, ktorý dobre odráža ten zážitok: vo „vlákne zvučného ticha“.

Takto sa Boh zjavuje Eliášovi. Práve týmto pokorným znamením komunikuje Boh s Eliášom, ktorý je v tom čase prorokom na úteku, ktorý prišiel o pokoj. Boh prichádza v ústrety unavenému mužovi, mužovi, ktorý si myslel, že zlyhal na celej čiare, a týmto jemným vánkom, tým vláknom zvučného ticha, vracia do jeho srdca utíšenie a pokoj.

Toto je Eliášov príbeh, ale zdá sa ako písaný pre nás všetkých. V nejaký večer sa môžeme cítiť neužitoční a osamotení. Práve vtedy modlitba príde a zaklope na dvere nášho srdca. Všetci môžeme zachytiť lem Eliášovho plášťa, ako zachytil kus plášťa jeho učeník Elizeus. A aj keby sme urobili niečo zle, alebo by sme sa cítili ohrození a vystrašení, vrátením sa pred Boha modlitbou sa navráti ako zázrakom aj vyrovnanosť a pokoj. Toto je to, čomu nás učí príklad Eliáša.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba Žalmov – 1. časť

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pri čítaní Biblie narazíme rad za radom na modlitby rôzneho druhu. Ale nájdeme aj knihu zloženú čisto z modlitieb, knihu, ktorá sa stala „vlasťou, cvičiskom a domovom“ nespočetných ľudí modlitby. Ide o Knihu žalmov. Je to 150 žalmov slúžiacich na modlitbu.

Kniha žalmov patrí medzi múdroslovné spisy, pretože sprostredkúva „umenie modlitby“ cez skúsenosť dialógu s Bohom. V žalmoch nachádzame všetky ľudské pocity: radosti, bolesti, pochybnosti, nádeje či trpkosti, ktoré podfarbujú náš život. Katechizmus potvrdzuje, že každý žalm «je taký jednoduchý, že sa ho pravdivo môžu modliť ľudia všetkých stavov a všetkých čias.» (KKC, 2588). Opätovným čítaním žalmov sa učíme jazyku modlitby. Boh Otec so svojím Duchom nimi totiž inšpiroval srdce kráľa Dávida a ďalších modliacich sa, aby naučil každého muža a ženu ako ho chváliť, ako mu ďakovať a prosiť ho, ako ho vzývať v radosti a v bolesti, ako vypovedať obdiv nad jeho dielami a jeho Zákonom. Žalmy sú skrátka slovo Božie, ktoré my ľudia používame, aby sme s Ním hovorili.

V tejto knihe nestretáme éterické bytosti, osoby abstraktné, ľudí, ktorí si pletú modlitbu s akýmsi estetickým alebo odcudzujúcim prežívaním. Žalmy nie sú textami zrodenými na písacom stole; sú invokáciami, často dramatickými, ktoré pramenia z ozajstnej existencie. Aby sme sa ich modlili stačí byť tým, čím sme. Nesmieme zabudnúť, že aby sme sa dobre modlili, musíme sa modliť takí, akí sme, nie s nejakým mejkapom. Netreba si dušu nalíčiť, aby sme sa modlili.

„Pane, ja som takýto“ – takto máme ísť za Pánom, takí, akí sme, s tým pekným aj s tým škaredým, o čom nikto nevie, ale my to v sebe poznáme. V žalmoch počujeme hlasy modliacich sa ľudí z mäsa a kostí, ktorých život, tak ako život každého, je obťažkaný problémami, námahami, neistotami. Žalmista toto utrpenie radikálne nepopiera: vie, že toto patrí k životu. V žalmoch sa však utrpenie premieňa na otázku. Ide od utrpenia k pýtaniu sa.

A medzi mnohými otázkami je jedna, ktorá zostáva visieť vo vzduchu, ako neutíchajúce volanie, ktoré prechádza celou knihou zo strany na stranu. Jedna otázka, ktorú opakujeme mnoho krát: „Dokedy, Pane? Dokedy?“. Každá bolesť sa dovoláva oslobodenia, každá slza volá po utešení, každá rana vyčkáva uzdravenie, každé krivé obvinenie oslobodzujúci rozsudok. „Dokedy, Pane, mám toto trpieť? Vypočuj ma, Pane!“: koľkokrát sme sa takto modlili, s volaním „Dokedy?“, stačí Pane!

