Farnosť Oslany

Programy sv. omší a iných bohoslužieb  |  Slovenskí biskupi rozhodli o predĺžení trvania opatrení až do odvolania
Pozeráte si:
Domov Multimédiá Sv. otec František - Blahoslavenstvá

Sv. otec František - Blahoslavenstvá

Prinášame vám texty pápežových katechéz zo stredajších verejných audiencií na tému Blahoslavenstvá v evanjeliu podľa Matúša.


1) Úvod
2) Blahoslavení chudobní v duchu
3) Blahoslavení plačúci, lebo budú potešení

 


Katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách: 1. Úvod

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname sériu katechéz o blahoslavenstvách v Evanjeliu podľa Matúša (5,1-11). Tento text, ktorý otvára „Reč na hore“, osvietil život veriacich i mnohých neveriacich. Je ťažké nebyť zasiahnutými týmito Ježišovými slovami, a je správne túžiť ich čoraz plnšie pochopiť a prijať. Blahoslavenstvá obsahujú „preukaz totožnosti“ kresťana – sú naším preukazom totožnosti – pretože načrtávajú tvár samotného Ježiša, jeho štýl života.

Teraz dáme týmto Ježišovým slovám celkový rámec; v budúcich katechézach budeme komentovať jednotlivé blahoslavenstvá, jedno po druhom.

Predovšetkým je dôležité ako došlo k hlásaniu tohto posolstva: Ježiš, vidiac zástupy, ktoré idú za ním, vyjde na miernu vyvýšeninu, ktorá obkolesuje Galilejské jazero, sadne si a obrátený k učeníkom hlása blahoslavenstvá. Posolstvo je teda adresované učeníkom, avšak horizont tvoria zástupy, čiže celé ľudstvo. Je to posolstvo pre celé ľudstvo.

Okrem toho, „hora“ odkazuje na Sinaj, kde dal Boh Mojžišovi prikázania. Ježiš začína vyučovať nový zákon: byť chudobnými, byť tichými, milosrdnými... Tieto „nové prikázania“ sú oveľa viac než len normy. Vskutku, Ježiš nič nenanucuje, ale odhaľuje cestu šťastia – jeho cestu – opakujúc osemkrát slovo „blahoslavení“.

Každé blahoslavenstvo pozostáva z troch častí. Najprv je tu vždy slovo „blahoslavení“; potom prichádza situácia, v ktorej sa blahoslavení nachádzajú: chudoba ducha, žiaľ, hlad a smäd po spravodlivosti, a tak ďalej; nakoniec je tu dôvod blahoslavenstva uvedený spojkou „lebo“: „Blahoslavení títo, lebo...; blahoslavení tamtí, lebo...“ Je teda osem takýchto blahoslavenstiev a bolo by pekné naučiť sa ich naspamäť, aby sme si ich opakovali a mali doslova v mysli a srdci tento zákon, ktorý nám dáva Ježiš.

Venujme pozornosť tejto skutočnosti: dôvodom blahoslavenstva nie je aktuálna situácia, ale to nové, čo blahoslavení dostávajú do daru od Boha: „lebo ich je nebeské kráľovstvo“, „lebo oni budú potešení“, „oni budú dedičmi zeme“ a tak ďalej.

V tomto treťom prvku, ktorý je práve dôvodom šťastia, Ježiš často používa budúci čas v trpnom rode: „budú potešení“, „budú dedičmi zeme“, „budú nasýtení“, „bude im odpustené“, „budú ich volať Božími synmi“.

Čo však znamená slovo „blahoslavený“? Prečo sa každé z ôsmich blahoslavenstiev začína slovom „blahoslavení“? Pôvodný termín nehovorí o niekom, kto má plný žalúdok alebo komu sa dobre darí, ale je to osoba, ktorá je v stave milosti, ktorá napreduje v Božej milosti a ktorá napreduje na Božej ceste: trpezlivosť, chudoba, služba druhým, útecha... Tí, čo napredujú v týchto veciach, sú šťastní a budú blahoslavení.

Boh na to, aby sa nám daroval, si často vyberá nemysliteľné cesty, azda i cesty našich obmedzení, našich sĺz, našich prehier. Je to veľkonočná radosť, o ktorej hovoria východní bratia, tá, ktorá má stigmy, avšak je živá, prešla smrťou a zakúsila Božiu moc. Blahoslavenstvá ťa vedú k radosti, vždy. Sú cestou ako dosiahnuť radosť.

