Farnosť Oslany

#vnedeľunenakupujem
Pozeráte si:
Domov Multimédiá Sv. otec František - Blahoslavenstvá (ukončené)

Sv. otec František - Blahoslavenstvá (ukončené)

Prinášame vám texty pápežových katechéz zo stredajších verejných audiencií na tému Blahoslavenstvá v evanjeliu podľa Matúša.


1) Úvod
2) Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo
3) Blahoslavení plačúci, lebo budú potešení
4) Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme
5) Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení
6) Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo
7) Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha
8) Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi
9) Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo

 


Katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách: 1. Úvod

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname sériu katechéz o blahoslavenstvách v Evanjeliu podľa Matúša (5,1-11). Tento text, ktorý otvára „Reč na hore“, osvietil život veriacich i mnohých neveriacich. Je ťažké nebyť zasiahnutými týmito Ježišovými slovami, a je správne túžiť ich čoraz plnšie pochopiť a prijať. Blahoslavenstvá obsahujú „preukaz totožnosti“ kresťana – sú naším preukazom totožnosti – pretože načrtávajú tvár samotného Ježiša, jeho štýl života.

Teraz dáme týmto Ježišovým slovám celkový rámec; v budúcich katechézach budeme komentovať jednotlivé blahoslavenstvá, jedno po druhom.

Predovšetkým je dôležité ako došlo k hlásaniu tohto posolstva: Ježiš, vidiac zástupy, ktoré idú za ním, vyjde na miernu vyvýšeninu, ktorá obkolesuje Galilejské jazero, sadne si a obrátený k učeníkom hlása blahoslavenstvá. Posolstvo je teda adresované učeníkom, avšak horizont tvoria zástupy, čiže celé ľudstvo. Je to posolstvo pre celé ľudstvo.

Okrem toho, „hora“ odkazuje na Sinaj, kde dal Boh Mojžišovi prikázania. Ježiš začína vyučovať nový zákon: byť chudobnými, byť tichými, milosrdnými... Tieto „nové prikázania“ sú oveľa viac než len normy. Vskutku, Ježiš nič nenanucuje, ale odhaľuje cestu šťastia – jeho cestu – opakujúc osemkrát slovo „blahoslavení“.

Každé blahoslavenstvo pozostáva z troch častí. Najprv je tu vždy slovo „blahoslavení“; potom prichádza situácia, v ktorej sa blahoslavení nachádzajú: chudoba ducha, žiaľ, hlad a smäd po spravodlivosti, a tak ďalej; nakoniec je tu dôvod blahoslavenstva uvedený spojkou „lebo“: „Blahoslavení títo, lebo...; blahoslavení tamtí, lebo...“ Je teda osem takýchto blahoslavenstiev a bolo by pekné naučiť sa ich naspamäť, aby sme si ich opakovali a mali doslova v mysli a srdci tento zákon, ktorý nám dáva Ježiš.

Venujme pozornosť tejto skutočnosti: dôvodom blahoslavenstva nie je aktuálna situácia, ale to nové, čo blahoslavení dostávajú do daru od Boha: „lebo ich je nebeské kráľovstvo“, „lebo oni budú potešení“, „oni budú dedičmi zeme“ a tak ďalej.

V tomto treťom prvku, ktorý je práve dôvodom šťastia, Ježiš často používa budúci čas v trpnom rode: „budú potešení“, „budú dedičmi zeme“, „budú nasýtení“, „bude im odpustené“, „budú ich volať Božími synmi“.

Čo však znamená slovo „blahoslavený“? Prečo sa každé z ôsmich blahoslavenstiev začína slovom „blahoslavení“? Pôvodný termín nehovorí o niekom, kto má plný žalúdok alebo komu sa dobre darí, ale je to osoba, ktorá je v stave milosti, ktorá napreduje v Božej milosti a ktorá napreduje na Božej ceste: trpezlivosť, chudoba, služba druhým, útecha... Tí, čo napredujú v týchto veciach, sú šťastní a budú blahoslavení.

Boh na to, aby sa nám daroval, si často vyberá nemysliteľné cesty, azda i cesty našich obmedzení, našich sĺz, našich prehier. Je to veľkonočná radosť, o ktorej hovoria východní bratia, tá, ktorá má stigmy, avšak je živá, prešla smrťou a zakúsila Božiu moc. Blahoslavenstvá ťa vedú k radosti, vždy. Sú cestou ako dosiahnuť radosť.

Prospeje nám vziať dnes do rúk Evanjelium podľa Matúša, piatu kapitolu, verš jeden až jedenásť, a blahoslavenstvá si prečítať – a možno ešte aj viac ráz v týždni – aby sme chápali túto tak krásnu, tak bezpečnú cestu šťastia, ktorú nám ponúka Pán.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)


Katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách: 2. Blahoslavení chudobní v duchu

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa konfrontujeme s prvým z ôsmych blahoslavenstiev z Matúšovho evanjelia. Ježiš začína ohlasovať svoju cestu k šťastiu paradoxným hlásaním: «Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo» (5,3). Je to prekvapujúca cesta a zvláštny predmet blahoslavenstiev – chudoba.

Musíme si položiť otázku: čo sa myslí tým „chudobní“? Ak by Matúš použil iba toto slovo, jeho význam by bol jednoducho ekonomický, čiže poukazoval by na osoby, ktoré majú málo prostriedkov na živobytie alebo žiadne a potrebovali by pomoc od druhých.

Avšak Matúšovo evanjelium, na rozdiel od toho Lukášovho, hovorí o «chudobných v duchu». Čo to znamená? Duch je podľa Biblie dychom života, ktorý Boh odovzdal Adamovi; je našou najhlbšou dimenziou, takzvanou duchovnou dimenziou, tou najdôvernejšou, tou, ktorá nás činí ľudskými osobami, je hlbokým jadrom nášho bytia. Takže „chudobní v duchu“ sú tí, ktorí sú a cítia sa byť chudobnými, žobrákmi, v hĺbke ich bytia. Ježiš ich vyhlasuje za blahoslavených, pretože takým patrí Nebeské kráľovstvo.

Koľkokrát nám hovorili pravý opak! Je treba byť niečím v živote, byť niekým... Je treba urobiť si meno... A tu sa rodí samota a nešťastie: ak ja musím byť „niekým“, potom súperím s ostatnými a žijem v nutkavej obave o svoje ego. Ak neprijmem to, že som chudobný, znenávidím všetko, čo mi pripomína moju krehkosť. Pretože táto krehkosť mi prekáža, aby som sa stal dôležitou osobou, bohatým človekom nielen peniazmi, ale aj povesťou, všetkým.

