Farnosť Oslany

Pozeráte si:
Domov Multimédiá Sv. otec František - Dekalóg (ukončené)

Sv. otec František - Dekalóg (ukončené)

Prinášame vám texty pápežových katechéz zo stredajších verejných audiencií na tému Desatoro božích prikázaní.


1) Úvod (1) - Túžba po plnosti života
2) Úvod (2) - Desať slov pre život Zmluvy
3) 1. BP - Božia láska predchádza zákon a dáva mu zmysel
4) 2. BP - Vziať na seba Pánovo meno
5) 3. BP (1) - Ozajstný oddych je radostná vďačnosť
6) 3. BP (2) - Skutočná láska je skutočnou slobodou
7) 4. BP - Cti svojho otca i svoju matku
8) 5. BP - „Nezabiješ“ je zároveň povolaním k láske
9) 6. BP (1) - Nedá sa milovať len pokým sa to človeku hodí
10) 6. BP (2) - V Kristovi je plnosť manželského povolania
11) 7. BP - Nepokradneš a zodpovednosť vlastníctva
12) 8. BP - Nevyslovíš krivé svedectvo
13) 9. a 10. BP - Nebudeš žiadostivo túžiť
14) Záver - Nový zákon v Kristovi a túžby podľa Ducha

 


Úvod k cyklu o Dekalógu

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes je sviatok svätého Antona Paduánskeho. Kto z vás sa volá Anton? Aplauz všetkým Antonom! Ďakujem. Dnes začíname nový cyklus katechéz a jeho témou sú prikázania. Prikázania Božieho zákona. V úvode budeme vychádzať z úryvku Svätého písma, ktoré sme si práve vypočuli: o stretnutí Ježiša s mužom, s mladíkom, ktorý sa ho na kolenách pýta, ako môže zdediť večný život (porov. Mk 10,17-21).

V tejto otázke spočíva výzva každej existencie, aj tej našej – túžba po plnom živote, bez konca. Ako však k nemu dospieť? Ktorou cestou sa vybrať? - Žiť opravdivo, žiť šľachetným životom... Koľkí mladí sa snažia „žiť“, no uškodia si, keď idú za prchavými vecami.

Chuť žiť. Niektorí si myslia, že je lepšie vyhasiť túto vášnivú túžbu po živote, pretože je nebezpečná. Chcel by som povedať, a to osobitne mladým: naším najväčším nepriateľom nie sú konkrétne problémy, akokoľvek by boli vážne a dramatické – tým najväčším nebezpečenstvom života je zlý duch prispôsobivosti, ktorá nie je miernosťou či pokorou, ale chabou priemernosťou a ustrašenosťou.

Mladý človek, ktorý je priemerný, má budúcnosť či nie? Nie! Zostáva na mieste, nerastie, nebude mať úspech. Priemernosť či ustráchanosť. To sú tí mladí, čo majú zo všetkého strach: „Nie, ja som už raz taký...“. Títo mladí nepôjdu vpred. Chce to miernosť, odvahu, a žiadnu ustráchanosť, žiadnu priemernosť.

Blahoslavený Pier Giorgio Frassati – ktorý bol mladým človekom – hovorieval, že treba žiť a nie živoriť (porov. List Izidorovi Boninimu, 27. február 1925). Priemerní ľudia živoria. Treba odvahu k životu. Je treba vyprosovať od nebeského Otca pre dnešných mladých ľudí dar zdravého nepokoja. Nuž, u vás doma, v každej rodine, keď vidíme mladého človeka, ktorý celý deň len tak posedáva, ako uvažuje mama a otec? „Veď ten je chorý, niečo mu je“. A privedú ho k lekárovi. Je tak? Život mladého človeka je napredovanie, nepokoj, zdravý nepokoj, schopnosť neuspokojiť sa so životom bez krásy, bez farby. Ak mladí nebudú mať hlad po autentickom živote, kladiem si otázku – kam pôjde ľudstvo? Kam bude spieť ľudstvo s mladými ochabnutými, bez nepokoja? Kam bude smerovať?

Otázka toho človeka v evanjeliu, ako sme ju počuli, je vo vnútri každého jedného z nás: Ako nájsť život – hojný život – a šťastie? Ježiš odpovedá: «Poznáš prikázania» (v. 19) a cituje časť Desatora. Je to Ježišov pedagogický postup, ktorým chce priviesť na presné miesto; veď už z otázky toho človeka je jasné, že nemá plný život, hľadá viac, je nepokojný. Čo má teda pochopiť? Hovorí: «Učiteľ, toto všetko» – tieto prikázania – «som zachovával od svojej mladosti» (v. 20).

Ako sa prechádza od mladosti ku zrelosti? Keď začneme prijímať vlastné limity. Prijať vlastné obmedzenia je teda prechodom od mladosti ku zrelosti. Dospelými sa stávame vtedy, keď sa relativizujeme a sme si vedomí toho, „čo chýba“ (porov. v. 21). Tento muž bol nútený uznať, že všetko to, čo môže „urobiť“, neprekračuje istý „strop“, nejde poza istú medzu.

Aké pekné je byť mužmi a ženami! Aká vzácna je naša existencia! A predsa, je tu jedna pravda, ktorú v dejinách posledných storočí človek častokrát odmietol, a to s tragickými dôsledkami: je to pravda o jeho limitoch, o vlastných obmedzeniach.

Ježiš v evanjeliu hovorí niečo, čo nám môže pomôcť: «Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť» (Mt 5,17).  Pán Ježiš daruje naplnenie, kvôli tomu prišiel. Ten muž mal dosiahnuť prah ku skoku smerom tam, kde sa otvára možnosť prestať žiť pre seba samých, pre svoje vlastné diela, vlastné dobrá a – práve preto, že chýba plnosť života – zanechať všetko, aby nasledoval Pána. Ako dobre vidieť, že v nesmiernom a úžasnom záverečnom Ježišovom pozvaní nie je ponuka chudoby, ale bohatstva – toho skutočného: «Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!» (v. 21).

Ak by sme si mohli vybrať medzi originálom a kópiou, kto by si len vybral kópiu? Tu je tá výzva: nájsť originál života, a nie kópiu. Ježiš nám neponúka náhradky, ale pravý život, pravú lásku, pravé bohatstvo! Ako nás mladí ľudia majú nasledovať vo viere, ak nás nevidia vyberať si originál, ak nás vidia privyknutých len na polovičné miery? Je nepekné nájsť polovičatých kresťanov, kresťanov – dovolím si výraz – „zakrpatených“, ktorí rastú len po určitú mieru a potom už dosť – kresťania so zakrpateným, uzavretým srdcom. Je to nepekné. Potrebujeme príklad niekoho, kto nás pozýva ísť „ponad“, pozýva nás k niečomu „viac“, k rastu. Svätý Ignác to nazýval „magis“  - «zápal, horlivosť v činoch, ktorá burcuje ospalých».

Cesta k tomu, čo chýba vedie cez to, čo tu je. Ježiš neprišiel zrušiť Zákon či Prorokov, ale dať im naplnenie. Musíme začať od reality, aby sme urobili skok k „tomu, čo chýba“. Musíme skúmať to zvyčajné, aby sme sa otvorili pre to nezvyčajné.

V týchto katechézach uchopíme Mojžišove tabule ako kresťania, držiac za ruku Ježiša, aby sme prešli od ilúzií mladosti k pokladu, ktorý je v nebi, kráčajúc za Ježišom. V každom z týchto starobylých a múdrych zákonov objavíme otvorené dvere k Otcovi, ktorý je na nebesiach, aby nás Pán Ježiš, ktorý ich prekročil, priviedol k pravému životu. K jeho životu. K životu Božích detí.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb- 


Desať slov pre život Zmluvy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Táto audiencia sa uskutočňuje na dvoch miestach: tu na námestí i v Aule Pavla VI., kde je viac než 200 chorých, ktorí sledujú audienciu na veľkoplošnej obrazovke. Všetci spoločne tvoríme jednu komunitu. Aplauzom pozdravme tých, ktorí sú v Aule.

Minulú stredu sme začali nový cyklus katechéz o prikázaniach. Videli sme, že Pán Ježiš neprišiel Zákon zrušiť, ale ho naplniť. Musíme však lepšie porozumieť tejto perspektíve.

V Biblii prikázania neexistujú samy pre seba, ale sú súčasťou istého vzťahu. Pán Ježiš neprišiel Zákon zrušiť, ale ho naplniť. Je tu ten vzťah Zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Na začiatku 20. kapitoly Knihy Exodus čítame - a toto je dôležité -: «Boh hovoril všetky tieto slová» (v. 1).

Zdá sa, že je to akýsi úvod, tak ako mnohé iné, avšak v Biblii nič nie je banálne. Text nehovorí: „Boh hovoril tieto prikázania“, ale „tieto slová“. Židovská tradícia vždy nazýva Desatoro „Desiatimi slovami“. A termín „desatoro“ znamená práve toto. Hoci majú formu zákonov a z objektívneho hľadiska sú to prikázania. Prečo teda posvätný Autor práve tu používa termín „desať slov“? Prečo nehovorí „desať prikázaní“?

Aký je rozdiel medzi príkazomslovom? Príkaz je komunikáciou, ktorá si nevyžaduje dialóg. Slovo je naopak nevyhnutným prostriedkom pre vzťah ako dialóg. Boh Otec tvorí prostredníctvom svojho slova a jeho Syn je Slovom, ktoré sa stalo Telom. Láska sa živí slovami, a rovnako i výchova či spolupráca. Dve osoby, ktoré sa nemilujú, nedokážu komunikovať. Keď niekto hovorí k nášmu srdcu, naša osamelosť sa končí. Prijatím slova sa nadväzuje komunikácia. A prikázania sú Božími slovami: Boh v týchto desiatich slovách komunikuje seba samého a očakáva našu odpoveď.