Prospeje nám vziať dnes do rúk Evanjelium podľa Matúša, piatu kapitolu, verš jeden až jedenásť, a blahoslavenstvá si prečítať – a možno ešte aj viac ráz v týždni – aby sme chápali túto tak krásnu, tak bezpečnú cestu šťastia, ktorú nám ponúka Pán.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)


Katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách: 2. Blahoslavení chudobní v duchu

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa konfrontujeme s prvým z ôsmych blahoslavenstiev z Matúšovho evanjelia. Ježiš začína ohlasovať svoju cestu k šťastiu paradoxným hlásaním: «Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo» (5,3). Je to prekvapujúca cesta a zvláštny predmet blahoslavenstiev – chudoba.

Musíme si položiť otázku: čo sa myslí tým „chudobní“? Ak by Matúš použil iba toto slovo, jeho význam by bol jednoducho ekonomický, čiže poukazoval by na osoby, ktoré majú málo prostriedkov na živobytie alebo žiadne a potrebovali by pomoc od druhých.

Avšak Matúšovo evanjelium, na rozdiel od toho Lukášovho, hovorí o «chudobných v duchu». Čo to znamená? Duch je podľa Biblie dychom života, ktorý Boh odovzdal Adamovi; je našou najhlbšou dimenziou, takzvanou duchovnou dimenziou, tou najdôvernejšou, tou, ktorá nás činí ľudskými osobami, je hlbokým jadrom nášho bytia. Takže „chudobní v duchu“ sú tí, ktorí sú a cítia sa byť chudobnými, žobrákmi, v hĺbke ich bytia. Ježiš ich vyhlasuje za blahoslavených, pretože takým patrí Nebeské kráľovstvo.

Koľkokrát nám hovorili pravý opak! Je treba byť niečím v živote, byť niekým... Je treba urobiť si meno... A tu sa rodí samota a nešťastie: ak ja musím byť „niekým“, potom súperím s ostatnými a žijem v nutkavej obave o svoje ego. Ak neprijmem to, že som chudobný, znenávidím všetko, čo mi pripomína moju krehkosť. Pretože táto krehkosť mi prekáža, aby som sa stal dôležitou osobou, bohatým človekom nielen peniazmi, ale aj povesťou, všetkým.

Každý sám pred sebou dobre vie, že akokoľvek by sa snažil, vždy zostane radikálne neúplný a zraniteľný. Neexistuje maska, ktorá by zakryla túto zraniteľnosť. Každý z nás je vo svojom vnútri zraniteľný. Len musíme vidieť kde. Avšak ako zle sa žije, ak sa vyhýbame vlastným limitom! Žije sa zle. Nevieme stráviť obmedzenie, zostáva tam. Pyšní ľudia nepýtajú pomoc, nemôžu žiadať o pomoc, ani ich nenapadne žiadať o pomoc, pretože sa musia ukázať ako sebestační. A koľko z nich potrebuje pomoc, no pýcha im bráni požiadať o ňu. A ako zložité je pripustiť si chybu a poprosiť o odpustenie! Keď dávam nejakú tú radu novomanželom, ktorí sa ma pýtajú, ako dobre napredovať v manželstve, hovorím im: „Existujú tri čarovné slová: prosím, ďakujem, prepáč.“ Sú to slová, ktoré pochádzajú z chudoby ducha. Netreba byť útočným, ale poprosiť o dovolenie: „Zdá sa ti dobré urobiť toto?“ - takýto je dialóg v rodine, manžel a manželka vedú dialóg. „Toto si pre mňa urobil, ďakujem ti, potreboval som to“. A potom, vždy robíme chyby, skĺzneme: „Prepáč“. A zvyčajne páry, novomanželia, tí, ktorí sú tu a mnohí ďalší mi hovoria: „Tretie slovo je to najťažšie“, požiadať o prepáčenie, poprosiť o odpustenie. Pretože pyšný človek to nedokáže. Nemôže poprosiť o prepáčenie: vždy má pravdu. Nie je chudobným v duchu. Naopak Pán sa nikdy neunaví odpúšťať; žiaľ, sme to my, ktorí sa unavíme prosiť o odpustenie. Únava prosiť o odpustenie je nepeknou chorobou!