Každý sám pred sebou dobre vie, že akokoľvek by sa snažil, vždy zostane radikálne neúplný a zraniteľný. Neexistuje maska, ktorá by zakryla túto zraniteľnosť. Každý z nás je vo svojom vnútri zraniteľný. Len musíme vidieť kde. Avšak ako zle sa žije, ak sa vyhýbame vlastným limitom! Žije sa zle. Nevieme stráviť obmedzenie, zostáva tam. Pyšní ľudia nepýtajú pomoc, nemôžu žiadať o pomoc, ani ich nenapadne žiadať o pomoc, pretože sa musia ukázať ako sebestační. A koľko z nich potrebuje pomoc, no pýcha im bráni požiadať o ňu. A ako zložité je pripustiť si chybu a poprosiť o odpustenie! Keď dávam nejakú tú radu novomanželom, ktorí sa ma pýtajú, ako dobre napredovať v manželstve, hovorím im: „Existujú tri čarovné slová: prosím, ďakujem, prepáč.“ Sú to slová, ktoré pochádzajú z chudoby ducha. Netreba byť útočným, ale poprosiť o dovolenie: „Zdá sa ti dobré urobiť toto?“ - takýto je dialóg v rodine, manžel a manželka vedú dialóg. „Toto si pre mňa urobil, ďakujem ti, potreboval som to“. A potom, vždy robíme chyby, skĺzneme: „Prepáč“. A zvyčajne páry, novomanželia, tí, ktorí sú tu a mnohí ďalší mi hovoria: „Tretie slovo je to najťažšie“, požiadať o prepáčenie, poprosiť o odpustenie. Pretože pyšný človek to nedokáže. Nemôže poprosiť o prepáčenie: vždy má pravdu. Nie je chudobným v duchu. Naopak Pán sa nikdy neunaví odpúšťať; žiaľ, sme to my, ktorí sa unavíme prosiť o odpustenie. Únava prosiť o odpustenie je nepeknou chorobou!

Prečo je ťažké požiadať o odpustenie? Pretože pokoruje náš pokrytecký obraz. A predsa, žiť snažiac sa skryť vlastné nedostatky, je namáhavé a skľučujúce. Ježiš Kristus nám hovorí: byť chudobnými je príležitosťou milosti; a ukazuje nám cestu úniku z tejto námahy. Dostali sme právo byť chudobnými v duchu, pretože je to cesta do Božieho kráľovstva.

Je však treba zdôrazniť jednu zásadnú vec: nemusíme sa meniť, aby sme sa stali chudobnými v duchu, nemusíme robiť žiadnu premenu, pretože už takí sme! Sme chudobní ... alebo jasnejšie: sme „úbožiaci“ v duchu! Máme núdzu o všetko. Všetci sme chudobní v duchu, sme žobrákmi. Je to ľudský stav.

Božie kráľovstvo patrí chudobným v duchu. Existujú tí, čo majú kráľovstvá tohto sveta: majú dobrá a majú komfort. Sú to však kráľovstvá, ktoré skončia. Moc ľudí, dokonca aj tých najväčších ríš, je prechodná a mizne. Mnohokrát vidíme v televíznych správach alebo v novinách, že nejaký silný, mocný vládca alebo nejaká vláda, ktorá ešte včera bola, dnes už neexistuje, padli. Bohatstvá tohto sveta sa pomíňajú a tiež peniaze. Starí ľudia nás učili, že prikrývka nebohého nemáva vrecká. Je to pravda. Nikdy som nevidel ísť za pohrebným sprievodom sťahovací kamión: nikto si odtiaľto nič neodnesie. Tieto bohatstvá zostávajú tu na zemi.

Božie kráľovstvo patrí chudobným v duchu. Existujú tí, čo majú kráľovstvá tohto sveta: majú dobrá a majú komfort. Vieme však, ako skončia. Naozaj kraľuje ten, kto vie milovať skutočné dobro viac než seba samého. A toto je moc Boha.

V čom sa Kristus ukázal ako mocný? V tom, že vedel urobiť to, čo králi zeme nerobia: dať život za ľudí. A toto je skutočná moc. Moc bratstva, moc lásky k blížnemu, moc lásky, moc pokory. Toto urobil Kristus.

V tomto je skutočná sloboda: ten, kto má túto moc pokory, služby a bratstva, je slobodný. V službe tejto slobody je chudoba velebená blahoslavenstvami.

Pretože existuje chudoba, ktorú musíme prijať – chudoba nášho bytia a potom chudoba, o ktorú sa naopak musíme snažiť, tá konkrétna, od vecí tohto sveta, aby sme boli slobodní a mohli milovať. Vždy sa musíme snažiť o slobodu srdca, tú, ktorá má korene v chudobe nás samých.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)


Katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách: 3. Blahoslavení plačúci, lebo budú potešení

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dali sme sa na cestu zacielenú na blahoslavenstvá, a dnes sa pristavíme pri druhom z nich: Blahoslavení plačúci, lebo budú potešení.

V gréckom jazyku, v ktorom je napísané Evanjelium, je toto blahoslavenstvo vyjadrené slovesom nie v trpnom tvare, ale v činnom: „plačúci“ - plačú, avšak zvnútra. [pozn.: v tal. je trpný tvar „sú v plači“]. Ide o postoj, ktorý sa v kresťanskej spiritualite stal ústredným a ktorý otcovia púšte, prví mnísi dejín, nazývali „penthos“, čiže vnútorná bolesť, ktorá nás otvára pre vzťah s Pánom a s blížnym - pre obnovený vzťah s Pánom a s blížnym.

Tento plač môže mať v Písme dva aspekty: prvý je nad smrťou či utrpením niekoho. Ďalším aspektom sú slzy nad hriechom – nad vlastným hriechom – keď srdce krváca v ľútosti nad tým, že urazilo Boha a blížneho.

Ide teda o postoj lásky k druhému človeku vyjadrený spätosťou s ním až do tej miery, že zdieľame jeho bolesť. Sú ľudia, ktorí zostanú v odstupe, o krok vzad; avšak je dôležité, aby si druhí našli cestu do nášho srdca.