Iná vec je prijať príkaz a iná vec je vnímať, že niekto sa snaží s nami hovoriť. Dialóg je oveľa viac než len komunikovaním istej pravdy. Môžem vám povedať: „Dnes je posledný deň jari, je to teplá jar, ale dnes je jej posledný deň“. Toto je určitá pravdivá výpoveď, nie je to dialóg. Ak vám však poviem: „Čo si myslíte o tejto jari?“ – začínam dialóg. Prikázania sú dialógom. «Komunikácia sa uskutočňuje pre radosť z rozprávania a pre konkrétne dobro odovzdávané prostredníctvom slov medzi ľuďmi, ktorí sa majú navzájom radi. Je to dobro, ktoré nespočíva vo veciach, ale v osobách, ktoré sa navzájom dobrovoľne darujú v dialógu.» (Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 142).

Avšak tento rozdiel nie je nejakou umelou vecou. Pozrime sa, čo sa odohralo na začiatku. Pokušiteľ, diabol, chce v tejto veci oklamať muža a ženu – chce ich presvedčiť, že Boh im zakázal jesť ovocie stromu dobra a zla, aby ich držal v područí. Výzva spočíva práve v tomto: Je prvá norma, ktorú dal Boh človeku rozkazom despotu, ktorý zakazuje a núti, alebo je to pozornosť otca, ktorý sa stará o svojich maličkých a chráni ich od sebazničenia? Je to slovo, či príkaz? Tou najtragickejšou z mnohých lží, ktoré had nahovára Eve, je to, že jej chce vsugerovať predstavu o akomsi závistlivom božstve – „Ale nie, Boh je voči vám závistlivý“ –, o majetníckom božstve – „Boh nechce, aby ste mali slobodu“. Skutočnosti dramaticky ukazujú, že had klamal (porov. Gn 2,16-17; 3,4-5) - nahovoril im, že miesto slova lásky ide o rozkaz.

Človek stojí pred týmto rázcestím: Boh mi veci predpisuje, alebo sa o mňa stará? Sú jeho prikázania len akýmsi zákonom, alebo obsahujú slovo, ktorým sa o mňa stará? Je Boh vlastníkom, alebo je Otcom? Boh je Otcom: nikdy na to nezabudnite. Aj v tých najhorších situáciách myslite na to, že máme Otca, ktorý nás všetkých miluje. Sme poddanými, alebo sme synmi? Tento boj v našom vnútri i mimo nás prebieha neustále. Tisíckrát si musíme vybrať medzi mentalitou otrokov a mentalitou synov. Príkaz je od majiteľa, slovo je od Otca.

Duch Svätý je Duchom synov, je Duchom Ježiša. Duch otrokov nemôže ináč, než brať Zákon ako utláčanie, čo môže viesť ku dvom protichodným výsledkom: buď k životu pozostávajúcemu z úloh a povinností, alebo k násilnej reakcii odmietania. Celé kresťanstvo je prechodom od litery Zákona k Duchu, ktorý dáva život (porov. 2 Kor 3,6-17). Ježiš je Otcovým Slovom, a nie Otcovým odsúdením. Ježiš prišiel, aby nás svojím Slovom spasil, nie aby nás odsúdil.

Dá sa pobadať, či určitý muž alebo žena zakúsil tento prechod, alebo nie. Ľudia si všimnú, či kresťan zmýšľa ako syn, alebo ako otrok. A my sami si pamätáme, či sa naši vychovávatelia o nás starali ako otcovia a mamy, alebo či nám len ukladali pravidlá. Prikázania sú cestou k slobode, pretože sú slovom Otca, ktorý nás na tejto ceste robí slobodnými.

Svet nepotrebuje legalizmus, ale starostlivosť. Potrebuje kresťanov so srdcom synov. Potrebuje kresťanov so synovským srdcom, nezabudnite na to.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb- 


Božia láska predchádza zákon a dáva mu zmysel

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná audiencia prebieha podobne ako minulú stredu: v Aule Pavla VI. sú chorí, vo veľkom počte, aby boli chránení pred horúčavou a mali väčšie pohodlie. Audienciu budú sledovať na veľkoplošnej obrazovke a my budeme spolu s nimi – nie sú tu teda dve audiencie, je len jedna. Zdravíme chorých v Aule Pavla VI.!

Pokračujeme v prikázaniach, ktoré ako sme povedali, skôr než prikázaniami, sú slovami Boha pre jeho ľud, aby dobre kráčal. Sú láskyplnými slovami Otca. Tých Desať slov začína takto: «Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva» (Ex 20,2). Zdalo by sa, že tento začiatok nesúvisí s tými v plnom zmysle zákonmi, ktoré po ňom nasledujú. Avšak nie je to tak.

Prečo je tu teda toto prehlásenie, ktoré Boh dáva o sebe samom a o oslobodení ľudu? Pretože na vrch Sinaj sa prichádza po prekročení Červeného mora: Boh Izraela najprv zachraňuje, potom vyžaduje dôveru. Desatoro sa teda začína Božou veľkodušnosťou. Boh nikdy nevyžaduje veci bez toho, aby prv neobdaroval. Najprv zachraňuje, najprv dáva, potom vyžaduje. Takýto je náš Otec, dobrý Boh.

A pochopme dôležitosť toho prvého prehlásenia: «Ja som Pán, tvoj Boh». Je tu privlastňovacie zámeno, je tu vzťah, je tu vyjadrená príslušnosť. Boh nie je kýmsi cudzím – je to tvoj Boh. Toto dáva svetlo celému Desatoru a odhaľuje aj tajomstvo kresťanského konania, pretože je to aj samotný postoj  Ježiša, ktorý hovorí: «Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás» (Jn 15,9). Kristus je Otcovým milovaným a touto láskou miluje aj nás. Nezačína sám od seba, ale od Otca. Častokrát naše konanie zlyháva, pretože začíname od seba samých a nie od vďačnosti. A ten, kto začína sám od seba, kam až zájde?... K sebe samému! Je neschopný kráčať cestou, vracia sa k sebe. Je to práve ten egoistický postoj, o ktorom sa žartovne hovorí: „Tento človek je „samé ja, ja, ja, so mnou a pre mňa“. Začína od seba a vracia sa k sebe.

Kresťanský život je predovšetkým «odpoveďou vďačnosti» veľkodušnému Otcovi. Tí kresťania, čo sa riadia jedine „povinnosťami“ prezrádzajú, že nemajú osobnú skúsenosť s tým Bohom, ktorý je „náš“. Musím urobiť toto, toto a tamto... Len povinnosti. Niečo ti však chýba! Čo je základom tejto povinnosti? - „Nuž, musí sa tak robiť.“ - Nie: základom tejto povinnosti je láska Boha Otca, ktorý najprv dáva, až potom prikazuje. Postaviť zákon pred vzťah nepomáha napredovaniu vo viere. Ako môže mladý človek túžiť po tom, aby bol kresťanom, ak začíname od povinností, záväzkov, dôslednosti, a nie od oslobodenia? Veď byť kresťanom je cestou oslobodzovania!

Prikázania ťa oslobodzujú od vlastného egoizmu. A oslobodzujú ťa preto, lebo je tu Božia láska, ktorá ťa vedie vpred. Kresťanská formácia sa nezakladá na sile vôle, ale na prijatí spásy, na tom, že sa necháme milovať – najprv Červené more, potom vrch Sinaj. Najprv spása – Boh zachraňuje svoj ľud v Červenom mori, potom mu na Sinaji hovorí to, čo má robiť. No tento ľud vie, že všetky tieto veci robí preto, lebo bol zachránený Otcom, ktorý ho miluje.

Vďačnosť je charakteristickou črtou srdca, ktoré navštívil Duch Svätý. Aby sme poslúchali Boha, je treba predovšetkým pamätať na jeho dobrodenia. Svätý Bazil hovorí: «Kto nenechá tieto dobrodenia upadnúť do zabudnutia, smeruje k dobrej cnosti a ku každému dielu spravodlivosti» (Krátke pravidlá, 56). Kam nás toto všetko vedie? K precvičovaniu pamäte: koľko pekných vecí vykonal Boh pre každého z nás! Aký štedrý je náš nebeský Otec!

Teraz by som vám chcel navrhnúť jedno malé cvičenie v tichu. Každý z nás nech si odpovie vo svojom srdci: Koľko krásnych vecí pre mňa vykonal Boh? Toto je otázka, na ktorú si v tichu odpovedzme. Koľko krásnych vecí pre mňa vykonal Boh? A toto je Božie oslobodzovanie. Boh koná množstvo krásnych vecí a oslobodzuje nás.

A predsa niekto môže cítiť, že ešte skutočne neprežil skúsenosť oslobodenia Bohom. Toto sa môže stať. Môže sa stať, že pri pohľade do vlastného vnútra nájdeme len zmysel pre povinnosť, akúsi spiritualitu sluhov, a nie synov. Čo v tomto prípade robiť? To, čo robil vyvolený ľud. Kniha Exodus hovorí: «Izraeliti vzdychali pod robotou a kričali, a ich volanie od roboty vystúpilo k Bohu. Boh počul ich nárek a spomenul si na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom. A Boh zhliadol na Izraelitov, a ujal sa ich» (Ex 2,23-25). Boh na mňa myslí.

Oslobodzujúca činnosť Boha postavená na začiatok Desatora – čiže prikázaní – je odpoveďou na tento nárek. My sa nezachraňujeme sami, avšak od nás môže vyjsť volanie o pomoc: „Pane, zachráň ma, Pane, ukáž mi cestu, Pane, pohlaď ma, Pane, daj mi trochu radosti.“ Toto je volanie prosiace o pomoc. Je to na nás, aby sme prosili o oslobodenie od egoizmu, hriechu, od okov otroctva. Toto volanie je dôležité, je to modlitba, je to uvedomovanie si toho, čo je v nás ešte utláčané a neoslobodené. V našej duši je mnoho neoslobodených vecí. „Zachráň ma, pomôž mi, osloboď ma“ - to je jedna pekná modlitba k Pánovi.

Boh očakáva toto volanie, pretože môže a chce rozlámať naše okovy. Boh nás nepovolal k životu pre to, aby sme ostali utláčaní, ale aby sme boli slobodní a žili vo vďačnosti, poslúchajúc s radosťou Toho, kto nám daroval tak veľa – nekonečne viac, než mu kedy budeme môcť dať my. Je to niečo krásne. Nech je Boh vždy zvelebený za to, čo urobil, robí a ešte urobí pre nás!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-


Vziať na seba Pánovo meno

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujeme v katechézach o prikázaniach a dnes sa budeme zaoberať prikázaním „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!“ (Ex 20,7). Správne treba toto Božie slovo čítať ako výzvu neurážať Božie meno a vyhnúť sa jeho použitiu nevhodne.