Neustálym kladením podobných otázok nás žalmy učia nebyť pasívni k bolesti, a pripomínajú nám, že život nie je zachránený, pokiaľ nie je uzdravený. Existencia človeka je ako vánok, jeho príbeh je prchavý, ale modliaci sa človek vie, že je v očiach Boha vzácny, a preto má zmysel volať. A toto je dôležité. Keď sa modlíme, robíme to preto, lebo vieme, že sme vzácni v očiach Boha. Je to milosť Ducha Svätého, ktorý nám zvnútra vnuká toto vedomie: že sme vzácni v Božích očiach. A pre toto sme spôsobilí modliť sa.

Modlitba žalmov je svedectvom tohto volania: volania mnohorakého, pretože v živote bolesť nadobúda tisíce podôb, a nesie meno choroby, nenávisti, vojny, prenasledovania, nedôvery... Až po najvyššie „pohoršenie“, čiže smrť. Smrť sa v Žaltári javí ako ten najnezmyselnejší nepriateľ človeka: ktorý zločin si zaslúži taký krutý trest, ktorý vedie k zničeniu a ku koncu? Človek modliaci sa žalmy prosí Boha, aby zasiahol tam, kde sú všetky ľudské úsilia márne. Preto je modlitba už sama o sebe cestou spásy a začiatkom spásy.

Všetci trpia na tomto svete: či už niekto verí v Boha, alebo ho odmieta. Ale v Žaltári sa bolesť stáva vzťahom, pomerom: volaním o pomoc, čakajúcim na zachytenie ucha, ktoré by počulo. Nemôže zostať bez zmyslu, bez účelu. Ani bolesti, ktoré znášame, nemôžu byť iba špecifickými prípadmi univerzálneho zákona: vždy sú to „moje“ slzy. Premýšľajte o tomto: slzy nie sú všeobecné, sú to „moje“ slzy. Každý má tie svoje. „Moje“ slzy a „moja“ bolesť ma tlačia, aby som pokračoval v modlitbe. Sú to „moje“ slzy, ktoré nikto predo mnou nikdy nevyronil. Áno, mnohí plakali, mnohí. Ale „moje“ slzy sú tými mojími, „moja“ bolesť je tou mojou, „moje“ utrpenie je tým mojím.

Pred vstupom do Auly som sa stretol s rodičmi toho kňaza z diecézy Como, ktorý bol zabitý; bol zabitý práve v službe, keď pomáhal. Slzy týchto rodičov sú „ich“ slzami a každý z nich vie, koľko trpel, keď videl tohto syna, ako dal svoj život v službe chudobným. Keď chceme niekoho utešiť, nenájdeme slová. Prečo? Pretože nemôžeme dosiahnuť k jeho bolesti, pretože jeho bolesť je tou „jeho“, jeho slzy sú tými „jeho“. To isté platí aj o nás: tie slzy, tá moja bolesť je „mojou“, tie slzy sú „mojími“; a s týmito slzami, s touto bolesťou sa obraciam k Pánovi.

Všetky bolesti ľudí sú pre Boha posvätné. Takto sa modlí žalmista v žalme 56: «Ty vieš, koľko ráz som musel utekať: pozbieraj moje slzy do svojich nádob; či nie sú zapísané v tvojich účtoch?» (v. 9). Pred Bohom nie sme neznámi alebo len čísla. Sme tváre a srdcia, poznaná nás každého jedného, po mene.

V žalmoch nachádza veriaci človek odpoveď. Vie, že aj keby boli všetky ľudské dvere zatarasené, Božie dvere sú otvorené. Aj keby celý svet vydal verdikt odsúdenia, v Bohu je záchrana.

„Pán počúva“: koľkokrát v modlitbe stačí vedieť toto. Nie vždy sa problémy vyriešia. Ten, kto sa modlí, nie je v ilúzii: vie, že mnohé otázky života tu dole zostanú nevyriešené, bez východiska; utrpenie nás bude sprevádzať a keď prekonáme jeden zápas, budú tu zas ďalšie, ktoré už na nás čakajú. Keď sme však vypočutí, všetko sa stáva znesiteľnejším.