Často som hovoril o dare sĺz a o tom, aký je cenný. Dá sa milovať chladným spôsobom? Môžeme milovať z titulu funkcie, z povinnosti? Istotne nie. Sú tu plačúci, ktorých treba utešiť, no neraz sú tu aj vytešení, ktorých treba zarmútiť, prebudiť, ktorí majú srdce z kameňa a odnaučili sa plakať. Prebúdzať treba aj takých, ktorými bolesť druhých nepohne.

Napríklad žiaľ [nad stratou človeka] je trpká cesta, no môže byť užitočná na to, aby sme otvorili oči pre život a pre posvätnú a nenahraditeľnú hodnotu každého človeka, a v tej chvíli si uvedomujeme, aký je čas krátky.

Je tu aj druhý význam tohto paradoxného blahoslavenstva: plakať nad hriechom.

Tu treba odlišovať: niekto sa zlostí, lebo urobil chybu. Toto je však pýcha. Avšak  je tu aj ten, čo plače nad spáchaným zlom, nad zanedbaným dobrom, nad zradou voči Bohu. Toto je plač nad tým, že sme nemilovali, prameniaci z toho, že nám život druhých leží na srdci. Tu plačeme preto, že neopätujeme Pánovi, ktorý nás tak veľmi miluje, a zarmucuje nás myšlienka na dobro, ktoré sme nevykonali; toto je zmysel pre hriech. Títo hovoria: „Zranil som toho, koho mám rád“ – a toto ich rozľútostí až k slzám. Nech je zvelebený Boh, ak prichádzajú takéto slzy!

Toto je téma vlastných chýb, ku ktorým sa treba postaviť – ťažká, no životne dôležitá. Pomyslime na plač sv. Petra, ktorý ho privedie k novej a oveľa opravdivejšej láske: je to plač, ktorý očisťuje, ktorý obnovuje. Peter pohliadol na Ježiša a plakal: jeho srdce bolo obnovené. Na rozdiel od Judáša, ktorý neprijal to, že urobil chybu, a úbožiak spáchal samovraždu.

Pochopiť hriech je Boží dar, je to dielo Ducha Svätého. My sami od seba nemôžeme pochopiť hriech. Je to milosť, o ktorú musíme prosiť. Pane, kiež pochopím zlo, ktoré som vykonal alebo ktoré môžem spôsobiť. Toto je jeden veľký dar. A po tom, ako to pochopíme, prichádza kajúci plač.

Jeden z prvých mníchov, Efrém Sýrsky hovorí, že tvár obmytá slzami je nevýslovne krásna (porov. Asketická reč). Krása pokánia, krása plaču, krása ľútosti! Ako vždy, život kresťana má najlepšie vyjadrenie v milosrdenstve. Múdry a blažený je ten, kto dáva priestor ľútosti spojenej s láskou, pretože dostane útechu Ducha Svätého, ktorý je nehou Boha, čo odpúšťa a napráva.

Boh vždy odpúšťa: nezabúdajme na to. Boh vždy odpúšťa, aj tie najošklivejšie hriechy, vždy. Problém je v nás, že sa unavíme prosiť o odpustenie, uzatvárame sa do seba a neprosíme o odpustenie. Toto je ten problém. On je však tu, aby odpúšťal.

Ak máme vždy na pamäti, že Boh «s nami nezaobchodí podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí» (Ž 103,10), žijeme v milosrdenstve a v spolucítení a zjavuje sa v nás láska. Nech nám Pán dá hojne milovať, milovať cez úsmev, cez blízkosť, cez službu a aj cez plač.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-


Katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách: 4. Blahoslavení tichí

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V dnešnej katechéze sa pozrieme na tretie z ôsmich blahoslavenstiev Matúšovho evanjelia: «Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme» (Mt 5,5).

Pojem „tichý“, ktorý je tu použitý, znamená doslova pokojný, jemný, mierny, láskavý, nenásilný. Tichosť sa ukazuje vo chvíľach konfliktov, je ju poznať na základe reakcie v situácii nevraživosti. Každý sa môže zdať tichým, keď je všetko pokojné, ale ako reaguje „pod tlakom“, ak na neho niekto útočí, uráža ho, napáda?

V jednom úseku sa sv. Pavol odvoláva na «Kristovu miernosť a skromnosť» (2 Kor 10,1). A sv. Peter zasa pripomína Ježišov postoj v utrpení: neodpovedal a nevyhrážal sa, pretože «sa zveroval tomu, ktorý súdi spravodlivo» (1 Pt 2,23). Ježišova tichosť sa dôrazne ukazuje počas jeho utrpenia.

V Písme slovo „tichý“ označuje aj toho, kto nemá pozemkové vlastníctvo. A tak na nás robí silný dojem, keď tretie blahoslavenstvo hovorí práve o tom, že tichí „budú dedičmi zeme“.

V skutočnosti toto blahoslavenstvo cituje Žalm 37, ktorý sme počuli na začiatku tejto katechézy. Aj tam sa kladú do vzťahu tichosť a vlastníctvo zeme. Tieto dve veci, ak o tom dobre rozmýšľame, sa zdajú byť nezlučiteľné. Naozaj, vlastníctvo zeme je typická konfliktná oblasť: často sa bojuje kvôli územiu, pre získanie nadvlády nad určitou zónou. Vo vojnách silnejší víťazí a dobýva ďalšie kraje.

Pozrime sa však dobre na sloveso použité na označenie vlastníctva tichých: oni nedobývajú zem: nehovorí „blahoslavení tichí, lebo dobyjú zem“, nie. Blahoslavenstvo takto nehovorí. Oni ju „zdedia“. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. V Písme má sloveso „dediť“ ešte širší význam. Boží ľud nazýva „dedičstvom“ práve zem Izraela, ktorá je Zasľúbenou zemou.

Táto zem je zasľúbením a darom pre Boží ľud, a stáva sa znakom niečoho oveľa väčšieho než je jednoduché územie. Je to „zem“ – dovoľte hru so slovíčkami – ktorá je Nebom, teda krajinou, do ktorej kráčame: nové nebesá a nová zem, kam smerujeme (porov. Iz 65,17; 66,22; 2 Pt 3,13; Zjv 21,1).