Tento jasný význam nás pripravuje na hlbšie chápanie týchto drahocenných slov, aby sme Božie meno nepoužívali nadarmo, nemiestne. Vypočujme si ich lepšie. Verzia „Nevyslovíš“ je prekladom výrazu, ktorý v hebrejčine ako i gréčtine doslova znamená „nevezmeš na seba, nenaložíš na seba“.

Výraz „nadarmo“ je jasnejší a chce sa ním povedať: „naprázdno, zbytočne“. Odkazuje na prázdnu schránku, formu bez obsahu. Je to typická črta pokrytectva, formalizmu a lži, používania slov či Božieho mena naprázdno, nepravdivo.

Meno je v Biblii vyjadrením vnútornej pravdy o veciach a najmä o ľuďoch. Meno často predstavuje poslanie. Napríklad, Abrahám v knihe Genezis (porov. 17,5) a Šimon Peter v evanjeliách (porov. Jn 1,42) dostávajú nové meno, aby naznačovalo obrat v ich životnom smerovaní. Skutočne poznať Božie meno vedie k zmene vlastného života: od momentu, keď Mojžiš spoznal Božie meno, jeho život sa zmenil (porov. Ex 3,13-15).

Božie meno sa v hebrejskom kulte slávnostne vyslovuje v Deň zmierenia, kedy ľud získava odpustenie, lebo skrze meno dochádza k stretnutiu so samotným životom Boha, ktorý je milosrdenstvom.

Vziať [na seba] Božie meno“ teda vyjadruje prevzatie jeho skutočnosti na nás samých, vstup do pevného vzťahu, do úzkeho vzťahu s ním. Pre nás kresťanov je toto prikázanie zvolaním, aby sme si pripomenuli, že sme pokrstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“, ako to zakaždým potvrdzujeme, keď sa prežehnáme znakom kríža, aby sme mohli naše každodenné činnosti prežívať v úprimnom a pravom spoločenstve s Bohom, t. j. v jeho láske.

Práve na akt prežehnávania sa by som chcel dať dôraz na záver: učte svoje deti prežehnávať sa. Videli ste, ako sa deti prežehnávajú? Povieš im: „Prežehnajte sa“, a oni urobia niečo, o čom ani nevedia, čo je. Nevedia urobiť znak kríža! Učte ich, aby urobili znamenie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Je to prvý akt viery u dieťaťa. Je to úloha pre vás, úloha, čo treba splniť: učiť deti prežehnávať sa znakom kríža.

Niekto by sa mohol spýtať: je vôbec možné vziať na seba Božie meno pokryteckým spôsobom, ako nejakú formalitu, naprázdno? Odpoveď na to je, žiaľ, pozitívna: áno, je to možné. Je možné žiť vo falošnom vzťahu s Bohom. Ježiš to hovoril o zákonníkoch; to, čo robili, nebolo to, čo chcel Boh. Hovorili o Bohu, ale nekonali Božiu vôľu. Rada, ktorú Ježiš dáva, preto znie: „Robte, čo hovoria, ale nerobte to, čo robia oni sami“ [porov. Mt 23,3]. Je teda možné žiť vo falošnom vzťahu s Bohom, ako tí zákonníci.

Toto Slovo z Desatora je teda skutočným pozvaním do vzťahu s Bohom, ktorý nebude falošným, ale bude bez pretvárky; pozvaním do vzťahu, v ktorom sa mu zveríme úplne, všetkým tým, čím sme. Vskutku, až do dňa, kým neriskujeme vlastný život spolu s Pánom, kým na dotyk ruky nepocítime, že život spočíva v ňom, sme iba teoretikmi.

Takéto je kresťanstvo, ktoré sa dotýka sŕdc. Ako to, že sa svätci dokázali tak veľmi dotknúť sŕdc? Lebo svätci nielen k srdciam hovoria, ale nimi hýbu! Srdce sa pohne, keď sa k nemu svätý človek prihovorí, keď mu o niečom hovorí. Svätci to dokážu preto, lebo v nich vidíme to, po čom naše srdce hlboko túži: autentickosť, opravdivé vzťahy, radikálnosť. A toto sa dá vidieť aj u tých tzv. „svätých z vedľajších dverí“, ktorými sú napr. mnohí rodičia, ktorí svojim deťom dávajú príklad dôsledného, jednoduchého, čestného a šľachetného života.

Ak sa znásobia kresťania, ktorí na seba berú Božie meno bez falošnosti, uskutočňujúc tak prvú prosbu z Otčenáša «Posväť sa, meno tvoje», hlásaniu Cirkvi sa dostane viac sluchu a ukáže sa vierohodnejším. Ak náš konkrétny život zjavuje Božie meno, ukazuje, aký krásny je krst a akým veľkým darom je Eucharistia, aká vznešená jednota je medzi naším telom a Telom Krista: Kristus v nás a my v ňom! Zjednotení! Toto nie je pokrytectvo, toto je pravda. Toto nie je rečnenie či odriekanie modlitieb ako papagáj, toto je modlenie sa srdcom, toto znamená milovať Pána.

Po udalosti Kristovho kríža už nikto viac nesmie opovrhovať samým sebou a zmýšľať zle o svojej vlastnej existencii. Nikto a nikdy! Čohokoľvek by sa bol dopustil. Pretože meno každého z nás spočíva na pleciach Ježiša Krista. On nás nesie!

Stojí za to vziať na seba Božie meno, pretože on prevzal na seba naše meno až do krajnosti, a dokonca aj zlo, ktoré je v nás. Prevzal to na seba, aby nám odpustil, aby do nášho srdca vložil svoju lásku. Preto Boh v tomto prikázaní žiada: „Vezmi ma na seba, lebo ja som ťa vzal na seba.“

Ktokoľvek môže vzývať sväté meno Pána, ktorý je vernou a milosrdnou Láskou, nech by sa nachádzal v akejkoľvek situácii. Boh nikdy nepovie „nie“ srdcu, ktoré ho vzýva úprimne. A vráťme sa ešte k úlohám na doma: Naučme deti správne sa žehnať znakom kríža.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-


Ozajstný oddych je radostná vďačnosť

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Cesta postupného preberania Desatora nás dnes privádza k prikázaniu o dni odpočinku. Zdá sa, že ide o ľahko splniteľné prikázanie, ale je to mylný dojem. Skutočne oddychovať nie je jednoduché, pretože existuje falošný oddych a oddych pravý. Ako ich môže rozoznať?

Dnešná spoločnosť je smädná po zábavách a dovolenkách. Zábavný priemysel - počúvajte dobre - zábavný priemysel značne prekvitá a reklama vykresľuje ideálny svet ako veľký zábavný park, kde sa všetci bavia. Predstava o živote, ktorá dnes dominuje, nemá ťažisko v činnosti a v úsilí, ale v úniku. Zarábať kvôli rozptýleniu, uspokojeniu.

Modelom je obraz úspešného človeka, ktorý si môže dovoliť mnohé a rozmanité oblasti pôžitku. Ale táto mentalita vedie ku skĺznutiu do nespokojnosti so životom znecitliveným zábavou, ktorá nie je oddychom, ale odcudzením a útekom z reality. Človek nikdy neoddychoval toľko ako dnes, ale tiež nikdy nepociťoval toľko prázdnoty ako dnes! Možnosti zabaviť sa, ísť do cudziny, veľké výletné lode, cestovanie, tieto mnohé veci ti nenaplnia srdce. Ba nedajú ti ani oddýchnuť.

Slová Desatora hľadajú a nachádzajú jadro problému, ukazujúc v novom svetle, čo je to oddych. Toto prikázanie má v sebe jeden osobitný prvok: podáva zdôvodnenie. Oddych v Pánovom mene má presný dôvod: «Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho» (Ex 20,11).

Toto odkazuje na záver stvorenia, keď Boh hovorí: «Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré» (Gn 1,31). A vtedy začína deň oddychu, ktorý je radosťou Boha nad tým, čo všetko utvoril. Je to deň kontemplácie a žehnania.

Čo je teda oddych podľa tohto prikázania? Je to čas kontemplácie, čas chvály, nie úniku. Je to čas hľadieť na realitu a povedať: Aký krásny je život! Oproti oddychu ako úteku od reality stavia Desatoro oddych ako požehnávanie reality. Pre nás kresťanov centrom Pánovho dňa, nedele, je Eucharistia, čo znamená „vzdávanie vďaky“. Je  to deň určený na to, aby sme Bohu povedali: vďaka! Vďaka, Pane, vďaka za život, za tvoje milosrdenstvo, za všetky tvoje dary.

Nedeľa nie je dňom na vymazanie ostatných dní, ale na ich pripomenutie, požehnanie a zmierenie sa so životom... Koľko je len ľudí, čo majú veľa možností zábavy, no nie sú spokojní so životom. Nedeľa je deň na to, aby sme získali do života pokoj, povedali si: život je vzácny, nie je ľahký, a často je bolestný, ale je vzácny.

Priviesť nás ku skutočnému odpočinku, to je dielom Boha v nás, ale vyžaduje si to vzdialiť sa od vplyvu zla a jeho počarenia (porov. Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 83). Ľahko si totiž možno uzavrieť srdce v roztrpčenosti, zdôrazňujúc dôvody k nespokojnosti. Žehnanie a radosť predpokladajú otvorenosť pre dobro, ktorá je dospelým hnutím srdca. Dobro je prívetivé a nikdy sa nenatláča. Treba sa preň rozhodnúť.

Pokoj si musíme zvoliť, nedá sa uložiť príkazom a nenájdeme ho náhodne. Keď sa človek dostáva von z trpkých zákutí svojho srdca, potrebuje vniesť pokoj do toho, odkiaľ uteká. Potrebuje sa zmieriť s vlastnou minulosťou, so skutočnosťami, ktoré neakceptoval, s náročnými partiami vlastného života.

Opýtam sa vás: každý z vás sa zmieril s vlastnou minulosťou? Je to otázka na zamyslenie: Zmieril som sa s mojou minulosťou? Skutočný pokoj totiž neznamená zmeniť vlastnú minulosť, ale prijať ju a doceniť ju takú, aká bola.