Tou najhoršou vecou, ktorá sa môže stať, je trpieť v opustení, bez toho, aby si na nás spomenuli. Od tohto nás zachraňuje modlitba. Pretože sa môže stať, a to aj neraz, že nechápeme Božie plány. Naše volanie však neviazne tu dole: stúpa až k Bohu, ktorý má srdce Otca a ktorý sám plače pre každého syna či dcéru, ktorý trpí a ktorý umiera.

Poviem vám jednu vec: v zlých chvíľach mi dobre padne myslieť na Ježišove slzy, keď plakal pri pohľade na Jeruzalem, keď plakal pred Lazárovým hrobom. Boh plakal pre mňa, Boh plače, plače pre naše bolesti. Pretože Boh sa chcel stať človekom – hovorí istý duchovný spisovateľ – aby mohol plakať. Myslieť na to, že Ježiš so mnou plače v bolesti, je útechou: pomáha nám to kráčať vpred.

Ak zostaneme vo vzťahu s ním, život nás neušetrí od utrpení, otvorí sa nám však jeden veľký horizont dobra a začneme kráčať k jeho naplneniu. Odvahu, len vpred s modlitbou. Ježiš je vždy po našom boku.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Modlitba Žalmov – 2. časť

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes dokončíme katechézu o modlitbe Žalmov. Predovšetkým si všimnime, že v žalmoch sa často objavuje záporná postava, ktorá predstavuje „bezbožníka“, čiže toho alebo tú, čo žije tak, akoby Boha nebolo. Je to človek bez akéhokoľvek vzťahu k nadprirodzenému, bez akejkoľvek zábrany svojej arogancie, ktorý sa nebojí súdu o tom, ako zmýšľa a ako koná.

Z tohto dôvodu Žaltár predstavuje modlitbu ako základnú realitu života. Vzťah k absolútnemu a transcendentnému – ktorý asketickí učitelia nazývajú „posvätná bázeň pred Bohom“ – je to, čo nás robí plne ľudskými, je to tá hranica, ktorá nás zachraňuje pred sebou samými, zabraňujúc nám vrhnúť sa na život bezohľadne dravo a nenásytne. Modlitba je záchrana ľudskej bytosti.

Samozrejme existuje aj modlitba falošná, modlitba konaná len na ukazovanie sa pred inými. U toho či u tých, čo chodia na omšu iba aby sa ukázali, že sú katolíkmi alebo predviedli svoj najnovšie kúpený model, alebo spravili dobrý spoločenský dojem. Konajú falošnú modlitbu. Ježiš v tomto ohľade dôrazne napomínal (porov. Mt 6,5-6; Lk 9,14). Ale ak berieme modlitbu v opravdivom duchu, s úprimnosťou a zostupuje nám do srdca, potom nám dáva kontemplovať realitu očami samotného Boha.

Keď sa modlíme, každá vec získava „hĺbku“. Toto je v modlitbe zaujímavé, azda začneme s jemnou vecou, ale v modlitbe dosahuje hĺbku, získava váhu, akoby ju Boh vzal do ruky a premenil. To, čo najmenej poslúži voči Bohu ako aj človeku, je modliť sa unavujúcim spôsobom, čisto formálne. Modliť sa ako papagáje. Nie. Modlíme sa srdcom. Modlitba je centrom života. Ak je prítomná modlitba, potom aj brat, sestra, aj nepriateľ, sa stávajú dôležitými. Starodávne príslovie prvých kresťanských mníchov hovorí: «Požehnaný mních, ktorý si po Bohu ctí všetkých ľudí ako Boha» (Evagrius Ponticus, Pojednanie o modlitbe, č. 123). Kto sa klania Bohu, miluje jeho deti. Kto si ctí Boha, ctí si ľudské bytosti.

Preto modlitba nie je nejakým tíšidlom na zmiernenie úzkostí života; alebo každopádne modlitba takého druhu určite nie je kresťanská. Je to skôr tak, že modlitba učí každého z nás zodpovednosti. Vidíme to jasne v „Otčenáši“, ktorý Ježiš naučil svojich učeníkov.