Takže tichý je ten, kto „zdedí“ to najvznešenejšie z území. Nie je nejakým zbabelcom, „slabochom“, ktorý si robí z núdze cnosť a uzatvára sa, aby sa vyhol problémom. Práve naopak! Je to človek, ktorý dostal dedičstvo a nechce ho premrhať. Tichý nie je akýsi prispôsobivec, ale je to učeník Krista, ktorý sa naučil brániť úplne inú zem. Bráni svoj pokoj, bráni svoj vzťah s Bohom, bráni svoje dary, dary Božie, pestujúc milosrdenstvo, bratstvo, dôveru a nádej. Pretože tichí sú ľuďmi milosrdnými, bratskými, dôveryhodnými a ľuďmi s nádejou.

Tu musíme poukázať na hriech hnevu, ktorý je opakom: je násilným popudom, ktorého impulz poznáme všetci. Kto sa niekedy nenahneval? Všetci to poznáme. Musíme obrátiť blahoslavenstvo a položiť si otázku: koľko vecí sme zničili hnevom? Koľko vecí sme stratili? Jeden moment zlosti môže zničiť mnoho; stratíme kontrolu a neceníme si to, čo je naozaj dôležité, a môžeme zničiť vzťah s bratom, mnohokrát bez východiska. Kvôli hnevu viac mnohí bratia spolu nehovoria, vzďaľujú sa jeden od druhého. To je opak tichosti. Tichosť zjednocuje, hnev oddeľuje.

Tichosťou mnohé veci získavame. Tichosť je schopná získať si srdce, zachrániť priateľstvá a mnoho ďalšieho, pretože ľudia sa rozhnevajú, no potom sa utíšia, premyslia si to a vrátia sa na svoju cestu, a takto s tichosťou môžeme veci naprávať.

Tou „zemou“ na vydobytie prostredníctvom tichosti je záchrana toho brata, o ktorom hovorí samotné Matúšovo evanjelium: «Ak ťa [tvoj brat] počúvne, získal si svojho brata“ (Mt 18,15). Neexistuje krajšia zem, než je srdce druhého človeka: porozmýšľajme nad tým: neexistuje krajšia zem, než je srdce druhého, niet krajšieho územia, ktoré môžeme získať, než je znovuobjavený pokoj s bratom.  - Niet krajšieho územia, ktoré môžeme získať, než je znovuobjavený pokoj s bratom. - A toto je tá zem, ktorú máme zdediť tichosťou! Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mh, jb-


Katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách: 5. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pri dnešnej audiencii pokračujeme v rozjímaní nad žiarivou cestou šťastia, ktorú nám Pán odovzdal v blahoslavenstvách, a dostávame sa k štvrtému z nich: «Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.» (Mt 5,6)

Pristavili sme sa už pri chudobe v duchu i pri plači; teraz sa pristavíme pri ďalšom type slabosti, ktorá má súvis s hladom a smädom. Hlad a smäd sú primárne potreby, týkajú sa prežitia. Toto treba zdôrazniť: tu nejde o nejakú túžbu vo všeobecnosti, ale o každodennú a životnú nevyhnutnosť, akou je výživa.

Čo to však znamená byť lační a smädní po spravodlivosti?

Zaiste tu nehovoríme o tých, ktorí chcú pomstu, veď práve naopak v predchádzajúcom blahoslavenstve sme hovorili o miernosti. Istotne nespravodlivosti zraňujú ľudstvo; ľudská spoločnosť naliehavo potrebuje nestrannosť, pravdu a sociálnu spravodlivosť; pamätajme, že zlo konané na ženách a mužoch sveta prichádza až k srdcu Boha Otca. Ktorý otec by netrpel kvôli bolestiam svojich detí?

Sväté písmo hovorí o bolesti chudobných a utláčaných, ktorú Boh pozná a zdieľa. Pretože počul volanie z útlaku, vystupujúce od synov Izraela – ako rozpráva kniha Exodus (porov. 3,7-10) –, Boh zostúpil, aby vyslobodil svoj ľud. Ale hlad a smäd po spravodlivosti, o ktorom nám hovorí Pán, je ešte hlbší než legitímna potreba ľudskej spravodlivosti, ktorú každý človek nosí vo svojom srdci.

V tej istej „reči na vrchu“, o niečo ďalej, hovorí Ježiš o spravodlivosti väčšej než ľudské právo alebo osobná dokonalosť, keď hovorí: «Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva» (Mt 5,20). A toto je spravodlivosť, ktorá pochádza od Boha (porov. 1 Kor 1,30).

V Písme nájdeme vyjadrenie smädu hlbšieho než ten fyzický, čo je túžbou, sídliacou v koreni nášho bytia. Žalm hovorí: «Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody» (Ž 63,2). Cirkevní otcovia hovoria o tomto nepokoji, ktorý prebýva v srdci človeka. Sv. Augustín hovorí: «Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe» (Vyznania, 1,1.5). Je tu vnútorný smäd, vnútorný hlad, nepokoj...

V každom srdci, dokonca i v ľuďoch najskazenejších a vzdialených od dobra, je ukryté prahnutie po svetle, hoci by sa nachádzalo pod sutinami klamstiev a omylov, ale vždy je tu smäd po pravde a dobre, čo je smäd po Bohu. To Duch Svätý podnecuje tento smäd: to On je tou živou vodou, ktorá uhnietila náš prach, to On je tým stvoriteľským dychom, ktorý jej dal život.

Kvôli tomuto je Cirkev poslaná ohlasovať všetkým Božie slovo, preniknutá Duchom Svätým. Pretože evanjelium Ježiša Krista je tou najväčšou spravodlivosťou, akú možno ponúknuť srdcu ľudstva, ktoré ju životne potrebuje, i keď si to neuvedomuje (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2017: „Milosť Ducha Svätého nám udeľuje Božiu spravodlivosť. Spája nás skrze vieru a krst s umučením a zmŕtvychvstaním Krista, a Duch nás robí účastníkmi na jeho živote.“)

Napríklad, keď muž a žena sa vezmú a majú v úmysle konať niečo veľké a pekné, a ak si uchovávajú tento smäd živým, vždy nájdu cestu ako napredovať, uprostred problémov, s pomocou Milosti. Aj mladí majú tento hlad, a nesmú ho stratiť! Je treba chrániť a živiť v srdciach detí túto túžbu po láske, nežnosti a prijatí, ktorú vyjadrujú vo svojich úprimných a radostných nadšeniach.

Každý človek je povolaný znovu objaviť, čo naozaj zaváži, čo naozaj potrebuje, na čom spočíva dobrý život, a zároveň aj čo je druhoradé a čoho sa dá pokojne zriecť.