Koľko krát sme sa stretli s kresťanmi postihnutými chorobou, ktorí nás utešovali s takou vyrovnanosťou, akú nenájdeme u pôžitkárov či hedonistov! A videli sme skromných a chudobných ľudí tešiť sa z malých dobrodení s radosťou, ktorá mala chuť večnosti.

Pán hovorí v Deuteronómiu «Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo» (Dt 30,19). Táto voľba je oným „fiat“ (staň sa) Panny Márie, je otvorením sa Duchu Svätému, ktorý nás vedie nasledovať Krista, toho, ktorý sa odovzdáva Otcovi v tom najdramatickejšom okamihu  a nastupuje tak cestu, ktorá vedie k zmŕtvychvstaniu.

Kedy sa život stáva krásnym? Keď začneme naň myslieť v dobrom, bez ohľadu na našu minulosť. Keď uprostred pochybovania urobíme cestu daru: tomu, že všetko je milosť,[1] a táto svätá myšlienka odstráni vnútorný múr neuspokojenia a nastolí opravdivý oddych.

Život sa stáva krásnym, keď otvoríme svoje srdce Prozreteľnosti a objavíme pravdivosť toho, čo hovorí žalm: «Iba v Bohu spočiň, duša moja» (Ž 62,2). Aká krásna je táto veta žalmu: «Iba v Bohu spočiň, duša moja».

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-

[1] Ako nám to pripomína sv. Terézia z Lisieux, ktorú cituje G. Bernanos v Denníku vidieckeho farára (Milano 1965, s. 270)


Skutočná láska je skutočnou slobodou

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnej katechéze sa ešte vrátime k tretiemu prikázaniu, ktoré hovorí o dni odpočinku. Desatoro, vyhlásené v knihe Exodus, sa opakuje v Knihe Deuteronómium takmer totožným spôsobom, s výnimkou tohto Tretieho slova, kde sa objavuje vzácny rozdiel: zatiaľčo v Exode je dôvod odpočinku požehnávanie stvorenstva, v Deuteronómiu naopak pripomína koniec otroctva. V tento deň si musí otrok oddýchnuť tak, ako aj jeho pán, aby slávil pamiatku Paschy oslobodenia.

Veď otroci už pre definíciu nemôžu oddychovať. Existujú však mnohé druhy otroctva, ako vonkajšieho, tak aj vnútorného. Sú tu vonkajšie tlaky ako utláčanie, životy zhabané násilím a inými druhmi nespravodlivosti. Potom tu existujú vnútorné väznice, ktorými sú napríklad psychické bloky, komplexy, charakterové limity a podobne. Existuje oddych v týchto podmienkach? Človek, ktorý je väzňom či utláčaným, môže aj napriek tomu zostať slobodným? A osoba trýznená vnútornými ťažkosťami môže byť slobodná?

V skutočnosti, existujú ľudia, ktorí dokonca aj vo väzení prežívajú jednu veľkú slobodu ducha. Pomyslime napríklad na sv. Maximiliána Kolbeho či na kardinála Van Thuana, ktorí premenili temné utláčania na priestory svetla. Rovnako existujú osoby poznačené veľkou vnútornou krehkosťou, ktoré však poznajú odpočinok milosrdenstva a vedia ho odovzdávať druhým. Milosrdenstvo Boha nás oslobodzuje. A keď sa stretneš s Božím milosrdenstvom, máš jednu veľkú vnútornú slobodu a si tiež schopný odovzdávať ju druhým. Preto je veľmi dôležité otvoriť sa milosrdenstvu Boha, aby sme neboli otrokmi seba samých.

Čo je teda skutočná sloboda? Spočíva snáď v slobode voľby? Tá je istotne súčasťou slobody a usilujeme sa, aby bola zaistená každému mužovi a žene (porov. Apoštolská konštit. Druhého vatik. koncilu Gaudium et spes, 73). Dobre však vieme, že robiť to, po čom túžime, nestačí k tomu, aby sme boli skutočne slobodní, a ani šťastní. Skutočná sloboda znamená oveľa viac.

Veď existuje otroctvo, ktoré spútava viac než väzenie, viac než panický záchvat, viac než diktát akéhokoľvek druhu: je ním otroctvo vlastného ega. Ide o ľudí, ktorí sa po celý deň pozerajú do zrkadla, aby videli svoje ego. A ich ego má väčší vzrast než ich vlastné telo. Sú otrokmi ega. Ego sa môže stať žalárnikom, ktorý mučí človeka kdekoľvek sa nachádza a spôsobuje mu to najväčšie utláčanie, ktoré sa nazýva „hriech“, ktorý nie je banálnym porušením predpisov, ale zlyhaním existencie a stavom otroctva (porov. Jn 8,34). Hriech je koniec koncov jednať a konať na základe ega. „Chcem urobiť toto a nezaujíma ma, či je tu nejaká hranica, či je tu nejaké prikázanie, nezaujíma ma ani, či je tu láska.

Podľa ega napríklad myslíme v ľudských vášňach: ľudia pažraví, smilní, lakomí, hnevliví, závistliví, leniví, pyšní a podobne, sú otrokmi svojich nerestí, ktoré ich trýznia a mučia. Pre pažravého neexistuje odpočinok, pretože obžerstvo je pokrytectvom žalúdka, ktorý je plný, avšak dáva nám uveriť, že je prázdny. Pokrytecký žalúdok nás robí pažravými. Sme otrokmi pokryteckého žalúdka. Neexistuje oddych pre pažravého i smilného človeka, ktorí musia žiť z pôžitku. Úzkosť vlastnenia ničí lakomca – vždy hromadí peniaze, ubližujúc druhým. Oheň hnevu a moľ závisti ničia vzťahy. Spisovatelia hovoria, že závisť dáva telu i duši zožltnúť, ako keď má niekto žltačku, stáva sa žltým. Závistlivci majú žltú dušu, pretože nikdy nemôžu mať sviežosť zdravia duše.

Závisť ničí. Lenivosť, ktorá sa vyhýba každej námahe, nás robí neschopnými žiť. A egocentrizmus – o ktorom som hovoril –: pyšný človek kope jamu medzi seba a druhých.

Drahí bratia a sestry, kto je teda skutočným otrokom? Kto nepozná oddych? Ten, kto nie je schopný milovať! A všetky tieto neresti, tieto hriechy, tento egoizmus, nás vzďaľujú od lásky a robia nás neschopnými milovať. Sme otrokmi seba samých a nedokážeme milovať, pretože láska ide vždy smerom k druhým.

Tretie prikázanie, ktoré v odpočinku pozýva k oslave oslobodenia, je pre nás kresťanov proroctvom Pána Ježiša, ktorý láme vnútorné otroctvá hriechu, aby človeka urobil schopným milovať. Skutočná láska je skutočnou slobodou: oddeľuje od vlastnenia, obnovuje vzťahy, vie prijímať a oceniť blížneho, premieňa každú námahu na radostný dar a uschopňuje nás k jednote. Láska oslobodzuje aj vo väzení, aj keď sme slabí a obmedzení.

Toto je sloboda, ktorú prijímame od nášho Vykupiteľa, nášho Pána Ježiša Krista.

Preložila: Slovenská redakcia VR


Cti svojho otca i svoju matku

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na ceste do hĺbky Desiatich slov dnes prichádzame k prikázaniu o otcovi a matke. Hovorí sa v ňom o úcte náležiacej rodičom. Čo je tou „úctou“? Hebrejský výraz označuje slávu, hodnotu, doslovne „váhu“, konzistenciu istej skutočnosti. Nie je otázkou vonkajšej formy, ale pravdy. Ctiť si Boha v Písme znamená uznať jeho skutočnosť, brať do úvahy jeho prítomnosť; čo je vyjadrené aj prostredníctvom rítov, avšak zahŕňa to v sebe predovšetkým dávanie Bohu v živote správne miesto. Ctiť si otca a matku teda znamená uznať ich dôležitosť, a to aj prostredníctvom konkrétnych činov, ktoré vyjadrujú oddanosť, cit a starostlivosť. Nejde však len o to.

Štvrté slovo má jednu svoju charakteristiku: je prikázaním obsahujúcim jeden výsledok. Veď hovorí: «Cti svojho otca a svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh, aby dni tvojho života dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh» (Dt 5,16). Ctiť si rodičov vedie k dlhému, šťastnému životu. Slovo „byť šťastný“ sa v Desatore objavuje jedine v spojitosti so vzťahom k rodičom.

Táto niekoľko-tisícročná múdrosť prehlasuje to, k čomu sa ľudské vedy vedeli dopracovať len za niečo viac než posledné storočie – teda, že stopa detstva poznačuje celý život. Častokrát môže byť jednoduché pochopiť, či niekto vyrastal v zdravom a vyrovnanom prostredí. Avšak rovnako je možné vnímať, či osoba má za sebou skúsenosti opustenosti a násilia. Naše detstvo je tak trochu ako nezmazateľný atrament – prejavuje sa v sklonoch, spôsoboch bytia, aj keď sa niektorí snažia ukryť rany vlastného pôvodu.

Avšak štvrté prikázanie hovorí oveľa viac. Nehovorí o dobrote rodičov, nežiada, aby otcovia a matky boli dokonalí. Hovorí o skutkoch synov a dcér, bez ohľadu na zásluhy rodičov, a hovorí jednu výnimočnú a oslobodzujúcu vec: aj keď nie všetci rodičia sú dobrí a nie všetky detstvá sú pokojné, všetci synovia a dcéry môžu byť šťastní, pretože dosiahnutie plného a šťastného života závisí od správneho uznania toho, kto nás priviedol na svet.