Na učenie sa tomuto spôsobu modlitby je Žaltár veľkou školou. Videli sme, že žalmy nie vždy používajú jemné a láskavé slová, a často nesú vtlačené jazvy existencie. Napriek tomu boli všetky tieto modlitby používané najskôr v Jeruzalemskom chráme a potom v synagógach; aj tie najintímnejšie a najosobnejšie. Takto to vyjadruje Katechizmus katolíckej cirkvi: «Mnohotvárne výrazové formy modlitby žalmov nadobúdajú svoju podobu v chrámovej liturgii a zároveň v srdci človeka» (KKC, 2588). A takto osobná modlitba čerpá a živí sa najprv z modlitby ľudu Izraela a potom z modlitby ľudu Cirkvi.

Aj žalmy v prvej osobe jednotného čísla, ktoré sa zdôverujú s najintímnejšími myšlienkami a problémami jednotlivca, sú kolektívnym dedičstvom až do tej miery, že sa ich modlia všetci a za všetkých. Modlitba kresťanov má toto „dýchanie“, toto duchovné „napätie“, ktoré drží pospolu chrám i svet. Modlitba sa môže začať v prítmí chrámovej lode, ale potom svoj beh končí v uliciach mesta. A naopak, môže klíčiť pri každodenných starostiach a nachádzať zavŕšenie v liturgii. Dvere kostolov nie sú bariéry, ale priepustné „membrány“, pripravené zachytiť volanie všetkých.

V modlitbe žaltára je svet vždy prítomný. Napríklad žalmy dávajú hlas Božiemu prísľubu spásy tým najslabším: «Pretože chudák biedu trie a úbožiak stoná, povstanem teda,» – hovorí Pán – «zachránim toho, ktorým opovrhujú» (12,6). Alebo varujú pred nebezpečenstvom svetského bohatstva, pretože človek v blahobyte «by si toto nevšímal, je ako lichva, čo hynie» (49,21). Alebo zase otvárajú obzor pre Boží pohľad na dejiny: «Pán marí úmysly pohanov, navnivoč privádza myšlienky národov. Ale Pánov úmysel trvá naveky, myšlienky jeho srdca z pokolenia na pokolenie» (33,10-11).

Skrátka, tam, kde je Boh, musí byť aj človek. Sväté písmo je bezpodmienečné: «My milujeme, pretože on prvý miloval nás». On vždy ide pred nami. Vždy nás čaká, pretože nás ako prvý miluje, ako prvý na nás hľadí, ako prvý nám rozumie. Vždy na nás čaká. «Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.» Ak sa denne modlíš množstvo ružencov, ale potom ohováraš druhých, a máš v sebe zášť, máš nenávisť voči iným, toto je čistá strojenosť, nie je to pravda. «A toto prikázanie máme od neho: aby ten, kto miluje Boha, miloval aj svojho brata.» (porov. 1 Jn 4,19-21).

Písmo pripúšťa aj prípad osoby, ktorá síce úprimne hľadá Boha, ale stále sa jej nedarí sa s ním stretnúť; avšak tiež potvrdzuje, že odmietnuť slzy chudobných je vždy za cenu toho, že sa nestretneme s Bohom. Boh neznáša onen „ateizmus“ tých, ktorí popierajú Boží obraz vtlačený v každej ľudskej bytosti. Ten ateizmus každodennosti: verím v Boha, ale od ostatných si držím odstup a dovolím si nenávidieť iných. Toto je praktický ateizmus. Neuznanie ľudskej bytosti ako obrazu Boha je svätokrádež, je to ohavnosť, je to najhoršia urážka, akú možno spraviť voči chrámu a oltáru.