Ježiš ohlasuje v tomto blahoslavenstve – lační a smädní po spravodlivosti – že existuje smäd, ktorý nesklame; smäd, ktorý, ak bude vypočutý, bude nasýtený a vždy dôjde k dobrému koncu, pretože zodpovedá samotnému srdcu Boha, jeho Svätému Duchu, ktorý je láska, a aj tomu semiačku, ktoré zasial Duch Svätý do našich sŕdc. Nech nám Pán dá túto milosť: mať tento smäd po spravodlivosti, čo je práve touto túžbou nájsť ho, vidieť Boha a konať dobro druhým.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)


Katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách: 6. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa pristavíme pri piatom blahoslavenstve, ktoré hovorí: «Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo» (Mt 5,7). Toto blahoslavenstvo má jednu osobitosť. Je to jediné z blahoslavenstiev, v ktorom sa príčina šťastia a jeho ovocie zhodujú: milosrdenstvo. Tí, čo praktizujú milosrdenstvo, nájdu milosrdenstvo, budú zahrnutí milosrdenstvom.

Táto téma vzájomnosti odpustenia nie je prítomná len v tomto blahoslavenstve, ale v Evanjeliu ju nachádzame opakovane. Ako ináč by to mohlo byť? Milosrdenstvo je samotným srdcom Boha! Ježiš hovorí: «Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám» (Lk 6,37). Vždy tá istá vzájomnosť. A Jakubov list potvrdzuje, že «milosrdenstvo sa vyvyšuje nad súdom» (2,13).

No predovšetkým v Otčenáši sa modlíme: «Odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojim vinníkom» (Mt 6,12); a táto žiadosť sa ako jediná opakuje na záver: «Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy» (Mt 6,14-15; porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi - KKC, 2838).

Sú tu dve veci, ktoré nemožno oddeľovať: odpustenie dané a odpustenie prijaté. Mnoho ľudí však má ťažkosti, nedokážu odpustiť. Mnohokrát je prijaté zlo tak veľké, že dokázať odpustiť sa nám zdá akoby vyštverať sa na vysokánsky vrch – nesmierna námaha. A niekto si povie: nedá sa to, toto jednoducho nejde.

Táto skutočnosť vzájomnosti milosrdenstva poukazuje na to, že potrebujeme obrátiť perspektívu naopak. Sami to nedokážeme, žiada si to Božiu milosť, musíme o ňu prosiť. Veď ak piate blahoslavenstvo sľubuje, že nájdeme milosrdenstvo a v Otčenáši prosíme o odpustenie vín, znamená to, že sme v zásade dlžníkmi a nutne potrebujeme nájsť milosrdenstvo!

Všetci sme dlžníkmi. Všetci. Voči Bohu, ktorý je tak veľkodušný, i voči bratom. Každý človek vie, že nie je takým otcom či matkou, akým by mal byť, takou manželkou či manželom, takým bratom či sestrou, akým by mal byť. V živote sme všetci „v deficite“. A potrebujeme milosrdenstvo. Vieme, že aj my sme spáchali zlo, vždy niečo chýba z dobra, ktoré sme mali vykonať.

Avšak práve táto naša chudoba sa stáva silou pre odpustenie! Sme dlžníkmi, a ak sa nám nameria takou mierou, akou meriame druhých (porov. Lk 6,38), ako sme to počuli v úvode, potom sa nám oplatí rozšíriť mieru a prepáčiť dlhy, odpustiť. Každý musí pamätať na to, že potrebuje odpúšťať druhým, že sám potrebuje odpustenie a že potrebuje trpezlivosť.

Toto je tajomstvo milosrdenstva: odpúšťaním je nám odpustené. Preto nás Boh predchádza a odpúšťa nám on ako prvý (porov. Rim 5,8). Prijatím jeho odpustenia sa aj my stávame schopnými odpúšťať. Tak sa naša vlastná bieda a nedostatok spravodlivosti stávajú príležitosťou, aby sme sa otvorili pre nebeské kráľovstvo, pre väčšiu mieru, pre mieru Božiu, ktorou je milosrdenstvo.

Odkiaľ sa rodí naše milosrdenstvo? Ježiš nám povedal: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec» (Lk 6,36). Čím viac lásky prijmeme od Otca, tým viac milujeme (porov. KKC, 2842). Milosrdenstvo nie je len jednou dimenziou spomedzi iných, ale je centrom kresťanského života: niet kresťanstva bez milosrdenstva (porov. Sv. Ján Pavol II., Enc. Dives in miseriordia, 1980; Bula Misericordiae vultus, 2015; Apošt. list Misericordia et misera, 2016).

Ak nás celé naše kresťanstvo nevedie k milosrdenstvu, pomýlili sme si cestu, pretože milosrdenstvo je jediný skutočný cieľ každej duchovnej cesty. Ono je jedným z najkrajších plodov lásky k blížnemu (porov. KKC, 1829).

Pamätám si na voľbu tejto témy počnúc už od prvého Anjel Pána, ktoré som ako pápež mal predniesť: milosrdenstvo. A toto sa mi veľmi hlboko vrylo ako posolstvo, ktoré by som ako pápež mal vždy vydávať; posolstvo, ktoré tu musí byť každodenne: milosrdenstvo.

Pamätám si, že v ten deň som mal aj tak trochu trúfalý postoj urobiť reklamu knihe o milosrdenstve, ktorá vtedy práve vyšla od kardinála Kaspera. A v ten deň som veľmi silno pocítil, že toto je posolstvo, ktoré mám vydávať ako Rímsky biskup: milosrdenstvo, milosrdenstvo, prosím vás, odpustenie.

Milosrdenstvo Boha je naše oslobodenie a naše šťastie. My žijeme z milosrdenstva a nemôžeme si dovoliť byť bez milosrdenstva: je ako vzduch na dýchanie. Sme príliš úbohí na to, aby sme si kládli podmienky; potrebujeme odpúšťať, pretože potrebujeme, aby nám bolo odpustené.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-


Katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách: 7. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes si spoločne čítame šieste blahoslavenstvo, ktoré sľubuje vidieť Boha a má ako podmienku čistotu srdca. Žalm hovorí: «V srdci mi znejú tvoje slová: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľadám tvoju tvár. Neodvracaj svoju tvár odo mňa» (27,8-9). Tento spôsob vyjadrovania nám ukazuje smäd po osobnom vzťahu s Bohom, ktorý aj Kniha Jób vyjadruje ako znak úprimného vzťahu. Hovorí takto: «Len z počutia som teba dosiaľ poznával, lež moje oko teraz ťa už uzrelo» (Jób 42,5).