Pomyslime na to, ako môže byť toto Slovo konštruktívne pre mnohých mladých ľudí, ktorí pochádzajú z bolestných situácií a pre všetkých tých, ktorí počas svojej mladosti trpeli. Mnohí svätí a mnohí kresťania po bolestnom detstve žili žiarivým životom, pretože sa vďaka Ježišovi Kristovi so životom zmierili. Pomyslime na toho mladého Sulprizia – dnes blahoslaveného, avšak už na budúci mesiac svätého – ktorý v 19 rokoch skončil svoj život zmierený s mnohými bolesťami, s mnohými situáciami, pretože jeho srdce bolo pokojné a nikdy nezaprel svojich rodičov. Pomyslime na sv. Kamila de Lellis, ktorý aj po neusporiadanom detstve vybudoval život plný lásky a služby. Pomyslime však aj na svätú Jozefínu Bakhitu, ktorá vyrastala v strašnom otroctve, alebo na blahoslaveného Karla Gnocchiho, ktorý bol sirotou a chudobným, a zároveň aj na sv. Jána Pavla II., ktorý bol poznačený stratou matky v krehkom veku.

Z akejkoľvek situácie by človek pochádzal, z tohto prikázania prijíma nasmerovanie vedúce ku Kristovi: veď v ňom sa ukazuje pravý Otec, ktorý nám ponúka, aby sme sa „narodili zhora“ (porov. Jn 3,3-8). Tajomstvá našich životov nadobudnú svetlo, keď objavíme, že Boh nás odvždy pripravuje na život Božích detí, kde je každý skutok poslaním prijatým od neho.

Naše rany začínajú byť možnosťami, keď vďaka milosti objavíme, že skutočnou záhadou nie je „prečo?“, ale „pre koho?“ – pre koho sa mi toto stalo. Z pohľadu akého diela ma Boh stvárnil prostredníctvom môjho príbehu? Tu sa všetko obracia na ruby, všetko sa stáva vzácnym, všetko sa stáva konštruktívnym. Moja skúsenosť, aj keď je smutná a bolestná, ako sa vo svetle lásky stáva pre druhých, a pre koho, zdrojom spásy? Vtedy si môžeme začať ctiť našich rodičov so slobodou dospelých detí a s milosrdným prijatím ich limitov.

Ctiť si  rodičov – veď nám dali život! Ak si sa vzdialil od tvojich rodičov, vynalož námahu a vráť sa, vráť sa k nim, možno sú už starí... Darovali ti život. A potom, máme zvyk hovoriť si navzájom nepekné veci, aj nadávky. Prosím vás, nikdy, ale nikdy neurážajme rodičov druhých ľudí. Nikdy! Nikdy neurážať mamu, nikdy neurážať otca. A to nikdy! Urobte toto vnútorné rozhodnutie: odo dnes už nikdy nebudem urážať mamu či otca niekoho iného. Darovali život! Nemajú byť urážaní.

Tento úžasný život nám je ponúkaný, nie uložený: znovunarodiť sa v Kristovi je milosťou, ktorú treba slobodne prijať (porov. Jn 1, 11-13) a je pokladom nášho krstu, v ktorom, pôsobením Ducha Svätého, len jeden je náš Otec, ten nebeský (porov. Mt 23,9; 1 Kor 8,6; Ef 4,6). Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk-


„Nezabiješ“ je zároveň povolaním k láske

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes chcem pokračovať v katechéze o piatom slove Desatora, «Nezabiješ». Už sme zdôraznili ako toto prikázanie zjavuje, že v očiach Boha je ľudský život vzácny, posvätný a nedotknuteľný. Nikto nesmie pohŕdať životom druhých alebo svojím vlastným. Človek totiž nesie v sebe Boží obraz a je objektom jeho nekonečnej lásky, nech bol povolaný k životu za akýchkoľvek podmienok.

V evanjeliovom úryvku, ktorý sme pred chvíľou počuli nám Ježiš odhaľuje ešte hlbší zmysel tohto prikázania. Potvrdzuje, že pred Božím súdom je aj hnev na  brata istou formou zabitia. Preto apoštol Ján napísal: «Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah» (1 Jn 3,15). Ale Ježiš nezostáva len pri tomto, ale podľa rovnakej logiky dodáva, že aj urážka a pohŕdanie môžu zabiť. A my sme zvyknutí urážať, je to tak. A berieme to tak ako dýchanie. A Ježiš nám hovorí: „Zastav sa lebo urážka ubližuje, zabíja“. Pohŕdanie: „Nuž ja... týmito ľuďmi pohŕdam“. A toto je jedným zo spôsobov zabitia dôstojnosti človeka. Bude pekné, keď nám toto Ježišovo učenie vstúpi do mysle a do srdca, a každý z nás povie: „Nebudem viac nikoho urážať“. Bolo by to pekné predsavzatie, lebo Ježiš nám hovorí: „Pozri, ak pohŕdaš, ak urážaš, ak nenávidíš, toto je vražda“.

Žiaden ľudský zákon nekladie na jednu úroveň tak rozdielne činy prisudzujúc im rovnaký stupeň rozsudku. A Ježiš dôsledne pozýva dokonca prerušiť obetu v chráme, ak si spomenieme, že brat je na nás urazený, aby sme ho išli nájsť a zmierili sa s ním. Aj my, keď ideme na svätú omšu, máme mať tento postoj zmierenia sa s ľuďmi, s ktorými sme mali problém. Aj ak sme o nich zle zmýšľali, znevážili sme ich. Neraz však i vtedy, keď čakáme na kňaza, kým začne omšu, klebetí sa a hovorí zle o druhých. Nuž toto sa robiť nemá. Pomyslime na závažnosť urážky, na závažnosť pohŕdania, na závažnosť nenávisti. Ježiš ich dáva do jedného radu so zabitím.

Čo chce povedať Ježiš rozšírením oblasti piateho prikázania až do tohto bodu? Človek má život, ktorý je ušľachtilý, veľmi citlivý, a vlastní isté skryté „ja“, ktoré nie je menej dôležité než jeho fyzické bytie. Vskutku, na ranenie nevinnosti dieťaťa stačí jedna nemiestna veta. Na zranenie ženy môže stačiť jedno chladné gesto. Na zlomenie srdca mladého človeka stačí odoprieť mu dôveru. Na zničenie človeka ho stačí ignorovať. Ľahostajnosť zabíja. Je to ako povedať druhému: „Ty si pre mňa mŕtvy“, lebo si ho zabil vo svojom srdci. Nemilovať je prvý krok k zabitiu, a „nezabiť“ je prvý krok k láske.

Na začiatku Biblie čítame tú hroznú vetu vychádzajúcu z úst prvého vraha, Kaina, potom ako sa ho Pán opýtal, kde je jeho brat. Kain odpovedá: «Neviem. Či som ja strážca svojho brata?» (Gn 4,10)[1] Takto hovoria vrahovia: „mňa sa to netýka“, „to je tvoja vec“, a tak podobne. Pokúsme sa odpovedať na túto otázku: sme my strážcami našich bratov? Samozrejme že nimi sme! Navzájom sme si strážcami. A toto je cesta života, cesta nezabitia.

Ľudský život potrebuje lásku. A aká je autentická láska? To je tá, ktorú nám ukázal Ježiš, čiže milosrdenstvo. Láska bez ktorej sa nezaobídeme je tá, ktorá odpustí, ktorá príjme toho, kto jej urobil zle. Nikto z nás nemôže prežiť bez milosrdenstva, všetci potrebujeme odpustenie. Všetci. Čiže, ak zabiť znamená zničiť, potlačiť, eliminovať niekoho, tak potom nezabiť chce povedať: starať sa,  doceniť, zahrnúť. A aj odpustiť.

Nikto sa nemôže klamať mysliac si: „Som v poriadku, pretože nerobím nič zlé“. Kameň alebo rastlina – tieto dlažobné kocky, čo tu sú – nerobia nič zlé, majú tento spôsob existencie, no nie tak človek. Nie tak ľudská osoba, muž či žena. Od muža alebo ženy sa žiada viac. Je tu to dobro, ktoré nám treba konať a je pripravené pre každého jedného z nás, každý máme to svoje, ktoré nás robí tým kým sme, až do hĺbky. „Nezabiješ“ je výzvou k láske a k milosrdenstvu, je volaním žiť tak ako Pán Ježiš, ktorý dal život za nás a pre nás vstal z mŕtvych. Pred časom sme tu na námestí všetci spoločne opakovali výrok jedného svätca o tomto. Možno nám to pomôže: «Nerobiť zlo je dobré. Ale nerobiť dobro nie je dobré». Vždy musíme konať dobro. Nezastaviť sa.

On, Pán, svojím vtelením posvätil našu existenciu, on jej svojou krvou dal nevyčísliteľnú hodnotu, on je «pôvodca života» (Sk 3,15), vďaka ktorému každý je darom od Otca. V ňom, v jeho láske silnejšej ako smrť a z moci Ducha, ktorého nám Otec darúva, môžeme prijať Božie slovo «Nezabiješ» ako tú najdôležitejšiu a základnú výzvu: „Nezabiješ“ teda znamená povolanie k láske.

 

[1] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2259: «V rozprávaní o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela, Sväté písmo zjavuje, že už od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh odsudzuje ohavnosť tejto bratovraždy: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk“ (Gn 4,10-11)».

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-


Nedá sa milovať len pokým sa to človeku hodí

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V našom programe katechéz o prikázaniach prichádzame dnes k šiestemu slovu, ktoré sa dotýka citového a sexuálneho rozmeru a znie: «Nescudzoložíš».


Je to bezprostredná výzva k vernosti, a v skutku žiaden ľudský vzťah nie je autentický bez vernosti a oddanosti.

Nedá sa milovať len pokým sa to človeku „hodí“, láska sa prejavuje práve za hranicou vlastného osohu, keď sa daruje všetko bez výhrady. Ako to dokladá Katechizmus: «Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia“» (č. 1646). Vernosť je charakteristikou slobodného, zrelého a zodpovedného ľudského vzťahu. Aj priateľ je autentickým, ak ním zostáva v ktoromkoľvek prípade, inak nie je priateľom. Kristus zjavuje autentickú lásku, on, ktorý žije bezhraničnou láskou Otca a v jej sile je verným Priateľom, ktorý nás prijíma aj keď pochybíme a chce vždy naše dobro, aj vtedy, keď si ho nezasluhujeme.

Človek potrebuje byť milovaný bezpodmienečne, a komu sa nedostane tohto prijatia, nosí v sebe určitú neúplnosť, často bez toho, aby si to uvedomoval. Ľudské srdce sa snaží zaplniť toto prázdno náhradkami, uspokojujúc sa s kompromismi a priemernosťami, ktoré sú len chabým odtieňom lásky. Rizikom je nazývať „láskou“ predčasné a nezrelé vzťahy, s ilúziou, že človek nájde životné svetlo v niečom, čo v najlepšom prípade je len jeho odleskom.