Drahí bratia a sestry, nech nám modlitba žalmov pomôže neupadnúť do pokušenia „bezbožnosti“, teda aby sme nežili a azda sa i nemodlili tak, akoby Boh neexistoval a ako keby neexistovali chudobní.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 


Ježiš, muž modlitby

Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnes pri tejto audiencii, tak ako sme to urobili pri predchádzajúcich audienciách, ja zostanem tu, a i keď by sa mi veľmi páčilo zísť a pozdraviť každého, musíme zachovať vzdialenosť, pretože keď zídem, hneď sa pri pozdravovaní vytvorí zhluk, a toto ide proti starostlivosti a prevencii, ktorú musíme mať zoči-voči tejto „panej“, ktorá sa nazýva Covid, a ktorá nám spôsobuje toľko zla.

Preto mi prepáčte, že nezostúpim pozdraviť vás: zdravím vás odtiaľto a nesiem vás všetkých v srdci. A vy, neste ma v srdci, modlite sa za mňa. Zo vzdialenosti sa dá modliť jeden za druhého; ďakujem za pochopenie.

V našom postupe katechéz o modlitbe po prejdení Starého zákona prichádzame teraz k Ježišovi. A Ježiš sa modlieval. Začiatok jeho verejnej misie sa odohráva pri krste v rieke Jordán. Evanjelisti sa zhodujú v tom, že tejto udalosti pripisujú zásadný význam. Rozprávajú, ako sa všetci ľudia zhromaždili v modlitbe, a špecifikujú, že toto zhromaždenie malo jasný kajúcny charakter (porov. Mk 1,5; Mt 3,8). Ľud išiel za Jánom, aby sa dal pokrstiť na odpustenie hriechov: je tu kajúci charakter, obrátenie.

Prvý verejný skutok Ježiša je teda účasť na hromadnej modlitbe ľudu - modlitbe ľudu, ktorý sa dáva pokrstiť, kajúcej modlitbe, kde sa všetci uznávali za hriešnikov. Preto by chcel Ján Krstiteľ oponovať, a hovorí: «Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?» (Mt 3,14). Krstiteľ chápe, kto je Ježiš. Ale Ježiš nástojí: jeho skutok je uposlúchnutím vôle Otca (v. 15), aktom solidarity s našim ľudským postavením.

Ježiš sa modlí s hriešnikmi Božieho ľudu. Toto si zapamätajme: Ježiš je Spravodlivý, nie je hriešnik. Ale chcel zostúpiť až k nám, hriešnikom, a modlí sa s nami, a keď sa my modlíme, on je s nami v modlitbe; je s nami, pretože je v nebi a modlí sa za nás. Ježiš sa stále modlí so svojím ľudom, vždy sa modlí s nami: vždy.

Nikdy sa nemodlíme sami, vždy sa modlíme s Ježišom. Nezostáva na opačnom brehu rieky – „Ja som spravodlivý, vy hriešnici“ –, aby zvýraznil svoju rozdielnosť a vzdialenosť od neposlušného ľudu, ale namočí svoje nohy do tej istej očisťujúcej vody. Zaujíma pozíciu ako hriešnik. A toto je veľkosť Boha, ktorý poslal svojho Syna, ktorý sa zriekol seba samého a javil sa ako hriešnik.

Ježiš nie je nejakým vzdialeným Bohom, a nemôže ním byť. Vtelenie to zjavilo plným a ľudsky nemysliteľným spôsobom. Takto sa začatím svojho poslania Ježiš stavia na čelo kajúceho ľudu, ako ujímajúci sa úlohy prelomiť priechod, cez ktorý následne po ňom my všetci musíme mať odvahou prejsť. Tá cesta, to kráčanie, je však náročné; no on ide, otvárajúc cestu.

Katechizmus katolíckej cirkvi vysvetľuje, že toto je novosť v plnosti času. Hovorí: «Synovskú modlitbu, ktorú Otec očakával od svojich detí, sa konečne modlí sám jeho jednorodený Syn vo svojej ľudskej prirodzenosti s ľuďmi a pre ľudí» (KKC, 2599). Ježiš sa modlí s nami. Toto si zapíšme do hlavy i do srdca: Ježiš sa modlí s nami.

V ten deň, na brehoch rieky Jordán, je teda celé ľudstvo so svojimi nevyslovenými prahnúcimi túžbami modlitby. Je tu predovšetkým ľud hriešnikov: tí, ktorí si mysleli, že nemôžu byť Bohom milovaní, tí, ktorí sa neodvažovali prekročiť prah chrámu, tí, ktorí sa nemodlili, pretože sa necítili byť hodní. Ježiš prišiel pre všetkých, aj pre nich, a začína presne tým, že sa k nim pripája, stavia sa do čela.