A myslím, že neraz sa život uberá takto, v našom vzťahu s Bohom. Poznáme Boha z toho, čo sa o ňom hovorí, ale vo vlastnej skúsenosti ideme ďalej a ďalej, a nakoniec ho poznáme priamo, ak sme verní. A toto je duchovná zrelosť.

Ako dosiahnuť túto dôvernosť, poznať Boha našimi očami? Môžeme pomyslieť napríklad na Emauzských učeníkov, ktorí mali Pána Ježiša po boku, ale «ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali» (Lk 24,16). Pán odkryje ich pohľad na konci cesty, ktorá sa završuje lámaním chleba a začala sa pokarhaním: «Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!» (Lk 24,25). Toto je to počiatočné napomenutie. Hľa, tu je pôvod ich slepoty: ich ťarbavé a nechápavé srdce. A keď je srdce ťarbavé a nechápavé, nedokážeme vedieť veci. Vidíme veci ako zahmlené.

Tu je múdrosť tohto blahoslavenstva: aby sme mohli kontemplovať, je potrebné vstúpiť do seba a urobiť v našom vnútri miesto Bohu, pretože, ako hovorí sv. Augustín, „Boh je mi dôvernejší, než ja sám“ – „interior intimo meo“ (Vyznania, III. 6,11). Aby sme videli Boha nepomôže zmeniť okuliare alebo pozorovací bod, alebo vymeniť teologických autorov, ktorí nám budú ukazovať cestu: je potreba oslobodiť srdce od jeho klamov! Toto je jediná cesta.

Toto je rozhodujúca zrelosť: keď si uvedomíme, že náš najhorší nepriateľ je často ukrytý v našom srdci. Najšľachetnejší boj je ten proti vnútorným klamom, ktoré vedú k našim hriechom. Pretože hriechy menia vnútorné videnie, menia zvažovanie vecí, dávajú vidieť veci, čo nie sú pravdivé, alebo aspoň nie sú až tak pravdivé.

Je teda dôležité pochopiť, čo je tou „čistotou srdca“. Aby sme to dosiahli, je potrebné pripomenúť si, že pre Bibliu srdce nespočíva iba v pocitoch, ale je to najdôvernejšie miesto ľudského bytia, vnútorné miesto, kde je človek sám sebou. Takto je to podľa biblického chápania.

To isté Matúšovo evanjelium nám hovorí: «A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?!» (Mt 6,23). Týmto „svetlom“ je pohľad srdca, perspektíva, syntéza, bod, z ktorého sa číta realita (porov. Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 143).

Ale čo to znamená byť „čistého srdca“? Človek čistého srdca žije v prítomnosti Pána, uchovávajúc si v srdci to, čo je hodné vzťahu s Ním; iba takto je jeho život jednotný, ucelený, priamočiary, nie kľukatý, ale jednoduchý.

Očistené srdce je teda výsledkom procesu, ktorý predpokladá oslobodenie a zriekanie. Človek čistého srdca sa takým nerodí, ale prežil vnútorné zjednodušenie, tým, že sa naučil vnútorne strániť zla, čo sa v Biblii nazýva obriezka srdca (porov. Dt 10,16; 30,6; Ez 44,9; Jer 4,4).

Toto vnútorné očisťovanie predpokladá rozpoznanie tej časti srdca, ktorá je pod vplyvom zla. – „Viete, otče, ja mám takéto pocity, takto rozmýšľam, takto pozerám, a toto je nepekné.“ – Rozpoznať tú nepeknú časť, tú časť, ktorá je zatiahnutá hriechom, aby sme sa naučili umeniu nechať sa vždy vyučovať a viesť Duchom Svätým. Prechod od chorého srdca, od srdca hriešneho – srdca, ktoré nedokáže veci dobre vidieť, pretože je ponorené v hriechu –, k plnosti svetla v srdci je dielom Ducha Svätého. To on nás vedie k vykonaniu tejto cesty. Hľa, prostredníctvom tejto cesty srdca dospejeme k „videniu Boha“.

V tomto blaženom videní je dimenzia budúcnosti, eschatologická, tak ako vo všetkých blahoslavenstvách: je to radosť Nebeského kráľovstva, ku ktorému smerujeme. Ale je tu aj iná dimenzia: vidieť Boha znamená chápať plán Prozreteľnosti v tom, čo sa nám prihodí, čo zažívame, znamená to rozpoznať jeho prítomnosť vo sviatostiach, jeho prítomnosť v bratoch a sestrách, predovšetkým v chudobných a trpiacich, a rozpoznať ho tam, kde sa ukazuje (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2519).

Toto blahoslavenstvo je tak trochu ovocím tých predchádzajúcich: ak sme počúvali smäd po dobre, ktorý v nás prebýva a sme si vedomí, že žijeme milosrdenstvom, začína sa cesta oslobodzovania, ktorá trvá celý život a vedie až do neba. Je to seriózna práca, práca, ktorú koná Duch Svätý, ak mu dáme priestor, aby ju konal, ak sme otvorení pôsobeniu Ducha Svätého. Preto môžeme povedať, že je to dielo Božie v nás – v skúškach a očisťovaniach života – a toto dielo Boha, Ducha Svätého, vedie k veľkej radosti, k opravdivému pokoju. Nebojme sa, otvorme dvere nášho srdca Duchu Svätému, aby nás očistil a viedol vpred touto cestou k plnej radosti.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)


Katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách: 8. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešná katechéza je venovaná siedmemu blahoslavenstvu, o „tvorcoch pokoja“, ktorých vyhlásia za Božích synov. Teším sa, že prišlo na rad hneď po Veľkej noci, pretože Kristov pokoj je ovocím jeho smrti a zmŕtvychvstania, ako sme to počuli v čítaní od sv. Pavla. Aby sme porozumeli tomuto blahoslavenstvu, treba vysvetliť zmysel slova „pokoj“, ktorý môže byť nepochopený alebo neraz banalizovaný.

Musíme sa zorientovať medzi dvoma ponímaniami pokoja: to prvé je biblické, kde sa objavuje to prekrásne slovo šalóm, vyjadrujúce hojnosť, rozkvet, blaho. Keď sa v hebrejčine praje šalóm, praje sa krásny, plný a zdarný život, ale zároveň život podľa pravdy a spravodlivosti, ktoré budú mať naplnenie v Mesiášovi, kniežati pokoja (porov. Iz 9,6; Mich 5,4-5).