Takto dochádza k preceňovaniu napríklad fyzickej príťažlivosti, ktorá sama osebe je darom Božím, ale je zacielená na pripravenie cesty k autentickému a vernému vzťahu s človekom. Ako hovoril sv. Ján Pavol II., človek «je povolaný k plnej a zrelej spontánnosti vo vzťahoch», ktorá «je postupným ovocím rozlišovania podnetov vlastného srdca». Je niečím, čo si treba nadobudnúť, keďže každý človek «sa musí s vytrvalosťou a s dôslednosťou naučiť, aký význam má ľudské telo» (porov. Katechéza, 12. nov. 1980).

Povolanie k manželskému životu si preto žiada primerané rozlišovanie ohľadom kvality vzťahu a istý čas zasnúbenia na jeho overenie. Aby mohli pristúpiť ku sviatosti manželstva, snúbenci musia dozrieť k istote, že v ich vzťahu je Božia ruka, ktorá ich predchádza a sprevádza, a dovolí im povedať: «S Kristovou milosťou sľubujem, že ti budem vždy verný». Nemôžu si sľúbiť vernosť «v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe» a milovať sa a ctiť po všetky dni ich života len na základe dobrej vôle alebo nádeje, že „to bude fungovať“. Potrebujú mať základ na pevnej pôde vernej Božej lásky.

A preto je pred prijatím sviatosti manželstva potrebná primeraná príprava, povedal by som katechumenát, pretože je v hre celý život v láske, a s láskou sa nezahráva. Nemôžu sa nazvať „prípravou na manželstvo“ tri alebo štyri stretnutia na fare. Nie, toto nie je príprava, toto je predstieranie prípravy. A zodpovednosť toho, kto tak robí, padne na neho: na farára, na biskupa, ktorý toto dovolí. Príprava musí byť zrelá a potrebuje čas. Nie je to formalita, je to sviatosť. A treba sa na ňu pripravovať opravdivým katechumenátom.

Vernosť je totiž spôsob bytia, štýl života. Človek pracuje s oddanosťou, hovorí s úprimnosťou, ostáva verný pravde vo vlastných myšlienkach, vo svojich skutkoch. Život utkaný z vernosti sa vyjadruje vo všetkých rozmeroch a vedie k tomu, že muž a žena sú vernými a spoľahlivými za každých okolností.

Ale na dopracovanie sa k takému krásnemu životu nestačí naša ľudská prirodzenosť, je potrebné, aby Božia vernosť vstúpila do nášho bytia, nakazila nás. Toto šieste slovo [Desatora] nás pozýva obrátiť pohľad na Krista, ktorý svojou vernosťou môže z nás odstrániť srdce cudzoložné a darovať nám srdce verné. V ňom, a len v ňom, je láska bez výhrad a bez spätkovania, úplné darovanie sa bez dodatkov a vytrvalosť v prijatí až do konca.

Z jeho smrti a zmŕtvychvstania pramení naša vernosť, z jeho bezpodmienečnej lásky pochádza stálosť vo vzťahoch. Zo spoločenstva s ním, s Otcom a s Duchom Svätým vychádza jednota medzi nami a schopnosť žiť vo vernosti naše vzťahy.

Preložila: Slovenská redakcia VR


V Kristovi je plnosť manželského povolania

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som chcel skompletizovať katechézu o šiestom slove Desatora – „Nescudzoložíš“ – so zdôraznením, že Kristova verná láska je svetlom k prežívaniu krásy ľudskej lásky. Naša citová dimenzia je totiž povolaním k láske, ktorá sa prejavuje vo vernosti, v prijímaní a v milosrdenstve. Toto je veľmi dôležité. Ako sa prejavuje láska? Vo vernosti, v prijímaní a v milosrdenstve.

Netreba však zabúdať, že toto prikázanie sa vyslovene odvoláva na manželskú vernosť, a je teda dobré hlbšie sa zamýšľať nad jej manželským významom. Táto stať Písma z listu sv. Pavla je prevratná! Popri antropológii tej doby uvažovať a povedať, že manžel má milovať manželku ako Kristus miluje Cirkev, nuž to je revolúcia! Možno to v tej dobe bolo tou najrevolučnejšou vecou, aká bola povedaná o manželstve. Vždy na ceste lásky. Môžeme sa spýtať: komu je toto prikázanie vernosti určené? Len manželom? V skutočnosti, toto prikázanie je pre všetkých, je to otcovské slovo Boha, určené pre každého muža a ženu.

Pripomeňme si, že cestu ľudského dozrievania predstavuje samotná cesta lásky, ktorá prechádza od prijímania starostlivosti ku schopnosti preukázať starostlivosť, od prijatia života ku schopnosti darovať život. Stať sa dospelými mužmi a ženami znamená dospieť k osvojeniu si manželského a rodičovského postoja, ktorý sa prejavuje v rôznych životných situáciách ako schopnosť vziať na seba bremeno niekoho iného a milovať ho bez dvojznačnosti. Je to teda celkový postoj človeka, ktorý vie prijať realitu  a vie vstúpiť do hlbokého vzťahu s druhými.

Kto je teda cudzoložník, smilník, neverník? Je to človek nezrelý, ktorý si svoj život drží pre seba a jednotlivé situácie interpretuje na základe vlastného blahobytu  a vlastného uspokojenia. Na stanie sa  manželmi teda nestačí sláviť svadbu! Je potrebné prejsť cestu od jamy, od uvažovania len za seba k uvažovaniu vo dvojici, od žitia jednotlivo k žitiu vo dvojici, je to pekná cesta. Keď dospejeme k tomu, že sa decentralizujeme (nezameriavame všetko na seba), potom je každý čin manželským: pracujeme, hovoríme, robíme rozhodnutia, stretávame sa s inými s prijímajúcim a darujúcim postojom.

Každé kresťanské povolanie – teraz môžeme trochu rozšíriť perspektívu a povedať, že každé kresťanské povolanie má v tomto zmysle manželský ráz. Kňazstvo ho má, keďže je povolaním – v Kristovi a v Cirkvi – slúžiť spoločenstvu s celým srdcom, s konkrétnou starostlivosťou a s múdrosťou, ktorú dáva Pán. Cirkev nepotrebuje ašpirantov na kňazské posty – nie, takých nepotrebuje, je lepšie, keď ostanú doma –, ale potrebuje mužov, ktorým sa Duch Svätý dotýka srdca bezvýhradnou láskou ku Kristovej Neveste. V kňazstve sa miluje Boží ľud s plným otcovstvom, s nehou i silou jedného manžela a otca. Takisto aj zasvätené panenstvo v Kristovi sa žije s vernosťou a radosťou ako manželský vzťah a plodné materstvo a otcovstvo.

Opakujem: každé kresťanské povolanie má manželský ráz, pretože je ovocím vzťahu lásky, v ktorom všetci sme znovuzrodení, vzťahu lásky s Kristom, ako nám to pripomenul úryvok z Pavla prečítaný v úvode. Vychádzajúc z jeho vernosti, z jeho nehy, z jeho veľkodušnosti, s vierou hľadíme na manželstvo i na každé povolanie a chápeme plný zmysel sexuality.

Ľudské stvorenie, v jeho neoddeliteľnej jednote ducha a tela a v jeho mužskej a ženskej polarite, je niečím veľmi dobrým, určeným milovať a byť milovaným. Ľudské telo nie je nástrojom pôžitku, ale miestom nášho povolania k láske, a v autentickej láske nie je priestor pre chlipnú zmyselnosť a pre jej plytkosť. Muži a ženy sú hodní niečoho viac než toto!

Teda, slovo „Nescudzoložíš“, i keď je v negatívnej forme, orientuje nás k nášmu pôvodnému povolaniu, čiže k plnej a vernej manželskej láske, ktorú nám Ježiš Kristus zjavil a daroval (porov. Rim 12,1).

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-


Nepokradneš a zodpovednosť vlastníctva

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujúc vo vysvetľovaní Desatora dnes prichádzame k siedmemu slovu: «Nepokradneš». Počúvajúc toto prikázanie myslíme na tému kradnutia a na rešpektovanie vlastníctva druhého človeka. Neexistuje kultúra, v ktorej by krádež a zneužitie dobier boli dovolené. Ľudská citlivosť je v skutočnosti veľmi vnímavá na obranu vlastníctva.

Avšak stojí za to otvoriť sa chápaniu tohto Božieho slova v širších súvislostiach a sústrediť sa na tému vlastníctva dobier vo svetle kresťanskej múdrosti. V sociálnej náuke Cirkvi sa hovorí o všeobecnom určení dobier. Čo to znamená? Počúvajme, čo hovorí Katechizmus: «Na začiatku Boh zveril zem s jej zdrojmi spoločnému spravovaniu ľudstva, aby sa o ňu staralo, ovládalo ju svojou prácou a tešilo sa z jej plodov. Stvorené dobrá sú určené celému ľudskému pokoleniu» (č. 2402). A ďalej: «Všeobecné určenie dobier zostáva prvoradé, hoci zveľaďovanie spoločného dobra vyžaduje rešpektovanie súkromného vlastníctva, práva naň a jeho uplatňovania» (č. 2403).

Božia prozreteľnosť nám však nepodáva akýsi „sériový“ svet, ale sú tu rozdiely, rozličné podmienky, odlišné kultúry – takto môžeme žiť starajúc sa jedni o druhých. Svet je bohatý na zdroje, aby tak všetkým zaistil základné dobrá. A predsa, mnohí žijú v jednej škandalóznej biede a zdroje využívané bez súdnosti sa znehodnocujú. Svet je však len jeden! Ľudstvo je len jedno! Bohatstvo sveta je dnes v rukách menšiny, nemnohých, a chudoba, ba priam bieda a utrpenie, zas patrí mnohým, väčšine.