Prečo je ťažké požiadať o odpustenie? Pretože pokoruje náš pokrytecký obraz. A predsa, žiť snažiac sa skryť vlastné nedostatky, je namáhavé a skľučujúce. Ježiš Kristus nám hovorí: byť chudobnými je príležitosťou milosti; a ukazuje nám cestu úniku z tejto námahy. Dostali sme právo byť chudobnými v duchu, pretože je to cesta do Božieho kráľovstva.

Je však treba zdôrazniť jednu zásadnú vec: nemusíme sa meniť, aby sme sa stali chudobnými v duchu, nemusíme robiť žiadnu premenu, pretože už takí sme! Sme chudobní ... alebo jasnejšie: sme „úbožiaci“ v duchu! Máme núdzu o všetko. Všetci sme chudobní v duchu, sme žobrákmi. Je to ľudský stav.

Božie kráľovstvo patrí chudobným v duchu. Existujú tí, čo majú kráľovstvá tohto sveta: majú dobrá a majú komfort. Sú to však kráľovstvá, ktoré skončia. Moc ľudí, dokonca aj tých najväčších ríš, je prechodná a mizne. Mnohokrát vidíme v televíznych správach alebo v novinách, že nejaký silný, mocný vládca alebo nejaká vláda, ktorá ešte včera bola, dnes už neexistuje, padli. Bohatstvá tohto sveta sa pomíňajú a tiež peniaze. Starí ľudia nás učili, že prikrývka nebohého nemáva vrecká. Je to pravda. Nikdy som nevidel ísť za pohrebným sprievodom sťahovací kamión: nikto si odtiaľto nič neodnesie. Tieto bohatstvá zostávajú tu na zemi.

Božie kráľovstvo patrí chudobným v duchu. Existujú tí, čo majú kráľovstvá tohto sveta: majú dobrá a majú komfort. Vieme však, ako skončia. Naozaj kraľuje ten, kto vie milovať skutočné dobro viac než seba samého. A toto je moc Boha.

V čom sa Kristus ukázal ako mocný? V tom, že vedel urobiť to, čo králi zeme nerobia: dať život za ľudí. A toto je skutočná moc. Moc bratstva, moc lásky k blížnemu, moc lásky, moc pokory. Toto urobil Kristus.

V tomto je skutočná sloboda: ten, kto má túto moc pokory, služby a bratstva, je slobodný. V službe tejto slobody je chudoba velebená blahoslavenstvami.

Pretože existuje chudoba, ktorú musíme prijať – chudoba nášho bytia a potom chudoba, o ktorú sa naopak musíme snažiť, tá konkrétna, od vecí tohto sveta, aby sme boli slobodní a mohli milovať. Vždy sa musíme snažiť o slobodu srdca, tú, ktorá má korene v chudobe nás samých.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)


Katechéza pápeža Františka o blahoslavenstvách: 3. Blahoslavení plačúci, lebo budú potešení

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dali sme sa na cestu zacielenú na blahoslavenstvá, a dnes sa pristavíme pri druhom z nich: Blahoslavení plačúci, lebo budú potešení.

V gréckom jazyku, v ktorom je napísané Evanjelium, je toto blahoslavenstvo vyjadrené slovesom nie v trpnom tvare, ale v činnom: „plačúci“ - plačú, avšak zvnútra. [pozn.: v tal. je trpný tvar „sú v plači“]. Ide o postoj, ktorý sa v kresťanskej spiritualite stal ústredným a ktorý otcovia púšte, prví mnísi dejín, nazývali „penthos“, čiže vnútorná bolesť, ktorá nás otvára pre vzťah s Pánom a s blížnym - pre obnovený vzťah s Pánom a s blížnym.

Tento plač môže mať v Písme dva aspekty: prvý je nad smrťou či utrpením niekoho. Ďalším aspektom sú slzy nad hriechom – nad vlastným hriechom – keď srdce krváca v ľútosti nad tým, že urazilo Boha a blížneho.

Ide teda o postoj lásky k druhému človeku vyjadrený spätosťou s ním až do tej miery, že zdieľame jeho bolesť. Sú ľudia, ktorí zostanú v odstupe, o krok vzad; avšak je dôležité, aby si druhí našli cestu do nášho srdca.