Je tu potom ďalší, rozšírenejší význam, podľa ktorého sa slovo „pokoj“ chápe ako istý druh vnútornej nerušenosti: som kľudný, som v pokoji. Toto je ponímanie moderné, psychologické a subjektívnejšie. Bežne sa pokoj berie ako pohoda, harmónia, vnútorná vyrovnanosť. Takéto ponímanie slova „pokoj“ je nekompletné a nemožno ho brať ako absolútne, pretože nepokoj môže byť v živote dôležitým momentom rastu.

Mnohokrát je to sám Pán, kto do nás zasieva nepokoj, aby sme mu šli v ústrety, aby sme ho stretli. V tomto zmysle ide o dôležitý moment rastu; zatiaľ čo sa môže stať, že vnútorná nerušenosť zodpovedá znecitlivenému svedomiu, a nie skutočnému duchovnému vykúpeniu.

Mnohokrát musí byť Pán „znamením protirečenia“ (porov. Lk 2,34-35), otriasajúc našimi falošnými istotami, aby nás priviedol k spáse. A v takom momente sa zdá, že nemáme pokoj, avšak je to Pán, ktorý nás stavia na túto cestu, aby sme prišli k pokoju, ktorý nám dá on sám.

Tu musíme pamätať na to, že Pán chápe svoj pokoj ako odlišný od toho ľudského, od pokoja zo sveta, keď hovorí: «Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva» (Jn 14,27). Pánov pokoj je iný, je odlišný od toho svetského.

Položme si otázku: ako dáva pokoj svet? Ak myslíme na vojnové konflikty, vojny sa bežne končia dvoma spôsobmi: buď porážkou jednej z dvoch strán, alebo mierovými dohodami. Nemôžeme ináč, než dúfať a modliť sa, aby to vždy vyústilo do tejto druhej cesty; musíme však brať do úvahy, že dejiny sú nekonečným sledom mierových zmlúv vyvrátených nasledujúcimi vojnami, či pretransformovaním tých istých vojen do iných spôsobov či iných miest.

Aj v našom čase sa určitá „rozkúskovaná vojna“ vedie s viacerými scenármi a rozličnými spôsobmi. Musíme mať prinajmenšom podozrenie, že v rámci globalizácie založenej predovšetkým na ekonomických či finančných záujmoch, to, čo je pre niektorých „pokoj“, u ďalších zodpovedá „vojne“. A toto nie je Kristov pokoj!

Ako naopak „dáva“ svoj pokoj Pán Ježiš? Počuli sme čo hovorí sv. Pavol, že Kristov pokoj je „urobiť z oboch jedno“ (porov. Ef 2,14), zrušiť nepriateľstvo a zmieriť. A cestou napĺňania tohto diela pokoja je jeho telo. Veď on zmieruje všetko so sebou, svojou krvou z kríža vnáša pokoj, ako hovorí apoštol na inom mieste (porov. Kol 1,2).

A tu si kladiem otázku, všetci si ju môžeme položiť: kto teda sú „tí, čo šíria pokoj“? Siedme blahoslavenstvo je tým najaktívnejším, je vyslovene činné; slovný výraz je analogický s tým, ktorý je použitý v prvom verši Biblie pre stvorenie a naznačuje iniciatívu a pracovitosť.

Láska je vo svojej prirodzenosti tvorivá – láska je vždy kreatívna – a snaží sa o zmierenie za každú cenu. Božími synmi sú nazývaní tí, čo sa naučili umeniu pokoja a praktizujú ho, vedia, že niet zmierenia bez darovania vlastného života a že pokoj treba hľadať vždy a za každých okolností. Vždy a všade: nezabudnite na to! Takto ho treba hľadať. Toto nie je autonómne dielo ako výsledok vlastných schopností, ale prejav milosti prijatej od Krista, ktorý je naším pokojom, ktorý nás urobil Božími deťmi.

Pravý šalóm a pravá vnútorná rovnováha vyvierajú z Kristovho pokoja, ktorý vychádza z jeho kríža a plodí nové ľudstvo, stelesnený v nekonečnom zástupe svätcov a svätíc, vynaliezavých, tvorivých, ktorí vynachádzali neustále nové spôsoby ako milovať. Svätci a svätice, ktorí budujú pokoj. Tento život ako Božích detí, ktoré pre Kristovu krv hľadajú a znova nachádzajú vlastných bratov, je tým opravdivým šťastím. Blahoslavení tí, ktorí idú touto cestou.

A opätovne: požehnanú Veľkú noc všetkým, v Kristovom pokoji!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)


Katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách: 9. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešnou audienciou uzavrieme postupné preberanie evanjeliových blahoslavenstiev. Ako sme počuli, v poslednom sa ohlasuje eschatologická radosť prenasledovaných pre spravodlivosť. V tomto blahoslavenstve sa ohlasuje rovnaké šťastie ako v tom prvom: Nebeské kráľovstvo patrí prenasledovaným rovnako ako chudobným v duchu. Takto rozumieme, že sme pri závere jednotnej cesty spájajúcej všetky tie, o ktorých sa hovorilo predtým.

Chudoba v duchu, plač, tichosť, smäd po svätosti, milosrdenstvo, čistota srdca a skutky pokoja môžu viesť k prenasledovaniu pre Krista, ale toto prenasledovanie je nakoniec príčinou radosti a veľkej odmeny v nebi. Cestička blahoslavenstiev je veľkonočným kráčaním, ktoré vedie od života podľa sveta k životu podľa Boha, od existencie vedenej telom – čiže egoizmom – k existencii vedenej Duchom.

Svet so svojimi idolmi, kompromismi a svojimi prioritami nemôže schvaľovať tento typ existencie. „Hriešne štruktúry“ často vytvárané ľudskou mentalitou, tak veľmi vzdialené Duchu pravdy, ktorého svet nemôže prijať (porov. Jn 17,17), nutne zavrhujú chudobu či tichosť alebo čistotu a vyhlasujú život podľa Evanjelia za omyl a za problém, teda za niečo, čoho sa treba strániť. Takto premýšľa svet: „Títo sú idealisti alebo fanatici...“. Takto premýšľajú.