Ak je na zemi hlad, nie je to preto, že chýba jedlo! Naopak, kvôli požiadavkám trhu niekedy dochádza k jeho ničeniu, jedlo sa vyhadzuje. To, čo chýba, je slobodné a prezieravé podnikanie, ktoré by zaistilo primeranú produkciu a prístup založený na solidarite, ktorý by zabezpečil rovnosť rozdeľovania. Opäť sú tu slová Katechizmu: «Človek, ktorý používa stvorené dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným» (č. 2404). Každé bohatstvo, aby bolo dobré, musí mať sociálny rozmer.

V tejto perspektíve sa ukazuje kladný a obsiahly zmysel prikázania «nepokradneš». «Vlastníctvo nejakého majetku robí z jeho vlastníka správcu Prozreteľnosti» (tamtiež). Nikto nie je absolútnym vlastníkom dobier, ale je ich správcom. Vlastníctvo je zodpovednosťou. - „Ale ja som bohatý vo všetkom...“ - Toto predstavuje zodpovednosť, ktorú máš! A každé vlastníctvo vytrhnuté z logiky Božej prozreteľnosti je podvedené, je zradené v najhlbšom zmysle slova. To čo vlastním naozaj, je to, čo dokážem darovať. Toto je meradlo na hodnotenie ako dokážem spravovať bohatstvo, či dobre alebo zle. Táto veta je dôležitá: opravdivo vlastním to, čo viem darovať. Ak viem darovať, som otvorený, potom som bohatý nielen tým, čo vlastním, ale aj štedrosťou. Štedrosťou tiež v zmysle povinnosti dať bohatstvo k dispozícii, aby mali na ňom účasť všetci. Ak totiž nedokážem niečo darovať, je to preto, lebo tá vec ma ovláda, má nado mnou moc a som jej otrokom. Vlastníctvo dobier je príležitosťou tvorivo ich rozmnožovať a veľkodušne ich používať, a takto rásť v láske a v slobode.

Samotný Kristus, hoci je Boh, «nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého» (Flp 2,6-7) a obohatil nás svojou chudobou (porov. 2 Kor 8,9).

Zatiaľ čo ľudstvo sa zháňa za čím väčším vlastníctvom, Boh ho vykúpil tak, že sa stal chudobným. Ten Ukrižovaný muž zaplatil za všetkých nevyčísliteľné výkupné zo strany Boha Otca, «bohatého na milosrdenstvo» (Ef 2,4; porov. Jak 5,11). To, čo nás robí bohatými, nie je majetok, ale láska.

Mnohokrát sme počuli to, čo hovorí Boží ľud, že „diabol prichádza cez vrecká“. Začína sa láskou k peniazom, hladom po vlastnení. Potom prichádza márnivosť: „Som bohatý a som na to hrdý.“ A nakoniec nadutosť a pýcha. Toto je diablov spôsob ako v nás pracuje. Ale vstupnou bránou sú vrecká.

Milí bratia a sestry, Ježiš Kristus nám opätovne odhaľuje plný zmysel Písma. «Nepokradneš» znamená: miluj prostredníctvom tvojich dobier, využi tvoje prostriedky na to, aby si miloval, tak ako môžeš. Tak sa tvoj život stane dobrým a vlastníctvo sa skutočne stane darom. Pretože život nie je časom na to, aby sme vlastnili, ale na to, aby sme milovali.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, ab, jb-


Nevyslovíš krivé svedectvo

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnej katechéze sa budeme venovať ôsmemu slovu Desatora: «Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu».

Ako hovorí Katechizmus, toto prikázanie «zakazuje prekrúcať pravdu vo vzťahoch k druhým» (č. 2464). Žiť v nepravdivej komunikácii je závažné, pretože to bráni vzťahom a teda bráni to láske. Tam, kde je klamstvo, niet lásky. Nemôže tam byť láska. A keď hovoríme o komunikácii medzi ľuďmi, nemyslíme len na slová, ale aj na gestá, postoje a dokonca i mlčanie a neprítomnosť. Človek vypovedá všetkým tým, čím je a čo koná. My všetci komunikujeme, neustále. Všetci žijeme komunikujúc a  neustále sme na vážkach medzi pravdou a klamstvom.

Čo to však znamená hovoriť pravdu? Znamená to, že sme úprimní? Alebo presní? V skutočnosti toto nestačí, pretože môžeme byť úprimne v omyle alebo môžeme byť presní do detailov, avšak nechápať zmysel celku. Niekedy sa ospravedlňujeme hovoriac: „Veď som povedal to, čo som cítil!“ To áno, avšak zabsolutizoval si tvoj uhol pohľadu. Alebo: „Len som povedal pravdu!“ Možno áno, avšak prezradil si osobné či dôverné skutočnosti. Koľké klebety ničia jednotu pre nevhodnosť či nedostatok jemnocitu!

Ba viac, klebety zabíjajú, a toto povedal apoštol Jakub vo svojom Liste. Ohovárač či klebetnica sú ľudia, ktorí zabíjajú – zabíjajú druhých, pretože jazyk zabíja ako nôž! Pozor na to! Ten či tá, kto ohovára, je teroristom, pretože svojím jazykom vrhá bombu a odchádza preč a vec, ktorú hovorí, táto bomba, ktorú vrhá, ničí povesť druhého, no on si spokojne odchádza preč. Nezabudnite: ohovárať znamená zabíjať.

Nuž teda, čo je to pravda? Túto otázku položil Pilát práve vtedy, keď Ježiš pred ním uskutočňoval ôsme prikázanie (porov. Jn 18,38). Veď slová: «Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu» patria slovníku justície. Evanjeliá vrcholia v rozprávaní o Ježišovom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní – a je to rozprávanie o súdnom procese, o vykonaní rozsudku a o neslýchaných dôsledkoch.

Ježiš pri výsluchu pred Pilátom hovorí: «Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde» (Jn 18,37). A toto «svedectvo» Ježiš vydáva svojím utrpením a svojou smrťou. Evanjelista Marek hovorí, že «keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn!» (15,39). Áno, pretože bol rýdzi, koherentný: spôsobom, akým zomrel, Ježiš zjavuje Otca, jeho milosrdnú a vernú lásku.

Pravda nachádza svoju plnú realizáciu v samotnej osobe Ježiša (porov. Jn 14,6), v jeho spôsobe života a umierania – ovocí jeho vzťahu s Otcom. Tento život ako Božie deti on, zmŕtvychvstalý, darúva aj nám, posielajúc Ducha Svätého, ktorý je Duchom pravdy a ktorý nášmu srdcu dosvedčuje, že Boh je naším Otcom (porov. Rim 8,16).

V každom svojom čine človek potvrdzuje či neguje túto pravdu. Od malých každodenných situácií až po tie najnáročnejšie rozhodnutia. Je to však vždy tá istá logika – tá, ktorej nás učia rodičia a starí rodičia vtedy, keď nám hovoria, aby sme nehovorili klamstvá. Je to tá istá logika.

Položme si otázku: akú pravdu dosvedčujú skutky nás kresťanov, naše slová, naše rozhodnutia? Každý sa môže spytovať sám seba: dosvedčujem pravdu, alebo som viac-menej klamár prezlečený za pravdivého? Každý z nás nech si položí túto otázku. My kresťania nie sme mužovia a ženy, ktorý by boli výnimoční. Sme však synmi a dcérami nebeského Otca, ktorý je dobrý a nesklame nás a vkladá do našich sŕdc lásku k bratom.

Táto pravda sa vyjadruje nie tak rečnením, ako skôr spôsobom bytia, je spôsobom života a vidieť ju v každom jednotlivom skutku (porov. Jak 2,18). Tento muž je pravdivým mužom, táto žena je pravdivou ženou – je to vidieť. Prečo je to tak aj bez toho, že by otvorili ústa? Lebo sa správajú ako pravdiví. Hovoria pravdu, konajú s pravdou. Je to pekný spôsob, ako máme žiť.

Pravda je úžasným zjavením Boha, jeho tváre Otca a jeho bezhraničnej lásky. Táto pravda zodpovedá ľudskému rozumu, avšak nekonečne ho prevyšuje, pretože je darom, ktorý zostúpil na zem vtelený v ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi. Je viditeľná v tom, kto k nej patrí a prejavuje postoje, ktoré sú jej vlastné.

Nevysloviť krivé svedectvo znamená žiť ako deti Boha, ktorý nikdy, nikdy nepoprie sám seba, nikdy nehovorí klamstvá. Znamená to žiť ako Božie deti, nechávajúc v každom skutku vyniknúť tú veľkú pravdu, že Boh je Otec a môžeme mu dôverovať. Spolieham sa na Boha – toto je tá veľká pravda. A z našej dôvery v Boha, ktorý je Otcom a miluje ma, miluje nás, sa rodí moja pravda a to, že som pravdivý a nie klamár.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-


Nebudeš žiadostivo túžiť

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Naše stretnutia na tému Desatora nás dnes privádzajú k poslednému prikázaniu. Vypočuli sme si ho v úvode. Nie sú to len posledné slová textu, ale oveľa viac: sú naplnením cesty prechádzajúcej Desatorom, dotýkajú sa jadra toho všetkého, čo sa nám v ňom odovzdáva. Veď keď sa naň dobre pozrieme, nepridávajú nový obsah: usmernenia «nebudeš žiadostivo túžiť po manželke [...], ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu» sa prinajmenšom viažu k prikázaniam týkajúcim sa cudzoložstva či krádeže. Akú funkciu majú potom tieto slová? Je to zhrnutie? Alebo niečo viac?

Dobre si uvedomme, že všetky prikázania majú úlohu vytyčovať hranicu života, ten limit, za ktorým človek ničí seba samého a blížneho, kaziac svoj vzťah s Bohom. Ak ho prekročíš, ničíš seba samého, ničíš aj vzťah s Bohom a vzťah s druhými. Toto signalizujú prikázania. Prostredníctvom tohto posledného slova sa zdôrazňuje skutočnosť, že všetky prestúpenia prikázaní sa rodia zo spoločného vnútorného koreňa: zo zlovoľných túžob. Všetky hriechy sa rodia z istej zlej túžby. Všetky. Tam sa začína hnutie srdca, človek sa pustí s touto vlnou a skončí v prestúpení prikázania. Nejde však o prestúpenie formálne, v právnych predpisoch, ale je to prestúpenie, ktorým človek zraňuje sám seba a druhých.