Často som hovoril o dare sĺz a o tom, aký je cenný. Dá sa milovať chladným spôsobom? Môžeme milovať z titulu funkcie, z povinnosti? Istotne nie. Sú tu plačúci, ktorých treba utešiť, no neraz sú tu aj vytešení, ktorých treba zarmútiť, prebudiť, ktorí majú srdce z kameňa a odnaučili sa plakať. Prebúdzať treba aj takých, ktorými bolesť druhých nepohne.

Napríklad žiaľ [nad stratou človeka] je trpká cesta, no môže byť užitočná na to, aby sme otvorili oči pre život a pre posvätnú a nenahraditeľnú hodnotu každého človeka, a v tej chvíli si uvedomujeme, aký je čas krátky.

Je tu aj druhý význam tohto paradoxného blahoslavenstva: plakať nad hriechom.

Tu treba odlišovať: niekto sa zlostí, lebo urobil chybu. Toto je však pýcha. Avšak  je tu aj ten, čo plače nad spáchaným zlom, nad zanedbaným dobrom, nad zradou voči Bohu. Toto je plač nad tým, že sme nemilovali, prameniaci z toho, že nám život druhých leží na srdci. Tu plačeme preto, že neopätujeme Pánovi, ktorý nás tak veľmi miluje, a zarmucuje nás myšlienka na dobro, ktoré sme nevykonali; toto je zmysel pre hriech. Títo hovoria: „Zranil som toho, koho mám rád“ – a toto ich rozľútostí až k slzám. Nech je zvelebený Boh, ak prichádzajú takéto slzy!

Toto je téma vlastných chýb, ku ktorým sa treba postaviť – ťažká, no životne dôležitá. Pomyslime na plač sv. Petra, ktorý ho privedie k novej a oveľa opravdivejšej láske: je to plač, ktorý očisťuje, ktorý obnovuje. Peter pohliadol na Ježiša a plakal: jeho srdce bolo obnovené. Na rozdiel od Judáša, ktorý neprijal to, že urobil chybu, a úbožiak spáchal samovraždu.

Pochopiť hriech je Boží dar, je to dielo Ducha Svätého. My sami od seba nemôžeme pochopiť hriech. Je to milosť, o ktorú musíme prosiť. Pane, kiež pochopím zlo, ktoré som vykonal alebo ktoré môžem spôsobiť. Toto je jeden veľký dar. A po tom, ako to pochopíme, prichádza kajúci plač.

Jeden z prvých mníchov, Efrém Sýrsky hovorí, že tvár obmytá slzami je nevýslovne krásna (porov. Asketická reč). Krása pokánia, krása plaču, krása ľútosti! Ako vždy, život kresťana má najlepšie vyjadrenie v milosrdenstve. Múdry a blažený je ten, kto dáva priestor ľútosti spojenej s láskou, pretože dostane útechu Ducha Svätého, ktorý je nehou Boha, čo odpúšťa a napráva.

Boh vždy odpúšťa: nezabúdajme na to. Boh vždy odpúšťa, aj tie najošklivejšie hriechy, vždy. Problém je v nás, že sa unavíme prosiť o odpustenie, uzatvárame sa do seba a neprosíme o odpustenie. Toto je ten problém. On je však tu, aby odpúšťal.

Ak máme vždy na pamäti, že Boh «s nami nezaobchodí podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí» (Ž 103,10), žijeme v milosrdenstve a v spolucítení a zjavuje sa v nás láska. Nech nám Pán dá hojne milovať, milovať cez úsmev, cez blízkosť, cez službu a aj cez plač.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, jb-


 

 





Skratky v menu

Prvoprijímajúci
Miništranti

Katechézy
sv. otca Františka

Blahoslavenstvá
Modlitba Otče náš
Sviatosti
Svätá omša
Dekalóg

Zo života Cirkvi...


Dnešné liturgické čítania


Kontakt

Rímskokatolícka cirkev farnosť Oslany
Námestie slobody č. 583/20
Oslany 972 47

Tel.: 046/549 11 18
e-mail: oslany@fara.sk
web: faraoslany.sk

IČO: 31939465
DIČ: 2021272165

Bankové spojenie:
SK38 0900 0000 0003 7182 7867 (Slovenská sporiteľňa)

Kde nás nájdete?

48.62955113, 18.468564749

48° 37' 46.3840697" N
18° 28' 6.8330956" E

nach oben