Ak svet žije v službe peniazom, ktokoľvek, kto by preukázal, že život sa môže naplniť v dare a v zriekaní, stáva sa pre chamtivý systém nepohodlným, oštarou. Toto slovo „oštara“ je kľúčové, pretože samotné kresťanské svedectvo, ktoré prináša dobro toľkým ľuďom tým, že sa ním riadia, je oštarou pre tých, ktorí majú svetské zmýšľanie. Vnímajú ho ako výčitku.

Keď sa ukáže svätosť a vystúpi na povrch život Božích detí, v tej kráse je niečo nepohodlné, čo vyžaduje zaujať postoj: buď sa nechať vystaviť otázkam a otvoriť sa dobru, alebo odmietnuť to svetlo a zatvrdiť si srdce, dokonca až do opozície a zúrivého odporu (porov. Múd 2,14-15).

Je to zaujímavé, priťahuje to pozornosť vidieť ako v prenasledovaniach mučeníkov prerastá nepriateľstvo až do zúrivosti. Stačí vidieť prenasledovania minulého storočia, v európskych diktatúrach: ako sa dospeje k zúrivosti proti kresťanom, proti kresťanskému svedectvu a proti hrdinstvu kresťanov.

Ale toto ukazuje, že dráma prenasledovania je aj miestom oslobodenia z područia úspechu, namyslenosti a kompromisov sveta. Z čoho sa raduje ten, ktorý je odmietnutý svetom kvôli Kristovi? Raduje sa z toho, že našiel niečo, čo zaváži viac než celý svet. «Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?» (Mk 8,36). Čo by z toho mal?

Je bolestné pripomenúť si, že v tejto chvíli je veľa kresťanov, ktorí trpia pod prenasledovaniami v rôznych oblastiach sveta, a musíme dúfať a modliť sa, aby sa ich súženie čím skôr zastavilo. Sú toľkí: mučeníkov dneška je viac ako mučeníkov v prvých storočiach. Vyjadrime týmto bratom a sestrám našu blízkosť: sme jedným telom, a títo kresťania sú krvácajúcou časťou Kristovho tela, ktorým je Cirkev.

Ale musíme tiež dávať pozor, aby sme nečítali toto blahoslavenstvo v zmysle obetínstva (viktimizmu), sebaľutovania. V skutočnosti nie vždy je opovrhovanie zo strany ľudí prenasledovaním: práve krátko za tým Ježiš hovorí, že kresťania sú „soľou zeme“ a varuje pred nebezpečenstvom „straty jej chuti“, inak soľ «už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali» (Mt 5,13). Takže existuje aj opovrhovanie, ktoré je našou vinou, keď stratíme chuť Krista a Evanjelia.

Treba byť vernými na pokornej ceste blahoslavenstiev, pretože tá vedie k tomu, že patríme Kristovi, a nie svetu. Stojí za to spomenúť cestu sv. Pavla: keď myslel, že je spravodlivým, bol v skutočnosti prenasledovateľom, ale keď objavil, že je prenasledovateľom, stal sa človekom lásky, ktorý radostne čelil utrpeniam z prenasledovaní, ktoré znášal (porov. Kol 1,24)

Vylúčenie a prenasledovanie, ak nám ich Boh udelí ako milosť, nás pripodobňujú ukrižovanému Kristovi, a pripájajúc nás k jeho umučeniu, sú prejavom nového života. Tento život je rovnaký ako Kristov, ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu bol „opovrhnutý a ľuďmi odmietnutý“ (porov. Iz 53,3; Sk 8,30-35). Prijatie jeho Ducha nás môže doviesť k tomu, že budeme mať v srdci toľko lásky, že ponúkneme život za svet bez robenia kompromisov s jeho klamstvami a prijmeme odmietnutie.

Kompromisy so svetom sú nebezpečenstvom: kresťan je stále pokúšaný robiť kompromisy so svetom, so duchom sveta. Toto – odmietanie kompromisov a kráčanie po ceste Ježiša Krista – je životom Nebeského kráľovstva, tou najväčšou radosťou, tým pravým potešením.

A potom, v prenasledovaniach je vždy prítomnosť Ježiša, ktorý nás sprevádza, prítomnosť Ježiša, ktorý nás utešuje a sila Ducha, ktorý nám pomáha napredovať. Nech nás neodradí, keď život v súlade s Evanjeliom priťahuje prenasledovanie zo strany ľudí: je tu Duch Svätý, ktorý nás podopiera na tejto ceste.

- - - -

Pápež sa modlil za Európu na príhovor sv. Kataríny Sienskej

V televíznom prenose zo Sály bibliotéky Apoštolského paláca pápež František na záver pripomenul i sviatok sv. Kataríny Sienskej a prosil ju o ochranu pre Taliansko i Európu:

„Dnes slávime sviatok svätej Kataríny Sienskej, spolupatrónky Talianska. Táto veľká postava ženy čerpala zo spojenia s Ježišom odvahu k činu a tú nevyčerpateľnú nádej, ktorá ju podporovala v najťažších hodinách, aj vtedy, keď všetko sa zdalo stratené, a umožnila jej silou svojej viery vplývať na iných, dokonca aj na najvyšších verejných a cirkevných miestach.

Nech jej príklad každému pomôže s kresťanskou dôslednosťou vedieť spojiť intenzívnu lásku k Cirkvi s účinnou starostlivosťou o dobro občianskeho spoločenstva, obzvlášť v tomto čase skúšky.

Prosím sv. Katarínu, aby ochraňovala Taliansko počas tejto pandémie a aby ochraňovala Európu, pretože je patrónkou Európy; nech ochraňuje celú Európu, aby zostala jednotná.“

-
Preložila: Slovenská redakcia VR



( TK KBS, RV mh, jb; ml )


 

Skratky v menu

Prvoprijímajúci
Birmovanci
Miništranti
Bioetika

Katechézy
sv. otca Františka

Uzdraviť svet
Modlitba
Blahoslavenstvá
Modlitba Otče náš
Sviatosti
Svätá omša
Dekalóg

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania


Aktuality z TkKBS:

 

Rádio Vatikán
Dnešné vysielanie
(aktívne po 20:15)

Včerajšie vysielanie

Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

Vyhľadávanie v Biblii

(pomôcka: ako vyhľadávať?)

Zvoľ preklad:

Widget od: Moja Biblia


8,363 návštev
22,054 zobrazení
2.64 zobrazení / návštev
nach oben