Pán Ježiš to v evanjeliu hovorí jasne: «Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka» (Mk 7,21-23).

Chápeme teda, že celá cesta vykonaná Desatorom by nemala žiadny úžitok, ak by nedošla až na túto úroveň, nedotkla sa srdca človeka. Kde sa rodia všetky tieto nepekné veci? Desatoro sa z tohto hľadiska ukazuje ako jasné a hlboké: cieľovým bodom tohto putovania je v poslednom prikázaní srdce; a ak srdce nie je oslobodené, ten zvyšok málo poslúži. V tomto spočíva výzva: oslobodiť srdce od všetkých zlovoľných a ohyzdných vecí. Božie prikázania sa môžu oklieštiť tak, že sú len peknou fasádou istého života, ktorý stále zostáva životom otrokov a nie synov. Častokrát sa za farizejskou maskou dusivej bezchybnosti ukrýva niečo nepekné a nevyriešené.

Musíme sa naopak nechať zbaviť masky vďaka týmto prikázaniam o túžbe, pretože nám ukazujú našu chudobu, aby nás priviedli k svätému pokoreniu. Každý z nás si môže položiť otázku: ktoré nepekné túžby zakúšam častokrát? – Závisť, chamtivosť, ohováranie? – Sú to všetko veci, ktoré mi prichádzajú zvnútra. Každý z nás si môže položiť túto otázku, prospeje nám. Človek potrebuje toto požehnané pokorenie, vďaka ktorému objaví, že sa nemôže oslobodiť sám, vďaka ktorému volá k Bohu, aby ho zachránil. Neprekonateľným spôsobom to opisuje svätý Pavol, práve odvolávajúc sa na prikázanie nebudeš túžiť (porov. Rim 7,7-24).

Je márne myslieť si, že môžeme napraviť seba samých bez daru Ducha Svätého. Je márne myslieť si, že si naše srdce očistíme akýmsi obrím úsilím čisto našej vôle: toto nie je možné. Je potrebné otvoriť sa pre vzťah s Bohom, v pravde a v slobode: jedine tak naše námahy môžu priniesť ovocie, pretože je tu Duch Svätý, ktorý nás vedie vpred.

Úlohou biblického Zákona nie je držať človeka v ilúzii, že poslušnosť litere ho privedie k určitej spáse, umelej a navyše aj nedosiahnuteľnej. Úlohou Zákona je priviesť človeka k pravde o ňom, čiže k jeho chudobe, ktorá sa stáva pravou a osobnou otvorenosťou pre milosrdenstvo Boha, ktorý nás premieňa a obnovuje. Boh je jediný, kto je schopný obnoviť naše srdce, za predpokladu, že my mu svoje srdce otvoríme – toto je jediná podmienka. On urobí všetko, avšak musíme mu otvoriť srdce.

Posledné slová Desatora všetkých vychovávajú k tomu, aby sa uznali za žobrákov. Pomáhajú nám konfrontovať sa s neporiadkom nášho srdca, aby sme prestali žiť egoisticky a stali sa chudobnými v duchu, rýdzimi pred Otcovým pohľadom, nechávajúc sa vykúpiť Synom a vyučovať Duchom Svätým. Duch Svätý je učiteľ, ktorý nás vedie: nechajme si pomôcť. Buďme prosebníkmi, vyprosujme si túto milosť.

«Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo» (Mt 5,3). Áno, blahoslavení tí, čo zanechajú falošnú predstavu, že sa môžu zachrániť od vlastnej slabosti bez Božieho milosrdenstva, ktoré ako jediné dokáže uzdraviť. Jedine Božie milosrdenstvo uzdravuje srdce. Blahoslavení tí, čo rozpoznávajú vlastné zlé túžby a s kajúcim a poníženým srdcom sa neprezentujú pred Bohom a pred druhými ľuďmi ako spravodliví, ale ako hriešnici. Je pekné to, čo Peter povedal Pánovi: «Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny». Je to pekná modlitba: «Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny».

Toto sú tí, ktorí dokážu mať súcit, ktorí vedia mať milosrdenstvo s druhými, pretože ho zakusujú sami na sebe.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-


Nový zákon v Kristovi a túžby podľa Ducha

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Listu sv. Pavla Galaťanom (Gal 5,16-18. 22-23).

Začali sme od vďačnosti ako základu vzťahu dôvery a poslušnosti. Boh, ako sme videli, nežiada nič prv než by nám nebol daroval omnoho viac. Pozýva nás k poslušnosti, aby nás vykúpil z klamu modlárstiev, ktoré nás držia vo svojej moci. Veď hľadanie vlastnej realizácie v idoloch tohto sveta nás vnútorne vyprázdňuje a zotročuje, zatiaľ čo vzrast a pevnosť získavame zo vzťahu s Ním, ktorý nás svojím otcovstvom robí v Kristovi synmi a dcérami (porov. Ef 3,14-16).

Toto v sebe zahŕňa proces požehnania a oslobodenia, ktoré sú tým pravým odpočinkom. Ako hovorí žalm: «Len u Boha nájde pokoj moja duša, jedine od teba prichádza mi spása» (Ž 62,2).

Tento oslobodený život sa stáva prijatím našej osobnej histórie a zmieruje nás s tým, čo sme od detstva doteraz prežili, robiac nás dospelými a schopnými dať správnu váhu skutočnostiam a osobám v našom živote. Touto cestou vstupujeme do vzťahu s blížnym, čo v zmysle lásky, ktorú Boh prejavuje v Ježišovi Kristovi, je povolaním ku kráse vernosti, veľkodušnosti a autentickosti.

Avšak na to, aby sme takto žili – čiže v kráse vernosti, veľkodušnosti a autentickosti – potrebujeme nové srdce, v ktorom prebýva Duch Svätý (porov. Ez 11,19;36,26). Kladiem si otázku: ako nastane táto „transplantácia“ srdca – od starého k novému? Prostredníctvom daru nových túžob (porov. Rim 8,6), ktoré do nás zasieva Božia milosť, osobitne prostredníctvom Desiatich prikázaní, ktoré Ježiš priviedol k naplneniu, ako to učí v „reči na vrchu“ (porov. Mt 5,17-48). Veď pri kontemplácii života opísaného v Desatore, čiže života vďačného, slobodného, autentického, žehnajúceho, dospelého, ochraňujúceho a milujúceho život, verného, veľkodušného a úprimného, sa takmer bez toho, že by sme si to povšimli, nachádzame pred Kristom. Desatoro je jeho „röntgenovou snímkou“, opisuje ho ako fotografický negatív, ktorý dáva vystúpiť jeho tvári – tak, ako na Turínskom plátne. A takto Duch Svätý zúrodňuje naše srdce vkladajúc doň túžby, ktoré sú jeho darom, túžby Ducha. Dáva nám túžiť podľa Ducha, túžiť v rytme Ducha, túžiť s hudbou Ducha.

Hľadiac na Krista vidíme krásu, dobro, pravdu. A Duch vyvoláva život, ktorý sleduje tieto jeho túžby a podnecuje v nás nádej, vieru a lásku.

Takto plnšie objavujeme, čo to znamená, že Pán Ježiš neprišiel zákon zrušiť, ale ho naplniť, dať mu rásť. A zatiaľ čo zákon podľa tela bol určitým radom predpisov a zákazov, podľa Ducha sa ten istý zákon stáva životom (porov. Jn 6,63; Ef 2,15), pretože nie je viac akousi normou, ale samotným telom Krista, ktorý nás miluje, hľadá nás, odpúšťa nám, utešuje nás a vo svojom Tele znovu dáva dohromady spoločenstvo s Otcom, stratené neposlušnosťou hriechu.

A takto sa negatívne znenie litery, záporná formulácia prikázaní: „nepokradneš“, „nepreriekneš“, „nezabiješ“, to záporné „ne“ sa premieňa na pozitívny postoj: milovať, mať v srdci miesto pre druhých – všetko sú to túžby rozsievajúce pozitívnosť. A toto je tá plnosť zákona, ktorú nám prišiel Ježiš priniesť.

V Kristovi, a jedine v ňom, Desatoro prestáva byť odsúdením (porov. Rim 8,1) a stáva sa autentickou pravdou ľudského života, čiže túžbou lásky – tu sa rodí túžba po dobre, po konaní dobra – túžbou radosti, pokoja, zhovievavosti, láskavosti, dobroty, vernosti, miernosti a sebaovládania. Z tých „nie“ sa prechádza k tomuto „áno“ – k pozitívnemu postoju srdca, ktoré sa otvára mocou Ducha Svätého.

Tu vidíme, na čo nám slúži hľadať Krista v Desatore: aby sme naše srdce urobili plodným, aby bolo gravidné láskou a otvorilo sa Božiemu dielu. Keď človek nasleduje túžbu žiť podľa Krista, vtedy otvára dvere spáse, ktorá nemôže neprísť, pretože Boh Otec je veľkodušný, a ako hovorí Katechizmus, «má smäd po tom, aby sme mali smäd po ňom» (č. 2560).

Ak tým, čo ničí ľudské srdce, sú nedobré túžby (porov. Mt 15,18-20), Duch vkladá do nášho srdca svoje sväté túžby, ktoré sú zárodkom nového života (porov. 1 Jn 3,9). Nový život totiž nepredstavuje titanské úsilie dostať sa do súladu s nejakou normou, ale nový život je samotný Boží Duch, ktorý nás začína viesť až kým sa dostaví jeho ovocie, v jednej šťastnej súčinnosti medzi našou radosťou z toho, že sme milovaní a jeho radosťou z toho, že nás miluje. Stretávajú sa tu tieto dve radosti: Božia radosť z toho, že nás miluje a naša radosť z toho, že sme milovaní.

Hľa, čo znamená Desatoro pre nás kresťanov: kontemplovať Krista, aby sme sa otvorili na prijatie jeho srdca, na prijatie jeho túžob, na prijatie jeho Svätého Ducha.

Preložila: Slovenská redakcia VR 

Skratky v menu

Prvoprijímajúci
Miništranti

Katechézy
sv. otca Františka

Modlitba Otče náš
Sviatosti
Svätá omša
Dekalóg

 

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania


Rádio Vatikán
Dnešné vysielanie
(aktívne po 20:15)

Včerajšie vysielanie

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

nach oben