Najmä Lukášovo evanjelium zvýrazňuje atmosféru modlitby, v ktorej sa udial Ježišov krst: «Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo» (Lk 3,21). Modliac sa Ježiš otvára bránu nebies a z toho prielomu zostúpi Duch Svätý. A z výšky hlas oznamuje úžasnú pravdu: «Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie» (v. 22).

Táto jednoduchá veta ukrýva nesmierny poklad: dáva pochopiť niečo z Ježišovho tajomstva a jeho srdca vždy obráteného k Otcovi. Vo víre života a sveta, ktorý ho príde odsúdiť, aj v tých najtvrdších a najsmutnejších prežívaniach, ktoré bude musieť znášať, aj keď zakúša chvíle, keď nemá kam hlavu skloniť (porov. Mt 8,20), a tiež keď sa okolo neho rozpúta nenávisť a prenasledovanie, Ježiš nie je nikdy bez útočiska, kde spočinúť: prebýva večne v Otcovi.

Hľa jedinečná veľkosť Ježišovej modlitby: Duch Svätý sa zmocňuje jeho osoby a hlas Otca dosvedčuje, že je milovaný, Syn, v ktorom sa On naplno odzrkadľuje.

Táto Ježišova modlitba, ktorá je na brehu rieky Jordán úplne osobná – a taká bude po celý jeho pozemský život –, sa na Turíce skrze milosť stane modlitbou všetkých pokrstených v Kristovi. On sám získal tento dar pre nás, a pozýva nás modliť sa tak, ako sa modlil on.

Preto, ak sa pri modlitbe v niektorý večer cítime slabí a prázdni, ak sa nám zdá, že život bol úplne zbytočný, musíme v tom okamihu prosiť, aby sa Ježišova modlitba stala aj našou. „Ja sa dnes nedokážem modliť, neviem čo robiť: necítim sa na to, som nehodný, nehodná.“ V tej chvíli sa treba zveriť Ježišovi, aby sa modlil za nás. On sa v tej chvíli pred Otcom modlí za nás, je orodovníkom; ukazuje Otcovi svoje rany, kvôli nám. Spoľahnime sa na to!

Ak dôverujeme, potom budeme počuť hlas z neba, hlasnejší než ten, ktorý stúpa zo spodín nás samých, a budeme počuť tento hlas šepkať slová nehy: „Ty si Bohom milovaný, si jeho dieťa, si radosťou nebeského Otca.“ Presne pre nás, pre každého z nás sa ozýva Otcovo slovo: aj keby sme boli zavrhnutí od všetkých, hriešnici najhoršieho druhu. Ježiš nezostúpil do vôd Jordánu pre seba, ale pre nás všetkých.

Bol to celý Boží ľud, čo prichádzal k Jordánu, aby sa modlil, aby žiadal odpustenie, aby sa dal kajúcne pokrstiť. A ako hovorí onen teológ, prichádzali k Jordánu „s obnaženou dušou a bosými nohami“. Toto je pokora. Modlitba si žiada pokoru.

Otvoril nebesia tak, ako Mojžiš otvoril vody Červeného mora, aby sme všetci mohli prejsť za ním. Ježiš nám dal svoju vlastnú modlitbu, ktorou je jeho dialóg lásky s Otcom. Dal nám ho ako semiačko Trojice, ktoré sa chce uchytiť v našich srdciach. Privítajme ho! Prijmime tento dar, dar modlitby. Vždy s Ním. A neschybíme.

 

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

 

 

Skratky v menu

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Katechézy
sv. otca Františka

Uzdraviť svet
Modlitba
Blahoslavenstvá
Modlitba Otče náš
Sviatosti
Svätá omša
Dekalóg

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania


Aktuality z TkKBS:

 

Rádio Vatikán
Dnešné vysielanie
(aktívne po 20:15)

Včerajšie vysielanie

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


8,362 návštev
22,046 zobrazení
2.64 zobrazení / návštev
nach oben